Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 2Cob/120/2024 6123345894 15. 08. 2024 JUDr. Nora Vladová ECLI:SK:KSBA:2024:6123345894.1
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Nory Vladovej a členiek senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a JUDr. Viery Malinowskej v právnej veci žalobcu: KJmont, s.r.o., so sídlom Jasenovská 467, 029 57 Oravská Lesná, IČO: 47 076 313, zastúpený: Advokátska kancelária MAJLING & NINČÁK, s. r. o., so sídlom Palárikova 14, 811 04 Bratislava, IČO: 35 960 728, proti žalovanému: IN DESIGN DUBNICA, s. r. o., so sídlom Bajkalská 9/A, 831 04 Bratislava, IČO: 53 987 217, zastúpený: Advokát CIBULKA, s.r.o., so sídlom Hodžova 1488/53, 911 01 Trenčín, IČO: 55 673 121, v konaní o návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava III č. k. 66Cb/46/2023 - 87 zo dňa 27.11.2023 takto rozhodol: Krajský súd v Bratislave uznesenie Mestského súdu Bratislava III č. k. 66Cb/46/2023 - 87 zo dňa 27.11.2023 p o t v r d z u j e . odôvodnenie: 1. Mestský súd Bratislava III (ďalej len „súd prvej inštancie“) svojim uznesením č. k. 66Cb/46/2023 - 87 zo dňa 27.11.2023 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) zamietol návrh žalobcu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia. 2. Žalobca svoj návrh na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia odôvodnil tým, že sa svojim návrhom vo veci samej voči žalovanému domáha zaplatenia sumy 25.185,30 Eur s príslušenstvom, titulom nezaplatenia 4 faktúr za zrealizované objednané práce. Okresný súd Banská Bystrica vydal vo veci platobný rozkaz sp. zn. 38Up/1116/2023 zo dňa 14.7.2023, ktorým žalovaného zaviazal zaplatiť žalovanú sumu spolu s príslušenstvom a trovami konania. Voči tomuto platobnému rozkazu žalovaný podal odpor, v zmysle ktorého je možné podľa žalobcu dospieť k záveru, že žalovaný nepoprel objednávku, zhotovenie a rozsah diela, t. j. zrealizovaný poter a izoláciu a ani jeho cenu, s výnimkou dvoch faktúr, kedy spochybnil vyplatenie zádržného, pri tretej faktúre nespochybnil nič, len prehlásil, že ju uhradí a pri štvrtej faktúre spochybnil iba jej doručenie. Je teda zrejmé, že medzi účastníkmi sporu nie je sporné samotné zhotovenie diela vo fakturovanom rozsahu. 3. Žalobca vo svojom návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia ďalej uviedol, že z konania žalovaného je úplne zrejmé, že naťahuje čas, aby sa vyhol svojej povinnosti zaplatiť predmetné faktúry za zrealizované práce. Žalobca z verejne dostupných informácií zistil, že žalovaný je vlastníkom viacerých nehnuteľností v katastrálnom území I. P. J. a J. U.. Žalobca súdu prvej inštancie preto predložil listy vlastníctva, z ktorých má byť zrejmé, že žalovaný sa zbavuje svojho nehnuteľného majetku napriek vedomosti o svojom dlhu a prebiehajúcom súdnom spore, pričom si neplní svoje povinnosti uhradiť svoje podlžnosti voči jednotlivým dodávateľom prác, ktoré si objednal. Žalobca dodal, že okrem toho, že žalovaný si neplní svoje povinnosti voči žalobcovi, tak voči žalovanému je vedená aj exekúcia, ktorú vedie súdny exekútor JUDr. Ivan Lutter na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 45Ek/1993/2023, dátum vydania poverenia 18.10.2023 v prospech oprávneného WOODCOTE GROUP a.s. Žalobca má preto pochopiteľne dôvodnú obavu, že podlžností žalovaného je viacero, a žalovaný si neplní svoje
povinnosti, napriek tomu, že existuje minimálne jeden exekučný titul a vedená exekúcia. Z predložených listov vlastníctva podľa žalobcu vyplýva, že vo vlastníctve žalovaného je ešte zopár nehnuteľností (2 byty a 2 nebytové priestory), pri ktorých neprebieha aktuálne predaj a teda prevod vlastníckeho práva v prospech tretej osoby. Pri nariadení zabezpečovacieho opatrenia treba rešpektovať zásadu a požiadavku proporcionality. Žalobca uviedol, že nebytový priestor č. 12 (LV XXXX) a č. 3 (LV XXXX) sú však podľa zápisu - druh nebytového priestoru 8, čo značí, že sú to len skladové priestory vo veľmi malej výmere a tak zriadenie záložného práva na nich by bolo zjavne nedostatočné vzhľadom k zabezpečovanej pohľadávke, ktorá sa ku dnešnému dňu spolu s príslušenstvom a trovami konania pohybuje na úrovni 30 tisíc Eur. Na základe uvedeného preto žalobca zastáva názor, že je potrebné zriadiť záložné právo na niektorý z bytov, ktoré ešte vo vlastníctve žalovaného ostali, pričom ide o byty č. 33 (LV XXXX) a č. 43 (LV XXXX). Žalobca z tohto dôvodu navrhuje zriadiť záložné právo na byt č. 33 (LV XXXX), ktorý má menšiu podlahovú plochu, ako byt č. 43 (LV XXXX). Ako žalobca doplnil, z webových stránok žalovaného však vyplýva, že aj uvedené byty sú „predané", alebo „rezervované" a všetky ostatné sú predané, preto je potrebné konať bezodkladne a to preto, aby aj tieto posledné 2 byty vedené vo vlastníctve žalovaného nezmenili vlastníka a nezačalo konanie na katastri o povolenie vkladu vlastníckeho práva v prospech tretej osoby. Ku dňu podania návrhu na súd prvej inštancie, je zápis vlastníckeho práva v katastri k týmto dvom bytom v prospech žalovaného a nevedie sa katastrálne konanie. Na základe uvedených skutočností preto v zmysle § 343 ods. 1 z. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) existuje dôvodná obava, že budúca exekúcia, ktorá bude realizovaná na základe vydaného rozsudku súdu v tomto konaní, ako exekučného titulu, bude ohrozená. Tým pádom je na zabezpečenie peňažnej pohľadávky žalobcu ako veriteľa voči žalovanému dlžníkovi nevyhnutné zriadenie záložného práva k nehnuteľnostiam vo vlastníctve žalovaného zabezpečovacím opatrením. 4. Súd prvej inštancie vec posúdil podľa § 343 ods. 1, § 344, § 324 ods. 1 a ods. 3, § 325 ods. 1 a ods. 2, § 328 ods. 1 a § 329 ods. 1 CSP a uviedol, že návrhom na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia sa žalobca domáhal zriadenia záložného práva k nehnuteľnosti špecifikovanej v petite, ktorá je vo vlastníctve žalovaného. Súd prvej inštancie po oboznámení sa s týmto návrhom a po preskúmaní listinných dôkazov predloženými žalobcom k návrhu dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný, nakoľko neboli osvedčené základné predpoklady pre nariadenie zabezpečovacieho opatrenia. V napadnutom uznesení ďalej konštatoval, že mal zo žalobcom predložených listinných dôkazov osvedčené, že žalobca so žalovaným uzatvorili dohodu, na základe ktorej žalobca pre žalovaného vykonal práce spočívajúce vo vykonaní anhydridového poteru a tepelnej izolácie, za čo žalovanému vystavil faktúry. Uvedenú skutočnosť má súd prvej inštancie potvrdenú aj tým, že žalovaný dve zo štyroch vystavených faktúr uhradil, avšak iba čiastočne. Podľa žalobcu tým žalovaný uznal pohľadávku čo do dôvodu a výšky. K uvedenej skutočnosti súd prvej inštancie uviedol, že čiastočným zaplatením vystavených faktúr nedošlo k automatickému uznaniu celej žalobcovej pohľadávky čo do výšky a dôvodu, nakoľko k uznaniu záväzku môže v zmysle § 323 ods. 1 zákona č. 513/1991 Z. z. Obchodného zákonníka dôjsť iba písomne a tak, že dlžník uzná svoj záväzok, čo predpokladá jeho existenciu v čase jeho uznania. Samotná čiastočná úhrada vystavených faktúr tieto účinky nemá, pričom žalovaný, ako žalobca uviedol, pri dvoch faktúrach spochybnil vyplatenie zádržného. K uvedenému žalobca dodal, že zádržné bolo už dávno splatené, keďže dielo bolo zo strany žalobcu zhotovené, a malo byť aj skolaudované, čo potvrdzuje aj to, že byty a nebytové priestory sú už buď predané alebo sa dopredávajú. Z uvedených skutočností mal súd prvej inštancie preto osvedčenú existenciu peňažnej pohľadávky žalobcu voči žalovanému. V tejto súvislosti však súd poukázal na to, že skutočnosť, že na účely rozhodovania o návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia žalobca osvedčil existenciu nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana, teda osvedčil existenciu dlhu žalovaného voči žalobcovi, bez osvedčenia ostatných základných predpokladov na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia v zmysle § 343 ods. 1 CSP, nie je dôvodom pre nariadenie zabezpečovacieho opatrenia. 5. Ďalším predpokladom nariadenia zabezpečovacieho opatrenia je osvedčenie existencie dôvodnej obavy z budúceho marenia exekúcie žalovaným ako dlžníkom. Po posúdení návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, ako aj žalobcom predložených listinných dôkazov, súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca neosvedčil také konanie žalovaného, z ktorého by vyplývalo, že pohľadávka žalobcu bude v prípade jej právoplatného judikovania nevymožiteľná a je daná obava z budúceho marenia exekúcie. Vo vzťahu k pohľadávke žalobcu voči žalovanému vo výške cca 25.000,- Eur s príslušenstvom titulom neuhradenia faktúr za vykonané dielo súd prvej inštancie poukazuje na skutočnosť, že samotná existencia dlhu nemôže byť bez ďalšieho dôvodom na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že nebolo osvedčené také
konanie žalovaného, odôvodňujúce záver o tom, že by prípadný výkon rozhodnutia vo veci samej bol ohrozený. Samotná skutočnosť, že zo strany žalovaného nedošlo k úhrade splatných záväzkov voči žalobcovi, bez ďalšieho neosvedčuje také konanie žalovaného, ktoré odôvodňuje obavu zo zmarenia exekúcie v prípade, že pohľadávka žalobcu bude žalobcovi voči žalovanému právoplatne priznaná v súdnom konaní. Pokiaľ žalobca videl potrebu nariadenia zabezpečovacieho opatrenia v tom, že žalovaný predáva časť jemu patriacich nehnuteľností, súd uvádza, že týmto konaním žalovaný realizuje svoje právo disponovať so svojím majetkom, pričom nebolo nijako osvedčené, že by tento úkon vykonal v úmysle zmariť budúcu exekúciu pohľadávky žalobcu. Zároveň nebolo zo strany žalobcu nijako osvedčené, že by sa žalovaný účelovo zbavoval svojho majetku, ktorý pravdepodobne nadobudol v súvislosti so svojou stavebnou činnosťou, čo vyplýva z výpisu obchodného registra. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukazuje na fakt, že samotným predajom nehnuteľného majetku patriaceho žalovanému nedochádza k zmenšeniu celkového majetku, ale iba k jeho transformácii z pasív (nehnuteľnosť) na aktíva (hotovosť), čo bez ďalšieho neznamená ohrozenie výkonu exekúcie, nakoľko je predpoklad, že žalovaný bude disponovať finančnými prostriedkami z predaja predmetných nehnuteľností. Žalobca tak neosvedčil to, že žalovaný sa predajom uvedených nehnuteľností snaží ohroziť výkon budúceho rozhodnutia. 6. Akékoľvek ďalšie alebo iné konanie žalovaného, ktoré by mohlo viesť k záveru o úmyselnom zbavovaní sa majetku žalovaného na úkor žalobcu ako jeho veriteľa, nebolo v konaní nijakým spôsobom osvedčené. Žalobca v návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, ani listinnými dôkazmi k nemu predloženými reálne ohrozenie alebo hrozbu ohrozenia prípadnej exekúcie voči žalovanému neosvedčil a neboli osvedčené také skutočnosti, ktoré by viedli k záveru, že vo fáze exekúcie žalovaný nebude mať relevantné aktíva, voči ktorým sa bude môcť žalobca uspokojiť. K uvedenému súd prvej inštancie dopĺňa, že žalobca súdu nepreukázal existenciu iných exekúcií vedených voči žalovanému, na ktoré poukázal v návrhu. Žalobca tiež v konaní neosvedčil úmyselné zbavovanie sa majetku žalovaným, pričom ani skutočnosť, že žalovaný predáva časť svojho nehnuteľného majetku bez ďalšieho neznamená, že v prípade budúcej existencie exekučného titulu, bude jeho výkon ohrozený, nakoľko na jeho posúdenie by bolo potrebné poznať celkovú finančnú situáciu žalovaného, avšak ani tá nie je nemenná. S poukazom na vyššie uvedené dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca neosvedčil existenciu dôvodnej obavy, že budúca exekúcia môže byť ohrozená a v konaní preto neboli rozhodujúce skutočnosti osvedčené žalobcom dostatočným spôsobom tak, aby bolo možné konštatovať splnenie zákonných podmienok pre nariadenie zabezpečovacieho opatrenia spočívajúceho v zriadení záložného práva v prospech žalobcu k nehnuteľnosti vo vlastníctve žalovaného špecifikovanej v návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie nerozhodoval s poukazom na § 262 ods. 1 CSP. 7. Proti predmetnému uzneseniu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, dôvodiac podľa § 365 ods. 1 písm. b), písm. f) a písm. h) CSP. Žalobca uviedol, že predložil súdu prvej inštancie dôkazy vo forme výpisov z listov vlastníctva, z ktorých jednoznačne vyplýva, že žalovaný postupne predáva všetky svoje nehnuteľnosti, ktorých je vlastníkom a už žiadne ďalšie nehnuteľnosti nevlastní. Z uvedených dôkazov, preto podľa žalobcu, je jasné, že žalovaný sa napriek vedomosti o svojom dlhu a prebiehajúcom súdnom spore zbavuje majetku a zároveň si neplní svoje povinnosti uhradiť svoje podlžnosti voči jednotlivým objednávateľom prác, ktoré si objednal. Žalovaný svoje uznané dlhy zo získaného výťažku neplní a je preto možné uzavrieť, že ide o také konanie žalovaného, ktoré odôvodňuje záver o tom, že prípadný výkon rozhodnutia vo veci samej je ohrozený. Žalobca nevie uviesť, ako inak má preukázať existenciu obavy z budúceho zmarenia exekúcie, keďže dlh žalovaného existuje, žalovaný svoj majetok preukázateľne predáva a napriek zinkasovaným peniazom si neplní dlh, ktorý sám uznal a sľúbil, že ho zaplatí. Žalobca ďalej uviedol, že súd prvej inštancie sa mýli v prípade, keď uvádza, že žalovaný predáva iba časť nemu patriacich nehnuteľností a žalobca preukázal, že väčšina nehnuteľností žalovaného je predaná a to málo čo ostalo, sa aktívne predáva. Žalobca zastáva názor, že žalovaný časom predá kompletne svoj majetok. Žalobca ďalej uviedol, že preukázanie úmyslu nie je zákonným predpokladom pre nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, je potrebné preukázať iba existenciu obavy z budúceho zmarenia exekúcie. Z priameho konania žalovaného vyplýva aj takýto úmysel. V tejto súvislosti žalobca poukázal na to, že žalobca nemusí preukazovať účelovosť, keďže táto nie je zákonným predpokladom na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, opäť stačí iba preukázať existenciu obavy z budúceho zmarenia exekúcie. Žalobca je presvedčený, že žalovaný iba naťahuje čas a vyhýba sa uhrádzaniu svojich záväzkov. Žalobca ďalej uviedol, že nesúhlasí s bodom 23 odôvodnenia napadnutého unesenia, keď znovu opakoval, že nevie ako má inak preukázať tú skutočnosť, že jeho návrh na
nariadenie zabezpečovacieho opatrenia je oprávnený, keďže preukázal oprávnenosť svojej pohľadávky ako aj to, že žalovaný sa zbavuje svojho majetku a preto je žalobcova obava oprávnená, keďže hrozí bezprostredne. Súd prvej inštancie na jednej strane skonštatoval existenciu dlhu žalovaného voči žalobcovi, žalobca nevie prečo má mať v takomto prípade prednosť ochrany vlastníckeho práva žalovaného pred ochranou oprávneného nároku žalobcu. Žiaden vážny zásah do práv žalovaného by sa nestal, ak by sa zablokovala primerane iba malá časť jeho majetku, v zmysle návrhu žalobcu, ktorý navyše rešpektuje aj zásadu proporcionality. Žalobca dospel k záveru, že súd prvej inštancie svojim postupom znemožnil strane, aby uskutočňoval mu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pretože súd prvej inštancie sa nevyporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní a porušil právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Žalobca preukázal skutočnosti, ktoré osvedčujú jeho nárok a osvedčujú aj správanie žalovaného, pričom súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie a najmä to, že prečo aktívne kroky na predaj celého majetku zo strany žalovaného a popri tomu neuhrádzanie svojho dlhu by nemal v žalobcovi vzbudzovať obavy z budúceho zmarenia exekúcie, že prečo zablokovaním len malej časti majetku žalovaného by sa nedokázala zabezpečiť oprávnená pohľadávka žalobcu, bez nejakej ujmy na právach a majetku žalovaného a prečo je v tomto prípade potrebné viacej chrániť práva dlžníka a prečo, keď dochádza k predaju majetku dlžníka, tak nie je možné nariadiť zabezpečovacie opatrenie, keďže vždy pôjde len o zmenu majetku z pasív na aktíva a iné. Žalobca na záver dodal, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď nevidí naplnenie dôvodov nariadenia zabezpečovacieho nariadenia a taktiež vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď žalobca považuje, že v danom prípade splnil všetky zákonom stanovené predpoklady. Na základe uvedeného žiada, aby odvolací súd vyhovel odvolaniu žalobcu, zmenil napadnuté uznesenie a nariadil zabezpečovacie opatrenie v znení, v akom to navrhoval súdu prvej inštancie. 8. Žalovaný sa k uvedenému odvolaniu žalobcu vyjadril, keď uviedol, že sa stotožňuje s napadnutým uznesením súdu prvej inštancie a rovnako aj s podrobným a zrozumiteľným odôvodnením tohto uznesenia, a preto považuje odvolanie žalobcu za nedôvodné. Odvolacie dôvody žalobcu nie sú spôsobilé privodiť zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie, pretože odvolacie námietky žalobcu sú častokrát formulované ako rečnícke otázky a preto takéto námietky nepovažuje ani za právne kvalifikované odvolacie námietky. Ide prevažne o domnienky a ničím nepodložené špekulácie žalobcu. Žalovaný ďalej uviedol, že na jeho strane nedochádza k úbytku peňažného majetku získaného predajom nehnuteľností v jeho vlastníctve, pričom žalobca uvádza, že žalovaný používa peniaze z predaja na niečo iné, avšak toto tvrdenie nijako nepreukazuje a žalovaný popiera toto tvrdenie žalobcu. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca nepreukázal, že by žalovaný nemal peniaze na účte a žalovaný popiera nedostatok peňažných prostriedkov na vyplatenie žalobcu. Žalovaný hypoteticky dodáva, že ak subjekt má peniaze a iba neplatí nejudikované splatné faktúry, tak to nie je dôvodom na vydanie zabezpečovacieho opatrenia. Žalovaný poukázal na argument žalobcu, ktorý opakovane upriamuje pozornosť na to, že žalovaný uznal dlh, tak toto tvrdenie je zjavne nesprávne a súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru, že čiastočným zaplatením vystavených faktúr nedošlo k automatickému uznaniu celej žalobcovej pohľadávky čo do výšky a dôvodu, nakoľko k uznaniu záväzku môže v zmysle § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka dôjsť iba písomne a tak, že dlžník uzná svoj záväzok, čo predpokladá jeho existenciu v čase jeho uznania. Preto je táto odvolacia námietka žalobcu nedôvodná. Žalovaný znovu poukázal na tú skutočnosť, že sa nezbavuje majetku, ale ho transformuje, ako správne poznamenal súd prvej inštancie, pričom tento jeho postup je úplne bežný a štandardný, keďže ide o developera, ktorý postavil bytovku a následne predáva byty a teda vo svojej podstate nedochádza ani k znižovaniu hodnoty celkového majetku žalovaného. Žalovaný teda nepredáva nehnuteľnosti z dôvodu, že by sa chcel zbaviť celého svojho majetku, ako sa snaží žalobca účelovo navodiť odvolaním a teda z tohto je zrejmé, že žalovaný nekoná účelovo s cieľom zmariť prípadnú exekúciu. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti má žalovaný za to, že súd prvej inštancie procesne nepochybil, dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil, v dôsledku čoho odvolanie žalobcu je nedôvodné. Žalovaný preto navrhuje, aby odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie a uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania trov právneho zastúpenia. 9. Na toto vyjadrenie žalovaného reagoval žalobca, ktorý uviedol, že sa v plnej miere pridržiaval všetkých podaní v tejto veci a najmä podaného odvolania. Žalobca v tomto vyjadrení zopakoval niektoré svoje skutkové tvrdenia a už skôr produkované názory a argumenty, pričom nad rámec týchto už raz prezentovaných tvrdení uviedol, že z postupu žalovaného je jasné, že špekuluje a jeho správanie nie je v súlade so zákonom a ani poctivým obchodným stykom. Žalobca opakovane poukázal na to, prečo
žalovaný v prípade predaja nehnuteľností neuhradil dlh, ktorý uznal a ani neuviedol, prečo tak nespravil. Je preto namieste obava, že síce sa majetok žalovaného nezmenšil, ale úhradami iných faktúr resp. úverov a iných dlhov žalovaný tento svoj majetok zmenšuje a obava žalobcu, že výkon prípadného rozhodnutia v budúcnosti bude ohrozený, stále existuje. 10. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 34 CSP), prejednal vec v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania a po preskúmaní spisu súdu prvej inštancie a oboznámením sa s dôvodmi odvolania žalobcu dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť, nakoľko napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správne. 11. Podľa § 343 ods. 1 CSP, zabezpečovacím opatrením môže súd zriadiť záložné právo na veciach, právach alebo na iných majetkových hodnotách dlžníka na zabezpečenie peňažnej pohľadávky veriteľa, ak je obava, že exekúcia bude ohrozená. 12. Podľa § 343 ods. 2 CSP, záložné právo sa zriaďuje vydaním uznesenia o zabezpečovacom opatrení. Záložné právo vzniká zápisom do príslušného registra. 13. Podľa § 343 ods. 3 CSP, výkon záložného práva môže nastať až po tom, ako bola pohľadávka právoplatne priznaná súdnym rozhodnutím. 14. Podľa § 344 CSP, ustanovenia o neodkladnom opatrení sa použijú primerane aj na zabezpečovacie opatrenie. 15. Podľa § 329 ods. 2 CSP, pre neodkladné opatrenie je rozhodujúci stav v čase vydania uznesenia súdu prvej inštancie. 16. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 17. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 18. Po dôslednom oboznámení sa s obsahom spisu, a to predovšetkým s obsahom odvolaním dotknutého uznesenia súdu prvej inštancie, s obsahom odvolania žalobcu, odvolací súd konštatuje vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie a konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia, ktorým súd prvej inštancie vec správne skutkovo i právne vyhodnotil na základe stavu existujúceho v čase vydania napadnutého rozhodnutia. 19. Účelom zabezpečovacieho opatrenia je dočasná úprava práv a povinností strán sporu, ktorá neprejudikuje rozhodnutie vo veci samej. Všeobecný súd zabezpečovacím opatrením dočasne a predbežne upravuje pomery strán sporu, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa vydania takého opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti komu návrh smeruje (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 741/2017-20 zo dňa 20.12.2017). 20. Základnými predpokladmi na to, aby bolo zabezpečovacie opatrenie nariadené, sú : a) existencia návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, b) spôsobilý predmet záložného práva, c) zriadenie záložného práva na zabezpečenie peňažnej pohľadávky, d) existencia obavy z budúceho zmarenia exekúcie. 21. Pri skúmaní obavy budúceho zmarenia exekúcie bude súd vychádzať z konkrétnych skutkových okolností prípadu. Dokazovanie sa v tomto prípade nevykonáva, ale súd, ktorý rozhoduje o návrhu, musí mať osvedčené, že existuje obava, že exekúcia bude ohrozená. Z hľadiska osvedčenia relevantných skutočností by mal navrhovateľ súdu poskytnúť dôkazy, ktoré jednoznačne osvedčia potrebu neodkladnej úpravy pomerov v dôsledku hrozby zmarenia exekúcie (Civilný sporový poriadok, komentár 2. vydanie, 2022, s. 1297 - 1310, ŠTEVČEK, FICOVÁ, BARICOVÁ, MESIARKINOVÁ, BAJÁNKOVÁ, TOMAŠOVIČ A KOL.).
22. Zabezpečovacím opatrením sa dočasne a predbežne upravujú pomery sporových strán, pričom z charakteru samotného zabezpečovacieho opatrenia vyplýva, že pred jeho nariadením nie je potrebné zisťovanie všetkých skutočností potrebných pre vydanie konečného rozhodnutia a nemusí byť vždy dodržaný formálny postup stanovený pre dokazovanie. Je však nutné, aby boli osvedčené aspoň základné skutočnosti potrebné pre prijatie záveru o nevyhnutnosti nariadenia zabezpečovacieho opatrenia. Zabezpečovacie opatrenie sleduje zaistenie exekúcie vo vzťahu k žalovanej strane sporu okrem existencie predmetného peňažného nároku však musí žalobca osvedčiť aj to, že aj bez nariadenia zabezpečovacieho opatrenia by bola exekúcia voči žalovanému ohrozená, pričom táto obava musí byť reálna a musí hroziť bezprostredne. Otázka ohrozenia exekúcie je otázkou objektívnou, keďže vzhľadom na objektívne skutočnosti musí hroziť, že vo fáze núteného výkonu rozhodnutia nebude mať povinný relevantné aktíva, voči ktorým sa bude môcť oprávnený uspokojiť. Naopak, otázka úmyselného zbavovania sa majetku na úkor veriteľa je otázkou subjektívnou a v danom prípade je potrebné preukázať úmysel, pričom obavu z ohrozenia exekúcie môže vyvolať akákoľvek skutočnosť svedčiaca o tom, že žalobca nebude v budúcnosti schopný účinne vymôcť svoj súdom priznaný nárok voči žalovanej strane sporu. 23. Súd prvej inštancie založil svoje zamietavé rozhodnutie na tom právnom základe, že žalobca relevantným spôsobom neosvedčil také konanie žalovaného, z ktorého by vyplývalo, že pohľadávka žalobcu bude v prípade jej právoplatného judikovania nevymožiteľná a je daná obava z budúceho marenia exekúcie, tiež že nebolo osvedčené také konanie žalovaného, ktorým by bolo možné jednoznačne dospieť k záveru, že by prípadný výkon rozhodnutia vo veci samej bol ohrozený. Samotná skutočnosť, že zo strany žalovaného nedošlo k úhrade splatných záväzkov voči žalobcovi, bez ďalšieho, podľa súdu prvej inštancie, neosvedčuje také konanie žalovaného, ktoré odôvodňuje obavu žalobcu zo zmarenia exekúcie v prípade, že jeho pohľadávka bude voči žalovanému právoplatne priznaná v súdnom konaní. 24. V súvislosti s uvedeným odvolací súd poukazuje na Uznesenie Ústavného Súdu SR zo dňa 20.12.2017, č. k. II ÚS 741/2017, kde z jeho záverov možno konštatovať, že formulácia úmyselné konanie žalovaného a zbavovanie sa majetku na úkor žalobcu nevyplýva z dikcie zákona, minimálne však musí byť osvedčené, že nakladanie s majetkom súvisí s rozhodnutím ako exekučným titulom a dlžník mení kvantitatívne alebo kvalitatívne hodnotu majetku z dôvodu, aby zhoršil exekúciu. Obavu z ohrozenia exekúcie považuje súdna prax za osvedčenú, ak nositeľ hmotnoprávnej povinnosti realizuje práva alebo faktické úkony smerujúce k sťaženiu alebo úplnému zmareniu exekúcie, pričom dôvodom je aj takáto hrozba. Vo všeobecnosti platí, že ohrozenie exekúcie môže spočívať v hrozbe alebo realizácii úkonov s kvantitatívnym dopadom na exekvovateľný majetok dlžníka t.j. zmenšenie majetku, ale podľa okolností aj s kvalitatívnym dopadom na majetok napr. zmena zloženia, štruktúry a s tým súvisiace výrazné zníženie speňažiteľnosti. 25. Odvolací súd v danom prípade vyhodnotil, že podaným návrhom žalobca základné predpoklady na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, neosvedčil. Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie má za to, že zo strany žalobcu v danom prípade nebol osvedčený objektívny stav ohrozenia exekúcie, nakoľko nebolo preukázané, že žalovaný, ako nositeľ hmotnoprávnej povinnosti, realizuje faktické alebo právne úkony smerujúce k jej úplnému zmareniu a ani k jej výraznému sťaženiu. Návrh žalobcu nebol osvedčený takými dôkazmi, z ktorých by vyplývalo úmyselné konanie žalovaného a to zbavovanie sa jeho majetku na úkor žalobcu, ako jeho veriteľa. Skutočnosť, že žalovaný predáva jemu patriace nehnuteľnosti nemožno považovať za zbavovanie sa majetku za účelom zmarenia exekúcie, keď sa navyše jedná v prípade žalovaného o developera, ktorý disponuje s majetkom, ktorý nadobudol v súvislosti so svojou stavebnou činnosťou. Naopak, súd má za preukázané, že žalovaný sa aj naďalej venuje obchodnej činnosti s cieľom dosiahnutia zisku. Ako už bolo raz vyššie uvedené, vo všeobecnosti platí, že ohrozenie exekúcie môže spočívať v hrozbe alebo realizácii úkonov s kvantitatívnym dopadom na exekvovateľný majetok dlžníka t. j. zmenšenie majetku, alebo podľa okolností aj s kvalitatívnym dopadom na majetok napr. zmena zloženia, štruktúry a s tým súvisiace výrazné zníženie speňažiteľnosti. Uvedené nemá odvolací súd za preukázané a to ani v žalobcovom odvolaní a preto sa plne stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie v napadnutom uznesení, v ktorom konštatoval, že žalobca neosvedčil vyslovenú subjektívnu obavu z ohrozenia exekúcie a teda zo žiadneho žalobcom produkovaného tvrdenia nebolo preukázané, že by v danej veci bolo potrebné bezodkladne upraviť pomery strán sporu formou nariadenia zabezpečovacieho opatrenia. Žalobca v predmetnom konaní neosvedčil, že by sa
žalovaný správal tak, že by sa zbavoval majetku, resp. že by inak znižoval hodnotu svojho majetku, ktorý by bolo možné následnou exekúciou postihnúť a preto odvolací súd dospel k záveru, že žalobca v konaní neosvedčil existenciu reálnej obavy z ohrozenia exekúcie, ktorá je základnou podmienkou zriadenia sudcovského záložného práva. 26. Po posúdení všetkých relevantných skutočností vyplývajúcich z obsahu spisu dospel odvolací súd k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie, t.j., že v preskúmavanej veci žalobca hodnoverným spôsobom nepreukázal dôvodnosť obavy z ohrozenia vymožiteľnosti svojho nároku, neosvedčil ani hrozbu zmarenia budúcej exekúcie, čím nedošlo k splneniu zákonných predpokladov pre nariadenie zabezpečovacieho opatrenia, preto napadnuté uznesenie, ktorým súd prvej inštancie návrh žalobcu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia zamietol, ako vo výroku vecne správne potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP). 27. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí (§ 396 ods. 1 a § 262 CSP). 28. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3: 0 (§ 393 ods. 2 veta druhá CSP). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).