Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 10Co/35/2024 1111214998 26. 06. 2025 JUDr. Zuzana Kučerová ECLI:SK:KSBA:2025:1111214998.2
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a sudcov JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobcu: CITY PRESSBURG, s.r.o., IČO: 35 822 414, so sídlom: Jégeho 16999/8, 821 08 Bratislava, právne zastúpený: Advokátska kancelária Chabadová, s.r.o., so sídlom: Pri starej prachárni 13, 831 04 Bratislava, IČO: 36 866 733, proti žalovanému: V.. B.. Ľ. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom: M. XX, XXX XX K., právne zastúpený: JUDr. Milan Fulec, advokát, so sídlom: Živnostenská 2, 811 06 Bratislava, o uloženie povinnosti strpieť nerušený výkon nájomného práva a uloženie povinnosti vydať kľúče, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV, č.k. B1-4C/69/2011-427 zo dňa 17.10.2023, takto rozhodol: Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutom výroku o trovách konania mení tak, že žalovanému sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva. Žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1/ Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol (I.), žalovanému priznal náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100% (II.); o výške náhrady trov konania si vyhradil rozhodnúť po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením (III.). 2/ Súd prvej inštancie v dôvodoch napadnutého rozsudku zhrnul, že návrhom podaným dňa 10.05.2011 na Okresný súd Bratislava I sa žalobca domáhal proti žalovanému nariadenia predbežného opatrenia, ktorým by súd uložil žalovanému povinnosť zdržať sa rušivých zásahov do realizácie práva nájmu žalobcu, vydať navrhovateľovi kľúče a umožniť vstup do nehnuteľnosti - nebytových priestorov nachádzajúcich sa v K., na M. F. č. XX, zapísanej na LV č. XXXX, v katastrálnom území A. M., obec K. - m.č. A. M., okres K. T., ako aj vydať hnuteľné veci navrhovateľa, ktoré sa v predmete nájmu nachádzajú. Žalobca podaním doručeným súdu dňa 24.05.2011 zobral svoj návrh na nariadenie predbežného opatrenia späť v časti uloženia povinnosti žalovanému vydať žalobcovi hnuteľné veci, ktoré sa nachádzajú v predmete nájmu. Súd o uvedenom návrhu rozhodol uznesením zo dňa 30.05.2011, č.k. 4C 69/2011-57 tak, že uložil žalovanému, aby sa zdržal rušivých zásahov do realizácie práva nájmu žalobcu, aby vydal žalobcovi kľúče a umožnil vstup do nehnuteľnosti - nebytových priestorov nachádzajúcich sa v K., na M. F. Č.. XX, zapísanej na LV č. XXXX, v katastrálnom území A. M., Obec K. - m.č. A. M., Okres K. T.. Súd zároveň uložil žalobcovi povinnosť do 30 dní odo dňa doručenia uznesenia podať návrh o uloženie povinnosti žalovanému strpieť nerušený výkon nájomného práva žalobcu a o náhradu škody vzniknutej v súvislosti s rušivými zásahmi žalovaného do realizácie práva nájmu žalobcu k vyššie špecifikovanej nehnuteľnosti. Súd konanie o nariadenie predbežného opatrenia v časti uloženia povinnosti žalovanému vydať navrhovateľovi hnuteľné veci, ktoré sa nachádzajú v predmete nájmu zastavil. Uvedené uznesenie bolo potvrdené uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 5Co 339/11-121 zo dňa 22.08.2011 a dovolanie žalovaného bolo uznesením Najvyššieho súdu SR č.k. 5Cdo 78/2013 zo dňa 20.01.2014 odmietnuté. Súd prvej inštancie ďalej zhrnul, že žalobca sa žalobou vo veci samej domáhal voči žalovanému uloženia povinnosti strpieť nerušený výkon nájomného
práva žalobcu v nebytových priestoroch nachádzajúcich sa v K. na M. ul. č. XX, zapísané na LV č. XXXX, kat. územie A. M., obec K. - m.č. A. M., okres K. T., vydať žalobcovi kľúče od predmetných nebytových priestorov, zaplatiť žalobcovi náhradu škody vzniknutej v súvislosti s rušivými zásahmi žalovaného do realizácie práva nájmu žalobcu a zaplatiť bezdôvodné obohatenie. Uznesením č.k. 4C 69/2011-172 zo dňa 25.09.2012 bolo konanie v časti žalobného návrhu o vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu späťvzatia zastavené; uznesením č.k. 4C 69/2011-224 zo dňa 01.07.2014 bol žalobný návrh v časti o zaplatenie náhrady škody z dôvodu neodstránenia jeho vád v súdom stanovenej lehote odmietnuté. 3/ Súd prvej inštancie ďalej zhrnul skutkové zdôvodnenie žaloby, podľa ktorého žalobca dňa 16.11.2006 uzatvoril s majoritnými spoluvlastníkmi nebytových priestorov (s výnimkou žalovaného) zmluvu o nájme nebytových priestorov s dobou nájmu na dobu určitú do 15.09.2016 (správne 30.11.2016, poznámka odvolacieho súdu). Uzatvorenie zmluvy nikto nerozporoval, nikto sa nedomáhal vyslovenia platnosti/ neplatnosti zmluvy súdnou cestou, rovnako zmluvu nikto nevypovedal, ani iným spôsobom neukončil. Žalovaný je minoritným spoluvlastníkom predmetných nebytových priestorov. Napriek vedomosti o platne uzatvorenej nájomnej zmluve a napriek nariadenému predbežnému opatreniu žalovaný znemožňuje žalobcovi predmet nájmu riadne užívať, pričom podľa vyhlásení žalovaného je predbežné opatrenie nevykonateľné, nakoľko si v čase rozhodovania súdu o nariadení predbežného opatrenia nahlásil v nebytových priestoroch trvalý pobyt, čím sa stali nebytové priestory jeho obydlím požívajúcim vyššiu právnu ochranu ako domnelé práva súkromnej spoločnosti. Žalobca mal za to, že nájomnú zmluvu je potrebné, až do prípadného súdneho rozhodnutia, považovať za platnú. Zo skutkových okolností je zrejmé, že podstata sporu je v nezhodách spoluvlastníkov o tom, ako hospodáriť so spoločnou vecou, čo však nemôže byť na škodu tretiemu subjektu, ktorý vystupuje voči podielovým spoluvlastníkom navonok. V zmysle § 139 ods. 1 Obč. Zák. z právnych úkonov týkajúcich sa spoločnej veci sú oprávnení a povinní všetci spoluvlastníci spoločne a nerozdielne. Pri rozhodovaní o spoločnej veci platí tzv. väčšinový princíp. Žalobca uzatvoril nájomnú zmluvu s podielovým spoluvlastníkom, ktorého výška spoluvlastníckeho podielu je majoritná, preto z tohto úkonu sú zaviazaní všetci podieloví spoluvlastníci spoločne a nerozdielne, teda sú povinní strpieť za odplatu užívanie predmetu nájmu a do tohto práva nezasahovať. Pokiaľ ide o trvalý pobyt, žalobca bol toho názoru, že nahlásenie trvalého pobytu nemôže zakladať žiadne osobitné práva k budove a teda nemôže oprávňovať vlastníka, resp. spoluvlastníka ako prenajímateľa k tomu, aby svojvoľne zasahoval do práva nájmu navrhovateľa a znemožňoval nájomcovi užívať prenajatú vec. 4/ Súd prvej inštancie v dôvodoch napadnutého rozsudku tiež uviedol, že žalovaný dňa 26.03.2015 požiadal o zrušenie predbežného opatrenia podľa § 77 ods. 2 OSP nariadeného uznesením č.k. 4C/69/2011-57 zo dňa 30.05.2011 dôvodiac absenciou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Žalobca je síce nájomca, ale so žalovaným nemá žiadny zákonný ani zmluvný vzťah. Je pravdou, že z právnych úkonov sú zaviazaní všetci spoluvlastníci, avšak žalovaný bol vylúčený z rozhodovania o spoločnej veci, nebol prítomný pri rozhodovaní. Je pravdou, že súd doposiaľ neurčil neplatnosť zmluvy, preto si musí túto otázku vyriešiť ako predbežnú. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 33Odo 1125/2004, z ktorého vyplýva, že pre spoluvlastníka neexistujú žiadne práva a povinnosti voči nájomcovi z právneho vzťahu, ktorého nebol účastníkom. Zároveň uviedol, že žalobca, resp. p. C., má umožnený vstup do nehnuteľnosti a môže sa tam pohybovať. Predmetný návrh žalovaného súd prvej inštancie pre nedôvodnosť zamietol. Skonštatoval, že uzavretie nájomnej zmluvy nevyžadovalo účasť všetkých spoluvlastníkov nehnuteľnosti, t.j. účastníkov zmluvy, ktorá sa týkala spoločnej veci, nemuseli byť všetci spoluvlastníci, pre jej platnosť postačilo, ak zmluva bola uzatvorená a podpísaná majoritným spoluvlastníkom v súlade s väčšinovým princípom uplatňovaným pri nakladaní so spoločnou vecou. Týmto spôsobom potom následne došlo k vzniku solidárneho záväzku podielových spoluvlastníkov voči druhému účastníkovi zmluvy (v tomto prípade žalobcovi), pričom každý zo spoluvlastníkov bol povinný rešpektovať a plniť záväzky vyplývajúce z takto uzavretej zmluvy. Žalovaný navyše nepreukázal tvrdenia ohľadom jeho vylúčenia z rozhodovania o spoločnej veci, naopak, žalobca predložil viaceré dôkazy preukazujúce, že žalovaný sa zúčastnil rokovaní ohľadom nakladania so spoločnou vecou (záznam zo spoločného stretnutia spoluvlastníkov domovej nehnuteľnosti na M. ul. č. XX zo dňa 02.11.2006, výpoveď žalovaného zachytená v zápisnici z pojednávania zo dňa 05.06.2012 v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II, č.k. 13C 21/2012), ako aj dôkaz preukazujúci, že žalovaný považuje nájomnú zmluvu za platnú a účinnú, keďže sa v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II, č.k. 21C 135/2011 domáhal (ako žalobca) zaplatenia nájomného z predmetnej zmluvy; (medzičasom pohľadávku, ktorá bola predmetom uvedeného súdneho sporu postúpil na ďalšie subjekty). Z uvedeného potom vyplýva, že v konaní doposiaľ nebol preukázaný nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu a zistený skutkový stav je postačujúci na účely ponechania nariadeného predbežného opatrenia, pričom otázka platnosti samotnej nájomnej zmluvy bude predmetom preskúmania vo veci samej ako otázky predbežnej. Na
záver súd prvej inštancie skonštatoval, že rozhodnutie NS ČR sp. zn. 33Odo 1125/2004 sa týka právne a skutkovo odlišnej veci ako je prejednávaná vec, a preto ho nemožno aplikovať. Pokiaľ išlo o tvrdenia žalovaného, že žalobca, resp. p. C., má umožnený vstup do nehnuteľnosti a môže sa tam pohybovať, podľa súdu prvej inštancie tieto žalovaný nepreukázal. Ďalej súd prvej inštancie poznamenal, že na pojednávaní konanom dňa 17.10.2023 právna zástupkyňa žalobcu uviedla, že trvá na žalobe, hoci si je vedomá skutočnosti, že v priebehu konania nájom zanikol, avšak jej klient trvá na tom, aby sa vo veci rozhodlo, keďže počas celého konania a účinnosti nájomnej zmluvy je toho názoru, že mu právo (vec užívať na základe nájomnej zmluvy) patrilo. Žalovaný toto právo nerešpektoval a konal v rozpore s nariadeným neodkladným opatrením, pričom v zásade sa svojho práva, aj napriek podanej žalobe a právoplatnému a účinnému neodkladnému opatreniu žalobca nedomohol. Trvala na žalobe z dôvodu morálnosti, nakoľko žalované právo malo byť žalobcovi právoplatne priznané. Zhrnul aj vyjadrenie právneho zástupcu žalovaného, ktorý akcentoval, že ak by aj nájomný vzťah, resp. nájomná zmluva, bola platne dojednaná, tento nájomný vzťah bol ukončený v roku 2016. Povinnosť žalovaného strpieť nerušený výkon nájomného práva, ako aj jeho povinnosť vydať kľúče od predmetu nájmu, sa odvíjajú od existencie a platnosti nájomného vzťahu, a keďže tento zanikol, zanikla aj akákoľvek hypotetická vecná legitimácia žalobcu v tomto konaní, čo je bez ďalšieho dôvodu na zamietnutie žaloby. Preto navrhol súdu, aby žalobu zamietol a priznal žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu. 5/ Právne odkazujúc na § 123, § 125 Obč. Zák., § 3, § 9 ods. 1 zák. č. 116/1990 Zb., § 127 CSP súd prvej inštancie uzavrel, že vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalobca dňa 16.11.2006 uzatvoril s majoritnými spoluvlastníkmi nebytových priestorov zmluvu o nájme s dohodnutou dobou nájmu na dobu určitú od 10. 11. 2006 do 30. 11. 2016. Zmluva upravovala užívacie vzťahy medzi prenajímateľmi 1/ - 4/ a nájomcov v súvislosti s užívaním nehnuteľnosti - nebytových priestorov nachádzajúcich sa v K., na M. F. č. XX, zapísanej na LV č. XXXX, v katastrálnom území A. M., obec K. - m.č. A. M., okres K. T.. Podanou žalobou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému strpieť nerušený výkon nájomného práva žalobcu vo vyššie označených nebytových priestoroch, ako aj uloženia povinnosti vydať žalobcovi kľúče od predmetných nebytových priestorov. Medzi stranami nebolo sporné, že nájomný vzťah bol ukončený v roku 2016, právo strpieť nerušený výkon nájomného práva ako aj vydanie kľúčov od predmetu nájmu, ktorých sa domáhal žalobca v tomto konaní, sa odvíjajú od existencie a platnosti nájomného vzťahu. Keďže tento nájomný vzťah zanikol 30. 11. 2016, zanikla aj vecná legitimácia žalobcu v tomto konaní, čo je bez ďalšieho dôvodom na zamietnutie žaloby. 6/ O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. Uzavrel, že žalovaný mal v konaní plný úspech, preto zaviazal žalobcu k náhrade trov konania žalovanej strane v rozsahu 100%. Podľa § 262 ods. 2/ CSP si o výške náhrady trov konania vyhradil rozhodnúť po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 7/ Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a napadol ním výrok o trovách konania. Navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok v napadnutom výroku zmenil tak, že k náhrade trov konania zaviaže žalovaného. Dôvodil, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil. Konkrétne argumentoval tým, že v konaní existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, nakoľko žalobca bol počas tej časti súdneho konania, kedy sa aktívne vo veci konalo, úspešný jednak pokiaľ ide o úkony, ktoré vykonával vo vzťahu k neodkladnému opatreniu a to nielen v prvoinštančnom, ale aj v odvolacom konaní. Má za to, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné prihliadať aj na osobitosti daného prípadu zohľadniac, že žalovaný sa počas celého konania správal arogantne a rozhodnutie súdu - nariadené neodkladné opatrenie - ignoroval. Úkony, ktoré žalobca vykonával v čase, keď súd vo veci aktívne konal, boli dôvodné, pričom konajúci súd niekoľko krát vyslovil predbežný právny názor, z ktorého možno usudzovať, že ak by konanie prebehlo bez zbytočných prieťahov, žalobca by bol vo veci úspešný. Podľa žalobcu treba zohľadniť, že bol úspešný vo vzťahu k návrhu žalovaného na zrušenie neodkladného opatrenia, ktorý súd zamietol. Nie je preto súladné s ust. § 255 CSP, ani spravodlivé, aby za tieto úkony, v ktorých bol žalobca úspešný, bol zároveň povinný nahrádzať trovy konania neúspešnému žalovanému. Po zániku nájomnej zmluvy uplynutím doby nájmu, t.j. 30.11.2006, čo bol jediný dôvod zamietnutia žaloby, sa vo veci vôbec nekonalo, prebehlo iba jediné pojednávanie, a to 12 rokov a 5 mesiacov po podaní žaloby - dňa 17.10.2023. Nejde pritom o vec zložitého právneho významu, naviac predbežne bola vec právne posúdená už pri nariadení neodkladného opatrenia v roku 2011. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie zároveň konštatoval, že nájomná zmluva upravovala užívacie vzťahy medzi stranami sporu od 10.11.2006 do 30.11. 2016. Súd prvej inštancie teda právo žalobcu v čase vedeného súdneho konania potvrdil. Dôvodom zamietnutia žaloby je tak výlučne skutočnosť, že počas súdneho konania doba nájmu uplynula. Žalobca už v počiatkoch súdneho konania zobral späť návrh na vydanie bezdôvodného obohatenia, ako aj zámerne neodstránil vady podaného návrhu v časti
návrhu o zaplatenie náhrady škody. Žalobca takto postupoval práve z dôvodu, aby eliminoval všetky svoje nároky, ktoré by boli časovo náročné na dokazovanie. Prakticky v začiatku konania sa malo konať o tom, čo bolo predbežne posúdené súdom prvej inštancie a potvrdené odvolacím súdom - o práve nájmu žalobcu. Žalobca na poslednom pojednávaní svoje nároky, pokiaľ sa týka rozhodnutia o trovách konania, uplatnil a navrhol, aby mu bola, vzhľadom na osobitosti prípadu, respektíve s ohľadom k tomu, že pokiaľ ide o predbežné opatrenie a zamietnutia návrhu žalovaného na jeho zrušenie, priznaná náhrada trov konania, čo vyplýva zo zápisnice, resp. z protokolácie, zo dňa 17.10.2023. Súd prvej inštancie uvedené vôbec nevzal v úvahu. Ako výsmech pre žalobcu, pokiaľ ide o ochranu jeho práv z nájomnej zmluvy, ktorých sa za 12 a pol roka nedomohol, vyznieva neprimeraná otázka kolegyne, ktorá prišla za konajúcou sudkyňou po pojednávaní do pojednávacej miestnosti s otázkou „Tak čo, zobrali to späť“? Pre žalobcu to bol dôkaz toho, že úmyslom žalovaného bolo naťahovať čas až dovtedy, kým jeho právo nezanikne uplynutím času, t.j. nebude už dôvodné o ňom rozhodnúť. Vzhľadom na uvedené žalobca navrhuje odvolaciemu súdu, aby s prihliadnutím k pomeru úspechu žalobcu v konaní (§ 255 CSP), ako aj s ohľadom na existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 257 CSP), rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania zmenil tak, že žalovaného zaviaže k povinnosti nahradiť trovy konania žalobcovi v plnom rozsahu. Zároveň si žalobca uplatnil právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 8/ Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril. 9/ Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v odvolaním napadnutej časti, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že je z časti dôvodné. 10/ Trovy konania predstavujú súčasť celého súdneho procesu, t. j. tak ako má súd povinnosť rozhodnúť o veci samej, má aj povinnosť rozhodnúť o trovách konania. Právo na náhradu trov konania vzniká zo zákona, bez ohľadu na to, či ich strana sporu uplatnila (ustanovenia §§ 258 a 259 CSP tým nie sú dotknuté). Súd teda o nároku o náhrade trov konania rozhoduje ex offo. Z toho plynie, že súd rozhodujúci o priznaní náhrady trov konania v zmysle 255 CSP je povinný vždy skúmať účelnosť vynaložených trov konania uplatnených úspešným účastníkom v spore, ako i skutočnosť, či nie sú splnené podmienky pre postup podľa 257 CSP. Nie je rozhodujúce, či je tomu tak pri uplatnení práva alebo jeho bránení. Judikatúra týkajúca sa rozhodovania o náhrade trov konania podľa OSP v znení účinnom do 30. septembra 2004 (napr. 5MCdo/21/2009) je pre totožnosť právnej úpravy použiteľná aj pre Civilný sporový poriadok (pozri rozsudok NS SR sp. zn. 5Cdo/171/2023 zo dňa 28. novembra 2024). 11/ Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa návrhom na vydanie predbežného opatrenia pred začatím konania vo veci samej (§ 74 a nasl. OSP), domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil odporcovi (žalovanému) povinnosť zdržať sa rušivých zásahov do realizácie práva nájmu navrhovateľa (žalobcu), vydať navrhovateľovi kľúče a umožniť mu vstup do nehnuteľnosti - nebytových priestorov nachádzajúcich sa v K., na M. ulici č. XX, zapísanej na LV č. XXXX, katastrálne územie A. M.. Súd prvej inštancie tomuto návrhu vyhovel a uznesením č.k. 4C 69/2011-57 zo dňa 30.05.2011 uložil žalovanému zdržať sa rušivých zásahov do realizácie práva nájmu navrhovateľa, vydať žalobcovi kľúče k nehnuteľnosti a umožniť mu vstup do nej. Zároveň uložil navrhovateľovi (žalobcovi) povinnosť do 30 dní podať voči odporcovi (žalovanému) žalobu o uloženie mu povinnosti strpieť nerušený výkon nájomného práva navrhovateľa a o náhradu škody vzniknutej v súvislosti s rušivými zásahmi odporcu do realizácie práva nájmu navrhovateľa k vyššie špecifikovanej nehnuteľnosti. Toto rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo potvrdené uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 5Co 339/11-121 zo dňa 22.08.2011. Následne žalobca (v zmysle pokynu súdu prvej inštancie uloženého v predbežnom opatrení) doručil súdu prvej inštancie dňa 29.06.2011 žalobu, ktorou sa voči žalovanému domáhal: 1/ strpieť nerušený výkon nájomného práva v nebytových priestorov nachádzajúcich sa v K., na M. ulici č. XX, zapísanej na LV č. XXXX, katastrálne územie A. M., obec K. - m.č. A. M., okres K. T.; 2/ vydania kľúčov od nebytových priestorov nachádzajúcich sa v K. na M. ulici č. XX, zapísanej na LV č. XXXX, katastrálne územie A. M., obec K. - m.č. A. M., okres K. T., 3/ zaplatenia škody, vr. úrokov z omeškania, vzniknutej v súvislosti s rušivými zásahmi odporcu do realizácie navrhovateľovho práva nájmu; 4/ zaplatenia bezdôvodného obohatenia, vrátane úrokov z omeškania. Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 23.08.2012 vzal žalobca návrh v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému späť (č.l. 165). Konanie bolo v tejto časti zastavené uznesením č.k. 4C/69/2011-172 zo dňa 25.09.2012. Z obsahu spisu tiež vyplýva, že žalobca bol uznesením súdu prvej inštancie č.k. 4C 69/2011-171 zo dňa 25.09.2012 vyzvaný na odstránenie vád podania v časti požadovanej náhrady škody, ktorá nebola vyčíslená. Uznesením č.k. 4C 69/2011-224 zo dňa 01.07.2014 súd prvej inštancie žalobný návrh v časti o zaplatenie náhrady škody odmietol. Z uvedeného potom vyplýva, že žalobca nebol úspešný ani v jednom zo štyroch ním navrhovaných rozsudočných petitoch. V časti bolo konanie zastavené pre správanie samotného žalobcu
(čiastočné späťvzatie časti žaloby v časti nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia), v časti bola žaloba odmietnutá pre neodstránenie vád (vo vzťahu k návrhu na uloženie povinnosti na zaplatenie vzniknutej škody), vo zvyšných dvoch rozsudočných petitoch bola žaloba zamietnutá z dôvodu uplynutia doby nájmu dojednaného na dobu určitú. 12/ Vo všeobecnosti platí, že náhradu nákladov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada nákladov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Pri zastavení sporového konania je potom pre vyriešenie otázky náhrady nákladov konania kľúčové zistenie, či, a pokiaľ áno, ktorá zo sporových strán z procesného hľadiska zastavenie konania zavinila. Kritérium procesného zavinenia je potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala, a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Ak nie je preukázané, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom či v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobre možné nachádzať súvislosť, a teda ani procesné zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu k žalobnej požiadavke (petitu); v takomto prípade nesie zodpovednosť na zastavení konania žalobca v dôsledku príčinnej súvislosti, ktorou je správanie strany sporu, teda jeho prejav vôle spočívajúci v späťvzatí návrhu (viď aj uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14. 9. 2011, sp. zn. 7 M Cdo 4/2010). Z ohľadom na uvedené je zrejmé, že to bol žalobca, ktorý svojím správaním - späťvzatím časti žaloby pred rozhodnutím súdu vo veci samej, bez toho, aby tento procesný úkon bol podporený správaním žalovaného v zmysle jej žalobnej požiadavky, vzal žalobu späť. Obdobne z pohľadu procesného zavinenia možno posúdiť aj čiastočné odmietnutie jeho žaloby pre neodstránenie vytknutých vád. Možno teda zhrnúť, že to bol žalobca, ktorý z procesného hľadiska zavinil zastavenie konania v tejto časti predmetu sporu (§ 256 ods. 1 CSP), a preto v danom rozsahu nemožno o aplikácii ust. § 257 CSP uvažovať. 13/ Ústavný súd SR v náleze č.k. I. ÚS 387/2019-60 zo dňa 02.04.2020 (ods. 40 a nasl.) uviedol: „z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že rozhodovanie o trovách konania je integrálnou súčasťou civilného sporového konania, a ako také spadá pod č. 46 ods. 1 ústavy, prostredníctvom ktorého sa zaručuje každému základné právo na súdnu ochranu. Všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo strany sporu na súdnu ochranu. Či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom, určuje zákonná úprava náhrady trov konania obsiahnutá v Občianskom súdnom poriadku účinnom do 30.06.2016, resp. v Civilnom sporovom poriadku od 1. júla 2016 (§ 255 a nasl.). Procesné predpisy, ktoré upravujú náhradu trov konania preto treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu. Ústavný súd ďalej uviedol „Každé rozhodnutie súdu, ktorým sporovej strane neprizná náhradu trov konania, musí byť zo svojej podstaty výnimočným rozhodnutím, prijatým na základe riadneho zváženia všetkých relevantných okolností konkrétneho prípadu a na základe prísne reštriktívneho výkladu § 257 CSP a v ňom obsiahnutej formulácie „dôvody hodné osobitného zreteľa“. Uvedená právna úprava priamo vychádza z predchádzajúcej právnej úpravy zakotvenej v § 150 OSP. Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (§ 255 ods. 1 CSP). Priamo z textu zákonného ustanovenia vyplýva, že súd by mal podľa neho rozhodovať iba vo výnimočných prípadoch. Ak má súd v úmysle použiť moderačné právo alebo ak ho niektorá zo strán navrhne, musí súd umožniť protistrane, aby sa k nemu vyjadrila (k zámeru a k dôkazom). Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa musí súd vo svojom rozhodnutí riadne a presvedčivo odôvodniť pretože v opačnom prípade by mohlo ísť o postup, ktorý by mohol mať znaky svojvôle...“. V uznesení č.k. IV. ÚS 411/2024-13 zo dňa 27.08.2024 ústavný súd v ods. 16 uviedol: „strana, ktorá sa domáha aplikovania výnimky zo všeobecných pravidiel pri rozhodovaní o trovách konania, v zásade musí nielen tvrdiť, ale aj preukazovať, že na jej strane nastali okolnosti hodné osobitného zreteľa (§ 257 CSP)“. 14/ Pokiaľ ide o aplikáciu ust. § 257 CSP, žalobca použitie tohto zákonného ustanovenia v odvolaní odôvodňoval tým, že bol počas tej časti súdneho konania, kedy sa aktívne vo veci konalo úspešný, jednak pokiaľ ide o úkony, ktoré vykonával vo vzťahu k neodkladnému opatreniu, a to nielen v prvoinštančnom, ale aj v odvolacom konaní. Rovnako bol úspešný aj vo vzťahu k návrhu žalovaného na zrušenie neodkladného opatrenia, ktorý súd zamietol. Má za to, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné prihliadať aj na osobitosti daného prípadu zohľadniac, že žalovaný sa počas celého
konania správal arogantne a rozhodnutie súdu - nariadené neodkladné opatrenie - ignoroval. Namietal, že nie je súladné s ust. § 255 CSP, ani spravodlivé, aby za tieto úkony, v ktorých bol úspešný, bol zároveň povinný nahrádzať trovy konania neúspešnému žalovanému. Po zániku nájomnej zmluvy uplynutím doby nájmu, t.j. 30.11.2016, čo bol jediný dôvod zamietnutia žaloby, sa vo veci nekonalo, prebehlo iba jediné pojednávanie, a to dňa 17.10.2023. Poukázal na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorom sa konštatovalo, že nájomná zmluva upravovala užívacie vzťahy medzi stranami sporu od 10.11.2006 do 30.11.2016. Súd prvej inštancie teda právo žalobcu v čase vedeného súdneho konania potvrdil. Dôvodom zamietnutia žaloby bola výlučne skutočnosť, že počas súdneho konania doba nájmu uplynula. 15/ V súvislosti s argumentáciou odvolateľa ohľadom existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 257 CSP), odvolací súd poukazuje na uznesenie NS SR sp. zn. 2Cdo/102/2017 zo dňa 31.7.2017, v ktorom Najvyšší súd SR uviedol, že ust. § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) a od zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Znamená to, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Keďže použitie tohto ustanovenia negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania, musí jeho aplikácia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter (viď napr. R 34/1982). Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok: dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax, dnes už ustálenú (viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 MCdo 17/2009, 5 Cdo 67/2010 či 3 MCdo 46/2012), podľa ktorej nemožno § 257 CSP považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Túto normu preto nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú, a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. Aj tu však treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky, či teda na ponechanie účinkov právnej normy nie sú dané dôvody. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (viď nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 292/07 a sp. zn. I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS 727/2000). Ustanovenie § 257 CSP neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami (pozri nález Ústavného súdu ČR, I. ÚS 2862/07). Použitie § 257 CSP neodôvodňuje ani fakt, že strana nie je solventná, alebo, že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany. Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda, inými slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok. 16/ Zohľadniac vyššie uvedené zásady aplikácie ust. § 257 CSP pri rozhodovaní o trovách konania, odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou odvolateľa, že súd prvej inštancie, pokiaľ ide o napadnutý výrok, vec nesprávne právne posúdil. Naviac z odôvodnenia napadnutého výroku nie je zrejmé, či o použití tohto zákonného ustanovenia vôbec uvažoval. Výrok o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil len veľmi stručne, s odkazom na § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP (viď ods. 22 odôvodnenia). Súdu prvej inštancie je potrebné vytknúť aj to, že vo výroku o trovách konania nezohľadnil už skôr zastavenú (resp. odmietnutú) časť sporu, a pokiaľ ide o túto časť už skončeného konania, výrok o trovách konania absentuje. 17/ Odvolací súd je názoru, že v prejednávanej veci je pri rozhodovaní o trovách konania použitie ust. § 257 CSP namieste. Meritórne bola totiž žaloba skutočne zamietnutá len z dôvodu uplynutia času doby trvania nájmu. Otázkou platnosti zmluvy o nájme nebytových priestorov sa súd prvej inštancie v dôvodoch napadnutého rozsudku síce osobitne nezaoberal, pokiaľ by však táto zmluva nebola v súlade so zákonom č. 116/1990 Zb. (t.j. súd by vzhliadol jej neplatnosť pre nedostatok písomnej formy alebo jej podstatných náležitostí), navrhované predbežné opatrenie by nemohlo obstáť (pre neosvedčenie danosti práva). Naviac, v konaní vedenom pred bývalým Okresným súdom Bratislava II sa žalovaný domáhal voči žalobcovi dlžného nájomného titulom tejto nájomnej zmluvy, z čoho možno vyvodiť, že
sám ju považoval za platne uzavretú. Keďže nájomný vzťah dojednaný na dobu určitú do 30.11.2016 už v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie (17.10.2023) neexistoval, zanikol aj dôvod žaloby. Žalobca totiž po 30.11.2016 stratil vecnú legitimáciu v spore, avšak výlučne z dôvodu plynutia času. Ku dňu podania žaloby (29.06.2011) až do 30.11.2016 však jeho vecná legitimácia v spore nepochybne existovala. Z tohto dôvodu by bolo z pohľadu žalobcu neprimerane tvrdé a najmä nespravodlivé uzavrieť, že v tejto časti konania ide o jeho neúspech v spore, naviac sankcionovaný povinnosťou nahradiť trovy konania žalovanému. Práve stratu vecnej legitimácie v spore výlučne pre uplynutie času (s ohľadom na neprimeranú dĺžku trvania súdneho konania na súde prvej inštancie) je možné považovať za dôvod hodný osobitého zreteľa, a teda dôvod na aplikáciu ust. § 257 CSP. 18/ Odvolací súd z dôvodu celkovej dĺžky trvania súdneho sporu (14 rokov) už rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti nerušil a vo veci rozhodol sám. V zmeňujúcom rozhodnutí zohľadnil, že napriek procesnému zavineniu žalobcu za čiastočné zastavenie konania a za odmietnutie časti žaloby (§ 256 CSP), žalovanému v týchto častiach trovy konania nevznikli (trovy by mu teda neboli z dôvodu procesnej ekonómie priznané) a pokiaľ ide o ostávajúcu časť predmetu sporu (o ktorej bolo meritórne rozhodnuté), je namieste o trovách konania rozhodnúť tak, že sa žalovanému nárok na ich náhradu nepriznáva (z dôvodu dôvodnosti použitia ust. § 257 CSP). Posudzujúc trovy konania komplexne, odvolací súd zmenil napadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania (§ 388 CSP) tak, že žalovanému sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva (§ 256 ods. 1, § 257 CSP). 19/ O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 2 CSP a vzhľadom na čiastočný úspech žalobcu v odvolacom konaní (žiadal priznať trovy konania v rozsahu 100%) rozhodol tak, že žiadnej zo strán nárok na ich náhradu nepriznal. 20/ Záverom odvolací súd v súvislosti s vydaným predbežným opatrením dáva do pozornosti súdu prvej inštancie ust. § 336 ods. 1, 4 v spojení s § 335 ods. 1 CSP. 21/ Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).