Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 3Co/78/2024 1111235361 26. 06. 2025 JUDr. Roman Bolebruch ECLI:SK:KSBA:2025:1111235361.4
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcu: D. D., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom W. Y. XX, U. U., zast. JUDr. Janou Hreňovou, advokátkou so sídlom pri Suchom mlyne 50, Bratislava, proti žalovanému: Univerzita Komenského v Bratislave, IČO: 00 397 865, Šafárikovo námestie č. 6, Bratislava, zast. SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., IČO: 36 853 186, advokátskou kanceláriou so sídlom Štefánikova 8, Bratislava, o náhradu škody vo výške 1.325, 66 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 25.3.2024, č. k. B1-8C/152/2011-272, takto rozhodol: I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. a v súvisiacom výroku III. p o t v r d z u j e. II. Žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. odôvodnenie: 1. V poradí tretím napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť do troch dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi sumu 662,83 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 662,83 eura od 28.10.2009 do zaplatenia (výrok I.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.) a žiadnej zo strán sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal. 2. Rozhodnutie s odkazom na ust. § 415, § 420, § 433 ods. 1, 3, § 434 ods. 1, § 436, § 441, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 1, § 3 ods. 1 nariadenia vl. č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom ku dňu vzniku škody (dňa 14.10.2009) a vykonané dokazovanie odôvodnil pomernou zodpovednosťou žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi. Úvodom poukázal na právne záväzný názor odvolacieho súdu vyslovený v uznesení zo dňa 31.5.2016, č. k. 3Co/562/2017-149, v zmysle ktorého sa súd prvej inštancie mal zaoberať spoluzavinením žalobcu na vzniku škody a v prípade jeho zistenia škodu pomerne rozdeliť, rozhodnúť o celom predmete konania a rozhodnutie zodpovedajúcim spôsobom odôvodniť. Správne však podľa odvolacieho súdu v danej veci vychádzal z objektívneho charakteru zodpovednosti prevádzkovateľa za škodu spôsobenú na vnesených veciach, a teda z toho, že nie je potrebné dokazovať, že prevádzkovateľ porušil svoju povinnosť starať sa o vnesené veci. Stotožnil sa aj so záverom súdu prvej inštancie, že prípadné nedostatočné zabezpečenie nie je liberačným dôvodom v zmysle § 433 ods. 1 veta prvá OZ, avšak predmetné ustanovenie nedáva odpoveď na námietku žalovaného, že žalobca sa nedostatočným zabezpečením notebooku mohol podieľať na vzniku škody (§ 441, § 415 OZ). Zistenia prvoinštančného súdu, že žalobca bol v dobe krádeže notebooku študentom 1. ročníka vysokej školy, bol neznalý pomerov na internáte a necítil potrebu byť obozretný vzhľadom na veľký počet ubytovaných a veľkú migráciu ubytovaných a cudzích osôb, označil za v rozpore so záverom o vylúčení porušenia prevenčnej povinnosti zo
strany žalobcu. Práve s ohľadom na uvedené okolnosti mal podľa odvolacieho súdu žalobca zachovať vyšší stupeň opatrnosti, pozornosti či starostlivosti a byť viac obozretný. Pre vylúčenie aplikácie ust. § 415 v spojení s § 441 OZ a nedostatočné zistenie skutkového stavu vo vzťahu k porušeniu prevenčnej povinnosti žalobcu, napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie s tým, že v prípade záveru o porušení prevenčnej povinnosti žalobcom bolo potrebné pri úvahe o pomernom rozdelení škody v zmysle § 441 OZ určiť vzájomný vzťah medzi konaním žalobcu ako poškodeného a poskytnutím možnosti zo strany žalovaného zabezpečiť majetok (vnesené veci) uzamknutím izby a zvážiť všetky ďalšie prípadné skutočnosti, ktoré prispeli k vzniku škody. Prvoinštančný súd v novom rozhodnutí poukázal na to, že zodpovednosť prevádzkovateľov ubytovacích zariadení za škodu na vnesených veciach je vzhľadom na riziko voľného prístupu väčšieho počtu osôb, ako charakteristického znaku prevádzok poskytujúcich ubytovanie, konštruovaná ako objektívna zodpovednosť za škodu. V rámci takto formulovanej sprísnenej zodpovednosti nie je potrebné skúmať nielen zavinenie prevádzkovateľa, príp. jeho zamestnancov, ale ani protiprávny úkon zo strany prevádzkovateľa ubytovacieho zariadenia. Prevádzkovateľ sa svojej zodpovednosti zbaví, ak preukáže, že by ku škode došlo aj inak, alebo na základe všeobecného liberačného dôvodu výlučného alebo čiastočného spoluzavinenia (spoluzapríčinenia) škody poškodeným, t. j. ubytovanou fyzickou osobou podľa § 441 OZ (napr. porušením ubytovacieho poriadku, nevhodným umiestnením vnesenej veci v ubytovacích priestoroch, neuzamknutie hotelovej izby, neumiestnením cenností do trezoru na izbe). V konaní mal za preukázané a medzi stranami nesporné, že žalovaný bol prevádzkovateľom internátu, žalobca bol ubytovaným na základe zmluvy o ubytovaní, že došlo ku škode na vnesenej veci ubytovaného (notebooku) jej krádežou dňa 14.10.2009 (v čase medzi 0:00 hod. a 6:30 hod.) a tiež výška spôsobenej škody zodpovedajúca obstarávacej cene notebooku vo výške 1.325,66 eura. Na základe vykonaného dokazovania prvoinštančný súd vyhodnotil, že predpoklady na vznik objektívnej zodpovednosti žalovaného v zmysle § 433 ods. 1 veta prvá OZ sú dané, keď žalobca v konaní nepreukázal existenciu liberačného dôvodu, za ktorý by bolo spravidla možné považovať okolnosti vychádzajúce z veci samotnej vyplývajúce z jej povahy a vlastností alebo jej vadnosti (tzv. vnútorné okolnosti), resp. okolnosti, ktorých vplyv by sa prejavil rovnako alebo obdobným spôsobom aj za situácie, ak by vec nebola vnesená za účelom ubytovania, napr. živelná pohroma (tzv. vonkajšie okolnosti). Za takýto liberačný dôvod nemožno považovať prípadné nedostatočné zabezpečenie notebooku žalobcu. 3. Súčasne súd prvej inštancie dospel k záveru, že v danom prípade bola v zmysle § 441 v spojení s § 415 OZ škoda spôsobená aj zavinením žalobcu (poškodeného) v dôsledku porušenia jeho všeobecnej prevenčnej povinnosti (povinnosti generálnej prevencie) počínať si tak, aby nedošlo k škode. Poukázal na to, že predmetné ust. § 415 OZ ukladá každému povinnosť zachovávať taký stupeň opatrnosti (pozornosti alebo starostlivosti), ktorý je možné od neho vzhľadom na konkrétne časové a miestne pomery rozumne požadovať, a ktorý je objektívne posudzované, spôsobilý zabrániť alebo aspoň obmedziť riziko vzniku škody. Zodpovednosť za porušenie prevenčnej povinnosti je subjektívnou zodpovednosťou s prezumovaným zavinením. Prevenčná povinnosť podľa § 415 OZ je právnou povinnosťou, ktorej porušenie vedie k zodpovednosti podľa § 420 OZ, podľa ktorého každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Prevenčnú povinnosť zákon ukladá každému, t. j. nielen škodcovi, ale aj tomu, komu hrozí riziko vzniku škody. Porušenie preventívnej povinnosti môže založiť spoluúčasť poškodeného na škode (§ 441 OZ), lebo každý je povinný správať sa tak, aby nespôsobil škodu, a to nielen vo vzťahu k ostatným, ale aj voči sebe samému. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalobca porušil prevenčnú povinnosť zanedbaním dohľadu, ktorý mal podľa normálneho behu vecí vykonávať pred zdrojom nebezpečenstva, a teda nezachoval taký stupeň opatrnosti, ktoré bolo možné v daných okolnostiach od neho požadovať, aby zabránil alebo obmedzil riziko škody na majetku krádežou svojho notebooku. Vychádzal zo zistení, že žalobca predmetný notebook nechal počas noci voľne položený na stole pri neuzamknutých dverách internátnej izby, navyše po vypití viacerých pív so spolubývajúcimi. Uvedené aj v spojení s ďalšími zistenými skutkovými okolnosťami, že v čase vzniku škody bol žalobca študentom 1. ročníka vysokej školy, na študentskom internáte býval iba tri týždne a bol neznalý pomerov na internáte, odôvodňuje podľa neho záver o porušení zákonnej prevenčnej povinnosti žalobcu (§ 415 OZ) a má za následok vznik jeho čiastočnej zodpovednosti za škodu jeho spoluzavinením (§ 420 OZ), v dôsledku čoho žalobca znáša škodu pomerne tak, ako to predpokladá § 441 OZ. Zvážiac všetky skutočnosti, ktoré prispeli ku vzniku škody, určil mieru (spolu)zodpovednosti u žalobcu v rozsahu 50 %, keď opísané skutočnosti mali nepochybne vplyv a prispeli k vzniku škody a odcudzeniu notebooku. Za primeraný označil v danom prípade rovnaký pomer zodpovednosti žalobcu a žalovaného objektívne zodpovedného na škodu podľa § 433 ods. 1 OZ. Zohľadnil pritom aj skutočnosť vyplývajúcu z trestného rozkazu zo dňa 21.4.2010, č. k. 2T/49/2010-537, že ku krádeži notebooku
došlo cudzou osobou neubytovanou na internáte, ktorá sa do areálu a priestorov internátu dostala neoprávnene, čo bolo nepochybne tiež príčinou vzniku škody. Uviedol, že to, že žalobca pre neho v pomerne novom prostredí (býval tam iba tri týždne) a riadne neznalý pomerov na internáte (kde sa nachádzal veľký počet ubytovaných osôb) v čase svojej prítomnosti v izbe počas noci (keď spal) neuzamkol svoju internátnu izbu, síce mala vplyv na vznik škody, avšak žalovaný ako prevádzkovateľ internátu riadne nezabezpečil v nočných hodinách priestory pred vznikom škody krádežou zo strany cudzích osôb. Vo vzťahu k okolnostiam na strane žalovaného poukázal tiež na to, že žalobca nemal príslušným internátnym poriadkom stanovenú povinnosť uzamykať si izbu počas noci (či inokedy) v čase jeho prítomnosti. Nestotožnil sa s obranou žalovaného, že žalobca by mal niesť zodpovednosť v prevažujúcom rozsahu (t.j. vo vyššej určenej miere, nad 50 %), keďže podľa záverov odvolacieho súdu žalobca „mal zachovať vyšší stupeň opatrnosti“. Odvolací súd pri tomto závere neporovnával potrebné stupne opatrnosti poškodeného a poskytovateľa, ale uvedené znamená, že sa žalobca mal správať opatrnejšie (a lepšie preventívne zabezpečiť svoj majetok pred krádežou), ako to v skutočnosti vykonal (čo prispelo k samotnému vzniku škody). Vo vzťahu k limitu výšky zodpovednosti vyplývajúcemu z ust. § 434 ods. 1 OZ v spojení s § 1 vyhl. č. 87/1995 Z.z., na ktorý v obrane poukazoval žalovaný, uviedol, že tento nemožno v danej veci aplikovať z dôvodu, že odcudzený notebook nepredstavuje inú cennosť, ale je vecou žalobcu, ktorú potreboval s ohľadom na jeho štúdium (študijná pomôcka), čo vyplývalo aj zo žalobcom doloženého potvrdenia od vedúceho Ateliéru zvukovej skladby. Na uvedené nemá vplyv skutočnosť, že išlo o vec s pomerne vyššou hodnotou. Ako dôvodnú neuznal ani námietku, v ktorej žalovaný namietal oneskorené uplatnenie nároku s poukazom na prekluzívnu lehotu podľa § 436 OZ, keď žalobca uplatnil svoje právo u žalovaného na 13. deň po vzniku škody (14.10.2009), t. j. dňa 27.10.2009, ako to vyplýva z odtlačku pečiatky na oznámení o škodovej udalosti a uplatnení nároku na náhradu škody na vnesených veciach a odložených veciach zo dňa 23.10.2009 adresovanom žalovanému. Vzhľadom na rovnaký pomer zodpovednosti žalobcu a žalovaného za spôsobenú škodu, ktorej výška predstavovala sumu 1.325,66 eura dospel k záveru o dôvodnosti žaloby v časti o zaplatenie 662,83 eura (50 %). Pokiaľ žalovaný v priebehu konania poukazoval na to, že trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 21.4.2010, č. k. 2T/49/2010-517 bola už žalobcovi právoplatne priznaná náhrada škody vo výške 450 eur, čo malo zakladať nedôvodnosť nároku v tejto časti a prípadné bezdôvodné obohatenie, prvoinštančný súd uviedol, že priznanú sumu 662,83 eura nie je možné znižovať o uvedenú sumu, nakoľko škoda priznaná v trestnom konaní bola priznaná priamo voči škodcovi a predmetom tohto konania bol nárok na náhradu škody voči prevádzkovateľovi ubytovacieho zariadenia na základe osobitnej zodpovednosti v zmysle § 433 a nasl. OZ. Ako dôvodný vyhodnotil aj úrok z omeškania z priznanej sumy od žalobcom určeného dňa 28.10.2009, ako dňa nasledujúceho po uplatnení škody (listom doručeným dňa 27.10.2009), do zaplatenia, a to vo výške 9 % súladne s § 3 ods. 1 nar. vl. č. 87/1995 Z.z. Vo zvyšnej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa zásady úspechu vyjadrenej v ust. § 255 ods. 1, 2 CSP a vzhľadom na rovnaký pomer úspechu/ neúspechu v spore, žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania nepriznal. 4. Proti výroku I. a súvisiacemu výroku III. prvoinštančného rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý z odvolacích dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť tak, že súd žalobu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania. Za nedostatočne vysvetlenú označil úvahu prvoinštančného súdu, na základe ktorej dospel k záveru o spoluzodpovednosti žalovaného za spôsobenú škodu práve v rozsahu 50 %. Bol toho názoru, že prevenčnú povinnosť žalovaný porušil iba tým, že ubytovací poriadok neobsahuje povinnosť študentov uzamykať si izby. Žalobca však porušil prevenčnú povinnosť v oveľa väčšom rozsahu, keďže i) ponechal na stole voľne položený notebook v nezamknutej izbe, ii) bol si vedomý toho, že na chodbách internátu sa pohybuje veľký počet neznámych ľudí, iii) notebook ponechal bez dozoru, keďže pri ňom zaspal po tom, ako vypil niekoľko pív. Trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 21.4.2010, č. k. 2T/49/2010-517 bola pritom určená spoluzodpovednosť žalobcu a páchateľa v rozsahu 34 % páchateľ a 66 % žalobca. V zmysle § 194 ods. 2 CSP sa mal súd prvej inštancie argumentačne vysporiadať s tým, prečo určil výšku spoluzavinenia žalovaného v prípade totožného skutku v civilnom konaní iným pomerom ako v prípade páchateľa odsúdeného v trestnom konaní. Pri určení pomernej spoluzodpovednosti sa prvoinštančný súd nevysporiadal ani s tým, že časť škody už bola žalobcovi priznaná trestným rozkazom vydaným voči páchateľovi krádeže. V tomto rozsahu žalobcovi svedčí exekučný titul voči páchateľovi, s ktorým žalovaný nie je spoluzodpovedný v tom zmysle, že by plnením páchateľa zanikol nárok voči žalovanému. Ak žalobca má proti páchateľovi titul na náhradu škody v sume 450 eur, súd rozhoduje len o nároku na náhradu škody zníženej o priznanú škodu (t. j. maximálne o sumu 875,66 eura), z ktorej následne určí spoluúčasť žalobcu. V
opačnom prípade nepredstavuje skutočná spoluúčasť žalobcu 50 %, ale iba 16 %, čo je v rozpore s odôvodnením rozhodnutia súdu a ním prezentovanou úvahou. V súvislosti s námietkou nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaný podporne poukázal na rozhodnutia ÚS SR sp. zn. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/2006, IV. ÚS 57/2014, ako aj rozhodnutie R 2/2016, v zmysle ktorého pokiaľ sa súd nevenoval právnej argumentácii žalobcu, spôsobil tým nepreskúmateľosť rozhodnutia, čo zakladá tzv. inú vadu konania podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP. V ďalšom namietal aj nesprávnosť skutkového zistenia, že odcudzený notebook nebol „inou cennosťou“ v zmysle § 434 ods. 1 OZ. Jednalo sa totiž o počítač značky Apple v cene 1.325,66 eura, t. j. nie bežný počítač, ktorý bol potrebný na štúdium žalobcu a bolo by ho možné považovať za bežnú študijnú pomôcku (čo je všeobecne známa skutočnosť). Podľa aktuálnych cien notebookov vhodných na štúdium sú počítače značky Apple dvojnásobne drahšie, pričom rovnaká situácia bola aj v čase vzniku škody. Tieto počítače sa vyznačujú iba iným operačným systémom (OS Mac). Zdôvodnenie, že notebook zn. Apple je bežná študijná pomôcka (nie iná cennosť) by obstálo iba ak by potvrdenie vyučujúceho obsahovalo vyjadrenie, že iný typ počítača nie je použiteľný na výučbu v tomto študijnom odbore. Ak by súd prvej inštancie dospel k správnemu zisteniu, že ide o inú cennosť v zmysle § 434 ods. 1 OZ, žalovaný by zodpovedal iba do sumy 332 eur. Ak by mal byť žalobca za túto škodu spoluzodpovedný a súčasne už bola žalobcovi priznaná náhrada škody voči osobe, ktorá notebook odcudzila v sume 450 eur, súd by musel žalobu zamietnuť, nakoľko žalobcovi by už bola priznaná celá zákonom limitovaná škoda, za ktorú zodpovedá prevádzkovateľ v zmysle § 434 ods. 1 OZ. Za nesprávny žalovaný označil aj právny záver prvoinštančného súdu, na základe ktorého žalobcovi priznal 50 % z nadobúdacej ceny ukradnutého notebooku, a to pre nesprávne právne posúdenie okolností majúcich zásadný vplav pre posúdenie výšky škody v zmysle § 433 a nasl. OZ, § 441 v spojení s § 415 OZ. Prvoinštančný súd totiž nezohľadnil rozsah a intenzitu porušenia preventívnej povinnosti žalobcu (§ 415 OZ), ale ani trestným rozkazom páchateľovi uloženú povinnosť na náhradu škody. Súd nemal rozhodovať o tom, že rozdelí spoluzodpovednosť z celej nadobúdacej ceny, ale mal rozhodovať len o náhrade škody zníženej o sumu 450 eur, t. j. základom pre určenie delenej zodpovednosti mala byť len suma 875,66 eura. Nesprávne vec právne posúdil aj tým, že o výške škody rozhodoval na základe nadobúdacej ceny nového noteboooku. V prípade zodpovednosti za škodu na vnesených veciach platí, že „sa vychádza z ceny, ktorú mala daná vec v čase vzniku škody, t. j. do úvahy sa vezme doba jej používania, stupeň opotrebenia, rozsah, v ako bola poškodená a pod.“ (Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F. Tomašovič, M. a kol.: Občiansky zákonník I, Veľký komentár, Bratislava, C. H. Beck, 2015, s. 1471). Prvoinštančný súd však vychádzal z ceny určenej nadobúdacou faktúrou nového počítača napriek tomu, že odcudzený počítač bol niekoľko týždňov používaný, čo mal pri svojom rozhodovaní zohľadniť pri určení výšky spoluzodpovednosti, v dôsledku čoho rovnako nemal dospieť k záveru o rozdelení zodpovednosti v rozsahu 50 % z nadobúdacej ceny, ale pomer mal „kompenzovať“ v neprospech žalobcu, ktorému bola spôsobená nižšia škoda. Nakoniec súd mal posúdiť rozsah spoluzodpovednosti aj v nadväznosti na počet okolností, ktorými bola porušená preventívna povinnosť žalobcu. Žalovanému možno za porušenie prevenčnej povinnosti pričítať iba to, že ubytovací poriadok neobsahuje povinnosť zamykať izbu počas noci. Žalobcovi však možno pričítať to, že izba nebola zamknutá, notebook nebol ukrytý napríklad v taške alebo v skrinke, ale bol voľne prístupný na stole, a že žalovaný po vypití niekoľkých pív v stave zníženej príčetnosti zanedbal dohľad. Z uvedeného je zrejmé, že spoluzodpovednosť žalobcu mala byť výrazne vyššia ako spoluzodpovednosť žalovaného (v pomere 3:1). V nadväznosti na uvedené nemala predstavovať hodnota (spolu)zodpovednosti žalovaného sumu vyššiu ako 218,92 eura (bez zohľadnenia zákonnej limitácie výšky škody). Nesprávny právny záver prijal prvoinštančný súd aj v tom, že notebook v dvojnásobnej hodnote oproti bežnému notebooku neposúdil ako tzv. inú cennosť v zmysle § 434 ods. 1 OZ, na ktorú sa vzťahuje zákonný limit. Za kritérium posúdenia v danom prípade možno zvoliť objektívne posúdenie charakteru vnesenej alebo odloženej veci s vylúčením vecí, ktoré možno objektívne, t. j. vzhľadom na priemerného príjemcu danej služby, považovať za veci bežného užívania (Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F. Tomašovič, M. a kol.: Občiansky zákonník I, Veľký komentár, Bratislava, C. H. Beck, 2015, s. 1472). Notebook zn. Apple s prihliadnutím na jeho hodnotu nemožno považovať za vec bežného užívania, touto by bol len počítač bežnej, primeranej ceny. Osobitne uvedené platí, ak podľa rozhodnutia NS SR sp. zn. 25Cdo/4170/2010 „Za inú cennosť v zmysle § 434 ods. 1 možno považovať aj osobné motorové vozidlo vyššej ceny“. Rovnaká situácia sa potom týka akejkoľvek inej veci, ktorá môže byť v niektorých prípadoch bežnou vecou a v niektorých prípadoch inou cennosťou. V prejednávanej veci inú cennosť z odcudzeného notebooku robí podľa žalovaného jeho zvýšená cena, nie zaradenie veci. Obdobná situácia by nastala v prípade krádeže náramkových hodiniek, ktoré môžu byť bežnou súčasťou oblečenia (bežná cena hodiniek sa pohybuje v sume do 300 eur), ale ak by išlo o hodinky značky Rolex v hodnote 10.000 eur, sú už inou cennosťou, na ktorú sa
vzťahuje obmedzenie podľa § 434 ods. 1 OZ. Rovnako to môže platiť pre luxusné písacie perá, ktorých hodnota môže presiahnuť sumu 1.000 eur. Účelom uvedeného ustanovenia je preventívne pôsobenie na osoby, ktoré vnášajú veci do prevádzok, ktoré ich má odradiť od vnášania vecí vyššej hodnoty a motivovať ich, aby boli k vneseným veciam primerane ostražitý. Zákonná limitácia výšky škody pritom neplatí, pokiaľ škodu spôsobil zamestnanec prevádzkovateľa alebo ak vec bola prevzatá do úschovy, čo v danom prípade nebolo splnené. 5. Žalobca sa v súdom stanovenej lehote k podanému odvolaniu na výzvu súdu nevyjadril. 6. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v celom napadnutom rozsahu, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 7. Po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam, tieto substancoval pod príslušné právne normy, ktorých obsah správne vyložil a v celom rozsahu vecne správne závery, ku ktorým dospel, aj riadne, presvedčivo a v súlade s požiadavkami súdnej praxe a ust. § 220 ods. 2 CSP odôvodnil. V postupe a meritórnom rozhodnutí tak nedošlo k naplneniu žiadneho zo žalovaným vytýkaných odvolacích dôvodov. Nakoľko súd prvej inštancie sa náležite vysporiadal aj s obranou žalovaného a odvolací súd sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu stotožňuje, v podrobnostiach naň odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP). Žiaden zo žalovaným označených odvolacích dôvodov nevyhodnotil odvolací súd ako právne opodstatnený a spôsobilý spochybniť vecne správny záver súdu prvej inštancie v časti, v ktorej žalobe o náhradu škody vyhovel, a jeho subjektívna nespokojnosť s ustálením miery spoluzavinenia žalobcu na vzniknutej škode nemôže byť sama o sebe dôvodom pre spochybnenie jeho vecnej správnosti. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia a v nadväznosti na odvolaciu argumentáciu žalovaného odvolací súd dopĺňa nasledovné: 8. Kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie rozsudku sú zákonodarcom vyjadrené v ust. § 220 ods. 2 CSP. Vo všeobecnosti možno rozhodnutie, ktoré ich nerešpektuje označiť za nepreskúmateľné. Požiadavka preskúmateľnosti a presvedčivosti súdneho rozhodnutia v sebe subsumuje aj skutočnosť, že výrok súdneho rozhodnutia musí zodpovedať výsledkom vykonaného dokazovania a vyhodnotenia dôkazov, ktoré súd v odôvodnení rozhodnutia jasne a presvedčivo zdôvodní. V odôvodnení rozhodnutia je povinný podať výklad o opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku, a tým preukázať jeho správnosť. Každé súdne rozhodnutie musí obsahovať úplné a výstižné odôvodnenie, v ktorom súd logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetlí svoj postup a dôvody svojho rozhodnutia, pričom sa musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí v odôvodnení dostatočne vysvetliť nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Závery prijaté prvoinštančným súdom môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak súd po skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia substancoval zistený skutkový stav. Vo svojej argumentácii by súd nemal byť nekoherentný, t. j. rozhodnutie by malo byť konzistentné a prezentované argumenty musia podporiť prijatý záver. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (viď napr. I. ÚS 46/05, I. ÚS 352/6, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08, Ruiz Torija c/a Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-A, Hiro Balani c/a Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c/a Grécko z 29.05.1997, Higgins c/a Francúzsko z 19.02.1998 a iné). Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je tak porušením základného práva strany sporu na spravodlivý proces garantovaný v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a súčasne zakladá odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. b) CSP, t. j. nie žalovaným z nepreskúmateľnosti rozhodnutia vyvodený odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. d) CSP. Rovnaký záver prijal v
rozhodovacej praxi aj Európsky súd pre ľudské práva napr. v rozhodnutí Ruiz Torija c/a Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-A, či Ústavný súd SR napr. v rozhodnutiach sp. zn. I. ÚS 17/01, I. ÚS 226/03, II. ÚS 261/06, III. ÚS 74/08, I. ÚS 181/08. 9. Odvolací dôvod spočívajúci v nesprávnych skutkových zisteniach je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke, a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kedy je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z procesných ustanovení týkajúcich sa dokazovania. 10. Právnym posúdením možno rozumieť činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétne právnu normu na zistený skutkový stav. Podľa rozhodovacej činnosti odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. h) CSP môže byť daný použitím nesprávnej právnej normy alebo aplikáciou správnej právnej normy, ktorú súd nesprávne interpretoval alebo napokon použitím správnej právnej normy a jej správnej interpretácie, ale jej nesprávnej aplikácie na zistený skutkový stav veci (viď napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 2MCdo/4/2009). 11. V prejednávanej veci súd prvej inštancie v intenciách právne záväzného názoru odvolacieho súdu vysloveného v prvom zrušujúcom uznesení zo dňa 31.5.2016, č. k. 3Co/562/201-149 opätovne posudzoval nárok žalobcu na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená na veci vnesenej do ubytovacieho zariadenia (internátu) prevádzkovaného žalovaným, a to odcudzením notebooku zn. Apple v nadobúdacej hodnote 1.325,66 eura z jeho internátnej izby v noci dňa 14.10.2009 počas toho, ako v nezamknutej izbe spal. Správne na posudzovaný zodpovednostný vzťah aplikoval ust. § 433 v spojení s § 415, § 441 OZ, interpretáciou ktorých na vykonaným dokazovaním zistený skutkový stav veci dospel k záveru, že žalovaný nesie objektívnu zodpovednosť za škodu spôsobenú žalobcovi krádežou jeho notebooku pri zohľadnení spoluzavinenia poškodeného žalobcu v dôsledku porušenia všeobecnej prevenčnej povinnosti (§ 415 OZ) v rozsahu 50 % žalovanej sumy. Neobstojí odvolacia argumentácia žalovaného, v ktorej namietal nedostatočné vysporiadanie sa s ustálením pomeru spoluzodpovednosti poškodeného na vzniknutej škode a so skutočnosťou, že žalobcovi už bola priznaná časť náhrady škody voči páchateľovi trestného činu, a to trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 21.4.2010, č. k. 2T/49/2010-517. Súd prvej inštancie riadne vysvetlil na základe akých skutočností a právnych úvah sa riadil, keď pomer spoluzodpovednosti žalobcu ustálil na 50 %. Správne zohľadniac okolnosti konkrétneho prípadu žalobcovi vytkol porušenie všeobecnej prevenčnej povinnosti zanedbaním dohľadu, ktorý mal podľa normálneho behu vecí vykonávať pred zdrojom nebezpečenstva, keď nezachoval taký stupeň opatrnosti, aký bolo možné v okolnostiach prípadu od neho požadovať, aby zabránil alebo obmedzil riziko vzniku škody na jeho majetku krádežou. Uvedené vyvodil z nesporných skutkových zistení, že žalobca nechal predmetný notebook počas noci voľne položený na stole pri neuzamknutých dverách internátnej izby, naviac po vypití viacerých pív so spolubývajúcimi, že bol študentom prvého ročníka vysokej školy a na študentskom internáte býval iba tri týždne, t. j. bol neznalý pomerov na internáte a mal zachovať vyšší stupeň opatrnosti, pozornosti či starostlivosti. Na druhej strane ku krádeži notebooku žalobcu došlo cudzou osobou neubytovanou na internáte, ktorá sa do areálu a priestorov ubytovacieho zariadenia dostala neoprávnene, čo bolo nepochybnou príčinou vzniku škody. Aj keď žalobca izbu počas spánku neuzamkol, čo malo tiež vplyv na vznik škody, žalovaný ako prevádzkovateľ internátu riadne nezabezpečil v nočných hodinách priestory pred vznikom škody krádežou zo strany tretích osôb. Prihliadol tiež na to, že povinnosť uzamykať si izbu počas noci v čase prítomnosti nebola internátnym poriadkom, na ktorý sa žalovaný odvolával, stanovená. Pri zohľadnení uvedených skutočností, ktoré prispeli k vzniku škody, považoval za dôvodné stanoviť medzi žalobcom a žalovaným rovnaký pomer zodpovednosti, s čím sa odvolací súd plne stotožňuje. Pri úvahe o pomernom rozdelení škody medzi škodcu a poškodeného ide o určenie vzájomného vzťahu medzi konaním poškodeného a škodcu a o zváženie všetkých skutočností, ktoré prispeli k spôsobeniu škody (viď napr. rozsudok NS ČR zo dňa 27.3.2014, sp. zn. 25Cdo 4199/2013). Súd zvažuje
všetky príčiny, ktoré viedli k vzniku škody a tak u škodcu ako i poškodeného zohľadňuje len také konanie, ktoré bolo, resp. mohlo byť aspoň jednou z možných príčin vzniku škody. Konečná úvaha o miere spoluzavinenia poškodeného závisí vždy od okolností konkrétneho prípadu po komparácii príčin vzniku škody na strane škodcu i poškodeného (porovnaj uznesenie NS ČR zo dňa 28.5.2009, sp. zn. 25Cdo/1054/2007). V zhode s prvoinštančným súdom má odvolací súd za to, že okolnosti prejednávanej veci neumožňujú určiť väčší podiel zodpovednosti žalobcu ako žalovaného. Nemožno opomínať, že prvoradou príčinou vzniku škody je vstup neoprávnených osôb do ubytovacieho zariadenia, za ktorý v intenciách § 433 OZ zodpovedá jeho prevádzkovateľ, t. j. žalovaný, a to objektívne, t. j. bez ohľadu na zavinenie. U prevádzkovateľa ubytovacieho zariadenia zákonodarca prezumuje vyvinutie určitého stupňa starostlivosti o vnesené a odložené veci, aby sa tieto nepoškodili, nestratili, resp. aby neboli odcudzené z prevádzky, do ktorej boli vnesené. Ako uviedol súd prvej inštancie, uvedená povinnosť je daná samotným charakterom ubytovacieho zariadenia, nakoľko prevažne sa jedná o prevádzky, v ktorých sa pohybuje množstvo ľudí. Žalovaný preto celkom nedôvodne v odvolaní uvádza, že z jeho strany došlo k porušeniu prevenčnej zodpovednosti len tým, že ubytovací poriadok neobsahuje povinnosť študentov uzamykať si izby v čase ich prítomnosti v nich. Žalovaný objektívne zodpovedá za škodu na veciach vnesených do ubytovacieho zariadenia a tejto by sa mohol v zmysle ust. § 433 ods. 1 OZ zbaviť (liberovať) len tým, ak by ku škode došlo aj inak (napr. vis major). Jedná sa o osobitný typ objektívnej zodpovednosti za škodu majúci hmotnoprávny základ v ust. § 433 OZ a pre založenie zodpovednosti žalovaného je preto irelevantné, či mal v internátnom poriadku zakotvenú povinnosť uzamykať izby v čase prítomnosti študentov v nich. Skutočnosti, na ktoré poukazuje žalovaný, a to že žalobca ponechal notebook voľne na stole v neuzamknutej izbe, bol si vedomý veľkého počtu neznámych ľudí pohybujúcich sa po budove internátu a aj napriek tomu ponechal notebook bez dozoru, boli riadne zohľadnené súdom prvej inštancie pri posudzovaní miery spoluzavinenia poškodeného podľa § 441 OZ a tieto nezakladajú dôvod na prenesenie väčšej zodpovednosti na žalobcu. Primárnym dôvodom vzniku škody na majetku žalobcu bol neoprávnený vstup cudzích osôb do ubytovacieho zariadenia za účelom páchania trestnej činnosti (krádeže) a žalobca sa na vzniku škody podieľal tým, že svojim nezodpovedným konaním umožnil, resp. uľahčil dokonanie trestného činu, keď jeho páchateľ nemusel prekonať žiadnu prekážku brániacu mu vo vstupe do izby. Ak by žalobca bol dostatočne obozretný a konal by v súlade so zákonnou prevenčnou povinnosťou, ktorá sa na neho vzťahovala, jeho konanie by bolo spôsobilé zabrániť vzniku škody. Oba zodpovedné subjekty (žalobca i žalovaný) sa tak aj podľa názoru odvolacieho súdu rovnakým podielom pričinili k vzniku majetkovej škody. Pokiaľ žalovaný poukazoval aj na požitie niekoľkých pív žalobcom pred spaním v noci, kedy došlo ku krádeži, odvolací súd uvádza, že v konaní nebolo preukázané, že táto skutočnosť mala podstatný vplyv, resp. viedla k vzniku škody. 12. Ako nedôvodnú odvolací súd vyhodnotil aj odvolaciu argumentáciu, v ktorej žalovaný poukazoval na to, že trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 21.4.2010, č. k. 2T/49/2010-517 bola určená spoluzodpovednosť žalobcu a páchateľa v rozsahu 34 % páchateľ a 66 % žalobca (zrejme vychádzajúc z výšky žalobcovi v adhéznom konaní priznanej náhrady škody), a že súd prvej inštancie neodôvodnil, prečo v civilnom konaní stanovil iný pomer. V zmysle § 193 CSP je všeobecný súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal. V trestnom konaní súd posudzuje trestnoprávnu zodpovednosť páchateľa trestného činu, t. j. konanie v rozpore s verejnými záujmami (a v tejto časti je civilný súd jeho rozhodnutím viazaný) a v rámci adhézneho konania v prípade odsudzujúceho rozsudku rozhoduje aj o náhrade škody spôsobenej trestným činom, ak má na to podľa výsledku dokazovania podklad. Ak to výsledky dokazovania neumožňujú, alebo ak z akéhokoľvek dôvodu prizná trestný súd len časť nároku na náhradu škody, odkáže poškodeného s nárokom na náhradu škody na civilné konanie. Odhliadnuc od skutočnosti, že predmetom civilného konania je nárok na náhradu škody uplatnený voči prevádzkovateľovi ubytovacieho zariadenia, t. j. inému subjektu ako tomu, ktorého trestná zodpovednosť bola posudzovaná označeným trestným rozkazom (v tom čase obžalovaná Viola D?menyová), v danom prípade z trestného rozkazu, na ktorý sa žalovaný v tejto súvislosti odvolával, a ktorý ako skrátená forma rozhodnutia vydávaného ex cathedra neobsahuje odôvodnenie, vôbec nevyplýva, že by trestný súd vyvodil spoluzodpovednosť poškodeného v rozsahu 66 %. Takýto záver nemožno bez ďalšieho učiniť len zo skutočnosti, že žalobcovi ako poškodenému bol priznaný nárok na náhradu škody len vo výške 450 eur. Z výrokovej časti trestného rozkazu je naopak zrejmé, že trestný súd vychádzal z v trestnom konaní preukázanej hodnoty odcudzeného notebooku 450 eur (viď skutok pod bodom 7./) a so zvyškom poškodeného odkázal na civilné konanie. Výška náhrady škody priznaná v trestnom konaní voči odsúdenej páchateľke trestného činu preto nemá žiadnu výpovednú hodnotu pre ustálenie pomeru medzi zodpovednosťou žalobcu ako poškodeného a
žalovaného ako prevádzkovateľa ubytovacieho zariadenia. Vecne správny a riadne odôvodnený je aj právny záver prvoinštančného súdu, keď priznanie náhrady škody predmetným trestným rozkazom vo výške 450 eur žalobcovi voči odsúdenej páchateľke trestného činu nezohľadnil pri posudzovaní výšky náhrady škody voči žalovanému, čo odôvodnil tým, že okrem neprevyšujúcej výšky celej škody, suma 450 eur bola priznaná priamo voči škodcovi, pričom predmetom tohto konania bol nárok na náhradu škody voči žalovanému ako prevádzkovateľovi ubytovacieho zariadenia, t. j. voči inému subjektu a na základe osobitnej zodpovednosti v zmysle § 433 a nasl. OZ. Uvedeným záverom reflektoval na samostatnosť a rozdielnosť nárokov na náhradu škody uplatnených voči samotnému škodcovi, ktorý za škodu zodpovedá v režime všeobecnej zodpovednosti podľa § 420 OZ a žalovanému zodpovednému na základe osobitnej zodpovednosti vyplývajúcej z ust. § 433 a nasl. OZ. Škodca a prevádzkovateľ ubytovacieho zariadenia zodpovedajú samostatne a paralelne popri sebe (viď Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1- 450. 2. vydanie. Komentár. Praha: C.H. Beck 2019, str. 1604). Podobne ako je tomu v prípadoch škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, aj v prípade škody spôsobenej krádežou na veciach vnesených do ubytovacieho zariadenia právna úprava umožňuje poškodenému uplatniť si škodový nárok tak voči škodcovi, ako aj voči prevádzkovateľovi ubytovacieho zariadenia, a to či už spoločne v jednom konaní alebo v samostatných súdnych konaniach. Občianskoprávna zodpovednosť osoby, ktorá odcudzila vec z ubytovacieho zariadenia v zmysle § 420 OZ nevylučuje zodpovednosť prevádzkovateľa ubytovacieho zariadenia v zmysle § 433 a nasl. OZ (analogický záver vyslovil NS SR v uznesení zo dňa 16.2.2016, sp. zn. 1Obdo/26/2015 týkajúci sa zodpovednosti prevádzkovateľa a vodiča motorového vozidla, ako aj NS ČR v rozsudku zo dňa 17.1.2008, sp. zn. 32Cdo/2837/2006). Uvedené samo o sebe neznamená, že poškodený môže byť odškodnený dvakrát (škodcom aj prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia), nakoľko v rozsahu v akom je uspokojená (pozn. odvolacieho súdu nielen súdnym rozhodnutím priznaná) škoda jedným zo zodpovedných subjektov zaniká jeho nárok voči druhému. Pokiaľ nie je škodový nárok uspokojený jedným zo zodpovedných subjektov, zostávajú zodpovedné oba subjekty a do okamihu aspoň čiastočného uspokojenia škodového nároku možno tento voči každému uplatniť, voči každému priznať a voči každému aj vymáhať. Opačný záver by v rozpore s účelom právnej úpravy (čo najširšie uspokojenie poškodeného) a bez normatívneho podkladu obmedzil ochranu poškodeného, ktorého snahou je, aby sa jeho nárok voči žiadnemu zo zodpovedných subjektov nepremlčal, a aby voči všetkým zodpovedným subjektom disponoval vykonateľným rozhodnutím a mal tým zabezpečenú možnosť čo najrýchlejšie a v plnom rozsahu uspokojiť svoj nárok. Odvolací súd tak zhodne s právnym názorom prvoinštančného súdu nepovažuje pre posúdenie výšky škodového nároku uplatneného voči prevádzkovateľovi ubytovacieho zariadenia za rozhodné čiastočné priznanie nároku na náhradu škody poškodenému voči škodcovi. Jedinou rozhodnou skutočnosťou by podľa názoru odvolacieho súdu mohlo byť len to, že časť škody spôsobenej odcudzením žalobcovho notebooku by už bola žalobcovi škodcom zaplatená, čo v konaní žalovaný netvrdil a nepreukazoval. Samotné priznanie náhrady škody voči škodcovi, t. j. samotná existencia exekučného titulu neznamená jej faktickú vymožiteľnosť, a pokiaľ táto nebola či už dobrovoľne alebo exekučne vymožená, nie je dôvod pre poníženie náhrady škody priznanej poškodenému voči prevádzkovateľovi ubytovacieho zariadenia a uvedené už vôbec nemôže odôvodňovať stanovenie rozdielneho pomeru spoluzodpovednosti poškodeného žalobcu (viď § 441 OZ). Nemožno preto prisvedčiť argumentácii žalovaného, že ak má žalobca exekučný titul voči páchateľovi trestného činu na náhradu škody v sume 450 eur, súd rozhoduje len o nároku zníženom o priznanú náhradu škody. Hodno tiež poznamenať, že v konaní nebolo tvrdené, že by žalobca disponoval voči páchateľke trestného činu rozhodnutím civilného súdu ukladajúcim jej povinnosť na náhradu škody vo výške prevyšujúcej škodu priznaným trestným rozkazom a škoda priznaná voči žalovanému v tomto konaní spolu s náhradou škody priznanou trestným rozkazom nedosahuje výšku škody správne súdom prvej inštancie ustálenej na sumu 1.325,66 eura. Odhliadnuc od uvedeného v odvolaní prezentovaná požiadavka žalovaného odpočítať od výšky škody spôsobenej žalobcovi sumu 450 eur, ktorej úhrada zo strany páchateľky trestného činu nebola žalovaným tvrdená a preukázaná, a z takto určenej sumy vychádzať pri výpočte škody zodpovedajúcej určenému podielu zodpovednosti žalovaného, je nedôvodná. 13. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal nesprávnosť skutkového záveru, že žalobcovi odcudzený notebook nepredstavuje podľa § 434 ods. 1 OZ inú cennosť, odvolací súd uvádza, že správnosť tejto argumentácie by zakladala odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. h) CSP, nakoľko skutočnosť, či možno notebook zn. Apple v nadobúdacej hodnote 1.325,66 eura považovať za inú cennosť v zmysle § 434 ods. 1 OZ, na ktorú sa vzťahuje maximálny odškodňovací limit, je otázkou právneho posúdenia. Ust. § 434 OZ upravujúce zodpovednosť za cennosti, na ktoré sa žalovaný odvoláva, predstavuje
výnimku zo všeobecného pravidla úplnej náhrady škody. Aj napriek tomu, že zákonodarca pojem iná cennosť legálne nevymedzuje, je zrejmé, že za vodiace kritérium pre jeho vymedzenie nemožno bez ďalšieho zvoliť hodnotu danej veci, nakoľko toto kritérium naráža na limity tých vecí, ktoré majú síce vo všeobecnosti vyššiu hodnotu, ale zároveň ich možno v súčasnosti považovať za veci každodennej bežnej potreby, ale aj takých vecí, ktoré zo subjektívneho hľadiska poškodeného môžu byť u niektorých z nich cennosťou, kým u iného poškodeného môžu predstavovať iba bežnú vec. Veciam vyššej hodnoty, ktoré sa však stali vecami bežného užívania, nemožno priznať status cennosti práve z dôvodu, že ide o veci, ktoré sa stali bežnou až nevyhnutnou súčasťou života a ako také sú bežne do zariadení vnášané alebo odkladané. Preto sa škoda na nich uhrádza v plnom rozsahu bez ohľadu na limit stanovený ust. § 434 OZ. Na vymedzenie kategórie iných cenností nemožno použiť ani kritérium vzťahu finančného postavenia poškodeného k danej veci, keďže znevýhodnení by boli tí poškodení, u ktorých by bolo možné pre horší finančný status považovať finančne drahšie veci za cennosti (prevádzkovateľ by nahradil škodu iba do určitej výšky) voči tým poškodeným, u ktorých z titulu ich lepšej finančnej situácie by nebolo možné tieto veci považovať za cennosti, ale za bežný štandard (prevádzkovateľ by hradil škodu v celom rozsahu). Nenáležité je preto uplatňovanie subjektívnych kritérií, ktoré by mohlo viesť k vytváraniu osobitných kategórií cenností vo vzťahu k veciam, ku ktorým by mal konkrétny poškodený citový alebo iný vzťah, k čomu účel ust. § 434 OZ nesmeruje. Rozhodujúcim pri posúdení iných cenností je preto objektívne posúdenie charakteru vnesenej alebo odloženej veci s vylúčením vecí, ktoré možno objektívne (t. j. vzhľadom na priemerného príjemcu danej služby) považovať za veci bežného užívania a naopak zahrnutím tých vecí, ktoré z hľadiska vnášania a odkladania v prevádzkach nie sú objektívne posudzované vecami bežnej potreby vzhľadom na ich špecifickú finančnú, umeleckú, zberateľskú, historickú, príp. inú hodnotu. (viď Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1- 450. 2. vydanie. Komentár. Praha: C.H. Beck 2019, str. 1593-1594). S dopadom na prejednávanú vec odvolací súd je toho názoru, že súd prvej inštancie neprijal nesprávny právny záver ani v tom smere, keď odcudzený notebook zn. Apple v nadobúdacej hodnote 1.325,66 eura nepovažoval za inú cennosť v zmysle § 434 os. 1 OZ, čo vyvodil zo skutočnosti, že predstavoval študijnú pomôcku žalobcu tak, ako to vyplynulo z potvrdenia od vedúceho Ateliéru zvukovej skladby. Na podporu tohto právneho záveru odvolací súd dodáva, že v zmysle už vyššie uvedeného je potrebné v danom prípade prihliadnuť aj na samotný účel a charakter ubytovacieho zariadenia, ktorým bol internát zabezpečujúci ubytovanie študentov vysokoškolského štúdia a skutočnosť, že notebook bol už v rozhodnom čase pre študentov vysokoškolského štúdia vecou bežnej potreby. Jednalo sa preto o vec študentami bežne vnášanú do internátneho zariadenia objektívne predstavujúcu nevyhnutnú súčasť ich vysokoškolského života. Skutočnosť, že notebook žalobcu bol vyššej hodnoty, na čo žalovaný v odvolaní poukazoval, bola odôvodnená technickými požiadavkami študijného odboru (viď potvrdenie vedúceho študijného odboru z č. l. 59, z ktorého vychádzal aj súd prvej inštancie) a aj podľa názoru odvolacieho súdu sama o sebe nepredstavuje rozhodné hodnotiace kritérium pri závere o tom, že sa nejedná o tzv. inú cennosť, za ktorú prevádzkovateľ ubytovacieho zariadenia zodpovedá v obmedzenom rozsahu. So zreteľom na špecifiká prípadu spočívajúce v účele ubytovacieho zariadenia, u ktorého je možné dôvodne predpokladať vnášanie notebookov ako študijných pomôcok ubytovanými využívanými na dennej báze, sa ako nenáležitá javí žalovaným použitá komparácia luxusných náramkových hodiniek či luxusného vozidla. Nevyhnutnosť potreby notebooku značky vyššej cenovej kategórie (Apple) bola preukázateľne založená na technických požiadavkách špecifického študijného odboru a podľa názoru odvolacieho súdu žalovaný neprezentoval žiadne rozumný a s účelom právnej úpravy zodpovednosti za škodu súladný dôvod, pre ktorý by bola opodstatnenou klasifikácia notebooku žalobcu ako inej cennosti a s tým spojená limitácia výšky škody. Práve s ohľadom na skutočnosť, že sa jedná o bežnú študijnú pomôcku, ktorú nie je možné považovať za inú cennosť v zmysle § 434 ods. 1 OZ žalovaný v konaní neopodstatnene poukazoval na to, že žalobca si mal možnosť notebook u neho uschovať v trezore. Uvedené je ťažko predstaviteľné tak z hľadiska kapacitného (keď možno dôvodne predpokladať vlastníctvo tejto študijnej pomôcky u väčšiny študentov), ako aj z hľadiska faktického sprístupnenia trezoru nachádzajúceho na ubytovacom a ekonomickom oddelení napr. vo večerných hodinách zamestnancami žalovaného a nasvedčuje správnosti záveru, že sa nejedná o inú cennosť, za ktorú sa uhrádza škoda bez obmedzenia len v prípade jej prevzatia do úschovy (§ 434 ods. 2 OZ). Zohľadniac uvedené aspekty a objektívne hľadisko veci správne súd prvej inštancie odcudzenému notebooku nepriznal status inej cennosti v zmysle § 434 ods. 1 OZ. 14. Napokon neopodstatnene žalovaný prvoinštančnému súdu vytýkal aj to, že pri určení výšky škody vychádzal z nadobúdacej ceny nového notebooku, aj napriek tomu, že tento bol niekoľko týždňov používaný, a z toho dôvodu mal pomer spoluzodpovednosti kompenzovať v neprospech žalobcu.
Odhliadnuc opäť od nesprávneho právneho názoru, že výška ceny poškodenej veci má vplyv, resp. je určujúcou pre určenie pomeru spoluzodpovednosti žalovaného, je potrebné uviesť, že žalovaný v konaní nepreukázal, že by výška škody, z ktorej vychádzal súd prvej inštancie nezodpovedala ust. § 443 OZ, v zmysle ktorého sa pri určení výšky škody vychádza z ceny v čase poškodenia, a jeho úvahy v tomto smere odvolací súd vyhodnotil ako nepodložené a špekulatívne. V konaní bolo nesporné, že žalobca si odcudzený notebook zakúpil dňa 7.9.2009 a k jeho odcudzeniu došlo dňa 14.10.2009, t. j. niečo vyše mesiaca od jeho zakúpenia. Súčasne žalobca preukázal, že dňa 21.10.2009 si zakúpil identický notebook rovnakých parametrov a v rovnakej cene (1.325,66 eura) doplnený o zabezpečovacie zariadenie. Vzhľadom na krátke časové rozpätie od zakúpenia notebooku a okamihu jeho odcudzenia (37 dní) možno aj podľa odvolacieho súdu nadobúdaciu cenu notebooku stotožniť so skutočnou výškou žalobcovi spôsobenej škody. Súd prvej inštancie v kontradiktórnom sporovom konaní zakladajúcom zodpovednosť sporových strán za výsledok konania bol limitovaný dôkaznými návrhmi sporových strán a pri určení výšky škody mohol vychádzať len z ich iniciatívy vykonaných dôkazov. Žalovaný svoje tvrdenia ohľadom rýchleho poklesu hodnoty výpočtovej technicky ničím nepreukázal a súd prvej inštancie s prihliadnutím na to, že notebook bol zakúpený krátko pred odcudzením, tak správne vychádzal z výšky škody v konaní preukázanej žalobcom. 15. Zhrnúc uvedené možno konštatovať, že súd prvej inštancie dal stručnú, jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky žalovaným v obrane predostreté otázky, a to v súlade s na vec dopadajúcimi hmotnoprávnymi ustanoveniami OZ aplikovanými na správne zistený skutkový stav veci. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa zásady úspechu vyjadrenej v ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 CSP. V odvolacom konaní plne úspešnému žalobcovi nepriznal voči neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mu žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. 17. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Dovolanie a iné podania dovolateľa
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).