Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 2Cob/95/2022 1113201443 21. 01. 2025 JUDr. Nora Vladová ECLI:SK:KSBA:2025:1113201443.5
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Nory Vladovej a členiek senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a JUDr. Viery Malinowskej v právnej veci žalobcu: Eiffage Construction Slovenská republika, s. r. o., Hrachová 6, 821 05 Bratislava, IČO: 35 740 655, zastúpeného: Dentons Europe CS LLP so sídlom One Fleet Place 1, Londýn EC4P 4GD, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, Združenie s obmedzeným ručením, (limited liability partnership), číslo zápisu v Obchodnom registri pre Anglicko a Wales: OC340214, poskytujúcim právne služby prostredníctvom: Dentons Europe CS LLP, organizačná zložka , so sídlom Bottova 2A, 811 09 Bratislava, IČO: 36 861 391 proti žalovanému: MODIFIN, spol. s r.o., Tilgnerova 16, 841 05 Bratislava, IČO: 35 721 260, zastúpenému: Ing. Mgr. Vladimír Hudec, Fialková 21A, 900 44 Tomášov, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 32Cb/12/2013 - 361 zo dňa 16.2.2017 takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 32Cb/12/2013 - 361 zo dňa 16.2.2017 p o t v r d z u j e . II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom 32Cb/12/2013 - 361 zo dňa 16.2.2017 prvoinštančný súd v poradí druhým rozhodnutím rozhodol o podanej žalobe, zamietol žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. V odôvodnení rozsudku prvoinštančný súd uviedol, že žalobca mal za to, že v rámci rozhodcovského konania je nevyhnutné dodržiavať zásady spravodlivosti, zákonnosti a tiež ústavnosti a tieto zásady v prípade dodržané neboli, čím bola zásadným spôsobom porušená zásada rovnosti účastníkov konania a právo žalobcu na spravodlivý proces. Žalobca poukázal na § 51 odsek 3 Zákona č. 244/2002 Z. z. v znení účinnom v čase podania žaloby, podľa ktorého, ak tento zákon neustanovuje inak, subsidiárne sa aplikujú ustanovenia generálnej právnej normy upravujúcej civilný proces, čo bol v čase podania žaloby Občiansky súdny poriadok. 2. Prvostupňový súd v napadnutom rozhodnutí uviedol, že žalovaný podal dňa 30.11.2011 na Rozhodcovský súd návrh na začatie rozhodcovského konania, ktorým sa voči žalobcovi - spoločnosti Eiffage Construction Slovenská republika, s.r.o. domáhal zaplatenia istiny 623.914,19 EUR s príslušenstvom a náhrady trov konania. Svoj nárok odôvodnil ako nárok z titulu prác a v prevažnej miere naviac prác v zmysle Zmluvy o dielo č. 2008/20/1/10, A2 uzatvorenej medzi účastníkmi rozhodcovského konania dňa 12.03.2008, ktorej predmetom bolo zhotovenie diela: „30 - zdravo-technické inštalácie pre obytný súbor Jégeho alej Bratislava, objekty A, B a C". Žalovaný v rozhodcovskom konaní celkovo uplatnil 12 samostatných nárokov na zaplatenie, pričom svoje nároky špecifikoval ako nárok zo Zmluvy
(č. 1 a 2), nároky z titulu prác naviac (č. 3 - 11) a nárok z titulu vrátenia zádržného (č. 12). Žalobca v podanom návrhu poukázal na porušenie rovnosti účastníkov konania a práva na spravodlivý proces, ktoré vidí v nedostatku spočívajúcom v arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti rozsudku, ktorému vyčíta nedostatok odôvodnenia v tak zásadných otázkach, pre ktoré možno tento rozsudok označiť ako nezákonný a porušujúci zásady rovnosti účastníkov. Rozhodcovský súd sa podľa názoru žalobcu nevysporiadal s podstatnými a závažnými námietkami žalobcu. Už pri svojom prvom vyjadrení v rozhodcovskom konaní zo dňa 21.03.2012 poukazoval na skutočnosť, že je žaloba v celom rozsahu nedôvodná. Žalobca uviedol, že zadávacie listy boli preukázateľne antidatované, nakoľko boli žalobcovi doručené dňa 31.12.2010 do sídla spoločnosti bez podpisu osôb oprávnených konať v mene žalobcu, čím preukázal, že do dňa 31.12.2010 sa podpis osoby oprávnenej konať v mene žalobcu na zadávacích listoch nenachádzal, o čom predložil aj dôkaz - faktúry so zadávacími listami bez podpisu osoby oprávnenej konať za žalobcu na zadávacích listoch, opatrené pečiatkou podateľne žalobcu, teda tieto dôkazy boli podateľňou žalobcu riadne evidované. V rozhodcovskom konaní žalovaný predložil tie isté zadávacie listy údajne podpísané osobou oprávnenou konať v mene žalobcu (p. H.), ktorá ich mala podpísať v období 26. - 29.03.2010. Rozhodcovský súd sa k otázke antidatovania a pozmeňovania dokumentov ani len okrajovo v odôvodnení nevyjadril, napriek skutočnosti, že práve zadávacie listy považoval za kľúčový dôkaz ohľadne preukázania žalovaného nároku, a to hlavne vykonania prác naviac. V rozhodcovskom konaní ostala podľa žalobcu nevyjasnená prvotná otázka, a to právny titul podanej žaloby, čo je neprípustné a robí z rozhodcovského rozsudku rozhodnutie nepreskúmateľné a bez náležitého odôvodnenia. Žalobca popieral skutočnosť, že by došlo preukázateľne k prevedeniu žalovaných prác, pričom poukazoval na skutočnosť, že zadávacie listy svojou povahou nie sú potvrdením o prevedení prác, ale iba objednávkou, ale v žiadnom prípade nie sú potvrdením o ich realizácii. Pre tieto zadávacie listy a ich platnosť sa vyžadoval podpis dvoch v zmluve určených osôb oprávnených konať v mene žalobcu. Ani jednou z uvedených námietok sa Rozhodcovský súd vo svojom odôvodnení nezaoberal a náležite sa ku nim nevyjadril. 3. Rozhodcovský rozsudok bol vyhotovený dňa 22.11.2012, teda v deň posledného ústneho pojednávania, pričom nebol na tomto pojednávaní vyhlásený. V zmysle uznesenia č. 1 bod 2 zápisnice zo dňa 22.11.2012 Rozhodcovský súd uložil účastníkom v lehote 5 pracovných dní predložiť záverečné prednesy. Rozhodcovský rozsudok vo výroku a ani v odôvodnení neobsahuje fakty a tvrdenia, ktoré žalobca uviedol v záverečnej reči. Žalobca zároveň požiadal súd, aby posúdil aj otázku platnosti rozhodcovskej zmluvy, nakoľko Rozhodcovský súd uvedený v oddiele 5 článku 3 bod 3.3 Zmluvy svojim označením nezodpovedá označeniu Rozhodcovského súdu, ktoré je uvedené v jeho štatúte a zároveň nie je v tejto zmluve bližšie špecifikovaný sídlom, prípadne identifikačným číslom. 4. Žalovaný poukázal na to, že žalobca neuplatnil argumenty, ktoré mal uplatniť pred Rozhodcovským súdom. Žalovaný uviedol, že je presvedčený, že argumenty, ktoré v konaní pred Rozhodcovským súdom predložil, Rozhodcovský súd vzhľadom na svoju odbornosť posúdil zodpovedne a vyhodnotil v súlade s právnym poriadkom. Zároveň poukázal na to, že predmetná pohľadávka, t.j. istina, o ktorej rozhodoval Rozhodcovský súd vznikla z časti nezaplatených faktúr žalovaného za zhotovenie diela v projekte Jégeho alej na základe podpísanej zmluvy o dielo č. 2008/20/1/10, A2, pričom celý projekt bol dokončený ešte v priebehu roka 2010 a celá stavba bola riadne skolaudovaná a odovzdaná investorovi do užívania, dokonca investor - spoločnosť FINEP už všetky byty v zhotovenom dome aj odpredal. Podľa informácii žalovaného investor žalobcovi zaplatil za celé dielo, ale žalobca nezaplatil žalovanému celú čiastku za zhotovenie diela. Konanie žalobcu vyhodnotil žalovaný ako účelové naťahovanie času. Zároveň žiadal, aby konajúci súd zaviazal žalobcu, aby predložil súdu a do spisu založil informáciu o pohyboch na účte od 10.01.2013 a aby súd určil, že sa má žalobca zdržať neodôvodnených finančných operácií do právoplatnosti rozhodnutia v tomto konaní. 5. Prvostupňový súd Rozsudkom č. k. 32Cb/12/2013-147 (prvým v poradí) zrušil rozhodcovský rozsudok Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave sp. zn. Rsp V-156/2011 zo dňa 22. 11. 2012 s tým, že po právoplatnosti rozsudku súdu prvého stupňa bude opätovne konať Rozhodcovský súd Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave. Súčasne prvostupňový súd napadnutým rozsudkom odložil vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave sp. zn. Rsp V-156/2011 zo dňa 22. 11. 2012. O trovách konania rozhodol súd tak, že zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi trovy konania vo výške 331,50 Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 289,80 Eur. Svoje rozhodnutie odôvodnil tak, že mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca sa včas
podanou žalobou domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku z dôvodov uvedených v § 40 ods. 1 písm. c), g) a h) z. č. 244/2002 Z. z. a žiadal rozhodnúť o odklade vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovskú doložku posúdil prvostupňový súd za dojednanú zrozumiteľne, určite a teda platne, keď z jej obsahu jednoznačne vyplývala voľba Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory. Súd prvej inštancie však konštatoval porušenie rovnosti účastníkov rozhodcovského konania, pretože žalobcovi bolo odopreté právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu a právnej stránke veci. Súd prvej inštancie poukázal na § 5 rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu, podľa ktorého všetky písomnosti majú byť doručené protistrane, aby sa s nimi mohla oboznámiť. Rozhodcovský súd nedoručil záverečné reči účastníkov konania, čím porušil svoj rokovací poriadok. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval porušenie povinnosti Rozhodcovským súdom, keď tento v odôvodnení rozhodcovského rozsudku nereagoval na námietky žalobcu a nevysporiadal sa s jeho zásadnými argumentmi a dôkazmi. Zo štatútu Rozhodcovského súdu vyplýva, že tento je zložkou zriaďovateľa, ktorým je Slovenská obchodná a priemyselná komora, teda Rozhodcovský súd nemá právnu subjektivitu a ani spôsobilosť byť účastníkom konania. Rozhodnutie o odklade vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku odôvodnil prvostupňový súd tak, že prípadný výkon rozhodnutia rozhodcovského rozsudku by mal na žalobcu negatívny až likvidačný dopad a navrátenie do predošlého stavu je vylúčené, pretože žalovaný realizuje výkon napadnutého rozhodcovského rozsudku v exekúcii. Na základe uvedeného dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba je dôvodná. 6. Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote z dôvodov podľa vtedy platného ust. § 221 ods. 1 písm. b), c) a f) O.s.p. odvolanie žalovaný a žiadal, aby krajský súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo 07. 11. 2013 č. k. 32Cb/12/2013-147 zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia Krajský súd v Bratislave skonštatoval, že súd prvej inštancie dospel k správnym záverom, ak za pasívne vecne legitimovaného v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku považoval žalovaného a zároveň sa správne vysporiadal aj s popretím platnosti rozhodcovskej zmluvy, ktorú žalobca namietal z dôvodu jej neurčitosti a nezrozumiteľnosti, pre neúplné označenie rozhodcovského súdu, keď posúdil rozhodcovskú doložku obsiahnutú v článku 3 ods. 3.3 zmluvy o dielo č. 2008/20/1/10, A2 uzatvorenej medzi stranami dňa 12. 03. 2008 ako platnú. Z hľadiska zistenia, či Rozhodcovský súd zásady spravodlivého procesu v rozhodcovskom konaní, v dôsledku nevysporiadania sa so zásadnými argumentmi a dôkazmi žalobcu porušil, považoval odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie za nepreskúmateľný. Súd prvej inštancie neuviedol, ktoré argumenty a dôkazy považoval v rozhodcovskom konaní za zásadné a rozhodcovský rozsudok mal na ne reagovať. 7. Prvoinštančný súd vo veci opätovne rozhodol a vo svojom rozhodnutí uviedol, že v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku nejde o preskúmavanie vecnej správnosti rozhodcovského rozsudku (t.j. o zisťovanie správnosti skutkových zistení a právneho posúdenia). Súd skúma, či bolo rozhodcovské konanie postihnuté závažnou procesnou vadou. Pokiaľ ide o pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku ako aj popretie platnosti rozhodcovskej zmluvy, Krajský súd v Bratislave vo svojom uznesení č. k. 1Cob/4/2014-207 zo dňa 27.11.2014 skonštatoval, že súd prvej inštancie už v rozsudku č. k. 32Cb/12/2013-147 zo dňa 07. 11. 2013 dospel k správnym záverom, ak za pasívne vecne legitimovaného v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku považoval žalovaného a zároveň sa správne vysporiadal aj s popretím platnosti rozhodcovskej zmluvy, ktorú žalobca namietal z dôvodu jej neurčitosti a nezrozumiteľnosti, pre neúplné označenie Rozhodcovského súdu, keď posúdil rozhodcovskú doložku obsiahnutú v článku 3 ods. 3.3 zmluvy o dielo č. 2008/20/1/10, A2 uzatvorenej medzi stranami dňa 12. 03. 2008 ako platnú. Preto sa ďalej zaoberal ďalším dôvodmi uvedenými žalobcom v návrhu na zrušenie rozhodcovského konania, a to porušením zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania ako aj tým, či v konaní boli dôvody, pre ktoré možno žiadať o obnovu konania podľa osobitného predpisu. Poukázal na to, že súčasná právna úprava umožňuje požiadať príslušný všeobecný súd o zrušenie rozhodcovského rozsudku, avšak len z formálnych dôvodov vymedzených v zákone o rozhodcovskom konaní. Nie je možné požiadať súd o zrušenie rozhodcovského rozsudku pre porušenie hmotnoprávnych predpisov, a teda napadnúť aj vecnú nesprávnosť rozhodcovského rozsudku. Ohľadom porušenia rovnosti účastníkov konania uviedol, že je potrebné skúmať či bola s ohľadom na rovné postavenie strán rozhodcovského konania, poskytnutá stranám možnosť na rozhodcovskom súde vec prejednať respektíve či bola poskytnutá riadna a dostatočná možnosť k uplatneniu procesných práv účastníkov rozhodcovského konania. Zásadu rovnosti strán je potrebné skúmať jednak z hľadiska, či boli po formálnej stránke dodržané procesné postupy, ale tiež z hľadiska či mali obidve strany dostatočnú možnosť uplatnenia svojich tvrdení, námietok, možnosť navrhovať dôkazy
a vyjadrovať sa k navrhnutým dôkazom, tvrdeniam, argumentácii a protiargumentácii druhej strany. Je potrebné, aby takáto možnosť bola účastníkom nielen poskytnutá ale, aby s ohľadom na všetky súvislosti im bola poskytnutá riadne, teda v dostatočnom rozsahu. Ďalej uviedol, že obe strany konania mohli predložiť v danom termíne žalobu alebo vzájomnú žalobu, mohli navrhovať a predkladať konkrétne dôkazy a vyjadrovať sa k dôkazom a vyjadreniam druhej strany. Obom stranám bola v rozhodcovskom konaní poskytnutá riadne a v dostatočnom rozsahu rovnaká možnosť uplatnenia si procesných práv, dostatočná možnosť uplatnenia si svojich tvrdení, námietok, dôkazov ako i možnosť vyjadrovať sa k dôkazom, skutočnostiam a tvrdeniam druhej strany a po formálnej stránke boli dodržané príslušné procesné postupy. Zo samotného rozhodnutia rozhodcovského súdu vyplýva, že sa rozhodcovský súd záverečnými rečami zaoberal, posúdil ich a až následne rozhodoval. Zároveň súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že záverečné reči účastníkov konania boli rozhodcovskému súdu doručené zhodne dňa 29.11.2012, rozhodcovský rozsudok bol rozhodcami/senátom rozhodcovského súdu prijatý až dňa 14.12.2012, čo vyplýva aj z úradného záznamu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.11.2014 o otvorení obálky so zápisnicou o porade o hlasovaní k rozhodcovskému rozsudku. Z uvedeného je podľa názoru súdu možné jednoznačne vyvodiť záver, že v čase rozhodovania bol rozhodcovský súd oboznámený so znením záverečných rečí, nakoľko mal na oboznámenie sa dostatočný časový priestor, zároveň rozhodcovský súd výslovne v rozsudku rozhodcovského rozsudku uviedol, že vykonal dokazovanie vo veci aj oboznámením sa s obsahom písomných záverečných prednesov predložených žalobcom a žalovaným. Súd tiež poukazuje na to, že záverečné reči sú spracované a predložené súdu až po vykonaní všetkých navrhnutých dôkazov a ich doručovanie protistrane na vyjadrenie zákon v žiadnom svojom ustanovení nevyžaduje. Doručovanie by malo zmysel iba v prípade, ak by súd považoval za potrebné vykonať ďalšie dôkazy, v danom prípade mal súd za to, že rozhodcovský súd si dostatočne vyhodnotil ním zistený skutkový stav na to, aby rozhodol bez potreby ďalšieho doručovania záverečných vyjadrení účastníkov konania. Súd poukazuje aj na to, že ani záverečná reč žalobcu nebola doručená žalovanému. V danom prípade teda nie je možné z vyššie uvedených dôvodov konštatovať porušenie rovnosti účastníkov konania. Ohľadom ďalších argumentov týkajúcich sa predložených zadávacích listov, nevyjasnenosti otázky ohľadom právneho titulu podanej žaloby v konaní pred rozhodcovským súdom, ako aj nepreukázania vykonania fakturovaných prác prvoinštančný súd uviedol, že v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku nejde o preskúmavanie vecnej správnosti rozhodcovského rozsudku (t.j. o zisťovanie správnosti skutkových zistení a právneho posúdenia). Súd skúma, či bolo rozhodcovské konanie postihnuté závažnou procesnou vadou. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca porušenie rovnosti účastníkov rozhodcovského konania argumentoval antidatovaním zadávacích listov, podľa názoru súdu sa rozhodcovský súd vysporiadal dostatočne aj s týmito tvrdeniami, keď v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že zadávacie listy boli podpísané osobou oprávnenou podľa zmluvy schvaľovať práce naviac, pričom žalobca nepreukázal, že by uvedená osoba k dátumom uvedeným na zadávacích listoch už nebola zamestnancom žalobcu. Žalobca zároveň nepreukázal kto a skutočne kedy ním spomínané zadávacie listy do jeho podateľne doniesol, či to bol žalovaný alebo na základe akej skutočnosti disponuje uvedenými zadávacími listami. Súd v danom prípade poukazuje na to, že rozhodujúcou skutočnosťou je najmä to, že žalovaný predložil zadávacie listy podpísané oprávnenou osobou uvedenou v Zmluve o dielo podľa čl. 4 bod 4.3 predmetnej zmluvy, navyše žalobca o pozmeňovaní predložených zadávacích listov a antidatovaní nepredložil okrem svojho tvrdenia, žiaden konkrétny relevantný dôkaz, ktorý by dané tvrdenie žalobcu potvrdzoval. Súd mal teda za to, že sa Rozhodcovský súd vysporiadal s vyššie uvedenou námietkou žalobcu ohľadom zadávacích listov v samotnom odôvodnení rozsudku, keď konštatoval, že zadávacie listy boli riadne podpísané oprávnenými osobami. Z uvedeného je možné dôvodiť, že ich považoval za platné, a to aj v kontexte na podanú námietku relatívnej neplatnosti žalobcu. Právny titul podanej žaloby je jednoznačný a je ním Zmluva o dielo, na základe ktorej si žalovaný uplatňoval svoje nároky v rámci rozhodcovského konania. Tvrdenie žalobcu ohľadom nepreukázania vykonania prác žalovaným koliduje s dôkazmi predloženými žalovaným. Vykonané práce vyplývajú jednak z predložených preberacích protokolov jednotlivých častí stavby, ako aj tej skutočnosti, že celé dielo bolo riadne skolaudované, čo potvrdil aj samotný žalobca ešte v konaní pred Rozhodcovským súdom. Jednotlivé faktúry za vykonané práce vystavené žalovaným žalobca nerozporoval. V zmysle uvedených skutočností mal prvostupňový súd za to, že sa Rozhodcovský súd dostatočne vysporiadal aj s týmito námietkami žalobcu, a teda nie je možné v danom prípade konštatovať porušenie rovnosti účastníkov konania. 8. O nároku na náhradu trov konania rozhodol prvoinštančný súd v súlade s § 262 ods. 1, 2 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., žalovaný mal v konaní plný úspech, preto mu súd v zmysle citovaných zákonných ustanovení priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, pričom o výške bude
rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením postupom podľa § 262 ods. 2 C.s.p. 9. Proti tomuto rozsudku (druhému v poradí) podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f), h) C.s.p., pretože konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 10. V odvolaní uviedol, že v priebehu rozhodcovského konania ako aj konania pred súdom prvej inštancie opakovane namietal porušenie zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania. Jednoznačné porušenie zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania videl v tom, že neboli zohľadnené námietky žalobcu uplatnené v priebehu rozhodcovského konania, ktoré mali zásadný vplyv na výsledok rozhodcovského konania, s ktorými sa rozhodcovský súd vo svojom odôvodnením nijakým spôsobom nevysporiadal, a síce vyhotovenie rozsudku pred doručením záverečných rečí, antidatovanie zadávacích listov, právny titul podanej žaloby a námietka relatívnej neplatnosti právneho úkonu. Uviedol, že v zápisnici o ústnom konaní dňa 22.11.2012 rozhodcovský súd uložil účastníkom povinnosť, aby v lehote 5 pracovných dní predložili súdu písomné záverečné prednesy. Žalobca doručil rozhodcovskému súdu záverečnú reč súdom v stanovenej lehote dňa 29.11.2012. Rozhodcovský rozsudok bol však vyhotovený dňa 22.11.2012, teda deň posledného ústneho pojednávania. Jeho vyhotovenie tak predchádzalo dňu doručenia záverečných rečí. V tejto súvislosti poukázal na § 5 Rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu, podľa ktorého podľa názoru žalobcu sa záverečné reči majú doručiť protistranám, aby sa s nimi mohli oboznámiť. Rozhodcovský súd nedoručil záverečné reči účastníkom konania, čím jednoznačne porušil rokovací poriadok. Súd prvej inštancie uvádza právny názor, podľa ktorého zo samotného rozhodnutia rozhodcovského súdu vyplýva, že sa rozhodcovský súd záverečnými rečami zaoberal, posúdil ich a až následne rozhodoval. Uvedený právny názor súdu prvej inštancie je nesprávny a to z dôvodu, že vyhotovenie rozhodcovského rozsudku predchádzalo dňu doručenia záverečných rečí a teda je viac ako zrejmé, že rozhodcovský súd sa nemohol oboznámiť s niečím, čo v čase jeho rozhodovania neexistovalo a čo nemal v čase svojho rozhodovania k dispozícii. Súd prvej inštancie tiež uvádza, že rozhodcovský rozsudok bol rozhodcami rozhodcovského súdu prijatý až dňa 14.12.2012, čo vyplýva aj z úradného záznamu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.11.2014 o otvorení obálky so zápisnicou o porade a hlasovaní k rozhodcovského rozsudku. K tomuto uvádza, že takýto dôkaz, na ktorý prihliadol súd prvej inštancie nebol nikdy vykonaný, žalobca s takýmto dôkazom nikdy nebol oboznámený, pričom takýto dôkaz nebol predložený ani jednou zo strán sporu. Rovnako takýto dôkaz nebol vykonaný ani v konaní pred súdom prvej inštancie. Súd prvej inštancie tiež uvádza, že zákon v žiadnom svojom ustanovení nevyžaduje doručovanie záverečných rečí, pričom poukázal na to, že obom stranám v rozhodcovskom konaní bola poskytnutá riadne a v dostatočnom rozsahu rovnaká možnosť uplatnenia si procesných práv, dostatočná možnosť uplatnenia si svojich tvrdení, námietok, dôkazov ako i možnosť vyjadrovať sa k dôkazom, skutočnostiam a tvrdeniam druhej strany a po formálnej stránke boli dodržané príslušné procesné postupy. K tomuto žalobca uvádza, že samotný rokovací poriadok ukladá súdu povinnosť doručiť všetky písomnosti protistrane, preto nemožno v žiadnom prípade súhlasiť s tým, že po formálnej stránke boli dodržané príslušné procesné postupy. Vo vzťahu k úradnému záznamu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.11.2014 o otvorení obálky so zápisnicou o porade a hlasovaní k rozhodcovskému rozsudku podľa názoru žalobcu vystáva otázka kto takýto dôkaz predložil, resp. kto navrhol jeho vykonanie alebo ho predložil na pojednávaní, ako bol súdom získaný a prečo s ním neboli strany na pojednávaní konanom dňa 24.4.2017 oboznámené. V súvislosti s úradným záznamom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.11.2014 o otvorení obálky so zápisnicou o porade a hlasovaní k rozhodcovskému rozsudku má žalobca za to, že konanie pred súdom prvej inštancie má vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V závere podaného odvolania namieta skutočnosť, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je nepresvedčivé, nedostatočné, vo viacerých odsekoch sú uvedené protichodné názory súdu prvej inštancie. Žalobca poukazuje na skutočnosť, že v odseku 58 súd prvej inštancie uvádza, že sa zaoberal dôvodmi uvedenými žalobcom v návrhu na zrušenie rozhodcovského konania a síce, či v rozhodcovskom konaní boli dôvody, pre ktoré možno žiadať o obnovu konania podľa osobitného predpisu. Z uvedeného odseku jednoznačne vyplýva, že súd sa mal zaoberať skúmaním dôvodov, pre ktoré možno žiadať o obnovu konania podľa osobitného predpisu. Z týchto dôvodov navrhuje odvolaciemu súdu rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť.
11. K odvolaniu žalobcu sa písomne dňa 2.5.2017 vyjadril žalovaný, ktorý s odvolacím návrhom nesúhlasí a uvádza, že ako vyplynulo zo súdnych konaní vedených rozhodcovským súdom Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory, okresným súdom ako aj Krajským súdom v Bratislave bolo preukázané, že po formálnej stránke boli dodržané príslušné procesné postupy a uplatnená rovnosť strán. Žalobca si mylne vysvetľuje a chápe v týchto pojednávaniach situáciu, keď iné hodnotenie dôkazov a skutočnosti konajúcim súdom, než ako by si želal považuje za porušenie rovnosti práv. Už zo samotného písomného vyhotovenia predmetného rozhodnutia rozhodcovského súdu vyplýva, že rozhodcovský súd sa záverečnými rečami zaoberal, posúdil ich a až následne rozhodoval. Túto právnu skutočnosť potvrdzuje nález Krajského súdu v Bratislave v jednom z odvolacích konaní pri vykonaní dôkazu o konaní príslušného rozhodcovského senátu, ktorého obsahom je záver, že záverečné reči účastníkov konania boli v písomnej forme rozhodcovského súdu doručené zhodne dňa 29.11.2012. Rozhodcovský rozsudok bol rozhodcami a senátom prijatý dňa 14.12.2012, čo vyplýva aj z úradného záznamu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 6.11.2014 o otvorení obálky so zápisnicou o porade a hlasovaní k rozhodcovskému rozsudku. Dokumentácia o tomto náleze Krajského súdu v Bratislave je súčasťou spisu. Preto žalovanému nie je jasné, prečo žalobca túto skutočnosť aj naďalej spochybňuje a tvrdí opak než bolo zistené krajským súdom. Naďalej trvá na svojom stanovisku, že rokovací poriadok rozhodcovského súdu neobsahuje žiadne konkrétne ustanovenia a to ani v § 5 tohto rokovacieho poriadku o povinnosti doručovať záverečné reči stranám. Z uvedených dôvodov Rozhodcovský súd Slovenskej a obchodnej priemyselnej komory v Bratislave nedoručením záverečných rečí účastníkom konania neporušil rokovací poriadok, a neporušil ani svoju doručovaciu povinnosť a rovnosť strán ako to nepravdivo tvrdí žalobca v odvolaní. Odvolací súd (Krajský súd v Bratislave) na verejnom vyhlásení rozhodnutia dňa 27.11.2014 v ústnom zdôvodnení rozhodnutia o zrušení rozhodnutia prvostupňového súdu o zrušení rozhodcovského rozsudku konštatoval a potvrdil, že na základe preštudovania rozhodcovského spisu doručeného súdu z rozhodcovského súdu zistil, že predmetný senát rozhodcovského súdu na jednom zo svojich zasadnutí, to znamená po doručení záverečných rečí žalobcu a žalovaného ešte pred vydaním písomného vyhotovenia rozhodcovského rozsudku prerokoval aj záverečné reči účastníkov konania, tieto vyhodnotil a až následne vypracoval konečné písomné znenie vydaného rozhodcovského rozsudku. Vyššie uvedený úradný záznam z 29.11.2014 bol oboznamovaný krajským súdom na pojednávaní dňa 27.11.2014, ktorého sa žalobca bez ospravedlnenia svojej neúčasti, nezúčastnil. Tiež súd prvej inštancie vykonal dokazovanie a oboznamovanie so spisom a oboznámil sa s listinnými dôkazmi a medzi inými aj úradným záznamom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.11.2014. Súd prvej inštancie sa už v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku zaoberal skúmaním existencie dôvodov, pre ktoré možno žiadať obnovu konania podľa osobitného predpisu. Celý priebeh dokazovania počas pojednávaní vo veci jednoznačne preukázalo, že v prejednávanej veci nie sú dané žiadne dôvody pre obnovu konania. Žalobca sa v priebehu doterajšieho konania s takýmto právnym názorom a rozhodnutím súdu stotožnil a nenamietol ho, resp. neodvolal sa voči súdom tvrdeným skutočnostiam, že v prejednávanej veci nie sú dôvody, pre ktoré možno žiadať obnovu konania. Skutočnosťou tiež je, že žalobca ani neuvádza, ktoré konanie by chcel obnoviť. Súdy vo svojich rozhodnutiach už opakovane konštatovali, že v predmetnej veci neexistujú dôvody, pre ktoré možno žiadať obnovu konania. V prípadoch platného C.s.p. § 397 a) a b) je procesná prípustnosť tohto mimoriadneho opravného prostriedku podmienená tým, že ten kto navrhuje obnovu konania, nemal žiadny podiel na tom, že sa v pôvodnom konaní nemohli predložiť, použiť skutočnosti rozhodnutia alebo nejaké dôkazy. Ak také niečo neexistuje a nakoniec ani sám žalobca také niečo konkrétne neuvádza, iba všeobecne tvrdí o takejto možnosti, ale skutočnosťou je, že ani žiadnu konkrétnu obnovu konania nikdy priamo nepodal. Žiaden z doposiaľ konajúcich súdov nezistil žiadne konkrétne preukázané procesné pochybenia rozhodcovského súdu. Žalobcom predložené odvolanie považuje za špekulatívne a účelové so snahou oddialiť plnenie povinného. Rozhodnutie súdu prvej inštancie navrhuje ako vecne správne potvrdiť. 12. Krajský súd v Bratislave rozsudkom 1Cob/145/2017-445 zo dňa 24.5.2018 potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie a stotožnil sa s jeho názorom o tom, že návrh žalobcu je nedôvodný. Mal za to, že súd prvej inštancie správne v rozhodnutí uviedol, že v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku nejde o preskúmavanie vecnej správnosti rozhodcovského rozsudku (t.j. o zisťovanie správnosti skutkových zistení a právneho posúdenia). Súd skúma, či bolo rozhodcovské konania postihnuté závažnou procesnou vadou. Otázka pasívnej vecnej legitimácie žalovaného ako aj otázka platnosti rozhodcovskej zmluvy už bola vyriešená predchádzajúcim rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave ako súdu odvolacieho vo svojom uznesení č.k. 1Cob/4/2014-207 zo dňa 27.11.2014, ktorý skonštatoval, že súd prvej inštancie už v rozsudku č.k. 32Cb/12/2013-147 zo dňa 7.11.2013 dospel k správnym
záverom a za pasívne vecne legitimovaného v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku považoval žalovaného, a zároveň sa správne vysporiadal aj s popretím platnosti rozhodcovskej zmluvy, ktorú žalobca namietal. Preto uvedenými otázkami sa už v ďalšom odvolací súd nezaoberal (ust. § 40 ods. 1 písm. c) zák. č. 244/2002 Z.z.). Správne sa súd prvej inštancie v ďalšom konaní zaoberal už len ďalšími dôvodmi uvedenými žalobcom v návrhu na zrušenie rozhodcovského konania a to porušením zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania ako aj tým, či v konaní boli dôvody, pre ktoré možno žiadať o obnovu konania (§ 40 ods. 1 písm. g) a h) zák. č. 244/2002 Z.z.). Odvolací súd zdôrazňuje, že právna úprava umožňuje požiadať príslušný všeobecný súd o zrušenie rozhodcovského rozsudku len z formálnych dôvodov vymedzených v zákone o rozhodcovskom konaní a nie je možné žiadať súd o zrušenie rozhodcovského rozsudku pre porušenie hmotnoprávnych predpisov a teda napadnúť aj vecnú nesprávnosť rozhodcovského rozsudku. Pokiaľ žalobca namieta porušenie rovnosti účastníkov konania, sa súd správne zaoberal otázkou, či bola s ohľadom na rovné postavenie strán rozhodcovského konania poskytnutá stranám rovnaká možnosť na rozhodcovskom súde vec prejednať, resp. či bola poskytnutá riadna a dostatočná možnosť k uplatneniu ich procesných práv. Obom stranám bola v rozhodcovskom konaní poskytnutá riadne a v dostatočnom rozsahu rovnaká možnosť uplatnenia si procesných práv, dostatočná možnosť uplatnenia si svojich tvrdení, námietok, dôkazov ako i možnosť vyjadrovať sa k dôkazom, skutočnostiam a tvrdeniam druhej strany a po formálnej stránke boli dodržané príslušné procesné postupy. Rokovací poriadok rozhodcovského súdu neobsahuje žiadne konkrétne ustanovenie a to ani v § 5 tohto rokovacieho poriadku o povinnosti doručovať záverečné reči stranám. Právo účastníkov vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu sa realizuje tak, že bezprostredne po vykonaní každého dôkazu sudca umožní účastníkovi, aby sa k nemu bezprostredne vyjadril, a aby uviedol všetko čo pri hodnotení vykonaného dôkazu považuje za významné. Vyjadrenie k vykonanému dôkazu je jedným z podkladov, na základe ktorých súd pri rozhodovaní vo veci samej hodnotí dôkazy. Právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom nie je možné zamieňať s možnosťou účastníkov na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci, pretože obsah a účel týchto procesných práv účastníkov je rozdielny. Procesnú možnosť vyjadriť sa k vykonanému dôkazu musí súd vytvoriť účastníkovi už v rámci dokazovania. Naopak procesnú možnosť zhrnúť návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci je súd povinný vytvoriť účastníkovi až na záver pojednávania v záverečnej veci, kde môžu účastníci zhrnúť svoje návrhy, vyjadriť svoj návrh na vykonanie dokazovania z hľadiska jeho úplnosti, zákonnosti, môžu k nej tiež vyjadriť svoj názor z akých skutkových a právnych záverov by mal súd vychádzať a ako by mal vec po právnej stránke posúdiť (uznesenie NS SR z 28.10.2010 sp. zn. 2Cdo 154/2009). V záverečných rečiach sú právne ako i skutkové závery oboch sporových strán rozdielne. V opačnom prípade by neprebiehal spor. V záverečnej reči sa jedná o akési zhrnutie svojich návrhov, vyjadrenie svojich názorov súdu. Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že nie je žiadny zákonný dôvod ani povinnosť doručovať záverečné reči stranám, nakoľko tento úkon je adresovaný výlučne súdu pred jeho rozhodnutím, z akých záverov by mal súd vychádzať a ako by mal vec po právnej stránke posúdiť. Podľa názoru súdu prvej inštancie ako i odvolacieho súdu je možné jednoznačne vyvodiť záver, že v čase rozhodovania bol rozhodcovský súd oboznámený so znením záverečných rečí, nakoľko mal na oboznámenie sa dostatočný časový priestor, zároveň rozhodcovský súd výslovne v rozsudku rozhodcovského rozsudku uviedol, že vykonal dokazovanie a vo veci sa aj oboznámil s obsahom písomných záverečných prednesov predložených žalobcom a žalovaným. Krajský súd v Bratislave vykonal úradný záznam po tom ako pristúpil k otvoreniu obálky so zápisnicou o hlasovaní rozhodcovského súdu, z ktorého vyplynulo, že rozhodcovský rozsudok bol rozhodcami/ senátom rozhodcovského súdu prijatý až dňa 14.12.2012, teda až po doručení záverečných rečí k rozhodcovskému súdu dňa 29.11.2012. K otvoreniu zápisnice o hlasovaní pristúpil odvolací súd za analogického použitia ust. § 54 ods. 4 zák. č. 543/2005 Z.z. o spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, špeciálny súd a vojenské súdy, kde toto oprávnenie otvoriť zápisnicu o hlasovaní prislúcha len predsedovi senátu vyššieho stupňa pri rozhodovaní o opravnom prostriedku a predsedovi senátu Najvyššieho súdu SR pri rozhodovaní o mimoriadnom opravnom prostriedku, kde po nahliadnutí je potrebné uvedenú zápisnicu vloženú do obálky opäť zalepiť, opatriť otlačkom úradnej pečiatky a otvorenie obálky potvrdí svojím podpisom predseda senátu a uvedie dátum, kedy sa tak stalo. Z uvedeného teda vyplýva, že takéto oprávnenie nemajú strany sporu ako ani súd prvej inštancie. Preto všetky námietky v súvislosti s úradným záznamom Krajského súdu v Bratislave ako súdu odvolacieho vyhodnotil odvolací súd za irelevantné. Pokiaľ sa týka tretej odvolacej námietky a to v súvislosti s dôvodom uvedeným žalobcom v návrhu na zrušenie rozhodcovského konania, či v konaní boli dôvody, pre ktoré možno žiadať o obnovu konania podľa osobitného predpisu odvolací súd zdôraznil, že nie je možné požiadať súd o zrušenie rozhodcovského rozsudku pre porušenie hmotnoprávnych predpisov a teda napadnúť aj vecnú nesprávnosť rozhodcovského rozsudku. V prípade obnovy konania
sa jedná o mimoriadny opravný prostriedok, kedy ten, kto navrhuje obnovu konania nemal žiadny podiel na tom, že sa v pôvodnom konaní nemohli predložiť, použiť skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy. Žalobca žiadne takéto relevantné skutočnosti vo svojom návrhu neuviedol. Tiež je pravdou, že v priebehu prvoinštančného konania žalobca už tento zrušovací dôvod v ďalšom neuvádza. 13. Rozsudok odvolacieho súdu v zákonnej lehote napadol dovolaním žalobca (ďalej aj ,,dovolateľ“) a domáhal sa rozhodnutia, ktorým dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie, eventuálne, ktorým dovolací súd zmení rozsudok odvolacieho súdu č. k. lCob/145/2017-445 z 24. mája 2018 tak, že rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo 16. februára 2017, č. k. 32Cb/12/2013-361 sa mení tak, že sa zrušuje rozhodcovský rozsudok Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave z 22. novembra 2012, č. Rsp V-J 56/2011. Zároveň dovolateľ žiadal náhradu trov konania ním vynaložených na súde prvej inštancie, odvolacieho konania a dovolacieho konania, vrátane trov právneho zastúpenia. Namietal, že odvolací súd ako ani súd prvej inštancie nevykonali kľúčový dôkaz v súlade s C.s.p., t.j. na pojednávaní, s možnosťou strán sa k nemu vyjadriť. Podľa neho išlo o nesprávny procesný postup, ktorým mu bolo znemožnené, aby ako žalobca uskutočňoval svoje základné procesné právo vyjadriť sa k rozhodujúcemu dôkazu. Nakoľko podľa dovolateľa išlo o rozhodujúci dôkaz a keďže odvolací súd nezabezpečil nápravu tohto stavu ani po odvolaní žalobcu, v ktorom túto skutočnosť namietal, došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Podľa dovolateľa jednou z rozhodujúcich otázok v konaní pred súdmi nižšej inštancie bol dátum prijatia a vydania rozhodcovského rozsudku. Ak rozhodcovský súd vyzval strany na predloženie záverečných prednesov, hoci rozsudok už existoval, išlo by o procesnú vadu, preto bolo podľa dovolateľa kľúčové skutkovo ustáliť, či dátum na rozhodcovskom rozsudku predstavuje skutočný dátum vydania alebo ide o chybu v písaní. Skonštatoval, že súdy vychádzali z úradného záznamu krajského súdu o otvorení obálky so zápisnicou o porade a hlasovaní RS SOPK, ktorú však žalobca nevidel a nemal možnosť sa k nej vyjadriť. Zápisnicu o hlasovaní RS SOPK považuje dovolateľ za dôkaz, od ktorého záviselo rozhodnutie v spore, mal preto záujem a zároveň procesné právo sa k tomuto dôkazu vyjadriť. Uviedol, že dotknutá zápisnica RS SOPK bola zrejme datovaná 14. decembra 2012 a rozhodcovský rozsudok bol datovaný 22. novembra 2012. pričom práve rozdiel medzi týmito dátumami bol pre spor rozhodujúci. Ďalej dovolateľ k namietanej vade podľa ust. § 421 ods. 1 písm. b) C.s.p. uviedol 4 otázky: a) Je daný dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku, ak sa rozhodcovský súd v odôvodnení rozhodcovského rozsudku nevysporiadal s kľúčovými námietkami jedného z účastníkov?, b) Je daný dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku, v ktorom sa rozhodcovský súd nevysporiadal s námietkou jedného z účastníkov, že kľúčový dôkaz je antidatovaný?, c) Je daný dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku, ak rozhodcovský súd síce účastníkom formálne poskytol možnosť doručiť záverečný písomný prednes, rozhodcovský súd ho však v rozhodcovskom rozsudku nehral do úvahy a nevysporiadal sa s jeho obsahom?, d) Je daný dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku, ak rozhodcovský súd stranám nedoručoval záverečné písomné prednesy, a tým im odoprel možnosť oboznámiť sa s obsahom záverečného písomného prednesu druhej strany, a procesne na neho akokoľvek reagovať, ak tieto prednesy obsahovali ucelenú skutkovú a právnu argumentáciu? Dovolateľ mal za to, že v rozsahu týchto právnych otázok napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci súdmi nižšej inštancie. Namieta nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozhodcovského rozsudku, že rozhodcovský súd sa s námietkami žalobcu nezaoberal, a teda nevysporiadal. Dovolateľ ďalej poukázal na § 40 ods. 1 písm. g) ZRK (v znení účinnom do 31. decembra 2014), podľa ktorého bolo dôvodom na zrušenie rozhodcovského rozsudku porušenie zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania. Išlo o procesné vady rozhodcovského konania, medzi ktoré možno podľa dovolateľa zaradiť aj opomenutie rozhodcovského súdu doručovať dôležité podania účastníkov, vrátane záverečných písomných prednesov. 14. K dovolaniu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý tvrdenie žalobcu, že boli porušené jeho práva tým, že sa súd nezoberal záverečnými rečami a tiež tým, že sa nemohol vyjadriť k dôkazu a jeho vykonaniu, považoval za nepravdivé, neopodstatnené, a teda nedôvodné. K nepreskúmateľnosti rozhodcovského rozsudku, porušeniu zásady rovnosti a poškodeniu práv žalobcu uviedol, že tieto žalobcove tvrdenia sú nepodložené a nedôvodné. Navrhol, aby dovolací súd dovolanie odmietol. 15. Najvyšší súd Slovenskej republiky o dovolaní žalobcu rozhodol uznesením z 29. januára 2020, sp. zn. 5Obdo/98/2018 tak, že ho odmietol so záverom, že ani jedna zo žalobcom formulovaných otázok nespĺňa kritériá prípustnosti dovolania podľa ust. § 421 ods. 1 písm. b) C.s.p. a tiež z dôvodu absencie dôvodov prípustnosti a tým aj dôvodnosti dovolania podľa ust. § 420 písm. f) C.s.p.
16. Žalobca podal voči tomuto rozhodnutiu dovolacieho súdu v celom rozsahu, ako aj proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob/145/2017 z 24. mája 2020, ústavnú sťažnosť, o ktorej Ústavný súd Slovenskej republiky Nálezom zo dňa 14. októbra 2021, č. k. III. ÚS 117/2021-79, rozhodol tak, že Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5Obdo/98/2021 z 29. januára 2020 bolo porušené základné právo dovolateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, 2. predmetné uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, 3. najvyšší súd zaviazal povinnosťou nahradiť dovolateľovi trovy konania v určenej výške a 4. vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti nevyhovel. Ústavný súd v odôvodnení nálezu uviedol, že podstata námietok v ústavnej sťažnosti spočívala v tom, či aplikácia noriem zákonného práva [§ 40 ods. 1 písm. g) ZRK týkajúcich sa rozsahu prieskumu rozhodcovského rozsudku všeobecnými súdmi bola nesprávna v takej intenzite, že uvedené malo za následok porušenie základného práva na spravodlivý súdny proces. Z obsahu ústavnej sťažnosti identifikoval dve podstatné námietky: (i) námietka o spôsobe vykonania dôkazu súdmi (zápisnica o hlasovaní rozhodcovského súdu) a (ii) námietka kvality odôvodnenia rozhodcovského rozsudku, a to najmä v súvislosti s tým, či sa rozhodcovský súd dostatočne vysporiadal s námietkami sťažovateľa (tu dovolateľa) a či rozsah prieskumu, ktorý vykonali súdy vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku, bol ústavne konformný. Vo vzťahu k prvej námietke (i), týkajúcej sa spôsobu vykonania zápisnice o hlasovaní rozhodcovského súdu, z ktorej vyplýva aj dátum skutočného vydania rozhodcovského rozsudku, a tiež k s tým súvisiacemu následnému zohľadneniu záverečného vyjadrenia sťažovateľa (tu dovolateľa) v rozhodcovskom rozsudku, ústavný súd konštatoval, že nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa vyjadriť sa ku všetkým dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej tiež „ústava“). Vo vzťahu k druhej námietke (ii), týkajúcej sa kvality odôvodnenia rozhodcovského rozsudku, ústavný súd poukázal na ustanovenie § 40 ods. I písm. g) ZRK, ako právnu normu s najširšou hypotézou v rámci procesného prieskumu, podľa ktorého dôvodom na zrušenie rozhodcovského rozsudku je porušenie zásady rovnosti účastníkov konania. Uviedol, že otázkou výkladu tohto ustanovenia je, či pod zásadu rovnosti účastníkov rozhodcovského konania je potrebné subsumovať aj požiadavku na riadne odôvodnenie rozhodcovského rozsudku. Podľa ústavného súdu rozhodcovské súdy síce nie sú orgány verejnej moci, keďže na základe rozhodcovskej doložky sa strany sporu dohodli, že spor budú rozhodovať iné osoby než súdy, avšak sú subjektom disponujúcim oprávnením rozhodnúť spor, a preto treba zvážiť, či sa na ne vzťahujú zásady spravodlivého súdneho procesu vyplývajúce z ústavy a dohovoru, ktoré okrem iného požadujú, aby sa všeobecné súdy vyhli arbitrárnemu alebo zjavne nepreskúmateľnému rozhodnutiu. 17. Ústavný súd uviedol, že dovolanie bolo (najvyšším súdom) odmietnuté z dôvodu, že sťažovateľ (dovolateľ) nepreukázal, že by ním nastolená otázka týkajúca sa nepreskúmateľnosti rozhodcovského rozsudku podľa § 421 ods. 1 písm. b) C.s.p. bola pre rozhodnutie súdov nižšej inštancie kľúčová, pretože cez námietky nepreskúmateľnosti ide sťažovateľovi aj o skutkovú a vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku. Ďalej ústavný súd výslovne konštatoval, že: „Hoci možno súhlasiť s tým, že stranám v spore ide vždy o ich subjektívne vnímanú či už skutkovú alebo vecnú správnosť rozhodnutia, treba uviesť, že sťažovateľka formulovala dovolaciu právnu otázku tak, či je daný dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku, ak sa rozhodcovský súd v odôvodnení rozhodcovského rozsudku nevysporiadal s kľúčovými námietkami jedného z účastníkov. Z formulácie tejto otázky je zrejmé, že nadväzuje na to, že krajský súd sa v odôvodnení rozsudku vôbec nezaoberal otázkou, či absencia riadneho odôvodnenia rozhodcovského rozsudku zakladá dôvod na jeho zrušenie podľa § 40 ods. 1 písm. g) zákona o rozhodcovskom konaní. Preto nemožno súhlasiť s tým, že by takto nastolená otázka nebola pre rozhodnutie či už okresného alebo krajského súdu rozhodná, ked'že predmetom ich právneho, nie skutkového posúdenia bola otázka, ako vykladať všeobecnú zásadu rovnosti účastníkov rozhodcovského konania tak, ako je obsiahnutá v § 40 ods. 1 písm. g) zákona o rozhodcovskom konaní. Právnou otázkou teda bolo, či súčasťou zásady rovnosti je i všeobecná požiadavka na riadne, hoc aj z pohľadu všeobecného súdu nesprávne, odôvodnenie rozhodcovského rozsudku“. Z uvedeného ústavný súd uzavrel, že najvyšší súd v namietanom rozhodnutí nesprávne posúdil dovolateľom nastolenú právnu otázku, a to... „aj z pohľadu všeobecného významnú právnu otázku odôvodňovania rozhodnutí rozhodcovským súdom“ (III. ÚS 117/2021, ods. 20, 21). 18. Najvyšší súd Slovenskej republiky, po vrátení veci ústavným súdom na ďalšie konanie, ako súd dovolací bez nariadenia dovolacieho pojednávania preskúmal napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu nie je v časti
tvrdených vád v zmysle § 420 písm. f) C.s.p. prípustné. Avšak vo zvyšnej časti, súc viazaný právnym názorom ústavného súdu, vysloveným v jeho náleze (III. ÚS 117/2021) vydanom v predmetnej veci dospel najvyšší súd k záveru o prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) C.s.p. a následne o jeho dôvodnosti, a preto napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil. 19. Dovolací súd, pokiaľ ide o prípustnosť a tým aj dôvodnosť žalobcovho dovolania z dôvodov podľa ust. § 420 písm. f) C.s.p. konštatoval, že v tejto časti boli splnené predpoklady pre jeho odmietnutie podľa ust. § 447 písm. c) C.s.p.. Dovolateľ namietol vadu zakotvenú v ust. § 420 písm. f) C.s.p., spočívajúcu v nesprávnom procesnom postupe súdu, ktorá mala dovolateľovi znemožniť, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Pre naplnenie prípustnosti dovolania podľa ust. § 420 písm. f) C.s.p. je nevyhnutné kumulatívne splnenie troch znakov, ktorými sú: 1/ nesprávny procesný postup súdu, 2/ tento nesprávny procesný postup znemožnil strane realizovať jej patriace procesné práva a zároveň 3/ intenzita tohto zásahu dosahovala takú mieru, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. K uvedenej vade malo dôjsť nesprávnym procesným postupom, ktorý predchádzal napadnutému rozsudku odvolacieho súdu potvrdzujúceho rozsudok súdu prvej inštancie, keď súd prvej inštancie ani odvolací súd nevykonali podľa dovolateľa kľúčový dôkaz v súlade s Civilným sporovým poriadkom, t. j. na pojednávaní, s možnosťou strán sa k nemu vyjadriť. Za taký dôkaz dovolateľ považoval zápisnicu o hlasovaní senátu rozhodcovského súdu vo vzťahu k spornému dátumu hlasovania (14. decembra 2012) a teda aj vydania písomného rozhodcovského rozsudku, ktorého vyhotovenie uvádza dátum 22. novembra 2012. Dovolací súd mal za to, že pokiaľ bola žalobcom spochybňovaná okolnosť dátumu vydania rozhodcovského rozsudku, pričom aj on sám v podanom dovolaní (bod 2.3.) uvádza, že v prípade dátumu 22. novembra 2012 mohlo ísť (len) o chybu v písaní vo vyhotovení rozhodcovského rozsudku, tak dokazovanie vykonané k tejto otázke súdom prvej inštancie obsahom úradného záznamu odvolacieho súdu z 26. novembra 2014 nebolo žalobcom na pojednávaní 24. januára 2017 namietané a až po ukončení dokazovania súdom prvej inštancie, v odvolaní proti prvoinštančnému rozsudku, žalobca vytýkal nevykonanie dokazovania priamo zápisnicou o hlasovaní rozhodcovského senátu. Žalobca však bol súdom prvej inštancie procesne poučený podľa ust. § 154 C.s.p. o zákonnej koncentrácii konania. Aj keď konanie o žalobe žalobcu o zrušenie tuzemského rozhodcovského rozsudku (ďalej len „rozhodcovského rozsudku“) začalo dôjdením žaloby Okresnému súdu Bratislava I dňa 16. januára 2013, t. j. za účinnosti OSP, tak dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a ním potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie, boli vydané za účinnosti C.s.p., pričom bolo správne, ak súdy od 1. júla 2016 v prvoinštančnom a v nadväzujúcom odvolacom konaní procesne postupovali podľa ustanovení C.s.p.. Vyplýva to z prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Súčasne platí, že právne účinky úkonov, ktoré nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované (§ 470 ods. 2 veta prvá C.s.p.). Dovolací súd sa podrobne v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberal a vyjadril k tvrdenému nesprávnemu procesnému postupu, k dokazovaniu zápisnicou o hlasovaní a uzavrel, že nezistil prípustnosť a tým ani dôvodnosť žalobcovho dovolania z dôvodov podľa ust. § 420 písm. f) C.s.p. a v tejto časti tak boli splnené predpoklady pre jeho odmietnutie podľa ust. § 447 písm. c) C.s.p.. 20. Dovolací súd sa ďalej zaoberal dovolateľom uvádzaným dôvodom pre zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa ust. § 40 ods. 1 písm. g) ZRK v znení do 31. decembra 2014 a to porušením zásady rovnosti účastníkov konania nepreskúmateľnosťou rozhodcovského rozsudku, ktorá bola vyvolaná absenciou jeho odôvodnenia k celej argumentácii žalobcu v rozhodcovskom konaní a podľa jeho predstáv, a to najmä k tvrdenej (ne)existencii a relatívnej neplatnosti zadávacích listov. Dovolací súd uviedol, že porušenie zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania z hľadiska preskúmateľnosti odôvodnenia tuzemského rozhodcovského rozsudku však možno konštatovať len celkom výnimočne a ojedinele, a to v prípadoch predstavujúcich extrémny zásah do práva na spravodlivý proces, (a to napríklad vtedy, ak by išlo o úplnú absenciu odôvodnenia rozhodcovského rozsudku, ktoré dohodou účastníkov nebolo z jeho náležitostí vylúčené, alebo o celkom chýbajúce zaoberanie sa pre vec zásadnými skutkovými a právnymi námietkami účastníka rozhodcovského konania), čo by v konkrétnych okolnostiach prípadu znamenalo takú intenzitu zásahu do práv dotknutého účastníka, že by došlo k úplnému popretiu alebo zjavnému porušeniu rovnosti účastníkov rozhodcovského konania. 21. Za súčasť procesného postupu rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní je potrebné považovať aj odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodcovského rozsudku, pokiaľ nebolo dohodou účastníkov vylúčené [§ 34 ods. 1 písm. g) zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní].
Dovolací súd dospel k záveru, že preskúmateľnosť odôvodnenia rozhodcovského rozsudku je možné subsumovať pod zásadu rovnosti účastníkov rozhodcovského konania. Aj tu však musí prevažovať materiálny prístup súdu k ochrane práv nad formálnym, a preto z hľadiska nevyhnutného rešpektovania charakteru a špecifík rozhodcovského konania, jeho zmyslu a účelu, požiadavky kladené na odôvodenie rozhodcovského rozsudku (rozsah, podrobnosť, kvalitu) nemusia a ani nemajú byť totožné s tými, aké sú štandardne kladené na rozsudky všeobecných súdov. Dôležité je, či vo výsledku z hľadiska odôvodnenia rozsudku rozhodcovského súdu došlo k takému vychýleniu, zásahu do zásady rovnosti v (ne)prospech jednej zo strán rozhodcovského konania, ktoré vo svojej podstate predstavuje porušenie ústavou a dohovorom garantovaného práva na spravodlivý proces. Preto nemôže byť legitímnou požiadavka, aby na každú skutkovú a právnu otázku predostretú účastníkom rozhodcovského konania musel dať rozhodca (rozhodcovský súd) v odôvodnení svojho meritórneho rozhodnutia odpoveď, a za preskúmateľné môže byť považované aj také odôvodnenie, z ktorého obsahu, hoci by aj na určité otázky nastolené (neúspešným) účastníkom odpoveď neobsahovalo, je možné jednoznačne porozumieť dôvodom rozhodnutia. Keďže dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, podľa právne záväzného názoru ústavného súdu vysloveného v Náleze, záviselo od vyriešenia otázok (a/ až c/) nastolených žalobcom v dovolaní, ústavným súdom abstrahovaných a zhrnutých do kľúčovej právnej otázky, či pod porušením zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania podľa § 40 ods. 1 písm. g) zákona o rozhodcovskom konaní účinného do 31. decembra 2014 treba rozumieť aj také odôvodnenie rozhodcovského rozsudku, ktoré sa či už vôbec alebo nedostatočne zaoberalo skutkovými a právnymi námietkami účastníka rozhodcovského konania, na ktorú dovolací súd odpovedal kladne, musel zároveň konštatovať, že ak sa odvolací súd preskúmateľnosťou rozsudku rozhodcovského súdu napadnutého žalobou podľa § 40 ods. 1 písm. g) ZRK v rozhodnom znení nezaoberal so záverom, že žalobca sa v skutočnosti domáha prieskumu skutkových zistení a právnych záverov prijatých rozhodcovským súdom, tak išlo z jeho strany o nesprávne právne posúdenie veci. Napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu teda záviselo od vyriešenia uvedenej právnej otázky a ako už predtým konštatoval ústavný súd vo svojom Náleze. Krajský súd sa v odôvodnení rozsudku vôbec nezaoberal otázkou, či absencia riadneho odôvodnenia rozhodcovského rozsudku zakladá dôvod na jeho zrušenie podľa § 40 ods. 1 písm. g) ZRK zákona o rozhodcovskom konaní. Predmetom ich právneho, nie skutkového posúdenia bola otázka, ako vykladať všeobecnú zásadu rovnosti účastníkov rozhodcovského konania tak, ako je obsiahnutá v § 40 ods. 1 písm. g) zákona o rozhodcovskom konaní. Právnou otázkou teda bolo, či súčasťou zásady rovnosti je i všeobecná požiadavka na riadne, hoc aj z pohľadu všeobecného súdu nesprávne, odôvodnenie rozhodcovského rozsudku“. 22. V ďalšom konaní dovolací súd uložil odvolaciemu súdu opätovne sa zaoberať odvolaním žalobcu, za rešpektovania právneho názoru dovolacieho súdu k otázke namietanej nepreskúmateľnosti rozhodcovského rozsudku z hľadiska dodržania zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania v zmysle právnej úpravy zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení do 31. decembra 2014. Vzhľadom na zistenie dôvodov vedúcich k zrušeniu napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu vo vzťahu k prvej až tretej dovolacej otázke (a/ až c/), ktoré z hľadiska tvrdení žalobcu o nedostatočnom odôvodnení rozhodcovského rozsudku súviseli s námietkou porušenia zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania, ich riešenie musí byť primárne predmetom ďalšieho konania a nového posúdenia veci odvolacím súdom. 23. Krajský súd v Bratislave opätovne vec prejednal ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), pričom bol v zmysle ustanovenia § 455 C.s.p. viazaný právnym názorom dovolacieho súdu. Termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ustanovením § 219 ods. 3 C.s.p. oznámený na úradnej tabuli a na webovej stránke Krajského súdu v Bratislave. Po oboznámení sa s obsahom spisu, odvolaním, dovolaním, rozhodnutiami dovolacieho súdu a rozhodnutím ÚS SR dospel odvolací súd opätovne k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je správne. 24. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 25. Vo veci odvolací súd postupoval v intenciách rozhodnutia dovolacieho súdu, ktorý uložil odvolaciemu súdu opätovne sa zaoberať odvolaním žalobcu, za rešpektovania právneho názoru dovolacieho súdu k
otázke namietanej nepreskúmateľnosti rozhodcovského rozsudku z hľadiska dodržania zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania v zmysle právnej úpravy zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení do 31. decembra 2014. Najvyšší súd SR považoval za kľúčovú v odvolacom konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku v rovine skutkovej ako aj právnej otázku, či (ne)došlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania, avšak nie z hľadiska dovolateľom všeobecne nastolenej otázky d/, keďže v tejto časti preto neboli splnené podmienky prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP. 26. V nadväznosti na záväzné právne závery ÚS SR, NS SR, či je daný dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku, ak sa rozhodcovský súd v odôvodnení rozhodcovského rozsudku nevysporiadal s námietkami jedného z účastníkov, že kľúčový dôkaz je antidatovaný, ako i že účastníkom formálne poskytol možnosť doručiť záverečný písomný prednes, rozhodcovský súd ho však v rozhodcovskom rozsudku nebral do úvahy a nevysporiadal sa s jeho obsahom, odvolací súd konštatuje, že základom týchto otázok sú námietky o nepreskúmateľnosti rozhodcovského rozsudku. 27. Rozhodcovské konanie je inštitútom súkromného práva, rozhodcovia ako osoby súkromného práva rozhodujú spory na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky, kde sa strany dobrovoľne a vedome vzdávajú práva na súdnu ochranu vykonávanú prostredníctvom všeobecných súdov a zverujú ju rozhodcovskému súdu, ktorý je súkromnoprávnou osobou, pretože ho nemožno vzhľadom na jeho účel a charakter bez ďalšieho zaradiť k orgánom verejnej moci. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že strany rozhodcovskej zmluvy si musia byť vedomé možných negatívnych dôsledkov svojho rozhodnutia uprednostniť riešenie medzi nimi vzniknutých sporov prostredníctvom súkromnoprávnej osoby rozhodcovského súdu pred súdnym orgánom Slovenskej republiky, čím sa ich základné právo na súdnu ochranu v istom zmysle stáva okliešteným rozsahom vyplývajúcim z § 40 zákona o rozhodcovskom konaní (ÚS SR, sp. zn. III. ÚS 335/2010, sp. zn. I. ÚS 234/2013). Rozsah prieskumu rozhodcovských rozsudkov všeobecnými súdmi je obmedzený taxatívnym výpočtom § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní zameraným najmä na otázky procesného charakteru. Podľa § 40 ods. 1 písm. g) zákona o rozhodcovskom konaní, dôvodom na zrušenie rozhodcovského rozsudku je porušenie zásady rovnosti účastníkov konania. Otázkou výkladu tohto ustanovenia je, či pod zásadu rovnosti účastníkov rozhodcovského konania je potrebné subsumovať aj požiadavku na riadne odôvodnenie rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovské súdy síce nie sú orgány verejnej moci, keďže na základe rozhodcovskej doložky sa strany sporu dohodli, že spor budú rozhodovať iné subjekty než súdy, avšak sú subjektom disponujúcim oprávnením rozhodnúť spor a preto treba zvážiť, či sa na ne vzťahujú zásady spravodlivého súdneho procesu vyplývajúce z ústavy a dohovoru, ktoré okrem iného požadujú, aby sa všeobecné súdy vyhli arbitrárnemu alebo zjavne nepreskúmateľnému rozhodnutiu (111. US 117/2021. ods. 17.). Rozhodcovské konanie sa v zmysle odbornej literatúry zaraďuje medzi tzv. alternatívne metódy riešenia sporov. V porovnaní s klasickým spôsobom riešenia sporov, t. j. prostredníctvom štátnej sústavy súdov, disponuje viacerými špecifickými črtami a vlastnosťami. Rozhodcovské konanie je založené na zásadách, pričom niektoré sú totožné so zásadami konania pred štátnym súdom a niektoré sú diametrálne odlišné. Spoločným pre oba procesné postupy je cieľ, a to urovnanie sporu. Samotný procesný postup a výsledok sú však odlišné. Pri urovnaní sporu prostredníctvom súdneho konania dochádza k usporiadaniu práv a povinností prostredníctvom štátneho súdneho aparátu. V rozhodnej dobe (pre preskúmavanú vec) platiaci Občiansky súdny poriadok v § 7 ods. 1 upravoval právomoc súdov tak, že v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (s účinnosťou od 1. júla 201 6 podľa § 3 C.s.p. súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány)( NS SR, 5Obdo/52/2021). 28. Ak sa účastníci v rámci pravidiel rozhodcovského konania nedohodli, že písomný rozsudok rozhodcovského súdu má byť bez odôvodnenia, musí rozsudok obsahovať odôvodnenie, v ktorom rozhodcovský súd uvedie dôvody svojho rozhodnutia v zmysle § 34 ods. 2 písm. g) ZRK. V zmysle § 51 ods. 3 ZRK bol povinný rozhodcovský súd primerane vychádzať z § 157 ods. 2 OSP, upravujúceho náležitosti odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Z hľadiska primeranosti vo vzťahu k náležitostiam odôvodnenia rozsudku rozhodcovského súdu, je však potrebné vychádzať z celkového zmyslu a účelu zákona o rozhodcovskom konaní, ktorým je úprava alternatívneho spôsobu riešenia určitých sporov, dobrovoľne zvoleného stranami sporu.
29. Odvolací súd zhodne s názorom dovolacieho súdu má za to, že z hľadiska nevyhnutného rešpektovania charakteru a špecifík rozhodcovského konania, jeho zmyslu a účelu, požiadavky kladené na odôvodenie rozhodcovského rozsudku (rozsah, podrobnosť, kvalitu) nemusia a ani nemajú byť totožné s tými, aké sú štandardne kladené na rozsudky všeobecných súdov. Dôležité je, či vo výsledku z hľadiska odôvodnenia rozsudku rozhodcovského súdu došlo k takému vychýleniu, zásahu do zásady rovnosti v (ne)prospech jednej zo strán rozhodcovského konania, ktoré vo svojej podstate predstavuje porušenie ústavou a dohovorom garantovaného práva na spravodlivý proces. Preto nemôže byť legitímnou požiadavka, aby na každú skutkovú a právnu otázku predostretú účastníkom rozhodcovského konania musel dať rozhodca (rozhodcovský súd) v odôvodnení svojho meritórneho rozhodnutia odpoveď, a za preskúmateľné môže byť považované aj také odôvodnenie, z ktorého obsahu, hoci by aj na určité otázky nastolené (neúspešným) účastníkom odpoveď neobsahovalo, je možné jednoznačne porozumieť dôvodom rozhodnutia. Aj v tomto ohľade pri hľadaní odpovede, či ide o otázky pre rozhodnutie vo veci najzásadnejšej povahy, ktorých riešenie sa malo premietnuť do odôvodnenia rozhodcovského rozsudku a či ich absencia v odôvodnení znamená porušenie rovnosti účastníkov konania z hľadiska nepreskúmateľnosti rozhodcovského rozsudku, je potrebné okrem ústavne konformného rámca posudzovania, prihliadať na súkromnoprávny charakter rozhodcovského konania a z neho vyplývajúce špecifiká, s dôrazom na jeho zásady, zmysel a účel. 30. Odvolací súd zaoberajúc sa opakovanými námietkami odvolateľa v odvolaní voči prvostupňového rozsudku uvedenými vyššie zastáva názor, že prvoinštančný súd v danej veci na základe preskúmania rozhodcovského spisu správne konštatoval, že stranám bola v rozhodcovskom konaní poskytnutá riadne a v dostatočnom rozsahu rovnaká možnosť uplatnenia si procesných práv, dostatočná možnosť uplatnenia si svojich tvrdení, námietok, dôkazov ako i možnosť vyjadrovať sa k dôkazom, skutočnostiam a tvrdeniam druhej strany a po formálnej stránke boli dodržané príslušné procesné postupy. Zo samotného rozhodnutia rozhodcovského súdu vyplýva, že sa rozhodcovský súd záverečnými rečami zaoberal, posúdil ich a až následne rozhodoval. Zároveň záverečné reči účastníkov konania boli rozhodcovskému súdu doručené zhodne dňa 29.11.2012, rozhodcovský rozsudok bol rozhodcami/ senátom rozhodcovského súdu prijatý až dňa 14.12.2012, čo vyplýva aj z úradného záznamu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.11.2014 o otvorení obálky so zápisnicou o porade o hlasovaní k rozhodcovskému rozsudku. V čase rozhodovania bol rozhodcovský súd oboznámený so znením záverečných rečí, nakoľko mal na oboznámenie sa dostatočný časový priestor, zároveň rozhodcovský súd výslovne v rozsudku rozhodcovského rozsudku uviedol, že vykonal dokazovanie vo veci aj oboznámením sa s obsahom písomných záverečných prednesov predložených žalobcom a žalovaným. Záverečné reči boli spracované a predložené súdu až po vykonaní všetkých navrhnutých dôkazov a ich doručovanie protistrane na vyjadrenie zákon v žiadnom svojom ustanovení nevyžaduje. 31. V konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku nejde o preskúmavanie vecnej správnosti rozhodcovského rozsudku, súd skúma, či bolo rozhodcovské konanie postihnuté závažnou procesnou vadou. Podľa názoru odvolacieho súdu sa prvoinštančný súd riadne vysporiadal s otázkou, či sa rozhodcovský súd vysporiadal dostatočne s tvrdeniami ohľadom zadávacích listov v samotnom odôvodnení rozsudku, keď konštatoval, že zadávacie listy boli riadne podpísané oprávnenými osobami (teda ich nepovažoval za antidatované). Z uvedeného je možné dôvodiť, že ich považoval za platné, a to aj v kontexte na podanú námietku relatívnej neplatnosti žalobcu. V odôvodnení svojho rozsudku uviedol, rovnako ako uviedol v rozsudku rozhodcovský súd, že zadávacie listy boli podpísané osobou oprávnenou podľa zmluvy schvaľovať práce naviac. Žalobca v konaní pred rozhodcovským súdom nepreukázal, že by uvedená osoba (p. H.) k dátumom uvedeným na zadávacích listoch už nebola zamestnancom žalobcu, čo rozhodcovský súd aj v odôvodnení rozhodnutia zreteľne uviedol a teda uviedol, ako sa s uvedenou námietku vysporiadal. Prvoinštančný súd taktiež jasne a zrozumiteľne uviedol, že nezistil žiadne procesné pochybenia rozhodcovského súdu. Žalobcovi nebola postupom súdu odňatá možnosť konať pred rozhodcovským súdom respektíve realizovať svoje procesné práva, postup rozhodcovského súdu nie je možné vyhodnotiť ako postup, ktorým by bolo žalobcovi odopreté právo konať pred rozhodcovským súdom a uvádzať na svoju obranu ďalšie skutočnosti a dôkazy, a teda nie je možné konštatovať ani žiadne porušenie zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania. Postup rozhodcovského súdu nie je možné vyhodnotiť ako pasívny, ako subjektívny respektíve nečinný postup. 32. K otázke arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti rozhodnutia rozhodcovského rozsudku odvolací súd uvádza, že toto rozhodnutie súdu je dostatočne zrozumiteľné, odôvodnené a logicky konzistentné.
Navyše, podľa už konštantnej judikatúry, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené sporovými stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných sporovými stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu pripomienku sporovej strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby došlo k reakcii na podstatné a relevantné argumenty sporových strán (k tomu viď napr. rozhodnutia ÚS SR, sp. zn. II. ÚS 251/04, II. ÚS 209/04 alebo II. ÚS 200/09), čo v danom prípade meritórnym rozhodnutím rozhodcovského súdu splnené bolo. Rozhodcovský súd sa vo svojom rozhodnutí zaoberal všetkými podstatnými skutočnosťami, v odôvodnení uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k veci, výsledky vykonaného dokazovania, a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na zistený skutkový stav, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Rozsudok rozhodcovského súdu nemožno považovať za nepreskúmateľný. 33. V uvedených súvislostiach, aj s poukazom na napr. na Uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 28. mája 2009, sp. zn. 23 Cdo 2570/2007, pri rozhodovaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku nie je súd oprávnený preskúmavať napadnuté rozhodnutie vecne, teda z hľadiska správnosti hodnotenia vykonaných dôkazov, správnosti skutkových zistení a následného právneho posúdenia veci. Inštitút návrhu na zrušenie rozhodcovského rozsudku totiž nemôže slúžiť ako opravný prostriedok proti rozhodcovskému rozsudku. Pri posudzovaní otázky, či v danom prípade bola strane v rozhodcovskom konaní poskytnutá možnosť vec pred rozhodcom prejednať, musí súd skúmať, či v konkrétnom rozhodcovskom konaní s prihliadnutím ku všetkým okolnostiam prípadu bola strane poskytnutá dostatočná možnosť k uplatneniu procesných práv a tiež, či sa procesným postupom rozhodcovského súdu jedna zo strán nedostala do nerovného postavenia voči druhej strane. 34. Je teda zrejmé, že súd prvej inštancie skúmal danosť procesných vád uvedených zákonodarcom v dotknutom ustanovení § 40 ods. 1 bod 4 a bod 2 ZoRK, pričom následne prijal správny záver, že v rozhodcovskom konaní nedošlo k žiadnym procesným vadám a porušeniu ust. § 26 ods. 3 zák. č. 244/2002 Z.z. a Rokovacích pravidiel Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory. Žalobcom spochybňované skutočnosti nemožno považovať za porušenie zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania v zmysle § 17 ZoRK. S poukazom na uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. 35. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. Žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, odvolací súd priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 36. Uvedený rozsudok je výsledkom hlasovania odvolacieho senátu v pomere hlasov za 3:0 proti. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).