Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 3Co/58/2024 1113207104 30. 06. 2025 Mgr. Patricia Skotnická ECLI:SK:KSBA:2025:1113207104.2
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Patricie Skotnickej a sudcov JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcu: Centrálny depozitár cenných papierov SR, a.s., IČO: 31 338 976, ul. 29. augusta 1/A, Bratislava, proti žalovanému: A. A. B., C. D. X, E., o zaplatenie 10 eur, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 03.07.2018, č.k. 9C/67/2014-51, takto rozhodol: Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 10 eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku o náhrade trov konania z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. odôvodnenie: 1. Okresný súd Bratislava I (v súčasnosti Mestský súd Bratislava IV- pozn. odvolacieho súdu) rozsudkom zo dňa 03.07.2018, č.k. 9C/67/2014-51, zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 10 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), vo zvyšku uplatneného nároku žalobu zamietol (výrok II.) a žalovanému podľa pomeru úspechu v spore priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 74 % (výrok III.), o ktorej rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením súdny úradník (výrok IV.). 2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 27.02.2013 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 33,19 eura a náhrady trov konania dôvodiac, že v súlade s ustanoveniami zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 566/2001 Z.z.“) vedie žalovanému účet majiteľa cenných papierov, za ktorú službu „CD-55- vedenie účtu majiteľa“ (ďalej aj ako „služba CD-55“), mu patrí v zmysle § 99 ods. 8 citovaného zákona odplata stanovená cenníkom, schváleným v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Na základe uvedeného žalobca fakturoval žalovanému poplatok za vedenie účtu majiteľa - služba CD-55, za rok 2008, v súlade s cenníkom platným ku dňu vystavenia faktúry. 3. Žalobca po vydaní platobného rozkazu súdom prvej inštancie dňa 14.11.2014, č.k. 14Ro/57/2013-9, proti ktorému podal v zákonom stanovenej lehote žalovaný odpor, písomným podaním zo dňa 18.12.2013 zmenil žalobu a žiadal od žalovaného zaplatenie odplaty i za poskytnutie služieb CD-55 za rok 2009 v sume 33,19 eura a za rok 2010 v sume 10 eur. Naviac doplnil, že bol oprávnený stanoviť odplatu na základe prevádzkového poriadku schváleného Národnou bankou Slovenska (ďalej len „NBS“), ktorý je v zmysle § 103 ods. 6 zákona č. 566/2001 Z.z. záväzný tak pre neho, ako aj pre žalovaného. Keďže podľa prevádzkového poriadku poskytuje svoje služby za cenu stanovenú cenníkom, ak zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, mal za to, že cenník zaväzuje všetky fyzické a právnické osoby, vďaka čomu je tento systém transparentný. Medzi činnosti uvedené v povolení na vznik a činnosť centrálneho depozitára, ktoré vykonáva za odplatu v zmysle § 99 ods. 8 zákona č. 566/2001 Z.z., patrí i vedenie účtu majiteľa cenných papierov, a preto mu priamo zo zákona prislúcha právo na odplatu za vedenie takého účtu. Žalobca ďalej uviedol, že právna úprava účinná v
čase zriadenia účtu majiteľa cenných papierov (rovnako ako aj v súčasnosti) nevyžadovala písomnú formu uzavretia zmluvy, a preto nebol povinný uzavrieť so žalovaným zmluvu o vedení účtu majiteľa. Právny vzťah so žalovaným sa spravuje zákonom č. 566/2001 Z.z. a v otázkach ním neupravených podlieha ustanoveniam zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“), v dôsledku čoho sa i na plynutie premlčacej doby aplikuje ustanovenie § 387 citovaného zákona; žalobou uplatnené právo preto nepovažoval za premlčané. Súd prvej inštancie pripustil zmenu žalobného návrhu uznesením zo dňa 21.05.2014, č.k. 9C/67/2014-34. 4. Súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania ustálil, že žalobca vedie žalovanému účet majiteľa cenných papierov v zmysle zákona č. 566/2001 Z.z. Žalobca faktúrou č. XXXXXXXXXX, splatnou dňa 28.02.2009, fakturoval žalovanému poplatok za vedenie účtu majiteľa cenných papierov za rok 2008 v sume 33,19 eura, faktúrou č. XXXXXXXXXX, splatnou dňa 15.02.2010, mu vyúčtoval poplatok za vedenie účtu v sume 33,19 eura a faktúrou č. XXXXXXXXXX, splatnou dňa 28.02.2011, mu vyúčtoval poplatok za vedenie účtu majiteľa cenných papierov za rok 2010 v sume 10 eur, všetko v súlade s cenníkom, v znení dodatku platnom ku dňu vystavenia faktúr. Žalovaný vystavené faktúry neuhradil. 5. Zhodnotiac vykonané dokazovanie zameral sa konajúci súd na právne posúdenie základného vzťahu, z ktorého uplatnený nárok medzi žalobcom ako depozitárom cenných papierov a žalovaným ako majiteľom účtu cenných papierov vznikol, a to z hľadiska jeho charakteru. Nestotožnil sa pritom s tvrdením žalobcu, že v zmysle § 261 ods. 6, písm. c) Obchodného zákonníka v spojení s § 105 ods. 5 zákona č. 566/2001 Z.z., treba právny vzťah medzi stranami sporu podriadiť ustanoveniam Obchodného zákonníka, keďže v prejednávanej veci nešlo o záväzok zo žiadneho takéhoto vzťahu, ale o záväzok zo vzťahu žalovaného ako majiteľa účtu cenných papierov, ktorý vedie žalobca ako centrálny depozitár. Zákonné ustanovenie § 104 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z.z. jednoznačne definuje pojem „člen“, a teda vymedzuje, kto ním môže byť, pričom žalobca, ani žalovaný nespĺňajú podmienky pre zaradenie do tejto definície. Súd prvej inštancie mal preto za to, že žalobca nepreukázal splnenie predpokladov v ustanovení § 105 ods. 5 zákona č. 566/2001 Z.z., na základe ktorých by sa mali na vzťah medzi stranami sporu aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka. Podotkol, že pokiaľ by zákonodarca mal v úmysle, aby sa vzťah medzi žalovaným a žalobcom spravoval ustanoveniami Obchodného zákonníka v otázkach neupravených priamo v zákone č. 566/2001 Z.z., uviedol by to v ustanovení § 105 ods. 5 citovaného zákona; na daný vzťah preto nemožno aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, ale zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“). 6. Po vyššie uvedenom zhodnotení konajúci súd uviedol, že žalovaný sa stal majiteľom zaknihovaných cenných papierov na základe kupónovej privatizácie v roku 1993, v dôsledku čoho vznikla žalobcovi v zmysle § 56 ods. 1 písm. a) v spojení s § 57 a § 58 ods. 1 zákona č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch (účinného do 31.12.2001) povinnosť zriadiť žalovanému, ako majiteľovi cenných papierov, osobitný účet majiteľa cenných papierov; vedenie tohto účtu bolo do 01.05.2007 pre majiteľov cenných papierov bezplatné. I po prijatí zákona č. 566/2001 Z.z, ktorý zrušil a nahradil pôvodný zákon č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch, viedol žalobca žalovanému účet majiteľa cenných papierov v zmysle § 105 a § 99 ods. 3 písm. b) zákona č. 566/2001 Z.z., pričom až na základe novely tohto zákona účinnej od 01.05.2007, ktorou bolo v zmysle § 99 ods. 8 citovaného zákona zavedené spoplatnenie vedenia účtu majiteľa zaknihovaných cenných papierov, odplatou určenou cenníkom žalobcu, vyfakturoval žalovanému faktúry za rok 2008 a 2009, v sume každá á 33,19 eura a následne i za rok 2010 v sume 10 eur; z predmetných faktúr prináležalo žalobcovi právo len na zaplatenie faktúry č. XXXXXXXXXX, splatnej dňa 28.02.2011, znejúcej na sumu 10 eur, za vedenie účtu majiteľa cenných papierov za rok 2010. Pokiaľ išlo o poplatok za vedenie účtu majiteľa cenných papierov uplatnený žalobcom za rok 2008 a 2009, konajúci súd posúdil vznesenú námietku premlčania práva žalobcu na jeho zaplatenie za dôvodnú v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že žalobca podal žalobu na súd dňa 27.02.2013, pričom jeho právo na zaplatenie poplatku za vedenie účtu za rok 2008 sa premlčalo v trojročnej premlčacej dobe dňa 28.02.2012 a pokiaľ išlo o právo na zaplatenie poplatku za rok 2009, vo vzťahu ku ktorému žalobca rozšíril žalobu dňa 19.12.2013, jeho právo sa premlčalo dňa 15.02.2013. 7. Vzhľadom na uvedené, za súčasnej aplikácie ustanovení § 57, § 58 ods. 5 zákona č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch, § 99 ods. 1, ods. 8, § 104 ods. 1, § 105 ods. 5 zákona č. 566/2001 Z.z., § 261 ods. 6 písm. c) Obchodného zákonníka a § 52 ods. 2 a § 101 Občianskeho zákonníka, súd prvej inštancie vyhodnotil žalobu žalobcu za čiastočne dôvodnú, a to v časti zaplatenia sumy 10 eur, na ktorej zaplatenie žalovaného zaviazal a vo zvyšku žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.
8. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 a 2 v spojení s § 262 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) tak, že žalovanému, ktorý mal procesný úspech vo veci čo do zaplatenia sumy 66,38 eura, čo predstavuje jeho úspech v rozsahu 87 %, priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi, ktorý bol úspešný len v časti zaplatenia sumy 10 eur, čo predstavuje jeho úspech v rozsahu 13 %; celkový procesný úspech žalovaného potom predstavoval 74 % (87 % - 13 %). Z uvedeného dôvodu konajúci súd priznal žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 74 %. 9. Proti zaväzujúcemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie a výroku o náhrade trov konania podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný a žiadal ich zmeniť tak, že odvolací súd žalobu i v tejto časti zamietne a prizná mu nárok na náhradu trov konania. Žalovaný konajúcemu súdu vytýkal, že odôvodnenie rozsudku v napadnutej časti nespĺňa náležitosti uvedené v ustanovení § 220 C.s.p., keďže súd prvej inštancie v ňom nevysvetlil ako posúdil jeho právne argumenty uvedené v odpore proti platobnému rozkazu, ako i na pojednávaní dňa 17.04.2018. Odôvodnenie napadnutého rozsudku preto považoval za nepresvedčivé. 10. Podľa mienky žalovaného nemohlo obstáť ani právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, nakoľko na vec aplikoval ustanovenie § 99 ods. 8 zákona č. 566/2001 Z.z., ktoré v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku odplatu za vedenie účtu neupravovalo. Žalovaný síce považoval za nesporné, že žalobca eviduje i jeho cenné papiere na účte majiteľa cenných papierov, avšak nepreukázal, že tento účet viedol v rozhodujúcom čase oprávnene. Podotkol, že v zmysle § 99 ods. 8 zákona č. 566/2001 Z.z. patrí žalobcovi právo na odplatu len za výkon činností uvedených v povolení na jeho vznik a činnosť, ktoré povolenie žalobca v konaní nepredložil a ani nenavrhol vykonanie dôkazu takým dokumentom. Žalobca tak nepreukázal, že má povolenie na činnosť vedenia účtu majiteľa cenných papierov a že mu za túto patrí odplata. 11. Pokiaľ išlo o samotnú výšku odplaty žalovaný uviedol, že konajúci súd len odkázal na cenník žalobcu, pričom sa nezaoberal i otázkou, ktoré zákonné ustanovenie žalobcu oprávňovalo jednostranne určovať cenu tovaru a služby. Zákon č. 18/1996 Zb. o cenách pritom stanovuje, že cena sa tvorí dohodou a žalobca nepatrí medzi orgány pôsobiace v oblasti regulácie cien. Podľa mienky žalovaného nemôže obstáť žalobcov poukaz na prevádzkový poriadok schválený NBS, ktorý v konaní naviac nepredložil, ani poukaz na jeho záväznosť v zmysle § 103 ods. 6 zákona č. 566/2001 Z.z., nakoľko je polemické, či prevádzkový poriadok, a napokon i cenník žalobcu, spĺňajú kritériá článku 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého možno povinnosti ukladať zákonom, na základe zákona a v jeho medziach; žalovaný nemal vedomosť o takom zákonnom ustanovení, ktoré by ho zaväzovalo k povinnosti zaplatiť žalobcom stanovenú odplatu, príp. určovalo medze, v ktorých sa pri jej stanovení mohol pohybovať. 12. Žalovaný v závere odvolania zdôraznil, že o službu, zaplatenia ktorej sa žalobca v konaní domáhal, osobne nikoho nepožiadal, nijako ju neužíval a neprinášala mu žiaden osoh; podľa neho išlo len o celospoločenskú objednávku, a preto je na spoločnosti, aby za túto službu aj zaplatila, ak taká povinnosť vôbec zo zákona vyplývala. Žalobca jednostranne určil obsah záväzkového vzťahu, na ktorý nemal žiaden dosah, nemohol ho nijako meniť, pričom už v minulosti tak urobil v časti odplaty za vedenie účtu, bez zistenia jeho názoru, a preto vyhovením žalobe konajúci súd odignoroval ustanovenie § 2 ods. 2 Občianskeho zákonníka. 13. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že žalovanému zriadil účet majiteľa cenných papierov zo zákona, na základe skutočnosti, že sa žalovaný stal majiteľom zaknihovaného cenného papiera na základe privatizácie s použitím investičných kupónov v zmysle § 58 ods. 1 zákona č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch; vzťah medzi nimi mal pritom charakter obchodnoprávny. Právo na odplatu za vedenie účtu majiteľa cenných papierov mu vyplývalo zo skutočnosti, že je riadnou obchodnou spoločnosťou, zapísanou v Obchodnom registri, ktorá poskytuje svojim klientom služby, pričom svoju činnosť uskutočňuje za účelom dosiahnutia zisku, čo napokon vyplýva i z ustanovenia § 99 ods. 8 zákona č. 566/2001 Z.z., podľa ktorého vykonáva činnosti uvedené v povolení za odplatu. Do rámca jeho činností pritom patria tie činnosti uvedené v rozhodnutí Úradu pre finančný trh zo dňa 28.08.2003, ktoré je stále platné a účinné s poukazom na § 173y ods. 2 zákona č. 566/2001 Z.z. Žalobca mal právo jednostranne určovať cenu poskytovaných tovarov a služieb, nakoľko podľa ustanovenia § 1 ods. 3 zákona č. 18/1996 Z.z. o cenách sa tento zákon na cenné papiere nevzťahuje. Cena za poskytované
služby bola transparentne zverejnená v cenníku na jeho webovej stránke. Vzhľadom na to, že nebol monopolným poskytovateľom uvedenej služby mal za to, že žalovaný sa mohol (a môže) kedykoľvek rozhodnúť využiť služby iného subjektu. 14. Žalovaný v odvolacej replike uviedol, že nikdy nespochybňoval právo žalobcu na odplatu za poskytované služby, ktoré mu vyplýva z ustanovenia § 99 ods. 8 zákona č. 566/2001 Z.z. Nepatrí mu však odplata za činnosť - vedenie účtu majiteľa cenných papierov, nakoľko túto nemal uvedenú v povolení na vznik a činnosť. V tomto smere podotkol, že v označenom povolení sa nachádza viacero činností, ktoré predpokladajú vedenie účtov majiteľom cenných papierov, avšak samotné vedenie účtu majiteľov cenných papierov ako činnosť nie je v povolení obsiahnutá. Žalovaný mal tiež za to, že žiadne zákonné ustanovenie mu neukladalo povinnosť zaplatiť žalobcovi požadovanú odplatu a nestanovilo ani jej výšku, na ktorej určenie nebol zmocnený ani samotný žalobca. Ak sa žalobca domnieval, že ako poskytovateľ služby – vedenie účtu majiteľa cenných papierov, mal právo stanoviť cenu za túto službu, žalovanému patrilo neodňateľné právo takto stanovenú cenu buď prijať alebo ju odmietnuť; toto právo mu napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie odňal. 15. Odvolací súd rozsudkom zo dňa 27.05.2021, sp. zn. 3Co/46/2020, rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zaväzujúcom výroku a výroku o náhrade trov konania potvrdil, pričom žalobcovi nepriznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Konštatoval, že konajúci súd v miere postačujúcej uviedol, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a argumenty strán, ktoré skutočnosti mal vykonaným dokazovaním za preukázané a z ktorých vychádzal, pričom ozrejmil svoje úvahy pri hodnotení dôkazov a následne vyjadril ako vec posúdil po právnej stránke. Súd prvej inštancie pritom správne aplikoval na vec sa vzťahujúce ustanovenia právnych predpisov, pričom sa neopomenul zaoberať i námietkami vznesenými zo strany žalovaného, ktoré, v časti premlčania nároku žalobcu na zaplatenie sumy 66,38 eura, vyhodnotil ako dôvodné a v tejto časti žalobu žalobcu zamietol. Odvolací súd sa stotožnil s právnym posúdením tohto vzťahu konajúcim súdom a v zhode s ním zastával názor, že na neho dopadajú ustanovenia Občianskeho, a nie Obchodného zákonníka. Napokon, uvedené vyplývalo i z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 677/2017, v ktorom tento akceptoval názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrený v rozsudku vo veci sp. zn. 1Obdo 42/2015. Najvyšší súd Slovenskej republiky využil priestor obiter dictum v uznesení o odmietnutí dovolania podaného z dôvodu odňatia možnosti konať pred súdom a uviedol, že v týchto veciach sa jedná o záväzok zo vzťahu majiteľa účtu a žalobcu, vzniknutý ex lege, a teda nie o záväzok zo vzťahu uvedenom v § 105 ods. 5 zákona č. 566/2001 Z.z. Keďže ustanovenie § 105 ods. 5 zákona č. 566/2001 Z.z. presne určuje okruh vzťahov, ktoré sa subsidiárne podriaďujú Obchodnému zákonníku, nie je prípustné analogické použitie takéhoto odkazu na vzťahy, ktoré podmienky určené zákonom nespĺňajú. Pokiaľ neexistuje v osobitnom predpise pre určitý okruh vzťahov priamy odkaz na právny predpis (ako je to v § 105 zákona č. 566/2001 Z.z.), je potrebné subsidiárne aplikovať všeobecný predpis občianskeho práva, teda výlučne Občiansky zákonník, pokiaľ nejde o relatívny obchod. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uvedenom uznesení tiež uviedol, že z povahy záväzku, ktorý nespĺňa podmienky relatívneho, ani absolútneho obchodného záväzkového vzťahu podľa ustanovenia § 261 ods. 1 až 3, resp. § 261 ods. 6 písm. c) Obchodného zákonníka, keďže nevznikol na základe zmluvy, ale zo zákona, ako aj z povahy žalovanej strany ako subjektu bez podnikateľského charakteru vyplýva, že na daný vzťah nemožno aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka. Vzhľadom na tieto skutočnosti následne i Ústavný súd Slovenskej republiky dospel k názoru, že vzťah medzi žalobcom ako centrálnym depozitárom a žalovaným ako majiteľom účtu cenných papierov je nepochybne vzťahom spotrebiteľským, na ktorý dopadajú ustanovenia Občianskeho zákonníka. 16. Odvolací súd sa v ďalšom stotožnil i s názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého pokiaľ žalobca viedol pre žalovaného účet majiteľa cenných papierov v špecifikovanom období roku 2010, bol oprávnený stanoviť si za túto činnosť odplatu. Žalovaný sa stal majiteľom zaknihovaných cenných papierov na základe privatizácie s použitím investičných kupónov, vo vzťahu ku ktorým mu Stredisko cenných papierov v súlade s § 58 ods. 1 zákona č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch zriadilo účet, bez osobitnej žiadosti. Následne, po nadobudnutí účinnosti zákona č. 566/2001 Z.z. viedol a stále vedie účet majiteľa zriadený podľa doterajších predpisov centrálny depozitár, t.j. žalobca, pričom tento sa v zmysle § 164a ods. 3 citovaného zákona považuje za evidenciu podľa § 99 ods. 3 citovaného zákona; túto žalobca vedie za odplatu. Žalobca teda vykonáva činnosť stanovenú zákonom č. 566/2001 Z.z. (vedenie účtu majiteľov cenných papierov) a túto vykonáva v súlade so zákonom za odplatu. V tomto smere odvolací súd vo väzbe na § 366 C.s.p. neprihliadal na námietku žalovaného, ktorou spochybnil dovtedy nespornú
existenciu povolenia žalobcu na výkon činnosti centrálneho depozitára cenných papierov, nakoľko išlo o neprípustnú novotu. 17. Pokiaľ išlo o výšku poplatku za poskytovanú službu, ktorú žalovaný neakceptoval, odvolací súd poukázal na vyjadrenie žalobcu zo dňa 18.12.2013 (č.l. 26), v ktorom tento ozrejmil, že odplatu za činnosti, ktoré vykonával, vrátane vedenia účtu majiteľa cenných papierov, bol oprávnený určiť na základe prevádzkového poriadku schváleného NBS; žalovaný tieto tvrdenia nerozporoval, a teda nenamietal, že prevádzkový poriadok upravoval postup a spôsob pri vykonávaní jednotlivých činností žalobcu, vrátane vedenia účtu majiteľa cenného papiera, pričom tento podlieha(l) schváleniu zo strany NBS. Na jeho základe, t.j. na základe zmocňovacieho splnomocnenia v prevádzkovom poriadku bol potom žalobca oprávnený stanoviť odplatu za poskytované služby, ktorej výška bola vyjadrená v cenníku. Konkrétna výška poplatku za vedenie účtu majiteľa cenného papiera v kalendárnom roku 2010 bola stanovená cenníkom v závislosti od objemu cenných papierov, minimálne v sume 10 eur; žalobca nebol povinný výšku poplatku žalovanému osobitne oznamovať, príp. žiadať o jeho súhlas s ňou, a pri jej stanovení sa nedopustil porušenia § 2 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Postup vyhotovenia cenníka, ktorý bol súčasťou prevádzkového poriadku, žalobca z dôvodu transparentnosti sprístupnil i verejnosti. Žalobcom takto určený poplatok, resp. jeho výška potom nemohla byť predmetom dohody so žalovaným, nepodliehala ani súdnej kontrole (v zmysle kontroly spotrebiteľských zmluvných podmienok podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže išlo o cenu predmetu plnenia v právnom vzťahu strán sporu, pričom táto bola stanovená dostatočne jasne, určito a zrozumiteľne a nebola rozporná s dobrými mravmi). Stanovenie výšky poplatku za vedenie účtu majiteľa cenných papierov, ani spôsob jej výpočtu nespadalo pod právnu úpravu zákona č. 18/1996 Z.z. o cenách. 18. Na dovolanie žalovaného Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 28. mája 2024, sp. zn. 6Cdo/145/2022, zrušil rozsudok odvolacieho súdu zo dňa 27.05.2021, sp. zn. 3Co/46/2020, a vrátil mu vec na ďalšie konanie z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti. 19. Dovolací súd považoval za rozhodujúce v danej veci posúdiť, o aký druh sporu sa v prejednávanej veci jedná, t.j. či ide o spor s ochranou slabšej strany alebo o spor civilný, pričom v tomto smere poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 677/2017, a rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Obdo/42/2015, na ktorého závery sa odvolával v odôvodnení svojho rozhodnutia i odvolací súd. Ústavný súd Slovenskej republiky dospel k názoru, že ustanovenie § 105 ods. 5 zákona č. 566/2001 Z.z. (bez ohľadu na intertemporalitu) neobmedzuje pôsobnosť Obchodného zákonníka, ale len uvádza (zvýrazňuje), kedy ide o obchodnoprávny vzťah; v takom prípade sa použije ustanovenie § 261 ods. 6 písm. c) Obchodného zákonníka, nakoľko ide o odplatnú zmluvu týkajúcu sa cenného papiera, aj keď vznikla pôvodne prevzatím investičných kupónov privatizácie. Ide však o spotrebiteľský vzťah, na ktorý treba aplikovať Občiansky zákonník. Súčasne vyslovil, že by bolo potrebné vykonať kontrolu neprijateľných podmienok, vrátane zmeny vzťahu. V tomto je zahrnutá otázka kontinuity pozícií z kupónovej privatizácie a náhlej zmeny cenníka v roku 2008. Z uvedených argumentov potom vyplynul záver i o aplikácii trojročnej premlčacej doby podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. 20. So zreteľom na spotrebiteľský vzťah strán, a tým i spotrebiteľskú povahu predmetu sporu, dovolací súd odvolaciemu, a rovnako i prvoinštančnému súdu, vytkol, že na námietku žalovaného nezisťovali, či žalobca disponoval povolením na výkon činnosti vedenia účtu majiteľa cenných papierov. Touto námietkou, ktorá nemala charakter novoty v zmysle § 366 C.s.p. v odvolacom konaní, žalovaný pritom reagoval nielen na obsah repliky žalobcu k odvolaniu, ale i na vady v konaní na súde prvej inštancie; na tieto mal odvolací súd prihliadať, pričom v tomto smere mohol, rovnako ako súd prvej inštancie, vykonať dôkaz, resp. dôkazy i bez návrhu, a to práve z dôvodu, že išlo o spor s ochranou slabšej strany. Odvolací súd potom nezistil, či žalobca poskytuje služby (vedenie účtu majiteľa cenných papierov) v súlade so zákonom, či v rozhodujúcom období roku 2010 mal rozhodnutie na vykonávanie činnosti, a tým, či bola dôvodná námietka žalovaného o absencii správneho rozhodnutia národného regulátora. Najvyšší súd Slovenskej republiky poznamenal, že jedna vec je zákonné oprávnenie určitú činnosť vykonávať, druhá je forma a právny rámec realizácie oprávnenia, ktorými sa odvolací súd nezaoberal, neprihliadajúc pritom na to, že spotrebiteľský vzťah vzniká až uzavretím zmluvy. 21. Pokiaľ išlo o samotnú odplatu za vedenie účtu majiteľa cenných papierov a jej výšku bol dovolací súd toho názoru, že z oboch rozhodnutí súdov nebolo zrejmé ustálenie základného zákonného rámca žalobcom požadovanej odplaty, t.j. na základe ktorých ustanovení mohol žalobca určiť výšku
odplaty, resp. jej rozsah, nakoľko táto nebola v zákone č. 566/2001 Z. z. priamo stanovená. Odplata stanovená žalobcom podlieha regulácii NBS, tak ako činnosť iných finančných inštitúcií, ktoré majú oprávnenie podnikať na regulovaných trhoch s cennými papiermi a na finančných trhoch podľa § 103 zákona č. 566/2001 Z.z.; žalobca pritom výšku odplaty za poskytnutú službu (plnenie) stanovil cenníkom (interným predpisom podliehajúcim regulácii národnej autority) a táto nemala charakter vopred určeného správneho poplatku, pretože nešlo o platbu za služby štátu. Žalobca je podnikateľský subjekt, ktorý vykonáva určité činnosti na základe zákonného oprávnenia, po vydaní príslušného správneho rozhodnutia, pričom pokiaľ tieto ponúka i fyzickým osobám/nepodnikateľom, musí pri týchto činnostiach rešpektovať právnu úpravu o ochrane spotrebiteľa. Pokiaľ sa odvolací súd stotožnil s argumentáciou žalobcu, podľa ktorej bol oprávnený stanoviť odplatu za vedenie účtu na základe prevádzkového poriadku schváleného NBS, mal postupovať v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 C.s.p. a nariadiť pojednávanie. 22. Dovolací súd pre účely ďalšieho konania uložil súdom posúdiť a vysvetliť, či posudzovaný vzťah žalobca vs. žalovaný vznikol zo zákona alebo zo zákona vzniklo len oprávnenie žalobcu podnikať aj v oblasti vedenia účtov pre majiteľov zaknihovaných cenných papierov a aký charakter mal vzťah sporových strán, ak zmluvu neuzavreli. Nadväzne na to vysvetliť, z akého titulu žalobca vystavil daňový doklad - faktúru č. XXXXXXXXXX za vedenie účtu majiteľa, kód CD - 55, keď z druhej vety článku VI. bod 1 cenníka žalobcu účinného od 01.01.2010, vyplýva, kedy žalobca nemal oprávnenie fakturovať odplatu/cenu za vedenie účtu; relevantné potom bolo i to, či označený článok cenníka bol v súlade so zákonom č. 566/2001 Z.z. a prevádzkovým poriadkom schváleným NBS. Dovolací súd považoval za potrebné zaoberať sa i otázkou, že pokiaľ zákon č. 566/2001 Z.z. nestanovil výšku protihodnoty za poskytnuté služby za vedenie účtu majiteľa zaknihovaných cenných papierov priamo v zákone, či uplatnený žalobný nárok, aj bez uzavretia zmluvy so žalovaným, reflektuje dostatočne na právo žalovaného ako spotrebiteľa a na jeho právnu ochranu. 23. Odvolací súd, vychádzajúc z rozsahu a dôvodov odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal opätovne rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zaväzujúcom výroku a súvisiacom výroku o náhrade trov konania, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a zohľadniac i právny názor dovolacieho súdu vyjadrený v odôvodnení uznesenia zo dňa 28.05.2024, sp. zn. 6Cdo 145/2022, dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti je potrebné zrušiť. 24. Odvolací súd v prvom rade ozrejmuje, že so zreteľom na rozsah podaného odvolania, bol predmetom odvolacieho konania (len) nárok žalobcu na zaplatenie sumy 10 eur ako poplatku za vedenie účtu majiteľa cenných papierov za rok 2010. V ďalšom udáva, že zotrváva na svojom názore vyjadrenom už v pôvodnom rozsudku zo dňa 27.05.2021, sp. zn. 3Co/46/2020, v rámci ktorého vyhodnotil vzťah medzi žalobcom a žalovaným ako vzťah spotrebiteľský, na ktorý dopadajú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Správnosť prezentovaného právneho názoru napokon potvrdil i dovolací súd v uznesení zo dňa 28.05.2024, sp. zn. 6Cdo 145/2022, akcentujúc i na procesný postup súdov podľa ustanovení § 290 a nasl. C.s.p., t.j. vzťahujúcich sa na spory s ochranou slabšej strany. V uvedenom kontexte sa potom odvolací súd zaoberal i odvolacou námietkou žalovaného, ktorou konajúcemu súdu vytýkal nielen nedostatočné a nepresvedčivé zdôvodnenie napadnutého rozhodnutia, ktoré by dalo postačujúce odpovede na ním namietané skutočnosti týkajúce sa najmä oprávnenia žalobcu na výkon činnosti vedenia účtu majiteľa cenného papiera, za ktorý by mu prináležala odplata, a jej výšky, ale i opomenutie vykonania dôkazu takým oprávnením a prevádzkovým poriadkom, na ktorý sa žalobca odvolával v súvislosti s opodstatnenosťou jeho práva stanoviť odmenu za vykonávanú činnosť v zmysle cenníka. 25. Zohľadniac i stanovisko, ktoré v tomto smere prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 28.05.2024, sp. zn. 6Cdo 145/2022 (viď body 31. až 33.), odvolací súd musel priznať úspech námietke žalovaného, že v odôvodnení rozhodnutia, ktorým súd prvej inštancie vyhovel žalobcovej žalobe, absentovalo vysporiadanie sa s otázkou základného zákonného rámca ním požadovanej odplaty za vedenie účtu majiteľa cenných papierov za rok 2010, a tiež výšky tejto odplaty, ktorá nie je stanovená priamo v zákone č. 566/2001 Z.z., ale podlieha regulácii NBS prostredníctvom schválenia prevádzkového poriadku a jeho zmien. Zodpovedanie tejto otázky je pritom nevyhnutne späté s pre spor podstatnou skutočnosťou, a to, na základe čoho vznikol posudzovaný vzťah sporových strán (zo zákona alebo na základe zmluvy) a či žalobca v rozhodnom období disponoval povolením vykonávať činnosť – vedenie účtu majiteľov cenných papierov, za ktorú by mu podľa jeho tvrdení patrila v zmysle § 99 ods. 8 zákona č. 566/2001 Z.z. účinného v rozhodnom čase odmena. Túto okolnosť konajúci
súd nezisťoval, a to i napriek tomu, že žalobca vo vyjadrení zo dňa 18.12.2013 argumentoval tým, že za odplatu vykonáva len tie činnosti uvedené v povolení na vznik a činnosť centrálneho depozitára, zaraďujúc pritom vedenie účtu majiteľa pod platenú činnosť v zmysle § 99 ods. 4 písm. h) zákona č. 566/2001 Z.z. Súd prvej inštancie bol pritom oprávnený vykonať dôkaz rozhodnutím/povolením na vykonávanie predmetnej činnosti i bez návrhu žalovaného (§ 295 C.s.p.), keďže išlo o dôkaz nevyhnutný pre rozhodnutie o veci. Konajúci súd sa v okolnostiach veci rovnako nezaoberal spôsobom, akým žalobca stanovil odmenu za službu CD-55 a jej výšku, ktorý spochybňoval žalovaný dôvodiac, že so žalobcom neuzatvoril žiadnu zmluvu, ktorej obsahom by bol jeho záväzok zaplatiť mu požadovanú sumu a pokiaľ túto žalobca určil cenníkom, tento nepredstavuje všeobecne záväzný právny predpis. I keď v tejto súvislosti žalobca ozrejmoval, že odplatu za vedenie účtu majiteľa cenných papierov bol oprávnený stanoviť na základe prevádzkového poriadku schváleného NBS, a teda v jeho zmysle poskytoval služby za cenu určenú cenníkom, na podporu svojich tvrdení nezaložil do súdneho spisu ním označený dokument (prevádzkový poriadok) ako správne namietal v odvolaní žalovaný. Z konajúcim súdom koncipovaného odôvodnenia potom nie je poznateľné, na základe akých dôkazov a ich vyhodnotenia dospel k záveru, že žalobcovi prináleží za jeho činnosť – vedenie účtu majiteľa cenného papiera odplata, ani to, ako sa vysporiadal s procesnou obranou žalovaného spochybňujúcou jej zákonný rámec a jej výšku. Judikatúra vyšších súdnych autorít pritom ustálila potrebu zaoberať sa a vysporiadať sa so všetkými pre vec rozhodujúcimi skutočnosťami a argumentmi strán a nadväzne sa s nimi stotožniť, tieto vyvrátiť príp. spochybniť. Iba takýto prístup môže zodpovedať kritériám riadneho odôvodnenia rozhodnutia ako jedného zo základných atribútov spravodlivého procesu. Možno potom konštatovať, že konajúcim súdom koncipované odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nespĺňa požiadavku dostatočne odôvodneného súdneho rozhodnutia, v ktorom by sa tento v miere potrebnej vysporiadal nielen s argumentáciou, na ktorej žalobca založil oprávnenosť jeho žaloby o zaplatenie odplaty za službu CD-55 za rok 2010, ale i s procesnou obranou žalovaného, v rámci ktorej namietal nielen absenciu dôkazu preukazujúceho oprávnenie žalobcu vykonávať činnosť vedenia účtu majiteľa cenných papierov, ale i zákonný rámec žalobcom požadovanej odmeny a jej výšky. Súd prvej inštancie tým znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 26. So zreteľom na vyššie označené pochybenie a nedostatky v odôvodnení rozhodnutia konajúceho súdu, ktoré nebolo možné napraviť v konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zaväzujúcom výroku a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. zrušil a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V ňom bude súd prvej inštancie povinný riadiť sa vyššie uvedeným právnym názorom odvolacieho, rovnako ako i dovolacieho súdu (viď bod 41. veta druhá uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Cdo 145/2022) ktorým je v zmysle § 391 ods. 2 C.s.p. viazaný. Súd prvej inštancie vec opätovne prejedná, pričom sa bude prvotne zaoberať a vysvetlí, na základe čoho vznikol posudzovaný vzťah medzi žalobcom a žalovaným (zo zákona alebo na základe zmluvy) a aký mal tento charakter, pokiaľ títo zmluvu neuzavreli. Bude skúmať, či žalobca v rozhodnom období disponoval povolením vykonávať činnosť – vedenie účtu majiteľov cenných papierov, za ktorú mu podľa jeho tvrdení patrila odmena v zmysle § 99 ods. 8 zákona č. 566/2001 Z.z. účinného v rozhodnom čase, a teda, či bola dôvodná námietka žalovaného o absencii, resp. o existencii príslušného správneho rozhodnutia národného regulátora; ako v tomto smere poznamenal i Najvyšší súd Slovenskej republiky, jedna vec je zákonné oprávnenie určitú činnosť vykonávať, druhou je forma a právny rámec realizácie oprávnenia, ktoré konajúci súd neskúmal. Súd prvej inštancie sa bude zaoberať i základným zákonným rámcom žalobcom požadovanej odplaty, t.j. titulom, na základe ktorého žalobca vystavil žalovanému daňový doklad – faktúru č. XXXXXXXXXX za službu CD-55, a tiež výškou odplaty, ktorá nie v zákone č. 566/2001 Z.z. priamo stanovená. V takom prípade je potrebné zodpovedať otázku, že pokiaľ zákon č. 566/2001 Z.z. nestanovil výšku protihodnoty (odmeny) za poskytnuté služby priamo v jeho ustanoveniach, či uplatnený žalobný nárok, aj bez uzavretia zmluvy so žalovaným, reflektuje dostatočne na právo žalovaného ako spotrebiteľa a na jeho právnu ochranu a tiež i tým, či bol článok VI. Cenníka žalobcu (v znení účinnom v roku 2010) v súlade so zákonom č. 566/2001 Z.z. Pri zodpovedaní na uvedené otázky súd prvej inštancie bude prihliadať na to, že v danej vec ide o spor s ochranou slabšej strany, v rámci ktorého je oprávnený vykonať dôkaz/dôkazy i bez návrhu žalovaného, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie o veci. Súd prvej inštancie ním zistené skutkové a následne i právne závery odôvodní zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom zodpovedajúcim § 220 ods. 2 C.s.p., tak, aby bolo v plnej miere naplnené právo strán sporu na spravodlivé súdne konanie.
27. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci rozhodne i o náhrade trov odvolacieho a dovolacieho konania (§ 262 ods. 1, § 396 ods. 3 C.s.p.). 28. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).