Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/100/2025 z 10. 12. 2025

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 7Co/100/2025 1114219145 10. 12. 2025 Mgr. Adela Unčovská ECLI:SK:KSBA:2025:1114219145.3

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členiek senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Niny Dubovskej v právnej veci žalobkyne: A. B. C. D., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XX, C. C., zastúpenej: JUDr. Erik Štepánek, advokát, so sídlom Ladislava Hudeca 15326/2A, Banská Bystrica proti žalovanému: Petit Press, a.s., IČO: 35 790 253, so sídlom Lazaretská 12, Bratislava, zastúpenému: Advokátska kancelária Paul Q, s. r. o., IČO: 35 906 464, so sídlom Karadžičova 2, Bratislava a Advokátska kancelária Tomáš Kamenec, s. r. o., IČO: 36 855 995, so sídlom Špitálska 43, Bratislava o ochranu osobnosti a o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobkyne a žalovaného proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava I zo dňa 25.6.2021, č. k. 14C/119/2014-319, jednomyseľne takto rozhodol: Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutom výroku I. m e n í tak, že žaloba sa zamieta. Žalovaný má proti žalobkyni nárok na plnú náhradu trov konania. Žalovaný má proti žalobkyni nárok na plnú náhradu trov dovolacieho konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 12 000 eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.) a žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 20% (výrok III.). 2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil čl. 2 ods. 2, čl. 19 ods. 1, 2, čl. 50 ods. 2, čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, § 11, § 13 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných práv a slobôd a § 34 ods. 7 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 385/2000 Z. z.“) a vecne tým, že žaloba vychádzala z (preukázaných) tvrdení, že v článku denníka SME zo dňa 7.9.2012 pod názvom "Bystrickú sudkyňu oslobodili" žalovaný informoval o výsledku súdneho konania pred ŠTS v Pezinku, pričom súčasťou článku boli fotografie žalobkyne z pojednávacej miestnosti a pohľadu na rodinné domy a pod uvedenou fotografiou článku je uvedený text "D. upozorňovala, že si neželá zverejniť jej zábery. Pred súdom stála za bezplatné zateplenie jej rodinného domu". Rovnako z týždenníka od 11.9.2012-17.9.2012 MY BANSKOBYSTRICKÉ NOVINY pod názvom "C. sudkyňa slobodná čelila podozreniam z korupcie zo dňa 11.9.2012" vyplýva, že žalovaný informoval o výsledku súdneho konania pred ŠTS v Pezinku, pričom súčasťou článku je fotografia s rodinnými domami a pod fotografiou je uvedený text: "E." Štvrť , ktorej sa kauza týka. V oboch článkoch je uvedené celé meno a priezvisko žalobkyne B. D.. Súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním za preukázané, že žalobkyňa po skončení pojednávania pred ŠTS v Pezinku pred novinármi nedala súhlas

na zverejnenie mena a priezviska a ostatných osobných údajov. Uviedol, že v konaní bolo nesporné, že žalovaný realizoval svoje práva poskytovať informácie z trestného konania, ktoré bolo vedené voči žalobkyni a že bol daný legitímny verejný záujem na poskytovaní informácii z trestného konania týkajúceho sa žalobkyni, ktorá je verejnou osobou. Vo vzťahu k porušeniu zásady prezumpcie neviny súd prvej inštancie poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 7.10.1998, sp. zn. I. ÚS 65/98. Podľa názoru prvoinštančného súdu mal v danom prípade žalovaný právo informovať a podávať informácie o trestnom stíhaní sudcu, avšak pre naplnenie tohto práva malo postačovať zverejnenie iniciálok mena a priezviska trestne stíhaného sudcu, čím by bola splnená informačná povinnosť verejnosti a bol by limitovaný prípadný zásah do osobnostných práv a tým by bola aj zachovaná prezumpcia neviny. Uviedol, že informovanie o trestnej činnosti spadá pod slobodu prejavu, pri informovaní je potrebné dodržiavať princíp zdržanlivosti a osobné údaje dotknutej osoby sa majú zverejňovať v minimálnom a nevyhnutnom rozsahu, a to aj v závislosti od toho, či ide o verejnú alebo súkromnú osobu. Dospel k záveru, že žalovaný zverejnením mena a priezviska porušil zásadu prezumpcie neviny. Súd prvej inštancie poukázal na znenie § 34 ods. 7 zák. 385/2000 Z. z, z ktorého vyplýva, že bez súhlasu sudcu nemožno zverejňovať jeho tvár a bydlisko; to sa vzťahuje aj na rodinných príslušníkov sudcu, ak je to potrebné na účinnú ochranu sudcu a jeho rodiny a rodinní príslušníci s tým súhlasia a sudca má právo aj na primerané utajenie údajov o jeho osobe a jeho rodine. Podľa jeho názoru z dôkazu fotografie žalobkyne (zverejnenie v denníku SME, v článku „C. sudkyňu oslobodili“ zo dňa 7.12.2012) ide o pohľad tváre z boku žalobkyne a nie je záberom, kde by žalobkyňa nebola poznateľná, pričom vzhľadom na obsah článku, zverejnenie celého mena a priezviska a fotografie žalobkyne je poznateľná. Prvoinštančný súd uviedol, že z ust. § 34 ods. 7 zák. 385/2000 Z. z vyplýva, že nie je možné zverejniť obydlie žalobkyne a takýto súhlas žalobkyňa nedala, pričom z fotografií v uvedených článkoch, týkajúcich sa záberov domov uverejnil žalovaný len panoramatický záber na štvrť (Rakytovce), v ktorej sa nachádza dom, ktorý síce bol predmetom trestného konania, ale v zábere je nesporne vyobrazené obydlie žalobkyne, na ktoré vyobrazenie nedala súhlas. Súd prvej inštancie uviedol, že z výkladu slova vyplýva, že panorámu je možné chápať ako široký rozhľad, vyhliadku, resp. celkový pohľad na krajinu. Stotožnil sa s argumentáciou žalobkyne, že ide o mestskú štvrť, nakoľko v tom prípade mala byť zverejnená celá štvrť/mestská časť E. (mestská štvrť E. má vyše 600 obyvateľov a na jej území sa nachádza viac ako 200 domov a bytov) a nielen záber na pár rodinných domov, z ktorých jeden je obydlím žalobkyne. Vyvodil, že zverejnením štvrte E., kde žalobkyňa má obydlie, je porušením práva a zásahom do súkromia ako aj porušením práva na kľudné užívanie. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie vychádzal zo zásady, že ústavne zaručené právo slobody prejavu a právo na informácie môže byť obmedzené (čl. 26 ods. 4 Ústavy SR) a zároveň poukázal na skutočnosť, že nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia chráni čl. 16 Ústavy SR a prezumpcia neviny je zakotvená v čl. 50 Ústavy SR, pričom tieto práva sú vyvažujúcim korelatívom pre slobodu tlače, slova a prejavu. Vyjadril názor, že na základe skutkových okolností prípadu považoval zverejňovanie plného mena a priezviska, tváre a bydliska žalobkyne v rozpore s § 11 a § 12 Občianskeho zákonníka, zásadou prezumpcie neviny a ustanovením § 34 zákona č. 385/2000 Z. z. a je vážnym zásahom do jej súkromia, zdravia, cti a dôstojnosti. Vychádzal z právneho názoru, že pre úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti sa nevyžaduje vyvolanie následkov, ale stačí, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva, chránené ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka (rozsudok Najvyššieho súdu SSR z 26.4.1978, sp. zn. 1Cz/32/78). V predmetnom prípade boli navyše aj vyvolané následky porušením práva na ochranu osobnosti. Žalobkyňa tvrdila, že sa vždy snažila chrániť svoje súkromie, česť, dôstojnosť, meno a dobrú povesť, pričom žalovaný tieto hodnoty zverejnením jej mena a priezviska a fotografie jej osoby závažným spôsobom poškodil. Okrem toho, že žalobkyňa sa s nepríjemným pocitom stretávala s ľuďmi, ktorí na ňu šepkajúc ukazovali, je aj jej postavenie autority na pojednávaniach na Krajskom súde v Banskej Bystrici vážnym spôsobom ohrozené. Ďalej poukázala na skutočnosť, že zo samotného Dohovoru ako i judikatúry ESĽP vyplýva povolený limit slobody prejavu, a tým je práve zachovanie autority súdnej moci. ESĽP mnohokrát potvrdil, že záujem na ochrane autority súdov (ako aj sudcov) je silnejší ako záujem na ochrane slobody prejavu. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že morálne zadosťučinenie formou ospravedlnenia v danom prípade s ohľadom na konkrétne okolnosti nepostačuje k tomu, aby bola primerane vyvážená a zmiernená vzniknutá nemajetková ujma na osobnosti žalobkyne, nakoľko jej vážnosť a dôstojnosť bola znížená vo vysokej miere. Ospravedlnenie by popritom nebolo žiaducim riešením vzniknutej situácie, keďže žalovaný by mohol byť zaviazaný k uverejneniu článku s uvedením mena a priezviska žalobkyne, čo by opätovne mohlo viesť k poškodeniu práv žalobkyne. Zároveň uviedol, že vo vzniknutej situácii už neexistuje možnosť, akou by žalovaný mohol upustiť od neoprávnených zásahov, vzhľadom k tomu, že noviny boli v septembri 2012 predané čitateľom. Pri úvahe, či sú splnené predpoklady k poskytnutiu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch prihliadol k vysokej miere nepriaznivého následku

konania žalovaného spočívajúceho v znížení spoločenskej vážnosti žalobkyne. Konštatoval, že za daných okolností je možné dôvodne vyvodiť, že by vzniknutú nemajetkovú ujmu vzhľadom k intenzite a trvaniu nepriaznivého následku spočívajúceho v znížení vážnosti žalobkyne v spoločnosti pociťovala ako závažnú každá fyzická osoba nachádzajúca sa na mieste a v postavení žalobkyne, a aj preto je naplnená skutková podstata pre vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka v platnom znení. Na základe skutkových okolností a vykonaného dokazovania priznal žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 12 000 eur. Dospel k záveru, že k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobkyne došlo takým spôsobom, ktorý mal širokú publicitu a žalovaný hrubým spôsobom zasiahol do práva na jej ochranu osobnosti a predmetný zásah do práva na ochranu osobnosti vyvolal v jej profesionálnom i osobnom živote negatívne následky a výrazne utrpela profesijná česť, dôstojnosť a dobré meno, nakoľko zverejnením jej plného mena a priezviska, tváre a obydlia si ju spája s trestnou činnosťou široký okruh verejnosti a známych, a to i napriek tomu, že žalobkyňa nikdy nebola právoplatne odsúdená. Pri posudzovaní predmetného zásahu žalovaným zverejnením celého mena a priezviska, tváre a obydlia mal za to, že aj keď žalovaný realizoval právo na informácie, tak došlo k porušeniu práva žalobkyne na ochranu osobnosti a do neoprávneného zásahu osobného, rodinného a pracovného života. Súd prvej inštancie sa stotožnil s argumentáciou žalobkyne pokiaľ ide o rozhodnutia ESĽP, že ESĽP v prípadoch, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie v súlade s čl. 41 Dohovoru, málokedy odôvodňuje výšku priznanej náhrady a vo svojich rozhodnutiach pri priznávaní spravodlivého zadosťučinenia vychádza z požiadavky spravodlivosti a spravodlivého základu, pričom za morálnu škodu ESĽP považuje pocity existenčnej neistoty, stresu, depresie, nemohúcnosti, nespravodlivosti, akejkoľvek bolesti, zlosti, problémov a obťažovania, ktoré si žalobkyňa musela vytrpieť. Výška nemajetkovej ujmy je úvahou sudcu a súd prvej inštancie stanovil výšku náhrady na objektívnom základe a priznal za porušenie práva na ochranu osobnosti nemajetkovú ujmu vo výške 12 000 eur, ktorú považoval za primeranú okolnostiam a dôsledkom neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobkyne chránených ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka, ako aj jej ústavných práv a práv chránených Dohovorom. Vo vzťahu k iným rozhodnutiam, týkajúcim sa nemajetkovej ujmy v súvislosti s právom na ochranu osobnosti prvoinštančný súd poukázal na vývoj judikatúry vo veciach ochrany osobnosti a zmeny v priznaní náhrady nemajetkových ujmy v peniazoch s prihliadnutím na zákon o odškodnení obetí trestných činov, preto na argumentáciu žalobkyne v tomto ohľade neprihliadol a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná v časti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 12 000 eur a vo zvyšku žalobu zamietol ako nedôvodnú. V súvislosti s vykonaným dokazovaním uviedol, že upustil od dôkazov navrhovaných žalobkyňou (výsluchom svedka F. a A. G.), nakoľko žalobkyňa na ich vykonaní netrvala a pokiaľ ide o výsluch svedkyne H. I., ktorú navrhoval žalovaný, takýto dôkaz nepripustil. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania podľa zásady úspechu v konaní (žalobkyňa sa domáhala zaplatenia sumy 20 000 eur, súdom priznaná suma bola vo výške 12 000 eur, úspech žalobkyne predstavuje 60% a úspech žalovaného 40 %, t. j. čistý úspech žalobkyne predstavuje 20%). 3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v rozsahu výrokov I. a III. podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) C.s.p., t. j., že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Mal za to, že zverejnením napádaných článkov nebolo zasiahnuté do osobnostných práv žalobkyne takým spôsobom, ktorý by zakladal vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, pričom články predstavujú realizáciu ústavného práva autora ako aj žalovaného na slobodu prejavu a zároveň napĺňajú právo verejnosti na informácie. Upozornil, že predmetom sporu nebol text článkov, t. j. súd nemohol a ani nepriznal náhradu nemajetkovej ujmy žalobkyni za obsah článkov, či konkrétne výroky alebo vyznenie článkov. Podľa jeho názoru napadnutý rozsudok nespĺňa požiadavky riadneho odôvodnenia rozhodnutia, je nepreskúmateľný, nakoľko v ňom absentuje zdôvodnenie k argumentácii žalovaného, že žalobkyňa bola dlhodobo verejne známa na základe výstupov tlačových, internetových a televíznych médií, pričom aj o rozsudku ŠTS informovali všetky médiá a mnohé z nich uviedli celé meno žalobkyne s tým, že súd prvej inštancie nevysvetlil, prečo práve žalovaný porušil prezumpciu neviny. Súd prvej inštancie sa tiež nevysporiadal s argumentmi žalovaného k právu používať meno a priezvisko žalobkyne na základe spravodajskej licencie. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie výpovede svedkov A. D. a A. C. a ich pravdivosť v odôvodnení rozsudku vôbec nehodnotil, nevykonal výsluch H. I.

a nevykonal test proporcionality. Namietal tiež, že prvoinštančný súd sa nevysporiadal s otázkou príčinnej súvislosti medzi článkami a zásahom do práv žalobkyne, primeranosti a dôvodnosti zásahu do slobody prejavu žalovaného a neodôvodnil výšku náhrady nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie podľa názoru odvolateľa neodpovedal v napadnutom rozhodnutí na právne relevantné ťažiskové otázky prečo dal prednosť právu žalobkyne na ochranu osobnosti. Vo vzťahu k výsluchu autorky článku uviedol, že iba ona bola oprávnená a schopná súdu objasniť skutkovú situáciu v čase vydania článkov a dôvodnosť výrazových prostriedkov použitých v článkoch, súd prvej inštancie však bez akéhokoľvek odôvodnenia zamietol tento dôkazný návrh, čím bola žalovanému odňatá možnosť konať pred súdom. Podľa jeho názoru z vykonaného dokazovania nebolo možné dospieť k záveru, že zverejnenie mena a priezviska žalobkyne predstavuje porušenie prezumpcie neviny, rovnako zverejnenie informácie o tom, že žalobkyňa bola oslobodená spod obžaloby neporušuje jej právo byť považovaná za nevinnú. Uviedol, že trestné stíhanie žalobkyne bolo medializované už od jeho začiatku v roku 2006 a pravdepodobne všetci čitatelia článkov o žalobkyni a jej trestnom stíhaní vedeli už predtým. Odvolateľ konštatoval, že nie je možné dospieť k záveru, že informovanie o oslobodzujúcom rozsudku predstavuje zásah do prezumpcie neviny a ani samotné použitie mena a priezviska nikdy nezakladá zásah do prezumpcie neviny. Záver súdu prvej inštancie, že cieľ informovať verejnosť o trestnom stíhaní sudcu bolo možné dosiahnuť aj použitím iniciálok považoval žalovaný za rozporný s aktuálnou judikatúrou súdov a v kontexte súčasných udalostí a trestného stíhania veľkého množstva sudcov za neudržateľný. Uviedol, že v rozhodnutí Ústavného súdu SR zo dňa 7.10.1998, sp. zn. I. ÚS 65/98, na ktoré odkázal súd prvej inštancie, sa nerieši otázka použitia celého mena a jeho zásah do prezumpcie neviny. Poukázal na to, že meno a priezvisko sudcu nepodlieha utajeniu a jeho uverejnenie bolo zrealizované na základe spravodajskej licencie. Podľa jeho názoru je irelevantné, že žalobkyňa nedala súhlas na zverejnenie svojho mena, keďže médiá nepotrebujú jej súhlas, keď informujú o jej súdnom konaní, ktoré je verejné (meno a trestná vec sa uvádza v zozname pojednávaných vecí, vyvesí sa na tabuľu pred pojednávacou miestnosťou aj na webovej stránke súdu). Zopakoval, že žalobkyňa bola široko a dobrovoľne medializovaná min. od roku 2005, trestne stíhaná bola od roku 2006 a od roku 2009 jej bola pozastavená funkcia sudcu, vyšli o nej desiatky článkov a televíznych reportáží, pričom články žalovaného vyšli až v roku 2012, keď bola Špecializovaným trestným súdom oslobodená spod obžaloby. Poukázal na to, že súd nevzal do úvahy skutočnosť, že žalobkyňa po vyhlásení oslobodzujúceho rozsudku ŠTS dávala médiám vyjadrenie a že o oslobodení žalobkyne informovali prakticky všetky médiá (aj s použitím mena a priezviska). Odvolateľ tiež namietal, že súd prvej inštancie sa nezaoberal právnym posúdením následkov prípadného porušenia § 34 ods. 7 zákona č. 385/2000 Z. z., keďže tento zákon žiadne sankcie ani následky jeho porušenia neustanovuje (na rozdiel od § 25 ods. 3 zákona č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry) a odkaz na Občiansky zákon absentuje. Na základe uvedeného nie je zrejmé, či je priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka legitímnym postupom a spôsobom sankcionovania porušenia § 34 zákona č. 385/2000 Z. z. V súvislosti s obydlím podľa jeho názoru z dokazovania ani jednoznačne nevyplynulo, že k zverejneniu obydlia žalobkyne skutočne došlo, nakoľko žalovaný neupozorňoval ani neinformoval čitateľov, kde žalobkyňa býva. V súvislosti s uverejnenou fotografiou žalobkyne odvolateľ uviedol, že médiá nemôžu niesť zodpovednosť za to, či niektorí sudcovia sú verejnosti známi aj bez zverejnenia ich celej tváre. Podľa jeho názoru skutkový záver, že fotka predstavuje pohľad tváre z boku je v rozpore s dôkazmi a definíciou tváre (tvár je predná časť ľudskej hlavy), pričom na fotke nevidieť oči, ústa ani nos žalobkyne a žalobkyni je vidieť iba vlasy a ľavé ucho a nikto ju nemôže výlučne podľa danej fotky jednoznačne identifikovať. Odvolateľ uzavrel, že žiadnym spôsobom výkladu obsahu článkov nie je možné dospieť k záveru, že by články spájali žalobkyňu s trestnou činnosťou, nakoľko informovali, že žalobkyňa bola obžalovaná a takýto spôsob informovania je prípustný. Predmetom žaloby je však len použitie mena a 2 fotografií a nie je jasné, ako fotografia môže porušiť prezumpciu neviny žalobkyne a tiež púhe použitie mena nemôže vyvolať negatívny nezákonný zásah. Zopakoval, že súd pochybil ako vyhodnotil výpovede svedkov a neuviedol žiadny dôkaz, na základe ktorého priznal žalobkyni nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 12 000 eur. Odvolateľ ďalej namietal, že súd prvej inštancie sa nezaoberal testom proporcionality predloženým žalovaným a vlastný test nevykonal. Mal za to, že právo médií na slobodu prejavu a verejnosti na informácie o trestnom stíhaní sudcov musí mať prednosť pred právom sudcov na ochranu svojho mena a priezviska. Uviedol, že súd prvej inštancie sa nezaoberal skutočnosťou, či uloženie sankcie žalovanému a z toho plynúci zásah do ústavou garantovanej slobody médií je opatrením v demokratickej spoločnosti nevyhnutným, či skutočne existuje naliehavá potreba takéhoto opatrenia. Súd podľa jeho názoru rozhodol v rozpore s konštantnou judikatúrou Ústavného súdu SR a ESĽP, podľa ktorej musí sudca strpieť vyššiu mieru kritiky ako bežný občan; médiá majú právo informovať o trestnom stíhaní sudcu a môžu informovať

o existujúcich podozreniach zo spáchania trestnej činnosti sudcu. V súvislosti s náhradou nemajetkovej ujmy uviedol, že pociťovanie a prežívanie nemajetkovej ujmy, spočívajúcej v znížení dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v značnej miere sa musí hodnotiť vždy objektívne, prihliadnuc ku konkrétnej situácii, za ktorej k neoprávnenému zásahu došlo, ako i k osobe, hlavne jej veku a postaveniu. Vyčítal súdu prvej inštancie, že pri priznaní nároku vychádzal len zo všeobecných teoretických východísk a svoje rozhodnutie nepodložil žiadnymi konkrétnymi závermi. Záver súdu prvej inštancie, že pre úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti sa nevyžaduje vyvolanie následkov, ale stačí, že zásah je objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené § 11 Občianskeho zákonníka, nie je podľa názoru odvolateľa správny, nakoľko sa nevzťahuje na prípad žalobkyne, keďže tento záver sa aplikuje výlučne na spory o morálne zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka a prejednávaná vec je o nároku na peňažnú náhradu podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd rozsudok v napadnutých výrokoch zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 4. Proti rozsudku v rozsahu výroku III. podala odvolanie aj žalobkyňa z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p., t. j., že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Úvahu súdu prvej inštancie pri určení rozsahu náhrady trov konania považovala za nesprávnu, nakoľko pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy je potrebné rozlišovať medzi tým, čo je v konaní základné a čo sprevádzajúce, pričom za základné je potrebné považovať rozhodnutie o tom, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté a výška nemajetkovej ujmy je iba sekundárnou otázkou, ktorá závisí od úvahy súdu. Uviedla, že posudzovanie miery úspechu vo veci je nutné spájať nie s výškou priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, ale s rozhodnutím o tom, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté. Podľa jej názoru napriek tomu, že Civilný sporový poriadok neobsahuje výslovnú úpravu priznávania nároku na náhradu trov konania v prípadoch, kedy rozhodnutie o výške nároku závisí od úvahy súdu, zmysel a účel pôvodnej právnej úpravy (§ 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku) nebol ani v novej právnej úprave popretý. Na podporu svojej argumentácie poukázala na rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/2017 a sp. zn. III. ÚS 475/2018. Mala za to, že v jej prípade boli naplnené všetky znaky predpokladané judikatúrou Ústavného súdu SR pre priznanie plnej náhrady trov konania, nakoľko jej bola priznaná aspoň časť uplatneného nároku a súd prvej inštancie potvrdil zásah do jej práv v každom jednotlivom prípade tvrdenom žalobkyňou. Uviedla, že výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzala v jej prípade z úvahy súdu, ktorý v odôvodnení rozsudku poukázal na vývoj judikatúry vo veciach ochrany osobnosti (čo do výšky náhrady nemajetkovej ujmy), kedy neprihliadol k rozhodnutiam z rokov 2005 a 2008, na ktoré poukazovala žalobkyňa, avšak žalobkyňa nemohla v čase podania žaloby tento posun v judikatúre predvídať a ani zohľadniť pri podaní žaloby. Na základe uvedeného žiadala, aby odvolací súd zmenil rozsudok vo výroku III. tak, že prizná žalobkyni nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100%. 5. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný v podaní zo dňa 10.9.2021, v ktorom nesúhlasil s argumentáciou žalobkyne v súvislosti s náhradou trov konania. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie postupoval správne, ak posudzoval úspech v spore porovnaním žalobnej žiadosti a výroku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej. Poukázal na právnu teóriu, v zmysle ktorej strany zámerne nadhodnotia výšku sporu, aby odmena advokáta bola čo najvyššia a pod., pričom súdna prax sa v takomto prípade prikláňa k riešeniu, a to najmä s ohľadom na zastúpenie strany advokátom, ktorý má poznať aspoň bežnú judikatúru v žalovanej veci, a napriek tomu, že žalobca bol v základe sporu úspešný, takýto výkon práva by ho nemal chrániť a náhradu trov konania nepriznávala nikomu alebo postupovala podľa zásady úspechu. Poukázal tiež na rozhodnutie ESĽP Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko, podľa ktorého pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy. Uviedol, že túto rozhodovaciu prax ESĽP prebrali aj slovenské súdy s odkazom na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 15Co/225/2019. Konštatoval, že žalobou napadnutý článok bol uverejnený dňa 7.9.2012 a v tom čase bol platný a účinný zákon č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, pričom podľa § 5 ods. 1 cit. zákona ak bola trestným činom spôsobená smrť, poškodený má nárok na vyplatenie odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy, čo v danom čase predstavovalo sumu 16 360 eur. Vzhľadom k uvedenému bola podľa jeho názoru žalobkyňou uplatňovaná suma premrštená, neadekvátna a v rozpore s prípustnými limitmi. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. a III. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie

a v prípade, ak odvolací súd nevyhovie odvolaniu žalovaného, alternatívne navrhol, aby odvolací súd nevyhovel odvolaniu žalobkyne a rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a uložil žalobkyni povinnosť nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania vo výške 100%. 6. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa v podaní zo dňa 9.9.2021, v ktorom uviedla, že argumenty žalovaného k medializácii žalobkyne pred vydaním namietaných článkov sú bezvýznamné pre rozhodnutie vo veci, nakoľko jednorazovým súhlasom s uverejnením mena, priezviska a tváre v minulosti žalobkyňa nezaložila časovo a vecne neobmedzené právo médií na zverejňovanie jej celého mena, priezviska a tváre. Pokiaľ ide o zásahy iných vydavateľov do osobnostných práv žalobkyne, mala za to, že táto skutočnosť nezbavuje žalovaného zodpovednosti za jeho vlastné protiprávne konanie. Vo vzťahu k argumentom žalovaného o použití mena a priezviska na základe spravodajskej licencie odkázala na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v bodoch 37., 38., 39. a 40. K namietanej dôveryhodnosti svedkov uviedla, že samotná existencia vzťahu svedka k osobe žalobkyne nie je postačujúca na spochybnenie dôveryhodnosti svedka, pričom poukázala na závery rozhodnutia Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 276/2014. Podľa jej názoru výsluch svedka H. I. nemohol prispieť k náležitému objasneniu veci aj z dôvodu, že zodpovednosť za porušenie osobnostných práv je koncipovaná ako objektívna zodpovednosť, preto dôvody, pre ktoré žalovaný použil zvolené slovné a obrazové prostriedky, sú irelevantné pre posúdenie, či ich použitím došlo alebo nedošlo k zásahu do osobnostných práv žalobkyne. Vo vzťahu k testu proporcionality poukázala na to, že súd prvej inštancie tento test vykonal a jeho závery uviedol v bodoch 44., 45. a 46. odôvodnenia rozhodnutia. Mala za to, že príčinná súvislosť medzi zásahom a vznikom nemajetkovej ujmy bola preukázaná výpoveďou svedkov. Podľa jej názoru súd prvej inštancie primeranosť a dôvodnosť zásahu do slobody prejavu žalovaného odôvodnil v bodoch 44., 45. a 46., pričom opakované mediálne prepieranie určitej osoby v súvislosti s trestnou činnosťou navodzuje dojem, ktorého dôsledkom je stotožnenie tejto osoby s páchateľom trestného činu a to bez ohľadu na právoplatný oslobodzujúci rozsudok, preto je potrebné limitovať právo žalovaného na slobodu prejavu zverejnením iniciál osôb obvinených či obžalovaných z trestnej činnosti. Výška nemajetkovej ujmy bola v rozsudku podľa jej názoru odôvodnená v bodoch 51., 52., 53. a 54. Nesúhlasila s argumentáciou žalovaného o arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia a žalovaný podľa jej názoru neuviedol žiadne konkrétne dôvody, pre ktoré dospel k takémuto záveru. Vo vzťahu k legitímnemu záujmu na zverejnení celého mena a priezviska žalobkyne uviedla, že podľa jej názoru takýto legitímny záujem neexistoval a s týmto tvrdením sa stotožnil aj súd prvej inštancie. V súvislosti s argumentáciou žalovaného, že s porušením ust. § 34 ods. 7 zákona č. 385/2000 Z. z. nie je spojená sankcia v zmysle ust. § 13 Občianskeho zákonníka uviedla, že takýto záver je neudržateľný nielen z hľadiska prípustnosti analógie v občianskom práve, ale aj s ohľadom na základný princíp deliktuálnej zodpovednosti (§ 420 Občianskeho zákonníka). Podľa jej názoru ust. § 13 a nasl. Občianskeho zákonníka slúžia nielen na ochranu pred zverejnením mena a priezviska, ale aj na ochranu pred zverejnením podobizne, pričom súčasťou nárokov podľa § 13 a nasl. Občianskeho zákonníka je aj nárok na náhradu škody, ak bola spôsobená protiprávnym konaním, ktoré je zároveň zásahom do osobnostných práv s tým, že Občiansky zákonník nerozlišuje medzi škodou majetkovou a nemajetkovou. Pokiaľ ide o zverejnenie fotografie obydlia žalobkyne, mala za to, že súd prvej inštancie správne vzal do úvahy sprievodný text k fotografii, veľkosť štvrte Rakytovce ako aj samotný obsah fotografie, pričom nejde o panoramatický záber. Závery súdu prvej inštancie ohľadom fotografie tváre považoval za správne, keď súd prihliadol na skutočnosť, že žalobkyňa je na fotografii jednoznačne rozpoznateľná. Uviedla, že hoci sudca musí zniesť vyššiu mieru zásahov do jeho osobnostných práv než bežní občania, nejde u neho o takú mieru zásahov ako v prípade politikov a uvedená nižšia miera ochrany odôvodňuje uverejnenie informácie o trestnom stíhaní sudcu (pri iných páchateľoch sa spravidla neuvádza ich povolanie), neodôvodňuje však zverejnenie celého mena a priezviska, tváre a obydlia sudcu. Zdôraznila, že unesenie dôkazného bremena je pri sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy potrebné skúmať vo svetle zásady nahradenia nemožného dôkazu rozumnou úvahou súdu o tom, či by každá iná osoba v postavení žalobcu prežívala nastolený protiprávny stav rovnako ako tvrdí žalobca. Podľa jej názoru je nepochybné, že opakované mediálne prepieranie osoby žalobkyne v spojení s trestnou činnosťou by nielen žalobkyňa, ale aj každá iná osoba v postavení žalobcu prežívala ako krivdu spojenú s pocitmi hanby, strachu, pohoršenia a sociálnej izolácie. 7. Žalovaný reagoval podaním zo dňa 9.11.2021 a vo vzťahu k dôveryhodnosti svedkov poukázal na to, že v odvolaní prezentoval svoje výhrady voči postupu súdu, ktorý nevyhodnotil svedecké výpovede svedkov a ich možnú zaujatosť pre blízky vzťah k žalobkyni a pre negatívny postoj voči žalovanému. V tomto smere odkázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 36/2018. V súvislosti s testom

proporcionality namietal, že v odôvodnení rozsudku sa test proporcionality nenachádza a nevidí ho ani v bodoch 44., 45. a 46. rozsudku. 8. Žalobkyňa v podaní zo dňa 19.11.2021 v súvislosti s rozhodnutím o náhrade trov konania uviedla, že nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, pričom nemožno žalobcu ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Pokiaľ žalovaný namietal zámerným navyšovaním hodnoty sporu za účelom zvýšenia odmeny/náhrady právneho zástupcu, nezohľadnil špecifiká prejednávaného sporu. Ak žalovaný uviedol ako najvyššiu prípustnú výšku náhrady za nemajetkovú ujmu sumu 16 360 eur, pri prepočte odmeny za jeden úkon právnej služby činí rozdiel v náhrade trov právneho zastúpenia medzi hodnotou sporu 20 000 eur a 16 360 eur sumu 49,80 eur za jeden úkon právnej služby, preto argumentáciu o dosiahnutí prospechu považovala za absurdnú. V súvislosti s výškou požadovanej náhrady poukázala na to, že v čase podania žaloby vychádzala pri určení výšky nemajetkovej ujmy z judikatúry súdov Slovenskej republiky a neskoršia zmena v judikatúre nemôže mať za následok posúdenie uplatneného nároku ako uplatnenie neprimerane vysokého nároku alebo ako zámerného navyšovania hodnoty sporu. 9. Žalovaný v duplike zo dňa 6.12.2021 uviedol, že pokiaľ ide o najvyššiu sumu prípustnú podľa judikatúry ESĽP, táto patrí obetiam v prípade, ak bola trestným činom spôsobená smrť, pričom v prípade žalobkyne išlo o nepomerne miernejší zásah, preto nemožno porovnávať túto zákonom povolenú maximálnu čiastku možnej náhrady ujmy a žalobkyňou uplatňovaný nárok. Mal za to, že už v čase podania žaloby bolo zrejmé, že nárok žalobkyne je neprimerane vysoký. Poukázal tiež na to, že kritériá na priznávanie náhrady nemajetkovej ujmy sa etablovali v súdnej praxi slovenských súdov a ESĽP dávno pred podaním žaloby žalobkyne a žalobkyňou uvádzané rozsudky o vysokých čiastkach nemajetkovej ujmy predstavujú excesy, t. j. výnimočné a nelegitímne vybočenie zo súdnej praxe. 10. Žalobkyňa v podaní zo dňa 9.12.2021 už neuviedla žiadnu novú argumentáciu a odkázala na svoje predchádzajúce vyjadrenia. 11. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov podaného odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a § 378 ods. 1 C.s.p.), na prejednanie veci nariadil pojednávanie na deň 10.12.2025 za účasti sporových strán a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti zmeniť. 12. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa sa domáhala titulom ochrany osobnosti od žalovaného náhrady nemajetkovej ujmy na tom skutkovom základe, že žalovaný uverejnil dňa 7.9.2012 v denníku SME článok „Banskobystrickú sudkyňu oslobodili“ a v týždenníku MY BANSKOBYSTRICKÉ NOVINY článok „C. sudkyňa slobodná – čelila podozreniam z korupcie“, pričom v týždenníku MY BANSKOBYSTRICKÉ NOVINY zverejnil celé meno a priezvisko žalobkyne ako aj fotografiu jej obydlia a v denníku SME zverejnil celé meno a priezvisko žalobkyne ako aj fotografiu jej osoby a jej obydlia. Uvedeným konaním jej mala vzniknúť ujma na cti, dôstojnosti, mene, dobrej povesti a súkromnom živote. 13. Odvolací súd v poradí prvým rozsudkom rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku III. o trovách konania zmenil tak, že žalobkyni priznal proti žalovanému nárok na plnú náhradu trov konania. V zostávajúcej napadnutej časti (výrok I.) rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalobkyni priznal proti žalovanému nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd zopakoval test proporcionality a konštatoval, že v prípade žalobkyne ako sudkyne ide o osobu verejného záujmu a v prípade žalovaného ide o osobu, ktorá má privilegované postavenie a vzťahuje sa na neho zvýšená miera ochrany v súvislosti so slobodou prejavu (vydavateľ periodickej tlače). Vzhľadom k tomu, že informácie zverejnené žalovaným sa týkali trestného stíhania žalobkyne (konkrétne oslobodenia spod obžaloby pred prvoinštančným trestným súdom), vyvodil, že išlo o informáciu, na ktorej bol legitímny verejný záujem (trestné stíhanie sudcu), pričom informácie boli zverejnené jednak v denníku s celoštátnou pôsobnosťou (SME) a tiež v týždenníku s regionálnou pôsobnosťou (región, v ktorom býva a pracuje žalobkyňa), teda zverejnené informácie sa dostali do dispozície širokého okruhu čitateľov s tým, že k zverejneniu informácie došlo v čase trestného stíhania žalobkyne, a to po oslobodzujúcom prvoinštančnom rozhodnutí trestného súdu. Vo vzťahu k posúdeniu kolízie slobody prejavu a ochrany osobnosti považoval odvolací súd za problematickú otázku AKO došlo k zverejneniu informácií o žalobkyni. Vyvodil, že na zverejnení celého mena a priezviska žalobkyne nebol legitímny

verejný záujem a postačovalo uvedenie iniciálok žalobkyne vychádzajúc z toho, že ochrana mena žalobkyne ako fyzickej osoby vyplýva z § 11 Občianskeho zákonníka a primerane aj z § 34 ods. 7 zákona č. 385/2000 Z. z. Zverejnenie celého mena a priezviska osoby v súvislosti s neprávoplatne skončeným trestným stíhaním tejto osoby považoval odvolací súd za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti a takéto konanie nepovažoval za výkon spravodajskej licencie, keďže informovanie (hoci aj pravdivé) o trestnom stíhaní, ktoré nie je právoplatne skončené, pri plnom zverejnení mena a priezviska dotknutej osoby je v rozpore s právom na ochranu mena, a to bez ohľadu na skutočnosť, že v prípade žalobkyne ide o osobu verejného záujmu, s tým, že nie je žiadny rozumný dôvod, aby osoby, ktoré sú trestne stíhané, neboli až do právoplatného (odsudzujúceho) rozhodnutia trestného súdu primerane chránené, a to v súvislosti s použitím ich mena. Poukázal na to, že v danom prípade naviac žalobkyňa po rozhodnutí trestného súdu výslovne odoprela súhlas na zverejnenie jej podobizne a osobných údajov. Pokiaľ ide o argumentáciu žalovaného, že meno a priezvisko žalobkyne mohol zverejňovať, keďže bolo zverejnené na úradnej tabuli súdu (výveske pred pojednávacou miestnosťou a súdnom webe) v súvislosti s pojednávaním, odvolací túto nepovažoval za dôvodnú, nakoľko v danom prípade ide o zverejnenie osobných údajov na úradné účely, a to s nepomerne menšou „medializáciou“. Odvolací súd mal tiež za to, že ani skutočnosť, že žalobkyňa dobrovoľne v roku 2006 privolila k zverejneniu jej mena a podobizne v médiách, nemá vplyv na vyhodnotenie zásahu žalovaného ako oprávneného, nakoľko ak žalobkyňa niekoľko rokov predtým dobrovoľne vystúpila v médiách (s uvedením mena, priezviska a zverejnením svojej podobizne), uvedené bolo uskutočnené v súvislosti s úplne inou skutkovou situáciou a nemalo nič spoločné s jej (neskorším) trestným stíhaním (išlo o informovanie o nájdenom odpočúvacom zariadení v kancelárii sudkyne ako aj o vyhrážkach smrťou voči jej osobe). Podľa názoru odvolacieho súdu táto skutočnosť mala viesť k ešte obozretnejšiemu informovaniu o trestnom stíhaní sudkyne v súvislosti s ochranou jej mena, podobizne a obydlia. Konanie žalobkyne, spočívajúce v jej predchádzajúcom vystúpení v médiách zároveň podľa názoru odvolacieho súdu nebolo možné vyhodnotiť ako súhlas na vecne a časovo neobmedzené zverejňovanie svojho mena a podobizne. Odvolací súd nepovažoval argumentáciu žalovaného, že mnohé iné médiá uviedli meno a priezvisko žalobkyne v súvislosti s informovaním o jej oslobodení spod obžaloby, za spôsobilú zbavenia sa zodpovednosti žalovaného za neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobkyne, pričom v danom prípade nešlo u žalovaného ani o prevzaté (už zverejnené) informácie. Vo vzťahu k zverejneniu fotografie žalobkyne odvolací súd konštatoval, že hoci podľa jeho názoru je žalobkyňa na uvedenej fotografii málo rozpoznateľná, považuje jej zverejnenie zo strany žalovaného za neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobkyne a za porušenie ust. § 34 ods. 7 zákona č. 385/2000 Z. z. (bez súhlasu sudcu nemožno zverejňovať jeho tvár a bydlisko). Uvedený zásah hodnotil v spojitosti so súčasným zverejnením jej celého mena a priezviska v článku žalovaného ako aj so skutočnosťou, že na zverejnenie svojej tváre žalobkyňa nedala súhlas, resp. takýto súhlas výslovne odoprela, pričom žalovaný neuviedol žiadny legitímny dôvod na informovanie verejnosti o trestnom stíhaní žalobkyne takýmto spôsobom okrem všeobecnej argumentácii o spravodajskej licencii. Pokiaľ ide o zverejnenie fotografie obydlia žalobkyne, odvolací súd konštatoval, že čitateľovi bolo zrejmé, že na fotografiách sa nachádza obydlie žalobkyne s tým, že žalovaný ani v tomto prípade neuviedol žiadny rozumný a legitímny dôvod na takýto spôsob informovania verejnosti o trestnom stíhaní žalobkyne. Odvolací súd vyhodnocujúc všetky tvrdené zásahy do osobnostných práv žalobkyne nielen samostatne, ale aj v celkovom kontexte vyvodil, že zo strany žalovaného nešlo o cieľ objektívneho informovania verejnosti o dôležitej otázke verejného záujmu alebo o vecnú a odôvodnenú kritiku nejakého dôležitého spoločenského javu, a to napriek skutočnosti, že v článku je informácia, že žalobkyňa bola oslobodená spod obžaloby. Vzal do úvahy, že trestné konanie voči žalobkyni nebolo právoplatne skončené, pričom každé informovanie v takomto štádiu trestného konania musí byť maximálne vecné a s najvyšším zreteľom na ochranu osobnostných práv dotknutej osoby, ktorá je fakticky spájaná s určitou trestnou činnosťou, za ktorú nebola právoplatne odsúdená. Odvolací súd v danom prípade konštatoval, že nie je namieste uprednostniť právo na slobodu prejavu pred právom na ochranu osobnosti, nakoľko spôsob, akým boli zo strany žalovaného poskytnuté informácie verejnosti, nezodpovedá požiadavke na objektívne a pravdivé informovanie o veciach verejných, a to vzhľadom na porušenie zákonných ustanovení ako aj výslovného nesúhlasu žalobkyne na zverejnenie jej podobizne a osobných údajov. Vo vzťahu k svedeckým výpovediam uviedol, že vo výpovediach svedkov sa neprejavili žiadne nezrovnalosti alebo rozpory, ktoré by mohli spochybniť tieto dôkazy; možno ich hodnotiť ako konzistentné, podporujúce a preukazujúce väčšinu tvrdení žalobkyne, pričom samotný fakt, že ide o blízke osoby alebo rodinných príslušníkov, nediskvalifikuje tieto osoby ako svedkov bez ďalšieho, zvlášť, keď ide o preukazovanie zásahu do rodinného, pracovného a spoločenského života žalobcu; výpovede svedkov nejavili známky nejakého koordinovaného spoločného postupu, keďže každý z nich sa vyjadroval svojimi vlastnými

vyjadrovacími prostriedkami a k rôznym okolnostiam, ktoré súviseli s ich vlastným vnímaním skutočnosti vo vlastnom prostredí. Odvolací súd sa vysporiadal aj s námietkou žalovaného o nedôveryhodnosti a zaujatosti svedkov. Zo svedeckých výpovedí ako aj z výpovede žalobkyne vyplynulo, že predmetný článok (v rozsahu zverejnenia mena a priezviska žalobkyne, časti jej tváre a obydlia) v denníku a týždenníku prevádzkovaných žalovaným predstavoval závažný zásah do práva žalobkyne na ochranu osobnosti, a to predovšetkým do práva na súkromie a tiež v podobe zníženia jej cti a vážnosti, ujmy v osobnej, rodinnej, a čiastočne pracovnej a spoločenskej sfére života. Berúc do úvahy všetky skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo a ktoré boli preukázané, odvolací súd dospel k záveru, že v prípade žalobkyne išlo o taký zásah do jej osobnostných práv, že primerané zadosťučinenie za daných okolností nie je postačujúce, a je teda prípustné priznať žalobkyni nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa v ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Zohľadňujúc osobitosti daného prípadu a porovnaním priznaných náhrad v obdobných sporoch odvolací súd dospel k záveru, že náhrada vo výške 12 000 eur sa javí ako primeraná. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v prisudzujúcej napadnutej časti ako vecne správne potvrdil. Odvolací súd sa stotožnil s odvolacími námietkami žalobkyne vo vzťahu k rozhodnutiu prvoinštančného súdu o trovách konania a zmenil výrok napadnutého rozsudku týkajúci sa trov konania tak, že žalobkyni ako plne úspešnej v spore priznal proti žalovanému plný nárok na náhradu trov konania. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa zásady úspechu v spore a nárok na ich plnú náhradu priznal v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni proti neúspešnému žalovanému. 14. Najvyšší súd SR ako dovolací súd uznesením zo dňa 29.5.2025, sp. zn. 4Cdo/59/2024 zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolací súd dospel k záveru, že súdy pri skúmaní (ne)oprávnenosti zásahu do osobnostných práv žalobkyne konaním žalovanej a s tým spojeného stretu slobody prejavu a osobnostných práv žalobkyne vyhodnocovali rozhodné skutočnosti jednostranne, v niektorých ohľadoch až svojvoľne, keď na jednej strane neprimerane zvýraznili okolnosti svedčiace v prospech ochrany základných práv žalobkyne, zatiaľ čo na strane druhej bagatelizovali ústavne relevantné argumenty v prospech slobody prejavu a legitímneho verejného záujmu. Dovolací súd v súvislosti s testom proporcionality konštatoval, že aplikačný rámec úvah odvolacieho súdu vykazuje znaky arbitrárnosti, keďže jednotlivé zložky testu neaplikoval v súlade s početnou judikatúrou ústavného súdu a ESĽP. V súvislosti s deklarovaným porušením ustanovenia § 34 ods. 7 zákona č. 385/2000 Z. z., uviedol, že výklad súdov nemožno považovať za presvedčivý, keďže úplne opomína osobitné postavenie žalobkyne ako osoby verejného záujmu, pre ktorú je miernejšia ochrana súkromia z ústavnoprávneho hľadiska akceptovateľná s tým, že aplikácia uvedeného ustanovenia bez použitia korektívu primeranosti obsiahnutého v jeho druhej vete tak odporuje zmyslu predmetného zákonného ustanovenia. Podľa názoru dovolacieho súdu vo vzťahu k zverejneniu celého mena a priezviska odvolací súd svoj záver o potrebe anonymizácie (použitia iniciálok) riadne nezdôvodnil, keď absentuje relevantné vysvetlenie, prečo v prípade osoby, ktorá pôsobí ako sudkyňa a ktorá bola obžalovaná z trestnej činnosti, zverejnenie jej mena a priezviska nemôže byť predmetom verejného záujmu a nepožíva ochranu z pohľadu slobody prejavu či práva na informácie, pričom takýto právny záver nemá oporu ani v zákone, ani v priliehavej judikatúre najvyšších súdnych autorít. Podľa názoru dovolacieho súdu odvolací súd v odôvodnení rozsudku uviedol viacero kategorických tvrdení bez náležitého zdôvodnenia, ktoré neprimerane oslabujú význam verejného záujmu, naviac bez zohľadnenia osobitného postavenia žalobkyne a takýto prístup nie je v súlade s princípom proporcionality ani s ústavnými garanciami rovnováhy medzi právom na ochranu osobnosti a slobodou prejavu. Ako nepodložene pôsobiace vyhodnotil aj priznanie právnej relevancie tvrdeniu, že žalobkyňa po rozhodnutí trestného súdu výslovne odoprela súhlas so zverejnením svojej podobizne a osobných údajov, pričom túto okolnosť nemožno vykladať ako prekážku verejného informovania o výkone verejnej funkcie, pokiaľ je predmetom mediálneho záujmu v kontexte trestného stíhania. Odvolaciemu súdu zároveň vytkol, že náležite nezohľadnil, že ochrana mena sudcu nie je absolútna a že ustanovenie § 34 ods. 7 zákona č. 385/2000 Z. z. nebráni zverejneniu informácií, ktoré sa týkajú jeho činnosti, pokiaľ ide o otázky legitímneho verejného záujmu. Za nedostatočne odôvodnený považoval záver odvolacieho súdu týkajúci sa zverejnenia mena žalobkyne na úradnej tabuli súdu, resp. súdnom webe, ktoré sprevádzalo konanie v predmetnej trestnej veci, keď z pohľadu účelu úradnej tabule súdu (vývesky pred pojednávacou miestnosťou) ide o verejné údaje v rámci zákonom garantovaného princípu verejnosti súdneho konania, pričom okrem iného chráni aj účastníkov konania pred výkonom justície v tajnosti, bez verejnej kontroly a ich ďalšie spracovanie v médiách preto nemožno automaticky považovať za protiprávny zásah do osobnostných práv. Dovolací súd konštatoval, že odvolací súd v rámci vykonaného testu proporcionality nedostatočne posúdil mieru legitímneho verejného záujmu a pri svojom rozhodovaní plnohodnotne

nezohľadnil ústavnoprávne rámce, ktoré limitujú rozsah ochrany osobnosti verejne činných osôb v demokratickej spoločnosti. Vo vzťahu k zverejneniu fotografie tváre žalobkyne, považoval dovolací súd závery odvolacieho súdu za nepresvedčivé, nakoľko sa náležite nevysporiadal s námietkami žalovanej, že na zverejnenej fotografii nie je zachytená tvár žalobkyne, ale len jej vlasy a ľavé ucho, ktorá argumentácia vyvoláva oprávnené pochybnosti, na základe akých úvah odvolací súd dospel k záveru, že je na nej zverejnená tvár žalobkyne. Za nepresvedčivé považoval dovolací súd aj úvahy odvolacieho súdu o neoprávnenosti zverejnenia fotografie obydlia žalobkyne, keď síce konštatoval, že čitateľovi článku muselo byť zrejmé, že na fotografii je vyobrazený dom žalobkyne, avšak túto úvahu nepodložil žiadnou dôkaznou analýzou ani nevyhodnotil relevantné okolnosti, ktoré takýto záver spochybňujú. Zo spisu jednoznačne vyplýva, že ide o záber väčšej časti mestskej štvrte, na ktorom sa nachádza viacero rodinných domov, pričom konkrétny dom žalobkyne nie je v texte výslovne identifikovaný a popis pod fotografiou uvádza len všeobecnú informáciu: „E. – štvrť, ktorej sa kauza týka.“ Odvolací súd sa nezaoberal tým, či je dom žalobkyne na fotografii pre bežného čitateľa identifikovateľný bez predchádzajúcej znalosti jeho exteriéru a opomenul tiež kľúčový aspekt, že zverejnenie fotografie predmetnej štvrte malo vecnú súvislosť s obsahom spravodajstva, keďže trestné stíhanie žalobkyne súviselo práve so zateplením rodinného domu nachádzajúceho sa v tejto lokalite. Dovolací súd konštatoval, že v takomto prípade nejde o svojvoľné alebo bulvárne zverejnenie, ale o vizualizáciu faktického kontextu, ktorá môže byť legitímnym prostriedkom novinárskeho spravodajstva – za predpokladu, že nedochádza k náležite zdôvodnenému neprimeranému zásahu do súkromia. Záver odvolacieho súdu, že zverejnenie fotografie bez ďalšieho predstavovalo porušenie § 34 ods. 7 zákona č. 385/2000 Z. z. hodnotil dovolací súd ako zjednodušený a formalistický, keďže odmieta reflektovať požiadavku na vyváženie práva na súkromie so slobodou prejavu a právom verejnosti na informácie a odvolací súd týmto prístupom opomenul ustálenú judikatúru ústavného súdu aj ESĽP, podľa ktorej verejne činné osoby, najmä sudcovia, požívajú miernejšiu mieru ochrany súkromia, ak je zásah primeraný a podložený verejným záujmom. Dovolací súd konštatoval, že napadnutý rozsudok je nedostatočne odôvodnený a z toho dôvodu nepreskúmateľný aj v časti týkajúcej sa priznania náhrady nemajetkovej ujmy, keď záver odvolacieho súdu o nemateriálnej ujme, ktorá mala žalobkyni vzniknúť, sa premietla do odôvodnenia rozhodnutia o priznanej výške v minimálnej miere, odôvodnenie napadnutého rozsudku týkajúce sa výšky nemajetkovej ujmy považoval za arbitrárne a zjavne neodôvodnené, neprimerane prísne a nezohľadňujúce okolnosti predmetnej veci a nekorešponduje s judikatúrou ESĽP, v zmysle ktorej náhrada nemajetkovej ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti, pričom pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy. V odôvodnení odvolacieho súdu absentujú akékoľvek úvahy, ktoré by smerovali k záveru o závažnom zásahu do práva žalobkyne na súkromie alebo o vzniku následkov v podobe zníženia jej cti a vážnosti, prípadne ujmy v osobnej, rodinnej, či spoločenskej sféry života; z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, z akých konkrétnych skutkových zistení odvolací súd pri svojich záveroch vychádzal; závažnosť tvrdených následkov považoval za preukázanú výlučne na základe svedeckých výpovedí syna a manžela žalobkyne; závery týkajúce sa psychickej ujmy žalobkyne či zníženia jej vážnosti a občianskej cti v spoločnosti neboli relevantne odôvodnené; odvolací súd v tejto súvislosti adekvátne nezohľadnil skutočnosť, že žalobkyňa naďalej vykonáva funkciu sudkyne, čo samo o sebe nesvedčí o zásadnom narušení jej odbornej povesti alebo spoločenského postavenia. Dovolací súd uzavrel, že priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy – pokiaľ ide o jej dôvod a výšku - nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, ktoré nepreukázalo, že dôstojnosť a vážnosť žalobkyne bola v spoločnosti znížená v značnej miere, ktorú vyžaduje § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Dovolací súd poukázal aj na reflexiu ústavného súdu (I. ÚS 408/2010), podľa ktorej v sporoch, v ktorých sa sudca domáha ochrany osobnosti, a o to viac značných finančných náhrad, vzniká legitímny problém „sudca súdi sudcu“ so zvýšeným rizikom možného korporatívneho správania sa predstaviteľov súdnej moci, čo pri opakovane pochybných či nedostatočne vyargumentovaných záveroch môže ohroziť legitimitu celého sudcovského stavu. Na základe uvedeného dovolací súd uzavrel, že nižšie súdy pri hodnotení zásahu do osobnostných práv žalobkyne nepostupovali v súlade s ústavne vyžadovanými štandardmi realizácie testu proporcionality, ich právne závery neboli opreté o dôkladné a objektívne zhodnotenie dôkazov a zároveň náležite nezohľadnili ústavnoprávne limity ochrany osobnosti verejne činných osôb, ako aj význam slobody prejavu a verejnej kontroly výkonu verejnej moci. Vyslovil, že odvolací súd má zohľadniť závery vyjadrené v zrušujúcom uznesení s prihliadnutím na skutočnosť, že inkriminovaný článok obsahuje pravdivé informácie o oslobodení žalobkyne spod obžaloby, čim žalovaná nesporne splnila základný atribút pri informovaní verejnosti o veciach verejného záujmu a v prípade, že na základe ďalšieho dokazovania a právneho posúdenia dospeje k záveru, že sú splnené všetky znaky

neoprávneného zásahu žalovanej do osobnostných práv žalobkyne, bude povinný dôsledne skúmať, či tento zásah skutočne vyvolal následok predpokladaný v ustanovení § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. 15. Podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. 16. Podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. 17. Podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. 18. Podľa čl. 26 ods. 2 Ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon. 19. Podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. 20. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. 21. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. 22. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. 23. Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. 24. Podľa § 34 ods. 7 zákona č. 385/2000 Z. z. bez súhlasu sudcu nemožno zverejňovať jeho tvár a bydlisko; to sa vzťahuje aj na rodinných príslušníkov sudcu, ak je to potrebné na účinnú ochranu sudcu a jeho rodiny a rodinní príslušníci s tým súhlasia. Sudca má právo aj na primerané utajenie údajov o jeho osobe a jeho rodine. 25. Odvolací súd konštatuje, že Občiansky zákonník poskytuje v § 13 ochranu osobnosti len v prípade takého porušenia občianskej cti, ktoré predstavuje zásah do osobnosti človeka, pričom tento zásah musí byť objektívne spôsobilý privodiť takúto ujmu. Predpokladmi úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je tak skutočnosť, že došlo k neoprávnenému zásahu a tento zásah je objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach chránených ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Obe náležitosti musia byť splnené, aby vznikol právny vzťah, ktorého obsahom je právo domáhať sa ochrany. Existencia zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočíva v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej morálnej integrite. Pod neoprávneným zásahom možno rozumieť konanie smerujúce proti osobnej a mravnej integrite fyzickej osoby, ktoré je objektívne spôsobilé znížiť jej dôstojnosť, vážnosť a česť a ktoré ohrozuje jej postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Neoprávneným zásahom je aj každé nepravdivé tvrdenie alebo obvinenie zasahujúce práva fyzickej osoby chránené v zmysle ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka. 26. K zásahom do osobnostných práv môže dôjsť slovom, písmom, obrazom i akýmkoľvek iným konaním difamujúcej (zneucťujúcej, znevažujúcej, dehonestujúcej, diskreditačnej) povahy. 27. V rámci ochrany osobnostných práv v médiách dochádza k stretu dvoch práv, práva na slobodu prejavu a práva na ochranu osobnosti. Pre aplikáciu ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka má

neodmysliteľný význam čl.10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „Dohovor“), ktorý jednoznačne ako prioritné preferuje právo na slobodu prejavu. Odsek 2 tohto článku síce právo na slobodu prejavu obmedzuje tým, že výkon tohto práva zahŕňa aj povinnosť a zodpovednosť, no napriek tomu sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti a jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k „informáciám" a „myšlienkam", ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej spoločnosti" (viď Handyside v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 5493/72, rozsudok zo 7. decembra 1976, § 49). V niektorých situáciách však musí sloboda prejavu ustúpiť. Limitačné klauzuly vyjadrené v čl. 26 ods. 4 Ústavy (a tiež v čl. 10 ods. 2 Dohovoru) explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu, pričom ide o obmedzenia, ktoré musia zodpovedať vždy demokratickému charakteru spoločnosti („opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné"). Dôvodom takéhoto obmedzenia môže byť aj „ochrana práv a slobôd iných", teda okrem iného aj záruky vyplývajúce zo základného práva na ochranu osobnosti v rozsahu garantovanom v čl. 19 Ústavy a konkretizovanom najmä v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré chránia súkromné osoby pred neoprávnenými zásahmi zo strany iných súkromných osôb alebo štátu. Vo veciach ochrany osobnosti však musí byť vždy zohľadnená ochrana slobody prejavu, a to minimálne v rozsahu jej ústavných záruk. Ustanovenia Občianskeho zákonníka teda nemožno aplikovať izolovane, ale je nutné ich vykladať a aplikovať v súlade s Ústavou. Nutnosť zohľadniť slobodu prejavu, samozrejme, neznamená rezignáciu na ochranu osobnosti. Znamená to však, že v niektorých prípadoch musí byť uprednostnená sloboda prejavu, aj keď daný prejav môže mať isté nedostatky z hľadiska klasickej zákonnej ochrany osobnosti (viď nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 14. decembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 448/2012-54). 28. V prejednávanej veci ide o prípad kolízie dvoch základných práv (sloboda prejavu a ochrana osobnostných práv), ktorej riešenie spočíva v určení, že jedno z týchto práv má prednosť. Pri riešení tejto otázky sa aplikuje test proporcionality, ktorý pozostáva z testu vhodnosti (či zásah do slobody prejavu smeruje k cieľu, ktorý je dostatočne dôležitý na ospravedlnenie zásahu), testu nevyhnutnosti (či bol zásah do slobody prejavu potrebný k dosiahnutiu cieľa alebo bolo možné použiť šetrnejší zásah) a z testu proporcionality v užšom slova zmysle. Pri porovnaní závažnosti oboch v kolízii stojacich základných práv aplikuje súd test proporcionality v užšom zmysle tak, že vyhodnocuje otázky: 1. kto informáciu zverejnil (KTO), 2. koho sa informácia týka (O KOM), 3. akých záležitostí sa informácia týka (ČO), 4. kde došlo k zverejneniu informácie (KDE), 5. kedy došlo k zverejneniu informácie (KEDY), 6. ako došlo k zverejneniu informácie (AKO), a to v tom smere, či bolo zverejnenie určitej informácie spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv. 29. Vo vzťahu k testu proporcionality odvolací súd poukazuje na závery vyslovené v náleze Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 408/2010, v ktorom ústavný súd uviedol, že „Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že obmedzenie akéhokoľvek základného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu možno považovať za ústavne akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp. na základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t. j. musí ísť o obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou proporcionality (m. m. I. ÚS 4/02, I. ÚS 36/02, I. ÚS 193/03). V danom prípade išlo nepochybne o obmedzenie slobody prejavu sťažovateľa na zákonnom podklade, ktorý tvorili ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom zároveň išlo o obmedzenie, ktoré sledovalo ochranu práva na súkromie, resp. práva na ochranu osobnosti navrhovateľa, čo nepochybne možno považovať za legitímny cieľ. Za týchto okolností bolo z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti namietaného rozsudku krajského súdu kľúčové posúdiť, či bol zásah do slobody prejavu sťažovateľa primeraný, t. j. či zodpovedal zásade proporcionality. Ústavný súd preto pristúpil k preskúmaniu proporcionality medzi zásahom do slobody prejavu sťažovateľa a ústavnými garanciami práva na súkromie navrhovateľa. Na ten účel, obdobne ako v iných porovnateľných prípadoch (napr. II. ÚS 152/08, II. ÚS 326/09), ústavný súd vykonal test proporcionality založený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom prípade „hovoril“ (uverejnil informáciu).“ Odvolací súd v súlade s uvedeným postupom popísaným v rozhodnutí ústavného súdu,

ktorý v náleze posudzoval obdobnú otázku, t. j. kolíziu slobody prejavu a ochranu osobnostných práv (sudcu), konštatuje, že aj v prejednávanej veci išlo o obmedzenie slobody prejavu žalovaného na zákonnom podklade, ktorý tvorili ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom zároveň išlo o obmedzenie, ktoré sledovalo ochranu práva na súkromie, resp. práva na ochranu osobnosti žalobkyne, čo možno považovať za legitímny cieľ. V súvislosti s testom proporcionality v užšom zmysle je zrejmé, že informácia bola zverejnená v rámci novinárskej činnosti. V tejto súvislosti odvolací súd odkazuje na závery uvedené v náleze Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 326/2009, podľa ktorých: „Podobne ako adresáti kritiky, aj samotní kritici sú klasifikovaní z hľadiska ich dôležitosti pre výmenu názorov v spoločnosti. Je zrejmé, že privilegovanou skupinou sú žurnalisti. Európsky súd pre ľudské práva konštantne pripomína, že tlač je strážnym psom verejných vecí („public watch dog“) a hrá významnú úlohu v právnom štáte, pretože dovoľuje slobodnú hru politickej diskusie. Novinári majú (sociálnu) povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie obdržať. J. je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania a provokácie. Vychádzajúc z uvedeného ESĽP vo svojej judikatúre poskytuje žurnalistom zvýšenú mieru ochrany v porovnaní s inými subjektmi slobody prejavu. Ústavný súd akceptuje uvedený prístup ESĽP, a to nielen z dôvodu jeho autority, ale hlavne z presvedčivosti jeho argumentácie. Na sťažovateľku sa teda vzťahuje zvýšená ochrana prislúchajúca žurnalistom.“ V prejednávanej veci je zrejmé, že informácie o žalobkyni boli zverejnené novinárom v tlači (v denníku a týždenníku), preto závery o privilegovanom postavení novinára možno vztiahnuť aj na prejednávanú vec (KTO). Pokiaľ ide o žalobkyňu ako osobu, o ktorej bolo informované, v konaní nebolo sporné, že v čase tvrdeného zásahu do jej osobnostných práv išlo o sudkyňu krajského súdu s vtedajším procesným postavením obžalovanej v trestnom konaní, pričom trestné stíhanie žalobkyne bezprostredne nesúviselo s výkonom jej funkcie sudcu. V tejto súvislosti možno upriamiť pozornosť na už citovaný nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 326/2009, v ktorom ústavný súd okrem iného konštatoval: „Ústavný súd už uviedol, že v kontinue medzi verejne neznámym jednotlivcom a politikom stoja z hľadiska ochrany osobnosti sudcovia uprostred s miernou tendenciou smerom k politikom (porov. II. ÚS 152/08 bod 31, tiež pozri II. ÚS 261/06 uverejnené aj v ZSP 1/2007 pod č. 36/2007 na s. 426).“ Uvedený záver nadväzuje na judikatúru ústavného súdu a ESĽP, podľa ktorej verejne činné osoby požívajú menšiu mieru ochrany súkromia, ak je zásah primeraný a podložený verejným záujmom. Odvolací súd zotrval na svojom závere vyslovenom v poradí prvom rozhodnutí, že v prípade žalobkyne ako sudkyne ide o osobu verejného záujmu, t.j. osobu, ktorá je povinná strpieť vyššiu mieru spoločenskej kritiky ako aj zásahov do osobnostných práv (O KOM). Rovnako nič nezmenil na závere, že informácie zverejnené žalovaným sa týkali trestného stíhania žalobkyne (konkrétne oslobodenia spod obžaloby pred prvoinštančným trestným súdom), teda možno vyvodiť, že išlo o informáciu, na ktorej bol legitímny verejný záujem, keďže išlo o trestné stíhanie sudcu (ČO), a že informácie boli zverejnené jednak v denníku s celoštátnou pôsobnosťou (SME) a tiež v týždenníku s regionálnou pôsobnosťou (región, v ktorom býva a pracuje žalobkyňa), teda zverejnené informácie sa dostali do dispozície širokého okruhu čitateľov (KDE), pričom k zverejneniu informácie došlo v čase trestného stíhania žalobkyne, a to po oslobodzujúcom prvoinštančnom rozhodnutí trestného súdu (KEDY). 30. Vo vzťahu k zodpovedaniu otázky AKO došlo k zverejneniu informácie odvolací súd vychádzal z toho, že predmetom tvrdeného zásahu nebol obsah článkov žalovaného, ale zverejnenie celého mena a priezviska žalobkyne, fotografie časti tváre a fotografie časti obytnej štvrte, v ktorej sa nachádza rodinný dom žalobkyne. Pokiaľ ide o povahu, obsah a formu týchto informácií, odvolací súd konštatuje, že zo strany žalovaného išlo o zverejnenie mena, priezviska a fotografií v súvislosti s vecným informovaním o oslobodení žalobkyne spod obžaloby Špecializovaným trestným súdom v Pezinku a podaní odvolania prokurátorom proti oslobodzujúcemu rozsudku. Žalovaný podával informácie v rámci svojej novinárskej činnosti o žalobkyni, ktorá pôsobila v rozhodnom čase ako sudkyňa krajského súdu, a ktorá po pojednávaní na trestnom súde uviedla, že nedáva súhlas so zverejnením svojho mena, priezviska a ostatných osobných údajov v médiách. Odvolací súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu konštatuje, že pokiaľ ide o zverejnenie celého mena a priezviska žalobkyne v článkoch žalovaného, s ohľadom na osobu žalobkyne, ktorá v čase zverejnenia informácie pôsobila ako sudkyňa, pričom bola obžalovaná z trestnej činnosti, uvedené môže byť predmetom verejného záujmu a v tomto rozsahu nepožíva ochranu z pohľadu slobody prejavu, resp. práva na informácie. Odvolací súd vo vzťahu k zverejneniu mena a priezviska žalobkyne vzal do úvahy skutočnosť, že informácia o žalovanej bola zverejnená výlučne v súvislosti s jej oslobodením spod obžaloby a trestné stíhanie žalobkyne bolo predmetom značného mediálneho záujmu. Hoci sa trestné stíhanie žalobkyne bezprostredne netýkalo výkonu funkcie sudcu, odvolací súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu konštatuje, že

odopretie súhlasu so zverejnením svojej podobizne a osobných údajov nemožno vykladať ako prekážku verejného informovania o výkone verejnej funkcie, pokiaľ je predmetom mediálneho záujmu v kontexte trestného stíhania. Ako uviedol dovolací súd, ochrana mena sudcu nie je absolútna a ust. § 34 ods. 7 zákona č. 385/2000 Z.z. nebráni zverejneniu informácií, ktoré sa týkajú jeho činnosti, pokiaľ ide o otázky legitímneho verejného záujmu. Vzhľadom na účel údajov zverejnených na úradnej tabuli súdu, resp. na webovej stránke súdu, ktorým je zákonom garantovaný princíp verejnosti súdneho konania, nemožno považovať za protiprávny zásah do osobnostných práv ďalšie spracovanie takýchto údajov v médiách, a to s ohľadom na vyššie uvedený záver, že predmetom verejného záujmu môže byť aj zverejnenie mena a priezviska sudcu, pokiaľ ide o jeho trestné stíhanie, zvlášť, keď ide o informovanie o jeho oslobodení spod obžaloby (aj neprávoplatné). Na základe uvedeného potom nemožno vyvodiť, že zverejnením mena a priezviska žalobkyne v súvislosti s jej trestným stíhaním (oslobodením spod obžaloby) došlo k porušeniu prezumpcie neviny. Vo vzťahu k zverejneniu fotografie tváre žalobkyne, odvolací súd zohľadnil argumentáciu žalovaného, že na fotografii nebola zobrazená celá tvár žalobkyne, ale iba jej vlasy a ľavé ucho, čo nezodpovedá definícii slova tvár, pričom na fotografii je žalobkyňa málo rozpoznateľná a teda v tejto súvislosti nemohlo dôjsť k porušeniu jej osobnostných práv, ani k porušeniu ust. § 34 ods. 7 zákona č. 385/2000 Z. z. Pokiaľ ide o zverejnenie fotografie obydlia sudkyne, dovolací súd konštatoval, že zo súdneho spisu jednoznačne vyplýva, že ide o záber väčšej časti mestskej štvrte, na ktorom sa nachádza viacero rodinných domov, pričom konkrétny dom žalobkyne nie je v texte výslovne identifikovaný a popis pod fotografiou uvádza len všeobecnú informáciu: „Rakytovce – štvrť, ktorej sa kauza týka.“ Odvolací súd vzal okrem uvedenej skutočnosti do úvahy aj fakt, že zverejnenie fotografie obytnej štvrte malo vecný súvis s obsahom spravodajstva, keďže trestné stíhanie žalobkyne súviselo práve so zateplením rodinného domu nachádzajúceho sa v tejto lokalite. Odvolací súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu konštatuje, že v danom prípade nešlo o svojvoľné alebo bulvárne zverejnenie, ale o vizualizáciu faktického kontextu, ktorá môže byť legitímnym prostriedkom novinárskeho spravodajstva za predpokladu, že nedochádza k náležitému zdôvodnenému neprimeranému zásahu do súkromia. Vzhľadom k tomu, že rodinný dom žalobkyne nebol v článku ani pod fotografiou priamo označený (a to ani v jednom z článkov) a pre bežného čitateľa identifikovateľný bez predchádzajúcej znalosti jeho exteriéru, nemožno hovoriť o neprimeranom zásahu do súkromia žalobkyne. Pokiaľ v konaní vyvstala otázka celkového kontextu článku, odvolací súd sa priklonil k argumentácii žalovaného, že žalobkyni bolo umožnené v článku reagovať, pričom autor článku sa nepriklonil k názoru ani jedného z respondentov (žalobkyne a svedka v trestnom konaní). 31. Odvolací súd pri posúdení nároku žalobkyne vychádzal aj z judikatúry ESĽP. V rozhodnutí Axel Springer AG proti Nemecku ESĽP okrem iného uviedol, že „Soud obzvláště připomíná, že článek 10 odst. 2 Úmluvy neponechává příliš prostoru pro omezení svobody projevu v rámci politického projevu nebo otázek veřejného zájmu (Brasilier proti Francii, č. 71343/01, rozsudek ze dne 11. dubna 2006, § 41). Limity přípustné kritiky jsou navíc ve srovnání se soukromými osobami o něco širší v případě osob politicky činných ve vztahu k jejich postavení: na rozdíl od prvně jmenovaných, osoby politicky činné se nevyhnutelně a vědomě vystavují pozorné kontrole svých činů a svého jednání ze strany jak novinářů, tak většiny občanů; musí proto projevit větší míru tolerance (Lingens proti Rakousku, č. 9815/85, rozsudek ze dne 8. července 1986, § 42). V projednávané věci Soud považuje za důležité zdůraznit zásadní roli, kterou hraje tisk v demokratické společnosti. Tisk sice nesmí překročit určité meze, týkající se zejména ochrany pověsti a práv jiných, přísluší mu však v souladu s jeho povinnostmi a odpovědností sdělovat informace a myšlenky o všech otázkách veřejného zájmu. K jeho funkci, která spočívá v rozšiřování informací a myšlenek o těchto otázkách, se připojuje právo veřejnosti informace přijímat. Pokud by tomu bylo jinak, tisk by nemohl plnit svou funkci „hlídacího psa“ (Bladet Tromso a Stensaas proti Norsku, č. 21980/93, rozsudek velkého senátu ze dne 20. května 1999, § 59 a 62; Pedersen a Baadsgaard, č. 49017/99, rozsudek velkého senátu ze dne 17. prosince 2004, § 71).“ V rozhodnutí Lingens proti Rakúsku ESĽP uviedol, že: „Úlohou Súdu je určiť, či predmetný zásah bol „primeraný sledovanému legitímnemu cieľu a či dôvody, ktorých sa dovoláva rakúske súdnictvo na jeho ospravedlnenie, boli „relevantné a dostačujúce“ (už spomínaný rozsudok vo veci C., D. K., L. XX, str. 25, ods. 55). V tomto ohľade treba pripomenúť, že sloboda prejavu zaručená článkom 10 ods. 1, tvorí jeden z hlavných základov demokratickej spoločnosti, jednu z prvoradých podmienok jej pokroku a rozvoja každého jednotlivca. S výhradou odseku 2 platí nielen pre „informácie“ alebo „myšlienky“, ktoré sa prijímajú priaznivo alebo sa považujú za neškodné alebo indiferentné, ale aj pre také, ktoré veľmi urážajú, šokujú alebo znepokojujú. Takto si to vyžaduje pluralizmus, tolerancia a veľkorysosť, bez ktorých neexistuje „demokratická spoločnosť“ (už spomínaný rozsudok vo veci Handyside, Séria A, č. 24, str. 23, ods. 49). Tieto princípy nadobúdajú osobitný význam pre tlač: hoci tlač nesmie prekročiť

hranice stanovené najmä na účel „ochrany povesti iných“, predsa jej len prislúcha rozširovať informácie a myšlienky o otázkach diskutovaných na politickej scéne, ako aj o tých, ktoré sa týkajú iných oblastí verejného záujmu. K jej funkcii, ktorá spočíva v ich šírení, sa pripája právo verejnosti prijímať tieto informácie a myšlienky (pozri mutatis mutandis, už spomínaný rozsudok vo veci Sunday Times, Séria A, č. 30, str. 40, ods. 65).“ 32. Odvolací súd po vykonaní testu proporcionality dospel k záveru, že v danom prípade neboli naplnené dôvody, pre ktoré by bolo možné uprednostniť ochranu osobnostných práv žalobkyne pred slobodou prejavu žalovaného, ktorý konal na základe spravodajskej licencie. V dôsledku uvedeného záveru sa odvolací súd už následne nezaoberal nárokom žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy a neposudzoval ani odvolacie námietky žalovaného týkajúce sa priznanej výšky náhrady prvoinštančným súdom. Vzhľadom na výsledok konania, ktorým je zamietnutie žaloby (zmenou rozhodnutia prvoinštančného súdu) bolo bezpredmetným zaoberať sa aj odvolacími námietkami žalobkyne týkajúcimi sa nároku na náhradu trov konania. Pokiaľ žalobkyňa argumentovala rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR, Najvyššieho súdu ČR a rozhodnutiami ESĽP, tieto sa buď netýkali osoby sudcov, alebo sa netýkali zverejnenia mena a priezviska, podobizne a obydlia (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 30Cdo/1413/2012 sa týkalo ochrany osobnosti súkromnej osoby, predmetom tvrdeného zásahu nebolo zverejnenia mena a priezviska, podobizne a obydlia, rozhodnutie ESĽP Bédat proti Švajčiarsku sa týkalo ochrany osobnosti súkromnej osoby, predmetom tvrdeného zásahu bolo zverejnenie informácií, ktoré boli súčasťou trestného spisu a podliehali utajeniu, rozhodnutie ESĽP McVicar proti Spojenému kráľovstvu sa týkalo ochrany osobnosti súkromnej osoby, rozhodnutie ESĽP Janowski proti Poľsku sa netýkalo zverejnenia mena a priezviska, podobizne a obydlia, rozhodnutie ESĽP Toma proti Rumunsku sa týkalo ochrany osobnosti súkromnej osoby, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/153/2009 sa netýkalo zverejnenia mena a priezviska, podobizne a obydlia, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/259/2008 sa týkalo ochrany osobnosti súkromnej osoby a nie v súvislosti s trestným stíhaním, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/328/2009 sa týkalo sudcu, ale nie v súvislosti so zverejnením mena a priezviska, podobizne a obydlia), preto tieto rozhodnutia neboli aplikovateľné na prejednávanú vec. 33. Na základe uvedeného odvolací súd podľa § 388 C.s.p. zmenil prisudzujúci výrok I. napadnutého rozsudku tak, že žalobu zamietol. 34. O (celých) trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1, 2 C.s.p. a nárok na ich plnú náhradu priznal úspešnému žalovanému proti neúspešnej žalobkyni s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník. Odvolací súd, s ohľadom na rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít (viď rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 453/2019, ako i Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Cdo 101/2024), podľa ktorej dovolacie konanie predstavuje samostatnú, od ostatného konania nezávislú časť konania, čo zakladá súdu možnosť nezávisle od celkového výsledku sporu rozhodnúť len o trovách dovolacieho konania, s prihliadnutím na úspech sporovej strany v dovolacom konaní, zistiac, že v predmetnej veci prebehlo dovolacie konanie na podklade mimoriadneho opravného prostriedku podaného žalovaným, v ktorom mal žalovaný úspech, nakoľko jeho dovolacím námietkam priznal Najvyšší súd SR relevanciu, rozhodol o nároku na náhradu trov dovolacieho konania tak, že žalovanému priznal proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov dovolacieho konania, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 35. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že vo všeobecnosti platí, že náhradu nákladov konania ovláda zásada úspechu vo veci. Uvedená zásada (zásada zodpovednosti za výsledok sporu) sa uplatňuje v sporových konaniach tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania, ktoré úspešnej strane vznikli. Procesný úspech v spore sa pritom určuje vo vzťahu k predmetu sporu úspechom v spore a plný úspech v spore sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej. Vo vzťahu k použitiu § 257 C.s.p. odvolací súd konštatuje, že aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy len v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov neprizná a predpokladá existenciu výnimočných okolností prípadu. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, v charaktere určitých druhov konania, ako aj v okolnostiach

na strane strán sporu. Jedným z rozhodujúcich kritérií je to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči strane sporu a aby neodporovalo dobrým mravom. Odvolací súd dospel k záveru, že v konaní neboli preukázané okolnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré žalobkyňa vzhliadla v tom, že nemôže niesť dôsledky za zmenu judikatúry vo vzťahu k zverejneniu mena a priezviska s ohľadom na čas podania žaloby ako aj v tom, že zaplatila z prisúdenej sumy odvody a dane, pričom po zrušujúcom uznesení Najvyššieho súdu SR vyplatenú sumu vrátila žalovanému, avšak otázka daňových a odvodových povinností ostala nevyriešená. Výsledok sporu totiž nezávisel od „posunu“ judikatúry vo veciach ochrany osobnosti, týkajúcej sa zverejnenia mena a priezviska dotknutej osoby. Vo vzťahu k daňovým a odvodovým povinnostiam žalobkyne nebolo z jej návrhu zrejmé, či ide o (nezvratnú) ujmu na strane žalobkyne, ktorú nie je možné nijakým spôsobom zhojiť, avšak bez ohľadu na uvedené, odvolací súd uvedený dôvod nepovažoval za dôvod hodný osobitného zreteľa, ktorý by odôvodňoval nepriznanie náhrady trov konania procesne úspešnej strane. 36. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).