Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 9Co/118/2023 1115213386 30. 04. 2025 JUDr. Magdaléna Floreková ECLI:SK:KSBA:2025:1115213386.2
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcu : A.. L.. J. Ď., nar. XX. X. XXXX, bytom P. XX, L., zastúpený : JUDr. Libuša Dočkalová, advokátka, AK Lachova 32, Bratislava, proti žalovanému : Petit Press, a.s., Lazaretská 12, Bratislava, IČO : 35 790 253, zastúpený : Advokátska kancelária Paul Q, s.r.o., Karadžičova 2, Bratislava, IČO : 35 906 464 a Advokátska kancelária Tomáš Kamenec, s.r.o., Špitálska 43, Bratislava, IČO : 36 855 995, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku (bývalého) Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12. 4. 2023 č.k. B1 - 5C/69/2015 - 718, takto rozhodol: Odvolací súd späťvzatie žaloby p r i p ú š ť a, rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a konanie z a s t a v u j e. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1/ Uvedeným rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa voči žalovanému domáhal, aby súd rozsudkom konštatoval, že žalovaný uverejnením článku s názvom „Jánošovia v politike“ dňa 12. 3. 2015 v denníku R. neoprávnene zasiahol do osobnostných práv žalobcu (i), ďalej, aby žalovanému uložil povinnosť zdržať sa neoprávnených zásahov do jeho osobnostných práv ( ii ), ďalej aby uložil žalovanému povinnosť uverejniť v denníku R. v rubrike Názory na rovnakom mieste a rovnakej ploche a/ text „Ospravedlnenie J. Ď.“, a to rovnakým typom a veľkosťou písma, ako bol uverejnený text „Jánošovia v politike“ a b/ text : „Vydavateľ denníka R., Petit Press, a.s., so sídlom Lazaretská 12, 811 08 Bratislava 1 sa ospravedlňuje A.. L.. J. Ď. za to, že uverejnením článku s názvom „Jánošovia v politike“ v denníku R. dňa 12. 3. 2015 neoprávnene zasiahla do jeho osobnostných práv, a to rovnakým typom a veľkosťou písma, ako bol uverejnený článok pod titulom „Jánošovia v politike“ v denníku R. zo dňa 12. 3. 2015 ( iii ); ďalej aby uložil žalovanému povinnosť uverejniť na hlavnej internetovej stránke denníka SME W..R..sk počas nasledujúcich 30 dní text : „Ospravedlnenie J. Ď.. Vydavateľ denníka SME, Petit Press, a.s., so sídlom Lazaretská 12, 811 08 Bratislava 1 sa ospravedlňuje A.. L.. J. Ď. za to, že uverejnením článku s názvom „Jánošovia v politike“ v denníku R. dňa 12. 3. 2015 neoprávnene zasiahla do jeho osobnostných práv ( iv ); ďalej aby uložil žalovanému odstrániť článok s názvom „Jánošovia v politike“, z internetovej adresy P.V.:/..R..R.-Y.-J..P. ( v ); ďalej aby uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu v peniazoch v sume 30.000 € ( vi ) a napokon, aby priznal žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia. Žalobca poukazoval na to, že uvedeným článkom žalovaný hrubo zasiahol do jeho osobnostných práv; v článku bol označený plným menom, priezviskom aj príslušnosťou k strane, sú v ňom uvedené informácie týkajúce sa jeho osobného života. Článok ho bezdôvodne zosmiešňoval a ponižoval, hoci na politickej scéne už niekoľko rokov nepôsobí. Skutky pripisované žalobcovi nemajú nič spoločné so skutkami spájanými s p. E., osobitne s témou domáceho násilia. Žalovaný medializuje staré a odložené prípady žalobcu bez akýchkoľvek súvislostí s prípadom exposlanca E..
2/ Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že nemal dôvod pochybovať o postoji žalobcu, ktorý dával najavo, že sa cíti byť článkom „Jánošovia v politike“ dotknutý. Pre posúdenie veci však boli podstatné zistenia, že sa článok nezaoberal súkromím žalobcu s výnimkou neurčitého poukazu na jeho majetkové pomery v čase jeho politického pôsobenia. Aj majetkové pomery žalobcu boli predtým v r. 1999 medializované, na čo poukazoval aj svedok H. F. vo svojej výpovedi. Článok odkazoval vo vzťahu k žalobcovi predovšetkým na jeho trestné stíhania, ktoré aj skončili právoplatnými odsúdeniami, čo bolo v čase uverejnenia článku verejne známe. S ohľadom na časovú súvislosť žalobcovho pôsobenia v politike a času páchania týchto skutkov súd prvej inštancie nepovažoval za neprípustné, aby sa na túto trestnú činnosť poukazovalo ako na negatívny jav aj s istým časovým odstupom, hoci s postupujúcim časom by bolo možné očakávať oslabovanie útočného štýlu. Súd prvej inštancie považoval za nepodstatné poukazy žalobcu na drobné nepresnosti v článku pri popise jeho skutkov. Hoci bol článok nepopierateľné písaný ostrým štýlom a obsahoval aj hyperboly, neprekročil medze, ktoré musí bývalý politik zniesť. Podľa súdu nedošlo v článku k obvineniam žalobcu zo skutkov, ktorých sa mal dopúšťať poslanec E., ani k pripisovaniu mu psychickej choroby, ako tvrdil žalobca. Podľa súdu tak nedošlo k neoprávnenému zásahu do žalobcovej osobnosti a kritika smerujúca aj voči žalobcovi súd vyhodnotil ako prípustnú. Preto po zistení, že nedošlo k neoprávnenému zásahu do žalobcových osobnostných práv, bolo z povahy veci vylúčené, aby súd uplatneným nárokom žalobcu vyhovel, preto žalobu v plnom rozsahu zamietol. Po právnej stránke oprel svoje rozhodnutie o ust. § 11 a nasl. Obč. zák. v spojení s čl. 26 ods. 1, ods. 2, ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, t.j. vychádzal z toho, že predmetný spor je výsledkom konfliktu medzi právom na slobodu prejavu a slobodu informácií a medzi právom na ochranu osobnosti. 3/ O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 CSP tak, že v konaní úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na úplnú náhradu trov konania. 4/ Uvedený rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca, v celom rozsahu, domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil žalobca tým, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ďalej, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; tiež, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; ďalej, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca namietal procesný postup vo veci zákonného sudcu po jeho zmene ( jeho „aktualizáciu predbežného právneho posúdenia veci“ ), rozsudok podľa názoru žalobcu nemá náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP, z rozsudku nie je jasné, akými úvahami sa súd prvej inštancie v rámci voľného hodnotenia dôkazov riadil, rozsudok je tak nepreskúmateľný. Trval na tom, že uverejnením nepravdivých, neúplných a pravdu skresľujúcich informácií v namietanom článku, vykonštruovanými falošnými premosteniami a spodobovaním žalobcu s exposlancom E., či ich zjednocovaním v jeden prototyp politika, verejnosť vyburcovaná medializovaním kauzy exposlanca E. nemohla vnímať žalobcu inak, ako negatívne a nemohla si utvoriť ani vlastný názor. Komentár založený na vykonštruovaných obvineniach devastuje žalobcu v očiach verejnosti, žalobca bol tak osočený aj zo skutkov prisudzovaných exposlancovi E.. Verejnosť si nemala možnosť overiť hodnotiace úsudky komentátora, a preto ich bezpochyby všetky vnímala ako pravdivé a aktuálne. Zverejnením difamujúcich informácií o žalobcovi došlo k neoprávnenému zásahu do viacerých aspektov práva na ochranu osobnosti Uverejnené informácie, viažuce sa k osobe exposlanca E., zasiahli do mimoriadne citlivej oblasti života žalobcu, nakoľko spoločnosť veľmi citlivo reaguje na informácie takého druhu a morálne odsudzuje páchateľov trestných činov a tyranov obzvlášť a dištancuje sa od nich. Žalobca osobitne namietal, že súd nevykonal všetky navrhnuté dôkazy - znalecké dokazovanie - na zistenie rozhodujúcich skutočností. 5/ Na odvolanie sa písomne vyjadril žalovaný tak, že jednak namietal oneskorené podanie odvolania žalobcom, t.j. po uplynutí zákonnej odvolacej lehoty, poukazujúc na to, že rozsudok bol právnej zástupkyni žalobcu podľa údajov v elektronickom súdnom spise doručený dňa 31. 5. 2023, takže 15-dňová odvolacia lehota uplynula žalobcovi dňom 15. 6. 2023; žalobca však odvolanie podal až dňa 19. 6. 2023, t.j. štyri dni po uplynutí zákonnej lehoty. Navrhoval preto z tohto dôvodu odvolanie žalobcu odmietnuť ako oneskorene podané ( § 386 písm. a/ CSP ). V prípade, ak by sa odvolací súd nestotožnil s dôvodmi na odmietnutie odvolania, žalovaný napadnutý rozsudok označil za vecne správny, zákonný a presvedčivo odôvodnený. Napadnutý rozsudok nie je prekvapivým rozhodnutím, keď podstatou rozhodnutia súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré boli predmetom dokazovania a argumentácie oboch strán sporu prezentovaných vo vyjadreniach pred súdom. Žalobca ( rovnako aj žalovaný ), mal možnosť reagovať na všetky prednesené argumenty a navrhnúť dôkazy na podporu
svojich tvrdení. K výhradám žalobcu smerujúcim k určitej korekcii pôvodného predbežného právneho posúdenia novým zákonným sudcom žalovaný uviedol, že neskôr ustanovený zákonný sudca nie je v rámci rozhodovania viazaný predbežným právnym názorom predchádzajúceho zákonného sudcu; navyše žalobca zastúpený právnou zástupkyňou mal opakovane možnosť a priestor reagovať na korekciu predbežného právneho posúdenia zo strany zákonného sudcu, pričom tento aj reálne využili. Ak súd nerozhodol podľa predstavy žalobcu, tento mohol byť v konečnom dôsledku z rozsudku prekvapený, avšak nejde o prekvapivé rozhodnutie, ktoré by bolo popretím práva na spravodlivý proces. 6/ Žalovaný vo vyjadrení uviedol, že sa autor článku kriticky zamýšľal nad celkovým výberom kandidátov na funkciu poslancov NS SR, a to najmä s ohľadom na ich osobnostnú výbavu. Žalobca bol v čase zverejnenia sporného článku opakovane právoplatne odsúdený za ekonomickú a násilnú trestnú činnosť. Značnú časť trestnej činnosti žalobca spáchal verejne, mimoriadne pohoršujúcim spôsobom a navyše sčasti v čase, kedy vykonával mandát poslanca NS SR, príp. mandát poslanca mestského zastupiteľstva. Samotným výkonom verejných funkcií v spojení so spáchanou trestnou činnosťou sa zo žalobcu stala osoba verejného záujmu a tohto statusu sa žalobca nezbavil a ani zbaviť nemôže Médiá ako aj široká verejnosť poznajú minulosť žalobcu, nakoľko jeho trestné kauzy boli široko medializované. V čase zverejnenia článku aj sám žalobca dobrovoľne a z vlastnej iniciatívy opakovane poskytoval mediálne vyjadrenia; žalobca tak dlhodobo aj vlastným konaním vytváral podnety na ďalšiu medializáciu jeho osoby, následkom čoho jeho osoba zostávala témou verejnej diskusie. Ako žalobca tak aj Y. E. boli trestne stíhaní za ekonomickú a násilnú trestnú činnosť, páchanú najmä v čase, kedy obaja zastávali verejné funkcie. Trestné skutky v prípade žalobcu a poslanca E. síce neboli totožné, avšak ich jednotiacu paralelu predstavovala skutočnosť, že politicky činné osoby sa namiesto úcty k zákonom a k rešpektu k základným spoločenským normám, opakovane dopúšťali páchania závažnej trestnej činnosti. Žalovaný naďalej odmietal tvrdenie žalobcu, že by sporný článok zasiahol do súkromia a dôstojnosti žalobcu; zverejnenie celého mena a priezviska žalobcu ako bývalého politika je bežnou novinárskou praxou, ktorá neodporuje objektívnemu právu. Žalovaný doplnil, že sa na neho ako vydavateľa periodickej tlače v zmysle § 12 ods. 3 Obč. zák. vzťahuje aj tzv. spravodajská licencia, ktorá ho oprávňuje informovať verejnosť o skutočnostiach týkajúcich sa žalobcu, vrátane jeho mena a priezviska. Žalovaný síce v spornom článku informoval o žalobcovi kriticky, avšak predmetná kritika bola vecná, primeraná a vychádzala z pravdivých a overených informácií a nepresiahla prípustnú mieru intenzity v takej miere, ktorú by už v demokratickej spoločnosti nebolo možné akceptovať. Navrhoval napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať mu nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. 7/ Na vyjadrenie žalovaného podal žalobca odvolaciu repliku (č.l. 750 a nasl. spisu). Žalobca trval na tom, že odvolanie proti rozsudku podal riadne a včas v 15 dňovej lehote po prevzatí rozsudku dňa 8. 6. 2023, nesúhlasil preto s návrhom žalovaného, aby odvolací súd jeho odvolanie ako oneskorene podané odmietol. Problém, na ktorý žalovaný upozorňuje, spočíva v pochybení súdu pri doručovaní rozsudku sporovým stranám pre nedoručenie notifikácie ako podmienky úspešného doručenia úradného dokumentu. Tento nedostatok a údaje v doručenke založenej v elektronickom súdnom spise žalobca namietal v osobitnom podaní zo dňa 30. 10. 2023. porovnaním dvoch doručeniek od právnych zástupcov sporových strán nachádzajúcich sa v elektronickom súdnom spise je zrejmé, že údaje o doručení rozsudku sú identické, čo je z technického hľadiska vylúčené a matematická pravdepodobnosť zhody údajov doručenia sa v tomto smere rovná nule. Je tak nevyhnutné, aby sa k veci vyjadril aj správca servera príslušného súdu a vysvetlil, z akého dôvodu nebola doručená právnej zástupkyni žalobcu notifikácia a až po tomto zistení zvoliť ďalší postup pri odstraňovaní závady v doručení. Znamená to, že k platnému doručeniu rozsudku nedošlo a možno sa domnievať, že sa tak stalo nielen z právneho zástupcu žalobcu ale aj u žalovaného. Zopakoval, že názor žalovaného, podľa ktorého neskôr ustanovený zákonný sudca nie je viazaný v rámci rozhodovania predbežným právnym názorom pôvodného zákonného sudcu, je samoúčelný, nemá oporu v žiadnom ustanovení CSP, naopak odporuje ust. § 181 ods. 2 CSP, § 215 CSP, § 217 ods. 1 CSP, čl. 15 CSP, čl. 16 ods. 1 a ods. 2 CSP ako aj zásade iura novit curia. Pokiaľ by sa pripustila teória žalovaného, že čo sudca, to iný právny názor na tú istú právnu vec v tom istom štádiu konania, znamenalo by to prehlbovanie stavu právnej neistoty v štádiu po vyslovení predbežného právneho posúdenia. Žalovaný neprimerane nafukuje a zovšeobecňuje staré kauzy, keď trestné konania týkajúce sa žalobcu boli v čase publikovania komentára dávno skončené a ohľadom skutkov týkajúcich sa exposlanca Jánoša sa v čase publikovania komentára viedlo len vyšetrovanie, teda platila zásada prezumpcie neviny, pričom neskôr bol exposlanec E.Á. v celom rozsahu spod obžaloby oslobodený. Žalovaný raz tvrdí, že bolo vylúčené, aby cieľom autora článku bolo hanenie žalobcu a že nepredstavuje kritiku žalobcu, na druhej strane volí až expresívne prostriedky na to, aby všetky dostupné informácie negatívneho charakteru použil voči žalobcovi za účelom kritiky jeho osoby a naviac všetky prekrucuje a zveličuje. Žalovaný tvrdí, že označenie žalobcu za „negatívny príklad“ je
legitímne a že požíva ochranu ako sloboda prejavu. Avšak komentár s rovnakým nadpisom za rovnakých okolností by pociťovala ako zásah do svojich osobnostných práv akákoľvek osoba a žalovaný je v plnom rozsahu zodpovedný za jeho uverejnenie. Keďže nejde o spravodajstvo, ale len o komentár jednotlivca, na zverejnenie mena a priezviska ako aj ďalších údajov o osobe žalobcu sa nevzťahuje spravodajská licencia, a teda ich použitie v komentári nebolo legitímne. Súd prvej inštancie nevyhodnotil zásadnú okolnosť, a to zistenie, že exposlanec E. bol oslobodený spod všetkých skutkov obžaloby. Stalo sa tak až po podaní žaloby a tento medzník je pre prijatie záverov v tomto konaní veľmi dôležitý. Teda, ak bol exposlanec E. následne spod obžaloby oslobodený, neexistoval žiadny legitímny dôvod pre vyslanie negatívneho signálu do spoločnosti na nastolenie verejnej diskusie, kritika žalobcu v bulvárnom formáte bola neopodstatnená, neaktuálna, nemiestna. Medzi dvomi exposlancami neexistovali žiadne paralely ani kauzálna súvislosť, a preto komentár preukázateľne stratil akúkoľvek silu a význam, ktoré mu pripisuje žalovaný. To tiež znamená, že tieto informácie neboli relevantné ani v čase jeho uverejnenia, pre ich šírenie do spoločnosti. Žalobca vníma komentár ako akt pomsty aj za to, že jeho pričinením sa bývalý svokor autora článku A. M. nedostal do vrcholovej politiky. Komentár plný vykonštruovaných informácií vyvolal vo vtedajšej atmosfére u žalobcu strach a obavy z možných nenávistných prejavov voči jeho osobe a jeho rodinným príslušníkom. Žalobca trval na podanom odvolaní a navrhoval, aby odvolací súd jeho odvolaniu vyhovel v plnom rozsahu. 8/ Na č.l. 763 spisu sa nachádza pokyn zákonného sudcu na opätovné doručenie rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 12. 4. 2023 sp. zn. 5C/69/2015 - 718 právnej zástupkyni žalobcu ako aj právnemu zástupcovi žalovaného ( doručenky pripojené na č.l. 763 spisu ), a to z dôvodu závadného v poradí prvého doručovania predmetného rozsudku súdu. Na č.l. 766 spisu je potom založené odvolanie žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 12. 4. 2023 ( po jeho opätovnom doručení ), s identickým obsahom ako odvolanie, doručené súdu dňa 19. 6. 2023 ( č.l. 725 a nasl. spisu ). S poukazom na opätovné doručenie rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 12. 4. 2023 sp. zn. 5C/69/2015 - 718 ( spolu s vyjadrením žalobcu - replikou ) podal žalovaný písomné vyjadrenie ( č.l. 773 spisu ) - dupliku, v ktorej uviedol, že naďalej zotrváva na svojej námietke oneskorene podaného odvolania zo strany žalobcu, poukazujúc na skutočnosť, že podľa údajov v elektronickom súdnom spise bol rozsudok zo dňa 12. 4. 2023 doručený právnej zástupkyni žalobcu dňa 31. 5. 2023, pričom žalobca podal odvolanie proti nemu až dňa 19. 6. 2023, t.j. po uplynutí odvolacej lehoty. Obdobne je po uplynutí odvolacej lehoty podané aj druhýkrát podané odvolanie žalobcu zo dňa 24. 11. 2023. Podľa žalovaného nemôže súd bez ďalšieho pristúpiť k opätovnému doručovaniu rozsudku zo dňa 12. 4. 2023 a tým de facto bez zákonného dôvodu prinavrátiť žalobcovi zmeškanú lehotu na odvolanie. K replike žalobcu žalovaný dodal, že zo trváva na všetkých svojich skutkových tvrdeniach a právnych argumentoch. Žalobca v replike len zopakoval tvrdenia zo svojho odvolania. Žalovaný v doplnenom písomnom vyjadrení ( doručenom súdu dňa 2. 2. 2024, č.l. 784 a nasl. spisu ) zopakoval svoju predchádzajúcu argumentáciu v spore a doplnil, že hoci žalobca požaduje v konaní aj priznať mu relutárnu satisfakciu, v priebehu konania nikdy nešpecifikoval, aké konkrétne následky na jeho osobnostných právach mu mal spôsobiť sporný článok žalovaného a v tomto smere ani nenavrhol vykonať žiadne dôkazy, a to napriek tomu, že ho zaťažovalo bremeno tvrdenia ako aj dôkazné bremeno. 9/ Odvolací súd v danej právnej veci skúmal včasnosť podania odvolania a v tejto súvislosti aj okolnosti doručovania rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 12. 4. 2023 sp. zn. 5C/69/2015 - 718 stranám sporu, a teda aj potrebu opakovaného doručovania predmetného rozsudku. Zistil pritom ( v spolupráci s dozornou úradníčkou krajského súdu ), že v elektronickom registri v konaní sp. zn. 9Co/118/2023 sú v elektronickom súdnom spise uložené doručenky z hybridného doručovania rozsudku právnym zástupcom strán sporu, ktorým predchádza informácia o prijatí správy na spracovanie zo dňa 30. 5. 2023. Na oboch doručenkách ( ako právnej zástupkyne žalobcu tak aj právneho zástupcu žalovaného ) je vyznačený dátum úspešného doručenia rozsudku dňa 31. 5. 2023 o 00.00 hod., čo sa javí ako vysoko nepravdepodobné. Práve v tomto období došlo k migrácii elektronických dát ( spisov ) na novovzniknuté súdy z dôvodu súdnej mapy ( 31. 5. 2023 ); v tomto období sa vyskytovala rôzna chybovosť záznamov, strata záznamov, duplicita a iné chyby v elektronických záznamoch, z ktorého dôvodu nemožno údaj o doručení rozsudku dňa 31. 5. 2023 brať ako hodnoverný. Dozorná úradníčka ďalej zistila, že pokiaľ ide o spôsob samotného doručovania, ak by išlo o úradnú zásielku, táto by bola označená v doručenke ako „úradný list - fikcia - úradná zásielka“. Keďže však spôsob doručovania bol označený ako „úradný list doporučene + doručenka“ a nebola vyznačená služba „do vlastných rúk“, nie je možné ju považovať za zásielku doručovanú do vlastných rúk, ktorú službu úradná zásielka obsahuje automaticky. 10/ Z Predkladacej správy súdu prvej inštancie, ktorou bola odvolaciemu Krajskému súdu v Bratislave predložená predmetná vec na rozhodnutie o odvolaní žalobcu proti rozsudku zo dňa 12. 4. 2023 ( č.l. 777 ) plynie, že súd prvej inštancie napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie doručoval stranám sporu
dvakrát; prvýkrát bol rozsudok doručovaný nesprávnym spôsobom, len doporučene ako „úradný list doporučene + doručenka“ ( obe doručenky pripojené na č.l. 724 s dátumom doručenia dňa 31. 5. 2024 o 00.00 hod. ). K opakovanému doručeniu rozsudku právnym zástupcom strán sporu došlo už správnym spôsobom elektronicky do vlastných rúk, s potvrdením doručenia a úložnou lehotou ako „úradný list fikcia - úradná zásielka“ ( obe doručenky pripojené na č.l. 763 spisu ). 11/ Odvolací súd v tejto súvislosti zistil, že žalobca podal odvolanie ešte dňa 19. 6. 2023 ( č.l. 725 a nasl. spisu ), t.j. po tom, ako sa dozvedel o tom, ako o jeho žalobe rozhodol súd na pojednávaní dňa 12. 4. 2023, na ktorom bol žalobca osobne prítomný ( č.l. 708, 709 spisu ), teda, že jeho žaloba bola zamietnutá a žalovanému bol priznaný nárok na úplnú náhradu trov konania, pričom samotný rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 12. 4. 2023 sp. zn. 5C/69/2015 - 718 mu bol účinne cestou jeho právnej zástupkyne doručený dňa 23. 11. 2023 ( doručenka na č.l. 763 spisu ). V danom prípade teda nastala situácia, kedy bolo žalobcom podané odvolanie skôr, než mu bol rozsudok súdu prvej inštancie riadne doručený, v súlade so zákonom. 12/ Žalovaný navrhoval odvolanie žalobcu odmietnuť ako oneskorene podané, keď poukazoval na to, že podľa v spise založenej doručenky, bol predmetný rozsudok žalobcovi ( jeho právnej zástupkyni ) doručený dňa 31. 5. 2023, pričom odvolanie samotné bolo žalobcom podané na súde dňa 19. 6. 2023, t.j. štyri dni po márnom uplynutí 15-dňovej odvolacej lehoty. Avšak, vzhľadom na zistenie, že predmetný rozsudok nebol prvýkrát doručovaný obom stranám sporu elektronicky do vlastných rúk, bol postup súdu prvej inštancie, ktorý po tomto zistení pristúpil k opakovanému doručovaniu predmetného rozsudku, správny, a teda za deň účinného doručenia rozsudku súdu prvej inštancie žalobcovi je nutné považovať dátum 23. 11. 2023. Odvolanie, podané žalobcom dňa 19. 6. 2023, tak bolo podané v čase, kedy už síce žalobca poznal, ako súd prvej inštancie rozhodol o jeho žalobe, avšak rozsudok mu ešte nebol riadne doručený, a teda odvolacia lehota ( § 362 ods. 1 prvá veta CSP ) mu ešte nezačala plynúť. V tejto súvislosti súdna prax ustálila, že odvolanie, ktoré bolo podané po vyhlásení rozsudku, je účinné aj vtedy, ak k nemu došlo ešte pred doručením rozsudku, a teda pred začiatkom behu odvolacej lehoty ( porovnaj 1 Cz 84/73, Zborník IV ). K uvedenému záveru dospela súdna prax ešte za účinnosti predchádzajúcej procesnej normy ( Občianskeho súdneho poriadku ), odvolací súd však nevidí dôvod, pre ktorý by predmetný záver nebolo možné akceptovať aj v podmienkach účinnosti aktuálnej procesnoprávnej úpravy ( Civilného sporového poriadku ). 13/ Odvolací súd tak dospel k záveru, že odvolanie žalobcu bolo podané riadne a včas, a teda že tu nebol daný dôvod na jeho odmietnutie ako oneskorene podané, v zmysle § 386 písm. a/ CSP, ako navrhoval žalovaný. Z uvedeného dôvodu odvolací súd v predmetnej právnej veci stanovil termín verejného vyhlásenia rozsudku na deň 27. 3. 2025 o 9.45 hod., na ktorom však zistil, že žalobca v daný deň 27. 3. 2025 ráno o 7.47 hod. doručil odvolaciemu súdu späťvzatie žaloby v celom rozsahu, bez uvedenia akýchkoľvek dôvodov. Po tomto zistení odvolací súd upustil od verejného vyhlásenia rozsudku v danej veci, keďže na postup v zmysle § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 CSP neboli splnené podmienky. 14/ Podľa § 370 ods. 1 CSP, ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. 15/ Podľa § 370 ods. 2 CSP súd späťvzatie žaloby nepripustí, ak s tým protistrana z vážnych dôvodov nesúhlasí. Ak späťvzatie žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a konanie zastaví. 16/ Vzhľadom na dispozitívny úkon žalobcu, spočívajúci v späťvzatí žaloby v celom rozsahu, odvolací súd v zmysle citovaného ust. § 370 ods. 2 CSP vyzval žalovaného na vyjadrenie k späťvzatiu žaloby, t.j. či so späťvzatím žaloby a zastavením konania súhlasí a pokiaľ nie, nech uvedie, z akých dôvodov. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení (č.l. 809, 810 spisu) so späťvzatím žaloby žalobcom nesúhlasil, navrhoval, aby odvolací súd späťvzatie žaloby nepripustil a aby následne vo veci rozhodol tak, že rozsudok súdu prvej inštancie potvrdí v celom rozsahu a žalovanému tiež prizná nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 17/ Dôvod svojho nesúhlasu so späťvzatím žaloby žalovaný videl v tom, že jednak žalovaný vo veci samej uspel v konaní na súde prvej inštancie, čo je legitímny vážny dôvod jeho nesúhlasu sám osebe, ale tiež v tom, že žalobca ku späťvzatiu žaloby pristúpil až po tom, ako odvolací súd vo veci stanovil termín verejného vyhlásenia rozsudku, t.j. že žalobca konal účelovo a špekulatívne. Postup žalobcu považuje žalovaný za reakciu na skutočnosť, že odvolací súd mal zjavne v úmysle napadnutý rozsudok potvrdiť v celom rozsahu; žalobca sa tak cestou späťvzatia žaloby pokúša jednak odvrátiť neúspech v súdnom spore a zároveň dosiahnuť zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie. Osobitne
žalovaný poukazoval na to, že v predmetnom spore sa rieši aj precedentná právna otázka, a síce otázka tzv. práva na zabudnutie. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku zdôraznil, že je právom médií informovať o trestnej činnosti žalobcu spáchanej počas ( prípadne krátko po skončení ) výkonu verejnej funkcie, a to aj po uplynutí dlhšieho časového obdobia od takýchto skutkov. Nevidel teda žiadny udržateľný dôvod na úplné obmedzenie práva médií pripomínať spätne trestnú činnosť bývalých verejných funkcionárov; prípadné obmedzenie základných práv žalovaného považoval súd prvej inštancie za neudržateľné a celkovo nelegitímne. Žalovaný dodal, že žalobca vedie väčší počet súdnych sporov proti rôznym médiám, pričom v konaniach zhodne namieta, že médiá už údajne s väčším časovým odstupom nemajú právo pripomínať jeho trestnú činnosť. Prípadné právoplatné súdne rozhodnutie v tomto spore v neprospech žalobcu by tak v konečnom dôsledku mohlo byť ( z pohľadu žalobcu negatívnym ) precedensom aj pre iné súdne spory vedené žalobcom voči iným médiám. Žalovaný preto považuje tento súdny spor za dôležitý aj z hľadiska formovania ústavných limitov slobody prejavu. 18/ V danom prípade došlo k späťvzatiu žaloby žalobcom ( v celom rozsahu ) po tom, ako súd prvej inštancie svojím rozsudkom zo dňa 12. 4. 2023 žalobu žalobcu zamietol, pričom žalobca zamietajúci rozsudok súdu prvej inštancie napadol včas podaným odvolaním. Zákon vyžaduje v citovanom ust. § 370 ods. 2 CSP súhlas žalovaného so späťvzatím žaloby, keďže zákon počíta so situáciou, kedy s ohľadom na konkrétne okolnosti daného prípadu môže mať žalovaný záujem na autoritatívnom rozhodnutí súdu, a teda so späťvzatím žaloby nemusí súhlasiť. Pokiaľ by súd tieto dôvody posúdil ako vážne, konanie by nezastavil. Dôkazné bremeno o existencie vážnych dôvodov v konaní nesie žalovaný. Samotný Civilný sporový poriadok pojem „vážne dôvody“ nevymedzuje, túto otázku nerieši; posudzovanie vážnosti dôvodov je tak výlučne vecou voľnej úvahy a hodnotiaceho úsudku súdu. Tie nemôžu byť svojvoľné, pretože súd pri posudzovaní závažnosti dôvodov berie zreteľ na jednotlivé skutkové okolnosti prípadu a na povahu uplatňovaného nároku a hodnotí predovšetkým možné dôsledky zastavenia konania z hľadiska právneho a faktického stavu vzťahov medzi stranami a dopad na postavenie strán, hlavne žalovanej strany, s prihliadnutím na mieru ohrozenia jeho práv a právom chránených záujmov ( porovnaj napr. uznesenie NS SR zo dňa 22. 9. 2010, sp. zn. 4Cdo/136/2010 ). 19/ Odvolací súd posudzujúc otázku, či sú na strane žalovaného dané vážne dôvody jeho nesúhlasu so späťvzatím žaloby žalobcom, dospel k záveru, že tieto nie sú dané, a preto podľa ust. § 370 ods. 1, ods. 2 CSP späťvzatie žaloby pripustil, rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a konanie zastavil. Predmetom konania bola žaloba žalobcu na ochranu osobnosti, t.j. súkromnoprávny spor, ktorý v štádiu konania pred súdom prvej inštancie skončil zamietnutím žaloby žalobcu v plnom rozsahu. Bez toho, aby odvolací súd prejudikoval svoje prípadné meritórne rozhodnutie v odvolacom konaní v danej veci, tak aj v prípade nepripustenia späťvzatia žaloby žalobcom a následného pre žalovaného priaznivého potvrdzujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu, by taký výsledok konania nemal pre žalovaného pozitívnejšie právne či iné dôsledky, než aké bude mať zastavenie konania. Žalovanému v konaní o ochranu osobnosti bol ako úspešnej strane súdom prvej inštancie priznaný nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu; vzhľadom na okolnosť, že dôvodom zastavenia konania je späťvzatie žaloby žalobcom, ktorý je procesne zodpovedný za výsledok konania ( ako bude bližšie rozvedené v texte nižšie ), žalovaný nebude ukrátený ani na tomto nároku. Zastavenie konania nebude mať na právny či faktický stav žalovaného žiadne negatívne následky. Z uvedených dôvodov žalovaným prezentované dôvody jeho nesúhlasu so späťvzatím žaloby odvolací súd nevyhodnotil ako vážne, bez ohľadu na to, že zastavenie konania bude znamenať, že sa odvolací súd nebude zaoberať riešením otázky tzv. práva na zabudnutie. 20/ Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. 21/ Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 22/ Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 23/ Keď súd zastavuje konanie, musí sa pri rozhodovaní o trovách konania zaoberať otázkou, či niektorá zo strán sporu zavinila, že konanie muselo byť zastavené. Zavinenie súd pritom posudzuje čisto z procesného hľadiska ( t.j. podľa procesného výsledku ). Nárok na náhradu trov konania teda musí mať oporu v ustanoveniach procesného práva, a nie hmotného. V tých prípadoch, kedy zastavenie konania zavinila strana sporu, prizná súd protistrane náhradu trov konania, ktoré účelne vynaložila na uplatnenie alebo bránenie svojho práva. 24/ Citované ust. § 256 ods. 1 CSP vyžaduje zodpovednosť za zavinenie tej strany sporu, ktorej procesný úkon mal za následok zastavenie konania. Ak je dôvodom zastavenia konania späťvzatie žaloby, platí, že žalobca nezavinil zastavenie konania vtedy, ak vzal späť žalobu, ktorá bola podaná
dôvodne, pre správanie žalovaného; je tomu tak napr. vtedy, keď žalovaný po začatí konania zaplatil žalobcovi uplatňovanú pohľadávku alebo s ním uzavrel dohodu a pod. Znamená to, že ak má správanie, ktoré spôsobilo zastavenie konania, ísť na ťarchu žalovaného, musí ísť z procesného hľadiska o takú situáciu, kedy sa žalovaný zachová v intenciách žalobného návrhu ( petitu ), t.j. nastane situácia, kedy bola požiadavka žalobcu splnená neskorším správaním sa ( konaním ) žalovaného, bez toho, aby o veci meritórne rozhodol súd. V takýchto prípadoch má žalobca právo, aby mu žalovaný nahradil trovy, ktoré účelne vynaložil na uplatňovanie svojho práva. Pokiaľ o takýto prípad nejde, je nutné uzavrieť, že to bol žalobca, kto zavinil ( z procesného hľadiska ), že konanie muselo byť zastavené. Potom má naopak žalovaný právo, aby mu žalobca nahradil trovy, ktoré účelne vynaložil na bránenie svojho práva. 25/ O náhrade trov celého ( prvoinštančného aj odvolacieho ) konania rozhodol odvolací súd tak, že žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Rozhodol tak s ohľadom na skutočnosť, že žalobca tým, že vzal žalobcu späť, nesie procesnú zodpovednosť za zastavenie konania v súlade s § 256 ods. 1 CSP, nakoľko dôvod späťvzatia žaloby žalobcom nespočíval v tom, že by sa žalovaný zachoval v zmysle požiadavky žalobcu ( nesplnil žiadny z nárokov uplatňovaných žalobcom v žalobnom petite ). Nemožno tak uzavrieť, že by žaloba žalobcu bola podaná dôvodne. Potom prináleží žalovanému náhrada trov konania ako úspešnej strane sporu podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 256 ods. 1 CSP. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne vyšší súdny úradník súdu prvej inštancie samostatným uznesením, po právoplatnosti tohto rozhodnutia. 26/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 ( § 3 ods. 10 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP ). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.2 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods.2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 CSP).