Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 7CoCsp/12/2025 1118217218 19. 11. 2025 JUDr. Mariana Harvancová ECLI:SK:KSBA:2025:1118217218.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Harvancovej a členov senátu Mgr. Adely Unčovskej a Mgr. Niny Dubovskej, v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt C. XX, D., o zaplatenie 1.687,73 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 27.01.2025, č.k. B1- 4Csp/69/2018-756, takto rozhodol: I Rozsudok súdu prvej inštancie sa v časti napadnutého výroku I., ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1343,36 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku potvrdzuje a vo zvyšnej časti sa napadnutý výrok I. mení tak, že žaloba žalobcu sa zamieta. II. Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 59,12 %. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom ( v poradí druhým) súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.454,12 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku ( výrok I.), vo zvyšku žalobu zamietol ( výrok II.), žalobcovi priznal proti žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 72,3%, ktorú bude žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi v tomto rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej ( výrok III.). 2. Súd prvej inštancie rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil ust. § 497, § 501 ods. 1, § 502 ods. 1, § 503, § 504, § 708 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“) § 1 ods. 2 prvá veta, § 2, § 7 ods. 1, § 7 ods. 16,17, § 10 ods. 1,2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z.z.. alt. zákon o spotrebiteľských úveroch“), § 2 zákona č. 266/2005 o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 266/2005 Z.z.“), § 40, § 52 ods. 1,3,4, § 53 ods. 1 a 5 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“). Vecne rozhodnutie odôvodnil tým, že zmluvu o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania uzavretú dňa 06.02.2018 medzi žalobcom a žalovaný posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vo vzťahu k námietke žalovaného, že v zmluve absentujú zákonom stanovené náležitosti uviedol, že pre daný typ zmluvy o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie, čo bol prípad danej veci, sa vzťahujú ustanovenia § 10 ods. 1 písm. a) až c) zákona č. 129/2010 Z. z. Dokazovaním bolo zistené (ods. 16 vyššie), že predmetná zmluva obsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a), b), d), f),g), i), j), x) a aa), ako aj dojedanie o povinnosti žalovaného kedykoľvek zaplatiť takýto úver na žiadosť veriteľa v plnej výške, a tiež dojednanie o výške poplatkov spojených so spotrebiteľským úverom od uzavretia zmluvy a podmienky, za akých sa tieto poplatky môžu meniť. Pokiaľ žalovaný namietal neprijateľnosť zmluvných podmienok, konkrétne v bodoch 2, 5, 6, 9 a 12
súd uviedol, že nezistil, že by zmluva o úvere obsahovala takéto zmluvné podmienky. Ustanovenie bodu 2 zmluvy o úvere, obsahuje dojednanie o konkrétnych poplatkoch, ktoré mienil žalobca účtovať žalovanému, pričom sú vyjadrené pevnou sumou a sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne. Uplatnenie týchto poplatkov je viazané na žiadosť klient o prehodnotenie výšky prečerpania, za potvrdenia a súhlasy k úverom, za nedovolené prečerpanie účtu, za nedovolené prečerpanie účtu po upozornení a za poplatok za výzvu na splatenie nepovoleného prečerpania účtu. Takéto jednoznačné vymedzenie poplatkov nemožno považovať v nijakom smere za nerovnováhu v právach a povinnostiach a už vôbec nie za značnú nerovnováhu, ktorá je pojmovým znakom toho, aby bola zmluvná podmienka považovaná za neprijateľnú podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ustanovenie bodu 5 zmluvy o úvere, ktorú žalovaný namietal obsahovalo vyhlásenie žalovaného o tom, že nie je klientom s osobitným vzťahom k banke v zmysle zákona č. 481/2001 Z. z. o bankách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o bankách“), preto nezakladalo značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech žalovaného. Žalobca ako banka bol povinný podľa § 35 ods. 1 zákona o bankách zisťovať, či má klient osobitný vzťah s bankou, čo by malo v prípade kladnej odpovede ďalšie právne dôsledky v zmysle zákona o bankách, preto plnenie zákonnej povinnosti banky nemôže byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. K ust. bodu 6 zmluvy o úvere súd uviedol, že toto obsahuje dojednanie o práve žalobcu poskytovať bankové tajomstvo vyplývajúce zo zmluvy a o splácaní úveru subjektom podľa VOP a podľa zákona, t.z. jedná sa o plnenie oprávnenia podľa § 91 ods. 4 zákona o bankách, preto nemôže vyvolávať značnú nerovnováhu v právach alebo povinnostiach žalovaného. Vo vzťahu k poskytovaniu informácií o žalovanom subjektom uvedeným vo VOP, tieto subjekty sú vymenované v bode 15 VOP, pričom ich poskytovanie je viazané na splnenie dvoch podmienok: po prvé, informácie sú žalobcom poskytované so súhlasom klienta, ktorý klient udeľuje samotným uzatvorením zmluvy o bankovom obchode a po druhé, informácie, ktoré sú chránené bankovým tajomstvom, žalobca zabezpečí ich ochranu záväzkom mlčanlivosti tretej osoby, pokiaľ takáto osoba nie je viazaná mlčanlivosťou podľa platných právnych predpisov, t.z. nezakladá značnú nerovnováhu v právach alebo povinnostiach v neprospech žalovaného, tak ako to predpokladá § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ustanovenie bodu 9 zmluvy o úvere, nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, keďže umožňuje vykonať voľbu v prípade záujmu spotrebiteľa o riešenie sporov s bankou v rozhodcovskom konaní a to, že žalovaný odmietol je dôkazom toho, že žalovaný si mohol zvoliť jednu z možností a zvolil si, že o riešenie sporov cestou rozhodcovského konania nemá záujem. O neprijateľnú zmluvnú podmienku nejde ani v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, pretože to predpokladá, že by muselo ísť o rozhodcovské konanie bez splnenia podmienok ustanovených osobitným zákonom, čo nie je prípad danej veci. Žalovaný odmietol riešiť spory v rozhodcovskom konaní, no i v prípade súhlasu by si tento súhlas vyžiadal uzatvorenie ďalšej rozhodcovskej zmluvy, čo je výslovne v texte bodu 9 zmluvy o úvere uvedené. Ustanovenie bodu 12 zmluvy o úvere, ktorý žalovaný tiež namietal, obsahuje vyhlásenie žalovaného, že mu v predstihu boli poskytnuté všetky informácie podľa zákona č. 266/2005 Z. z. a že sa s nimi oboznámil a uložil si ich na vhodné médium. Ani v tomto prípade nešlo o neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. l) Občianskeho zákonníka, pretože nejde o prenos dôkazného bremena na spotrebiteľa. Spotrebiteľ má právo namietať aj napriek uvedenému vyhláseniu, ak mu informácie neboli poskytnuté v primeranom časovom predstihu pred uzatvorením zmluvy alebo že si ich nemohol uložiť. V danom prípade bola zmluva o úvere uzatvorená v rámci mobilnej aplikácie mobilného bankovníctva, čo vyplynulo z dokazovania, bolo na žalovanom, aby sa oboznámil so všetkými podmienkami, ktorých súčasťou bola aj zmluvná dokumentácia. Vyhlásenie žalovaného ako vyhlásenie zmluvnej strany nezakladá žiadne vychýlenie rovnováhy v neprospech žalovaného a už vôbec takej rovnováhy, ktorá by bola značná ako to predpokladá § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vzhliadnuc k uvedenému súd námietky žalovaného smerujúce proti zmluvným podmienkam pre ich neprijateľnosť v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka posúdil ako nedôvodné. Následne sa súd zaoberal námietkou žalovaného, či si žalobca splnil povinnosť podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.. Dokazovaním bolo zistené, že v čase uzatvorenia zmluvy o úvere dňa 06.02.2018 žalobca viedol pre žalovaného osobný účet už od roku 2013. Žalobca si zabezpečil informácie z registra bankových informácií, no povinnosť posúdiť schopnosť žalovaného splácať daný úver si splnil žalobca len formálne. Mal za to, že vyčerpať zákonnú povinnosť vynaložiť odbornú starostlivosť tým, že sa veriteľ uspokojí s tým, že zabezpečil informácie z registra bankových informácií alebo že formálne disponuje informáciami o obratoch na účte klienta nestačí, pretože musí tieto informácie aj po materiálnej stránke vyhodnotiť. Uzavrel tak, že žalobca pred uzatvorením zmluvy o úvere dňa 06.02.2018 v rozpore s § 7 ods. 1, ods. 16 písm. b) a ods. 17 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. neposúdil s odbornou starostlivosťou schopnosť žalovaného splácať spotrebiteľský úver a neprihliadol na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Vzhľadom na tento
záver súd podľa § 10 ods. 2 druhá veta zákona č. 129/2010 Z. z. dospel k záveru, že žalobca sa dopustil hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., preto sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Na základe vykonaného dokazovania súd zistil, že na bežnom účte žalovaného ku dňu zatvorenia účtu dňa 27.09.2018 čerpaním z jeho prostriedkov a zúčtovaním úrokov a poplatkov žalobcu bol záporný zostatok vo výške 1.687,73 eur. Z tejto sumy však dlžná suma istiny úveru predstavuje len sumu 1.454,12 eur, pričom ostatok predstavuje poplatky (55,98 eur), zmluvnú pokutu (45 eur), ktorú je potrebné pre dané účely považovať za poplatok, keďže ich zakotvenie ako „poplatku“ vyplýva výslovne z bodu 2 zmluvy o úvere a zmluvné úroky do uzavretia účtu (132,60 eur). Vzhľadom na to, že súd posúdil úver ako bezúročný a bez poplatkov, ustálil, že žalobcovi vznikol nárok na vrátenie sumy 1.454,12 eur, preto v časti žalobe žalobcu vyhovel a vo zvyšku (sume 233,61 eur a v časti požadovaného zmluvného úroku pri nepovolenom prečerpaní vo výške 28% ročne zo sumy 1.687,73 eur od 28.09.2018 do zaplatenia) súd žalobu zamietol ako nedôvodnú. Nad rámec uvedeného súd uviedol, že námietka žalovaného o premlčaní nároku nie je dôvodnou. Dokazovaním bolo zistené, že žalobca znížil limit povoleného prečerpania na 0 eur dňa 18.09.2018, pričom toto zníženie limitu na 0 eur možno podľa bodu 8.9 VOP považovať za žiadosť o splatenie povoleného prečerpania, pričom v takom prípade vznikla podľa tohto ustanovenia žalovanému povinnosť vrátiť prostriedky do 7 dní, čo je povinnosť, ktorú žalovaný nesplnil. Po uplynutí tejto lehoty dňa 26.09.2018 sa žalovaný dostal do omeškania podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na to, že žalobca doručil žalobu súdu už dňa 25.10.2018, t. j. o necelý mesiac, je bez ďalšieho zjavné, že nedošlo k premlčaniu nároku žalobcu v trojročnej lehote tak ako to predpokladá § 100 ods. 1 a § 101 Občianskeho zákonníka. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255 ods. 2, § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a zohľadnil, že žalobca bol v konaní úspešný v rozsahu 86,16% žalovaného nároku, žalovaný v rozsahu v 13,84% žalovaného nároku, čistý úspech žalobcu bol v rozsahu 72,3%. Vzhľadom na to, že žalobca bol v spore úspešný len v pomernej časti, súd vo výroku III. v súlade s priznal žalobcovi proti žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 72,3%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP do 60 dní po právoplatnosti rozsudku. 3. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo výroku I. a výroku III. podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f) a h) CSP. Poukázal na svoje tvrdenia, že žalobca mu neposkytol žiadne finančné prostriedky. Pokiaľ žalobca odkazoval na Žiadosť o splatenie povoleného prečerpania, túto k žalobe nepriložil. Mal za to, že neexistuje nepovolený debet ani nepovolené prečerpanie. Namietal, že súd prvej inštancie urobil chybu v bode 69 odôvodnenia rozhodnutia, keď uviedol, že úroky do uzavretia účtu sú 132,60 eur, pretože z predložených výpisov vyplýva, že boli v sume 183,39 eur. Súd prvej inštancie nezohľadnil ani poplatok za výzvu zo dňa 21.08.2019 vo výške 30 eur. Namietal aj výšku zmluvných pokút, nakoľko namiesto sumy 45 eur mal súd zohľadniť sumu 75 eur. Uvádzajúc, že súdom priznaná suma by len s ohľadom na jeho aktuálne námietky mala byť 1399,34 eur, z čoho vyvodil, že suma určená súdom je nesprávna, preto je potrebné rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť. Zároveň mal za to, že s ohľadom na bod 67 odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie bolo dôvodným žalobu žalobcu zamietnuť. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal ani s jeho námietkou týkajúcou sa absencie náležitosti v zmluve ako je RPMN, preto mal za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nezákonné a nepreskúmateľné. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, a to denné zostatky bežného účtu, nesprávne uviedol úroky a zmluvné pokuty, čo ovplyvnilo výšku rozhodnutej sumy. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil a žalobu žalobcu zamietol. 4. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadal rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. 5. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov podaného odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 CSP), predmetom odvolacieho prieskumu bol výrok I. a závislý výrok III. rozhodnutia súdu prvej inštancie, výrok II. ako odvolaním nenapadnutý nadobudol právoplatnosť. Na prejednanie veci v súlade s ust. § 384 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP nariadil odvolací súd pojednávanie na deň 19.11.2025 za účasti sporových strán, na pojednávaní ktorom sa osobne zúčastnil žalovaný a ním splnomocnený zástupca (Občianske združenie CSP NITRA), žalobca svoju neprítomnosť ospravedlnil a žiadal konať v jeho neprítomnosti. Na pojednávaní odvolací súd zopakoval dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie odvolacieho súdu, a to listinami založenými v súdnom spise, za súčasného splnenia podmienok podľa § 204 CSP a vo veci strany sporu doplnili a upresnili svoje vyjadrenia. Právne
posúdenie odvolacieho súdu bolo vybudované na skutkových zisteniach založených na dôkazoch, ku ktorým sa strany sporu podľa priebehu konania na súde prvej inštancie a aj pred odvolacím súdom (zopakovanie dokazovania v potrebnom rozsahu, vyjadrenia strán sporu a výsluch svedka) mali možnosť vyjadriť a na tieto dôkazy reagovať. 6. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že pri viazanosti uplatnenými dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), sa v rámci odvolacieho prieskumu môže zaoberať a zaoberal sa iba tými odvolacími dôvodmi a ich obsahovým vymedzením, ktoré žalovaný výslovne uviedol a skutkovo vymedzil v odvolaní; pri viazanosti dôvodmi odvolania pritom neprichádza do úvahy vyhľadávanie konkrétnych skutočností v napadnutom rozhodnutí súdu prvej inštancie a jeho postupe, ktoré by bolo možné prípadne podradiť pod niektorý zo zákonných dôvodov odvolania, pretože je neprípustné, aby odvolací súd sám vyhľadával konkrétne vady rozhodnutia alebo postupu súdu prvej inštancie v neprospech strany, ktorá odvolanie nepodala a v prospech ktorej napadnuté rozhodnutie vyznelo. Z uvedeného potom vyplýva požiadavka aj na kvalitatívne vymedzenie odvolacieho dôvodu z hľadiska skutkovej a právnej argumentácie, nachádzajúca svoj základ v tom, že strana sporu je zodpovedná za to, že bude účinne uplatňovať svoje procesné práva aj v odvolacom konaní. 7. Prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, odvolací súd nezistil v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok ( § 380 ods. 2 CSP). 8. Podľa § 10 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie alebo do troch mesiacov, musí obsahovať tieto náležitosti: a) podľa § 9 ods. 2 písm. a), b), d), f), g), i), j), x) a aa), b) povinnosť spotrebiteľa kedykoľvek zaplatiť takýto úver na žiadosť veriteľa v plnej výške, c) výšku poplatkov spojených so spotrebiteľským úverom od uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere a podmienky, za akých sa tieto poplatky môžu meniť. 9. Podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z., poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až l), s), z) a aa). 10. Podľa § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. , ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje aj porušenie ustanovení § 7 ods. 19 až 42.. 11. Vo vzťahu k odvolateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP (súd prvej inštancie jej nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces), odvolací súd uvádza, že uvedený odvolací dôvod je úzko prepojený s porušením práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) a s porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a k jeho naplneniu by došlo, ak by súd prvej inštancie zasiahol do Ústavou, resp. Dohovorom garantovaných práv odvolateľa, čím by mu bolo znemožnené domáhať sa práva na súdnu ochranu prostriedkami, ktoré mu zákon (CSP) priznáva. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu alebo inú právnu ochranu (I. ÚS 26/1994). Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu
jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Pod nesprávnym procesným postupom súdu treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa znemožnila strane realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jej práv a záujmov v tom - ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia bude znamenať nespravodlivý súdny proces. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. Preskúmaním napadnutého rozhodnutia nemal odvolací súd za preukázané naplnenie citovaného odvolacieho dôvodu. 12. Odvolateľ v podanom odvolaní uplatnil aj odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e) CSP, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a to denné zostatky bežného účtu. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalovaný v podaní zo dňa 10.11.2019 namietal, že žalobca k žalobe nepriložil ako dôkaz výpis z úverového účtu, t.z. namietal, že žalobca nepreukázal svoje skutkové tvrdenia. Na tvrdenie žalovaného žalobca reagoval podaním zo dňa 03.01.2020, v ktorom uviedol, že osvedčenie existencie povoleného prečerpania na účte žalovaného preukázal už pri podaní žaloby, a to predložením prehľadu transakcií na účte žalovaného ako aj reálnym čerpaním prostriedkov žalovaným. Pokiaľ odvolateľ v podanom odvolaní uvádzal, že súd nevykonal ním navrhnutý dôkaz – predložením denných zostatkov bežného účtu, takýto dôkaz žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej ( § 296 CSP), nenavrhol. Ide o nový argument použitý žalovaným až v odvolacom konaní, t.z. jedná sa o novotu, na ktorú nemôže odvolací súd v odvolacom konaní prihliadať, nakoľko predpoklady ustanovené v ust. § 366 CSP za daných okolností splnené neboli. 13. V podanom odvolaní odvolateľ uplatnil aj odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP majúc za to že konanie má inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Príkladom takejto vady môže byť nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť súdu (a to tak v prípade, keď bola poskytnutá v užšom rozsahu, ako aj v prípade jej realizácie v širšom než zákonom predpokladanom rozsahu – pozri aj § 160 a komentár k tomuto ustanoveniu), pochybenia vo vykonanom dokazovaní (napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu bez splnenia predpokladu uvedeného v článku 16 ods. 2, alebo vypočutie relevantného svedka bez poučenia o práve odoprieť výpoveď), porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami (pozri § 193) alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu (pozri § 194 ods. 2). Preskúmaním rozhodnutia súdu prvej inštancie v napadnutej časti odvolací súd nezistil naplnenie citovaného odvolacieho dôvodu. 14. Vo vzťahu k odvolateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP, odvolací súd uvádza. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. písm. f) Civilného sporového poriadku je možné teda napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, nesprávnosť ktorého možno usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi. 15. V podanom odvolaní odvolateľ uplatnil aj odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP (že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.) Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 16. Odvolací súd upriamuje pozornosť na to, že zásadnou námietkou žalovaného v konaní pred súdom prvej inštancie ako aj v odvolacom konaní bola námietka, že si nie je vedomý toho, že existuje žalobcom tvrdené prečerpanie jeho účtu ani nepovolený debet. Nutno zdôrazniť, že posudzovaná zmluva o povolenom prečerpaní k účtu je svojou povahou zmluvou o úvere, pričom predmetný úver je viazaný na bankový účet. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalovaný povolené prečerpanie k účtu reálne využíval, ktorá skutočnosť vyplynula z prehľadu transakcií na účte žalovaného, a to dlhodobo (minimálne od konca roku 2017 boli na výpisoch z účtu evidované mínusové položky za riadny debetný úrok, príp. za debetný úrok z nepovoleného prečerpania). O uzavretí zmluvy o povolenom prečerpaní k účtu svedčí tiež Potvrdenie o poskytnutí Povoleného prečerpania na diaľku adresované žalovanému. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že dňa 06.02.2018 strany uzatvorili zmluvu o spotrebiteľskom úvere prostredníctvom prostriedkov diaľkovej komunikácie, na základe ktorej žalobca zriadil žalovanému ako klientovi povolené prečerpanie (ďalej aj „PP“) do výšky limitu 1.500 eur na bankovom účte číslo E. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX. Návrh na uzavretie Zmluvy o povolenom prečerpaní na diaľku nebol podpísaný žalovaným z dôvodu, že k nemu došlo elektronicky, pričom súčasťou návrhu boli aj európske informácie o spotrebiteľskom úvere týkajúce sa povolených prečerpaní, všeobecné obchodné podmienky a sadzobník poplatkov. Za danej situácie, keď žalovaný neuviedol žiadne vlastné substancované skutkové tvrdenia, ktorými by kvalifikovaným spôsobom rozporoval tvrdenia protistrany (podopreté predloženými listinnými dôkazmi) o rozhodných okolnostiach veci, nemožno jeho obranu v súdnom spore považovať za účinnú. Odvolací súd poukazuje aj na vyjadrenie žalobcu zo dňa 24.10.2024 ( čl. 720), v ktorom žalobca dôsledne špecifikoval a odôvodnil ním uplatnený nárok, ktorý podporil aj detailom transakcií na účte žalovaného v rozhodnom období. Odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že dlžná suma je výsledkom rozdielu debetných a kreditných operácií na účte žalovaného, t.j. nielen z titulu prečerpania (z úveru), ale aj z titulu vedenia účtu, ktoré žalovaný čo do výšky a základu účinne nijakým spôsobom nepoprel. Je teda zrejmé, že výška debetných položiek presahuje výšku kreditných položiek, ktorá skutočnosť svedčí o poskytnutí finančných prostriedkov bankou nad rámec vlastných finančných prostriedkov žalovaného na jeho účte. 17. Zohľadniac tak záver, že medzi stranami bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania (§ 10 zákona č. 129/2010 Z.z..), medzi ktorého povinné náležitosti nepatrí uvedenie RPMN, neuvedenie RPMN v zmluve tak nemalo následky uvádzané v ust. § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.. Pokiaľ odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie mal na základe zistenia, že žalobca porušil ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. (dôsledne neskúmal bonitu žalovaného ) žalobu zamietnuť, odvolací súd uvádza, že následkom toho, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne preukázania splnenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., je nástup sankcie v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru podľa § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.. Splácanie povoleného prečerpania sa uskutočňovalo automaticky, priebežným znižovaním záporného salda bežného účtu žalovaného, nie vo vopred určených mesačných splátkach, pričom nepovolené prečerpanie nad rámec aktuálneho zostatku na bežnom účte bol žalovaný povinný vyrovnať bez zbytočného odkladu. 18. Ďalej odvolateľ namietal skutkové závery súdu prvej inštancie v časti žalobcovi priznaného nároku majúc za to, že súd prvej inštancie mal pôvodne žalovanú sumu (1687,73 eur) znížiť o úroky 183,39 eur, sumu poplatkov ( 55,98 eur) navýšiť aj o sumu 30 eur a správna výška zmluvných pokút bola v sume 75 eur. Odvolací súd viazaný skutkovým vymedzením odvolateľom podaného odvolania, na základe zopakovania dokazovania v potrebnom rozsahu dovodil, že v tejto časti je odvolacia argumentácia odvolateľa dôvodnou. Odvolací súd z výpisu za obdobie 01.09.2018-27.09.2018 zistil, že žalobca si vyúčtoval úroky v sume 27,51 eur, za obdobie od 01.08.2018-31.08.2018 si žalobca vyúčtoval úroky v sume 27,90 eur , za obdobie 30.06.2018-31.07.2018 si žalobca vyúčtoval úroky v sume 26,73 eur a zmluvnú pokutu 15 eur, za obdobie 01.06.2018-29.06.2018 si žalobca vyúčtoval úroky v sume 25,01 eur a zmluvnú pokutu v sume 15 eur, za obdobie od 01.05.2018 do 31.05.2018 si žalobca vyúčtoval úroky v sume 25,45 eur a zmluvnú pokutu 15 eur, za obdobie od 30.03.2018 do 30.04.2018 si žalobca vyúčtoval úroky v sume 23,46 eur, zmluvnú pokutu 15 eur a zmluvnú pokutu 15 eur, za obdobie od 01.03.2018 do 29.03.2018 si žalobca vyúčtoval úroky v sume 15,47 eur a za obdobie od 01.02.2018 do 28.02.2018 si žalobca vyúčtoval úroky v sume 11,86 eur.
19. Zohľadniac zhorauvedené dospel odvolací súd (po zopakovaní dokazovania v potrebnom rozsahu) k záveru, že námietky odvolateľa vo vzťahu k nesprávne vyčísleným úrokom (namiesto sumy 183,39 eur započítaná suma 132,60 eur), zmluvnej pokute (namiesto sumy 75 eur započítaná suma 45 eur), sú dôvodné a majú oporu v listinných dôkazoch. Rovnako dôvodnou je i námietka odvolateľa, že súd prvej inštancie nezohľadnil poplatok vyúčtovaný za obdobie 01.08.2018-31.08.2018 (dňa 21.08.2018) v sume 30 eur. Vychádzajúc z uvedeného súd bolo dôvodným priznať žalobcovi voči žalovanému len nárok na zaplatenie sumy 1343,36 eur (1687,73 - 344,37 eur (183,39 + 75 + 85,98)). 20. Vo vzťahu k ostatnej argumentácii odvolateľa odvolací súd uvádza, že podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Preto na zostávajúcu odvolaciu argumentáciu odvolateľa, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 21. Na základe uvedeného odvolací súd výrok I. rozhodnutia súdu prvej inštancie v časti, ktorou súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1343,36 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil a vo zvyšnej časti napadnutý výrok I. podľa ust. § 388 CSP zmenil tak, že žalobu žalobcu zamietol. 22. O trovách konania ako celku (t.j. prvoinštančného konania a odvolacieho konania), s ohľadom na definitívny výsledok sporu, podľa ust. § 396 ods. 2 rozhodol odvolací súd v súlade s § 255 ods. 1 (súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru je úspechu vo veci), v spojení s § 262 ods. 1, 2 CSP. Žalobca bol v konaní úspešný v rozsahu 79,56 % (1343,36 eur: 1 687,73 eur) a žalovaný v rozsahu 20,44 % (344,37 eur:1687,73 eur). Vzhľadom k uvedenému vo výsledku prevažne úspešný žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 59,12 % ( 79,56 % - 20,44 %). O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).