Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3CoCsp/10/2025 z 30. 9. 2025

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 3CoCsp/10/2025 1121205784 30. 09. 2025 Mgr. Patricia Skotnická ECLI:SK:KSBA:2025:1121205784.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Patricie Skotnickej a sudcov JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobkyne: E.. S. O., N.. XX C. X/A, L., proti žalovaným: 1. FINAL - CD Bratislava, spol. s r. o., IČO: 45 960 470, Škultétyho 18, Partizánske, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Consiliaris, s. r. o., IČO: 47 248 301, Ružová dolina 8, Bratislava, 2. P Automobil Import s.r.o., IČO: 35 818 425, Prievozská ulica 4/C, Bratislava, zastúpeného advokátom Mgr. Milošom Kachaňákom, Ferienčíkova 7, Bratislava, o náhradu škody, porušení práv spotrebiteľa a práve na finančné zadosťučinenie, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 28.01.2025, č. k. B1-21Csp/64/2021-322, takto rozhodol: Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zamietajúceho výroku a vo výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e . Žalovanému v 1. rade a žalovanému v 2. rade priznáva proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne (výrok I.) a žalovanému v 1. rade a žalovanému v 2. rade priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% (výrok II.). 2. V odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobkyňa sa žalobou zo dňa 20.08.2021 domáhala proti žalovaným 1/ náhrady škody v sume 1.860,83 eura, určenia, že 2/ zmluvná dokumentácia žalovaného v 1. rade obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku o dodržiavaní programu servisných prehliadok, ktorá je nezrozumiteľná a nejasná a spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalobkyne, 3/ zmluvná dokumentácia žalovaného v 1. rade obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky o vykonávaní systematických a doplnkových operácii, ktoré sú nezrozumiteľné a nejasné a spôsobujú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalobkyne, 4/ žalovaný v 1. rade sa voči žalobkyni dopustil nekalej obchodnej praktiky, keďže pri uzatváraní kúpnej zmluvy jej neposkytol všetky potrebné informácie ohľadne správnej údržby, potrebe servisu, výmeny alebo opravy vozidla, 5/ kúpna zmluva zo dňa 14.10.2015 uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovaným v 1. rade je neplatná, 6/ žalovaný v 2. rade sa dopustil voči žalobkyni nekalej obchodnej praktiky, keď jej neposkytol pri vybavovaní reklamácie všetky potrebné informácie, 7/ žalovaní sa voči žalobkyni dopustili konania v rozpore s dobrými mravmi, a napokon sa voči žalovaným domáhala 8/ priznania i práva na finančné zadosťučinenie v sume 15.490 eur z dôvodu porušenia jej práv ako spotrebiteľa. Dôvodila, že dňa 14.10.2015 si od žalovaného v 1. rade, koncesionára J., zakúpila osobné motorové vozidlo zn. J. XXX, R. X.X J. V., Y.: Y. (ďalej len „vozidlo“), za kúpnu cenu 15.490 eur, ktoré prevzala dňa 16.10.2015. Po obdržaní výzvy žalovaného

v 1. rade zo dňa 29.12.2015 sa dňa 21.01.2016 dostavila do servisu z dôvodu kontroly zámkov dverí. Následne ju žalovaný v 1. rade listom zo dňa 17.03.2016 vyzval na ďalšiu kontrolu zámkov dverí, s nutnosťou zásahu i do ďalších súčastí v motorovej časti vozidla a jeho riadenia; taký zásah považovala žalobkyňa za závažný, preto žalovaného v 1. rade požiadala o výmenu vozidla, s ktorou však tento nesúhlasil a jej žiadosti nevyhovel. Žalobkyňa odovzdala dňa 18.10.2016 motorové vozidlo spoločnosti FRANCE-TECH Bratislava s.r.o. (ďalej len „servis L.“) na vykonanie zásahu; v tom čase malo vozidlo najazdených 14.322 km. Začiatkom augusta 2017, krátko po natankovaní, vozidlo hlásilo poruchu motora, s nutnosťou jeho okamžitého zastavenia, preto ho žalobkyňa nechala odtiahnuť do servisu J. Y. J. (ďalej len „servis J.“) na vykonanie opravy. Žalobkyňa vozidlo prevzala dňa 18.08.2017, pričom podľa popisu v záručnom protokole zistila, že boli vymenené zapaľovacie sviečky, motorový olej, olejový filter a vykonané ďalšie činnosti; v tom čase malo vozidlo najazdených cca 23.000 km a užívala ho 1 rok a 10 mesiacov. Žalobkyňa v tejto súvislosti poukázala na to, že podľa plánu pravidelných servisných prehliadok, ktorý prevzala pri kúpe vozidla, v rámci normálnej údržby sa výmena zapaľovacích sviečok uskutočňuje každých 50.000 km, resp. každé 4 roky. Dňa 09.10.2017 žalobkyňa s vozidlom absolvovala povinnú záručnú servisnú prehliadku a keďže jej končila zmluvná záruka, upozornila servis L. na poruchu motora v auguste 2017; servis, nezistiac žiadnu závadu, konštatoval štandardné podmienky, pričom ju ubezpečil, že pokiaľ by sa vada opätovne objavila, bude sa na túto skutočnosť pri jej odstraňovaní prihliadať. Dňa 08.04.2019 žalobkyňa absolvovala s vozidlom, s počtom najazdených 47.059 km, tretiu servisnú prehliadku; v jej rámci servis konštatoval štandardné podmienky, opäť nezistil žiadnu závadu,pričom vykonal i zásah v rámci zvolávacej akcie JF. Dňa 27.10.2019, teda 6 mesiacov po servisnej kontrole, po natankovaní vozidlo oznámilo poruchu motora s nutnosťou jeho okamžitého zastavenia, čo žalobkyňa vyhodnotila ako zopakovanie situácie z roku 2017. Žalobkyňa nechala vozidlo odtiahnuť do autorizovaného servisu Peugeot - Wagon Trading spol. s. r. o Poprad (ďalej len „servis J.“), kde po 3 týždňoch konštatovali potrebu výmeny rozvodového remeňa a vyčistenia sacích ventilov, nakoľko z rozvodového remeňa sa odlupovali malé čiastočky, ktoré následne spôsobili upchávanie sacích ventilov a zanesenie olejového čerpadla. Podľa plánu pravidelných servisných prehliadok sa v rámci normálnej údržby pritom vykonáva výmena sady rozvodov každých 175.000 km, resp. po 10 rokoch užívania vozidla. Za opravu vozidla žalobkyňa zaplatila 1.860,83 eura. Servis Poprad odmietol zohľadniť, že išlo o opakujúcu sa vadu, ktorá sa prejavila už počas plynutia záručnej doby v roku 2017 dôvodiac, že tieto vady spolu „pravdepodobne“ nesúvisia; zároveň žalobkyni vytkol, že v roku 2018 neabsolvovala pravidelnú ročnú servisnú prehliadku po uplynutí jedného roka. V nadväznosti na to žalobkyňa dňa 26.11.2019 kontaktovala žalovaného v 2. rade uplatniac reklamáciu vady vozidla. Žalovaný v 2. rade jej v pozícii importéra listom zo dňa 03.12.2019 oznámil, že na vozidle bolo závažným spôsobom zanedbané vykonávanie bežnej údržby, keďže na základe odborného posúdenia technickými expertami spoločnosti Peugeot dôvodne predpokladal, že poškodenie rozvodového remeňa vozidla malo priamu príčinnú súvislosť s prekročením určeného intervalu výmeny motorového oleja. Podľa predložených dokladov bol motorový olej vymenený počas opravy vozidla dňa 09.08.2017 a následne až pri servisnej prehliadke dňa 08.04.2019 (pri servisnej prehliadke dňa 09.10.2017 olej menený nebol); žalobkyňa tak prekročila výrobcom stanovený interval výmeny motorového oleja o dobu 8 mesiacov. Žalovaný v 2. rade nezistil skutočnosti nasvedčujúce tomu, že by porucha na vozidle bola spôsobená alebo súvisela s akoukoľvek výrobnou vadou vozidla. Dňa 11.09.2020 žalobkyňa opätovne navštívila autorizovaný servis, z dôvodu poruchy v motorovej časti vozidla. Servis Prešov po vykonaní diagnostiky vozidla konštatoval jednu trvalú, neodstrániteľnú vadu motora, s potrebou jeho výmeny a dve odstrániteľné vady týkajúce sa komunikácie so snímaním uhla volantu a zariadenia na fázový posun vačkového hriadeľa sacích ventilov. V servise L. jej dňa 18.09.2020 po vykonanej diagnostike hlásiacej trvalú vadu motora, ktorá však nemala vplyv na užívanie vozidla, oznámili, že vozidlu nič nie je, je len potrebné tankovať drahší a kvalitnejší benzín. 3. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalobkyňa obdržala list žalovaného v 1. rade zo dňa 13.11.2020, v ktorom ju informoval o vykonávaní kontroly systému komponentov brzdového asistenčného systému vozidla, ktoré môžu byť spôsobené deformáciou rozvodového remeňa. Z obsahu listu sa dozvedela, že jej vozidlo je vybavené rozvodovým remeňom mazaným motorovým olejom (tzv. „mokrý remeň), na zachovanie vlastností a dlhej životnosti motora sa odporúča vymeniť tento remeň každých 100.000 km alebo každých 6 rokov, pričom žalobkyňa bola oboznámená i s tým, že od decembra 2020 je kontrola rozvodového remeňa zaradená do úkonov údržby. Žalovaný v 1. rade žalobkyňu vyzval, aby dôkladne dodržiavala odporúčania výrobcu týkajúce sa motorového oleja a pravidelnej údržby a dbala na to, že do oleja sa nesmú pridávať iné prípravky (typu aditív).

4. Podľa mienky žalobkyne opísaným postupom žalovaní závažne porušili jej práva spotrebiteľa, nakoľko zmluvná dokumentácia žalovaného v 1. rade obsahovala neprijateľné zmluvné podmienky; žalovaní sa zároveň dopustili nekalej obchodnej praktiky. Z popisu v zmluvnej dokumentácii žalovaného v 1. rade nepochybne vyplývala jej povinnosť dodržiavať predpísaný program prehliadok vozidla len počas trvania záručnej doby, t. j. do 2 rokov od kúpy vozidla, a teda nie počas celej doby užívania vozidla. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na to, že servisná a záručná knižka na str. 14 uvádzala, že pre optimálne fungovanie vozidla v oblasti bezpečnosti, výkonu a pohodlia je nutné dodržiavať program servisných prehliadok predpísaný pre konkrétny typ vozidla. Program prehliadok sa pritom členil na normálnu a sprísnenú (špeciálnu) údržbu. Normálna údržba pri každej servisnej prehliadke vozidla zahŕňala systematické operácie vykonávané pri všetkých typoch vozidiel, ako i doplnkové operácie, určené pre každý typ vozidla v závislosti od jeho veku a kilometrovom priebehu. Systematické operácie zahŕňali okrem iného aj výmenu motorového oleja a pri normálnej údržbe sa mali realizovať každých 25.000 km/1 rok. Doplnkové operácie zahŕňali výmenu zapaľovacích sviečok každých 50.000 km/4 roky a výmenu sady rozvodov každých 175.000 km/10 rokov. Periodicita servisných prehliadok závisela od veku vozidla a od počtu najazdených kilometrov, podľa toho, ktorá z podmienok nastane ako prvá. Žalobkyňa absolvovala s vozidlom počas plynutia dvojročnej záručnej doby každú povinnú servisnú prehliadku, a teda dodržala výrobcom predpísaný program; na rozdiel od nej však zmluvný servis nevymenil v rámci povinnej servisnej prehliadky dňa 09.10.2017 motorový olej, t. j. nevykonal systematickú operáciu, ktorá sa mala v zmysle zmluvnej dokumentácie vykonávať pri každej prehliadke. Pritom zo stanoviska žalovaného v 2. rade vyplynulo, že výmena motorového oleja po roku je absolútne zásadnou skutočnosťou majúcou vplyv na fungovanie sady rozvodov a príslušenstva. Táto informácia však nebola zachytená v servisnej knižke, rovnako ani to, že opomenutie výmeny motorového oleja môže spôsobiť závažné poškodenie rozvodového remeňa. Žalobkyňa v tejto súvislosti ozrejmila, že i keď s vozidlom absolvovala servisnú prehliadku vozidla v roku 2019, t. j. po 1 roku a 6 mesiacoch, bolo to z dôvodu, že v zimnom období jazdila veľmi málo; pravidelne však kontrolovala hladinu oleja a jej vozidlo nehlásilo žiaden problém, z čoho dovodila, že postupovala v súlade s informáciami od žalovaného v 1. rade. Žalovaný v 1. rade ju pritom až listom zo dňa 13.11.2020 informoval o vplyve motorového oleja na životnosť rozvodov a vyzval ju na kontrolu komponentov brzdového asistenčného systému; tieto dôležité informácie týkajúce sa údržby vozidla v zmluvnej dokumentácii absentovali. Zároveň jej dal na vedomie, že na zachovanie vlastností a dlhej životnosti motora sa odporúča vymeniť rozvodový remeň každých 100.000 km/6 rokov, ako i to, že od decembra 2020 je kontrola remeňa zaradená do úkonov údržby. Motorové vozidlo bolo pritom zaradené do kategórie sprísnenej údržby. Žalobkyňa považovala tieto informácie za nejasné a zavádzajúce, dôvodiac tým, že žalovaní požadovali striktné dodržiavanie programu prehliadok počas celej doby užívania vozidla, označujúc jej porušenie za závažné zanedbanie údržby, na čo nebola pri kúpe vozidla upozornená. Pritom, podľa programu prehliadok bola plánovaná výmena zapaľovacích sviečok každých 50.000 km, resp. po 4 rokoch veku vozidla, avšak v jej vozidle bolo nutné meniť zapaľovacie sviečky už po 23.000 km a necelých 2 rokov veku vozidla. Doplnková operácia týkajúca sa výmeny sady rozvodov sa mala vykonať po každých 175.000 km, resp. 10 rokoch, pričom v jej vozidle sa menili rozvody už po 54.919 km a 4 rokov veku vozidla. Na uvedenom mala žalobkyňa za to, že pokiaľ ten istý dokument vo vzťahu ku kupujúcemu ukladá povinnosť dodržiavať dobu systematických operácii, rovnako by mal ukladať povinnosť predávajúcemu rešpektovať dobu doplnkových operácií, teda očakávanú kvalitu a životnosť jednotlivých dielov vozidla. Dňa 18.09.2020, teda takmer 5 rokov od kúpy vozidla, jej servis odporučil tankovať iba drahší benzín 100 plus, ktorý má špeciálne zloženie a čistiace účinky; vzhľadom na to, že o tejto skutočnosti nebola informovaná pri kúpe vozidla, ani pri predošlých servisných prehliadkach, resp. opravách, nepovažovala tento postup za súladný s požiadavkami odbornej starostlivosti žalovaného v 1. rade. 5. Podľa žalobkyne žalovaní pri kúpe vozidla porušili jej právo na výrobky a služby v bežnej kvalite, právo na informácie a právo na ochranu ekonomických záujmov podľa § 3 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (ďalej len „zákon č. 250/2007 Z. z.“). Servisná knižka a program prehliadok žalovaného v 1. rade obsahovali nesprávne informácie a uvádzali bežného spotrebiteľa do omylu ohľadne správnej údržby, potreby servisu, výmeny alebo opravy vozidla; tieto informácie mohli ovplyvniť jej rozhodnutie a obchodné správanie. Servisná knižka žalovaného v 1. rade tak obsahovala zmluvnú podmienku o dodržiavaní programu servisných prehliadok, ktorá je nezrozumiteľná a nejasná a spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa; ten je totiž povinný znášať všetky vady a poruchy vozidla bez preukázania príčinnej súvislosti. Neprijateľnými boli i zmluvné dojednania ohľadne povinnosti žalobkyne dodržiavať stanovenú dobu systematických operácii, bez rešpektovania jej práva na deklarovanú dobu bezporuchovosti

vozidla. Naviac, žalobkyňa pri reklamácii neobdržala od žalovaného v 2. rade žiaden odborný posudok, ani informáciu, koho môže požiadať o odborné posúdenie, čím boli porušené jej práva spotrebiteľa podľa § 18 zákona č. 250/2007 Z. z. Žalobkyňa uzavrela, že zo strany žalovaných došlo ku konaniu v rozpore s dobrými mravmi, vykazujúceho znaky diskriminácie a vybočujúce z pravidiel morálky, keďže využili výraznú nerovnosť strán, jej neznalosť a neodbornosť v oblasti automobilového priemyslu a ich konanie jej privodilo ujmu. 6. Žalovaný v 1. rade považoval žalobu za nedôvodnú a navrhol ju zamietnuť. Zdôrazniac, že nijako nezasahuje do obsahu servisnej a záručnej knižky, v ktorej sa nachádza i plán servisných prehliadok, tento je zostavený na základe záväzných pokynov výrobcu a vychádza z aktuálnych poznatkov praxe a technického vývoja. Poukázal na ustanovenie § 619 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), v rámci ktorého zodpovedá za vady, ktoré má vec pri prevzatí kupujúcim a tiež za tie, ktoré sa vyskytujú v rámci záručnej doby, a preto po jej uplynutí jeho zodpovednosť zaniká; na uvedenom základe nemohlo byť ani dodržiavanie programu servisných prehliadok naďalej formulované ako povinnosť kupujúceho. Účelom pravidelných servisných prehliadok je pritom zistenie aktuálneho technického stavu vozidla, stanovenie nevyhnutných odporúčaní a opráv vo väzbe na individuálne potreby konkrétneho vozidla. V tomto smere bolo podľa žalovaného v 1. rade potrebné vnímať i list zo dňa 13.11.2020 obsahujúci aktualizované odporúčania výrobcu, ktoré sa v dobe jeho zaslania považovali za najvhodnejší spôsob starostlivosti o vozidlo, pričom je na jeho majiteľovi, či sa nimi bude riadiť. Žalobkyňa nedodržala servisný interval stanovený výrobcom pre režim normálnej údržby, preto mu nebolo zrejmé, z akého dôvodu namietala porušenie jeho povinností, keď pri servisnej prehliadke dňa 09.10.2017 nezrealizoval výmenu oleja; k jeho výmene pristúpil pritom len 2 mesiace predtým, počas opravy vozidla dňa 18.08.2017. Pri servisnej prehliadke vozidla žalobkyne dňa 09.10.2017 tak neexistoval ani jeden z predpokladov pre výmenu oleja stanovený výrobcom. Akcentujúc na systém zodpovednosti za výrobné vady a záruky za akosť v rámci plynutia záručnej doby, žalovaný v 1. rade nemohol objektívne vylúčiť potrebu skoršej výmeny niektorých komponentov vozidla; po uplynutí tejto doby však prechádza riziko poškodenia vozidla na kupujúceho. V tejto súvislosti žalovaný v 1. rade podotkol, že na životnosť dielov vozidla má nepochybne vplyv spôsob jeho užívania, vrátane jeho pravidelnej údržby, ktorá zo strany žalobkyne preukázateľne dodržaná nebola. 7. Vo vzťahu k neprijateľným zmluvným podmienkam žalovaný v 1. rade zopakoval, že výrobca, a napokon ani on sám, negarantujú životnosť jednotlivých dielov a súčastí vozidla nad rámec záruky. Počas jej plynutia je pritom štandardnou povinnosťou kupujúceho podstúpiť v stanovených intervaloch servisnú prehliadku. Žalovaný v 1. rade bol toho názoru, že v rámci procesu uzatvorenia kúpnej zmluvy, pri plnení záväzkov z nej vyplývajúcich, ako i pri následnej komunikácii so žalobkyňou postupoval v súlade s požiadavkou odbornej starostlivosti, poskytol jej všetky potrebné informácie, a to vo forme zrozumiteľnej priemernému spotrebiteľovi; nedopustil sa ani konania v rozpore s dobrými mravmi. Žalobkyňa nepreukázala existenciu zákonných podmienok pre vyvodenie jeho zodpovednosti za škodu, keďže z jej žaloby nevyplývalo akékoľvek porušenie jeho povinnosti, a teda ani príčinná súvislosť so vznikom škody, ktorej existenciu popieral. Žalobkyni potom nevzniklo ani právo na primerané finančné zadosťučinenie. 8. Žalovaný v 2. rade, ako zástupca výrobcu motorových vozidiel značky Peugeot v Slovenskej republike a súčasne dovozca oprávnený obchodovať v Slovenskej republike s novými vozidlami, s náhradnými dielmi, výbavou, príslušenstvom a službami súvisiacimi s predmetnými motorovými vozidlami, ozrejmil, že zveril distribúciu všetkých výrobkov a poskytovanie služieb distribútorom vybraným podľa určených kritérií. Vo vzťahu k vozidlu žalobkyne konal výlučne v rozsahu pozície zástupcu výrobcu motorových vozidiel a dovozcu, a teda nemal postavenie predávajúceho, opravára vykonávajúceho záručný alebo pozáručný servis, a ani subjektu určeného na uplatnenie práva zo zodpovednosti za vady, keď so žalobkyňou ho spájala výlučne komunikácia po viac ako 4 rokov od predaja vozidla. V jej rámci ho žalobkyňa, vedomá si uplynutia všetkých zmluvných a zákonných lehôt na uplatnenie nárokov z prípadných vád vozidla, požiadala o osobitnú participáciu na pozáručnom servise vozidla. Po preskúmaní jej podnetu zistil, že na jej vozidle bol poškodený rozvodový remeň, nakoľko žalobkyňa zásadným spôsobom prekročila výrobcom odporúčaný interval výmeny motorového oleja, a to až o dobu 8 mesiacov. Na uvedenom základe zamietol jej žiadosť. V súvislosti s informáciami o pravidelných servisných prehliadkach a údržbe vozidla žalovaný v 2. rade uviedol, že tieto predstavujú súbor pravidiel, ktoré výrobca motorových vozidiel značky Peugeot vyhodnotil s odbornou starostlivosťou ako nevyhnutné na zabezpečenie riadnej funkčnosti, optimálnej životnosti a bezpečnosti vozidiel. Tieto

priebežne aktualizuje na základe hodnotenia prevádzky vozidiel, technického vývoja alebo zmeny vonkajších faktorov (napríklad špecifické vlastnosti palív dodávaných v jednotlivých štátoch a pod.), pričom nie sú v zjavnom rozpore s dokumentáciou vozidla. Tá pritom jasným a zrozumiteľným spôsobom poskytuje užívateľom, a teda i žalobkyni, informáciu o intervaloch a úkonoch pravidelných servisných prehliadok, ako aj poučenie o tom, že ich dodržanie je nevyhnutné na zabezpečenie riadneho výkonu vozidla a jeho bezpečnosti Podľa žalovaného v 2. rade sú užívatelia vozidiel oprávnení poveriť vykonaním mimozáručných opráv a servisných prehliadok opravovňu, ktorá je súčasťou autorizovanej siete alebo nezávislú opravovňu; tá vykoná konkrétny opravársky alebo údržbársky úkon, zodpovedajúc za to, že ho realizuje správnym spôsobom a s použitím kvalitných náhradných dielov. Žalovaný v 2. rade zdôraznil, že žalobkyňa priamo v žalobe, ako aj v komunikácii s ním potvrdila, že sa na základe vlastného uváženia rozhodla odložiť jednotlivé úkony v rámci pravidelných servisných prehliadok a údržby vozidla; netvrdila teda, že by k nim nepristúpila z dôvodu, že by jej informácie o intervaloch a pravidelných servisných prehliadkach neboli poskytnuté. Keďže pravidlá stanovené pre riadne užívanie vozidla, vrátane pravidelných servisných prehliadok, platia aj po uplynutí záručnej doby, žalovaný v 2. rade vyhodnotil ako neprimeraný argument žalobkyne, že vozidlo, ktoré má objektívne povahu komplexného technického výrobku a je určené na dlhodobé použitie, možno užívať i bez týchto prehliadok. Podľa jeho mienky žalobkyňa neuviedla žiadnu ucelenú argumentáciu preukazujúcu predpoklady vzniku jeho zodpovednosti za škodu, neidentifikovala a nepreukázala konkrétne konanie odporujúce dobrým mravom alebo ktoré by zapríčinilo alebo mohlo zapríčiniť prijatie rozhodnutia o obchodnej transakcii (kúpe vozidla), ktoré by inak neurobila. Žalobkyni tak nevzniklo právo na náhradu škody alebo právo na primerané finančné zadosťučinenie. 9. Súd prvej inštancie ďalej ozrejmil, že žalobkyňa sa po ostatnej pripustenej zmene žaloby domáhala voči žalovaným nároku na 1/ náhradu škody v sume 11.168 eur, keď pôvodný nárok rozšírila o cenu opravy vozidla dňa 14.11.2023 v sume 1.306,56 eura a o sumu 8.000 eur ako znehodnotenie vozidla, 2/ vyslovenia neprijateľnosti zmluvných podmienok o dodržiavaní programu servisných prehliadok a o vykonávaní systematických a doplnkových operácií, nakoľko tieto spôsobujú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v jej neprospech, 3/ určenia, že žalovaný v 1. rade sa voči nej dopustil nekalej obchodnej praktiky, 4/ určenia neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 14.10.2015, ako aj 5/ priznania finančného zadosťučinenia v sume 15.490 eur. 10. Vykonaným dokazovaním a jeho vyhodnotením súd prvej inštancie ustálil, že medzi procesnými stranami nebolo sporné, že žalobkyňa dňa 14.10.2015 zakúpila od žalovaného v 1. rade nové motorové vozidlo zn. J. XXX, R. X.X J., v celkovej hodnote 15.490 eur, ktoré od jeho kúpy po podanie žaloby vykazovalo viacnásobne chybové hlásenia týkajúce sa poruchy motora s nutnosťou odstavenia motorového vozidla a následnej opravy v autorizovaných servisoch. Žalobkyňa nedodržala servisný interval stanovený výrobcom pre režim normálnej údržby, v zmysle ktorého sa mala dostaviť na servisnú prehliadku vozidla, vrátane výmeny motorového oleja, každých 25 000 km /1 rok, podľa toho, ktorá z uvedených podmienok nastane skôr, pričom výrobcom stanovený interval výmeny oleja prekročila o 8 mesiacov. Spornou skutočnosťou nebola výbava motorového vozidla tzv. mokrým remeňom, ktorého kontrola bola do úkonov údržby zaradená od decembra 2020. 11. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s argumentáciou žalobkyne ohľadne zodpovednosti žalovaných za porušenie prevenčnej povinnosti v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka, z dôvodu, že ju pri kúpe vozidla neinformovali o vybavení vozidla mokrým remeňom a vzhľadom na jeho špecifickosť nezaradili jeho pravidelnú kontrolu do úkonov údržby od momentu predaja vozidla. V prvom rade nebolo konajúcemu súdu zrejmé, z čoho žalobkyňa usúdila, resp. nadobudla presvedčenie, že žalovaní informáciou o vplyve mokrého remeňa na činnosť motora disponovali už v čase jeho predaja, nakoľko taká skutočnosť nevyplývala zo žiadneho listinného dôkazu a napokon ani z vykonaného dokazovania. Opaku pritom nasvedčoval list žalovaného v 1. rade zo dňa 13.11.2022 (správne má byť zo dňa 13.11.2020 - pozn. odvolacieho súdu), z ktorého vyplývalo, že výrobca požiadal o aktualizáciu programového vybavenia (softvér) motorového vozidla zn. J. XXX II s cieľom zlepšiť diagnostiku asistenčného systému brzdenia a zabrániť akémukoľvek riziku zníženia alebo straty účinnosti brzdového asistenčného systému; nadväzne na to mala nasledovať kontrola komponentov brzdového asistenčného systému motorových vozidiel, ktoré mohli byť poškodené z dôvodu deformácie rozvodového remeňa. Podľa názoru konajúceho súdu vedomosť o možných rizikách (mokrého remeňa) na danom type vozidiel mohol nadobudnúť výrobca so značným odstupom po predaji motorového vozidla žalobkyni. Podotkol pritom, že v každom jednom smere technologického vývoja dochádza praxou k prehodnocovaniu použitých materiálov a

technologických postupov, a inak tomu nie je ani v automobilovom priemysle. Súd prvej inštancie potom tvrdenie žalobkyne ohľadne porušenia prevenčnej povinnosti žalovaných založenej na tom, že v čase predaja mali bezpečne vedomosť o rizikách spojených s rozvodovým remeňom v jej vozidle, pričom až do decembra 2020 nevykonali žiadnu aktivitu na zabezpečenie správneho chodu motora, na zachovanie jeho dlhej životnosti a vlastností, nemal za preukázané. 12. Na obdobnom skutkovom a právnom základe súd prvej inštancie nepovažoval za opodstatnenú námietku žalobkyne o nekalej obchodnej praktike, ktorej sa mal dopustiť žalovaný v 1. rade tým, že ju neinformoval o vybavení vozidla mokrým remeňom, o vplyve motorového oleja na životnosť a správnu činnosť mokrého remeňa, o rizikách spojených s jeho vybavením, o nebezpečenstve vyvolaného nesprávnou údržbou, ako i o potrebe jeho pravidelnej kontroly a výmeny. Na uvedené pritom nadväzovala i námietka žalobkyne ohľadne porušenia informačnej povinnosti žalovaných v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z., odvíjajúca sa od skutočnosti, že pri predaji motorového vozidla ju žalovaný v 1. rade neinformoval o vybavení motorového vozidla mokrým remeňom, o spôsobe jeho údržby a vplyve motorového oleja na jeho životnosť a správnu funkciu, a napokon ani o nebezpečenstve vyplývajúcom z jeho nesprávnej údržby, pričom tieto informácie neboli obsiahnuté ani v záručnej knižke, príp. v inom dokumente odovzdanom pri predaji vozidla; o týchto skutočnostiach sa dozvedela až dňa 13.11.2020. Súd prvej inštancie k uvedenému ozrejmil, že žalobkyňa síce vystupuje v zmluvnom vzťahu ako slabší subjekt - spotrebiteľ, u ktorého je reálny predpoklad, že nemá vedomosti a skúsenosti týkajúce sa technickej stránky kupovaného motorového vozidla v rozsahu vedomostí a skúseností žalovaných, ako subjektov pôsobiacich v rámci svojej podnikateľskej činnosti, avšak aj od bežného spotrebiteľa možno dôvodne očakávať, že v rámci všeobecnej povinnosti predchádzať vzniku škody vyvinie dostatočnú aktivitu na zistenie všetkých informácií potrebných na to, aby sa slobodne rozhodol, že má záujem nadobudnúť práve konkrétne kupovanú vec, najmä pokiaľ touto nie je predmet jednorazovej spotreby. Aplikujúc uvedené na daný prípad, ak žalobkyňa pri kúpe motorového vozidla požiadala predajcu o poskytnutie relevantných informácií, za bežného chodu vecí možno dôvodne predpokladať, že tieto aj obdržala; iné v konaní preukázané nebolo. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti tiež ozrejmil, že z predložených listinných dôkazov vyplynulo, že v záručnom liste sa nachádzala informácia o type motora vozidla žalobkyne, jeho výkone, ako aj o druhu použitého paliva. Samotnú skutočnosť, že výrobca nadobudol vedomosť o možných rizikách spojených s výbavou motora v neskoršom období, a teda tieto neposkytol žalobkyni v čase kúpy motorového vozidla, nemožno kvalifikovať ako porušenie „informačnej povinnosti“ žalovaných. 13. Podľa mienky konajúceho súdu žalobkyňa v konaní nepreukázala ani porušenie právnej povinnosti žalovaných v zmysle § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 250/2007 Z. z., keď zo žiadneho listinného dôkazu nemožno vyvodiť, že by jej motorové vozidlo bolo predané v nižšej ako bežnej kvalite, príp. vykazovalo vady znižujúce jeho kvalitu. Takú skutočnosť nemohol vyvodiť z tvrdení žalobkyne o tom, že vozidlo hlásilo poruchu motora s nutnosťou jeho okamžitého zastavenia v auguste 2017, t. j. takmer 2 roky po kúpe, príp. z toho, že žalobkyňa už pri prvej servisnej prehliadke autorizovanému servisu avizovala, že pri rýchlej jazde vozidlo samé brzdilo a strácalo rýchlosť; chybovosť motora bola spoľahlivo zistená až v mesiaci august 2017, v čase aktívneho používania motorového vozidla, kedy malo najazdených cca 23.000 km. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti doplnil, že pokiaľ by i žalobkyňa preukázala opak, t. j. kazovosť vozidla, na ochranu jej práv slúžia iné právne inštitúty, ako napr. zodpovednosť za výrobné vady a záruka za akosť. Napokon, predaj výrobku v inej ako bežnej kvalite súd prvej inštancie nemohol vyvodiť ani z tvrdenia žalobkyne, že krátko po kúpe motorového vozidla obdržala výzvu žalovaného v 1. rade zo dňa 29.12.2015 a nadväzujúcu výzvu zo dňa 17.03.2016 dostaviť sa do servisu. Obsahom oboch výziev bola potreba pristaviť motorové vozidlo z dôvodu kontroly a prípadnej výmeny zámkov dverí vozidla, nakoľko zistenou nekonformitou vnútorného prvku zámku by mohlo dôjsť k poruche zatvárania jedných alebo viacerých dverí; ani v jednom prípade pritom nedošlo k akémukoľvek zásahu do motorovej časti vozidla žalobkyne. Zvolávaciu akciu žalovaného v 1. rade na odstránenie možných nedostatkov pritom súd prvej inštancie kvalifikoval ako postup súladný s vykonávaním činnosti s odbornou starostlivosťou, rešpektujúc záujem spotrebiteľa na riadnom chode motorového vozidla. 14. Na uvedenom základe súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa nepreukázala porušenie právnej povinnosti žalovaných, majúcej za následok vznik nároku na náhradu škody. Jej existenciu pritom odvodzovala od úhrady faktúry za opravu motorového vozidla dňa 16.01.2020 v sume 1.860,83 eura, dňa 14.11.2023 v sume 1.306,56 eur, stanoviac i trvalé znehodnotenie vozidla sumou 8.000 eur; vo vzťahu k uvedenému nároku však žalobkyňa neprodukovala žiadne prostriedky procesného útoku

(odborné posúdenie, znalecký posudok na určenie zostatkovej hodnoty motorového vozidla a pod.). Žalovaní pritom ohľadne nároku na náhradu majetkovej ujmy (straty) v sume 8.000 eur vzniesli námietku premlčania, ktorej posúdeniu sa súd prvej inštancie nepovažoval za potrebné bližšie venovať, nakoľko nemal za preukázané porušenie právnej povinnosti žalovaných a ani kauzálny nexus s tvrdenou škodou; na vyvodenie zodpovednosti sa pritom vyžaduje kumulatívne splnenie všetkých predpokladov. Naviac, na posúdenie dôvodnosti námietky premlčania by musel vykonať dokazovanie, čo vyhodnotil v danej veci ako nehospodárne. 15. V ďalšom súd prvej inštancie konštatoval, že v konaní nebolo sporné, že žalobkyňa pri prevzatí motorového vozidla obdržala servisnú a záručnú knižku s plánom pravidelných servisných prehliadok. V jeho rámci mala počas záručnej doby povinnosť dodržiavať plán pravidelných servisných prehliadok, súčasťou ktorých bola i výmena motorového oleja. Žalobkyňa nedodržala odporúčaný termín rozpätia medzi druhou a treťou servisnou prehliadkou, keď tento prekročila o 8 mesiacov; v tom čase nedošlo k výmene motorového oleja. Konajúci súd považoval za irelevantné dôvody, pre ktoré žalobkyňa nepristúpila k servisnej prehliadke (išlo o zimné mesiace, počas ktorých motorové vozidlo využívala minimálne, pravidelne pritom sledujúc hladinu oleja v motorovom vozidle). Napokon, uvedené rozhodnutie žalobkyne vyhodnotil žalovaný v 2. rade pri oprave, resp. výmene mokrého remeňa za rozporné s dojednanými podmienkami, konštatujúc priamu príčinnú súvislosť medzi poškodením rozvodového remeňa a prekročením výrobcom stanoveného intervalu výmeny motorového oleja, s ktorou okolnosťou bola žalobkyňa uzrozumená majúc za to, že postačujúca je jeho výmena až v jarných mesiacoch; žalobkyňa tak prevzala plnú zodpovednosť za riziko a dôsledok s týmto rozhodnutím spojený. Konajúci súd podotkol, že ak by žalobkyňa neporušila zmluvné dojednania a neprekročila by výrobcom stanovený interval výmeny motorového oleja, bolo by možné skúmať, či k poškodeniu motora došlo z iných príčin. 16. Ohľadne nároku žalobkyne na vyslovenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky týkajúcej sa povinnosti a intervalu dodržiavania servisných prehliadok, ktoré považovala za nezrozumiteľné a nejasné, spôsobujúce hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v jej neprospech a ktorý žalobkyňa zdôvodňovala tým, že ju žalovaný v 2. rade, zneužijúc i svoje dominantné postavenie, obvinil z poškodenia vozidla a zanedbania bežnej údržby, konajúci súd poukázal na str. 14 servisnej a záručnej knižky. Výrobca optimálne fungovanie vozidla v oblasti bezpečnosti, výkonu a pohodlia podmienil dodržiavaním programu servisných prehliadok pre daný typ vozidla, jasne stanoviac povinnosť podrobiť sa mu počas plynutia záručnej doby; interval prehliadok závisel od veku vozidla a kilometrového priebehu. Program servisných prehliadok podľa mienky súdu prvej inštancie nespôsoboval nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, nakoľko v jeho rámci sa dodávateľ zaviazal poskytnúť záručný servis počas plynutia záručnej doby; inak by tomu bolo, pokaľ by dodávateľ od spotrebiteľa vyžadoval dodržovanie tohto plánu i po ukončení záručnej doby, nakoľko také dojednanie by nekorešpondovalo so záujmami spotrebiteľa a jeho slobodnou vôľou navštíviť autoservis preventívne alebo až vtedy, keď vznikne na motorovom vozidle nejaká vada, prípadne škoda. Takýto postup však so sebou nesie aj zodpovednosť spojenú s rizikom, že vada, ktorá mohla byť odstránená, bude mať za následok vznik škody. Konštatujúc, že i priemernému spotrebiteľovi musí byť zrejmé, že pre optimálne fungovanie motorového vozidla je nutné podstúpiť pravidelné servisné prehliadky, súd prvej inštancie nevzhliadol dôvody na vyslovenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky. Rovnako dôvodil, pokiaľ išlo o neprijateľnosť zmluvnej podmienky týkajúcej sa zmluvnej dokumentácie žalovaného v 1. rade o vykonávaní systematických a doplnkový operácií, pri ktorej poukázal tiež na to, že žalobkyňa ani po doplnení skutkových tvrdení bližšie neozrejmila, v čom mala spočívať hrubá nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v jej neprospech. 17. Pokiaľ išlo o nárok žalobkyne na finančné zadosťučinenie v sume 14.590 eur, ktorý bližšie nešpecifikovala, keď v tomto smere len poukazovala na všetky okolnosti posudzovanej veci, súd prvej inštancie konštatoval, že tento nárok možno spotrebiteľovi priznať len v prípade, ak na súde úspešne uplatní porušenie svojho práva alebo povinnosti vyplývajúcej zo zákona. Vzhľadom na to, že z vykonaného dokazovania nevyplynulo porušenie zákonnej povinnosti žalovaných, a tým ani úspešné uplatnenie práv žalobkyne, nemohol jej konajúci súd uplatnený nárok priznať. 18. Súd prvej inštancie zamietol i žalobu žalobkyne na určenie neplatnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi sporovými stranami dňa 14.10.2015, keďže žalobkyňa nepreukázala použitie nekalej obchodnej praktiky zo strany žalovaných, pričom ňou označené zmluvné podmienky nevyhodnotil ako neprijateľné.

Vo vzťahu k nároku na náhradu škody nemal za preukázané porušenie právnej povinnosti zo strany žalovaných ako jeden zo základných predpokladov na priznanie uplatneného nároku; pre vyvodenie zodpovednosti žalovaných sa pritom vyžaduje kumulatívne splnenie všetkých predpokladov. 19. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a úspešným žalovaným priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 20. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) C.s.p.; žiadala napadnutý rozsudok zmeniť tak, že odvolací súd 1/ zaviaže žalovaných k povinnosti zaplatiť jej náhradu škody v sume 11.168 eur, určí, že 2/ zmluvná dokumentácia žalovaného v 1. rade obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky podľa § 53 Občianskeho zákonníka o vykonávaní systematických a doplnkových operácií, ktoré sú nezrozumiteľné a nejasné a spôsobujú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v jej neprospech, 3/ žalovaný v 1. rade sa voči žalobkyni dopustil nekalej obchodnej praktiky podľa § 8 ods. 1 písm. b) a písm. e) zákona č. 250/2007 Z. z., keďže pri uzatváraní kúpnej zmluvy jej poskytol nesprávne informácie a uviedol ju do omylu ohľadne vybavenia, vlastností, správnej údržby, potrebe servisu alebo opravy vozidla a 4/ zaviazal žalovaných na poskytnutie finančného zadosťučinenia v sume 15.490 eur, príp. aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. 21. Podľa žalobkyne súd prvej inštancie porušil princíp právnej istoty tým, že i keď sa na neho obrátila so žalobou dňa 20.08.2021, prvé pojednávanie vo veci vytýčil až po podaní sťažnosti na nečinnosť dňa 14.05.2024, t. j. po takmer 3 rokoch. Na uvedenom pojednávaní ju po vyjadreniach procesných strán k predmetu sporu konajúci súd vyzval na podrobnejšiu špecifikáciu ňou uplatňovaných nárokov, na čo reagovala podaním zo dňa 13.06.2024. V rámci druhého pojednávania dňa 15.11.2024, na ktorom strany sporu opätovne prezentovali svoje vyjadrenia, konajúci súd oznámil, že rozhodne vo veci samej, a preto procesné strany vyzval na predloženie záverečných rečí, s tým, že ich osobná účasť na nasledujúcom pojednávaní nie je potrebná. Žalobkyňa si konajúcim súdom uloženú povinnosť splnila podaním zo dňa 27.12.2024, ktoré však tento nepojal do odôvodnenia rozsudku; žalovaní záverečné reči písomne nepredložili. Podľa mienky žalobkyne súd prvej inštancie pochybil, keď v rámci dokazovania nevyvinul absolútne žiadnu aktivitu, napriek tomu, že v spotrebiteľských sporoch, t. j. v sporoch s ochranou slabšej strany, mohol v súlade s § 295 C.s.p. vykonať aj tie dôkazy, ktoré ako spotrebiteľ nenavrhla, ak to bolo pre rozhodnutie vo veci nevyhnutné; v tomto smere pritom poukázala na bod 71. odôvodnenia napadnutého rozsudku, podľa ktorého súd prvej inštancie konštatoval, že vo vzťahu k nároku na náhradu škody v sume 8.000 eur nepredložila odborné vyjadrenie alebo znalecký posudok. Súd prvej inštancie vyhodnotil ňou predložené dôkazy výlučne v prospech žalovaných, dospejúc pritom k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď v odôvodnení jeho rozhodnutia dominovalo porušenie zmluvných dojednaní týkajúcich sa prekročenia výrobcom stanoveného intervalu výmeny motorového oleja, ktorého sa mala dopustiť; to pritom s posúdením zodpovednosti žalovaných vôbec nesúviselo a nemalo ani žiaden vplyv na vznik škodovej udalosti. Naopak, súd prvej inštancie sa nezaoberal porušením zmluvných a zákonných povinností žalovaných, dokonca pristúpil k akejsi obhajobe ich konania, všetko bez opory vo vykonanom dokazovaní. Zároveň, stranám neoznámil predbežné právne posúdenie veci, a preto pre ňu napadnutý rozsudok ostal prekvapivým; napokon súd prvej inštancie prezentoval ako dôvod zamietnutia žaloby nepreukázanie vzniku škody. 22. Použijúc argumentáciu uplatnenú v konaní pred súdom prvej inštancie, ktorú v prevažnej miere zopakovala, žalobkyňa zotrvala na porušení prevenčnej a informačnej povinnosti žalovaných, porušení zákonnej povinnosti žalovaného v 1. rade predávať vozidlá v bežnej kvalite a kvalifikovaní konania žalovaných ako nekalej obchodnej praktiky, pričom sa nestotožnila s posúdením týchto otázok súdom prvej inštancie, označujúc ním prijaté závery za rozporné s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a s podstatou zodpovednosti. 23. Súd prvej inštancie bezdôvodne spochybnil dôležitosť listu žalovaného v 1. rade zo dňa 13.11.2020, ktorého význam zúžil iba na aktualizáciu softvéru vozidla. Jeho obsahom pritom boli 4 zásadné informácie, z ktorých sa konajúci súd zameral na vyhodnotenie tej najmenej dôležitej, ohľadne aktualizácie softvéru. Pritom prvá informácia sa týkala oznámenia žalovaného v 1. rade o vykonávaní kontroly komponentov brzdového asistenčného systému vozidla, ktoré môže byť poškodené z dôvodu deformácie rozvodového remeňa; vyplynulo teda z nej, že vo vozidlách dochádza k deformácii

rozvodového remeňa, dokonca k poškodeniu komponentov brzdového asistenčného systému. Druhá informácia sa týkala vybavenia vozidla rozvodovým remeňom mazaným motorovým olejom, t. j. tzv. mokrým remeňom a upozornenia na dôležitosť dodržiavania plánu údržby motora, odporúčaní výrobcu týkajúcich sa motorového oleja a jeho pravidelnej údržby, vrátane toho, že do oleja sa nesmú pridávať iné prípravky (typu aditív); tieto skutočnosti žalobkyni neboli pri kúpe vozidla poskytnuté, keď o vybavení vozidla mokrým remeňom sa dozvedela až listom žalovaného v 1. rade zo dňa 13.11.2020. Tretia informácia sa vzťahovala k vlastnostiam a dlhej životnosti vozidla, za účelom ktorej výrobca odporúčal vymeniť mokrý remeň každých 100.000 km/6 rokov, pričom od decembra 2020 zaradil kontrolu remeňa do úkonov údržby. Z uvedeného podľa žalobkyne bez pochýb vyplýval zásadný vplyv mokrého remeňa na zachovanie vlastnosti a životnosti vozidla, ako aj absolútna dôležitosť a nevyhnutnosť jeho pravidelnej kontroly. Podotkla pritom, že ak bola kontrola mokrého remeňa nevyhnutná od decembra 2020, uvedené muselo platiť aj pred týmto dátumom. V tejto súvislosti žalobkyňa ozrejmila, že v jej vozidle bolo dňa 27.10.2019 diagnostikované poškodenie rozvodového remeňa, ktoré spôsobilo upchatie sacích ventilov a zanesenie olejového čerpadla; nasledovala oprava vozidla zahrňujúca vyčistenie sacích ventilov a kompletnú výmenu rozvodového remeňa, vrátane olejovej vane motora, ktorá trvala 3 mesiace a za jej vykonanie žalobkyňa zaplatila 1.860,83 eura; v tom čase malo vozidlo najazdených 54.919 km. Súd prvej inštancie podľa žalobkyne zľahčil príčiny prijatia vozidla do servisu, keď poukázal na rozsvietenie kontrolky motora a stratu jeho výkonu. 24. Zdôrazňujúc, že zodpovednosť za škodu nemožno zužovať len na zodpovednosť za tú škodu, ktorá už vznikla, ale je potrebné ju vnímať aj ako zodpovednosť za to, že škoda vôbec nevznikne, žalobkyňa poukázala na odborný článok zo dňa 10.10.2024, o ktorom sa zmienila v záverečnej reči zo dňa 27.12.2024. Podľa článku bola technológia mokrého remeňa prvýkrát predstavená už v roku 2007 spoločnosťou Ford. Citujúc časti tohto odborného článku vo vzťahu k možným poruchám vozidla nesúhlasila s tvrdením konajúceho súdu v bode 65. odôvodnenia rozsudku, nakoľko práve článok mal potvrdiť, že poruchy vyvolané technológiou mokrého remeňa sa prejavili i na jej vozidle; uvedené pritom potvrdil žalovaný v 1. rade v liste zo dňa 13.11.2020. V nadväznosti na obsah článku žalobkyňa nadobudla presvedčenie, že žalovaní disponovali informáciou o vplyve mokrého remeňa na činnosť motora už v čase dovozu, resp. predaja motorového vozidla. Asi ťažko totiž možno pripustiť, že žalovaný v 1. rade, v postavení predajcu, predáva a žalovaný v 2. rade, ako dovozca, dováža vozidlá, o ktorých technológii nemá zásadné informácie, najmä pokiaľ ide o vplyv mokrého remeňa na činnosť motora. Majúc vedomosť o vybavení jej vozidla mokrým remeňom, žalovaní museli mať pri predaji jej vozidla v roku 2015 informácie o vplyve motorového oleja na jeho životnosť a následne i na činnosť motora a predvídať, že uvedená technológia zvyšuje riziko poškodenia motorového vozidla; mali byť preto obozretní a zabezpečiť, aby pravidelná kontrola mokrého remeňa bola zaradená do úkonov údržby už od predaja vozidla. Na uvedenom základe považovala žalobkyňa zodpovednosť žalovaných za porušenie ich prevenčnej povinnosti a vznik škody v sume 3.167,39 eura za opravu vozidla, za preukázané. Pokiaľ išlo o škodu v jej majetkovej sfére v sume 8.000 eur žalobkyňa ozrejmila, že pri servisnej kontrole dňa 11.09.2023 jej bola odporúčaná výmena bloku motora a piestov. Dňa 11.01.2024 musela opätovne navštíviť autorizovaný servis z dôvodu hlásenia poruchy vozidla, čo sa zopakovalo aj dňa 12.02.2024. Oprava nebola úspešná, nakoľko servis potvrdil, že dňa 27.10.2019 došlo k trvalému poškodeniu celého motora. Na uvedenom základe mala žalobkyňa za to, že až dňa 22.09.2023, kedy vozidlo pristavila do autorizovaného servisu, bolo zistené trvalé a nezvratné poškodenie celého motora, čím jej vznikla skutočná majetková strata na vozidle v sume 8.000 eur; túto si voči žalovaným uplatnila podaním zo dňa 12.06.2024, ktorým rozšírila svoju žalobu, a teda v lehote podľa § 106 Občianskeho zákonníka. S poukazom na § 443 Občianskeho zákonníka, ako i nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 266/2014, v zmysle ktorých sa výška škody určuje z bežnej ceny poškodenej veci a je daná rozdielom medzi hodnotou veci pred poškodením a po jej poškodení, žalobkyňa ozrejmila, že jej motorové vozidlo malo v čase poškodenia najazdených cca 54.919 km, nebolo havarované, bolo bez škrabancov a málo užívané. Pri stanovení majetkovej straty postupovala v súlade s IFP kalkulačkou na určenie hodnoty jazdených automobilov, uverejnenej na webovej stránke Ministerstva financií Slovenskej republiky. Na uvedenom základe nesúhlasila s názorom konajúceho súdu, že k tejto skutočnosti neprodukovala žiadne prostriedky procesného útoku. 25. Žalobkyňa ďalej dôvodila, že vystupujúc v postavení spotrebiteľa už pri uzatváraní kúpnej zmluvy so žalovaným v 1. rade ako profesionálom v automobilovom priemysle mala právo na oznámenie všetkých podstatných informácií týkajúcich sa technického vybavenia a funkcionality vozidla tak, aby mohla urobiť informované a kvalifikované rozhodnutie o jeho kúpe. Pritom informácia o vybavení vozidla mokrým

remeňom bola pre ňu absolútne zásadná, keďže sa týkala technológie majúcej zásadný vplyv na činnosť motora; konštrukcia klasického rozvodového remeňa je pritom odlišná od tej vzťahujúcej sa k mokrému remeňu, a to z hľadiska údržby, vplyvu na činnosť motora a jeho životnosť. Žalovaný v 1. rade ju tak uviedol do omylu ohľadne technického vybavenia vozidla, v dôsledku čoho urobila rozhodnutie o jeho kúpe, ktoré by inak neurobila; obchodná praktika žalovaného v 1. rade pri predaji vozidla tak naplnila znaky klamlivého konania podľa § 8 ods. 1 písm. b) a e) zákona č. 250/2007 Z. z. 26. Podľa mienky žalobkyne ona sama neporušila žiadne zmluvné dojednania. Na uvedenom základe konajúcemu súdu vytkala, že v bode 61. a 75. odôvodnenia nesprávne konštatoval, že prekročila interval servisnej prehliadky o 8 mesiacov. Z predložených dôkazov pritom vyplynulo, že v poradí druhú servisnú prehliadku absolvovala dňa 09.10.2017, na ktorú nadväzovala tretia prehliadka dňa 08.04.2019, a teda rozdiel v ročnom odporúčanom termíne prehliadok predstavoval 6 mesiacov; žalobkyňa pritom podotkla, že interval servisných prehliadok závisel od veku vozidla a jeho kilometrového priebehu, a teda nemal súvis s ostatnou výmenou motorového oleja, ku ktorej došlo dňa 18.08.2017. Naviac, zo servisnej knižky pre ňu nevyplývala povinnosť dodržiavať plán pravidelných prehliadok aj po skončení záručnej doby, preto nerozumela dôvodom, pre ktoré súd prvej inštancie podmienil skúmanie príčiny poškodenia motora vozidla práve touto skutočnosťou. Nedodržanie programu servisných prehliadok po skončení záručnej doby pritom mohol, ale i nemusel viesť k zodpovednosti majiteľa vozidla za prípadne vzniknuté následky. Žalobkyňa tiež považovala za nevyhnutné odlíšiť termíny konania servisných prehliadok a termíny výmeny motorového oleja, keďže tieto sa nemuseli zhodovať, najmä ak bol motorový olej menený skôr. V tomto smere žalobkyňa doplnila, že v servisnej a záručnej knižke úplne absentovala informácia o výrobcom stanovenom intervale výmeny motorového oleja, ktorý nemohla prekročiť, tento jej nebol oznámený, čo označila za zásadný údaj pre správnu údržbu vozidla. Zmluvné dojednanie týkajúce sa servisu vozidla vybaveného mokrým remeňom preto považovala za nezrozumiteľné a nejasné, pripúšťajúce viacero výkladov, čo spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v jej neprospech; uvedené pritom umožnilo žalovaným interpretovať jej konanie ako závažné zanedbanie zmluvných podmienok. 27. A napokon, vo vzťahu k požiadavke na primerané finančné zadosťučinenie, ktoré si uplatnila v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., žalobkyňa zdôraznila, že prináleží spotrebiteľovi za každé porušenie práva a jeho jediným kritériom je primeranosť; jeho priznanie pritom plní nielen satisfakčnú, ale aj sankčnú funkciu, aby odradilo dodávateľov od nekalého konania. Vzhľadom na to, že z rozhodovacej praxe súdov možno vyvodiť kritériá určujúce adekvátne finančné zadosťučinenie, ako je posúdenie zásahu z hľadiska objektívnej akceptovateľnosti v spoločnosti, spôsob a rozsah zásahu, závažnosť jeho následkov v nemajetkovej sfére dotknutej osoby, význam a hodnota zasiahnutého statku, intenzita a dĺžka protiprávneho konania a podobne, bola toho názoru, že ňou požadované plnenie vo výške ceny motorového vozidla je adekvátne. 28. Žalovaný v 1. rade považoval odvolanie žalobkyne za v celom rozsahu nedôvodné. Podľa neho žalobkyňa v ňom len rekapitulovala tvrdenia, ktoré odzneli pred konajúcim súdom, ťažko pritom špecifikujúc odvolacie dôvody. Žalobkyňa opakovane menila žalobu, tak z kvantitatívnej stránky, ako i z pohľadu ňou deklarovaných rozhodných skutkových tvrdení a následnej kvalifikácie uplatňovaného nároku, čím výrazne ovplyvnila dĺžku konania; jej postup označil žalovaný v 1. rade za chaotický a jej niektoré tvrdenia za nepravdivé, tak ako napríklad ohľadne nepredloženia záverečnej reči, ako i nevyslovenia predbežného právneho posúdenia veci zo strany konajúceho súdu. Súd prvej inštancie pritom na pojednávaní dňa 14.05.2024 uviedol predbežné právne posúdenie, poskytujúc súčasne žalobkyni dostatočný časový priestor na predloženie písomného vyjadrenia, v rámci ktorého mala možnosť vysvetliť a argumentačne podložiť ňou uplatnené nároky, prípade navrhnúť dôkazy. Len samotná skutočnosť, že žalobkyňa v konaní vystupovala ako spotrebiteľ, ju nezbavilo povinnosti tvrdenia, ani povinnosti označiť dôkazy na podporu svojich tvrdení, a to najmä pokiaľ je osobou s vysokoškolským vzdelaním druhého stupňa v odbore právo. Podľa mienky žalovaného v 1. rade žalobkyňa neoznačila a nepredložila ani najelementárnejšie dôkazy preukazujúce dôvodnosť jej nároku, a to i napriek tomu, že ju na túto okolnosť upozornili nielen žalovaní, ale i konajúci súd v rámci vyslovenia predbežného právneho názoru. Súd prvej inštancie pritom nebol povinný nachádzať dôkazy na podporu jej tvrdení, keď v tomto smere bolo potrebné vnímať ustanovenie § 295 C.s.p. v súlade s ostatnými princípmi súdneho konania; napokon súd prvej inštancie disponoval dostatkom dôkazov na rozhodnutie o veci.

29. Žalobkyňa podľa žalovaného v 1. rade nepreukázala splnenie podmienok vzniku zodpovednosti za škodu. Vo vzťahu k nej si pritom splnil všetky zákonné, i zmluvné povinnosti ako deklaroval v priebehu celého konania pred súdom prvej inštancie. Zdôraznil, že žalobkyni pri kúpe vozidla poskytol kompletnú informáciu o motorovom vozidle a jeho vlastnostiach, neskreslil ani nezamlčal žiaden podstatný údaj, pričom žalobkyňa v konaní nepreukázala opak, t. j. že by nemala vedomosť o vlastnostiach vozidla, napríklad o type remeňa. Žalovaný v 1. rade podotkol, že rovnakými informáciami o vozidle, ako mal on, disponovali i autorizované servisy, vykonávajúce prehliadky motorového vozidla žalobkyne; ak by teda mokrý remeň mal spôsobiť technické problémy, aké sa snažila navodiť žalobkyňa, autorizované servisy by ju na to upozornili a navrhli by jej vhodné opatrenia. Žalobkyňa obdržala vozidlo v bežnej kvalite, ňou zakúpený typ prešiel procesom homologizácie tak, aby spĺňal regulačné a technické normy stanovené riadiacimi orgánmi, resp. úradmi; pokiaľ sa žalobkyňa domnievala, že vozidlo malo výrobné vady, platná legislatíva jej umožňovala tieto si uplatniť spôsobom a v lehotách stanovených právnymi predpismi, čo sa vzťahovalo i k prípadným vadám poskytovaných služieb. Bol toho názoru, že nemožno obchádzať inštitút zodpovednosti z vád a nároky z neho vyplývajúce si uplatňovať prostredníctvom nároku na náhradu škody. Podľa žalobkyňou popisovaných problémov pri používaní vozidla sa pritom žalovanému v 1. rade javilo, že tieto mali väzbu a pôvod v spôsobe, akým ho užívala. 30. Žalovaný v 1. rade poprel, že by sa voči žalobkyni dopustil akejkoľvek nekalej obchodnej praktiky a úvahy o ich existencii vyhodnotil za v celom rozsahu nedôvodné. Naviac, i žalobný petit v znení, v akom ho žalobkyňa naformulovala, bol neurčitý a nevykonateľný. Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno ani k ďalšiemu predpokladu zodpovednosti za škodu, ktorým bol vznik škody; nepreukázala, že úhrady faktúr za opravy vozidla boli v príčinnej súvislosti s ňou deklarovanými porušeniami povinností, keď v celom rozsahu išlo o subjektívne domnienky a konštrukcie založené na všeobecných článkoch z internetu, ktoré nemali žiadnu výpovednú hodnotu. Žalovanému v 1. rade nebolo tiež zrejmé, v čom žalobkyňa videla neprijateľnosť zmluvnej podmienky, keďže po uplynutí záručnej doby sa na ňu nevzťahovala povinnosť dodržiavať interval servisných prehliadok; jeho dodržanie bolo výrobcom len odporúčané a žalovaný v 1. rade do neho nemal kompetenciu zasahovať. Pokiaľ išlo o nárok na primerané finančné zadosťučinenie, žalovaný v 1. rade bol toho názoru, že žalobkyňa nesplnila predpoklady v zmysle v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z.. 31. Žalovaný v 2. rade označil odvolanie žalobkyne za nedôvodné, nakoľko žalobkyňa v ňom prevažne prezentovala argumentáciu z prvoinštančného konania, dovolávajúc sa bezhraničnej ochrany spotrebiteľa, ktorá je však neprípustná a nemožno ju poskytnúť. Obsah odvolania preto vnímal ako prejav jej snahy o zneužitie predpisov na ochranu spotrebiteľa vo svoj prospech. V ďalšom žalovaný v 2. rade poukázal na to, že žalobkyňa sa v odvolacom návrhu domáhala zmeny napadnutého rozsudku v znení, ktorý nebol totožný so znením naposledy pripusteného žalobného petitu; aktuálne sa voči nemu domáhala len nároku na náhradu škody v sume 11.168 eur a práva na finančné zadosťučinenie v sume 15.490 eur. Za bezpredmetné označil tvrdenia žalobkyne o porušení princípu právnej istoty s ohľadom na dĺžku sporu, nakoľko tieto nemali žiaden vplyv na vecnú správnosť napadnutých výrokov. Túto nijako neovplyvnili ani tvrdenia ohľadne nepredloženia záverečných rečí, ktoré sa však v súdnom spise nachádzali; napokon, sama žalobkyňa predložila svoju záverečnú reč až po súdom stanovenej lehote. 32. Žalovaný v 2. rade nesúhlasil s námietkou žalobkyne týkajúcou sa povinnosti súdu prvej inštancie vykonať ex offo dokazovanie; v predmetnej veci také dokazovanie nebolo nevyhnutné, nakoľko obsah súdneho spisu navodzoval neoprávnenosť jej žaloby; v spojení i s vykonanými listinnými dôkazmi odpadol potom dôvod, aby konajúci súd iniciatívne vyhľadával dôkazy v prospech žalobkyne. V tejto súvislosti žalovaný v 2. rade podporne poukázal na právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v uznesení, sp. zn. 4Cdo 233/2021. Konajúci súd na pojednávaní dňa 14.05.2024 predniesol predbežný právny názor, v súlade s ktorým napokon vo veci i rozhodol. Pokiaľ išlo o žalobkyňou prednesené tvrdenia ohľadne porušenia povinností mal žalovaný v 2. rade za to, že opätovne len zopakovala svoju argumentáciu a tvrdenia prednesené pred súdom prvej inštancie. Prevažná časť jej odvolania potom predstavovala ozrejmenie skutkového a právneho stavu, bez konkrétnych výhrad voči konajúcim súdom prijatým záverom. Žalobkyňa mala pritom povinnosť vzniesť konkrétne námietky voči rozhodnutiu konajúceho súdu. Žalovaný v 2. rade nepovažoval za potrebné sa zaoberať tvrdeniami žalobkyne o výške škody, keďže v konaní nepreukázala splnenie ostatných zodpovednostných predpokladov. Záverom žalovaný v 2. rade zhrnul, že je presvedčený, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výrokoch vecne správy, a preto ho navrhol potvrdiť.

33. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zamietajúceho výroku, prejednal odvolanie žalobkyne bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 30.09.2025 v zmysle § 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p. 34. V prvom rade odvolací súd udáva, že hoci žalobkyňa v úvode odvolania uviedla, že napáda rozsudok súdu prvej inštancie v celom jeho rozsahu, s ohľadom na skutkové a právne zdôvodnenie pochybení konajúceho súdu, ktoré našli vyjadrenie i v ňou požadovanom návrhu na rozhodnutie odvolacieho súdu, je zrejmé, že nežiadala rozhodnúť v intenciách pôvodnej, resp. konajúcim súdom naposledy pripustenej zmeny žaloby; žalobkyňa nežiadala určiť neprijateľnosť zmluvných podmienok ohľadne dodržiavania programu servisných prehliadok, ani neplatnosť kúpnej zmluvy uzatvorenej so žalovaným v 1. rade. Vymedzením odvolacieho návrhu žalobkyňa pritom určila rozsah, v akom mal odvolací súd pristúpiť k odvolaciemu prieskumu napadnutého prvoinštančného rozhodnutia. 35. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou žalobkyne ohľadne porušenia princípu právnej istoty konajúcim súdom. I keď tento pojem je definovaný v článku 2 civilného sporového kódexu, v rámci základných princípov, ako stav, v ktorom môže každý legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, ak jej niet tak spravodlivo, žalobkyňa jeho porušenie vnímala najmä z hľadiska dĺžky a priebehu samotného konania. Skutočnosť, že konajúci súd uskutočnil prvé pojednávanie v predmetnej veci takmer po 3 rokoch od podania žaloby až na základe jej sťažnosti na nečinnosť, možno síce vnímať v ústavnej rovine vo väzbe na článok 48 ods. 2 Ústavy SR, avšak pre taký prípad sú dostupné konkrétne spôsoby nápravy. Na správnosť rozhodnutia nemala vplyv argumentácia žalobkyne týkajúca sa záverečných rečí, nakoľko konajúci súd nebol povinný uviesť obsah záverečného prednesu, či žalobkyne alebo žalovaných, ktorí ho do súdneho spisu založili v písomnej forme, v odôvodnení napadnutého rozsudku. V tomto smere pritom správne vychádzal z ustanovenia § 220 C.s.p. determinujúceho obsahové náležitosti meritórneho rozhodnutia súdu, vrátane jeho odôvodnenia. Súd prvej inštancie jasne a výstižne uviedol, čoho sa žalobkyňa vo veci domáhala, ako sa k jej žalobe vyjadrili žalovaní, ktoré dôkazy vykonal, aké skutkové zistenia z nich zistil, pričom ozrejmil, ako vyhodnotil vykonané dôkazy bez toho, aby jeho hodnotenie smerovalo výlučne v prospech jednej strany, resp. žalovaných; zároveň dostatočným spôsobom rozviedol ako vec posúdil po právnej stránke. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa súd prvej inštancie pritom zaoberal dôvodnosťou uplatneného nároku, keď v jeho rámci skúmal, či sa žalovaní dopustili porušenia zákonných a zmluvných povinností podľa skutkového opisu žalobkyne; žalobkyňa potom nepravdivo uvádzala, že uvedenému konaniu nevenoval žiadnu pozornosť, keď taký záver nemožno vyvodiť len z toho, že konajúci súd nerozhodol v súlade s jej očakávaniami. 36. Podľa zápisnice zo súdneho pojednávania dňa 14.05.2024 súd prvej inštancie pristúpil k postupu podľa § 181 ods. 2 C.s.p., ktorý bližšie zaznamenal na zvukovom zázname z predmetného pojednávania. Z jeho obsahu vyplýva, že konajúci súd poukázal na to, že žalobkyňa nedostatočne špecifikovala porušenie právnych povinností zo strany žalovaných, vo väzbe na ktoré dostatočne neozrejmila vzniknutú škodu a jej výšku, ktorá preto nebola poznateľná z predložených dôkazov; v dôsledku toho potom neosvedčila ani príčinnú súvislosť medzi porušením povinností žalovaných a požadovanou škodou. Vo vzťahu k argumentácii ohľadne neprijateľných zmluvných podmienok konajúci súd vysvetlil potrebu ich bližšej, nielen opisnej, špecifikácie žalobkyňou. Podotýkajúc, že v danej fáze konania nevie dostatočne vyhodnotiť oprávnenosť nároku žalobkyne, následne súd prvej inštancie konštatoval, že na vec bude aplikovať a túto posudzovať podľa ustanovení zákona č. 250/2007 Z. z., ako i Občianskeho zákonníka vzťahujúcich sa k právam spotrebiteľa. Žalobkyňa v odvolaní nenamietala nesprávnosť, neúplnosť, prípadne neurčitosť predbežného právneho posúdenia veci konajúcim súdom, keď dôvodila jeho absenciou, a v nadväznosti na to namietala i prekvapivosť súdneho rozhodnutia, čím malo podľa nej dôjsť k porušeniu jej procesných práv, a tým i k porušeniu princípu právnej istoty; tieto žalobkyňou namietané skutočnosti však z obsahu zápisnice a zvukového záznamu zo súdneho pojednávania dňa 14.05.2024 nevyplývajú. Hodno pritom uviesť, že súdna judikatúra ustálila, že dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. nezakladá len samotné porušenie procesných práv strany sporu, ale musí k nemu nevyhnutne pristúpiť i kritérium intenzity. Na naplnenie tohto odvolacieho dôvodu teda musí mať zásah do procesných práv strany také dôsledky, že sa bude celé konanie javiť ako nespravodlivé. Pokiaľ však strana sporu má možnosť dovolať sa nápravy v odvolacom konaní a žiadať o možnosť revízie,

nejde o procesnú vadu dosahujúcu dostatočnú intenzitu, aby spôsobila porušenie práva na spravodlivý proces; o porušenie práva na spravodlivý proces preto nepôjde v situácii, keď súd prípadne nerešpektuje ustanovenie § 181 ods. 2 C.s.p. nakoľko tým nelimituje stranu pri realizácii jej procesných práv (k tomu rozhodnutie Najvyššie súdu SR sp. zn. 3Cdo 3/2016). Naviac, striktné nedodržanie postupu podľa § 181 ods. 2 C.s.p. zo strany súdu možno hodnotiť len ako tzv. inú vadu konania (§ 365 ods. 1 písm. d) C.s.p.), a nie ako porušenie práva na spravodlivý proces (k tomu aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Obdo 56/2020). Žalobkyňa však vadou konania v zmysle § 365 ods. 1 písm. d) C.s.p. neargumentovala. 37. Odvolací súd sa nestotožnil ani s ďalšou námietkou žalobkyne, v rámci ktorej konajúcemu súdu vytýkala nesprávnosť posúdenia zodpovednosti žalovaných v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka, ako i porušenia ich zákonnej informačnej povinnosti podľa § 11 a nasl. zákona č. 250/2007 Z. z. 38. Hodno uviesť, že prevenčná povinnosť podľa § 415 Občianskeho zákonníka znamená, že každý je povinný zachovávať vždy taký stupeň opatrnosti (pozornosti), ktorý možno od neho vzhľadom na konkrétnu časovú a miestnu situáciu rozumne požadovať a ktorý - objektívne posúdené - je spôsobilý zabrániť alebo aspoň čo najviac znížiť riziko vzniku škôd na živote, zdraví, či majetku. Prevenčná povinnosť nie je absolútna a nezaisťuje, aby ku škodám nikdy nedochádzalo. Toto ustanovenie pritom predpokladá bežnú mieru opatrnosti zodpovedajúcu obvyklým pomerom v danej konkrétnej situácii, nie však už bezbrehú povinnosť predvídať a predchádzať všetkým v budúcnosti možným škodám. Zároveň, tzv. generálna prevencia prichádza do úvahy len v prípadoch, ak nie je konkrétna právna úprava vzťahujúca sa na konanie, ktorého protiprávnosť sa posudzuje. Podľa tohto ustanovenia nemožno teda posudzovať situácie porušovania povinností, pokiaľ sú tieto podrobne upravené právnymi predpismi. Inak povedané, aplikácia § 415 Občianskeho zákonníka prichádza do úvahy vtedy, ak nie je konkrétna právna úprava vzťahujúca sa na konanie, ktorého protiprávnosť sa posudzuje. Konanie v rozpore s týmto ustanovením sa potom považuje za porušenie právnej povinnosti v zmysle § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka (k tomu rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 25Cdo 1427/2001). 39. Žalobkyňa prezentovala v spore skutkové tvrdenia, v ktorých sa prelínalo porušenie informačnej, ako aj prevenčnej povinnosti žalovaných, keď tieto mali rovnaký skutkový základ; žalobkyňa nimi zdôvodňovala i tvrdenia o tom, že žalovaný v 1. rade sa voči nej dopustil nekalej obchodnej praktiky. Jadrom skutkových tvrdení žalobkyne bola pritom argumentácia, že žalovaný v 1. rade ju pri predaji motorového vozidla neinformoval o jeho vybavení mokrým remeňom, o jeho správnej údržbe, rizikách a vlastnostiach mokrého remeňa a s tým spojeným nebezpečenstvom jeho použitia, pričom tieto informácie jej neposkytol ani žalovaný v 2. rade ako zástupca výrobcu vozidiel zn. Peugeot, a to i napriek tomu, že o vybavení vozidla mokrým remeňom obaja mali vedomosť, pričom mali poznatky i o jeho vplyve na činnosť motora, rizikách a nebezpečenstvách s tým spojených, a preto porušili povinnosti v zmysle § 11 zákona č. 250/2007 Z. z. Žalobkyňa teda namietala porušenie konkrétnej právnej povinnosti, ktorá pre žalovaných vyplývala z ustanovení § 11 zákona č. 250/2007 Z. z. Z predmetného ustanovenia pritom vyplýva, že predávajúci je povinný informovať spotrebiteľa o vlastnostiach výrobku, spôsobe jeho použitia, montáže a údržby, o nebezpečenstve z jeho nesprávneho použitia, montáže alebo údržby, o jeho uchovávaní a skladovaní. Je zrejmé, že na predávajúceho sa nevzťahuje informačná povinnosť ohľadne všetkých aspektov výrobku, čo v okolnostiach prejednávanej veci, aplikujúc na motorové vozidlo žalobkyne znamená, že žalovaný v 1. rade, resp. žalovaný v 2. rade nebol povinný v súvislosti s kúpou motorového vozidla informovať žalobkyňu, ani iného spotrebiteľa, ohľadne jeho detailného zloženia a konštrukcie jeho jednotlivých častí, vrátane rozvodového remeňa. Ako správne uviedol súd prvej inštancie, z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný v 1. rade si splnil povinnosť v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z., keď žalobkyni pri kúpe vozidla poskytol podstatné informácie týkajúce sa typu vozidla, jeho verzie, farby, výbavy, a teda informácie adekvátne potrebám bežného užívateľa vozidla. Konkrétny spôsob používania motorového vozidla a jeho údržba boli bližšie popísané v servisnej knižke, ktorú žalobkyňa obdržala pri prevzatí motorového vozidla; podľa preberacieho protokolu jej bola ponúknutá i skúšobná jazda. Žalovaný v 1. rade pritom podľa mienky odvolacieho súdu ani nemal povinnosť oboznamovať žalobkyňu o type rozvodového remeňa, ktorý sa v ňom nachádzal, nakoľko je nepochybné, že tento, ako súčasť konštrukcie motora, nemožno zaradiť pod kategóriu „vlastnosť“ motorového vozidla. Naviac, z pohľadu priemerného spotrebiteľa - užívateľa motorového vozidla, nemá typ rozvodového remeňa vplyv na jeho prevádzku a údržbu, keďže túto vykonáva a zabezpečuje autoservis v pravidelných a vopred predpísaných servisných intervaloch, ktoré mala žalobkyňa dodržiavať. Žalobkyňa pritom bola v servisnej knižke relevantne oboznámená i s typom

motorového oleja, ktorý jej výrobca odporúčal používať za účelom bezporuchového chodu jej vozidla, bez nutnosti vymedzenia, k akým možným nebezpečenstvám by v tejto súvislosti mohlo v budúcnosti dôjsť. Pokiaľ žalobkyňa v konaní argumentovala tým, že ak by mala vedomosť o vybavení jej vozidla mokrým remeňom, nepristúpila by k jeho kúpe, hodno uviesť, že ak považovala informáciu o mokrom remeni za natoľko rozhodujúcu, že ovplyvnila jej ekonomické správanie, nič jej nebránilo osobitne sa žalovaného v 1. rade na detailnú konštrukciu motora dopytovať. Žalovaný v 1. rade pritom nemohol mať vedomosť a ani nijako predpokladať (predvídať), že špecifická konštrukcia motora je pre žalobkyňu mimoriadne dôležitá, aby ju v tomto smere podrobnejšie informoval. 40. Odvolací súd dodáva, že hoci možno usudzovať, že žalovaní z konštrukčného hľadiska museli mať vedomosť o type rozvodového remeňa nachádzajúceho sa v motorovom vozidle žalobkyne, z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by disponovali informáciou o možných rizikách súvisiacich s jeho deformáciou a s tým spojeným neskorším skrátením intervalu jeho výmeny už pri uzavretí záväzkového vzťahu so žalobkyňou; taká okolnosť nevyplýva z listín tvoriacich obsah súdneho spisu, na ktoré sa žalobkyňa odvolávala. Uvedené nepotvrdzuje list žalovaného v 1. rade zo dňa 13.11.2020, ktorým ako uviedol i súd prvej inštancie žalobkyňu primárne informoval o aktualizácii softvéru jej vozidla, s cieľom zlepšiť diagnostiku asistenčného systému brzdenia a jeho komponentov, ktoré by mohli byť poškodené deformáciou rozvodového remeňa. I keď obsahom predmetného listu bola informácia žalobkyne o type rozvodového remeňa, ako i odporúčanie jeho výmeny počas kratšej doby užívania vozidla, resp. počtu najazdených kilometrov, uvedené bez ďalšieho ešte nespôsobuje vznik nebezpečenstva jeho použitia v motorovom vozidle žalobkyne, príp. existenciu iných, rozšírených požiadaviek na jeho údržbu zo strany žalobkyne, pričom už vôbec nepotvrdzuje, že by použitá technológia mokrého remeňa zvyšovala riziko poškodenia jej vozidla, ako sa snažila navodiť žalobkyňa. Žalobkyňa pritom bola v servisnej knižke upozornená na dôsledok prípadného poškodenia rozvodového remeňa, ktorý mohol spôsobiť i vyradenie motora z jeho prevádzky, čo možno považovať za informáciu dostatočnú pre priemerného spotrebiteľa na označenie rizika spojeného s užívaním motorového vozidla. 41. Pokiaľ v tejto súvislosti žalobkyňa poukazovala na obsah záverečnej reči a jej odkaz na odborný článok portálu autonoviny.sk, týkajúceho sa technológie mokrého remeňa a rizík súvisiacich s jeho používaním, ktorý ani nezaložila do súdneho spisu, nemožno z neho podľa mienky odvolacieho súdu automaticky a bez relevantného dôkazu vyvodiť, že v článku prezentované informácie boli výrobcom automobilov, resp. žalovanému v 2. rade ako zástupcovi výrobcu, príp. i žalovanému v 1. rade známe už v čase predaja motorového vozidla a tieto mal žalobkyni sprostredkovať, resp. mal prezentované dôsledky predvídať a zaradiť kontrolu mokrého remeňa do úkonov údržby; žalovaných nemožno zaťažiť povinnosťou predvídať každý možný do úvahy pripadajúci vznik škody v spojení s používaním určitého komponentu vozidla do budúcnosti. Pritom len samotná skutočnosť, že podľa autora článku mala byť technológia mokrého remeňa známa a používaná už od roku 2007 spoločnosťou Ford neimplikuje, že žalovaní v rozhodnom čase disponovali relevantnými informáciami o prípadných nedostatkoch tejto technológie; ako uviedol i autor článku, tieto sa zistili a prejavili až v praxi. I v automobilovom priemysle dochádza postupom času, a najmä praxou, k prehodnocovaniu technologických postupov, čo v danom prípade mohlo viesť i k listu žalovaného v 1. rade zo dňa 13.11.2020. Práve týmto listom plnil žalovaný v 1. rade podľa mienky odvolacieho súdu svoju prevenčnú povinnosť a informoval žalobkyňu o skrátených intervaloch týkajúcich sa výmeny mokrého remeňa v snahe zabezpečiť čo najdlhšiu životnosť jej vozidla a zachovanie jeho jazdných vlastností. Žalovaný v 1. rade pritom žalobkyňu upozornil i na potrebu zodpovedania položených otázok, s cieľom zistiť konkrétny plán údržby pre jej motorové vozidlo, a teda nezaradil jej vozidlo automaticky do sprísneného plánu údržby ako chybne uviedla v odvolaní žalobkyňa. Tvrdenia o tom, že pokiaľ by kontrola rozvodového remeňa bola zaradená do úkonov údržby už od kúpy motorového vozidla, k jeho poškodeniu a následnej výmene dňa 28.10.2019 by nedošlo, resp. že takému poškodeniu, ktoré muselo existovať už pri tretej servisnej prehliadke, by sa predišlo, ostalo len v rovine hypotetických a ničím nepreukázaných tvrdení žalobkyne. 42. Možno teda konštatovať, že súd prvej inštancie správne uzavrel, že v konaní nebolo preukázané žalobkyňou namietané porušenie informačnej povinnosti žalovaných; vo väzbe na uvedené, pri existencii konkrétnej právnej úpravy vzťahujúcej sa na konanie žalovaných, ktorého protiprávnosť žalobkyňa namietala a bola zároveň predmetom posudzovania, neprichádzala do úvahy ani zodpovednosť žalovaných v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka. Ako uviedol odvolací súd vyššie, aplikácia § 415 Občianskeho zákonníka prichádza do úvahy vtedy, ak nie je daná konkrétna právna úprava vzťahujúca

sa na konanie, ktorého protiprávnosť sa posudzuje. Uvedené platí o to viac, že žalobkyňou namietané porušenie informačnej a prevenčnej povinnosti žalovaných vychádzalo z rovnakého skutkového základu. 43. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané a konajúci súd správne konštatoval, že žalovaný v 1. rade neporušil povinnosť v zmysle § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 250/2007 Z. z., keď nepredal žalobkyni motorové vozidlo v inej ako bežnej kvalite, teda v kvalite, ktorá zabezpečovala zachovanie všetkých podstatných vlastností výrobku, ktoré podmieňovali jeho bezprostredné používanie a mali naplniť i predpokladané očakávania spotrebiteľa. Je pritom nepochybné, že žalobkyňa prevzala nepoužitý, novo vyrobený automobil, s ňou požadovanou špecifikáciou a výbavou, čo napokon potvrdila svojim podpisom i na preberacom protokole; tento bol bez akýchkoľvek závad. 44. I keď žalobkyňa v priebehu konania tvrdila, že jej motorové vozidlo vykazovalo vady a poruchy od momentu jeho zakúpenia, pristavila vozidlo z dôvodu prvej a následne i druhej zvolávacej akcie na kontrolu zámkov, v rámci ktorých mal byť vykonaný i zásah do motorovej a riadiacej časti motora, pričom autoservis v tom čase informovala o problémoch týkajúcich sa funkčnosti motora, tieto jej tvrdenia nenašli oporu vo vykonanom dokazovaní. Zo žiadneho listinného dôkazu predloženého žalobkyňou nevyplýva, že by sa v období od kúpy motorového vozidla do augusta 2017 sťažovala na poruchovosť motorového vozidla, konkrétne jeho motora, a za týmto, prípadne iným účelom, vykonal autoservis zásah do motorovej alebo riadiacej časti vozidla. Ako správne ustálil súd prvej inštancie zvolávacie akcie boli zamerané výlučne na kontrolu zámkov dverí vozidla žalobkyne, pričom z ničoho nevyplývala existencia akéhokoľvek iného zákroku do jeho motorovej časti. Pritom, prvá porucha vozidla dňa 08.08.2017 bola zistená až s odstupom času, keď vozidlo pri aktívnom používaní najazdilo cca 23.000 km, pričom v jej dôsledku došlo k výmene sviečok zapaľovania, motorového oleja, olejového filtra a skrutiek; v tomto štádiu nebola zistená žiadna chybovosť motora, ani mokrého remeňa. Tá nastala z dôvodu odlupovania jeho častí až dňa 28.10.2019, vyústiac do potreby jeho výmeny, t. j. 4 roky po kúpe motorového vozidla. Za výrobnú vadu, resp. vadu v čase dodania výrobku sa štandardne pritom považuje vada obvykle sa prejavujúca v rámci plynutia záručnej doby (§ 620 Občianskeho zákonníka), čo pri poškodení rozvodového remeňa nebol prípad žalobkyne. Žalobkyňa predloženými dôkazmi rovnako nepreukázala deklarovanú súvislosť medzi poruchou vozidla dňa 08.08.2017, v rámci ktorej boli vymenené sviečky zapaľovania, motorový olej, olejový filter a skrutky a dňa 28.10.2019, pri ktorej boli vyčistené sacie ventily a vymenený rozvodový remeň; uvedenému nenasvedčuje nielen značný časový odstup od vzniku týchto porúch, ale ani ich odlišný charakter. V priebehu konania tak nebolo preukázané, že by žalobkyňa od žalovaného v 1. rade kúpila motorové vozidlo v inej ako bežnej kvalite, a teda že by tento porušil povinnosti v zmysle § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 250/2007 Z. z., ako napokon konštatoval súd prvej inštancie. 45. Možno súhlasiť i so záverom konajúceho súdu, že žalovaní sa nedopustili konania, ktoré možno označiť za nekalú alebo klamlivú obchodnú praktiku v zmysle § 7 a § 8 ods. 1 písm. e) zákona č. 250/2007 Z. z. Za takú nemožno považovať konanie žalovaných, ktorí neoboznámili žalobkyňu o konštrukcii motora, a teda o prítomnosti mokrého remeňa v motore ako jedného z jeho komponentov, o jeho údržbe a rizikách spojených s jeho používaním; ako uviedol a dôvodil odvolací súd vyššie, povinnosť s daným obsahom žalovaní v prvom rade nemali, pričom pre účely oboznámenia žalobkyne postačovala informácia v servisnej knižke o tom, že poškodenie sady rozvodov alebo príslušenstva môže ovplyvniť činnosť motora , resp. vozidla. Žalobkyňa potom nedôvodne vytýkala, že jej žalovaný v 1. rade pri predaji motorového vozidla poskytol nepravdivé informácie, resp. uviedol ju do omylu. Žalovaný v 1. rade by sa takého konania mohol dopustiť za predpokladu, že by žalobkyňu ubezpečil, že z konštrukčného hľadiska sa v jej motorovom vozidle nachádza iný typ rozvodového remeňa ako mokrý, resp. podal jej informáciu, ktorá by sa neskôr ukázala ako mylná a nepravdivá; také konanie žalovaného v 1. rade však nebolo preukázané. Za klamlivú obchodnú praktiku nemožno označiť ani informáciu žalovaného v 1. rade v liste zo dňa 13.11.2020 ohľadne skrátenia odporúčaného intervalu výmeny rozvodového remeňa z pôvodných 175.000km/10 rokov na 100.000km/6 rokov. Z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by o potrebe zmeny intervalu stanoveného na výmenu uvedeného komponentu motora žalovaný v 1. rade mal vedomosť už pri predaji motorového vozidla žalobkyni a že by ju v tomto smere uviedol do omylu ohľadne jeho životnosti. Stanovením odporúčanej doby výmeny sady rozvodov, t. j. i rozvodového remeňa, výrobca, v zastúpení žalovaným v 2. rade, a napokon ani žalovaný v 1. rade, negarantoval žalobkyni jeho bezporuchovať, a tým ani nemožnosť jeho výmeny skôr ako uplynie nimi určená doba výmeny ako sa mylne domnievala žalobkyňa; potreba výmeny rozvodového remeňa je totiž závislá od individuálnych okolností, ako je spôsob používania motorového vozidla, jeho prevádzka a údržba.

Predmetný list zo dňa 13.11.2000 teda nepreukazuje existenciu výrobnej vady mokrého remeňa, príp. jeho chybovosť ako sa snažila navodiť žalobkyňa. 46. So zreteľom na uvedené možno uzavrieť, že vykonaným dokazovaním nebol preukázaný prvý predpoklad zodpovednosti žalovaných za škodu, a to žalobkyňou tvrdené porušenie právnych povinností žalovaných. V nadväznosti na to možno prisvedčiť konajúcemu súdu, že nebolo potrebné sa bližšie zaoberať otázkou preukazovania vzniku škody, za ktorú žalobkyňa označila nielen náklady vynaložené na opravu motorového vozidla v sume 1.860,83 eura a 1.306,56 eura, ale i majetkovú ujmu spočívajúcu v znehodnotení vozidla v sume 8.000 eur. I keď v tomto smere konajúci súd poznamenal, že vo vzťahu k tvrdeniam o tzv. majetkovej strate žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, napríklad predložením odborného posudku alebo vyjadrenia, nijako nepochybil, keď taký dôkaz nezabezpečil; súd je totiž povinný vykonať dôkaz vo väzbe na § 295 C.s.p. len, pokiaľ je na prospech spotrebiteľa a len, ak je to pre rozhodnutie o veci nevyhnutné. V situácii, keď žalobkyňa prostriedkami procesného útoku nepreukázala prvotný predpoklad zodpovednosti žalovaných za škodu, javilo sa nehospodárne obstarať dôkaz týkajúci sa výšky uplatňovanej majetkovej ujmy žalobkyne. Napokon, ustanovenie ukladajúce súdu povinnosť z vlastného podnetu zabezpečiť a vykonať dôkaz v zmysle § 295 C.s.p. je potrebné vykladať eurokonformne v súlade so smernicou Rady č. 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“) a súvisiacou judikatúrou Súdneho dvora EU (viď rozhodnutia C-137/08 VB Pénzügyi Lízing Zrt., C-618/10 Banco Espaňol de Crédito alebo C-472/11 Banif Plus Bank Zrt.). V tomto smere i Najvyšší súd SR konštatoval, že nie je vecou súdu prvej inštancie, aby za žalobcu obstarával a vykonával dôkazy z vlastného podnetu (viď citácia § 295 C.s.p.: „súd môže vykonávať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz“), ktorá možnosť súdu v spotrebiteľskom spore nie je neobmedzená a má byť zameraná na zistenie pôsobnosti smernice ohľadom ustanovení nachádzajúcich sa v spotrebiteľskej zmluve a až v prípade kladného zistenia, vykoná súd dokazovanie a posudzuje prípadnú nekalú povahu takého ustanovenia. Nebolo úlohou súdu prvej inštancie vykávať dokazovanie ohľadne každej žalobkyňou tvrdenej alebo dokonca ani nevyslovenej skutočnosti (k tomu i rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Cdo 55/2024, sp. zn. 4Cdo 233/2021). Napokon, nemožno prehliadnuť, že konajúci súd žalobkyňu upovedomil o potrebe preukázania majetkovej škody a jej výšky, ohľadne ktorej mala v prvom rade uviesť dostatočné substancované tvrdenia. 47. Odvolací súd nemohol priznať úspech ani ďalšej odvolacej argumentácii žalobkyne, ktorou namietala existenciu neprijateľnej zmluvnej podmienky, konkrétne vychádzajúc z jej odvolacieho návrhu, týkajúcej sa vykonávania systematických a doplnkových operácií, ktorú považovala za nezrozumiteľnú a nejasnú, spôsobujúcu hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v jej neprospech ako spotrebiteľa. Žalobkyňa vo vzťahu k tomuto nároku v odvolaní neozrejmila a skutkovo nevymedzila konkrétne dôvody nespokojnosti s jeho zamietnutím, keď poukazovala na nesprávnosti v zisteniach súdu prvej inštancie o prekročení termínu tretej servisnej prehliadky, ozrejmovala dôvody, pre ktoré sa na ňu nedostavila, opätovne pritom upriamujúc pozornosť na porušenie informačnej povinnosti žalovaných. Je pritom nepochybné, že konajúci súd, zistiac, že ku výmene motorového oleja vo vozidle žalobkyne došlo dňa 08.08.2017 a následne až dňa 08.04.2019, pričom jeho výmena štandardne prebiehala v rámci pravidelných servisných prehliadok raz ročne, resp. v závislosti od počtu najazdených kilometrov, konštatoval, že žalobkyňa nedodržala odporúčaný termín servisnej prehliadky a tento prekročila o 8 mesiacov. I keď je pravdou, že medzi druhou a treťou servisnou prehliadkou uplynula len doba 6 mesiacov, uvedená nesprávnosť nemohla spochybniť závery konajúceho súdu, podľa ktorých stanovenie povinnosti dodržiavať program servisných prehliadok počas plynutia záručnej doby nijako nespôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, keď z ničoho nemožno vyvodiť, že táto povinnosť pretrváva i po uplynutí záruky a už vôbec nie, že by vymedzenie intervalu prehliadok bolo nejasné alebo nezrozumiteľné pre bežného spotrebiteľa. Ako správne poznamenal i súd prvej inštancie, po uplynutí záručnej doby stanovenej zákonom, zodpovednosť predávajúceho za vady výrobku zaniká, a preto ani dodržiavanie programu servisných prehliadok nemôže byť pre spotrebiteľa naďalej formulované ako povinnosť. Účelom pravidelných servisných prehliadok je okrem iného zistenie aktuálneho technického stavu vozidla, stanovenie nevyhnutných odporúčaní a opráv a to v nadväznosti na individuálne potreby konkrétneho vozidla; po uplynutí záručnej doby ostalo na rozhodnutí žalobkyne, či sa na servisnú prehliadku v pravidelnom intervale dostaví alebo nie. Z dotknutého zmluvného ustanovenia v servisnej knižke nevyplývala napokon ani závislosť servisných prehliadok od termínu výmeny motorového oleja, nakoľko k tejto dochádza práve počas uvedenej prehliadky (viď prehľad systematických operácii); z jeho znenia nemožno pritom nijako dovodiť ani to, že

by oprávňovalo žalovaného v 1. rade, príp. žalovaného v 2. rade obviniť žalobkyňu ako spotrebiteľa zo zodpovednosti za škodu bez ohľadu na príčinu jej vzniku, pokiaľ by servisnú prehliadku neabsolvovala. Na uvedenom základe konajúci súd správne uzavrel, že žalobkyňa nedôvodne namietala neprijateľnosť zmluvnej podmienky. 48. A napokon, v situácii, keď vykonaným dokazovaním žalobkyňa nepreukázala porušenie žiadnej zákonnej povinnosti žalovaných, a tým ani porušenie svojho práva, konajúci súd nepochybil, keď zamietol i jej žalobu v časti požadovaného finančného zadosťučinenia v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. 49. So zreteľom na vyššie uvedené a jeho sumarizáciou možno uzavrieť, že žalobkyni sa v odvolaní použitou argumentáciou nepodarilo spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov konajúceho súdu vedúcich k zamietnutiu jej žaloby. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zamietajúceho výroku a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania, ktorý vychádzal z posúdenia celkového úspechu žalovaných vo veci, ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. 50. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému v 1. rade a žalovanému v 2. rade, ktorí mali (každý) v odvolacom konaní úspech, priznal proti žalobkyni, ktorá úspech nemala, plný nárok na ich náhradu. 51. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).