Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4To/166/2024 z 21. 2. 2025

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 4To/166/2024 1124201620 21. 02. 2025 Mgr. Michal Kačáni ECLI:SK:KSBA:2025:1124201620.2

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Michala Kačániho, PhD. a sudcov JUDr. Karola Kováča a Ing. Mgr. Anny Přikrylovej, v trestnej veci obžalovaného N. R., pre obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. b/, písm. c/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. c/ Trestného zákona a § 139 ods. 1 písm. c/ Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava I z 02.10.2024 sp. zn. 37Tk/1/2024, na verejnom zasadnutí konanom 21. februára 2025 takto rozhodol: Podľa § 321 ods. 1 písm. d/, písm. e/, ods. 2 Trestného poriadku z r u š u j e sa napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a vo výroku o ochrannom opatrení, ktorým bol obžalovanému uložený ochranný dohľad. Na základe § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovanému N. R., nar. XX.XX.XXXX v H., trvale bytom S. XXX/XX, H., toho času vo výkone väzby v Ústave na výkon väzby Bratislava, ukladá podľa § 145 ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom v čase spáchania skutku s použitím § 36 písm. I/, § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona v znení účinnom v čase spáchania skutku trest odňatia slobody vo výmere 20 (dvadsať) rokov. Podľa § 48 ods. 3 písm. b/ Trestného zákona v znení účinnom v čase spáchania skutku sa obžalovaný pre výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. Podľa § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Trestného zákona v znení účinnom od 06.08.2024 sa obžalovanému ukladá ochranný dohľad na dobu 1 (jeden) rok. odôvodnenie: Rozsudkom Mestského súdu Bratislava I z 02.10.2024 sp. zn. 37Tk/1/2024 bol obžalovaný N. R. uznaný za vinného pre obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. b/, písm. c/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. c/ Trestného zákona a § 139 ods. 1 písm. c/ Trestného zákona na tom skutkovom základe, že dňa 03.01.2024 v čase približne medzi 21.00 hod. až 22.00 hod. najskôr na pavlači nachádzajúcej sa na 3. poschodí a neskôr v byte č. XX bytového domu orientačného čísla 1 situovaného na C. ulici č.

X v H. po predchádzajúcej hádke fyzicky napadol svoju družku C. M., s ktorou dlhodobo (približne 6 rokov) spoločne žili v predmetnom byte v partnerskom vzťahu, intímne sa opakovane stýkali, spoločne uhrádzali náklady na spoločnú domácnosť, plánovali spoločnú budúcnosť, a to takým spôsobom, že v prvej fáze útok smeroval na krk poškodenej mechanizmom hrdúsenia (stlačenia hornej polovice krku rukou), následne po odtlačení poškodenej do bytu č. XX, konkrétne do obývacej miestnosti na posteľ pokračoval v hrdúsení poškodenej strednou až väčšou intenzitou násilia pôsobiaceho na krk, pričom prítomnosť viacerých podliatin ako aj odrenín na krku a brade nasvedčuje tomu, že celý priebeh hrdúsenia a dusenia bol časovo relatívne dlhší, čo viedlo v dôsledku akútneho nedostatku kyslíka a nedostatočného okysličovania vnútorných orgánov a tkanív k strate vedomia poškodenej, následne v druhej fáze v útoku pokračoval tým spôsobom, že poškodenej prostredníctvom predmetu s ostrým hrotom a jednou ostrou hladkou reznou ranou (pravdepodobne kuchynským nožom s tmavohnedou rukoväťou) spôsobil viaceré bodné rany tela v oblasti prednej plochy dolnej časti krku, prednej plochy hrudníka aj brucha, ako aj reznú ranu nosa, pričom rezná rana na nose, sedem bodných rán krku, bodná rana pod pravou kľúčnou kosťou, dve bodné rany pod ľavou kľúčnou kosťou, bodná rana na prednej ploche hornej časti ľavého prsníka, bodná rana na vonkajšej ploche ľavého prsníka, tri bodné rany na prednej ploche strednej časti hrudníka vľavo a dve bodné rany na prednej ploche brucha vykazovali známky vitality - t. j. známky vzniku zaživa poškodenej, teda v čase, kedy poškodená C. M. ešte mala zachovanú činnosť srdcovo-cievneho systému (bola nažive), pričom vitálnymi spôsobenými poraneniami na tele poškodenej v tejto fáze boli dve bodné rany hrudníka prenikajúce do hrudnej dutiny s bodným poranením osrdcovníka a srdca, ktorých následkom spoločne s ďalšími bodnými ranami boli straty krvi z krvného riečiska s bolestivými impulzmi z poranení do mozgu k rozvoju úrazovo-krvácavého šoku majúcimi za následok definitívne zastavenie životných funkcií organizmu poškodenej (teda k jej smrti), pričom v poslednej tretej fáze útoku obvinený spôsobil poškodenej účinkom hodno - rezného nástroja vonkajšie mnohopočetné bodné a rezné poranenia a odreniny, a to rozsiahlejší otvorený hlboký defekt v oblasti hrádze, ktorý vykazoval známky vitality na okrajoch defektu konečníka a ktorý vznikol s najväčšou pravdepodobnosťou ako prvé z poranení v tejto fáze útoku buď v štádiu zomierania veľmi krátko pred smrťou, prípadne v čase smrti alebo veľmi skoro po smrti poškodenej, ďalej po smrti poškodenej jej spôsobil ďalšie mnohopočetné poranenia, a to najmä povrchovú bodnú ranu na čele, rezné rany v oblasti oboch očí aj oboch líc, tri bodné rany na prednej stene hrudníka vľavo, bodnú ranu na bruchu vpravo a na pravom aj ľavom stehne, viaceré povrchové rezné rany aj čiarovité odreniny hrudníka a brucha, rozsiahly otvorený defekt prednej steny hrudníka (cez ktorý následne vybral z tela pľúca, srdce, pečeň, slezinu, ľavú obličku s močovodom, časti žalúdka, dvanástnika, pankreasu, čriev aj časti závesu čreva a bránice z tela - hrudnej aj brušnej dutiny poškodenej), prednej plochy ľavého stehna a prostredníctvom väčšieho defektu v oblasti hrádze následne vybral z tela poškodenej maternicu s vaječníkmi a vajíčkovodmi, časti pošvy, močového mechúra a konečníka ako aj vnútorné poranenia, najmä hladké prerušenie 1. až 9. pravého rebra v ich chrupkovej časti (v oblasti 1. až 4. rebra s voľne visiacim malým úzkym kúskom chrupkovej časti) v mieste rozsiahleho otvoreného defektu hrudníka, bez krvných výronov v okolí, zlomeninu 3. až 9. pravého rebra vpredu medzi stredo-kľúčnou a prednou pazuchovou čiarou bez krvných výronov v okolí, rozsiahly defekt bránice v strede s hladkými okrajmi, kompletné (úplné) priečne prerezanie jazyka na rozhraní jeho prednej a strednej tretiny, hladké prerušenie (úplné oddelenie) steny priedušiek aj pľúcnych ciev v oblasti bránky pľúc, tri užšie povrchové defekty v oblasti dolnej polovice prednej plochy horného laloka pravých pľúc, dva užšie defekty v oblasti dolnej polovice stredného laloka pravých pľúc prenikajúce celou hrúbkou laloka, dva užšie defekty v oblasti prednej steny dolnej polovice pravej komory srdca prenikajúce do dutiny pravej komory srdca s drobným krvným výronom na okrajoch defektov, hladké prerušenie steny pľúcnice aj srdcovnice nad srdcom bez krvných výronov v okolí, šesť povrchových trhlín puzdra a miestami aj tkaniva na orgánovej ploche sleziny, rôzne veľké defekty s nepravidelnými deštruovanými okrajmi tkaniva na viacerých miestach pečene, hladké aj nepravidelné prerušenia steny čriev, pričom obvinený orgány a tkanivá odobraté (odstránené) z tela poškodenej vložil do plastového vedra zn. keeper a bielej igelitovej tašky vedľa postele, čím svojim konaním svojej družke poškodenej C. M., rod. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXXX/X, H., spôsobil smrť v dôsledku úrazovo-krvácavého šoku následkom bodných rán krku a hrudníka prenikajúcich do hrudnej dutiny, s bodným poranením osrdcovníka a srdca, pri spolupôsobení procesu dusenia aj toxického tlmivého účinku alkoholu (etanolu). Za uvedenú trestnú činnosť bol obžalovanému podľa § 145 ods. 2, § 36 písm. 1/, § 38 ods. 2 Trestného zákona uložený trest odňatia slobody vo výmere 23 rokov.

Podľa § 48 ods. 3 písm. b/ Trestného zákona bol obžalovaný pre výkon trestu odňatia slobody zaradený do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. Podľa § 73 ods. 2 písm. a/, písm. c/, § 74 ods. 1 Trestného zákona bolo obžalovanému uložené ochranné psychiatrické a protialkoholické liečenie ústavnou formou. Podľa § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Trestného zákona bol obžalovanému uložený aj ochranný dohľad na dobu 3 roky. Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku bola obžalovaného uložená povinnosť nahradiť poškodenému D. G. škodu v sume 2.941,- eur. Podľa § 288 ods. 2 Trestného poriadku bol poškodený D. G. so zvyškom nároku na náhradu škody odkázaný na civilný proces. Proti tomuto rozsudku ihneď po jeho vyhlásení podal odvolanie obžalovaný N. R. ako osoba oprávnená podľa § 307 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku, ktoré odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu. Odvolanie obžalovaného smerovalo proti výroku o treste a spôsobe jeho výkonu, ako aj proti výroku o ochrannom opatrení, ktorým mu bol uložený ochranný dohľad. V dôvodoch svojho odvolania obžalovaný k argumentácii prokurátora obsiahnutej v jeho záverečnej reči uviedol, že znalec psychiater I.. G. S. disponuje desaťročnými odbornými skúsenosťami na poli psychiatrie a znaleckej činnosti a preto spochybňovanie jeho odborných záverov možno považovať za nenáležité a z pohľadu odborného posúdenia duševného stavu obžalovaného v čase spáchania skutku za irelevantné. Závery znaleckého posudku č. 14/2024, vypracovaného zo strany MUDr. Svetozára Drobu, sú z pohľadu zníženej príčetnosti obžalovaného v čase skutku v plnej zhode so závermi znaleckého posudku č. 26/2024 psychiatričky MUDr. Jany FeIdmarovej, ktorá bola do tohto trestné konania pribratá vyšetrovateľom Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave pod dozorom prokurátora Krajskej prokuratúry v Bratislave. Prokurátor tak nepriamo spochybňuje aj odborné závery znaleckého posudku č. 26/2024 psychiatričky MUDr. Jany Feldmarovej. Skutok, z ktorého spáchania bol obžalovaný napadnutým rozhodnutím uznaný za vinného, sa mal v zmysle znaleckého posudku č. 30/2024 (14/2024) vypracovaného zo strany MUDr. Romana Kuruca PhD., a MUDr. Petra Očka skladať z troch fáz, pričom znalci psychiatri v rámci znaleckého dokazovania v plnej zhode konštatovali, že v rámci týchto troch fáz skutku, mal obžalovaný zníženú príčetnosť forenzne významne. V rámci konania pred súdom v tejto trestnej veci pritom nebol vykonaný žiadny odborný dôkaz, ktorý by spochybnil zníženú príčetnosť obžalovaného v čase skutku. Prokurátor Krajskej prokuratúry v Bratislave v rámci svojej záverečnej reči, tiež uvádza vlastne špekulatívne závery o tom, že obžalovaný mal orgány z tela poškodenej vybrať odborným spôsobom. Ani táto jeho špekulatívna polemika nemá žiadny podklad vo vykonanom odbornom dokazovaní v tejto trestnej veci. Navyše platí princíp „in dubio pro reo", kedy sa súd prikláňa k verzii, ktorá je pre obžalovaného priaznivejšia (napr. nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 2042/08 z 26.11.2009 alebo sp. zn. III. ÚS 3579/17 z 03.04.2018, nález Ústavného súdu SR z 18.08.2023, sp. zn. III. ÚS 216/2023). Znížená príčetnosť obžalovaného v čase skutku nebola podmienená len a výlučne závislosťou od alkoholu. Z vykonaného znaleckého dokazovania v tejto trestnej veci vyplýva odborný záver, že závislosť od alkoholu obžalovaného bol sekundárnym faktorom. V zmysle znaleckého posudku č. 26/2024, vypracovaného zo strany psychiatričky MUDr. Jany Feldmarovej, obžalovaný v prvom rade trpí duševnou poruchou - Adaptačná porucha (reakcia na stres) anxiozne depresívna. Ide o ochorenie, ktoré sa u neho vyvíjalo pod vplyvom dlhodobej stresovej situácie, ktorej bol obžalovaný vystavený v podobe chronického disharmonického partnerského vzťahu, ktorý pretrvával približne od roku 2020 až do času skutku. Pričom frustračná tolerancia obžalovaného postupne klesala až sa dostala na nulovú úroveň. Obžalovaný následne konštatoval, že z hľadiska úvahy o výške uloženého trestu sú v jeho prípade prítomné procesné významné okolnosti a mimoriadne skutkové okolnosti a to jeho postoj ku skutku, ktorého spáchanie mu je kladené v zmysle obžaloby za vinu, ktorý vyvrcholil ním učinením vyhlásením o vine v zmysle § 257 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku, prevaha poľahčujúcich okolnosťami nad tými priťažujúcimi v pomere 5:0, jeho snaha od začiatku trestného konania pomôcť orgánom činným v trestnom s objasnením trestného činu a jeho snaha a sebareflexia vo vzťahu k snahe o náhradu škody spôsobenej trestnej činom a dohodnutie urovnania s poškodeným, ďalej dlhodobé spolužitie v disharmonickom partnerskom vzťahu s poškodenou, ktorý explodoval do stíhaného skutku, znížená príčetnosť u neho, ako aj to, že má maloletého syna, s ktorým majú výborný vzťah. Taktiež

zdôraznil, že v rámci novely Trestného zákona sa osobitný dôraz kladie práve na posilnenie podmienok pre ukladanie primeraných a spravodlivých trestov a v tomto smere poukázal aj na nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 106/2011 a sp. zn. PL ÚS 1/2021. Trest, ktorý mu bol uložený napadnutým rozhodnutím považuje vzhľadom na všetky osobitné okolnosti tejto veci za neprimerane prísny. Podľa obžalovaného súd prvého stupňa pri úvahe o výške uloženého trestu s poukazom na § 34 ods. 4, § 39 ods. 1, § 39 ods. 2 písm. c/ a § 39 ods. 5 Trestného zákona v dostatočnej miere nezohľadnil významné procesné okolnosti a mimoriadne skutkové okolnosti tejto trestnej veci. V tejto súvislosti poukázal na to, že skutok, pre ktorý bol napadnutým rozhodnutím odsúdený, spáchal v stave zmenšenej príčetnosti, v stave vystupňovaného afektu v dôsledku duševnej poruchy, ktorá sa u neho vyvinula v dôsledku spolužitia v dlhodobom disharmonickom vzťahu potencovaného alkoholom, nadávkami a fyzickými násilím. Ku skutku sa od počiatku trestného konania v tejto trestnej veci priznáva a tento ľutuje, snažiac sa spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní na jeho objasnení, stavajúc sa čelom k preukázanému nároku poškodeného na náhradu škody spôsobenej trestným činom, pričom sa na neho hľadí, akoby nebol odsúdený. Má zároveň maloletého syna, s ktorým majú výborný vzťah, a ktorý v podstate na polovicu svojho života prišiel o svojho otca. V kontexte takto prezentovaných skutočností obžalovaný opätovne poukázal na už označené rozhodnutia Ústavného súdu SR, ktoré sú podľa jeho názoru plne aplikovateľné aj na jeho prípad. Súdom prvého stupňa uložený trest tak vzhľadom na všetky osobitné okolnosti tejto trestnej veci s poukazom na § 34 ods. 4, § 39 ods. 1, § 39 ods. 2 písm. c/ a § 39 ods. 5 Trestného zákona možno považovať za nedostatočne individualizovaný, a tým aj za neprimeraný a nespravodlivý. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že mestský súd pri ukladaní trestu v podstate prihliadol len na jeho osobu, jeho konanie a následok trestného činu, v minimálnej miere na jeho spoluprácu s orgánmi činnými v trestnom konaní na objasnení vlastnej trestnej činnosti a priznanie o oľutovanie trestného činu, pričom v dôsledku tejto úvahy mu uložil napadnutým rozhodnutím trest odňatia slobody vo výmere 23 rokov (2 roky pod hornú hranicu ustanovenej trestnej sadzby v zmysle Trestného zákona). Za účelom naplnenia princípu humanizmu a individualizácie trestu, ktorý determinuje jeho primeranosť, spravodlivosť a zákonnosť, je nevyhnutné danú vec vnímať v širšom kontexte, idúc viac do jej hĺbky a šírky, zohľadňujúc všetky osobitné (individuálne) okolnosti tejto trestnej veci. Prvostupňový súd absolútne opomenul prihliadať tiež na mimoriadne okolnosti tejto trestnej veci v podobe vzťahových pomerov medzi ním a poškodenou (absolútne disharmonický dlhotrvajúci toxický vzťah), jeho duševnú poruchu a zníženú príčetnosť v čase skutku, sebereflexiu k náhrade škody, ako aj jeho spoluprácu s orgánmi činnými v trestnom konaní v rámci jeho možností. V neposlednom rade nebolo zohľadnené, že má maloletého syna, s ktorým majú výborný vzťah otca a syna. Neprimerane vysoký trest, ktorý mu bol napadnutým rozhodnutím uložený, má jednoznačný a priamy vplyv aj na jeho blízke osoby, predovšetkým na jeho syna, ktorý v podstate väčšiu časť produktívneho života strávi bez prítomnosti svojho otca. Nehovoriac o tom, že konanie páchateľa v podobe trestného činu vraždy, ktorého sa dopustil v afekte, úzkosti a strachu spôsobeného dlhodobou partnerskou disharmóniou a chronickou konfliktnou situáciou, a ktorý podstatne znížil jeho schopnosť ovládať svoje konanie, je možné hodnotiť ako okolnosti prípadu odôvodňujúce mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR R 111/1999). V súvislosti s tvrdením mestského súdu, že zohľadnil mimoriadne skutkové okolnosti tejto trestnej veci už tým, že neuložil obžalovanému výnimočný trest, obžalovaný uviedol, že na podklade znaleckého dokazovania mu ani nebolo možné takýto trest uložiť vzhľadom na absenciu splnenia zákonných podmienok v zmysle § 47 ods. 1 Trestného zákona. Za dôležitejší odstrašujúci faktor možno považovať predovšetkým (relatívnu) neodvratnosť jeho trestnoprávneho postihu, ako aj rýchlosť s akou k vyvodeniu trestnoprávneho postihu v tejto trestnej veci došlo (10 mesiacov), ku ktorej prispel aj sám svojím postojom ku skutku. Obžalovaný napokon argumentoval aj tým, že v jeho prípade existuje až 5 poľahčujúcich okolností pôsobiacich pri úvahách súdu o výmere trestu v jeho prospech. Vo vzťahu k poľahčujúcej okolnosti v zmysle § 36 písm. a/ a písm. c/ Trestného zákona konštatoval, že tieto spočívajú v okolnostiach, že trestný čin spáchal v ospravedlniteľnom silnom citovom rozrušení respektíve v stave zmenšenej príčetnosti a v tomto smere poukázal na znalecké posudky MUDr. Jany Feldmarovej a MUDr. Svetozára Drobu, ktorí zhodne konštatovali zníženú príčetnosť obžalovaného z dôvodu silného emočného vypätia obžalovaného spôsobeného dlhodobým disharmonickým a toxickým vzťahom s poškodenou. Alkoholová opojenosť obžalovaného nemala byť jediným faktorom, ktorý vplýval na jeho ospravedlniteľné silné citové rozrušenie a zníženú príčetnosť v čase skutku. Ďalšie faktory, ktoré si obžalovaný sám nezavinil, boli dlhodobé spolužitie v extrémne disharmonickom partnerskom vzťahu, ako aj jeho duševná porucha - Adaptačná porucha, ktorá sa u neho rozvinula dlhodobým pôsobením stresu. Poľahčujúca okolnosť v zmysle § 36 písm. h/ Trestného zákona vychádza z dlhodobého disharmonického vzťahu medzi ním a poškodenou, ktorý vyvrcholil vykonaním skutku, pre ktorý stojí pred súdom. K neriešeniu danej situácie odchodom zo spoločnej domácnosti obžalovaný uviedol, že

každý na pozadí svojho života (matka, otec, príbuzní) má miesto, kam by sa mohol v prípade potreby uchýliť. Na druhej strane, ak osoby žijú v rámci manželstva a partnerského vzťahu, sú prepojení ako citovo, tak aj finančne a technicky. Tieto prepojenia zvyknú byť natoľko silné, že osoby v prípade rozvratu manželstva, resp. partnerstva ich nedokážu „prelomiť“, zostávajúc naďalej v spoločných rodinných a osobných pomeroch. Tieto osobné a rodinné pomery sa v dôsledku dlhodobej disharmónie však stavajú natoľko neznesiteľné a tiesnivé, že páchateľ ich síce nedokáže prelomiť, na druhej strane však zásadným spôsobom ovplyvňujú jeho správanie a konanie v čase skutku. Uvedené v plnom rozsahu platí aj pre jeho prípad, keďže k poškodenej prejavoval silné city a poškodená bola na ňom absolútne finančné závislá. Vo vzťahu k poľahčujúcej okolnosti v zmysle § 36 písm. n/ Trestného zákona obžalovaný poukázal na to, že v podstate od začiatku trestného konania sa snaží v rámci svojich výpovedí pred orgánmi činnými v trestnom konaní objasniť a vysvetliť, čo sa vlastne stalo. Zároveň dobrovoľne na začiatku vyšetrovania v tejto trestnej veci obžalovaný absolvoval aj previerku výpovede na mieste dňa 05.01.2024 v zmysle § 158 Trestného poriadku, pričom jeho objektívna neschopnosť vykonať rekonštrukciu skutku nemôže sama osebe byť na jeho ťarchu v podobe nepriznania tejto poľahčujúcej okolnosti zo strany súdu. Prítomnosť tejto poľahčujúcej okolnosti je vzhľadom na jeho spoluprácu s orgánmi činným v trestnom konaní pri objasňovaní jeho trestnej veci daná a súd by mal na ňu prihliadať. Poľahčujúce okolnosti v zmysle § 36 písm. I/ a písm. n/ Trestného zákona síce spolu súvisia, avšak ak obžalovaná osoba objasňuje vlastnú trestnú činnosť, ide jednoznačne o samostatnú poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 36 písm. n/ Trestného zákona. Mestský súd Bratislava I tak vec nesprávne právne posúdil, ak objasňovanie vlastnej trestnej činnosti subsumoval pod poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 36 písm. I/ Trestného zákona. Pokiaľ ide o jeho odvolanie proti výroku o zaradení do ústavu na výkonu trestu odňatia slobody, obžalovaný poukázal na dikciu § 48 ods. 4 Trestného zákona, ako aj na Posudok ÚVV a ÚVTOS Bratislava z 02.05.2024, z ktorého vyplýva, že mu počas výkonu väzby neboli uložené žiadne disciplinárne tresty, a svoje povinnosti si plní príkladne a svedomite. Vo vzťahu k výroku o uložení ochranného dohľadu obžalovaný dal do pozornosti výsluch znalca MUDr. Svetozára Drobu, ktorý uviedol svoj odborný záver, že po absolvovaní ochranného protialkoholického liečenia ústavnou formou, vykonaní trestu odňatia slobody možno vzhľadom na postoj obžalovaného k spáchanému skutku založiť pozitívny predpoklad pre následne riadne vedenie života z jeho strany. Uloženie ochranného dohľadu v trvaní tri roky, nie je za účelom ochrany spoločnosti a dokončenia jeho nápravy nevyhnutné, keďže tento je možné vzhľadom na závery znaleckého dokazovania v plnej miere dosiahnuť výkonom trestu odňatia slobody v spojení s ústavným protialkoholickým liečením. Záverom obžalovaný poznamenal, že súd v rámci prvostupňového konania nerozhodol o veciach uvedených v bode D. obžaloby, zaistených v rámci trestného konania vedeného v tejto veci. Na základe uvedených skutočností obžalovaný navrhoval, aby odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. b/, písm. d/ a písm. e/ Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a vo výroku o jeho zaradení do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia, ako aj vo výroku o uloženom ochrannom dohľade a podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku mu podľa § 145 ods. 2, § 39 ods. 1, § 39 ods. 2 písm. c/, § 36 písm. a/, písm. c/, písm. h/, písm. n/, písm. I/ Trestného zákona uložil trest odňatia slobody vo výmere 15 rokov, pre výkon ktorého ho podľa § 48 ods. 4 Trestného zákona zaradí do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Ohľadne zaistených veci navrhoval, aby Krajský súd v Bratislave o týchto veciach rozhodol v zmysle § 97 ods. 1, ods. 4 Trestného poriadku v rámci odvolacieho konania uznesením tak, že mu ich ako vlastníkov vráti. V doplnení svojho odvolania podaním urobeným prostredníctvom svojho obhajcu obžalovaný namietal nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia v podobe protichodných záverov ústneho odôvodnenia a písomného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti uviedol, že riadne a presvedčivé rozhodnutie súdu je imanentnou súčasťou práva na spravodlivý proces, pričom uvedené platí o to viac, ak výrokom napadnutého rozhodnutia dochádza k zásadnému zásahu do základných ľudských práv jednotlivca, ktorý je daným výrokom priamo dotknutý. Účastník súdneho konania má právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdneho konania. Podstatou práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia je teda povinnosť súdu vyhodnotiť a v odôvodnení rozhodnutia zareagovať na hlavné námietky účastníka konania (Donadze v. Gruzínsko) a riadne posúdiť tvrdenia, argumenty a dôkazy predložené stranou konania (napr. Van de Hurk v. Holandsko a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Tdo/15/2024, zo dňa 09.10.2024). Senát Mestského súdu Bratislava I v rámci ústneho odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyslovil záver, že výnimočný trest nebol obžalovanému uložený z dôvodu, že mal vyhlásiť svoju vinu na hlavnom pojednávaní a skutok v zmysle obžaloby oľutovať. Táto úvaha súdu však už nemá žiadny odraz v písomnom

vyhotovení napadnutého rozhodnutia, kde súd odôvodnil, že uloženie výnimočného trestu nie je možné uložiť vzhľadom na nesplnenie zákonnej podmienky v zmysle § 48 ods. 3 písm. b/ Trestného zákona. Obžalovaný dal tiež do pozornosti, že senát Mestského súdu Bratislava I v rámci ústneho odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyslovil záver, že obžalovaný podľa psychiatrického a psychologického posudku vedel čo robí. Táto úvaha súdu nielenže nie je v písomnom vyhotovení napadnutého rozhodnutia žiadnym spôsobom rozvinutá a zdôvodnená, ale ako taká v ňom už úplne absentuje. Ústne odôvodnenie napadnutého rozhodnutia samo osebe nespĺňa ani požadované parametre na riadne vyhláseného rozsudku v zmysle § 171 ods. 2 Trestného poriadku. Zákonnej požiadavke, aby pri vyhlásení rozsudku bola prezentovaná aspoň podstatná časť odôvodnenia, nekorešponduje postup súdu, keď odôvodnenie neodprezentuje vôbec, s odkazom na písomné vyhotovenie rozsudku, prípadne dané (vyhlásené) odôvodnenie je len formálne, povrchné, bez potrebnej miery konkretizácie, ktorá by verejnosti umožňovala pochopiť (porozumieť), ktoré podstatné dôkazy odôvodňujú deklarované skutkové zistenia bez toho, aby súd tieto hodnotil z procesných hľadísk normatívne ustanovených v § 2 ods. 12 Trestného poriadku. Predseda senátu v rámci vyhlásenia ústneho odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyslovil zásadné závery, ktoré však odôvodnil povrchne súhrnnom dvoch viet, kde možno len ťažko predpokladať, že verejnosť mohla pochopiť, akými konkrétnymi úvahami sa súd pri prijatí týchto pre vydanie napadnutého rozhodnutia významných záverov riadil a ktoré navyše v rámci písomného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia dokonca úplne absentujú. Súd prvého stupňa v rámci písomného odôvodnenia rozsudku absolútne rezignoval na vymedzenie prezentovanej úvahy, z akého dôvodu nevidel možnosť mimoriadneho zníženia trestu v zmysle § 39 ods. 1 Trestného zákona, hoci v rámci záverečných rečí obhajoba pomerne vyčerpávajúco nastolila pre rozhodnutie zásadnú argumentačnú líniu možnosti mimoriadneho zníženia trestu a to tak v zmysle § 39 ods. 2 písm. c/ a § 39 ods. 5 Trestného zákona, ako aj v zmysle § 39 ods. 1 Trestného zákona, či už v rámci ich vzájomného spolupôsobenia (synergického efektu) alebo eventuálne aj jednotlivo. Napadnuté rozhodnutie vôbec neobsahuje odpoveď, z akého dôvodu súd nevidel možnosť mimoriadne znížiť trest za skutok v zmysle obžaloby podľa uvedených ustanovení Trestného zákona. Uvedené skutočnosti sa tak následne pretavujú do porušenia práva obžalovaného na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a čl. 47 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie. K odvolaniu obžalovaného sa vyjadril prokurátor písomným podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 12.11.2024, v ktorom uviedol, že v rámci dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní k výroku o treste a výrokom na neho obsahovo nadväzujúcim došlo k spochybneniu posudku (vrátane jeho záverov) vyhotoveného MUDr. Svetozárom Drobom, a to v prvom rade s poukazom na to, že z obsahu predmetného posudku MUDr. Drobu a jeho výpovede v priebehu hlavného pojednávania v zásade bez akýchkoľvek rozumných pochybností vyplynulo, že znalec sa pri vyhotovení posudku nekriticky stotožnil s vyjadreniami obžalovaného bez toho, aby tieto zasadil do kontextu ustáleného skutkového stavu. Túto proklamáciu potvrdzujú viaceré vyjadrenia znalca, okrem iného jeho konštatovanie o tom, že obžalovaný bol v čase skutku v stave ťažkej opitosti, ktoré nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a je založené výlučne na tvrdeniach obžalovaného (obžalovaný nebol zadržaný bezprostredne po skutku, ale až po uplynutí viac ako 36 hodín po skutku, pričom v období od spáchania skutku do okamihu jeho zadržania s ním nebola v osobnom kontakte žiadna iná osoba, ktorá by vedela verifikovať alebo vyvrátiť jeho proklamácie o ťažkej opitosti). Skutočnosť, že obžalovaný na dennej báze požíval alkoholické nápoje síce možno odvodiť od ustáleného spôsobu jeho životu, ktorý popísali viacerí svedkovia, záver o tzv. ťažkej opitosti je založený výlučne na tvrdeniach obžalovaného, s ktorými sa mal znalec kriticky vysporiadať. Rovnako jeho konštatovanie o tom, že obžalovaný sa v čase skutku nachádzal v stave vystupňovaného afektu v spojitosti s ťažkým stupňom opitosti, v dôsledku čoho bola schopnosť obžalovaného rozpoznal protiprávnosť jeho konania zmenšená podstatne forenzne významne, nekoreluje s priebehom skutkového deja ustáleného vykonaným dokazovaním (obžalovaný C. M. neusmrtil jednorazovým rýchlym alebo náhlym spôsobom, jeho konanie trvalo dlhší časový úsek, pričom podľa vlastnej výpovede obžalovaného v rámci prípravného konania zo 06.01.2024 v čase po ním prezentovanom „uškrtení“ C. M. a pred jej zmrzačením na byt búchali asi policajti a svietili tam baterkou, pričom obžalovaný na klopanie nereagoval z dôvodu, že mal strach z toho, čo spravil), a teda je zrejmé, že obžalovaný absolútne zreteľne, rozumne a uvážlivo vnímal realitu svojho konania nielen počas páchania skutku, ale aj po jeho dokonaní, kedy sa osprchoval s cieľom zbaviť sa stôp a následkov jeho činu, obliekol sa a pokojným spôsobom opustil priestor bytového domu, pričom po odchode z pavlače dokonca do kamery zaznamenávajúcej priestory chodby bytového domu jasne a zreteľne ukázal prostredník. Za ďalšiu okolnosť spochybňujúcu záver o forenzne významne znížených ovládacích a

rozpoznávacích schopnostiach N. R. v čase skutku, možno považovať spôsob, akým menovaný naložil s telom C. M.. Vzhľadom na detegované zranenia na tele menovanej je nesporné nielen to, že celý tento proces trval nie zanedbateľnú dobu, ale aj to, že N. R. odborným spôsobom vybral z tela menovanej viaceré orgány (viaceré z nich v takmer nepoškodenom stave), čo s vysokou mierou pravdepodobnosti vyžadovalo značnú mieru uvážlivého, racionálneho a plánovitého konania nezlučiteľného so záverom o ťažkej opitosti a laicky povedané ťažkom amoku. Inak povedané systematickosť obžalovaného pri nájdení vhodného miesta na odobratie orgánov za čo ich najmenšieho poškodenia (bolo preukázané, že orgány, tkanivá a ďalšie časti tela C. M. boli z jej tela odstránené prostredníctvom viacerých vstupov, resp. po vytvorení viacerých otvorov na tele poškodenej v miestach, ktoré umožnili výber týchto častí tela pri ich minimálnom poškodení) je v príkrom rozpore so závermi znalca Svetozára Drobu. Proklamácia znalca o tom, že jedným z dôvodov konania obžalovaného bolo správanie sa a konanie C. M. neobstojí z dôvodu, že v prípade obžalovaného nešlo o prvé alebo ojedinelé konanie obdobného spôsobu. Z vykonaného dokazovania jednoznačne a nespochybniteľné vyplýva, že bol doposiaľ päťkrát právoplatne odsúdený za spáchanie trestného činu, z toho v jednom prípade pre tzv. násilný trestný čin - trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 20 Trestného zákona k § 156 ods. 1 Trestného zákona (rozsudok Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 3T/152/2013 zo 14.06.2016, právoplatný dňa 30.06.2016). Z výpovede svedkyne N. Y. vyplýva, že obžalovaný mal túto počas ich vzájomného spolužitia opakovane fyzicky napádať (okrem iného opakovane škrtiť), pričom v dôsledku týchto útokov jej mal spôsobiť celkovo 7 zlomenín nosa. Svedkyňa v rámci výsluchu zároveň uviedla, že konanie obžalovaného vrcholilo koncom roka 2015, kedy ju v rámci jedného z opakovaných fyzických útokov takmer uškrtil, v dôsledku čoho ho v januári roka 2016 opustila. Vykonaným dokazovaním teda bolo bez rozumných (v zásade bez akýchkoľvek) pochybností preukázané, že obžalovaný sa fyzických útokov voči rôznym osobám (prevažne ženského pohlavia) dopúšťal dlhodobo a opakovane, a teda jeho konanie, ktoré vyvrcholilo usmrtením C. M. nebolo ojedinelé. S poukazom na uvedené je potrebné odmietnuť závery o tom, že obžalovaný sa násilia voči osobe C. M. dopúšťal v rámci reakcie na dlhodobú stresovú situáciu, v ktorej sa nachádzal v súvislosti s dlhoročnou alkoholovou závislosťou jeho partnerky, pretože je preukázané, že násilné riešenie situácie prostredníctvom fyzických napadnutí, škrtenia a ďalších útokov smerovaných proti telu obetí (bývalej družky Y., poslednej družky C. M. a osoby U. I., ktorý bol poškodeným vo vyššie uvedenej trestnej veci vedenej na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 3T/152/2013, teda v trestnej veci, v ktorej bol N. R. právoplatne uznaný vinným zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona k § 156 ods. 1 Trestného zákona) bolo pre obžalovaného takpovediac štandardom, ku ktorému sa v priebehu jeho života uchyľoval pravidelne, a to bez toho, aby bol k takémuto konaniu akýmkoľvek spôsobom vyprovokovaný. Je zrejmé, že charakteristickou črtou správania sa obžalovaného v partnerských zväzkoch bolo presadzovanie jeho názorov a predstáv prostredníctvom mimoriadne nebezpečných násilných útokov proti jeho družkám, za využitia skutočnosti, že menované sa vzhľadom na ich stavbu tela v porovnaní s obžalovaným pred týmito útokmi neboli schopné brániť. Ďalej prokurátor uviedol, že nespochybňuje záver o tom, že na strane obžalovaného existovali v čase skutku okolnosti majúce vplyv na jeho ovládacie a rozpoznávacie schopnosti, tieto ale podľa jeho názoru boli na jednej strane zanedbateľné (s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu o systematickom a uvedomelom správaní sa a konaní obžalovaného počas skutku a po skutku) a na strane druhej pramenili z dlhodobého a opakovaného spôsobu života samotného obžalovaného ako osoby, ktorá sa v rámci partnerského zväzku s osobou C. M. aj počas predchádzajúceho života dopúšťala mimoriadne spoločensky nevhodného a opakovane aj násilného konania voči iným. Skutočnosť, že C. M. počas vzájomného spolužitia obžalovaného viackrát verbálne urazila, resp. sa počas stretnutí s inými osobami správala vulgárne, síce nemožno vyhodnotiť pozitívne, toto minulé správanie sa a konanie menovanej ale nemôže žiadnym spôsobom ospravedlniť (ani zľahčiť) konanie, ktorého sa v deň skutku obžalovaný dopustil, resp. nemôže mať vplyv na otázku druhu a výmery trestu, ktorý bol (resp. bude) obžalovanému uložený. Argumentácia obžalovaného o tom, že prokurátor nie je spôsobilý spochybniť konkrétne znalecké dokazovanie je v rozpore s ustálenou aplikačnou praxou. Znalecký posudok (vrátane doplňujúcej výpovede) znalca je pritom len jedným z dôkazov, ktoré súd vyhodnocuje po podaní obžaloby v rámci konkrétnej trestnej veci, pričom jeho závery nie sú pre súd záväzné. Formulácia obžalovaného o tom, že znalkyňa MUDr. Feldmarová mala v rámci záverov znaleckého posudku prijať záver o tom, že obžalovaný mal v čase skutku zníženú príčetnosť forenzne významne, je „paradoxne“ zjavne nepravdivá. Vo vzťahu k posúdeniu, či obžalovaný spáchal čin v ospravedlniteľnom silnom citovom rozrušení sa podľa prokurátora je potrebné stotožniť so záverom, ktorý uviedol v odôvodnení vydaného rozsudku samotný Mestský súd Bratislava I. Pod pojmom tiesnivé osobné alebo rodinné pomery, ktoré si páchateľ sám nespôsobil, je možné rozumieť napríklad vážnu chorobu páchateľa alebo niektorého z jeho rodinných príslušníkov,

rozvrat rodinného alebo manželského života a podobne, pričom je potrebné vyhodnotiť všetky súvisiace okolnosti. Z rozsiahleho dokazovania vykonaného v tejto trestnej veci jednoznačne vyplynulo, že medzi obžalovaným a jeho družkou C. M. vznikali v priebehu ich partnerského spolužitia opakované konfliktné situácie, ktoré obžalovaný spravidla riešil fyzickým násilím (konkrétne fyzickým napadnutím a škrtením) voči C. M. a ktoré vyvrcholili dňa 03.01.2024 mimoriadne zavrhnutiahodným konaním obžalovaného spočívajúcom v usmrtení C. M. spôsobom uvedeným v skutkovej vete vydaného rozsudku Mestského súdu Bratislava I. V súvislosti s proklamovaným nefunkčným vzťahom medzi obžalovaným a C. M. je potrebné zdôrazniť. že táto situácia mala jednoduché riešenie, ktorým obžalovaný počas celého priebehu vzťahu na rozdiel od C. M. disponoval. Obžalovaný mohol C. M. kedykoľvek opustiť a odísť z jej bytu, čo potvrdzuje aj jeho vyjadrenie v čase rozhodovania o ďalšom trvaní jeho väzby, v rámci ktorého uviedol, že jeho teta D. R. vlastní v H. byt, do ktorého sa môže okamžite presťahovať a tento nerušene užívať. Prokurátor poukázal aj na predchádzajúci spôsob života obžalovaného a jeho trestnú minulosť, ktorá jednoznačne svedčí o tom, že ide o páchateľa, ktorý na presadenie svojho názoru v bežnom živote nezriedka používal násilie, a to najmä vo vzťahu k osobám, ktoré sa neboli jeho útokom schopné brániť, pričom nebola detegovaná žiadna okolnosť svedčiaca o tom, že by obžalovaný svoje minulé konanie prehodnotil, práve naopak, svoje násilné konanie postupom času zintenzívňoval. Možno tiež prijať záver o tom, že toho času zomretá C. M. v zásade nebola schopná jej vzťah s obžalovaným ukončiť, resp. táto možnosť v jej prípade bola v porovnaní s obžalovaným mimoriadne sťažená, a to z dvoch dôvodov. Primárne je potrebné zdôrazniť, že menovaná obývala spoločne s obžalovaným byt v jej vlastníctve, ktorý z logického dôvodu ako majiteľka nemala rozumný dôvod opustiť, pričom obžalovaný menovanú opakovane závažným spôsobom fyzicky napádal a je možné sa rozumne domnievať, že menovaná mala strach z jeho reakcie na jej prípadnú žiadosť o to, aby jej byt opustil. Sekundárne je potrebné akcentovať skutočnosť, že C. M. bola istým a nie zanedbateľným spôsobom závislá na finančných prostriedkoch od osoby obžalovaného, čo mohlo mať za následok jej akceptáciu jeho neprijateľného správania a konania voči jej osobe. S poukazom na uvedené teda neboli splnené podmienky na to, aby obžalovanému bola táto poľahčujúca okolnosť priznaná, keďže bolo ustálené, že práve obžalovaný svojím neprípustným správaním podstatnou mierou prispieval k nefunkčnosti partnerského zväzku medzi ním a C. M. a súčasne nevykonal žiadny krok k tomu, aby tento vzťah ukončil napriek tomu, že na jeho strane neexistovali žiadne reálne prekážky. Rovnako je v tejto časti možné zdôrazniť, že násilné útoky obžalovaného proti C. M. boli dlhodobého charakteru a nešlo o náhle nové okolnosti. Vo vzťahu k poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. n/ Trestného zákona prokurátor odkázal na stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR z 27. júna 2017, sp. zn. Tpj 55/2016, z ktorého vyplýva, že túto poľahčujúcu okolnosť nie je možné priznať automaticky spolu s poľahčujúcou okolnosťou podľa § 36 písm. I/ Trestného zákona len na základe samotného priznania sa obvineného. Na zohľadnenie poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. n/ Trestného zákona je tak potrebná určitá aktívna účasť a napomáhanie obvineného orgánom činným v trestnom konaní a súdu pri objasňovaní trestnej činnosti. V trestnej veci obžalovaného neboli zistené také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali priznanie uvedenej poľahčujúcej okolnosti, a to nielen z dôvodu, že obžalovaný v rámci prípravného konania orgánom činným v trestnom konaní neposkytoval súčinnosť (napríklad odmietol vykonať rekonštrukciu), ale aj z dôvodu, že doposiaľ relevantným spôsobom neobjasnil celý priebeh skutkového deja, pričom je možné konštatovať, že obžalovaný sa v čase bezprostredne po skutku vyhýbal orgánom činným v trestnom konaní. Pokiaľ ide o vzťah medzi obžalovaným a jeho synom prokurátor poukázal na spôsob života obžalovaného pred spáchaním skutku, pričom podľa vlastnej výpovede obžalovaného tento v posledných rokoch vo zvýšenej miere na pravidelnej báze požíval alkoholické nápoje, zotrvával v ním proklamovanom nefunkčnom vzťahu namiesto toho, aby tento ukončil a svoju energiu venoval starostlivosti o maloletého syna, ktorého nemal zvereného do osobnej starostlivosti, a teda neprejavoval skutočný a reálny záujem o svoje maloleté dieťa. Ďalej sa prokurátor venoval teoretickým východiskám v súvislosti s proporcionalitou uloženého trestu a funkciami trestu, pričom dodal, že v rámci požiadavky na primeranosť trestu zohráva významnú úlohu sudcovská individualizácia trestu, ktorá prakticky umožňuje naplnenie tejto požiadavky v konkrétnych prípadoch. Individualizácia trestu je prostriedkom dosiahnutia primeranosti trestu. Druh a výmera trestu musia byť súdom v každom konkrétnom prípade stanovené tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prípadu. Medzi skutočnosti, na ktoré by v záujme individualizácie trestu mal súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadať, patria napríklad spôsob spáchania činu a jeho následok, miera zavinenia, pohnútka, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osoba páchateľa, pomery páchateľa (majetkové, osobné, rodinné pomery, zdravotný stav páchateľa a jeho rodiny) či možnosť jeho nápravy. Tak ako pri rozhodovaní o vine, i pri rozhodovaní o treste sa vnútorné presvedčenie súdu vytvára na základe logického úsudku, na zodpovednom a starostlivom zhodnotení každej z okolností prípadu individuálne

i v ich vzájomných súvislostiach a v súhrne. Požiadavka primeranosti trestu a jeho individualizácia tak núti súd prihliadať na okolnosti konkrétneho prípadu, na jeho zvláštnosti, a teda bráni mechanickému postupu súdu pri rozhodovaní o treste (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 To 7/2013 z 13.05.2014). Podľa prokurátora napadnutý výrok prvostupňového rozsudku o treste v plnom rozsahu vychádza zo zásad ukladania trestov špecifikovaných v ustanoveniach Trestného zákona a je trestom zákonným, proporcionálnym a spravodlivým. Uložený trest je v plnej miere podložený nielen povahou a závažnosťou spáchaného činu, spôsobeným nenapraviteľným následkom, ale aj predchádzajúcim spôsobom života obžalovaného. Možno konštatovať, že v predmetnej trestnej veci je nevyhnutné uložiť páchateľovi prísny trest odňatia slobody, ktorý na jednej strane bude zodpovedať vyššie uvedeným okolnostiam a na strane druhej bude slúžiť na ochranu ostatných členov spoločnosti pred samotným obžalovaným a súčasne odrádzať ostatných potencionálnych páchateľov od spáchania trestných činov. Obžalovaný mal v rámci svojho predchádzajúceho života opakovane príležitosť stať sa riadnym a platným členom spoločnosti dodržujúcim všeobecne platné a zaužívané pravidlá správania sa a na jeho strane neexistovali žiadne výnimočné alebo existenčné okolnosti ospravedlňujúce jeho dlhodobé a opakované násilné konanie voči iným, zavŕšené mimoriadne závažným skutkom vraždy, pričom toto konštatovanie v korelácii so skutočnosťou, že bol doposiaľ päťkrát právoplatne odsúdený v plnom rozsahu odôvodňuje zákonnosť, spravodlivosť a proporcionálnosť trestu, ktorý mu bol uložený súdom prvého stupňa. Z tohto hľadiska neboli splnené podmienky na uloženie miernejšieho druhu a výmery trestu, keďže obžalovaného k zmene jeho stupňujúceho protiprávneho konania neprimälo päť predchádzajúcich odsúdení ani skutočnosť, že je otcom maloletého dieťaťa a akýkoľvek ďalší ústupok (vo forme zmiernenia uložených trestných sankcií) by u neho mohol vzbudiť predstavu o tom, že spoločnosť a štat jeho dlhodobé zavrhnutiahodné správanie sa a konanie nepovažuje za závažné. Na tomto základe prokurátor navrhoval, aby odvolanie obžalovaného bolo v zmysle ustanovenia § 319 Trestného poriadku zamietnuté ako nedôvodné. Záverom svojho vyjadrenia prokurátor dal do pozornosti obsah úradného záznamu vyšetrovateľa PZ z odboru kriminálnej polície Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave sp. zn. KRP-5/1-VYS-BA-2024 z 05.11.2024 (týkajúci sa v ňom špecifikovaných 13 videí), ktorý by mohol dokresliť charakterové črty a vlastnosti obžalovaného a zapadnúť do mozaiky jeho predchádzajúceho vedenia života. V súvislosti s obsahom tohto úradného záznamu by v predmetnej veci prichádzal do úvahy postup podľa § 91 ods. 1 Trestného poriadku, prípadne podľa uváženia krajského súdu iný procesný postup za účelom zabezpečenia pamäťových diskov a vyhotovenia analýzy predmetných videí. Na vyjadrenie prokurátora reagoval obžalovaný podaním opätovne vyhotoveným prostredníctvom svojho obhajcu, ktoré bolo odvolaciemu súdu doručené dňa 19.01.2025 a v ktorom uviedol, že otázka stavu zmenšenej príčetnosti páchateľa v čase skutku je otázkou odbornou, kedy znalec z príslušného odboru: Zdravotníctvo a farmácia, odvetvie: Psychiatria, hodnotí prípadné zníženie ovládacích a rozpoznávacích schopností páchateľa v čase skutku, teda eventualitu jeho zníženej príčetnosti, ktorá má ako sama osebe, tak aj v kontexte ďalších individuálnych okolností veci, potenciál založiť možnosť mimoriadneho zníženia trestu pod dolnú hranicu ustanovenej trestnej sadzby. Podľa obžalovaného je znalecky posudok MUDr. Svetozára Drobu vecne správny a jeho odborné závery v plnom súlade s vykonaným dokazovaním. Ďalej uviedol, že MUDr. Svetozár Droba v zhode so znalkyňou MUDr. Janou Feldmarovou konštatujú závislosť obžalovaného na alkohole, ako aj to, že v čase skutku trpel poruchou osobnosti, kde naviac menovaná znalkyňa prijala odborný záver, že v čase skutku trpel tiež adaptačnou poruchou anxiózne depresívnou. Zároveň znalecký posudok č. 20/2024 vypracovaný znalcom RNDr. Dušanom Kešickým, PhD. podporuje odborný záver znalca MUDr. Svetozára Drobu, že obžalovaný mal v čase skutku konať v afekte ako explozívneho uvoľnenia napätia. Napokon znalkyňa MUDr. Jana Feldmarová uviedla odborný záver, že jeho frustračná tolerancia sa v čase skutku dostala na nulovú úroveň, čo absolútne koreluje s odbornými závermi znalca RNDr. Dušana Kešického, PhD., ktorý konštatuje u neho všeobecne zníženú frustračnú toleranciu. Znalci MUDr. Svetozár Droba a MUDr. Jana Feldmarová zhodne konštatovali zníženie rozpoznávacích a ovládacích schopností obžalovaného v čase skutku, pričom prvý z menovaných znalcov intenzitu takéhoto zníženia stanovuje ako forenzne významnú. To, že v čase skutku mal byť zároveň pod vplyvom alkoholu možno vyvodiť z mozaiky nepriamych dôkazov, ako sú diagnostikovaná závislosť od alkoholu, výpovede svedkov o dennodennom alkoholizme zo strany jeho osoby a poškodenej a záver znaleckého posudku č. 30/2024 a č. 14/2024, v zmysle ktorého sa poškodená v čase skutku nachádzala v stave ťažkej opitosti. Zároveň však v zmysle znaleckého dokazovania vplyv alkoholu nemal byť jedinou skutočnosťou zakladajúcou znížení príčetnosť obžalovaného v čase skutku. V tomto smere možno sprítomniť aj jeho výpoveď v prípravnom konaní, v ktorej proklamoval veľké užitie alkoholu v deň skutku spolu s poškodenou. Prokurátor pritom

subjektívne spochybňuje aj diagnostický záver znalkyne MUDr. Jany Feldmanovej. Obžalovaný tiež poukázal na výpovede svedkov (susedov), ktoré potvrdili extrémne správanie poškodenej ako vo vzťahu k susedom, tak aj vo vzťahu k jeho osobe, pričom ich vzťah mal predstavovať tzv. talianske manželstvo. To, že poškodená mala na neho útočiť nielen slovne, ale aj fyzicky, možno vyvodiť s ohľadom na preukázanú všeobecnú agresivitu poškodenej, ale tiež z preukázaných zranení, ktorými trpel v čase, keď bol v partnerskom vzťahu s poškodenou, a ktoré možno v plnom rozsahu pripísať fyzickému napadnutiu obžalovaného z jej strany. V tejto súvislosti sa obžalovaný zmienil o závere znaleckého posudku č. 20/2024 znalca RNDr. Dušana Kešického, PhD., v zmysle ktorého síce prejavuje známky agresivity, avšak výlučne ako reakciu na podnety, ktoré vyhodnocuje ako ohrozujúce, pričom jeho správanie nie je určené proaktívnou predátorskou, respektíve inštrumentálnou formou agresivity. Tento znalec tiež uviedol, že je skôr náchylnejší na agresívne reakcie v dôsledku frustrácie, alebo inej provokácie, než v dôsledku snahy o ovládnutie situácie agresiou. Pokiaľ ide o tvrdenia svedkyne N. Y., tieto nie sú podporené žiadnym svedectvom a už vôbec nie listinným dôkazom (ako napr. lekárske správy). O tom, že jej tvrdenia o fyzických útokoch na jej osobu z jeho strany sú pochybné svedčí aj skutočnosť, že mu aj napriek trestnému oznámeniu z jej strany nebolo nikdy vznesené obvinenie. K znaleckým posudkom obžalovaný ešte dodal, že je síce pravdou, že súd hodnotí znalecký posudok ako každý iný dôkaz a nie je ním bezdpodmienečne viazaný, avšak nemôže ľubovoľne nahradiť odbornú mienku znalca vlastnou, v danej otázke laickou mienkou (rozhodnutie Najvyššieho súdu Československej socialistickej republiky, sp. zn. Tsf 1/72 z 02.03.1972). To, že mal počas skutku vnímať absolútne zreteľne, rozumne, a uvážlivo realitu, je výlučne subjektívne hodnotenie prokurátora, ktoré nielenže nemá žiadny odborný základ, ale je v rozpore aj s preukázaným skutkovým stavom. Vo vzťahu k proklamácií prokurátora o odbornom vybratí orgánov poškodenej v čase skutku obžalovaný poukázal na znenie skutkovej vety obžaloby, kde je okrem iného uvedené, že z tela poškodenej mali byť odstránené viaceré tkanivá a orgány - jedna veľká časť a viaceré menšie časti pečene, ktoré boli na viacerých miestach deštruované. Najdlhšia z rán na tele poškodenej z prednej steny brucha mala (v zmysle znaleckého dokazovania) na okrajoch miestami „veľmi jemne vlnitý priebeh, čo môže nasvedčovať pre pôsobenie ostrej, mierne vlnitej reznej hrany zraňujúceho predmetu. Ak by mal v úmysle odborne vybrať orgány z tela poškodenej, je nelogické, aby na to použil predmet z mierne vlnitou reznou hranou, pričom by neboli vybraté len z časti a aj to v deštruovanom stave. Vo vzťahu k tvrdeniu prokurátora, že sa mal údajne v čase skutku zatajiť pred príslušníkmi PZ, možno uviesť, že táto okolnosť môže preukazovať jeho uvažovanie maximálne na úrovni pudového správania, kedy v základných intenciách uvažuje nad neprípustnosťou svojho správania. Čo sa týka jeho umytia po skutku, táto okolnosť dosiaľ nebola preukázaná, pričom mala nastať v čase po skutku. V súvislosti s vykonaním skutku v rámci dlhšieho časového úseku obžalovaný dodal, že z dosiaľ vykonaného dokazovania žiadnym spôsobom nevyplýva časové ohraničenie skutku, pričom nie je s absolútnou istotou ustálený ani približný čas úmrtia poškodenej. Ohľadne jeho predchádzajúcej trestnej minulosti je podľa obžalovaného nutné zdôrazniť, že všetky jeho odsúdenia (celkom 5) sú v súčasnosti zahladené a hľadí sa na neho, akoby nebol odsúdený. Tri jeho odsúdenia sú z obdobia pred dvadsiatimi rokmi, kde mu boli tresty odňatia slobody odložené na skúšobnú dobu, v rámci ktorých sa osvedčil. Štvrté odsúdenie je z obdobia pred desiatimi rokmi, pričom výkon trestu bol taktiež odložený na skúšobnú dobu, v rámci ktorej sa osvedčil. Piate odsúdenie je z obdobia pred deviatimi rokmi, kedy mu bol uložený len peňažný trest vo výške 500 eur (ktorý uhradil) a zákaz viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na jeden rok. Je síce pravdou, že mu bolo jedno podmienečné odsúdenie premenené na výkon trestu odňatia slobody v pomerne krátkom trvaní, avšak z pohľadu charakteru trestov možno konštatovať, že nešlo o závažnú trestnú činnosť (jedenkrát súd dokonca upustil od potrestania), pričom ani jeden trestný čin nesmeroval proti životu, a len jeden trestný čin smeroval proti zdraviu, ale len v jeho základnej skutkovej podstate. Podľa znalca RNDr. Dušana Kešického, PhD., vzhľadom na jeho osobnostný profil nejde v jeho prípade o kriminálne všestranného jedinca. Taktiež nemá tendenciu ku nekonvenčným mediačným rozhodnutiam, ktoré neberú ohľad na sociálne požiadavky. Ak sú zrejmé prvky podnetového poľa, teda im rozumie, nemá tendenciu k neočakávaným a menej prijateľným reakciám a zároveň nevykazuje mieru disociálnosti, ktorá by zodpovedala závažnosti miery antisociálneho charakteru skutku tak, ako sa mu kladie za vinu. Na záver obžalovaný dal do pozornosti záver znalca RNDr. Dušana Kešického, PhD., v zmysle ktorého úspešná resocializácia obžalovaného je možná aj pri treste kratšieho trvania, pričom pri ukladaní trestu je potrebné zohľadniť tiež negatívny vplyv účinku trestu v zmysle inštitucionalizmu a nežiadúcej integrácie do kriminálneho prostredia vo výkone trestu. Krajský súd v Bratislave v konaní o odvolaní obžalovaného nariadil verejné zasadnutie, ktorého sa zúčastnili obžalovaný, jeho obhajca, poškodený, jeho splnomocnenec a prokurátor krajskej prokuratúry.

Na verejnom zasadnutí odvolací súd podľa § 326 ods. 5, § 295 ods. 2 Trestného poriadku s použitím § 258 a § 269 Trestného poriadku doplnil dokazovanie výsluchom obžalovaného N. R. a prečítaním podstatného obsahu spisu Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 3T/152/2013, ako aj zápisnice o vykonaní rekonštrukcie na č. I. 69 - 71. Obžalovaný N. R. na verejnom zasadnutí pri svojom výsluchu uviedol, že v deň smrti C. od rána spolu pili celý deň a už keď bola tma, tak došlo k hádkam, ktoré sa stupňovali, čo bolo podmienené aj percentom vypitého alkoholu. Ona mu niečo povedala, že má ísť niečo urobiť, čo on nemienil a začala mu preto štandardne nadávať a uvádzala, že ju podvádza. Chcel mať pokoj a odišiel na pavlač, na čo prišla za ním a hádka pokračovala, pričom C. mu dala facku. Na to sa nahneval, išiel späť do bytu a ona opäť došla za ním s tým, že hádka znovu pokračovala. Následne ju schmatol, začal ju škrtiť, pričom jej uvádzal, že už chce mať kľud a že ju zabije. Po škrtení zistil, že C. nedýcha, následne si už len matne pamätá, že ju chcel oživiť a následne asi v afekte zobral nôž, pričom precitol v čase, keď bolo všetko od krvi. S. strach z toho, čo spravil, bol zúfalý a asi sa aj umyl a chcel opustiť byt, čo aj urobil a následne išiel na adresu svojho trvalého pobytu, kde bývala jeho teta. Tam bol v pivničných priestoroch, odkiaľ napísal svojej tete a otcovi C., že ho mrzí, čo urobil. Deň potom, vo štvrtok, sa túlal po meste, chcel skočiť z mosta, čo mu nevyšlo, pričom následne sa v piatok chcel obesiť, ale ani to mu nevyšlo a potom už prišli policajti. Ďalej na položené otázky obžalovaný odpovedal, že po tom, čo škrtil C. a čo prestala dýchať, už nič poriadne nevnímal, bol v šoku. Na polícii sa ho pýtali, či si bol vedomý, že tam boli policajti a on im uviedol, že možno tam aj boli, ale on nič nevnímal. Pokiaľ ide o obdobie trvania disharmonického spolužitia s C. M. obžalovaný uviedol, že to bolo asi od prijatých pandemických opatrení v súvislosti s Covidom, kedy C. aj on prišli o zamestnanie. V tomto období sa začalo piť na dennej báze a to zo strany ich oboch. V dôsledku požívania alkoholu dochádzalo k hádkam aj o nezmyslených veciach. Keď sa zamestnal, tak ho začala obviňovať, že ju podvádza. Stávalo sa, že sa aj pobili, raz napadla ona jeho a raz on ju a nebolo to teda len o hádkach. V jednom prípade, ako to uviedla aj jedna suseda vo svojej výpovedi, bola volaná policajná hliadka, ale potom z toho zišlo. Požívanie alkoholu bolo na dennej báze, avšak nie vždy to vyústilo do konfliktnej situácie, niekedy aj zaspali a boli aj obdobia, keď nepili a vtedy sa nehádali. Túto situáciu sa snažil riešiť tak, aby aj s C. išli na ambulantnú protialkoholickú liečbu, ona však nikdy nebola v stave, aby sa tam dostali. Boli tam už pritom aj objednaní. V deň skutku pili vodku, tá sa pila štandardne, pričom v tento deň za celý čas mohli vypiť asi 3 - 4 fľaše v objeme 7dl. V súvislosti s fyzickými konfliktami sa stalo aj to, že následky boli viditeľné na tele C. M. v podobe modrín a u neho v jednom prípade išlo o monokel, ktorý videli aj v práci, kde sa ho pýtali, ako k nemu došiel, avšak on im dôvod neuviedol, nakoľko sa bál, že by z toho mohla mať C. problémy. Pokiaľ ide o jeho predchádzajúcu minulosť, bol už vo výkone trestu odňatia slobody z dôvodu premeny podmienky, pričom prepustený bol na jeho narodeniny dňa 27.11.2019. Došlo mu aj rozhodnutie súdu o tom, že sa v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia osvedčil. Žiadosť o zahladenie odsúdenia si nepodal. Pri odstraňovaní rozporov v jeho výpovediach postupom podľa § 258 ods. 4 Trestného poriadku s poukazom na § 2 ods. 11 Trestného poriadku v súvislosti s jeho vyjadrením ohľadne vnímania prítomnosti policajtov v blízkosti daného bytu, keď v prípravnom konaní vo svojej výpovedi zo 06.01.2024 uviedol, že počas páchania skutku po jej (. M.) uškrtení pred jej zmrzačením búchali na dvere asi policajti a svietili baterkou a ako odišli, tak ho chytil ten druhý ošiaľ, pričom on na ich klopanie nereagoval, mal strach z toho, čo spravil, obžalovaný k vysvetleniu uviedol, že je možné, že sa takto vyjadril, ale reagoval v podstate na otázky vyšetrovateľa. Je možné, že tam policajti boli. Ďalej pri odstraňovaní rozporov vo vzťahu k jeho pôvodnému vyjadreniu v prípravnom konaní (vo výpovedi zo 06.01.2024), kedy uviedol, že išiel do kuchyne, vytiahol nôž a v hneve ju úplne zmrzačil, nemal pritom žiadny systém, ako ju raz porezal, tak už bol úplne osprostený, pričom ako ju pichal nožom, tak ju aj porezal, vlastne ako prvé jej zapichol nôž do hrudníka a tých bodných aj rezných rán bolo viac, porezal ju na hrudníku, na stehne, na tvári a na panve, pričom uviedol aj to, že vnútorné časti jej tela vybral a hádzal do koša, obžalovaný na vysvetlenie uviedol, že si pamätá, že zobral nôž, začal útočiť, ale už si to nepamätá celé. Pamätal si ten obraz, ktorý mal po čine. V súvislosti s jeho tvrdením pri výsluchu konanom dňa 06.01.2024 o tom, že ho poškodená fyzicky nenapádala, sa obžalovaný vyjadril v tom smere, že sa nevie k tomu bližšie vyjadriť, bolo to v podstate bezprostredne po jeho zadržaní a môže len uviesť, že sa takmer vždy aj pochytili fyzicky. K správaniu poškodenej, ktoré popísal v rámci uvedenej výpovede v súvislosti s jeho výpoveďou na verejnom zasadnutí obžalovaný dodal, že na dnešnom verejnom zasadnutí uviedol, že tomu predchádzala aj hádka na tom balkóne, pavlači, kde došlo aj k tej facke. Ohľadne svojho konkrétnejšieho vyjadrenia v súvislosti s dobou a intenzitou útoku, ktoré rozviedol v prípravnom konaní, obžalovaný konštatoval, že ten vychádza z podrobnejších otázok vyšetrovateľa. Ďalej na položené otázky obžalovaný vypovedal, že pokiaľ ide o jeho predchádzajúce odsúdenia, tieto

sa z materiálneho hľadiska týkali trestných činov nižšej závažnosti. V dvoch prípadoch išlo o odsúdenie za držbu marihuany pre vlastnú spotrebu, v jednom prípade išlo o autonehodu, v ďalšom síce išlo o napadnutie, avšak tu sa bránili a išlo o napadnutie vo forme výtržníctva. Posledné odsúdenie sa týkalo alkoholu za volantom. K svedkyni N. Y. obžalovaný vypovedal, že vo vzťahu s touto osobou bol 13 rokov. Po ôsmich rokoch odišli do Anglicka, kde sa im po 2 rokoch narodil syn. Našiel si tam prácu, pričom ona si tam našla priateľa, ktorého si aj nasťahovala do domu. Takéto spolužitie viedlo k hádkam, následne sa dotyčný odsťahoval na Slovensko a potom sa aj oni vrátili späť. Ona nemala kde bývať, tak ju ubytoval u nej na D. námestí, pričom sa vôbec nestarala o syna, ktorý mu bol zverený do osobnej starostlivosti. Až potom, čo išiel do výkonu trestu, bol predbežným opatrením ich syn zverený svedkyni N. Y.. Svedkyňou uvádzané tvrdenia o jeho fyzických útokoch voči jej osobe sú nepravdivé, on ju nenapadol a nevie o tom, že by vôbec mala nejaké lekárske záznamy, pričom jedno trestné oznámenie, ktoré na neho podala, bolo vyšetrovateľom zamietnuté. Od momentu, kedy získal syna do opatery, začal zo strany tejto svedkyne boj voči jeho osobe. V súvislosti s výsluchom obžalovaného na verejnom zasadnutí považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že k nariadeniu tohto výsluchu pristúpil iniciatívne bez návrhu strán (ktoré však vopred a v dostatočnom časovom predstihu v predvolaní a upovedomení o verejnom zasadnutí upozornil na jeho vykonanie), nakoľko to považoval za nevyhnutné výlučne vo vzťahu k výroku o treste, kedy je súd na takýto postup oprávnený (v súvislosti s ukladaním trestu je súd oprávnený sám zabezpečovať dôkazy a rozhodnúť o ich vykonaní, čo sa týka aj výsluchov obžalovaného, svedkov, prípadne znalcov rovnako, ako je tomu pri iných typoch dôkazov, napr. vykonávanie listinných dôkazov z obsahu pripojených spisov pre účely ukladania súhrnného trestu a pod.). Na tomto základe preto súd mohol postupovať aj podľa § 258 ods. 4 Trestného poriadku v súvislosti s odstraňovaním rozporov vo výpovediach obžalovaného (obdobne to konštatoval aj Najvyšší súd SR v odôvodnení svojho rozsudku z 18.06.2013 sp. zn. 2Tdo 26/2013, publikovanom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR 6/2014 pod č. 87, a i keď v tomto prípade išlo o otázku odstraňovania rozporov vo výpovedi svedka postupom podľa § 264 ods. 1 Trestného poriadku, je zrejmé, že uvedené možno primerane vztiahnuť aj na odstraňovanie rozporov vo výpovedi obžalovanej osoby postupom podľa § 258 ods. 4 Trestného poriadku). Z obsahu pripojeného súdneho spisu bývalého Okresného súdu Bratislava IV (teraz Mestský súd Bratislava I) sp. zn. 3T/152/2013, vyplynulo, že obžalovaní N. R., C. G. a N. Y. boli rozsudkom tohto súdu vyhlásenom dňa 14.06.2016 (obžalovaná N. Y. v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave z 22.02.2017 sp. zn. 1To/135/2016) uznaní za vinných pre prečin ublíženia na zdraví formou spolupáchateľstva podľa § 20, § 156 ods. 1 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva formou spolupáchateľstva podľa § 20, § 364 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona. Obžalovanému N. R. bol uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 10 mesiacov, ktorého výkon mu bol podmienečne odložený s určením skúšobnej doby 2 roky. Uznesením Okresného súdu Bratislava IV z 19.02.2019 sp. zn. 3T/152/2013 v spojení s uznesneím Krajského súdu v Bratislave z 10.04.2019 sp. zn. 1Tos/26/2019, bolo vyslovené, že odsúdený N. R. sa v skúšobnej dobe uvedeného podmienečného odsúdenia neosvedčil a trest odňatia slobody vo výmere 10 mesiacov vykoná so zaradením pre jeho výkon do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Výkon trestu odsúdený nastúpil dňa 10.05.2019, z ktorého bol uznesením Okresného súdu Trnava z 25.11.2019 sp. zn. 15Pp/55/2019 podmienečne prepustený s určením skúšobnej doby 3 roky. Po tomto rozhodnutí ďalšie skutočnosti z obsahu spisu nevyplývajú, v odpise registra trestov je však uvedený údaj o tom, že odsúdený sa v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia osvedčil ku dňu 03.08.2023. V prečítanej zápisnici o rekonštrukcii z 19.01.2024 je po poučení a oboznámení obžalovaného s predmetom rekonštrukcie trestného činu zaznamenané jeho vyjadrenie, že je vo veľmi zlom psychickom stave/rozpoložení a nie je schopný popísať priebeh skutku a to ani na inom mieste. Po takto doplnenom dokazovaní obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí pred odvolacím súdom v rámci konečného návrhu uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava podaného odvolania a navrhoval, aby odvolací súd prvostupňový rozsudok zrušil a buď vrátil vec súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie, alebo aby sám vo veci rozhodol rozsudkom tak, že obžalovanému uloží trest odňatia slobody vo výmere 15 rokov so zaradením pre jeho výkon do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Prokurátor krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí uviedol, že sa takisto pridržiava svojho písomného vyjadrenia k podanému odvolaniu a dôvodov v ňom uvedených a navrhoval, aby odvolanie obžalovaného bolo zamietnuté. Obžalovaný N. R. vo svojom konečnom návrhu uviedol, že rozhodnutie ponecháva na úvahe súdu, pričom sa pripája k ústnemu prednesu svojho obhajcu. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 315 Trestného poriadku) primárne konštatoval prípustnosť odvolania (§ 306 ods. 1 Trestného poriadku) a absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Trestného poriadku a preto podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku. Zistil pritom, že odvolanie obžalovaného je dôvodné iba čiastočne. Povinnosťou odvolacieho súdu na základe revízneho princípu, determinovaného vyššie uvedeným ustanovením, bolo preskúmanie len tých výrokov, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie a preskúmanie správnosti postupu konania, ktoré predchádzalo týmto napadnutým výrokom rozsudku. Výnimkou z uvedenej zásady by bolo to, že by odvolací súd musel prihliadať aj na chyby, ktoré síce odvolaním neboli vytýkané, ale ktoré by boli takej povahy, že by odôvodňovali (po právoplatnosti rozsudku) podanie mimoriadneho opravného prostriedku, t. j. dovolania v zmysle ustanovenia § 371 ods. 1 Trestného poriadku. V nadväznosti na vyššie uvedené zistenia, ako aj vzhľadom k podanému odvolaniu proti prvostupňovému rozsudku len zo strany obžalovaného N. R. a iba voči výrokom o treste a ochrannom opatrení, ktorým bol obžalovanému uložený ochranný dohľad, a z toho vyplývajúci rozsah prieskumnej povinnosti, odvolací súd nepreskúmaval výrok o vine, vrátane právneho posúdenia skutku. Odvolací súd v tomto smere iba konštatuje, že obžalovaný N. R. na hlavnom pojednávaní konanom 06.08.2024 urobil vyhlásenie v zmysle § 257 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku, t. j. že je vinný zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe a následne mestský súd prijal toto vyhlásenie obžalovaného. Je nutné tiež uviesť, že pred prijatím vyhlásenia prvostupňový súd obžalovaného poučil o jeho právach vrátane práva urobiť niektoré z vyhlásení podľa § 257 ods. 1 písm. a/ až c/ Trestného poriadku a o následkoch spojených s vyhlásením viny. Súd prvého stupňa obžalovanému položil podľa § 257 ods. 5 a § 333 ods. 3 písm. c/, písm. d/, písm. f/, písm. g/, písm. h/ Trestného poriadku otázky, na ktoré obžalovaný odpovedal kladne a až potom rozhodol mestský súd podľa § 257 ods. 7, ods. 8 Trestného poriadku uznesením, že vyhlásenie obžalovaného prijíma a že dokazovanie v rozsahu v akom obžalovaný priznal spáchanie skutku nevykoná, pričom vykoná len dôkazy súvisiace s výrokom o treste. Vzhľadom na uvedené, nezistiac žiadne procesné pochybenie v postupe prvostupňového súdu v súvislosti s vyhlásením obžalovaného a jeho prijatím v zmysle § 257 Trestného poriadku, odvolací súd sa zaoberal iba výrokom o treste a výrokom o ochrannom opatrení. Na podklade odvolania obžalovaného, ktoré smerovalo výlučne do výroku o treste napadnutého rozsudku a jeho výroku o uložení ochranného dohľadu, krajský súd v rámci revízneho princípu zistil, že trest uložený obžalovanému N. R. napadnutým rozsudkom nemožno so zreteľom na všetky okolnosti prípadu a osobu obžalovaného považovať za primeraný, čo zakladalo apelačný dôvod na zrušenie prvostupňového rozsudku vo výroku o treste podľa § 321 ods. 1 písm. e/ Trestného poriadku, pričom súdu prvého stupňa je taktiež potrebné vytknúť to, že obžalovanému nesprávne ukladal trest podľa Trestného zákona účinného od 06.08.2024, hoci trestnosť činu (v rovine súhrnu všetkých podmienok pre vyslovenie viny a uloženie trestu) bolo v zmysle § 2 ods. 1 Trestného zákona potrebné posudzovať podľa Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku (činu) a teda bolo potrebné aplikovať aj ustanovenie § 38 ods. 3 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku, podľa ktorého sa mala horná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby znížiť o jednu tretinu. Nesprávnosť tohto postupu prvostupňového súdu bola dôvodom na zrušenie napadnutého rozsudku vo výroku o treste aj podľa § 321 ods. 1 písm. d/ Trestného zákona. Hoci mestský súd nesprávne ustálil existenciu a pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností a to v prospech obžalovaného, nebolo možné toto pochybenie napraviť z dôvodu, že odvolanie podal iba obžalovaný. V takomto prípade totiž neprichádza do úvahy

možnosť zmeny odvolaním napadnutého rozsudku v jeho neprospech, a to z dôvodu uplatnenia zásady zákazu reformatio in peius (zákaz zmeny k horšiemu). V nadväznosti na uvedené Krajský súd v Bratislave po splnení si svojej prieskumnej povinnosti, v rámci ktorej sa oboznámil s obsahom dôkazov vykonaných pred súdom prvého stupňa v spojení s výsledkami doplneného dokazovania na verejnom zasadnutí v konaní pred odvolacím súdom, konštatuje, že prvou otázkou, ktorú bolo potrebné zodpovedať, bolo to, podľa ktorého zákona sa má posudzovať trestnosť činu a ukladať trest so zreteľom na novelu Trestného zákona vykonanú zákonom č. 40/2024, ktorá nadobudla účinnosť dňom 06.08.2024, teda presne v ten deň, keď sa konalo hlavné pojednávanie, na ktorom obžalovaný urobil vyhlásenie o vine podľa § 257 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku, že je vinný zo spáchania skutku, ktorý mu je kladený za vinu a súd toto vyhlásenie prijal. V čase prijatia tohto vyhlásenia obžalovaného prvostupňový súd pri posudzovaní trestnosti činu nepochybne vychádzal z Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku, keďže vzhľadom na naznačené časové súvislosti sa zmienenou novelou Trestného zákona pri posudzovaní trestnosti činu v podstate ani zaoberať nemohol. Z výrokovej časti rozsudku a aj z jeho písomného odôvodnenia je však zrejmé, že súd prvého stupňa pri ukladaní trestu aplikoval ustanovenia neskoršieho Trestného zákona, i keď to vo výrokovej časti explicitne nevyjadril. Vo výroku o treste napadnutého rozsudku totiž nebolo uvedené ustanovenie § 38 ods. 3 Trestného zákona účinného v čase spáchania činu a v jeho odôvodnení súd prvého stupňa výslovne poukázal na rozpätie trestnej sadzby od 20 do 25 rokov, z ktorej pri ukladaní trestu vychádzal s tým, že obžalovanému uložil trest odňatia slobody v strede tejto trestnej sadzby. Absencia presného označenia Trestného zákona, podľa ktorého súd posudzoval trestnosť činu, s ohľadom na vyššie popísané okolnosti (dátum prijatia vyhlásenia obžalovaného o vine), pritom evokuje taký stav, že vinu obžalovaného súd posudzoval podľa Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku, ale trest už ukladal podľa Trestného zákona účinného od 06.08.2024. Takýto postup je potrebné označiť ako nesprávny, keďže ako už bolo uvedené, trestnosťou činu sa rozumie súhrn podmienok nielen pre vyslovenie viny, ale aj pre uloženie primeraného trestu a v tomto smere je nerozhodné, či sa označená novela aj priamo dotkla samotnej skutkovej podstaty súdeného obzvlášť závažného zločinu, alebo nie. Bez ohľadu na to, prvostupňový súd pochybil, ak Trestný zákon účinný od 06.08.2024 vôbec použil. Mestský súd totiž zistil u obžalovaného jednu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l/ Trestného zákona a súčasne (i keď chybne) nezistil žiadnu z priťažujúcich okolností upravených v § 37 Trestného zákona, v dôsledku čoho nastal u obžalovaného prevažujúci pomer poľahčujúcich okolností zakladajúcich dôvod na zníženie hornej hranice trestnej sadzby o jednu tretinu postupom podľa § 38 ods. 3 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku (nešlo o situáciu predpokladanú v § 38 ods. 8 druhá veta Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku). Výsledná trestná sadzba, z ktorej by v takomto prípade mal súd prvého stupňa vychádzať tak predstavovala rozpätie 20 rokov až 23 rokov a 4 mesiace, a nie 20 rokov až 25 rokov, ako je to pri novej úprave, z ktorej mestský súd pri ukladaní trestu vychádzal a pri ktorej sa toto pôvodné pravidlo úpravy trestnej sadzby podľa prevažujúceho pomeru poľahčujúcich okolností vypustilo, a teda sa uplatniť nemôže. Právna úprava účinná v čase spáchania činu je tak pre obžalovaného pri takto ustálenom skutkovom stave priaznivejšia, pričom k záveru o priaznivejšej právnej úprave podľa aktuálne účinného Trestného zákona nemožno dospieť ani na podklade iných ustanovení Trestného zákona (napr. § 39 ods. 5 Trestného zákona), a už vôbec nie na základe sprísnenia podmienok pre uloženie ochranného dohľadu. Rovnako v prípade úvah o možnom stave zmenšenej príčetnosti obžalovaného by aj podľa staršieho Trestného zákona bolo možné ukladať mimoriadny trest odňatia slobody mimo obmedzení upravených v § 39 ods. 3 Trestného zákona, čo bolo explicitne vyjadrené v § 39 ods. 2 písm. c/ Trestného zákona aj v znení účinnom do 06.08.2024. K aplikácii týchto ustanovení však nebolo možné vôbec pristúpiť, k čomu sa odvolací súd vyjadrí na inom mieste odôvodnenia tohto rozsudku. Sumarizujúc uvedené možno uzavrieť, že na podklade žiadnych ustanovení Trestného zákona v znení účinnom od 06.08.2024, ktorých použitie by prichádza do úvahy v súvislosti s posudzovaním trestnosti činu a ukladaním trestu, nemožno vysloviť, že by použitie ustanovení aktuálne účinného Trestného zákona vytváralo pre obžalovaného priaznivejšie postavenie oproti právnemu stavu účinnému v čase spáchania činu. Samotný ochranný dohľad a sprísnenie podmienok pre jeho uloženie nemá pre posúdenie časovej pôsobnosti zákona vo vzťahu k trestnosti činu a ukladania trestu žiaden význam, keďže podľa § 2 ods. 3 Trestného zákona, ak tento zákon neustanovuje inak, ochranné opatrenie sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď sa o ochrannom opatrení rozhoduje. V posudzovanom prípade uvedené závery platia i napriek zmienenému prvostupňovým súdom nesprávnemu ustáleniu pomeru poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, nakoľko obžalovaný N. R. všetky svoje predchádzajúce odsúdenia zahľadené nemá a preto v jeho prípade bolo plne odôvodnené

konštatovať u neho aj priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m/ Trestného zákona spočívajúcu v tom, že pred spáchaním súdeného obzvlášť závažného zločinu už bol za trestný čin odsúdený. Z obsahu oboznámeného pripojeného spisu 3T/152/2013, ako aj z odpisu registra trestov obžalovaného vyplýva, že obžalovanému bol v danej trestnej veci nariadený výkon nepodmienečného trestu odňatia slobody vo výmere 10 mesiacov, ktorý mu bol pôvodne podmienečne odložený, a to z dôvodu, že sa v skúšobnej dobe neosvedčil, keďže sa dopustil ďalšieho úmyselného trestného činu. Z výkonu tohto trestu síce bol podmienečne prepustený a následne došlo k jeho osvedčeniu sa v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia, avšak takéto osvedčenie (v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia) nezakladá fikciu neodsúdenia, ako je to pri osvedčení sa v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia, ale iba fikciu výkonu trestu odňatia slobody ku dňu podmienečného prepustenia. Na zahladenie odsúdenia v takýchto prípadoch treba osobitné rozhodnutie súdu, ktoré však vydané nebolo, keďže nevyplýva ani z obsahu pripojeného spisu a ani z odpisu registra trestov obžalovaného, pričom sám obžalovaný pri svojom výsluchu potvrdil, že návrh na zahladenie tohto odsúdenia nepodával. Vzhľadom na dátum osvedčenia sa obžalovaného v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia, ku ktorému došlo iba niečo okolo 4 mesiacov pred spáchaním súdeného trestného činu, ani nemožno očakávať, že by k zahladeniu uvedeného odsúdenia dôjsť mohlo. Ako to však už bolo konštatované, nakoľko odvolanie podal iba obžalovaný, nebolo možné nesprávnosť ustálenia poľahčujúcich a priťažujúcich okolností napraviť, nakoľko tomu bránila zmienená zásada zákazu reformatio in peius, upravená okrem iného v § 322 ods. 3 Trestného poriadku a obžalovanému tak bolo možné ukladať trest v rámci upravenej trestnej sadzby od 20 rokov do 23 rokov a 4 mesiacov. Čo sa týka iných poľahčujúcich okolností, ktorých priznania sa obžalovaný domáha, odvolací súd sa stotožnil so závermi prvostupňového súdu, že tieto u obžalovaného nebolo možné ustáliť. Pri poľahčujúcich okolnostiach podľa § 36 písm. a/, písm. c/ a písm. h/ Trestného zákona tomu bránila okolnosť spojená so stavom obžalovaného pod vplyvom alkoholu v čase spáchania skutku, s jeho závislosťou na alkohole a celkovou depraváciou jeho osobnosti v dôsledku tejto alkoholovej závislosti, ako to v znaleckom posudku konštatuje znalkyňa psychiatrička MUDr. Jana Feldmarová a ako to vyplýva aj zo znaleckého psychiatrického posudku MUDr. Svetozára Drobu. Ak sa obžalovaný sám dostal do stavu výrazného ovplyvnenia alkoholom a v takomto stave sa dopustil trestného činu, čo s ohľadom na výsledky vyplývajúce z proces dokazovania možno mať za preukázané, nemožno vôbec uvažovať o tom, že by obžalovaný trestný čin spáchal v silnom citovom rozrušení, ktoré by bolo možné považovať za ospravedlniteľné (§ 36 písm. a/ Trestného zákona). Rovnako nemožno akceptovať tvrdenie, že by sa obžalovaný trestného činu dopustil v spojitosti s negatívnymi dôsledkami svojej choroby v takom poňatí, aby mu bolo možné pričítať poľahčujúcu okolnosť § 36 písm. c/ Trestného zákona. Znalec MUDr. Svetozár Droba u obžalovaného nezistil, že by trpel duševnou poruchou v pravom zmysle slova a podľa jeho záverov išlo o konanie v stave vystupňovaného afektu potenciovaného ebrietou na báze poruchy osobnosti. U obžalovaného ide o poruchu osobnosti emočne nestabilnú, impulzívnu, s výraznými poruchami právania, ktoré sú potenciované alkoholovým abúzom pri komplexnej psychosomatickej závislosti od alkoholu. Znalkyňa MUDr. Jana Feldmarová síce konštatovala, že obžalovaný trpí Adaptačnou poruchou axiozne depresívnou, ktorá sa u neho vyvíjala pod vplyvom dlhodobej stresovej situácie vychádzajúce z chronického disharmonického partnerského vzťahu, avšak toto bolo zosilnené jeho závislosťou od alkoholu, pričom v osobe obžalovaného ide o výrazne emočne nestabilnú osobnosť s abnormným správaním predovšetkým v stresových situáciách, depravovanú pri dlhodobej závislosti od alkoholu. Znalkyňa tiež uviedla, že obžalovaný pri nulovej frustračnej tolerancii v kombinácii so závislosťou od alkoholu má sklony k asociálnemu správaniu a k agresivite a práve táto závislosť umocňovala u neho poruchy spávania s prvkami agresivity, hoci takéto správanie bolo podmienené aj uvedenou Aadaptačnou poruchou. Pri existencií týchto zistení rozhodne nebolo možné ustáliť u obžalovaného zmienenú poľahčujúcu okolnosť. Vzhľadom na výrazný a zásadný vplyv alkoholovej opojenosti obžalovaného na spáchaní trestného činu v spojení s depraváciou jeho osobnosti v dôsledku dlhodobého užívania tejto návykovej látky a jeho závislosti od nej, nemožno uvažovať ani o tom, že by sa obžalovaný trestného činu dopustil pod vplyvom tiesnivých osobných pomerov alebo rodinných pomerov, ktoré si sám nespôsobil. Odvolací súd v tomto smere uzatvára, že to bolo práve dlhodobé užívanie alkoholu obžalovaným, ktoré sa vyvinulo až do jeho závislosti od alkoholu a stav ťažkej opojenosti alkoholom v čase spáchania činu, ktorý u obžalovaného viedol k tomu, že vzniknutý konflikt so svojou družkou C. M. nezvládol a túto spôsobom popísaným v skutkovej vete napadnutého rozsudku úmyselne usmrtil. V súvislosti s poľahčujúcou okolnosťou podľa § 36 písm. n/ Trestného zákona sa odvolací súd stotožnil s argumentáciou prokurátora, v zmysle ktorej aktivita obžalovaného nedosiahla takú mieru a intenzitu, na podklade ktorej by mu bolo možné túto poľahčujúcu

okolnosť priznať a preto plne platí záver vyslovený v stanovisku trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR z 27.06.2017, sp. zn. Tpj 55/2016 publikovanom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR 5/2017 pod č. 44, podľa ktorého samotné priznanie obžalovaného nemôže byť poľahčujúcou okolnosťou podľa § 36 písm. n/ Trestného zákona. Pokiaľ ide o tvrdenie obžalovaného, že k rekonštrukcii činu odmietol pristúpiť z emocionálneho a psychického dôvodu, odvolací súd dodáva, že je vecou obžalovaného, či z hľadiska svojej aktivity dokáže takýto svoj stav prekonať v záujme jeho snahy prispieť k objasneniu trestnej činnosti, čo by sa v jeho prípade dalo očakávať, pričom neboli sprítomnené žiadne také okolnosti, pre ktoré by tak učiniť nemohol, a to okrem iného aj s ohľadom na obsah jeho prvej výpovede v prípravnom konaní. Uvedené nenasvedčuje pravdivosti jeho tvrdenia o dôvode, pre ktorý k vykonaniu rekonštrukcie nepristúpil, čomu napokon nasvedčuje tiež to, že k nej malo prísť s určitým časovým odstupom od spáchania činu. Naopak vzhľadom na to, že k jej vykonaniu malo dôjsť deň po druhej výpovedi obžalovaného učinenej v prípravnom konaní, v ktorej sa už ohľadom niektorých okolností vyjadroval zásadne rozdielne od jeho prvej výpovede (keďže takto rozdielne obžalovaný vypovedal aj na verejnom zasadnutí v konaní pred odvolacím súdom, preniesla sa jeho druhá výpoveď z prípravného konania aj na verejné zasadnutie - viď primerane uznesenie Vyššieho vojenského súdu Trenčín z 19.03.2008 sp. zn. 5To/1/2008, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR 6/2009 pod č. 53), možno vysloviť, že k odmietnutiu rekonštrukcie došlo skôr z dôvodu taktiky obhajoby. Napokon aj práve to, že obžalovaný vo svojich neskorších výpovediach už zjavne účelovo nepopisoval všetky podstatné skutočnosti tak, ako tomu bolo pri jeho prvotnej výpovedi, resp. k niektorým skutočnostiam sa vyjadroval odlišne, zrejme v snahe privodiť si priaznivejšie postavenie v súvislosti s prípadným výrokom o treste (išlo najmä o skutočnosti ohľadne jeho psychického rozpoloženia v čase skutku, ako si priebeh skutku pamätal, čo počas jeho páchania vnímal, ale napríklad aj o okolnosti týkajúce sa fyzického násilia, ktorého sa na ňom mala dopúšťať nebohá C. M. a pod.), čo napokon viedlo k odstraňovaniu rozporov v jeho výpovediach, ktoré obžalovaný náležite nevysvetlil, neumožňovalo u neho zohľadnenie uvedenej poľahčujúcej okolnosti. Pokiaľ ide o hlavný obhajobný argument obžalovaného spočívajúci v tom, že obžalovaný spáchal obzvlášť závažný zločin v stave zmenšenej príčetnosti, krajský súd primárne poukazuje na to, že právny záver o tom, že obžalovaný v stave zmenšenej príčetnosti skutočne bol, musí mať oporu v popise skutku. Vystupňovaný afekt, ako ho u obžalovaného konštatoval znalec psychiater MUDr. Svetozára Droba, prípadne okolnosti, ktoré k nemu viedli, je /sú/ skutkovou okolnosťou a skutkovým zistením, ktoré musí tvoriť súčasť popisu skutku, teda musia nájsť odraz v skutkových okolnostiach rozvedených v skutkovej vete rozsudku, aby súd mohol prijať záver právny, že obžalovaný konal v stave zmenšenej príčetnosti. Krajský súd v Bratislave sa už k tejto skutočnosti vyjadril vo svojom rozhodnutí z 23. júna 2016 pod sp. zn. 4To/58/2016. Obdobne napr. aj pri okolnosti vylučujúcej protiprávnosť spočívajúcej v nutnej obrane, musia byť v skutku ako skutkové zistenia popísané také okolnosti, ktoré takýto záver o konaní páchateľa v nutnej obrane odôvodňujú. V danom prípade tomu tak v súvislosti so stavom zmenšenej príčetnosti obžalovaného nie je, pričom je potrebné zdôrazniť, že obžalovaný urobil vyhlásenie o vine vo vzťahu k takto vymedzenému skutku, čím výrazne obmedzil možnosť, aby súd na podklade dokazovania takúto zmenu v skutkovej vete rozsudku učinil, prípadne aby tak na podklade odvolania mohol učiniť odvolací súd. Vyhlásenie o vine je totiž po jeho prijatí súdom nedovolateľné a pre súd záväzné. V tejto súvislosti je otázne, či v prípade, že by zabezpečené a aj vykonané dôkazy preukazovali u obžalovaného stav zmenšenej príčetnosti v čase spáchania činu (po tom, čo urobil vyhlásenie o vine a súd toto vyhlásenie prijal, pričom v skutku by táto skutková okolnosť vyjadrená nebola), by bolo možné na tomto základe zasiahnuť do výroku o vine obdobne, ako sa to prejavilo v niektorých súdnych rozhodnutiach v situáciách súdom prijatého vyhlásenia obžalovanej osoby o vine pri trestnom čine zanedbania povinnej výživy, ak po takomto prijatí vyhlásenia došlo k uplatneniu účinnej ľútosti a na tom základe k zániku trestnosti, prípadne ako je tomu aktuálne v súvislosti s aplikáciou § 2 ods. 1 Trestného zákona v prípade právoplatnosti výroku o vine, ktorý bol ustálený podľa starého trestného zákona, pričom v čase rozhodovania o treste je účinný Trestný zákon pre obžalovaného priaznivejší, čo by taktiež malo viesť aj k zrušeniu právoplatného výroku o vine. Hoci na túto otázku existujú rôzne názory, krajský súd zastáva názor, že ak sa niektoré skutkové okolnosti a zistenia dotýkajú trestnosti činu, je potrebné otvoriť aj výrok o vine aj napriek tomu, že tento už nadobudol právoplatnosť. Hmotnoprávna otázka trestnosti činu musí byť primárna a nie je možné na jej vyriešenie v prípadoch zjavne priaznivejších pre obžalovaného rezignovať iba v dôsledku prekážky procesnej povahy. Napriek naposledy naznačeným úvahám krajský súd konštatuje, že o takýto prípad u obžalovaného nejde. V tejto súvislosti je potrebné si uvedomiť, že skutkové zistenie, že obžalovaný mal zníženú

rozpoznávaciu, prípadne ja ovládaciu schopnosť a to forenzne významne, je potrebné dôsledne odlišovať od toho, či súd na tieto okolnosti vyvolávajúce, resp. zakladajúce u obžalovaného stav zmenšenej príčetnosti prihliadne, a teda či vôbec je odôvodnený takýto právny záver, ktorý ako právnu otázku musí ustáliť výlučne súd, nie znalec. Významné tu je práve to, či obžalovaný si stav zmenšenej príčetnosti spôsobil sám vplyvom návykovej látky ako rozhodujúcej okolnosti tento stav vyvolávajúcej. Inak povedané, sama skutočnosť, že obžalovaný konal vo vystupňovanom afekte v stave opilosti ešte nemôže viesť k tomu, že súd na túto okolnosť prihliadne z rovine konštatovania významne nižšieho stupňa alebo rozsahu viny (z hľadiska rozdielu medzi osobou, ktorá je úplne zdravá a v takomto stave nekoná a osobou, ktorá je v stave zmenšenej príčetnosti). Ide teda v podstate o to, či v prípade podstatne znížených rozpoznávacích alebo ovládacích schopností páchateľa sa jedná o príčetnosť so zmenšenou vinou, čiže so „zmenšenou“ zodpovednosťou, čo môže mať a má dopad na otázku určenia druhu trestu a jeho výmery (primerane viď odôvodnenie už zmieneného rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 23.06.2016 pod sp. zn. 4To/58/2016). V prípade obžalovaného N. R. je však zrejmé, že stav zníženia jeho ovládacích a rozpoznávacích schopností bol významne a v priamej príčinnej súvislosti podmienený požitím väčšieho množstva alkoholu, keďže sa nachádzal v stave ťažkej opitosti, pričom jeho závislosť od alkoholu a dlhodobé užívanie tejto návykovej látky malo vplyv aj na zníženie jeho frustračnej tolerancie, pre ktoré napokon nedokázal ustáť ani vulgárne a agresívne konanie zo strany zomrelej C. M.. Takýto záver možno nepochybne vyvodiť zo skutočností zistených znalcami psychiatrami, ktoré boli rozvedené vyššie. Na rozdiel od názoru obhajoby krajský súd nezdieľa tvrdenie, že stav alkoholovej opojenosti a vplyv dlhodobého užívania alkoholu bol u obžalovaného v súvislosti so znížením jeho ovládacích a rozpoznávacích schopností sekundárny. Zo znaleckých psychiatrických posudkov, ako aj z vyjadrenia znalca MUDr. Svetozára Drobu na hlavnom pojednávaní vyplýva opak. Tento znalec totiž pri svojom výsluchu na hlavnom pojednávaní výslovne uviedol, že podstatné zmenšenie rozpoznávací a ovládacích schopností u obžalovaného bolo spôsobené aj ťažkým stupňom alkoholovej opojenosti. Znalkyňa MUDr. Jana Feldmarová v ňou vypracovanom znaleckom posudku zníženie ovládacích a rozpoznávacích schopností taktiež spojila s užívaním alkoholu zo strany obžalovaného, keď výslovne uviedla, že pod vplyvom závislosti od alkoholu a teda prakticky denno-denného užívania alkoholu a pri nulovej frustračnej tolerancii na stres boli uvedené schopnosti obžalovaného znížené, pričom následne, na rozdiel od znalca Svetozára Drobu, dokonca konštatovala, že miera ich zníženia sa určiť nedá. V súvislosti s otázkou, či obžalovaný konal v stave vystupovaného afektu, ako to v rámci svojich záverov uvádzal znalec MUDr. Svetozár Droba, krajský súd poznamenáva, že skutočne možno mať o takomto zistení znalca pochybnosti, keďže znalec neuspokojivo zodpovedal otázku, či je v súlade konštatovaný stav vystupňovaného afektu za prítomnosti alkoholového opojenia so zatajením sa príslušníkom PZ, osprchovaním sa, resp. ukázaním prostredníka do kamery, keď uviedol, že konanie po skutku možno označiť ako sociálne nenápadné správanie sa a nevylučuje sa so závermi znaleckého posudku, nakoľko jeho agresívne správanie malo svoj motív a predpolie v rámci vzťahovej diskontinuity a diskomfortu. Takáto odpoveď znalca by mohla byť akceptovateľná len pokiaľ ide skutočne o správanie obžalovaného po skutku (osprchovanie, ukázanie prostredníka do kamery), nie však na jeho správanie v čase páchania skutku, resp. medzi jeho jednotlivými fázami, t. j. po škrtení nebohej C. M. a predtým, ako jej spôsobil početné bodne a rezné rany. Z prvotnej výpovede obžalovaného je totiž zjavné, že medzi uvedenými fázami vnímal blízku prítomnosť policajtov, ktorí si svietili baterkou, pričom na nich nereagoval, nakoľko mal strach a následne ho mal chytiť druhý ošiaľ, kedy sa dopustil konania v rámci ďalšej fázy skutku, čo bez náležitého zodpovedania zo strany znalca psychiatra vyvoláva odôvodnené pochybnosti, či o vystupňovanom afekte možno uvažovať aj pokiaľ ide o túto druhú fázu skutku po tom, čo obžalovaný evidentne vnímal realitu a evidoval, čo sa okolo neho deja, a to dokonca v rámci racionálneho uvažovania (na políciu nereagoval, lebo mal strach). Z uvedeného vyjadrenia znalca totiž nie je zrejmé, či na výpoveď obžalovaného v tejto časti pri svojom znaleckom skúmaní prihliadal, resp. či túto posudzoval v danom časovom kontexte. Hoci sa obžalovaný v rámci svojich neskorších výpovedí snažil navodiť stav, že si na uvedené okolnosti už nepamätá, možno za relevantnú považovať práve tú jeho výpoveď, ktorú učinil ako prvú, nakoľko v opačnom prípade by obsahom jeho prvej výpovede uvedené skutočnosti rozhodne byť nemohli. Pokiaľ sa obžalovaný v tejto súvislosti odvoláva na znalecký psychologický posudok vypracovaný PhDr. Dušanom Kešickým, PhD., je potrebné zdôrazniť, že znalec psychológ na zodpovedanie tejto otázky nie je oprávnený, keďže tak môže učiniť iba znalec z odboru: Zdravotníctvo, odvetvie: Psychiatria. K ustáleniu skutočnosti, či obžalovaný konal v stave vystupňovaného afektu alebo nie, však krajský súd nepovažoval za potrebné dopĺňať dokazovanie, nakoľko pre záver o nemožnosti použitia ustanovenia § 39 ods. 2 písm. c/ Trestného zákona v znení účinnom v čase spáchania skutku,

to nebolo potrebné, keďže na stav zmenšenej príčetnosti, ktorý si páchateľ zavinene privodil v dôsledku užitia návykovej látky, nemožno prihliadať, pričom v rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzby po jej úprave podľa § 38 ods. 3 Trestného zákona účinného v čase spáchania činu, odvolací súd obžalovanému ukladal trest na jej samej dolnej hranici (a teda ani z tohto hľadiska uvedené zistenie nemohlo mať zásadný dopad pre ukladanie trestu). V súvislosti s tým, že stav zmenšenej príčetnosti obžalovaného, do ktorého sa dostal v dôsledku požitia značeného množstva alkoholu, nie je možné zohľadniť v smere aplikácie zmieneného zmierňujúceho ustanovenia Trestného zákona, je významné tiež to, že obžalovaný sa násilného konania voči zomrelej, i keď ňou vyprovokovaného, dopustil aj v minulosti, a to zjavne aj pod vplyvom alkoholu. Uvedené vyplýva z výpovedí svedkov C. I. (ktorý potvrdil, že obžalovaný sa po zoznámení s C. M. opúšťal v pití - v zmysle zvýšeného požívania alkoholu), D. G. (na C. M. videl modriny, o ktorých mu povedala, že sú od škrtenia obžalovaným, pričom mu raz potvrdila aj to, že ju obžalovaný zbil), M. U. (ktorý počul vyhrážky zabitím od obžalovaného adresované C. M.), I. S. (ktorému C. M. poslala list, v ktorom mu uviedla, že jej obžalovaný poskákal po rebrách, ako aj to, že keď si vypil, bolo s ním ťažšie), N.. I. Z. (v novembri 2023 počula, ako sa obžalovaný C. M. vyhráža zabitím), I.. I. X. (C. M. sa pred rokom doplazila k jej dverám v dôsledku toho, že jej mal ublížiť jej partner, pričom bola na tvári fľakatá a mala roztrhané šaty; obžalovaný tiež dva roky dozadu ožratý rozkopal pavlačové dvere; z počutia vie, že v stave opitosti mal kopnúť do poštovej schránky; obžalovaného si pamätá, ako sa s nebohou šialene alkoholicky hádali, i keď v čase, keď nebol opitý, bol slušný a aj slušne odzdravil), M. H. (na nebohej videl monokel, raz bola tak dobitá, že jej musel pomáhať asi jej brat a tiež sa v jednom prípade išla schovať za pavlačové dvere, aby ju obžalovaný nenašiel), ale aj z vyjadrenia samotného obžalovaného, ktorý potvrdil, že pod vplyvom alkoholu sa vzájomne bili. Obžalovaný teda vedel, aký účinok na neho alkohol má a bol dokonca priateľmi upozornený, že je zo strany svojej partnerky v súvislosti s užívaním alkoholu ťahaný „dole“ (výpoveď svedka C. I.), napriek tomu to nechal zájsť až takto ďaleko. Za takéhoto stavu, keď sa obžalovaný do stavu zníženia rozpoznávacích a ovládacích schopností priviedol v dôsledku požitia návykovej látky (alkoholu), krajský súd nemohol dospieť k záveru, že v prípade obžalovaného N. R. sú splnené podmienky na použitie ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody podľa § 39 ods. 2 písm. c/ Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku. Správnosť takéhoto záveru možno vyvodiť aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR - uznesenie z 29.04.2014 sp. zn. 4 Tdo 455/2014, vo veci, v ktorej sa zistilo, že obvinený v čase spáchanie trestného činu vraždy bol v stave prostej opilosti stredného stupňa a prostého vystupňovaného afektu, v dôsledku čoho boli ovládacie a rozpoznávacie schopnosti obvineného znížené čiastočne, mierou podstatnou, čo však najvyšší súd nijako neposúdil v kontexte možného ukladania trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby z dôvodu zmenšenej príčetnosti, ale iba v súvislosti s právnou kvalifikáciou trestného činu. Identicky sa s touto otázkou vysporiadal Krajský súd v Bratislave vo svojom rozsudku z 10.02.2022 sp. zn. 4To/97/2021, keď neakceptoval obhajobnú argumentáciu obžalovanej osoby týkajúcu sa spáchania trestného činu v stave zmenšenej príčetnosti, do ktorého sa dostal požitím návykovej látky (intoxikáciou) a s takýmto odôvodnením sa stotožnil aj Ústavný súd SR v uznesení z 15.03.2023 č. k. II. ÚS 102/2023-15, v ktorom v podstate konštatoval správnosť úvah krajského súdu obsiahnutých v uvedenom rozhodnutí. Rovnako odvolací súd nepovažoval za dôvodné zohľadniť postoj obžalovaného a jeho vyhlásenie o vine v smere ukladania trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby podľa analogického použitia § 39 ods. 2 písm. d/, ods. 4 Trestného zákona účinného v čase spáchania činu (možnosť takéhoto postupu vyplýva z už spomenutého stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR z 27.06.2017, sp. zn. Tpj 55/2016), a to s ohľadom na nenapraviteľný následok, spôsob spáchania činu vyplývajúci zo samotného popisu skutku a skutočnosť, že obžalovaný si musel byť vedomý svojho správania pod vplyvom alkoholu a svojich reakcií na podnety zo strany C... V tomto smere niet žiadneho rozumného dôvodu, aby súd okolnosti spočívajúce predovšetkým vo verbálnom agresívnom správaní sa zomrelej C. M. voči obžalovanému vyhodnotil v prospech obžalovaného nad rámec úvah o ukladaní trestu v rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzby (po úprave jej hornej hranice smerom nadol), a teda aby obžalovanému ukladal akokoľvek mimoriadne znížený trest. Pokiaľ ide o fyzické útoky zo strany nebohej C. M., táto okolnosť vyplýva výlučne z tvrdení obžalovaného obsiahnutých v jeho neskorších výpovediach, čo nekorešponduje s jeho vyjadrením pri jeho prvom výsluchu, že z jej strany k fyzickým atakom voči nemu nedochádzalo. Zaznamenané zranenie na tvári obžalovaného nevypovedá nič o tom, že by k nemu malo dôjsť v dôsledku konania

zo strany zomrelej. Z výpovede svedka Krížika naopak vyplynulo, že obžalovaný mu o tomto zranení povedal v súvislosti s nejakým napadnutím na ulici. Ani ostatní svedkovia vypočutí v danej veci sa nevyjadrili o takom konaní C. M., z ktorého by bolo možné usudzovať na iné než verbálne agresívne prejavy jej správania (voči iným osobám, nie veciam) podmienené stavom ovplyvnenom alkoholom. Odvolací súd taktiež nemohol prehliadať kriminálnu minulosť obžalovaného, ktorý sa v minulosti opakovane dopustil trestnej činnosti. I keď vo vzťahu k väčšine jeho predchádzajúcich odsúdení sa uplatňuje fikcia neodsúdenia, uvedené neznamená, že súd nemôže brať na zreteľ skutočnosť, že obžalovaný sa v minulosti trestnej činnosti dopustil (fikciu neodsúdenia nemožno stotožňovať s fikciou nespáchania trestnej činnosti, keďže ide o rozdielne právne skutočnosti, s ktorými sú spojené rôzne právne účinky). Okrem toho, práve nezahľadené odsúdenie obžalovaného N. R. rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 3T/152/2013 zo 14.06.2016 sa týka (okrem iného) trestného činu proti zdraviu, čo poukazuje aj na tendencie obžalovaného k násilnému konaniu, resp. na to, že násilné konanie nebolo obžalovanému cudzie ani v minulosti. Hoci závažnosť tejto trestnej činnosti nemožno porovnávať so závažnosťou súdeného obzvlášť závažného zločinu, nemožno uvedené odsúdenie obžalovaného bagatelizovať, a to práve so zreteľom na násilnú povahu tejto trestnej činnosti. Keďže obžalovaný bol označeným rozsudkom uznaný za vinného, je absolútne irelevantné jeho obhajobné tvrdenie, že sa mal brániť napadnutiu zo strany inej osoby. Za akceptovateľnú nemožno považovať ani odvolaciu námietku obžalovaného týkajúcu sa vplyvu trestu odňatia slobody uloženého vo výmere v rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzby na jeho blízke osoby, predovšetkým na jeho syna. V tomto smere krajský súd poznamenáva, že ustanovenie § 34 ods. 3 Trestného zákona možno aplikovať len v spojení so všetkými ostatnými zákonnými ustanoveniami významnými pre ukladanie trestu a len v rámci zákonných podmienok. Je prirodzené, že takmer akýkoľvek druh trestu a jeho výmera sa blízkych osôb obžalovaného v nejakej miere dotknúť musí. Ak si požiadavka na dosiahnutie účelu trestu pri zohľadnení ostatných na účel trestu nadväzujúcich zásad vyžadujú ukladanie trestu odňatia slobody vo výmere zodpovedajúcej zákonom ustanovenej trestnej sadzbe, nie je možné uloženie mimoriadne zníženého trestu pod dolnú hranici trestnej sadzby založiť iba na tom, že to bude mať priaznivejší vplyv na osoby obžalovanému blízke (ak nejde o okolnosti majúce vplyv pre záver o mimoriadnych pomeroch obžalovaného, čo však nie je prípad obžalovaného). Obžalovaný N. R. pritom už sám v minulosti evidentne nebral zreteľ na svojho syna, keď sa v priebehu plynutia skúšobnej doby vyššie uvedeného podmienečného odsúdenia dopustil ďalšieho úmyselného trestného činu, v dôsledku čoho mu bol nariadený nepodmienečný trest odňatia slobody. Nie nezanedbateľnou je tá okolnosť, že trestným činom, ktorého sa obžalovaný počas skúšobnej doby dopustil, bol prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Trestného zákona. Hoci išlo o výrazné varovné signály, obžalovaný nezmenil spôsob svojho života a aj naďalej „holdoval“ alkoholu v rozsahu, ktorý vyústil až do vzniku alkoholovej závislosti, majúcej dopad aj na agresívne prejavy jeho správania a práve pod vplyvom alkoholu sa obžalovaný dopustil obzvlášť závažného zločinu vraždy. Zohľadňujúc aj tieto súvislosti je potrebné uvedenú argumentáciu obžalovaného odmietnuť. Napriek uvedenému, krajský súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné revidovať, keďže s ohľadom na všetky zistené skutočnosti možno uložený trest považovať za neprimerane prísny. V tomto smere odvolací súd jednak zohľadnil úpravu trestnej sadzby podľa § 38 ods. 3 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku, v dôsledku čoho súdom prvého stupňa uložený trest zodpovedá takmer hornej hranici upravenej trestnej sadzby, čo neodráža jednak priaznivé možnosti resocializácie obžalovaného v zmysle záverov znaleckého posudku č. 20/2024 vypracovaného znalcom psychológom RNDr. Mgr. Dušanom Kešickým, PhD. a znaleckého posudku č. 14/2024 vypracovaného znalcom psychiatrom MUDr. Svetozárom Drobom, ako aj to, že obžalovaný bol preukázateľne skutočne a nie len po krátke obdobie vystavený agresívnemu konaniu zomrelej C. M., čo vyplýva nielen zo znaleckých psychiatrických posudkov, ale uvedené dokumentujú aj viaceré výpovede svedkov. Obžalovaný pritom čelil vyčíňaniu zomrelej nielen vo vzťahu k svojej osobe, ale musel znášať aj jej prejavy adresované iným osobám, pričom nemalo ísť len o jej ojedinelé správanie. V tomto smere možno poukázať na vyjadrenia svedkov M. U. (C. bola aj taká výbušná, keď si vypila, tak rýpala do obžalovaného), I. S. (C. zvyčajne nadávala obžalovanému), I.. I. Z. (susedke I. Y. vulgárne nadávala a vyhrážala sa jej), S. Y. (keď volal s obžalovaným, C. vždy vykrikovala do telefónu a raz sa mu /svedkovi/ vyhrážala zabitím), I.. I. Y. (hádky vždy začínala C. M. a aj voči nej bola agresívna, vykrikovala po nej, pravidelne sa jej vyhrážala a dva krát aj spolu s obžalovaným, ktorý akoby sa jej prispôsobil, pričom obaja boli opití). Hoci obžalovaný N. R. túto situáciu neriešil inak, ako zvýšeným požívaním alkoholu, čo ho priviedlo až do stavu závislosti a pod vplyvom alkoholu C. M. úmyselne usmrtil (požívanie alkoholu viedlo aj k jeho predchádzajúcim agresívnym reakciám na podnety z jej strany), bolo

potrebné pri ukladaní trestu obžalovanému vziať na zreteľ aj zmienené správanie zomrelej, avšak iba v rovine zákonom ustanovenej trestnej sadzby. S poukazom na uvedené krajský súd dopĺňa, že v posudzovanom prípade výmeru trestu nemožno určiť iba na základe surového spôsobu vykonania činu, podmieneného situačne stavom, v akom sa obžalovaný z vyššie rozvedených dôvodov nachádzal, pričom už sama táto okolnosť napĺňa kvalifikačný znak odôvodňujúci použitie vyššej trestnej sadzby, ale pre určenie výmery trestu sú významné aj iné kritériá upravené predovšetkým v § 34 ods. 4 Trestného zákona nadväzujúce na účel trestu vyjadrený v § 34 ods. 1 Trestného zákona. Rovnako predchádzajúce odsúdenia s ohľadom na povahu spáchanej trestnej činnosti a vysokú trestnú sadzbu pri tomto trestnom čine, nedávajú dostatočný podklad k tomu, aby súd trest odňatia slobody uložil vo vyššej výmere (trestná minulosť obžalovaného pritom spoluurčovala záver o nemožnosti mimoriadneho zníženia trestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby postupom podľa analogického použitia § 39 ods. 2 písm. d/, ods. 4 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku). Opätovne je potrebné zdôrazniť mieru agresívneho správania sa C. M., skutočnosť, že u obžalovaného bola zistená agresia len ako reakcia na stres s podmienenosťou závislosti na alkohole, nie ako proaktívne konanie, ako aj na ďalšie zistenia znalcov významných čo do posúdenia možností nápravy obžalovaného. V tejto súvislosti krajský súd už len dopĺňa, že na svedkyňu N. Y. a obsah jej výpovede, v ktorej sa vyjadrila o rovnakom konaní obžalovaného aj voči nej, nemohol nahliadať ako na vierohodnú s ohľadom na celý obsah jej výpovede (ktorý rozhodne za hodnoverný považovať nemožno), v kontexte s jej odsúdením vyššie označeným rozsudkom a možné dôvody, pre ktoré by mohla byť voči obžalovanému zaujatá v negatívnom zmysle slova, čo dokumentujú aj vyjadrenia svedkov C. I. a S. Y. vo vzťahu k osobe svedkyne. Krajský súd teda uzatvára, že u obžalovaného s prihliadnutím aj na jeho postoj k spáchanému trestnému činu a všetky ostatné vo veci zistené skutočnosti podstatné pre posúdenie jeho osoby, umožňujú vysloviť záver, že u obžalovaného možno očakávať dosiahnutie účelu trestu aj uložením trestu odňatia slobody vo výmere 20 rokov, teda na samej dolnej hranici trestnej sadzby. Na základe vyššie rozvedených skutočností a prezentovaných úvah krajský súd z dôvodov uvedených v § 321 ods. 1 písm. d/, písm. e/ Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a obžalovanému N. R. uložil trest odňatia slobody v uvedenej výmere. V súlade s § 48 ods. 3 písm. b/ Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku odvolací súd obžalovaného pre výkon uloženého trestu zaradil do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. Keďže obžalovaný bol uznaný za vinného pre obzvlášť závažný zločin a bol mu uložený trest odňatia slobody prevyšujúci pätnásť rokov, nebola splnená podmienka pre jeho zaradenie na výkon trestu do ústavu iného stupňa stráženia (§ 48 ods. 4 posledná veta Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku). Krajský súd zrušil aj odvolaním napadnutý výrok o ochrannom patrení, ktorým bol obžalovanému uložený ochranný dohľad na dobu 3 roky, nakoľko s ohľadom na všetky zistené skutočnosti možno považovať za dostatočné uloženie tohto druhu ochranného opatrenia na dobu 1 roka. Ako sa už o tom odvolací súd zmienil vyššie, ochranné opatrenie bolo potrebné obžalovanému ukladať podľa Trestného zákona účinného od 06.08.2024, čo vyplýva z dikcie § 2 ods. 3 Trestného zákona. Aj napriek zmene tohto ustanovenia oproti stavu existujúcemu v čase spáchania činu, krajský súd považoval podmienky na uloženie ochranného dohľadu obžalovanému za splnené, a teda ani v tejto časti sa s odvolacími námietkami obžalovaného nemohol stotožniť. Pre účely ukladania ochranného dohľadu možnosť očakávania riadneho života po výkone trestu nemožno stanoviť výlučne na podklade priaznivej prognózy vyslovenej v záveroch znaleckých posudkov psychológa a psychiatra, ale je potrebné osobu páchateľa posudzovať komplexne, teda aj s prihliadnutím na jeho doterajší spôsob života, na prostredie, v ktorom žije, a na povahu spáchanej trestnej činnosti, tak ako to predpokladá § 76 ods. 1 Trestného zákona účinného od 06.08.2024. Z tohto hľadiska bolo potrebné zohľadniť aj minulosť obžalovaného, jeho závislosť od alkoholu a povahu spáchaného obzvlášť závažného zločinu. Vzhľadom na znalkyňou MUDr. Janou Feldmarovou konštatovanú nulovú frustračnú toleranciu obžalovaného v spojitosti s dlhodobým užívaním alkoholu a závislosťou od alkoholu je zrejmé, že očakávanie riadneho života po výkone trestu bude závisieť aj od vplyvu terapeutického pôsobenia na obžalovaného počas výkonu uloženého ochranného psychiatrického a protialkoholického liečenia (iba vynútená absencia v podmienkach výkonu trestu takéto pôsobenie nahradiť nemôže). Aj znalec MUDr. Svetozár Droba pri svojom výsluchu na

hlavnom pojednávaní priaznivý prognostický predpoklad spojil s uvedenými druhmi ochranného liečenia. Za takéhoto stavu, zohľadňujúc ostatné v uvedenom ustanovení stanovené kritéria pre záver o možnosti očakávania vedenia riadneho života zo strany obžalovaného, mal krajský súd podmienky na uloženie ochranného dohľadu za splnené. Vzhľadom na uvedené dôvody odvolací súd po zrušení napadnutého rozsudku vo výroku o treste a výroku o uloženom ochrannom dohľade rozhodol podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku vo veci sám tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Predmetné rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.