Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 2Cob/157/2022 1209201121 17. 06. 2025 JUDr. Nora Vladová ECLI:SK:KSBA:2025:1209201121.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Nory Vladovej a členiek senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a JUDr. Viery Malinowskej v právnej veci žalobcu: V.. C. K., nar. X.X.XXXX, bytom I. XXXX/XX, XXX XX H. - G. I., zastúpeného: JUDr. Ľubomír Hlbočan, advokát so sídlom Vajnorská 20, 831 03 Bratislava 3, proti žalovanému: Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom Tomášikova 48, 832 37 Bratislava, IČO: 00 151 653, zastúpenému: JUDr. Irena Sopková, s.r.o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 7529/4E, 811 02 Bratislava, IČO: 48 301 728, v konaní o zaplatenie 20.751,99 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. 25Cb/88/2010 - 724 zo dňa 21.2.2022 takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č. k. 25Cb/88/2010 - 724 zo dňa 21.2.2022 p o t v r d z u j e . II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: 1. Okresný súd Bratislava III rozsudkom č. k. 25Cb/88/2010 - 724 zo dňa 21.2.2022 rozhodol vo výroku I. tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 20.751,99 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 14,24% ročne zo sumy 10.915,37 Eur od 9.8.2007 do zaplatenia, zo sumy 2.261,01 Eur od 26.1.2008 do zaplatenia, zo sumy 7.575,61 Eur od 26.1.2008 do zaplatenia a to všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a vo výroku II. súd priznal žalobcovi právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobou zo dňa 6.2.2009 sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal pôvodne označeného žalovaného - spoločnosť Factoring Slovenskej sporiteľne, a.s., IČO: 35 849 665 zaplatiť mu 20.751,99 Eur s príslušenstvom titulom plnenia v zmysle uzatvorenej Zmluvy o obchodnom zastúpení zo dňa 2.1.2007 (ďalej len „Zmluva“). Žalobca ako obchodný zástupca vykonával pre žalovaného práce podľa čl. I Zmluvy a následne podľa čl. II Zmluvy svoju províziu fakturoval žalovanému. Predmetom žaloby sú neuhradené faktúry č. 7/00007 na sumu 328.836,30 Sk/10.915,37 Eur za služby v mesiaci júl 2007, č. 8/00007 na sumu 228.222,78 Sk/7.575,61 Eur za služby v mesiaci august 2007 a č. 9/00007 na sumu 68.115,27 Sk/2.261,01 Eur za služby za 14 dní v mesiaci september 2007. Súd prvej inštancie rozhodol vo veci dňa 19.3.2009 platobným rozkazom č.k. 33Rob 181/2009-48. 3. Žalovaný podal voči uvedenému platobnému rozkazu odpor a v rámci procesnej obrany uviedol, že dňa 14.8.2007 zaslal žalobcovi „Odstúpenie od zmluvy o obchodnom zastúpení“, ktoré žalobca prevzal dňa 22.8.2007. Dôvodom odstúpenia bolo závažné porušenie záväzkov žalobcu ako obchodného zástupcu uvedených v čl. III ods. 2 Zmluvy a to najmä písm. a), e), f) a i). S poukazom na ustanovenie §
349 ods. 1 Obchodného zákonníka Zmluva zanikla a preto je nárok žalobcu uplatnený na základe faktúry za mesiac september 2007 na sumu 2.261,01 Eur v celom rozsahu neoprávnený. Rovnako nárok na zaplatenie provízie za mesiac august 2007 nie je uplatnený v správnej výške, nakoľko Zmluva zanikla už dňa 22.8.2007. Žalovaný ďalej uviedol, že uznesením Úradu boja proti korupcii, odbor boja proti korupcii Západ, ČVS: PPZ-133/BPK-Z-2008 bolo žalobcovi vznesené obvinenie za obzvlášť závažný zločin podvodu formou spolupáchateľstva s V.. N. Y., ktorý ako konateľ v uznesení vymenovaných spoločností vystavil fiktívne dodávateľské faktúry, ktoré v spolupráci so žalobcom postúpil ako pohľadávku na FSLSP, a.s. Po úhrade záloh z postúpených pohľadávok časť peňazí, ktoré prišli na účty vymenovaných spoločností odovzdával V.. Y. v hotovosti práve žalobcovi. Žalobcom uplatnený nárok na vyplatenie provízií je neoprávnený aj z toho dôvodu, že podľa čl. II bod 1 Zmluvy mal žalobca províziu počítať z čistého úrokového a poplatkového výnosu, teda z „marže“ dosiahnutej žalovaným v tom ktorom kalendárnom mesiaci. Celková marža, z ktorej si žalobca svoju províziu vypočítal sa však skladá z čiastkových marží dosiahnutých pri jednotlivých klientoch, medzi ktorými sa nachádzajú aj spoločnosti vyšetrované pre podozrenie z podvodu. V priebehu konania žalovaný objasňoval súdu prvej inštancie systém faktoringu a žalobca poukazoval na to, že činnosť pre žalovaného vykonával cca 3,5 roka za jasne stanovených podmienok. Marže neboli účtované z obratov klientov, ale z výnosov, t.j. z poplatkov a úrokov, ktoré klient zaplatil. 4. Súd prvej inštancie poukázal na ustanovenia § 344, § 345 ods. 1, § 349 ods. 1, § 351 ods. 1 a ods. 2., § 358, § 369 ods. 1, § 652 ods. 1 a § 659 ods. 1 z. č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“) v spojení s § 580 z. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a uviedol, že mal za preukázané, že žalobca, ako zástupca, uzavrel so žalovaným, ako zastúpeným, dňa 2.1.2007 Zmluvu o obchodnom zastúpení, ktorá upravovala vzájomné práva a povinnosti zmluvných strán. Žalobca mal nárok na províziu vo výške 15% z čistého úrokového a poplatkového výnosu na základe podkladov zo systému HOC s tým, že províziu bude fakturovať mesačne, vždy do 15. dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca. V súlade so Zmluvou vystavil žalobca dňa 8.8.2007 faktúru č. 7/00007 na sumu 328.836,30 Sk/10.915,37 Eur, s dátumom splatnosti 8.8.2007 za služby poskytnuté v mesiaci júl 2007. Prílohou faktúry bol prehľad obratu a marže. Faktúra bola skontrolovaná a V.. T. svojím podpisom vyjadril súhlas s jej úhradou. Právny predchodca žalovaného v lehote splatnosti faktúru neuhradil a písomne listom zo dňa 14.8.2007 odstúpil od Zmluvy o obchodnom zastúpení s odkazom na ustanovenie § 344 a 345 ods. 2 ObZ z dôvodu závažného porušenia povinností obchodného zástupcu uvedených v článku III ods. 2 Zmluvy, ktorých porušenie sa považuje za podstatné. Odstúpenie od zmluvy bolo žalobcovi doručené dňa 22.8.2007. 5. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že je nepochybné, že plnenie žalobcu v danom prípade spočívalo vo výkonoch a preto žalobcovi prislúcha peňažná náhrada. Žalovaný, resp. jeho právny predchodca faktúru č. 7/00007 neuhradil, žalobca ho listom zo dňa 25.9.2007 požiadal o úhradu a zároveň o zaslanie podkladov pre výpočet provízie za mesiac august 2007. Napriek tomu, že žalovaný od Zmluvy odstúpil, listom zo dňa 5.11.2007 poukázal na svoj predchádzajúci list, v ktorom ako prílohu zaslal žalobcovi podklady potrebné pre vystavenie faktúry za mesiac august 2007 a oznámil, že s odkazom na ukončenie spolupráce bude plnenie v zmysle faktúry číslo 7/00007 predmetom zápočtu. Sám žalovaný uviedol, že na základe spracovaného kompletného vyúčtovania za obdobie od 1.1.2007 do 14.9.2007 má voči žalobcovi pohľadávku vo výške 1.180.587,Sk bez DPH, ktorú si započítava voči pohľadávke žalobcu za mesiace júl, august a september (do 14.9.2007) v celkovej výške 525.357,- Sk bez DPH a svoju pohľadávku vyúčtoval žalobcovi faktúrou č. 217084, vystavenou dňa 7.11.2007, s dátumom splatnosti 21.11.2007. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že hoci sa v spise reakcia žalobcu na zápočet nenachádza, z následného listu žalovaného zo dňa 10.1.2008 je zrejmé, že týmto listom reagoval na námietky žalobcu ohľadne nepreukázateľnosti a nezrozumiteľnosti vystavenej faktúry č. 217084. Žalovaný uznal, že faktúra bola vystavená chybne a preto zaslal žalobcovi dobropis č. 217090 s dátumom splatnosti 11.1.2008, ktorým bola dobropisovaná faktúra číslo 217084. Zároveň list obsahoval návrh na zápočet pohľadávky žalobcu v celkovej sume 525.356,57 Sk bez DPH oproti pohľadávke žalobcu vo výške 919.136,14 Sk bez DPH. V poslednom odseku bolo vyslovené presvedčenie, že žalobca predložený návrh záverečného vysporiadania bude akceptovať. V uvedenom liste zároveň žalovaný uviedol, že faktúry za mesiace august a september ešte od žalobcu neobdržal. Žalobca vystavil faktúry č. 8/00007 za poskytnuté služby v mesiaci august 2017 a č. 9/00007 za poskytnuté služby v mesiaci september 2007 až dňa 31.12.2007 s lehotou splatnosti 25.1.2008. Z uvedeného súdu prvej inštancie vyplýva, že žalovaný pri zápočte zo dňa 5.11.2007, ako aj pri návrhu na zápočet pohľadávok zo dňa 10.01.2008 vychádzal zo svojich interných údajov uvedených
v systéme HOC, keďže nedisponoval faktúrami od žalobcu. Z popísaného skutkového stavu mal súd za preukázané, že hoci žalovaný odstúpil od Zmluvy o obchodnom zastúpení, ktorá tak zanikla dňa 22.08.2007 doručením odstúpenia žalobcovi, uznal nárok žalobcu na vyplatenie provízie, respektíve vzniknutých nákladov za mesiace júl, august a september 2007. Sám žalovaný iniciatívne oslovoval písomne žalobcu s návrhmi na zápočet pohľadávok. 6. V prejednávanej veci uskutočnil jednostranné započítanie pohľadávok právny predchodca žalovaného listom zo dňa 5.11.2007, pričom súd prvej inštancie má zato, že žalovaným uskutočnený právny úkon jednostranného započítania nespĺňa požiadavky stanovené zákonom, keďže žalovaný v rozpore s ustanovením § 359 ObZ proti pohľadávke žalobcu započítal svoju pohľadávku, ktorá ešte nebola splatná. Uvedeným jednostranným zápočtom žalovaného teda k zániku pohľadávky žalobcu započítaním nemohlo dôjsť a k zániku pohľadávky žalobcu nedošlo ani na základe listu žalovaného zo dňa 10.1.2008, ktorý súd prvej inštancie posúdil ako návrh na vysporiadanie vzájomných pohľadávok zápočtom. Prijatie návrhu zo strany žalobcu v konaní preukázané nebolo, čiže žalovaný neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že k zániku pohľadávky žalobcu došlo na základe dohody o vzájomnom započítaní pohľadávok. Žalovaný tým, že dva krát prejavil vôľu započítať voči pohľadávke žalobcu svoju pohľadávku, prakticky uznal pohľadávku žalobcu a svojim postupom uznal existenciu pohľadávky žalobcu. Súd prvej inštancie tiež dáva do pozornosti aj časové súvislosti prípadu, keď v čase prejavov vôle žalovaného smerujúcich k zápočtu pohľadávky už žalovaný musel mať vedomosť o konaní žalobcu, ktoré možno charakterizovať ako konanie v rozpore so zmluvou o obchodnom zastúpení, nakoľko žalovaný od zmluvy odstúpil práve s poukazom na tie ustanovenia zmluvy, ktoré zavádzajú povinnosť zástupcu konať v súlade s pokynmi zastúpeného a dbať na jeho záujmy. Napriek uvedenej vedomosti žalovaný k zápočtom pristúpil a preto neobstojí jeho tvrdenie, že v tom čase nemal vedomosť o tom, že žalobca konal v rozpore so záujmami spoločnosti žalovaného. Hoci bolo v konaní svedeckými výpoveďami preukázané, že žalobca mal na základe nadštandardného vzťahu s generálnym riaditeľom a zároveň predsedom predstavenstva V.. T. ako jediný z externých obchodných zástupcov prístup do interného systému spoločnosti HOC, táto skutočnosť je pre posúdenie nároku žalobcu irelevantná, lebo rovnako bolo tými istými svedeckými výpoveďami preukázané, že do údajov v tomto systéme žalobca zasahovať nemohol. Žalovaný akceptoval nárok žalobcu na provízie na základe podkladov z uvedeného systému, o čom svedčí tá skutočnosť, že k prejavu vôle započítať svoju tvrdenú pohľadávku voči pohľadávke žalobcu pristúpil v čase, kedy nemal ešte k dispozícii faktúry žalobcu za mesiace august a september. Pokiaľ bol spochybňovaný nárok žalobcu s odôvodnením, že dochádzalo k tzv. „prebaľovaniu“ pohľadávok, resp. k zápočtu (nahrádzaniu) nezaplatených pohľadávok novými, väčšími pohľadávkami, tak v konaní nebolo preukázané, že zápočty povolené neboli, súdu prvej inštancie nebola predložená žiadna interná smernica spoločnosti žalovaného, ktorá by takéto postupy zakazovala. V prípade, ak činnosťou žalobcu bola spoločnosti žalovaného spôsobená škoda, žalovaný mal možnosť náhradu škody od neho vymáhať a to aj súdnou cestou, čo však neurobil. Na základe výsledkov auditu žalovaný inicioval voči žalobcovi trestné stíhanie, žalobca bol po rozsiahlom dokazovaní spod obžaloby v celom rozsahu oslobodený. Z výsledkov dokazovania, posúdiac jednotlivé dôkazy samostatne ako aj v ich vzájomnej súvislosti mal súd prvej inštancie za preukázané, že nárok žalobcu je dôvodný a preukázaný, nakoľko žalovaný napriek odstúpeniu od zmluvy nárok žalobcu akceptoval a uznal tým, že prejavil vôľu voči tomuto nároku započítať svoje vlastné pohľadávky, hoci k platnému zápočtu a teda zániku pohľadávky žalobcu nedošlo a preto vyhovel žalobe. 7. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 z. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len “CSP”), súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu, nakoľko bol v konaní ako procesná strana úspešný. 8. Proti napadnutému rozsudku v celom rozsahu podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a písm. h) CSP a teda z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a tiež, že rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný vo svojom odvolaní sumarizoval skutkový a právny stav zistený a konštatovaný súdom prvej inštancie a uviedol, že právne zhodnotenie súdu prvej inštancie v tom smere, že prijatie návrhu zo strany žalobcu zo dňa 10.1.2008 preukázané nebolo a tým žalovaný neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že k zániku pohľadávky žalobcu došlo na základe dohody o vzájomnom započítaní pohľadávok, nemôže obstáť. Podľa žalovaného je úplne v rozpore so zisteným skutkovým stavom a následným právnym hodnotením súdu prvej inštancie tvrdenie, že tým, že žalovaný dvakrát prejavil vôľu započítať voči pohľadávke žalobcu svoju pohľadávku, prakticky uznal pohľadávku žalobcu, čo vyplýva
z právnej podstaty inštitútu započítania. Takéto tvrdenie súdu prvej inštancie nemá oporu priamo v ustanovení § 580 OZ, ako aj v platnej judikatúre súdov (napr. NS ČR, sp.zn. 23Cdo/3549/2007). V danom prípade sa v spise nachádza doklad zo dňa 10.1.2008, kde žalovaný oznamuje žalobcovi, že následnou kontrolou bolo zistené, že faktúra vo výške 1.404.898,50 Sk bola zo strany žalobcu vystavená chybne a z toho dôvodu žalobcovi bol dňa 28.12.2007 zaslaný dobropis. V tomto smere nemôže obstáť preto tvrdenie súdu v tom smere, že žalovaný uznal svoj nárok na zaplatenie žalovanej provízie zo strany žalobcu. Takisto nemôže obstáť tvrdenie súdu, že zápočet pohľadávok zo dňa 10.1.2008 vychádzal z interných údajov uvedených v systéme HOC, keďže nedisponoval faktúrami od žalobcu. Takéto konštatovanie súdu prvej inštancie nemá oporu vo vykonaných dôkazoch, pretože zo samotného listu zo dňa 10.1.2008, ktorý považujeme za jednostranný zápočet je zrejmé, že tento zápočet vychádzal z predložených faktúr, ktoré zaslal žalovaný žalobcovi tak, ako to on sám uviedol na pojednávaní. Žalovaný následne v ďalšej časti odvolania poukazoval na právnu teóriu a judikatúru týkajúcu sa započítania a ustanovenia § 580 OZ a uzavrel, že neobstojí tvrdenie súdu v tom smere, že prijatie návrhu zo strany žalobcu v konaní preukázané nebolo, čiže žalovaný neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že k zániku pohľadávky žalobcu došlo na základe dohody o vzájomnom započítaní. Žalovaný uviedol, že v spise sa nachádza listinný doklad o tom, že žalobca predmetný prejav vôle ku kompenzácii prevzal, pričom vychádzajúc zo samotného ust. § 580 OZ sa nevyžaduje súhlas žalobcu a poukazuje na samotný list žalobcu zo dňa 21.1.2008, ktorý adresoval žalovanému a v ktorom tvrdí, že nesúhlasí so zápočtom. Takýto jeho prejav svedčí iba o jednom, že prevzal list žalovaného označený ako jednostranný zápočet - kompenzácia, teda že sa dostal tento list do jeho sféry vôle, a to že on s ním nesúhlasil, nemá z hľadiska právneho posúdenia žiaden vplyv na zánik záväzku zápočtom. Zánik vzájomných pohľadávok, ktoré uplatňuje žalobca, teda nastal započítaním, a preto žaloba mala byť jednoznačne zamietnutá. V konaní na súde bolo preukazované aj to, že žalobca konal v rozpore s poctivým obchodným stykom a jednoznačne porušil zmluvu o obchodnom zastúpení, pretože konal proti záujmom zastúpeného. Napriek tomu, že žalovaný v priebehu jednotlivých pojednávaní predložil súdu dôkazy, a to jednak listinné vrátane právoplatných rozsudkov súdu, ako aj z výpovedí svedkov, z ktorých jednoznačne vyplynulo, že žalobca porušil tieto ustanovenia zmluvy, konal v hrubom rozpore so záujmami žalovaného. Tvrdenie súdu nemôže v žiadnom prípade obstáť, pretože je v priamom rozpore s podstatou factoringu a úplne v rozpore s výpoveďami svedkov na pojednávaní, a to svedkyne N.. D. Š., ako aj N.. Ľ. Ď., ktorý objasnili podstatu factoringu a uviedli akého protiprávneho konania v rozpore so Zmluvou o obchodnom zastúpení sa žalobca dopustil. Žalovaný namietal, že súd prvej inštancie bez uvedenia dôvodu výpoveď N.. S. a N.. Š. neakceptoval, neoboznámil sa ani so samotnou podstatou factoringu, pričom takéto konštatovanie súdu je v rozpore so samotnou podstatou factoringového financovania. Žalovanému nie je zrejmé, z akého dôvodu súd nevychádzal z predložených listinných dokladov, či už z audítorských správ, znaleckého posudku, svedeckých výpovedí, zo Zmluvy o obchodnom zastúpení, ale skonštatoval skutkový stav, ktorý nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Na základe uvedeného preto žalovaný žiada, aby odvolací súd takýto nezákonný a neodôvodnený napadnutý rozsudok zmenil a to tak, že žalobu zamietne a žalovanému prizná 100% trov právneho zastúpenia. 9. K tomuto odvolaniu sa vyjadril žalobca, ktorý podaním zo dňa 22.4.2022 uviedol, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je správne právne posúdený a vychádza zo zisteného skutkového stavu. Tvrdenia žalovaného v odvolaní sú neudržateľné a sú vyvrátené vykonaným dokazovaním. Súd prvej inštancie v bode 41 odôvodnenia napadnutého rozsudku správne uvádza, že započítanie je právny úkon, ktorý musí spĺňať požiadavky stanovené zákonom. V konaní bolo preukázané, že žalovaný jednostranný zákonný zápočet nevykonal, naopak bolo preukázané, že navrhol zápočet údajných vzájomných pohľadávok. Sám žalovaný tým, že navrhol vzájomný zápočet pohľadávok potvrdil, že k jednostrannému započítaniu údajných vzájomných pohľadávok nedošlo, keďže navrhol dvojstranné započítanie údajných vzájomných pohľadávok. V konaní bolo, podľa žalobcu, jednoznačne preukázané, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že došlo k zániku pohľadávky na základe dohody, ktorú navrhol právny predchodca žalovaného na vzájomné započítanie pohľadávok. Bolo preukázané, že túto navrhovanú dohodu žalobca odmietol listom zo dňa 21.1.2008. Po tomto návrhu dohody už žiadny jednostranný zákonný zápočet právny predchodca žalovaného nevykonal a žalobcovi nikdy nedoručil v súlade s § 358 ObZ a § 580 OZ. Nie je pravdivé tvrdenie žalovaného, že v konaní bolo preukázané, že by žalobca konal v rozpore s poctivým obchodným stykom a že by porušil zmluvu o obchodnom zastúpení. Žalobca je názoru, že toto sú len výmysly a tvrdenia žalovaného, ktoré boli vyvrátené aj oslobodzujúcim trestným rozsudkom, ktorý sa nachádza v spise a to rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3To/l/2019 zo dňa 23.10.2019. Žiadneho porušenia zmluvy o obchodnom zastúpení sa žalobca nedopustil a táto otázka
nebola predmetom konania. Na základe uvedeného preto žalobca žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a aby mu priznal trovy odvolacieho konania v rozsahu 100%. 10. Na vyššie uvedené vyjadrenie žalobcu reagoval žalovaný, ktorý zhrnul a citoval vyjadrenia a názory žalobcu v jeho vyjadrení a poukázal na články III. ods. 2, článok II. bod 3 a článok II bod. 4 zmluvy s odkazom na to, že žalobca závažne porušil povinnosti obchodného zástupcu a konal v rozpore so záujami zastúpeného (v tomto smere žalovaný odkazoval na rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 42Cb/240/2008 zo dňa 12.4.2022 a citoval pasáže z odôvodnenia tohto rozhodnutia). Žalovaný opätovne uviedol, že žalobca neustále opakuje svoje tvrdenia, ktoré prevzal aj súd prvej inštancie, že nedošlo k zápočtu vzájomných pohľadávok, a to jednostranným zápočtom, keďže bol to žalovaný, ktorý navrhol dvojstranné započítanie údajných vzájomných pohľadávok. Takéto tvrdenie nezodpovedá vykonaným dôkazom. Žalovaný následne poukázal na listiny predložené v konaní pred súdom prvej inštancie a vyjadril, čo podľa neho z týchto listín vyplýva a dospel k záveru, že žalobca hrubým spôsobom porušil zmluvu o obchodnom zastúpení. Žalovaný opätovne vyjadril názor, že uplatnený nárok navrhovateľa je splnený započítaním a predložil jednoznačný prejav smerujúci k započítaniu. K splneniu dlhu došlo najneskôr ku dňu 10.1.2008 a preto je potrebné, aby súd žalobu zamietol, čo však v rozpore s vykonaným dokazovaním nevykonal. Osobitným dôvodom hodným zreteľa je samotná skutočnosť, že V.. K., teda žalobca nemal nárok na províziu, ktorú si touto žalobu uplatňuje a ktorá mu bola uznaná započítacím prejavom, a to iba preto, že v januári 2008 ešte FSLSP, a.s. nemala dostatočné dôkazy o protiprávnom konaní hrubo poškodzujúce záujmy FSLSP, a.s. 11. Žalobca doručil súdu prvej inštancie svoje vyjadrenie zo dňa 4.8.2022, ktorým reagoval na vyššie uvedené vyjadrenie žalovaného, poukazuje, že odvolanie podané právnou zástupkyňou žalovaného zo dňa 7.3.2022 proti napadnutému rozsudku nebolo elektronicky autorizované podľa osobitného predpisu (§ 23 ods. 1 zákona č. 305/2013 Z.z. o e-Govemmente), ale bolo zaslané súdu v neautorizovanom súbore PDF, v ktorom toto podanie súd zaslal na vyjadrenie aj žalobcovi. Toto odvolanie podané právnou zástupkyňou žalovaného nebolo právnou zástupkyňou žalovaného ani do 10 dní od jeho podania dodatočne doručené súdu v listinnej podobe alebo elektronickej podobe autorizované a preto nemohol naň súd podľa ust. § 125 ods. 2 CSP prihliadať, pretože za takéhoto stavu sa naň hľadí tak, ako keby ani nikdy nevzniklo, nakoľko na vznik podania vo veci samej zákon vyžaduje obligatórne jeho autorizáciu podľa osobitného predpisu (zákona č. 305/2013 Z.z. o e-Govemmente). Vo vzťahu k autorizácii odvolania nemôže prihliadať ani na to, že sprievodná správa, ktorou právna zástupkyňa žalovaného podala neautorizované odvolanie zo dňa 7.3.2022 proti napadnutému rozsudku bola autorizovaná a podpísaná zaručeným elektronickým podpisom (v súbore .asice), pokiaľ jej obsahom nie je samotné odvolanie. Sprievodná správa právnej zástupkyne žalovaného, ktorou zaslala súdu neautorizované odvolanie však neobsahuje vôbec žiadne náležitosti odvolania (ani všeobecné náležitosti podania). Za takéhoto stavu súd nesprávne postupoval, pokiaľ prihliadal na neautorizované odvolanie zo dňa 7.3.2022 proti napadnutému rozsudku a začal postupovať podľa § 373 a 374 CSP, hoci podľa ust. § 125 ods. 2 CSP nemal a nemohol už na odvolanie prihliadať, nakoľko nebolo autorizované podľa osobitného predpisu, čo bolo možné vyhodnotiť len tak akoby nebolo podané resp. nevzniklo. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 442/2021-41 zo dňa 3.2.2022 a uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 223/2021-15 zo dňa 25.05.2021. Žalobca tiež poukázal na to, že z obsahu odvolania nevyplýva, že by ho podával žalovaný, toto sa v ňom nikde neuvádza, práve naopak zo záverečnej strany odvolania, kde je uvedené meno JUDr. Irena Sopková, advokátka, ako osoba ktorá podanie - odvolanie urobila vyplýva, že toto odvolanie urobila právna zástupkyňa žalovaného vo svojom mene a nie konajúc za žalovaného. Žalobca je názoru, že v odvolaní nie je uvedené ani to, v akom rozsahu napáda napadnutý rozsudok a i z tohto dôvodu odvolanie nespĺňa náležitosti podľa § 363 CSP. Z vyššie uvedených dôvodov sa vecne žalobca týmto podaním nemá dôvod vyjadrovať k obsahu podania právnej zástupkyne žalovaného zo dňa 8.6.2022. Vzhľadom k tomu, že žalovaný podal neautorizované odvolanie, toto nemohlo vyvolať a nevyvolalo vo vzťahu k právoplatnosti rozsudku súdu prvej inštancie sp.zn. 25Cb/88/2010-724 suspenzívny účinok podľa ust. § 367 ods. 1 CSP a preto žalobca žiada súd, aby vydal k tomuto rozsudku elektronickú doložku právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku (ktorý nadobudol právoplatnosť dňom nasledujúcim po uplynutí lehoty na podanie odvolania poslednej zo strán sporu) a túto následne doručil stranám sporu. 12. Žalovaný vo svojom vyjadrení na vyššie uvedené podanie žalobcu reagoval, uviedol, že sprievodná správa, ale predovšetkým odvolanie žalovaného zo dňa 7.3.2022 bolo riadne autorizované, tak, ako to
má na zreteli zákon č. 305/2013. Ide o zjavne zavádzajúce tvrdenia žalobcu, ktoré je preukázateľne nepravdivé, o čom predložil súdu listinný dôkaz - výsledok informatívneho overenia podaného odvolania, ako prílohu č. 1, z ktorého je úplne zrejme, že odvolanie bolo riadne podané s kvalifikovaným podpisom, s mandátnym certifikátom a k tomu predkladá výsledok informatívneho overenia, všeobecná agenda.asice. Z výpisu z elektronickej schránky právnej zástupkyne, ktorú pripája, je tiež zrejmé, že názov Galla-SLSP-25Cb/88/2010-odvolanie-PDF je podpis autorizovaný, o čom svedčí slovo „áno“, 7.3.2022. V tomto smere Nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 442/2021 zo dňa 3.2.2022 a uznesenie ÚS SR sp. zn. I. ÚS 223/2021, zo dňa 25.5.2021 na daný prípad nemožno vzťahovať aj nepoužiteľný. V prípade dalšieho argumentu žalobcu žalovaný uviedol, že z obsahu podaného odvolania vyplýva, že toto odvolanie podpísala právna zástupkyňa žalovaného, pričom v úvode odvolania je uvedená hlavička s označením žalovaného. Z daného vyplýva, že odvolanie právna zástupkyňa podala ako zástupkyňa žalovaného. Plná moc na zastupovanie v tomto súdnom konaní a na vykonávanie všetkých úkonov v tomto súdnom konaní bolo súdu predložené a nachádza sa v súdnom spise. Splnomocnenie v mene žalovaného podpísali na to oprávnené osoby, čo vyplýva z prílohy tohto plnomocenstva a žalovaný tiež poukázal na § 89 v spojení s § 92 ods. 1 až ods. 3 CSP. Z vyššie uvedeného vyplýva, že JUDr. Irena Sopková, ako advokátka, na základe plnomocenstva žalovaného v konaní riadne zastupuje a zastupovala aj v čase podania predmetného odvolania. Vychádzajúc z uvedeného námietka žalobcu, že predmetné odvolanie nebolo podané oprávnenou osobou je nedôvodná. 13. Ďalšie vyjadrenia neboli vo veci súdu doručené. 14. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 15. Podľa § 470 ods. 2 CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 16. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 17. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 18. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 3 CSP oznámený na úradnej tabuli a na webovej stránke Krajského súdu v Bratislave v zákonnej lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, preskúmaní napadnutého rozhodnutia v medziach daných rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP a oboznámení sa s následnými vyjadreniami strán sporu dospel súd k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie, preto v súlade s § 387 ods. 2 CSP konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav, zrozumiteľným spôsobom vysvetlil, z ktorých dôkazov vychádzal, aké skutočnosti mal za preukázané, vykonané dôkazy správne vyhodnotil a zistený skutkový stav správne právne posúdil. Na dôvody uvedené v rozsudku odvolací súd v celom rozsahu odkazuje. 19. Vo vzťahu ku skutočnostiam, uvádzaným žalobcom vo vyjadrení ohľadom nesprávneho postupu, keď súd ma prihliadať na neautorizované odvolanie zo dňa 7.3.2022 proti napadnutému rozsudku a začal postupovať podľa § 373 a 374 CSP, hoci nebolo autorizované podľa osobitného predpisu, odvolací súd uvádza, že uvedené tvrdenia nie sú pravdivé, podané odvolanie bolo podpísané platným elektronickým podpisom právnej zástupkyne žalobcu a overené ( č. l. 748 spisu). 20. V prejednávanej veci si žalobca uplatnil voči žalovanému nárok na zaplatenie 20.751,99 Eur s príslušenstvom titulom plnenia v zmysle uzatvorenej Zmluvy o obchodnom zastúpení, pričom žalovaný
v rámci procesnej obrany v konaní ako i v podanom odvolaní mal za to, že žalobcom uplatnený nárok na vyplatenie provízií je neoprávnený, pričom poukazoval na to, že na základe spracovaného kompletného vyúčtovania za obdobie od 1.1.2007 do 14.9.2007 má voči žalobcovi pohľadávku vo výške 1.180.587 Sk bez DPH, ktorú si započítal voči pohľadávke žalobcu za mesiace júl, august a september (do 14.9.2007) v celkovej výške 525.357,- Sk bez DPH a svoju pohľadávku vyúčtoval žalobcovi faktúrou č. 217084, vystavenou dňa 7.11.2007, s dátumom splatnosti 21.11.2007. Súd prvej inštancie konštatoval, že hoci sa v spise reakcia žalobcu na zápočet nenachádza, z následného listu žalovaného zo dňa 10.1.2008 je zrejmé, že týmto listom reagoval na námietky žalobcu ohľadne nepreukázateľnosti a nezrozumiteľnosti vystavenej faktúry č. 217084. Žalovaný uznal, že faktúra bola vystavená chybne a preto zaslal žalobcovi dobropis, ktorým bola dobropisovaná faktúra číslo 217084. Zároveň list obsahoval návrh na zápočet pohľadávky žalobcu v celkovej sume 525.356,57 Sk bez DPH oproti pohľadávke žalobcu vo výške 919.136,14 Sk bez DPH. V poslednom odseku bolo vyslovené presvedčenie, že žalobca predložený návrh záverečného vysporiadania bude akceptovať. V uvedenom liste zároveň žalovaný uviedol, že faktúry za mesiace august a september ešte od žalobcu neobdržal. Žalobca vystavil faktúry č. 8/00007 za poskytnuté služby v mesiaci august 2017 a č. 9/00007 za poskytnuté služby v mesiaci september 2007 až dňa 31.12.2007 s lehotou splatnosti 25.1.2008. Z uvedeného súdu prvej inštancie vyplývalo, že žalovaný pri zápočte zo dňa 5.11.2007, ako aj pri návrhu na zápočet pohľadávok zo dňa 10.01.2008 vychádzal zo svojich interných údajov uvedených v systéme HOC, keďže nedisponoval faktúrami od žalobcu. Z popísaného skutkového stavu mal súd za preukázané, že hoci žalovaný odstúpil od Zmluvy o obchodnom zastúpení, ktorá tak zanikla dňa 22.08.2007 doručením odstúpenia žalobcovi, uznal nárok žalobcu na vyplatenie provízie, respektíve vzniknutých nákladov za mesiace júl, august a september 2007. Sám žalovaný iniciatívne oslovoval písomne žalobcu s návrhmi na zápočet pohľadávok. Právny predchodca žalovaného uskutočnil jednostranné započítanie pohľadávok listom zo dňa 5.11.2007, pričom súd prvej inštancie mal zato, že žalovaným uskutočnený právny úkon jednostranného započítania nespĺňa požiadavky stanovené zákonom, keďže žalovaný v rozpore s ustanovením § 359 ObZ proti pohľadávke žalobcu započítal svoju pohľadávku, ktorá ešte nebola splatná. Uvedeným jednostranným zápočtom žalovaného teda k zániku pohľadávky žalobcu započítaním nemohlo dôjsť a k zániku pohľadávky žalobcu nedošlo ani na základe listu žalovaného zo dňa 10.1.2008, ktorý súd prvej inštancie posúdil ako návrh na vysporiadanie vzájomných pohľadávok zápočtom. Prijatie návrhu zo strany žalobcu v konaní preukázané nebolo, čiže žalovaný neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že k zániku pohľadávky žalobcu došlo na základe dohody o vzájomnom započítaní pohľadávok. Žalovaný tým, že dva krát prejavil vôľu započítať voči pohľadávke žalobcu svoju pohľadávku, prakticky uznal pohľadávku žalobcu a svojim postupom uznal existenciu pohľadávky žalobcu. 21. Žalovaný v podanom odvolaní má za to, že súd neposudzoval každý jeden dôkaz vo vzájomnej súvislosti, dospel tak k nesprávnym skutkovým zisteniam, čo malo za následok nesprávne vyhodnotenie dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov a porušil tým aj pravidlo formálnej logiky, čím založil vadu konania podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP. V dôsledku nesprávne zisteného skutkového stavu súd nesprávne právne posúdil vec, pretože obsah správnej právnej normy nesprávne interpretoval, resp. správne zvolenú a správne interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval. Tým založil aj ďalšiu vadu konania uvedenú v ustanovení podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Zhodnotenie súdu v tom smere, že prijatie návrhu zo strany žalobcu zo dňa 10.1.2008 preukázané nebolo, a tým žalovaný neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že k zániku pohľadávky žalobcu došlo na základe dohody o vzájomnom započítaní pohľadávok, podľa žalovaného neobstojí a považuje v rozpore so zisteným skutkovým stavom a následným právnym hodnotením súdu tvrdenie, že tým, že žalovaný dvakrát prejavil vôľu započítať voči pohľadávke žalobcu svoju pohľadávku, prakticky uznal pohľadávku žalobcu, čo vyplýva z právnej podstaty inštitútu započítania. 22. Odvolací súd má za to, že odvolacia argumentácia žalovaného je rozporuplná a nekonzistentná, keď na jednej starne má za to, že sporná pohľadávka zanikla započítaním a na druhej strane tvrdí že dlh voči žalobcovi neuznal. Zhodne s prvoinštančným súdom i odvolací súd má za to, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že k zániku pohľadávky žalobcu došlo na základe dohody o vzájomnom započítaní pohľadávok. Žalovaný však nepoprel, a z listinných dôkazov vyplýva, že dva krát prejavil vôľu započítať voči pohľadávke žalobcu svoju pohľadávku a teda tým uznal pohľadávku žalobcu, voči pohľadávke žalobcu nič nenamietal a svojim postupom uznal jej existenciu. Žalovaný teda akceptoval nárok žalobcu na provízie na základe podkladov zo systému, o čom svedčí tá skutočnosť, že k prejavu vôle započítať svoju tvrdenú pohľadávku voči pohľadávke žalobcu pristúpil v čase, kedy nemal ešte k dispozícii faktúry žalobcu za mesiace august a september. Pokiaľ bol
spochybňovaný nárok žalobcu s odôvodnením, že dochádzalo k tzv. „prebaľovaniu“ pohľadávok, resp. k zápočtu nezaplatených pohľadávok novými, väčšími pohľadávkami, tak v konaní nebolo preukázané, že zápočty povolené neboli, súdu prvej inštancie nebola predložená žiadna interná smernica spoločnosti žalovaného, ktorá by takéto postupy zakazovala. V prípade, ak činnosťou žalobcu bola spoločnosti žalovaného spôsobená škoda, žalovaný mal možnosť náhradu škody od neho vymáhať a to aj súdnou cestou, čo však neurobil. Odvolací súd má za preukázané, že nárok žalobcu je dôvodný a preukázaný, nakoľko žalovaný napriek odstúpeniu od zmluvy nárok žalobcu akceptoval a uznal tým, že prejavil vôľu voči tomuto nároku započítať svoje vlastné pohľadávky, hoci k platnému zápočtu a teda zániku pohľadávky žalobcu nedošlo. 23. V súvislosti so započítaním pohľadávok odvolací súd ďalej uvádza, že započítaním svojej pohľadávky žalovaný teda vlastne uznal dôvodnosť a správnosť žalovanej pohľadávky žalobcu, a to nielen do samotného základu, ale aj výšky. K započítaniu odvolací súd uvádza, že započítanie predstavuje prejav vôle veriteľa započítať pohľadávku, ktorú má voči svojmu dlžníkovi, voči pohľadávke tejto osoby, ktorú má ona ako veriteľ voči nemu (compensatio necessaria). Započítanie, ako každý právny úkon musí byť zrozumiteľný a určitý. Z prejavu vôle veriteľa musí predovšetkým vyplývať, ktorú určitú pohľadávku alebo viac pohľadávok a v akej výške chce započítať voči iným pohľadávkam, ktoré má dlžník v právnej pozícii veriteľa voči nemu. K zániku pohľadávky dochádza vtedy, keď sa pohľadávky stretnú. Pohľadávky sa stretnú vtedy, keď sú splatné. Obchodný zákonník v zhode s Občianskym zákonníkom, i keď inou terminológiou, za pohľadávky spôsobilé na započítanie považuje len tie pohľadávky, ktoré je možné uplatniť na súde. Jedným z právnych predpokladov pre započítanie je splatnosť pohľadávok, ktoré majú byť predmetom započítania. Obchodný zákonník opakuje zásadu vyjadrenú v Občianskom zákonníku, podľa ktorej proti pohľadávke splatnej nie je možné započítať pohľadávku nesplatnú., ibaže ide o pohľadávku voči dlžníkovi, ktorý nie je schopný plniť svoje peňažné záväzky. 24. V predmetnej sporovej veci nebolo preukázané, že by došlo k nejakému započítaciemu prejavu (kompenzačnej námietke) adresovanej žalobcovi, teda právnemu úkonu, pre platnosť ktorého sa vyžadujú náležitosti v zmysle § 34 a nasl. OZ. Z jeho obsahu malo byť zrejmé najmä, ktoré pohľadávky sa uplatňujú na započítanie, v akej výške, proti ktorej pohľadávke. Započítací prejav pred začatím súdneho konania zo strany žalovaného preukázaný nebol, žalovaný platný jednostranný zápočet nevykonal, naopak bolo preukázané, že iba navrhol zápočet údajných vzájomných pohľadávok. Sám žalovaný tým, že následne navrhol vzájomný zápočet pohľadávok, potvrdil, že k jednostrannému započítaniu údajných vzájomných pohľadávok nedošlo, keďže navrhol dvojstranné započítanie údajných vzájomných pohľadávok, v konaní však ďalej už žalovaný nepreukázal, že došlo k zániku pohľadávky na základe dohody, ktorú navrhol právny predchodca žalovaného na vzájomné započítanie pohľadávok. Bolo preukázané, že túto navrhovanú dohodu žalobca odmietol listom zo dňa 21.1.2008. Po tomto návrhu dohody už žiadny jednostranný zákonný zápočet právny predchodca žalovaného nevykonal a žalobcovi nedoručil. V zmysle základného procesného pravidla, podľa ktorého je každá strana povinná dokazovať skutočnosti zodpovedajúce znakom právnej normy, ktorá je pre ňu priaznivá a ktorej sa domáha, žalovaný dôkazné bremeno vo vzťahu k započítaniu nepreukázal. Z uvedeného zároveň vyplýva, že strana domáhajúca sa určitých právnych následkov, musí znášať aj nepriaznivé dôsledky stavu non liquet - neobjasneného skutkového stavu, resp. určitej relevantnej skutočnosti. 25. V súvislosti s uznaním záväzku odvolací súd poukazuje na konštantnú rozhodovaciu prax súdov, z ktorej vyplýva, že uznanie záväzku (§ 323 ObZ) urobené spôsobom požadovaným zákonom zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že záväzok v uznanom rozsahu v čase uznania trval. Požiadavka určitosti prejavu uznania je splnená aj bez výslovného použitia výrazu „uznanie dlhu“ (R 25/1993). Uznanie záväzku zlepšuje procesné postavenie veriteľa tým, že mu uľahčuje vymôcť plnenie svojej pohľadávky, nakoľko existencia záväzku sa v čase uznania predpokladá. Pri súdnom spore teda dôkazné bremeno o neexistencii uznaného záväzku zaťažuje dlžníka. Uznanie záväzku je jednostranný právny úkon urobený dlžníkom adresovaný veriteľovi. Pre uznanie záväzku zákon vyžaduje písomnú formu. Dôsledkom uznania záväzku je vznik vyvrátiteľnej právnej domnienky o tom, že záväzok v čase uznania a v uznanom rozsahu trvá. Vzhľadom na vyvrátiteľnosť domnienky má dlžník naďalej možnosť preukázať, že záväzok nevznikol, prípadne, že v čase uznania už netrval. Dôkazné bremeno o tejto skutočnosti prešlo na dlžníka. Vznik vyvrátiteľnej právnej domnienky zaväzuje aj súd pri hodnotení dôkazov, a to v tom zmysle, že skutočnosť, pre ktorú je v zákone ustanovená domnienka, ktorá pripúšťa dôkaz opaku, má súd za preukázanú, pokiaľ v konaní nevyšiel najavo opak (§ 192 CSP). Splnenie predpokladu
„možno usudzovať“ môže vyplynúť z rôznych okolností, napríklad z korešpondencie medzi dlžníkom a veriteľom, že zvyšok dlhu ne/uznáva, prípadne sám dlžník pri čiastočnom plnení uvedie, že zvyšok dlhu neuznáva a pod. Pre posúdenie splnenia tejto zákonnej podmienky je potrebné vziať do úvahy konkrétne okolnosti prípadu. Bolo teda vecou žalovaného - dlžníka, aby dokazoval neexistenciu záväzku, ktorý uznal a popr. niesol i všetky dôsledky z toho, že túto skutočnosť v súdnom konaní nepreukázal. Odvolací súd zdôrazňuje, že nestačí určitú skutočnosť len poprieť, ale strana musí uviesť aj vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, na čo nadväzuje povinnosť označiť dôkazy na ich preukázanie. 26. Ak žalovaný ako dlžník nechcel uznať pohľadávku žalobcu, bolo jeho povinnosťou to dať žalobcovi ako svojmu veriteľovi výslovne najavo, a musel mu to výslovne vyhlásiť v rozhodnom čase, či už vo vzájomnej korešpondencii alebo v účtovných dokladoch. Procesná obrana žalovaného v súdnom konaní niekoľko rokov po snahe o realizáciu započítania založená na tom, že nechcel uznať pohľadávku, nemá žiadnu právnu relevanciu, keďže v tomto čase v dôsledku uplynutia času bola založená nevyvrátiteľná domnienka uznania záväzku žalovaným. Bolo na žalovanom, aby v súdnom konaní dokázal, že uznaný záväzok v čase uskutočnenia aktu uznania (v čase návrhov o započítanie) v skutočnosti neexistoval, či už preto, lebo nikdy nevznikol, alebo preto, že ešte pred jeho uznaním zanikol. Dôkazné bremeno tak bolo v okolnostiach rozhodovaného sporu na žalovanom ako dlžníkovi. Žalovaný napriek uvedenému dôkazné bremeno v rozhodovanom spore neuniesol, na vyvrátenie existencie nároku žalobcu žalovaný nenavrhol žiadne relevantné dôkazné návrhy. 27. Odvolací súd preto odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP posúdil ako neopodstatnené, keď súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne vec posúdil. Odvolací súd v tejto súvislosti tiež dodáva, že sa nestotožnil ani s námietkou arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie spôsobom súladným s dikciou ustanovenia § 220 ods. 2 CSP presvedčivo a náležite odôvodnil, v odôvodnení rozsudku poskytol odpovede k otázkam vystavším z procesnej obrany žalovaného a vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie vo veci samej, pričom z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmý myšlienkový postup súdu prvej inštancie vedúci ku v ňom ustáleným skutkovým a právnym záverom. Žalovaný v odvolaní v zásade len zopakoval argumentáciu prezentovanú v rámci procesnej obrany už v konaní pred súdom prvej inštancie, s ktorou sa však súd prvej inštancie vysporiadal. Žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne vecne a právne relevantné dôvody, ktoré by boli spôsobilé privodiť pre neho priaznivé rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v súlade so zásadou kontradiktórnosti civilného súdneho procesu, z vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové závery a napokon aj vec správne rozhodol po právnej stránke. Odvolací súd preto dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny a preto ho v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 28. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 29. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 30. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 31. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP, keďže žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, odvolací súd mu priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením. 32. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).