Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 16Co/89/2022 z 15. 4. 2025

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 16Co/89/2022 1212207264 15. 04. 2025 JUDr. Ivana Štiftová ECLI:SK:KSBA:2025:1212207264.4

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Štiftovej a sudcov JUDr. Romana Majerského a Mgr. Daniely Drnákovej, v spore žalobkýň: 1/ F. E., Z.. XX.X.XXXX, H. B. - Q. F., 2/ E. A., Z.. X.X.XXXX, Q. X, B., 3/ F. E., Z.. XX.XX.XXXX, G. XX, B., zastúpenej: hbr advokáti s.r.o., Kalinčiaková 33, Bratislava, IČO: 47 239 310, 4/ V. E.Á., Z.. XX.X.XXXX, H. B. - Q. F., žalobkyne 1/, 2/ a 4/ zastúpené: JUDr. Andrea Michalovičová s.r.o., Kominárska 2, 4, Bratislava, IČO: 56 926 880, proti žalovaným: 1/ O. E., Z.. XX.XX.XXXX, Z. XX, B., 2/ J. E., Z.. XX.X.XXXX, Z. XX, B., 3/ K. E., Z.. XX.X.XXXX, O. R. XE, O., žalovaní 1/ až 3/ zastúpení JUDr. Sylvia Švecová advokátka s.r.o., Sv. Vincenta 1, Bratislava, IČO: 55 077 111, o určenie, že nehnuteľnosti a suma 643.962,03 eura patria do dedičstva, na odvolanie žalobcov 1/, 3/ a 4/ a žalovaných 1/ a 3/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. 18C/77/2012-675, zo dňa 7.10.2021, takto rozhodol: I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku p o t v r d z u j e. II. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku m e n í tak, že určuje, že nehnuteľnosti - stavba: rodinný dom, súpisné číslo XXXX, na pozemku parcelné číslo XXX a parcela registra „.: parcelné číslo XXX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 457 m2, zapísané na liste vlastníctva č. XXXX, okres B. D., obec F. Č. X. B., katastrálne územie X. B., patria do dedičstva po poručiteľovi J. E., Z.. XX.X.XXXX, I. X.X.XXXX, Z. B. O. XX, B.. III. Žalobcom 1/ až 4/ p r i z n á v a proti žalovaným 1/ - 3/ plný nárok na náhradu trov konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že finančná čiastka vo výške 643.962,03 eura patrí do dedičstva po poručiteľovi J. E., Z.. XX.X.XXXX, I. X.X.XXXX, Z. B. O. XX, B.; vo zvyšku žalobu zamietol a žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa 1/ sa žalobou doručenou súdu 12.1.2011 domáhala určenia, že nehnuteľnosti - rodinný dom so súpisným číslom XXXX, nachádzajúci sa na parcele č. XXX a pozemok, zastavané plochy a nádvoria, parcelné č. XXX, o výmere 457 m2, obe nachádzajúce sa v meste B., mestská časť X. B., katastrálne územie X. B., zapísané na liste vlastníctva č. XXXX, vedenom na Správe katastra pre hlavné mesto Bratislavu ako bezpodielové spoluvlastníctvo manželov (ďalej ako „BSM“) s O. E., Z.. XX.XX.XXXX, B. O. XX, B., patria do dedičstva po poručiteľovi J. E., Z.. XX.X.XXXX, I. X.X.XXXX, Z. B. O. XX, B., na tom skutkovom základe, že žalovaná 1/ nehnuteľnosti nadobudla do vlastníctva na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej 9.4.2008, a nakoľko ich nadobudla počas trvania manželstva s J. E., tieto sa stali súčasťou ich BSM. Ďalej argumentovala tým, že žalovaná 1/ nenadobudla nehnuteľnosti darom či vo forme dedičstva, a teda sa na predmetné nehnuteľnosti nemohlo vzťahovať zákonné vylúčenie z BSM. V danom prípade nedošlo k zúženiu BSM prostredníctvom dohody alebo k zrušeniu BSM súdnym rozhodnutím. Žalovaná

1/ sa po smrti J. E. v dedičskom konaní vedenom na Notárskom úrade P.. P. O. pod sp. zn. 65D/14/2008, Dnot/94/2008 prezentovala ako výlučná vlastníčka predmetných nehnuteľností, a to na základe čestného prehlásenia poručiteľa J. E. z 2.4.2008. V dôsledku tejto skutočnosti neboli uvedené nehnuteľnosti zahrnuté do dedičského konania. Žalobkyňa 1/ mala za to, že čestné prehlásenie z 2.4.2008 nebolo možné považovať za platný právny úkon, ktorým by bolo možné nehnuteľnosti vylúčiť z BSM. Okrem toho argumentovala aj tým, že pravosť podpisu poručiteľa J. E. na čestnom prehlásení je sporná, keďže podpis nebol úradne overený, ale súčasne sa ani nezhodoval s podpisom poručiteľa overeným notárom na inej kúpnej zmluve. 2. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa 1/ podaním doručeným súdu prvej inštancie 3.11.2015 navrhla vstup viacerých účastníkov do konania tak na strane žalobkyne (E. A.Á., F. E. T. V. E.), ako aj na strane žalovanej (J. E. T. K.Š. E.). Okrem toho navrhla v poradí druhú zmenu žalobného petitu. Uznesením č. k. 18C/77/2012-260, zo dňa 2.8.2016 súd prvej inštancie pripustil vstup E. A., F. E. T. V. E. do konania na stranu žalobkýň 2/, 3/ a 4/ a súčasne pripustil vstup J. E. T. K. E. do konania na stranu žalovaných 2/ a 3/. Uznesením č. k. 18C/77/2012-274, zo dňa 23.6.2017 ustanovil U. I. za procesnú opatrovníčku žalovaných 2/ a 3/. Písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie 7.3.2018 opätovne navrhli žalobkyne 1/ a 4/ zmenu žalobného petitu, avšak tento návrh obsahovo zodpovedal návrhu na zmenu žalobného petitu doručenému súdu prvej inštancie 3.11.2015. Žalobkyne 2/ a 3/ sa k tomuto návrhu pripojili na pojednávaní 29.10.2018. Súd prvej inštancie rozhodol o (v poradí druhom) návrhu žalobkýň na zmenu žalobného petitu uznesením vyhláseným na pojednávaní konanom 29.10.2018, ktorým pripustil zmenu žalobného petitu v nasledovnom znení (v znení opravného uznesenia č. k. 18C/77/2012-578 zo dňa 19.11.2020): „Súd prvej inštancie určuje, že nehnuteľnosť - rodinný dom súpisne číslo XXXX, nachádzajúci sa na parcele č. XXX v meste B., mestská časť X. B., katastrálne územie X. B., zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX vedenom na Okresnom úrade Bratislava, katastrálny odbor patrí do dedičstva po poručiteľovi J. E., Z.. XX.X.XXXX, I. X.X.XXXX, Z. B. O. XXXX/XX, B.. Súd prvej inštancie určuje, že nehnuteľnosť - pozemok, parcela registra C., parcela č. XXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 457m2, nachádzajúci sa v meste B., mestská časť X. B., katastrálne územie X. B., zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX, vedenom na Okresnom úrade Bratislava, katastrálny odbor, patrí do dedičstva po poručiteľovi J. E., Z.. XX.X.XXXX, I. X.X.XXXX, Z. B. O. XXXX/XX, B.. Súd prvej inštancie určuje, že finančná čiastka vo výške 643.962,03 eura patrí do dedičstva po poručiteľovi J. E., Z.. XX.X.XXXX, I. X.X.XXXX, Z. B. O.D. XXXX/XX, B.. Žalobcovia majú nárok na náhradu trov v rozsahu 100 %.“ 3. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie sa najskôr zaoberal procesnou prípustnosťou žaloby o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, pričom uviedol, že súdna prax akceptuje žaloby, ktorými sa dedič domáha určenia, že tá ktorá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi. V konaní o takých žalobách ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Požadované určenie sa tu vzťahuje ku dňu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto dni, nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu prvej inštancie a teda po smrti poručiteľa môžu nastať právne skutočnosti, s ktorými právny poriadok spája vznik vlastníctva niekoho iného (napríklad vydržaním); v konaní, v ktorom sa zisťuje, či určitá vec bola v čase smrti poručiteľa v jeho vlastníctve, sú však takéto (neskoršie) skutočnosti právne bezvýznamné (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.12.2010, sp. zn. 3Cdo/154/2010). Konštatoval, že žalobkyne mali naliehavý právny záujem na takomto určení, nakoľko z Civilného mimosporového poriadku vyplýva, že v prípade sporu účastníkov dedičského konania ohľadom majetku poručiteľa sa súd prvej inštancie obmedzí len na zistenie jeho spornosti a na tento majetok sa v dedičskom konaní neprihliada (§ 195 ods. 3 a § 198 ods. 1 C. m. p.). Uvedené sa stalo aj v prejednávanom prípade, keď v dedičskom konaní po poručiteľovi (vedenom na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 65D/714/2008) neboli sporné nehnuteľnosti a finančná čiastka, prejednané ako majetok poručiteľa, pričom jediným spôsobom, ako mohli žalobkyne docieliť, aby súd prejednal tento majetok ako majetok poručiteľa v rámci dedičského konania, bola práve žaloba o určenie, že sporný majetok patrí do dedičstva po poručiteľovi a preto naliehavý právny záujem žalobkýň na takomto určení bol daný. 4. Mal za to, že žalobkyne boli v konaní aktívne vecne legitimované a žalovaní boli pasívne vecne legitimovaní. Určovací návrh spočívajúci v tom, že vec (hnuteľná alebo nehnuteľná) patrí do dedičstva po poručiteľovi, a teda že ju poručiteľ vlastnil v okamihu svojej smrti, môže uplatňovať len ten, koho práv a povinností sa takéto určenie týka. Takouto osobou môže byť len ten, kto je poručiteľovým dedičom, prípadne jeho právnym nástupcom. Ak zanechal poručiteľ viac dedičov, sú až do právoplatného

rozhodnutia súdu považovaní za vlastníkov celého majetku patriaceho do dedičstva. Z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí alebo majetkových práv patriacich do dedičstva sú oprávnení voči iným osobám spoločne a nerozdielne. Ich dedičský podiel vyjadruje mieru, akou sa na týchto právach a povinnostiach navzájom podieľajú, pričom majú postavenie tzv. nerozlučných spoločníkov podľa § 77 C. s. p. (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 14.3.2011, sp. zn. 3 Cdo 222/2010). V danom prípade boli všetci známi dedičia po poručiteľovi J. E., nakoľko v postavení žalobkýň boli dcéry poručiteľa, ktoré sa domáhali určenia, že sporné nehnuteľnosti a finančná čiastka patria do dedičstva po poručiteľovi; v postavení žalovaných boli manželka poručiteľa a synovia poručiteľa, ktorí popierali žalobou uplatnený určovací nárok. Z rozhodnutia notára v dedičskom konaní (vedenom na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 65D/714/2008) pritom vyplynulo, že poručiteľ nezanechal žiadnu listinu o vydedení ani závet a ani nedošlo k odmietnutiu dedičstva niektorým z dedičov a notár ani nezistil dedičskú nespôsobilosť niektorého z dedičov. Všetkým zúčastneným stranám sporu teda svedčalo dedičské právo po poručiteľovi. 5. K otázke darovania medzi manželmi súd prvej inštancie uviedol, že darovanie medzi manželmi vo všeobecnosti nie je možné, keďže by to vo svojich dôsledkoch znamenalo obchádzanie kogentných ustanovení o rozsahu BSM a každý z manželov má vlastnícke právo k celej veci, a to tak, že práva jedného manžela sú obmedzené rovnakými právami druhého. Právne vzťahy, ktoré vyplývajú z BSM majú výraz len vo vzťahu k celej veci, a to či ide o vzťahy medzi manželmi navzájom alebo o vzťahy k tretím osobám, takže tu nie je podiel, ktorý by mohol byť samostatným predmetom majetkovoprávnych konaní. Ak teda má každý z manželov vlastnícke právo k celej veci, obmedzené však rovnakým právom druhého manžela, potom nemôže jeden z manželov toto svoje právo previesť na druhého manžela, a to ani darovacou zmluvou. V prípade, ak manžel daruje druhému manželovi vec, ktorá je jeho samostatným majetkom, t. j. vec, ktorá nepatrí do BSM, tak darom a tým aj osobným majetkom jedného z manželov môže byť aj vec darovaná druhým manželom z jeho samostatného majetku (R 42/1972). S poukazom na § 143 Občianskeho zákonníka uviedol, že do BSM nepatria veci získané za trvania manželstva dedičstvom alebo darom a ani majetok, ktorý bol získaný jedným z manželov počas trvania BSM výmenou za vec alebo z výťažku veci, ktorá bola vo výlučnom vlastníctve jedného z manželov. Nejde tu totiž o nadobudnutie nového majetku ani o rozmnoženie doterajšieho majetku za trvania BSM, ale iba o jeho zmenu (tzv. transformáciu majetku), ktorá nemá vplyv na povahu tejto veci ako individuálneho (výlučného) majetku jedného z manželov. Ozrejmil, že súdna prax potvrdila záver, že do BSM nepatrí ani vec (tzv. surogát) získaná napríklad kúpou alebo výmenou za prostriedky patriace do oddeleného majetku jedného z manželov (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 10.5.2018, sp. zn. 3Cdo/197/2017). Súčasne aj aktuálna odborná literatúra sa prikláňa k tomuto záveru (Števček, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1 - 450. 2. vydanie. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2019, s. 1127). Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie nesúhlasil s argumentáciou žalobkýň, že tento právny názor súdnej praxe a odbornej literatúry bol prekonaný. 6. Mal za preukázané, že poručiteľ J. E. v dedičskom konaní po U. E. (matke poručiteľa) vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 22D/719/2001 zdedil spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1 k nehnuteľnostiam zapísaným v tom čase na liste vlastníctva č. 3872, katastrálne územie Vinohrady a nakoľko veci získané dedičstvom nepatria do BSM, tento spoluvlastnícky podiel bol v jeho „výlučnom“ vlastníctve a nepatril do BSM so žalovanou 1/. Ďalej uviedol, že J. E. Q.., J. E., F. U. T. D. X. ako predávajúci a spoločnosť GTC Real Estate Vinohrady s.r.o. ako kupujúci uzatvorili 20.7.2007 kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol predaj pozemkov zapísaných v tom čase na liste vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie V.. Dohodnutá kúpna cena prislúchajúca poručiteľovi J. E. za spoluvlastnícky podiel na predmetných pozemkoch predstavovala sumu 32.414.250,- Sk (1.075.955,99 eura). Vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že výťažok z predaja veci, ktorá patrila do výlučného vlastníctva jedného z manželov, nepatrí do BSM, lebo došlo len k transformácií majetku vo výlučnom vlastníctve jedného z manželov a preto výťažok z predaja nehnuteľností vo V. v sume 32.414.250,- Sk nepatril do BSM poručiteľa a žalovanej 1/, ale zostal vo výlučnom vlastníctve poručiteľa. Výťažok z predaja (kúpna cena) vo výške 32.414.250,- Sk (1.075.955,99 eura) bol poukázaný na bankový účet vedený v K. B. Č.. XXXXXXXXXX/XXXX, ktorý patril žalovanej 1/, pričom výlučne z týchto finančných prostriedkov boli zakúpené sporné nehnuteľnosti, zapísané na liste vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie X. B., a to za kúpnu cenu vo výške 11.600.000,- Sk (385.049,46 eura). Žalovaná 1/ opakovane uvádzala, že v tom čase bola na rodičovskej dovolenke a nemala žiadne iné príjmy ani majetok. Zo zápisnice o výsluchu žalovanej 1/ v trestnom konaní zo dňa 18.4.2011, ako aj z uznesenia Okresného riaditeľstva PZ ČVS:ORP -243/1-OVK-B4-2011 zo dňa 19.9.2014 o odmietnutí trestného oznámenia vyplynulo,

že žalovaná 1/ približne mesiac po smrti poručiteľa disponovala na vyššie uvedenom bankovom účte sumou spolu vo výške 19.400.000,- Sk (643.962,03 eura). Tieto peniaze pritom museli pochádzať z predaja nehnuteľností, zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie V., nakoľko žalovaná 1/ nemala žiadne iné príjmy a ani majetok. Žalovaná 1/ v tomto smere neurobila žiadne skutkové tvrdenia (ktoré by preukázala príslušnými dôkazmi), čo však muselo ísť na jej ťarchu, keďže výlučne ona v tom čase týmito finančnými prostriedkami disponovala, a teda len ona mohla v konaní uviesť rozhodujúce skutočnosti. Na uvedenom základe súd prvej inštancie uzavrel, že v čase smrti poručiteľa sporné nehnuteľnosti, ako aj finančná čiastka vo výške 643.962,03 eura existovali a boli v dispozícii žalovanej 1/ a preto predmet sporu bol ustálený. 7. Ozrejmil, že skutočnosť, či účastník konania vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného, nemá priamy vplyv na jeho povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho ktorého účastníka treba rešpektovať negatívnu dôkaznú teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje, nakoľko nemožno od nikoho spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31.5.2010, sp. zn. 6 Cdo 81/2010). V nadväznosti na uvedené uzavrel, že žalobkyne v konaní uniesli svoje bremeno tvrdenia a naň nadväzujúce dôkazné bremeno ohľadom skutočností rozhodujúcich pre vyhovenie žalobou uplatnenému nároku, nakoľko preukázali (resp. to ani nebolo sporné), že na kúpu sporných nehnuteľností žalovanou 1/ boli použité výlučne finančné prostriedky, ktoré pochádzali z výťažku z predaja dedičstva poručiteľa (kúpna cena za nehnuteľnosti vo V.). Zároveň preukázali (resp. to ani nebolo sporné), že sporná finančná čiastka vo výške 643.962,03 eura, ktorú mala žalovaná 1/ vo svojej dispozícii v čase smrti poručiteľa, pochádzala z výťažku z predaja dedičstva poručiteľa. Za normálneho chodu vecí by sporné nehnuteľnosti patrili do BSM poručiteľa a žalovanej 1/ (keďže by nebola splnená podmienka transformácie majetku) a sporná finančná čiastka vo výške 643.962,03 eura by bola vo výlučnom vlastníctve poručiteľa. Všetky tieto hnuteľné a nehnuteľné veci by následne patrili do dedičstva po poručiteľovi, keďže v čase jeho smrti by boli v jeho vlastníctve. Práve žalovaní mali potom v konaní tvrdiť také rozhodujúce skutočnosti, ktoré by preukázali, že žalobou uplatnený nárok je vylúčený. Žalovaní sa v rámci procesnej obrany bránili tvrdením, že poručiteľ celú finančnú čiastku vo výške 32.414.250,- Sk (1.075.955,99 eura), ktorú utŕžil za predaj spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnostiach vo V., daroval žalovanej 1/; takéto darovanie z výlučného vlastníctva jedného z manželov do výlučného vlastníctva druhého z manželov je právne dovolené a finančná čiastka a ani sporné nehnuteľnosti by v takom prípade nepatrili do BSM poručiteľa a žalovanej 1/ a nepatrili by ani do výlučného vlastníctva poručiteľa, a teda by ani nemohli byť prejednané ako dedičstvo po poručiteľovi. Dôkazné bremeno ohľadom týchto skutočností však zaťažovalo žalovaných, pretože od žalobkýň nebolo možné spravodlivo požadovať, aby preukázali neexistenciu ústnej (konkludentnej) darovacej zmluvy uzavretej medzi poručiteľom a žalovanou 1/. 8. Vo vzťahu k sporným nehnuteľnostiam mal súd prvej inštancie za to, že žalovaná 1/ uniesla svoje dôkazné bremeno, keď v konaní predložila kúpnu zmluvu z 2.4.2008 a čestné prehlásenie poručiteľa J. E. z 2.4.2008. Z kúpnej zmluvy z 2.4.2008 vyplynulo, že len žalovaná 1/ bola zmluvnou stranou, pričom sporné nehnuteľnosti nadobudla do svojho výlučného vlastníctva a aj z čestného prehlásenia poručiteľa z 2.4.2008 vyplynulo, že poručiteľ súhlasil s tým, aby žalovaná 1/ kúpila sporné nehnuteľnosti do svojho výlučného vlastníctva a zároveň vyhlásil, že na kúpu sporných nehnuteľností žalovaná 1/ použila svoje vlastné peňažné prostriedky. Žalobkyne síce vo svojich podaniach spochybňovali pravosť tejto listiny, v tejto súvislosti však neuviedli žiadne relevantné skutkové tvrdenia a ani nenavrhli vykonanie dôkazov (napr. znalecké dokazovanie v odbore písmoznalectva). Súd prvej inštancie preto vychádzal z toho, že predmetné čestné prehlásenie bolo spísané (podpísané) poručiteľom J. E.. A nakoľko žalovaná 1/ nemala žiaden iný príjem ani majetok, kúpna cena vo výške 11.600.000,- Sk (385.049,46 eura) musela byť zaplatená z peňazí na účte, ktoré pochádzali z výťažku z predaja pozemkov (spoluvlastníckeho podielu) vo V.. Žalovaná 1/ potvrdila, že kúpnu cenu za sporné nehnuteľnosti zaplatila z týchto finančných prostriedkov a keďže kúpna cena bola zaplatená výlučne z týchto finančných prostriedkov, pričom poručiteľ napriek tomu vo svojom čestnom vyhlásení vyhlásil, že žalovaná 1/ na kúpu sporných nehnuteľností použila svoje vlastné peňažné prostriedky, muselo predtým dôjsť ku konkludentnému

(ústnemu) darovaniu týchto peňažných prostriedkov poručiteľom žalovanej 1/. Mal za to, že pre rozhodnutie vo veci nebolo rozhodné, kedy presne malo dôjsť k darovaniu peňazí (k uzavretiu ústnej, resp. konkludentnej darovacej zmluvy), dôležité bolo, že tomu tak muselo byť v období od pripísania výťažku z predaja nehnuteľností vo Vinohradoch na účet žalovanej 1/ do dňa 2.4.2008 (kedy poručiteľ podpísal čestné prehlásenie). 9. Ďalej uviedol, že nedostatok písomnej formy zmluvy o darovaní hnuteľných vecí v zásade nemá za následok jej neplatnosť (§ 628 ods. 2 a § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a preto darovacia zmluva môže vzniknúť aj ústne, prípadne i mlčky. Záver o uzavretí darovacej zmluvy konkludentným spôsobom nutne predpokladá, že tu bol daný konkludentný prejav vôle smerujúci k uzavretiu darovacej zmluvy tak na strane darcu, ako aj na strane obdarovaného a keďže o uzavretí konkludentnej (ústnej) darovacej zmluvy spravidla neexistujú priame dôkazy, tak uzavretie takejto zmluvy je možné preukázať len nepriamo (napr. prostredníctvom svedeckých výpovedí). V prejednávanom prípade preukazovali uzavretie konkludentnej darovacej zmluvy vykonané listinné dôkazy (napr. kúpna zmluva z 2.4.2008 a čestné prehlásenie poručiteľa z 2.4.2008), ale aj výpoveď samotnej žalovanej 1/, výpoveď U. I. a výpoveď svedka F. U.. Žalovaná 1/ v tomto konaní vypovedala, že poručiteľ jej daroval finančné prostriedky, ktoré použila na kúpu sporných nehnuteľností. Procesná opatrovníčka opatrovníčka U. I. v konaní vypovedala, že je rodinná známa žalovanej 1/ a poručiteľa a že ich poznala dlhé roky, pričom poručiteľ jej mal jedného bližšie neručeného dňa povedať, že žalovanej 1/ daruje peniaze v nešpecifikovanej výške. Zároveň, F. U. vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že jeho brat (poručiteľ) chcel zo získaných finančných prostriedkov zabezpečiť bývanie pre svoje deti (t. j. aj pre žalovaných 2/ a 3/, ktorí boli jeho maloletými synmi). Aj keď výpoveď žalovanej 1/ súd prvej inštancie vyhodnotil vo svetle jej výsluchu v trestnom konaní 18.4.2011 ako rozporuplnú a nevierohodnú, tak mal za to, že žalovaná 1/ už v rámci trestného konania vypovedala, že jej manžel skutočne podpísal čestné prehlásenie z 2.4.2008, a to za tým účelom, aby ona a jej deti o sporné nehnuteľnosti „neprišli“. Bol názoru, že existenciu konkludentnej zmluvy bolo možné vyvodiť aj z následného správania poručiteľa ako darcu a žalovanej 1/ ako obdarovanej, pretože medzi kúpou sporných nehnuteľností a smrťou poručiteľa prešla dostatočne dlhá doba na to, aby poručiteľ zistil, že sporné nehnuteľnosti nenadobudol do svojho vlastníctva, pričom v konaní nebolo preukázané, že by poručiteľ akýmkoľvek spôsobom proti tomuto namietal. Poručiteľ v minulosti predal nehnuteľnosti vo V., za týmto účelom podpisoval písomnú kúpnu zmluvu u notára, takže s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou vedel o tom, že na nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je potrebná písomná zmluva a zápis do katastra nehnuteľností. Z vyjadrení žalovanej 1/ vyplynulo, že poručiteľ o kúpe predmetného rodinného domu v X. B. vedel a že spolu so žalovanou 1/ tento rodinný dom rekonštruovali, resp. zariaďovali a chystali sa do neho nasťahovať, preto poručiteľ musel byť uzrozumený s tým, že sporné nehnuteľnosti nadobudla žalovaná 1/ do svojho výlučného vlastníctva. 10. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s argumentáciou žalobkýň, že darovacia zmluva medzi poručiteľom a žalovanou 1/ musela mať písomnú formu, pretože pri darovaní nedošlo k odovzdaniu a prevzatiu finančných prostriedkov podľa § 628 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nakoľko v konaní bolo nesporné, že suma 32.414.250,- Sk (1.075.955,99 eura) bola poukázaná priamo na účet žalovanej 1/ vedený v K. B. Č.. XXXXXXXXXX. V tejto súvislosti mal za to, že pokiaľ poručiteľ daroval časť peňazí žalovanej 1/, aby ich žalovaná 1/ následne použila na kúpu sporných nehnuteľností, tak nemuselo dôjsť odovzdaniu a prevzatiu týchto finančných prostriedkov, keďže žalovaná 1/ ich už v tom čase mala vo svojej dispozícii (na svojom účte), čiže ich už prevzala. Bol názoru, že § 628 ods. 2 Občianskeho zákonníka o odovzdaní a prevzatí daru nie je možné vykladať iba doslovne ako faktické prevzatie veci („z ruky do ruky“), ale aj ako prevzatie symbolické, napr. prevzatie kľúčov od auta či prevedenie finančných prostriedkov z jedného bankového účtu na druhý. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 21.7.2005, sp. zn. 33 Odo872/2004 uviedol, že tento záver je v súlade so súčasnou tendenciou preferovať bezhotovostnú formu platobného styku a je možné ho klásť na tú istú úroveň ako fyzické odovzdanie a prevzatie hotovosti. Mal za preukázané, že finančné prostriedky vo výške 11.600.000,- Sk (385.049,46 eura), ktoré boli použité na kúpu sporných nehnuteľností, boli darované poručiteľom z jeho výlučného majetku do výlučného majetku žalovanej 1/ a teda mimo režimu ich BSM. Pokiaľ následne žalovaná 1/ za tieto finančné prostriedky kúpila sporné nehnuteľnosti, išlo o transformáciu majetku v jej výlučnom vlastníctve, t. j. nešlo o nadobudnutie nového majetku ani o jeho rozmnoženie, ale iba o kvalitatívnu zmenu jeho povahy a preto sporné nehnuteľnosti nadobudla do svojho výlučného vlastníctva, a nie do BSM s poručiteľom.

11. Vo vzťahu k spornej finančnej čiastke vo výške 19.400.000,- Sk (643.962,03 eura), ktorá bola zostatkom z výťažku z predaja nehnuteľností vo V., dospel k záveru, že žalovaní neuniesli svoje dôkazné bremeno ohľadom preukázania rozhodujúcej skutočnosti, že tieto peňažné prostriedky poručiteľ za svojho života daroval žalovanej 1/, nakoľko nepredložili žiaden relevantný dôkaz, ktorý by uzavretie darovacej zmluvy (či už ústnej alebo konkludentnej) preukázal. Skutočnosť, že peniaze z predaja nehnuteľností vo V. boli priamo poukázané na bankový účet žalovanej 1/ nepreukázala, že by poručiteľ tieto finančné prostriedky daroval (chcel darovať) žalovanej 1/. Bankový účet žalovanej 1/ bol v kúpnej zmluve z 20.7.2007 uvedený len ako platobné miesto, pričom poručiteľ mohol mať mnoho iných motivácií k tomu, aby v kúpnej zmluve uviedol práve číslo účtu žalovanej 1/ (napr. nižšie bankové poplatky, či lepší úrok na tomto účte) a ani svedkyňa U. I. nevedela vo svojej výpovedi jednoznačne uviesť, že by poručiteľ chcel darovať alebo daroval žalovanej 1/ celú sumu, ktorú utŕžil za predaj pozemkov vo V., pričom len uviedla, že jej poručiteľ jedného dňa povedal, že chce svojej manželke darovať bližšie neurčenú sumu. Súd prvej inštancie uvedenú argumentáciu nepovažoval za dostačujúcu na prijatie záveru, že medzi poručiteľom a žalovanou 1/ došlo k uzavretiu darovacej zmluvy na celú sumu 32.414.250,Sk (1.075.955,99 eura). V tejto súvislosti uviedol, že poručiteľ mohol mať počas svojho života zámer darovať všetky tieto finančné prostriedky žalovanej 1/, mohol sa takto pred nimi dokonca aj vyjadrovať, to však samé o sebe nebolo dostačujúce na konkludentné uzavretie darovacej zmluvy. Povinnosťou žalovaných bolo preukázať, že poručiteľ počas svojho života prejavil slobodne a vážne, dostatočne určito a zrozumiteľne svoju vôľu bezodplatne prenechať tieto finančné prostriedky žalovanej 1/, a súčasne, že žalovaná 1/ prejavila vôľu tieto finančné prostriedky prijať ako dar. Poukázal na výpoveď žalobkyne 3/ a na výpoveď svedka F. U., ktoré procesnú obranu žalovaných vyvrátili, nakoľko žalobkyňa 3/ vo svojej výpovedi uviedla, že poručiteľ za svojho života vždy hovoril o svojich peniazoch, nie o peniazoch žalovanej 1/ a zmienil sa jej, že sa teší, ako si za tieto finančné prostriedky kúpi dom a auto. Naopak, nikdy sa jej nezmienil o tom, že by tieto finančné prostriedky v celej výške daroval žalovanej 1/, resp. že by mal taký úmysel. Svedok F. U. (brat poručiteľa) vo svojej výpovedi uviedol, že poručiteľ nemal úmysel darovať všetky finančné prostriedky žalovanej 1/, pretože ich chcel jednak investovať, jednak nimi chcel zabezpečiť bývanie pre svoje deti. Výpoveď žalovanej 1/ vyhodnotil ako rozporuplnú a nevierohodnú, a to najmä vo svetle jej výsluchu v trestnom konaní dňa 18.4.2011, nakoľko nevedela hodnoverne vysvetliť, prečo v rámci svojho výsluchu v trestnom konaní v roku 2011 vypovedala o tom, že ide o finančné prostriedky jej manžela, resp. že ide o jeho dedičstvo. Žalovaná 1/ vo svojej výpovedi v trestnom konaní neuviedla, že by jej tieto finančné prostriedky poručiteľ daroval, resp. že ide o finančné prostriedky v jej vlastníctve a tvrdenia o darovaní začala uvádzať neskôr. V tejto súvislosti poukázal na to, že z tých istých finančných prostriedkov bolo zakúpené vozidlo značky C., ktoré žalovaná 1/ v dedičskom konaní označila ako majetok patriaci do ich BSM, čo len potvrdzovalo, že k darovaniu finančných prostriedkov nedošlo. 12. Súd prvej inštancie návrh žalobkýň na opätovný výsluch svedka F. U. zamietol, pretože tento prostriedok procesného útoku bol uplatnený v rozpore so zásadou sudcovskej koncentrácie konania (§ 153 C. s. p.). 13. Na uvedenom základe, súd prvej inštancie dospel záveru, že sporné nehnuteľnosti - rodinný dom a pozemok pod rodinným domom, evidované na liste vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie X. B. nepatria do dedičstva po poručiteľovi, pretože poručiteľ v čase svojej smrti nebol ich vlastníkom a že žalovaní v konaní neuniesli dôkazné bremeno ohľadom preukázania rozhodujúcej skutočnosti, že poručiteľ za svojho života finančné prostriedky vo výške 32.414.250,- Sk (1.075.955,99 eura) v celom rozsahu daroval žalovanej 1/, pričom finančná čiastka vo výške 19.400.000,- Sk (643.962,03 eura), ktorá v čase smrti poručiteľa preukázateľne existovala, bola jeho výlučným vlastníctvom, a teda v celom rozsahu patrila do dedičstva po poručiteľovi, preto za použitia § 35 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 143, § 148 ods. 1, § 460, § 473 ods. 1, § 482 ods. 1, § 483, § 484, § 628 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka určil, že finančná čiastka vo výške 643.962,03 eura patrila do dedičstva po poručiteľovi J. E., Z.. XX.X.XXXX, I. X.X.XXXX, Z. B. O.Á. XX, B. a vo zvyšku žalobu zamietol. 14. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 2 v spojení s § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žiadnej zo strán sporu nepriznal nárok na náhradu trov konania, nakoľko žalobkyne boli v konaní úspešné (a žalovaní neúspešní) v časti o určenie, že finančná čiastka vo výške 643.962,03 eura patrí do dedičstva po poručiteľovi. Naopak, žalovaní boli v konaní úspešní (a žalobkyne neúspešné) v časti o určenie, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi. Úspech a neúspech žalobkýň a žalovaných bol rovnaký, a preto žiadnej zo strán sporu náhradu trov

konania nepriznal. Bol názoru, že pri určovaní miery procesného úspechu sporových strán nebolo možné zohľadňovať výšku spornej finančnej čiastky, resp. hodnotu sporných nehnuteľností ku dňu smrti poručiteľa, pretože išlo o určovací spor. V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu SR z 21.6.2018, sp. zn. IV. ÚS 187/2018. 15. Proti vyhovujúcemu výroku rozsudku a závislému výroku o trovách konania podali žalovaní 1/ a 3/ odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a písm. h) C. s. p. a žiadali rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmeniť a žalobu zamietnuť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov ich odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedli, že poručiteľ uskutočnil darovanie peňažnej čiastky 32.414,250,- SK (1.075.955,99 eura) pochádzajúcej z výťažku predaja poručiteľom zdedených nehnuteľnosti, katastrálne územie V., v súvislosti s kúpnou zmluvou z 20.7.2007 a to konkludentne v prospech žalovanej 1/ v čase a spôsobom, kedy nechal poukázať výťažok z predaja svojich zdedených nehnuteľností, katastrálne územie V. vo výške 32.414,250,- SK (1.075.955,99 eura) od kupujúceho priamo na účet žalovanej 1/ a preto aj finančná čiastka vo výške 643.962,03 eura (ako zostatok z celej masy peňazí) patrila do výlučného vlastníctva žalovanej 1/. Nesúhlasili s názorom súdu prvej inštancie v odseku 80 napadnutého rozsudku, nakoľko zo skutkových okolností, ale aj z gramatického výkladu textu čestného prehlásenia z 2.4.2018 poručiteľa je zrejmé, že poručiteľ svojim čestným prehlásením z 2.4.2018 len deklaroval existujúci stav, t. j. že žalovaná 1/ bola už predtým výlučným vlastníkom poručiteľom darovanej celej masy peňazí, pretože k inému darovaniu peňazí zo strany poručiteľa nedošlo. Poručiteľ v čestnom prehlásení z 2.4.2018 vykonal dve vyhlásenia a to súhlasil s tým, aby žalovaná 1/ nadobudla rodinný dom a pozemok v X. B., Z. R. Č.. XX do svojho výlučného vlastníctva, pretože za bežného chodu veci v manželstve, by kúpnou zmluvou v danom prípade mohli nadobúdať predmetný rodinný dom aj do BSM a súčasne vyhlásil, že na kúpu rodinného domu žalovaná 1/ použila svoje vlastné peňažné prostriedky (a preto mal byť aj rodinný dom vo výlučnom vlastníctve žalovanej 1/ na základe transformácie majetku vo výlučnom vlastníctve). Tomuto vyhláseniu poručiteľa logicky predchádzalo jeho vedomie, že žalovanej 1/ už skôr peniaze daroval a žalovaná 1/ sa stala ich výlučným vlastníkom. Mala za to, že zo skutkových okolností je zrejmé, že k inému darovaniu peňazí poručiteľa ako ku konkludentnému darovaniu celej masy peňazí v súvislosti s kúpnou zmluvou z 20.7.2007 v prospech žalovanej 1/ nedošlo. V prípade, ak by bol poručiteľ býval vo vedomí, že tomu tak nie je, inak by formuloval svoje čestné prehlásenie z 2.4.2018 a jednoducho by len potvrdil, že žalovanej 1/ daroval peniaze na kúpu rodinného domu do jej výlučného vlastníctva, z čoho by bolo zrejmé, že jej daroval len hodnotu kúpnej ceny rodinného domu; uvedené z čestného prehlásenia 2.4.2018 poručiteľa nevyplynulo. 16. Mali za to, že dôkazom konkludentného darovania celej masy peňazí žalovanej 1/ bola skutočnosť, že poručiteľ si po celý čas od prevodu tejto celej masy peňazí priamo na účet žalovanej 1/ až do jeho smrti nezabezpečil dosah, kontrolu a dispozíciu k týmto peniazom. Poručiteľ nemal zriadené dispozičné oprávnenie k účtu žalovanej 1/, nedostával výpisy z jej účtu, nekontroloval cez internet banking stav a pohyby na účte žalovanej 1/ ale celková dispozícia s týmto objemom peňazí bola v rukách a výlučnej v moci žalovanej 1/, ktorá sa správala k celej mase peňazí ako ku svojmu výlučnému vlastníctvu a nakladala s ňou podľa svojho uváženia. Nešlo tu o situáciu, že by obaja manželia (žalovaná 1/ a poručiteľ) mali rovnaký pristúp k ich spoločnému účtu, s ktorým by mohli obaja rovnocenne disponovať. Poručiteľ až do jeho smrti nikdy po tomto konkludentnom darovaní nežiadal od žalovanej 1/ vydať peniaze naspäť, alebo previesť ich časť na jeho účet a ani z nich prostredníctvom žalovanej 1/ nenechal darovať časť žalobkyniam. Poručiteľ nezanechal ani závet v prospech žalobkýň vo vzťahu k týmto peniazom, aby eventuálne preukázal, že išlo o peniaze v jeho výlučnom vlastníctve. Bola názoru, že v konaní nebola preukázaná ani existencia žiadnych právnych alebo skutkových okolnosti a prekážok (napr. exekúcie), aby si poručiteľ za bežného chodu vecí nemohol nechať poukázať hodnotu celej masy peňazí na svoj vlastný účet (zriadený ešte pred uzavretím manželstva so žalovanou 1/), s ktorým bežne disponoval výlučne poručiteľ. Uviedli, že súd prvej inštancie nevhodne podsúval v danom prípade nepravdepodobné a nepreukázané motivácie poručiteľa na takýto postup. Do smrti poručiteľa uplynul relevantný čas aby eventuálne vyšli najavo skutočnosti, ktoré by odôvodňovali prijať závery o omyle vo vôli poručiteľa alebo o omyle v prejave vôle poručiteľa darovať žalovanej 1/ celú masu peňazí (nielen časť peňazí určených na zaplatenie kúpnej ceny rodinného domu). Dôvodili, že v slovenskom právnom poriadku neexistuje garantovaný nárok deti (potomkov) na majetok svojich právnych predchodcov, alebo akákoľvek právna

ochrana „práv budúcich dedičov“ a jediné, čo je právnym poriadkom dane, je možnosť slobodne nakladať za života svojim majetkom. 17. Uviedli, že z napadnutého rozsudku nie je zrejmé, čo viedlo súd prvej inštancie k rozdielnym úvahám o právnej kvalifikácii peňazí určených na kúpu rodinného domu a ostatných peňazí na účte žalovanej 1/, s ktorými nakladala ako so svojim vlastníctvom do smrti ale aj po smrti poručiteľa. Konštatovanie súdu prvej inštancie, že žalovaná 1/ použila prvýkrát na svoju právnu obranu „darovanie“ až v tomto civilnom konaní, považovali za nepravdivé. V tejto súvislosti poukázali na uznesenie Krajskej prokuratúry Bratislava č. k. 1Kv 47/11-6 zo dňa 26.6.2011 a uznesenie Okresného riaditeľstva policajného zboru, CVS: ORP-243/1-OVK-B4-2011 zo dňa 19.9.2014, z ktorých vyplynulo, že sa žalovaná 1/ aj v trestnom konaní bránila darovaním celej masy peňazí z roku 2007. Boli názoru, že súd prvej inštancie neodôvodnil, prečo by mali mať výpovede a nepodložené tvrdenia žalobkýň a nimi navrhovaného svedka F. U. silu dôkazu pre posúdenie právnej otázky určovacieho petitu žaloby, oproti nesporne zistenému skutkovému stavu veci založenom na dôkazmi nevyvrátenom a inak nevysvetliteľnom konkludentnom darovacom úkone poručiteľa vo vzťahu k celej mase peňazí, posilnenom aj v jeho písomnom čestnom prehlásení z 2.4.2018, pretože s prihliadnutím na všetky okolnosti mala za to, že neexistuje jediný dôkaz o opaku konkludentného darovania celej masy peňazí poručiteľom v prospech žalovanej 1/. Žalobkyne nepreukázali, že by vôľou poručiteľa malo byť niečo iné (napr. ich vzájomnou e-mailovou, sms-kovou alebo inou komunikáciou, alebo faktickým konaním poručiteľa v prospech žalobkýň). S poukazom na výpoveď U. I., ktorá vypovedala, že „raz ráno mi J. E. (poručiteľ) ukazoval kartu, ktorú vydáva banka a hovoril mi, že žalovanej 1/ bude darovať peniaze s tým, že som nevedela akú sumu a z akého dôvodu“, uviedli, že nebola člen rodiny, nemusela vedieť podrobnosti a náležitosti kúpnej zmluvy, ktorú poručiteľ uzatváral a v súvislosti s akými konkrétnymi nehnuteľnosti ale z jej výpovede je zrejmé, že išlo o to „ráno“, kedy sa poručiteľ chystal k notárovi podpísať kúpnu zmluvu na predaj zdedených nehnuteľnosti, z výťažku predaja ktorých nechal darom poukázať jeho podiel na ich kúpnej cene priamo na účet žalovanej 1/. Spochybnili výpoveď F. U., najmä pokiaľ ide o jeho tvrdenia, že bol v relevantnom čase u poručiteľa za účelom podpisovania rezervačnej zmluvy, pričom sa ukázalo, že žiadna predkupná alebo rezervačná zmluva neexistovala a ani žiaden z účastníkov kúpnej zmluvy z 20.7.2007 ňou nedisponoval, o čom svedčali aj výsledky súdneho dopytu voči označenej realitnej kancelárii, ktorá mala predaj dotknutých zdedených pozemkov sprostredkovať a zároveň uviedli, že poručiteľ sa s F. U. nestretával a podpis kúpnej zmluvy o predaji zdedených pozemkov dňa 20.7.2007 poručiteľ riešil osobne u notára a pri plnom vedomí. 18. Proti zamietajúcemu výroku a závislému výroku o trovách konania podali odvolanie aj žalobkyne 1/ a 4/ z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. e), písm. f), písm. g) a písm. h) C. s. p. a žiadali rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku zmeniť alebo zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov ich odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka proti záverom súdu prvej inštancie, ktorými zdôvodňoval zamietnutie žaloby vo zvyšnej časti, pretože súd prvej inštancie mal určiť, že nielen finančná čiastka, ale aj predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi. Nestotožnili sa s právnym názorom súdu prvej inštancie v odseku 83 napadnutého rozsudku, že v konaní bolo preukázané, že finančné prostriedky vo výške 11.600.000,- Sk (385.049,46 eura), ktoré boli použité na kúpu sporných nehnuteľností, boli darované poručiteľom z jeho výlučného majetku do výlučného majetku žalovanej 1/ a preto sporné nehnuteľnosti žalovaná 1/ nadobudla do svojho výlučného vlastníctva, a nie do BSM s poručiteľom, a preto nepatria do dedičstva po poručiteľovi, keďže poručiteľ v čase svojej smrti nebol ich vlastníkom. Rovnako sa nestotožnili s názorom súdu prvej inštancie, že vo vzťahu k sporným nehnuteľnostiam žalovaná 1/ uniesla svoje dôkazné bremeno. Boli názoru, že žalovaná 1/ neuniesla dôkazné bremeno ani vo vzťahu k sporným nehnuteľnostiam a finančným prostriedkom vo výške 11.600.000,- Sk (385.049,46 eura) použitým na ich kúpu, pretože v konaní nepreukázala, že by došlo k darovaniu predmetných finančných prostriedkov z výlučného vlastníctva poručiteľa do výlučného vlastníctva žalovanej 1/. 19. Mali za to, že žiaden predložený dôkaz darovanie medzi žalovanou 1/ a poručiteľom nepreukázal, pretože nebola predložená žiadna darovacia zmluva ani iná listina o právnom úkone, ktorého predmetom by bolo darovanie medzi poručiteľom a žalovanou 1/. Skutočnosť, že v kúpnej zmluve z 2.4.2008 bola ako kupujúca uvedená len žalovaná 1/ nemožno automaticky vykladať tak, že poručiteľ súhlasil s nadobudnutím nehnuteľností do výlučného vlastníctva žalovanej 1/. Kúpna zmluva bola uzavretá na sklonku života poručiteľa, kedy už bol poručiteľ chorý a nevládny, pričom poručiteľ nevedel, že

žalovaná 1/ nechala sporné nehnuteľnosti prepísať len na seba. Okrem toho skutočnosť, že v kúpnej zmluve bola ako kupujúca uvedená len žalovaná 1/ nemala podľa § 143 Občianskeho zákonníka žiadny vplyv na nadobúdanie vlastníctva do BSM. Pokiaľ ide o čestné prehlásenie poručiteľa z 2.4.2008, tak neobsahovalo prejav vôle poručiteľa darovať žalovanej 1/ peňažné prostriedky a nenachádzala sa v ňom zmienka o darovaní. Podpis na čestnom prehlásení nebol úradne osvedčený a ako listinný dôkaz bola predložená len kópia prehlásenia, ktorej zhoda s originálom bola osvedčená 6.10.2008, t. j. až po smrti poručiteľa, a teda pravosť podpisu na listine už nemožno overiť. Boli názoru, že darovanie nebolo preukázané ani výpoveďou U. I., ktorá sa vyjadrila veľmi neurčito a neuviedla presnú sumu darovania ani nešpecifikovala, kedy jej to mal poručiteľ povedať ani kedy malo k údajnému darovaniu dôjsť. 20. Namietali, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že sa nestotožnil s argumentáciu žalobkýň, keď namietali, že darovacia zmluva medzi poručiteľom a žalovanou 1/ by musela mať písomnú formu, pretože pri darovaní nedošlo k odovzdaniu a prevzatiu finančných prostriedkov podľa § 628 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Uvedený argument súdu prvej inštancie by bol logický v prípade, ak by k darovaniu finančných prostriedkov žalovanej 1/ došlo kedykoľvek potom, čo žalovaná 1/ obdržala finančné prostriedky na svojom účte, avšak obrana žalovanej 1/ bola od začiatku založená na tvrdení, že poručiteľ daroval žalovanej 1/ peňažné prostriedky, ktoré získal predajom zdedených nehnuteľností v katastrálnom území V., priamo pri prevode týchto nehnuteľností a preto nemohlo teda dôjsť k platnému darovaniu medzi poručiteľom a žalovanou 1/, nakoľko neboli splnené náležitosti podľa § 628 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V prípade ak by k darovaniu došlo priamo pri predaji zdedených nehnuteľností v katastrálnom území V., darovacia zmluva musela byť v písomnej forme, pretože k reálnemu odovzdaniu a prevzatiu peňažných prostriedkov nedošlo pri darovaní, ale až neskôr pri vyplatení peňazí na účet žalovanej 1/, pretože poručiteľ v čase darovania tieto peňažné prostriedky ešte nevlastnil. Pri konsenzuálnej zmluve musí byť dodržaná písomná forma, ktorá v tomto prípade dodržaná nebola, a teda nemohlo dôjsť k platnému uzavretiu darovacej zmluvy. Dôvodili, že rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 21.7.2005, sp. zn. 33 Odo 872/2004 nemožno na danú vec aplikovať, pretože v predmetnom rozsudku išlo o iné skutkové okolnosti. V uvedenom prípade došlo k prevodu peňazí priamo darcom v momente darovania, pričom darca bol v tom čase vlastníkom prevádzaných peňazí. Súd prvej inštancie vyhodnotil výpoveď žalovanej 1/ vo svetle jej výsluchu v trestnom konaní z 18.4.2011 ako rozporuplnú a nevierohodnú (odsek 81 napadnutého rozsudku). V tejto súvislosti mali za to, že uvedený záver mal súd prvej inštancie aplikovať aj pre účely posúdenia pravdivosti tvrdenia žalovanej 1/ o darovaní peňažných prostriedkov použitých na kúpu sporných nehnuteľností, nakoľko viaceré podozrivé úkony, ktoré žalovaná 1/ vykonala v súvislosti s disponovaním s peňažnými prostriedkami poručiteľa, a ktoré boli preukázané, svedčali v neprospech tvrdení žalovanej 1/ o darovaní peňažných prostriedkov a všetky úkony žalovanej 1/ v tomto konaní, ako aj v predchádzajúcich súvisiacich konaniach boli motivované snahou ukrátiť ostatných dedičov o ich podiel na dedičstve a obohatiť sa na ich úkor. Záverom dodali, že zo skutkových okolností prípadu ako aj z konania žalovanej 1/ vyplynulo, že poručiteľ nemal úmysel darovať jej predmetné peňažné prostriedky získané predajom nehnuteľností v katastrálnom území V., a to ani ich časť použitú na kúpu sporných nehnuteľností. V prípade, ak by to mal v úmysle, urobil by to v jasnej a určitej forme nevzbudzujúcej pochybnosť o tom, čo bolo prejavom jeho vôle, pričom je nepravdepodobné, že by poručiteľ nespísal o darovaní takej vysokej peňažnej čiastky písomnú darovaciu zmluvu ak chcel, aby tieto peňažné prostriedky pripadli jeho manželke a aby o tom v budúcnosti nevznikli žiadne pochybnosti. 21. Proti zamietajúcemu výroku rozsudku a závislému výroku o trovách konania podala odvolanie aj žalobkyňa 3/ z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. e), písm. f) a písm. h) C. s. p. a žiadala napadnutý rozsudok v napadnutom zamietajúcom výroku a závislom výroku o trovách konania zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jej odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnutý dôkaz (opätovný výsluch svedka F. U.), nakoľko z konania vyplynuli skutočnosti, ktoré bolo pre ustálenie skutkového stavu potrebné konfrontovať so svedkom. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie považovala za nesprávne v časti ustálenia skutkového stavu o tom, že poručiteľ mal úmysel peňažné prostriedky (čo i len v časti) nadobudnuté predajom svojich nehnuteľností v katastrálnom území V. darovať žalovanej 1/ a že medzi poručiteľom a žalovanou 1/ bola uzavretá konkludentným spôsobom darovacia zmluva. Za nesprávne právne posúdenie považovala záver súdu prvej inštancie o transformácii majetku, v dôsledku ktorej rodinný dom na Z. R. V. B. nemal patriť do vlastníctva poručiteľa alebo do BSM poručiteľa a žalovanej 1/.

22. Vo vzťahu k namietanému nevykonaniu navrhnutých dôkazov, potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností, uviedla, že za rozhodujúce skutočnosti, na podklade ktorých mal súd prvej inštancie rozhodnúť považovala ustálenie rozsahu BSM, na základe čoho možno prijať záver o tom, či nehnuteľnosti patria výlučne žalovanej 1/ alebo patrili poručiteľovi alebo do BSM poručiteľa a žalovanej 1/ a následne do dedičstva po poručiteľovi a následne či finančné prostriedky nadobudnuté predajom nehnuteľností v katastrálnom území V. patrili poručiteľovi a nemali byť predmetom daru pre žalovanú 1/. Vzhľadom na uvedené navrhla vykonať ako dôkaz Zmluvu o budúcej zmluve, ktorou sa poručiteľ zaviazal predať nehnuteľnosti (pozemky) v katastrálnom území V. spoločnosti GTC Real Estate Vinohrady s.r.o., IČO: 36 282 570 a zopakovať výsluch svedka F. U.. Mala za to, že vykonaním oboch navrhnutých dôkazov by sa preukázali skutočnosti, že finančné prostriedky nadobudnuté predajom nehnuteľností v katastrálnom území V., nemali byť predmetom daru pre žalovanú 1/ a teda tak finančné prostriedky, ako aj rodinný dom na Z. R. mali patriť do BSM poručiteľa a žalovanej 1/ alebo mali byť vo výlučnom vlastníctve poručiteľa. Namietala, že súd prvej inštancie v odseku 86 napadnutého rozhodnutia uviedol, že návrh na vykonanie opätovného výsluchu F. U. zamietol preto, lebo bol žalobkyňami na pojednávaní 7.10.2021 uplatnený v rozpore so sudcovskou koncentráciou konania. Nesúhlasila s uvedeným tvrdením súdu prvej inštancie, pretože navrhla vykonať opätovný výsluch F. U. už 4.12.2020, pričom tento návrh na doplnenie dokazovania predložila súdu prvej inštancie v súlade s jej procesnou povinnosťou, ktorú jej uložil súd prvej inštancie na pojednávaní 19.11.2020 (predložiť v lehote 15 dní ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania) a keďže súd prvej inštancie k jej návrhu nezaujal žiadne stanovisko, zopakovala svoj návrh pri najbližšej možnej príležitosti, ktorou bolo až pojednávanie vykonané 7.10.2021, na ktorom súd prvej inštancie vydal napadnuté rozhodnutie. Výsluch svedka F. U. mal byť zameraný na okolnosti podpisu zmluvy o budúcej zmluve a na úmysly poručiteľa naložiť s kúpnou cenou nadobudnutou za predaj nehnuteľností v katastrálnom území V., a to vzhľadom na tvrdenia žalovanej 1/ prednesené pri jej výsluchu na pojednávaní 19.11.2020, kedy žalovaná 1/ spochybnila výpoveď svedka z 3.7.2019 a kedy vypovedala o pôvode finančných prostriedkov. 23. Dôvodila, že nevykonaním ňou navrhnutých dôkazov a súčasne vykonaním iných dôkazov dospel súd prvej inštancie k nesprávnym skutkovým zisteniam o vôli poručiteľa darovať finančné prostriedky nadobudnuté predajom nehnuteľností v katastrálnom území V., žalovanej 1/. Bola názoru, že čestné prehlásenie z 2.4.2008 nie je dôkazom, na základe ktorého možno prijať záver o tom, že poručiteľ chcel finančné prostriedky nadobudnuté predajom nehnuteľností v katastrálnom území V. darovať žalovanej 1/. V prípade, ak by sa prihliadalo na čestné prehlásenia poručiteľa z 2.4.2008, tak bolo notársky overené až 6.10.2008, t. j. po úmrtí poručiteľa (zomrelom dňa 9.8.2008). Vzhľadom na uvedené mala za to, že bolo vytvorené účelovo a to žalovanou 1/, prípadne inou osobou ako poručiteľom, pre účely žalovanej 1/. Žalovaná 1/ už v roku 2011 v rámci trestného konania vypovedala, že finančné prostriedky na jej účte sú dedičstvom jej manžela a že rodinný dom na Z. R. nebol zakúpený z jej finančných prostriedkov. Dôvody pre ktoré si vytvárala overenú kópiu listiny, ktorej originál nemá, zostali nevysvetlené. Z čestného prehlásenia nevyplynulo žiadne vyhlásenie poručiteľa o výške a pôvode finančných prostriedkov, ktoré mala žalovaná 1/ použiť na kúpu rodinného domu na Z.A. R., ani nespresňovalo, že rodinný dom má byť nadobudnutý z prostriedkov, ktoré poručiteľ obdŕžal za predaj nehnuteľností v katastrálnom území V.. Mala za to, že v konaní nebola preukázaná vôľa poručiteľa darovať žalovanej 1/ peňažné prostriedky nadobudnuté predajom nehnuteľností v katastrálnom území V., čo spôsobuje, že ak by aj pripustila existenciu konkludentnej darovacej zmluvy, tak táto je absolútne neplatná pre chýbajúce pojmové znaky darovacej zmluvy. Skutkové závery súdu prvej inštancie o vôli poručiteľa darovať finančné prostriedky žalovanej 1/ sú postavené na akceptovaní pravdepodobnosti skutkového deja, keďže žiaden z dôkazov tieto závery nepodporoval a nepreukázal. Dôvodila, že vykonané dôkazy preukazovali, že poručiteľ nakladal s peňažnými prostriedkami ako s vlastnými a nemal v úmysle ich darovať. Vzhľadom na uvedené uzavrela, že v konaní sa nepreukázalo, že poručiteľ slobodne a vážne, určito a zrozumiteľne prejavil svoju vôľu obdarovať žalovanú 1/. Pokiaľ nebolo preukázané, že poručiteľ chcel obdarovať žalovanú 1/, nemohlo prísť k splneniu druhého predpokladu uzavretia darovacej zmluvy a to k prijatiu daru žalovanou 1/. 24. Namietala proti záverom súdu prvej inštancie v odsekoch 83-84 napadnutého rozsudku, pričom bola názoru, že sú v rozpore s celkovým odôvodnením napadnutého rozsudku, a pri ich posúdení ako celku sú nelogické, čo spôsobuje vnútorný rozpor odôvodnenia napadnutého rozsudku. Považovala za nelogické, že ak žalovaná 1/ na svojom bankovom účte obdržala celú sumu, tak jej časť vo výške 385.049,46 eura bola darom a časť sumy vo výške 643.962,03 eura nebola darom, ale bola žalovanej 1/ poukázaná iba preto, lebo jej bankový účet bol platobným miestom a časť sumy, zodpovedajúca hodnote

auta značky C. rovnako nebola darom, ale BSM žalovanej 1/ a poručiteľa. Oponovala, že suma vo výške 385.049,46 eura, ktorá bola žalovanou 1/ použitá na kúpu rodinného domu na Z. R. nie je transformáciou majetku v jej výlučnom vlastníctve. Rodinný dom na Z. R. nadobudla žalovaná 1/ v čase, kedy trvalo jej manželstvo s poručiteľom, a teda BSM. S poukazom na § 143a ods. 1 a ods. 3 Občianskeho zákonníka uviedla, že BSM poručiteľa a žalovanej 1/ nebolo modifikované a ani nedošlo k jeho zrušeniu za trvania manželstva a preto sporný rodinný dom na Z. R. patril do BSM poručiteľa a žalovanej 1/, t. j. do dedičstva po poručiteľovi. V tejto súvislosti poukázala na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10Co/5/2009, zo dňa 25.2.2009 v spojení s uznesením Ústavného súdu SR zo dňa 23.6.2009, č. k. II. ÚS 253/09-9. Vzhľadom na uvedené mala za to, že žalovaná 1/ nemohla nadobudnúť rodinný dom na Z. R. do svojho výlučného vlastníctva, pretože v čase jeho nadobudnutia existovalo BSM poručiteľa a žalovanej 1/ a preto mal súd prvej inštancie dospieť k záveru, že sporné nehnuteľnosti na Nákovnej ulici nadobudol poručiteľ do výlučného vlastníctva alebo do BSM poručiteľa a žalovanej 1/ a teda mali patriť do dedičstva po poručiteľovi. 25. Žalovaní 1/ a 3/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov 1/, 3/ a 4/ zotrvali na všetkých svojich vyjadreniach v predmetnej veci. Považovali vykonanie opätovného výsluchu F. U. a dodatočne navrhovaných dôkazov za bezvýznamné pre právne posúdenie veci. Dôvodili, že skutočnosť, že v čestnom prehlásení z 2.4.2008 nie je definovaná presná suma, len posilňuje autenticitu a logiku skutkového stavu tvrdeného od počiatku, a to, že vlastníctvo ku kúpnej cene rodinného domu na Z. V. B. pochádzalo zo skôr darovanej celej masy peňazí v roku 2007 poručiteľom. Iný zdroj vlastníctva peňazí v týchto sumách v danom čase nebol preukázaný ani zistený. Darovanie hnuteľných veci (peňazí), je možné aj bez písomnej zmluvy, t. j. konkludentne. Mali za to, že v 21. storočí peňažný dar sa môže prijať aj akceptáciou peňazí na bankovom účte. V tejto súvislosti sa stotožnili s názorom súdu prvej inštancie, že so spoločenským, technologickým vývojom je nutné prispôsobovať aplikáciu a výklad príslušných právnych ustanovení. Uvedenie čísla účtu žalovanej 1/ v kúpnej zmluve, ktorou poručiteľ prevádzal svoje podiely na zdedených nehnuteľnostiach v katastrálnom území V. V. B. na tretiu osobu, neplnilo len úlohu platobného miesta, ale bol to prejav vôle k priamemu konkludentnému darovaciemu úkonu poručiteľa v prospech žalovanej 1/. Skutkové okolnosti v ich časovej, vecnej a príčinnej previazanosti nasledujúce po tomto úkone poručiteľa, ako aj výlučný prístup žalovanej 1/ k peniazom, jej výlučná, neobmedzená a svojvoľná dispozícia s týmito peniazmi len potvrdzovala právnu kvalifikáciu darovania peňazí žalovanej 1/. 26. Žalobkyne 1/ a 4/ vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných 1/ a 3/ uviedli, že sa nestotožňujú s tvrdeniami žalovaných a záver súdu prvej inštancie v časti napadnutého rozsudku, v ktorom čiastočne vyhovel žalobe keď určil, že peňažná čiastka vo výške 643.962, 03 eura patrí do dedičstva po poručiteľovi, považovali za správny, nakoľko žalovaní neuniesli dôkazné bremeno čo sa týka tvrdenia o darovaní peňažných prostriedkov, ktoré poručiteľ utŕžil z predaja nehnuteľností v katastrálnom území V., žalovanej 1/. Boli názoru, že tvrdenia žalovaných týkajúce sa interpretácie čestného prehlásenia poručiteľa sú špekuláciami a dohadmi, nakoľko poručiteľ v čestnom prehlásení neuviedol, že žalovanej 1/ daroval peniaze na kúpu rodinného domu do jej výlučného vlastníctva, čo mohlo znamenať čokoľvek, a teda aj to, že poručiteľ nemal vôľu darovať žalovanej 1/ žiadne peniaze. Naopak, ak by takú vôľu mal, mohol ju prejaviť úkonom nevzbudzujúcim pochybnosti. Nesúhlasili s názorom žalovaných, že dôkaz konkludentného darovania v konaní poručiteľa možno vidieť v tom, že poručiteľ si nezabezpečil dosah, kontrolu a dispozíciu k peniazom, nemal zriadené dispozičné oprávnenie k účtu žalovanej 1/, dispozícia s peniazmi bola v rukách žalovanej 1/ a de facto sa vzdal dispozície a kontroly nad svojimi peniazmi. V tejto súvislosti uviedli, že naopak v konaní bolo preukázané, že poručiteľ naďalej považoval peniaze za svoje vlastníctvo, mal s nimi investičné plány, používal ich a tešil sa ako za ne kúpia dom, auto atď., pričom do úvahy prichádzalo viacero vysvetlení, prečo boli peniaze získané z predaja nehnuteľností v katastrálnom území V. poukázané na účet žalovanej 1/. Medzi jedno z nich patrilo, že poručiteľ nevedel, že peniaze obdržala na svojom účte žalovaná 1/, pričom do úvahy prichádzala aj možnosť, že účet žalovanej 1/ poručiteľ považoval za spoločný. Považovali za právne irelevantné, že každý z manželov mal účet zriadený na svoje meno, keďže vlastnícky režim prostriedkov, ktoré na tieto účty prídu, sa nespravuje podľa toho, na koho meno je vedený účet, ale spravuje sa ustanoveniami Občianskeho zákonníka o BSM, ktoré hovoria o tom, ktoré veci patria, resp. nepatria do BSM. Poukázali na to, že manželia z finančných prostriedkov financovali chod spoločnej domácnosti, nakupovali hnuteľné veci, aj vozidlo značky C., ktoré žalovaná 1/ v dedičskom konaní označila ako majetok patriaci do ich BSM, čo je rozpore s tvrdením o darovaní celej masy peňazí žalovanej 1/. Stotožnili sa so závermi súdu prvej inštancie, že tvrdenie o darovaní začala žalovaná 1/ uvádzať až neskôr a súd prvej inštancie preto tejto časti jej výpovede neuveril a poukázal na to, že z

tých istých finančných prostriedkov bolo zakúpené vozidlo značky C., ktoré žalovaná 1/ v dedičskom konaní označila ako majetok patriaci do ich BSM. 27. Pokiaľ ide o výpoveď U. I., ktorá vypovedala o tom, ako jej poručiteľ raz ráno hovoril, že bude žalovanej 1/ darovať peniaze a žalovaní v tejto súvislosti uviedli, že malo ísť o to ráno, kedy sa poručiteľ chystal k notárovi podpísať kúpnu zmluvu na predaj zdedených nehnuteľností, z výťažku ktorých nechal darom poukázať jeho podiel na ich kúpnej cene priamo na účet žalovanej 1/, považovali za fabuláciu, nakoľko vyššie uvedený záver z výpovede U. I., nevyplynul. Dodali, že svedkyňa U. I. presne nevedela, akú sumu chce poručiteľ žalovanej 1/ dať, z akého dôvodu, kedy tak chce urobiť ani sa nevyjadrila k tomu, či k darovaniu aj reálne došlo. Vo svojej výpovedi nespomenula ani približný dátum, kedy jej to mal poručiteľ povedať, a teda z jej výpovede nemožno ustáliť, že by jej to povedal v bezprostrednej súvislosti s podpisom zmlúv na predaj nehnuteľností v katastrálnom území V.. K vyjadreniu žalovaných ohľadom výpovede F. U., ale aj k hodnoteniu ostatných dôkazov, mali za to, že žalovaný účelovo vyvodzovali zistenia, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli napr. nepravdivé tvrdenie žalovaných o tom, že sa preukázalo, že žiadna predkupná alebo rezervačná zmluva neexistovala. V tejto súvislosti poukázali na to, že za účelom preukázania skutočnosti tvrdenej svedkom U. (o existencii predbežnej zmluvy, resp, zmluvy o budúcej kúpnej zmluve) bolo možné vykonať dopyt len na K. Z., likvidátora spoločnosti GTC Real Estate Vinohrady s.r.o., ktorá predmetné nehnuteľnosti v katastrálnom území V. kúpila od poručiteľa a ostatných dedičov, keďže pôvodná spoločnosť bola vymazaná z obchodného registra a ďalej dopyt na spoločnosť BestWine s.r.o., ktorá bola len ďalším nadobúdateľom nehnuteľností v poradí, a teda nebola účastníkom zmluvného vzťahu medzi poručiteľom a kupujúcim, spoločnosťou GTC Real Estate Vinohrady s.r.o., pričom obidva dopytované subjekty sa vyjadrili v tom zmysle, že zmluvou nedisponujú a preto z vykonaného dokazovania nemožno vyvodiť záver o neexistencii zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, resp. inej predbežnej zmluvy. 28. Žalobkyňa 3/ vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných 1/ a 3/ namietala tvrdenie žalovaných 1/ a 3/, že poručiteľ skutočne daroval žalovanej 1/ peňažnú čiastku vo výške 32.414.250,- Sk, pričom pracovali s čestným prehlásením z 2.4.2008, ktoré interpretovali ako dôkaz o konkludentnom darovaní, na základe ktorého sa poručiteľ dobrovoľne vzdal dispozície so sumou utŕženou predajom nehnuteľností v katastrálnom území V.. Čestné prehlásenie z 2.4.2008 bolo notársky overené až 6.10.2008, t. j. po úmrtí poručiteľa (poručiteľ zomrel dňa 9.8.2008), čo nasvedčovalo tomu, že bolo vytvorené účelovo pre potreby žalovanej 1/. Pravosť podpisu na prehlásení nemožno overiť, a preto ho nemožno považovať za prejav vôle poručiteľa a za dôkaz preukazujúci, že poručiteľ chcel finančné prostriedky nadobudnuté predajom nehnuteľností v katastrálnom území V. darovať žalovanej 1/. Dôvodila, že žalovaná 1/ mohla podľa svojho uváženia pred tretími osobami uvádzať, že peniaze jej boli poručiteľom darované, avšak v súdnom konaní nebolo preukázané, že by došlo k uzavretiu akejkoľvek, čo i len konkludentnej darovacej zmluvy a preto považovala akúkoľvek obrana týkajúcu sa darovania za nepodložené tvrdenie žalovanej 1/. Namietala tvrdenie, že žiadna rezervačná, ani predkupná zmluva k nehnuteľnostiam neexistovala, pričom bolo zistené, že pravdepodobne nikto (z vtedajších zainteresovaných na veci) v súčasnosti túto zmluvu nemá k dispozícii, keďže bola uzavretá pred približne 15 rokmi, a nejde o natoľko dôležitý dokument, ktorý by bolo nutné po tak dlhú dobu archivovať, o to viac, keď z tejto zmluvy vzišla riadna kúpna zmluva (predložená na katastri nehnuteľností). 29. Žalovaní 1/ a 3/ v odvolacej replike zotrvali na svojich predošlých vyjadreniach a mali za to, že všetky skutkové okolnosti prípadu v ich časovej a príčinnej súvislosti podporujú skutočnosť a tvrdenia žalovanej 1/, že poručiteľ jej pri plnom vedomí daroval všetky peniaze a žalovaná 1/ tieto peniaze s plným vedomím užívala a disponovala s nimi ako so svojim výlučným vlastníctvom. Ak by mal poručiteľ iný úmysel ako ten, že všetky peniaze daroval žalovanej 1/, ktorá ich mala vo výlučnej reálnej dispozícii, mal na to do svojej smrti dostatok času aby eventuálne učinil opatrenia na zmenu/opravu svojej vôle alebo nápravu eventuálneho omylu vo svojej vôli, pokiaľ ide o označenie čísla účtu, kam bola celá masa peňazí poukázaná. 30. Žalobkyňa 3/ v odvolacej duplike zotrvala na svojich doterajších vyjadreniach a prednesoch. 31. Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní (§ 383 C. s. p.). Ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakuje sám (§ 384 ods. 1 C. s. p.).

32. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcov 1/, 3/ a 4/ a žalovaných 1/ a 3/ podľa § 385 ods. 1 C. s. p. na pojednávaní konanom dňa 15.4.2025, na ktorom v potrebnom rozsahu zopakoval dokazovanie listinami za súčasného splnenia podmienok podľa § 204 C. s. p. veta za bodkočiarkou, s dôrazom na čestné prehlásenie a kúpnu zmluvu z 2.4.2008, pričom neprihliadol na listinné dôkazy, ktoré boli žalovanými predložené až v odvolacom konaní a neboli predložené v konaní na súde prvej inštancie a to s poukazom na § 366 C. s. p., nakoľko ide o neprípustné novoty v odvolacom konaní a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutom vyhovujúcom výroku vecne správny, preto ho v súlade s § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil; rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku podľa § 388 C. s. p. zmenil nakoľko v tejto napadnutej časti neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. Odvolací súd súčasne podotýka, že rozhodnutie odvolacieho súdu sa vzťahuje aj na tých žalobcov a žalovaných, ktorí odvolanie nepodali, nakoľko ide o tzv. nerozlučné spoločenstvo, teda také procesné spoločenstvo, v ktorom ide o také práva alebo povinnosti, že sa rozsudok musí vzťahovať na každého, kto vystupuje ako žalobca alebo žalovaný; procesný úkon jedného z nich platí i pre ostatných (§ 77 ods. 1 C. s. p.). 33. Pokiaľ ide o napadnutý vyhovujúci výrok, odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalovaných v odvolaní, s ktorými sa odvolací súd musí v odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C. s. p.) uvádza, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k vyhoveniu žaloby v časti týkajúcej sa finančnej čiastky 643.962,03 eura. Súd prvej inštancie v tomto rozsahu vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj na posúdenie relevantnosti tvrdení žalobcov na podporu podanej žaloby a žalovaných prednesených na ich obranu. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 ods. 1 C. s. p. súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správny právny záver založený na tom, že finančná čiastka 643.962,03 eura patrí do dedičstva po poručiteľovi J. E. ako jeho výlučné vlastníctvo, keď skutočnosť, že peniaze z predaja nehnuteľností vo V. boli priamo poukázané na bankový účet žalovanej 1/ (manželky poručiteľa), nie je dôkazom, že poručiteľ tieto finančné prostriedky daroval (chcel darovať) žalovanej 1/; ak bol bankový účet žalovanej 1/ v kúpnej zmluve z 20.7.2007 uvedený, bol iba platobným miestom; teda púhym poukázaním kúpnej ceny z predaja nehnuteľnosti vo výlučnom vlastníctve jedného z manželov (poručiteľa), na účet druhého manžela (žalovanej 1/) nedochádza bez ďalšieho ku konkludentnému darovaniu medzi manželmi. 34. K námietke žalovaných, že súd prvej inštancie v tejto časti napadnutého rozsudku na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, čo možno podradiť pod odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) C. s. p. odvolací súd pripomína, že riešenie skutkovej otázky (quaestio facti) je v civilnom sporovom konaní spojené s obstarávaním skutkových poznatkov súdu v procese dokazovania. Pri jej riešení sa súd zameriava na skutkové okolnosti významné napríklad z hľadiska toho, čo a kedy sa stalo alebo sa malo stať, čo (ne)urobil žalobca alebo žalovaný, čo (ne)bolo dohodnuté, či a aké skutočnosti nastali po konaní (opomenutí konania) niektorej fyzickej alebo právnickej osoby, čo obsahuje určitá listina, čo vypovedal svedok, čo uviedol znalec. S istým zjednodušením možno konštatovať, že otázkou skutkovou (faktickou) je pravdivosť, či nepravdivosť tvrdení procesných strán. Na rozdiel od toho riešenie právnej otázky (quaestio iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme, zamýšľa sa nad možnosťou (potrebou) jej aplikácie, skúma jej obsah, zmysel a účel, normu interpretuje a na podklade svojich skutkových zistení (to znamená až po vyriešení skutkových otázok) prijíma právne závery o existencii alebo neexistencii dôvodu pre aplikovanie predmetnej právnej normy na posudzovaný prípad (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14.3.2019, sp. zn. 3 Cdo 27/2019). 35. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. 1 C. s. p., podľa ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Zákon pritom vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktorý vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov (čl. 46 Ústavy SR). To znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch, z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie je vecou jeho vnútorného presvedčenia, jeho logického myšlienkového postupu. Právna úprava neurčuje, ako má súd hodnotiť dôkazy z hľadiska pravdivosti. Prisudzovanie hodnoty pravdivosti konkrétnemu

dôkazu predpokladá, že sudca takýto dôkaz posudzuje najskôr izolovane, z hľadiska vierohodnosti toho, kto ho podáva, až potom môže súd pristúpiť k posudzovaniu, resp. k hodnoteniu všetkých dôkazov v ich vzájomnej súvislosti. Pod hodnotením dôkazov sa rozumie myšlienková činnosť súdu, ktorou je vykonaným dôkazom prisudzovaná hodnota závažnosti (dôležitosti) pre rozhodnutie, hodnota zákonnosti, hodnota pravdivosti, poprípade hodnota vierohodnosti. Pri hodnotení dôkazov z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti) súd určuje, aký význam majú jednotlivé dôkazy pre jeho rozhodnutie a či o ne môže oprieť svoje skutkové zistenia. Prostredníctvom hodnotenia dôkazov z hľadiska ich pravdivosti súd dochádza k záveru, ktoré skutočnosti, o ktorých dôkazy informujú, možno považovať za pravdivé (dokázané) a ktoré nie. Vyhodnotenie dôkazov z hľadiska pravdivosti predpokladá tiež posúdenie vierohodnosti informácie podanej prostredníctvom dôkazu vzhľadom na druh dôkazného prostriedku a spôsob, akým sa podľa zákona vykonáva. Pri dôkaze výpovede svedka musí súd vyhodnotiť vierohodnosť výpovede s prihliadnutím k tomu, aký má svedok vzťah k účastníkom konania a k prejednávanej veci. Celkové posúdenie z uvedených hľadísk potom poskytuje záver o pravdivosti, či nepravdivosti tvrdených (preukazovaných) skutočností. 36. Podstatou zistenia skutkového stavu veci je teda úsudok - záver sudcu o tom, ktoré z rozhodujúcich sporných skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z nich bude považovať za dokázané. Až súhrn týchto skutočností vytvára zistený skutkový stav. Predmetom odvolacieho prieskumu nie je potom vlastné „hodnotenie“ dôkazov súdu prvej inštancie, pretože nemožno „hodnotiť“ dôkazy „zhodnotené“, okrem tej procesnej situácie, kedy súdom prvej inštancie vykonané hodnotenie dôkazov je v rozpore s pravidlami logického myslenia alebo v extrémnom rozpore s obsahom spisu. Odvolací súd preto iba posudzuje, či v odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia hodnotenie (inak pre rozhodnutie zásadne významných) dôkazov je alebo nie je v rozpore s pravidlami logického myslenia, a to vo väzbe na ďalšie dôkazné prostriedky; či informácie zachytené v tom - ktorom dôkaznom prostriedku sú rozdielne a súd prvej inštancie bez ďalšieho privileguje len určitý dôkaz, či určitú množinu dôkazných prostriedkov a ponecháva bez povšimnutia (komplexného či riadne odôvodneného hodnotenia) iný dôkaz, či zostávajúcu množinu dôkazných prostriedkov. 37. Žiadne takéto pochybenie vo vzťahu k žalovaným napadnutému vyhovujúcemu výroku, odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, resp. z obsahu spisu nezaznamenal. 38. Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvej inštancie, že bolo povinnosťou žalovaných bez akýchkoľvek pochybností preukázať darovanie finančných prostriedkov, vyplatených poručiteľovi za predaj zdedených nehnuteľností žalovanej 1/, najmä ak malo ísť o darovanie medzi manželmi. Teda, že poručiteľ počas svojho života prejavil slobodne a vážne, dostatočne určito a zrozumiteľne svoju vôľu bezodplatne prenechať finančné prostriedky žalovanej 1/ a súčasne, že žalovaná 1/ prejavila vôľu tieto finančné prostriedky prijať ako dar. Skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie vyvodil z vykonaného dokazovania (odsek 84 napadnutého rozsudku) považuje odvolací súd za súladné s § 191 ods. 1 C. s. p., keď súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazov vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov a prednesov strán, žiadne skutočnosti, ktoré v tomto smere boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli v konaní najavo a ktoré boli súčasne významné pre vec neopomenul a v jeho hodnotení dôkazov a poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak, nie je možné z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti vidieť logický rozpor. 39. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti, odvolací súd dodáva, že peňažné prostriedky na účte vedenom peňažným ústavom na základe zmluvy o bežnom účte alebo na základe zmluvy o vkladovom účte nie sú vo vlastníctve majiteľa účtu, v ktorého prospech bol tento účet zriadený, ale vo vlastníctve peňažného ústavu. Oprávnenie majiteľa účtu spočívajúce v tom, aby na základe jeho príkazu boli vyplatené peňažné prostriedky z účtu v peňažnom ústave, predstavuje pohľadávku z účtu v peňažnom ústave (k tomu porovnaj rozsudok veľkého senátu občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho súdu ČR z 10.11.2004, sp. zn. 35 Odo 801/2002). Ak sú na účte uložené aj prostriedky, ktoré majiteľovi účtu nepatria (napr. na účet vedený na meno manžela zloží peniaze druhý manžel), nemá tento zložiteľ pohľadávku voči banke (k tomu porovnaj: Dvořák, J. - Spáčil, J.: Společné jmění manželů v teorii a v judikatuře, 3. vydání, Praha: Wolters Kluwer ČR, a. s., 2011, str. 135). Ak v týchto prípadoch nemá zložiteľ pohľadávku voči banke, nevylučuje to jeho pohľadávku voči majiteľovi účtu. Ak teda poručiteľ (manžel žalovanej 1/) svoje výlučné prostriedky získané predajom zdedených nehnuteľností uložil na účet žalovanej 1/

(manželky), ostalo mu voči nej obligačné právo na vrátenie uloženej čiastky. Na uvedenom by nič nezmenila ani skutočnosť, ak by sa na účte žalovanej 1/ v dobe vkladu nachádzali aj prostriedky tvoriace bezpodielové spoluvlastníctvo manželov (čo ale žalovaná 1/ popierala), nakoľko samotným uložením výlučných finančných prostriedkov na účet v peňažnom ústave nedochádza k zmene ich právneho režimu v tom zmysle, že by sa stali súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva manželov (podobne pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 25.9.2012, sp. zn. 22 Cdo 638/2011). Ak potom finančnú čiastku vo výške 19.400.000,- Sk (643.962,03 eura), ktorá v čase smrti poručiteľa preukázateľne existovala, tvorili finančné prostriedky, ktoré poručiteľ získal predajom zdedených nehnuteľností, keďže žalovaní netvrdili ani nepreukázali iný pôvod týchto peňazí, potom hodnota týchto finančných prostriedkov patrí do dedičstva po poručiteľovi ako jeho výlučné vlastníctvo. 40. Neobstojí námietka žalovaných, že je to práve faktické konanie poručiteľa a ďalšie správanie sa žalovanej 1/, ktoré svedčia o slobodnej vôli poručiteľa darovať tieto finančné prostriedky žalovanej 1/ a vedomí a vôli žalovanej 1/ nakladať s týmito peniazmi ako so svojim výlučným vlastníctvom. Tu je totižto významné aj to, že poručiteľ a žalovaná 1/ boli manželia, ktorí spoločne žili a spoločne hospodárili a medzi ktorými bolo vytvorené zákonné bezpodielové majetkové spoločenstvo, čo okrem iného tiež znamená, že je bez právnej relevancie, že počas trvania manželstva mal každý z manželov vlastný účet. Majetková hodnota, ktorá zodpovedá čiastke uloženej na účte každého z manželov patrí do BSM, pokiaľ z tohto režimu nie je zo zákona vylúčená; práva a povinnosti spojené so spoločným majetkom patria obom manželom; obaja manželia sú oprávnení užívať veci v bezpodielovom manželstve spoločne (§ 144 Občianskeho zákonníka) a z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí, sú oprávnení a povinní obaja manželia spoločne a nerozdielne (§ 145 Občianskeho zákonníka). Aj keď potom manželia majú zriadené vlastné účty, nemôžu znemožňovať jeden druhému nakladať so spoločnými finančnými prostriedkami. Z výpovede žalovanej 1/ z 29.10.2018 pritom vyplýva, že hoci manžel (poručiteľ) mal aj vlastný bankový účet v K. B., T..Q.. a k tomuto účtu nemala dispozičné právo, keď bolo treba, z toho účtu robila výbery. Tiež uviedla, že o financovanie domácnosti sa starala predovšetkým ona a to zo „svojich“ i „manželových“ finančných prostriedkov. Z toho potom tiež vyplýva, že na financovanie domácnosti žalovaná 1/ používala finančné prostriedky zo svojho účtu aj z účtu poručiteľa, ktorý jej umožnil s nimi nakladať. Na pojednávaní 19.11.2020 žalovaná 1/ ďalej uviedla, že keď manžel potreboval peniaze (z jej účtu), tak ich mal k dispozícii, napr. keď potreboval zaplatiť daň alebo odmenu sprostredkovateľovi alebo chcel niečo vyplatiť deťom; rovnako vypovedala aj v trestnom konaní, kde uviedla, že manžel mal prístup k týmto finančným prostriedkom, prostredníctvom nej mohol s nimi kedykoľvek nakladať (odsek 45 a 49 napadnutého rozsudku). Neobstojí preto odvolacia argumentácia žalovaných, že poručiteľ si po celý čas od prevodu tejto masy peňazí na účet žalovanej 1/ nezabezpečil dosah, kontrolu a dispozíciu s týmito peniazmi a tieto peniaze ani nežiadal od žalovanej vrátiť, čo má preukazovať, že ich daroval žalovanej 1/. Naopak, je zrejmé, že hoci každý z manželov mal vlastný účet, nebránil tomu druhému nakladať s finančnými prostriedkami na svojom účte a používať ich na financovanie potrieb spoločnej domácnosti alebo aj podľa vlastných potrieb. Preto ani skutočnosť, že poručiteľ nemal zriadené dispozičné právo k účtu žalovanej 1/ nepreukazuje, že ak nechal poukázať výťažok z predaja nehnuteľností, ktoré nadobudol dedením na účet žalovanej 1/ (svojej manželky), a že žalovaná 1/ mala za to, že tieto finančné prostriedky jej patria ako výlučné vlastníctvo, pretože sú na jej účte a nakladala s nimi ako „so svojimi výlučnými prostriedkami“, ich žalovanej daroval. Uvedené preukazuje iba toľko, že poručiteľ prejavil vôľu, aby prostriedky, ktoré získal predajom nehnuteľností v jeho výlučnom vlastníctve mohla používať a používala aj žalovaná 1/, ktorá nemala vlastný príjem a to na financovanie potrieb spoločnej domácnosti, resp. nadobúdanie nových vecí, ktoré sa tak ale stali súčasťou BSM (napr. motorové vozidlo, rodinný dom), keďže to bola práve žalovaná 1/, ktorá sa starala o zabezpečovanie potrieb spoločnej domácnosti. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti potom celkom opodstatnene poukázal tiež na to, že skutočnosť, že k darovaniu nedošlo preukazuje aj to, že motorové vozidlo zn. C., tiež zakúpené z finančných prostriedkov získaných predajom zdedených nehnuteľností, žalovaná 1/ označila v dedičskom konaní ako majetok patriaci do BSM. 41. Bez právnej relevancie je tvrdenie žalovaných, že muselo ísť o darovanie, nakoľko nebol preukázaný iný dôvod alebo kauza (napr. pôžička, dočasná úschova a pod.). Predmetom dokazovania totižto nebolo preukazovanie iného právneho dôvodu poukázania kúpnej ceny na účet žalovanej 1/ (žalobcov nezaťažovalo dôkazné bremeno preukázania „iného“ dôvodu prevodu, ako sa nesprávne domnievajú žalovaní), ale vôľa poručiteľa darovať finančné prostriedky žalovanej 1/, kde bremeno tvrdenia a dokazovania zaťažovalo žalovaných. Boli to predsa žalovaní, ktorí tvrdili, že finančné prostriedky, ktoré poručiteľ získal z predaja zdedených nehnuteľností a s ktorými žalovaná 1/ disponovala v čase smrti

poručiteľa a rodinný dom, ktorý bol z týchto finančných prostriedkov zakúpený počas trvania manželstva, nepatria do dedičstva po poručiteľovi z dôvodu darovania celej finančnej čiastky žalovanej 1/. 42. V tejto súvislosti súd prvej inštancie správne vyhodnotil aj výpoveď žalovanej 1/ ako rozporuplnú a nevierohodnú, a to najmä vo svetle jej výsluchu v trestnom konaní 18.4.2011, keď nevedela hodnoverne vysvetliť, prečo v rámci svojho výsluchu vypovedala o tom, že ide o finančné prostriedky jej manžela, resp. uviedla, že ide o jeho dedičstvo a vo svojej výpovedi v trestnom konaní ani raz neuviedla, že by jej tieto finančné prostriedky poručiteľ daroval, resp. že ide o finančné prostriedky v jej vlastníctve a tvrdenia o darovaní začala uvádzať neskôr (z uznesenia OR PZ v Bratislave z 19.9.2014, ČSV: ORP-243/1-OVKB4-2011, ktoré je súčasťou súdneho spisu vyplýva, že tvrdenie o darovaní uviedla právna zástupkyňa žalovanej 1/ až v sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia, pozn. odvolacieho súdu). Neobstojí tvrdenie žalovanej 1/, že v trestnom konaní vypovedala ako laik. Aj laik totižto nepochybne rozumie pojmu darovanie a jeho právnym následkom. Ak by preto vôľa poručiteľa a žalovanej 1/, ktorá mala byť naplnená poukázaním výťažku z predaja zdedených nehnuteľností na účet žalovanej skutočne smerovala k darovaniu finančných prostriedkov, zodpovedalo by logike veci a racionálnemu správaniu sa žalovanej 1/ ako priameho účastníka toho právneho vzťahu, že by sa odpočiatku bránila tvrdením, že finančné prostriedky z predaja zdedených nehnuteľností jej poručiteľ daroval. To však neurobila nielen pri výsluchu v trestnom konaní 18.4.2011, kde uvádzala, že po manželovej smrti za ňou prišli neznámi muži, ktorí od nej pod hrozbou zbrane a fyzickej likvidácie jej detí žiadali peniaze, ktoré mala k dispozícii ako dedičstvo J. E. (odsek 45 napadnutého rozsudku) a tiež, že prišla o všetky finančné prostriedky po manželovi, ktoré po jeho smrti ostali na jej účte (odsek 45 napadnutého rozsudku), ale ani v dedičskom konaní (viď zápisnice z pojednávaní v dedičskom konaní), kde jej právna zástupkyňa na žiadosť dedičov, aby kúpna cena získaná poručiteľom z predaja zdedených nehnuteľností bola zahrnutá do dedičstva uviedla, že pozostalá manželka nemá vedomosť o tom, že poručiteľ vlastnil ku dňu smrti takúto finančnú čiastku a rodinný dom netvorí predmet dedenia, o čom má písomné vyhlásenie podpísané poručiteľom. Na ďalšom pojednávaní v dedičskom konaní jej právna zástupkyňa zopakovala, že nemá vedomosť o tom, že poručiteľ vlastnil ku dňu smrti takúto finančnú sumu a predmetné zostatky sa nachádzajú na účte a vkladnej knižke, ktoré pozostalá manželka vlastnila pred vznikom manželstva. Uvedené pritom žalovaná 1/ uvádzala napriek tomu, že v trestnom konaní bolo zistené, že krátko po smrti poručiteľa mala vo svojej dispozícii 643.962,03 eura, ktorá suma musela pochádzať z predaja zdedených nehnuteľností, keďže netvrdila a ani nepreukazovala iný pôvod týchto peňazí. Ak by tiež bolo pravdivé tvrdenie žalovanej 1/ o darovaní, nepotrebovala by (ako bolo zistené v trestnom konaní), aby jej Monika Šark?ziová podpisovala čestné prehlásenie zo 7.5.2007 o tom, že jej zapožičala hotovosť 5.000.000,Sk za účelom zakúpenia rodinného domu v Bratislave, čím - podľa jej vlastných slov - chcela „zakryť“, že dom bol zakúpený z finančných prostriedkov, ktoré dedičstvom a následným predajom nehnuteľnosti nadobudol poručiteľ, najmä ak jej poručiteľ mesiac pred smrťou mal odovzdať čestné prehlásenie z 2.4.2008, ktoré má potvrdzovať, že finančné prostriedky jej daroval. 43. Pokiaľ žalovaní v odvolaní uvádzali, že tvrdenia o darovaní žalovaná 1/ použila aj v trestnom konaní, pričom poukazovali na uznesenie KP Bratislava č. k. 1Kv 47/11-6, zo dňa 26.6.2011, ako aj na to, že spis z trestného konania bol zapožičaný do tohto konania, odvolací súd uvádza, že skutočnosť, že trestný spis bol zapožičaný do konania z obsahu spisu ani z odôvodenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva a uznesenie KP Bratislava č. k. 1Kv 47/11-6, zo dňa 26.6.2011 nie je súčasťou súdneho spisu. Z trestného konania bolo súdu prvej inštancie ako dôkaz predložené iba uznesenie OR PZ ČVS: ORP-243/1-OVK-B4-2011 z 19.9.2014 a zápisnica o výsluchu žalovanej 1/ z 18.4.2011 na OR PZ v Bratislave. Naviac žalovaní nedôvodne vyčítajú súdu prvej inštancie, že nesprávne uviedol, že žalovaná 1/ použila prvýkrát na svoju právnu obranu „darovanie“ až v tomto konaní, nakoľko takýto záver z odôvodnenia súdu prvej inštancie vôbec nevyplýva. Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaná nevedela uspokojujúco (hodnoverne) vysvetliť, prečo v rámci svojho výsluchu v trestnom konaní v roku 2011 (zápisnica o výsluchu z 18.4.2011, pozn. odvolacieho súdu) vypovedala o tom, že ide o finančné prostriedky jej manžela, resp. uviedla, že ide o jeho dedičstvo a vo svojej výpovedi (pri tomto výsluchu, pozn. odvolacieho súdu) v trestnom konaní pritom ani raz neuviedla, že by jej tieto finančné prostriedky poručiteľ daroval, resp. že ide o finančné prostriedky v jej vlastníctve; tvrdenia o darovaní začala uvádzať neskôr. A ako už bolo uvedené vyššie, z uznesenia OR PZ v Bratislave z 19.9.2014, ČSV: ORP-243/1-OVK-B4-2011, ktoré je súčasťou súdneho spisu vyplýva, že tvrdenie o darovaní uviedla právna zástupkyňa žalovanej 1/ až v sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia.

44. Vo vzťahu k čestnému prehláseniu z 2.4.2008, keď z tohto má byť zrejmé, že poručiteľ len deklaroval existujúci stav, t. j. že žalovaná 1/ bola už predtým výlučným vlastníkom poručiteľom darovanej celej masy peňazí, pretože k inému darovaniu zo strany poručiteľa nedošlo, odvolací súd predovšetkým uvádza, že čestné prehlásenie o darovaní nič nehovorí a len samotné vyhlásenie (súhlas) jedného z manželov, že určitá vec, obstaraná druhým z manželov za trvania bezpodielového spoluvlastníctva manželov, z jeho výlučných zdrojov, do bezpodielového spoluvlastníctva nepatrí, nie je právne relevantné, ak podľa zákonnej úpravy bezpodielového spoluvlastníctva do bezpodielového spoluvlastníctva patrí (podobne rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 27.4.2010, sp. zn. 22 Cdo 1387/2008). 45. K posúdeniu dôkazného bremena týkajúceho sa popretia pravosti čestného prehlásenia z 2.4.2008, ktoré súd prvej inštancie vyhodnotil v neprospech žalobcov (odsek 84 napadnutého rozsudku), odvolací považuje za potrebné tiež uviesť, že listina je pravá, ak pochádza od vystaviteľa a je ním tiež podpísaná. Ak je listina pravá, nie je sfalšovaná alebo pozmenená, dokazuje, že vystaviteľ prejavil vôľu o obsahu v listine zachytenom, poprípade urobil vyhlásenie v listine obsiahnuté. Popretie pravosti listiny zahrňuje v sebe implicitne aj tvrdenie, že údajný vystaviteľ listinu nepodpísal ani nevystavil; ďalšie tvrdenia potom spravidla neprichádzajú do úvahy. Takéto popretie je preto dostatočne relevantné k tomu, aby pravosť listiny musela byť dokazovaná; bremeno tvrdenia i bremeno dôkazné ohľadne pravosti listiny je na tom, kto z pravosti listiny pre seba vyvodzuje priaznivé právne dôsledky (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 24.2.2010, sp. zn. 4 Cdo 13/2009). 46. Iné dôsledky, než popieranie pravosti má popretie jej pravdivosti. Pravdivosťou listiny treba rozumieť to, že obsah listiny (to, čo je v listine uvedené, o čom svedčí jej obsah) zodpovedá skutočne vôli konajúceho. V súvislosti s hodnotením pravdivosti listiny, ktorá je súkromnou listinou treba poukázať na § 205 C. s. p. v ktorom je upravené hodnotenie verejnej listiny tak, že listiny vydané orgánmi verejnej moci v medziach ich právomoci, ako aj listiny, ktoré sú osobitným predpisom vyhlásené za verejné, potvrdzujú pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo potvrdzuje, ak nie je dokázaný opak. Ide o tzv. prejav legálnej dôkaznej teórie, pričom pri hodnotení dôkazu súkromnou listinou je potrebné postupovať podľa § 191 ods. 1 C. s. p., ktorý vyjadruje zásadu voľného hodnotenia dôkazov, podľa ktorej dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. 47. V prejednávanej veci, to však boli práve žalovaní, ktorí na preukázanie svojich tvrdení o skutočnosti vylučujúcej spornú finančnú čiastku a nehnuteľností z dedičstva po poručiteľovi, t. j. o skutočnosti, že finančné prostriedky, ktoré poručiteľ získal predajom zdedených nehnuteľností boli darované žalovanej 1/, predkladali čestné prehlásenie z 2.4.2008, ktoré mal vyhotoviť a podpísať poručiteľ. Boli to teda žalovaní, ktorí z pravosti tejto listiny pre seba vyvodzovali priaznivé právne dôsledky. Pokiaľ potom žalobcovia popierali pravosť tejto listiny, implicitne toto tvrdenie zahŕňa aj tvrdenie, že poručiteľ neprejavil vôľu o obsahu v listine zachytenom; ďalšie tvrdenia - ako už bolo uvedené vyššie - potom spravidla neprichádzajú do úvahy. Takéto popretie je dostatočne relevantné k tomu, aby pravosť listiny musela byť dokazovaná; bremeno tvrdenia i dôkazné bremeno ohľadne pravosti listiny však bolo na žalovaných, ktorí listinu predložili, a ktorí z pravosti tejto listiny pre seba vyvodzovali priaznivé právne dôsledky, teda skutočnosť, že sporné nehnuteľnosti a tiež finančná čiastka nepatria do dedičstva po poručiteľovi. 48. Bez ohľadu na vyššie uvedené, odvolací súd uvádza, že hoci súd prvej inštancie vychádzal z toho, že predmetné čestné prehlásenie bolo podpísané poručiteľom, teda potvrdzuje pravdivosť vyhlásenia v ňom uvedenom, stotožňuje sa so žalobcami, že o pravosti tejto listiny (bez ohľadu na to, že pravosť listiny nebolo možné preskúmať, nakoľko žalovaná 1/ originál listiny nemá k dispozícii), možno mať dôvodnú pochybnosť najmä s ohľadom na rozporuplné vyjadrenia žalovanej v trestnom konaní, ako aj jej snahu čestným prehlásením o pôžičke, ktoré podpísala F. Š.? „zakryť“, že dom bol zakúpený z finančných prostriedkov, ktoré dedičstvom a následným predajom nehnuteľnosti nadobudol poručiteľ, a tiež v súvislosti s jej ďalším vyjadrením v trestnom konaní a síce, že keď prišla o všetky finančné prostriedky po manželovi, ktoré po jeho smrti ostali na jej účte, a keďže nechcela prísť aspoň o rodinný dom, tak pred Okresným súdom Bratislava IV prostredníctvom svojej právnej zástupkyne vyhlásila, že dom bol kúpený z jej finančných prostriedkov. K výberom finančných prostriedkov z účtu žalovanej 1/ v súvislosti s udalosťou, pri ktorej mala prísť o všetky finančné prostriedky pritom došlo v mesiaci september 2008 (konkrétne 2.9.2008 a 16.9.2008, viď odsek 37 napadnutého rozsudku); následne 6.10.2008 nechala žalovaná 1/ u notára overiť originál listiny - čestné prehlásenie z 2.4.2008. Tento opis udalostí teda nie je v súlade s tým, že poručiteľ mal žalovanej 1/ odovzdať čestné prehlásenie z

2.4.2008 už mesiac pred smrťou (poručiteľ zomrel 9.8.2008) a teda v čase kedy prišla o všetky finančné prostriedky už týmto čestným vyhlásením disponovala a tiež s tým, že pokiaľ pohnútkou žalovanej 1/ k tomu, aby prostredníctvom svojej právnej zástupkyne v dedičskom konaní vyhlásila, že rodinný dom bol zakúpený z jej finančných prostriedkov mala byť udalosť, pri ktorej mala prísť o všetky finančné a nechcela prísť aspoň o rodinný dom, potom si zjavne musela byť vedomá toho, že rodinný dom patrí do dedičstva po poručiteľovi. A hoci tiež v trestnom konaní uviedla, že čestné prehlásenie z 2.4.2008 v skutočnosti vyhotovil jej manžel a malo byť vyhotovené za tým účelom, aby ona a jej deti v budúcnosti o dom neprišli, nie je tiež zrejmé, z akého dôvodu toto čestné prehlásenie poručiteľ odovzdal žalovanej 1/ až mesiac pred svojou smrťou a nie už pri nadobúdaní spornej nehnuteľnosti. 49. Na margo námietky žalovaných, že súd nemal uveriť svedkovi F. U. (brat poručiteľa), ktorý vo svojej výpovedi uviedol, že poručiteľ nemal úmysel darovať všetky finančné prostriedky žalovanej 1/, pretože ich chcel jednak investovať, jednak nimi chcel zabezpečiť bývanie pre svoje deti, pretože o predmete sporu sa dozvedel od žalobkýň, s ktorými je v blízkom príbuzenskom vzťahu a táto skutočnosť významne preukazuje jeho zaujatosť a účelové konštrukcie, odvolací súd uvádza, že podľa konštantnej judikatúry najvyššieho súdu platí, že súd vyhodnocuje vierohodnosť svedeckej výpovede spravidla s prihliadnutím na (i) vzťah svedka k stranám konania a prejednávanej veci; (ii) rozumovú a duševnú úroveň svedka; (iii) okolnosti, ktoré sprevádzali svedkovo vnímanie sledovaných skutočností a na spôsob reprodukcie týchto skutočností; (iv) správanie svedka pri výsluchu (presvedčivosť, istota, plynulosť výpovedi, ochota odpovedať na otázky a pod.); (v) poznatky získané na základe hodnotenia iných dôkazov (do akej miery je výpoveď svedka súladná s inými dôkazmi, či im neodporuje, poprípade, či sa vzájomne nedoplňujú). Z povahy veci je pritom zrejmé, že svedok, ktorý vypovedá pred súdom nebude vždy neutrálny. Svedok spravidla má nejaké príbuzenské a spoločenské vzťahy, určité názory, potreby či záujmy. Tieto vzťahy či záujmy sa môžu viazať aj k stranám konania či k prejednávanej veci a je prirodzené, že môžu ovplyvniť jeho svedeckú výpoveď. Súd by sa mal preto vždy pokúsiť identifikovať túto skutočnosť a zohľadniť ju pri hodnotení svedeckej výpovede. Samotný vzťah svedka (napr. príbuzenský či zamestnanecký) k jednej zo strán však nemôže byť sám osebe dôvodom pre diskvalifikáciu výpovede takéhoto svedka. 50. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že by sa súd prvej inštancie pri hodnotení svedeckej výpovede neriadil vyššie uvedenými postupmi a pravidlami hodnotenia svedeckej výpovede. Naopak, opätovne možno poukázať na rozporuplné vyjadrenie žalovanej 1/ v odvolaní, kde uvádzala, že poručiteľ sa so svedkom F. U. vôbec nestretával a podpis kúpnej zmluvy z 20.7.2007 riešil sám osobne u notára, pričom ale vo svojej výpovedi (odsek 49 napadnutého rozsudku) uviedla, že svedok bol u nich raz v súvislosti s predajom pozemku. Odvolací súd zároveň poukazuje aj na to, že o skutočnosti, že poručiteľ sa so svedkom F. U. museli stretávali, čo súčasne nevylučuje, že sa rozprávali aj o tom, aké plány mal poručiteľ s finančnými prostriedkami, ktoré získal predajom zdedených nehnuteľností, svedčí aj to, že spolu (medzi sebou) riešili aj iné pozemky, ktoré získali dedením, keď poručiteľ uzavrel so svedkom F. U. 20.9.2007 dve darovacie zmluvy (odsek 40 a 41 napadnutého rozsudku), na základe ktorých poručiteľ daroval F. U. svoje podiely na zdedených nehnuteľnostiach. 51. Odvolací súd napokon v súlade so žalobcami zastáva tiež ten právny názor, že ak by aj poručiteľ chcel finančné prostriedky získané predajom nehnuteľností nadobudnutých dedením darovať manželke (žalovanej 1/), k platnému darovaniu by mohlo dôjsť iba na základe písomne uzavretej darovacej zmluvy, keďže podľa § 628 Občianskeho zákonníka v prípade hnuteľných vecí, darovacia zmluva musí byť uzavretá písomne, ak nedôjde k odovzdaniu a prevzatiu veci. Odvolací súd je toho názoru, že v prípade, aký nastal v súdenej veci, ani v širšom ponímaní výkladu pojmov definujúcich darovaciu zmluvu nemožno hovoriť o naplnení podmienky odovzdania veci, keď v danom prípade nedošlo k prevodu z účtu darcu na účet obdarovaného (išlo o zaplatenie kúpnej ceny kupujúcim, kde platobným miestom bol účet žalovanej 1/), a ani k inému „symbolickému“ odovzdaniu a prevzatiu finančných prostriedkov, z ktorého by bolo možné jednoznačne dospieť k záveru, že došlo k darovaniu. 52. Pokiaľ žalovaní vo svojich vyjadreniach v priebehu odvolacieho konania začali tvrdiť, že k darovaniu došlo dvoma konkludentnými darovacími úkonmi, a to toho, ktorý sa týkal masy peňazí, ktoré poručiteľ získal z výťažku z predaja zdedených nehnuteľností na základe kúpnej zmluvy z 20.7.2007, za ktoré získal 32.414.250,- Sk (1.075.955 eur) a druhý sa týkal masy peňazí, ktoré poručiteľ získal z predaja zdedených nehnuteľností na základe darovacích zmlúv z 20.9.2007, ktoré ale boli odplatnými právnymi úkonmi, a za ktoré získal od brata F. U. sumu 5.000.000,- Sk (165.969,60 eura) (pri výsluchu na OR PZ v Bratislave 18.4.2011 pritom žalovaná 1/ uviedla, že sumu 5.000.000,- Sk jej dal manžel za účelom vkladu

na jej účet, pričom nevie odkiaľ tieto finančné prostriedky pochádzali a vo svojich vyjadreniach v priebehu konania opakovane uvádzala, že poručiteľ mal svoj vlastný účet, na ktorom mal a disponoval s peniazmi, ktoré získal prevodom iných nehnuteľností), pričom tiež poukazovali na to, že časť týchto finančných prostriedkov bola v priebehu trvania manželstva skonzumovaná (nákup kompletného zariadenia novej nehnuteľnosti, vybavenia novej domácnosti, cena záhradného nábytku a vybavenia), odvolací súd uvádza, že ide o novoty v odvolacom konaní a v tejto súvislosti bližšie poznamenáva, že koncepcia odvolacieho konania v civilnom sporovom konaní vychádza z tzv. neúplného apelačného systému. Neúplnosť apelácie znamená, že právo odvolateľa použiť v odvolacom konaní prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie sú obmedzené, pretože základom pre neskôr - v odvolacom konaní vznesené námietky - sa nemôžu stať prostriedky procesnej obrany a procesného útoku (§ 149 C. s. p.), ktoré neboli uplatnené v konaní na súde prvej inštancie, a s ktorými sa z tohto dôvodu súd prvej inštancie nemal dôvod zaoberať, či venovať im v napadnutom rozhodnutí akúkoľvek pozornosť. Odvolacia argumentácia v podobe nových skutočností a dôkazov je prípustná len za splnenia zákonom stanovených podmienok. Právo na uvedenie prípadných novôt bude podmienené tým, že odvolateľ prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené na súde prvej inštancie, nemohol uplatniť na súde prvej inštancie bez svojej viny. Ak tento predpoklad úspešne nesplní, na novoty odvolací súd nemôže prihliadnuť. Na diskvalifikáciu novoty postačí opomenutie jej neskoršieho uvedenia a zavinenie z nedbanlivosti. Žalovaní v podanom odvolaní nekonkretizujú dôvod uplatnenia novôt v odvolacom konaní podľa § 366 C. s. p. <aspi://module='ASPI'&link='160/2015 Z.z.%2523366'&ucin-k-dni='30.12.9999'>a tiež neuvádzajú žiadne skutočnosti, pre ktoré tieto prostriedky procesného útoku nemohli použiť v doterajšom priebehu konania bez svojej viny. Odvolací súd tak na uvádzanie nových skutočností ako aj listinných dôkazov, ktoré žalovaní predložili až v odvolacom konaní a neboli predložené v konaní na súde prvej inštancie neprihliadol. 53. K zamietajúcemu výroku, odvolací súd v súlade s odvolacou argumentáciou žalobcov uvádza, že pokiaľ súd prvej inštancie dospel k (správnemu) záveru, že poukázaním výťažku z predaja zdedených nehnuteľností na účet žalovanej 1/ nedošlo k darovaniu, pretože ak bol bankový účet žalovanej 1/ uvedený v kúpnej zmluve z 20.7.2007, bol iba platobným miestom, potom platí, že aj sporná nehnuteľnosť nadobudnutá žalovanou 1/ počas trvania manželstva, hoc z prostriedkov, ktoré patrili do výlučného vlastníctva druhého z manželov, patrí do BSM a to s poukazom na § 143 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov, a vecí vydaných v rámci predpisov o reštitúcii majetku jednému z manželov, ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve pred uzavretím manželstva alebo ktorému bola vec vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka. 54. K úvahe súdu prvej inštancie, na ktorej založil svoje rozhodnutie o zamietnutí žaloby v časti týkajúcej sa sporných nehnuteľností, a síce, že sporné nehnuteľnosti, ktoré boli zakúpené žalovanou 1/ počas trvania manželstva nepatria do dedičstva po poručiteľovi, keď časť finančných prostriedkov, ktoré poručiteľ získal predajom zdedených nehnuteľností, z ktorých bola zaplatená kúpna cena, poručiteľ žalovanej 1/ daroval, čo má preukazovať najmä kúpna zmluva z 2.4.2008, podľa ktorej sporné nehnuteľnosti nadobudla do výlučného vlastníctva iba žalovaná 1/ a čestné prehlásenie poručiteľa, v ktorom vyhlásil, že žalovaná 1/ použila na kúpu sporných nehnuteľností svoje vlastné finančné prostriedky, preto k darovaniu týchto finančných prostriedkov muselo dôjsť niekedy v období od pripísania výťažku z predaja nehnuteľností vo Vinohradoch na účet žalovanej 1/ do 2.4.2008, kedy poručiteľ podpísal čestné prehlásenie, odvolací súd stotožňujúc sa s odvolacou argumentáciou žalobcov v tejto súvislosti zdôrazňuje, že žalovaní svoju procesnú obranu nezaložili na tvrdení, že k darovaniu finančných prostriedkov došlo v období od pripísania výťažku z predaja nehnuteľností vo V. na účet žalovanej 1/ do 2.4.2008, kedy poručiteľ podpísal čestné prehlásenie, ale na tvrdení, že k darovaniu finančných prostriedkov, ktoré žalobca získal predajom nehnuteľností nadobudnutých dedením došlo konkludentne tým, že poručiteľ nechal poukázať výťažok z predaja týchto nehnuteľností na účet žalovanej 1/ (svojej manželky). Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že k darovaniu finančných prostriedkov došlo niekedy v období od pripísania výťažku z predaja nehnuteľností vo V. na účet žalovanej 1/ do 2.4.2008, kedy poručiteľ podpísal čestné prehlásenie, nenáležite tým suploval skutkové tvrdenia v prospech žalovaných, v dôsledku čoho svoje rozhodnutie v žalobu zamietajúcej časti, založil na skutočnostiach a výklade vôle poručiteľa a žalovanej 1/, ktoré žalovanými neboli vôbec tvrdené.

Toho dôsledkom je tiež abstraktný záver súdu prvej inštancie, z ktorého vyplýva konštatovanie, že k uzavretiu darovacej zmluvy muselo dôjsť niekedy v období od pripísania finančnej čiastky na účet žalovanej 1/ do 2.4.2008, kedy poručiteľ podpísal čestné prehlásenie. Súd prvej inštancie teda nielenže neustálil žiaden konkrétny okamih uzavretia darovacej zmluvy, teda neustálil, kedy konkrétne v tomto medziobdobí a akým konkrétnym úkonom mala byť prejavená vôľa poručiteľa darovať žalovanej 1/ časť finančných prostriedkov získaných predajom zdedených nehnuteľností a vôľa žalovanej 1/ tieto finančné prostriedky prijať, ale k ustálenia tohto okamihu pre absenciu skutkových tvrdení zo stany žalovanej 1/ logicky ani nemohol dospieť. Inak povedané, súd prvej inštancie svoje rozhodnutie v tejto časti založil na „preukázaní“ vôle poručiteľa a žalovanej 1/ smerujúcej k uzavretiu darovacej zmluvy, ktorej existenciu ale žalovaná 1/ netvrdila, práve naopak, proti tomuto záveru súdu brojila aj v podanom odvolaní a aj v podanom odvolaní zotrvala na tvrdení, že k darovaniu došlo prevodom kúpnej ceny na jej účet. Ak ale žalovaná 1/ tvrdila, že k darovaniu celej masy finančných prostriedkov došlo poukázaním na jej účet a už od tohto okamihu nakladala s týmito finančnými prostriedkami ako so svojimi vlastnými, nemohla existovať minimálne vôľa žalovanej 1/ neskôr „v období“, ktoré označil súd prvej inštancie prijať finančné prostriedky ako dar. Súd prvej inštancie tak konštatoval existenciu takej vôle poručiteľa a žalovanej 1/, ktorá nebola v konaní tvrdená a preto nemohla byť ani prejavená. Nemožno súhlasiť ani so záverom súdu prvej inštancie, že ak by aj „niekedy v tomto medziobdobí“ došlo k darovaniu, nebola potrebná písomná forma darovacej zmluvy, pretože žalovaná 1/ v čase uzavretia darovacej zmluvy (teda niekedy v období od pripísania finančných prostriedkov na účet žalovanej 1/ do vystavenia čestného prehlásenia poručiteľom 2.4.2008), mala darované finančné prostriedky už vo svojej dispozícii (na svojom účte) a bolo by nadbytočné a v rozpore s praktickým životom, aby poručiteľ najprv tieto peniaze vybral z banky a následne ich fyzicky odovzdal žalovanej 1/ alebo ich previedol na jej bankový účet. Práve pre takýto prípad totižto zákon explicitne a obligatórne upravuje (pod sankciou absolútnej neplatnosti právneho úkonu, § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka), potrebu vyhotovenia písomnej darovacej zmluvy. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti nenáležite poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR z 21.7.2005, sp. zn. 33 Odo 872/2004, nakoľko v tomto rozhodnutí bola riešená úplne iná skutková situácia; najvyšší súd sa v ňom zaoberal otázkou, či k darovaniu dochádza prevodom z účtu darcu na účet určený obdarovaným. K tomuto ale v súdenej veci nedošlo. Tým, že poručiteľ nebol ani majiteľom účtu, na ktorom boli uložené finančné prostriedky z predaja zdedených nehnuteľností a k tomuto účtu nemal ani dispozičné oprávnenie, nemohlo dôjsť k darovaniu ani konaním, ktoré by bolo možné označiť ako „symbolické“ odovzdanie finančných prostriedkov žalovanej 1/. Súd prvej inštancie súčasne ani neidentifikoval žiadne konkrétne konanie poručiteľa, ktoré by bolo možné v ním označenom období považovať za darovanie finančnej čiastky žalovanej 1/. A ako už bolo uvedené vyššie, iba čestné prehlásenie poručiteľa, v ktorom vyhlásil, že žalovaná 1/ použila na kúpu sporných nehnuteľností svoje vlastné finančné prostriedky je bez právnej relevancie, nakoľko iba samotné vyhlásenie (súhlas) jedného z manželov, že určitá vec, obstaraná druhým z manželov za trvania bezpodielového spoluvlastníctva manželov, z jeho výlučných zdrojov, do bezpodielového spoluvlastníctva nepatrí, nie je právne relevantné, ak podľa zákonnej úpravy bezpodielového spoluvlastníctva do bezpodielového spoluvlastníctva patrí (podobne rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 27.4.2010, sp. zn. 22 Cdo/1387/2008). V nadväznosti na § 143 Občianskeho zákonníka je súčasne bez právnej relevancie aj skutočnosť, že v kúpnej zmluve z 2.4.2008 žalovaná 1/ vyhlásila, že sporné nehnuteľnosti nadobúda do výlučného vlastníctva. 55. S ohľadom na vyššie uvedené, odvolacie námietky žalovaných odvolací súd vyhodnotil v ich súhrne ako právne irelevantné, teda také, ktoré neboli spôsobilé privodiť zmenu rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku. A keďže žalovaní v podanom odvolaní ďalej neuviedli žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by preukázali nesprávnosť napadnutého rozhodnutia v tejto časti, odvolací súd ostatné tvrdenia žalovaných uvádzané v odvolaní nepovažoval za podstatné, t. j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade preukázania boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako v napadnutom vyhovujúcom výroku ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil a súčasne po vecnom a právnom zhodnotení veci, v súlade s odvolacou argumentáciou žalobcov dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku je potrebné podľa § 388 C. s. p. zmeniť a žalobe vyhovieť. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku zmenil tak, že určil, že nehnuteľnosti - stavba: rodinný dom, súpisné číslo XXXX, na pozemku parcelné číslo XXX a parcela registra „.: parcelné číslo XXX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 457 m2, zapísané na liste vlastníctva č. XXXX, okres B. D., obec F.Á. Č. X. B., katastrálne územie X. B., patria do dedičstva po poručiteľovi J. E., Z.. XX.X.XXXX, I. X.X.XXXX, Z. B. O. XX, B.

56. O nároku na náhradu trov celého konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 2 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1, ods. 2 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p., tak, že žalobcom 1/ až 4/ priznal proti žalovaným 1/ až 3/ nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, nakoľko boli v spore plne úspešní. 57. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).