Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 3Cob/136/2023 1216201954 28. 05. 2025 JUDr. Marta Šašinková ECLI:SK:KSBA:2025:1216201954.4
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Šašinkovej a členov senátu Mgr. Štefana Zelenáka a Mgr. Radoslava Prutkaya, v právnej veci žalobcu PRELIKA, a.s. Prešov, Protifašistických bojovníkov 4, 080 01 Prešov, IČO: 36 467 782, práv. zast. PALŠA A PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA spol. s r. o., Masarykova 13, 080 01 Prešov, IČO: 36 492 086, proti žalovanému Národná diaľničná spoločnosť, a.s., Dúbravská cesta 14, 841 04 Bratislava, IČO: 35 919 001, práv. zast. advokátskou kanceláriou RUŽIČKA AND PARTNERS s. r. o., Vysoká 2/B, 811 06 Bratislava, IČO: 36 863 360, o zaplatenie 11.920,41 EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 22Cb/50/2016-569 zo dňa 3.4.2023 jednohlasne, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 22Cb/50/2016-569 zo dňa 3.4.2023 p o t v r d z u j e . II. Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. III. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov dovolacieho konania v celom rozsahu. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. zamietol žalobu a vo výroku II. žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 2. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal od žalovaného náhrady škody v sume 11 920,41 EUR s príslušenstvom, ktorá žalobcovi vznikla tým, že tento v období od 6.2.2012 do 28.5.2012, od 1.1.2014 do 31.12.2014, od 1.1.2015 do 31.1.2015 a od 1.1.2016 do 31.1.2016 vykonával úhrady mýtnych poplatkov, ktoré žalovaný navýšil tým, že vozidlo žalobcu s hmotnosťou presne 12 ton zaradil do vyššej kategórie ,,12 t a viac", pričom spornou medzi stranami bola práve oprávnenosť zaradenia vozidla žalobcu do vyššej kategórie mýta (z kategórie 1 do kategórie 2). Zároveň bola vodičovi žalobcu udelená pokuta v blokovom konaní vo výške 120,-Eur za nesprávnu registráciu vozidla do nižšej kategórie od 3,5 do 12 ton. Súčasne bola vodičovi vystavená faktúra na sumu 56,94 Eur, ktorú mal vodič uhradiť v prospech žalovaného ako doplatok mýta. 3. Žalovaný sa vo vyjadrení k žalobe opieral o zákon č. 474/2013 Z. z. o výbere mýta za užívanie vymedzených úsekov pozemných komunikácií a o nariadenie vlády SR č. 497/2013 Z. z., ktorým sa ustanovuje spôsob výpočtu mýta, výška sadzby mýta a systém zliav zo sadzieb mýta za užívanie vymedzených úsekov pozemných komunikácií (obidve právne normy sú účinné od 01.04.2014). Poukázal na dôvodovú správu k uvedenému zákonu, podľa ktorej pre jednoznačnosť výkladu vozidlá s hmotnosťou presne 12 t patria do vyššej kategórie spoplatnenia, t.j. do kategórie 12 t (vrátane) a viac. Zdôraznil, že podľa základných právno-metodologických a právno-teoretických pravidiel pri výklade
právnej normy platí, že ak sa pri aplikácii práva podarí v zákone samotnom zistiť zákonodarcom sledovaný účel, je výsledok tohto zistenia záväzný. Doplnil, že príloha č.4 uvedeného nariadenia je kvôli matematickému znaku „>“ v nesúlade s ustanovením § 4 zákona č. 474/2013 Z. z., preto v prípade kolízie dvoch právnych noriem má prednosť tá s vyššou právnou silou. 4. Súd prvej inštancie poukázal na ust. § 5 zák. č. 25/2007 Z.z. o elektronickom výbere mýta za užívanie vymedzených úsekov pozemných komunikácií účinného do 31.12.2013, podľa ktorého sadzba mýta za 1 km vymedzeného úseku cesty sa určí pre kategórie vozidiel od 3,5 t do 12 t celkovej hmotnosti vozidla, 12 t a viac celkovej hmotnosti vozidla a motorových vozidiel umožňujúcich prepravu viac ako deviatich osôb vrátane vodiča. Spôsob výpočtu sadzby mýta musí zohľadňovať najmenej emisnú triedu EURO a počet náprav vozidla. 5. Súd ďalej poukázal na ust. § 9 ods. 1 zák. č. 25/2007, § 1 ods. 1 , § 2 ods. 1, ods. 2, ods. 3 nariadenia vlády SR č. 350/2007 účinného do 31.12.2013, ktorým sa ustanovuje výška sadzby mýta za užívanie vymedzených úsekov pozemných komunikácií, Prílohu č. 3 nariadenia vlády, § 4 ods. 1 , § 35 ods. 1 zák. č. 474/2013 Z.z. o výbere mýta, § 1, § 2 nariadenia vlády SR č. 497/2013 Z.z., ktorým sa ustanovuje spôsob výpočtu mýta, Prílohu č. 4 nariadenia vlády a § 451 ods. 1 ods. 2 OZ. 6. Z odôvodnenia rozhodnutia ďalej vyplýva, že rozsudkom č. k. 22Cb/50/2016-253 z 28.01.2019/ v poradí prvým/ súd prvej inštancie žalobu zamietol, čo Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 3Cob/105/2019-359 z 15.01.2020 potvrdil. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne Krajský súd v Bratislave rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 28.1.2019 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že sa musí vysporiadať s rozhodnutím v skutkovo a právne obdobnej tej istej veci (iné obdobie) vedenej na tunajšom súde pod sp. zn. 23Cb/28/2012 a svoj prípadný odklon od právnych záverov prijatých v rozhodnutiach tunajšieho súdu sp. zn. 23Cb/28/2012 a Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Cob/114/2013, ktorými súd žalobcovi vyhovel a konanie je právoplatne skončené, presvedčivo a dôkladne zdôvodniť. 7. Súd prvej inštancie po opätovnom preštudovaní obsahu spisu a rozhodnutí vydaných v konaní pod sp. zn. 23Cb/28/2012, ako aj rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Cob/114/2013 dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná a nemá oporu v zákone. Predmetom žaloby je náhrada škody v sume 11.920,41 Eur s príslušenstvom, ktorá žalobcovi vznikla tým, že žalobca v období od 06.02.2012 do 28.05.2012, od 01.01.2014 do 31.12.2014, od 01.01.2015 do 31.12.2015 a od 01.01.2016 do 31.01.2016 vykonával úhrady mýtnych poplatkov, ktoré žalovaný navýšil tým, že vozidlo žalobcu s hmotnosťou 12 t zaradil do vyššej kategórie „12 t a viac“. Spornou medzi subjektmi konania bola práve oprávnenosť zaradenia vozidla žalobcu do vyššej kategórie mýta (z kategórie 1 do kategórie 2). V danom prípade súd vychádzal zo znenia zákona č. 25/2007 Z.z. o elektronickom výbere mýta za užívanie vymedzených úsekov pozemných komunikácií, ktorý bol účinný do 31.12.2013, nariadenia vlády č. 350/2007 Z. z., ktorým sa ustanovuje výška sadzby mýta za užívanie vymedzených úsekov pozemných komunikácií a ktoré bolo účinné do 31.12.2013, ako aj zo znenia zákona č. 474/2013 Z. z. o výbere mýta za užívanie vymedzených úsekov pozemných komunikácií, účinného od 01.01.2014, ktorým došlo k zrušeniu zákona č. 25/2007 Z. z. a nariadenia vlády č. 350/2007 Z. z. a vychádzal aj z nariadenia vlády č. 497/2013 Z. z., ktorým sa ustanovuje spôsob výpočtu mýta, výška sadzby mýta a systém zliav zo sadzieb mýta za užívanie vymedzených úsekov pozemných komunikácií, v znení účinnom od 01.01.2014 do 31.12.2016. 8. V uvedených právnych predpisoch mal súd prvej inštancie za to, že je dostatočne presne stanovené, do akej kategórie spoplatnenia patria vozidlá, ktoré majú presne 12 ton. Zákon č. 25/2007 Z. z., ako aj č. 474/2013 Z. z. kategorizujú vozidlá pre výber mýta na vozidlá od 3,5 ton (3500 kg) do 12 ton (12 000 kg) celkovej hmotnosti (t.j. s najväčšou prípustnou celkovou hmotnosťou) a na vozidlá s (najväčšou prípustnou) celkovou hmotnosťou 12 ton (12 000 kg a viac). Obdobne sú vozidlá kategorizované aj vo vykonávacích predpisoch k zákonu o výbere mýta (nariadenie vlády č. 350/2007 Z. z. a č. 497/2013 Z. z.). Súd mal s poukazom na citované zákonné ustanovenia za to, že ak má vozidlo rovných 12 ton a viac, patrí do vyššej kategórie spoplatnenia. Súd si obidva zákony o výbere mýta vykladá tak, že do prvej kategórie spoplatnenia spadajú vozidlá s najväčšou prípustnou hmotnosťou 3,5 ton a viac (t. j. vrátane 3500 kg) a do vyššej kategórie spoplatnenia patria vozidlá s najväčšou prípustnou hmotnosťou 12 ton (12 000 kg vrátane) a viac. Pri výklade súd vychádzal z logicko- gramatického, ako aj teleologického (t.j. zákonodarcom sledovaného) výkladu právnej normy. Ak by zákonodarca chcel vyššiu kategóriu pre spoplatnenie mýta určiť pre vozidlá s hmotnosťou vyššou ako 12 ton, v zákone
o výbere mýta by použil slovo „nad 12 ton“ alebo „viac ako 12 ton“, resp. pri nižšej sadzbe by použil „do 12 ton vrátane“. Zo znenia „12 ton a viac (12 000 kg a viac)“ bez pochýb vyplýva, že úmyslom zákonodarcu bolo pod kategóriu 2, teda pod vyššiu sadzbu mýta zaradiť vozidlá, ktoré majú presne 12 ton a viac. Súd pritom poukázal aj na výklad označených ustanovení zákona a nariadenia prezentovaný ministerstvom dopravy, pôšt a telekomunikácii, ako jeho predkladateľom v legislatívnom procese. Z predmetného (hoci právne nezáväzného) výkladu publikovaného na webových stránkach ministerstva vyplýva, že vozidlá s hmotnosťou presne 12 ton a viac sa pre výber mýta zaraďujú do kategórie 2. Taktiež súd vychádzal z dôvodovej správy ako súčasti zákona č. 474/2013 Z.z., v ktorej sa k § 4 výslovne uvádza, že pre jednoznačnosť výkladu vozidlá s hmotnosťou presne 12 t patria do vyššej kategórie spoplatnenia, t.j. do kategórie 12 t (vrátane) a viac. V rámci teleologického výkladu zákona súd skúmal, či sa dá zistiť zákonom sledovaný cieľa normatívnej úpravy a odpoveď našiel v dôvodovej správe, ktorá je jeho súčasťou a ktorá jednoznačne v predmetnej veci dáva odpoveď na spornú otázku v tomto konaní. Podľa nej bolo nepochybným zámerom zákonodarcu zaradiť vozidlá s hmotnosťou 12 000 kg do vyššej kategórie spoplatnenia. Dôvodová správa (ako dôležitý sprievodný dokument návrhu právneho predpisu) je základným dokumentom vysvetľujúcim dôvody novej právnej úpravy. Kým všeobecná časť dôvodovej správy vysvetľuje základné myšlienky a ciele novej právnej úpravy vo všeobecnej rovine, osobitná časť dôvodovej správy (napr. vysvetlenie k § 4) sa sústreďuje na jednotlivosti. Aj keď dôvodová správa nie je prameňom práva a nemá záväzný charakter, nemožno opomenúť jej explanačný význam, o ktorý možno oprieť argumentáciu v súvislosti s aplikáciou a výkladom právnej normy. Súd tiež zdôraznil, že podľa základných právno-metodologických a právno-teoretických pravidiel pri výklade právnej normy platí, že ak sa pri aplikácii práva podarí v zákone samotnom zistiť zákonodarcom sledovaný účel, je výsledok tohto zistenia záväzný. Na druhej strane súd považoval za potrebné uviesť, že Príloha č. 3 nariadenia vlády č. 350/2007 Z. z. a Príloha č. 4 nariadenia vlády č. 497/2013 Z. z. sú v rozpore so zákonmi, ktoré vykonávajú (č. 25/2007 a č. 474/2013 Z. z.), nakoľko sa v nich pri spôsobe výpočtu mýta uvádza kategória vozidiel 3,5 - 12 ton (3500 kg - 12 000 kg) a kategórie vozidiel > 12 ton (12 000 kg). Uvedené matematické znamienko „>“ navodzuje dojem, že do vyššej kategórie vozidiel patria tie s hmotnosťou vyššou ako 12 000 kg. Súd v danom prípade mal za to, že ak je vykonávací právny predpis - nariadenie vlády v kolízii so zákonom, prednosť má v danom prípade právna norma s vyššou právnou silou, teda zákon. Súd preto pri právnom posúdení veci vychádzal priamo zo zákona (č. 25/2007 a 474/2013 Z. z.) a dospel k záveru, že vozidlo žalobcu s celkovou prípustnou hmotnosťou 12 ton bolo správne zaradené v kategórií 12 ton a viac a bola mu účtovaná správna výška mýta. Žalovaným prijaté mýto bolo preto prijaté v súlade s právnymi predpismi upravujúcimi výber mýta. Žalované plnenie nepredstavuje bezdôvodné obohatenie, a preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. 9. Konajúci súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu, že zo stanoviska Európskej komisie sp. zn. K(1010)1238 zo dňa 29.03.2010 vzhľadom na matematické znamienka nachádzajúce sa pred vymedzením váhy vozidiel vyplýva, že vozidlo žalobcu patrí do kategórie č. 1. Predmetný matematický znak môže byť prejavom legislatívnej nedôslednosti, pričom samotné stanovisko Európskej komisie a ani smernice, na ktoré sa žalobca v priebehu konania odvolával, nie sú priamo záväzné. Pokiaľ ide o žalobcom doložený Návod na obsluhu palubnej jednotky platný od 01.01.2010, tento je pre prevažnú časť uplatnenej náhrady škody neaktuálny, nakoľko v Návode platnom od 01.05.2014 je pri hmotnostných kategóriách vozidiel správne uvedený znak „> -“, čiže rovný alebo väčší (ako 12 t). 10. Súd ďalej uviedol, že na jeho právnom názore nič nemení skutočnosť, že uznesením zo dňa 27.05.2016 prerušil konanie do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 23Cb/28/2012 /v obdobnej právnej veci/. Zdôraznil, že zo žiadneho právneho predpisu mu nevyplýva povinnosť osvojiť si závery, ku ktorým dospel súd prvej inštancie a odvolací súd v inom konaní, najmä keď sa tieto navzájom líšili. Súd nebol povinný stotožniť sa s argumentáciou uvedenou v právoplatnom konečnom rozhodnutí, najmä keď táto bola diametrálne odlišná v porovnaní s pôvodným zrušeným rozhodnutím súdu prvej inštancie v konaní pod sp. zn. 23Cb/28/2012. 11. Súd prvej inštancie preto zotrval na svojom tvrdení, že právoplatné konečné rozhodnutie v obdobnej veci vydané v konaní pod sp. zn. 23Cb/28/2012 a právne názory v ňom vyslovené je záväzné len pre to konanie, ktorého sa týka. V odvolaním napadnutej veci /B2-22Cb/50/2016/ súd žalobu zamietol opierajúc sa o relevantné a aktuálne právne predpisy a dôvody svojho rozhodnutia náležite objasnil, čo jasne a zrozumiteľne vyplýva z bodu 6. a 7. tohto rozsudku. Súd dostatočne vysvetlil, prečo žalovaný nárok nemá oporu v právnych predpisoch (zák. č. 25/2007 Z. z., nar. vlády č. 350/2007 Z. z., zák. č. 474/2013 Z. z., nar. vlády č. 497/2013 Z. z.), zdôvodnil, akým postupom dospel k výkladu zákona (logicko-gramatický,
aj teleologický výklad, výklad prezentovaný ministerstvom, dôvodová správa), ako aj ozrejmil dôvody ako postupovať pri kolízii právnych noriem (prednosť má tá s vyššou právnou silou). Uvedené dôkladné zdôvodnenie rozhodnutia súd zároveň považuje za argumentáciu, prečo sa odklonil od právoplatného konečného rozhodnutia v spore vedenom pod sp.zn. 23Cb/28/2012. 12. Súd prvej inštancie uviedol, že sa stotožnil s argumentáciou súdu uvedenou v pôvodnom (neskôr zrušenom) rozsudku č. k. 23Cb/28/2012-107 z 30.04.2013. Súd v ňom vychádzal z právnych predpisov (zák. č. 25/2007 Z. z., nar. vlády č. 350/2007 Z. z.) platných a účinných v rozhodnom čase, čiže v období od 26.05.2011 do 22.11.2011, pričom postupoval taktiež na základe logicko-gramatického a teleologického výkladu právnych noriem, ako aj výkladu prezentovaného ministerstvom. Obrat nastal až pri uznesení odvolacieho súdu č. k. 8Cob/114/2013-125 z 13.08.2015, ktorý na rozdiel od prvoinštančného súdu, ako aj argumentácie pôvodného rozsudku v tomto konaní vychádzal z Prílohy č. 3 nariadenia vlády č. 350/2007 Z. z. V uvedenej prílohe sa pri spôsobe výpočtu mýta uvádza kategória vozidiel 3,5 - 12 ton a kategória vozidiel > 12 ton. Súd sa však s touto argumentáciou odvolacieho súdu v obdobnej veci nestotožnil a z tohto dôvodu sa odchýlil od zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Bratislave, nakoľko má za to, že odvolací súd nesprávne vychádzal z Prílohy č. 3 nariadenia vlády č. 350/2007 Z. z., ktoré je v kolízii so zákonom č. 25/2007 Z. z., ktorý má vykonávať. Ak je vykonávací právny predpis - nariadenie vlády v kolízii so zákonom, prednosť má v danom prípade právna norma s vyššou právnou silou, teda zákon. Pri právnom posúdení veci preto súd vychádzal priamo zo zákona. 13. Ako ďalší dôvod, prečo sa odchýlil od uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. k. 8Cob/114/2013-125 z 13.08.2015 konajúci súd uviedol, že pôvodné právne predpisy (zák. č. 25/2007 Z. z., nar. vlády č. 350/2007 Z. z.) boli zrušené a nahradené novými (zák. č. 474/2013 Z. z., nar. vlády č. 497/2013 Z. z.), ktoré sú však vo vzťahu k otázke spornej v tomto konaní úplne totožné. To znamená, že v rozhodnom období relevantnom pre toto konanie (čiže od 06.02.2012 do 28.05.2012 a od 01.01.2014 do 31.01.2016) nebola vôľa u zákonodarcu iniciovať zmenu postupu pri výbere elektronického mýta, teda ani zmeniť znenie právnych predpisov, ktoré určujú zaradenie motorových vozidiel do jednotlivých kategórií. Ako súd uviedol vyššie, ak znenie zákona umožňuje dvojitý výklad, je potrebné skúmať, či sa dá zistiť zákonom sledovaný cieľ normatívnej úpravy, na čo dáva v danom prípade jednoznačnú odpoveď napr. dôvodová správa, či výklad prezentovaný ministerstvom dopravy, ktoré sa však v uznesení Krajského súdu v Bratislave č. k. 8Cob/114/2013-125 z 13.08.2015 vôbec nespomínajú. Krajský súd ďalej v tomto uznesení považuje príklady uvádzané žalobcom za logické a správne: „napr. značka B25 zákaz vjazdu vozidiel, ktorých okamžitá hmotnosť presahuje vyznačenú hranicu, napr. 6 t zakazuje vjazd vozidlám presahujúcim hmotnosť 6 t, a teda vjazd majú povolené vozidlá nielen s hmotnosťou 5,99 t, ale aj 6 t, dopravná značka B31 najvyššia povolená rýchlosť, podľa ktorej ak je najvyššia dovolená rýchlosť 50 km/h, vodič jazdí podľa pravidiel cestnej premávky, ak vedie vozidlo nielen rýchlosťou 49,99 km/h, ale aj v prípade, že ho vedie rýchlosťou 50 km/h“. Uvedené príklady nemajú podľa názoru súdu prvej inštancie žiadnu spojitosť so spornou otázkou, ktorá je podstatná pre meritórne rozhodnutie vzhľadom na relevantnosť príslušných právnych predpisov a ich výkladu, ako bolo súdom prvej inštancie zdôvodnené. 14. Pokiaľ ide o konečné právoplatné rozhodnutie v konaní pod sp. zn. 23Cb/28/2012 (rozsudok č. k. 23Cb/28/2012-302 z 20.02.2017 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k.23Cb/28/2012-379 z 29.01.2019), súd nepovažoval za potrebné dodatočne zdôvodňovať, prečo sa od argumentácie súdu v ňom uvedenej odchýlil, nakoľko toto vychádza z právneho názoru vysloveného v zrušujúcom uznesení Krajského súdu v Bratislave č. k. 8Cob/114/2013-125 z 13.08.2015, ktoré bolo pre súd prvej inštancie záväzné. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. podľa pomeru úspechu vo veci. Keďže v konaní mal plný úspech vo veci žalovaný, súd mu priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu. 15. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) C.s.p. a navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe žalobcu vyhovieť a priznať žalobcovi nárok na náhradu trov celého konania v plnom rozsahu. Podľa žalobcu rozsudok súdu prvej inštancie opakovane vykazuje znaky pomerne neobvyklej a nezvyčajnej sudcovskej svojvôle vo vzťahu k pokynu odvolacieho súdu. Žalobca namietal nesprávne právne posúdenie sporovej vec, ktoré vyplýva z písomného odôvodnenia rozhodnutia, keďže súd prvej inštancie vo vzťahu k právnemu posúdeniu sporu uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal vydania rozhodnutia, titulom náhrady škody. Súd prvej inštancie podľa žalobcu postupoval v rozpore so základnými princípmi Civilného sporového poriadku a civilného konania ako takého. Princíp právnej istoty nielenže nebol v danom spore naplnený, ale došlo k popretiu
Článku 1 Ústavy Slovenskej republiky a základných zásad a princípov civilného sporového konania a ústavného princípu, ktorý garantuje, že súdy budú skutkovo totožné prípady rozhodovať rovnako. 16. Žalobca poukázal na ust. paragrafu 4 zákona č. 474/2013 Z. z. o výbere mýta za užívanie vymedzených úsekov pozemných komunikácií ako aj výklad Nariadenia vlády SR číslo 497/2013 Z. z., ktorým sa ustanovuje spôsob výpočtu mýta, ktoré jasne stanovujú skutočný význam (zmysel) právnej normy a jej zamýšľaného pôsobenia a teda, že vozidlá s najvyššou prípustnou celkovou hmotnosťou presne 12000 kg patria do nižšej hmotnostnej kategórie „od 3500 kg do 12000 kg. Žalobca poukázal na jazykovo-gramatický výklad, teologický výklad a zdôraznil, že pre súd je určujúca záväznosť zákona a nie záväznosť dôvodovej správy predkladateľa zákona vypracovanej pri zákonodarnom procese. Dôvodová správa je dokumentom vysvetľujúcim dôvody novej právnej úpravy. V danom prípade sa navyše úprava nezmenila - zákon upravuje kategórie vozidiel presne tak ako predtým. Zdôraznil, že Dôvodová správa nie je prameňom práva a nemá záväzný charakter. 17. Žalobca má tiež za to, že zákon č. 474/2013 Z. z. o výbere mýta a nariadenia vlády v kolízii nie sú a že predmetný matematický znak nie je prejavom legislatívnej nedôslednosti ako to súd uvádza v odseku č. 7 odôvodnenia rozsudku ,čo je zrejmé aj z grafického znázornenia prílohy nariadenia. Podľa žalobcu, ak sa predkladateľ v dôvodovej správe vyjadril k hmotnostnej kategórii v tom zmysle, že „pre jednoznačnosť výkladu vozidlá s hmotnosťou presne 12 t patria do vyššej kategórie spoplatnenia, t. j. do kategórie 12 t (vrátane) a viac“, tak mal takto postupovať aj pri „jednoznačnosti výkladu“ vo vzťahu ku kategórii 3,5 t až 12 t. Nikto nepochybuje, že pokiaľ má vozidlo kategórie N1 hmotnosť presne 3,5 t že patrí ešte do nižšej skupiny, ktorá platbe mýta nepodlieha. Ide pritom o tú istú situáciu ako pri hmotnosti vozidla presne 12 000 kg. Takýto postup zaradenia vozidla do vyššej kategórie sa prieči zákonu aj jeho samotnému účelu a je na úkor občanov štátu. Takýto postup zaradenia vozidla do vyššej kategórie sa prieči aj právoplatnému Rozsudku Okresného súdu Bratislava II, sp. zn. 26Cb/28/2012 zo dňa 20.02.2017 a jemu predchádzajúcemu Uzneseniu Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 8Cob/114/2013 zo dňa 13.08.2015. 18. Podľa žalobcu sa nemožno obmedziť len na skúmanie problematiky hmotnostných kategórií podľa zákona číslo 474/2013 Z. z. o výbere mýta , ale je potrebné zohľadniť aj znenie napr. nariadenia vlády číslo 140/2009 Z. z., ktorým sa ustanovujú podrobnosti o typovom schvaľovaní motorových vozidiel a ich prípojných vozidiel, systémov, komponentov a samostatných technických jednotiek určených pre tieto vozidlá. Na základe tohto právneho predpisu, ktorým sa prebral právny akt Európskych spoločenstiev - smernica Európskeho parlamentu a Rady 2007/46/ES z 5. septembra 2007, ktorou sa zriaďuje rámec pre typové schválenie motorových vozidiel a ich prípojných vozidiel, systémov, komponentov a samostatných technických jednotiek určených pre tieto vozidlá v platnom znení (ďalej len „smernica“) vláda SR ustanovila požiadavky na schvaľovací postup a všeobecné technické požiadavky na typové schvaľovanie nových motorových vozidiel a ich prípojných vozidiel uvedených v prílohe č. 1 (ďalej len „vozidlo“), systémov, komponentov a samostatných technických jednotiek určených pre tieto vozidlá na účely uľahčenia ich evidencie, uvedenia na trh a do prevádzky v rámci Európskych spoločenstiev ako aj opatrenia na predaj a uvedenie do prevádzky častí a vybavenia určených pre vozidlá schválené podľa tohto nariadenia vlády. Príloha číslo 1 k tomuto nariadeniu vlády jasne definuje kategórie vozidiel na základe ich hmotnosti. Na základe tohto právneho predpisu sú v Slovenskej republike zaraďované vozidlá do určitých kategórií, pričom táto kategória sa im zapisuje aj do Osvedčenia o evidencii vozidla podľa osobitného predpisu. Vychádzajúc zo znenia ustanovení tejto právnej normy s použitím jazykovogramatického výkladu podľa žalobcu jednoznačne vyplýva, že úmyslom zákonodarcu bolo zaradiť nákladné vozidlá, ktoré majú presne 12 000 kg do kategórie N2, teda do nižšej hmotnostnej kategórie, keď uvádza slovné spojenie „neprevyšujúcou 12 000 kg“. Naopak pri vyššej hmotnostnej kategórii uvádza slovné spojenie „prevyšujúcou 12 000 kg“, čo jednoznačne určuje, že do tejto kategórie budú zaradené vozidlá, ktorých hmotnosť je minimálne 12 000 kg a viac. 19. Žalobca s odkazom na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2007/46/ES z 5. septembra 2007, ďalej uviedol, že Slovenská republika ju transponovala do svojho vnútroštátneho práva a jasne stanovila rozdelenie kategórií vozidiel N na základe hmotnosti tak, že v najvyššej kategórii vozidiel N3 sú vozidlá, ktoré majú minimálne 12 000,01 kg a viac. Pokiaľ má vozidlo hmotnosť presne 12 000 kg radí sa do kategórie vozidiel N2. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 1999/62/ES zo 17. júna 1999 o poplatkoch za používanie určitej dopravnej infraštruktúry ťažkými nákladnými vozidlami v čl. 2 stanovila, že „mýto“ znamená platbu špecifickej čiastky za vozidlo, ktoré ubehlo vzdialenosť medzi dvoma bodmi infraštruktúry uvedenej v článku 7 ods. 2. Súčasne v tomto článku upravila, že čiastka
má vychádzať z ubehnutej vzdialenosti a z typu vozidla. Na základe vyššie uvedeného a v zmysle potreby naplnenia eurokonformného výkladu treba podľa žalobcu vychádzať z toho, že kategorizácia vozidiel upravená smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2007/46/ES z 5. septembra 2007 bude vnútroštátnymi orgánmi ochrany práva zohľadňovaná pri výklade ustanovení vnútroštátneho práva. Je vysoko nepravdepodobné a iste aj nežiaduce, aby bolo záujmom zákonodarcu, aby v tom istom štáte dvomi zákonmi rozdielne upravil totožnú kategóriu vozidiel. Žalobca pre úplnosť uviedol, že jeho vozidlo bolo na základe smernice a prostredníctvom nej nariadením vlády zaradené do kategórie nižšej, teda do kategórie N2 (neprevyšujúcou 12 000 kg). Tento údaj je zapísaný aj v Osvedčení o evidencii vozidla, ktoré sa nachádza v súdnom spise. Je preto nemysliteľné, aby vozidlo zaradené do kategórie N2 platilo sadzbu mýta ako vozidlo kategórie N3. 20. Právny výklad ustanovenia paragrafu 4 zákona číslo 474/2013 Z. z. o výbere mýta za užívanie vymedzených úsekov pozemných komunikácií ako aj výklad Nariadenia vlády SR číslo 497/2013 Z. z., ktorým sa ustanovuje spôsob výpočtu mýta, výška sadzby mýta a systém zliav zo sadzieb mýta za užívanie vymedzených úsekov pozemných komunikácií podľa žalobcu teda jasne stanovuje skutočný význam (zmysel) právnej normy a jej zamýšľaného pôsobenia a teda, že vozidlá s najvyššou prípustnou celkovou hmotnosťou presne 12 000 kg patria do nižšej hmotnostnej kategórie „od 3500 kg do 12 000 kg“, pričom odkazujeme na tunajším súdom už rozhodnuté konanie, za tých istých skutkových okolností tak, že žalovaný bol zaviazaný na vydanie bezdôvodného obohatenia. 21. K výroku súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania žalobca uviedol, že súd prvej inštancie sa v rozsudku nezaoberal výnimočnosťou a dôvodmi hodnými osobitného zreteľa, aj keď ide o zákonom danú povinnosť súdu, čo robí rozhodnutie - druhý výrok nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov. Žalobca rešpektuje povinnosť strany v sporovom konaní nahradiť trovy konania podľa zásady úspechu vo veci, no taktiež mu je známe, že výnimočne súd nemusí úspešnému účastníkovi priznať náhradu trov konania, resp. neuloží povinnosť neúspešnému účastníkovi nahradiť trovy konania úspešnému účastníkovi. Zákonodarca aj do novej právnej úpravy prijal ustanovenie paragrafu 257 odsek 1 C.s.p. práve z dôvodu, aby stanovil všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu dôsledkov právnych noriem (tzv. tvrdosti zákona) upravujúcich náhradu trov konania. Súd prvej inštancie, najmä s poukazom na obsah súdneho spisu a na charakter predmetného súdneho sporu, ktorý bol vedený medzi žalobcom a tzv. štátnou akciovou spoločnosťou, kde jediným akcionárom je Slovenská republika zastúpená príslušným rezortným ministerstvom, mal pred rozhodnutím podrobiť skúmaniu existencie zvláštnych okolností hodných osobitného zreteľa, na ktoré je vždy za takejto situácie, ktorá z obsahu súdneho spisu vyplýva, potrebné prihliadnuť. Z dôvodu istoty, ak by sa odvolací súd s odvolacími dôvodmi vo veci samej nestotožnil, žalobca aj ako akýsi „spotrebiteľ“ predmetných služieb štátu na základe zákona poukazuje na výnimočnosť veci pre vyššie uvedené dôvody hodné osobitného zreteľa. 22. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, podľa ktorého závery okresných a krajských súdov nemožno považovať za ustálenú rozhodovaciu prax, preto súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí stricto sensu nepristúpil k „odklonu“ od ustálenej rozhodovacej praxe, ktorý je - v súlade s imperatívom obsiahnutým v § 220 C.s.p. povinný dôkladne odôvodniť. Podľa žalovaného žalobcova požiadavka potreby komparácie právneho posúdenia viac nie je dôvodná, keďže súd prvej inštancie v rozhodnutí dôkladne, presvedčivo a zrozumiteľne odôvodnil svoje závery a tiež sa vysporiadal s „odklonom“ od právnych záverov uvedených v rozhodnutiach Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 26Cb/28/2012 a Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Cob/114/2013 v skutkovo a právne obdobnej veci. Vo vzťahu k rozhodnutiu Krajského súdu, ktorý vychádzal z prílohy č. 3 nariadenia vlády č. 350/2007 Z.z., kde sa pri výpočte mýta uvádza kategória vozidiel 3,5 -12 ton a kategória vozidiel >12 ton sa súd prvej inštancie s touto argumentáciou odvolacieho súdu v obdobnej veci nestotožnil a z tohto dôvodu sa odchýlil od zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Bratislave, nakoľko má za to, že odvolací súd nesprávne vychádzal z prílohy č. 3 nariadenia vlády č. 350/2007 Z. z., ktoré je v kolízii so zákonom č. 25/2007 Z. z., ktorý má vykonávať. Ako súd dôkladne vysvetlil v bode 6. napadnutého rozsudku, ak je vykonávací právny predpis - nariadenie vlády v kolízii so zákonom, prednosť má v danom prípade právna norma s vyššou právnou silou, teda zákon. Súd preto pri právnom posúdení veci vychádzal priamo zo zákona.“ Žalovaný mal za to, že konanie súdu prvej inštancie nevykazuje žiadne znaky sudcovskej svojvôle. Práve naopak, súd prvej inštancie úplne a dostatočne zdôvodnil svoje rozhodnutie a v súlade s pokynom odvolacieho súdu, dôkladne a presvedčivo odôvodnil „odklon“ od právnych záverov prijatých
v rozhodnutí Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 26Cb/28/2012 aj Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Cob/114/2013. 23. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie bol povinný rozhodnúť vec tak, ako už raz bola súdom rozhodnutá, žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie nebol pri svojom rozhodovaní viazaný právnymi závermi vyplývajúcimi zo skoršieho rozhodnutia Okresného a Krajského súdu. Uvedené rozhodnutia v obdobnej veci nepredstavujú precedens ,ktorý by akýmkoľvek spôsobom zaväzoval súd, aby v novom konaní rozhodol zhodne. Zdôraznil, že ani z ustanovenia článku 144 ods. 1 Ústavy SR, ani zo žiadneho v ňom menovaného prameňa práva nevyplýva viazanosť súdu prvej inštancie skorším rozhodnutím v obdobnej veci. Žalovaný má za to, že „odklon“ od existujúcich skorších rozhodnutí, ktorý je výsledkom zohľadnenia skutkových a právnych osobitostí prípadu, je prípustný za predpokladu, že takýto odklon je objektívne a rozumne odôvodnený, a súčasne nie je dôsledkom zjavnej arbitrárnosti rozhodnutia. Tento záver odôvodnil s poukazom na stabilnú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, konkrétne podľa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 551/2012-32: „Prípadné odchýlenie sa súdu od existujúcej skoršej judikatúry v konkrétnom prípade by mohlo predstavovať zásah do základných práv a slobôd účastníka konania len za predpokladu, že by bolo dôsledkom arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia.“ Poukázal ďalej na nález ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 499/2011 a uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/12/2016. 24. Podľa žalovaného tvrdenia a argumenty žalobcu vo vzťahu k jednotlivým výkladovým metódam sú zmätočné, vzájomne rozporné a zavádzajúce. Žalovaný na žiadnom mieste vo svojich vyjadreniach netvrdí a ani len nenaznačuje, že interpretácia zákona by mala byť realizovaná výlučne s použitím jazykovo-gramatickej výkladovej metódy. Práve naopak, žalovaný vo svojich podaniach počas priebehu celého konania konštantne a opakovane poukazuje na dôležitosť, či dokonca vedúce postavenie, teleologického a eurokonformného výkladu zákona. Žalovaný svoje závery neopiera o exkluzívnu aplikáciu jazykovo-gramatickej výkladovej metódy na sporný text právnej normy. 25. K tvrdeniam žalobcu, že Dôvodová správa nie je prameňom práva žalovaný uviedol, že aj súd prvej inštancie deklaroval, že dôvodová správa síce nie je záväzným dokumentom, avšak jej miesto je nezameniteľné, pokiaľ ide o interpretáciu právnej normy v prípade výkladových nejasností. Dôvodová správa síce neoplýva vlastnosťou záväznosti, avšak v rozsahu, v akom premieta účel a cieľ normatívnej právnej úpravy ide o významný a najmä autentický výkladový prameň, z ktorého je potrebné čerpať v procese teleologického výkladu. Podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie postupoval správne, keď pre ustálenie významu právnej normy so sporným výkladom pristúpil k využitiu teleologického výkladu, pričom v tomto procese priložil primerane vážnu váhu najmä dôvodovej správe, ako autentickému a nezameniteľnému výkladovému prameňu. 26. Vo vzťahu k nariadeniu vlády Slovenskej republiky č. 350/2007 Z. z. (ďalej ako „pôvodné nariadenie vlády“) a k jeho grafickej prílohe, na ktoré žalobca odkazuje v odvolaní v snahe vyvrátiť záver súdu prvej inštancie o kolízii zákona č. 474/2013 Z. z. a nariadenia vlády č. 497/2013 Z. z., žalovaný uvádza, že pôvodné nariadenie vlády bolo v zmysle ustanovenia § 38 bodu 2 zákona č. 474/2013 Z. z. zrušené. Vo vzťahu k smernici o typovom schvaľovaní žalovaný uviedol, že táto smernica je právnym predpisom EÚ, ktorý sa týka typového schvaľovania motorových vozidiel, pričom nijakým spôsobom neupravuje problematiku hmotnostnej kategorizácie vozidiel na účely výpočtu sadzby mýta. Z toho dôvodu ani smernica o typovom schvaľovaní nie je jedným z právne záväzných aktov EÚ prebratých do zákona č. 474/2013 Z. z.. Táto smernica teda nemá v kontexte aplikácie teleologického výkladu sporného ustanovenia tohto zákona pre jeho interpretáciu žiadnu výpovednú hodnotu, a je tak pre toto konanie irelevantná. Vo vzťahu k stanovisku Európskej komisie zo dňa 29.03.2010 (ďalej ako „stanovisko EK“) žalovaný uviedol, že Európska komisia sa v texte predmetného stanoviska nevyjadruje k hmotnostným kategóriám. V texte stanoviska sa nachádzajú iba skopírované časti príloh pôvodného nariadenia vlády, v ktorých bol nesprávne použitý matematický znak „>“. Skutočnosť, že predmetný matematický znak bol v dotknutých prílohách nariadenia použitý nesprávne, vyplýva zo stanoviska MDV SR, ktoré žalovaný predložil v konaní pred súdom prvej inštancie, podľa ktorého ide o chybu spočívajúcu v legislatívnej nedôslednosti. Navyše, rovnaký právny názor zastáva aj súd prvej inštancie, keď v rozhodnutí uviedol, že nariadenie vlády (hoci nie nariadenie vlády č. 350/2007 Z. z., ale neskoršie nariadenie vlády č. 497/2013 Z. z., ktoré sa však v časti, kde sa používa matematický znak „>“ od seba vôbec nelíšia) je v kolízii so zákonom a v takom prípade má prednosť právna norma s vyššou právnou silou - t.j. zákon.
Kombinácia uvedených skutočností jasne preukazuje, že dôkaz vo forme stanoviska EK je pre toto konanie irelevantný. 27. K odvolávaniu sa žalobcu na systematický výklad žalovaný uviedol, že tento prichádza do úvahy ak sú právne normy neúplné alebo obsahujú medzery, pričom zák. č. 474/2013 Z.z. upravuje kategorizáciou vozidiel dostatočne jasným spôsobom a je vnútorne nerozporný. Navyše, úmysel zákonodarcu je v tomto prípade zreteľne a nespochybniteľne vyjadrený v Dôvodovej správe k zákonu. Keďže v zmysle teórie prognózy následkov má prednosť ten výkladový variant, od ktorého možno očakávať najvyššiu právnu istotu a optimálnu vecnú spravodlivosť, je pre posúdenie veci v tomto prípade rozhodný teleologický výklad, ktorý je jednoznačný, a nie systematický, ktorý je postavený na neistých princípoch analógie. 28. K žalobcovej argumentácii k eurokonformnému výkladu žalovaný uviedol, že žalobca opätovne poukazuje na právne predpisy EÚ týkajúce sa typového schválenia motorových vozidiel, ktoré nie sú pre toto konanie aplikovateľné. Takáto paralela je navyše zmätočná, keďže pri eurokonformnom výklade sa vždy posudzujú smernice, ktoré boli transponované do posudzovaného právneho predpisu (nie do iného - nesúvisiaceho predpisu). Zdôraznil, že Smernica EP a Rady 2006/38/EC umožnila členským štátom rozhodnúť, či ponechajú v platnosti alebo zavedú mýto či poplatky, „ktoré sa môžu uplatniť iba na vozidlá s maximálnou prípustnou hmotnosťou naloženého vozidla najmenej 12 ton“. Významom daného ustanovenia bolo teda priznať členským štátom možnosť rozdielneho zaobchádzania s vozidlami, ktorých hmotnosť je presne 12 ton alebo viac. Vo svetle úpravy práve citovaného ustanovenia je teda evidentné, že slovné spojenie „12 000 kg a viac“, obsiahnuté v § 4 ods. 1 zákona č. 474/2013 Z. z. o výbere mýta, je nespochybniteľne potrebné vykladať ako „najmenej 12 ton“, a teda, že vozidlá s najväčšou prípustnou celkovou hmotnosťou presne 12 000 kg majú náležite byť zaradené do vyššej kategórie sadzby mýta. 29. Žalovaný zdôraznil, že správnosť jeho právneho názoru, podľa ktorého patrí vozidlo s hmotnosťou rovných 12 ton do vyššej kategórie sadzby mýta, podporuje aj stanovisko Ministerstvo dopravy a výstavby SR (ďalej ako „MDVSR“) č. 09692/2018/SCDPK/32492 zo dňa 27.04.2018. V zmysle stanoviska MDVSR, ustanovenie § 4 ods. 1 zákona č. 474/2013 Z. z. a nariadenie vlády č. 497/2013 Z. z. vrátane jeho príloh je potrebné vykladať tak, že vozidlo s najväčšou prípustnou celkovou hmotnosťou presne 12 000 kg patrí z pohľadu sadzby mýta do vyššej hmotnostnej kategórie „12 000 kg a viac“ a nie do nižšej hmotnostnej kategórie „od 3 500 kg do 12 000 kg“. Vo vzťahu k použitiu matematického znamienka „>“ v Prílohe č. 4 nariadenia vlády SR č. 497/2013 Z. z., kde sa pri vyššej hmotnostnej kategórii uvádza „> 12 000 kg“, MDVSR v stanovisku uvádza, že predmetné znamienko síce evokuje, že vozidlo s najväčšou prípustnou hmotnosťou presne 12 000 kg spadá do nižšej hmotnostnej kategórie (od 3 500 kg do 12 000 kg), avšak jedná sa o chybu, ktorá spočíva iba v legislatívnej nedôslednosti vydavateľa nariadenia vlády. Žalovaný uviedol, že autoritatívne vyjadrenie obsiahnuté v citovanom stanovisku MDVSR, ktoré je ústredným orgánom štátnej správy pre cestnú dopravu, podporuje jeho právny názor ,v zmysle ktorého má byť vozidlo s najväčšou prípustnou celkovou hmotnosťou presne 12 000 kg správne zaradené do vyššej hmotnostnej kategórie sadzby mýta. K žalobcovým argumentom o dobromyseľnosti a tzv. slabšej strane žalovaný uviedol, že vzťah medzi sporovými stranami nie je vzťahom verejnoprávnej povahy. 30. K možnému použitiu ust. § 257 C.s.p. pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania, ktoré navrhol v odvolaní žalobca, žalovaný uviedol, že v konaní neboli preukázané dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti, ktoré by odôvodňovali postup podľa § 257 C.s.p.. V tejto súvislosti je tiež potrebné podľa žalovaného brať ohľad na nedobromyseľnosť žalobcu, ktorý inicioval spor v snahe získať späť finančné prostriedky zo zaplateného mýta, ktoré bolo zaplatené v zákonnej výške, a v končenom dôsledku sa tak obohatiť na úkor štátu. Keďže sporové konanie sa v časti nároku na náhradu trov konania riadi základnou zásadou zodpovednosti za výsledok (úspech), rozhodnutie súdu priznať náhradu trov konania žalovanému je bezpochyby zákonné a správne. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a zároveň zaviazal žalobcu na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a aj trov odvolacieho konania v celom rozsahu. 31. K vyjadreniu žalovaného sa následne vyjadril žalobca, ktorý zotrval na svojich odvolacích dôvodoch uvedených v odvolaní a navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a zaviazať žalovaného na zaplatenie istiny spolu s príslušenstvom a priznať žalobcovi voči žalovanému náhradu trov celého konania v plnom rozsahu.
32. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len C.s.p.) prejednal vec podľa § 380 ods. 1, bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. § 219 ods. 3, C.s.p. oznámený na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave dňa 21.5.2025. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, s dôvodmi odvolania žalobcu, vyjadrením žalovaného, odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu proti napadnutému rozsudku nie je možné vyhovieť. 33. Podľa § 387 ods. 1, C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 34. Podľa § 387 ods. 2, C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 35. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku /v poradí druhého/, ako aj celého obsahu spisového materiálu a odvolania žalobcu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, a vec i správne právne posúdil, svoje rozhodnutie náležite, podrobne, logicky odôvodnil. Odvolací súd preto konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku a stotožňuje sa s dôvodmi v ňom uvedenými a v celom rozsahu na ne poukazuje. 36. Odvolací súd k odôvodneniu vecne správneho napadnutého rozsudku a k odvolacím dôvodom odvolateľa dodáva: 37. V sporovej veci sa žalobca domáhal zaplatenia žalovanej istiny 11.920,41 EUR s prísl. titulom bezdôvodného obohatenia za neoprávnene navýšené mýtne poplatky, ktoré žalobca uhrádzal z dôvodu nesprávneho zaradenia jeho motorových vozidiel v hmotnosťou presne 12 ton do vyššej kategórie spoplatnenia. Súd prvej inštancie mal za to, že žaloba nie je dôvodná a nemá oporu v zákone. Spornou bola práve oprávnenosť zaradenia vozidla žalobcu do vyššej kategórie mýta (z kategórie 1 do kategórie 2). V danom prípade súd prvej inštancie vychádzal zo znenia zákona č. 25/2007 Z.z. o elektronickom výbere mýta za užívanie vymedzených úsekov pozemných komunikácií, ktorý bol účinný do 31.12.2013, nariadenia vlády č. 350/2007 Z. z., ktorým sa ustanovuje výška sadzby mýta za užívanie vymedzených úsekov pozemných komunikácií a ktoré bolo účinné do 31.12.2013, ako aj zo znenia zákona č. 474/2013 Z.z. o výbere mýta za užívanie vymedzených úsekov pozemných komunikácií, účinného od 01.01.2014, ktorým došlo k zrušeniu zákona č. 25/2007 Z. z. a nariadenia vlády č. 350/2007 Z.z. a vychádzal aj z nariadenia vlády č. 497/2013 Z.z., ktorým sa ustanovuje spôsob výpočtu mýta, výška sadzby mýta a systém zliav zo sadzieb mýta za užívanie vymedzených úsekov pozemných komunikácií, v znení účinnom od 01.01.2014 do 31.12.2016. V uvedených právnych predpisoch je podľa názoru konajúceho súdu dostatočne presne stanovené, do akej kategórie spoplatnenia patria vozidlá, ktoré majú presne 12 ton. Súd prvej inštancie mal s poukazom na citované zákonné ustanovenia za to, že ak má vozidlo rovných 12 ton a viac, patrí do vyššej kategórie spoplatnenia. S uvedeným právnym názorom sa v plnom rozsahu stotožňuje aj odvolací súd, pričom zdôrazňuje, že žalobca v podanom odvolaní neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu alebo jeho právneho hodnotenia, z konania pred súdom prvej inštancie iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva. 38. Odvolací súd považuje za potrebné poukázať na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Obdo/75/2020 zo dňa 31.3.2021, ktorým NS SR v prejednávanej veci zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 3Cob/105/2019-359 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení Najvyšší súd SR uviedol, že kľúčová námietka dovolateľa spočíva v nevysporiadaní sa súdov oboch inštancií so závermi odvolacieho súdu v konaní sp.zn. 8Cob/114/2013. Osobitne významná pre rozhodnutie o dovolaní žalobcu bola tá skutočnosť, že v predmetnom konaní nešlo o skutkovú alebo právne obdobnú otázku, ale o jednu a tú istú otázku, ktorú v rámci svojho rozhodovania riešili súdy v oboch konaniach týkajúcich sa totožných sporových strán. Najvyšší súd ako dovolací uviedol, že v rámci svojej praxe dospel k záveru, že „povinnosťou súdu je vysporiadať sa so skutočnosťou, či stranou sporu predložené rozhodnutie iného súdu s odlišným právnym názorom v skutkovo obdobne situácii je relevantné vo vzťahu k ním rozhodovaného sporu. Ak existuje skutková zhodnosť alebo príbuznosť s rozhodnutím predloženým
stranou, je súd povinný presvedčivo a dôkladne zdôvodniť odklon od právnych záverov prijatých v skoršom rozhodnutí vydanom v analogickom prípade. Jedine rozhodnutie spĺňajúce uvedené nároky na kvalitu súdneho rozhodnutia možno považovať za dostatočne a presvedčivo odôvodnené, a teda za také, ktoré neporušuje základné právo strany sporu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. 39. Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 3Cob/98/2021-522 zo dňa 28.10.2021 následne rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súd prvej inštancie vec opätovne právne posúdil a v poradí druhým rozsudkom žalobu žalobcu zamietol. V odôvodnení súd prvej inštancie zdôraznil, že v zmysle zák. č. 25/2007 Z.z. a zák. č. 474/2013 Z.z o elektronickom výbere mýta, ktorým došlo k zrušeniu zák. č. 25/2007 Z.z. do prvej kategórie spoplatnenia spadajú vozidlá s najväčšou prípustnou hmotnosťou 3,5 ton a viac (t. j. vrátane 3500 kg) a do vyššej kategórie spoplatnenia patria vozidlá s najväčšou prípustnou hmotnosťou 12 ton (12.000 kg vrátane) a viac. Súd zdôraznil, že pri výklade vychádzal z logicko- gramatického, ako aj teleologického (t.j. zákonodarcom sledovaného) výkladu právnej normy, pričom pokiaľ by chcel zákonodarca vyššiu kategóriu pre spoplatnenie mýta určiť pre vozidlá s hmotnosťou vyššou ako 12 ton, v zákone o výbere mýta by použil slovo „nad 12 ton“ alebo „viac ako 12 ton“, resp. pri nižšej sadzbe by použil „do 12 ton vrátane“. Zo znenia „12 ton a viac (12 000 kg a viac)“ bez pochýb vyplýva, že úmyslom zákonodarcu bolo pod kategóriu 2 teda pod vyššiu sadzbu mýta zaradiť vozidlá, ktoré majú presne 12 ton a viac. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí vychádzal aj z Dôvodovej správy ako súčasti zákona č. 474/2013 Z. z., v ktorej sa k § 4 výslovne uvádza, že pre jednoznačnosť výkladu vozidlá s hmotnosťou presne 12 t patria do vyššej kategórie spoplatnenia, t.j. do kategórie 12 t (vrátane) a viac. Poukázal pritom na teleologický výklad zákona, podľa ktorého súd skúmal, či sa dá zistiť zákonom sledovaný cieľ normatívnej úpravy a odpoveď našiel práve v dôvodovej správe, ktorá je jeho súčasťou a podľa ktorej bolo nepochybným zámerom zákonodarcu zaradiť vozidlá s hmotnosťou 12 000 kg do vyššej kategórie spoplatnenia. Ako uviedol súd prvej inštancie, aj keď dôvodová správa nie je prameňom práva a nemá záväzný charakter, nemožno opomenúť jej explanačný význam, o ktorý možno oprieť argumentáciu v súvislosti s aplikáciou a výkladom právnej normy. Konajúci súd ďalej považoval za potrebné uviesť, že príloha č. 3 nariadenia vlády č. 350/2007 Z. z. a príloha č. 4 nariadenia vlády č. 497/2013 Z. z. sú v rozpore so zákonmi, ktoré vykonávajú (č. 25/2007 a č. 474/2013 Z. z.), pričom mal súd za to, že ak je vykonávací predpis-nariadenie vlády v kolízii so zákonom, prednosť má v danom prípade právna norma s vyššou právnou silou, teda zákon. Súd preto pri právnom posúdení veci vychádzal priamo zo zákona (č. 25/2007 Z.z. a 474/2013 Z.z.)a dospel k záveru, že vozidlo žalobcu s celkovou prípustnou hmotnosťou 12 ton bolo správne zaradené v kategórií 12 ton a viac a bola mu žalovaným účtovaná správna výška mýta. Žalované plnenie nepredstavuje bezdôvodné obohatenie, a preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. S uvedeným právnym názorom súdu prvej inštancie sa v plnom rozsahu stotožňuje aj odvolací súd a v podrobnostiach odkazuje na vyčerpávajúce odôvodnenie napadnutého rozsudku. 40. K odvolacej námietke žalobcu, že postup súdu prvej inštancie možno pomenovať aj ako akýsi prejav svojvôle vo vzťahu k pokynu odvolacieho súdu, následkom čoho sú nesprávne skutkové závery a nesprávne právne posúdenie prejednávanej veci, odvolací súd uvádza, že sa s uvedenou námietkou žalobcu nestotožňuje. Podľa čl. 2 ods. 2 a ods. 3 C.s.p. právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. S poukazom na citovaný článok je zrejmé, že súd sa síce môže odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe, avšak len za predpokladu, že jeho rozhodnutie bude obsahovať dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. Rovnaký záver vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR (napr. nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 192/06 zo dňa 03.11.2006), podľa ktorého ak súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy SR a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. 41. Odvolací súd súhlasne so súdom prvej inštancie zdôrazňuje, že rozhodnutie v obdobnej veci v konaní pred Okresným súdom Bratislava II sp. zn. 23Cb/28/2012 a právne závery v ňom uvedené sú záväzné len pre to konanie, ktorého sa týkajú. Odvolací súd má za to, že na základe zrušujúceho
rozhodnutia odvolacieho súdu sp. zn. 3Cob/98/2021 zo dňa 28.10.2021 a v zmysle pokynov odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie riadne a podrobne vysporiadal s rozhodnutím v skutkovo a právne obdobnej veci a svoj odklon od právnych záverov prijatých v rozhodnutí Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 23Cb/28/2012a v rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Cob/114/2013 presvedčivo a dôkladne odôvodnil. Odvolací súd tu odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v bodoch 9. - 10., s ktorými sa plne stotožňuje. Odvolací súd poukazuje aj na odôvodnenie zrušujúceho uznesenia NS SR sp. zn. 3Obdo/75/2020 zo dňa 31.3.2021 /bod 9 č.l.517/, podľa ktorého, ak existuje skutková zhodnosť alebo príbuznosť s rozhodnutím predloženým stranou, je súd povinný presvedčivo a dôkladne zdôvodniť odklon od právnych záverov prijatých v skoršom rozhodnutí vydanom v analogickom prípade, pričom NS SR ako dovolací tu odkázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu / II. ÚS 274/2015/, podľa ktorého sa pri odchýlení od skoršej rozhodovacej praxe vyžaduje cielené zdôvodnenie odlišného stanoviska prijatého v obdobnej otázke. Na zdôraznenie odvolací súd uvádza, že rozhodnutia všeobecných súdov nemajú charakter precedensu a nemožno ich považovať za ustálenú rozhodovaciu prax. Je nepochybné, že „ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu“ je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu možno zaradiť aj prax, vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, doposiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali. Rozhodnutia Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 23Cb/28/2012 a Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Cob/114/2013 uvedené kritériá nespĺňajú. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že odklon od záverov prijatých v totožnej veci, nie je síce javom bežným, ale na druhej strane ho nemožno ani vylúčiť. Rozdielna rozhodovacia prax súdu o totožných, respektíve obdobných veciach nie je žiaduca. Na druhej strane je potrebné uviesť, že predvídateľnosť práva nemožno vnímať absolútne. Vec je možné rozhodnúť aj inak, než v predošlých prípadoch. V takom prípade je však súd povinný svoje závery riadne, racionálne a ústavne konformne odôvodniť, čo bolo v prejednávanej veci súdom prvej inštancie splnené. K námietke žalobcu o nesprávnom právnom posúdení veci v bode 1. odôvodnenia rozsudku, kde súd prvej inštancie uviedol, ako právny titul „náhradu škody“ a nie bezdôvodné obohatenie, odvolací súd uvádza, že uvedená nezrovnalosť nemá vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku. 42. K námietke žalobcu, že Dôvodová správa nie je právne záväzná a pre súd je určujúca záväznosť zákona, odvolací súd uvádza, že Dôvodová správa je základným dokumentom vysvetľujúcim dôvody novej právnej úpravy, odôvodňuje pôvodný predložený návrh zákona, obsahuje vecné odôvodnenie jednotlivých navrhovaných ustanovení právneho predpisu /osobitná časť/. Odvolací súd zastáva názor, že aj keď Dôvodová správa nie je právne záväzná, správne súd prvej inštancie z nej vychádzal ako súčasti zákona č. 474/2013 Z.z. a z ktorej znenia jednoznačne vyplýva, že zámerom zákonodarcu bolo zaradiť vozidlá s hmotnosťou 12.000 kg do vyššej kategórie spoplatnenia. 43. Žalobca v odvolaní tiež namietal, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal so smernicou EP a Rady 2007/46/ES /typové schválenie nových motorových vozidiel/a s Prílohou č. 1 k Nariadeniu vlády č. 140/2009 Z.z., ktorá obsahuje kategorizáciu vozidiel, pričom úmyslom zákonodarcu bolo podľa žalobcu zaradiť nákladne vozidlá, ktoré majú presne 12.000 kg do kategórie N2, teda do nižšej hmotnostnej kategórie. Odvolací súd tu zastáva názor, že smernica sa týka typového schvaľovania nových motorových vozidiel, pričom neupravuje problematiku hmotnostnej kategorizácie motorových vozidiel na účely výpočtu sadzby mýta. Určenie hmotnostnej kategorizácie nových motorových vozidiel podľa tejto Smernice nekorešponduje s určením kategorizácie motorových vozidiel na účely výpočtu sadzby mýta. Na zdôraznenie odvolací súd uvádza, že Smernica nebola transformovaná do posudzovaného právneho predpisu /zák.č.474/2013/. Z uvedeného je pre prejednávanú vec v kontexte aplikácie teleologického výkladu bez právneho významu. K námietke žalobcu, že sa súd prvej inštancie nevysporiadal so stanoviskom Európskej komisie zo dňa 29.3.2010 je potrebné uviesť, že v texte predmetného stanoviska sa Európska komisia nevyjadruje k hmotnostným kategóriám, v stanovisku sa nachádza časť príloh pôvodného nariadenia vlády, v ktorých bol použitý matematický znak „>“. Odvolací súd sa tu stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že samotné stanovisko Európskej komisie a ani Smernice nie sú priamo záväzné. Naviac je potrebné uviesť, že nariadenie vlády č. 350/2007Z.z., ale aj neskoršie nariadenie vlády č. 497/2013 Z.z. sú v kolízii so zákonom a v takom prípade má prednosť právna norma s vyššou právnou silou, teda zákon /bod 6. odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie/.
44. Vo vzťahu k odvolaniu voči druhému súvisiacemu výroku o nároku na náhradu trov konania a k žalobcom navrhovanej aplikácii ust. § 257 C.s.p je potrebné uviesť, že odvolací súd nevzhliadol žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa a ani existenciu výnimočných okolností, ktorých naplnenie by odôvodňovalo aplikovanie ustanovenia § 257 C.s.p. na rozhodnutie súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania. Žalobcom prezentovaná argumentácia vo vzťahu k náhrade trov konania s odkazom na § 257 C.s.p. v žiadnom prípade nenapĺňa dikciu tohto zákonného ustanovenia a žalobcom tvrdené skutočnosti nemožno kvalifikovať ako naplnenie kumulatívnych podmienok pre uplatnenie výnimky z pravidla zakotveného v ustanovení § 255 ods. 1 C.s.p /zásada úspechu vo veci/. Ustanovenie § 257 C.s.p. predpokladá pre aplikáciu tohto ustanovenia pri rozhodovaní o trovách konania kumulatívne splnenie dvoch podmienok, a to: dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Aplikácia tohto ustanovenia má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a jeho výsledok. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je významným z hľadiska aplikácie § 257 C.s.p. nielen charakter konania alebo charakter procesnej situácie, ale i okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde, ako i k postoju strán sporu v konaní. Argumentácia žalobcu ako slabšej strany a akéhosi „spotrebiteľa“ predmetných služieb štátu nemá oporu v zákone . Žalobca je podnikateľský subjekt, nie je stranou v spore, na ktorú by sa malo nahliadať ako na slabšiu stranu. V konaní je bez právneho významu námietka žalobcu o vedení súdneho sporu medzi žalobcom a tzv. štátnou akciovou spoločnosťou, kde je jediným akcionárom SR zastúpená príslušným rezortným ministerstvom, kde mal súd prvej inštancie podľa žalobcu skúmať existenciu zvláštnych okolností hodných osobitného zreteľa. 45. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí a jeho závery nie sú arbitrárne. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k veci, výsledky vykonaného dokazovania, a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na zistený skutkový stav, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR, do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia (uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo 145/2011 zo dňa 16.11.2011). 46. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že žalobcom uplatňované odvolacie dôvody neboli podložené takými relevantnými argumentmi, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, na ktorých založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie, a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. potvrdil. 47. Keďže odvolací súd nevzhliadol žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa a ani existenciu výnimočných okolností, ktorých naplnenie by odôvodňovalo aplikovanie ustanovenia § 257 C.s.p. aj vo vzťahu k trovám odvolacieho konania, rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania rozhodol odvolací súd s poukazom na ust. § 255 ods.1 C.s.p. tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania v celom rozsahu, keďže bol v dovolacom konaní plne úspešný. S poukazom na ust. § 262 ods. 2 C.s.p., o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 48. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1, C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1, C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).