Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 7Co/25/2023 1217209543 29. 01. 2025 Mgr. Nina Dubovská ECLI:SK:KSBA:2025:1217209543.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Niny Dubovskej a členiek senátu Mgr. Adely Unčovskej a JUDr. Mariany Harvancovej, s spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. D. XXXX/X, E., právne zast. Mgr. Alicou Mendlovou, advokátkou so sídlom Riečna 2, Bratislava, IČO: 42 137 624 a Advokátska kancelária Marko, s.r.o., so sídlom Gróbska 19, Bernolákovo, IČO: 36 860 646, proti žalovaným: 1/ PhD. F. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom H. XXXX/XX, I., právne zast. Weis & Partners s.r.o., so sídlom Priemyselná 1/A, Bratislava, IČO: 47 234 776 a KASATKIN & PARTNERS s.r.o., so sídlom Čajakova 13, Bratislava, IČO: 47 255 021, 2/ BABOLAD LTD, so sídlom Prigkipissis Nte Tyras 16, KARANTOKI BUILDING, 5TH floor, Flat/Office 14, 1065 Nikózia, Cyprus, reg. č. HE 363327, právne zast. Advokátska kancelária Mgr. Karol Haťapka, s.r.o., so sídlom Vretenová 4, Bratislava, IČO: 46 606 122, o určenie neúčinnosti právneho úkonu, na odvolanie žalobcu proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava II zo dňa 22.06.2022, č.k. 58C/30/2017-509, takto rozhodol: I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e. II. Žalovaný 1/ a 2/ m a j ú proti žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že Zmluva o prevode obchodného podielu zo dňa 15.03.2017 uzatvorená medzi žalovaným 1/ ako prevodcom a žalovaným 2/ ako nadobúdateľom (ďalej len ako „Zmluva o prevode obchodného podielu“), ktorej predmetom bol prevod obchodného podielu vo výške 25 % základného imania spoločnosti SUN lakes apartments I spol. s r.o. (ďalej len „SUN lakes apartments I spol. s r.o.“), so sídlom Mierové nám. 2, Senec, IČO: 47 892 242 (ďalej aj len „obchodný podiel“), je voči žalobcovi neúčinná (výrok I.) a žalovaným 1/ a 2/ priznal voči žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %; o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením (výrok II.). 2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil ust. § 42a ods. 1 až 3, § 42b ods. 1 až 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a vecne s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania, zmysel a predpoklady odporovateľnosti (existencia vymáhateľnej pohľadávky veriteľa najneskôr v čase rozhodnutia súdu, uskutočnenie právneho úkonu dlžníka v posledných troch rokoch a v úmysle ukrátiť veriteľa, existencia ukracujúceho právneho úkonu vo vzťahu k vymáhateľnej pohľadávke) tým, že odporovacia žaloba bola podaná v zákonnej lehote (odporovaný právny úkon prevod obchodného podielu - bol uskutočnený 15.03.2017 a žaloba bola podaná dňa 10.05.2017) a že žalobca tvrdil, že má voči žalovanému 1/ vymáhateľnú pohľadávku zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 19.07.2011 vo výške 715.000 eur (ďalej len „Zmluva o pôžičke“), ktorý dlh mal žalovaný 1/ uznať v Notárskej zápisnici N 1162/2011, Nz 26943/2011, NCIs 27593/2011 zo dňa 22.07.2011 spísanej na
Notárskom úrade J. A. E. obsahom, ktorej bolo vyhlásenie žalovaného 1/ ako dlžníka, že uznáva svoj dlh čo do dôvodu a výšky na základe Zmluvy o pôžičke, ktorú pôžičku vo výške 715.000 eur sa zaviazal žalovaný 1/ splatiť do 31.12.2012 (ďalej len „Notárska zápisnica“). Žalovaný 1/ sa bránil tým, že žalobcom tvrdená pohľadávka nikdy neexistovala a pôžičku žalobca neposkytol, že žalobca dňa 02.12.2016 vystavil kvitanciu, v ktorej potvrdil, že jeho (neexistentná) pohľadávka titulom Zmluvy o pôžičke a Notárskej zápisnice je uspokojená v plnom rozsahu a že nemá z tohto titulu voči žalovanému 1/ žiadne ďalšie pohľadávky. Žalobca namietal, že túto kvitanciu nikdy nepodpísal, avšak pravosť jeho podpisu na kvitancii bola potvrdená Znaleckým posudkom Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline č. 60/2018 zo dňa 05.03.2018 (ďalej len „Znalecký posudok č. 60/2018“). Súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ by aj táto kvitancia nebol vystavená, podstatné bolo, že zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou, čo znamená, že k jej vzniku sa nevyžaduje iba splnenie podstatných náležitostí zmluvy, ale aj reálne plnenia veriteľa - teda že k založeniu zmluvného vzťahu dochádza až reálnym odovzdaním predmetu pôžičky dlžníkovi. Žalobca podľa súdu prvej inštancie v konaní nepreukázal, že by pôžičku skutočne odovzdal žalovanému 1/, nepredložil ani nenavrhol žiadne dôkazy na preukázanie toho, že vôbec sumou vo výške pôžičky (715.000 eur) disponoval a že ju reálne odovzdal žalovanému 1/, pričom o tom, že žalobca nemá voči žalovanému vymáhateľnú pohľadávku (zo Zmluvy o pôžičke vo výške 715.000 eur) svedčí aj skutočnosť, že exekúcia (ktorá bola vedená na vymoženie predmetnej pohľadávky) bola právoplatným rozhodnutím exekučného súdu vyhlásená za neprípustnú (z dôvodu, že oprávnený nepreukázal poskytnutie pôžičky povinnému a naplnenie podmienok vzniku reálneho kontraktu pôžičky, v dôsledku čoho bol predložený exekučný titul nespôsobilým podkladom na vykonanie exekúcie). Súd prvej inštancie poukázal aj na rozhodnutie súdu v konaní pod sp. zn. 50C/32/2017, kde rovnako nezistil také skutočnosti, na základe ktorých by mal o tejto otázke rozhodnúť odlišne, preto súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca nepreukázal, že má voči žalovanému 1/ vymáhateľnú pohľadávku, ktorej uspokojenie by potom mal ukracovať odporovaný právny úkon. Poukazujúc na ukrátenie veriteľa (zmenšenie majetku dlžníka, ktoré neumožní uspokojenie pohľadávky veriteľa celkom alebo z časti), bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno žalobcu, spočívajúce v povinnosti preukázať, že došlo k ukráteniu veriteľa a že na uspokojenie veriteľovej vymáhateľnej pohľadávky preukázateľne nie je možné použiť iný majetok dlžníka, ktorý postačuje na uspokojenie veriteľa a na to, že o ukracujúci právny úkon sa nejedná, ak dlžník získal za prevedené veci, práva alebo iné majetkové hodnoty od nadobúdateľa obvyklú cenu alebo mu bola poskytnutá primeraná náhrada, súd prvej inštancie zopakoval, že žalobca nepreukázal vymáhateľnú pohľadávku, preto bolo nadbytočné zisťovanie, či vykonaný právny úkon žalovaného 1/ ukrátil uspokojenie žalobcovej pohľadávky. Napriek tomu mal súd prvej inštancie za to, že žalovaný 1/ previedol obchodný podiel v spoločnosti SUN lakes apartments I spol. s r.o. za cenu 1.250 eur, vo vzťahu k čomu žalobca ani netvrdil ani nepreukázal, že by sa jednalo o cenu neobvyklú alebo neprimerane nízku, a teda ani nepreukázal, že by došlo k jeho ukráteniu a zároveň že žalobca neuniesol dôkazné bremeno týkajúce sa toho, že na uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky preukázateľne nie je možné použiť iný majetok žalovaného 1/ ako dlžníka. Žalovaný 1/ (ktorého nezaťažovalo dôkazné bremeno preukázať, že na uspokojenie pohľadávky žalobcu (ak by existovala) je možné použiť jeho iný majetok) tvrdil, že má dostatočný iný majetok a preukázal existenciu iného majetku (predložením listov vlastníctva a výpisov z obchodného registra). Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že neboli preukázané predpoklady pre určenie neúčinnosti právneho úkonu (najmä existencia vymáhateľnej pohľadávky a ukrátenie veriteľa), preto žalobu zamietol. Vo vzťahu k žalobe voči žalovanému 1/ s poukazom na ust. § 42b ods. 2 Občianskeho zákonníka a pasívnu vecnú legitimáciu, ktorá svedčí osobe, s ktorou alebo v prospech ktorej bol urobený právny úkon (dlžník nie je pasívne vecne legitimovaný), súd prvej inštancie dovodil, že pokiaľ žalobca podal žalobu aj voči žalovanému 1/, podal ju voči osobe, ktorá nie je v konaní pasívne vecne legitimovaná. V danom prípade mal odporovateľným právnym úkonom ujsť z majetku dlžníka (žalovaný 1/) obchodný podiel, ktorý nadobudol žalovaný 2/ a nie žalovaný 1/, preto voči žalovanému 1/ súd prvej inštancie žalobu zamietol aj z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie. Súd prvej inštancie doplnil, že pokiaľ žalobca predložil súdu uznesenie MV SR, Prezídia policajného zboru, národnej kriminálnej agentúry zo dňa 21.01.2021, ČVS: A./NKA-BA2-2020, ktorým bolo začaté trestné stíhanie a súčasne vznesené obvinenie žalovanému 1/ za zločin lúpeže v štádiu prípravy, uvedené bolo bez relevancie k prejednávanej veci, pretože pokiaľ by aj bol žalovaný 1/ právoplatne odsúdený za predmetný zločin, nemalo by to žiaden vplyv na rozhodnutie vo veci, nakoľko by tým neboli preukázané predpoklady odporovateľnosti právneho úkonu. K nevykonaniu dôkazov navrhovaných žalobcom (aby si súd z obchodného registra vyžiadal všetky dokumenty týkajúce sa prevodu obchodného podielu žalovaného 1/ na žalovaného 2/ resp. na spoločnosť B.H.CY EUROPAGATE LTD v spoločnostiach SUN lakes apartments I spol. s r.o., Pozemné stavby SC, s.r.o., BENZINOL SLOVAKIA s.r.o., BLADE REAL ESTATES s.r.o., CENTRAL
BUILDING investičná, s.r.o., Hotel & Restaurant Slovakia s.r.o., Kráľovský dvor s.r.o. a LOGISTICKÝ AREÁL NITRIANSKA s.r.o.) súd prvej inštancie uviedol, že tento dôkaz nevykonal, nakoľko žalobca neuviedol, na preukázanie akých sporných skutočností by mal byť tento dôkaz vykonaný a že vzhľadom na dôvody zamietnutia žaloby by sa jednalo o nadbytočný dôkaz, a teda jeho vykonanie by bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. Z rovnakého dôvodu (nadbytočnosť dôkazu) súd prvej inštancie nevykonal dôkaz pripojením spisu OR PZ Kežmarok ČVS: ORP 196/VYS-KK-2017, ktorý sa mal týkať trestného oznámenia podaného žalobcom vo veci neoprávneného pozmeňovania kvitancie zo dňa 02.12.2016, a to vzhľadom na to, že súd prvej inštancie dovodil, že pokiaľ by aj kvitancia neexistovala alebo nebola podpísaná žalobcom, nemalo by to vplyv na výsledok konania. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP a keďže žalovaní mali v konaní úspech v celom rozsahu, priznal im voči žalobcovi plnú náhradu trov konania. 3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov, že súd prvej inštancie sa vecou dostatočne nezaoberal a nedostatočne zistil skutkový stav veci, že nevykonal dostatok dôkazov, v dôsledku čoho dospel k nesprávnemu právnemu záveru a že odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom, nakoľko nevykonal niekoľko žalobcom navrhované dôkazy (teda z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) CSP). Žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil vec prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Žalobca mal za to, že uzavrel so žalovaným 1/ Zmluvu o pôžičke, ktorej predmetom bolo požičanie finančných prostriedkov vo výške 715.000 eur žalovanému 1/, pričom žalovaný 1/ Notárskou zápisnicou uznal dlh a súhlasil s vykonateľnosťou zápisnice. Napriek preukázaniu Notárskej zápisnice, v ktorej žalovaný 1/ vyhlásil, že je mu známy právny dôvod, predmet aj čas plnenia právneho záväzku – pôžičky, z čoho je podľa žalobcu zrejmé, že ju prijal, súd prvej inštancie z nevysvetliteľného dôvodu dospel k záveru, že žalobca reálne zaplatenie pôžičky nepreukázal, pričom toto jeho konštatovanie nevyplýva z dôkazov predložených v konaní. Žalobca dal do pozornosti, že notárska zápisnica je predovšetkým podľa ust. § 3 ods. 4 Notárskeho poriadku verejnou listinou, teda o.i. ak nie je dokázaný opak, preukazuje pravdivosť toho, čo sa v nej osvedčuje alebo potvrdzuje a vo vzťahu k verejným listinám sa aplikuje vyvrátiteľná domnienka pravdivosti obsahu listiny. Žalobca tvrdil, že právny úkon spísaný formou notárskej zápisnice má v prípade súdneho sporu vyššiu dôkaznú hodnotu ako právny úkon nezaznamenaný formou notárskej zápisnice. S poukazom na to, že notárska zápisnica môže slúžiť ako exekučný titul (§ 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku), právny záväzok musí existovať už v čase spísania notárskej zápisnice. Tvrdenie žalovaného 1/, že pôžička nebola reálne poskytnutá je podľa žalobcu účelové, keď žalovaný 1/ v Notárskej zápisnici v bode 4/ vyhlásil, že je mu známy právny dôvod, predmet aj čas plnenia právneho záväzku – pôžičky, je preto vysoko nepravdepodobné, aby žalovaný 1/, najskôr uzatvoril Zmluvu o pôžičke so žalobcom, finančné prostriedky by, ako sám tvrdí, neobdržal a následne by sám na notárskom úrade požiadal o vyhotovenie Notárskej zápisnice, z ktorej vyplýva aj prevzatie finančných prostriedkov žalovaným 1/ a aj skutočnosť, že záväzok v čase podpisu Notárskej zápisnice existoval. Žalobca dal do pozornosti aj to, že žalovaný 1/ sa napriek tvrdeniu o údajnej neplatnosti Zmluvy o pôžičke a Notárskej zápisnice, nikdy nedomáhal určenia ich neplatnosti a tieto do až do tohto konania žiadnym spôsobom nerozporoval. Vo vzťahu ku kvitancii, ktorou mal žalobca údajne uznať splatenie pôžičky, uviedol žalobca, že nikdy takúto listinu nepodpísal a jej obsah mu nebol známy do času, kedy túto listinu začal žalovaný 1/ dokladať ako dôkazný prostriedok do viacerých súdnych konaní, že kvitancia je datovaná dňom 02.12.2016, teda v čase, keď už boli zo strany žalovaného 1/ vykonávané špecifické úkony v spoločnostiach, ktorých boli strany konania spoločníkmi a konateľmi a zrovna v deň, kedy došlo k výraznému obmedzeniu hlasovacích práv žalobcu v spoločnosti Pozemné stavby s.r.o. Z obsahu kvitancie nie je zrejmé, kedy malo dôjsť k plneniu dlhu, plnenie dlhu žalovaný 1/ žiadnym spôsobom nepreukázal a z obsahu kvitancie v článku I. bode 1. vyplýva, že veriteľ (žalobca) poskytol dlžníkovi (žalovanému 1)/ pôžičku a podľa článku II malo dôjsť k jej uspokojeniu. Z uvedeného podľa žalobcu vyplýva, že ak mala byť pôžička uspokojená, musela byť reálne poskytnutá a keďže tento dôkaz prekladá žalovaný 1/, potvrdzuje tým prijatie finančných prostriedkov, ale na druhej strane tvrdí, že k odovzdaniu finančných prostriedkov neprišlo, ktoré tvrdenia považuje žalobca za účelové a zmätočné. Z Notárskej zápisnice mal súd prvej inštancie jasne za preukázané, že žalovaný 1/ prevzal finančné prostriedky (vyhlásenia žalovaného v Notárskej zápisnici) a súčasne uvedené vyplývalo aj z kvitancie predloženej žalovaným 1/ (potvrdzuje sa v nej vrátenie poskytnutej pôžičky), a napriek tomu súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o poskytnutí pôžičky a vzal pritom do úvahy nepodložené tvrdenia žalovaného 1/ o neposkytnutí pôžičky, ktoré žalovaný 1/ žiadnym spôsobom nepreukázal; ak chcel žalovaný 1/ spochybniť verejnú listinu a aj kvitanciu ako vlastný dôkaz (z ktorých poskytnutie pôžičky vyplývalo), mal kvalifikovane poprieť tieto tvrdenia a uniesť
dôkaznú obranu. Nepodložené tvrdenie žalovaného 1/ nemôže podľa žalobcu spochybniť verejnú listinu a v konečnom dôsledku i samotný listinný dôkaz predložený žalovaným 1/. Žalobca namietal, že podpis na kvitancii nepatrí žalobcovi, pričom žalobca v tejto veci podal trestné oznámenie, ktoré sa vedie na OR PZ Kežmarok č.k. ČVS: ORP 196/VYS-KK-2017, vo vzťahu k čomu žalobca v konaní žiadal, aby si súd prvej inštancie vyžiadal spis OR PZ Kežmarok v rámci dokazovania, ktorý dôkaz zo strany súdu prvej inštancie vykonaný nebol, pričom žalobcovi nie je zrejmé, prečo súd prvej inštancie tento dôkaz, ktorý nepochybne mohol objasniť viaceré dôležité skutočnosti, nevykonal a odňal tak žalobcovi možnosť konať pred súdom. Žalobca uviedol, že v odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie vôbec neodôvodnil nevykonanie tohto dôkazu, preto v tejto časti považoval žalobca rozsudok za zmätočný a nepreskúmateľný. Žalobca poukázal na nedôveryhodnosť znaleckého posudku vyhotoveného znalcom F. F. E., a to zo závažných dôvodov, ktoré jednoznačne preukazujú zaujatosť znalca, pretože žalobca sa ešte v roku 2017 viackrát osobne stretol so znalcom F. F. E., objasnil mu veľmi podrobne celú sporovú vec (ako aj ďalšie skutočnosti týkajúce sa ďalších sporových vecí a trestných konaní, ktoré však majú rovnaký alebo obdobný právny základ vzniku), následne na základe vzájomnej dohody znalca F. F. E. so žalobcom, žalobca (v 10/2017) písomne požiadal znalca F. F. E. o vypracovanie znaleckého posudku, o čom priložil písomné objednávky žalobcu doručované znalcovi F. F. E. (emailom na adresu E.) a znalec F. F. E. na základe objednávok žalobcu písomne komunikoval s OČTK a súdmi za účelom umožnenia nahliadania do spisov, respektíve umožnenia inej formy oboznámenia sa s informáciami potrebnými na vypracovanie znaleckého posudku. Žalobca uviedol, že sám súd prvej inštancie uviedol, že zo znaleckého posudku i výpovede F. K. L. vyplynulo, že sa jednoznačne nedá určiť, že sa jedná o podpis žalobcu na listinách, teda aj na kvitancii, nakoľko ide o skrátenú formu podpisu, pričom existuje zvýšené riziko jeho napodobiteľnosti, že podpisy žalobcu vykazujú výraznejšiu mieru variability, čo znamená, že podpisy žalobcu na jednotlivých listinách nie sú rovnaké, resp. sa niektoré výrazne odlišujú. Z uvedeného je podľa žalobcu zrejmé, že nie je možné určiť, či podpisy vykazujúce vysokú mieru variability aj na porovnávacích materiáloch, sú podpismi žalobcu, a ak sa zohľadní, že výber týchto porovnávacích materiálov bol plne v dispozícii žalovaného 1/, je dôvodná pochybnosť o hodnovernosti poskytnutých listín aj porovnávacích materiálov, čo síce môže znamenať, že znalkyňa porovnala poskytnuté podpisy na listinách a porovnávacom materiály, avšak uvedené neznamená (naopak potvrdzuje), že sa vôbec nemuselo jednať o podpisy žalobcu. Napriek tomu súd prvej inštancie považoval tento znalecký posudok za dôveryhodný. Žalobca poukázal na to, že v konaní žalobca žiadal, aby súd prvej inštancie zaviazal žalovaných 2/ a 3/ na doloženie výpisov z obchodného registra, zakladateľskej listiny prípadne ďalších dokumentov preukazujúcich ich vlastnícku štruktúru, prípadne vlastnícku štruktúru právnických osôb, ktoré sú spoločníkmi žalovaného 2/ a 3/, a to pre podozrenie, že spoločníkom, teda vlastníkom žalovaného 2/ a 3/ je žalovaný 1/, ako vyplývalo aj z výpovede žalovaného 1/ v konaní, ktorý uviedol, že je naďalej konateľom žalovaného 2/ a 3/ a že uvedených nových obchodných partnerov hľadal na internete. Záver súdu prvej inštancie o tom, že spoločníkom žalovaného 2/ a 3/ a aj konateľom je spoločnosť P.T.Planetax LTD, a to nie je blízka osoba, považoval žalobca za opätovné ignorovanie tvrdení a návrhov dôkazov žalobcu, ktorý navrhoval doloženie vlastníckej štruktúry tejto spoločnosti, ktorý dôkaz súd prvej inštancie nevykonal. Žalobca dal do pozornosti aj výpoveď žalovaného 1/ na pojednávaní dňa 23.05.2019 v konaní vedenom na rovnakom súde pod sp. zn. 9C/30/2017, kedy na otázku právnej zástupkyne žalobcu, či existuje majetkové prepojenie medzi osobou žalovaného 1/ a žalovanými 2/ a 3/, uviedol, že na uvedené nebude odpovedať, z čoho je podľa žalobcu zrejmé, že žalovaný 1/ úmyselne zatajuje skutočnosti a javí sa vysoko pravdepodobné, že neodpovedá práve preto, že tu majetkové prepojenie existuje. Žalovaný 1/ odmietol uviesť aj to, s ktorými osobami ako spoločníkmi žalovaných 2/ a 3/ komunikuje, žalovaní 2/ a 3/ si úmyselne nesplnili edičnú povinnosť, teda ich prístup ku konaniu je čiastočne nedôveryhodný a oslabuje to ich pozíciu v konaní (komentár k rozsudku Vrchního soudu v Praze zo dňa 26.08.2014, čj. 1Cmo 9/2014-108). Žalobca považoval za hrubý rozpor s dobrými mravmi, aby prehral spor z dôvodu neunesenia dôkazného bremena len preto, že protistrana úmyselne a cielene zadržiava dôkaz, ktorý z objektívnych príčin nemôže žalobca doložiť, navyše keď týmto porušuje svoje zákonné povinnosti v zmysle hmotného práva a aj svoje procesné povinnosti. Informačný deficit je v tomto spore možné odstrániť práve splnením povinnosti nariadenej súdom prvej inštancie žalovaným, ktorú si však žalovaní účelovo nesplnili a sú procesne pasívni. Súd prvej inštancie uvedené pri rozhodovaní vôbec nevzal do úvahy a vôbec z uvedenej pasivity nevyvodil dôsledky, čím taktiež porušil procesné práva žalobcu. Žalobca zopakoval, že žalovaný 1/ svojím konaním ukrátil žalobcu a znemožnil znížením svojho majetku vymožiteľnosť pohľadávky žalobcu a súčasne túto majetkovú hodnotu nadobudol do subjektu, teda žalovaného 2/ a 3/, ktorých ovláda, preto je žalovaný 1/ podľa názoru žalobcu pasívne legitimovaným v spore. Žalovaný vo svojej výpovedi uviedol, že jeho majetok ďaleko prevyšuje hodnotu žalobcovej pohľadávky, avšak z
hľadiska svojho dôkazného bremena toto svoje tvrdenie žiadnym spôsobom nepreukázal, napriek tomu, súd prvej inštancie opätovne prevzal toto nepodložené tvrdenie za preukázané. Naopak, preukázané tvrdenie žalobcu o zbavovaní sa majetku žalovaného 1/ (okrem iného aj prevodom obchodných podielov na žalovaného 2/ a 3/ a ďalšieho majetku, čo vyplynulo aj z pripojených spisov v súdnom konaní), ktoré žalobca preukázal doložením zmlúv o prevode obchodného podielu, výpisom z obchodného registra a zápisnicou z valného zhromaždenia, nevzal súd prvej inštancie do úvahy, zmätočne uviedol, že žalovaný 1/ je spoločníkom v ďalších 2 spoločnostiach a konateľom v 9 spoločnostiach, čo malo byť podľa súdu prvej inštancie dostatočným dôkazom o majetkových pomeroch žalovaného 1/. Žalobcovi nebolo zrejmé, ako mohol súd prvej inštancie dospieť k záveru, že žalobca neprodukoval dostatočné dôkazy, obzvlášť potom, ako súd prvej inštancie opakovane nevykonal dôkazy navrhované žalobcom. 4. Žalovaný 2/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že žalobcom napadnutý rozsudok považuje za správny a v plnom rozsahu sa s ním stotožňuje, pričom trval na všetkých svojich predchádzajúcich vyjadreniach. Podľa žalovaného 2/ súd prvej inštancie správne právne vec posúdil a svoje závery dostatočne odôvodnil a neznemožnil procesným postupom žalobcovi, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva a nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces žalobcu, dospel k správnym skutkovým zisteniam, zistil úplne skutkový stav a vychádzal zo správneho posúdenia veci. Žalobca podľa žalovaného 2/ v odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti ani argumenty než tie, ktoré uplatnil už pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi dostatočne vysporiadal. Žalobca v odvolaní uvádza, že žiadal, aby žalovaný 2/ a 3/ doložili v konaní doklady, z ktorých bude zrejmá vlastnícka štruktúra spoločnosti spolu so zakladajúcimi dokumentami, načo bol súdom opakovane vyzvaní, avšak túto povinnosť ani raz nesplnili, k čomu žalovaný 2/ poukázal na to, že v tomto konaní nebol označený žalovaný 3/ a s uvedeným sa súd prvej inštancie vysporiadal v rozsudku, keď konštatoval, že pokiaľ žalobca žiadal, aby si súd z obchodného registra vyžiadal všetky dokumenty týkajúce sa prevodu obchodného podielu žalovaného 1/ na žalovaného 2/ resp. na spoločnosť B.H.CY EUROPAGATE LTD v spoločnostiach SUN lakes apartments I spol. s r.o., Pozemné stavby SC, s.r.o., BENZINOL SLOVAKIA s.r.o., BLADE REAL ESTATES s.r.o., CENTRAL BUILDING investičná, s.r.o., Hotel & Restaurant Slovakia s.r.o., Kráľovský dvor s.r.o. a LOGISTICKÝ AREÁL NITRIANSKA s.r.o., súd prvej inštancie tento dôkaz nevykonal, nakoľko žalobca neuviedol, na preukázanie akých sporných skutočností by mal byť tento dôkaz vykonaný a že išlo o nadbytočný dôkaz, ktorého vykonanie by bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. Žalovaný 2/ poukázal na to, že súd prvej inštancie zamietol žalobu z dôvodu, že žalobca v konaní nijakým spôsobom nepreukázal splnenie základných predpokladov na odporovanie právnemu úkonu, nepreukázal existenciu vymáhateľnej pohľadávky, nepreukázal, že napadnutým právnym úkonom došlo k jeho ukráteniu, teda že žalovaný 1/ nemá iný majetok, z ktorého by bolo možné uspokojiť jeho tvrdenú pohľadávku a nepreukázal ani úmysel žalovaného 1/ ukrátiť veriteľa ani vedomosť žalovaného 2/ o úmysle žalovaného 1/ ukrátiť veriteľa, pričom všetky tieto podmienky musia byť splnené kumulatívne. Žalovaný 2/ zastával názor, že napadnutý rozsudok je vecne i formálne správny a v konaní nedošlo k vadám, ktoré by opodstatňovali zrušenie napadnutého rozsudku, vo zvyšku sa plne stotožnil s argumentáciou prvoinštančného súdu a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a priznal žalovanému 2/ náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 5. Žalovaný 1/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že žalobca v odvolaní uvádza skutkové okolnosti, ktoré už boli súdom prvej inštancie vyhodnotené a neuvádza dôvody, prečo súd prvej inštancie tvrdené skutkové okolnosti nesprávne vyhodnotil. Ak mal žalobca za to, že súd prvej inštancie tvrdené skutkové okolnosti nesprávne vyhodnotil, mal v odvolaní uviesť, v čom ich považuje za nesprávne vyhodnotené. Žalobca sa v podanou žalobou domáhal vydania rozsudku, ktorým by súd určil, že Zmluva o prevode obchodného podielu uzavretá medzi žalovaným 1/ ako prevodcom a žalovaný 2/ ako nadobúdateľom, ktorej predmetom bol prevod obchodného podielu vo výške 25 % základného imania spoločnosti SUN lakes apartments I spol. s r.o., je voči žalobcovi neúčinná, nakoľko žalobca tvrdil, že týmto právnym úkonom sa má žalovaný 1/ zbavovať svojho majetku, čím údajne sťažuje žalobcovi vymoženie jeho pohľadávky z titulu pôžičky podľa Zmluvu o pôžičke, ktorej predmetom bolo požičanie finančných prostriedkov vo výške 715.000 eur. Žalovaný 1/ v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou z titulu pôžičky cestou exekúcie vedenej pod sp. zn. EX 44/2017 u súdneho exekútora J. F. B. uviedol, že na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 57Er/2914/2017 bolo vedené exekučné konanie, v ktorom uznesením č.k. 57Er/2914/2017-490 zo dňa 27.11.2019 tam konajúci súd vyhovel námietkam žalovaného 1/ ako povinného a exekúciu (vedenú na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 57Er/2914/2017 a u súdneho exekútora J. F. B. pod sp. zn. EX 44/2017) vyhlásil za neprípustnú, keď konštatoval, že žalobca reálne poskytnutie pôžičky vo výške 715.000 eur vierohodne žiadnym spôsobom
nepreukázal, v konaní neuniesol dôkazné bremeno, keďže neosvedčil vymáhateľnosť pohľadávky. Uznesenie Okresného súdu Bratislava II, č.k. 57Er/2914/2017-490 zo dňa 27.11.2019 odvolací súd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 18CoE/25/2021-620 zo dňa 31.01.2022 potvrdil. Podľa žalovaného je teda nepochybné, že žalobca nemá voči žalovanému 1/ vymáhateľnú pohľadávku a táto neexistujúca pohľadávka nemôže byť ukrátená žiadnym právnym úkonom žalovaného 1/. Žalobca v priebehu súdneho konania nepreukázal, že napadnutá Zmluva o prevode obchodného podielu by v prípade existencie pohľadávky žalobcu ukrátila uspokojenie ním tvrdenej pohľadávky. Pokiaľ žalobca uviedol, že kvitanciu nikdy nepodpísal, pravosť jeho podpisu na tejto kvitancii bola potvrdená Znaleckým posudkom č. 60/2018 a bez ohľadu na kvitanciu je podstatné to, že vymáhateľná pohľadávka neexistuje, o čom svedčí aj právoplatné rozhodnutie exekučného súdu. Žalovaný 1/ akcentoval, že zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou, ktorej vznik je daný až okamihom reálneho plnenia veriteľa, teda až reálnym odovzdaním predmetu pôžičky dlžníkovi. Žalobca v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal, že by reálne došlo k odovzdaniu pôžičky žalovanému 1/, nepredložil ani nenavrhol žiadne dôkazy na preukázanie, že by takouto sumou vôbec disponoval. Žalobca poukazoval na vlastnícku štruktúru žalovaného 2/, vo vzťahu k čomu mal žalovaný 1/ za to, že vlastnícka štruktúra žalovaného 2/ ako ani majetkové prepojenie medzi žalovaným 1/ a žalovaným 2/ nie je dôležité, pretože podstatou sporu medzi žalobcom a žalovanými je, či existuje vymáhateľná pohľadávka, čo v danom prípade bolo riadne preukázané, že neexistuje. Až v prípade existencie vymáhateľnej pohľadávky by sa skúmalo, či právny úkon žalovaného 1/ ukracuje pohľadávku žalobcu. Žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno a žiadnym spôsobom nepreukázal, že prevodom obchodného podielu v spoločnosti SUN lakes apartments I spol. s r.o. na žalovaného 2/ sa majetok žalovaného 1/ zmenšil natoľko, že by ostatný jeho majetok nepostačoval na úhradu dlhu a naopak, žalovaný 1/ konaní na súde prvej inštancie preukázal existenciu dostatočného majetku, ktorý by bolo možné v prípade existencie pohľadávky použiť na jej uspokojenie. Keďže podaná žaloba sa týka právneho úkonu – Zmluvy o prevode obchodného podielu, pričom pri použití analógie ust. § 61 ods. 2 Obchodného zákonníka by sa výška vyrovnacieho podielu určila na základe poslednej riadnej individuálnej účtovnej závierky za rok 2016, kedy hodnota čistého imania spoločnosti SUN lakes apartments I spol. s r.o. zodpovedala sume 5.658 eur, hodnota vyrovnacieho podielu by tak bola v sume 1.414,50 eur; žalobou napadnutý právny úkon, ktorým malo dôjsť údajne k zmenšeniu majetku žalovaného 1/ je preto bagateľný vo vzťahu k majetku, ktorým žalovaný 1/ disponuje. Žalovaný 1/ uviedol aj to, že žaloba o určenie neúčinnosti právneho úkonu má smerovať proti tomu, kto mal z odporovateľného úkonu dlžníka prospech, t.j. proti tomu, s kým alebo v prospech koho dlžník tento právny úkon urobil, teda že žalovaný 1/ nie je pasívne legitimovaný byť účastníkom tohto konania. Žalovaný 1/ poukázal aj na skutočnosť, že právna zástupkyňa žalobcu v odvolaní spomína žalovaného 3/, avšak v predmetnom konaní na strane žalovaných vystupujú len dva subjekty a na rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 50C/32/2017-451 zo dňa 10.04.2019, v ktorom konaní žalobcu C. A. B. proti žalovanému 1/ C. F. G., o určenie neúčinnosti právneho úkonu - prevodu obchodného podielu spoločnosti BENZINOL SLOVAKIA, s.r.o., t.j. v skutkovo a právne totožnej veci ako je prejednávaná vec, súd žalobu zamietol a vo vzťahu k Zmluve o pôžičke zo dňa 19.07.2011 konštatoval, že žalobca reálne poskytnutie pôžičky vo výške 715.000 eur vierohodne žiadnym spôsobom nepreukázal; rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 50C/30/2017-451 zo dňa 10.04.2019 odvolací súd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 15Co/240/2019- 551 zo dňa 30.03.2022 potvrdil. Žalovaný 1/ zhrnul, že žalobcom napadnutý rozsudok považuje za vecne správny a zákonný, odvolacie dôvody žalobcu za úplne nedôvodné, že súd prvej inštancie napadnutý rozsudok logicky odôvodnil, vec správne skutkovo aj právne posúdil a vysporiadal sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami, že odvolacie dôvody žalobcu sú podľa žalovaného 1/ bez akéhokoľvek právneho významu a neodôvodňujúce zmenu, resp. zrušenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Žalovaný 1/ navrhol, aby odvolací súd žalobcom napadnutý rozsudok ako vecne správny a zákonný v celom rozsahu potvrdil a súčasne, aby žalovanému 1/ priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 6. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniam žalovaných 1/ a 2/ uviedol, že nie je pravdivé tvrdenie žalovaného 1/, že by žalobca existenciu pôžičky v konaní nepreukázal, resp. že nepreukázal poskytnutie plnenia voči žalovanému 1/, keď uvedené plnenie vyplýva z Notárskej zápisnice. Žalobca žiadal, aby súd prvej inštancie zaviazal žalovaných 2/ a 3/ na doloženie dokladov, preukazujúcich ich vlastnícku štruktúru práve pre podozrenie, že spoločníkom žalovaného 2/ a 3/ je žalovaný 1/ v nadväznosti na jeho výpoveď v konaní. Nie je podľa žalobcu pravdou ani tvrdenie žalovaných, že by žalobca neuviedol, čo konkrétne by sa malo výpismi z obchodného registra, zakladateľskej listiny prípadne ďalších dokumentov preukazujúcich ich vlastnícku štruktúru, preukázať – žalobca to uviedol a súd prvej inštancie sa touto otázkou, napriek pasivite žalovaných, vôbec nezaoberal. S poukazom na edičnú povinnosť opakovane
žalobca poukázal na komentár k rozsudku Vrchního soudu v Praze zo dňa 26.08.2014, čj. 1 Cmo 9/2014-108 a aj na to, že žalovaný tvrdenie, že jeho majetok ďaleko prevyšuje hodnotu žalobcovej pohľadávky v rámci procesnej obrany žiadnym spôsobom nepreukázal. Naopak, žalobca preukázal zbavovanie sa majetku žalovaného 1/. Žalobca doložil nový dôkaz, ktorý z objektívnych dôvodov nemohol doložiť v prvoinštančnom konaní a ani pri podávaní odvolania z dôvodu, že v danom čase ešte neexistoval, a to rozsudok Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 23Cb/190/2017 zo dňa 26.10.2022 v spore žalobcu A. B. proti žalovanému SUN lakes apartments I spol. s r.o. a spol. o určenie neplatnosti uznesení valného zhromaždenia SUN lakes apartments I spol. s r.o. a o neplatnosti zmluvy, ktorým súd určil, že uznesenia č. 1, 2 a 3. prijaté dňa 15.03.2017 valným zhromaždením spoločnosti SUN lakes apartments I spol. s r.o. sú neplatné a že Zmluva o prevode obchodného podielu je neplatná, z čoho je zrejmé, že konanie žalovaných odporuje zákonu aj dobrým mravom. Žalobca predložil opakovane uznesenie MV SR, Prezídia policajného zboru, národnej kriminálnej agentúry zo dňa 21.01.2021, ČVS: A./NKA-BA2-2020, ktorým bolo začaté trestné stíhanie a súčasne vznesené obvinenie žalovanému 1/ a znalecký posudok, ktorý je však v kontexte rozsudku č.k. 23Cb/190/2017 zo dňa 26.10.2022. 7. Žalovaný 1/ vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu zopakoval, že zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou, že žalobca žiadnym spôsobom vierohodne nepreukázal odovzdanie pôžičky žalovanému 1/ ani že by takouto sumou vôbec disponoval a že exekučný súd konštatoval, že exekučný titul, na podklade ktorého bolo vedené exekučné konanie pod sp. zn. 57Er/2914/2017, je materiálne nevykonateľný a vedenie exekúcie je neprípustné, teda že žalobca neosvedčil vymáhateľnosť pohľadávky, teda že neexistujúca pohľadávka ani nemôže byť ukrátená žiadnym právnym úkonom žalovaného 1/. Rovnako len zopakoval, že vlastnícka štruktúra žalovaného 2/ ako ani majetkové prepojenie medzi žalovanými nie je dôležité, keďže bolo preukázané, že vymáhateľná pohľadávka neexistuje a že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že prevodom obchodného podielu v spoločnosti SUN lakes apartments I spol. s r.o. na žalovaného 2/ sa majetok žalovaného 1/ zmenšil natoľko, že by ostatný jeho majetok nepostačoval na úhradu dlhu, teda že išlo o ukracujúci právny úkon. K rozsudku Okresného súdu Bratislava III, č. k. 23Cb/190/2017-1221 zo dňa 26.10.2022 žalovaný 1/ uviedol, že ide o nesúvisiaci dôkaz s meritom prejednávanej veci, tento dôkaz nemá žiadnu relevanciu vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu súdu prvej inštancie a naviac dňa 10.11.2022 bolo zo strany žalovaných voči uvedenému rozsudku odvolanie. Doplnil, že žalovaní v konaní vedenom pod sp. zn. 23Cb/190/2017 pred Okresným súdom Bratislava III jasne uviedli, že realizáciu valných zhromaždení v spoločnosti žalovaného 1/, v ktorých figuroval žalobca so žalovaným 2/, mali zaužívanú spôsobom, že sa osobne stretávali a realizovali porady na pravidelnej báze a na takejto pravidelnej porade si podpísali dokumenty k nastávajúcemu valnému zhromaždeniu, čo žalovaní v konaní preukázali Znaleckým posudkom č. 60/2017 a znaleckým posudkom č. 94/2017, v ktorých bolo konštatované, že podpisy na pozvánke a potvrdenie o prevzatí pozvánky sú pravými podpismi žalobcu. Žalovaný 1/ poukázal na rozsudok Okresného súdu Bratislava II, č.k. 23Cb/40/2017-548 zo dňa 22.09.2020, v právnej veci žalobcu C. A. B. proti žalovanému Pozemné stavby SC, s.r.o. o určenie neplatnosti uznesení valných zhromaždení, t.j. v ktorej sa posudzovala skutkovo a právne porovnateľná vec ako vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava III, sp. zn. 23Cb/190/2017, kde konajúci súd žalobu zamietol. 8. Ďalšie vyjadrenia vo veci podané neboli. 9. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a § 378 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 10. Po oboznámení sa s obsahom spisu, odvolací súd nezistil v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska žalobcom uplatneného nároku, a jeho výsledky aj náležite zhodnotil. Na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver, a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodil. V odôvodnení rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. V rozhodnutí sa zaoberal tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané, a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná
skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj dostatočne vyhodnotil. Rozhodnutie je tiež presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým súd prvej inštancie na základe týchto premís dospel, sú pre právnickú ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne, a aj spravodlivé. S odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 CSP). Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne poukazuje a v záujme dôsledného vyporiadania sa s odvolacími námietkami vyjadruje sa len k odvolacím námietkam žalobcu. 11. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal určenia, že Zmluva o prevode obchodného podielu (zo dňa 15.03.2017 uzatvorená medzi žalovaným 1/ ako prevodcom a žalovaným 2/ ako nadobúdateľom, ktorej predmetom bol prevod obchodného podielu vo výške 25 % základného imania spoločnosti SUN lakes apartments I spol. s r.o.), je voči žalobcovi neúčinná, a to z dôvodu, že žalobca so žalovaným 1/ uzatvoril Zmluvu o pôžičke (dňa 19.07.2011), ktorej predmetom bolo požičanie finančných prostriedkov vo výške 715.000 eur v prospech žalovaného 1/, ktoré sa žalovaný 1/ zaviazal splatiť do 31.12.2012, avšak uvedenú pôžičku nesplatil. Žalobca tvrdil, že žalovaný 1/ Notárskou zápisnicou (N 1162/2011, Nz 26943/2011, NCR1s 27593/2011 zo dňa 22.07.2011 spísanou notárom J. A. E.) uznal dlh a súhlasil s vykonateľnosťou zápisnice. Tvrdil aj to, že žalobca zistil, že žalovaný 1/ na valnom zhromaždení konanom dňa 16.03.2017 previedol svoj obchodný podiel vo výške 25 % základného imania spoločnosti SUN lakes apartments I spol. s r.o. o hodnote 1.250 eur na žalovaného 2/ a že žalovaný 1/ zo spoločnosti údajne prepisuje majetok, čím mu ako veriteľovi spôsobuje škodu veľkého rozsahu - jednak sa žalovaný 1/ zbavuje svojho majetku a účelovým spôsobom znižuje majetok spoločnosti SUN lakes apartments I spol. s r.o., pričom voči žalovanému 1/ vedie žalobca exekučné konanie u J. B. a voči podvodu spáchanému so zápisnicou z valného zhromaždenia zo dňa 02.12.2016 žalobca podal trestné oznámenie. Žalobca mal za to, že medzi žalovaným 1/ ako prevodcom a žalovaným 2/ ako nadobúdateľom došlo k právnemu úkonu, ktorým došlo k ukráteniu pohľadávky žalobcu, že konanie zo strany žalovaného 1/ bolo úmyselné, že o pôžičke mali všetci vedomosť a poznali úmysel žalovaného 1/ ako dlžníka ukrátiť žalobcu, že k ukráteniu žalobcu došlo konaním žalovaných tým, že v čase, keď bola pohľadávka žalobcu vykonateľná, uzavreli Zmluvu o prevode obchodného podielu a tým zmenšil žalovaný 1/ svoj majetok. 12. Podľa ust. § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka, veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený. 13. Podľa ust. § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka, odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy, a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi (§ 116 a 117) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať. 14. Podľa ust. § 42a ods. 3 Občianskeho zákonníka, odporovať možno tiež právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a a) osobou jemu blízkou (§ 116 a 117), b) právnickou osobou, v ktorej má dlžník alebo osoba uvedená v písmene a) majetkovú účasť aspoň 10 % v čase, keď sa uskutočňuje tento právny úkon, c) právnickou osobou, v ktorej je dlžník alebo osoba uvedená v písmene a) štatutárnym orgánom alebo členom štatutárneho orgánu, prokuristom alebo likvidátorom, d) právnickou osobou, v ktorej má osoba uvedená v písmene c) majetkovú účasť aspoň 34 % v čase, keď sa uskutočňuje tento právny úkon, alebo ktorý dlžník urobil v uvedenom čase v prospech osôb uvedených v písmenách a), b), c) alebo d); to však neplatí, ak druhá strana preukáže, že nemohla ani pri náležitej starostlivosti poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa. 15. Podľa ust. § 42b ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo odporovať právnym úkonom môže uplatniť veriteľ žalobou.
16. Podľa ust. § 42b ods. 2 Občianskeho zákonníka, právo odporovať právnemu úkonu sa uplatňuje proti tomu, kto mal z odporovateľného právneho úkonu dlžníka prospech. 17. Podľa ust. § 42b ods. 3 Občianskeho zákonníka, právo odporovať právnemu úkonu možno uplatniť nielen proti osobám, ktoré s dlžníkom dojednali odporovateľný právny úkon, ale aj proti ich dedičom alebo právnym nástupcom; proti tretím osobám len vtedy, ak im boli známe okolnosti odôvodňujúce odporovateľnosť právnemu úkonu proti ich predchodcovi. 18. Podľa ust. § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka, právny úkon, ktorému veriteľ s úspechom odporoval, je právne neúčinný a veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku; ak to nie je možné, má právo na náhradu voči tomu, kto mal z tohto úkonu prospech. 19. Podstatná časť odvolacej argumentácie žalobcu smerovala k nesprávnemu právnemu posúdeniu toho, či žalobca disponuje vymáhateľnou pohľadávkou, teda či je v konaní aktívne vecne legitimovaným subjektom a či je žalovaný 1/ pasívne vecne legitimovaným subjektom. 20. Odporovacia žaloba nie je určovacou žalobou podľa ust. § 137 písm. c) CSP, a teda žalobca nemusí preukazovať naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Je tomu tak z dôvodu, že súd v skutočnosti neurčuje existenciu alebo neexistenciu právneho pomeru, ale rozhoduje konštitutívne, keď vyhlasuje právny úkon za relatívne neúčinný. Odporovateľný právny úkon sa stáva neúčinný až tým, že ho súd za neúčinný vyhlási, pričom právny dôsledok úspešného odporovania, t.j. neúčinnosť právneho úkonu, môže nastať až právoplatnosťou rozsudku, ktorým bude takejto žalobe vyhovené. 21. Zmyslom právnej úpravy odporovateľnosti právnych úkonov je zabezpečenie ochrany veriteľa pred právnymi úkonmi dlžníka, ktoré vedú k zmenšeniu majetku dlžníka, a tým aj k zmareniu, či ohrozeniu možnosti, aby pohľadávka veriteľa mohla byť z majetku dlžníka uspokojená. Za odporovateľné právne úkony sa považujú tie, ktoré ukracujú pohľadávku veriteľa a ktorými dlžník zmenšuje svoj majetok do takej miery, že sa tým ukracuje uspokojenie veriteľovej pohľadávky. 22. Právna úprava odporovateľnosti právnych úkonov je obsiahnutá v ust. §§ 42a a 42b Občianskeho zákonníka. Z hľadiska jej systematiky treba rozlišovať medzi aktívnou vecnou legitimáciou na uplatnenie odporovateľnosti (§ 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka), podmienkami odporovateľnosti (§ 42a ods. 2 až 5 Občianskeho zákonníka), spôsobom uplatnenia odporovateľnosti (§ 42b ods. 1 Občianskeho zákonníka), pasívnou vecnou legitimáciou (§ 42b ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka) a právnymi následkami spojenými s úspešným odporovaním právnemu úkonu (§ 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka). Na podanie odporovacej žaloby je aktívne vecne legitimovaný veriteľ, ktorého pohľadávka je vymáhateľná, ak právne úkony dlžníka ukracujú jeho uspokojenie. Veriteľom je ten, kto má voči dlžníkovi pohľadávku v dobe, kedy bol uskutočnený odporovateľný právny úkon, a to i pohľadávku nesplatnú alebo pohľadávku, ktorá má na základe vzniknutého záväzkového právneho vzťahu vzniknúť až v budúcnosti. 23. Predpokladmi úspešného odporovania právneho úkonu dlžníka, ktoré musí preukázať veriteľ pre úspešnosť žaloby tak sú: (i) vymáhateľnosť jeho pohľadávky voči dlžníkovi, (ii) skutočnosť, že konkrétny právny úkon dlžníka ukracuje uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky, (iii) preukázanie úmyslu dlžníka ukrátiť veriteľa, ak žalovanému, t.j. druhej strane odporovaného právneho úkonu musel byť úmysel dlžníka odporovaným právnym úkonom ukrátiť veriteľa známy, teda o ňom vedel alebo musel vedieť, (iv) skutočnosť, že právny úkon dlžník urobil v posledných troch rokoch, t.j. troch rokoch predchádzajúcich podaniu žaloby. Nie je pritom rozhodujúce o aký právny úkon ide, či odplatný alebo bezodplatný, rozhodujúce je, že ide o úkon, ktorým bol majetok scudzený. Spoločným predpokladom odporovateľnosti právnych úkonov je, že právnym úkonom došlo k skráteniu uspokojenia veriteľov vymáhateľnej pohľadávky, pričom predpokladá sa kvalifikované zmenšenie majetku dlžníka do takej miery, že to ohrozuje aspoň čiastočné uspokojenie veriteľovho nároku. Na strane dlžníka musí ísť o úmyselné konanie s cieľom ukrátiť svojho veriteľa a súčasne druhej strane odporovateľného právneho úkonu musí byť úmysel dlžníka odporovaným právnym úkonom ukrátiť veriteľa známy, žalovaný o tomto úmysle dlžníka v čase, kedy bol úkon urobený vedel alebo musel vedieť. Ak ide o právne úkony medzi blízkymi osobami, uvedenými v ust. § 116 a 117 Občianskeho zákonníka, blízka osoba musí preukazovať, že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa nemohla v dobe urobenia odporovateľného právneho
úkonu ani pri vyvinutí náležitej starostlivosti rozpoznať, zákon v takomto prípade úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa aj vedomosť blízkej osoby o úmysle dlžníka predpokladá. 24. Otázkou definície „vymáhateľnej pohľadávky“ sa zaoberal veľký senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) v rozhodnutí sp. zn. 1VCdo/1/2022 zo dňa 17.05.2022 (R 2/2022) a dospel k záveru, že vymáhateľná pohľadávka v zmysle ust. § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka je pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať v základnom súdnom konaní. NS SR v uvedenom rozhodnutí zdôvodnil, že: „V otázke výkladu zákonného pojmu „vymáhateľná pohľadávka“, dochádza k názorovému rozporu a to, či sa ňou má rozumieť žalovateľná pohľadávka alebo vykonateľná pohľadávka.... V rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/102/99, ktoré položilo základ ustálenej súdnej praxe dovolacieho súdu jeho uverejnením v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (R 44/2001) bolo vyslovené, že zákonnému pojmu vymáhateľná pohľadávka zodpovedá taká pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní. V odvodnení rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že k tomuto záveru dospel systémovým prístupom k interpretácii použitého slova „vymáhateľný“, jednak z hľadiska sémantického a historického rozboru, ale aj z hľadiska účelového významu textu tejto právnej normy... V uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/253/2012 zo 17. decembra 2013 bol pojem vymáhateľná pohľadávka interpretovaný ako vykonateľná pohľadávka. Na zdôvodnenie svojho názoru dovolací súd uviedol, že z účelu a zmyslu odporovacej žaloby vyplýva, že vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle ustanovenia § 42a ods. 1 Obč. zákonníka sa rozumie taká pohľadávka, ktorej splnenie možno vynútiť exekúciou, t. j. pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť exekúciu.“ Napokon sa NS SR priklonil k názorovému smeru, podľa ktorého „Odporovateľnosť právnych úkonov je inštitút hmotného práva upravený v § 42a a § 42b Občianskeho zákonníka a neúčinnosť právneho úkonu je hmotnoprávnym následkom ukracujúceho charakteru tohto konania. Len zo skutočnosti, že k uspokojeniu pohľadávky veriteľa dôjde až v exekučnom konaní, nemožno vyvodzovať záver, že vymáhateľnou pohľadávkou je pohľadávka vykonateľná. Nemožno opomenúť, že v prípade úspešnosti veriteľa v konaní o odporovacej žalobe, môže dôjsť k dobrovoľnému plneniu dlžníka (a teda dôsledkom nemusí byť výkon rozhodnutia - exekúcia).“ Veľký senát zdôraznil, že „k zmene judikatúry najvyššieho súdu sa musí pristupovať len vtedy, ak sa tým nezasahuje do princípu právnej istoty, v nevyhnutnej miere a ak sú pre zmenu dané predpoklady. Zmena judikatúry je nevyhnutná aj v prípade, ak treba zmeniť nesprávny právny názor. V danej veci však o takýto prípad nejde. Dôsledkom takejto interpretácie je potom záver vyslovený v druhej vete tohto uznesenia veľkého senátu, teda že vymáhateľná pohľadávka v zmysle ustanovenia § 42a odsek 1 Občianskeho zákonníka je pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať v základnom súdnom konaní. Na základe vyššie uvedeného možno uzavrieť, že ak odvolací súd interpretoval pojem vymáhateľná pohľadávka ako vykonateľná pohľadávka, odklonil sa v tejto otázke od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.“ Uvedené závery veľkého senátu NS SR dávajú jednoznačné odpovede na sporné otázky a odvolacie námietky žalobcu v tomto konaní. 25. Odvolací súd sa stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, že žalovaný 1/ nie je vo veci pasívne vecne legitimovaný, ktorý záver súd prvej inštancie aj riadne odôvodnil a s ktorým odôvodnením sa odvolací súd stotožňuje a na doplnenie dodáva nasledovné. Dôvodom podania odporovacej žaloby je existencia vymáhateľnej pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi. Dlžník nie je síce stranou sporu o odporovateľnosti, avšak hmotnoprávnou podmienkou pre podanie odporovacej žaloby je to, že dlžník urobil v prospech tretej osoby odporovateľný právny úkon. Odporovacia žaloba smeruje voči osobe, na ktorú dlžník previedol svoj majetok a ktorá mala prospech z právneho úkonu dlžníka. Odvolací súd poukazuje na to, že vecná legitimácia vyjadruje stav vyplývajúci z hmotného práva, ktorý v konečnom dôsledku vedie k úspechu alebo neúspechu v konaní. Vecná legitimácia vyjadruje postavenie strany sporu v hmotnoprávnom vzťahu. Sporová strana, ktorá je nositeľom tvrdeného hmotného práva alebo oprávnenia, má aktívnu vecnú legitimáciu a strana sporu, ktorá je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, má pasívnu vecnú legitimáciu. Súd môže žalobe vyhovieť len vtedy, ak žalobca žaluje tú osobu, ktorá je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti a ak túto skutočnosť nepreukáže, súd žalobu zamietne so záverom o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie. O nedostatok vecnej legitimácie na strane žalovaného pritom vo všeobecnosti ide v tom prípade, ak niekto, o kom žalobca v žalobe tvrdí, že je výlučným nositeľom hmotnoprávnej povinnosti alebo oprávnenia, o ktoré v konaní ide, týmto nositeľom nie je, prípadne nie je nositeľom výlučným.
26. V ust. § 42b ods. 2 Občianskeho zákonníka je upravená pasívna vecná legitimácia v prípade odporovacej žaloby. Žaloba o určenie, že dlžníkov právny úkon je voči veriteľovi neúčinný, môže byť úspešná len vtedy, ak bola podaná voči osobe, s ktorou alebo v prospech ktorej bol urobený právny úkon. Pasívne vecne legitimovaná je tak zásadne osoba, ktorá získala odporovateľným právnym úkonom majetkový prospech. V danej veci potom nie je žalovaný 1/ nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v konaní ide, týmto nositeľom je iba žalovaný 2/ ako nadobúdateľ, ktorý so žalovaným 1/ uzavrel Zmluvu o prevode obchodného podielu. Odvolací súd preto argumentáciu žalobcu uvedenú v jeho odvolaní, že je v predmetnom konaní pasívne vecne legitimovaný, vyhodnotil ako nedôvodnú. 27. Prvoinštančný súd dospel aj k správnemu právnemu záveru, že žalobca nepreukázal splnenie všetkých hmotnoprávnych podmienok odporovateľnosti, ktorý záver jasne a podrobne odôvodnil v napadnutom rozhodnutí, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Nebolo možné stotožniť sa s odvolacou námietkou žalobcu, že prvoinštančný súd napriek preukázaniu Notárskej zápisnice z nevysvetliteľného dôvodu dospel k záveru, že žalobca reálne zaplatenie pôžičky nepreukázal a toto konštatovanie nevyplýva ani z dôkazov predložených v konaní, pretože v konaní pred súdom prvej inštancie bolo jednoznačne preukázané, že žalobca (veriteľ) nepreukázal - neuniesol dôkazné bremeno - o tom, že má voči žalovanému 1/ (dlžníkovi) vymáhateľnú pohľadávku, ktorú sa nepodarilo uspokojiť z jeho majetku. Konajúci prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku riadne vysvetlil, že žalobca nepreukázal vymáhateľnosť jeho pohľadávky. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie a žalovaným 1/ poukazuje na to, že zmluva o pôžičke má charakter reálnej zmluvy, teda že k vzniku právneho vzťahu z pôžičky je potrebné odovzdanie veci dlžníkovi, bez ktorého nedôjde k vzniku právneho vzťahu pôžičky. Z reálnej povahy zmluvy o pôžičke vyplýva, že samotná zmluva neposkytuje veriteľovi žalobný nárok na odovzdanie predmetu pôžičky. Ak žalobca tvrdil, že žalovanému 1/ na základe Zmluvy o pôžičke poskytol peňažnú sumu 715.000 eur, mal na preukázanie tohto tvrdenia povinnosť predložiť príp. označiť dôkazné prostriedky spôsobilé preukázať pravdivosť tohto tvrdenia. 28. Odvolací súd akcentuje, že teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch bremien, a to bremena tvrdenia, ktoré môže privodiť jej úspech v konaní a bremena dôkazu, že musí svoje tvrdenia aj preukázať. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a bremeno dôkazu je ustanovenie čl. 8 CSP v spojení s ust. § 185 CSP, podľa ktorého strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. Uvedený článok stanovuje dôkaznú povinnosť strán sporu v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na strane sporu a v prípade, ak neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú aj tú stranu sporu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, ale hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany sporu. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany sporu nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov a ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu sporu nepriaznivé rozhodnutie. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré sa týkajú povinnosti tvrdenia a povinnosti označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena, ako aj nositeľa dôkazného bremena. Z právnej teórie vyplýva, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Ak teda žalobca tvrdil, že pôžičku žalovanému 1/ poskytol, t.j. reálne odovzdal, mal toto tvrdenie aj preukázať, čo neurobil. Je dôvodné poukázať na to, že aj exekučný súd konštatoval, že exekučný titul, na podklade ktorého bolo vedené exekučné konanie na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 57Er/2914/2017 (vymoženie pohľadávky zo Zmluvy o pôžičke), je materiálne nevykonateľný a vedenie exekúcie je neprípustné (z dôvodu, že oprávnený nepreukázal poskytnutie pôžičky povinnému a naplnenie podmienok vzniku reálneho kontraktu pôžičky, v dôsledku čoho bol predložený exekučný titul nespôsobilým podkladom na vykonanie exekúcie). Na základe uvedeného je potom záver súdu prvej inštancie o tom, že žalobca nepreukázal žiadnym spôsobom poskytnutie pôžičky v sume 715.000 eur v hotovosti žalovanému 1/, správny. 29. Argumentácia žalobcu existenciou Notárskej zápisnice, v ktorej žalovaný 1/ uznal svoj dlh z uvedenej Zmluvy o pôžičke (zo dňa 19.07.2011 vo výške 715.000 eur) čo do dôvodu a výšky, a tak z nej
vyplýva aj prevzatie finančných prostriedkov žalovaným 1/, nie je dôvodná. Uvedená Notárska zápisnica nepreukazuje reálne odovzdanie predmetu pôžičky (finančných prostriedkov). Žalobca ako veriteľ v kvitancii vystavenej dňa 02.12.2016 potvrdil, že jeho pohľadávky voči žalovanému 1/ ako dlžníkovi definované v článku I. kvitancie (okrem iného zo Zmluvy o pôžičke, na základe ktorej veriteľ poskytol dlžníkovi pôžičku vo výške 715.000 eur) boli ku dňu vystavenia kvitancie uspokojené v plnom rozsahu a že veriteľ nemá ku dňu 16.11.2016 voči dlžníkovi žiadne ďalšie pohľadávky o.i. z titulu Zmluvy o pôžičke; kvitancia bola podpísaná žalobcom, pričom pravosť podpisu žalobcu na kvitancii potvrdil Znalecký posudok č. 60/2018. Ak preto žalobca namietal, že podpis na tejto kvitancii nie je jeho, mal na preukázanie tohto svojho tvrdenia povinnosť predložiť príp. označiť dôkazné prostriedky spôsobilé preukázať pravdivosť tohto jeho tvrdenia, čo však neurobil. Odvolací súd v tejto súvislosti odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku. 30. Odvolací súd k odvolacím námietkam žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhnuté kontrolné znalecké dokazovanie za účelom preukázania, že podpis na kvitancii nie je jeho a za účelom zistenia tejto skutočnosti aj navrhol vyžiadať si spis OR PZ Kežmarok č. ČVS: ORP 196/VYSKK-2014, čo prvoinštančný súd neurobil a tak mu odňal možnosť konať pred súdom, že mal výhrady k predloženému Znaleckému posudku č. 60/2018 zo strany žalovaného 1/, keď namietal zaujatosť znalca F. F. E., uvádza, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočným spôsobom vysvetlil, z akého dôvodu nevykonal dokazovanie navrhnuté žalobcom (nadbytočnosť dôkazu). Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené; tieto záležitosti preto musia byť primárne upravené vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi súdmi. Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“) neupravuje prípustnosť dôkazov, ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Takisto význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu, t.j. právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03).Odvolací súd ešte dodáva, že správne prvoinštančný súd nevyhovel uvedenému dôkaznému návrhu žalobcu, keďže ním navrhnutý dôkaz by bol nadbytočný, nakoľko doterajším konaním bolo bez pochybností potvrdené, že žalobca reálne žalovanému pôžičku neposkytol, že kvitanciu podpísal a tak je záver súdu prvej inštancie o neosvedčení vymáhateľnej pohľadávky správny. K procesným právam strany nepatrí, aby bol súdom vykonaný každý ním navrhnutý dôkaz alebo dôkaz, o ktorom sa strana subjektívne domnieva, že by mal byť súdom vykonaný. Súd pri vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi strán a nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy vykonať. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou strane odňatie možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ust. § 185 ods. 1 CSP rozhodne súd, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Dokazovanie v civilnom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach - od navrhovania dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou sporových strán, len súd rozhodne, ktorý z označených (stranou navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy strán na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchlosť a hospodárnosť konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý navrhovaný dôkaz stranou, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 220 ods. 2 CSP). NS SR v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo 107/2019 upresnil, v ktorých prípadoch nevykonanie dôkazu predstavuje porušenie práva na spravodlivý proces. Nevykonať dôkaz navrhnutý stranou môžu súdy v týchto prípadoch: (i) dôkaz nemá relevanciu k predmetu konania (dôkazom sa má preukázať skutočnosť, ktorá nie je podstatná pre účel sporu); (ii) dôkaz nemá vypovedaciu hodnotu vo vzťahu k skutočnosti, ktorá sa tvrdí (dôkazom nemožno potvrdiť alebo vyvrátiť skutočnosť, ktorú strana tvrdí alebo popiera); (iii) dôkaz je nadbytočný (dôkaz nie je potrebné vykonať, pretože skutočnosť bola doterajším konaním spoľahlivo zistená alebo vyvrátená). V danej veci prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia riadne vysvetlil, prečo žalobcom navrhnuté dokazovanie nevykonal. Ak sa súd rozhodne, že určité dôkazy nevykoná, nemôže to byť považované za postup odnímajúci strane možnosť konať pred súdom 31. Pokiaľ ide o preukázanie úmyslu dlžníka ukrátiť veriteľa, dôkazné bremeno rovnako spočívalo na žalobcovi. Žalovaný, ktorý nadobudol majetok odporovateľným právnym úkonom od dlžníka a
nejde o blízku osobu dlžníkovi, nemusí nič tvrdiť ani preukazovať, pretože dôkazné bremeno týkajúce sa jeho vedomosti o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa znáša žalujúci veriteľ. Má však právo vyvracať tvrdenia žalobcu, prípadne predkladať na podporu svojich tvrdení dôkazy. Súd prvej inštancie sa riadne vysporiadal aj s týmto ďalším predpokladom odporovateľnosti, t.j. úmyslom dlžníka ukrátiť svojho veriteľa napriek tomu, že skonštatoval absenciu prvého predpokladu, a to existenciu vymáhateľnej pohľadávky. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania a obsahu spisu je odvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie, toho názoru, že vykonaným dokazovaním nebol preukázaný úmysel žalovaného 1/ uzatvorením Zmluvy o prevode obchodného podielu so žalovanými 2/ ukrátiť žalobcu ako veriteľa a ani to, že by takýto úmysel bol známy žalovanému 2/. 32. Naviac, k ukráteniu pohľadávky veriteľa nedochádza, ak dlžník vlastní taký majetok, ktorý postačuje na to, aby sa z neho veriteľ uspokojil. O ukracujúci právny úkon sa nejedná vtedy, ak dlžník získal za prevedené veci práva alebo iné majetkové hodnoty od nadobúdateľa za obvyklú cenu, alebo mu nebola poskytnutá primeraná náhrada. Odvolací súd poukazuje na to, že žalovaný 1/ previedol žalovanému 2/ obchodný podiel v spoločnosti SUN lakes apartments I spol. s r.o. v hodnote 1.250 eur (za cenu 1.250 eur), pričom žalovaný 1/ má iný dostatočný majetok (ktorý preukazoval predložením listov vlastníctva a výpisov z obchodného registra), ako správne skonštatoval aj súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku a že žalovaný 1/ sám tvrdil, že má majetok vyššej hodnoty. Odvolací súd poukazuje na to, že právne úkony dlžníka ukracujú pohľadávku veriteľa najmä vtedy, ak vedú k zmenšeniu majetku dlžníka a ak má v dôsledku nich vzniknuté zmenšenie majetku súčasne za následok, že veriteľ nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z majetku dlžníka, hoci nebyť týchto úkonov, tak by sa z majetku dlžníka uspokojil. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno o tom, že pohľadávka je vymáhateľná a že dlžníkove právne úkony skracujú jej uspokojenie, nesie veriteľ (žalobca). Odvolací súd opakuje, že žalobca nepreukázal existenciou vymáhateľnej pohľadávky, preto je potom nadbytočné aj zisťovanie, či vykonaný právny úkon žalovaného 1/ ukrátil uspokojenie žalobcovej pohľadávky. 33. K odvolacím námietkam žalobcu o nesprávnych skutkových záveroch súdu prvej inštancie odvolací súd dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 191 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 192, § 193, § 205 CSP). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ust. § 220 ods. 2 CSP. Okolnosti namietané žalobcom v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). 34. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietol, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne.
35. Žalobca podal odvolanie voči napadnutému rozsudku v celom rozsahu, t.j. aj do výroku II. o náhrade trov konania, ale svoje odvolanie v tomto rozsahu nezdôvodnil konkrétnymi odvolacími námietkami (skutkovou a právnou argumentáciou). Z uvedeného dôvodu odvolací súd nepodrobil napadnutý rozsudok prieskumu v tejto ostatnej časti a konštatovanie uvedeného vedie k záveru o správnosti posúdenia uplatneného nároku žalobcu ako nedôvodného tak, ako to vyvodil súd prvej inštancie. 36. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. l, § 255 ods. 1, v spojení s ust. § 262 ods. 1 CSP. Žalovaným 1/ a 2/, ktorí mali v odvolacom konaní plný úspech, tak patrí, každému z nich, nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 37. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).