Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 4Co/124/2023 1219202825 27. 10. 2025 JUDr. Anna Kašajová ECLI:SK:KSBA:2025:1219202825.3
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Kašajovej a sudcov JUDr. Valérie Kleinovej, st. a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobcu: W. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XX, A., proti žalovanému: Správa domov SBD Bratislava II, s.r.o., so sídlom Strojnícka 8, Bratislava, IČO 35 970 740, zast. AKMV advokátska kancelária s. r. o., so sídlom Pluhová 17, Bratislava, o určenie neplatnosti uznesenia bodu 9.6 (v časti rôzne) prijatého na schôdzi vlastníkov bytov dňa 29.04.2019, o odvolaní žalobcu proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava II zo dňa 25.01.2023, č. k. 12C/27/2019-364, takto rozhodol: Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 2. V odôvodnení uviedol, že žalobou sa žalobca domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd podľa § 14a, ods. 8 zákona č. 182/1993 Z. z. určil, že uznesenie bodu 9.6 (v časti rôzne) prijaté dňa 29.04.2019 na schôdzi vlastníkov bytového domu na B. L. XX, XX, XX P. XX, so súpisným číslom XXXX, k. ú. T. a to rozhodnutie vlastníkov o tom, že predmetom písomného hlasovania má byť aj otázka o odpojení bytu č. XX od teplej úžitkovej vody v rámci zrušenia súčasného napojenia bytu č. XX do spoločného rozvodu teplej úžitkovej vody bytového domu je neplatné. Súčasne žiadal zaviazať žalovaného na náhradu trov konania. Žalobca ako prostriedok procesného útoku použil skutkové tvrdenia, podľa ktorých je žalobca výlučným vlastníkom bytu č. XX, na X. poschodí v nadstavbovej časti bytového domu súpisné číslo XXXX, na B. L., vchod XX v A., evidovanom na LV č. XXXX pre k. ú. T.. Vlastnícke právo k nehnuteľnosti nadobudol žalobca dňa 26.05.2014 v poradí ako druhý vlastník bytu po jeho nadstavaní (mimo stavebníka). Dňa 29.04.2019 sa konala na zvolanie správcu bytového domu schôdza vlastníkov bytov, na ktorej bolo prítomných 26 vlastníkov z celkového počtu vlastníkov 123 bytov. Na tejto schôdzi vlastníkov bytov sa nezúčastnila nadpolovičná väčšina všetkých vlastníkov, neboli prítomní vlastníci oprávnení rozhodnúť o všetkých bodoch programu schôdze, preto na tejto schôdzi rokovali aj o otázkach, ktoré majú byť predmetom písomného hlasovania. V bode 9.6 (rôzne) zápisnice zo schôdze konanej 29.04.2019 a podľa oznámenia o výsledku hlasovania zo dňa 04.05.2019 rozhodli prítomní vlastníci o tom, že predmetom písomného hlasovania bude aj otázka ohľadom odpojenia bytu č. XX od TÚV v rámci zrušenia súčasného napojenia bytu č. XX do spoločného rozvodu TÚV v zmysle projektovej dokumentácie. Žalobca hlasoval na predmetnej schôdzi proti vyššie uvedenému rozhodnutiu, avšak ako to vyplýva zo znenia zápisnice, bol prehlasovaný ostatnými vlastníkmi. Správca zverejnil výsledky hlasovania z danej schôdze dňa 05.05.2019 spôsobom v dome obvyklým - vyvesením na tabuli v každom vchode bytového domu.
3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe uviedol, že dňa 29.04.2019 sa konala schôdza vlastníkov bytov a NP bytového domu B. XX - XX, A.. V rámci rokovania o bode č. 6 programu schôdze „Predloženie plánu opráv a návrh tvorby FPÚaO na rok 2019“, vlastníci riešili otázku prípojky TÚV bytu č. XX, B. XX - uvedenie spoločného rozvodu TÚV do pôvodného stavu (uvedenie do súladu s platnou projektovou dokumentáciou z kolaudácie nadstavby BD, t. j. zrušenie napojenia do prípojky bytu č. XX a zabezpečenie dodávky ZÚV bytu č. XX zásobníkom na ohrev TÚV). Po dlhšej diskusii k tomuto bodu programu prítomní vlastníci v počte 26, z celkového počtu 123 vlastníkov prijali uznesenie, že o riešení tohto problému bude vyhlásené písomné hlasovanie. Z 26 prítomných vlastníkov hlasovalo 24 za, proti bol jeden a jeden sa zdržal hlasovania, čím bolo uznesenie o otázke budúceho písomného hlasovania právoplatne odsúhlasené, nakoľko vlastníci bytov nehlasovali priamo o tejto otázke, ale iba o znení otázky, o ktorej sa bude v budúcnosti hlasovať v písomnom hlasovaní. Preto žalovaný považuje žalobu za nedôvodnú a bezpredmetnú a žiadal žalobu zamietnuť v celom rozsahu. 4. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, listinnými dôkazmi a to výpisom z LV č. XXXX pre k. ú. T., pristúpením k Zmluve o výkone správy z dňa 02.07.2014, Zmluvou o výkone správy zo dňa 30.06.2008, mesačným zálohovým predpisom platným od 01.07.2014, zápisnicou a výsledkom hlasovania schôdze vlastníkov bytov a nebytových priestorov konanej dňa 29.04.2019, mailovou komunikáciou, ostatným obsahom spisu, pričom zistil tento stav vo veci. 5. Z výpovede žalobcu súd prvej inštancie zistil, že bol osobne prítomný na schôdzi vlastníkov bytov a nebytových priestorov konanej dňa 29.04.2019 a bol aj podľa bodu 3. zápisnice schválený ako overovateľ zápisnice. Čo sa týkalo bodu 9 - rôzne, pod bodom 6. v tejto časti programu bola prerokovaná prípojka TÚV k bytu č. XX s tým, že k tomuto bodu bola schválená otázka, ktorá bude predmetom písomného hlasovania, pričom hlasovanie prebehlo tak, že za bolo 24 vlastníkov, jeden bol proti a jeden sa zdržal. On bol proti tomuto uzneseniu, ostatní ho prehlasovali a o výsledku hlasovania sa dozvedel ešte v deň konania schôdze a hlasovania dňa 29.04.2019. Žalobu podal na súd až potom, keď bola spísaná a overená zápisnica zverejnená a to bolo 05.05.2019. 6. Zo zápisnice a výsledku hlasovania zo schôdze vlastníkov bytov a nebytových priestorov objektu B. XX - XX, A. konanej dňa 29.04.2019 o 17,00 hod v DK Ružinov - miestnosť č. 275, Bratislava súd prvej inštancie zistil, že žalobca sa schôdze osobne zúčastnil a bol zvolený spolu s J.. Q. W. za overovateľov zápisnice. Počet prítomných vlastníkov po začatí schôdze bol 26, z celkového počtu 123 vlastníkov. V bode 9 - rôzne, bola pod bodom 6 prerokovaná prípojka TÚV bytu č. XX, B. XX, A. uvedenie spoločného rozvodu TÚV do pôvodného stavu v súlade s platnou projektovou dokumentáciou z kolaudácie nadstavby BD. Po diskusii vlastníci odsúhlasili, že uvedený problém bude riešený písomným hlasovaním, predmetom písomného hlasovania bude otázka sformulovaná na schôdzi vlastníkov bytov, pričom za hlasovalo 24 vlastníkov, proti bol jeden vlastník, hlasovania sa zdržal jeden vlastník. 7. Na základe vykonaného dokazovania rozhodol súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 12C/27/2019-172 zo dňa 13.02.2020, ktorým žalobu zamietol. Žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal. Voči uvedenému rozsudku podal žalobca včas odvolanie. 8. Krajský súd v Bratislave, ako odvolací súd, uznesením č. k. 4Co/144/2020-236 zo dňa 31.05.2021 zrušil rozsudok bývalého Okresného súdu Bratislava II č. k. 12C/27/2019-172 zo dňa 13.02.2020 a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odôvodnení zrušujúceho rozhodnutia odvolací súd uviedol, že v danej veci bolo v prvom rade dôležité upriamiť pozornosť na text žaloby, v ktorej bol ako žalovaný označený „Správa domov SBD Bratislava II, s.r.o., so sídlom Strojnícka 8, Bratislava, IČO 35 970 740 ako nepriamy zástupca konajúci vo vlastnom mene, avšak na účet nasledovných vlastníkov bytov a nebytových priestorov“ (s následným vymenovaním vlastníkov v počte 122 subjektov). Vychádzajúc z uvedeného sa jednalo o logický rozpor medzi týmto označením žalovaného a skutkovými okolnosťami, od ktorých sa uplatnený nárok odvíja, ktorý rozpor vyvoláva nedostatok žaloby, na ktorej konvalidáciu bol súd prvej inštancie povinný v zmysle ust. § 129 ods. 1 CSP, žalobcu vyzvať a až následne v konaní pokračovať. Žalobca, ale aj žalovaný musí byť v žalobe označený presne, určito a vyčerpávajúcim spôsobom, a to tak, aby bolo nepochybné, kto je stranou sporu, aby ho nebolo možné zameniť s iným subjektom a aby s ním súd mohol konať (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/64/2011 z 28.10.2011). V prípade, ak konajúcemu súdu nie je zrejmé z podanej žaloby, proti komu žaloba smeruje z dôvodu nejasného alebo nezrozumiteľného označenia žalovaného, je povinnosťou súdu v zmysle terajšieho ust. § 129 ods. 1 CSP, vyzvať žalobcu na opravu alebo doplnenie
žaloby v časti označenia žalovaného. Bez jednoznačného vymedzenia subjektu na strane žalovaného totiž súd nemôže pristúpiť ani k skúmaniu procesných podmienok (medzi ktoré patrí aj skúmanie procesnej subjektivity sporových strán), na ktoré je súd povinný prihliadať kedykoľvek počas konania (§ 161 ods. 1 CSP). Uvedený nedostatok rovnako bráni súdu dospieť k meritórnemu rozhodnutiu, ktorého nevyhnutným predpokladom je posúdenie ako aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, tak aj pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovaného. Bez ustálenia subjektu (prípadne subjektov) vystupujúceho (vystupujúcich) na strane žalovaného je preto súdu znemožnené vec zákonne prejednať a rozhodnúť. Tým, že súd prvej inštancie napriek nejednoznačnému označeniu žalovaného vo veci konal bez patričnej výzvy žalobcovi slúžiacej na upresnenie tejto nezrovnalosti, uvedeným procesným postupom súdu tak prišlo k porušeniu práva sporovej strany na zákonom predpokladaný postup v zmysle § 129 ods. 1 CSP. Vzhľadom k tomu, že žaloba vykazovala vady, na ktorých odstránenie bol povinný súd prvej inštancie žalobcu vyzvať z dôvodu, že vyplýval zrejmý nesúlad medzi označením subjektu daného občianskeho súdneho konania a skutkovými okolnosťami, od ktorých žalobca nárok uplatnený žalobou odvíja, je žaloba pre tento jej vnútorný rozpor neurčitá a nezrozumiteľná. Ako už bolo uvedené v prípade nejednoznačného alebo nezrozumiteľného označenia žalovaného v žalobe je súd povinný vyzvať žalobcu na opravu alebo doplnenie žaloby podľa § 129 ods. 1 CSP. Ak súd bez vyzvania žalobcu sám určí žalovaného, nesprávnym procesným postupom znemožní žalobcovi uskutočňovať procesné práva v takej miere, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces. Prvoradou procesnou povinnosťou súdu prvej inštancie bolo teda postupovať podľa ustanovenia § 129 ods. 1 CSP a vyzvať žalobcu na opravu tejto nezrozumiteľnosti a to kvalifikovaným spôsobom. V nadväznosti na uvedené odvolací súd uviedol, že bude úlohou súdu prvej inštancie v prvom rade podľa ust. § 129 ods. 1 CSP, vyzvať žalobcu na opravu alebo doplnenie žaloby v časti označenia žalovaného, potom sa vysporiadať s otázku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, teda či žalobcom označený žalovaný subjekt je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v konaní ide a až po vyriešení týchto otázok, s náležitým a presvedčivým odôvodnením svojich záverov, sa bude zaoberať posúdením žalobcom uplatneného nároku. 9. Súd prvej inštancie v rámci intencií rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave vec opätovne prejedal a rozhodol. Uviedol, že v konaní nepostupoval v zmysle 129 ods. 1 CSP, nakoľko tento postup už s poukazom na vyjadrenie žalobcu zo dňa 08.04.2022 nebol potrebný. V ďalšom konštatoval, že žalobca v tomto svojom vyjadrení jednoznačne uviedol, že žalovanou stranou je Správa domov SBD Bratislava II, s.r.o., ako správca bytového domu. Z tejto formulácie žalobcu mal súd prvej inštancie za preukázané, že vôľou žalobcu, ako „pána sporu“ bolo označiť za žalovaného práve Správu domov SBD Bratislava II. Uvedeným podaním teda prišlo k odstráneniu vady žaloby spočívajúcej v nejasnom označení žalovaného subjektu samotným žalobcom a preto súd už žalobcu na odstránenie tejto vady nevyzýval. 10. Po právnej stránke vec posúdil podľa ust. § 14a ods. 8 a § 8 písm. a) zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení platnom v rozhodnom čase (ďalej aj len „zákon č. 182/1993 Z. z.“), pričom dospel k záveru, v ktorom uviedol, že na to, aby sa niekto stal stranou sporu, netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom), alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve používa pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 192/2004). Skúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu) alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania a jednou z podstatných otázok, ktoré si súd musí vyriešiť. Otázku, kto je v tomktorom prípade aktívne a pasívne vecne legitimovaný, musí súd riešiť vždy medzi prvými. Pokiaľ súd nemá vyriešenú otázku, kto je z hľadiska hmotnoprávneho účastníkom právneho vzťahu, z ktorého sa vyvodzuje návrhom uplatnený nárok, nie je opodstatnené riešenie ďalších otázok (v danom prípade
dôvodnosť uplatneného nároku žalobcu). Je totiž logické, že spornosť v týchto otázkach, môže byť v konaní riešená len medzi subjektmi, ktorých sa táto spornosť týka (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 358/2015). Súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca sa v konaní ako prehlasovaný vlastník bytu č. XX nachádzajúcom sa v bytovom dome na B. L. Č.. XX domáha určenia neplatnosti uznesenia bodu 9.6 (v časti rôzne) prijatého na schôdzi vlastníkov bytov dňa 29.04.2019. Keďže predmetom konania je návrh prehlasovaného vlastníka nebytového priestoru na určenie neplatnosti hlasovania (§ 14a ods. 8 zák. č. 182/1993 Z. z. v platnom znení), v takomto prípade pasívna vecná legitimácia v spore svedčí všetkým vlastníkom bytov a nebytových priestorov v predmetnom dome, ktorých žalobcom označený žalovaný Správa domov SBD Bratislava II, ako nepriamy zástupca konajúci vo vlastnom mene, avšak na účet nasledovných vlastníkov bytov a nebytových priestorov môže iba zastupovať, resp. konať v ich mene a na ich účet (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 133/2018). S poukazom na vyššie uvedené súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol a to s poukazom na nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného subjektu. 11. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s § 255 ods. 1 CSP podľa ktorého, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Nakoľko mal žalovaný v konaní plný úspech, súd prvej inštancie priznal žalovanému náhradu trov konania proti neúspešnému žalobcovi. 12. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca riadne a včas odvolanie, ktoré odôvodnil tým, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/), súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e/), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/). Žalobca namietal, že súd prvej inštancie nevysvetlil, prečo sa vo svojich úvahách nezaoberal ust. § 9 ods. 7 zákona č. 182/1993 Z. z. a prečo vykladal ust. § 9 ods. 8 zákona č. 182/1993 Z. z. (pričom dodal, že v napadnutom rozhodnutí sa na str. 4, bode 11 chybne uvádza § 8 písm. a) zákona č. 182/1993 Z. z.) bez spojitosti s ust. § 9 ods. 7 zákona č. 182/1993 Z. z., ktoré na seba výkladovo nadväzujú. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia chýba o. i. aj vysvetlenie dôvodov, prečo návrhu žalobcu na výsluch svedkov (J.. V. Q., bývalého technického správcu žalovaného a J.. Q. B., predchádzajúcej technickej správkyne žalovaného v čase kúpy bytu žalobcu) súd prvej inštancie nevyhovel a tento dôkaz nevykonal. V ďalšom namietal, že súd prvej inštancie rozhodol v rozpore s rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) v zmysle ust. § 193 CSP, čo mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalobca uviedol, že v podaní zo dňa 08.04.2022 súdu prvej inštancie predložil relevantné rozhodnutia ÚS SR ohľadom pasívnej vecnej legitimácie správcu bytového domu v súdnom spore, a to rozhodnutie ÚS SR zo dňa 29.10.2019, sp. zn. I. ÚS 428/2019-12 a rozhodnutie ÚS SR zo dňa 20.02.2020, sp. zn. II. ÚS 302/2019-44, v rozpore s ktorými rozhodnutiami súd prvej inštancie rozhodol a žalobu zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie v spore. Žalobca okrem iného namietal, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy zo strany žalobcu, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Poukázal na to, že opakovane navrhoval výsluch svedkov: J.. V. Q., bývalého technického správcu žalovaného (ohľadom priebehu predmetnej schôdze vlastníkov, z ktorej vyhotovoval zápisnicu, a ostatných technických záležitostí) a J.. Q. B., predchádzajúcej technickej správkyne žalovaného v čase kúpy bytu žalobcu (ohľadom príčin daného zapojenia a predmetného technického stavu). Súd prvej inštancie však návrh žalobcu na výsluch týchto svedkov zamietol a tento dôkaz nevykonal, pričom v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nevysvetlil dôvody, prečo návrhu žalobcu na výsluch daných svedkov nevyhovel a tento dôkaz nevykonal. Ďalšou odvolacou námietkou žalobcu bolo, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Konštatoval, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie zistil z výpovede žalobcu, že sa žalobca ešte v deň konania schôdze vlastníkov - dňa 29.04.2019 dozvedel o výsledku hlasovania. Žalobca však v danom konaní predložil Oznámenie správcu bytového domu o výsledku hlasovania zo dňa 04.05.2019, ktoré bolo zverejnené dňa 05.05.2019 spôsobom v dome obvyklým. Týmto žalobca preukázal v predmetnom konaní skutočnosť, ktorý deň po uskutočnení schôdze vlastníkov si žalovaný splnil notifikačnú povinnosť v zmysle ust. § 14a ods. 6 zákona č. 182/1993 Z. z. a zverejnil oficiálne výsledky hlasovania vo forme definitívnej a úplnej sumarizácie vyhodnotenia hlasovania a rozhodnutia vlastníkov, ktoré nemôže nahradiť ústne vyhlásenie výsledkov prítomným osobám na schôdzi vlastníkov.
Uvedené podľa žalobcu potvrdzuje aj rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo dňa 31.01.2018, vydané v konaní č. 10Co/289/2016: ,,Lehota na uplatnenie práva prehlasovaného vlastníka bytu na súde začína plynúť od oznámenia o výsledku hlasovania, nie však od konania schôdze vlastníkov. Pričom výsledok hlasovania je povinný oznámiť ten, kto schôdzu vlastníkov zvolal v zákonom stanovenej lehote spôsobom v dome obvyklým. Deň konania schôdze zákonodarca ale nestanovil ako počiatok plynutia zákonnej prekluzívnej lehoty, bez ohľadu na účasť vlastníka na zhromaždení a hlasovaní. .. Oznámenie o výsledkoch schôdze nepredstavuje len formálnu publikáciu prijatých rozhodnutí, ale definitívne správnu a úplnú sumarizáciu vyhodnotenia rozhodnutia väčšinovej vôle vlastníkov formou hlasovania, ktoré nemôže nahradiť okamih ústneho vyhlásenia výsledkov prítomným osobám.“ Vzhľadom na vyššie uvedené mal žalobca za to, že sa o definitívnom výsledku hlasovania dozvedel v deň zverejnenia Oznámenia o výsledku hlasovania, t. j. 05.05.2019, pričom tento okamih podľa neho nemôže nahradiť ústne vyhlásenie výsledkov hlasovania prítomným vlastníkom na schôdzi vlastníkov v deň jej konania 29.04.2019. Žalobca v ďalšom namietal, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko súd prvej inštancie úplne opomenul aplikovať ustanovenie § 9 ods. 7 zákona č. 182/1993 Z. z., pričom aplikoval ustanovenie § 9 ods. 8 zákona č. 182/1993 Z. z. neúplne, bez jej spojitosti s § 9 ods. 7 zákona č. 182/1993 Z. z. (pričom dodal, že v napadnutom rozhodnutí sa na str. 4, bode 11 chybne uvádza § 8 písm. a), obsah normy však zodpovedá zneniu § 9 ods. 8 zákona č. 182/1993 Z. z.), a obsah použitej právnej normy - § 9 ods. 8 zákona č. 182/1993 Z. z. súd prvej inštancie nesprávne interpretoval a aplikoval. Žalobca argumentoval, že novelizáciou zákona č. 182/1993 Z. z. sa zmenilo priame zákonné zastupovanie vlastníkov správcom na nepriame zákonné zastupovanie vlastníkov správcom pred súdom a keďže žalobca napáda platnosť rozhodnutia vlastníkov prijatého po 01.11.2018 (rozhodnutie bolo prijaté na schôdzi vlastníkov dňa 29.04.2019), vzťahuje sa podľa žalobcu na daný prípad novelizované znenie § 9 ods. 7 a ods. 8 zákona č. 182/1993 Z. z., a teda (t. j. nepriame zákonné zastúpenie vlastníkov pred súdom. Preto mal žalobca za to, že súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí nesprávne poukazuje na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6 Cdo 133/2018, ktoré sa týka neplatnosti rozhodnutia vlastníkov prijatého v r. 2014 za účinnosti starej právnej úpravy zákona č. 182/1993 Z. z., ktorá sa na predmetný spor v žiadnom prípade nevzťahuje a taktiež súd prvej inštancie opomenul vo svojich úvahách v odôvodnení rozhodnutia spomenúť relevantné rozhodnutia ÚS SR ohľadom pasívnej vecnej legitimácie správcu bytového domu za platnosti novej právnej úpravy. Vzhľadom na vyššie uvedené má žalobca za to, že označený správca bytového domu je pasívne vecne legitimovaným subjektom v danom spore a môže vystupovať na strane žalovaného ako nepriamy zástupca vlastníkov konajúci vo vlastnom mene, no na ich účet. Žalobca v odvolaní taktiež poukázal na to, že žalobu prehlasovaného vlastníka bytu podal včas, v rámci 30-dňovej prekluzívnej lehoty podľa ust. § 14a ods. 8 zákona č. 182/1993 Z. z., ktorú počítal od zverejnenia Oznámenia o výsledku hlasovania spôsobom v dome obvyklým žalovaným. Konštatoval, že prehlasovaný vlastník má právo obrátiť sa na súd so žalobou proti akémukoľvek rozhodnutiu prijatému vlastníkmi bytov v bytovom dome, vrátane rozhodnutí vlastníkov prijatých na schôdzi o písomnom hlasovaní podľa ust. § 14a ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z., čo je daný prípad. V zmysle ust. § 14a ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. prijali vlastníci bytov na schôdzi napadnuté rozhodnutie, ktorým schválili písomné hlasovanie vo veci odpojenia bytu č. 71 od TÚV v rámci zrušenia súčasného napojenia bytu č. 71 do spoločného rozvodu TÚV bytového domu. Na predmet schôdze vlastníkov (body programu rokovania), ako aj na predmet písomného hlasovania (otázky hlasovania) sa vzťahuje ust. § 14 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z., ktoré stanovuje kogentne, o čom majú vlastníci právo a zároveň povinnosť hlasovaním rozhodovať (t. j. o spoločných veciach, ktoré sa týkajú správy domu, spoločných častí domu a spoločných zariadení domu, spoločných nebytových priestorov, príslušenstva a pozemku zastavaného domom alebo priľahlého pozemku). Podľa žalobcu odsúhlasený predmet písomného hlasovania (otázka o odpojení bytu žalobcu od TÚV) nespadá pod žiadne z ust. § 14b ods. 1 - ods. 3 zákona č. 182/1993 Z. z., najmä pod § 14b ods. 1 písm. m) a 1) zákona č. 182/1993 Z. z., keďže tieto ustanovenia sa týkajú úprav bytu zo strany vlastníka a získania súhlasu pred začiatkom realizácie prác, pričom žalobca byt v danom stave už kúpil, vlastníci daný stav takisto kúpou bytov prevzali a žalobca nesúhlasí s odpojením jeho bytu od spoločných rozvodov TÚV. Takisto sa podľa žalobcu odsúhlasený predmet písomného hlasovania (otázka o odpojení bytu žalobcu od TÚV) netýka len spoločných zariadení bytového domu, ale aj zariadení tvoriacich súčasť bytu žalobcu (t. j. uzáveru TÚV, merača TÚV a vnútorných rozvodov TÚV bytu č. XX), a to v značnej miere. Žalobca zároveň poukázal na to, že neexistuje právna úprava na ohraničenie, kde končia spoločné zariadenia bytového domu a odkiaľ začína výlučné vlastníctvo bytu. Neuvádza to v danom prípade ani predložená zmluva o výkone správy z r. 2008. Preto sa v praxi podľa žalobcu vychádza z prvých zmlúv o prevode bytu, v danom prípade družstevného bytu, kde sa uvádza, že „vybavením bytu je jeho vnútorná inštalácia - potrubné rozvody vody vrátane uzatváracích ventilov“ a „vlastníctvo bytu je
ohraničené hlavnými uzatváracími ventilmi prívodu vody atď.“ - teda uzatváracie ventily sú vo výlučnom vlastníctve vlastníka bytu č. XX, ako aj všetko smerom od nich k bytu sa považuje za súčasť bytu, vrátane meračov TÚV, nakoľko tieto sú umiestnené za uzáverom TÚV smerom k bytu. Žalobca konštatoval, že uzáver TÚV, merač TÚV, vnútorné rozvody TÚV bytu č. XX sú súčasťou bytu žalobcu, slúžia výlučne tomuto bytu na uzatváranie prívodu vody a meranie spotreby TÚV v byte žalobcu, pričom je vylúčené, aby boli v podielovom spoluvlastníctve vlastníkov iných bytov, ktorí ich nevyužívajú. Preto mal s poukazom na vyššie uvedené za to, že vlastníci bytov nie sú oprávnení vyhlasovať písomné hlasovanie vo veci, ktorá je nad rámec ich rozhodovacej právomoci a netýka sa len spoločných zariadení bytového domu, ale zasahuje zásadným spôsobom aj do zariadení tvoriacich súčasť bytu žalobcu, ako aj bytu č. XX. Demontovaním uzáveru, meraču a vnútorných rozvodov TÚV bytu č. XX došlo k znehodnoteniu tohto bytu. Na základe uvedených skutočností bol žalobca názoru, že napadnuté rozhodnutie vlastníkov o odsúhlasení predmetného písomného hlasovania neplatné z dôvodu, že svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu (ust. § 14 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z.) alebo ho obchádza, nakoľko vlastníci odhlasovali písomné hlasovanie ako formu ich rozhodovania vo veci, o ktorej rozhodovať im neprináleží. 13. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že odôvodnenie rozsudku bolo dostatočne zrozumiteľné a nie je v ňom potrebné podrobne analyzovať všetky tvrdenia, dôkazy alebo námietky žalobcu, a to zvlášť v situácii, kedy žalobca uvádzal prevažne argumenty, ktoré z pohľadu žalovaného nemali priamu súvislosť s predmetom konania. Mal za to, že aj bez ohľadu na posúdenie pasívnej legitimácie žalovaného nebol v rámci dokazovania zistený žiadny dôvod neplatnosti napadnutého uznesenia. Uskutočnené dokazovanie považuje žalobca za dostatočné. V tejto súvislosti poukázal na to, že svedkovia, ktorých žalobca navrhoval v konaní vypočuť (p. J.. V. Q. a p. J.. Q. B.) sa v zmysle návrhov žalobcu mali vyjadriť predovšetkým k technickým záležitostiam bytového domu, okolností pripojenia bytu žalobcu na spoločný rozvod TÚV a pod., teda k otázkam, ktoré nemajú priamy súvis s predmetom konania. Žalovaný zastáva názor, že ako z procesnej, tak aj zo skutkovej stránky boli splnené všetky predpoklady pre zamietnutie žaloby žalobcu. V tejto súvislosti zdôraznil, že v zmysle ustanovenia § 358 CSP nie je prípustné odvolanie odvolania len proti odôvodneniu rozhodnutia. Za kľúčové považoval to, že podľa ustanovenia § 2 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov: „Spoločnými zariadeniami domu sa na účely tohto zákona rozumejú zariadenia, ktoré sú určené na spoločné užívanie a slúžia výlučne tomuto domu, a to aj v prípade, ak sú umiestnené mimo domu. Takýmito zariadeniami sú najmä výťahy, práčovne a kotolne vrátane technologického zariadenia, sušiarne, kočíkarne, spoločné televízne antény, bleskozvody, komíny, vodovodné, teplonosné, kanalizačné, elektrické, telefónne a plynové prípojky.“, pričom z uvedeného mal za jednoznačné, že prijímanie rozhodnutí o nakladaní so spoločným rozvodom TÚV nie je v rozpore so zákonom o vlastníctve bytov a rovnako tak nie je v rozpore ani s inými právnymi predpismi. Navyše zdôraznil, že predmetom napadnutého rozhodnutia nie je rozhodovanie o žalobcovej prípojke realizovanej bez akéhokoľvek súhlasu alebo povolenia relevantných subjektov, ale iba zaradenie bodu do písomného hlasovania, pričom zo žiadneho právneho predpisu ani iného relevantného zdroja nevyplýva, že by vlastníci neboli oprávnení prijať rozhodnutie o zaradení predmetného bodu na písomné hlasovanie. Z uvedeného dôvodu považoval žalobcove argumenty o údajnom obmedzovaní základných ľudských práv a slobôd alebo o údajnom porušovaní dobrých mravov za zjavne nedôvodné a účelové. Vzhľadom na predmet sporu (ktorým je posúdenie platnosti napadnutého uznesenia) nepovažoval za potrebné opätovne sa podrobne vyjadrovať k technickým otázkam súvisiacim so žalobcovým pripojením na spoločný rozvod TÚV, avšak zdôraznil, že súčasný stav pripojenia nie je ani v záujme žalobcu, ani v záujme ostatných vlastníkov bytov a nebytových priestorov v predmetnom bytovom dome. 14. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že postup vlastníkov bol v danom prípade nesprávny, nakoľko vlastníci nekonali v zmysle zákona a neobrátili sa v danej veci na príslušný súd, aby rozhodol o prípadnom odpojení žalobcu od TÚV, ak sa vlastníci cítili dotknutí na svojich právach. Poukázal na to, že vlastníci mali v čase prijatia napadnutého rozhodnutia vlastníkov vedomosť o tom, že sa daná vec už rieši na príslušnom stavebnom úrade. Napriek tomu nečakali na prijatie rozhodnutia stavebného úradu v danej veci, neobrátili sa ani na príslušný súd a prijali v rozpore s konaním stavebného úradu a zákonom (§ 14a ods. 1 v spojitosti s ust. § 14 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. a § 4 6 OZ) napadnuté rozhodnutie vlastníkov. Žalobca má za to, že ak vlastníci neboli ochotní čakať na vyriešenie danej veci na stavebnom úrade, boli oprávnení na predmetnej schôdzi vlastníkov nanajvýš prijať rozhodnutie o podaní prípadnej žaloby voči žalobcovi, resp. o zaradení otázky o podaní žaloby do následného písomného hlasovania. V ďalšom žalobca zopakoval vyjadrenia uvedené vo vyššie uvedenom odvolaní. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žiadal žalobca odvolací súd, aby napadnuté
rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe vyhovie a zaviaže žalovaného na náhradu trov konania voči žalobcovi. 15. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP), prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas, oprávnenou osobou smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné v súlade s § 378 a § 219 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania viazaný rozsahom a dôvodmi podaných odvolaní (§ 379 a § 380 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, a že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 16. Súd prvej inštancie zamietol žalobu po tom, ako odvolací súd zrušil a vrátil rozsudok súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie z toho dôvodu, že súd prvej inštancie mal podľa odvolacieho súdu ustáliť subjekt (prípadne subjekty) vystupujúci (vystupujúce) na strane žalovaného, keďže bol ako žalovaný označený „Správa domov SBD Bratislava II, s.r.o., so sídlom Strojnícka 8, Bratislava, IČO: 35 970 740“ ako nepriamy zástupca konajúci vo vlastnom mene, avšak na účet nasledovných vlastníkov bytov a nebytových priestorov, čím sa podľa názoru odvolacieho súdu jednalo o rozpor medzi týmto označením žalovaného a skutkovými okolnosťami, od ktorých sa uplatnený nárok odvíja, v ďalšom bolo potrebné vysporiadať sa s otázkou pasívnej vecnej legitimácie žalovaného a až následne posúdiť žalobcom uplatnený nárok. Súd prvej inštancie nepostupoval v zmysle § 129 ods. 1 CSP s odôvodnením, že tento postup s poukazom na vyjadrenie žalobcu zo dňa 08.04.2022 nebol potrebný. Žalobca podľa súdu prvej inštancie odstránil vadu žaloby spočívajúcej v nejasnom označení žalovaného subjektu tým, že predložil podanie, v ktorom jednoznačne uviedol, že žalovanou stranou je Správa domov SBD Bratislava II, s.r.o. ako správca bytového domu. Mal za to, že keďže predmetom konania je návrh prehlasovaného vlastníka nebytového priestoru na určenie neplatnosti hlasovania, pasívna vecná legitimácia v spore svedčí všetkým vlastníkom bytov a nebytových priestorov v predmetnom bytovom dome na Súmračnej ulici č. 10, ktorých žalobcom označený žalovaný Správa domov SBD Bratislava II, ako nepriamy zástupca vo vlastnom mene, avšak na účet nasledovných vlastníkov bytov a nebytových priestorov môže iba zastupovať, resp. konať v ich mene a na ich účet. S poukazom na uvedené súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného subjektu. 17. Podľa § 8b ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. v znení platnom a účinnom do 31. októbra 2018 bol správca povinný vykonávať správu domu samostatne v mene vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome a na ich účet a bol oprávnený konať pri správe domu za vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome pred súdom. Oprávnenie správcu na zastupovanie vlastníkov bytov a nebytových priestorov vyplývalo priamo z § 8b ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z., prvej vety. Išlo o priame zákonné zastúpenie, pri ktorom správca vo vzťahu k tretej osobe uskutočňoval svoje vlastné vyhlásenie vôle, a to v mene a na účet zastúpeného (vlastníkov bytov a nebytových priestorov), v dôsledku čoho pri priamom zastúpení vznikali práva a povinnosti priamo zastúpenému. Zo zákona vyplývajúca možnosť správcu bytového domu zastupovať vlastníkov bytov a nebytových priestorov v súvislosti so správou domu na súde znamenala aj oprávnenie vykonávať aj všetky procesné práva v zmysle Civilného sporového poriadku na úspešné hájenie záujmov vlastníkov (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. januára 2009 sp. zn. 3Cdo/180/2008). Avšak ďalšou novelou zákona č. 182/1993 Z. z., zákonom č. 283/2018 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (účinná od 1. novembra 2018), boli do zákona vložené nové ustanovenia § 9 ods. 7 a 8. (7) Spoločenstvo a správca sú povinní vykonávať správu domu samostatne v mene a na účet vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome. Spoločenstvo a správca vo vlastnom mene zastupujú a konajú na účet vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome pred súdom a iným orgánom verejnej moci; toto zastupovanie trvá, ak sa v konaní pred súdom alebo iným orgánom verejnej moci nepreukáže rozpor záujmov spoločenstva alebo správcu so záujmom zastupovaných vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome. (8) Spoločenstvo a správca zastupujú v konaní pred súdom a iným orgánom verejnej moci aj vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome, a) proti ktorým smeruje návrh na začatie konania podaný prehlasovaným vlastníkom bytu alebo nebytového priestoru v dome, návrh na začatie konania o zdržanie sa výkonu záložného práva alebo zákaz výkonu záložného práva podaný iným vlastníkom bytu alebo nebytového priestoru v dome, b) ktorí sa domáhajú úhrady dlhu alebo plnenia inej povinnosti vlastníkom bytu alebo nebytového priestoru v dome.
Správca (aj spoločenstvo vlastníkov bytova nebytových priestorov) naďalej pri správe domu koná v mene a na účet vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome. Vzhľadom na problémy aplikačnej praxe pri zastupovaní vlastníkov bytova nebytových priestorov na súde zákonodarca zmenil spôsob konania správcu (aj spoločenstva vlastníkov bytov a nebytových priestorov) pri súdnych sporoch, a to tak, že správca zastupuje a koná vo vlastnom mene na účet vlastníkov bytova nebytových priestorov v dome pred súdom a iným orgánom verejnej moci aj v sporoch podaných prehlasovaným vlastníkom bytu alebo nebytového priestoru. Z uvedeného vyplýva, že po tejto novele je správca aktívne alebo pasívne vecne legitimovaný zastupovať vlastníkov bytov a nebytových priestorov na súde vo vlastnom mene, no na ich účet. Správca teda bude sám účastníkom konania (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. októbra 2019, sp. zn. I. ÚS 428/2019). Uvedené však neznamená, že vlastníkov bytov po účinnosti tejto novely zákona č. 182/1993 Z. z. už nemožno považovať v zmysle hmotného práva za aktívne vecne legitimovaných v spore (aj s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 193/2014 zo 6. júna 2016). Zmenou právnej úpravy správca nadobudol procesné právo (popri vlastníkoch bytov ako nositeľoch hmotných práv) tento hmotnoprávny nárok vlastníkov bytov uplatňovať vo vlastnom mene. Výkonom správy predmetného bytového domu bol vlastníkmi poverený žalovaný, a to titulom Zmluvy o výkone správy zo dňa 30.júna 2008, pričom nebolo sporné, že žalovaný bol jediným správcom predmetného bytového domu aj v čase rozhodovania súdu, a teda v čase rozhodovania sporu bol pasívne vecne legitimovaný. Odvolací súd tak vyhovel námietke žalobcu, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu právnemu záveru o nedostatku pasívnej vecnej legitimácii v spore, keď je s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti zrejmé, že žalovaný je v spore pasívne vecne legitimovaný. 18. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia neposúdil žalobcom uplatnený nárok nijakým spôsobom, keďže žalobu zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie. Z uvedeného je tak zrejmé, že odvolaciemu súdu chýbal základný predpoklad v podobe jasného podkladu pre rozhodnutie o odvolaní a nemožno tak hovoriť o novom rozhodnutí súdu prvej inštancie v zmysle § 390 CSP (s poukazom na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. decembra 2023, č.k. III. ÚS 570/2023-30). Po formálnej stránke je napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie novým rozhodnutím, no po obsahovej stránke novým rozhodnutím nie je. Nakoľko sa súd prvej inštancie posúdením uplatneného žalovaného nároku vôbec nezaoberal, odvolaciemu súdu absentoval podklad pre rozhodnutie o odvolaní, z čoho jednoznačne vyplýva, že v danom prípade nenastala situácia v zmysle § 390 CSP, kedy má odvolací súd povinnosť sám vo veci rozhodnúť. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ďalšími námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní odvolací súd nezaoberal. 19. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že v rozhodnutí súdu prvej inštancie sú dané zákonné dôvody pre jeho zrušenie z dôvodu, že nesprávnym procesným postupom nepochybne porušil právo sporových strán na spravodlivý súdny proces. Rozsudok súdu prvej inštancie preto podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP v spojení s § 391 ods. 1 CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, nakoľko v rámci zásady zachovania dvojinštančnosti súdneho konania tieto nedostatky nemožno napraviť súdom odvolacím. Všetky vyššie uvedené nedostatky odvolací súd nemôže nahrádzať, pretože podstatou odvolacieho konania je zabrániť prekvapivým rozhodnutiam bez možnosti podania riadneho opravného prostriedku, v rámci ktorého by strana sporu nemala zachovanú plnú možnosť obrany proti argumentom sudu prvej inštancie a došlo by tak k porušeniu zásady dvojinštančnosti súdneho konania. Uvedený postup, v rámci ktorého by odvolací súd nahrádzal chýbajúce argumenty o základných právnych otázkach preskúmavanej veci, by znamenal nezabezpečenie riadneho prístupu k spravodlivému procesu po podaní odvolania. 20. Podľa § 391 ods. 1 CSP odvolací súd vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v rámci ktorého bude jeho úlohou posúdiť žalobcom uplatnený nárok, a teda vyhodnotiť vykonané dokazovanie, t. j. uviesť, ktoré skutkové okolnosti má na základe vykonaného dokazovania preukázané a ktoré nie, výsledky vykonaného dokazovania právne posúdiť, t. j. zistené skutkové okolnosti subsumovať pod konkrétne právne normy, ktoré sa na daný právny problém vzťahujú, uviesť konkrétny spôsob svojej aplikácie uvedených právnych noriem a ich výklad, rovnako aj uviesť úvahy, ktorými sa pri rozhodovaní veci riadil. Výsledky vykonaného dokazovania a ich vyhodnotenie bude potrebné uviesť v odôvodnení nového rozhodnutia tak, aby odôvodnenie zodpovedalo zákonným požiadavkám na náležitosti súdneho rozhodnutia a aby bolo stranám sporu zabezpečené právo na spravodlivý proces vo všetkých štádiách súdneho konania. Nové rozhodnutie vo veci musí byť presvedčivé a preskúmateľné v záujme zachovania dvojinštančnosti súdneho konania.
21. O náhrade trov pôvodného aj odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie (§ 396 ods. 3 CSP) v novom rozhodnutí vo veci. 22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).