Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 3Cob/5/2024 1219205511 28. 05. 2025 JUDr. Marta Šašinková ECLI:SK:KSBA:2025:1219205511.3
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Šašinkovej a členov senátu Mgr. Štefana Zelenáka a Mgr. Radoslava Prutkaya, v právnej veci žalobcu POIST SERVIS, s.r.o., Baštová 2, 811 03 Bratislava, IČO: 35 803 291, práv. zast. Advokátska kancelária ŠKODLER & PARTNERS, s. r. o., Dobšinského 12, 811 05 Bratislava, IČO: 47 238 232, proti žalovanému Union poisťovňa, a. s., Karadžičova 10, 813 60 Bratislava, IČO: 31 322 051, o zaplatenie 26.881,36 EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III, č.k. 25Cb/149/2019-333 zo dňa 15.6.2023 jednohlasne, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III, č.k. 25Cb/149/2019 - 333 zo dňa 15.6.2023 p o t v r d z u j e . II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 8.10.2019 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 26.881,36 EUR a zákonných úrokov z omeškania titulom nevyplatenia odstupného. Svoju žalobu odôvodnil tým, že dňa 18.1.2007 uzatvoril so žalovaným zmluvu o obchodnom zastúpení č. 11-MAN-008 a zmluvu o obchodnom zastúpení č. 11-MAK-161, na základe ktorých vykonával pre žalovaného činnosť sprostredkovania neživotného poistenia. Žalobca uviedol, že zmluvná spolupráca bola započatá už Rámcovou dohodou zo dňa 21.12.2000 a následne nahradená Rámcovou dohodou zo dňa 31.12.2001, ktorej predmetom bolo dojednanie platných podmienok pre uzatváranie poistných zmlúv v mene a na účet žalovaného. Zmluva o obchodnom zastúpení č. 11-MAN-008 zanikla dňa 31.7.2015 z dôvodu vypovedania zmluvy zo strany žalovaného. Zmluva o obchodnom zastúpení č. 11-MAK-161 zanikla dňa 31.12.2015 z rovnakého dôvodu. Žalobca si podľa § 669 Obch. zák. uplatnil voči žalovanému v zákonnej lehote právo na odstupné v celkovej sume 26.881,36 EUR. Žalovaný na výzvu žalobcu zo dňa 1.7.2016, ktorá mu bola doručená dňa 6.7.2016, odpovedal listom zo dňa 8.8.2016, v zmysle ktorého nárok žalobcu na odstupné neuznal z dôvodu nenaplnenia obligatórnych podmienok uvedených v § 669 ods. 1 písm. a) a b) Obch. zák.. Žalobca ukončením zmluvného vzťahu obchodného zastúpenia (ktorý trval 15 rokov) stratil províziu, ktorá od roku 2011 do roku 2015, t.j. za posledných 5 rokov spolupráce predstavovala sumu 134.406,91 EUR. 3. Žalobca v žalobe ďalej uviedol, že predmetom poistných zmlúv na základe Rámcovej dohody zo dňa 31.12.2001 a na to nadväzujúcich zmlúv o obchodnom zastúpení bolo poistenie budov prevádzkovaných
na účely bývania. Podľa žalobcu išlo o poistný program ním vytvorený v roku 1995, ktorý bol včlenený do portfólia žalovaného. Žalobca poukázal na skutočnosť, že žalovaný sa stal vôbec prvým obchodníkom v Slovenskej republike, ktorý takýto produkt na trhu neživotného poistenia ponúkal. V dôsledku tejto konkurenčnej výhody došlo podľa žalobcu k výraznému zlepšeniu postavenia žalovaného na poistnom trhu a za túto svoju činnosť prevzal žalobca od žalovaného niekoľko ocenení. Žalobca v rámci obchodnej činnosti, ktorú vyvíjal v prospech žalovaného, získal nových zákazníkov, ktorí sú u žalovaného aj naďalej poistení a žalovaný má aj po ich skončení zmluvnej spolupráce výhody z obchodovania so zákazníkmi, ktoré získal žalobca. Žalobca poukázal na § 668a až § 669a z časti aj § 671 Obch. zák., ktoré predstavujú transpozíciu smernice Rady 86/653/EHS z 18. decembra 1986 o koordinácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa samostatných obchodných zástupcov. Podľa žalobcu pri výklade samotných zákonných ustanovení treba vychádzať aj zo samotného znenia smernice, ktorej účel spočíva najmä v ochrane obchodného zástupcu v rámci jeho vzťahu so zastúpeným. Formuláciu článku 17 ods. 2 smernice je totiž nevyhnutné vykladať v takom zmysle, ktorý prispieva k ochrane obchodného zástupcu, a teda v plnom rozsahu prihliada na jeho zásluhy pri uskutočnení transakcií, ktorými je poverený. Žalobca má za to, že splnil všetky podmienky pre priznanie práva na odstupné z dôvodu skončenia zmluvného vzťahu so žalovaným. 4. Žalovaný v reakcii na podanú žalobu nárok žalobcu neuznal. Uviedol, že v roku 2015 bol prijatý zák. č. 39/2015 Z.z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorým bola do slovenského právneho poriadku transponovaná Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/138/ES o začatí a vykonávaní poistenia a zaistenia (Solvency II). S touto právnou úpravou súvisela aj nepriama novelizácia zák. č. 186/2009 Z.z. o finančnom sprostredkovaní a poradenstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Zároveň v súlade so zák. č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných údajov (vtedy platný zákon o OOU) bolo potrebné do 2 rokov od účinnosti zákona zosúladiť zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným s touto právnou úpravou. Žalovaný predložil všetkým svojím obchodným zástupcom v roku 2015 návrhy nových zmlúv o obchodnom zastúpení. Keďže žalobca mal k zneniu predložených nových zmlúv pripomienky, ktoré žalovaný ako poisťovňa s ohľadom na platnú právnu úpravu nemohol akceptovať, nedošlo k dohode o obsahu nových zmlúv so žalobcom a žalovaný musel uzavreté zmluvy vypovedať. Podľa žalovaného ustanovenie § 669 ods. 1 písm. a) Obch. zák. upravuje primeranú náhradu provízie, ktorú by obchodný zástupca vzhľadom na výsledok svojej činnosti mohol získať, pokiaľ by obchodné zastupovanie neskončilo a súčasne predstavuje aj určité vyrovnanie prínosu činnosti obchodného zástupcu pre zastúpeného na danom trhu a jeho zvýhodnenie. Zároveň uviedol, že v danom prípade nie je možné brať do úvahy iba jednoduchý prínos v podobe poisteného uvedeného v poistných zmluvách ale aj pomer predpísaného poistného k súčtu vyplatených poistných plnení a rezerv na budúce poistné plnenia /tzv. škodovosť/. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že požíva podstatné výhody vyplývajúce z obchodov, ktoré sprostredkoval žalobca, pretože z hľadiska škodovosti, ktorá sa v neživotnom poistení dlhodobo pohybuje na úrovni okolo 50%, sa jedná o nepatrný pomer voči predpísanému poistnému. Žalovaný uviedol, že odplata nie je spravodlivá a ukončenie zmluvného vzťahu nebolo z vôle žalovaného, ale z dôvodu, že žalobca neakceptoval návrh na uzatvorenie takej zmluvy o obchodnom zastúpení, ktorá by reflektovala platné právne predpisy a ktorú ostatní obchodní zástupcovia akceptovali bez výhrad. Taktiež poukázal na skutočnosť, že žalobca je obchodnou spoločnosťou s jediným spoločníkom, ktorým je P. N.. Žalobcovi (ako obchodnej spoločnosti) zaniklo oprávnenie vykonávať činnosť samostatného finančného agenta dňa 23.5.2016, avšak od 29.6.2016 pôsobí P. N. (jediný spoločník a konateľ žalobcu) ako podriadený finančný agent spoločnosti INSIA SK, s.r.o. Mnohé z uzavretých poistných zmlúv po ukončení zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, prešli na spoločnosť INVIA SK s.r.o., ktorá vypláca práve P. N. z týchto poistných zmlúv časť provízie. Žalovaný ďalej poukázal na skutočnosť, že medzi sporovými stranami nebola uzatvorená konkurenčná doložka /§ 672a Obch. zák./. Podľa žalovaného pri posudzovaní nároku na odstupné je potrebné brať do úvahy všetky relevantné okolnosti, aj tie ktoré nie sú uvedené priamo v zákone. Žalovaný zastáva názor, že žalobcovi nevzniklo právo na odstupné podľa § 669 ods. 1 Obch. zák. a poukázal aj na skutočnosť, že požadované odstupné vypočítané žalobcom je v nesprávnej výške a nie je ani zrejmé od akého dátumu si uplatnil úrok z omeškania. 5. Žalobca v priebehu konania uviedol, že neakceptoval návrh novej sprostredkovateľskej zmluvy nie z dôvodu zosúladenia zmluvného vzťahu s platnou právnou úpravou, ale z dôvodu nevyváženého zmluvného vzťahu medzi ním a žalovaným. Skutočnosť, že v zmluvách nebola dohodnutá konkurenčná doložka a žalobca po ukončení zmluvy stratil oprávnenie vykonávať činnosť samostatného finančného agenta považuje žalobca za irelevantné. Poukázal na tvrdenia žalovaného, v zmysle ktorých sám
priznáva existenciu obchodov, ktoré sprostredkoval žalobca a z ktorých má žalovaný výhody aj po skončení zmluvy medzi ním a žalobcom, keďže ako „živé“ prešli pod správu spoločnosti INSIA SK, s.r.o. respektíve iných sprostredkovateľov. Žalovaný požíval výhody aj zo zmlúv s klientami, ktorých k žalovanému priviedol žalobca a ktorí prešli, či už z rozhodnutia žalovaného alebo z vlastného rozhodnutia k inému sprostredkovateľovi. Podstatným je aj to, že títo klienti v dôsledku činnosť žalobcu sa stali klientmi a následne u žalovaného zostali poistení. Žalobca má za to, že preukázal splnenie podmienok, na podklade ktorých si uplatnil nárok na odstupné v zmysle § 669 Obch. zák.. Podľa žalobcu je výška škodovosti v oblasti neživotného poistenia pre posúdenie existencie a výšky nároku žalobcu právne irelevantná. Žalobca si výšku odstupného si uplatnil v súlade s § 669 ods. 2 Obch. zák., pričom úrok z omeškania vo výške 8% si uplatnil odo dňa 21.7.2016, čo jasne a zreteľne uviedol v žalobe. Podľa žalobcu žalovaný neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by jeho nárok spochybňovali. 6. Žalovaný v priebehu konania uviedol, že z poistných zmlúv, ktoré ostali v platnosti a prešli do sprostredkovateľskej starostlivosti spoločnosti INSIA SK, s.r.o., je tejto spoločnosti vyplácaná provízia; pre túto spoločnosť ako podriadený finančný agent pôsobí P. N. (jediný spoločník a konateľ žalobcu), ktorému spoločnosť INSIA SK s.r.o. nepochybne vypláca z týchto zmlúv časť provízie, a preto sa javí uplatnený nárok žalobcu na odstupné ako nespravodlivý. V reakcii na tvrdenie žalobcu, že žalobca vytvoril akýsi vlastný POISTNÝ PROGRAM, ktorý mal včleniť do portfólia žalovaného uviedol, že ide o poistný produkt reflektujúci novú právnu úpravu, ktorou bol v tom čase zákon č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Žalobca nijako tvrdenia o vlastnom poistnom programe nekonkretizoval ani nepredložil žiadne dôkazy na preukázanie týchto tvrdení. Žalovaný nie je ani nebol lídrom na trhu neživotného poistenia, tak ako to uviedol žalobca. Žalobca nekonkretizoval z čoho vyvodil svoj podiel na úspechu žalovaného. 7. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania ustálil, že žalobca si podľa § 669 Obch. zák. uplatnil voči žalovanému v zákonnej lehote prostredníctvom výzvy zo dňa 1.7.2016 právo na odstupné v celkovej výške 26.881,36 EUR. Výšku odstupného žalobca vypočítal z priemeru provízií získaných v priebehu posledných piatich rokov. Z predložených listinných dôkazov bolo nesporné, že provízia žalobcu bola za rok 2011 v sume 26.257,45 EUR, za rok 2012 v sume 27.536,84 EUR, za rok 2013 v sume 30.162,24 EUR, za rok 2014 v sume 27.593,54 EUR a za rok 2015 v sume 22.856,84 EUR, t.j. spolu za obdobie posledných piatich rokov v sume 134.406,91 EUR. Celková produkcia neživotného poistenia u žalovaného bola v roku 2011 v sume 32.192.033,- EUR, v roku 2012 v sume 21.798.535,EUR, v roku 2013 v sume 31.095.293,- EUR, v roku 2014 v sume 31.204.385,- EUR a v roku 2015 v sume 33.818.358,- EUR. Súd prvej inštancie taktiež ustálil, že väčšina zmlúv, ktoré žalobca uzatvoril v prospech žalovaného žalobca bola buď ukončená ešte v čase platnosti zmluvy medzi žalobcom a žalovaným alebo prešli od 29.6.2016 na spoločnosť INSIA SK, s.r.o. Ročné poistné z poistných zmlúv, ktoré nezanikli /neboli na základe plnej moci od klientov udelených iným sprostredkovateľom prevedené do sprostredkovateľskej starostlivosti iných sprostredkovateľov, predstavovalo sumu 14.796,47 EUR. Sporným medzi stranami sporu zostala otázka, či na základe skončených zmlúv o obchodnom zastúpení vznikol žalobcovi nárok na vyplatenie odstupného po skončení zmluvného vzťahu podľa § 669 ods. 1 Obch. zák.. 8. Súd prvej inštancie aplikoval na daný spor § 261 ods. 1, § 263 ods. 1, § 652 a nasl. Obch. zák. o obchodnom zastúpení, smernicu Rady 86/653/EHS a dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení, keď žiadnym spôsobom nepreukázal už prvú z dvoch základných podmienok pre vznik nároku na odstupné, a to získania nových zákazníkov alebo významného rozvinutia obchodu s tými doterajšími. Podstatou činnosti obchodného zástupcu je vyhľadávanie záujemcov o uzatváranie obchodov so zastúpeným, pričom každé získanie nového zákazníka pre zastúpeného nie je možné automaticky považovať za adekvátne pre vznik nároku na odstupné. Musí sa jednať o taký nadštandardný prínos obchodného zástupcu pre zastúpeného, ktorý spôsobil, že zastúpený má aj po skončení zmluvy podstatné výhody vyplývajúce z týchto obchodov. Pokiaľ ide o prvú podmienku, ktorá musí byť splnená, žalobca nijakým spôsobom v konaní nepreukázal, že by pre žalovaného ako zastúpeného získal toľko nových zákazníkov, aby mal z nich žalovaný aj po skončení zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, naďalej podstatné výhody. Z prehľadu poistných zmlúv sprostredkovaných žalobcom (č.l. 186) vyplýva, že výška ročného poistného z poistných zmlúv, z ktorých má žalovaný naďalej výhody v predstavuje sumu 14.796,47 EUR. Celková výška provízie žalobcu, ktorú za svoju činnosť získal je okolo 27.000 EUR ročne, čo je nepatrný pomer voči predpísanému celkovému ročnému poistnému, ktoré žalovaný dosahuje. Na podklade uvedeného súd prvej inštancie
prijal záver, že žalobca v priebehu celého trvania zmluvného vzťahu nezískal pre žalovaného významný počet nových zákazníkov ani nerozvinul obchody s doterajšími zákazníkmi. Ani predložené ocenenie žalobcu od žalovaného žiadnym spôsobom nepostačuje na preukázanie skutočnosti, ktoré by boli pre súd relevantné pre posúdenie opodstatnenosti vzniknutého nároku. 9. Pokiaľ ide o druhú podmienku, ktorá musí byť splnená pre vznik nároku na odstupné, a to, že s prihliadnutím na všetky okolnosti, musí byť takéto odstupné spravodlivé, pričom je potrebné prihliadnuť aj na použitie konkurenčnej doložky, ani túto súd prvej inštancie nepovažoval za splnenú. V konaní bolo preukázané, a žalobca uvedené tvrdenie ani nerozporoval, že medzi zmluvnými stranami nebola dohodnutá konkurenčná doložka, ktorá by po zániku obchodného zastúpenia pre žalovaného zamedzovala žalobcovi výkon ďalšej podnikateľskej činnosti v uvedenom segmente. Žalobcovi tak po skončení zmluvného vzťahu nič nebránilo začať vykonávať činnosti obchodného zástupcu v prospech iného zastúpeného, čo nakoniec aj urobil, keď jediný konateľ a spoločník žalobcu začal vykonávať činnosť obchodného zástupcu pre spoločnosť INSIA SK, s.r.o.. Žalobca prostredníctvom svojho spoločníka a konateľa nielenže začal vykonávať činnosť obchodného zástupcu v rovnakom predmete podnikania ako vykonáva žalovaný, ale v prospech spoločnosti INSIA SK, s.r.o. previedol časť zákazníkov, ktorých získal pre žalovaného. Túto skutočnosť žalobca nepoprel. S ohľadom na uvedené a ustálené skutočnosti nemožno vyplatenie odstupného pre obchodného zástupcu posúdiť ako spravodlivé. Pokiaľ ide o samotnú výšku odstupného v sume 26.881,38 EUR, ktorú si žalobca v konaní uplatnil, túto súd prvej inštancie nepovažoval ako správne určenú. Žalobcom prezentovaný výpočet nasvedčuje tomu, že žalobca nerozlišuje medzi pravidlami pre určenie základnej výšky odstupného v zmysle § 669 ods. 1 Obch. zák. a medzi limitáciou výšky odstupného upravenou v § 669 ods. 2 Obch. zák.. Výpočet základnej výšky odstupného podľa prvého odseku, v ktorom treba zohľadniť celý rad materiálnych kritérií a navyše uplatniť aj korektív spravodlivosti je potrebné odlíšiť od výpočtu limitácie podľa druhého odseku, kde sa bez ďalších korekcii vychádza z jednoduchého súhrnu všetkých provízii, ktoré obchodný zástupca získal v príslušnom rozhodnom období, teda posledných 5 rokov. Žalobca len sčítal celkovú sumu provízii v období piatich rokov, ktorú následne vydelil piatimi a dospel k sume 26.881,38 EUR, nepostupoval správne, pretože svojim výpočtom zistil len maximálnu limitáciu odstupného ako ju predpokladá ustanovenie § 669 ods. 2 Obch. zák.. Poukázal na eurokonformný výklad § 669 Obch. zák. a rozsudok Súdneho dvora EÚ K. Q. zo dňa 26.3.2009, sp. zn. C-348/07, ktorý stanovil tri fázy pre správne určenie výšky odstupného, ktoré súd podrobne zdôvodnil v bode 34. odôvodnenia rozhodnutia. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že nesprávnosť postupu žalobcu pri výpočte odstupného spočíva v tom, že pri určení výšky vzal do úvahy veličiny, u ktorých nepreukázal súvislosť s pretrvávajúcimi výhodami na strane žalovaného vo vzťahu k zákazníkom, ktorých žalobca získal alebo s ktorými rozvinul obchod. 10. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania považoval nárok žalobcu za nedôvodný, a preto žalobu v celom rozsahu zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol s poukazom na ust. § 255 ods. 1 C.s.p. a priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 11. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p. a navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Žalobca uviedol, že splnil všetky podmienky na priznanie odstupného podľa § 669 ods. 1 písm. a) Obch. zák. a súd pochybil, že keď dospel k odlišnému záveru. Žalobca sa počas 15 ročnej spolupráce so žalovaným neustále podieľal na základe podnetov a skúseností z praxe na vylepšovaní poistného produktu, ktorý vytvoril žalobca a ktorý žalovaný prevzal do svojho portfólia. Samotné vyplatenie provízií v predchádzajúcich rokoch je dôkazom toho, že žalobca pre žalovaného získal nových zákazníkov. Žalobca sa nestotožňuje ani s tvrdením súdu prvej inštancie, že pre posúdenie vzniku samotného nároku na odstupné je potrebné, aby obchodný zástupca vykonával svoju činnosť nadštandardne v priebehu celého sledovaného obdobia. Počas dlhodobej spolupráce z pohľadu získavania nových klientov mohli byť niektoré roky lepšie a niektoré horšie, a preto je potrebné hodnotiť zmluvnú spoluprácu ako celok. Podľa žalobcu je suma 32.000.000,- EUR, na ktorú poukazuje súd prvej inštancie v bode 36. odôvodnenia rozsudku, príjmom žalovaného z celého segmentu neživotného poistenia a nielen podsegmentu poistenia budov, ktoré žalobca v prospech žalovaného vykonával. Žalobca zastáva názor, že porovnávanie príjmu, ktorý získal žalobca v prospech žalovaného a celkového príjmu žalovaného je pre účely splnenia podmienok v zmysle § 669 ods. 1 Obch. zák. irelevantné. K naplneniu podmienky podľa ust. § 669 ods. 1 písm. b) Obch. zák. uviedol, že absenciu konkurenčnej doložky nemožno pričítať na ťarchu žalobcu a nemôže byť dôvodom nepriznania odstupného. Úvahy
o spravodlivosti vyplatenia odstupného nemožno redukovať len na to, či bola dohodnutá konkurenčná doložka. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie nerozlišoval medzi žalobcom /POIST SERVIS, s.r.o./ a jediným spoločníkom a konateľom žalobcu /P. N./. Žalobca od ukončenia spolupráce so žalovaným v nasledujúcich rokoch až do roku 2022 nedosahoval žiadne príjmy. Príjmy žalobcu so spolupráce so žalovaným boli žalobcovým jediným príjmom. Sám žalovaný v konaní poukázal na to, že žalobcovi zaniklo oprávnenie vykonávať činnosť samostatného finančného agenta dňa 23.5.2016. Žalobca nebol a nie je v žiadnom zmluvnom vzťahu so spoločnosťou INSIA SK, s.r.o. Pokiaľ ide o výšku odstupného v sume 26.881,38 EUR, žalobca túto sumu vypočítal v súlade s § 669 ods. 2 Obch. zák. ako aj v súlade so smernicou. Žalobca poukázal na rozsudok C-465/04 Honyvem Informazioni Commerciali Srl proti F. L. I., v ktorom Súdny dvor rozhodol, že členské štáty môžu vykonávať svoju voľnú úvahu, pokiaľ ide o výber metód výpočtu náhrady. Záver súdu, že jediným správnym postupom výpočtu výšky odstupného je algoritmus uvedený v rozsudku K. Q., je preto nesprávny a teda výšku odstupného je možné vyčísliť aj postupom podľa § 669 ods. 2 Obch. zák.. 12. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý sa stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie. Žalovaný uviedol, že žalobca nepredložil súdu také relevantné dôkazy, ktoré by preukázali, že ním uplatnená výška odškodného je správne vypočítaná a spravodlivá. Správny výpočet odstupného nie je povinnosťou žalovaného, ale žalobcu. K osobe P. N. žalovaný uviedol, že P. N. sa dňa 29.6.2016 stal podriadeným finančným agentom spoločnosti INSIA SK s.r.o. Ide o tú istú osobu, ktorá je jediným spoločníkom a konateľom žalobcu. Hoci z právneho hľadiska nejde to tú istú osobu, súd túto skutočnosť musel zohľadniť, pretože žalobca v konaní prezentoval, že prišiel o produkciu a príjem zo sprostredkovaných poistných zmlúv, čo sa nezakladá celkom na pravde, pretože zisk žalobcu sa vypláca spoločníkovi P. N., čo je tá istá osoba, ktorej sa vyplácal zisk z poistných zmlúv, ktoré prešli do sprostredkovateľskej starostlivosti INSIA SK s.r.o. Žalovaný v súdnom konaní preukázal, že skoro polovica poistných zmlúv sprostredkovaných žalobcom zanikla a preto žalovaný nemá i naďalej podstatné prínosy z obchodu sprostredkovaného žalobcom. Žalovaný preto navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania. 13. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len C.s.p.) prejednal vec podľa § 380 ods. 1, bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. § 219 ods. 3, C.s.p. oznámený na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave dňa 21.5.2025. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, s dôvodmi odvolania žalobcu, vyjadrením žalovaného, odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu proti napadnutému rozsudku nie je možné vyhovieť. 14. Podľa § 387 ods. 1, C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 15. Podľa § 387 ods. 2, C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 16. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu a odvolania žalobcu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, a vec i správne právne posúdil, svoje rozhodnutie náležite, podrobne, logicky odôvodnil. Odvolací súd preto konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku a stotožňuje sa s dôvodmi v ňom uvedenými a v celom rozsahu na ne poukazuje. 17. Odvolací súd k odôvodneniu vecne správneho napadnutého rozsudku a k odvolacím dôvodom odvolateľa dodáva: 18. V preskúmavanej veci sa súd prvej inštancie zaoberal nárokom žalobcu, ktorým sa domáhal zaplatenia odstupného pri skončení zmlúv o obchodnom zastúpení uzatvorených medzi žalobcom ako obchodným zástupcom a žalovaným ako zastúpeným. Súd prvej inštancie nepovažoval za sporný existenciu ani zánik zmluvného vzťahu a taktiež skutočnosť, že žalobca oznámil žalovanému svoj nárok na odstupné podľa § 669 ods. 5 Obch. zák.. Súd prvej inštancie považoval za sporné, či žalobcovi vznikol nárok na odstupné pri skončení zmluvy podľa § 669 Obch. zák. /kogentnosť je daná § 263 ods.
1 Obch. zák./. Žalobca v podanom odvolaní neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu alebo jeho právneho hodnotenia, z konania pred súdom prvej inštancie iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva. 19. Podľa § 669 ods. 1 Obch. zák., obchodný zástupca má v prípade skončenia zmluvy právo na odstupné, ak a) pre zastúpeného získal nových zákazníkov alebo významne rozvinul obchod s doterajšími zákazníkmi a zastúpený má podstatné výhody vyplývajúce z obchodov s nimi a b) vyplatenie odstupného s prihliadnutím na všetky okolnosti, najmä na províziu, ktorú obchodný zástupca stráca a ktorá vyplýva z obchodov uskutočnených s týmito zákazníkmi, je spravodlivé; tieto okolnosti zahŕňajú aj použitie alebo nepoužitie konkurenčnej doložky podľa § 672a. 20. Podľa § 669 ods. 2 Obch. zák., výška odstupného nesmie prekročiť priemernú ročnú províziu vypočítanú z priemeru provízií získaných obchodným zástupcom v priebehu posledných piatich rokov; ak zmluva trvala menej ako päť rokov, výška odstupného sa vypočíta z priemeru provízií za celé zmluvné obdobie. 21. Odvolací súd dospel k rovnakému právnemu záveru ako súd prvej inštancie, ktorý správne na základe vykonaných dôkazov ustálil, že žalobca nepreukázal splnenie zákonných predpokladov pre vznik práva na odstupné v zmysle § 669 ods. 1 Obchodného zákonníka. Nárok na odstupné nevzniká automaticky, ale iba za predpokladu kumulatívneho splnenia zákonných predpokladov vymedzených zákonom. Prvým predpokladom je, že obchodný zástupca získal nových zákazníkov alebo významne rozvinul obchod s doterajšími zákazníkmi, pričom zastúpený má podstatné výhody vyplývajúce z týchto obchodov. Postačuje pritom získanie čo i len jedného nového zákazníka a čo sa týka rozšírenia obchodu, malo by ísť o také zintenzívnenie obchodných vzťahov, ktoré je ekvivalentné získaniu nového zákazníka. Ak obchodný zástupca nových zákazníkov nezískal ani významne nerozvinul obchod s už existujúcimi zákazníkmi, nárok na odstupné mu nevznikne. Za rozvinutie obchodu s existujúcimi zákazníkmi sa považuje situácia, kedy obchodný zástupca svojou činnosťou podstatne zvýši obrat, ktorý plynie zastúpenému zo vzťahov s už existujúcimi zákazníkmi. Dôkazné bremeno zaťažuje obchodného zástupcu, ktorý musí preukázať, že nových zákazníkov získal, resp. že významne rozvinul obchod s už existujúcimi zákazníkmi. Druhým predpokladom pre vznik nároku na odstupné je to, že zastúpenému musia plynúť podstatné výhody zo získaných zákazníkov, resp. z rozvinutia obchodných vzťahov s už existujúcimi zákazníkmi, a to aj po ukončení zmluvy o obchodnom zastúpení. Tretím predpokladom je to, aby vyplatenie odstupného s prihliadnutím na všetky okolnosti, najmä na províziu, ktorú zástupca stráca, bolo spravodlivé, na čo má vplyv aj použitie alebo nepoužitie konkurenčnej doložky. 22. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s posúdením nároku žalobcu súdom prvej inštancie a v podrobnostiach naň odkazuje. V rozsahu odvolacích námietok žalobcu odvolací súd totožne so súdom prvej inštancie konštatuje, že v danom prípade žalobca nepreukázal naplnenie základných predpokladov pre vznik nároku na odstupné podľa § 669 ods. 1 písm. a) Obch. zák., a síce, že by žalobca získal pre žalovaného taký objem poistných zmlúv s novými zákazníkmi, z ktorých by žalovanému plynuli podstatné výhody zo žalobcom získaných zákazníkov, resp. z rozvinutia obchodných vzťahov s už existujúcimi zákazníkmi žalovaného, a to po ukončení zmluvy o obchodnom zastúpení. Žalobca taktiež nepreukázal, že by vyplatenie odstupného s prihliadnutím na všetky okolnosti prejednávanej veci spĺňalo zároveň aj požiadavku spravodlivosti ako ďalší základný predpoklad pre vznik nároku na odstupné v zmysle § 669 ods. 1 písm. b) Obch. zák.. 23. K odvolacej námietke žalobcu, že sa na základe 15-ročnej spolupráce podieľal na vylepšovaní poistného produktu, ktorý vytvoril žalobca a ktorý žalovaný prevzal do svojho portfólia a stal sa tak vôbec prvým obchodníkom v Slovenskej republike, na základe čoho žalovaný získal nových zákazníkov a má podstatné výhody vyplývajúce z obchodov s nimi, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že túto skutočnosť je potrebné vyhodnotiť v kontexte s predloženými dôkazmi. Žalovaný nespochybnil, že žalobca v priebehu 15ročnej spolupráce získal pre žalovaného nových klientov, avšak spochybnil tvrdenie žalobcu, že by žalobca vytvoril vlastný poistný program, ktorý mal byť včlenený do portfólia žalovaného ako aj tú skutočnosť, že by žalovaný po ukončení spolupráce so žalobcom požíval podstatné výhody z poistných zmlúv sprostredkovaných žalobcom. Vytvorenie tohto vlastného poistného programu zostalo len v rovine tvrdení žalobcu, ktoré nepodložil žiadnymi dôkazmi a ktorými by zároveň spochybnil obranu žalovaného, že išlo o poistný produkt, ktorý reflektoval novú právnu úpravu nastolenú zákonom
č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Naopak žalovaný predložil súdu prvej inštancie listinný dôkaz (č.l. 186), z ktorého je zrejmé, že ročné poistné z poistných zmlúv, ktoré nezanikli, tzn. neboli na základe plnej moci od klientov udelených iným sprostredkovateľom, predstavovalo sumu 14.796,47 EUR. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne ustálil (bod 36. a 37. odôvodnenia rozhodnutia), že žalobca nepreukázal, že by pre žalovaného získal počas obchodného zastúpenia toľko nových zákazníkov, aby mal z nich žalovaný aj skončení zmluvného vzťahu obchodnej spolupráce naďalej podstatné výhody. Celková výška provízie žalobcu, ktorý za svoju činnosť získal cca 27.000,EUR ročne predstavuje len nepatrný pomer voči predpísanému celkovému ročnému poisteniu, ktoré žalovaný dosahuje. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že žalobca významne nerozvinul obchod s doterajšími zákazníkmi, pričom obdobne si žalobca počínal aj v ostatných rokoch. Pre naplnenie podmienky podstatných výhod nemôže postačovať bežné udržiavanie zákazníkov zastúpeného, pretože musí ísť o taký výsledok obchodného zastúpenia, ktoré predstavuje pre žalovaného podstatné zvýšenie obratu. V nadväznosti na vyššie uvedené skutočnosti má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie správne ustálil, že žalobcovi nárok na odstupné nevznikol z dôvodu nesplnenia podmienky uvedenej v § 669 ods. 1 písm. a) Obch. zák. a odvolaciu námietku žalobcu vyhodnotil ako nedôvodnú. 24. V prípade ďalšej odvolacej námietky žalobcu, že v zmysle § 669 ods. 1 písm. b) Obch. zák. je vyplatenie odstupného spravodlivé aj bez nutnosti dojednania konkurenčnej doložky, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď zobral do úvahy všetky relevantné skutkové okolnosti prejednávanej veci a na základe nich vyhodnotil, že vyplatenie odstupného by nebolo spravodlivé. Platné dojednanie konkurenčnej doložky podľa § 672a Obch. zák. limituje obchodného zástupcu a v takomto prípade je vyplatenie odstupného spravodlivé. Súd prvej inštancie však prihliadol na to, že konkurenčná doložka nebola medzi stranami sporu dojednaná, to znamená, že žalobca po skončení zmlúv o obchodnom zastúpení nebol obmedzený vykonávať činnosť, ktorá bola predmetom obchodného zastúpenia, alebo inú činnosť, ktorá by mala súťažnú povahu voči podnikaniu zastúpeného. V konaní pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že jediný spoločník a konateľ žalobcu /P. N./ po ukončení zmluvnej spolupráce obchodného zastúpenia so žalovaným začal od 29.6.2016 vykonávať činnosť podriadeného finančného agenta spoločnosti INSIA SK, s.r.o. /v rovnakom predmete podnikania ako vykonáva žalovaný/, na ktorú previedol časť zákazníkov, ktorých získal pre žalovaného a ktorá vypláca zisk z poistných zmlúv aj podriadenému finančnému agentovi, ktorým je P. N.. Aj keď z právneho hľadiska nejde o tú istú osobu, odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď zohľadnil aj tieto relevantné skutočnosti pri vyhodnotení argumentu žalobcu o strate príjmu zo sprostredkovaných poistných zmlúv, na základe ktorých súd prvej inštancie správne ustálil, že žalobca nepreukázal splnenie podmienky uvedenej v § 669 ods. 1 písm. b) Obch. zák., a teda vyplatenie odstupného nie je spravodlivé vzhľadom na všetky zistené okolnosti. Odvolací súd zdôrazňuje aj tú skutočnosť, že k ukončeniu zmluvnej spolupráce nedošlo z dôvodov na strane žalovaného, ale z dôvodu, že žalobca neakceptoval návrh na uzatvorenie takej zmluvy o obchodnom zastúpení, ktorá by reflektovala platné právne predpisy a ktorú ostatní obchodní zástupcovia akceptovali bez výhrad, a preto s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti vyhodnotil aj túto odvolaciu námietku žalobcu ako nedôvodnú. 25. K odvolacej námietke žalobcu o správnom stanovení výšky odstupného a výpočtu, odvolávajúc sa na rozsudok Súdneho dvora EÚ z 23. marca 2006 vo veci Honyem Informazioni Commerciali Srl proti F. L. I., C-465/04, odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. februára 2024, sp. zn. 4Obdo/50/2022, ktorý v obdobnej právnej veci uviedol, že právna úprava obsiahnutá v § 669 Obch. zák. metódu výpočtu odstupného, s výnimkou maximálnej možnej výšky odstupného, žiadnym spôsobom neupravuje. Najvyšší súd uviedol, aby súdy vychádzali práve z kritérií stanovených v § 669 ods. 1 písm. a) a b) Obch. zák., zodpovedajúcim článku 17 ods. 2 smernice 86/653/EHS, a tieto boli posudzované nielen ako kritéria potrebné pre vznik práva na odstupné, ale aj ako kritéria kvantifikácie odstupného. Najvyšší súd k tejto právnej otázke prijal záver, že „pri výpočte odstupného, je potrebné vychádzať z kritérií vymedzených v § 669 ods. 1 písm. a) Obch. zák. a zistenú sumu odstupného následne korigovať v súlade s kritériami uvedenými v § 669 ods. 1 písm. b) Obch. zák. a maximálnou výškou odstupného uvedenou v § 669 ods. 2 Obch. zák.“. Pokiaľ by výpočet odstupného vychádzal len z maximálnej výšky odstupného podľa § 669 ods. 2 Obch. zák., bez zohľadnenia kritérií vymedzených v § 669 ods. 1 písm. a) a b) Obch. zák., došlo by k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Je teda nepochybné, že súd prvej inštancie správne ustálil, že postup žalobcu pri výpočte odstupného bol nesprávny (bližšie bod 39. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia).
26. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí a jeho závery nie sú arbitrárne. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k veci, výsledky vykonaného dokazovania, a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na zistený skutkový stav, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR, do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia (uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo 145/2011 zo dňa 16.11.2011). 27. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že žalobcom uplatňované odvolacie dôvody neboli podložené takými relevantnými argumentmi, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, na ktorých založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie, a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. potvrdil. 28. O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže mu v odvolacom konaní ako procesne úspešnej strane sporu v súvislosti s odvolacím konaním trovy preukázateľne nevznikli. 29. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1, C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1, C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).