Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 15Co/122/2022 1220203772 27. 08. 2025 Mgr. Zita Leimbergerová ECLI:SK:KSBA:2025:1220203772.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zity Leimbergerovej a členiek senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej, v právnej veci žalobcu: Zukendo Ltd. Company, ID: 11799075, 27 Old Gloucester Street, London, WCIN 3AX, United Kingdom of Great Britain and Northern Ireland, proti žalovaným: v 1. rade: TeapotVFX s.r.o. so sídlom Astrová č. 763/46, Bratislava, IČO: 50 543 261, v 2. rade: G. Š. K. R. Í. L. , U. N. X.X.XXXX, F. R. R., T. Č.. XXX/XX, obaja zastúpení JUDr. Miroslavou Zaujecovou, advokátkou so sídlom v Bratislave, Planét č. 12, o náhradu škody 2.713,20 € s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného v 1. rade proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava II) zo dňa 6. mája 2022, sp. zn. 52 C 56/2020, takto rozhodol: I. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava II) zo dňa 6. mája 2022, sp. zn. 52 C 56/2020, p o t v r d z u j e . II. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 6. mája 2022, sp. zn. 52 C 56/2020, vo výroku I. zaviazal žalovaného v 1. rade povinnosťou zaplatiť žalobcovi istinu v sume 2.660,- € spolu so 16 % úrokom z omeškania ročne od 22.10.2020 do zaplatenia, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu zamietol a zároveň priznal žalobcovi proti žalovanému v 1. rade právo na náhradu trov konania v rozsahu 96,06 %. Vo výroku II. žalobu voči žalovanému v 2. rade zamietol s tým, že žalovanému v 2. rade proti žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 2. Vychádzal zo žaloby doručenej dňa 17.7.2020, v ktorej sa žalobca proti žalovaným domáhal náhrady škody vo výške 2.713,20 € spolu s príslušenstvom, a to s 21,24 % úrokom ročne odo dňa 1.5.2019 a trov konania s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť ostatných žalovaných. V žalobe dôvodil, že G. H. a D. G. sú veľmi dobrí kamaráti a organizátori projektu 3D skenera, na ktorý boli čerpané eurofondy. Považuje ich oboch za šikovných ľudí. D. G. študoval ekonómiu a zabezpečoval financie pre projekt. Projekt 3D skenera je zároveň aj časťou doktorandskej práce G. H.. Žalobca ako majiteľ a konateľ firmy Zukeno Ltd., uzavrel zmluvu o vykonaní prác na 3D skenery, pričom na projekte 3D skenera riadne odrobil celkovo 14 dní a podľa zmluvy a ďalších verbálnych dohôd si uplatňuje nárok na zaplatenie ku 1.4.2019 sumu 2.713,20 € a požaduje 21,24 % ročný úrok z tejto sumy odo dňa 1.5.2019. Uviedol, že z e-mailovej komunikácie vyplýva, že pohľadávku D. G. uznáva, istinu nespochybnil, vie o nej, je svedkom situácie a nárokov žalobcu a napriek tomu nie je ochotný ani D. G., ani G. H. so žalobcom komunikovať o jej uhradení. V každom prípade niet pochýb, že žalobca pre nich pracoval a jeho nárok na odmenu je legitímny. Žalobca sa pokúšal viackrát kontaktovať G. H. a D. G. telefonicky a aj e-mailovou komunikáciou vo veci uhradenia pohľadávky. Obe osoby majú jeho telefónne
číslo zablokované a neodpovedajú ani na e-mailovú komunikáciu. Vzhľadom na to, že vo firme sa nachádza veľmi drahý hardvér, osobne ich navštíviť nechce a na neutrálnej pôde dohodnúť stretnutie nedokáže. Žalobca nedisponuje žiadnou informáciou o úhrade, a nevie situáciu riešiť inak ako súdne. Okolo mája 2019 stretol G. H. na ulici Miletičova, veľmi rád sa mu pozdravil a žalobca bol tiež rád, že ho vidí, neskôr zistil, že tento človek mu nezaplatil pohľadávku účtovanú vo faktúre a zablokoval ho na mobile a myslel si, že mu prešlo, že si môže cez 2.500,- € nechať. Za také peniaze by sa aj on usmial na človeka. Ďalej má dôvod domnievať sa, že tieto osoby nechcú so žalobcom komunikovať aj preto, lebo zistil, že má vlastne vypracovať časť doktorandskej práce G. H.. Uviedol, že je programátor, ktorý si účtuje 100,- € na hodinu v Nemecku. Žalobu pripravil osobne a trovy jeho konania a prípravu žaloby chce odvodiť od tejto hodinovej sadzby. Keby žalobu pripravoval právnik, bude mu to celé vysvetľovať dlhšie. Zatiaľ strávil na príprave žaloby a vymáhaní tejto pohľadávky 12 hodín čistého času. Právnik, JUDr. G. F., mu urobil iba formálnu kontrolu náležitostí žaloby, a keďže nechcel peniaze, dal mu fľašu 12-ročnej Whiskey v hodnote 25,- €, jeho trovy konania sú momentálne 1.225,- €. Pokiaľ ide o odôvodnenie úrokovej sadzby uviedol, že 21,24 % ročne je úroková sadzba z kreditných kariet vo H.. Povaha pohľadávky analogicky zodpovedá účtovanej úrokovej sadzbe vo VÚB na kreditných kartách. Na záver uviedol, že už nie je možné ľudsky a vecne komunikovať, žiadny zmier s ospravedlnením alebo spoluprácu na vyriešení problému, nepredpokladá. 3. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 420, § 488, § 489 Občianskeho zákonníka, § 269 ods. 1 a ods. 2, § 369 ods. 1 a ods. 2 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka. Konštatoval, že s poukazom na vykonané dokazovanie a citované zákonné ustanovenia dospel k záveru, že nárok žalobcu voči žalovanému v 1. rade je čiastočne dôvodný a voči žalovanému v 2. rade je nedôvodný. Dôvodil, že žalobca si síce uplatnil svoj nárok titulom náhrady škody, avšak z podstatných skutkových tvrdení v žalobe, ako i z vykonaného dokazovania je nesporné, že uvedený nárok žalobcu voči žalovaným má povahu plnenia (právny dôvod) v uzatvorenej Dohode o spolupráci medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade zo dňa 4.3.2019. Nakoľko právna kvalifikácia je vecou súdu, ustálil, že predmetom žalovaného plnenia je nárok zo zmluvného (záväzkového) vzťahu. Žalobca požadoval od žalovaného v 1. rade zaplatenie žalovanej sumy a uvádzal, že odpracoval 112 hodín, čo žalovaný v 1. rade ničím relevantne nespochybnil, rozporoval len údajne nesprávnu faktúru a jej nedoručenie. Žalovaný v 1. rade namietal, že žalobca nepopiera, že odpracoval len 112 hodín, čo je menej ako dohodnutých 160 hodín, neprináleží mu preto žiadna odmena. Navyše faktúru, ktorú zaslal, neposlal na v zmluve dohodnutú e-mailovú adresu [email protected] ale p. G., s ktorým nie sú žalovaní v žiadnom pracovnom ani inom vzťahu. Nie je ani zamestnancom žalovaného v 1. rade a faktúra nespĺňala náležitosti DPH. K tejto argumentácii súd prvej inštancie uviedol, že z Dohody o spolupráci, ktorú žalobca dňa 4.3.2019 uzatvoril so žalovaným v 1. rade nevyplýva skutočnosť, že žalovaný v 1. rade nemusí žalobcovi zaplatiť v prípade odpracovania menšieho počtu hodín žiadnu odmenu. V predmetnej dohode je len dojednanie o celkovej výške odmeny na mesačnej báze pri odpracovaní 160 hodín. Poukázal aj na skutočnosť, že samotný žalovaný v 1. rade opakovane uvádzal, že žalobca odpracoval 112 hodín a za tieto mu chce zaplatiť. Preto neexistuje žiadny dôvod na nezaplatenie sumy vo výške 2.660,- €, ktorej (bez úrokov) zaplatenia sa žalobca žalobou voči žalovanému domáha. Nakoľko strany sporu mali v Dohode o spolupráci dohodnutú výšku odmeny za 160 hodín, potom výška odmeny za jednu odpracovanú hodinu predstavuje sumu 23,75 € (3800,- € : 160 hod). Nakoľko nebolo medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade sporné odpracovanie 112 hodín žalobcom, potom odmena za uvedenú prácu predstavuje sumu 2.660,- € (112 hodín x 23,75 €). S poukazom na uvedené súd prvej inštancie preto žalobcovi priznal predmetnú sumu titulom plnenia z existujúceho zmluvného vzťahu a žalovaného v 1. rade zaviazal na úhradu sumy 2.660,- € žalobcovi. Vo zvyšnej časti nárok žalobcu voči žalovanému v 1. rade zamietol ako nedôvodný. Žalobca si popri istine voči žalovanému v 1. rade uplatnil zo žalovanej sumy aj úroky z omeškania vo výške 21,24 % ročne od 1.5.2019, pričom však ničím nepreukázal doručenie faktúry, alebo účinnej výzvy na úhradu dlhu žalovanému v 1.rade dňa 5.4.2019 ako tvrdil a ani v čase pred podaním žaloby. Preto konajúci súd považoval za doručenie účinnej výzvy na plnenie až doručenie žaloby s prílohami žalovanému v 1. rade dňa 21.10.2020. S poukazom na uvedené žalobcovi priznal úroky z omeškania až odo dňa nasledujúceho, t. j. odo dňa 22.10.2020 až do zaplatenia. K uplatnenej výške úrokov z omeškania uviedol, že táto nebola v Dohode o spolupráci dohodnutá, preto s poukazom na skutočnosť, že sa jedná o obchodnoprávny spor, priznal žalobcovi úroky z omeškania v zákonom stanovenej výške platnej k prvému dňu omeškania v súlade s § 1 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z. z., t. j. vo výške 16 % ročne. Vo zvyšnej časti nárok žalobcu v časti príslušenstva (v žalobcom
požadovanej výške a požadovanej dobe) zamietol ako nedôvodný. Žalobca sa v spore taktiež domáhal zaplatenia žalovanej sumy aj od žalovaného v 2. rade, a to titulom náhrady škody. Žalovaný v 2. rade namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu v spore a tvrdil, že so žalobcom nemá žiadny záväzkový a ani iný právny vzťah, na základe ktorého by mal povinnosť mu niečo plniť. Prvoinštančný súd uviedol, že vecnou legitimáciou v spore, či už aktívnou alebo pasívnou sa vo všeobecnosti v civilnom súdnom konaní rozumie oprávnenie alebo povinnosť strán vyplývajúce z hmotného práva. Vecnú legitimáciu má tá zo strán, ktorej svedčí stav z hmotného práva, teda ktorá je nositeľom subjektívneho práva (aktívna vecná legitimácia) alebo nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva (pasívna vecná legitimácia), o ktorých sa v konaní rozhoduje. S poukazom na uvedené mal za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade nebol preukázaný (neexistoval) žiadny právny vzťah vyplývajúci z hmotného práva, ako napríklad záväzkový vzťah alebo vzťah vyplývajúci zo zodpovednosti za škodu a podobne, na základe ktorého by mal žalovaný v 2. rade povinnosť uhradiť žalobcovi žalovanú sumu. Argumentácia žalobcu ohľadom nároku na zaplatenie požadovanej sumy vo vzťahu k žalovanému v 2. rade spočívala vo svojej podstate so stotožnením postavenia žalovaného v 2. rade ako štatutárneho zástupcu právnickej spoločnosti (žalovaného v 1. rade) s jeho osobou ako fyzickej osoby, žalovaného v 2. rade. Sám žalobca tvrdil, že mu je jedno, kto mu zaplatí, či firma alebo žalovaný v 2. rade. Žalobca však ničím nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu voči žalovanému v 2. rade ako fyzickej osobe, nakoľko z jeho argumentácie v spore vyplýva, že so žalovaným v 2. rade komunikoval, ako so štatutárnym zástupcom žalovaného v 1. rade (právnickej osoby), ktorá bola účastníkom záväzkového vzťahu Dohody o spolupráci uzatvorenej dňa 4.3.2019 a ktorá je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti za plnenie zo záväzkového vzťahu. Žalovaný v 2. rade ako fyzická osoba ani titulom výkonu konateľa žalovaného v 1. rade nie je nositeľom žiadnej hmotnoprávnej povinnosti voči žalobcovi. Preto žalobu žalobcu voči žalovanému v 2. rade zamietol ako nedôvodnú. 4. Výrok o trovách konania súd prvej inštancie vo vzťahu k žalovanému v 1. rade odôvodnil ustanovením § 255 C.s.p. tak, že úspešnému žalobcovi patrí proti žalovanému v 1. rade pomerná náhrada trov konania v rozsahu 96,06 % s tým, že žalobca si uplatňoval v konaní sumu vo výške 2.713,20 €, priznaných mu bolo 2.660,- €, mal teda úspech v časti 98,03 %, úspech žalovaného v 1. rade v konaní potom predstavuje 1,97 % (100 % - 1,97 %), čo predstavuje celkový úspech žalobcu proti žalovanému v 1. rade v rozsahu 96,06 % (98,03 % - 1,97 %). O nároku na náhradu trov konania žalovaného v 2. rade rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 C,s.p. tak, že nakoľko mal žalovaný v 2. rade v konaní proti žalobcovi plný úspech, priznal mu náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne prvoinštančný súd samostatným uznesením v súlade s § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti tohto rozhodnutia. 5. Proti výroku I. napadnutého rozsudku v časti, v ktorej súd prvej inštancie zaviazal žalovaného v 1. rade uhradiť žalobcovi istinu 2.660,- € spolu so 16 % úrokom z omeškania ročne od 22.10.2020 až do zaplatenia, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a v časti, ktorou priznal žalobcovi proti žalovanému v 1. rade právo na náhradu trov konania v rozsahu 96,06 %, podal žalovaný v 1. rade v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Poukázal na to, že Dohoda o spolupráci bola medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade uzatvorená podľa § 269 ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len: „Obchodný zákonník“) a samotná zmluva dostatočne určito vyjadruje vôľu zmluvných strán spravovať sa ustanoveniami uvedeného právneho predpisu. Zmluvnými stranami predmetnej zmluvy boli dve obchodné spoločnosti. Nejedná sa teda o súdny spor s ochranou slabšej strany. Keďže predmetom zmluvy bola úprava spolupráce pri naprogramovaní softvéru na obsluhu 3D skenera žalobcom pre žalovaného v 1. rade, pokiaľ by prvoinštančný súd mal za to, že sa jedná o spor s ochranou slabšej strany, postavenie spotrebiteľa v danom prípade by mal mať práve žalovaný v 1. rade. Trval na tom, že sa nejedná o spotrebiteľský spor. Ďalej dôvodil, že žalobca sa proti žalovaným domáhal náhrady škody vo výške 2.713,20 € spolu s 21,24 % úrokom z omeškania ročne od 1.5.2019 a trov konania. S poukazom na ustanovenia čl. 6 ods. 1, čl. 11 ods. 2 a § 216 C.s.p. dôvodil, že nárok na náhradu škody je osobitným inštitútom, pri ktorom musí žalobca preukázať splnenie zákonom stanovených predpokladov, predovšetkým existenciu škody, porušenie určitej povinnosti zo strany žalovaného a existenciu príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a konaním, resp. nekonaním žalovaného. Súd prvej inštancie v danom prípade správne konštatoval, že z vykonaného dokazovania je nesporné, že uplatnený nárok žalobcu voči žalovaným má povahu plnenia, a teda sa de facto nejedná o nárok na náhradu škody. Za neakceptovateľné však
považoval, aby sa súd prvej inštancie na základe vlastnej úvahy iniciatívne zaoberal iným právnym vzťahom a iným plnením (čo do druhu), než aké je definované a požadované žalobcom v žalobnom návrhu. Mal za to, že konajúci súd je v zmysle ustanovenia § 216 C.s.p. viazaný žalobným návrhom žalobcu a nie je oprávnený zaoberať sa iniciatívne na základe vlastnej úvahy iným potenciálnym možným nárokom žalobcu a priznať žalobcovi plnenie z iného právneho titulu než z titulu uplatneného v žalobnom návrhu. Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že uplatnený nárok žalobu nie je nárokom na náhradu škody, je presvedčený, že mal nárok žalobcu z dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalobcom ako nedôvodný zamietnuť. Predmetným postupom súdu prvej inštancie došlo k hrubému porušeniu princípu rovností strán sporu, keď postupom súdu prvej inštancie došlo k zjavnému zvýhodneniu žalobcu na úkor žalovaného v 1. rade, ba dokonca k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. S odkazom na bod 27. odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol, že s týmto odôvodnením nemožno súhlasiť, keďže podľa jeho názoru prvoinštančný súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Pokiaľ by si žalobca uplatňoval voči žalovanému v 1. rade nárok z iného právneho titulu, nie z titulu náhrady škody, vyplývali žalobcovi z Dohody o spolupráci uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade de facto dve povinnosti. Po prvé, odpracovať pre žalovaného v 1. rade minimálne 160 hodín a po druhé vystaviť a doručiť žalovanému v 1. rade faktúru obsahujúcu náležitosti daňového dokladu v zmysle § 74 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, vystavenú v súlade s čl. 5 Dohody o spolupráci. K dnešnému dňu si však žalobca voči žalovanému ani jednu z uvedených povinností nesplnil. Ustanovenie čl. 4 bod 4.1. Dohody o spolupráci bolo do zmluvy zapracované z dôvodu, že žalobca nemal vedomosť o kvalite služieb poskytovaných žalobcom a slúžilo na otestovanie vhodnosti spolupráce medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade. Táto sa žiaľ ukázala ako nevhodná a predmetná spolupráca netrvala ani jeden celý mesiac. Keďže žalobca pre žalovaného v 1. rade neodpracoval požadovaných 160 hodín, trval na tom, že žalobcovi nevznikol žiaden nárok na úhradu dohodnutej odmeny, teda neexistuje ani žiadna splatná pohľadávka žalobcu voči žalovanému v 1. rade. Navyše dokument, ktorý bol žalobcom pripojený k žalobnému návrhu a ktorý označuje faktúrou neobsahuje náležitosti v zmysle čl. 5 Dohody o spolupráci a neobsahuje povinné náležitosti daňového dokladu. Predmetný dokument obsahuje dve rôzne sumy na úhradu, nie je podpísaný oprávnenou osobou ani opatrený pečiatkou žalobcu. Okrem nebol nikdy žalobcom doručovaný a ani doručený žalovanému v 1. rade. Pred podaním žalobného návrhu žalobca vyhotovil dokument, ktorý označoval ako faktúru, ktorý však nie je totožný s dokumentom, pripojeným žalobcom k žalobnému návrhu. Jedná sa o dokument, ktorý predstavoval prílohu komunikácie sprostredkovanej osobou D. G. žalovanému v 1. rade a bol žalobcom zaslaný na e-mailovú adresu: [email protected] dňa 5.4.2019 s názvom súboru: „Teapot_MAL_Faktura_XX_XXXX.docx“. Ani tento dokument však neobsahoval náležitosti daňového dokladu a nerešpektoval ani ustanovenia Dohody o spolupráci uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade dňa 4.3.2019. Navyše sa jednalo o dokument vo formáte word nezabezpečený proti ďalším zmenám a dokument, ktorý nebol žalobcom podpísaný. Zdôraznil, že osoba D. G. nie je zamestnancom, spoločníkom, konateľom ani osobou inak prepojenou či oprávnenou konať za osobu žalovaného v 1. rade, či osobou iným spôsobom oprávnenou alebo poverenou komunikovať za spoločnosť žalovaného v 1. rade. Pokiaľ by sa teda žalobca domáhal voči žalovanému v 1. rade z iného právneho titulu, než z titulu náhrady škody, poukazujúc na právnu istotu žalovaného v 1. rade zotrval na tvrdení, že žalobca do dnešného dňa žalovanému v 1. rade nedoručil riadnu faktúru na adresu uvedenú v Dohode o spolupráci, teda na adresu sídla spoločnosti žalovaného v 1. rade ani na mailovú adresu žalovaného v 1. rade uvedenú v samotnej zmluve. Z uvedeného dôvodu sa žalovaný v 1. rade nemohol dostať do omeškania. Doručenie faktúry spĺňajúcej náležitosti žalovanému v 1. rade žalobca pred súdom prvej inštancie žiadnym spôsobom nepreukázal. V nadväznosti na svoje vyjadrenie o ochote uhradiť žalobcovi sumu 2.660,- € uviedol, že išlo o prejav vôle smerujúci z jeho strany k mimosúdnemu vyriešeniu sporu, podmienený zo strany žalovaného v 1. rade jednak vystavením a doručením riadnej faktúry zo strany žalobcu a jednak predpokladajúci mimosúdne vyriešenie situácie medzi stranami sporu. V žiadnom prípade sa zo strany žalovaného v 1. rade nejednalo a nejedná o uznanie nároku voči žalobcovi. K ďalšiemu odvolaciemu dôvodu žalovaný v 1. rade uviedol, že súd prvej inštancie riadne neodôvodnil svoje rozhodnutie v zmysle rozsiahlej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky i rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky. Z napadnutého rozhodnutia žiadnym spôsobom nevyplýva z akého dôvodu súd prvej inštancie priznal žalobcovi voči žalovanému v 1. rade nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 16 % ročne. Rozhodnutie síce odôvodňuje zákonnými úrokmi z omeškania v rámci obchodnoprávnych sporov s tým, že vo zvyšnej časti nárok zamietol ako nedôvodný. Odvolateľa má za to, že zákonný úrok z omeškania v rámci obchodnoprávnych vzťahov, v zmysle § 1 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z. z. k 22.10.2020 predstavoval
9 % ročne, nie súdom priznaných 16 % ročne. V uvedenej časti preto považoval rozsudok súdu prvej inštancie za zmätočný a nepreskúmateľný. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie, resp. ho zmeniť, tak, že nárok žalobcu proti žalovanému v 1. rade zamietne a prizná žalovanému v 1. rade proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie a trov odvolacieho konania v plnej výške. 6. Žalobca k odvolaniu žalovaného v 1. rade uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za správne, rozumné a vyvážené. Výrazy typu „súd nie je oprávnený sa zaoberať...“ považoval za znevažovanie súdu. H. mu viackrát do očí klamal, že mu za prácu zaplatí; buď on ako firma alebo ako fyzická osoba. Nerozumel, čo chce ešte zdôvodňovať súdom. Odrobiť odrobil, zaplatiť mu nezaplatil, výsledky jeho práce si ponechal, dokonca ním napísanú dokumentáciu k projektu a know-how použil vo svojej dizertačnej práci a na súde sa dušoval, že ho chce vykresliť v zlom svetle. Okrem toho ho viackrát videl v práci spitého alebo sfetovaného pravdepodobne z pervitínu. Na súde potvrdil, že mu chcel za prácu zaplatiť, len má „nejakých 20 problémov“ s faktúrou, prečo mu nezaplatil. Podobné faktúry daňový úrad uznal aj iným firmám, nevidí teda dôvod na opravu faktúry. Tieto tvrdenia považoval len za táraniny. Obvinil žalovaného, že v odvolaní klame, keďže zmluva implicitne nehovorí, koľko mu má H. zaplatiť, keď odpracuje menej alebo viacej hodín. Jeho interpretácia zmluvy má až podvodný charakter. Prax je taká, že pokiaľ je mzda určená mesačne alebo ročne, pri odpracovaní pomernej časti obdobia, dostane človek na výplatu pomernú časť výplaty. Takže aj tu považuje rozhodnutie za správne. H. sa tiež na súde preriekol, že faktúra bola napísaná vo Worde, to znamená, že ju dostal e- mailom včas a prečítal si ju. Pokiaľ bola faktúra G. nejako zmenená, tak sa to dá považovať za trestný čin a mal to oznámiť. V tejto veci ho nikdy nekontaktovali, naopak, zablokovali si jeho telefónne číslo, aby ich nemohol kontaktovať a na e-maily neodpovedali. Podotkol, že G. sedí so H. v jednej kancelárii už vyše štyroch rokov a H. sa to snažil pred súdom zakryť. To že faktúra nebola doručená považoval žalobca za nezmysel, keďže faktúru mu doručil aj súd prvej inštancie ako súčasť jeho žaloby. H. je podľa neho zodpovedný za jeho škody, keďže mu nezaplatil. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za správne aj v časti priznaného príslušenstva. Zotrval na svojom návrhu a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. 7. Vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu žalovaný v 1. rade zotrval na podanom odvolaní, ako aj dôvodoch v ňom uvedených. Žalobca sa bráni tvrdením, že faktúra mala byť žalovanému v 1. rade doručená a dôkazom toho malo byť vyjadrenie konateľa žalovaného v 1. rade na pojednávaní, keď potvrdil, že sa k nemu dostal word dokument, čo malo podľa žalobcu dokazovať existenciu faktúry a jej doručenie žalovanému v 1. rade. Rozporoval, že word dokument, ktorý sa k nemu prostredníctvom tretej osoby dostal, neobsahuje prvky riadnej faktúry spĺňajúcej náležitosti vyplývajúce z podpísanej zmluvy a zo zákona. Existenciu dokumentu s názvom „Faktúra“, ktorý žalobca doručil tretej osobe nepoprel, avšak tento dokument nemožno označiť za faktúru. K tvrdeniu žalobcu týkajúce sa údajného zneužitia jeho know-how v dizertačnej práci žalovaného v 2. rade, aj keď ku tomuto tvrdeniu nepredložil počas súdneho konania žiaden dôkaz, poukázali žalovaní na to, že súd prvej inštancie žalobu žalobcu voči žalovanému v 2. rade zamietol a žalobca voči rozsudku týkajúcej sa žalovaného v 2. rade odvolanie nepodal a je v tejto časti právoplatné. 8. Žalobca v ďalšom svojom vyjadrení zopakoval, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za správne, rozumné a vyvážené. To, že H. vo svojej dizertačnej práci neuvádza všetky zdroje, je problém jeho školy, komu dáva tituly. H. mu sám minimálne trikrát povedal, že jeho know-how použije vo svojej dizertačnej práci. Zdôraznil, že jeho know-how použil vo svojej dizertačnej práci a za robotu mu nezaplatil a ešte sa na súde dušoval, že ho chce vykresliť v zlom svetle. Preto svoj procesný útok považuje za opodstatnený. Poukázal na to, že žalovaný v 2. rade nikdy nepoprel, že mu viackrát klamal, že m za faktúru zaplatia, avšak na to nemá žiadny listinný dôkaz, preto sa voči žalovanému v 2. rade neodvolal. H. klamal, že nedostal faktúru v elektronickej podobe a teraz uviedol nový dôkaz, že faktúru dostal aj v elektronickej podobe, takže na základe nového dôkazu žiadal, aby úroky z omeškania potvrdil spolu s istinou. Zvyšné tvrdenia H. označila za táraniny a klamstvá s cieľom nezaplatiť mu za robotu a nie je teda dôveryhodný svedok. 9. Ďalšie vyjadrenia sporové strany nepodali. 10. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný
záujem; (§ 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného v 1. rade nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 27. augusta 2025; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie však odvolací súd považuje za potrebné uviesť nasledovné. 11. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku. Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. 12. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 a nasl. C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. l C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým záverom, následne k správnym právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). V postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho neboli zistené žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, na ktorú by musel odvolací súd prihliadať aj bez namietania stranou sporu (§ 380 ods. 2 C.s.p.). 13. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že v prejednávanom spore z vykonaného dokazovania, ako aj zo skutkových tvrdení strán sporu vyplynulo, že nárok uplatnený žalobcom voči žalovaným má povahu plnenia z uzatvorenej Dohody o spolupráci medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade zo dňa 4.3.2019. Súd prvej inštancie vec právne posúdil na základe ustanovení uvedených v bode 3. tohto odôvodnenia s vecným odôvodnením, že nakoľko právna kvalifikácia je vecou súdu, súd ustálil, že predmetom žalovaného plnenia je nárok zo zmluvného (záväzkového) vzťahu. Z uvedeného teda nie je možné uznať správnosť argumentácie žalovaného, že súd prvej inštancie vec právne posúdil ako spotrebiteľskú a v tejto súvislosti tiež nemožno prihliadnuť na ďalšiu odvolaciu námietku žalovaného, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru, že uplatnený nárok žalobcu nie je nárokom na náhradu škody a ak ho nezamietol ako nedôvodný pre neunesenie dôkazného bremena a že týmto postupom „došlo k hrubému porušeniu princípu rovností strán sporu a že postupom súdu prvej inštancie došlo k zjavnému zvýhodneniu žalobcu na úkor žalovaného v 1. rade, ba dokonca k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces.“ Podstatou zásady iura novit curia (súd pozná právo) je, že súdy sú oprávnené interpretovať a aplikovať právo bez toho, aby strany museli dokazovať jeho existenciu alebo obsah. Súdy sú tak povinné poznať právne predpisy platné v ich právnom systéme a zodpovedajú za ich správnu aplikáciu, nie za ich dokazovanie. Dôsledky uplatnenia tejto zásady sú jednak materiálno - hmotnoprávne, ktoré súd odkazujú na platné pramene práva, ktoré sú pre neho relevantné a ktorými je pri svojej rozhodovacej činnosti viazaný s tým, že ich obsah mu je známy bez toho, aby jeho znenie museli strany sporu pred ním dokazovať a formálno-procesné, ktoré ukladajú súdu samostatnú povinnosť podradiť stranami sporu opísané a súdom zistené skutkové okolnosti (nárok) pod určitú právnu normu a nebyť viazaný právnou kvalifikáciou, ktoré nároku dal buď žalobca alebo protistrana (sp. zn. I. ÚS 13/2000, Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 190/2004). Z uvedeného tak jednoznačne vyplýva, že súd prvej inštancie sa dôsledne riadil uvedenou zásadou a vec v zmysle zisteného skutkového stavu podriadil pod správnu právnu normu (pozri body 18. - 21. odôvodnenia napadnutého rozsudku). Odvolací súd má za to, že je mylný názor žalobcu, podľa ktorého súd prvej inštancie nie je oprávnený zaoberať sa iniciatívne na základe vlastnej úvahy iným potenciálnym možným nárokom žalobcu a priznať žalobcovi plnenie z iného právneho titulu než z titulu uplatneného v žalobnom návrhu, ktorým je v zmysle ustanovenia § 216 C.s.p. Žalobným návrhom je návrh výroku rozhodnutia (petit žaloby) a konajúci súd tak nemohol pri uplatnení zásady iura novit curia porušiť žalobcom uvedené zákonné ustanovenie a jeho postupom tak ani nemohlo dôjsť k zjavnému zvýhodneniu žalobcu na úkor žalovaného v 1. rade, ba dokonca k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. 14. Žalovaný v 1. rade ďalej, s poukazom na bod 27. odôvodnenia napadnutého rozsudku, namietal, že s týmto odôvodnením nesúhlasí, keďže prvoinštančný súd mal na základe vykonaných dôkazov dospieť k
nesprávnym skutkovým zisteniam a k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, ktorú námietku odôvodnil tým, že keďže žalobca pre žalovaného v 1. rade neodpracoval požadovaných 160 hodín, žalobcovi nevznikol žiaden nárok na úhradu dohodnutej odmeny. Navyše dokument, ktorý bol žalobcom pripojený k žalobnému návrhu a ktorý označuje faktúrou neobsahuje náležitosti v zmysle čl. 5 Dohody o spolupráci a neobsahuje povinné náležitosti daňového dokladu a zároveň, že žalobca nedoručil riadnu faktúru na adresu uvedenú v Dohode o spolupráci, teda na adresu sídla spoločnosti žalovaného v 1. rade ani na mailovú adresu žalovaného v 1. rade uvedenú v zmluve. Odvolací súd vyhodnotil aj túto odvolaciu námietku žalovaného v 1. rade ako bezpredmetnú, keďže záver súdu prvej inštancie uvedený v citovanom bode odôvodnenia napadnutého rozsudku považuje za správny a náležite a zrozumiteľne vyjadrený (pozri k tomu aj nižšie - body 17. a 18. tohto odôvodnenia). 15. Čo sa týka námietky žalovaného v 1. rade uvedenej v odvolaní, že súd prvej inštancie riadne neodôvodnil svoje rozhodnutie v zmysle rozsiahlej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky i rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky posúdil ako neopodstatnenú práve s odkazom na bod 28. odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktoré zdôvodnenie opäť odvolací súd považuje za riadne a zrozumiteľné. Ak žalovaný v 1. rade namieta, že „z napadnutého rozhodnutia žiadnym spôsobom nevyplýva, z akého dôvodu súd prvej inštancie priznal žalobcovi voči žalovanému v 1. rade nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 16 % ročne. Rozhodnutie síce odôvodňuje zákonnými úrokmi z omeškania v rámci obchodnoprávnych sporov s tým, že vo zvyšnej časti nárok zamietol ako nedôvodný.“, odvolací súd len zopakuje, že: „Žalobca si popri istine voči žalovanému v 1. rade uplatnil zo žalovanej sumy aj úroky z omeškania vo výške 21,24 % ročne od 1.5.2019. Žalobca ničím nepreukázal doručenie faktúry, alebo účinnej výzvy na úhradu dlhu žalovanému v 1. rade dňa 5.4.2019 ako tvrdil a ani v čase pred podaním žaloby. Preto súd považoval za doručenie účinnej výzvy na plnenie až doručenie žaloby s prílohami žalovanému v 1. rade dňa 21.10.2020. S poukazom na uvedené súd žalobcovi priznal úroky z omeškania až odo dňa nasledujúceho, t. j. od 22.10.2020 až do zaplatenia. Pokiaľ ide o výšku požadovaných úrokov z omeškania, táto nebola v Dohode o spolupráci uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným dohodnutá, preto súd s poukazom na skutočnosť, že sa jedná o obchodnoprávny spor, priznal žalobcovi úroky z omeškania v zákonom stanovenej výške platnej k prvému dňu omeškania v súlade s § 1 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z. z., t. j. vo výške 16 % ročne. Vo zvyšnej časti nárok žalobcu na úroky z omeškania (v žalobcom požadovanej výške a požadovanej dobe) zamietol ako nedôvodný.“ 16. Sumarizujúc mal odvolací súd za to, že odvolacie dôvody uvedené žalovaným v 1. rade v odvolaní podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) C.s.p. neboli naplnené. 17. K odvolacej námietke žalovaného v 1. rade o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovení § 191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli sporové strany. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napríklad § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané odvolateľom v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn. aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. 18. Odvolací súd k odvolacej námietke žalovaného v 1. rade o nesprávnom právnom posúdení veci uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne. 19. Odvolací súd taktiež dodáva, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou sporu, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo [porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 59102/08), nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č. k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp. zn. 5 M Cdo 8/2008]. 20. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. l, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p., a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolatelia, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). 21. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p., v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. Žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. (v znení účinnom od 1.7.2023) o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 22. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p. v spojení s § 3 ods. 10 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).
a prostriedky