Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 3Cob/174/2024 1220206140 12. 02. 2025 JUDr. Marta Šašinková ECLI:SK:KSBA:2025:1220206140.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Šašinkovej a členov senátu Mgr. Štefana Zelenáka a JUDr. Ley Gubovej, v právnej veci žalobcu BFF Central Europe s.r.o., Mostová 2, 811 02 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 44 414 315, právne zast. Mgr., Tomáš Čentéš, PhD., advokát, Stará Vajnorská 2672/90, 831 04 Bratislava, proti žalovanému Univerzitná nemocnica Bratislava, Pažítková 4, 821 01 Bratislava, IČO: 31 813 861, o zaplatenie 329.899,43 EUR s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III č.k. B2-25Cb/177/2020-245 zo dňa 20.6.2024, jednohlasne takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III č.k. B2-25Cb/177/2020-245 zo dňa 20.6.2024 p o t v r d z u j e. II. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 329.899,43 Eur spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 319.500,28 Eur od 2.11.2020 do zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojenú s uplatnením pohľadávky vo výške 6.480,-Eur a žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 2. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 5.11. 2020 domáhal zaplatenia istiny v sume 319.500,28 Eur s príslušenstvom titulom plnenia ručiteľského záväzku, vyčísleného úroku z omeškania v sume 10.399,15 Eur a paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 6.480,-EUR. Žalobu odôvodnil tým, že si voči žalovanému uplatňuje zaplatenie 162 jednotlivých pohľadávok spolu s príslušenstvom, ktoré tvoria úroky z omeškania a paušálna náhrada nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Z dôvodu hospodárnosti konania si uplatňuje úrok z omeškania súhrnne z celej žalovanej istiny od 2.11.2020 do zaplatenia a nie od splatnosti každej jednotlivej pohľadávky. Na základe zmluvy o poskytovaní finančných služieb č. R/12/2019 z 9.12.2019 sa zaviazal pôvodnému veriteľovi, spoločnosti BATIST Medical SK, s.r.o., poskytnúť finančné služby spočívajúce v prevzatí ručenia a splnení záväzkov žalovaného, špecifikovaných v zmluve. Dňa 12.12.2019 vydal ručiteľské vyhlásenie, ktorým pôvodnému veriteľovi vyhlásil, že veriteľa uspokojí ak mu žalovaný nesplní svoje splatné záväzky, do súhrnnej výšky 1.000.000,- EUR. Pôvodný veriteľ dňa 22.5.2020 vyzval žalovaného na plnenie splatnej sumy pohľadávky vo výške 319.500,28 EUR v lehote 7 dní od doručenia výzvy. Pôvodný veriteľ následne oznámením zo dňa 5.6.2020 informoval žalovaného, že na základe ručiteľského vyhlásenia zo dňa 12.12.2019 sa žalobca stal ručiteľom žalovaného a vyzval žalovaného, aby uhradil splatnú pohľadávku v sume 319.500,28 EUR, inak sa bude domáhať plnenia voči žalobcovi ako ručiteľovi. Vzhľadom na to, že žalovaný svoju povinnosť nesplnil, pôvodný veriteľ mu predložil doklady o existencii ručením zabezpečených pohľadávok (vystavené faktúry) s výzvou na
plnenie a dňa 9.6.2020 si voči nemu písomne uplatnil pohľadávku z ručenia. Túto skutočnosť listom zo dňa 12.6.2020 oznámil žalovanému a vyzval ho, aby v lehote 5 dní od doručenia oznámenia uplatnil námietky, ktoré by bol oprávnený uplatniť voči veriteľovi zabezpečených pohľadávok. Ako ručiteľ na základe písomnej výzvy pôvodného veriteľa za žalovaného dňa 23.6.2020 splnil záväzky vyplývajúce zo zabezpečených pohľadávok v súhrnnej výške 319.500,28 EUR, čím sa stal voči žalovanému novým veriteľom vo vzťahu k týmto pohľadávkam. Právnym dôvodom vzniku žalovaných pohľadávok sú splatné peňažné nároky pôvodného veriteľa ako dodávateľa zdravotníckych materiálov, tovaru a služieb na zaplatenie odplaty za tieto opakované dodávky žalovanému ako kupujúcemu, v súlade s objednávkami žalovaného od pôvodného veriteľa. Dňa 25.6.2020 oznámil žalovanému výšku plnenia, ktoré ako ručiteľ poskytol. Pri každej pohľadávke si uplatňuje aj paušálnu náhradu nákladov, celkovo 6.480,- Eur (162 x 40,- Eur). 3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že žalovanú istinu doposiaľ neuhradil napriek odsúhlaseným faktúram, a to pre nedostatok finančných prostriedkov. Úrok z omeškania je mimoriadne vysoký a pre neho, keďže nie je podnikateľským subjektom, je veľkou finančnou záťažou. Navrhol, aby žalobca upustil od vymáhania úrokov z omeškania. Pokiaľ ide o paušálnu náhradu nákladov, dokument Late Payment Directive 2011/7/EU, v zmysle ktorého žalobca toto príslušenstvo uplatňuje, má podľa žalovaného len odporúčací charakter a prioritu má národná legislatíva. Suma 6.480,- Eur je tak uplatnená v rozpore so zákonom. Paušálna náhrada nákladov sa totiž nepriznáva samostatne ku každej pohľadávke, ale ide o nárok len vo výške 40,-Eur, ktorá predstavuje náklady pri vedení evidencie zmluvných záväzkov. Súbor neuhradených faktúr bol uplatnený jednou žalobou, pričom paušálna náhrada nákladov sa viaže k uplatneniu pohľadávky, teda podaniu žaloby. K plneniu existujúcich záväzkov môže pristúpiť iba postupným splácaním alebo v rámci pripravovaného oddlženia nemocníc. V ďalšom vyjadrení žalovaný doplnil, že ručiteľské vyhlásenie žalobcu možno považovať za simulovaný (zastretý) právny úkon. Žalovaný nemôže uzatvoriť takú zmluvu, ktorá by neobsahovala zákaz postúpenia pohľadávky a preto by k postúpeniu ani nemalo prísť. Ak pôvodný veriteľ BATIST postúpil pohľadávky za existencie platnej klauzuly o zákaze postúpenia, takáto zmena v osobe veriteľa by mala za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Ručiteľský záväzok ručiteľa BFF a jeho subrogačný nárok voči nemu je absolútne neplatný, keďže skutočnou vôľou ručiteľa a pôvodného veriteľa bolo postúpenie pohľadávok voči dlžníkovi, ktoré je však podľa § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka nemožné. Proti ručiteľskému vyhláseniu z 12.12.2019 vznáša námietku neurčitosti. Ručiteľský záväzok je koncipovaný ako ručenie za (všetky) záväzky UNB „z potvrdených objednávok tovaru a služieb“, a to do ručenia v súhrnnej výške 1 mil. EUR. Toto nespĺňa zákonné požiadavky, keď nevymedzuje zabezpečované záväzky a nie je z neho zrejmé, či sa týka len už existujúcich záväzkov alebo aj tých, ktoré vzniknú v budúcnosti. Záväzky tak nie sú vymedzené nezameniteľným spôsobom. Neuvádza sa ani jednoznačne špecifikovaný právny dôvod vzniku zabezpečovaných záväzkov a nie je zrejmé , či sa jedná o peňažné alebo nepeňažné záväzky. Žalobca nepreukázal, že skutočne poskytol plnenie z ručenia a nepredložil doklad o úhrade plnenia z ručenia v prospech pôvodného veriteľa. Bez poskytnutia plnenia z ručenia sa nemohol stať novým veriteľom dlžníka UNB. Žalobca nepreukázal ani rozsah plnenia z ručenia. Plniaci ručiteľ by mal mať nároky na úroky z omeškania v rozsahu zodpovedajúcom uhradenej pohľadávke a to od momentu, v ktorom toto plnenie poskytol, najskôr však od momentu, kedy bola táto skutočnosť dlžníkovi oznámená pôvodným veriteľom alebo preukázaná ručiteľom ako novým veriteľom. 4. Súd prvej inštancie uviedol, že v prejednávanej veci už raz rozhodol ,keď rozsudkom (bývalého Okresného súdu Bratislava II.) zo dňa 21.6.2022 č.k. 25Cb/177/2020-123 žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Na základe odvolania žalobcu bol predmetný rozsudok odvolacím súdom zrušený a vec vrátená súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Dôvodom zrušenia bol nesprávny procesný postup prvoinštančného súdu v súvislosti so sudcovskou koncentráciou konania, keď na pojednávaní nepripustil žalobcom predložený dôkaz (výpis z účtu o poskytnutí platby). Následne súd prvej inštancie rešpektujúc právny názor odvolacieho súdu, opätovne vyhodnotil žalobou uplatnený nárok v súlade s vykonanými dôkazmi ako aj citovanými zákonnými ustanoveniami a dospel k záveru, že tento je skutkovo i právne v celom rozsahu opodstatnený. K otázkam samotnej výšky žalovanej istiny ako aj príslušenstva sa žalovaný nevyjadroval, pričom namietal nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu jednak z dôvodu neplatnosti ručiteľského vyhlásenia, jeho neurčitého vymedzenia, nadobudnutia pohľadávky pôvodných veriteľov voči nemu ručiteľom (subrogácia), keďže sa má v skutočnosti jednať o simulovaný právny úkon, ktorým mal byť zastretý skutočný zmluvne zakázaný právny úkon postúpenia pohľadávky a v konečnom dôsledku aj z dôvodu nepreukázania poskytnutia plnenia z ručiteľských vyhlásení veriteľom.
5. Z odôvodnenia rozsudku ďalej vyplýva, že súd o existencii a platnosti ručiteľských vyhlásení nemal žiadne pochybnosti, nakoľko tieto spĺňali tak formálne ako aj obsahové náležitosti. Ručenie upravuje Obchodný zákonník ucelene, to znamená, že na obchodné záväzkové vzťahy sa nepoužije právna úprava ručenia obsiahnutá v Občianskom zákonníku (§ 546 až 550), a to ani podporne. Na rozdiel od Občianskeho zákonníka, ktorý na vznik ručenia výslovne vyžaduje zmluvnú formu medzi veriteľom a ručiteľom, ručenie podľa Obchodného zákonníka vzniká jednostranným písomným vyhlásením ručiteľa a na vznik ručenia nie je potrebný súhlas veriteľa. Na vznik ručiteľského záväzku sa nevyžaduje žiadny úkon dlžníka /napr. súhlas/. Jeho podstatou /obsahom/ je sľub ručiteľa, že uspokojí veriteľa, ak dlžník svoj dlh nesplní. Zároveň je potrebná aj akceptácia (hoci aj neformálna, faktická) veriteľa, že tento sľub prijíma; bez nej nemôže byť ručenie voči nemu účinné. Akceptácia veriteľa môže byť prezumovaná. V danom prípade veritelia žalobcu ako ručiteľa vyzvali na plnenie a toto od žalobcu prijali, preto o akceptácii veriteľov nemožno mať akékoľvek pochybnosti. Ako bolo uvedené vyššie, ručiteľovo vyhlásenie musí spĺňať formálne aj obsahové náležitosti. Z hľadiska formy musí byť dodržaná písomná forma, ktorá je podmienkou platnosti vyhlásenia, čo v prípade oboch ručiteľských vyhlásení dodržané bolo. Keďže vyhlásenie je jednostranným právnym úkonom toho, kto ručenie ponúka, musí spĺňať aj všetky všeobecné požiadavky na platnosť právneho úkonu. Z hľadiska obsahu musí preto vyhlásenie obsahovať určenie dlžníka, veriteľa a ručiteľa tak, aby nevznikla pochybnosť, o ktoré osoby ide. Táto obsahová náležitosť bola dodržaná, keďže jednotlivé subjekty (ručiteľ, veriteľ a dlžník) boli vo vyhlásení presne identifikované obchodným menom, sídlom, identifikačným číslom. Z vyhlásenia musí byť ďalej zrejmé, o aký záväzok ide, teda ktorý záväzok má byť zabezpečený ručením. Dôležitá je jeho presná identifikácia z hľadiska jeho obsahu a rozsahu, ale aj právneho dôvodu. V danom prípade súd o identifikácii záväzkov nemal pochybnosti, keď sa má jednať o záväzky z potvrdených objednávok uzavretých medzi dlžníkom a veriteľom. Zákon tiež vyžaduje, aby vyhlásenie celkom jednoznačne obsahovalo záväzok ručiteľa, že ak dlžník svoj záväzok nesplní, splní ho veriteľovi ručiteľ. Splnenie tejto požiadavky je prvoradé v tom zmysle, že je nevyhnutné, aby úmysel ručiteľa prijať na seba ručiteľský záväzok bol celkom jednoznačný. Pritom nie je rozhodujúce, aká terminológia je použitá, ale ide o jednoznačnosť úmyslu ručiteľa. Takéto vyhlásenie žalobcu ako ručiteľa je v listinách jednoznačne uvedené. 6. V súvislosti s námietkou žalovaného týkajúcou sa nadobudnutia pohľadávok pôvodných veriteľov voči nemu ručiteľom (subrogácia), keďže sa má v skutočnosti jednať o simulovaný právny úkon, ktorým mal byť zastretý skutočný zmluvne zakázaný právny úkon postúpenia pohľadávky konajúci súd uviedol, že postúpenie pohľadávky podľa ust. § 524 Obč. zák. je vo svojej podstate odlišným inštitútom a absolútne nezávislým na inštitúte ručenia v zmysle ust. § 303 Obch. zák.. Ručenie je zabezpečovacím inštitútom, pričom podstatou postúpenia pohľadávky je zmena v osobe veriteľa. Dohoda o zákaze postúpenia pohľadávky na základe pokynu Ministerstva zdravotníctva SR č. 7/2017, ktorá má vylučovať zmluvné postúpenie pohľadávok, nemôže mať vplyv na platnosť ručiteľského vyhlásenia. Žalobca sa vystavením písomných ručiteľských vyhlásení nedopustil konania v rozpore s právnymi predpismi. Vystavenie ručiteľského vyhlásenia nepredpokladá aktivitu zo strany pôvodného veriteľa či dlžníka, preto sa zákaz postúpenia nemôže na jednostranný právny úkon ručiteľa vzťahovať. Okrem toho, v danom prípade sa jedná o peňažnú pohľadávku, ktorá nie je spätá s osobou pôvodného veriteľa. Jej obsahom je povinnosť dlžníka plniť svoj záväzok v peniazoch a právo veriteľa požadovať peňažné plnenie. Plnením pohľadávky ručiteľom sa postavenie dlžníka nezhoršuje a z toho plynúce zmena v osobe veriteľa peňažnej pohľadávky nemá vplyv na jej obsah. K nepreukázaniu poskytnutého plnenia súd uviedol, že z výpisu z účtov jednoznačne vyplýva, že žalobca plnil na účet veriteľa dlžnú sumu. Potom, čo žalobca jednak oznámil žalovanému, že veriteľ si uplatnil voči nemu nároky z ručenia na základe ručiteľského vyhlásenia a následnom oznámenia, že tieto pohľadávky veriteľovi plnil, vznikol mu nárok na zaplatenie istiny 319.500,28 EUR. 7. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj úroky z omeškania, keďže je nesporne, že žalovaný je so splnením peňažného záväzku v omeškaní. Žalobcom požadovaná a súdom aj priznaná výška úroku z omeškania je plne v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami, keďže úroková sadzba ECB bola v rozhodnom období 0,00 % ročne. Dôvodný je preto aj nárok žalobcu na úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo žalovanej sumy odo dňa nasledujúceho po dni plnenia ručiteľského záväzku do zaplatenia. Časť úroku z omeškania bola žalobcom kapitalizovaná ku dňu 1.11.2020 v sume 10.399,15 EUR a od 2.11.2020 vo výške 9 % ročne zo sumy plnenia 319.500,28 EUR do zaplatenia. Nakoľko je žalovaný v omeškaní, popri úroku z omeškania žalobcovi vznikol aj nárok na zaplatenie paušálnej náhrady nákladov
spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 6.480,- EUR. Žalovaný v súvislosti s uplatňovaným úrokom z omeškania poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obdo/73/2022 zo dňa 31.1.2024, k tomu súd uviedol, že na prejednávanú vec uvedené rozhodnutie nedopadá, nakoľko veriteľ sa v tomto prípade na Koncepcii oddĺženia zdravotníckych zariadení nezúčastňoval. 8. K paušálnej náhrade nákladov súd prvej inštancie poukázal na aktuálnu judikatúru Súdneho dvora: „1. Článok 6 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/ES zo 16. februára o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách sa má vykladať v tom zmysle, že: minimálna paušálna suma vo výške 40,- EUR ako náhrada nákladov veriteľa na vymáhanie vzniknutých v dôsledku oneskorenej platby dlžníka je splatná za každú obchodnú transakciu nezaplatenú po termíne splatnosti a uvedenú na faktúre, vrátane prípadu, keď je táto faktúra spomedzi ďalších faktúr predmetom jednej administratívnej sťažnosti alebo žaloby.“ (rozsudok Súdneho dvora z 20.10.2022 vo veci C-585/20). Vzhľadom na uvedené treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 6 ods. 1 smernice 2011/7 v spojení s článkom 3 tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že ak jedna a tá istá zmluva upravuje opakujúce sa dodávanie tovaru alebo poskytovanie služieb, pričom sa za každé dodanie alebo poskytnutie musí zaplatiť v stanovenej lehote, veriteľovi prináleží za každú oneskorenú platbu suma 40,- EUR ako minimálna paušálna náhrada nákladov na vymáhanie.“ (rozsudok Súdneho dvora vo veci C-370/21 z 1.12.2022). Súd prvej inštancie zdôraznil, že rovnaký právny názor je aj súčasťou rozhodovacej praxe najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho, a to konkrétne uznesenie NS SR z 30. novembra 2022 sp.zn. 2Obdo/59/2021, ktorým bola nastolená právna otázka vyriešená, a to dokonca ustálene, keď najvyšší súd svoj právny názor k právnej otázke (odpoveď na to ako má byť právna otázka riešená) publikoval v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (I. ÚS 115/2020) č. 1/2023 pod poradovým č. 11, v ktorom bol vyslovený nasledovný právny názor: „I. Veriteľ má nárok na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávok podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s § 2 Nariadenia Vlády SR č. 21/2013 Z.z. vo výške 40,- Eur za každú pohľadávku, ktorá je predmetom samostatnej faktúry za dodávku tovaru alebo poskytnutie služby, a to aj v prípade, že si pohľadávky uplatňuje spoločne v jednom súdnom konaní. Takáto faktúra musí zodpovedať jednej ucelenej obchodnej transakcii smerujúcej k dodávke tovaru alebo k poskytnutiu služieb za odplatu, teda nesmie byť účelovo delená. II. Výška náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v zmysle § 369c ods. 1 Obch. zák. je určená paušálne a nezávisí na dĺžke omeškania s úhradou pohľadávky, ani na výške pohľadávky. Táto náhrada je splatná ex lege po uplynutí lehoty splatnosti pohľadávky.“ 9. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p a priznal žalobcovi náhradu trov prvoinštančného ako aj odvolacieho konania v plnom rozsahu. 10. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) C.s.p.. Žalovaný považuje rozsudok súdu prvej inštancie za vecne nesprávny pre spôsob, akým súd vyhodnotil dôkazy vo vzťahu k námietkam žalovaného v otázkach skúmania aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil námietky žalovaného ohľadom využívania inštitútu ručenia žalobcom. Inštitút ručenia bol použitý vo vzťahu k žalovanému ako simulovaný/ predstieraný právny úkon. Za účelom eliminovania postupovania pohľadávok týkajúcich sa verejných financií tretej strane, vložil žalovaný od 15.6.2018 do jednotných objednávkových formulárov v systéme pri objednávaní tovarov a služieb ako podmienku dodávky zákaz postúpenia pohľadávok. Žalovaný poukázal na rozhodnutie NS ČR sp.zn. 32Cdo/5298/2007 zo dňa 27.3. 20028, z ktorého je možné dospieť k záveru, že dodaním tovaru a vystavením faktúry na základe zaslanej objednávky došlo ku konkludentnému spôsobu uzatvorenia zmluvy v doslovnom znení, tak ako ho navrhol žalovaný v objednávke (teda vrátane zákazu postúpenia pohľadávky) keďže pôvodný veriteľ neučinil včas žiadnu výhradu voči zaslanej objednávke. Keďže pôvodný dodávateľ výslovne neodmietol klauzulu o zákaze postúpenia pohľadávok najneskôr v čase dodania predmetných liekov, resp. zdravotníckeho materiálu, bol medzi pôvodným veriteľom a žalovaným ako dlžníkom platne dohodnutý zákaz postúpenia pohľadávok na tretiu osobu v zmysle § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Pretože objednávky obsahovali zákaz postúpenia, žalovaný má za to, že prevzatie ručenia zo strany žalobcu, jeho úhrada a nadobudnutie pohľadávky ručiteľom ako novým veriteľom voči žalovanému predstavujú v skutočnosti simulovaný právny úkon, ktorým mal byť zastretý skutočný zmluvne zakázaný právny úkon postúpenia pohľadávky. V zmysle vyššie uvedeného možno považovať ručiteľský záväzok žalobcu a jeho následný nárok voči žalovanému za absolútne neplatný v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, keďže skutočnou vôľou žalobcu ako ručiteľa a pôvodného veriteľa bolo postúpenie pohľadávok voči žalovanému ako dlžníkovi, ktoré je však v zmysle § 525 ods. 2 Obč. zák. nemožné (zakázané) pre
existujúcu dohodu medzi pôvodným veriteľom a žalovanou vylučujúcu takéto postúpenie bez písomného súhlasu žalovaného (a predchádzajúceho písomného súhlasu Ministerstva zdravotníctva SR). 11. K ručiteľskému vyhláseniu žalovaný uviedol, že predmetné ručiteľské vyhlásenie BFF nevymedzuje zabezpečované záväzky určitým spôsobom a nie je z neho zrejmé, či sa týka len už existujúcich (t.j. minulých) záväzkov, alebo aj záväzkov, ktoré vzniknú v budúcnosti. V ručiteľskom vyhlásení BFF nie sú záväzky vymedzené nezameniteľným spôsobom, naopak jednotlivé záväzky, ktoré pod toto ručiteľské vyhlásenie spadajú možno prakticky ľubovoľne meniť. Neuvádza sa ani jednoznačne špecifikovaný právny dôvod vzniku zabezpečovaných záväzkov, ani nie je zrejmé, či sa jedná o peňažné alebo nepeňažné záväzky dlžníka UNB. 12. Žalovaný v odvolaní namietal aj úrok z omeškania uplatňovaný do okamihu preukázania úhrady z titulu ručenia v prospech pôvodného veriteľa, zo strany žalobcu resp. kvalifikovaného oznámenia o tejto skutočnosti zo strany pôvodného veriteľa. Ak by nárok na úroky z omeškania mal existovať už od momentu plnenia z ručenia, čo žalovaný nepovažuje za správny výklad práva, došlo by k praktickému zmazaniu akéhokoľvek rozdielu medzi postúpením pohľadávky a ručením. Aj týmto spôsobom by tak bolo preukázané, že prevzatie ručiteľského záväzku a plnenie z neho, predstavuje zo strany žalobcu (a pôvodného dodávateľa) len simulovaný právny úkon, ktorého jediným zmyslom bolo obísť nemožnosť postúpenia pohľadávky pre dohodu pôvodných strán. Žalovaný poukázal na Rozsudok NS SR č. 20bdo/73/2022 z 31.01.2024, kde NS SR rozsudok Krajského súdu v Prešove z 21. júna 2022 č. k. 5Cob/5/2022-1298 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Prešov z 27. októbra 2021 č. k. 22Cb/72/2019-1143 v časti príslušenstva zrušil a vec v tejto časti vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie Okresnému súdu Prešov. Z rozhodnutia NS SR o.i. vyplýva, že „žalobcovi ako veriteľovi aj pôvodnému veriteľovi a žalovanému ako zdravotníckemu zariadeniu bola známa koncepcia oddlžovania. Prebiehali rokovania so žalobcom aj na úrovni MZ SR, čo žalobca nepopiera. Žalobca však nechcel pokračovať v oddlžovaní, keďže bolo pravidlom pri oddlžovaní veriteľov vzdanie sa svojho práva na príslušenstvo a ku dňu vyhlásenia rozsudku nebol výsledok taký, že by sa žalobca svojho nároku chcel vzdať, práve naopak. Takéto konanie žalobcu v kontexte celého súdneho konania ako aj všetkých iných prebiehajúcich súdnych konaní s tým istým žalobcom možno považovať podľa žalovaného za konanie žalobcu v rozpore s poctivým obchodným stykom a dobrými mravmi v zmysle § 265 ObZ. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil súdny prípad, keď priznal žalobcovi aj príslušenstvo pohľadávky.“ 13. Podľa žalovaného nepochopil žalobca koncepciu oddlžovania nemocníc v SR ako obchodnú zvyklosť. V kontexte dovolacieho súdu tu nejde o to, či dodávatelia zdravotníckeho materiálu a liekov ako pôvodní veritelia si uplatnili pohľadávku v oddlžení, ale je nesporné, že Univerzitná nemocnica Bratislava svoje pohľadávky do elektronického aukčného systému (EAS) prihlásila. Žalobou uplatnené príslušenstvo si pôvodní veritelia neuplatňujú, neuplatňujú si ho ani voči žalobcovi BFF Central Európe, tak sa vytvorila obchodná zvyklosť, a preto nový veriteľ BFF Central Európe, si uplatňuje takéto právo na príslušenstvo v rozpore s obchodným poctivým stykom a dobrými mravmi. Podľa NS SR so záverom konajúcich súdov, že nie je v rozpore s poctivým obchodným stykom a dobrými mravmi, ak si napriek istej obchodnej zvyklosti veritelia uplatnia aj príslušenstvo pohľadávky, je možné súhlasiť avšak nie bezvýhradne. Žalovaný ako zdravotnícke zariadenie spadá do špecifického režimu koncepcie oddlženia. Na základe Dohody o podmienkach oddlženia medzi žalovaným a MZ SR mali možnosť všetci veritelia-dodávatelia zdravotníckej techniky, liekov a materiálu pristúpiť v rámci špecifického režimu koncepcie oddlženia do oddlženia prostredníctvom systému EAS, rovnako tak aj žalobca, či už s pohľadávkami získanými na základe postúpenie alebo ručenia. Koncepciu oddlženia Vláda SR zaviedla za účelom eliminovania výšky záväzkov a ozdravenia financií zdravotníckych zariadení. V procese oddlženia sa pôvodným veriteľom vyplatí istina za podmienky vzdania sa príslušenstva. Ručiteľské vyhlásenia žalobcu a postúpenia znamenajú len to, že žalobca, nie že by výhodnejšie postupoval voči pôvodným veriteľom, že by im nahradil aj príslušenstvo ap., ale vyplatí im tiež len istinu, ale následne si uplatní voči žalovanému príslušenstvo v plnej výške, čo by pôvodní veritelia voči žalovanému neurobili. Pri uplatnení si príslušenstva pohľadávky zo strany žalobcu (na základe postúpenia alebo ručenia) dochádza podľa žalovaného ku konaniu v rozpore s dobrými mravmi a poctivým obchodným stykom vtom zmysle, že pôvodní veritelia-dodávatelia zdravotníckej techniky, liekov a materiálu- postupníci majú historicky nepísanú a zaužívanú obchodnú zvyklosť akceptovanú už pri vstupe do záväzkového vzťahu s dlžníkom v podobe neuplatnenia si príslušenstva k pohľadávke nesplnenej riadne a včas. V tejto súvislosti poukázal na § 265 Obch. zák.. Zásada poctivého obchodného styku znamená, že konanie podnikateľa musí rešpektovať všeobecne dané morálne pravidlá. Povinnosť konať v súlade s
princípmi poctivého obchodného styku platí pre podnikateľa všeobecne, nielen v styku s podnikateľmi. Žalovaný je zároveň toho názoru, že by malo dôjsť k prelomeniu arbitrárneho rozhodovania súdov v posudzovaní záväzkových vzťahov, do ktorých sú nútené vstupovať štátne nemocnice pri obstarávaní liekov a zdravotníckeho materiálu vo vyššom verejnom záujme za účelom ochrany a záchrany zdravia a života ľudí, t.j. vo vyššom verejnom záujme ako je tvorba podnikateľského zisku vyťažená z dlhodobo existujúcej a všeobecne známej insolventnosti štátnych nemocníc. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne v celom rozsah, alternatívne, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň žalovaný žiadal o priznanie nároku na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 14. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý má za to, že skutkový stav bol v konaní pred súdom prvej inštancie nesporný. Žalovaný nespochybňoval existenciu pohľadávok, ani fakt, že neboli ani čo i len čiastočne uhradené (pozn. má na mysli tie, ktoré ostali predmetom súdneho konania po čiastočnom späťvzatí žaloby žalobcom). Naopak, čo bolo medzi stranami sporné, bolo právne posúdenie veci. K k námietke žalovaného o neplatnosti ručenia uviedol, že ručenie upravené v § 303 a nasl. Obch. zák. je inštitút zabezpečenia pohľadávky, ktorý je úplne odlišný od inštitútu zmluvného postupovania pohľadávok, ktorý je upravený v § 524 a nasl. Obč. zák., ktorý nie je zabezpečovacím inštitútom, iba spôsobom zmeny vlastníctva pohľadávky. Aj podľa právnej úpravy je jasné, že sa jedná o dva rozdielne právne inštitúty, či už z pohľadu podmienok ich platného vzniku alebo ich účelu a zaradenia z hľadiska vnútornej systematiky príslušnej právnej normy. Preto pokiaľ žalovaný tvrdí, že ručením sa obchádza interný pokyn pána ministra zdravotníctva SR č. 7/2017, je takéto tvrdenie pre toto konanie bezpredmetné. Jednak, čo sa týka príkazu ministra zdravotníctva SR (interný pokyn), v zmysle ktorého teda mali byť uzatvárané objednávky medzi nemocnicami a dodávateľmi tak, že by zakazovali postúpenie pohľadávky, tak tento tzv. interný predpis sa môže vzťahovať len na štatutárov nemocníc. Ním nemôžu byť viazané iné subjekty súkromného práva, čiže ani žalobca. V tomto prípade ale žiadne zmluvy o postúpení pohľadávky medzi žalobcom a pôvodnými veriteľmi neboli uzatvorené. V tomto prípade išlo o ručenie na základe ručiteľských vyhlásení vystavených podľa Obch. zák.. Využiť inštitút ručenia upraveného v Obchodnom zákonníku je právom každého subjektu akéhokoľvek záväzkového vzťahu, v ktorom je tento inštitút možné použiť. Neexistuje žiadne obmedzenie, ktoré by zakazovalo pôvodným veriteľom neprijať vyhlásenie ručiteľa a takýmto spôsobom docieliť zabezpečenie svojej pohľadávky. Kým zmluvná cesia si vyžaduje dvojstranný právny úkon v podobe dohody o zákaze postúpenia pohľadávky, ktorú uzatvoria veriteľ s dlžníkom, tak pri ručení nie je žiadna ingerencia dlžníka potrebná, keďže ručenie je jednostranný právny úkon ručiteľa, ktorého adresátom je veriteľ dlžníka. Akékoľvek námietky žalovaného o tom, že ručiteľ teda žalobca, vynechal žalovaného zo zabezpečenia jeho záväzkov ručením, sú bezpredmetné a bez právneho významu. Navyše žalovaný sa síce zmieňuje o simulovanom právnom úkone vo vzťahu k ručiteľskému vyhláseniu, ale zrejme mal na mysli disimuláciu, teda zastieranie iného právneho úkonu. Žalobca v odvolaní poukázal aj na rozhodnutia iných súdov v skutkovo identických konaniach, ktoré dospeli k rovnakým záverom ako súd prvej inštancie v prejednávanej veci. Pre úplnosť žalovaný uviedol, že v danom prípade ide o peňažnú pohľadávku. Peňažná pohľadávka nie je spätá s osobou pôvodného veriteľa. Jej obsahom je povinnosť dlžníka plniť svoj záväzok v peniazoch a právo veriteľa požadovať peňažné plnenie. Postúpením pohľadávky sa postavenie dlžníka nezhoršuje. Zmena veriteľa peňažnej pohľadávky nemá vplyv na jej obsah. 15. K zákazu zmluvnej cesie podľa § 525 ods. 2 Obč. zák. žalobca uviedol, že ani najdokonalejšie uzatvorená dohoda o zákaze zmluvnej cesie podľa § 525 ods. 2 OZ nemôže mať žiaden vplyv na ručenie podľa § 303 a nasl. Obchodného zákonníka. Zmluvná cesia nemá nič spoločné s ručením. Pokiaľ ide o uzatváranie dohody o zákaze zmluvnej cesie formou uvedenia offerty zo strany objednávateľa, čiže nemocnice, na objednávke a dodaním tovaru, súdna prax už v minulosti túto otázku právoplatne a mnohokrát uzatvorila tak, že samotným dodaním tovaru dodávateľom nedochádza z jeho strany k akceptácii návrhu na uzatvorenie dohody o zákaze zmluvnej cesie. K uzatvoreniu dohody by bol treba výslovný osobitný prejav vôle zo strany dodávateľa. Ten žiaden z veriteľov žalovaného neprodukoval a k uzatvoreniu dohôd o zákaze zmluvného postúpenia pohľadávky nikdy neprišlo. 16. K námietke žalovaného, že žalobcom uplatňovanie príslušenstva pohľadávky je v rozpore s ust. § 265 Obch. zák., žalobca založil uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp.zn. 7Cob/74/2020 zo dňa 20.10.2022, ktorý vo svojom rozhodnutí o.i. uviedol, že„ samotná skutočnosť, že žalovaným je nemocnica, ešte neodôvodňuje, aby si nemocnica riadne a včas neplnila svoje záväzky voči veriteľom, resp. postupníkom. Nemocnica ako štátna príspevková organizácia je štandardným účastníkom
zmluvných vzťahov. Žalobca nie je subjekt, ktorý je zodpovedný za nefungujúci systém verejného zdravotníctva a za finančné poddimenzovanie štátnych nemocníc. Samotná skutočnosť, že žalované pohľadávky a ich príslušenstvo vznikli na základe dodania zdravotníckeho materiálu a liekov taktiež nemôže odôvodňovať záver súdu, podľa ktorého je žalované príslušenstvo nemravné a nepoctivé. Nepoctivým a nemravným nie je ani postúpenie pohľadávky a jej príslušenstva na postupníka a nepoctivým a nemravným nie je ani skutočnosť, že postupník zažaluje žalovaného a domáha sa okrem iného zaplatenia postúpeného príslušenstva. Odvolací súd poukazuje aj na to, že žalobca, na ktorého boli postúpené predmetné pohľadávky, nie je viazaný obchodnými zvyklosťami, ktoré mohli existovať medzi žalovaným a jeho dodávateľmi, t.j. pôvodnými veriteľmi.“ 17. Z uznesenia Krajského súdu v Prešove, sp.zn. 7Cob/74/2020 zo dňa 20.10.2022, vo vzťahu k paušálnej náhrade nákladov spojených s uplatnením pohľadávok, ktoré súd prvej inštancie nepriznal vyplýva, „že účelom priznanej paušálnej náhrady je nahradiť náklady súvisiace s každou oneskorenou platbou, aj keď na základe jedného titulu, pretože z citovaného zákonného ustanovenia nevyplýva žiadne obmedzenie nároku na jednorazové vymáhanie, ak sa jedná o jeden zmluvný vzťah. Inak povedané, predmetné ustanovenia (§ 369c OZ, § 2 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z.) nedefinujú právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením „pohľadávok“, ale „pohľadávky“. Uvedený výklad normy je teleologicky v prospech ochrany veriteľa, účelom je posilnenie jeho pozície pri uplatňovaní (vymáhaní) pohľadávky voči veriteľovi. Ide o sankčný inštitút vyvolaný ako následok omeškania dlžníka, pričom ide o náhradu nákladov určenú právnymi predpismi paušálne a jednorazovo bez ohľadu na dĺžku omeškania, v sume 40,- Eur. Zákon nevyžaduje, aby dlžník bol na možnosť uplatňovania paušálnej náhrady veriteľom akokoľvek upozornený - ide o zákonný nárok a veriteľ ho môže uplatňovať ex lege“... „...nárok na zaplatenie paušálnej náhrady vzniká pre každú vyúčtovanú pohľadávku za dodanie tovaru alebo poskytnutie služby zo strany veriteľa samostatne, t.z., ak má veriteľ voči dlžníkovi viacero pohľadávok vyúčtovaných samostatnými faktúrami, má zákonný nárok uplatňovať voči dlžníkovi paušálnu náhradu pri každej z nich.“ 18. Ako konanie v rozpore s dobrými mravmi nie je možné podľa žalobcu posudzovať ani okolnosť, že žalobca sa nezúčastnil na procese oddlžovania nemocníc vypracovanom Vládou SR, pretože takéto zapojenie sa do tohto procesu nebolo povinné, ale bolo na báze dobrovoľnosti, keď na strane 14 koncepcie sa v bode 4.6 s názvom „Formy oddlžovania“ uvádza, že základným princípom je dobrovoľnosť na strane dlžníka a na strane veriteľa. To znamená, že celý proces oddlžovania je postavený na princípe dobrovoľnosti, preto žalobcovi nemôže byť na ujmu, že sa do tohto procesu nezapojil. Z vyššie uvedených dôvodov preto žalobcom uplatnené príslušenstvo pohľadávok v podobe úrokov z omeškania a paušálnej náhrady nákladov spojených s ich uplatnením, sú legitímnou súčasťou uplatňovaných nárokov žalobcu a nemožno konštatovať ich rozpor s dobrými mravmi resp. so zásadou poctivého obchodného styku. V kontexte uznesenia Krajského súdu v Prešove, sp.zn. 7Cob/74/2020, ako aj ďalších rozhodnutí žalobca nevzhliadol nič, na základe čoho by bolo možné považovať žalobcom uplatnený nárok voči žalovanému za nárok v rozpore s poctivým obchodným stykom alebo by bol v rozpore s dobrými mravmi. 19. Pokiaľ ide o rozsudok NS SR zo dňa 31.1.2024, sp.zn. 2Obdo/73/2022, žalobca uviedol, že žalovaný sa snaží tento rozsudok dezinterpretovať v neprospech žalobcu. Žalobca sa následne vo svojom odvolaní vyjadroval k jednotlivým bodom predmetného rozsudku NS SR. Uviedol, že je absurdné, aby sa z neplatenia štátnych nemocníc stala v SR obchodná zvyklosť, ktorá by mala mať za právny následok odpadnutie nároku veriteľa voči nemocnici na zaplatenie príslušenstva pohľadávky. Rovnako je neprípustné, aby sa z dobrovoľného a nezáväzného systému oddlžovania nemocníc vyvodzovala akákoľvek právna zvyklosť, keďže ide o dobrovoľný, nie povinný systém oddlženia a ten veriteľ, ktorý sa ho nezúčastní, neprichádza podľa žiadnej platnej a účinnej právnej normy o svoju pohľadávku alebo jej príslušenstvo. Takýto právny predpis jednoducho neexistuje. Podľa žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky pritom absolútne odignoroval existenciu smernice Európskej únie a Rady EÚ č. 7/2011/EÚ. Rovnako absolútne ignoroval kogentné ustanovenia § 369 až 369d Obchodného zákonníka, ktorých znenie je výsledkom aj transpozície smernice EÚ do národného právneho poriadku. Žalobca tiež poukázal aj na bod 84. rozhodnutia NS SR podľa ktorého „ avšak za takej situácie, kedy pôvodní veritelia - postupcovia - sa tejto koncepcie zúčastňujú a svoje nepísané pravidlo o neuplatnení príslušenstva k pohľadávke podchytili v rámci koncepcie oddlženia aj písomne a svojho práva na príslušenstvo sa vzdali, by bolo v rozpore so samotným cieľom a účelom Vládou Slovenskej republiky vytvorenej Koncepcie oddlženia zdravotníckych zariadení, ak by sa postupník domáhal takého práva, ktorého sa
postupca preukázateľne vzdal. Jedine v prípade, ak by sa pôvodný veriteľ - postupca tejto koncepcie oddlženia nezúčastnil, by bolo podľa najvyššieho súdu možné prijať právny záver konajúcich súdov, že uplatnenie nároku na príslušenstvo zo strany postupníka nemôže byť klasifikované ako rozporné s poctivým obchodným stykom a dobrými mravmi a išlo by o ich legitímny nárok, na ktorý by prípadná obchodná zvyklosť nemala žiaden vplyv, čo však nie je prejednávaný prípad.“ V tejto súvislosti žalobca zdôraznil, že žalovaný v žiadnom svojom písomnom prednese, vyjadrení, stanovisku alebo ústnom prednese na pojednávaní v rámci konania B2-25Cb/177/2020 pred súdom prvej inštancie nikdy ani len jedným slovom netvrdil, že by si čo i len jednu zo žalovaných pohľadávok uplatnil pôvodný veriteľ v štátnom oddlžení alebo, že by sa v oddlžení vo vzťahu k čo i len jednej pohľadávke, ktorá je predmetom tohto súdneho konania, vzdal práva na príslušenstvo pohľadávky v podobe úrokov z omeškania alebo paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Žalobca v prípade rozsudku NS SR tiež uviedol, že išlo o pohľadávky, ktoré žalobca nadobudol ako postupník na základe zmluvnej cesie. V prejednávanej veci však ide o pohľadávky, ktoré nadobudol žalobca voči žalovanému na základe plnenia z ručenia. Ide tak o úplne odlišný právny titul nadobudnutia pohľadávok voči dlžníkovi. Z uvedeného je zrejmé, že rozsudok NS SR zo dňa 31.01.2024, sp. zn. 2Obdo/73/2022 je bez akékoľvek právneho významu pre konanie medzi žalobcom a žalovaným. 20. Žalobca vo vyjadrení zdôraznil, že nie je pravdou, že si dodávatelia nemocnice /žalovaného/ neuplatňujú voči žalovanému nárok na úroky z omeškania, o čom doložil rozsudok OS BAII sp.zn. 25Cb/184/2020 zo dňa 5.10.2021, ktorý predstavuje rozsudok pre uznanie, ktorým žalovaný uznal nárok dodávateľa na vyúčtovaný úrok z omeškania. Žalobca tiež doložil rozsudok Súdneho dvora Európskej únie č. C-412/23 ktorým súd rozhodol, že „Slovenská republika si tým, že nezabezpečila, aby jej verejnoprávne subjekty poskytujúce zdravotnú starostlivosť skutočne dodržiavali 60-dňovú lehotu splatnosti stanovenú v článku 4 ods. 4 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/EÚ zo 16. februára 2011 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z tohto ustanovenia.“ V nadväznosti na všetky uvedené skutočnosti a doložené prílohy žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny a dostatočne odôvodnený potvrdil a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 21. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len C.s.p.) prejednal vec podľa § 380 ods. 1, bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. § 219 ods. 3, C.s.p. oznámený na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave dňa 4.2.2025. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, s dôvodmi odvolania žalovaného, vyjadrením žalobcu, odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu proti rozsudku nie je možné vyhovieť. 22. Podľa § 387 ods. 1, C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 23. Podľa § 387 ods. 2, C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 24. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj celého obsahu spisového materiálu a odvolania žalovaného dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, a vec i správne právne posúdil, svoje rozhodnutie náležite, podrobne, logicky odôvodnil. Odvolací súd preto konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku a stotožňuje sa s dôvodmi v ňom uvedenými a v celom rozsahu na ne poukazuje. 25. Odvolací súd k odôvodneniu vecne správneho napadnutého rozsudku a k odvolacím dôvodom žalovaného uvádza: 26. V prejednávanej veci sa súd prvej inštancie zaoberal nárokom žalobcu na zaplatenia istiny 329.899,43 EUR s prísl. a paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky titulom plnenia ručiteľského záväzku v zmysle ručiteľských vyhlásení. Odvolací súd sa s právnym záverom súdu prvej inštancie, že v danom prípade je uplatnený nárok skutkovo i právne v celom rozsahu opodstatnený, stotožňuje. Žalovaný v podanom odvolaní neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok
zmenu súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu alebo jeho právneho posúdenia. Z konania pred súdom prvej inštancie iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva. 27. K odvolacej námietke žalovaného o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu a k simulovanému právnemu úkonu žalobcu, ktorým mal byť zastretý skutočný zakázaný úkon / postúpenie pohľadávky/ odvolací súd uvádza, že sa s uvedenou námietkou nestotožňuje. Žalovaný v odvolaní argumentoval tým, že zákaz postúpenia pohľadávok tretej osobe uvedený v písomných objednávkach bol v praxi nahradený /obchádzaný využívaním inštitútu ručenia-ručiteľským vyhlásením, čo malo nahradiť samotné zakázané postúpenie pohľadávok. Tak ako uviedol aj súd prvej inštancie postúpenie pohľadávky podľa ust. § 524 Obč. zák. je vo svojej podstate odlišným inštitútom a absolútne nezávislým na inštitúte ručenia v zmysle ust. § 303 Obch. zák. Ručenie je inštitút zabezpečenia pohľadávky, pričom podstatou postúpenia pohľadávky je zmena v osobe veriteľa. Je potrebné tiež zdôrazniť, že Dohoda o zákaze postúpenia pohľadávky na základe pokynu Ministerstva zdravotníctva SR č.7/2017, ktorá má vylučovať zmluvné postúpenie pohľadávok, nemôže mať vplyv na platnosť ručiteľského vyhlásenia. Tu je potrebné zdôrazniť, že v prejednávanej veci nedošlo k uzatvoreniu žiadnych zmlúv o postúpení pohľadávok medzi žalobcom a pôvodným veriteľom, ale išlo o ručenie na základe ručiteľského vyhlásenia vystaveného podľa Obch. zák.. Pôvodný veriteľ žalovaného nepostúpil žiadnu svoju pohľadávku na žalobcu, preto neobstojí tvrdenie žalovaného v odvolaní o neplatnosti právneho úkonu, ktorým je ručiteľské vyhlásenie a jeho subrogačný nárok. Odvolací súd súhlasne so súdom prvej inštancie uvádza, že žalobca sa vystavením písomného ručiteľského vyhlásenia nedopustil konania v rozpore s právnymi predpismi. Vystavenie ručiteľského vyhlásenia nepredpokladá aktivitu zo strany pôvodného veriteľa či dlžníka, preto sa zákaz postúpenia nemôže na jednostranný právny úkon ručiteľa vzťahovať. Na zdôraznenie odvolací súd uvádza, že momentom splnenia záväzku ručiteľom dochádza v dôsledku zákonnej cesie /§ 308 Obch. zák./ k zmene jeho postavenia. Ručiteľ nadobúda voči dlžníkovi práva veriteľa a dochádza k zániku jeho záväzku k veriteľovi /pôvodnému/. Dôsledok splnenia ručiteľského záväzku ručiteľom sa označuje termínom subrogácia, ktorá znamená vstup ručiteľa do práv a do právneho postavenia veriteľa vo vzťahu k hlavnému dlžníkovi. V ostatnom odvolací súd odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie body 27.-29., s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje. 28. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou žalovaného, že ručiteľský záväzok vymedzený v ručiteľskom vyhlásení nespĺňa zákonné požiadavky a je neurčitý. V nadväznosti na formálne náležitosti samotného ručiteľského vyhlásenia zákon vyžaduje jeho písomnú formu. Určitosť zabezpečovaného záväzku vyžaduje jeho špecifikáciu čo do rozsahu /výšky pohľadávky/, obsahu /stanovenie konkrétnych práv a povinností zmluvných strán/,ako aj právneho titulu. Taktiež z účelu predmetného vyhlásenia vyplýva nutnosť presnej identifikácie jednotlivých subjektov, teda veriteľa, dlžníka a ručiteľa a zo znenia § 303 Obch. zák. možno vyvodiť aj nutnosť dodržania obsahovej stránky vyhlásenia-záväzok uspokojiť veriteľa v prípade nesplnenia určitého záväzku dlžníkom. Na vznik ručiteľského záväzku sa nevyžaduje súhlas a ani žiadny iný úkon dlžníka. Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie zastáva názor, že všetky zákonom stanovené náležitosti ručiteľského vyhlásenia boli splnené. V ručiteľskom vyhlásení boli riadne identifikované jednotlivé subjekty, ďalej určitosť zabezpečovaného záväzku /do súhrnnej výšky 1.000.000,- EUR/ a jeho presná špecifikácia ako aj právny titul. Splnené bolo aj dodržanie obsahovej stránky vyhlásenia - záväzok uspokojiť veriteľa v prípade nesplnenia určitého záväzku dlžníkom. 29. K odvolacej námietke žalovaného, že konanie žalobcu je v rozpore s dobrými mravmi a so zásadami poctivého obchodného styku /§ 265 Obch. zák./ odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v prejednávanej veci nezistil také konanie žalobcu, ktoré by vykazovalo znaky rozporu so zásadami poctivého obchodného styku. Uzatvorenie zmluvy o poskytovaní finančných služieb medzi žalobcom a pôvodným veriteľom žalovaného a ako aj Ručiteľské vyhlásenie žalobcu je obchodnou praxou v rámci záväzkových vzťahov v podnikateľskom prostredí, realizované v súlade so zákonom. Z konania žalobcu nijako nevyplýva, že by tento pri uzatváraní zmluvy ako aj Ručiteľskom vyhlásení postupoval nepoctivo, alebo že by jeho konanie bolo vedené s úmyslom spôsobiť žalovanému ujmu. Tu odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Cob/74/2020 zo dňa 20.10.2020, z ktorého o.i. vyplýva, že „samotná skutočnosť, že žalované pohľadávky a ich príslušenstvo vznikli na základe dodania zdravotníckeho materiálu a liekov taktiež nemôže odôvodňovať záver súdu, podľa ktorého je žalované príslušenstvo nemravné a nepoctivé. Nepoctivým a nemravným nie je ani postúpenie pohľadávky a jej príslušenstva na postupníka a nepoctivým a nemravným nie je ani skutočnosť, že postupník zažaluje žalovaného a domáha sa okrem iného zaplatenia postúpeného príslušenstva.“ Odvolací súd na zdôraznenie uvádza, že žalobcom riadne uplatnenie si svojho nároku v rámci konania
pred súdom nemôže byť považované ako rozporné s poctivým obchodným stykom, pričom žalovaný ako dlžník je povinný plniť si svoje zmluvné záväzky, či už pôvodnému veriteľovi alebo žalobcovi, ktorý ako ručiteľ nadobudol voči dlžníkovi práva veriteľa. 30. Na zdôraznenie odvolací súd uvádza, že neobstojí ani odvolacia námietka žalovaného vo vzťahu k úrokom z omeškania, ktoré si žalobca podľa žalovaného uplatňuje v rozpore s dobrými mravmi a poctivým obchodným stykom. Žalovaný v odvolaní o.i. tvrdil, že povodní veritelia-postupníci majú historicky nepísanú a zaužívanú obchodnú zvyklosť akceptovanú už pri vstupe do obchodného vzťahu s dlžníkom v podobe neuplatnenia si príslušenstva k pohľadávke. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že žalobca, na ktorého boli postúpené predmetné pohľadávky, nie je viazaný obchodnými zvyklosťami, ktoré mohli existovať medzi žalovaným a jeho dodávateľmi, t.j. pôvodnými veriteľmi. Zároveň je potrebné poukázať aj na vyjadrenie žalobcu k odvolaniu podľa ktorého, ako konanie v rozpore s dobrými mravmi nie je možné posudzovať ani okolnosť, že žalobca sa nezúčastnil na procese oddlžovania nemocníc vypracovanom Vládou SR, pretože takéto zapojenie sa do tohto procesu nebolo povinné, ale bolo na báze dobrovoľnosti. Z vyššie uvedených dôvodov preto žalobcom uplatnené príslušenstvo pohľadávok v podobe úrokov z omeškania ako aj paušálnej náhrady nákladov spojených s ich uplatnením, sú legitímnou súčasťou uplatňovaných nárokov žalobcu a nemožno konštatovať ich rozpor s dobrými mravmi resp. so zásadou poctivého obchodného styku. Na záver je nutné poznamenať, že pokiaľ by si žalovaný riadne plnil svoje zmluvné záväzky, nemusel by si žalobca uplatňovať žalobou svoje nároky na súde v rátane príslušenstva pohľadávky. Žalovaný bol v omeškaní s úhradou svojho záväzku voči pôvodnému veriteľovi, súd prvej inštancie správne rozhodol, keď zaviazal žalovaného aj na zaplatenie úrokov z omeškania odo dňa nasledujúceho po dni plnenia ručiteľského záväzku do zaplatenia. Na záver odvolací súd poukazuje na rozhodnutie NS SR zo dňa 31.1.2024, sp.zn. 2Obdo/73/2022, na ktoré sa odvoláva samotný žalovaný a to na časť, kde NS SR konštatoval, že „jedine v prípade, ak by sa pôvodný veriteľ - postupca tejto koncepcie oddlženia nezúčastnil, by bolo podľa najvyššieho súdu možné prijať právny záver konajúcich súdov, že uplatnenie nároku na príslušenstvo zo strany postupníka nemôže byť klasifikované ako rozporné s poctivým obchodným stykom a dobrými mravmi a išlo by o ich legitímny nárok, na ktorý by prípadná obchodná zvyklosť nemala žiaden vplyv, čo však nie je prejednávaný prípad.“ Napriek tomu, že v prejenávanej veci ide o pohľadávku z ručenia, t.j. z iného právneho titulu ako je postúpenie pohľadávok, má odvolací súd za to, že pokiaľ podľa názoru najvyššieho súdu uplatnenie nároku na príslušenstvo zo strany postupníka nemôže byť klasifikované ako rozporné s poctivým obchodným stykom a dobrými mravmi pri postúpení pohľadávok, nemôže by v rozpore s poctivým obchodným stykom a dobrými mravmi ani pri pohľadávke titulom ručenia. Je potrebné tiež uviesť, že v konaní nebolo zo strany žalovaného namietané ani tvrdené, že by si pôvodný veriteľ uplatnil žalované pohľadávky v štátnom oddlžení alebo, že by sa v oddlžení vzdal práva na príslušenstvo pohľadávky v podobe úrokov z omeškania alebo paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. 31. K paušálnej náhrade nákladov ako obiter dictum odvolací súd poukazuje na Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-370/21 z 1. decembra 2022: Ak jedna a tá istá zmluva upravuje opakujúce sa dodávanie tovaru alebo poskytovanie služieb, pričom sa za každé dodanie alebo poskytnutie musí zaplatiť v stanovenej lehote, veriteľovi prináleží za každú oneskorenú platbu suma 40,-Eur ako minimálna paušálna náhrada nákladov na vymáhanie. Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týkal výkladu článku 6 ods. 1 a 2 v spojení s článkom 3 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/EÚ zo 16. februára 2011 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí tiež poukazoval na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Obdo/59/2021 z 30.11.2022, podľa ktorého „veriteľ má nárok na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávok podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s § 2 Nariadenia Vlády SR č. 21/2013 Z. z. vo výške 40,- Eur za každú pohľadávku, ktorá je predmetom samostatnej faktúry za dodávku tovaru alebo poskytnutie služby, a to aj v prípade, že si pohľadávky uplatňuje spoločne v jednom súdnom konaní. Takáto faktúra musí zodpovedať jednej ucelenej obchodnej transakcii smerujúcej k dodávke tovaru alebo k poskytnutiu služieb za odplatu, teda nesmie byť účelovo delená. Výška náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v zmysle § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka je určená paušálne a nezávisí na dĺžke omeškania s úhradou pohľadávky, ani na výške pohľadávky. Táto náhrada je splatná automaticky po uplynutí lehoty splatnosti pohľadávky. V uvedenom rozhodnutí NS SR bola vyriešená otázka paušálnej náhrady nákladov, ktorá bola publikovaná aj v Zbierke stanovísk a rozhodnutí NS SR pod poradovým číslom 11. V tejto súvislosti odvolací
súd uvádza, že žalobca má nárok okrem príslušenstva pohľadávky aj na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, ako správne rozhodol aj súd prvej inštancie. 32. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí a jeho závery nie sú arbitrárne. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k veci, výsledky vykonaného dokazovania, a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na zistený skutkový stav, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR, do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004). 33. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že žalovaným uplatňované odvolacie dôvody neboli podložené takými relevantnými argumentmi, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, na ktorých založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie, a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p potvrdil. 34. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v nadväznosti na ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p., tak, že v odvolacom konaní bol úspešný žalobca, preto mu súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške priznanej náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa ust. § 262 ods. 2, C.s.p. súd prvej inštancie v lehote 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník. 35. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).