Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 4To/35/2024 1222010437 20. 03. 2025 JUDr. Karol Kováč ECLI:SK:KSBA:2025:1222010437.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Karola Kováča a sudcov JUDr. Zuzany Molnárovej a JUDr. Erika Tomusa, v trestnej veci obžalovaného U. A., pre prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava I z 19.09.2023, sp. zn. B2-6T/48/2022, na verejnom zasadnutí konanom 20. marca 2025 takto rozhodol: Podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku sa napadnutý rozsudok zrušuje v celom rozsahu. Na základe § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovaný U. A., nar. XX.XX.XXXX v Q., trvale bytom D. ulica č. XX, Q., t. č. v ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou v inej trestnej veci, uznáva za vinného, že dňa 16. januára 2021 v čase okolo 04.00 hod. v Q. na D. ulici č. XX pred vchodom do bytového domu pri detskom ihrisku bez zjavnej príčiny fyzicky napadol poškodeného V. A. a to tak, že ho opakovane minimálne 4 až 5 krát päsťou udrel do oblasti tváre, pričom keď sa poškodený bránil, pretiahol poškodenému bundu cez jeho hlavu a pokračoval v jeho bití, až kým sa poškodenému nepodarilo od obvineného odtrhnúť, pričom pri útoku došlo k roztrhaniu bundy a poškodeniu dioptrických okuliarov poškodeného a spôsobeniu hematómov na ľavej strane tváre poškodeného, ktoré si vyžiadali lekárske ošetrenie s dobou liečenia do 7 dní,
teda na mieste verejnosti prístupnom sa dopustil výtržnosti tým, že fyzicky napadol iného, čím spáchal prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona účinného od 06.08.2024. Za to sa odsudzuje podľa § 364 ods. 1 Trestného zákona účinného od 06.08.2024 na trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) mesiacov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona účinného od 06.08.2024 súd zaraďuje obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku súd odkazuje poškodeného V. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. 4, Q. s jeho nárokom na náhradu škody na civilný proces. odôvodnenie: Rozsudkom Mestského súdu Bratislava I z 19.09.2023, sp. zn. B2-6T/48/2022, bol obžalovaný U. A. uznaný za vinného pre prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, na skutkovom základe uvedenom vo výroku tohto rozsudku. Za uvedenú trestnú činnosť bol obžalovanému podľa § 364 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2, ods. 4 Trestného zákona, § 37 písm. m) Trestného zákona uložený trest odňatia slobody vo výmere 12 mesiacov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona bol obžalovaný na výkon trestu odňatia slobody zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku bol poškodený V. A. s jeho nárokom na náhradu škody odkázaný na civilný proces. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný, ktoré odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu. V písomných dôvodoch odvolania obžalovaný uviedol, že prvostupňový súd nesprávne vyhodnotil dôkaznú situáciu, najmä vyhodnotil len tie dôkazy, ktoré smerovali v neprospech obžalovaného. Je nesporné, že k incidentu medzi obžalovaným a poškodeným naozaj prišlo, avšak tak, ako uvádza obžalovaný, ako aj svedok W. bol to práve poškodený, ktorý vyprovokoval celý incident. Zo strany obžalovaného išlo o konanie v nutnej obrane. Celé konanie podľa názoru obhajoby bolo možné riešiť aj priestupkovým konaním. Z vyššie uvedeného vyplýva, že obžalovaný nenaplnil všetky znaky žalovaného trestného činu. Jednoznačne sú tu pochybnosti o zavinení obžalovaného, ktoré je potrebné vyhodnotiť v prospech obžalovaného podľa zásady in dubio pro reo. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a obžalovaného spod obžaloby oslobodil, alternatívne, aby vec vrátil súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie. Krajský súd v Bratislave v konaní o odvolaní obžalovaného nariadil verejné zasadnutie, ktorého sa zúčastnil obžalovaný, jeho obhajca a prokurátorka krajskej prokuratúry. Verejné zasadnutie bolo podľa § 294 ods. 1 Trestného poriadku vykonané v neprítomnosti poškodeného V. A.. Na verejnom zasadnutí bol v rámci vykonaného dokazovania podľa § 326 ods. 5 Trestného poriadku s použitím § 269 Trestného poriadku oboznámený aktualizovaný odpis registra trestov a spis Mestského súdu Bratislava I sp. zn. 17T/77/2024, z neho rozsudok zo 14.11.2024, sp. zn. 17T/77/2024. Obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí pred odvolacím súdom v rámci konečného návrhu uviedol, že vzhľadom na doplnenie dokazovania navrhuje, aby krajský súd postupoval podľa § 44 Trestného zákona a upustil od uloženia súhrnného trestu a to vo vzťahu k rozsudku Mestského Bratislava I zo 14.11.2024, sp. zn. 17T/77/2024. Prokurátorka krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí navrhla odvolanie obžalovaného podľa § 319 Trestného poriadku ako nedôvodné zamietnuť. Obžalovaný na verejnom zasadnutí uviedol, že v čase skutku mal hektické obdobie, svojho konania ľutuje, už sa to nebude opakovať. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 315 Trestného poriadku) primárne konštatoval prípustnosť odvolania (§ 306 ods. 1 Trestného poriadku) a absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Trestného poriadku a preto podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného
poriadku Zistil pritom, že odvolanie obžalovaného je čiastočne dôvodné, aj keď z iných dôvodov, ako uvádzal v podanom odvolaní. Odvolací súd úvodom konštatuje, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného trestného činu, je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci, pokiaľ ide o zistenie, že predmetný skutok sa stal spôsobom popísaným vo výrokovej časti napadnutého rozsudku a tento spáchal obžalovaný U. A.. Na tomto základe potom prvostupňový súd vyvodil z dôkazov skutkové zistenia, ktoré sú správne a ktorým nemožno nič vytknúť. Ani odvolací súd nemá pochybnosti o správnosti skutkových zistení uvedených vo výroku napadnutého rozsudku, pretože zodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní a je nimi jednoznačne a nepochybne preukázané, že obžalovaný sa v kritickom čase a za daných okolností, ako aj spôsobom ustáleným v rozsudku súdu prvého stupňa, dopustil konania, ktoré je opísané v skutkovej vete prvostupňového rozsudku. Vina obžalovaného bola preukázaná predovšetkým konzistentnou, presvedčivou a nerozpornou výpoveďou poškodeného svedka V. A., (prečítanou) výpoveďou svedka C. B. a listinnými dôkazmi zápisnicou o trestnom oznámení, lekárskymi správami ohľadom zranení poškodeného a jeho ošetrenia, správou z Miestneho úradu F. a podporne aj dôkazmi ohľadom poškodených vecí. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočným spôsobom popísal, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporovali a z odôvodnenia rozsudku bolo zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou a napokon aj to, akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona. Výroky napadnutého rozsudku sú výsledkom hodnotenia dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní zákonným spôsobom, z ktorých súd prvého stupňa vyvodil správne skutkové a právne závery, ktoré si v plnom rozsahu osvojil aj odvolací súd. Vzhľadom na rozvedené dôvody, ktoré viedli súd prvého stupňa k vyhláseniu odsudzujúceho rozsudku a ktoré sú obsiahnuté v jeho odôvodnení, krajský súd naň v podrobnostiach odkazuje, nakoľko ich opätovné uvádzanie by bolo len ich duplicitným opakovaním. Aj odvolací súd považuje obhajobné tvrdenia obžalovaného za neopodstatnené, ktoré nemajú oporu vo vykonaných dôkazoch a ich náležitom vyhodnotení spôsobom upraveným v § 2 ods. 12 Trestného poriadku. V tejto súvislosti krajský súd nadväzujúc na konštatované uvádza, že verzia obžalovaného, že to bol práve poškodený V. A., kto s obžalovaným vyvolal slovnú potýčku a na obžalovaného sa zahnal (čomu sa obžalovaný vyhol a dal poškodenému facku), nie je relevantne podporená žiadnym ďalším dôkazom. Navyše, na hlavnom pojednávaní bola prečítaná časť výpovede obžalovaného z prípravného konania, v rámci ktorej uviedol, že to, čo sa mu kladie za vinu v uznesení o vznesení obvinenia, sa zakladá na pravde v plnom rozsahu, avšak nie je stotožnený s tým, že vec je posudzovaná ako trestný čin. V rámci vyjadrenia sa k tomuto rozporu obžalovaný síce nepresvedčivo dodal, že takto pred vyšetrovateľom nevypovedal, avšak po nahliadnutí do súdneho spisu potvrdil autenticitu svojho podpisu pod svojou výpoveďou z prípravného konania. Pokiaľ svedok L. W. vypovedal, že najskôr poškodený osočil obžalovaného a konflikt pokračoval ďalej, je nevyhnutné zároveň zdôrazniť aj nasledujúce tvrdenia tohto svedka, ktorý vypovedal, že následná slovná hádka medzi obžalovaným a poškodeným trvala asi 2 - 3 minúty, potom poškodený vytiahol nôž - vyskakovačku, na čo obžalovaný do poškodeného sotil a na zemi sa obžalovaný a poškodený pobili, pričom ku konfliktu došlo vo Vrakuni asi 10 min. po tom, čo odišli z podniku XXX. Tvrdenie svedka L. W. o okolnostiach vytiahnutia noža zo strany poškodeného však nekorešponduje nielen s výpoveďou poškodeného, ale dokonca ani s výpoveďou obžalovaného. Totiž obžalovaný zhodne s poškodeným uviedli, že vytiahnutím noža zo strany poškodeného sa konflikt medzi nimi po predchádzajúcom incidente už ukončil a každý išiel svojou cestou. Výpoveď svedka L. W. činí nedôveryhodnou aj tvrdenie, že ku konfliktu došlo asi 10 min. po tom, čo odišli z podniku XXX. Z
oboznámenej správy Miestneho úradu pritom vyplynulo, že prevádzkový čas podniku XXX bol v danom čase v časovom rozpätí 08.00 - 23.00 hod. a to, že k skutku došlo cca o 04:00 hod., možno dedukovať z výpovede poškodeného a z listinných dôkazov. Na strane druhej výpoveď poškodeného, že niekto zakričal meno poškodeného, následne oproti nemu vystúpil obžalovaný, ktorý poškodeného bez akejkoľvek príčiny udrel do tváre, udieral ho aj po tele, pretiahol mu bundu cez hlavu, ktorú mu pri útoku roztrhol a poškodil mu aj okuliare, nebola (okrem výpovede obžalovaného a svedka L. W.) nijako spochybnená a už vôbec nie vyvrátená žiadnym ďalším dôkazom a je podporená tak výpoveďou svedka C. B., ktorý potvrdil rozhodujúce okolnosti týkajúce sa toho, že daného dňa v noci niekto kričal na poškodeného a videl, ako k poškodenému prišiel obžalovaný, ktorý poškodeného udrel do tváre a poškodený sa začal brániť, ako aj listinnými dôkazmi - zápisnicou o trestnom oznámení, z lekárskych správ ohľadom zranení poškodeného a jeho ošetrenia a správou z Miestneho úradu F. a podporne aj dôkazmi ohľadom poškodenia vecí. Odvolací súd v názorovej zhode so súdom prvého stupňa neuveril výpovedi obžalovaného na hlavnom pojednávaní, túto považoval za účelovú, v snahe zbaviť sa trestnej zodpovednosti. V súvislosti s odvolacou námietkou obžalovaného, že prvostupňový súd nesprávne vyhodnotil dôkaznú situáciu, najmä vyhodnotil len tie dôkazy, ktoré smerovali v neprospech obžalovaného, krajský súd poznamenáva, že právny poriadok nepozná právo strany v konaní, aby sa súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov. Súd pritom nie je povinný automaticky, resp. mechanicky vyhovieť návrhom strán na doplnenie dokazovania, pretože v zmysle § 2 ods. 10 a ods. 11 Trestného poriadku má v rámci rozsahu vlastnej úvahy možnosť zvoliť dôkazné prostriedky na spravodlivé rozhodnutie. Okrem toho, súd prvého stupňa vyhovel návrhu obžalovaného na predvolanie a výsluch ním uvedených svedkov a vyhodnotil všetky vykonané dôkazy vykonané na hlavnom pojednávaní. Odvolací súd preto uzatvára a opakuje, že v konaní pred mestským súdom boli vykonané všetky potrebné dôkazy, pričom skutkový stav veci bol zistený v rozsahu nevzbudzujúcom žiadne relevantné pochybnosti. Krajský súd považoval za nedôvodné aj tie odvolacie námietky obžalovaného, ktorými navrhoval celé konanie riešiť priestupkovým konaním, resp. podľa ktorých išlo o konanie v nutnej obrane. V zmysle judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pravidlo „ultima ratio“ možno uplatniť jedine prostredníctvom materiálneho korektívu v rozsahu § 10 ods. 2 Trestného zákona, teda v zmysle platnej a účinnej zákonnej úpravy, len pri prečinoch (uznesenie najvyššieho súdu z13.08.2013, sp. zn. 2Tdo/35/2013 publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a súdov SR 6/2014 pod č. 96, ale aj právny názor uvedený v uznesení najvyššieho súdu z 28.07.2015, sp. zn. 2Tdo/41/2015). Avšak aj bez ohľadu na túto rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu má krajský súd za to, že v posudzovanej trestnej veci by bolo uplatňovanie princípu „ultima ratio“ neprípustné, nakoľko závažnosť žalovaného trestného činu s ohľadom na spôsob jeho spáchania a spôsobený následok presahuje rámec možností vyvodzovania zodpovednosti obžalovaného iba prostredníctvom priestupkového konania. Inak povedané, závažnosť konania obžalovaného dosiahla taký stupeň, ktorý si vyžaduje vyvodzovanie práve trestnoprávnej zodpovednosti. O konanie v nutnej obrane nemohlo ísť zo strany obžalovaného predovšetkým preto, že nebola naplnená kľúčová podmienka a to, že nešlo o odvracanie priamo hroziaceho alebo trvajúceho útoku zo strany poškodeného tak, ako to vyplynulo z vykonaného dokazovania. Aj aplikácia zásady in dubio pro reo, ktorej sa svojim odvolaním domáhal obžalovaný, je v posudzovanom prípade vylúčená tak, ako to vysvetlil už prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku. Sumarizujúc všetky vyššie rozvedené skutočnosti krajský súd uzatvára, že všetky vo veci vykonané dôkazy vytvárajú ucelenú, logickú a na seba nadväzujúcu a vzájomne sa doplňujúcu reťaz dôkazov, ktorých náležité a zásadám správneho logického usudzovania zodpovedajúce vyhodnotenie nepripúšťalo iný záver, než je záver o vine obžalovaného za spáchaný skutok. Tento skutok napĺňa všetky formálne znaky skutkovej podstaty prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona.
Na podklade uvedených úvah odvolací súd uzatvára, že vykonaným dokazovaním boli rozhodné skutkové okolnosti preukázané v rovine požadovaného najvyššieho možného stupňa istoty, ktoré možno od ľudského poznania požadovať, t. j. na úrovni pravidla „istoty bez rozumných pochybností.“ Apelačným dôvodom na zrušenie napadnutého rozsudku bola skutočnosť, že v priebehu odvolacieho konania došlo k podstatnej zmene Trestného zákona. Dňa 06.08.2024 nadobudol účinnosť zákon č. 40/2024 Z. z., ktorým bol novelizovaný Trestný zákon a ktorý okrem iných zmien priniesol aj novú právnu úpravu ohľadom poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, pričom došlo aj k odstráneniu povinnej úpravy hraníc trestných sadzieb v nadväznosti na pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností. Použitie nového práva je potrebné posudzovať ako celok, aby konečný výsledok bol pre páchateľa priaznivejší. Nutné je hodnotiť starý a nový zákon tak z hľadiska ustanovení osobitnej časti, ako aj so zreteľom na ustanovenia všeobecnej časti Trestného zákona. Pri posúdení otázky, aký zákon použiť, nemôže teda ísť len o porovnanie trestných sadzieb starého a nového zákona. Rozhodný je pritom výsledok trestov, ktoré by boli pri použití zákonov ako celku páchateľovi za konkrétnych posudzovaných okolností uložené (R 11/1991). Vzhľadom na uvedené bolo nutné zrušiť všetky výroky napadnutého rozsudku, pretože bolo potrebné s poukazom na § 2 ods. 1 Trestného zákona, rozhodnúť o vine a treste tak, aby uvedené výroky zodpovedali ustanoveniam Trestného zákona účinného od 06.08.2024 a to za nezmenených skutkových okolností, nakoľko je vylúčené, aby v odsudzujúcom rozsudku toho istého páchateľa bol vo výroku o vine ohľadom jediného skutku použitý skorší Trestný zákon a zároveň bol uložený trest za ten istý skutok podľa neskoršieho Trestného zákona. Nakoľko odvolací súd z dôvodu zmeny právnej úpravy zrušil celý výrok o vine napadnutého rozsudku, v zmysle § 321 ods. 3 Trestného poriadku musel obligatórne zrušiť aj celý výrok o treste, nakoľko tento mal vo výroku o vine svoj podklad. Pri individualizovaní ukladaného trestu je potrebné zdôrazniť, že stanovenie druhu trestu a jeho výmery musí vychádzať nielen z podmienok upravených v ustanoveniach pri tom ktorom druhu trestu, ale je tiež potrebné dôsledne skúmať všetky skutočnosti významné z hľadiska účelu trestu obsiahnutého v § 34 ods. 1 Trestného zákona účinného od 06.08.2024, ako aj ostatné na účel trestu nadväzujúce kritériá rozhodujúce pre určenie druhu trestu a jeho výmery, ktorých zohľadnenie predpokladá úprava zásad pre ukladanie trestov. Ustanovenie § 34 ods. 1 Trestného zákona účinného od 06.08.2024 o účele trestu je spolu s § 33a Trestného zákona účinného od 06.08.2024 a § 34 ods. 4 Trestného zákona účinného od 06.08.2024 základným vodidlom pri určovaní druhu trestu a jeho výmery. Z hľadiska týchto ustanovení, uložený trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov a zároveň trest vyjadrí morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Závery na primeranosť postihu páchateľa trestného činu sa musia opierať o skutočný stav veci a musia z neho vyplynúť. Nepochybil mestský súd, keď nevzhliadol žiadnu poľahčujúcu okolnosť a naproti tomu vzhliadol jednu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného zákona, spočívajúcu v tom, že obžalovaný bol v minulosti za trestný čin odsúdený. Východisko pre ukladanie trestu odňatia slobody predstavovala trestná sadzba pre prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona účinného od 06.08.2024 a to v rozpätí až na 3 roky (na rozdiel od prvostupňového rozsudku, kde sa postupovalo podľa režimu v zmysle § 38 ods. 4 Trestného zákona účinného do 05.08.2024 a trestná sadzba bola upravená v rozpätí od 1 roka do 3 rokov). Odvolací súd v súlade so stavom veci prihliadol na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, ako aj na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť nápravy, na jeho správanie po spáchaní trestného činu, najmä na jeho úsilie o náhradu škody a odstránenie škodlivého následku trestného činu a na úsilie páchateľa o dosiahnutie urovnania s
poškodeným, ako aj na dobu, ktorá uplynula od spáchania predmetného skutku. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne aj na práva a právom chránené záujmy osôb poškodených trestným činom, ako aj osôb, ktoré boli dotknuté škodlivým následkom trestného činu. Krajský súd v Bratislave uložil obžalovanému trest odňatia slobody vo výmere 8 mesiacov, teda v dolnej tretine trestnej sadzby, ktorá v sebe dostatočne zahŕňa tak individuálnu, ako aj generálnu prevenciu a zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Treba tiež zdôrazniť, že na dosiahnutie účelu trestu bolo potrebné na obžalovaného pôsobiť v zmysle zásady jednoty prevencie a represie. Z hľadiska tejto zásady je v tejto konkrétnej trestnej veci možné považovať v takejto výmere uložený trest odňatia slobody za zákonný a primeraný. S poukazom tak na charakter skutku, okolnosti prípadu (poškodenému pri útoku poškodil bundu a okuliare a na tvári mu spôsobil zranenie vyžadujúce si lekárske ošetrenie s dobou liečenia do 7 dní), ako aj osobu obžalovaného (prítomnosť alkoholu a jeho snaha „vytiahnuť“ sa pred kamarátmi) i jeho kriminálnu minulosť (obžalovaný sa skutku dopustil len 4 mesiace po predchádzajúcom inom jeho odsúdení, pričom v aktuálnom odpise registra trestov má evidované už 3 záznamy), krajský súd vyvodil, že uloženie iného druhu trestu, akým je iba nepodmienečný trest odňatia slobody, neprichádzal do úvahy, čomu napokon bráni aj okolnosť, že stíhanej trestnej činnosti sa dopustil v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia. V tomto smere je preto odôvodnené také preventívne pôsobenie na obžalovaného, ktoré mu účinne zabráni v dopúšťaní sa trestnej činnosti, pričom je nevyhnutné na obžalovaného pôsobiť represiou v podobe nepodmienečného trestu odňatia slobody. Takýto druh trestu odráža v sebe nielen minulosť obžalovaného z hľadiska jeho postoja k dodržiavaniu jednotlivých spoločenských noriem, ale tiež jeho vývoj z hľadiska možného páchania trestnej činnosti. Pokiaľ obhajoba na verejnom zasadnutí pred odvolacím súdom navrhovala, aby krajský súd podľa § 44 Trestného zákona upustil od uloženia súhrnného trestu vo vzťahu k rozsudku Mestského Bratislava I zo 14.11.2024, sp. zn. 17T/77/2024, odvolací súd upriamuje pozornosť na to, že skutku vo veci Mestského Bratislava I sp. zn. 17T/77/2024 sa obžalovaný dopustil dňa 12.04.2024, pričom odsudzujúci rozsudok za trestný čin, ktorého sa dopustil v teraz posudzovanom prípade, bol súdom prvého stupňa vyhlásený dňa 09.09.2023. to znamená, že v danom prípade nejde o súbeh trestnej činnosti, za ktorú by bolo možné uložiť súhrnný trest, resp. upustiť od uloženia súhrnného trestu, ale ide o (nepravú) recidívu. Záverom tejto časti rozhodnutia odvolací súd dopĺňa, že na podklade odvolania podaného v prospech obžalovaného považoval za dôvodné znížiť pôvodne uložený trest odňatia slobody o 4 mesiace, čo reflektuje na stratu možnosti povinnej úpravy hraníc trestnej sadzby v neprospech obžalovaného v nadväznosti na prevahu priťažujúcich okolností nad poľahčujúcimi v režime podľa § 38 ods. 4 Trestného zákona účinného do 05.08.2024. Súd prvého stupňa nepochybil, keď obžalovaného na výkon uloženého trestu zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona, nakoľko obžalovaný v posledných desiatich rokoch pred spáchaním posudzovaného trestného činu nebol vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin. V neposlednom rade odvolací súd do svojho rozhodnutia prebral aj výrok o odkázaní poškodeného V. A. s jeho nárokom na náhradu škody na civilný proces, nakoľko uvedený výrok zodpovedal stavu veci aj zákonu. Vzhľadom na všetky zistené skutočnosti a vyjadrené právne úvahy Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku, pričom v zmysle § 322 ods. 3 Trestného poriadku mal dostatok podkladov pre vlastné rozhodnutie. Predmetné rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.