Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 14Co/45/2025 1222204153 10. 06. 2025 JUDr. Michaela Krajčová ECLI:SK:KSBA:2025:1222204153.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Michaela Krajčová a členovia senátu JUDr. Darina Kriváňová a JUDr. Natália Kolláriková, v spore žalobkyne: J. F., nar.: XX.XX.XXXX, trvale bytom: W., zastúpená: L. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom: W. proti žalovaným: 1. L. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom: F. XX/XX, XXX XX G., 2. T. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom: L. K. XXX, XXX XX L. K., zastúpená: L. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom: Q. XXXX/XX, XXX XX Q., 3. J. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom: Q. XX/X M., zastúpená: T.. F. Y., advokát, IČO: 42 253 896, so sídlom: Družstevná 2, 831 04 Bratislava, 4. N. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom: B. XXXX/XB, W., zastúpený: JUDr. F. Y., advokát, IČO: 42 253 896, so sídlom: Družstevná 2, 831 04 Bratislava, 5. S. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom: D. XXXX/XX, Q., 6. J. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom: B. XXXX/XB, W., zastúpený: JUDr. F. Y., advokát, IČO: 42 253 896, so sídlom: Družstevná 2, 831 04 Bratislava, o zrušenie kúpnopredajnej zmluvy, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV, č.k. B2-7C/57/2022-446 zo dňa 21.11.2024, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava IV, č.k. B2-7C/57/2022-446 zo dňa 21.11.2024, p o t v r d z u j e. II. Žalovaným v 1. až 6. rade p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobkyni v rozsahu 100%. odôvodnenie: 1. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom č.k. B2-7C/57/2022-446 zo dňa 21.11.2024 nepripustil zmenu žaloby uvedenú v podaní zo dňa 05.11.2022 na č.l. 125 o náhradu škody vo výške 1.500 eur a o neplatnosť závetu L. B. a v podaní zo dňa 18.01.2024 na č.l. 409 a o odškodné 20.000 eur (výrok I.); žalobu zamietol (výrok II.) a žalovaným v 1. až 6. rade proti žalobkyni priznával nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom po právoplatnosti tohto rozsudku (výrok III.). 2. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala zrušenia kúpnej zmluvy medzi pánom N. A. a J. F., zákazu nakladania s majetkom po L. B. falošnými dedičmi a J. F., priznania 20 % dedičského zákonného podielu po L. B., zrušenia osvedčenia o záveti po L. B. a nariadenia zápisu konania sp. zn. 53C/6/2022 do katastra nehnuteľností. 3. Uznesením č.k. 7C/57/2022-40 zo dňa 12.10.2022 súd prvej inštancie odmietol návrh na nariadenie neodkladného opatrenia v časti zákazu nakladania s majetkom zo závetu po poručiteľke L. B., zamietol návrh na nariadenie neodkladného opatrenia v časti zákazu priblíženia sa k bytu č. XX, B. XB, W. sa k žalobkyni a L. F. na 1000 km a v časti zápisu konania sp. zn. 53C/3/2022 na LV č. XXXX, k.ú. W. a
LV č. XX, k.ú. A., odmietol podanie v časti priznania 20 % dedičského podielu ako jednej zo zákonných dedičiek L. B., nepripustil návrh na zmenu žaloby uvedenú v podaní žalobkyne zo dňa 03.10.2022, ktorou sa žalobkyňa domáha navrátenia mena L. B. na LV č. XXXX a LV č. XX, zastavil konanie v časti o zrušenie osvedčenia o závete po L. B.. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací toto uznesenie v časti potvrdil a v časti odvolanie žalobkyne odmietol uznesením č.k. 16Co/161/2022-286 zo dňa 31.01.2023. Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu bolo odmietnuté uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/122/2023 zo dňa 25.09.2023. 4. Uznesením č.k. 7C/57/2022-40 zo dňa 12.10.2022 rozhodol súd prvej inštancie o všetkých žalobkyňou vyššie uvedených nárokoch, okrem nároku na zrušenie kúpnej zmluvy medzi N. A. a J. F. na byt č. XX, B. XB, W., ktorý naďalej zostal predmetom konania. Podľa žalobkyne došlo k neoprávnenému vkladu č. V XXXX/XXXX z 02.08.2022 - č. z 1690/22 na LV č. XXXX, okres W., obec W. k bytu č. XX, B. XB, W., ktorý je súčasťou dedenia po zomrelej vlastníčke L. B., zosnulej 20.01.2010, naposledy bytom B. XX, Q.. Kataster W. a obaja účastníci vkladu N. A. a J. F. sa tým dopustili neoprávnenej manipulácie s majetkom po L. B. a podieľajú sa na ukrátení dedičského práva žalobkyne, ktorá má riadne zákonné právo 20 %. Žalobkyňa odkázala na článok 20 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého dedenie sa zaručuje. 5. K žalobe sa vyjadrila žalovaná v 5. rade podaním zo dňa 13.05.2023, ktorá uviedla, že nárok žalobkyne neuznáva, že pani J. F. za života sestry nejavila o ňu žiadny záujem, čakala, že jej sestra niečo bezpracne zanechá, garsónku aj s dcérou užívala bezplatne; rodina J. F. nikdy nepracovala, nemala žiadny príjem a parazitovala na pani L. B.. 6. Žalobkyňa v následnom vyjadrení uviedla, že pani A. (žalovaná v 5. rade) nevidela, ako sa pani L. B. celý život pomáhalo zo strany pani J. F. a jej dcéry. Žalobkyňa je riadna zákonná aj morálna dedička. Zároveň žiadala, aby Mestský súd Bratislava IV neblokoval jej e-mailovú adresu. 7. Súd prvej inštancie vo veci nariadil termín pojednávania na 21.11.2024. Na pojednávanie sa dostavil právny zástupca žalovaných v 3., 4., 6. rade a splnomocnená zástupkyňa žalovaného v 1. rade. Žalovaní v 2. a 5. rade vzali termín pojednávania na vedomie, avšak sa nedostavili. Žalobkyňa, ani jej splnomocnená zástupkyňa sa nedostavili, hoci im súd prvej inštancie predvolanie doručoval na adresu uvedenú na písomných podaniach žalobkyne, na ktorej adrese si žalobkyňa písomnosti preberala. 8. Súd prvej inštancie považoval na základe vykonaného dokazovania za nesporné, že žalovaný v 6. rade je výlučným vlastníkom (podiel 1/1) bytu č. XX na X. . p. vo vchode XB v. bytovom dome so súp. č. XXXX na B. ulici XXXX/XB, W., zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX, k. ú. W.. Súdu prvej inštancie bolo z úradnej činnosti, ako aj z Osvedčenia o dedičstve sp. zn. 46D/81/2010-996 známe, že predchádzajúcim vlastníkom bytu bol N. A. (žalovaný v 4. rade) ako závetný dedič po pani L. B.. J. F. (žalobkyňa) bola sestrou pani L. B.. 9. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 123, § 124, § 460, § 461 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa § 124 ods. 1, § 137, § 140, § 142 ods. 1 a 2, § 143 ods. 1, 2 a 3, § 255 Civilného sporového poriadku 10. Súd prvej inštancie nepripustil zmenu žaloby, navrhnutú žalobkyňou podaním zo dňa 05.11.2022 o náhradu škody vo výške 1.500 eur a o neplatnosť závetu L. B., ani navrhnutú zmenu žaloby podaním zo dňa 18.01.2024 o odškodné 20.000 eur, nakoľko po oboznámení sa s obsahom a rozsahom podanej žaloby a následne s obsahom návrhu na pripustenie zmeny žalobného návrhu, dospel k záveru, že výsledky doterajšieho konania by nemohli byť podkladom na konanie o zmenenej žalobe. Navyše v podaní zo dňa 05.11.2022 žalobkyňa uviedla ako žalovanú aj pani T. B., bytom J. L. 7, C., avšak nenavrhla jej pristúpenie do konania, ani ho nijak bližšie neodôvodnila, preto súd prvej inštancie nepovažoval toto podanie za kvalifikovaný návrh podľa § 79 CSP, ani o ňom procesne nerozhodoval a neprihliadal naň. 11. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že nepristúpil k odmietnutiu žaloby, nakoľko z dikcie ustanovenia § 167 ods. 1 CSP vyplýva, že odstraňovanie vád žaloby by malo predchádzať doručeniu žaloby na vyjadrenie žalovanému, pričom súd prvej inštancie výzvou zo dňa 24.04.2023 vyzval žalovaných, aby sa do 15 dní vyjadrili k žalobe, uviedli rozhodujúce skutočnosti na svoju obranu, pripojili listiny a označili dôkazy, na ktoré sa odvolávajú. Za tohto procesného stavu súd prvej inštancie (po zmene
zákonnej sudkyne) nepovažoval za vhodné podanie odmietnuť, nakoľko doručením žaloby žalovaným na vyjadrenie sa konanie posunulo do ďalšej fázy a súd prvej inštancie konajúci zjavne považoval žalobný petit v spojitosti s obsahom podaní žalobkyne za dostatočne zrozumiteľný - aspoň natoľko, že o ňom ďalej konal. Uvedené však nič nemení na tom, že petit, tak ako je formulovaný, považuje súd prvej inštancie za procesne neprípustný. Žalobný návrh sa má prenášať do výroku rozhodnutia vo veci samej, preto je dôležité, aby bol žalobný návrh formulovaný jasne, určito a zrozumiteľne tak, aby prenesenie takéhoto žalobného návrhu do výroku súdneho rozhodnutia nemalo za následok materiálnu nevykonateľnosť súdneho rozhodnutia. Presné a určité vyjadrenie (vymedzenie) žalobného návrhu je významné pre vymedzenie predmetu konania (t.j. o čom má súd konať). 12. Z dikcie ustanovenia § 137 CSP vyplýva, že žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o: a) splnení povinnosti, b) nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu, c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu. Podľa obsahu podania - žaloby nemôže ísť ani o žalobu o splnenie povinnosti, ani o nárok na usporiadanie práv a povinností strán. 13. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Žalobkyňa sa domáhala zrušenia kúpnopredajnej zmluvy. Tento petit mal podľa názoru súdu prvej inštancie na základe obsahu žaloby a ďalších podaní znamenať, že žalobkyňa namieta prevod vlastníckeho práva na žalovaného v 6. rade, teda de facto žiada určiť, že žalovaný v 6. rade nie je vlastníkom bytu. Tomuto jej záveru predchádza jej „subjektívne“ presvedčenie, že „Kataster W.“ (správne Okresný úrad W., katastrálny odbor) a N. A. a J. F. sa dopustili neoprávnenej manipulácie s majetkom po L. B.. Žaloba nie je dôvodná ani čo do určenia, že tu právo je, prípadne nie je (čo by zodpovedalo ustanoveniu § 137 písm. c) CSP). Zrušenie kúpnopredajnej zmluvy medzi žalovaným v 4. rade a žalovaným v 6. rade by totiž mohlo viesť jedine k obnove zápisu vlastníckeho práva v prospech N. A., čo však zjavne nemohlo byť cieľom žalobkyne. Len pre úplnosť súd prvej inštancie dopĺňa, že žalobca má naliehavý právny záujem na určení, či tu právo je alebo nie je vtedy, ak je tvrdené právo neisté alebo ohrozené za predpokladu, že túto neistotu alebo ohrozenie možno rozsudkom odstrániť. O tento prípad nejde, nakoľko ani prípadným rozsudkom, ktorým by súd prvej inštancie žalobe vyhovel, by sa postavenie žalobkyne žiadnym spôsobom nezmenilo. Ďalej z formulácie žaloby vyplýva, že žalobkyňa namieta aj stav, na základe ktorého sa stal vlastníkom bytu N. A., ktorému predchádzalo dedičské konanie po poručiteľke L. B.. Súdu prvej inštancie sa pôvodne z obsahu spisu javilo, že žalobkyňa sporný byt stále užíva, ale podľa vyjadrení osôb prítomných na pojednávaní dňa 21.11.2024 žalobkyňa sa už v byte nenachádza, preto predmetom konania nie je ani ochrana obydlia. 14. Žalobou podľa § 137 písm. d) Civilného sporového poriadku sa možno domáhať určenia právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu, takýmto konaním by mohol byť napríklad aj spor o dedičské právo (určenie, že žalobca je dedičom po poručiteľovi alebo podobne), avšak pokiaľ sa žalobkyňa domáhala zrušenia kúpnopredajnej zmluvy medzi žalovaným v 4. rade (závetný dedič po poručiteľke L. B.) a žalovaným v 6. rade, je otázka, či žalovaný v 4. rade nadobudol byt dedením de facto otázkou predbežnou. Táto otázka už ale bola vyriešená, nakoľko v konaní vedenom pôvodne Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. B2-14C/66/2010 sa súd meritórne zaoberal otázkou platnosti závetu a žalobu o určenie jeho neplatnosti zamietol rozsudkom zo dňa 22.11.2016, č.k. 14C/66/2010-1869, toto rozhodnutie bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č.k. 7Co/329/2017-2175 zo dňa 29.04.2020. Ani argumentáciou o neplatnosti závetu sa už preto súd prvej inštancie nebude ďalej zaoberať, nakoľko táto otázka bola v inom konaní vyriešená a ďalej ju skúmať nemožno. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu bolo podané dovolanie, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 7Cdo/232/2021 zo dňa 29.09.2021 odmietol. Súd prvej inštancie doplnil, že si je vedomý, že ustanovenie § 137 Civilného sporového poriadku obsahuje demonštratívny výpočet toho, čo možno požadovať žalobou, prichádza preto (výnimočne) do úvahy aj situácia, že by súd rozhodol aj o inom druhu žaloby (t.j. inom ako uvedenom v písm. a) - d) ustanovenia § 137 CSP). Súd prvej inštancie však dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť aj z dôvodu, lebo absentuje akýkoľvek hmotnoprávny základ, na podklade ktorého by mohol rozhodnúť. Súčasne sa stotožnil s tvrdením žalovaných, že žaloba je šikanózna.
15. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku tak, že žalovaným, ktorí boli v konaní v celom rozsahu úspešní, priznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 16. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podala odvolanie žalobkyňa, ktorá uviedla, že rozhodnutie porušuje jej riadne dedičské práva a morálne práva po poručiteľke L. B., zosnulej 20.01.2010, jej sestre, ktorá poručiteľke celý život pomáhala a za pomoc sa jej poručiteľka L. B. odvďačila tzv. vydedením v závete, urážkami a znevažovaním žalobkyne a jej detí. Toto zneužili tzv. závetní dedičia L. B. proti žalobkyni a okradli ju o jej morálny a právny nárok 20 % po p. L. B. cez skorumpovaný a nespravodlivý justičný a tzv. právny systém, ktorý neslúži k dodržaniu ľudských práv, ale pomáha korupcii, bezpráviu a nespravodlivosti. Odvolanie žalobkyňa podala proti výroku č. 2 a č. 3 napadnutého rozsudku. Žalobu zároveň doplnila o určenie neplatnosti závetu v plnom rozsahu poručiteľky L. B. zosnulej 20.01.2010, naposledy bytom B. XX, Q.. Poručiteľka L. B. nemala žiaden dôvod na vydedenie svojej sestry (žalobkyne), ktorá sa k nej vždy správala slušne a korektne. Ona je riadna zákonná dedička po L. B.. Tzv. zákonní dedičia toto doposiaľ nerešpektujú a nakladajú s majetkom poručiteľky svojvoľne a nezákonne. Žalobkyňa tzv. závetným dedičom najmä N. A. a T. B. veľakrát pomohla za cenu zanedbania svojho života, za čo sa jej títo tzv. dedičia odvďačili nepomocou, keď stratila prácu, nemala na platby v živote na nájom bytu na F. 2, W. a nik ju nechcel zamestnať, napriek aktívnemu hľadaniu serióznej práce. Z tohto dôvodu stratila byt, nie vlastnou vinou. Bola nútená hľadať útočisko, kde sa dalo. Preto bývala aj s deťmi na B. XB, W., avšak N. A. robil zle alkoholickým a agresívnym vystrájaním, čo mu poručiteľka tolerovala. Síce ho zobrala potom bývať k sebe do Q. avšak tolerovaním alkoholu a agresivity sa navždy naštrbili vzťahy medzi poručiteľkou a žalobkyňou. Po poručiteľkinej smrti, po zistení neplatnej závete poručiteľky, žalobkyňa podala riadnu žalobu o neplatnosť závetu a priznanie dedičského podielu, avšak skorumpovanosť Okresného súdu Bratislava II a Krajského súdu v Bratislave a sudkýň na daných súdoch spôsobili jej prehru v tejto žalobe. A k tomu neoprávnený predaj garsónky po poručiteľke J. F., ktorý žalobkyňu a jej deti sústavne terorizoval a p. J. F. sa viackrát pokúsil zabiť vylomením dverí, buchnutím po hlave. F. tak škoda veľkej hodnoty a nik žalobkyni nepomohol a nezastal sa jej. Takéhoto agresora a násilníka obhajuje T.. F. Y., ktorý obhajuje aj tzv. závetných dedičov, ktorí idú aj cez mŕtvoly. Žiadala uznanie riadneho odvolania na odvolacom súde. Taktiež žalobkyňa namietla trovy konania, ktoré sú porušením práv nízkodôchodkovej žalobkyne v rozsahu 100 percent. Považuje za šikanózne a amorálne žiadať od žalobkyne niečo také. Na Slovensku je od roku 1989 extrémna chudoba a bieda. Zaslepení nenásytnosťou tzv. závetní dedičia hnusným spôsobom okradli žalobkyňu o dedičské podiel po M. B.. Zároveň dodala, že máme neplatný právny systém SR. Platí Ústava ČSFR. Dôkazy sú bezplatne na internete. Preto celý závet poručiteľky, aj zmluva o kúpe medzi F. A. a A. F. je neplatná a žalobkyňa trvá na celej žalobe o zrušenie kúpnej zmluvy medzi F. A. a A. F.. Zároveň žiada obnovu dedičského konania po M. B. a priznanie jej zákonného podielu. Žiadala aj odškodné 25.000 eur za porušenie jej dedičských práv tzv. závetnými dedičmi a p. F.. 17. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. 18. V prvom rade sa odvolací súd musel zaoberať tým, na ktoré z odvolacích dôvodov je možné prihliadať a správnosť akých záverov súdu prvej inštancie možno v tomto odvolacom konaní preskúmať. Žalobkyňa v odvolaní síce neuviedla konkrétne ustanovenia CSP, na základe ktorých podáva odvolanie, avšak vychádzajúc z obsahu podaného odvolania možno dospieť k záveru, že žalobkyňa podala odvolanie z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keďže považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za nezákonné a neodôvodnené (§ 365 ods. 1 písm. d) CSP), ďalej, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď neriešil otázku neplatnosti závetu a na základe vykonaného dokazovania žalobu zamietol (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP) a zároveň mala za to, že rozhodnutie súd prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže súd prvej inštancie neaplikoval na prejednávanú vec platné právne predpisy (§ 365 ods. 1 psím. h) CSP). 19. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom odvolania dospel k záveru, že žalobkyňa v odvolaní neuviedla žiadne také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Na tomto
mieste odvolací súd zdôrazňuje, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania. 20. Po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie i konania, ktoré mu predchádzalo, na základe uplatnených odvolacích námietok, dospel odvolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci vykonal súd prvej inštancie všetko dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností významných pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáhala zrušenia kúpnej zmluvy uzavretej medzi N. A. a J. F. a rovnako vykonal dokazovanie potrebné na zistenie a posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzali žalovaní na svoju obranu. Po správnom vyhodnotení vykonaného dokazovania dospel prvoinštančný súd na jeho základe k správnym skutkovým záverom, a následne v spore vyvodil aj správne právne závery, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré aj správne vyložil a svoje dôvody vedúce k zamietnutiu žaloby aj náležite odôvodnil. Dôsledne sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj s relevantnou argumentáciou oboch strán sporu súvisiacou s predmetom konania, a preto je jeho rozhodnutie v tomto ohľade presvedčivé. Odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za správne, v celom rozsahu sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré viedli súd prvej inštancie k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. 21. Odvolací súd na potvrdenie správnosti záverov súdu prvej inštancie v prvom rade považuje za potrebné zdôrazniť, že Občiansky zákonník v ustanoveniach § 37 až 40 stanovuje viaceré náležitosti, ktoré musí spĺňať každý právny úkon na to, aby bol platným. Medzi základné náležitosti každého právneho úkonu (teda aj kúpnej zmluvy, predmetom ktorej je prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti), patrí najmä: urobenie právneho úkonu slobodne a vážne, v určitej a zrozumiteľnej forme; predmet plnenia právneho úkonu je možný; osoba, ktorá právny úkon robí, má spôsobilosť na právne úkony a nerobí ho v duševnej poruche; nejde o úžeru; právny úkon je urobený v predpísanej forme; právny úkon svojím obsahom alebo účelom neodporuje zákonu, neobchádza ho a ani sa neprieči dobrým mravom. Ak nespĺňa kúpna zmluva jednu z uvedených základných náležitostí platného právneho úkonu, ide o právny úkon absolútne neplatný od samého začiatku. V konaní o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy súd preskúmava zmluvu zo všetkých hľadísk, na ktoré Občiansky zákonník viaže všeobecnú platnosť právnych úkonov (§ 34 a nasl. Občianskeho zákonníka). Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva bez ďalšieho zo zákona a hľadí sa naň, ako keby nebol urobený, táto neplatnosť nemôže byť zhojená dodatočným schválením a nemôže sa konvalidovať ani dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti. Absolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Pri posudzovaní dôvodov neplatnosti zmluvy je potrebné rozlišovať medzi dôvodmi neplatnosti, ktoré musia byť účastníkom tvrdené (napr. nedostatok slobody, vážnosti, rozpor s dobrými mravmi, prípadne omyl) a ostatnými, ku ktorým súd prihliada z úradnej povinnosti /nedostatok formy, neurčitosť, nespôsobilosť subjektu zmluvu uzavrieť, rozpor so zákonom a pod. (por. rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. júla 2012, sp. zn. 5Cdo/208/2010). Kúpna zmluva, ktorú žiada žalobkyňa zrušiť, však spĺňa zákonné formálne aj obsahové náležitosti; osoby, ktoré zmluvu uzavreli nesporne boli spôsobilé na právne úkony (opak nebol v konaní tvrdený ani preukázaný). 22. Súd prvej inštancie ďalej postupoval správne, keď s prihliadnutím na charakter žaloby, preskúmal jej prípustnosť v prvom rade z hľadiska jej prípustnosti a následného praktického a právneho významu pre sporové strany v konaní. Vychádzal z toho, že za žiadnych okolností nemôže vyhovieť žalobe, ktorá nerieši účelne, prakticky a v prvom rade definitívne spornú skutkovú situáciu strán a jej dôsledkom nie je jednoznačná stabilizácia právnych vzťahov. 23. Súd prvej inštancie predovšetkým musel petitom uplatňovaný nárok subsumovať pod príslušné zákonné ustanovenie (konkrétne rozhodnúť, či predmetná žaloba predstavuje vo svojej podstate určenie neexistencie práva v zmysle písm. c) § 137 Civilného sporového poriadku, alebo určenie právnej skutočnosti v zmysle písm. d) § 137 Civilného sporového poriadku). Dôvodom nevyhnutnosti tohto zaradenia bolo práve to, že zákon v oboch prípadoch viaže prípadnú úspešnosť žalobcu v konaní na splnenie ďalších zákonných podmienok. V žalobe o určenie, či tu právo je alebo nie je predpokladom úspechu osvedčenie existencie naliehavého právneho záujmu na určení. Určenie právnej skutočnosti musí mať naopak svoj legislatívny základ v osobitnom právnom predpise, ktorý možnosť takéhoto súdneho výroku vyslovene pripúšťa.
Podľa § 137 písm. c) CSP <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/> sa možno žalobou domáhať rozhodnutia o „určenie, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu“. Podľa písm. d) sa možno domáhať rozhodnutia o „určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu“. Podľa dôvodovej správy bolo záujmom zákonodarcu pri tomto rozdelení „vylúčiť všetky nepotrebné a nezmyselné žaloby o určenie neplatnosti/platnosti právnych úkonov a iných právnych skutočností, ktoré vyvolávajú ďalšie spory a míňajú sa účelu žaloby určovacej“. Inými slovami, zámerom zákonodarcu bolo podľa písm. c) pripustiť len žaloby o určenie „práva“, teda napr. vlastníckeho práva k veci, nie však právnej skutočnosti, teda napr. neplatnosti zmluvy. Žaloby o určenie právnej skutočnosti sú prípustné len vtedy, ak ich pripúšťa osobitný predpis, napr. určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru podľa Zákonníka práce, výpovede nájmu bytu podľa Občianskeho zákonníka, uznesenia valného zhromaždenia podľa Obchodného zákonníka alebo dobrovoľnej dražby podľa zákona o dobrovoľných dražbách. V iných prípadoch by žaloby o určenie platnosti, resp. neplatnosti právneho úkonu malo byť neprípustné. Tento výklad potvrdzuje aj súdna prax (napr. „podľa novej právnej úpravy nie je možné žalovať neplatnosť právnych úkonov, ak to nevyplýva z osobitného predpisu“, NS SR, sp. zn. 9Cdo/7/2021; „právnu otázku nastolenú dovolateľom - žaloba o určenie neplatnosti odstúpenia od zmluvy ako žaloba o určenie právnej skutočnosti podľa § 137 písm. d/ CSP nevyplýva zo žiadneho osobitného predpisu a preto jej nie je možné od účinnosti CSP vyhovieť, možno pokladať za vyriešenú uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/15/2017, sp. zn. 6Cdo/30/2018 a 5Obo/12/2018“, NS SR, sp. zn. 4Cdo/17/2019). 24. V zmysle platnej právnej úpravy (s odkazom na Komentár Civilného sporového poriadku, autorov Števček a spol., vydaný Nakladatelství C.H.BECK r. 2016) predstavuje v teoretickej rovine podaná žaloba žalobu o určenie právnej skutočnosti. Znamená to, že aby súd mohol vyhovieť žalobe o určenie neplatnosti právneho úkonu, možnosť takéhoto rozhodnutia by musel pripúšťať osobitný právny predpis. V tomto prípade je nesporné, že žalobkyňa, vychádzajúc z obsahu žaloby, sa domáhala voči žalovaným určenia neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej medzi pánom N. A. a J. F. (napr. č.l. 59, č.l.77, č.l. 110). Možnosť podania takejto žaloby nie je upravená v žiadnom osobitnom právnom predpise, a teda v zmysle vyššie uvedeného výkladu, je považovaná za neprípustnú. Podľa názoru odvolacieho súdu treba v tomto prípade prihliadnuť na cieľ zákonodarcu, ktorého snahou nepochybne bolo zaviesť do právneho poriadku a to konkrétne do úpravy prípustnosti podávania žalôb v civilnom sporovom konaní určité procesné mantinely, čím by malo dôjsť k zjednoteniu rozhodovacej činnosti súdov. V tomto prípade je z vyjadrenia sporových strán zrejmé, že po smrti poručiteľky L. B. prebehlo dedičské konanie vedené na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 46D/81/2010-996, v ktorom na základe osvedčenia o dedičstve zo dňa 20.08.2021, č.k. 46D/81/2010-996 sa stal vlastníkom nehnuteľnosti - garsónky č. XX na B. XB, W. N. A., ktorý následne previedol predmetnú nehnuteľnosť Zmluvou o prevode vlastníckeho práva na J. F., vklad vlastníckeho práva bol povolený pod č. V 1550/2022 zo dňa 02.08.2022 (ktorej zrušenia sa žalobkyňa domáha v tomto konaní). Súd prvej inštancie preto postupoval správne, keď dospel k záveru, že v súčasnej právnej úprave nemožno určiť neplatnosť právneho úkonu bez toho, aby možnosť určenia tejto právnej skutočnosti nevyplývala z osobitného predpisu, a preto už z tohto dôvodu žalobu v celom rozsahu zamietol. 25. Napriek vyššie uvedenému dôvodu zamietnutia žaloby, odvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie, považoval za nevyhnutné doplniť aj ďalšie dôvody zamietnutia žaloby a to najmä z pohľadu neexistencie žiadneho praktického významu prípadného vyhovenia tejto žalobe. Jednoducho povedané, aj keby súd určil predmetnú kúpnu zmluvu ako neplatnú, nielenže by to neriešilo právne postavenie sporových strán v kontexte ustálenia existencie ich majetkových nárokov k spornej nehnuteľnosti. Aj keby súd prijal (v rozpore s názorom zákonodarcov) záver, že určenie neplatnosti kúpnej zmluvy možno ako žalobu subsumovať pod ustanovenie § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku, musel by konštatovať absolútne neosvedčenie existencie naliehavého právneho záujmu na takto požadovanom určení. Dôvodom je, v konaní osvedčená a stranami nenamietaná skutočnosť, že predmetná nehnuteľnosť bola následne (po skončení dedičského konania) predmetom kúpnej zmluvy, kedy žalovaný N. A. vlastnícke právo k nej previedol na tretiu osobu J. F., ktorý aj v súčasnej dobe figuruje ako vlastník zapísaný na liste vlastníctva v katastri nehnuteľností. Ak by sa aj vychádzalo z citovaného ustanovenia § 34 ods. 2 katastrálneho zákona, ktorý v podstate pripúšťa možnosť rozhodnutia súdu o neplatnosti právneho úkonu (a teda aj kúpnej zmluvy) a následného zápisu stavu vlastníckeho práva pred týmto právnym úkonom, vlastníkom nehnuteľnosti by sa stal N. A.. Možno zhrnúť, že aj keby súd určil, že kúpna zmluva je neplatná, nemalo by to žiadny dopad na právne postavenie žalobkyne, ktorá
by sa na základe takého rozhodnutia nestala ani podielovou spoluvlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti a ani by sa nestala dedičkou po poručiteľke, teda žalobkyňou požadované rozhodnutie po praktickej stránke by nevyriešilo spornú situáciu medzi stranami v tomto konaní (nezabezpečilo by, že závet po poručiteľke je neplatný a žalobkyňa nadobudne svoj zákonný dedičský podiel v dedičskom konaní). Žalobkyni sa teda v konaní nepodarilo osvedčiť ani existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Vychádzajúc z toho, že požadovaný výrok súdu v súlade so žalobným petitom nepredstavuje v reálnom živote praktické a jednoznačné vyriešenie právneho postavenia sporových strán, žalobu bolo potom nutné bez ďalšieho zamietnuť. 26. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, že predmetnú kúpnu zmluvu je potrebné zrušiť, lebo je amorálna (teda neplatná pre rozpor s dobrými mravmi), žalobkyňa v konaní nešpecifikovala, v čom by tento rozpor (amorálnosť) mal spočívať. Ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka patrí k právnym normám s relatívne neurčitou (abstraktnou) hypotézou, t.j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom a ktoré tak ponechávajú na súde, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade sám vymedzil hypotézu právnej normy zo širokého, vopred neobmedzeného okruhu okolností. Posúdenie, či je právny úkon v rozpore s dobrými mravmi, závisí v každom konkrétnom prípade na úvahe súdu, ktorému zákon dáva širokú možnosť uváženia, aby vo svojom rozhodnutí, v súlade so zásadou spravodlivosti, mohol vziať do úvahy všetky okolnosti posudzovaného prípadu. Právnou úpravou neplatnosti právneho úkonu pre rozpor s dobrými mravmi dal zákonodarca najavo, že môže nastať situácia, kedy aj správanie sa v súlade s právom, sleduje nemravné ciele alebo má nemravné dôsledky (por. rozsudok NS ČR z 18.03.2004, sp. zn. 32Odo/807/2002, z 27.03.2012, sp. zn. 30Cdo/21/2012). Právny úkon sa prieči dobrým mravom, ak sa jeho obsah ocitne v rozpore so všeobecne uznávanými názormi, ktoré vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi určujú, aký má byť obsah tohoto právneho úkonu tak, aby bol v súladu so základnými zásadami mravného poriadku v spoločnosti, a to bez ohľadu na zmluvnú voľnosť (slobodu), bez ohľadu na to, kto rozpor s dobrými mravy zavinil a na to, či druhá strana bola pri vzniku v dobrej viere. Je to preto, že aj zmluvná voľnosť vyjadrená v určitom právnom úkone podlieha posúdeniu podľa § 39 Občianskeho zákonníka, a preto nie je možné dospieť k záveru, že obsah právneho úkonu nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi iba preto, že bol výsledkom konsenzu zmluvných strán. Posúdenie vykonané súdom v takomto prípade musí byť podložené dôkladnými skutkovými zisteniami a musí súčasne presvedčivo preukazovať, že tieto zistenia a závery umožňujú v konkrétnom prípade prijať záver, že výkon práva je skutočne v rozpore s dobrými mravy (napr. rozsudok NS ČR z 04.12.2009 sp. zn. 21Cdo/4855/2007, z 20.01.2011 sp. zn. 30Cdo/2710/2010). V prejednávanej veci však súdom prvej inštancie neboli zistené také konkrétne skutočnosti, ktoré by umožňovali súdu prvej inštancie dospieť k záveru, že v prejednávanej veci správanie sa žalovaného v 4. rade a postup pri uzatváraní kúpnej zmluvy, boli v rozpore s dobrými mravmi, resp. sa im priečili. 27. Záverom odvolací súd uvádza, k odvolaciemu dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (podľa § 365 ods.1 písm. f/ CSP), že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke, a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti, alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z procesných ustanovení týkajúcich sa dokazovania. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení druhého dielu Civilného sporového poriadku, alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Podľa názoru odvolacieho
súdu spôsob, akým súd prvej inštancie dospel k skutkovým zisteniam, zodpovedá ustanoveniu § 191 CSP v spojení s ustanovením § 185 CSP. Úvahy, ktorými sa v rámci hodnotenia dôkazov riadil, sú v súlade so zásadami formálnej logiky, pričom výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť nimi zistené. Odvolací súd zdôrazňuje, že samotná skutočnosť, že žalobca sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie (napr. I. ÚS 188/06, rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Cdo/96/2000 zo dňa 26. novembra 2003). 28. Zároveň žalobkyňa v podanom odvolaní uviedla, že žalobu zároveň dopĺňa o určenie neplatnosti závetu v plnom rozsahu po poručiteľke L. B. zosnulej 20.01.2010 naposledy bytom B. XX, Q., poručiteľka L. B. nemala žiaden dôvod na vydedenie svojej sestry (žalobkyne), ktorá sa k nej vždy správala slušne a korektne. Ona je riadna zákonná dedička po Márii Kurincove a tzv. zákonní dedičia toto doposiaľ nerešpektujú a nakladajú s majetkom poručiteľky svojvoľne a nezákonne. Zmena žaloby je nesporne prejavom (jednou z foriem) dispozičnej zásady, ktorá je typická pre sporové konanie a umožňuje strane sporu vystupujúcej na strane žalobcu (na strane žalovaného len v prípade zmeny vzájomnej žaloby), aby modifikovala svoj žalobný návrh, ktorý však nie je prostriedkom procesného útoku alebo obrany (§ 149 CSP). Možnosť meniť žalobu však nie je absolútna a zákon ju obmedzuje najmä z dôvodov hospodárnosti. Žalobu možno síce zmeniť počas konania, zákon však výslovne nepripúšťa zmenu žaloby v odvolacom konaní (§ 371 CSP) a v dovolacom konaní (v zmysle § 438 ods. 2 CSP). Z uvedeného možno vyvodiť záver, že zmena žaloby prichádza do úvahy len v rámci konania v prvej inštancii. Žalobca teda môže žalobu meniť do momentu vyhlásenia rozsudku vo veci samej (§ 219 CSP) alebo do momentu jeho vydania (kontumačný rozsudok, platobný rozkaz a pod.), ak sa rozsudok nevyhlasuje verejne Z obsahu vyššie uvedeného prejavu (podania) žalobkyne, by bolo možné vyvodiť, že žalobkyňa žiada o pripustenie zmeny žaloby (žiada o určenie neplatnosti závetu). S poukazom na ust. § 371 CSP sa však odvolací súd týmto návrhom žalobkyne nezaoberal, keďže žalobu v odvolacom konaní nie je možné meniť. 29. Žalobkyňa podala odvolanie aj proti výroku rozsudku o náhrade trov konania a uviedla, že je dôchodkyňou s nízkym dôchodkom, a teda by nemala platiť žalovaným žiadne trovy konania. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti považovala za šikanózne a amorálne. 30. Odvolací súd poukazuje na to, že v sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu vo veci (§ 255 CSP) a zásadou zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Len výnimočne nemusí súd úspešnému účastníkovi priznať náhradu trov konania (§ 257 CSP). Každé rozhodnutie súdu, ktorým sporovej strane neprizná náhradu trov konania, musí byť zo svojej podstaty výnimočným rozhodnutím, prijatým na základe riadneho zváženia všetkých relevantných okolností konkrétneho prípadu a na základe prísne reštriktívneho výkladu § 257 CSP a v ňom obsiahnutej formulácie „dôvody hodné osobitného zreteľa“. Ide o odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Súd podľa neho nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania úspešnej strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza ani exemplifikatívne a výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (pozri k tomu napr. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2MCdo/17/2009, sp. zn. 5Cdo/67/2010, či sp. zn. 3MCdo/46/2012) ustanovenie § 257 CSP nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 CSP preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Rovnako tak aj podľa záverov vyjadrených v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 10.09.2009, sp.zn. II. ÚS 122/09, je potrebné pri rozhodovaní o tom, či sú splnené podmienky na výnimočné nepriznanie (úplné či čiastočné) náhrady trov konania úspešnej procesnej strane, prihliadať na to, aby skutkové okolnosti, v ktorých sa vidí naplnenie dôvodu hodného osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov konania, boli preukázané, a to zo všetkých aspektov, ktoré sú podľa ustálenej praxe všeobecných súdov relevantné. V opačnom prípade môže dôjsť pri rozhodovaní o náhrade trov konania k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 63/2009). Rozhodovacia prax je už dlhodobo ustálená v názore, že pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa súd prihliada nielen na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu (teda nielen tej strany, ktorú by podľa všeobecných ustanovení zaťažovala povinnosť nahradiť trovy konania, ale aj tej strany, ktorej majetková sféra by bola výnimočným nepriznaním náhrady trov dotknutá), ale v neposlednom rade je potrebné všímať si aj okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní (porov. R 24/1964). Nie každú okolnosť, ktorá by aj bola príčinou vzniku sporu, možno považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by inak úspešnému účastníkovi konania súd náhradu trov konania nepriznal (porov. 4MCdo/2/2008). Aplikácia ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich kritérií je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi konania a aby neodporovalo dobrým mravom. Ustanovenie § 257 CSP preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa súd prihliada na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu (teda nielen tej strany, ktorú by podľa všeobecných ustanovení zaťažovala povinnosť nahradiť trovy konania, ale aj tej strany, ktorej majetková sféra by bola výnimočným nepriznaním náhrady trov dotknutá) a všímať si aj okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní (R 24/1964). V prejednávanom prípade dospel odvolací súd k záveru, že žalobkyňa nepreukázala dôvodnosť aplikácie ustanovenia § 257 CSP, t.j. nepreukázal dôvody hodné osobitného zreteľa, na ktoré by mohol súd prihliadnuť a nepriznať žiadnej zo strán sporu nárok na náhradu trov konania, resp. výrazne znížiť priznanú náhradu trov konania. Žalobkyňa svoj záver o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP náležite nepreukázala, resp. záver o ich existencii nemožno bez ďalšieho vyvodiť výlučne len z tvrdení o tom, že je dôchodkyňou; navyše toto tvrdenie nemožno bez ďalšieho považovať za výnimočné okolnosti, ktoré zákon vyžaduje pre aplikáciu § 257 CSP, keď nie sú známe a preukázané jej celkové majetkové pomery. 31. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým súd prvej inštancie priznal žalovaným proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% ako vecne správne potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 CSP). 32. Záverom odvolací súd uvádza, že súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky odvolacie námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam, ktoré zostali sporné alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05). Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). 33. Odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l CSP a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk, by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.04.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp. zn. 5Cdo/218/2009, 3Cdo/51/2011, 3Cdo/186/2012, 7Cdo/56/2011). 34. Z vyššie uvedených dôvodov, pretože odvolací súd nezistil žiadne pochybenie súdu prvej inštancie a keďže žalobkyňa neuviedla žiadne skutočnosti, ktoré by iným spôsobom boli spôsobilé prehodnotiť
stav zistený prvoinštančným súdom, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné, a preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a podľa § 387 ods. 2 CSP sa stotožnil so skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie. 35. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalovaným v 1. až 6. rade, ktorí mali v odvolacom konaní plný úspech, odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. 36. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za neho koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).