Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Cob/82/2022 z 18. 2. 2025

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 2Cob/82/2022 1316214029 18. 02. 2025 JUDr. Ľubica Krišková ECLI:SK:KSBA:2025:1316214029.5

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a členiek senátu JUDr. Nory Vladovej a JUDr. Viery Malinowskej v právnej veci žalobcu: T. P., nar. XX.X.XXXX, G. XX, XXX XX X., zastúpený splnomocneným zástupcom JUDr. Jozefom Boledovičom, Úzka 578/4, 900 41 Rovinka proti žalovanému: ČSOB Poisťovňa, a.s., Žižkova 11, 811 02 Bratislava, IČO: 31 325 416, zastúpený Mgr. Marcelom Drgonom, advokátom, Jesenského 2, 811 02 Bratislava, v konaní o zaplatenie 3.996,91 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. 25Cb/291/2016 - 628 zo dňa 2.8.2021 takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave p r i p ú š ť a späťvzatie žaloby v časti o zaplatenie 829,67 Eur, rozsudok Okresného súdu Bratislava III č. k. 25Cb/291/2016 - 628 zo dňa 2.8.2021 v časti o zaplatenie 829,67 Eur z r u š u j e a konanie v časti o zaplatenie 829,67 Eur zastavuje. II. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č. k. 25Cb/291/2016 - 628 zo dňa 2.8.2021 v napadnutom výroku, ktorým súd prvej inštancie vo zvyšku žalobu zamietol m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 320,- Eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku v napadnutom výroku, ktorým žalobu vo zvyšku zamietol, rozsudok Okresného súdu Bratislava III č. k. 25Cb/291/2016 - 628 zo dňa 2.8.2021 potvrdzuje. III. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č. k. 25Cb/291/2016 - 628 zo dňa 2.8.2021 v napadnutom výroku o trovách konania p o t v r d z u j e . IV. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. odôvodnenie: 1. Okresný súd Bratislava III rozsudkom č. k. 25Cb/291/2016 - 628 zo dňa 2.8.2021 (druhý v poradí) konanie v záhlaví uvedenej veci v časti o zaplatenie sumy 149,73 Eur vrátane prislúchajúceho úroku z omeškania a v časti istiny 6,54 Eur zastavil (prvý výrok), uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 298,15 Eur s 8% úrokom z omeškania ročne od 21.6.2016 do zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojenú s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur, všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (druhý výrok), vo zvyšku žalobu zamietol (tretí výrok) a zároveň uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 78% (štvrtý výrok). 2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 18.8.2016 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 3.996,91 Eur s príslušenstvom z titulu nárokov zo Zmluvy o obchodnom

zastúpení č. 90136001, na základe ktorej vykonával pre žalovaného finančné sprostredkovanie v sektore poistenia. Žalobcovi bola dňa 13.5.2015 doručená výpoveď zmluvy o obchodnom zastúpení, obchodná spolupráca v súlade s čl. XI bod 3 zmluvy bola ukončená dňom 31.8.2015. Žalobou uplatňovaný nárok pozostával z týchto položiek: - nároku na benefity v celkovej výške 1.060,- Eur v zmysle interného predpisu č. 2015/06 ISSSD, ktoré pozostávali z balíka reklamných predmetov s logom ČSOB v hodnote 400,- Eur, príspevku na marketingové účely v hodnote 160,- Eur a refundácie nákladov za vybavenie kancelárie v hodnote 500,Eur, - náhrady za zrušenú účasť na zájazde do New Yorku v dňoch 15.5. - 19.5.2015 vo výške 1.546,- Eur, - nároku na vyplatenie základnej provízie v zmysle Provízneho poriadku v celkovej výške 1.368,02 Eur podľa výpočtu žalovaného. 3. Žalovaný namietal právomoc súdu s odkazom na čl. XIII ods. 1 Zmluvy o obchodnom zastúpení, ktorým sa strany dohodli na riešení všetkých sporov rozhodcovským súdom a žiadal konanie zastaviť. Žalobu považoval za nedôvodnú v celom rozsahu. Namietal, že v rozhodnom čase už neplatil interný predpis č. 2015/06 ISSSD zo dňa 15.1.2015, ale č. 2015/36 zo dňa 14.5.2015. K nároku na benefity vo výške 1.060,- Eur namietal, že žalobca nepreukázal na základe akého právneho titulu mu údajný nárok vznikol a na základe čoho dospel k uplatneným sumám. Benefitný systém žalovaného spočíval buď v poskytnutí materiálnej podpory alebo refundácii vynaložených nákladov alebo poskytnutí účelovo viazaných finančných prostriedkov za splnenia podmienok v IP 2015/06 a alebo IP 2015/36, čo žalobca nepreukázal. Na vyplatenie sumy 400,- Eur za reklamné predmety s logom ČSOB žalobca nemá nárok, tento nevyplýva zo zmluvy ani z IP 2015/06 alebo IP 2015/36, ide o reklamné predmety v súvislosti s činnosťou žalobcu na zabezpečenie prezentácie finančnej skupiny ČSOB, nie nárok žalobcu. Žalobca nepreukázal ani splnenie podmienok pre uplatnený nárok na príspevok na marketingové účely 160,- Eur podľa strany 9, druhý odsek v spojení s podmienkami na strane 6 IP 2015/06, resp. podmienok na strane 10 a strane 7 IP 2015/36; príspevok bol účelovo viazaný a podliehal predchádzajúcemu schváleniu Odboru podpory predaja na základe predloženého a schváleného návrhu. K nároku na príspevok na vybavenie kancelárie vo výške 500,- Eur žalovaný uvádza, že žalobcovi podľa posledného odseku strana 9 IP 2015/06, resp. na strane 10 IP 2015/36 vzniká nárok na refundáciu do výšky 1% (max. 100,- Eur) z hrubej obchodnej produkcie za predchádzajúci mesiac, ak táto prekročí 5.000,- Eur. V roku 2015 bola poskytnutá žalobcovi refundácia 390,21 Eur platbami dňa 30.4.2015 v sume 299,79 Eur a dňa 3.6.2015 v sume 90,42 Eur, čím refundácia o 93,76 Eur presiahla nárok žalobcu. Za január 2015 vznikol žalobcovi nárok vo výške 81,48 Eur (za produkciu vo výške 8.148,61 Eur), za marec 2015 nárok vo výške 60,18 Eur (za produkciu vo výške 6.018,47 Eur), za apríl 2015 nárok vo výške 60,52 Eur, (za produkciu vo výške 6.052,04 Eur), za máj 2015 nárok vo výške 94,26 Eur (za produkciu vo výške 9.426,29 Eur), teda celkovo vo výške 296,45 Eur. Žalobcovi bol refundovaný nárok sumou vo výške 390,21 Eur (pozostával zo sumy 299,79 Eur za žalobcom objednané veci od ACTIVA SLOVAKIA spol. s r.o., č. objednávky 4500237046 a sumy 90,42 Eur č. objednávky 4401198714, iný nárok nepreukázal), rozdiel vo výške 93,76 Eur si žalovaný uplatnil ako procesnú obranu podľa § 147 ods. 2 CSP a započítal ju proti nárokom žalobcu v žalobe. Nárok na zaplatenie sumy 1.546,- Eur s príslušenstvom titulom náhrady za zrušenú účasť na zájazde žalovaný neuznal. Z interného predpisu č. 2014/30 IS TA je zrejmé, že zájazd bol súťažnou cenou v motivačnom programe, účastníkov vyberal žalovaný na základe vlastných kritérií, účasť nie je nárokovateľná a vyhodnotení v kategórii SENIOR - FTA mohli byť len tí, ktorí mali zmluvy uzatvorené pred 1.4.2012, žalobca predložil zmluvu zo dňa 1.6.2014. K nároku na zaplatenie provízií vo výške 1.390,91 Eur s príslušenstvom žalovaný namietal, že žalobca nepreukázal, že mu nárok na výplatu provízie vznikol, žalobcov nárok mal byť správne vyčíslený vo výške 1.110,78 Eur, nakoľko však žalovanému vznikol nárok na storno provízie vo výške 55,57 Eur, spolu s preplatkom na refundácii nákladov za vybavenie kancelárie vo výške 93,76 Eur si nárok na storno provízie započítal žalovaný voči nároku žalobcu na čiastku 1.110,78 Eur, rozdiel vo výške 961,45 Eur bude žalobcovi zaplatený. Zvyšné provízie sa po skončení zmluvy určujú spôsobom uvedeným v smernici, je ich možné určiť až s odstupom času, provízie za ďalšie obdobie (november 2016) boli určené v decembri 2016, žalobcovi riadne zaslané mailom zo dňa 7.12.2016 a kladná provízia dňa 13.12.2016 uhradená. 4. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že podaním zo dňa 3.7.2017 žalobca navrhol zmenu žaloby (č. l. 200) rozšírením žaloby o úrok z omeškania v dôsledku oneskorenej úhrady províznych odmien tak, že vyšpecifikoval úrok z omeškania z nároku na provízie uvedené v Rozpise províznych predpisov (tabuľka žalovaného na č. l. 191) sumou 48,88 Eur (bod 6 a 7 zmeny žaloby). Pri vyčíslení vychádzal z toho, že provízia je splatná do 20. dňa nasledujúceho mesiaca. Zároveň žalobca uviedol, že žalovaný uhradil

dňa 14.12.2016 sumu 653,35 Eur, neuviedol, proti ktorým nárokom žalobcu svoj jednostranný zápočet vo výške 323,48 Eur (storno poplatok) uplatňuje, preto žalobca započítal úhradu jednostranne listom zo dňa 28.6.2017 na úrok z omeškania vo výške 48,88 Eur (podľa vyčíslenia v bode 6 a 7 návrhu na zmenu žaloby) a zostatok 604,47 Eur započítal na úhradu záväzkov v bode I návrhu na zmenu žaloby pod poradovým číslom 1. - 8. (t.j. provízie podľa žalovaného na č. l. 191, s výnimkou provízii za klientov W.. U. a Y.. T. ) a časť položky pod poradovým číslom 9 (t.j. klienti W.. U. a Y.. T.). Po zápočte zostal neuhradený zostatok pohľadávok žalobcu v bode I návrhu na zmenu žaloby vo výške 377,69 Eur. Žalobca ďalej rozšíril nárok na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky o 360,Eur za 9 ďalších pohľadávok. 5. O zmene žaloby rozhodol súd prvej inštancie uznesením č. k. 25Cb 291/2016-214 zo dňa 16.8.2017 tak, že pripustil zmenu žaloby nasledovne: „Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 3.996,91 eur spolu s - 8,05% úrokom z omeškania ročne z istiny: 1.060 eur od 01.09.2015 do zaplatenia, 1.546 eur od 12.05.2016 do zaplatenia; - 8,05% úrokom z omeškania ročne z istiny: 23,54 eur od 21.04.2015 do zaplatenia, 13,20 eur od 21.05.2015 do zaplatenia, 13,20 eur od 21.08.2015 do zaplatenia, 22,10 eur od 21.09.2015 do zaplatenia, 73,66 eur od 21.10.2015 do zaplatenia, 84 eur od 21.02.2016 do zaplatenia; - 8% úrokom z omeškania ročne z istiny: 6,54 eur od 21.04.2016 do zaplatenia, 78 eur od 21.07.2016 do zaplatenia, 4,95 eur od 20.11.2016 do zaplatenia. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi titulom súdneho poplatku sumu 239,50 eur a sumu 480 eur ako náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky a nahradiť žalobcovi trovy právneho zastúpenia.“ 6. Súd prvej inštancie rozhodol vo veci dňa 23.11.2017 rozsudkom č. k. 25Cb/291/2016-403, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 149,73 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,05% ročne zo sumy 23,54 Eur od 21.4.2015 do zaplatenia, 8,05% ročne zo sumy 13,20 Eur od 21.5.2015 do zaplatenia, 8,05% ročne zo sumy 13,20 Eur od 21.8.2015 do zaplatenia, 8,05% ročne zo sumy 21,18 Eur od 21.9.2015 do zaplatenia, 8,05% ročne zo sumy 73,66 Eur od 21.10.2015 do zaplatenia, 8,00% ročne zo sumy 4,95 Eur od 20.11.2016 do zaplatenia, vo zvyšku žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 92%. K námietke nedostatku právomoci súdu uviedol, že zo znenia čl. XIII bod 2 Zmluvy o obchodnom zastúpení každá zo zmluvných strán v postavení navrhovateľa (žalobcu) má právo si jednostranne zvoliť alternatívu riešenia sporu podľa vlastného rozhodnutia, podľa bodu 1 spory, ktoré vzniknú podľa uzatvorenej zmluvy budú predložené na rozhodnutie buď rozhodcovskému súdu alebo alternatívne budú riešené pred súdom SR podľa OSP v platnom znení, t.j. je ponechané na úvahe žalobcu, ktorý spôsob riešenia sporu zvolí, preto na námietku žalovaného o nedostatku právomoci súdu na konanie neprihliadol. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd na odvolanie žalobcu uznesením č. k. 3Cob/116/2018-492 dňa 27.11.2019 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nedáva odpoveď na všetky tvrdenia oboch sporových strán, nedáva jasnú odpoveď na otázku, či sú benefity zakotvené v interných predpisoch žalovaného nárokovateľné alebo nie a uspokojil sa len s tvrdením žalovaného bez toho, aby k uvedenému vykonal relevantné dokazovanie. 7. Súd prvej inštancie v bodoch 26, 27 a 28 odôvodnenia upresnil, že rozhodol vo veci dňa 23.11.2017 rozsudkom č. k. 25Cb/291/2016-403, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 149,73 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške - 8,05% ročne zo sumy 23,54 Eur od 21.4.2015 do zaplatenia, ide o nárok na províziu vo vzťahu k osobe Y. W., - 8,05% ročne zo sumy 13,20 Eur od 21.5.2015 do zaplatenia, ide o nárok na províziu vo vzťahu k osobe T. W., - 8,05% ročne zo sumy 13,20 Eur od 21.8.2015 do zaplatenia, ide o nárok na províziu vo vzťahu k osobe T. W.,

- 8,05% ročne zo sumy 21,18 Eur od 21.9.2015 do zaplatenia, ide o nárok na províziu vo vzťahu k osobe B. L., - 8,05% ročne zo sumy 73,66 Eur od 21.10.2015 do zaplatenia, ide o nárok na províziu vo vzťahu k osobe W. Š. - KARLO a spoločnosti Sentrans s.r.o., - 8,00% ročne zo sumy 4,95 Eur od 20.11.2016 do zaplatenia, ide o nárok na províziu vo vzťahu k osobe J. P.. Vo zvyšku žalobu zamietol. Súd prvej inštancie v nadväznosti na to uviedol, že žalovaný na základe neprávoplatného prvostupňového rozsudku uhradil dňa 15.12.2017 žalobcovi sumu 176,67 Eur, ktorá pozostávala z priznanej istiny 149,73 Eur a vypočítaného úroku z omeškania v sume 26,94 Eur. Žalobca preto zobral žalobu v časti 176,67 Eur ako aj v časti 6,54 Eur ako nárok vo vzťahu k X. S. späť a žiadal v tejto časti konanie zastaviť. Žalovaný s čiastočným späťvzatím istiny 149,73 Eur a sumy 6,54 Eur súhlasil, nesúhlasil so späťvzatím v časti úroku z omeškania z dôvodu opätovného nezákonného započítania zo strany žalobcu. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že žalobca podaním zo dňa 9.9.2020 (č. l. 509) zosumarizoval svoj nárok po čiastočnom späťvzatí žaloby nasledovne: neuhradené provízie v sume 539,69 Eur, a to: 377,69 Eur - U., T. (položka č. 9 bodu I/ stanoviska žalobcu na č. l. 509), 84,00 Eur - Y. (položka č. 15 bodu I/ stanoviska žalobcu na č. l. 509) a 78,00 Eur - W., U. (položka č. 17 bodu I/ stanoviska žalobcu na č. l. 509), to všetko spolu s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne od 21.6.2016 do zaplatenia, resp. zo sumy 84,00 Eur od 21.02.216 do zaplatenia; benefity v sume 1.060,Eur s úrokom z omeškania 8,05% ročne od 1.9.2015, zmarený zájazd v sume 1.546,- Eur spolu s úrokom z omeškania 8,05% ročne od 12.5.2015. Pri sumarizácii vychádzal žalobca z toho, že platbou 635,35 Eur dňa 14.12.2016 žalovaný uhradil nároky žalobcu na provízie v položkách 1 až 8 v celom rozsahu a nárok pod položkou č. 9 do výšky 156,31 Eur, neuhradený zostatok položky č. 9 je vo výške 377,69 Eur. Platbu žalovaného zo dňa 15.12.2017 v sume 176,67 Eur na základe neprávoplatného rozsudku žalobca započítal na úhradu provízií pod položkami č. 10 - 14 a č.18 vrátane priznaného úroku z omeškania. Nárok na províziu pod položkou č. 16 v sume 6,54 Eur mu nevznikol, preto v tejto časti zobral žalobu späť (č. l. 509 spisu). 8. Súd prvej inštancie aplikoval § 566 ods. 1, § 652 ods. 1, § 659 ods. 1, § 660 ods. 1 až 4 Obchodného zákonníka, po vykonaní dokazovania v intenciách pokynu odvolacieho súdu mal za preukázané, že žalobca ako zástupca uzavrel so žalovaným ako zastúpeným dňa 1.6.2014 Zmluvu o obchodnom zastúpení, ktorej predmetom bol záväzok zástupcu v mene zastúpeného a na jeho účet vykonávať finančné sprostredkovanie v sektore poistenia a záväzok zastúpeného platiť dohodnutú odplatu (províziu) za podmienok dohodnutých v ďalších ustanoveniach zmluvy. V čl. V boli stanovené podmienky vzniku nároku na províziu a jej výplatu, pričom bod 1 uvádzal, že tieto sú upravené v Províznom poriadku zastúpeného, s ktorými bol zástupca najneskôr pri podpise zmluvy oboznámený, ako aj v Interných predpisoch. V čl. XI boli dohodnuté spôsoby zániku zmluvy, podľa bodu 3 písm. c) bol zastúpený oprávnený vypovedať zmluvu bez uvedenia dôvodov, výpovedná lehota závisí od doby trvania zmluvy, v treťom a ďalších rokoch trvania zmluvy je výpovedná lehota 3 mesiace. Dňa 13.5.2015 žalovaný vypovedal Zmluvu o obchodnom zastúpení, žalobca v uvedený deň výpoveď prevzal a v zmysle čl. XI bod 3 začala plynúť od 1.6.2015 výpovedná lehota v trvaní 3 mesiace, ktorá uplynula 31.8.2015. Podľa bodu 5 čl. V zmluvy dňom zániku zmluvy zaniká zástupcovi nárok na výplatu akýchkoľvek provízií, okrem provízie za uzavretie poistnej zmluvy (tzv. základná provízia v zmysle provízneho poriadku). Predmetom sporu boli nároky žalobcu na provízie a tiež na benefity, ktoré sa podstatou približujú k nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia získaného z nepoctivých zdrojov (tvrdenie právneho zástupcu žalobcu). 9. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že vzhľadom na výsledky dokazovania žalobcovi nárok na uplatnené benefity nevznikol. Nárok na zaplatenie sumy 400,- Eur za reklamné predmety s logom ČSOB posúdil ako nedôvodný. Na základe výpovede žalobcu, svedka Y. a z listinných dôkazov mal za preukázané, že reklamné predmety boli určené pre klientov žalovaného, nemali slúžiť osobnej potrebe žalobcu, sám žalobca uviedol, že jeho povinnosťou bolo ich ponúkať klientom. Svedok Y. potvrdil, že žalobca má nárok na všetky benefity vyplývajúce zo zmluvy a všetkých pravidiel (mail zo dňa 26.8.2015), pričom L. W. emailom zo dňa 24.7.2015 žalobcovi oznámil, že na reklamné predmety nárok nemá, nakoľko nie je agentom v stave „aktívny“, keďže je vo výpovednej lehote. V prípade splnenia podmienok uvedených v IP 2015/06, resp. IP 2015/36 mal žalobca nárok na naturálne plnenie vo forme reklamných predmetov, nie nárok na peňažný ekvivalent ich hodnoty. Žalobcovi by nedodaním reklamných predmetov v čase, keď aktívne pôsobil ako zástupca žalovaného, mohla príp. vzniknúť škoda z dôvodu zníženia objemu jeho sprostredkovateľskej činnosti a v súvislosti s tým zníženia provízií,

takýto nárok si však neuplatnil. Nárok na príspevok na marketingové účely vo výške 160,- Eur posúdil rovnako ako nedôvodný. Z výpovede svedka Y., listinných dôkazov a emailu L. W. zo dňa 24.7.2015 mal za preukázané, že podmienkou vzniku nároku na čiastku 20,- Eur mesačne v zmysle IP 2015/06, resp. 100,- Eur jednorazovo v zmysle IP 2015/36 bolo jeho schválenie Odborom podpory predaja na základe predloženého a schváleného návrhu, ktorý musí obsahovať predpísané náležitosti. Žalobca nepreukázal, že takýto návrh vypracoval a predložil Odboru podpory predaja a že tento odbor príspevok schválil. Naviac mal súd prvej inštancie za preukázané, že nárok nemal byť vyplatený v peniazoch, ale v príslušnom počte guľôčkových pier, čo potvrdil sám žalobca vo výpovedi, teda za predpokladu splnenia podmienok sa mohol úspešne domáhať vydania vecného plnenia, nie peňažnej sumy. Pri vyhodnotení nároku na refundáciu nákladov na kafetériu vo výške 500,- Eur súd prvej inštancie mal z písomných dokladov, predovšetkým z jednotlivých IP za preukázané, že žalobca mal nárok na refundáciu nákladov vo výške 1% z dosiahnutej HOP v príslušnom mesiaci za predpokladu, že HOP bude vo výške vyššej ako 5.000,- Eur. Žalovaný v tabuľke Potvrdenie o dosiahnutej produkcii (č. l. 539) vyšpecifikoval vzniknutý nárok žalobcu podľa jednotlivých mesiacov január až august 2015 tak, že nárok na predmetný benefit mu vznikol v mesiacoch február až máj 2015 v celkovej výške 296,45 Eur, avšak refundácia mu bola poskytnutá vo výške 390,21 Eur, t.j. o sumu 93,76 Eur presiahla nárok žalobcu, ktorú sumu si žalovaný uplatnil ako procesnú obranu a započítal voči nárokom žalobcu. Súd prvej inštancie ale vyhodnotiac listinné dôkazy dospel k záveru, že výška poskytnutej refundácie bola len 298,54 Eur, nie 390,21 Eur ako uvádzal žalovaný. Objednávkou č. 4500237046 si síce prostredníctvom žalovaného objednal žalobca tovar v hodnote 299,79 Eur, ale dodaný mu bol len v hodnote 208,12 Eur na základe dodacieho listu DLZ 103-5021567, preto si objednávkou č. 4401198714 doobjednal 55 ks 2L Coca Coly vyúčtovanej faktúrou č. 60351640 na sumu 90,42 Eur. Keďže žalobcovi vznikol nárok vo výške 296,45 Eur, reálne mu bol poskytnutý tovar vo výške 298,54 Eur, refundácia presiahla nárok žalobcu o sumu 2,09 Eur. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia, že na základe schválenej výnimky N.. Z. mu bol od roku 2014 preplácaný príspevok 100,- Eur mesačne bez ohľadu na dosiahnutú produkciu, naopak z emailovej korešpondencie z obdobia máj - jún 2015 vyplýva, že refundácia nákladov podliehala schváleniu a sám žalobca sa dňa 18.5.2015 dotazoval, či má kafetériu za 1 - 3 mesiace odsúhlasenú. 10. Nárok na zaplatenie sumy 1.546,- Eur ako ceny zájazdu do New Yorku posúdil rovnako ako nedôvodný. Z listinných dôkazov, a to IP 2014/30 Celoslovenský motivačný program 2014 platných a účinných od 5.5.2014 bod 3 Špeciálne podmienky, mal za preukázané, že takáto odmena je nenárokovateľná. Súd prvej inštancie síce vyhodnotil postup žalovaného ako neprofesionálny, keď žalobcovi deň pred odchodom oznámil, že sa cesty nezúčastní, pretože je vo výpovednej lehote, ale nie nezákonný. Do úvahy by tak prichádzala náhrada škody, ak by v dôsledku konania žalovaného vznikla žalobcovi škoda, žalobca takéto nároky neuviedol, potvrdil, že si zakúpil kufor, ktorý využil aj v nasledujúcom období. Súd prvej inštancie tiež poukázal na IP č. 2014/30, v zmysle ktorého v individuálnych prípadoch (nelojálnosť, podvádzanie, alebo iné okolnosti) môže riaditeľ divízie vlastných viazaných agentov vylúčiť alebo naopak na záverečný zoznam pridať. Žalobcovi by v súvislosti so zrušenou účasťou na poslednú chvíľu mohla vzniknúť škoda, ale nie nárok na vyplatenie peňažného plnenia zodpovedajúceho cene zájazdu. Súd prvej inštancie tiež ako nie nepodstatnú vyhodnotil skutočnosť, že zájazd mal byť ako odmena okrem iného pre kategóriu Senior FTA so zmluvami uzatvorenými pred 1.4.2012, zmluva so žalobcom však bola uzatvorená 1.6.2014. 11. Súd prvej inštancie pri posúdení jednotlivých nárokov na provízie za uzatvorené poistné zmluvy vychádzal z toho, že žalobca v žalobe vyčíslil nárok sumou 1.368,02 Eur (z toho nevyplatené provízie 1.272,78 Eur a neoprávnene strhnutá provízia vo výške 95,24 Eur). Žalovaný uznal žalobcovi nárok vo výške 1.126,16 Eur podľa rozpisu za obdobie od 1.11.2016 do 30.11.2016, v konaní bolo preukázané, že nejde o reálny stav, ide o systémovú záležitosť a vyúčtovanie provízií za dobu od ukončenia činnosti žalobcu pre žalovaného. Kladné provízie v celkovej výške 1.126,16 eur boli vyšpecifikované podľa jednotlivých uzatvorených zmlúv, žalovaný vyčíslil zápornú províziu (storno províziu) vo výške 323,48 Eur (uvedením jednotlivých poistných zmlúv), po odrátaní preplatku na príspevku na kafetériu vo výške 93,76 Eur a vysporiadaní zálohy vo výške 55,88 Eur, rozdiel vo výške 653,35 Eur dňa 13.12.2016 vyplatil žalobcovi. Suma 1.126,16 Eur uznaná žalovaným zahŕňa nasledovné položky: - X. S.: 6,54 Eur (so žalobcom uplatnenej provízie 13,08 Eur), - L. W.: 10,08 Eur, t.j. celá suma uplatnenej provízie, - GEDOS Bratislava spol.s r.o.: 10,90 Eur, t.j. celá suma uplatnenej provízie, - N.. Y. O.: 8,28 Eur, t.j. celá suma uplatnenej provízie,

- Q. W.: 4,72 Eur, t.j. celá suma uplatnenej provízie, - Q. Š.: 18,69 Eur, t.j. celá suma uplatnenej provízie, - L. Z.: 40,52 Eur, t.j. celá suma uplatnenej provízie, - X. Y. G.: 36,27 Eur, t.j. celá suma uplatnenej provízie, - Q. J.: 5,09 Eur, t.j. celá suma uplatnenej provízie, - J. V.: 5,70 Eur, t.j. celá suma uplatnenej provízie, - Y. V.: 5,08 Eur, t.j. celá suma uplatnenej provízie, - R. B.: 96,00 Eur, t.j. celá suma uplatnenej provízie, - B. X.: 40,80 Eur, t.j. celá suma uplatnenej provízie, - H. W.: 144,00 Eur, t.j. celá suma uplatnenej provízie, - W. U.: 54,- Eur ( so žalobcom uplatnenej provízie 72,- Eur), - Y. T.: 480,- Eur, t.j. celá suma uplatnenej provízie. V sume 1.126,16 Eur je zahrnutá aj provízia vo výške 15,49 Eur - Q. T., ktorá nebola predmetom žaloby a suma 144,- Eur. Oproti tabuľke vypracovanej žalobcom žalovaný neuznal provízie z nasledovných poistných zmlúv: - č. 7010027281 (W. Š.) v sume 7,48 Eur, - č. 6110000159 (T. W.) v sume 26,40 Eur, - č. 6101071635 (Y. W.) v sume 23,54 Eur, - č. 6101179441 (B. L.) žalobcom uplatnený vo výške 22,10 Eur, žalovaný dodatočne uznal nárok na províziu vo výške 21,18 Eur ako 10% z poistného 211,77 Eur, - č. 1360012181 (J. Y.) v sume 84,- Eur, - č. 1360013073 (R. W.) v sume 60,- Eur, - č. 1370002282 (X. S.) v sume 6,54 Eur, - č. 1360013034 (W. U.) v sume 72,- Eur, ale len vo výške 54,- Eur, žalobca na pojednávaní dňa 26.10.2017 na základe podkladov uznal, že odmena mu už bola vyplatená. - č. 7000011006 (J. P.) v sume 4,95 Eur, žalovaný tento nárok v priebehu dokazovania dodatočne uznal, - č. 8010000000 (Sentrans) v sume 66,18 Eur, žalovaný z predložených listinných dokladov zistil, že by malo ísť o poistnú zmluvu č. 8005001598 a uplatnený nárok na províziu dodatočne uznal. Na základe vykonaného dokazovania žalovaný dodatočne uznal nárok žalobcu na províziu vo výške 21,18 Eur z poistnej zmluvy 6101179441 (L.), 4,95 Eur z poistnej zmluvy 7000011006 (P.), 66,18 Eur z poistnej zmluvy 8005001598 a súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca má nárok na províziu vo výške 7,48 Eur z poistnej zmluvy 7010027281 (Š.), 26,40 Eur z poistnej zmluvy č. 6110000159 (W.) a 23,54 Eur z poistnej zmluvy 6101071635 (W.), nakoľko v uvedených prípadoch bolo poistné zaplatené a poukázal na Interný predpis č. 2014/04 PP LI 3. časť bod 6.1, podľa ktorého nárok na províziu vzniká iba v prípade úhrady („za predpokladu, že bolo poistné zaplatené a spárované“). 12. Súd prvej inštancie prvým výrokom zastavil konanie v časti o zaplatenie istiny 149,73 Eur vrátane úroku z omeškania vzhľadom na späťvzatie žaloby v tejto časti žalobcom z dôvodu, že žalovaný uhradil žalobcovi túto neprávoplatne priznanú rozsudkom č. k. 25Cb/291/2016-403 zo dňa 23.11.2017, tiež konanie zastavil v časti o zaplatenie 6,54 Eur ako nároku vo vzťahu k X. S., v ktorej časti žalobca zobral žalobu späť a súčasne žalovaný so späťvzatím žaloby v týchto častiach súhlasil. Konanie nezastavil pre nesúhlas žalovaného v časti úroku z omeškania z dôvodu opätovného nezákonného započítania zo strany žalobcu (zaplatená suma 176,67 Eur = 149,73 Eur + 26,94 Eur úrok z omeškania, pozn. odvolacieho súdu). 13. Vo vzťahu k nárokom žalobcu na nevyplatené provízie súd prvej inštancie mal za preukázané, že z uplatnenej sumy nevyplatených provízií 1.272,78 Eur žalobca zobral žalobu späť v časti istiny 6,54 Eur. Žalovaný uhradil dňa 15.12.2017 sumu 149,73 Eur, uznal sumu 1.126,16 Eur, z ktorej po započítaní svojich nárokov vyplatil dňa 14.12.2016 žalobcovi 653,35 Eur. Súd prvej inštancie vyhodnotil ako nepreukázanú existenciu pohľadávky žalovaného na zápornú províziu (storno províziu) 323,48 Eur, zálohu 55,88 Eur a preplatok na príspevku na kafetériu za dôvodný posúdil len vo výške 2,09 Eur (nie 93,76 Eur). Žalobca na pojednávaní dňa 26.10.2017 uznal, že provízia z poistnej zmluvy č. 1360013034 (U.) mu už bola vyplatená, teda z pôvodne uplatnenej sumy 72,- Eur žalovaný uznal čiastku 54,- Eur (v rámci sumy 1.126,16 Eur) a na rozdiel vo výške 18,- Eur nemá žalobca nárok. Pokiaľ ide o províziu v súvislosti s poistnými zmluvami č. 1360012181 (Y.) a č. 1360013073 (W.), súd prvej inštancie uviedol, že provízia bola súčasťou rozpisu provízií na november 2016 v rámci prvých 4 riadkov vyúčtovania (v čiastke 144,- Eur ako súhrn súm v prvých 4 riadkoch vyúčtovania, č. l. 191), žalobca nepreukázal, že mu provízia vyplatená nebola. Žalobcom uplatnený nárok vo výške 22,10 Eur zo zmluvy

č. 6101179441 (B. L.) žalovaný dodatočne uznal vo výške 21,18 Eur ako 10% z poistného 211,77 Eur, dôvodnosť rozdielu v sume 0,92 Eur žalobca nepreukázal. Súd prvej inštancie preto z uplatnenej sumy nevyplatených provízií 1.272,78 Eur po odrátaní žalovaným vykonaných úhrad vo výške 653,35 Eur a 149,73 Eur, odpočítaní sumy 6,54 Eur (späťvzatie), sumy 2,09 Eur ako preplatku na kafetérii, sumy 18,- Eur (zmluva č. 1360013034 U.), na ktorú nevznikol žalobcovi nárok, sumy 144,- Eur, ktorá mu už bola vyplatená a sumy 0,92 Eur, ktorej dôvodnosť žalobca nepreukázal (zmluva č. 6101179441 B. L.) a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 298,15 Eur, nad uvedenú sumu žalobu zamietol. Rovnako zamietol nárok žalobcu vo výške 95,24 Eur ako hodnotu neoprávnene strhnutej provízie, pretože žalobca oprávnenosť nároku nepreukázal. 14. Súd prvej inštancie ako nepreukázaný posúdil nárok žalovaného na vrátenie storno provízie z poistnej zmluvy VARIO č. 1360012384 vo výške 108,06 Eur podľa IP č. 2015/02 PP LI 2. časť, odd. 2 bod 8 uplatnený na započítanie. Rovnako sa nestotožnil so započítaním časti úhrady žalovaného 48,88 Eur (z úhrady 635,35 Eur) žalobcom na ním vyčíslený úrok z omeškania s odôvodnením, že žalovaný neuviedol, ktoré záväzky úhradou sumy plní, nakoľko žalovaný čiastočnú úhradu 653,35 Eur uskutočnil v čase, keď žalobca uplatňoval províziu jednou sumou bez vyčísleného úroku z omeškania (december 2016). Keďže žalovaný nárok žalobcu na benefity vo výške 1.160,- Eur a náhradu za cenu zájazdu vo výške 1.546,- Eur neuznával, je zrejmé, že platil ním sčasti uznanú pohľadávku titulom provízií. 15. O úroku z omeškania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka účinného od 15.01.2009, čl. I § 3 ods. 1 Nariadenia vlády 586/2008 Z.z. Pri určení začiatku omeškania vychádzal z kogentných ustanovení § 660 ods. 2 až 4 Obchodného zákonníka. V Zmluve o obchodnom zastúpení mali zmluvné strany upravenú splatnosť provízie v čl. V bod. 3 Zmluvy tak, že provízia je splatná do 20. dňa nasledujúceho mesiaca od pripísania poistného na účet zastúpeného a jeho spárovania s príslušným predpisom poistného stanoveného zastúpením, ako aj v Províznom poriadku podľa jednotlivých produktov. Pri stanovení začiatku omeškania vychádzal z rozpisu províznych predpisov (č. l. 191), ktorý uvádzal splatnosti jednotlivých provízií a z návrhu na zmenu žaloby (č. l. 200), kedy súd z dôvodov vyššie v odôvodnení rozsudku uvedených započítal platbu žalovaného zo dňa 14.12.2016 na úhradu nárokov pod položkou 1 až 8 v celosti a zostatok vo výške 205,19 Eur na úhradu časti položky č. 9 (U., T.). Keďže nároky uvedené v bode II návrhu na zmenu žaloby boli žalovaným zaplatené, resp. späťvzaté, je zrejmé, že žalovaný sa dostal do omeškania s úhradou zostatku pod položkou č. 9 splatným 20.6.2016, preto súd prvej inštancie ustálil začiatok omeškania deň nasledujúci po dni splatnosti, t. j. deň 21.6.2016. 16. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu strán vo veci. Žalobca žalobou žiadal priznať istinu 3.996,91 Eur, úspech mal v sume 447,88 Eur (ako súčet sumy 149,73 Eur a sumy 298,15 Eur), v percentuálnom vyjadrení 11%, zároveň 89% jeho neúspech, čo predstavuje celkový úspech žalovaného 78% (89% - 11%), preto priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 78%. Súd prvej inštancie k rozhodnutiu o trovách uviedol, že je pravdou, že v priebehu konania žalovaný uhradil provízie vo výške 653,35 Eur dňa 14.12.2016, avšak žalobca nezobral v tejto časti žalobu späť, preto nemohol posudzovať túto čiastočnú úhradu v intenciách ustanovenia § 256 CSP a rozhodnúť o povinnosti strany, ktorá by zavinila čiastočné zastavenie konania nahradiť trovy protistrane. Žalobca zobral žalobu späť iba ohľadne sumy 149,73 Eur a sumy 6,54 Eur. 17. Nárok žalobcu na zaplatenie paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 360,- Eur (9 x 40,- Eur) súd prvej inštancie posúdil podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s § 2 Nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z. a žalobcovi priznal len náhradu vo výške 40,- Eur. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že paušálna náhrada v tejto výške je spojená s uplatnením pohľadávky, v danom prípade bola pohľadávka pozostávajúca z viacerých nárokov uplatnená jednou žalobou, preto bol toho názoru, že paušálna náhrada vo výške 40,- Eur sa viaže k uplatneniu pohľadávky, t.j. procesnému úkonu podania žaloby, nie ku každej neuhradenej faktúre, resp. ku každému uplatnenému nároku. 18. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca, a to proti výroku o zamietnutí zvyšku žaloby a výroku o trovách konania z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, keď podľa žalobcu súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, keď podľa žalobcu rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca v úvode odvolania sumárne uvádza, že si žalobou uplatnil nárok pozostávajúci z troch položiek, a to nároku na

benefity v celkovej výške 1.060,- Eur, náhrady za zrušenú účasť na zájazde v USA v sume 1.546,- Eur a nárok na vyplatenie základnej provízie v celkovej výške 1.368,02 Eur. Žalobca poukazuje na to, že prvý rozsudok vo veci samej bol odvolacím súdom zrušený v celom rozsahu ako arbitrárny, vynesený bez relevantného dokazovania a náležitého zdôvodnenia. 19. Vo vzťahu k posúdeniu nároku na základné provízie žalobca namieta, že pre zvolený komplikovaný spôsob sumarizácie mu súd prvej inštancie priznal nárok v nižšej sume ako bolo dôvodné, a to 298,15 Eur, hoci správne má byť 539,69 Eur. Žalobca poukazuje na podanie zo dňa 09.09.2020, ktorým zosumarizoval nárok podľa jednotlivých položiek provízií, ktorých vyplatenie si uplatňoval žalobou a pripustenou zmenou žaloby. Podľa žalobcu bolo ustálené, že nárok sa dôvodne týkal nasledovných splatných mesačných provízií: - splatná 20.10.2015 v sume 30,99 Eur (klienti Y. V., J. V., Q. T.Á., Q. W.), - splatná 20.11.2015 v sume 93,41 Eur (X. G., L. Z., L. W., X. S.), - splatná 20.12.2015 v sume 19,18 Eur (GEDOS, s.r.o., Y. O.), - splatná 20.01.2016 v sume 5,09 Eur (Q. J.), - splatná 20.02.2016 v sume 18,69 Eur (Q. Š.), - splatná 20.03.2016 v sume 96,- Eur (R. B.), - splatná 20.04.2016 v sume 40,80 Eur (B. X.), - splatná 20.05.2016 v sume 144,- Eur (H. W.), - splatná 20.06.2016 v sume 534,- Eur (W. U., Y. T.), - splatná 20.04.2015 v sume 23,54 Eur (Y. W.), - splatná 20.05.2015 v sume 13,20 Eur (T. W.), - splatná 20.08.2015 v sume 13,20 Eur (T. W.), - splatná 20.09.2015 v sume 22,10 Eur (B. L.), - splatná 20.10.2015 v sume 73,66 Eur (Sentrans, s.r.o., W. Š.), - splatná 20.02.2016 v sume 84,- Eur (Daniel Jursa), - splatná 20.04.2016 v sume 6,54 Eur (X. S. PZ 1370002282), vo veci tohto nároku bola žaloba vzatá späť, - splatná 20.06.2016 v sume 78,- Eur (W. U., R. W.), - splatná 20.11.2016 v sume 4,95 Eur (J. P.). Žalobca uvádza, že po podaní žaloby žalovaný predložil Vyúčtovanie provízií a vykonal čiastočnú úhradu v sume 635,35 Eur dňa 14.12.2016 (ide o vyúčtovanie provízií za obdobie od 01.11.2016 do 31.11.2016, o ktorom žalovaný vyhlásil, že ide o celkové vyúčtovanie nároku za obdobie po ukončení zmluvy vyhotovené 07.12.2016), žalobca v nadväznosti na vyúčtovanie provízií vykonal rekapituláciu a konkrétne uviedol, na úhradu ktorých položiek započítal prijatú platbu, vrátane započítania úroku z omeškania, na ktorý si žalobca v priebehu konania uplatnil nárok listom zo dňa 28.06.2017. Z vyúčtovania provízií podľa žalobcu nebolo možné zistiť, ktoré položky provízií boli poukázanými platbami uhradené. Podľa žalobcu bol žalovaný povinný mesačne nárok na provízie vyúčtovať a poukázať na účet žalobcu, súd prvej inštancie sa nezaoberal otázkou, kto mal povinnosť vyúčtovať (a aj vyplatiť) provízie, hoci je kľúčová. Žalobca namieta, že žiadal súd, aby žalovanému uložil edičnú povinnosť predložiť súdu kompletné vyúčtovanie nároku na provízie za rozhodné obdobie, čo súd prvej inštancie neakceptoval, akceptoval zavádzajúce tvrdenie žalovaného, že jeho informačný systém neumožňuje spätné vyhotovenie vyúčtovania, súd sám sťažil vecné posudzovanie nároku, keď zvolil komplikovaný vlastný spôsob rekapitulácie nárokov na provízie. Žalobca ďalej namieta, že súd prvej inštancie nevyvodil žiadne závery zo zavádzajúcej svedeckej výpovede Y. X., ktorá viedla agendu provízií, ktorá tvrdila, že provízny systém žalovaného neumožňuje generovať provízie po skončení zmluvnej spolupráce s klientom a najmä sa odmietla vyjadriť, či vyúčtovanie provízií zo dňa 07.12.2016 je úplné. 20. Žalobca v odvolaní uvádza, že rekapituloval nárok nasledovne: žalobou uplatnil nárok na zaplatenie provízií v sume spolu 1.368,02 Eur, z rekapitulácie nárokov súdom v bodoch 39 až 48 napadnutého rozsudku súd dospel k záveru, že: - žalovaný v konaní uznal nárok na provízie: 1.126,16 Eur vo vyúčtovaní z 07.12.2016 a dodatočne nárok z poistných zmlúv: 21,18 Eur (L. 6101179441), 4,95 Eur (P. 7000011006), 66,18 Eur (8005001598), -súd prvej inštancie (v bode 42 rozsudku) uznal aj nárok na províziu: 7,48 Eur (Š. 7010027281), 26,40 Eur (W. 6110000159), 23,54 Eur (W. 610107635), teda spolu (1.126,16 + 149,73) = 1.275,89 Eur, súd prvej inštancie uvádza súčet 1.272,78 Eur.

21. Žalobca namieta záver súdu prvej inštancie o nepreukázaní nároku na provízie v prípadoch položiek 84,- Eur (Y. č. 1360012181, pol. 15) a 60,- Eur (W.H.J. č. 1360013073, pol. 17), nakoľko ho súd prvej inštancie zaťažil dokazovaním negatívnej skutočnosti, že mu provízia nebola vyplatená. Žalobca považuje záver súdu prvej inštancie, že tieto provízie neboli zahrnuté v sume 144,- Eur, ktorá bola súčasťou vyúčtovania zo dňa 07.12.2016, sám žalobca prijaté platby nikdy s províziami v prípadoch Y., W.H.J. nespároval. Žalobca považuje za nesporné, že v uvedených prípadoch mu nárok na provízii v sume 144,- Eur vznikol a táto vyplatená nebola, celkovo teda bol v konaní uznaný a preukázaný nárok na provízie (1.275,89+144,-) v sume 1.419,89 Eur. Z položiek žalovaného mu na započítanie súd prvej inštancie uznal preplatok na kafetériu 2,09 Eur. Od sumy 1.419,89 Eur treba odpočítať sumu 6,54 Eur ako províziu S., kde žalobu vzal späť a sumu 15,49 Eur (provízia, na ktorú nevznikol nárok Q. T.), k úhrade by ostalo podľa žalobcu 1.397,85 Eur (správny výpočet 1.419,89-2,09-15,49-6,54 = 1.395,77 Eur, pozn. odvolacieho súdu). Žalobca na úhradu uznaného dlhu poukázal 653,35 Eur dňa 14.12.2016 a sumu 176,67 Eur dňa 15.12.2017 (takto by bol zbytok 565,75 Eur počítajúc od 1.395,77 Eur, pozn. odvolacieho súdu), zápočet v podaní zo dňa 28.06.2017 súdu preukázal, pričom tiež sumu 48,- Eur započítal na úrok z omeškania (na príslušenstvo), ktorý si voči žalovanému podaním osobitne mimo žaloby riadne uplatnil a započítal, nakoľko žalovaný neurčil, ktoré záväzky plní. Po zápočte prijatých platieb 653,35 Eur a 176,67 Eur zostali z preukázaného nároku neuhradené provízie pod položkami: č. 9 U. zostatok 377,69 Eur, č. 15 Y. zostatok 84,- Eur a č. 17 W.H.J. zostatok 78,- Eur, správne mal súd podľa žalobcu priznať 539,69 Eur (Y., W.H.J.Á., viď bod 16). 22. Žalobca ďalej namieta nesprávnosť záverov aj vo vzťahu k nároku na príslušenstvo, keď nezohľadnil, že vymáhané provízie predstavujú samostatné pohľadávky so samostatným dátumom splatnosti a ustálil pre dlžné pohľadávky (ako celok) začiatok omeškania 21.06.20216, nerešpektujúc skoršie termíny splatnosti dlžných pohľadávok vyplývajúce z dôkazov. Jediný použiteľný dôkaz, o ktorý súd mohol oprieť konštatovanie, ktoré provízie boli aj skutočne uhradené, sú započítacie úkony žalobcu, na ich podklade mal súd prvej inštancie vniesť do nárokov na provízie a ich úhrady potrebný systém a prehľad, tieto však nezohľadnil, preto žalobca považuje napadnuté rozhodnutie vecne aj právne za chybné. 23. Žalobca namieta zamietnutie nároku na vyplatenie benefitov, poukazuje na podanie zo dňa 10.11.2020, kde pripojenými dokladmi doložil dôvodnosť uplatnených nárokov podľa jednotlivých titulov a zdôrazňuje, že interné predpisy žalovaného upravujú priznávanie benefitov ako súčasť dojednaných zmluvných podmienok, kde po ich splnení vzniká nárok. Žalobca namieta, že súd prvej inštancie sa zameral na prevzatie argumentácie žalovaného, ktorá presadzovala nenárokovateľnosť benefitov, nevzal do úvahy, že nárok na benefity je uplatňovaný aj za obdobie, kedy žalobca nebol vo výpovedi, bol aktívny až do zániku zmluvy. Žalobca vyčíta súdu prvej inštancie, že nevyvodil žiadny záver z emailovej komunikácie žalobcu s J. Y., ktorý z titulu pracovnej pozície u žalovaného žalobcovi potvrdil, že budú voči nemu dodržané všetky náležitosti v zmysle zmluvy, zamietnutie nároku podložil iba účelovými tvrdeniami svedka Y. a emailovou komunikáciou žalovaného, ktorá zavádzajúcim spôsobom nároky spochybňovala, bez toho aby nárok starostlivo posúdil a vyhodnotil podľa obsahu interných smerníc. Pokiaľ ide o príspevok na kafetériu 100,- Eur mesačne, žalobca preukázal, že dohoda v tomto smere bola reálne plnená až do doby, keď sa žalovaný rozhodol ju neplniť. Súd prvej inštancie ako argumentáciu použil fingované potvrdenie o väzbe nároku na kafetériu na dosiahnutú produkciu vyhotovenú účelovo dodatočne, hoci údajný preplatok 93,76 Eur neskôr ako procesnú obranu pri započítaní neuznal. Žalobca za absurdný považuje argument, že benefity resp. ich časť bola určená pre klientov žalobcu. Nárok na benefity sa posudzuje vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, ich príjemcom je žalobca a benefity mal dostať v čase, keď tieto mohol poskytnúť klientom. S otázkou peňažnej náhrady za protiprávne neposkytnuté benefity sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal a s tvrdeniami žalobcu sa v rozsudku nevysporiadal. 24. Žalobca považuje za nesprávne napadnuté rozhodnutie vo vzťahu k nároku na peňažnú náhradu za zmarenú účasť na zájazde do New Yorku, má za to, že súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal s tvrdeniami žalobcu, zúžil sa na opakovanie obrany žalovaného o kúpe kufra. Podľa žalobcu neobstojí argument o nenárokovateľnosti účasti na zájazde. Je nesporné, že na základe pracovných výsledkov žalovaný potvrdil žalobcovi účasť na konkrétnom termíne zájazdu a dal mu organizačné pokyny k nástupu. Z uvedeného rozhodnutia žalovaného žalobcovi vznikol právny nárok. Potvrdená účasť na zájazde prestavuje majetkovú hodnotu, ktorí žalobca nadobudol. Žalovaný nepreukázal žiadny relevantný zákonný dôvod na jednostranné odňatie majetkovej hodnoty, ktorú priznaná účasť na zájazde predstavuje. Postup žalovaného bol nepochybne nezákonný, tvrdenie súdu o neprofesionálnom postupe

nezákonnosť nevylučuje a žalobcovi postupom žalovaného vznikla majetková (aj morálna) ujma. Postup žalovaného preto napĺňa znaky konania v rozpore s dobrými mravmi. 25. Žalobca považuje za nesprávny aj výrok, ktorým súd prvej inštancie priznal úroky z omeškania, v žalobe sa spoločne uplatňuje nárok na zaplatenie viacerých samostatných pohľadávok, z ktorých každá má vlastný termín splatnosti, od ktorého treba posudzovať rozsah omeškania. Spoločné uplatnenie pohľadávok v žalobe nevytvára jednu pohľadávku. Z rovnakých dôvodov je chybné aj rozhodnutie o náhrade nákladov spojených s uplatnením pohľadávok. V žalobe bolo spoločne uplatnených viacero pohľadávok, a to aj z dôvodu procesnej hospodárnosti. Výklad uplatnený súdom prvej inštancie by viedol k tomu, že pre každú pohľadávku je potrebné podať samostatnú žalobu. Žalobca považuje za chybný aj výrok o náhrade trov. 26. Žalobca napokon namieta, že súd prvej inštancie nezohľadnil, že celý nárok na provízie bol uplatnený dôvodne, žalovaný sumu 829,67 Eur na úhradu provízií zaplatil v priebehu konania (po podaní žaloby) a žalobca súdu prvej inštancie navrhol, aby v tejto časti pre odpadnutie predmetu sporu konanie zastavil. Aby sa predišlo pochybnostiam, žalobca žalobu v časti o zaplatenie sumy 829,67 Eur (zodpovedajúcej už vykonanej úhrade provízií) berie späť a v tejto časti žiada konanie zastaviť. V odvolacom konaní sa domáha zaplatenia: nároku na provízie 539,69 Eur, nároku na benefity 1.368,02 Eur a náhrady za zájazd 1.546,- Eur, spolu 3.145,69 Eur spolu s úrokom z omeškania s uplatnením pohľadávok a odvolacím návrhom navrhuje, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že uloží žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 3.145,69 Eur spolu s úrokom z omeškania 8% ročne z istiny: 377,69 Eur od 21.06.2016 do zaplatenia, 84,- Eur od 21.02.2016 do zaplatenia, 78,- Eur od 21.06.2016 do zaplatenia, 1.060,- Eur od 01.09.2015 do zaplatenia, 1.564,- Eur od 12.05.2015 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávok vo výške spolu 360,- Eur, všetko do 3 dní od právoplatnosti konania. Vo zvyšku súd konanie zastaví a rozhodne o povinnosti žalovaného žalobcovi nahradiť trovy prvostupňového konania v rozsahu určenom odvolacím súdom podľa miery úspechu v spore a trovy odvolacieho konania v rozsahu určenom odvolacím súdom. 27. Po podaní odvolania žalobca doručil súdu podanie zo dňa 20.10.2021, v ktorom uviedol, že dňa 24.08.2021 žalovaný uhradil na účet žalobcu sumu 461,50 Eur (v skutočnosti uhradil 461,59 Eur podľa bankového výpisu v prílohe podania žalobcu, č.l. 683, pozn. odvolacieho súdu), ktorá zodpovedá plneniu podľa napadnutého rozsudku v časti, v ktorej súd prvej inštancie žalobe vyhovel. Žalobca uviedol, že z uvedeného dôvodu berie späť žalobu v časti istiny 298,15 Eur, úroku z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 298,15 Eur od 21.06.2016 do 24.08.2021 a paušálnej náhrady vo výške 40,- Eur. Uviedol, že zastavenie konania zavinil žalovaný a „upravil“ žalobu tak, že navrhuje, aby v merite odvolací súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.847,54 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 79,54 Eur od 21.06.2016 do zaplatenia, zo sumy 84,- Eur od 21.02.2016 do zaplatenia, zo sumy 78,- Eur od 21.06.2016 do zaplatenia, zo sumy 1.060,- Eur od 01.09.2015 do zaplatenia a zo sumy 1.546,- Eur od 12.05.2015 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatním pohľadávky vo výške 320,- Eur. O trovách konania navrhuje rozhodnúť podľa miery úspechu v spore a žalovanému uložiť náhradu trov odvolacieho konania žalobcu v rozsahu určenom odvolacím súdom. 28. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia 3.996,91 Eur titulom nárokov zo zmluvy o obchodnom zastúpení, a to údajného nároku na benefity vo výške 1.060,- Eur, na kompenzáciu zrušenej účasti na zájazde do USA vo výške 1.546,- Eur, tieto nároky žalovaný neuznáva vôbec; a nároku na vyplatenie základnej provízie za sprostredkované poistné zmluvy v celkovej výške 1.368,02 Eur, v prípade ktorých žalovaný pred rozhodnutím vo veci samej uznal a vyplatil alebo voči vzájomným nárokom započítal provízie v celkovej výške 1.126,16 Eur, vo zvyšku nárok popiera. Spornou a nevyplatenou tak ostala zvyšná časť uplatnených nárokov žalobcu na vyplatenie základnej provízie vo výške 241,86 Eur, z tejto čiastky, ktorá ostala v konaní sporná a neuhradená/nezapočítaná, súd prvej inštancie žalobcovi priznal pôvodným medzičasom zrušeným rozsudkom 149,73 Eur s príslušenstvom, vo zvyšku žalobu pôvodne zamietol. Žalovaný žalobcovi prisúdenú čiastku 149,73 Eur spolu s napadnutým príslušenstvom uhradil. Po zrušení celého pôvodného rozsudku súdu prvej inštancie odvolacím súdom, vrátane výroku o prisúdení 149,73 Eur s príslušenstvom, ktorý nebol napadnutý odvolaním, žalobca naďalej požadoval zaplatenie nárokov na benefity a náhrady za zájazd a zostávajúcu časť nároku na provízie, ktorých výšku z podaní žalobcu, vrátane predmetného odvolania, nikdy pre ich zmätočnosť nebolo možné jasne identifikovať čo do výšky. Súd prvej inštancie pri opätovnom prejednaní veci dospel z vykonaných dôkazov k takému ustáleniu

skutkového stavu ohľadne nároku na provízie, že žalobca preukázal nárok na nezaplatený zostatok z neho vo výške 298,15 Eur, tento mu spolu s príslušenstvom priznal, v časti 149,73 Eur s príslušenstvom konanie na základe späťvzatia žaloby v tejto časti zastavil. Žalovaný žalobcovi novo prisúdenú čiastku 298,15 Eur spolu s príslušenstvom medzičasom uhradil. 29. Odvolanie žalobcu žalovaný považuje za nedôvodné. K nároku na benefity vo výške 1.060,- Eur žalovaný uvádza, že v zmysle interných smerníc žalovaného žalobcovi vznikol nárok na plnenie, ktorý mu kompetentní zástupcovia žalovaného mali potvrdiť v celom rozsahu, čo však v konaní nepreukázal. Benefity, za ktorých neposkytnutie žalobca požadoval peňažné plnenie, mu buď boli riadne poskytnuté alebo neposkytnutím mu nevznikla ujma, nakoľko tieto mal poskytovať klientom žalovaného, čo na svoje vlastné náklady aj tak nerobil. Naviac platí, že benefity boli plnenia vecného charakteru pri plnení zmluvy; žalobca sa však domáha nároku peňažného, na ktorý podľa zmluvy nárok nemá. K nároku na kompenzáciu zrušenej účasti na zájazde do USA vo výške 1.546,- Eur platí, že prípadná účasť na zájazde sa riadila jasným znením interného predpisu (č. 1024/30 IS TA) s tým, že v zmysle tohto predpisu bola účasť naozaj nenárokovateľná. Žalovaný bol oprávnený rozhodnúť o výbere žalobcu na zájazd a bez ďalšieho tento výber zmeniť a účasť žalobcu zrušiť. Rovnako platí, že účasť na (mimochodom pracovnom) zájazde bolo plnenie vecného charakteru, žalobca sa domáha nároku peňažného, na ktorý podľa zmluvy o obchodnom zastúpení a ani podľa príslušného interného predpisu žiaden nárok nemá. Ohľadom nárokov žalobcu na vyplatenie základnej provízie súd prvej inštancie vykonal všetky relevantné dôkazy, posúdil tvrdenia sporových strán a s týmito sa v napadnutom rozsudku riadne a podrobne vysporiadal v odôvodnení. I keď žalovaný s jeho záverom nesúhlasí, rešpektuje ho a splnil ho bez toho, aby v neúspešnej časti svojej obrany podal odvolanie. 30. Žalobca k vyjadreniu žalovaného k odvolaniu doručil odvolaciu repliku zo dňa 04.11.2021, odvolací súd konštatuje, že čo do obsahu neobsahuje inú rozdielnu argumentáciu, ako bola obsahom jeho odvolania. 31. Žalovaný v odvolacej duplike zopakoval, že voči žiadnemu z výrokov pôvodného medzičasom zrušeného rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie nepodal a žalobcovi prisúdenú čiastku 149,73 Eur s príslušenstvom uhradil. Po zrušení celého pôvodného rozsudku odvolacím súdom, vrátane výroku o prisúdení 149,73 Eur s príslušenstvom, ktorý nebol napadnutý odvolaním, súd prvej inštancie rozhodol opätovne napadnutým rozsudkom a voči žiadnemu z výrokov tohto rozsudku žalovaný odvolanie nepodal a žalobcovi novo prisúdenú čiastku v časti rozsudku, v ktorej mu ukladal povinnosť plniť 298,15 Eur s 8% úrokom z omeškania ročne od 21.6.2016 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojenú s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur 24.8.2021 celú dobrovoľne splnil. Žalovaný zdôrazňuje, že žalobca odvolaním napadol rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch, ktorými súd vo zvyšku žalobu zamieta a ukladá, že žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 78%. Po podaní odvolania žalobca podaním zo dňa 20.10.2021 zobral svoj návrh späť v časti, v ktorej súd prvej inštancie meritórne rozhodol a uložil žalovanému povinnosť plniť, hoci nikto túto časť rozsudku nenapadol odvolaním a žalovaný uloženú povinnosť dobrovoľne splnil v celom rozsahu. Žalovaný má za to, že časť rozsudku pod II. (druhý výrok pozn. odvolacieho súdu) nadobudla márnym uplynutím lehoty na podanie odvolania obom účastníkom právoplatnosť a žalobu tak v tejto časti už nemožno vziať späť a ani konanie zastaviť, čo už žalovaný súdu uviedol v podaní zo 7.2.2022. Vo vzťahu k nárokom na benefity a náhradu za účasť na zájazde žalovaný v odvolacej duplike zotrval na argumentácii, ktorá bola obsahom vyjadrenia k odvolaniu. V prípade nároku na provízie, medzi účastníkmi nie je spor, že nárok na vyplatenie základných provízií žalobcovi vyplýva z uzavretej obchodnej zmluvy, spor je však o výške týchto provízií. Žalovaný opakovane uvádza, že nárok na provízie je povinný preukázať žalobca; ak sprostredkoval poistenie, musí sám vedieť, s kým, kedy a aké bolo upísané poistné a musí ako finančný sprostredkovateľ vedieť súdu preukázať s poukazom na tieto skutkové okolnosti a príslušný provízny predpis, aký je jeho nárok na prípadne nevyplatené provízie. Súd prvej inštancie postupoval podľa žalobcu pri dokazovaní správne, pretože edičnú povinnosť je účastníkovi možné uložiť len ak existuje listina, ktorú by mal do konania vydať, pravidelné mesačné vyúčtovania provízií neexistujú a súd takúto povinnosť nemôže uložiť, ibaže by šlo zo zmluvy o obchodnom zastúpení vyplývajúci nárok, ktorého by sa žalobca ako prípadného plnenia zo zmluvy domáhal príslušným petitom. Vyúčtovanie provízií, jediné, ktoré existuje, žalovaný súdu riadne predložil, v ňom uvedené provízie uznal a žalobcovi zaplatil dobrovoľne. Rovnako zaplatil aj čiastky, o ktoré podľa súdu prevyšovali zaplatenú výšku provízií, a to z dôvodu, že súd prvej inštancie neuznal niektoré na zápočet namietané čiastky. Žalobca nebol v konaní schopný sám preukázať nič, hoci ho ako v spore útočiacu stranu zaťažuje dôkazné bremeno.

32. Žalobca k odvolacej duplike žalovaného doručil bez výzvy súdu vyjadrenie, odvolací súd konštatuje, že jeho obsahom je argumentácia zhodná s obsahom doterajších podaní. Žalobca zdôraznil, že uzavretá obchodná zmluva zaväzovala žalovaného vyhotoviť mesačné vyúčtovanie provízií a vykonať ich výplatu a žalobcovi vo vzťahu k výplate provízií zmluva žiadnu povinnosť neukladala. K sporu prišlo z dôvodu, že žalovaný odmietal predložiť vyúčtovania provízií a vykonať úhrady. Zaplatenie podstatnej časti žalovaných provízií až po podaní žaloby potvrdzuje dôvodnosť podanej žaloby a to, že zastavenie konania procesne zavinil žalovaný. 33. Odvolací súd vyzval žalobcu na odstránenie vád nezrozumiteľného podania v časti odvolania, kde vzal žalobu späť v odvolacom konaní čo do sumy 829,67 Eur, a to, aby zrozumiteľne súdu uviedol, čoho sa v odvolacom konaní domáha, t. j. správne vyčíslil nárok čo do dôvodu a výšky a najmä špecifikoval nároky (čo do dôvodu a výšky), z ktorých pozostáva suma 829,67 Eur, v ktorej berie žalobu v odvolacom konaní späť. K späťvzatiu žaloby v časti o zaplatenie 829,67 Eur prišlo po tom, čo v merite rozhodol súd prvej inštancie, ale jeho rozhodnutie nie je dosiaľ právoplatné v rozsahu napadnutom odvolaním. S poukazom na obsah podania a obsah súdneho spisu je zrejmé, že žalobca berie späť žalobu po podaní odvolania čo do sumy 829,67 Eur a trvá na žalobe čo do istiny vo výške 3.145,69 Eur, ktorá suma má pozostávať z nároku na provízie vo výške 539,69 Eur, nároku na benefity 1.368,02 Eur a náhrady za zájazd 1.546,- Eur, ktorých numerický súčet však nepredstavuje istinu 3.145,69 Eur. Odvolací súd tiež zistil, že súčet späťvzatej istiny 829,67 Eur, sumy istiny, v ktorej bolo konanie už právoplatne zastavené (149,73 Eur a 6,54 Eur) a istiny, na ktorej žalobca trvá, nezodpovedá sume v konaní pôvodne žalovanej istiny 3.996,91 Eur (predmetu konania). 34. Žalobca na výzvu odvolacieho súdu podaním zo dňa 7.7.2024 doručeným 9.7.2024 uviedol, že uznáva, že v jeho podaní došlo k nepresnostiam, avšak považuje to za priamy dôsledok vyvolaný postupom súdu prvej inštancie, keď odmietol návrh žalobcu, aby zaviazal edičnou povinnosťou žalovaného vyúčtovanie korektnou formou predložiť. Žalobca uviedol, že si podanou žalobou uplatnil nárok na provízie spolu 1.368,02 Eur, v konaní bol ustálený jeho nárok v sume 1.419,89 Eur, čo však prevyšuje žalobu, preto je potrebné vychádzať zo sumy 1.368,02 Eur, od ktorej treba odpočítať súdom uznaný preplatok za kafetériu 2,09 Eur, províziu 6,54 Eur (S.), ktorú zobral žalobca späť a províziu 15,49 Eur (Q. T.), ktorý nárok nevznikol, nárok žalobcu by bol 1.343,90 Eur. Žalovaný uhradil po podaní žaloby sumu 653,35 Eur dňa 14.12.2016 a sumu 176,67 Eur dňa 15.12.2027, t.j. spolu 830,02 Eur. Prijaté platby žalobca započítal tak, že sumu 48,- Eur na úroky z omeškania uplatnené mimo žaloby a sumu 782,02 Eur na konkrétne položky provízie. Žalobca tak uvádza, že mu ostal neuhradený zostatok 561,88 Eur (1.368,02-782,02). Ďalej žalobca uvádza, že z dôvodu, že žalovaný po podaní žaloby v dvoch platbách uhradil 829,67 Eur, zobral v odvolacom konaní žalobu späť v časti o zaplatenie 829,67 Eur (správny súčet sumy 653,35+176,67 je 830,02 Eur, pozn. odvolacieho súdu). Pri čiastočnom späťvzatí však pochybil nezohľadniac sumy 149,- Eur (správne by malo ísť o sumu 149,73 Eur, pozn. odvolacieho súdu) a 6,54 Eur, o ktorých už bolo konanie právoplatne zastavené, preto v časti 155,54 Eur ide o duplicitu pri späťvzatí žaloby (správny súčet uhradených položiek na istine by mal byť 156,27 Eur, pozn. odvolacieho súdu). Žalobca uvádza, že numerický súčet 3 individuálne špecifikovaných nárokov je chybný, chyba súčtu vznikla pri opise položky benefity, keď oproti správnej sume benefitov 1.060,- Eur uplatňovanej v konaní, bola uvedená nesprávna suma 1.368,02 Eur. 35. Odvolací súd s poukazom na citované ustanovenia vyzval žalovaného vzhľadom na časť obsahu podania žalovaného zo dňa 07.07.2024 nadväzujúcu na obsah odvolania, kde vzal v odvolacom konaní žalobu späť v časti o zaplatenie 829,67 Eur, aby sa vyjadril, či so späťvzatím žaloby v označenej časti súhlasí a v prípade nesúhlasu oznámil odvolaciemu súdu dôvody nesúhlasného stanoviska žalovaného. 36. Žalovaný na výzvu odvolacieho súdu oznámil, že pokiaľ odvolací súd späťvzatie žaloby v časti o zaplatenie 829,67 Eur s prísl. posúdi ako späťvzatie v časti žalobcom požadovanej istiny, so späťvzatím súhlasí. Podľa obsahu podaní žalobcu, vrátane jeho ostatného podania, sa však obáva, že prednesy žalobcu stále nie sú súrodé a žalobca berie návrh späť aj v časti, ktorá už nie je predmetom odvolacieho konania, nakoľko bola žalovaným zaplatená na základe pôvodného rozsudku súdu prvej inštancie z 23.11.2017, čo žalobca uznal ešte pred vynesením opätovného (druhého) rozsudku súdu prvej inštancie, kedy v časti istiny 149,73 Eur spolu s prislúchajúcim úrokom a v časti istiny 6,54 Eur zobral žalobu späť prvýkrát podaním z 21.04.2021 a súčasne žalobca opomína, že žalovaný po vyhlásení napadnutého rozsudku titulom súdom priznanej istiny uhradil ďalších 298,15 Eur, stále v časti údajne nevyplatených

provízií a ani v tejto časti preto domnelý nárok žalobcu už nie je predmetom odvolacieho konania, pretože sa žiadna zo sporových strán neodvolala. Zo žalobcom v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku uplatneného nároku na provízie vo výške 1.211,75 Eur (pôvodne žalovaných 1.368,02 Eur po odpočítaní späťvzatých 149,73 Eur a 6,54 Eur) žalovaný uhradil dňa 14.12.2016 z jeho strany nerozporované provízie 653,35 Eur a titulom práve napadnutého rozsudku provízie vo výške 298,15 Eur spolu s príslušenstvom, ako aj paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Správne by tak predmetom odvolacieho konania mala byť v časti žalobcom uplatnených provízií po späťvzatí z pôvodne uplatnených 1.368,02 Eur už len sporná čiastka 260,25 Eur, prípadne ešte menej (ak žalobca naozaj vzal žalobu späť v časti 829,67 Eur a nie 653,35 Eur), určite však nie 539,69 Eur, ako vo svojom ostatnom podaní uvádza žalobca. V prípade uplatnenej istiny titulom benefitov a nároku na zájazd do New Yorku sú sporné celé obe tieto čiastky, nakoľko ich súd prvej inštancie nevzhliadol ako dôvodné, žalobu v tejto časti zamietol a žalobca sa voči tejto časti jeho rozsudku odvolal (numericky suma vychádza ako rozdiel 1.368,02-653,35-6,54-149,73-298,15, pozn. odvolacieho súdu). 37. Podľa § 370 ods. 1 CSP, ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. 38. Podľa § 370 ods. 2 CSP, súd späťvzatie žaloby nepripustí, ak s tým protistrana z vážnych dôvodov nesúhlasí. Ak späťvzatie žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a konanie zastaví. 39. Podľa § 370 ods. 3 CSP, ak je žaloba vzatá späť sčasti, použijú sa ustanovenia predchádzajúcich odsekov primerane. 40. Vzhľadom na doručené čiastočné späťvzatia žaloby, a to v odvolaní (viď. bod 27 odôvodnenia) a v podaní zo dňa 20.10.2021 (viď. bod 28 odôvodnenia) bolo úlohou odvolacieho súdu primárne vyžiadať súhlas žalovaného so späťvzatím žaloby a následne podľa udeleného súhlasu, resp. v prípade nesúhlasu žalovaného s čiastočným späťvzatím žaloby ustáliť predmet meritórneho prieskumu odvolania žalobcu vo zvyšku nároku nedotknutého späťvzatím. Žalobca v odvolaní uviedol, že žalovaný zaplatil v priebehu konania (po podaní žaloby) sumu 829,67 Eur na úhradu provízií a súdu prvej inštancie navrhol, aby v tejto časti pre odpadnutie predmetu sporu konanie zastavil; aby sa predišlo pochybnostiam, žalobu v časti o zaplatenie sumy 829,67 Eur zodpovedajúcej už vykonanej úhrade provízií berie späť a v tejto časti žiada konanie zastaviť. Odvolací súd numerickým výpočtom zistil, že suma zodpovedajúca úhradám žalovaného nezodpovedá sume uvedenej žalobcom (keď žalobca na istinu zaplatil sumu 653,35 Eur + 149,73 Eur = 803,08 Eur). Ani súčet výšky provízií, o ktorých už bolo konanie právoplatne skončené (149,73+298,15+6,54), výšky provízie, v ktorej žalobca uvádza, že berie žalobu späť (829,67) a ktorej zaplatenia sa ešte domáha odvolacím návrhom (377,69+84+78) t. j. 1.823,78 Eur nekorešponduje so žalobou (predmetom konania), teda prevyšuje žalobu v tejto časti uplatneného nároku na zaplatenie provízií (keď žalobca sa z tohto právneho dôvodu v žalobe domáha len zaplatenia sumy 1.368,02 Eur, resp. 1.272,78 Eur nevyplatené provízie a 95,24 Eur neoprávnene strhnutá provízia). 41. V podaní zo dňa 7.7.2024 žalobca na výzvu súdu zase uviedol, že od uplatnenej sumy 1.368,02 Eur treba odpočítať podľa výsledku dokazovania preplatok za kafetériu 2,09 Eur, províziu 6,54 Eur (S.), ktorú zobral žalobca späť a províziu 15,49 Eur (Q. T.), ktorý nárok nevznikol, nárok žalobcu by bol 1.343,90 Eur. Ďalej uviedol, že žalovaný po podaní žaloby a pred rozhodnutím uhradil sumu 830,02 Eur (pozostávajúcu z úhrady zo dňa 14.12.2016 vo výške 653,35 Eur a z úhrady zo dňa 15.12.2017 vo výške 176,67 Eur), čo započítal na úroky z omeškania uplatnené mimo žaloby v sume 48,- Eur a sumu 782,02 Eur na konkrétne položky provízie a ostal neuhradený zostatok 561,88 Eur (1.368,02-782,02). Odvolací súd konštatuje, že žalobca tak v podaní opätovne uviedol inú sumu titulom provízií, ktorej sa v odvolacom konaní domáha, ako v odvolacom návrhu samotnom (kde uviedol sumu 539,69 Eur). Žalobca tiež uviedol, že pri čiastočnom späťvzatí žaloby pochybil, keď nezohľadnil sumy 149,- Eur (opäť nesprávna suma, pozn. odvolacieho súdu) + 6,54 Eur, o ktorých už bolo konanie zastavené, preto v časti 155,54 Eur ide o duplicitu pri späťvzatí žaloby (tiež nesprávna suma, správne bolo konanie zastavené čo do sumy 156,27 Eur, t.j. 149,73+6,54). Žalobca aj v bode 6 podania ďalej uviedol, že numerický súčet troch individuálne špecifikovaných a kvantifikovaných nárokov v závere odvolania a v odvolacom návrhu je chybný a uvádza, že numerický súčet troch nárokov 3.145,69 Eur je správny.

42. Žalovaný na výzvu súdu na súhlas s čiastočným späťvzatím žaloby poukázal na nesúrodé podania žalobcu a uviedol, že pokiaľ odvolací súd späťvzatie žaloby v časti o zaplatenie 829,67 Eur prísl. posúdi ako späťvzatie v časti žalobcom požadovanej istiny, so späťvzatím súhlasí. 43. Odvolací súd napokon rozhodol, že vo veci je potrebné nariadiť pojednávanie, nakoľko z podaní žalobcu nebolo možné ustáliť, v akom rozsahu vlastne berie žalobu späť a podmienený súhlas žalovaného nebolo možné vyhodnotiť ako udelený súhlas s čiastočným späťvzatím žaloby podľa § 370 ods. 2 CSP. 44. Na pojednávaní vo veci dňa 21.01.2025 žalobca uviedol, že berie žalobu späť v sume 829,67 Eur, pričom žalovaný so späťvzatím žaloby čo do sumy 829,67 Eur súhlasil. Odvolací súd preto s poukazom na vyššie citované ustanovenie § 370 ods. 1 až 3 CSP späťvzatie žaloby v časti o zaplatenie sumy 829,67 Eur pripustil, napadnutý rozsudok v späťvzatej časti zrušil a konanie v časti o zaplatenie sumy 829,67 Eur zastavil, ako je uvedené vo výroku I tohto rozhodnutia. 45. Na späťvzatie žaloby v ďalšej časti o zaplatenie sumy 298,15 Eur s príslušenstvom a paušálnou náhradou vo výške 40,- Eur podaním žalobcu zo dňa 20.10.2021 odvolací súd neprihliadal, nakoľko konanie je v tejto časti právoplatne skončené a žalobca už nedisponuje právom v tejto časti vziať späť. Späťvzatie žaloby je dispozičný úkon žalobcu, ktorým vyjadruje vôľu, aby sa o nároku (alebo jeho časti) v súdnom konaní nerozhodovalo, čo vylučuje možnosť jeho realizácie po právoplatnosti rozhodnutia o ňom. Žalovaný ako aj sám uviedol, plnil na základe rozhodnutia, ktoré v tejto časti nebolo žiadnou zo strán napadnuté opravným prostriedkom. Z podania žalobcu zo dňa 20.10.2021 odvolací súd bez pochybností ustálil, že jeho úmyslom bolo vziať žalobu späť práve v časti priznanej napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie, teda nešlo o nejasné a nezrozumiteľné podanie. 46. Podľa § 390 CSP, odvolací súd sám rozhodne vo veci, ak a) rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a b) odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie. 47. Podľa § 384 ods. 1 CSP, ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakuje sám. 48. Podľa § 385 ods. 1 CSP, na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem. 49. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 CSP sa oboznámil s obsahom podaní žalobcu a vyjadrení žalovaného v odvolacom konaní, s obsahom spisu súdu prvej inštancie, prejednal vec podľa § 385 ods. 1 v spojení s § 384 ods. 1 CSP s nariadením pojednávania, pričom vzhľadom na potrebu presne ustáliť (numericky) nárok žalobcu, zopakoval dokazovanie v potrebnom rozsahu listinnými dôkazmi, tvoriacimi obsah spisu a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné len v časti. 50. Odvolací súd v prvom rade poukazuje na zmätočnosť podaní produkovaných žalobcom, ktorými odôvodňoval žalobu v časti uplatnených provízií, a to najmä vo vzťahu k výpočtom výšky nároku, ktorá prakticky od počiatku nezodpovedala súčtu žalovanej istiny, zmätočným zaúčtovaním úhrad žalovaného počas konania na nároky, ktoré v konaní uplatnené neboli, častými chybami v písaní a počítaní a duplicitným disponovaním s časťou nároku, o ktorej bolo konanie právoplatne skončené, v dôsledku čoho nebolo možné riadne ustáliť predmet konania, resp. predmet odvolacieho konania. Odvolací súd tak po preštudovaní obsahu spisu poukazuje na to, že žalobca sa podanou žalobou domáhal nárokov z ukončenej zmluvy o obchodnom zastúpení, podľa žaloby si uplatnil nárok na zaplatenie benefitov v celkovej výške 1.060,- Eur, náhradu za zrušenú účasť na zájazde vo výške 1.546,- Eur a nárok na vyplatenie základnej provízie v celkovej výške 1.368,02 Eur, numerický súčet takto uplatnených nárokov predstavuje sumu 3.974,02 Eur, žalobca sa však domáha zaplatenia istiny o 22,89 Eur vyššej, t. j. 3.996,91 Eur. Žalobca pri vyčíslení uplatnených nárokov na provízie vychádzal z ním spracovanej tabuľky (č.l. 6 spisu), ktorá bola súčasťou žaloby a z ktorej vyplýva, že voči žalovanému uplatňuje pohľadávku na zaplatenie sumy 1.272,78 Eur z titulu neuhradených provízií a sumy 95,24 Eur, t.j. 1.368,02 Eur, ale v tom istom podaní hneď v texte za tabuľkou (č.l. 7) uvádza, že sa z titulu provízií domáha zaplatenia sumy 1.390,91 Eur. Odvolací súd konštatuje, že v časti neuhradených provízií už čo

do sumy 22,89 Eur bolo potrebné žalobu zamietnuť. Súčet čiastkových nárokov uplatnených v žalobe mal byť správne 3.974,02 Eur. Povinnosťou žalobcu už v žalobe je uplatnený nárok správne vyčísliť a odôvodniť, nakoľko obligatórnou náležitosťou je žalobný návrh (petit), na rozdiel od úpravy Občianskeho súdneho poriadku (zák. č. 99/1963Zb.) nepostačuje, aby bolo zo žaloby možné zistiť, čoho sa žalobca domáha a nie je povinnosťou súdu opakovane prepočítavať a opravovať za stranu sporu chyby v písaní a počítaní v takom rozsahu, že sa možno dôvodne domnievať, že nevenuje podaniam adresovaným súdu náležitú pozornosť a odbornú starostlivosť. 51. Žalobca v podanom odvolaní namieta nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie v časti zamietnutia nároku na vyplatenie benefitov a náhradu účasti na zájazde, ktoré nároky neboli dotknuté čiastočným späťvzatím žaloby. Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za vecne správne. Pokiaľ sa týka posúdenia nárokov na zaplatenie benefitov v celkovej výške 1.060,- Eur, pozostávajúcej zo sumy 400,- Eur ako nárok na reklamné predmety s logom ČSOB, 160,- Eur príspevok na marketingové účely a sumy 500,- Eur ako refundáciu nákladov na kafetériu, odvolací súd tu odkazuje odvolateľa na odseky 36 až 38 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje. Vo vzťahu k reklamným predmetom s logom ČSOB neobstojí argument prezentovaný žalobcom, že nárok na benefity sa posudzuje vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, ich príjemcom je žalobca a benefity mal dostať v čase, keď tieto mohol poskytnúť klientom. Už z tejto odvolacej argumentácie žalobcu vyplýva, že reklamné predmety s logom ČSOB sú určené klientom žalovaného. Ako správne uvádza súd prvej inštancie, v prípade splnenia podmienok uvedených v IP 2015/06, resp. IP 2015/36 vznikol žalobcovi nárok na naturálne plnenie, nie peňažný ekvivalent hodnoty reklamných predmetov a ich nedodaním v čase, keď aktívne pôsobil ako zástupca žalovaného by mu mohla prípadne vzniknúť škoda (znížením objemu sprostredkovateľskej činnosti a v príčinnej súvislosti s tým prípadne zníženie provízií), takýto nárok žalobca v konaní netvrdil ani nepreukazoval. Rovnako tak záver súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal splnenie podmienok pre vznik nároku na príspevok na marketingové účely vo výške 160,- Eur je vecne správny a riadne odôvodnený. Pokiaľ žalobca namieta, že súd prvej inštancie rozhodol bez toho, aby nárok starostlivo posúdil a vyhodnotil podľa obsahu interných smerníc, argumentácia žalobcu je v priamom rozpore s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Rovnako sa odvolací súd nestotožnil ani s námietkou nesprávneho vyhodnotenia príspevku na kafetériu, tu odkazuje odvolateľa na podrobné odôvodnenie na str. 24 a 25 napadnutého rozhodnutia. Námietku odvolateľa, že súd prvej inštancie ako argumentáciu použil údajne fingované potvrdenie o väzbe nároku na kafetériu na dosiahnutú produkciu vyhotovenú účelovo dodatočne, žalobca ničím nepreukázal, naopak, z interných predpisov, ktoré sú obsahom spisu, vyplýva viazanie poskytnutia refundácie nákladov na kafetériu (nákup materiálu a občerstvenia) v % podiele z dosiahnutej HOP v príslušnom mesiaci za predpokladu minimálne stanovenej výšky HOP (5.000,- Eur). Odvolanie vo vzťahu k vyhodnoteniu tohoto nároku odvolací súd napokon hodnotí aj ako zmätočné, keď v inej časti toho istého podania sám odvolateľ uvádza, že od nároku (na vyplatenie provízií) je treba odpočítať „podľa výsledku dokazovania preplatok za kafetériu 2,09 Eur“. Vo vzťahu k nároku na peňažnú náhradu za zmarenú účasť na zájazde do New Yorku podľa žalobcu neobstojí argument o nenárokovateľnosti účasti na zájazde, čo odôvodňuje tým, že žalovaný mu potvrdil účasť na konkrétnom termíne zájazdu a dal mu organizačné pokyny k nástupu, preto mu vznikol právny nárok a potvrdená účasť na zájazde predstavuje majetkovú hodnotu, ktorú nadobudol. Odvolací súd konštatuje, že argumentácia žalobcu v odvolaní je v priamom rozpore so znením interného predpisu žalovaného IP2014/30 IS TA, ktorý o.i. upravoval aj podmienky celoslovenského motivačného programu žalovaného (CMP), v rámci ktorého sa mohli full-time finanční agenti (FTA), oblastní riaditelia (OR) a regionálni riaditelia (RR) v internej obchodnej sieti žalovaného zúčastniť seminára v New Yorku v roku 2015. Interná smernica upravovala podmienky možnosti zúčastniť sa na tejto akcii, ktoré o.i. v bode 3 Špeciálne podmienky, upravovali, že výhra CMP 2014 nie je nárokovateľná, rovnako uvádzali, že v individuálnych prípadoch môže riaditeľ divízie vlastných FTP a OR alebo RR z CMP vylúčiť alebo naopak na záverečný zoznam pridať a žalovaný si vyhradil právo zrušenia účasti bez náhrady tým FTP, OR a RR, ktorí v čase uskutočnenia seminára nebudú mať platnú zmluvu o obchodnom zastúpení, mandátnu zmluvu, prípadne pracovnú zmluvu alebo budú vo výpovednej lehote. Žalobca sa za daných podmienok CMP nemusel zúčastniť. Z IP2014/30 IS TA jednoznačne vyplýva, že výhra v CMP nie je nárokovateľná a ani v prípade zrušenia účasti neprináleží žalobcovi náhrada, preto neobstojí odvolacia námietka, že by mu vznikol akýkoľvek právny nárok potvrdením účasti na zájazde ani nárok na peňažnú náhradu v hodnote tohto zájazdu v prípade zrušenia jeho účasti v súlade s podmienkami interného predpisu. Pokiaľ žalobca namieta, že postup žalovaného napĺňa znaky konania v rozpore s dobrými mravmi a vznikla mu týmto postupom majetková (aj morálna) ujma, potom bolo potrebné uplatnenie nároku žalobou o náhradu prípadnej

škody, preukázať splnenie predpokladov vzniku zodpovednosti žalovaného za vzniknutú škodu, ako aj výšku škody (podmienkou vzniku zodpovednosti za škodu podľa § 424 Občianskeho zákonníka je úmyselné konanie proti dobrým mravom, ktorým bola tretej osobe spôsobená škoda a príčinná súvislosť medzi úmyselným konaním proti dobrým mravom a uplatnenou škodou spôsobenou týmto konaním). Žalobca si však v konaní nárok na náhradu škody neuplatnil, uplatnil právo na plnenie vo výške ceny zájazdu ako nárokovateľné plnenie zo zmluvného vzťahu so žalovaným. Napadnuté rozhodnutie vo vzťahu k vyhodnoteniu nároku odvolací súd posúdil ako vecne správne. 52. Žalobca v merite napokon napadol odvolaním aj rozhodnutie o nároku na základné provízie, pričom odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že je viazaný obsahom a rozsahom odvolania, ako aj čiastočným späťvzatím žaloby v konaní pred odvolacím súdom, keď Civilný sporový poriadok nedáva odvolaciemu súdu právo voľby či úvahy, či pripustí späťvzatie a konanie nezastaví a vec meritórne prejedná. Formulácia ustanovenia § 370 ods. 2 CSP umožňuje nepripustiť späťvzatie žaloby po rozhodnutí súdu prvej inštancie len v prípade, ak s tým protistrana z vážnych dôvodov nesúhlasí, inak späťvzatie žaloby pripustí, zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a konanie zastaví, čo podľa ods. 3 § 370 CSP platí primerane aj pre čiastočné späťvzatie žaloby. 53. Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvej inštancie, žalobca sa v prípade nárokov na zaplatenie základnej provízie v zmysle Provízneho poriadku domáhal zaplatenia sumy v celkovej výške 1.368,02 Eur. Odvolací súd sa v prvom rade zaoberal námietkami žalobcu vo vzťahu k postupu súdu prvej inštancie a ustáleniu skutkového stavu vo vzťahu k tomuto nároku. Žalobca namieta, že pre zvolený komplikovaný spôsob sumarizácie súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok v nižšej sume ako bolo dôvodné, nezaoberal sa otázkou, kto mal povinnosť vyúčtovať (a aj vyplatiť) provízie, hoci je kľúčová. Podľa žalobcu bol žalovaný povinný mesačne nárok na provízie vyúčtovať a poukázať na účet žalobcu. Žalobca namieta, že žiadal súd, aby žalovanému uložil edičnú povinnosť predložiť súdu kompletné vyúčtovanie nároku na provízie za rozhodné obdobie, čo súd prvej inštancie neakceptoval a akceptoval zavádzajúce tvrdenie žalovaného, že jeho informačný systém neumožňuje spätné vyhotovenie vyúčtovania, sám sťažil vecné posudzovanie nároku, keď zvolil komplikovaný vlastný spôsob rekapitulácie nárokov na provízie. 54. Odvolací súd konštatuje, že námietka žalovaného je v rozpore s obsahom spisu, z ktorého vyplýva, že súd prvej inštancie vykonal žalobcom navrhnuté dokazovanie a uložil žalovanému edičnú povinnosť predložiť súdu kompletné vyúčtovanie nároku na provízie za rozhodné obdobie (od 01.09.2015 do 31.07.2016). V súvislosti s týmto návrhom na vykonanie dokazovania je potrebné dať do pozornosti odvolateľa, že tak, ako návrh predložil žalobca, tento súd prvej inštancie vykonal (č. l. 151 spisu). Odvolací súd poukazuje na to, že v zmysle čl. V. bod 1 Zmluvy o obchodnom zastúpení uzatvorenej medzi stranami, podmienky vzniku nároku na províziu, výška provízie a spôsob jej výplaty sú upravené podľa jednotlivých produktov poistenia províznym poriadkom zastúpeného, podľa bodu 3 tohto článku je provízia splatná do 20. dňa nasledujúceho mesiaca od pripísania poistného na účet zastúpeného a jeho spárovania s príslušným predpisom poistného stanoveného zastúpeným. Ďalej, podľa bodu 5, dňom zániku zmluvy o obchodnom zastúpení zaniká zástupcovi nárok na výplatu akýchkoľvek provízií, okrem provízie za uzatvorenie poistnej zmluvy, takzvanej základnej provízie v zmysle provízneho poriadku. Odvolací súd však konštatuje, že preukázanie uzatvorenia sprostredkovanej zmluvy pre unesenie dôkazného bremena nepostačuje, keď provízny poriadok (č. l. 47 a nasl.) upravoval aj ďalšie podmienky pre vznik nároku na províziu. V prípade nároku na základnú províziu životného poistenia VARIO, nárok na výplatu základnej provízie vzniká v prvom a druhom roku platnosti poistnej zmluvy, a to vždy po zaplatení prvej splátky poistného v príslušnom poistnom roku a jeho spárovaní s predpisom poistného dátumu účinnosti zmluvy. V prípade produktu LIFE PLUS, nárok na výplatu základnej provízie vzniká po zaplatení každej splátky poistného za prvý poistný rok a jeho spárovaní s predpisom poistného najneskôr k dátumu účinnosti poistnej zmluvy. V prípade provízií za všetky produkty neživotného poistenia, nárok na základnú províziu za uzavretie zmluvy vzniká v prvom roku poistenia vždy po zaplatení poistného poistníkom a jeho spárovaní s predpisom poistného na príslušné poistné obdobie k dátumu účinnosti poistnej zmluvy. 55. Pokiaľ žalobca namieta, že „nemal povinnosť čo dokazovať“ (pojednávanie dňa 21.01.2025), odvolací súd uvádza, že žalobcu jednoznačne zaťažovalo dôkazné bremeno preukázania nároku v ním uplatnenej výške a je potrebné konštatovať, že zaplatenie časti pohľadávky v priebehu konania žalovaným je vo výsledku dôsledkom uznania časti nárokov žalovaným a dobrovoľnej úhrady (i keď

nepochybne po podaní žaloby), nie výsledkom úspešnej dôkaznej procesnej aktivity žalobcu. Uvedené platí najmä vo vzťahu k preukázaniu splnenia podmienok pre vznik nároku na jednotlivé provízie, a to zaplatenie poistného klientom žalovaného sprostredkovaných žalobcom, keď návrh na uloženie edičnej povinnosti mal podľa názoru odvolacieho súdu smerovať k predloženiu dôkazov, z ktorých by vyplynulo splnenie tejto podmienky vzniku nároku (už zo žaloby je zjavné, že žalobca tvrdil konkrétne dátumy, kedy mu mal ten-ktorý nárok na províziu vzniknúť). Takéto a ani iné relevantné dokazovanie však žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie nenavrhol. Súd prvej inštancie v konaní vykonal všetky navrhnuté dôkazy, ktoré smerovali k objasneniu skutkového stavu a v žiadnom prípade nie je možné konštatovať, že sťažil vecné posudzovanie nároku zvolením komplikovaného vlastného spôsobu rekapitulácie nárokov na provízie. Rekapituláciu nárokov sťažil sám žalobca nekonzistentnými podaniami a vlastným zmätočným procesným postupom. 56. Žalobca ďalej namieta, že súd prvej inštancie nevyvodil žiadne závery zo zavádzajúcej svedeckej výpovede Y. X., ktorá viedla agendu provízií, ktorá tvrdila, že provízny systém žalovaného neumožňuje generovať provízie po skončení zmluvnej spolupráce s klientom a najmä sa odmietla vyjadriť, či vyúčtovanie provízií zo dňa 07.12.2016 je úplné. Odvolací súd nenachádza v napadnutom rozhodnutí žiadne skutkové závery, ktoré by boli v rozpore s výpoveďou svedkyne. Skutočnosť, že obsah výpovede svedkyne nekorešponduje s tvrdeniami alebo predstavami žalobcu neznamená nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie a ani to, že by na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. 57. Žalobca považuje napadnuté rozhodnutie za vecne aj právne chybné aj vo vzťahu k nároku na príslušenstvo, keď súd nezohľadnil, že vymáhané provízie predstavujú samostatné pohľadávky so samostatným dátumom splatnosti a ustálil pre dlžné pohľadávky (ako celok) začiatok omeškania 21.06.2016, nerešpektujúc skoršie termíny splatnosti dlžných pohľadávok vyplývajúce z dôkazov. Žalobca tvrdí, že jediný použiteľný dôkaz, o ktorý súd mohol oprieť konštatovanie ktoré provízie boli aj skutočne uhradené, sú započítacie úkony žalobcu, tieto však nezohľadnil. Odvolací súd aj túto námietku považuje za nedôvodnú, aj tu poukazuje na procesný postup žalobcu a odôvodnenie rozhodnutia v časti úrokov z omeškania súdom prvej inštancie, keď je potrebné jednoznačne konštatovať, že žalobca sa žalobou zo dňa 16.08.2016 domáhal v prípade zaplatenia základnej provízie výlučne istiny. Z vyjadrenia žalovaného k žalobe jednoznačne vyplynulo, ktoré nároky žalobcu uznal a čiastočne uhradil (čiastočnou úhradou 653,35 Eur dňa 14.12.2016, viď. bankový výpis č. l. 145, z ním uznanej sumy 961,45 Eur poníženej o vlastné vzájomné nároky, čo bolo z jeho procesného podania rovnako jednoznačné), keďže žalobca si uplatnil úrok z omeškania až podaním zo dňa 03.07.2017. Súd prvej inštancie tak vychádzal zo zhodných skutkových tvrdení vo vzťahu k týmto nárokom a vo vzťahu k neskoršiemu úkonu žalobcu, ktorý započítaval túto úhradu žalovaného na iné nároky podľa vlastného uváženia, a to aj mimo žaloby, súd prvej inštancie dospel správnemu záveru, ak na takéto započítanie neprihliadol. Súd prvej inštancie zohľadniac skutočnosť, že žalovaný nárok žalobcu na benefity vo výške 1.160,- Eur a náhradu za cenu zájazdu vo výške 1.546,- Eur neuznával, dospel k správnemu záveru, že je zrejmé, že žalovaný platil ním sčasti uznanú pohľadávku na vyplatenie provízií. Odvolací súd dodáva, že z podania žalovaného ani k inému záveru nie je možné dospieť. Tvrdenie žalobcu, že z vyúčtovania provízií nebolo možné zistiť, ktoré položky provízií boli poukázanými platbami uhradené, je úplne v rozpore s obsahom podania žalovaného. 58. Súd prvej inštancie o úroku z omeškania rozhodol podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka účinného od 15.01.2009, čl. I § 3 ods. 1 Nariadenia vlády 586/2008 Z. z. a pri určení začiatku omeškania vychádzal z kogentných ustanovení § 660 ods. 2 až 4 Obchodného zákonníka a čl. V bod. 3 Zmluvy o obchodnom zastúpení, podľa ktorého bola provízia splatná do 20. dňa nasledujúceho mesiaca od pripísania poistného na účet zastúpeného a jeho spárovania s príslušným predpisom poistného stanoveného zastúpením, ako aj v Províznom poriadku a to podľa jednotlivých produktov. Pri stanovení začiatku omeškania vychádzal z rozpisu províznych predpisov (č. l. 191), ktorý uvádzal splatnosti jednotlivých provízií a z návrhu na zmenu žaloby (č. l. 200) a započítal platbu žalovaného zo dňa 14.12.2016 na úhradu nárokov pod položkou 1 až 8 v celosti a zostatok vo výške 205,19 Eur na úhradu časti položky č. 9 (U., T.). Keďže nároky uvedené v bode II návrhu na zmenu žaloby boli žalovaným zaplatené, resp. späťvzaté, je zrejmé, že žalovaný sa dostal do omeškania s úhradou zostatku pod položkou č. 9 splatného 20.6.2016, a z tohto dôvodu ustálil začiatok omeškania deň nasledujúci po dni splatnosti, t. j. deň 21.6.2016. Odvolací súd ďalej k uvedenému postupu dodáva, že odvolacím návrhom žalobca uplatnil úrok z omeškania z neuhradených provízií, od 21.06.2016 (v prípade istiny 84,- Eur

od 1.2.2016, kde odvolací súd dospel k záveru, že tento nárok nebol pri absencii zhodných tvrdení preukázaný, ako uvádza v nasledujúcom odseku 58 odôvodnenia), zhodne s rozhodnutím súdu prvej inštancie, preto odvolací súd viazaný odvolacím návrhom nemohol ani v tejto časti odvolaniu vyhovieť. 59. Odvolací súd sa stotožňuje s námietkou žalovaného, že ho súd prvej inštancie nesprávne zaťažil dokazovaním negatívnej skutočnosti, že mu provízia nebola vyplatená v prípade provízie vo výške 84,Eur (Y. č. 1360012181, pol. 15) a 60,- Eur (W. č. 1360013073, pol. 17). Odvolací súd však konštatuje, že i v prípade týchto nárokov nie je možné posúdiť obsah podaní žalobcu inak ako zmätočný. Z obsahu spisu vyplýva, že súčasťou vyúčtovania zo dňa 07.12.2016, sú prvé 4 položky na č. l. 146, čo sumárne predstavuje 144,- Eur. Na č. l. 113 žalovaný predložil prehľad vzniknutých provízií, kde údaje pri čísle zmluvy 1360012181 korešpondujú so zmluvou s Y. (na č. l. 277), č. 1360013073 so zmluvou s W. (č. l. 280), žalovaný v konaní uviedol, že nárok priznal ako mimoriadnu províziu. Žalobca však prekvapivo tvrdí, že sám prijaté platby nikdy s províziami v prípadoch Y., W. nespároval. Ak teda žalovaným uznané provízie uvedené ako prvé štyri položky v ním uznanom vyúčtovaní sám žalobca neuznáva ako provízie za klientov Y., W., potom ani súd prvej inštancie nemohol v prípade týchto položiek vychádzať zo zhodných tvrdení strán sporu a tak bol žalobca povinný preukázať vznik nároku na tieto provízie. I keď je potrebné súhlasiť so žalobcom, že ho súd prvej inštancie nesprávne zaťažil dokazovaním negatívnej skutočnosti, vytknuté pochybenie nemá vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, a to nielen pre neunesenie dôkazného bremena, ale súčasne pre rozsah čiastočného späťvzatia žaloby v odvolacom konaní. 60. Žalobca sa teda v prípade nárokov na zaplatenie základnej provízie v zmysle Provízneho poriadku domáhal zaplatenia sumy v celkovej výške 1.368,02 Eur, jednotlivé nároky špecifikoval v žalobe v prehľadovej tabuľke (č. l. 6 spisu) tak, že v celkovej sume 1.272,78 Eur ide o nevyplatené provízie a v sume 95,24 Eur ide o neoprávnene strhnuté provízie. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v časti nároku na zaplatenie sumy 95,24 Eur z titulu neoprávnene strhnutých provízií žalobca neuniesol dôkazné bremeno a odvolací súd dodáva, že ani bremeno tvrdenia, z celého obsahu spisu nie je možné zistiť, ktoré provízie z akého právneho dôvodu a kedy mu mali byť neoprávnene strhnuté žalovaným. Vo vzťahu k vyhodnoteniu nárokov na zaplatenie sumy 6,54 Eur (S., späťvzatie), sumy 18,- Eur zo zmluvy č. 1360013034 (U.), na ktorú nevznikol žalobcovi nárok a sumy 0,92 Eur zo zmluvy č. 6101179441 (B. L.), ako aj provízie vo výške 15,49 Eur (Etela T.), ktorý nárok žalobcovi nevznikol (čo nebolo sporné), odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, rovnako správne súd prvej inštancie vyhodnotil započítanie sumy 2,09 Eur voči nárokom žalobcu z titulu preplatku príspevku na kafetériu. 61. Rekapitulujúc predmet konania a predmet odvolacieho konania odvolací súd konštatuje, že žalobca si uplatnil titulom provízií sumu 1.368,02 Eur, od ktorej je potrebné odpočítať sumu 95,24 Eur (nepreukázané neoprávnene zrazené provízie, sumu 6,54 Eur (S., kde nárok nevznikol a zobral žalobu v tejto časti späť), sumu 18,- Eur (U., kde bol nárok preukázaný, resp. uznaný len v sume 54,- Eur), sumu 0,92 Eur (L. kde bol nárok preukázaný, resp. uznaný len v sume len 21,18 Eur) a sumu 2,09 Eur (kafetéria), teda nárok žalobcu tak predstavuje 1.245,23 Eur (uznaná suma 15,49 Eur, T., nebola predmetom žaloby). Pri započítaní úhrad žalovaného na istinu vo výške 653,35 Eur dňa 14.12.2016, sumy 149,73 Eur na základe prvého rozhodnutia súdu prvej inštancie a sumy 298,15 Eur na základe druhého rozhodnutia súdu prvej inštancie v odvolacom konaní je potrebné konštatovať, že žalovaný zaplatil titulom provízií po začatí konania sumu 1.101,23 Eur, rozdiel 144,- Eur tak predstavuje sumu 144,- Eur, ktorá pri absencii zhodných skutkových tvrdení vzhľadom na vyjadrenie samotného žalobcu potom nebola v konaní pred súdom prvej inštancie preukázaná (absentuje preukázanie úhrady poistného). Odvolací súd však dodáva, že vzhľadom na viazanosť odvolacieho súdu rozsahom a dôvodmi odvolania z odvolacieho návrhu vyplýva, že žalobca sa domáhal zmeny napadnutého rozhodnutia tak, že mu odvolací súd prizná sumu 3.145,69 Eur spolu s úrokom z omeškania 8% ročne z istiny 377,69 Eur od 21.06.2016 do zaplatenia, 84,- Eur od 21.02.2016 do zaplatenia, 78,- Eur od 21.06.2016 do zaplatenia, 1.060,- Eur od 01.09.2015 do zaplatenia, 1.564,- Eur od 12.05.2015 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávok vo výške spolu 360,- Eur, následne vzal žalobu späť čo do sumy 829,67 Eur v časti uplatnených provízií. Týchto sa ale v odvolacom konaní domáhal vo výške 539,69 Eur. Nakoľko žalobca zobral v časti nároku na provízie žalobu späť až do sumy 829,67 Eur, odvolací súd tak nemôže dospieť k inému záveru, ako tomu, že sám žalobca svojou dispozíciou so žalobou „vyčerpal“ predmet odvolacieho konania v časti nároku na provízie, keď ide o sumu vyššiu ako nárok, ktorý ostal po rozhodnutí súdu prvej inštancie z jeho hľadiska sporný. Vo

zvyšku nároku (benefity a náhrada za zájazd) odvolací súd posúdil rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne a preto napadnuté rozhodnutie potvrdil. 62. Ako dôvodné však odvolací súd posúdil odvolanie vo vzťahu k nároku na náhradu nákladov spojených s uplatním pohľadávky, kde nárok žalobcu vo výške 360,- Eur (9 x 40,- Eur) posúdil podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka, v spojení s § 2 Nariadenia vlády 21/2013 Z.z. a žalobcovi priznal len náhradu vo výške 40,- Eur, čo odôvodnil tým, že paušálna náhrada v tejto výške je spojená s uplatnením pohľadávky, v danom prípade bola pohľadávka pozostávajúca z viacerých nárokov uplatnená jednou žalobou, bol toho názoru, že paušálna náhrada vo výške 40,- Eur sa viaže k uplatneniu pohľadávky, t.j. procesnému úkonu podania žaloby, nie ku každej neuhradenej faktúre, resp. ku každému uplatnenému nároku. Odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-370/21 z 1.12.2022, z ktorého vyplýva, že ak jedna a tá istá zmluva upravuje opakujúce sa dodávanie tovaru alebo poskytovanie služieb, pričom sa za každé dodanie alebo poskytnutie musí zaplatiť v stanovenej lehote, veriteľovi prináleží za každú oneskorenú platbu suma 40,- Eur ako minimálna paušálna náhrada nákladov na vymáhanie, a tiež Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obdo/59/2021 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR pod číslom 11/2023, z ktorého vyplýva, že veriteľ má nárok na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávok podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s § 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z. vo výške 40,Eur za každú pohľadávku, ktorá je predmetom samostatnej faktúry, a to aj v takom prípade, kedy si pohľadávky uplatňuje spoločne v jednom súdnom konaní. Musí však ísť o platby uskutočnené, ako odplaty za obchodné transakcie, resp. transakcie medzi podnikmi alebo medzi podnikmi a orgánmi verejnej moci, ktoré vedú k dodávke tovaru alebo k poskytnutiu služieb za odplatu (čl. 1 ods. 2 a čl. 2 bod 1 Smernice 2011/7/EÚ). Týmto vymedzením sú konajúce súdy viazané, a preto pri rozhodovaní o nároku na paušálnu náhradu nákladov v zmysle § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka musia skúmať súvislosť medzi každou obchodnou transakciou smerujúcou k dodávke tovaru alebo k poskytnutiu služieb za odplatu a faktúrou nezaplatenou v termíne splatnosti, prípadne výzvou na zaplatenie za obchodnú transakciu. Výška náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v zmysle § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka je určená paušálne a nezávisí na dĺžke omeškania s úhradou pohľadávky, ani na výške pohľadávky. Táto náhrada je splatná automaticky po uplynutí lehoty splatnosti pohľadávky. 63. Odvolací súd je toho názoru, že každá z provízií uplatnených žalobcom predstavuje samostatnú odplatu za obchodné transakcie, resp. poskytnutie služby bez ohľadu na to, že ich žalobca uplatňuje spoločne v jednom súdnom konaní a je dôvodné napadnuté rozhodnutie v tejto časti zmeniť. Žalobca dôvodne uplatnil v žalobe celkom viac ako 9 pohľadávok z titulu provízií (ktoré boli žalovaným aj uznané a zaplatené). Odvolací súd preto na odvolanie žalobcu zmenil napadnuté rozhodnutie v časti uplatneného nároku na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávok tak, že uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi z tohto právneho dôvodu ešte sumu 320,- Eur (nakoľko nárok čo do sumy 40,- Eur je právoplatne prisúdený, bol obsahom druhého výroku rozhodnutia nenapadnutého odvolaním). 64. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 65. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 66. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. 67. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 68. V časti nároku na náhradu trov konania žalobca na odvolacom pojednávaní dňa 21.01.2025 navrhol, aby odvolací súd pri rozhodovaní zohľadnil dôvody osobitného zreteľa, ktoré vidí v dĺžke konania a dôkaznej situácii, ktorej bol žalobca vystavený. Žalovaný si uplatnil voči žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania, k návrhu žalobcu na zohľadnenie ním uvedených dôvodov hodných osobitného zreteľa sa nevyjadril.

69. Odvolací súd k návrhu žalobcu uvádza, že pre posúdenie napadnutého rozhodnutia v časti trov prvoinštančného konania je potrebné vychádzať zo stavu ku dňu vyhlásenia napadnutého rozhodnutia, pričom žalobca návrh na rozhodnutie o trovách konania podľa § 257 CSP predniesol až v odvolacom konaní, t.j. po uplynutí lehoty na podanie odvolania. Úlohou odvolacieho súdu teda bolo posúdiť správnosť rozhodnutia o trovách konania vo väzbe na posúdenie rozhodnutia v merite, v odvolacom konaní nie je možné rozhodnutie o trovách prvoinštančného konania modifikovať z dôvodov, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie. Vo veci samej odvolací súd nevzhliadol nesprávnosť napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, k čomu dodáva, že nesprávne odôvodnenie dôkazného bremena v časti zamietnutia nároku na zaplatenie sumy 144 eur bolo bez vplyvu na meritórne rozhodnutie. Pri rozhodovaní o trovách súd prvej inštancie správne vychádzal zo žalovanej istiny, preto ani zmena jeho rozhodnutia v časti náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky nemá vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie v časti náhrady trov konania, keďže náhrada nákladov spojených s uplatnením pohľadávky je príslušenstvom pohľadávky (§ 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka) a nebola predmetom samostatného konania. Z uvedeného dôvodu odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách konania ako vecne správne potvrdil. 70. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania odvolací súd aplikujúc ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie (§ 396 ods. 1 CSP) posudzoval procesné zavinenie na zastavení odvolacieho konania v časti o zaplatenie 829,67 Eur, v ostávajúcej časti predmetu odvolacieho konania pomer úspechu žalobcu a žalovaného. Odvolací súd vychádzal z uplatnenej istiny, keď žalobca v odvolacom návrhu zobral žalobu späť čo do sumy 829,67 Eur, predmetom odvolacieho konania vzhľadom na pôvodný odvolací návrh žalobcu bol nárok na zaplatenie 3.145,69 Eur, čo mal byť sumár nároku na provízie 539,69 Eur, nároku na benefity 1.368,02 Eur a náhrady za zájazd 1.546,- Eur (odvolací súd uvádza, že numerický súčet týchto čiastkových nárokov v odvolacom návrhu je správne 3.453,71 Eur, v prípade súčtu sumy 829,67+3.453,71 tak žalobca učinil predmetom odvolacieho konania sumu 4.283,38 Eur, t.j. sumu prevyšujúcu žalovanú istinu). Následne uviedol, že chyba súčtu vznikla pri opise položky benefity, keď oproti správnej sume benefitov 1.060,- Eur bola uvedená nesprávna suma 1.368,02 Eur, teda predmetom odvolacieho konania bola suma 3.145,69 Eur a zobral späť žalobu v časti 829,67 Eur (čo by spolu predstavovalo sumu 3.975,36 Eur, ktorá ale prevyšuje výšku pohľadávky na istine, o ktorej ešte nebolo právoplatne rozhodnuté, keďže v časti 454,42 Eur, t.j. 149,63+6,54+298,15) už bolo konanie právoplatne skončené). 71. Odvolací súd dospel k záveru, že pre potreby rozhodnutia o trovách odvolacieho konania, po ustálení záveru o zavinení žalobcu na zastavení odvolacieho konania v časti o zaplatenie 829,67 Eur a záveru o úspechu žalovaného v odvolacom konaní vo zvyšku nie je potrebné z dôvodu hospodárnosti zisťovať ďalej percentuálny podiel žalobcu alebo žalovaného na výsledku z nasledovných dôvodov: 72. V zastavenej časti nemožno podľa názoru odvolacieho súdu trovy vynaložené žalobcom v odvolacom konaní v žiadnom prípade považovať za trovy konania procesne zavinené žalovaným v zmysle § 256 ods. 2 CSP, nakoľko predpokladom povinnosti na náhradu trov v zmysle § 256 ods. 2 CSP je zavinené porušenie procesnej povinnosti, ktoré malo za následok trovy, ktoré protistrana vynaložila zbytočne. Za takéto zavinené porušenie procesnej povinnosti v žiadnom prípade nemožno považovať procesne nezodpovedné správanie žalobcu na súde prvej inštancie, keď po čiastočnej úhrade nezobral žalobu v zodpovedajúcej časti nároku späť. Tu odvolací súd poukazuje, že už aj pri prvej zmene žaloby, ktorú súd prvej inštancie pripustil uznesením č. k. 25Cb 291/2016-214 zo dňa 16.8.2017, žalobca napriek čiastočnej úhrade stále žiadal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie plnej pôvodne žalovanej istiny 3.996,91 Eur. Skutočnosť, že žalobca súc zastúpený zástupcom z radov advokátov (v tom čase) zanedbal adekvátny procesný postup na súde prvej inštancie, v dôsledku ktorého súd prvej inštancie musel vydať rozhodnutie aj o pohľadávke, ktorá už bola zaplatená a až v odvolacom konaní vzal žalobu čiastočne späť, nie je možné vyhodnotiť ako procesné zavinenie žalovaného. 73. Vo zvyšku bol žalobca v odvolacom konaní neúspešný, pričom za úspech v odvolacom konaní nie je možné vyhodnotiť zmenu rozhodnutia v časti náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, ktorá je len príslušenstvom a nebola v posudzovanej veci samostatným predmetom konania. 74. Odvolací súd sa potom zaoberal návrhom žalobcu, aby odvolací súd pri rozhodovaní uplatnil dôvody osobitného zreteľa, a to dĺžku konania a dôkaznú situáciu, ktorej bol žalobca vystavený. Podľa § 257 CSP, súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

Odvolací súd však uvádza, že citovanú normu nemožno interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Každé rozhodnutie súdu, ktorým úspešnej sporovej strane neprizná náhradu trov konania, musí byť zo svojej podstaty výnimočným rozhodnutím, prijatým na základe riadneho zváženia všetkých relevantných okolností konkrétneho prípadu a na základe prísne reštriktívneho výkladu § 257 CSP, ktorý predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Súd podľa neho nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania úspešnej strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojim zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry sú hranice sudcovskej úvahy dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (§ 255 ods. 1 CSP), prípadne so zásadami zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP), (napr. uznesenie NS SR sp. zn. 2MCdo/17/2009, alebo sp. zn. 5Cdo/67/2010, či sp. zn. 3MCdo/46/2012). Ústavný súd SR vo svojej rozhodovacej činnosti tiež vyslovil názor, že ustanovenie § 257 CSP by malo byť aplikované s použitím tzv. užšieho testu primeranosti, v ktorom budú zohľadnené práva oboch sporových strán, a to tak, že prihliadne nielen na pomery strany, ktorá sa dovoláva nepriznania náhrady trov, ale aj na pomery strany, ktorá bude nepriznaním náhrady trov dotknutá (III. ÚS 468/2021, alebo III. ÚS 347/2022). Pri skúmaní, či existujú dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov, by mali všeobecné súdy prihliadať na osobné, zárobkové, majetkové a iné pomery strán, ich procesný postoj a okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nárokov. Pokiaľ žalobca ako dôvody hodné osobitného zreteľa uvádza dĺžku konania, táto bola rovnaká pre obe strany sporu a nie je ju možné považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa na strane žalobcu. Rovnako tak takým dôvodom nie je bližšie neodôvodnená dôkazná situácia, ktorej mal byť žalobca vystavený. Je vždy na rozhodnutí žalobcu zvážiť vedenie sporu pred všeobecným súdom, pri ktorom musí zohľadniť v kontradiktórnom súdnom procese pred podaním žaloby na súd aj riziko dôkaznej núdze. Odvolací súd však tu dodáva, že v prejednávanej veci ani o takúto dôkaznú núdzu nešlo, nakoľko v časti provízií napokon žalovaný plnil dobrovoľne takmer celú žalovanú sumu a vo zvyšku bola žaloba zamietnutá pre nedôvodnosť, čo nie je možné stotožňovať s neunesením dôkazného bremena. 75. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).