Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 4To/68/2025 1319010441 27. 11. 2025 Mgr. Michal Kačáni ECLI:SK:KSBA:2025:1319010441.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Michala Kačániho, PhD. a sudcov JUDr. Karola Kováča a JUDr. Erika Tomusa, v trestnej veci obžalovaných D. M. a T. A., pre prečin úverového podvodu spolupáchateľstvom podľa § 20, § 222 ods. 1 Trestného zákona účinného od 06.08.2024, o odvolaniach oboch obžalovaných proti rozsudku Mestského súdu Bratislava I sp. zn. B3-46T/61/2019 z 29.01.2025, na verejnom zasadnutí konanom 27. novembra 2025 takto rozhodol: I. Podľa § 321 ods. 1 písm. b/, písm. d/ Trestného poriadku celom rozsahu.
zrušuje
sa napadnutý rozsudok v
II. Na základe § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovaná D. M., nar. XX.XX.XXXX v J., trvale bytom U., D. ulica č. XXXX/X, prechodne bytom D. u E., U., F. D. uznáva vinnou, že po predchádzajúcej dohode s ďalšou doposiaľ nestotožnenou osobou, dňa 29.11.2016 vystupujúc v mene osoby T., požadovali prostredníctvom internetového portálu od spoločnosti U. (ďalej "O.") poskytnutie spotrebiteľského úveru vo výške 12.000,- eur, ktorú žiadosť poštovou prepravou doplnili: fotokópiou občianskeho preukazu vydaného na meno žiadateľa T. A., nar. XXXX, nepravdivou pracovnou zmluvou menovanej osoby žiadateľa so spoločnosťou P. N. - E. výpisom z bežného bankového účtu IBAN: Y XXXX XXXXXX XXXXXXXXXX s doplnením fiktívnej kreditnej platby vo výške 1.340,- eur, vydávajúc ju za príjem menovaného zamestnanca a Zmluvou o spotrebiteľskom úvere a Zmluvou o revolvingovom spotrebiteľskom úvere spolu s príslušnou úverovou dokumentáciou, ktoré doklady boli opatrené falzifikátmi podpisu osoby žiadateľa, v mene ktorého vystupovali, na podklade ktorých dokladov spoločnosť O. schválila spotrebiteľský úver č. XXXXXXXXXXXXXX a na účet žiadateľa poskytla finančné prostriedky vo výške 12.000,- eur, na ktorý účet poskytla i revolvingový spotrebiteľský úver vo výške 2.400,- eur, ktorého majiteľom účtu však bol T. A., nar. XXXX a disponentom obvinená D. M., čím obvinená spolu s ďalšou nestotožnenou osobou poškodenej spoločnosti F. O. Y., a. s. so sídlom W. XXX, R. , IČO: XX XXX XXX spôsobili škodu v súhrnnej výške 14.097,60 eur, teda spoločným konaním vylákala od iného úver tým, že ho uviedla do omylu v otázke splnenia podmienok na poskytnutie úveru a na splácanie úveru, a tak mu spôsobila malú škodu, čím spáchala
prečin úverového podvodu podľa § 222 odsek 1 Trestného zákona účinného od 06.08.2024, formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona účinného od 06.08.2024. Za to sa odsudzuje podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona účinného od 06.08.2024 na trest odňatia slobody vo výmere 8 / osem/ mesiacov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona účinného od 06.08.2024 sa obžalovanej výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá. Podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona účinného od 06.08.2024 sa obžalovanej určuje skúšobná doba 1 /jeden/ rok. Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku sa obžalovanej D. M., nar. XX.XX.XXXX, u k l a d á povinnosť nahradiť poškodenej spoločnosti F. O. Y., a. s., so sídlom W. XXXX/XXX, R., IČO: XX XXX XXX, škodu vo výške 14.097,60 eur.
III. Na základe § 322 ods. 3 Trestného poriadku a podľa § 285 písm. c/ Trestného poriadku sa obžalovaný T. A., nar. XX.XX.XXXX v U., trvale bytom U., D. ulica č. XXXX/X, prechodne bytom D. u E., U., F. D., oslobodzuje spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava III z 31.05.2019, podanej dňa 04.06.2019, číslo 4 Pv 496/18/1103-9, pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin úverového podvodu podľa § 222 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Trestného zákona účinného v čase spáchania činu, formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona účinného v čase spáchania činu, ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že po predchádzajúcej vzájomnej dohode, dňa 29.11.2016 vystupujúc v mene osoby T. A., nar. XX.XX.XXXX požadovali prostredníctvom internetového portálu od spoločnosti U. R. R. A. SA (ďalej “O.") poskytnutie spotrebiteľského úveru vo výške 12.000,- eur, ktorú žiadosť poštovou prepravou doplnili: fotokópiou občianskeho preukazu vydaného na meno žiadateľa T. A., nar. XXXX, nepravdivou pracovnou zmluvou menovanej osoby žiadateľa so spoločnosťou P. N. - E.., výpisom z bežného bankového účtu IBAN: Y XXXX XXXXXX XXXXXXXXXX s doplnením fiktívnej kreditnej platby vo výške 1.340,- eur vydávajúc ju za príjem menovaného zamestnanca a Zmluvou o spotrebiteľskom úvere a Zmluvou o revolvingovom spotrebiteľskom úvere spolu s príslušnou úverovou dokumentáciou, ktoré doklady boli opatrené falzifikátmi podpisu osoby žiadateľa, v mene ktorého vystupovali, na podklade ktorých dokladov spoločnosť O. schválila spotrebiteľský úver č. XXXXXXXXXXXXXX a na účet žiadateľa poskytla finančné prostriedky vo výške 12.000,- eur, na ktorý účet poskytla i revolvingový spotrebiteľský úver vo výške 2.400,- eur, ktorého majiteľom účtu však bol obvinený T. A., nar. XXXX a disponentom obvinená D. M., čím obvinení poškodenej spoločnosti F. O. Y., a. s. so sídlom W. XXX, R. , IČO: XX XXX XXX spôsobili škodu v súhrnnej výške 14.097,60 eur, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný. Podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku vo vzťahu k obžalovanému T. A., nar. XX.XX.XXXX, sa poškodená spoločnosť F. O. Y., a. s., so sídlom W. XXXX/XXX, R., IČO: XX XXX XXX, so svojím nárokom na náhradu škody o d k a z u j e na civilný proces.
odôvodnenie: Napadnutým rozsudkom Mestského súdu Bratislava I sp. zn. B3-46T/61/2019 z 29.01.2025 boli obžalovaní T. A. a D. M. uznaní za vinných z prečinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona, formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, a to na tom skutkovom základe, že po predchádzajúcej vzájomnej dohode, dňa 29.11.2016 vystupujúc v mene osoby T. A., nar. XX.XX.XXXX požadovali prostredníctvom internetového portálu od spoločnosti U. R. R. A. SA (ďalej “O.“) poskytnutie spotrebiteľského úveru vo výške 12.000,- eur, ktorú žiadosť poštovou prepravou doplnili: fotokópiou občianskeho preukazu vydaného na meno žiadateľa T. A., nar. XXXX, nepravdivou pracovnou zmluvou menovanej osoby žiadateľa so spoločnosťou P. N. - E. m.b.H., výpisom z bežného bankového účtu IBAN: Y XXXX XXXXXX XXXXXXXXXX s doplnením fiktívnej kreditnej platby vo výške 1.340,- eur, vydávajúc ju za príjem menovaného zamestnanca a Zmluvou o spotrebiteľskom úvere a Zmluvou o revolvingovom spotrebiteľskom úvere spolu s príslušnou úverovou dokumentáciou, ktoré doklady boli opatrené falzifikátmi podpisu osoby žiadateľa, v mene ktorého vystupovali, na podklade ktorých dokladov spoločnosť O. schválila spotrebiteľský úver č. XXXXXXXXXXXXXX a na účet žiadateľa poskytla finančné prostriedky vo výške 12.000,- eur, na ktorý účet poskytla i revolvingový spotrebiteľský úver vo výške 2.400,- eur, ktorého majiteľom účtu však bol obvinený T. A., nar. XXXX a disponentom obvinená D. M., čím obvinení poškodenej spoločnosti F. O. Y., a. s. so sídlom W. XXX, R. , IČO: XX XXX XXX spôsobili škodu v súhrnnej výške 14.097,60 eur. Za uvedenú trestnú činnosť bol obom obžalovaným podľa § 2 ods. 2, § 222 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2 Trestného zákona uložený trest odňatia slobody vo výmere 8 mesiacov, výkon ktorého im bol podľa § 49 ods. 1 písm. a/, § 50 ods. 1 Trestného zákona podmienečne odložený s určením skúšobnej doby 1 rok. Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku bola obžalovaným uložená povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť poškodenej spoločnosti F. O. Y., a. s. škodu vo výške 14.097,60 eur . Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podali odvolanie obaja obžalovaní, ktoré smerovalo proti všetkým výrokom napadnutého rozsudku a ktoré odôvodnili písomnými podaniami urobenými prostredníctvom svojich obhajcov. Obžalovaná D. M. v dôvodoch svojho odvolania konštatovala, že napadnutý rozsudok nezodpovedá skutkovému stavu zistenému z vykonaného dokazovania. Tak v priebehu prípravného konania, ako aj počas konania pred súdom nebol vykonaný ani jediný dôkaz, ktorý by preukazoval akékoľvek jej konanie uvedené v skutkovej vete rozsudku. V dôsledku nesprávnosti výroku o vine sú nesprávnosťou postihnuté aj ostatné výroky rozsudku, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad, t. j. výrok o treste a jeho podmienečnom odklade, ako aj o povinnosti spoločne a nerozdielne nahradiť škodu. Obžalovaná poukázala na podľa nej základný nespochybniteľný fakt, že v rámci dokazovania nebola vôbec stotožnená osoba, ktorá požiadala právneho predchodcu poškodenej spoločnosti o poskytnutie úveru. Zamestnankyňa právneho predchodcu poškodeného - J.. N. U. vo svojej výpovedi z 08.03.2019 výslovne potvrdila, že celý proces uzatvárania úverovej zmluvy prebiehal prostredníctvom internetového portálu B.. Menovaná potvrdila, že celá komunikácia týkajúca sa uzatvorenia úverovej zmluvy, ako aj následná komunikácia ohľadom splácania úveru, prebehla výlučne elektronickou formou prostredníctvom e-mailu alebo telefonicky. Uvedené bolo písomne potvrdené aj zo strany samotnej poškodenej spoločnosti jej písomným vyjadrením z 26.06.2018. Z toho nespochybniteľné vyplýva, že poškodená spoločnosť, resp. žiaden jej zamestnanec vôbec neprišiel do osobného kontaktu s osobou žiadajúcou o úver. Pokiaľ ide o e-mailovú komunikáciu, tá mala prebiehať prostredníctvom e-mailovej adresy žiadateľa o úver: T.. V priebehu trestného konania však nebolo zistené, komu uvedená e-mailová schránka patrí. Naopak spoločnosť Q. and J. F. a. s. ako prevádzkovateľ portálu centrum.sk, na základe dopytu orgánov činných v trestnom konaní v písomnom vyjadrení z 24.07.2018 oznámila, že nedokáže identifikovať užívateľa danej e-mailovej schránky. Z toho plynie jednoznačný záver, že žiadnym spôsobom nebolo preukázané, že by cez internetový portál poškodenej spoločnosti prostredníctvom uvedenej e-mailovej schránky (alebo akejkoľvek inej e-mailovej schránky, ktorej by bola užívateľkou) požiadala o poskytnutie úveru a uzavrela úverovú zmluvu. Čo sa týka telefonickej komunikácie ohľadom splnenia podmienok
pre poskytnutie úveru a následného splácania úveru, Mgr. N. U. potvrdila, že komunikácia prebiehala prostredníctvom overených telefonických čísiel žiadateľa, pričom táto komunikácia prebiehala vždy s osobou mužského pohlavia. Táto skutočnosť aj bez ďalšieho priamo a bezpochyby vylučuje, že by ako osoba ženského pohlavia mohla daný prečin spáchať. Záver vyslovený prvostupňovým súdom preto nemá logické opodstatnenie. V priebehu konania navyše nebolo preukázané ani to, že by komunikácia s poškodenou spoločnosťou prebiehala prostredníctvom akéhokoľvek jej telefónneho čísla. Vice versa je možné konštatovať, že z vykonaného dokazovania vyplynul presný opak, t. j. že s poškodenou spoločnosťou, resp. jej právnym predchodcom nijako nekomunikovala. Preto nemohla spáchať skutok, ktorý je jej kladený za vinu. V danom prípade nielenže neboli odstránené zásadné pochybnosti o jej vine, ale naopak, zistené skutočnosti spáchanie predmetného prečinu jej osobou vyvracajú. Už len skutočnosť, že ku komunikácii poškodenej spoločnosti dochádzalo iba so žiadateľom o úver ako osobou mužského pohlavia, spôsobuje, že spáchanie skutku je z jej strany objektívne nemožné. V tejto súvislosti pripomenula dokazovaním zistený fakt, že k bankovému účtu, na ktorý mala poškodená spoločnosť, resp. jej právny zástupca previesť úverové finančné prostriedky, mala zriadené iba dispozičné právo, a to dávno predtým, než malo dôjsť k spáchaniu skutku uvedeného v napadnutom rozsudku. Obžalovaná ďalej uviedla, že tá skutočnosť, že na základe dispozičného oprávnenia z predmetného bankového účtu vyberala peniaze, nijako nepreukazuje, že sa dopustila konania napĺňajúceho skutkovú podstatu trestného činu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona. Pre odsudzujúce rozhodnutie nestačí iba pravdepodobnosť spáchania skutku určitou osobou (ktorá pravdepodobnosť je v tomto prípade dokonca absolútne vylúčená), ale pre vyslovenie viny je nevyhnutné, aby o skutkovom stave neboli dôvodné pochybnosti. Uvedená zásada náležitého zistenia skutkového stavu, vyjadrená v § 2 ods. 10 Trestného poriadku, bola v tomto prípade porušená. Už pre podanie obžaloby a prirodzene aj pre následné rozhodnutie súdu, nepostačujú len indície alebo domnienky, ktoré eventuálne nasvedčujú tomu, že nemožno vylúčiť, že obvinený/obžalovaný trestný čin spáchal. Popretie vyššie uvedených skutočností prvostupňovým súdom predstavuje popri porušení zásady náležitého zistenia skutkového stavu aj zjavné porušenie súvisiacej zásady in dubio pro reo, zakotvenej v článku 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, resp. v článku 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá je v trestnoprávnej legislatíve premietnutá v § 2 ods. 4 Trestného poriadku. V tejto súvislosti poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 To 5/2015 z 15.12.2015. Obžalovaná taktiež zdôraznila zásadu vigilantibus iura scripta sunt, ktorá má uplatnenie aj v trestnom práve a ktorá je čoraz viac akcentovaná obzvlášť pri trestnom čine úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona. Z princípu nevyhnutnosti vyplýva, že možnosť využiť trestnoprávny prostriedok nesmie byť natoľko jednoduchá a bežná, aby pre oprávnené subjekty bolo najvýhodnejšie celkom rezignovať na aktívnu ochranu ich práv a záujmov v takej miere, ktorú od nich treba rozumne vyžadovať (platí to aj o nezodpovednom prístupe a tolerovaní porušovania zmluvných záväzkov a pod.). Takýto stav by totiž odporoval princípu ultima ratio (krajný prostriedok), ale aj zásade vigilantibus iura (právo pomáha bdelým). V aplikačnej praxi prevažujú trestné veci, v ktorých najmä podnikatelia (ale aj fyzické osoby) podávajú trestné oznámenia, čím sa snažia vyhnúť uneseniu dôkazného bremena v občianskom súdnom konaní. Takýmto spôsobom riešia predovšetkým sporné vzťahy plynúce zo zmlúv o pôžičke alebo o úvere, pričom v trestných oznámeniach svoje tvrdenia označujú spravidla ako podozrenia z trestného činu podvodu alebo úverového podvodu dôvodiac, že doposiaľ im dlžník vrátil len časť z požičanej sumy alebo že nebola v dohodnutom termíne vrátená žiadna suma zo zapožičaných peňazí. V tejto súvislosti poukázala na uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 To 22/2012-169 z 28.06.2012. V danom prípade poškodená spoločnosť, resp. jej právny predchodca, poskytoval úver bez toho, aby si pri osobnom stretnutí overil totožnosť klienta. Poškodený, napriek tomu, že podnikal v oblasti finančných služieb, už na prvý pohľad postupoval vysoko nezodpovedne. Sám poškodený tak svojim konaním, napriek tomu, že musel mať v danom segmente podnikania množstvo skúseností, vytvoril maximálny priestor na to, aby mu vznikla škoda. Takýto postup poškodeného preto ani nemôže požívať ochranu prostriedkami trestného práva, ktoré nemôžu nahrádzať súkromnoprávne uplatňovanie právnych nárokov. Na základe uvedených skutočností obžalovaná navrhovala, aby odvolací súd podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku vydal rozsudok, ktorým ju spod obžaloby oslobodí. Obžalovaný T. A. v odôvodnení podaného odvolania vyslovil názor, že vykonaným dokazovaním mu vina nebola preukázaná, pričom zdôraznil, že je nevinný. Už od počiatku trestného stíhania v rámci svojej obhajoby uviedol, že skutku sa nedopustil. So spoluobžalovanou D. M. žil v spoločnej domácnosti. Uvedená mala dispozičné právo k účtu, mala k nemu zriadenú platobnú kartu. Výpisy z účtu nečítal a ani nekontroloval. Ďalej dodal, že sa nestotožňuje s tvrdením prvostupňového súdu, že ak poškodená spoločnosť komunikovala s osobou mužského pohlavia, je to dôkaz o jeho vine.
Orgány činné v trestnom konaní nevykonali v tomto smere žiadne dokazovanie, aby stotožnili osobu muža, ktorý komunikoval s poškodenou spoločnosťou. Stačilo napríklad vykonať geolokáciu mobilného telefónu, z ktorého volala osoba mužského pohlavia. Absencia takého dôkazu nemôže byť v jeho neprospech. Spoluobžalovaná disponovala s jeho účtom a finančné prostriedky z neho aj vybrala. V priebehu rozhovoru so spoluobžalovanou vyhotovil aj zvukovú nahrávku s jej vedomým a s jej výslovným súhlasom, zaznamenaným v nahrávke, kde mala uviesť skutočnosti, z ktorých jednoznačne vyplýva, že so skutkom nemá nič spoločné. Obžalovaný dal tiež do pozornosti konanie samotnej poškodenej organizácie U. R. R. A. SA, ktorá poskytla spotrebiteľský úver na fotokópiu občianskeho preukazu, bez osobného kontaktu so žiadateľom a ďalším len telefonickým kontaktom s osobou mužského pohlavia, bez ďalšej identifikácie a overenia žiadateľa. Pracovníčka spoločnosti bola prvostupňovým súdom viackrát predvolávaná ako svedkyňa, nikdy sa však na súd nedostavila. Ak súd na základe takého konania poškodenej organizácie uznal obžalovaných vinnými, zakladá to podľa jeho názoru nebezpečný precedens, keď môže prísť k zneužitiu občianskeho preukazu a bude teda postačovať fotokópia občianskeho preukazu, ktorý si môže páchateľ ľahko zadovážiť, bez akéhokoľvek osobného kontaktu a ďalšieho riadneho overenia osoby žiadateľa zo strany organizácie poskytujúcej plnenie, s následnou trestnoprávnou zodpovednosťou osoby, ktorej boli doklady takto zneužité. V tomto smere obžalovaný poukázal na zásadu právo patrí bdelým. V prípade, ak odvolací súd pripustí vykonanie dôkazu - zvukovej nahrávky medzi jeho osobou a spoluobžalovanou, obžalovaný žiadal vykonanie tohto dôkazu. Z uvedených dôvodov obžalovaný navrhoval, aby Krajský súd v Bratislave zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a v celom rozsahu ho spod obžaloby oslobodil. Krajský súd v Bratislave v konaní o odvolaniach obžalovaných nariadil verejné zasadnutie, ktorého sa zúčastnili obžalovaní T. A. a D. M., ich obhajcovia a prokurátorka krajskej prokuratúry. Odvolací súd vykonal verejné zasadnutie v neprítomnosti zástupcu poškodenej spoločnosti, nakoľko na takýto postup boli splnené všetky zákonné podmienky upravené v § 294 ods. 1 Trestného poriadku. Na verejnom zasadnutí pred odvolacím súdom obhajkyňa obžalovaného T. A. sa pridržiavala podaného odvolania a dôvodov v ňom uvedených a navrhovala, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a aby obžalovaného spod obžaloby oslobodil, alternatívne aby po zrušení rozsudku vec vrátil súdu prvého stupňa na doplnenie dokazovania v nimi naznačenom smere. Poškodenú spoločnosť navrhovala odkázať s jej nárokom na náhradu škodu na civilný proces. Obhajca obžalovanej D. M. na verejnom zasadnutí sa rovnako pridržiaval podaného odvolania a dôvodov v ňom uvedených a na ich podklade navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a obžalovanú spod obžaloby oslobodil. Prokurátorka krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí navrhovala odvolanie obžalovaných zamietnuť ako nedôvodné, nakoľko rozhodnutie prvostupňového súdu považuje za vecne správne a zákonné, a to vrátane výroku o treste. Obžalovaný T. A. na verejnom zasadnutí uviedol, že nič nespáchal a je nevinný, pričom v ostatnom sa pripojil k ústnemu prednesu svojej obhajkyne. Obžalovaná D. M. na verejnom zasadnutí sa rovnako pripojila k ústnemu prednesu svojho obhajcu. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 315 Trestného poriadku) primárne konštatoval prípustnosť odvolania (§ 306 ods. 1 Trestného poriadku) a absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Trestného poriadku a preto podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolania, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaniami vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, a dospel k záveru, že plne dôvodné je iba odvolanie obžalovaného T. A., pričom v prípade odvolania obžalovanej D. M. sa čiastočná dôvodnosť jej odvolania opiera o úplne iné dôvody, než ktoré uvádzala v odôvodnení podaného odvolania. Odvolací súd po splnení si svojej prieskumnej povinnosti zistil, že pred súdom prvého stupňa boli na hlavnom pojednávaní vykonané dôkazy v rozsahu umožňujúcom rozhodnúť o skutku, pre ktorý bola na obžalovaných D. M. a T. A. podaná obžaloba, avšak vo vzťahu k druhému z menovaných obžalovaných
nebolo možné na podklade vykonaného dokazovania a vyhodnotenia jednotlivých dôkazov spôsobom upraveným v § 2 ods. 12 Trestného poriadku vysloviť záver o jeho vine. Prvostupňový súd tiež pochybil v tom smere, že vo výrokovej časti rozsudku neuviedol, podľa ktorého Trestného zákona rozhodol o vine a o uložení trestu (či podľa Trestného zákona účinného v čase spáchania činu, alebo podľa iného Trestného zákona, t. j. Trestného zákona účinného od 06.08.2024), pričom súčasne vo výroku o treste použil nesprávne ustanovenie § 2 ods. 2 Trestného zákona, hoci, ak už prvostupňový súd chcel použiť ustanovenie o časovej pôsobnosti Trestného zákona vo výroku svojho rozsudku, mal použiť ustanovenie § 2 ods. 1 Trestného zákona a v takom prípade ho mal použiť aj vo výroku o vine, nielen vo výroku o treste. Ustanovenie § 2 ods. 2 Trestného zákona sa pritom týka výlučne možnosti uloženia konkrétneho druhu trestu, t. j. takého druhu trestu, ktorý dovoľuje uložiť zákon účinný v čase rozhodovania o trestnom čine. Inak povedané, má sa na zreteli to, aby sa páchateľovi neuložil taký druh trestu, ktorý v čase rozhodovania o treste nie je ako druh trestu upravený v Trestnom zákone. O takúto situáciu v posudzovanom prípade zjavne nejde, nakoľko novelou Trestného zákona vykonanou zákonom č. 40/2024, účinnou od 06.08.2024, nebol vypustený žiaden druh trestu, ale v rámci tejto zmeny právnej úpravy došlo okrem iného k úprave zákonom ustanovenej trestnej sadzby pri niektorých trestných činoch, ako aj k zmene iných ustanovení majúcich význam pre právnu kvalifikáciu skutku (napr. úprava hranice výšky spôsobenej škody, od ktorej sa odvíja škoda mala, väčšia, značná a škoda veľkého rozsahu), preto bolo potrebné posúdiť, ktorý Trestný zákon je pre obžalovaných priaznivejší, tak ako to vyžaduje ustanovenie § 2 ods. 1 Trestného zákona. Na základe týchto pochybení boli naplnené dôvody na zrušenie napadnutého rozsudku v celom rozsahu podľa § 321 ods. 1 písm. b/, písm. d/ Trestného zákona s tým, že odvolací súd mal dostatok podkladov na to, aby mohol vo veci sám rozhodnúť. Pokiaľ ide o obžalovanú D. M., ani krajský súd nemal žiadne pochybnosti o tom, že táto sa v spolupáchateľstve s inou osobou dopustila žalovanej trestnej činnosti. V posudzovanej trestnej veci boli na základe vykonaných dôkazov nesporne preukázané tie skutkové okolnosti, ktoré sa týkali schválenia spotrebiteľského úveru č. XXXXXXXXXXXXXX a revolvingového spotrebiteľského úveru a poskytnutia finančných prostriedkov v sumách 12.000,- eur a 2.400,- eur na účet, ktorého majiteľom bol obžalovaný T. A. a dispozičné oprávnenie k nemu mala obžalovaná D. M., k čomu došlo na základe žiadosti spísanej v mene T. A. st., otca obžalovaného T. A., ku ktorej boli následne doložené fotokópia občianskeho preukazu T. A. st., falošná pracovná zmluva so spoločnosťou P. N. - gesellschaft m.b.H., výpis z bežného bankového účtu IBAN: Y XXXX XXXXXX XXXXXXXXXX s doplnením fiktívnej kreditnej platby vo výške 1.340,- eur, vydávajúc ju za príjem osoby, v mene ktorej páchatelia žiadali o poskytnutie týchto finančných prostriedkov, ako aj Zmluvy s spotrebiteľskom úvere a revolvingovom spotrebiteľskom úvere, pričom tieto doklady obsahovali falošné podpisy žiadateľa. Záver o tom, že na žalovanom skutku sa svojím konaním výrazne podieľala aj obžalovaná D. M. a miera účasti, v akej jej konanie prispelo k spáchaniu stíhanej trestnej činnosti bola v danom prípade rozhodujúca, možno vyvodiť zo skutočnosti, že obžalovaná, ktorá žila v spoločnej domácnosti s obžalovaným T. A. a jeho otcom, mala prístup k osobným odkladom otca obžalovaného, ďalej z toho, že k účtu, na ktorý boli poukázané vyššie zmienené finančné prostriedky mala dispozičné právo a z tohto účtu vybrala značnú časť z poskytnutých finančných prostriedkov (zo spotrebiteľského úveru v sume 12.000,- eur) iba krátko po tom, ako boli pripísané na účet (k ich poskytnutiu došlo dňa 07.12.2016 a obžalovaná uskutočnila výbery v dňoch 08.12.2016 a 09.12.2016), a to v celkovej sume 10.000,- eur, čo jednoznačne svedčí o tom, že obžalovaná vedela, že v danom období mali byť finančné prostriedky z tohto úveru poskytnuté na účet obžalovaného T. A., a napokon aj z toho zistenia, že predložená falošná pracovná zmluva so spoločnosťou P. N. - E. m.b.H. vyzerala rovnako, ako pracovná zmluva, ktorú mala táto spoločnosť uzatvorenú s osobou menom U. Q., ktorá v zmysle vyjadrenia svedka T. A. st., bola kamarátkou obžalovanej a skutočnosť, že obžalovaná túto osobu pozná, potvrdila sama vo svojej výpovedi z prípravného konania, ktorá bola na hlavnom pojednávaní prečítaná v súlade s § 264 ods. 1 Trestného poriadku. Samotná obžalovaná tiež potvrdila, že obžalovaný T. A. s účtom nedisponoval, ale ona mu dávala peniaze v hotovosti, pričom spolu sa rozprávali málo a fungovali potichu. V rovine týchto zistení nebolo možné prehliadať ani ten fakt, že obžalovaná mala evidentne skúsenosti s falšovaním podpisu svedka T. A. st., v ktorého mene (avšak bez jeho vedomia) sa žiadalo o poskytnutie úverov, nakoľko v minulosti takto sfalšovala jeho podpis v súvislosti s oprávnením preberať poštové zásielky v jeho mene, čo je zistiteľné okrem iného aj z jej výpovede učinenej v prípravnom konaní, ako aj z
výpovede svedka T. A. st. Všetky tieto skutočnosti vyplynuli z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní a po ich vyhodnotení jednotlivo i vo vzájomnom súhrne, tak ako to predpokladá § 2 ods. 12 Trestného poriadku, možno jednoznačne vysloviť, že to bola obžalovaná, ktorá požiadala o poskytnutie zmienených úverov, vydávajúc sa za T. A. st. a za účelom schválenia úveru a poskytnutia finančných prostriedkov zabezpečila potrebné doklady, ktorých obsah nezodpovedal skutočnosti a na ktorých sa nachádzal sfalšovaný podpis T. A. st. S poukazom na uvedené krajský súd uzatvára, že všetky zistené a vyššie popísané skutočnosti zodpovedajú formálnym zákonným znakom stíhaného prečinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona účinného od 06.08.2024, ktorého aplikácia je oproti Trestnému zákonu účinnému v čase spáchania činu pre obžalovanú priaznivejšia, keďže v dôsledku zmien ustanovení upravujúcich výšku spôsobenej škody, od ktorej sa odvíjajú jej jednotlivé kategórie (škoda malá, väčšia, značná a veľkého rozsahu), bolo potrebné pôvodnú prísnejšiu právnu kvalifikáciu skutku ako zločinu úverového podvodu spolupáchateľstvom podľa § 20, k § 222 ods. 1, ods. 3 pís. a/ Trestného zákona, obsiahnutú v podanej obžalobe, zmeniť v prospech obžalovanej na vyššie uvedený miernejší trestný čin. Vo vzťahu k obžalovanej D. M. odvolací súd dodáva, že bolo potrebné upraviť skutok v časti, ktorá zakladala spolupáchateľstvo obžalovaného T. A., nakoľko tento bol spod obžaloby podľa § 285 písm. c/ Trestného poriadku oslobodený, a to z dôvodov, ktoré budú rozvedené nižšie. Odvolacie námietky obžalovanej, v rámci ktorých poukázala na to, že svedkyňa J.. N. U. potvrdila, že komunikácia prebiehala prostredníctvom overených telefonických čísiel žiadateľa, pričom táto komunikácia prebiehala vždy s osobou mužského pohlavia, v nijakom smere nevyvoláva pochybnosti o tom, že sa obžalovaná popísanej trestnej činnosti dopustila. Je úplne logické, že ak obžalovaná žiadala o úver v mene T. A., musela na telefonickú komunikáciu s danou finančnou inštitúciou zabezpečiť inú osobu mužského pohlavia. Išlo teda o vzájomne dohodnuté spoločné konanie dvoch osôb zakladajúce spolupáchateľstvo na stíhanom trestnom čine (§ 20 Trestného zákona). Pokiaľ obžalovaná argumentovala tým, že poškodená spoločnosť, resp. jej právny predchodca, si neoveril totožnosť žiadateľa o úver a postupoval vysoko nezodpovedne, tak k tomu krajský súd dodáva, že sama táto okolnosť nie je s ohľadom na závažnosť konania obžalovanej spôsobilá vylúčiť vyvodzovanie trestnej zodpovednosti voči jej osobe. V tomto smere je potrebné poukázať najmä na spôsob spáchania činu, ktorým obžalovaná využila situáciu spolužitia v spoločnej domácnosti s T. A. st. a obžalovaným T. A. tak, že zneužila osobné doklady prvého z menovaných osôb a sfalšovala jeho podpis, a súčasne zneužila vlastníctvom k účtu, na ktorý boli pripísané finančné prostriedky z podvodne vylákaného úveru, druhého z menovaných, ktorých tak vystavila značnému riziku spojenému s takýmto jej konaním, čo u obžalovaného T. A. dokonca viedlo k jeho trestnému stíhaniu ako spolupáchateľa. Rovnako okolnosť, že bola použitá sfalšovaná pracovná zmluva z iného štátu, zjavne za účelom sťaženia možnosti jej overenia, nedáva priestor na to, aby sa v prospech obžalovanej uplatnila zásada „ultima ratio“, ktorú je možné uplatniť len prostredníctvom materiálneho korektívu upraveného v § 10 ods. 2 Trestného zákona (Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13. augusta 2013, sp. zn. 2 Tdo 35/2013, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 6/2014 pod č. 96). Vo vzťahu k otázke závažnosti spáchaného činu (prečinu) je potrebné uviesť, že povinnosť posudzovať jej stupeň, resp. mieru, vyplýva zo zmieneného § 10 ods. 2 Trestného zákona, pričom konkrétne zistenia v tejto otázke majú význam pre záver súdu o tom, či ide o prečin alebo o iný delikt, pre ktorý nie je potrebné vyvodzovať trestnoprávnu zodpovednosť. Uvedené ustanovenie teda upravuje materiálny znak pri prečinoch, ktorý sa uplatňuje ako tzv. materiálny korektív k formálnym znakom prečinu. To znamená, že súd je povinný popri formálnych znakoch prečinu vždy skúmať aj to, či je naplnený aj Trestným zákonom požadovaný konkrétny stupeň závažnosti prečinu. Pre takéto posúdenie sú určujúce kritéria taxatívne upravené v § 10 ods. 2 Trestného zákona, z ktorých je súd povinný vychádzať pri hodnotení konkrétnej závažnosti činu, pričom je potrebné rešpektovať požiadavku, že skutočnosti spadajúce pod kritéria určujúce závažnosť činu je potrebné hodnotiť vo svojom súhrne bez toho, aby sa niektorej pripisoval väčší či menší význam (má sa na mysli hľadisko, aby význam jednej nebol preceňovaný alebo podceňovaný na úkor alebo v prospech druhej). Dokazovanie okolností preukazujúcich mieru (stupeň) závažnosti prečinu v zmysle § 10 ods. 2 Trestného zákona je pri prečine obligatórne (Uznesenie Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne z 03.03.2008, sp. zn. 4To/2/2008, publikované v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 3/2008 pod č. 23). Vzhľadom na to, že dovolací súd môže pri posudzovaní dôvodu dovolania uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku hodnotiť i potrebnú (vyššiu než nepatrnú) závažnosť prečinu (§ 10 ods. 2 Trestného zákona) a opierať sa pritom o dôkazy, ktoré boli v súdnom konaní vykonané; nesmie však skúmať a meniť správnosť a úplnosť zisteného skutku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15.04.2014, sp. zn. 2 Tdo 17/2014, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 8/2014 pod č. 121), je nevyhnutné, aby sa súdy otázkou závažnosti prečinu vo svojich rozhodnutiach zaoberali a v tomto smere aspoň stručne rozviedli svoje úvahy, na základe ktorých dospeli ku konkrétnym záverom v tejto otázke. V tejto súvislosti odvolací súd dopĺňa, že pri prečinoch nemá pre určenie konkrétnej závažnosti činu z hľadiska vyvodzovania trestnoprávnej zodpovednosti podstatný význam to, aká trestná sadzba je v osobitnej časti Trestného zákona ustanovená pri tej ktorej skutkovej podstate prečinu. Samotná skutková podstata prečinu totiž určuje jeho typovú závažnosť, t. j. táto je daná už tým, že boli naplnené všetky formálne znaky konkrétnej skutkovej podstaty trestného činu posudzovaného ako prečin (typová závažnosť je vyjadrená aj skutkovými podstatami zločinov, resp. obzvlášť závažných zločinov, avšak pri nich je skúmanie konkrétnej závažnosti cez kritériá uvedené v § 10 ods. 2 Trestného zákona vylúčené). Tým je vymedzená aj trestnoprávna ochrana záujmov, ktorým sa ju zákonodarca rozhodol poskytnúť aj prostriedkami trestného práva a to tiež v prípade nedbanlivostných trestných činov. Významným tu je predovšetkým to hľadisko, že porušenie alebo ohrozenie konkrétneho záujmu svojou závažnosťou dosiahlo úroveň, pre ktorú je potrebné mu poskytovať a zabezpečovať ochranu aj v trestnoprávnej rovine. V rámci úvah o tom, či konkrétny čin, ktorý napĺňa formálne znaky skutkovej podstaty niektorého prečinu, dosahuje vyššiu než nepatrnú závažnosť, je teda potrebné zisťovať, či na základe kritérií upravených v § 10 ods. 2 Trestného zákona ide o čin, ktorý sa nejakým zásadným spôsobom vymyká prípadom, ktorým príslušná skutková podstata poskytuje trestnoprávnu ochranu a to v tom smere, či sa na základe konkrétnych skutočností závažnosť činu znižuje až na nepatrnú úroveň. V trestnej veci obžalovanej o takýto prípad rozhodne nejde, keďže vychádzajúc zo všetkých kritérií upravených v § 10 ods. 2 Trestného zákona v ich súhrne, nemožno učiniť záver o tom, že by konkrétna závažnosť činu nezodpovedala typovej závažnosti vyjadrenej už samotnou základnou skutkovou podstatou stíhaného prečinu. Spôsob vykonania činu a jeho následok, okolnosti spáchania činu, ako aj zavinenie vo forme priameho úmyslu, na ktoré možno usudzovať zo samotnej skutkovej vety obžaloby a zo skutočnosti popísaných na inom mieste odôvodnenia tohto rozsudku, neumožňujú ustáliť záver o nepatrnej závažnosti činu. Na podklade týchto skutočností tak možno konštatovať aj naplnenie materiálnej podmienky vyžadovanej pre vyvodzovanie trestnoprávnej zodpovednosti. Krajský súd teda konštatuje, že v posudzovanej veci všetky zistené a preukázané skutočností vyplývajúce z vyššie zmienených dôkazov a spôsob ich hodnotenia v intenciách ustanovenia § 2 ods. 12 Trestného poriadku vylučujú akékoľvek rozumné pochybnosti o vine obžalovanej za stíhaný prečin. V súvislosti s výrokom o treste je potrebné zdôrazniť, že stanovenie druhu trestu a jeho výmery musí vychádzať nielen z podmienok upravených v ustanoveniach pri tom ktorom druhu trestu, ale je tiež potrebné dôsledne skúmať všetky skutočnosti významné z hľadiska účelu trestu obsiahnutého v § 34 ods. 1 Trestného zákona, ako aj ostatné na účel trestu nadväzujúce kritériá rozhodujúce pre určenie druhu trestu a jeho výmery, ktorých zohľadnenie predpokladá úprava zásad pre ukladanie trestov. Ustanovenie § 34 ods. 1 Trestného zákona o účele trestu je spolu s ustanovením § 33a a § 34 ods. 4 Trestného zákona základným vodidlom pri určovaní druhu trestu a jeho výmery. Z hľadiska týchto ustanovení, uložený trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov a zároveň trest vyjadrí morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Závery na primeranosť postihu páchateľa trestného činu sa musia opierať o skutočný stav veci a musia z neho vyplynúť. S prihliadnutím na povahu spáchaného trestného činu a jeho závažnosť, ako aj na osobu obžalovanej a jej postoj k spáchanej trestnej činnosti, odvolací súd považuje uloženie trestu odňatia slobody vo výmere 8 mesiacov s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu 1 rok, za adekvátne, zodpovedajúce ustanoveniam Trestného zákona účinného od 06.08.2024 a reflektujúce tak závažnosť
činu, osobu obžalovanej a možnosti jej nápravy, ako aj obdobie, ktoré uplynulo od spáchania tohto prečinu. Za týchto okolností možno vysloviť, že uloženie podmienečného trestu odňatia slobody vo výmere 8 mesiacov je dostatočné na to, aby na obžalovanú, ktorá bola doposiaľ iba jedenkrát súdne trestaná, pričom sa na ňu hľadí, akoby odsúdená nebola, pôsobilo v smere jej nápravy a súčasne aby zohľadňovalo všetky funkcie trestu. Z tohto hľadiska možno konštatovať, že takto uložený trest bude popri výchovnej a preventívnej funkcii trestu dôsledne zohľadňovať aj jeho funkciu represívnu a predovšetkým ochrannú, keďže počas určenej skúšobnej doby bude obžalovaná čeliť hrozbe nariadenia výkonu trestu v prípade, ak sa počas jej plynutia dopustí závažnejšieho protiprávneho konania. Možno preto uzavrieť, že od uloženého trestu možno očakávať splnenie jeho účelu vyjadreného v § 34 ods. 1 Trestného zákona. Pokiaľ ide o výrok o náhrade škody, krajský súd považoval nárok právneho nástupcu poškodenej spoločnosti za uplatnený riadne a včas a plne preukázaný a teda opodstatnený, pričom na uloženie povinnosti obžalovanej nahradiť spôsobenú škodu poškodenej spoločnosti (jej právnemu nástupcovi) bol povinný už s ohľadom na samotnú dikciu § 287 ods. 1 Trestného poriadku. Na rozdiel od výroku o náhrade škody obsiahnutom v napadnutom rozsudku, krajský súd nemohol túto povinnosť obžalovanej uložiť spoločne a nerozdielne aj spoluobžalovanému T. A., keďže tento bol týmto rozsudkom oslobodený spod obžaloby. Čo sa týka obžalovaného T. A., krajský súd po vyhodnotení vo veci vykonaných dôkazov dospel k záveru, že jeho účasť (v rovine spolupáchateľstva a ani v rovine účastníctva v užšom zmysle) na žalovanej trestnej činnosti nebola preukázaná ani z hľadiska vyššej miery pravdepodobnosti. Ak aj určitá pravdepodobnosť ohľadne možnej participácie obžalovaného T. A. na spáchaní stíhaného prečinu existuje, minimálne rovnaká pravdepodobnosť tu je daná aj vo vzťahu k možnosti, že na jeho spáchaní nemal žiadnu účasť a s uvedenom trestnou činnosťou obžalovanej D. M. nemal nič spoločné. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že výrok o vine musí byť vždy založený len na takých dôkazoch, ktoré celkom vylučujú pochybnosť, že žalovaný skutok spáchala iba tá osoba, ktorá bola z tohto skutku obžalovaná prokurátorom a postavená pred súd. Vina obžalovanej osoby musí byť teda jednoznačne a bez akýchkoľvek rozumných pochybností preukázaná. Obžalovaná osoba pritom nie je povinná dokazovať žiadnu skutočnosť, čo je vyjadrené v zásade, že nedokázaná vina má rovnaké dôsledky ako dokázaná nevina. Uznanie viny zo žalovanej trestnej činnosti nie je možné založiť na hypotetických záveroch, ktoré sú v rovine pravdepodobnosti, a to ani pravdepodobnosti vyššieho stupňa. Pre takýto výrok musí byť daná istota, o ktorej, vychádzajúc z hodnotenia vykonaných dôkazov, nie je dôvod pochybovať. Ak po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov zostanú pochybnosti o niektorej skutkovej okolnosti významnej čo do otázky viny, nemožno rozhodnúť v neprospech obžalovanej osoby. Inak povedané, ak v konkrétnej trestnej veci vykonané dôkazy pripúšťajú alternatívnu možnosť o nevine, je súd povinný v zmysle princípu „in dubio pro reo (v pochybnostiach v prospech veci obžalovaného)“ obžalovanú osobu spod podanej obžaloby oslobodiť. Tento princíp sa odvíja od jednej z najzákladnejších zásad trestného konania, ktorou je zásada prezumpcie neviny. Prezumpcia neviny vždy (aj pri zavedení kontradiktórnych prvkov do trestného procesu) vyžaduje, aby to bol štát, ktorý nesie v trestnom konaní konkrétne dôkazne bremeno v otázke viny. Pokiaľ možno v trestnom konaní na základe vykonaného dokazovania dospieť k niekoľkým pravdepodobným skutkovým verziám, je súd povinný prikloniť sa k verzii, ktorá je pre obžalovanú osobu priaznivejšia, nakoľko iba tak nedochádza k porušeniu princípu rozhodovania „in dubio pro reo“, a tým aj zásady prezumpcie neviny. Trestné konanie vyžaduje v tomto ohľade ten najvyšší možný stupeň istoty, ktorý možno od ľudského poznania požadovať, aspoň na úrovni všeobecného pravidla "preukázania mimo akúkoľvek rozumnú pochybnosť". V tomto smere krajský súd poukazuje aj na judikatúru, ktorá konštatuje, že zásada zisťovania skutkového stavu veci, o ktorej nie sú dôvodné pochybnosti vyžaduje, aby súd oprel svoje rozhodnutie o vine len o jednoznačne zistené fakty a nie o konštrukcie skutkového deja, domnienky, indície, resp. vinu obžalovanej osoby vyvodzoval len na pravdepodobných skutkových záveroch. Tam, kde nie je možné bezpečne určiť, ktorá z variant skutkového riešenia zodpovedá skutočnosti, musí súd voliť tú, ktorá je pre obžalovanú osobu najpriaznivejšia (R 46/1963), pričom ani vysoký stupeň podozrenia sám osebe nemôže vytvoriť zákonný podklad pre odsudzujúci výrok. Všetky zmienené hľadiská sú plne uplatniteľné aj na posudzovanú trestnú vec obžalovaného T. A., nakoľko zo skutočností, že obžalovaná D. M. žila v spoločnej domácnosti s obžalovaným, že obžalovaný bol majiteľom účtu, na ktorý boli poukázané finančné prostriedky z podvodne vylákaného úveru a že
s finančnou inštitúciou, ktorá tento úver poskytla, komunikovala osoba mužského pohlavia, nemožno (po zohľadnení aj ďalších skutočností) s istotou vyvodiť, že obžalovaný T. A. sa dopustil spoločného konania s obžalovanou D. M., ktoré viedlo k trestnému činu. Prvostupňový súd opomenul prihliadať na to, že obžalovaná D. M. bola disponentom k účtu obžalovaného, pričom sama sa vyjadrila o tom, že obžalovaný s týmto účtom sám nenakladal, ale takto činila výlučne ona a obžalovanému dávala hotovosť (z čoho ale nemožno vôbec usudzovať ani na to, že obžalovaný mal o trestnej činnosti vedomosť), pričom uviedla aj to, že s obžalovaným sa veľmi nerozprávala a fungovali potichu. Vzhľadom na to, že obžalovaná mala prístup k dokladom otca obžalovaného, ktorého podpis zjavne vedela sama sfalšovať (v minulosti už podpis T. A. sfalšovala, ako to bolo uvedené na inom mieste odôvodnenia tohto rozsudku), ako aj so zreteľom na to, že mala dispozičné oprávnenie k účtu obžalovaného, je zrejmé, že v súvislosti s týmito aspektmi konania si obžalovaná D. M. vystačila sama a akúkoľvek aktivitu obžalovaného T. A. rozhodne nepotrebovala. Možno tiež vysloviť dôvodnú pochybnosť o tom, že by obžalovaný súhlasil s takýmto zneužitím svojho otca, s ktorým býval v spoločnej domácnosti, pričom v tomto smere nebola zistená žiadna okolnosť, ktorá by naznačovala opak. Zistenie, že poškodená spoločnosť telefonicky komunikovala s osobou mužského pohlavia nedáva žiaden podklad k tomu, že touto osobou bol práve obžalovaný T. A., keďže totožnosť tejto osoby nebola zistená a samotné pohlavie na osobu obžalovaného ešte nijako nepoukazuje. V danom prípade nebola zistená žiadna iná okolnosť, ktorá by obžalovaného akokoľvek spájala s uvedenými telefonickými hovormi a takto komunikujúcou osobou mohla byť ktorákoľvek iná osoba mužského pohlavia, čo vzhľadom na vyššie popísaný spôsob konania obžalovanej sa javí ako vysoko pravdepodobné. Krajský súd tak uzatvára, že zo strany obžalovanej D. M. mohlo vo vzťahu k obžalovanému T. A. ísť o zneužitie jeho osoby, čomu napokon nasvedčuje aj vyjadrenie jeho otca o tom, že tento od 5. ročníka navštevoval špeciálnu školu. Na základe vyššie uvedených zistení krajský súd nemohol vysloviť bezpečný a jednoznačný záver, že žalovaného trestného činu sa dopustil aj obžalovaný T. A., naopak, s vysokou mierou pravdepodobnosti prichádzal do úvahy záver celkom opačný, preto bolo nevyhnutné obžalovaného T. A. podľa § 285 písm. c/ Trestného poriadku spod podanej obžaloby oslobodiť, nakoľko nebolo preukázané, že skutok spáchal obžalovaný. Keďže nárok poškodenej spoločnosti bol uplatnený vo vzťahu k obom obžalovaným osobám, krajský súd poškodenú spoločnosť, pokiaľ ide o obžalovaného T. A., podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku s jej nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces. S poukazom na všetky vyššie rozvedené skutočnosti a prezentované úvahy odvolací súd rozhodol o odvolaniach oboch obžalovaných tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku, pričom mal dostatok podkladov pre svoje rozhodnutie. Predmetné rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.