Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 4Co/134/2023 1319200967 29. 01. 2025 Mgr. Ingrid Degmová Pospíšilová ECLI:SK:KSBA:2025:1319200967.3
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a sudcov JUDr. Valérie Kleinovej a JUDr. Anny Kašajovej v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XX, XXX XX D. E., zastúpená JUDr. Jozefom Pojdákom, advokátom, so sídlom Sv. Cyrila a Metoda 12, 900 29 Nová Dedinka, proti žalovanému: Peter Kiss - GERBERA, samostatne hospodáriaci roľník, nar. 1.2.1968, bytom Hlavná 40, Nová Dedinka, IČO: 31 859 046, o zaplatenie 2.633,37 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 18. júla 2023 č. k. B3-24C/17/2019-100 takto rozhodol: I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v napadnutej časti o trovách konania p o t v r d z u j e. II. Odvolanie žalobkyne proti napadnutej vyhovujúcej časti rozsudku súdu prvej inštancie III. Žalovanému nárok na náhradu rov odvolacieho konania
o d m i e t a.
n e p r i z n á v a.
odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.159,38 eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 579,69 eur od 1.11.2017 do zaplatenia a zo sumy 579,69 eur od 1.11.2018 do zaplatenia do troch dní od jeho právoplatnosti titulom dlhu žalovaného na nájomnom za užívanie poľnohospodárskej pôdy, vo zvyšku žalobu zamietol a žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 12%. 2. Vychádzal zo žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáhala uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 2.633,37 Eur, spolu s úrokom z omeškania 5% ročne zo sumy 1.316,68 Eur od 1.11.2017 do zaplatenia a zo sumy 1.316,69 Eur od 1.11.2018 do zaplatenia, ako aj náhrady trov konania, titulom nájomného za roky 2017 a 2018 za užívanie poľnohospodárskej pôdy o výmere 97 874 m2 v katastrálnom území D. F. B. E., v zmysle nájomnej zmluvy o dočasnom užívaní pozemku zo dňa 1.10.2002. 3. Žalobkyňa tvrdila, že ako prenajímateľ uzavrela dňa 1.10.2002 so žalovaným ako nájomcom nájomnú zmluvu o dočasnom užívaní pozemku, predmetom ktorej bolo prenechať do užívania poľnohospodársku pôdu o výmere 97.874 m2, a to v okrese Senec, obec D. E., katastrálne územie D. F. B. E., ktorej vlastníkom je žalobkyňa. Podľa nájomnej zmluvy bol žalovaný povinný uhrádzať dohodnuté nájomné. Cena nájmu bola dohodnutá vo výške 1.500,- Sk (49,79 Eur) za každý jeden ha pozemku, t. j. spolu 14.681,- Sk (487,32 Eur). Predmet nájmu sa z výmery 97 874 m2 počas trvania nájomného vzťahu zmenšil na rozlohu 79.815 m2, nakoľko časť pozemkov žalobkyňa previedla na inú osobu. Dohodou zmluvných strán, ktorá bola platná od roku 2016, došlo k zvýšeniu nájomného na sumu 100,- Eur/ha
ročne, teda za celý predmet nájmu o výmere 79.815 m2 bolo ročné nájomné vo výške 798,15 Eur. Obec ako správca dane vyrubila žalobkyni za ornú pôdu o výmere 79 815 m2 za rok 2017, ako aj za rok 2018, daň z nehnuteľností vo výške 518,534 Eur. Podľa článku IV. ods. 3 nájomnej zmluvy, dane z nehnuteľností, ktoré sú predmetom tejto zmluvy, sa zaväzuje zaplatiť nájomca. Žalovaný nevykonal platbu nájomného, ani príslušných daní z nehnuteľností, v dojednanej lehote do 31.10.2017 za rok 2017, a ani platbu v lehote do 31.10.2018 za rok 2018. Vzhľadom na uvedené žalobkyňa odstúpila od nájomnej zmluvy a vyzvala žalovaného na vrátenie predmetu nájmu a na úhradu splatného nájomného. Žalovaný na výzvu nereagoval a nájomné neuhradil. Žalobkyňa v žalobe označila a spolu s ňou predložila listinné dôkazy - nájomnú zmluvu o dočasnom užívaní pozemku, rozhodnutia obce o vyrubení dane z nehnuteľností za roky 2017 a 2018 a výpis z bankového účtu žalobkyne o úhrade nájomného s daňou za rok 2016. Iné dôkazy žalobkyňa nenavrhla. 4. Žalovaný v rámci vyjadrenia k žalobe potvrdil, že so žalobkyňou ako prenajímateľom podpísal dňa 1.10.2002 nájomnú zmluvu o dočasnom užívaní pozemku. Ďalej tvrdil, že súčasťou tejto zmluvy mala byť aj celková výmera poľnohospodárskej pôdy, ktorú si chcel prenajať, aj určenie parciel, ich identifikácia a rozloha. V podpísanej nájomnej zmluve sa však nachádza len celková výmera, ktorú má mať v budúcnosti prenajatú, bez identifikácie parciel. Neskôr mu žalobkyňa predložila list nazvaný Celková výmera poľnohospodárskej pôdy k dočasnému užívaniu pozemkov, ktorú však nepodpísal. K nepodpísaniu tejto špecifikácie nájomnej zmluvy nedošlo z jeho strany svojvoľne, ale preto, lebo po identifikovaní parciel a ich preverení v katastri zistil, že mnohé parcely sú neužívateľné. Pôvodný návrh s celkovou výmerou užívaných pozemkov dal žalobkyni ústne už roku 2017. Dňa 20.4.2018 žalobkyni navrhol, že bude platiť za pozemky, ktoré priamo užíva, pretože niektoré pozemky užívajú iní nájomcovia alebo ide o vinice, resp. vodnú plochu. Z celkovej výmery 79 506 m2, ktorú deklarovala žalobkyňa, žalovaný ako samostatne hospodáriaci roľník užíval len 35 140 m2, čo však žalobkyňa odmietla. Žalovaný užíval parcelu č. XXX o výmere 25 349 m2, parcelu č. XXX o výmere 1 583 m2, parcelu č. XXX o výmere 7 481 m2 a parcelu č. XXX o výmere 727 m2, čo je spolu 35 140 m2. Iné ako označené pozemky žalovaný fyzicky nikdy neužíval. Podľa názoru žalovaného je nájomná zmluva v celom rozsahu neplatná z dôvodu absencie esenciálnej náležitosti nájomnej zmluvy, a to je označenie predmetu nájmu, z ktorého dôvodu žalobkyňa nemá nárok na akékoľvek plnenie vyplývajúce z tejto nájomnej zmluvy, a preto žiadal, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol a priznal mu plnú náhradu trov konania. Ako dôkazy predložil - listy žalobkyne zo dňa 5.9.2003 a 22.1.2013 (oznámenie zmeny vlastníctva, zmena celkovej výmery užívanej poľnohospodárskej pôdy), list žalobkyne zo dňa 20.4.2018 ohľadne celkovej výmery poľnohospodárskej pôdy k dočasnému užívaniu a katastrálnu mapu. 5. Na prejednanie sporu bolo nariadené pojednávanie, na ktorom súd prvej inštancie v zmysle § 181 ods. 2 CSP určil ako zhodné alebo nepopreté skutkové tvrdenia strán o uzavretí písomnej nájomnej zmluvy zo dňa 1.10.2002, o dohode o zvýšení nájmu na 100,- Eur za ha, o vyrubení dane za pozemky vo vlastníctve žalobkyne za roky 2017 a 2018 v sume po 518,534 Eur, že žalovaný nezaplatil žalobkyni za roky 2017 a 2018 žiadne nájomné a že žalobkyňa odstúpila od nájomnej zmluvy a vyzvala žalovaného na vrátenie predmetu nájmu. Ako sporné tvrdenia strán konštatoval rozsah pozemkov užívaných žalovaným na poľnohospodárske účely, pričom určil aj rozsah dokazovania, a to predloženými listinnými dôkazmi. Poukázal na ust. § 153 ods. 1 až 3 CSP, podľa ktorého strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Ak súd na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej. 6. Konštatoval, že žalobkyňa, ani jej právny zástupca, sa nezúčastnili prvého pojednávania, na ktorom súd prvej inštancie určil spornú okolnosť dôležitú pre rozhodnutie. Keďže žalovaný svoje listinné dôkazy predložil až na pojednávaní, bolo pojednávanie ešte odročené, aby sa žalobkyňa mohla s týmito novými dôkazmi oboznámiť. Zároveň bola žalobkyni stanovená 15-dňová lehota na vyjadrenie sa k predloženým dôkazom. 7. Vychádzal z toho, že predmetom sporu bolo nájomné za roky 2017 a 2018. Uviedol, že žalobkyňa sa k spornej otázke rozsahu užívanej poľnohospodárskej pôdy, k predloženým dôkazom, a ani k tvrdeniam žalovaného o rozsahu užívaných pozemkov v rokoch 2017 a 2018, nevyjadrila. Až na ďalšom
pojednávaní právna zástupkyňa žalobkyne tvrdila, že o tom, akú výmeru pôdy žalovaný užíval, svedčí, že v roku 2017 uhradil nájomné za rok 2016 aj s refundáciou dane, a pokiaľ ide o dôkazy, bolo by možné od žalovaného žiadať, aby predložil, na aké pozemky poberal dotáciu od PPA. Poukázal na ust. § 149 CSP, v zmysle ktorého sú prostriedkom procesnej obrany aj popretie skutkových tvrdení protistrany a návrhy na vykonanie dôkazov. V tejto súvislosti zdôraznil, že žalobkyňa včas nepoprela tvrdenie žalovaného, že ju už v roku 2017 žiadal o určenie rozsahu skutočne užívanej pôdy na základe nájomnej zmluvy z roku 2002. 8. Vykonaným dokazovaním zistil, že v písomnej nájomnej zmluve o dočasnom užívaní pozemkov zo dňa 1.10.2002 nebola uvedená žiadna špecifikácia poľnohospodárskej pôdy podľa parciel, ani iná identifikácia, iba jej celková výmera. Navyše, aj táto výmera sa postupne zmenšovala. Vychádzal z toho, že v liste zo dňa 20.4.2018 žalobkyňa potvrdila, že medzi stranami naďalej platí nájomná zmluva zo dňa 1.10.2002, pričom súčasne uviedla, o ktoré konkrétne parcely sa jedná a že celková výmera žalovaným dočasne užívanej pôdy predstavuje 79 506 m2. Žalovaný s tým nesúhlasil, nepodpísal uvedenú výmeru a označil parcely, ktoré užíva a sú predmetom nájmu. Vyhodnotil, že ani žiadny iný dôkaz nepreukazoval, že by žalobkyňa ako prenajímateľ prenechala žalovanému na užívanie spôsobilú poľnohospodársku pôdu o výmere 79 506 m2. Takýmto dôkazom podľa súdu prvej inštancie nemôže byť rozhodnutie obce o vyrubení dane, keďže žalovaný namietal, že niektoré pozemky žalobkyne užívali iné osoby, resp. neboli spôsobilé na poľnohospodárku výrobu. Podobne ani skutočnosť, že žalovaný dňa 17.1.2017 uhradil žalobkyni nájomné aj s daňou za rok 2016 vo výške zodpovedajúcej výmere 79 815 m2, podľa súdu prvej inštancie dostatočne nedokazuje, aká výmera a ktoré parcely boli predmetom nájmu v rokoch 2017 a 2018, keďže žalovaný práve v roku 2017 žiadal ako predmet nájmu určiť len časť výmery, ktorú skutočne užíva. 9. Na základe uvedeného súd prvej inštancie uplatnil koncentráciu konania a preto nevykonal dokazovanie navrhnuté dodatočne žalobkyňou na preukázanie skutočnosti, na aké poľnohospodárske pozemky poberal dotácie od PPA, pretože by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho, v poradí už štvrtého pojednávania. Pri rozhodnutí vychádzal zo skutkového stavu, ktorý tvrdil žalovaný, t. j. že v roku 2017 a 2018 užíval poľnohospodársku pôdu žalobkyne len o výmere 35 140 m2. 10. Uplatnený nárok posudzoval ako občianskoprávny, podľa ustanovení Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a zákona č. 504/2003 Z. z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov. 11. Zistený skutkový stav právne posúdil podľa § 663 OZ, § 664 OZ, § 671 ods. 1 a 2 OZ, § 1 ods. 1 a 2 zákona č. 504/2003 Z. z., § 10 ods. 1 uvedeného zákona a § 14 ods. 1, prvá veta uvedeného zákona. 12. Zmluvu o nájme poľnohospodárskej pôdy v rozsahu nesporne užívanej výmery 35 140 m2 považoval súd prvej inštancie za platnú. Vychádzal zo zistenia, že zmluva bola uzavretá písomne, obe strany sa zmluvou dlhé roky riadili a predmet nájmu na roky 2017 a 2018 bol špecifikovaný podľa jednotlivých parciel a ich výmery. Medzi stranami došlo aj k dohode o výške nájomného, takže zmluva obsahovala všetky podstatné náležitosti. Vzhľadom na to súd prvej inštancie neuznal obranu žalovaného, že zmluva je v celom rozsahu neplatná a žalobkyňa nemá nárok na akékoľvek plnenie vyplývajúce z nájomnej zmluvy. Dospel k záveru, že za prenechanú poľnohospodársku pôdu na užívanie o rozlohe 35 140 m2 bol žalovaný povinný zaplatiť žalobkyni ročné nájomné v dohodnutej výške 100,- Eur/ha, tzn. 351,40 Eur, plus daň 228,29 Eur, teda spolu ročne sumu 578,69 Eur. 13. Ohľadom príslušenstva rozhodol podľa § 517 ods. 2 OZ v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. 14. Zohľadnil, že žalovaný sa v nájomnej zmluve zaviazal, že nájomné zaplatí žalobkyni každoročne do konca októbra. Zistil, že od 1.11.2017, resp. 1.11.2018 sa žalovaný dostal do omeškania so zaplatením, preto dospel k záveru, že je povinný zaplatiť žalobkyni aj úrok z omeškania v zákonnej výške 5% ročne. 15. Na základe uvedeného skutkového stavu a zákonných ustanovení mal za to, že žaloba je dôvodná iba do sumy 1.159,38 Eur, spolu s úrokom z omeškania, preto žalobe v tejto časti vyhovel a vo zvyšku žalobu zamietol.
16. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle zásady úspešnosti v konaní podľa § 255 ods. 1 CSP. Vypočítal, že žalovaný mal vo veci pomerný 56% úspech, po odpočítaní 44% neúspechu mu preto podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP priznal nárok na 12% náhradu trov konania. 17. Proti tomuto rozsudku podala prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie žalobkyňa, a to riadne a včas s výslovným uvedením, že ho podáva v celosti a z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) CSP majúc za to, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čím v konaní došlo k nesprávnemu rozhodnutiu. Dala do pozornosti, že i podľa konštatovania súdu prvej inštancie medzi stranami sporu bola dňa 01.10.2002 uzavretá Nájomná zmluva o dočasnom užívaní pozemku, predmetom ktorej bol záväzok žalobkyne ako prenajímateľa prenechať za odplatu žalovanému ako nájomcovi poľnohospodársku pôdu vo vlastníctve žalobkyne v okrese: G., obec: D. E., katastrálne územie: D. F. B. E., spolu o výmere 97 874 m2. V priebehu trvania nájomnej zmluvy sa zmluvné strany dohodli na zvýšení nájomného od roku 2016 na sumu 100 €/ha ročne. Mala za to, že žalovaný doložením dokladov do súdneho spisu (listy zo dňa 05.09.2003, 22.01.2013, 20.04.2018) sám potvrdil, že žalobkyňa ho priebežne informovala o zmene výmery poľnohospodárskej pôdy, ktorú v danom katastrálnom území vlastní, a teda ktorá je predmetom nájmu, čím potvrdil aj tvrdenie žalobkyne uvedené v žalobe, že v žalovanom období rokov 2017 a 2018 bola výmera poľnohospodárskej pôdy v užívaní žalovaného 79 815 m2, ktorá mu bola riadne oznámená. Žalovaný súhlasil s podmienkami nájmu ako aj s výškou nájomného a výmerou užívanej poľnohospodárskej pôdy, čo potvrdil úhradou nájomného za rok 2016 v príslušnej výške tak, ako mala za preukázané aj v prílohe č. 3 k žalobe (uhradená suma obsahuje poznámku ktorou žalovaný identifikoval úhradu ako nájomné a refundáciu dane za rok 2016, čo zodpovedá súčtu dojednaného nájomného za rozlohu 79 815 m2 spolu so sumou vyrubenou správcom dane ako daň z nehnuteľností, ktorú sa žalovaný ako nájomca zaviazal nahrádzať prenajímateľovi v zmysle nájomnej zmluvy). Namietala, že súd prvej inštancie oprel svoje rozhodnutie o ničím nepodložené tvrdenie žalovaného (na základe podania zo dňa 20.04.2023), kde žalovaný tvrdí, že z poľnohospodárskej pôdy vo vlastníctve žalobkyne užíval len 35 140 m2 a ostatné pozemky užívali iné poľnohospodárske subjekty. Vyvodila z listu vlastníctva č. XXX, pozemok EKN pare. č. XXX a z listu vlastníctva č. XXXX, pozemok EKN pare. č. XXX/X, že sa jedná o ornú pôdu, nie o vinice a vodné plochy, ako sa snaží vo svojom liste tvrdiť žalovaný. Táto skutočnosť je podľa nej objektívne preukázateľná z uvedených listov vlastníctva, preto tvrdenie žalovaného nepovažovala za pravdivé ani v prípade, ak ho žalobkyňa výslovne nerozporovala, a to s ohľadom na zásadu hodnovernosti/materiálnej publicity v zmysle zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon). Zároveň poukázala na to, že žalovaný ako nájomca bol oprávneným užívateľom nehnuteľností vo vlastníctve žalobkyne na základe uzavretej nájomnej zmluvy, ktorému patrí podľa zákona rovnaká ochrana ako vlastníkovi veci, nakoľko podľa § 126 OZ vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje. Obdobné právo na ochranu má aj ten, kto je oprávnený mať vec u seba. Z uvedeného vyvodila, že pokiaľ tretia osoba užívala neoprávnene akúkoľvek časť nehnuteľností - pozemkov ornej pôdy vo vlastníctve žalobkyne v katastrálnom území D. F. B. E., žalovaný ako oprávnený užívateľ v pozícii dlhodobého nájomcu sa mal proti takémuto neoprávnenému zásahu tretích osôb brániť. Z podania žalovaného ďalej vyvodila, že „...Ostatne pozemky som neužíval, tie užívali iné poľnohospodárske subjekty, ktoré s B. chceli uzavrieť nájomnú zmluvu, čo odmietla..“. Mala za to, že týmto výrokom sám žalovaný potvrdzuje, že pokiaľ došlo k užívaniu akejkoľvek časti pozemkov tretími osobami, nestalo sa tak pričinením žalobkyne, nakoľko žalobkyňa mala uzavretú zmluvu so žalovaným, preto nechcela a ani nemohla uzavrieť zmluvu na tie isté nehnuteľnosti s tretími osobami. Preto opätovne zdôraznila, že akékoľvek neoprávnené zásahy tretích osôb do užívacieho práva žalovaného ako nájomcu k pozemkom vo vlastníctve žalobkyne mal žalovaný riešiť priamo s tretími osobami, ktoré sa neoprávneného zásahu dopúšťali a neprenášať následky na žalobkyňu. Ak súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uvádza, že v podpísanej nájomnej zmluve sa nachádza len celková výmera, ktorú má mať v budúcnosti prenajatú, bez identifikácie parciel, poukázala na to, že samotné znenie nájomnej zmluvy pripravil žalovaný, preto akékoľvek výhrady voči jej obsahu nemôžu byť dávané na ťarchu žalobkyni, ktorá len pristúpila v dobrej viere k jej podpisu. Od roku 2002, t.j. 14 rokov bez problémov žalovaný užíval predmet nájmu a platil zaň žalobkyni riadne nájomné bez výhrad, pričom žalovaný sa snaží tvrdiť, že po 14-tich rokoch užívania odrazu boli niektoré pozemky
neužívateľné, a že až po 14-tich rokoch si predmet nájmu žalovaný preveroval v katastri nehnuteľností. Uvedené považovala za absurdné tvrdenie žalovaného v snahe vyhnúť sa plneniu, na ktoré mu vznikla povinnosť. Ak žalovaný ďalej tvrdil, že v roku 2017 ústne dal žalobkyni návrh s uvedením celkovej výmery pozemkov, namietala, že toto tvrdenie žiadnym spôsobom nepreukázal, pričom žalovaný uviedol, že: Dňa 20.4.2018 žalobkyni navrhol, že bude platiť za pozemky, ktoré priamo užíva, pretože niektoré pozemky užívajú iní nájomcovia alebo ide o vinice, resp. vodnú plochu. Mala za to, že ani toto tvrdenie žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal a súd prvej inštancie si uvedené tvrdenia bez ďalšieho osvojil napriek tomu, že žalovaný tvrdenie nepodložil žiadnymi dôkazmi. V tejto časti, v ktorej sa súd prvej inštancie bez ďalšieho stotožnil s tvrdeniami žalovaného, preto považovala samotné rozhodnutie za nepreskúmateľné. Pokiaľ sa žalovaný vyjadril, že nájomná zmluva je v celom rozsahu neplatná z dôvodu absencie esenciálnej náležitosti, akou je označenie predmetu nájmu, poukázala na to, že samotnú nájomnú zmluvu a jej celé znenie pripravoval žalovaný, ktorý na základe tejto nájomnej zmluvy užíval 16 rokov pozemky vo vlastníctve žalobkyne, vykonával na nich poľnohospodársku činnosť a čerpal na tieto pozemky v príslušnej rozlohe aj dotácie od PPA. Považovala preto za absurdné, aby sa takáto osoba dovolávala neplatnosti nájomnej zmluvy, nakoľko neplatnosti právneho úkonu sa podľa právneho poriadku SR nemôže dovolať ten, kto ju spôsobil. V súvislosti s uvedeným sa preto stotožnila s názorom súdu prvej inštancie: „Zmluva bola uzavretá písomne, obe strany sa zmluvou dlhé roky riadili a predmet nájmu na roky 2017 a 2018 bol Špecifikovaný podľa jednotlivých parciel a ich výmery. Medzi stranami došlo aj k dohode o výške nájomného, takže zmluva obsahovala všetky podstatné náležitosti. Vzhľadom na to, súd neuznal obranu žalovaného, že zmluva je v celom rozsahu neplatná a žalobkyňa nemá nárok na akékoľvek plnenie vyplývajúce z nájomnej zmluvy“. Nestotožnila sa s názorom súdu prvej inštancie, že nespornou by bolo užívanie len tej časti poľnohospodárskej pôdy vo výmere, ktorú uviedol bez ďalšieho žalovaný (35 140 m2). Súdu prvej inštancie tiež vytkla konštatovanie, že žalobkyňa ani jej právny zástupca sa nezúčastnili prvého pojednávania, ktoré sa malo konať na jar 2023, ako aj že žalobkyni bola daná 15-dňová lehota na vyjadrenie k listinným dôkazom predloženým žalovaným na predmetnom pojednávaní, keď podľa čI. 8 CSP: „Strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.“ A podľa čI. 9 CSP: „Strany sporu majú právo sa oboznámiť s vyjadreniami, návrhmi a dôkazmi protistrany a môžu k nim vyjadriť svoje stanovisko v rozsahu, ktorý určí zákon“. Konštatovala, že v uvedenej právnej veci bola od začiatku zastúpená právnym zástupcom, ktorý má aktívnu a pravidelne kontrolovanú elektronickú schránku na doručovanie na portáli H.. V predmetnej právnej veci bolo však právnemu zástupcovi žalobkyne dňa 02.01.2023 doručené uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Co/27/2021 zo dňa 28.10.2022 o zrušení rozsudku a vrátení veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a následne až predvolanie na termín pojednávania 23.06.2023, ktorý právny zástupca žalobkyne žiadal odročiť. Žiadne iné predvolanie na termín pojednávania pred uvedeným termínom a ani žiadna výzva na vyjadrenie a dokumenty, ku ktorým by sa žalobkyňa mala vyjadriť, neboli do elektronickej schránky advokáta v tejto právnej veci doručené, pričom nedošlo ani k doručeniu takýchto dokumentov s oznámením o uplynutí lehoty na prevzatie zásielky. Z uvedeného dôvodu nemohla žalobkyňa zaujať k argumentácii žalovaného stanovisko skôr ako na pojednávaní 18.07.2023, na ktorom došlo zároveň aj k vyhlásení rozsudku, pričom žalobkyňa nebola oboznámená s detailným obsahom súdneho spisu. Uplatňovať v danom prípade koncentračnú zásadu označila preto za porušenie je práva na spravodlivý súdny proces. Zároveň konštatovala, že s ohľadom na nové zistenia na pojednávaní dňa 18.07.2023 navrhol právny zástupca žalobkyne na podporu svojich tvrdení vykonať dôkaz - vyžiadať potvrdenie od PPA, na aké poľnohospodárske pozemky poberal žalovaný dotácie. Vytkla súdu prvej inštancie, že bez náležitého dôvodu nevykonal takýto navrhovaný dôkaz (pred vyhlásením uznesenia, ktorým by bolo dokazovanie skončené), pričom žalobkyňa sa až z písomného vyhotovenia rozsudku dozvedela, že nevykonanie takéhoto dôkazu súd prvej inštancie odôvodnil tým, že by bolo potrebné nariaďovať v poradí už štvrté pojednávanie (pričom o prvom pojednávaní žalobkyňa nemala vedomosť, druhé pojednávanie žiadal právny zástupca žalobkyne včas a z riadnych dôvodov odročiť a na treťom pojednávaní sa zúčastnil len právny zástupca žalobkyne, nezúčastnil sa žalovaný a súd prvej inštancie vyhlásil rozsudok). Poukázala na ČI. 15 CSP, podľa ktorého „Dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon a Žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu“. Ak súd prvej inštancie uvádza, že žalobkyňa nepoprela včas tvrdenia žalovaného, že ju už v roku 2017 žiadal o určenie rozsahu skutočne užívanej pôdy na základe nájomnej zmluvy z roku 2002, nestotožnila sa s týmto, nakoľko žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu rozporovala celú argumentáciu žalovaného na pojednávaní dňa 18.07.2023, nakoľko do tohto termínu nemala vedomosť o akejkoľvek forme procesnej obrany žalovaného ani o doložení listinných dôkazov, ku ktorým by sa žalobkyňa mala vyjadriť. Ak v odôvodnení
napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uvádza: „V písomnej nájomnej zmluve o dočasnom užívaní pozemkov zo dňa 1.10.2002 nebola uvedená žiadna špecifikácia poľnohospodárskej pôdy podľa parciel, ani iná identifikácia, iba jej celková výmera. Navyše, aj táto výmera sa postupne zmenšovala“, žalobkyňa zdôraznila, že práve listinnými dôkazmi doloženými žalovaným bolo potvrdené, že žalobkyňa počas celej doby trvania nájomného vzťahu bezodkladne upovedomovala žalovaného o zmene vlastníctva resp. výmery poľnohospodárskej pôdy, ktorá je predmetom nájmu. Túto skutočnosť potvrdzuje podľa žalobkyne aj spomínaná úhrada nájomného a náhrady dane z nehnuteľností za rok 2016, ktorú žalovaný uhradil dobrovoľne v správnej výške zodpovedajúcej nájomnému za rozlohu 79 815 m2 a príslušnej časti dane z nehnuteľností. Vzhľadom na uvedené skutočnosti v tomto odvolaní bola toho názoru, že pokiaľ bude zrušený resp. zmenený I. a II. výrok rozsudku o zamietnutí zvyšku žaloby, je na mieste, aby bol zrušený resp. zmenený aj výrok III. o náhrade trov konania. Považovala za spravodlivé, aby súd priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %, nakoľko žalovaný dlhodobo vedome užíval bez akejkoľvek náhrady nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobkyne na jej úkor a bránil jej tým v užívaní vlastníctva resp. poskytnutí nehnuteľností do užívania tretím osobám. V spojitosti s vyššie uvedenou argumentáciou bola toho názoru, že: - súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobkyni, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, nakoľko nedošlo k riadnemu doručeniu predvolania na prvé pojednávanie, o ktorého konaní žalobkyňa nemala možnosť sa dozvedieť, a teda sa na ňom nemohla ani zúčastniť, súd nedoručil žalobkyni ani listinné dôkazy, ktoré žalovaný predložil na pojednávaní a neumožnil jej sa k takýmto dôkazom vyjadriť, uplatnil koncentračnú zásadu bez ohľadu na nemožnosť žalobkyne reagovať včas na procesnú obranu žalovaného, - súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ktoré navrhovala žalobkyňa na pojednávaní na podporu svojich tvrdení (vyžiadanie potvrdenia od PPA, ktorým by sa preukázalo, že žalovaný užíval pozemky žalobkyne vo výmere 79 815 m2 a na túto výmeru aj poberal dotácie, pričom získanie takéhoto potvrdenia nebolo v možnostiach žalobkyne), nezohľadnil dôkazy a tvrdenia, ktoré žalobkyňa uviedla v žalobe a podporila prílohami k žalobe, - súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko bez akéhokoľvek podporenia dôkazmi si súd osvojil argumentáciu žalovaného a na základe jeho tvrdení sa stotožnil s názorom, že žalovaný užíval práve pozemky o výmere 35 140 m2, a to napriek tomu, že z dôkazov a tvrdení predložených žalobkyňou vyplýva niečo iné, rovnako záznamy uvedené v listoch vlastníctva vypovedajú v prospech žalobkyne a - rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, príkladmo z toho, že súd prvej inštancie sa bez ďalšieho stotožnil s názorom žalovaného o tom, že napriek uzavretej nájomnej zmluve žalovaný len skonštatoval, že niektoré z pozemkov, ktoré mal podľa zmluvy užívať, užívajú tretie osoby, bez toho, aby hájil svoje záujmy ako oprávnený užívateľ podľa § 126 OZ. Navrhla, aby odvolací súd zmenil rozsudok Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. B3-24C/17/2019 zo dňa 18.07.2023 tak, že: - zaviaže žalovaného na zaplatenie sumy 2 633,37 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1 316,68 € od 01.11.2017 do zaplatenia a zo sumy 1 316,69 € od 01.11.2018 do zaplatenia, ako to je uvedené v žalobe, a zároveň - žalobkyni prizná nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v rozsahu 100 % a pred odvolacím súdom v rozsahu 100 %. 18. Ďalšie písomné vyjadrenia strany sporu v rámci odvolacieho konania nepodali. 19. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 378 ods. 1, § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez pojednávania s poukazom na ust. § 385 ods. 1 CSP a postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne proti zamietajúcej časti rozsudku súdu prvej inštancie nie je dôvodné. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie správnym smerom a v rozsahu potrebnom pre posúdenie opodstatnenosti žaloby a výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil. Svoje skutkové a právne závery v napadnutom rozhodnutí aj náležite a dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP). Odvolací súd sa s jeho právnym záverom o nedôvodnosti žalobou uplatneného nároku žalobkyne proti žalovanému na úhradu dlžného nájomného za nájom pôdy v zamietnutom rozsahu stotožňuje a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP). V odvolaní uvádzané argumenty nie sú spôsobilé privodiť iný než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver o nedôvodnosti jej žaloby v tomto rozsahu, keď v odvolaní uvádzané argumenty nepredstavujú také, s ktorými by sa súd prvej
inštancie v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku nevysporiadal alebo by im nevenoval náležitú pozornosť. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a nie je preto potrebné ani jeho dôvody dopĺňať, nakoľko by išlo len o opakovanie právnych záverov súdu prvej inštancie. Práve z titulu aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP nie je žiaduce, aby v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu boli zopakované tie závery a zhodnotenia, ktoré už odzneli v odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia. Je postačujúce, pokiaľ sa len k vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, vo väzbe k odvolacím dôvodom, zvýraznia právne významné, prípadne skutkovo rozhodné okolnosti. Tento postoj odvolacieho súdu je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 08.10.2009, v zmysle ktorého ....“ odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok ( II.ÚUS 78/05, III.ÚS 264/08, IV.ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov vydaných v priebehu príslušného súdneho konania“. I v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo170/2005 „pokiaľ v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie, tak odvolací súd sa v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu“. Možno konštatovať, že v danej veci súd prvej inštancie dal zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na podstatné argumenty strán sporu v snahe garantovať im právo na spravodlivé súdne konanie. Skutočnosť, že neboli naplnené očakávania žalobkyne a že súd prvej inštancie nerozhodol v súlade s jej právnymi názormi, neznamená porušenie jej práva na spravodlivé súdne konanie. Ochranu poskytol stranám v požadovanej kvalite. V záujme zachovania práva strán sporu na spravodlivý súdny proces sa odvolací súd teda vyjadruje stručne k odvolacím námietkam žalobkyne. 20. Premetom preskúmavaného súdneho konania, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku, je úhrada dlžného nájomného za nájom poľnohospodárskej pôdy v katastrálnom území D. F. B. E. v zmysle nájomnej zmluvy uzavretej medzi stranami sporu o dočasnom užívaní pozemku zo dňa 1.10.2002, a to za roky 2017 a 2018, od ktorej nájomnej zmluvy žalobkyne odstúpila pre riadne neplnenie nájomného žalovaným. Spornou medzi stranami sporu bola otázka výmery pôdy, ktorú má žalovaný v nájme, keďže žalovaný namietal, že neužíva pôdu v rozsahu podľa nájomnej zmluvy pre nemožnosť jej užívania v tomto rozsahu z dôvodu, že časť je vodnou plochou a časť užívajú iní nájomcovia, pričom nájomná zmluva bola uzavretá bez identifikácie parciel a následnú výmeru pôdy doloženú mu žalobkyňou nepodpísal. Existencia nájomného vzťahu, užívanie pôdy žalovaným v ním tvrdenom rozsahu a výška nájomného za ha ročne neboli sporné. 21. Súd prvej inštancie pre účely rozhodnutia veci využil tzv. koncentráciu konania v zmysle § 153 ods. 1 až 3 CSP. Dôkazy týkajúce sa výmery pozemkov užívaných žalovaným, ktoré súd prvej inštancie v zmysle § 149 CSP správne označil za prostriedky procesnej obrany, žalovaný doložil na pojednávaní súdu prvej inštancie konanom dňa 21.4.2023, ktoré bolo odročené z dôvodu neprítomnosti žalobkyne a jej právneho zástupcu na ňom, hoci predvolanie naň bolo právnemu zástupcovi žalobkyne riadne doručené dňa 28.2.2023 a neúčasť neospravedlnil a nežiadal o jeho odročenie, a to práve pre účely možnosti vyjadrenia sa k týmto žalovaným doloženým dôkazom a žalobkyňa bola vyzvaná na vyjadrenie sa k nim v sudcovskej lehote 15 dní. 22. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že predvolanie na nový termín pojednávania vytýčeného na deň 23.6.2023 spolu s listinnými dôkazmi doloženými žalovaným na odročenom pojednávaní s výzvou na vyjadrenie sa k nim v lehote 15 dní bolo právnemu zástupcovi žalobkyne riadne doručené dňa 2.5.2023. Právny zástupca žalobkyne ospravedlnil riadne neúčasť na tomto pojednávaní a žiadal o jeho odročenie. Súd prvej inštancie tejto žiadosti právneho zástupcu žalobkyne vyhovel a vytýčil pojednávanie vo veci na termín 18.7.2023, ktorého sa zúčastnila substitučne splnomocnená zástupkyňa žalobkyne, ktorá namietala nedoručenie listinných dôkazov doložených žalovaným na vyjadrenie. Z obsahu spisu však odvolací súd jednoznačne zistil, že tieto prostriedky procesnej obrany žalovaného boli právnemu zástupcovi žalobkyne riadne doručené dňa 2.5.2023, ako už uviedol vyššie. Súd prvej inštancie teda postupoval legitímne, ak uviedol, že žalobkyňa včas nepoprela skutkové tvrdenie žalovaného a ním doložené dôkazy týkajúce sa rozlohy užívania poľnohospodárskej pôdy a toho, že žalobkyňu v roku 2017 žiadal o riadne určenie rozsahu ním užívanej pôdy, nakoľko výmeru uvedenú v nájomnej zmluve poprel a odmietol podpísať. Správne a logicky vyhodnotil vykonané dokazovanie, že žalobkyňa nepreukázala žiadnym dôkazným prostriedkom tvrdenie, že žalovanému prenechala na užívanie pôdu o výmere uvádzanej v žalobe a zmluve o nájme, keďže žalovaný práve v roku 2017, kedy prestal platiť nájomné, žiadal žalobkyňu určiť práve tú časť výmery, ktorú skutočne užíva, s tým, že užívanie ostatnej výmery nie
je možné. Napadnutým rozsudkom správne uložil žalovanému zaplatiť žalobkyni dlžné nájomné za roky 2017 a 2018 v zmluvne dohodnutej výške za výmeru nesporne žalovaným užívanú, nakoľko žalobkyňa tieto ním tvrdené skutočnosti včas účinne nepoprela a žiadnym spôsobom sa k dôkazom doloženým žalovaným a riadne právnemu zástupcovi žalobkyne doručeným až do rozhodnutia vo veci nevyjadrila. 23. Na základe vyššie uvedeného vyhodnotil odvolací súd odvolacie námietky žalobkyne proti napadnutej zamietajúcej časti rozsudku súdu prvej inštancie za nedôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti ako vecne správny ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 24. Pokiaľ ide o žalobkyňou napadnutú vyhovujúcu časť rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd skôr, než pristúpil k vecnému prejednaniu jej odvolania proti tejto časti rozsudku, zaoberal sa posúdením tej skutočnosti, či bolo podané oprávnenou osobou. 25. Podľa §359 CSP odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. 26. Na rozdiel od prechádzajúceho procesného kódexu CSP výslovne obmedzuje právo strany podať odvolanie, ktoré obmedzenie spočíva v tom, že právo podať odvolanie priznáva strane len v tom prípade, ak bolo rozhodnutie vydané v jej neprospech. Či je tomu tak, je ponechané na orgánoch aplikujúcich právo, t. j. na súde. V danom prípade odvolací súd pred vecným prejednaním odvolania žalobkyne proti vyhovujúcej časti napadnutého rozsudku dospel k záveru, že táto jeho časť nie je v neprospech žalobkyne, keďže ukladá žalovanému povinnosť zaplatiť jej istinu spolu s príslušenstvom. Odvolanie žalobkyne proti vyhovujúcej časti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie je preto podané neoprávnenou osobou. 27. Podľa § 386 písm. b) CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou. 28. V zmysle citovaného procesného ustanovenia odvolací súd preto odvolanie žalobkyne proti vyhovujúcej časti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie ako podané neoprávnenou osobou odmietol. 29. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle zásady úspešnosti v konaní podľa § 255 ods. 1 CSP v analogickom spojení so zásadou zavinenia zastavenia konania v zmysle § 256 ods. 1 CSP ( časť týkajúca sa odmietnutia odvolania), všetko v spojení s § 378 ods. 1 CSP, avšak v odvolacom konaní žalovanému nárok na ich náhradu nepriznal, nakoľko mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. 30. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).