Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 14CoPr/5/2025 1319201796 25. 08. 2025 JUDr. Michaela Krajčová ECLI:SK:KSBA:2025:1319201796.1
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Michaela Krajčová a členovia senátu JUDr. Darina Kriváňová a JUDr. Natália Kolláriková, v spore žalobcu: 1. Š. Ž., K.: XX.XX.XXXX, O.: W. V. P. XXX/X, XXX XX I. I., 2. X. O., K.: XX.XX.XXXX, O.: P. Č.. XXX, XXX XX P., spoločne zastúpení odborovou organizáciou: Odborový zväz KOVO so sídlom Miletičova č. 562/24, Bratislava, IČO: 30 804 078, proti žalovanému: C.S. CARGO Slovakia a.s. so sídlom Mliekarenská č. 10, Bratislava, IČO: 35 892 404, zastúpenému spoločnosťou: LEGAL ART, s. r. o. so sídlom Námestie SNP č. 19, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 36 289 302, o zaplatenie náhrady mzdy, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV, č.k. B3-19Cpr/6/2019-507 zo dňa 24.10.2024, takto rozhodol: Krajský súd v Bratislave napadnutý rozsudok Mestského súdu Bratislava IV, č.k. B3-19Cpr/6/2019-507 zo dňa 24.10.2024 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie. odôvodnenie: 1. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom č.k. B3-19Cpr/6/2019-507 zo dňa 24.10.2024, žalobu žalobcu v 1. rade a žalobcu v 2. rade v celom rozsahu zamietol (výrok I.) a žalovanému priznal proti žalobcovi v 1. rade a žalobcovi v 2. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 26.03.2019, sa žalobca v 1. rade ako bývalý zamestnanec domáhal voči žalovanému ako bývalému zamestnávateľovi zaplatenia náhrady mzdy určenej z jeho priemerného zárobku, počítanú za obdobie od 01.02.2017 do 22.06.2017 v sume 4.493,10 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 881,eur od 01.04.2017 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 1.013,15 eur od 01.05.2017 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 881,- eur od 01.06.2017 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 1.013,15 eur od 01.07.2017 do zaplatenia a 5 % ročne zo sumy 704,80 eur od 01.08.2017 do zaplatenia, a náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku v sume 550,62 eur titulom prekážky v práci na strane zamestnávateľa a nemožnosti zamestnanca vyčerpať si základnú výmeru dovolenky z dôvodu skončenia pracovného pomeru. Svoj návrh odôvodnil tým, že od 1. októbra 2006 pracoval u žalovaného ako vodič kamiónovej dopravy s miestom výkonu práce - stredisko O. a ich pracovný pomer sa skončil dohodou zo dňa 22. júna 2017 z dôvodu zrušenia časti zamestnávateľa - strediska O. podľa ust. § 63 ods. 1 písm. a) bod 1 Zákonníka práce, ale podľa Inšpektorátom práce Trenčín zistených informácií v Distribučnom centre I. O., žalovaný už dňa 10. decembra 2016 ukončil spoluprácu so spoločnosťou I.. Informáciu o ukončení spolupráce s uvedenou spoločnosťou dňa 10. decembra 2016 potvrdil inšpektorátu práce aj samotný žalovaný v e-maile zo dňa 12. apríla 2017. Žalovaný v decembri 2016 odovzdal prenajatú kanceláriu v Distribučnom centre I. O. spoločnosti A. J., s.r.o. Následne boli zablokované všetky U. čipy potrebné pre vstup zamestnancov žalovaného do Distribučného centra I. O., okrem čipov, ktoré mala administratíva a na základe uvedeného mal inšpektorát práce za to, že žalovaný znemožnil vodičom kamiónovej dopravy od mesiaca január 2017 vstup na miesto výkonu práce (prevádzku O.) podľa pracovnej zmluvy, v mieste výkonu práce im nevytvoril podmienky na plnenie pracovných úloh a zároveň žalovaný nepreukázal, že by sa s kontrolovanými zamestnancami - vodičmi kamiónovej dopravy s miestom výkonu práce
O. písomne dohodol na zmene tohto miesta výkonu práce. Teda napriek oficiálnemu zrušeniu časti spoločnosti žalovaného - strediska O. až dňa 30. júna 2017, výkonom inšpekcie práce sa preukázalo, že už od decembra 2016 mu bol znemožnený vstup do miesta výkonu práce v prevádzke O., čím nastala prekážka v práci na strane zamestnávateľa, avšak žalovaný nepristúpil k uzavretiu písomnej dohody o zmene miesta výkonu práce, nepristúpil ani ku skončeniu pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce alebo dohodou z uvedeného dôvodu a namiesto toho bez splnenia zákonných podmienok mu vykazoval od februára 2017 až do skončenia pracovného pomeru neospravedlnené absencie v práci. Žalovaný mu od februára 2017 do júna 2017 neprideľoval prácu v zmysle pracovnej zmluvy, nezákonne mu vykazoval za uvedené obdobie neospravedlnené absencie a to všetko s cieľom vyhnúť sa zákonnej povinnosti poskytnúť mu náhradu mzdy z titulu prekážky v práci na strane zamestnávateľa podľa ust. § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Zároveň si uplatnil tiež nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú pomernú časť dovolenku z právneho dôvodu podľa ust. § 111 ods. 1 a § 116 ods. 3 Zákonníka práce s tým, že z údajov na výplatných páskach za mesiace január až jún 2017 vyplýva, že mu patrí za nevyčerpanú pomernú časť dovolenky v rozsahu 12,5 dňa za kalendárny rok 2017 náhrada mzdy v sume 550,62 eur. 3. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 11.10.2019, sa žalobca v 2. rade ako bývalý zamestnanec domáhal voči žalovanému ako bývalému zamestnávateľovi zaplatenia náhrady mzdy určenej z jeho priemerného zárobku, počítanú za obdobie od 01.01.2017 do 22.06.2017 v sume 5.577,45 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 871,48,- eur od 01.03.2017 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 871,48,- eur od 01.04.2017 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 1.002,20 eur od 01.05.2017 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 871,48 eur od 01.06.2017 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 1.002,20 eur od 01.07.2017 do zaplatenia a 5 % ročne zo sumy 958,62 eur od 01.08.2017 do zaplatenia, a náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku v sume 544,67 eur titulom prekážky v práci na strane zamestnávateľa a nemožnosti zamestnanca vyčerpať si základnú výmeru dovolenky z dôvodu skončenia pracovného pomeru. Svoj návrh odôvodnil obdobne ako žalobca v 1. rade a to tým, že od 01. septembra 2006 pracoval u žalovaného ako vodič kamiónovej dopravy s miestom výkonu práce - stredisko O. a ich pracovný pomer sa skončil dohodou zo dňa 22. júna 2017 z dôvodu zrušenia časti zamestnávateľa - strediska O. podľa ust. § 63 ods. 1 písm. a) bod 1 Zákonníka práce, ale podľa Inšpektorátom práce Trenčín zistených informácií v Distribučnom centre I. O., žalovaný už dňa 10. decembra 2016 ukončil spoluprácu so spoločnosťou I.. Informáciu o ukončení spolupráce s uvedenou spoločnosťou dňa 10. decembra 2016 potvrdil inšpektorátu práce aj samotný žalovaný v e-maile zo dňa 12. apríla 2017. Žalovaný v decembri 2016 odovzdal prenajatú kanceláriu v Distribučnom centre I. O. spoločnosti A. s.r.o. Následne boli zablokované všetky U. čipy potrebné pre vstup zamestnancov žalovaného do Distribučného centra I. O., okrem čipov, ktoré mala administratíva a na základe uvedeného mal inšpektorát práce za to, že žalovaný znemožnil vodičom kamiónovej dopravy od mesiaca január 2017 vstup na miesto výkonu práce (prevádzku O.) podľa pracovnej zmluvy, v mieste výkonu práce im nevytvoril podmienky na plnenie pracovných úloh a zároveň žalovaný nepreukázal, že by sa s kontrolovanými zamestnancami - vodičmi kamiónovej dopravy s miestom výkonu práce O. písomne dohodol na zmene tohto miesta výkonu práce. Napriek oficiálnemu zrušeniu časti spoločnosti žalovaného - strediska O. až dňa 30. júna 2017, výkonom inšpekcie práce sa preukázalo, že už od decembra 2016 mu bol znemožnený vstup do miesta výkonu práce v prevádzke O., čím nastala prekážka v práci na strane zamestnávateľa, avšak žalovaný nepristúpil k uzavretiu písomnej dohody o zmene miesta výkonu práce, nepristúpil ani ku skončeniu pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce alebo dohodou z uvedeného dôvodu a namiesto toho bez splnenia zákonných podmienok mu vykazoval od januára 2017 až do skončenia pracovného pomeru neospravedlnené absencie v práci. Žalovaný mu od januára 2017 do júna 2017 neprideľoval v zmysle pracovnej zmluvy, nezákonne mu vykazoval za uvedené obdobie neospravedlnené absencie a to všetko s cieľom vyhnúť sa zákonnej povinnosti poskytnúť mu náhradu mzdy z titulu prekážky v práci na strane zamestnávateľa podľa ust. § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Zároveň si uplatnil tiež nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú pomernú časť dovolenku z právneho dôvodu podľa ust. § 111 ods. 1 a § 116 ods. 3 Zákonníka práce s tým, že z údajov na výplatných páskach za mesiace január až jún 2017 vyplýva, že mu patrí za nevyčerpanú pomernú časť dovolenky v rozsahu 12,5 dňa za kalendárny rok 2017 náhrada mzdy v sume 544,67 eur. 4. Žalovaný v rámci prostriedkov procesnej obrany uviedol, že žalobcovia pri skončení pracovného pomeru z dôvodu zrušenia časti zamestnávateľa - strediska O., ktoré bolo zrušené na základe rozhodnutia zamestnávateľa s účinnosťou ku dňu 30.06.2017, neuvádzali žiadne svoje nároky
vyplývajúce z pracovného pomeru alebo s ním súvisiace a ani nevyzvali zamestnávateľa na vyplatenie v tomto konaní uplatneného nároku, nakoľko boli uzrozumení s tým, že sa jednalo o zavinené zmeškanie práce z dôvodov výlučne na strane žalobcov dodávajúc, že žalobcovia nijakým relevantným spôsobom nepreukázali, že v kontrolovanom období do práce nastúpili, pričom takúto skutočnosť Inšpektorát práce ani nepreveroval. Žalovaný objasnil dôvod zrušenia strediska O. tak, že hoci dňa 10.12.2016 došlo k ukončeniu zmluvy so zákazníkom I., disponoval dostatkom iných zákazníkov, prostredníctvom ktorých chcel zabezpečovať činnosť strediska a prideľoval zamestnancom prácu podľa pracovnej zmluvy pre iných zákazníkov, ale väčšina zamestnancov strediska, vrátane žalobcov, odmietla nastúpiť na výkon práce aj napriek opakovaným telefonickým a písomným výzvam, pričom nenastúpením do práce väčšiny zamestnancov daného strediska došlo k absolútnemu znefunkčneniu strediska, ktoré prestalo mať pre žalovaného význam a následne bolo zrušené. Vzhľadom na uvedené skonštatoval, že keď žalobcovia ani napriek opakovaným písomným a telefonickým výzvam sa na pracovisko nedostavili, nevznikol im nárok na zaplatenie mzdy (ani náhrady mzdy), nakoľko neospravedlnené zmeškanie pracovnej zmeny alebo jej časti sa za výkon práce nepovažuje. Tvrdenie žalobcov, že deaktiváciou čipov zamestnávateľ znemožnil zamestnancovi vstup na pracovisko, označil za nepravdivé a nemajúce oporu v pracovnej zmluve, Zákonníku práce ani v inom predpise, nakoľko vodič je považovaný za mobilného zamestnanca, nemá konkrétnu kanceláriu alebo iné miesto, kde by sa počas pracovnej doby mal nachádzať, preto žalobcovia mohli kdekoľvek v O.e (a po dohode aj na inom mieste) vykonať nakládku a/alebo vykládku a vykonávať svoju prácu podľa pracovnej zmluvy aj naďalej, pričom žalovaný aj po ukončení spolupráce so spoločnosťou I. disponoval dostatkom pracovných príležitostí vo vnútroštátnej aj medzinárodnej nákladnej cestnej doprave. Záverom dodal, že podľa informácií, ktorými disponuje, žalobcovia nenastúpili do práce práve z dôvodu existencie iného pracovného pomeru u iného zamestnávateľa (v prípade žalobcu v 1. rade v spoločnosti O. V. D. (O.) s.r.o. a následne spoločnosti V. W. I., s.r.o. a v prípade žalobcu v 2. rade v spoločnosti D., s.r.o. so sídlom B. č. XXX/XX, H.), ktorých predmet činnosti je konkurenčný a z tohto iného pracovného pomeru žalobcovia riadne poberali mzdu, čím konali nielen v rozpore s čl. IX ods. 1 pracovnej zmluvy, ale aj v rozpore s ust. § 83 ods. 1 Zákonníka práce, preto aj žalovaný listom zo dňa 07.02.2017 upozornil žalobcu v 2. rade na závažné porušenie pracovnej disciplíny a možnosť skončenia pracovného pomeru v súvislosti s touto skutočnosťou, ale žalobca v 2. rade pracovný pomer v spoločnosti D. neukončil. Preto považoval nárok žalobcov na náhradu mzdy nielen za nezákonný - nedôvodný, ale aj za zneužívanie práva zamestnanca a konanie v rozpore s dobrými mravmi. Prekážky v práci existovali nie na strane zamestnávateľa, ale na strane zamestnancov - žalobcov, ktorým existencia iného pracovného pomeru neumožňovala vykonávať prácu pre žalovaného. K skončeniu pracovného pomeru so žalobcami iným spôsobom ako dohodou nepristúpil okrem svojej dobromyseľnosti aj z opatrnosti, nakoľko na pracovisku žalovaného pôsobila v tom čase nefunkčná odborová organizácia, ktorá so žalovaným nekooperovala, ba naopak predseda odborovej organizácie vykonával tiež prácu pre iného zamestnávateľa od decembra 2016, a teda dopúšťal sa rovnakého porušenia pracovnej disciplíny ako žalobcovia. Na základe uvedených skutočností žalovaný navrhol žalobu zamietnuť. 5. V replike obaja žalobcovia, považujúc za účelové, vykonštruované a absurdné tvrdenia žalovaného, že žalobcovia svoju neprítomnosť v práci žiadnym spôsobom neospravedlnili, hoci mohli ako vodiči vykonávať prácu pre iných zákazníkov, t.j. pracovať na iných projektoch a že práca vodiča je mobilným zamestnaním, nakoľko zákon explicitne stanovuje miesto výkonu práce ako podstatnú obsahovú náležitosť pracovnej zmluvy a dohodnuté miesto výkonu práce má podstatný vplyv najmä z hľadiska šírky dispozičnej právomoci zamestnávateľa, pretože nie je možné jednostranné preloženie zamestnanca na iné miesto výkonu práce, pričom žalobcovia mali v pracovnej zmluve stanovené miesto výkonu práce stredisko O., v ktorom spravidla vždy začínali svoju pracovnú zmenu, keďže si tu vždy prevzali dané vozidlo a robili nakládku (vykládku) tovaru, avšak nedokázali si plniť z pracovného pomeru vyplývajúce povinnosti, keďže do miesta výkonu práce (na konkrétnu organizačnú jednotku - stredisko O.) žalovaný im znemožnil vstup tým, že im zablokoval čipy potrebné pre vstup na stredisko. Poukazovali na konštatovanie v Protokole Inšpektorátu práce Trenčín, že stredisko O. bolo fakticky zrušené už v decembri 2016, resp. januári 2017, a žalovaný až listami zo dňa 15.03.2017 vyzval žalobcu v 1. rade a listami zo dňa 02.02.2017, 09.02.2017 a 15.03.2017 vyzval žalobcu v 2. rade na nástup do zamestnania a to paradoxne na nefunkčné miesto výkonu práce - stredisko O., hoci žalobcovia spolu s inými zamestnancami apelovali na uzavretie dohody o zmene miesta výkonu práce, ale k tomu kroku zo strany zamestnávateľa neprišlo. Žalovaný znemožnil žalobcom vstup do strediska O., v tomto mieste výkonu práce im nevytvoril žalobcom podmienky na plnenie pracovných úloh, neprideľoval im prácu v zmysle pracovnej zmluvy, čím vznikla prekážka v práci na strane zamestnávateľa. Príslušný inšpektorát
práce je oprávnený v rámci kontroly posúdiť, či kontrolovaný subjekt dodržiava pracovnoprávne predpisy a iné s nimi súvisiace právne predpisy a za porušenie predpisov je oprávnený vyvodzovať zodpovednosť, a preto protokol Inšpektorátu práce je plnohodnotným dôkazom, z ktorého môže súd pri rozhodovaní v predmetnej veci vychádzať. Pokiaľ ide o pracovný pomer žalobcu v 1. rade so spoločnosťou O. V. D. (O.) s.r.o. a následne spoločnosti V. W. I., s.r.o. a žalobcu v 2. rade so spoločnosťou D., s.r.o., mali za to, že svojím konaním sa žiadneho porušenia práva nedopustili, nakoľko žiadny právny predpis nezakazuje zamestnancovi uzavrieť viac pracovných pomerov s rôznymi zamestnávateľmi. Označili za nepravdivé tvrdenie, že do práce nenastúpili práve z dôvodu iného pracovného pomeru, keďže žalovaný jednak neprideľoval zamestnancom prácu a tiež stredisko O. bolo fakticky nefunkčné a zrušené. Považovali za neplatné ustanovenie článku IX. ods. 1 pracovnej zmluvy z dôvodu, že ustanovenie § 83 ZP, ktorý upravuje výkon konkurenčnej činnosti je kogentným ustanovením ZP a čl. IX. ods. 1 pracovnej zmluvy je obmedzujúcim ustanovením, ktorým sa žalobca vopred vzdáva svojich práv, preto je v zmysle § 17 ods. 1 ZP neplatným ustanovením. Na základe uvedených skutočností žalobca mal za to, že práve žalovaný konal v období január až jún 2017 účelovo v snahe vyhnúť sa finančnej zodpovednosti. 6. Žalovaný sa k replikám žalobcov už nevyjadril. 7. Uznesením zo dňa 05.05.2021, č.k. 19Cpr/16/2019-177 bolo konanie žalobcu v 1. rade vedené v tomto čase pod sp. zn. 19Cpr/6/2019 a konanie žalobcu v 2. rade vedené v tomto čase pod sp. zn. 19Cpr/16/2019 spojené na spoločné konanie a boli spoločne vedené pod sp zn. 19Cpr/6/2019 (v súčasnosti na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. B3-19Cpr/6/2019). 8. Súd prvej inštancie na základe ním zisteného skutkového stavu vec právne posúdil podľa čl. 2, § 43 ods. 1 písm. b), § 47 ods. 1, § 54, § 76 ods. 2 písm. d), § 77, § 83 ods. 1 veta prvá, § 105, § 111 ods. 1, § 116 ods. 3, § 142 ods. 1 až 3 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení účinnom od 18.06.2016 do 29.12.2017 (ďalej len „Zákonník práce“), pričom dospel k záveru, že žaloba žalobcu v 1. rade a žalobcu v 2. rade nie je dôvodná. 9. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobcovia odôvodnili svoj nárok na náhradu mzdy na Inšpektorátom práce Trenčín konštatovanej prekážke v práci na strane zamestnávateľa (žalovaného), ktorá mala spočívať v tom, že bezprostredne po ukončení zmluvného vzťahu so spoločnosťou I. a odovzdaní prenajatých priestorov v Distribučnom centre I. O. inej spoločnosti (A. J., s.r.o.) žalovaný po dátume 10.12.2016 mal zablokovať svojim zamestnancom - vodičom kamiónovej dopravy (vrátane žalobcov) čipy potrebné pre vstup zamestnancov do Distribučného centra O. a od decembra 2016 im tak znemožnil vstup na v pracovnej zmluve dohodnuté miesto výkonu práce (stredisko O.) a teda nevytvoril pracovné podmienky na plnenie pracovných úloh v mieste výkonu práce, pričom postupom podľa § 54 Zákonníka práce sa písomne nedohodol so žalobcami na zmene miesta výkonu práce, preto z dôvodu prekážky v práci na strane žalovaného požadovali žalobcovia podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce náhradu mzdy v sume svojho priemerného zárobku za obdobie od 01.01.2017 (u žalobcu v 2. rade od 01.02.2017) do 30.06.2017, ku ktorému dňu pracovný pomer strán skončil dohodou. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovia žiadnym spôsobom nepreukázali, ba ani neosvedčili, že zablokované U. čipy predstavovali faktickú prekážku vstupu zamestnancov (kamionistov) do Distribučného strediska I. O. a neslúžili iba na identifikáciu osoby, ktorá do daného objektu vstupuje, pričom mechanizmus fungovania čipov a účel ich použitia pri vstupe do Distribučného strediska I. nepreveroval ani inšpektorát práce. Z vykonaného dokazovania pritom vyplynulo, že tieto čipy slúžili iba na evidenciu pohybu osôb v stredisku O.. Vzhľadom na druh žalobcom vykonávanej práce - vodič kamiónovej dopravy - je nutné uviesť, že vodiči kamiónovej dopravy sú mobilnými zamestnancami, ktorí nevykonávajú svoju prácu spočívajúcu v nakládke, rozvoze a vykládke tovaru na jednom konkrétnom mieste, resp. z jednej kancelárie alebo priestoru, a preto ak žalobcovia mali v zmysle podstatných náležitostí pracovnej zmluvy dojednané ako miesto výkonu práce: stredisko O., nejednalo sa o miesto, v ktorom budú žalobcovia plniť svoje pracovné povinnosti počas celej dĺžky svojho pracovného času, ale išlo fakticky o miesto, kde spravidla (avšak nie výhradne) uskutočňovali nakládku/vykládku tovaru, t.j. začínali svoju pracovnú zmenu tak, ako to vyplynulo aj z výsluchu žalobcov a svedeckých výpovedí. Súd prvej inštancie považoval za preukázané, že žalobcovia počas trvania pracovného pomeru so žalovaným a plnenia svojich pracovných povinností (pred žalovaným obdobím) vykonávali nakládky/vykládky tovaru aj na inom ako v pracovnej zmluve dohodnutom mieste výkonu práce, nakoľko aj samotní žalobcovia priznali, že nakládky tovaru vykonávali aj na inom mieste, preto neobstojí procesný útok, že znemožnením vstupu do Distribučného strediska
I. O. a nevytvorením v mieste výkonu práce vhodných pracovných podmienok na plnenie pracovných úloh, vznikla žalovanému prekážka, pre ktorú by nemohol žalobcom prideľovať prácu. Uvedený záver podporuje aj skutočnosť, že žalovaný dňa 19.12.2016, t.j. už po ukončení zmluvného vzťahu so spoločnosťou I., písomne spolu s upozornením na závažné porušenie pracovnej disciplíny vyzval žalobcov na okamžité nastúpenie do práce a teda evidentne žalovaný bol naďalej schopný a pripravený prideľovať žalobcom prácu podľa pracovnej zmluvy. V tejto súvislosti, s ohľadom na charakter práce vodiča kamiónovej dopravy ako mobilného zamestnanca, nie je možné súhlasiť s formalistickým a účelovým použitím ustanovenia § 54 Zákonníka práce, nakoľko vo vzťahu k miestu výkonu práce kamionistu zamestnávateľ nie je objektívne schopný určiť jedno konkrétne miesto, ktoré by sa mohlo považovať za skutočné miesto výkonu práce, keďže počas svojej pracovnej zmeny sa vodič kamiónovej dopravy nachádza na rôznych miestach a realizuje rôzne trasy za účelom prepravy tovaru. Vzhľadom na takto zistené skutočnosti súd prvej inštancie skonštatoval, že žalovaný nebol povinný písomne dohodnúť so žalobcami zmenu miesta výkonu práce po tom, ako od 10.12.2016 ukončil zmluvnú spoluprácu so spoločnosťou I.. Navyše žalobcovia nepreukázali, že počas žalovaného obdobia (od 01.01.2017 a v prípade žalobcu v 1. rade od 01.02.2017 do 30.06.2017) sa dožadovali písomnej dohody a podmieňovali svoj nástup do práce písomnou dohodou o zmene miesta výkonu práce. Žalobcovia ani neboli schopní vykonávať prácu pre žalovaného, keďže ešte pred skončením pracovného pomeru so žalovaným obaja bez písomného súhlasu žalovaného pracovali v inej spoločnosti s predmetom činnosti konkurenčným s činnosťou žalovaného a poberali mzdu z iného pracovného pomeru. S ohľadom na pracovný pomer medzi žalobcami a inými zamestnávateľmi, ktoré existovali súbežne s pracovným pomerom medzi žalobcami a žalovaným, ako aj na skutočnosť, že žalobcovia aj pred decembrom 2016 vykonávali nakládky aj na inom mieste ako v stredisku O., vyznieva účelovo tvrdenie žalobcov, že v spornom období nenastúpili do práce u žalovaného z dôvodu žalovaným nerešpektovaného miesta výkonu práce v stredisku O. a absencie uzavretia písomnej dohody o zmene miesta výkonu práce. Súd prvej inštancie zastáva názor, že jediný dôvod, pre ktorý žalobcovia napriek telefonátom dispečera neprešli na iné oznámené miesto nakládky a nereagovali na písomné výzvy žalovaného, spočíval v príjme žalobcov z iného simultánne pretrvávajúceho pracovného pomeru, v ktorom taktiež pracovali ako vodiči kamiónovej dopravy a to bez písomného súhlasu žalovaného, dokonca bez jeho oboznámenia o inom pracovnom pomere, čím porušili ustanovenie § 83 ods. 1 Zákonníka práce a závažne porušili pracovnú disciplínu. Žalovaný aktívne a v písomnej forme vyzýval žalobcov na nástup do práce, disponoval pre nich prácou a mal nedostatok vodičov a zároveň napriek ukončeniu zmluvného vzťahu so zákazníkom I., berúc zreteľ na v pracovnej zmluve dojednané miesto výkonu práce - stredisko O. - nevyžadoval od žalobcov, aby sa dostavili na iné miesto nakládky, ale umožnil im (výslovne v liste zo dňa 15.03.2017), aby sa dostavili na obvyklé miesto výkonu práce v O.e a odtiaľ by zabezpečil prevoz žalobcov na nové miesto nakládky do W. K. B. na náklady žalovaného. Naproti tomu, žalobcovia boli v rozhodnom období pasívni, počas celého žalovaného obdobia sa nedožadovali prideľovania práce, napriek výzvam žalovaného do práce nenastúpili a údajnú prekážku v práci na strane zamestnávateľa a s ňou spojený nárok na náhradu mzdy si neuplatnili ani pri skončení pracovného pomeru v rámci obsahu dohody o skončení pracovného pomeru, a teda boli plne uzrozumení a spokojní s odstupným vyplateným žalobcom v súlade s ust. § 76 ods. 2 písm. d) Zákonníka práce. Žalobcovia si boli pri skončení pracovného pomeru vedomí toho, že za ostatné obdobie šiestich mesiacov (u žalobcu v 1. rade piatich mesiacov) im neprináleží žiadna mzda, keďže v uvedenom období prácu u žalovaného nesporne nevykonávali a súčasne si uvedomovali, že im nepatrí ani náhrada mzdy z titulu prekážky v práci na strane žalovaného. Prekážka v práci existovala práve na strane žalobcov ako zamestnancov, keď bez písomného súhlasu žalovaného sa zamestnali v inej konkurenčnej, preto nemohli a vzhľadom na poberanú mzdu od iného zamestnávateľa, ani nechceli u žalovaného ďalej pracovať. Žalovanému okrem okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktorý jednostranný právny úkon však vzhľadom na nekooperujúcu odborovú organizáciu nemal s kým prerokovať, nezostalo iné, ako vykazovať žalobcom za rozhodujúce obdobie neospravedlnené absencie. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovia presúvajú svoju zodpovednosť za nevyplácanie mzdy v žalovanom období neopodstatnene na žalovaného pod zámienkou prekážky v práci na strane zamestnávateľa, hoci prekážka v práci spočívala iba na strane žalobcov ako zamestnancov pre pretrvávajúci iný pracovný pomer s konkurenčnou spoločnosťou a žalovaný nevyplácal žalobcom mzdu v období od 02.01.2017, resp. od 01.02.2017 do 30.06.2017 nie z dôvodu svojej prekážky, ale výlučne a len z dôvodu, že žalobcovia do práce v rozhodnom období napriek výzvam nenastúpili a svoju neprítomnosť na pracovisku neospravedlnili.
Súd prvej inštancie považoval za nedôvodnú námietku žalobcov, že uzatvorením pracovného pomeru so konkurenčnou spoločnosťou sa nedopustili žiadneho protiprávneho konania, nakoľko v súdnom konaní bolo nepochybné, že žalobcovia popri pracovnom pomere so žalovaným uzatvorili aj pracovný pomer s iným zamestnávateľom, ktorý je predmetom svojej obchodnej činnosti konkurenčným subjektom žalovaného, a to bez predchádzajúceho písomného súhlasu žalovaného, čím porušili ustanovenie § 83 ods. 1 Zákonníka práce. V konaní bolo nesporné, že žalobcovia počas pracovného pomeru so žalovaným pracovali v inej spoločnosti ako vodiči kamiónovej dopravy, t.j. vykonávali zárobkovú činnosť, ktorá má konkurenčný charakter k práci vykonávanej u žalovaného a zároveň súd nemal pochybnosť o tom, že žalobcovia nežiadali žalovaného o udelenie súhlasu s vykonávaním konkurenčnej práce u iného zamestnávateľa. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie mal za to, že i napriek tomu, že deaktivovaním U. čipov žalovaný znemožnil žalobcovi obvyklý spôsob vstupu do strediska O., nie je možné dospieť k záveru, že tým žalovanému vznikla prekážka v práci, od ktorého právneho inštitútu by náležala žalobcom náhrada mzdy. Žalovaný v konaní náležite preukázal, že miesto výkonu práce žalobcov ako kamionistov nie je viazané na jedno konkrétne miesto a predstavuje iba zvyčajné miesto nakládky/vykládky tovaru, ba dokonca žalobcovia v praxi realizovali aj samotnú nakládku/vykládku tovaru na inom ako v pracovnej zmluve dohodnutom mieste výkonu práce, pričom na tieto iné miesta chodievali na týždňové turnusy. Žalovaný tiež preukázal, že vyzýval žalobcov na nástup do práce. Napokon súd prvej inštancie považoval za nespornú skutočnosť, že žalobcovia napriek výzvam do práce nenastúpili, pričom v tejto súvislosti žalobcovia neprodukovali žiadne dôkazy opaku, ktorými by preukázali, že na výzvy žalovaného nejakým spôsobom reagovali a z určitého zákonného dôvodu svoj nástup do práce u žalovaného podmieňovali, preto súd za konštatovania, že žalovaný vytváral vhodné podmienky pre výkon pracovných úloh žalobcov v súlade s pracovnou zmluvou a že žiadna prekážka v práci žalovanému v rozhodnom období nevznikla, nepriznal nárok žalobcom na náhradu mzdy za obdobie prekážok v práci na strane žalovaného a žaloby v uvedenej časti ako vecne nedôvodné zamietol. Pokiaľ ide o nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku, žalobcovia nesporne a preukázateľne (na základe potvrdení o zúčtovaní mzdy) neodpracovali u žalovaného v rozhodnom období žiadny pracovný deň a naviac vykazovali v žalovanom období neospravedlnené absencie, preto žalobcom podľa § 105 Zákonníka práce nevznikol nárok na čerpanie dovolenky za kalendárny rok 2017 ani za odpracované dni, v dôsledku čoho nie je dôvodným nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú pomernú časť dovolenky, ktorú si údajne nemohli žalobcovia vyčerpať z dôvodu skončenia pracovného pomeru. Vzhľadom na uvedené možno vyvodiť, že ak žalobcom nárok na dovolenku za odpracované dni v kalendárnom roku 2017 vôbec nevznikol, nemožno spravodlivo žiadať od žalovaného, aby podľa ust. § 116 ods. 3 Zákonníka práce nahradil žalobcom mzdu za nevyčerpanú pomernú časť dovolenky, na ktorú však žalobcovia nemali nárok. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie žalobám žalobcov ani v tejto časti nevyhovel a žaloby v celom rozsahu zamietol. 10. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení § 255 ods. 1 CSP a 262 ods. 1 CSP. Žalovaný mal v konaní plný úspech, preto mu súd priznal nárok na náhradu trov konania. O výške náhrady trov konania žalovaného rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP). 11. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali odvolanie žalobcovia v 1. a 2. rade z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) a § 389 ods. 1 písm. b) CSP a žiadali napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 12. V prvom rade poukázali na protokol Inšpektorátu práce Trenčín zo dňa 27.04.2017 v spojení s rozhodnutím Národného inšpektorátu práce PO/BEZ/2017/6172, 0-826/2017 zo dňa 18.01.2018, v ktorom bolo jednoznačne konštatované, že žalovaný svojim zamestnancom v uvedených dňoch nevytvoril podmienky na výkon práce, dôsledkom čoho zamestnancom vznikla prekážka v práci na strane zamestnávateľa, za ktorú je zamestnávateľ povinný poskytnúť náhradu mzdy zamestnancom v sume ich priemerných zárobkov. Súd prvej inštancie úplne odignoroval uvedené závery orgánu štátnej správy, ktorému je zverená gescia rozhodovať a kontrolovať zamestnávateľov v oblasti dodržiavania pracovnoprávnych vzťahov. Je nepredstaviteľné, že zistenia kontrolného orgánu spísané lege artis objektívne na mieste a v rozhodnom čase, boli považované za vyvrátené výsluchmi žalovaného a svedkov, priamych nadriadených žalobcov, po toľkých rokoch od udalostí, ktoré si súd prvej inštancie nekriticky osvojil.
Odhliadnuc od svedeckej výpovede svedka O., z odôvodnenia právoplatného rozhodnutia Inšpektorátu práce Trenčín č.k.: 159/2017/2.1/G. IPTN/KAHIP/ROZ/2017/536 zo dňa 29.09.2017 ako prvostupňového orgánu o uložení pokuty aj za porušenie § 142 ods. 3 Zákonníka práce vyplýva, že bolo inšpekciou práce zistené, že účastník konania kontrolovaným zamestnancom vodičom kamiónovej dopravy (medzi ktorých patril aj žalobca v 2. rade a samozrejme patrí tam aj žalobca v 1. rade, pretože bol v rovnakej skutkovej situácii) zdeaktivoval čipy umožňujúce vstup do objektu Distribučného centra I. O., kde mali vodiči dohodnuté miesto výkonu práce (konkrétne za základe informácii zistených počas výkonu inšpekcie práce pán X. E. z emailovej adresy [email protected] <mailto:[email protected]> dňa 21.12.2016 požiadal pána Q. Q., manažéra prevencie strát a bezpečnosti spoločnosti I. W. SR, a.s. o blokádu všetkých U. čipov), nakoľko stredisko O., kde mali vodiči dohodnuté miesto výkonu bolo zriadené výlučne v súvislosti s výkonom činností pre zmluvného partnera I. W., a.s. a dňa 10.12. 2016 došlo k ukončeniu spolupráce so zmluvným partnerom I. W. SR, a. s. Z vykonanej inšpekcie bolo ďalej zistené, že zamestnancom: H. O., Q. S., Y. V. a X. W. zamestnávateľ v mesiaci december 2016 z dôvodu ukončenia spolupráce so zmluvným partnerom I. W., a.s., pre ktorú uvedení zamestnanci vykonávali prácu a následného odmietnutia ponúkanej práce na iných projektoch, uznal prekážku v práci na strane zamestnávateľa. Z uvedeného vyplýva, že nie je správny skutkový záver súdu prvej inštancie, ak by dôsledne skúmal dôkazné prostriedky, že inšpekcia práce neskúmala pracovný prostriedok vodiča, ktorým bol tzv. U. čip, prostredníctvom ktorého sa vodiči kamiónovej dopravy dostávali do miesta výkonu práce (pravidelného pracoviska) pred začatím výkonu práce tak, ako to predpokladá § 47 Zákonníka práce. Žalobcovia sú toho názoru, že u žalovaného ako zamestnávateľa nastala prekážka v práci, ide o právoplatne preukázanú skutočnosť, a to na základe relevantných dôkazných prostriedkov, ktorým je protokol z inšpekcie v spojení s právoplatným rozhodnutím Národného inšpektorátu práce. Inšpektorát práce sa v rámci inšpekcie práce zaoberal tým, či zamestnávateľ dodržal ustanovenie § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Ak žalovaný chcel, aby sa žalobcovia dostavovali na pokyn dispečera na výkon práce, tzn. nástupov pracovných ciest z iného miesta ako stredisko O., pred začatím výkonu práce, resp. začatím pracovného času, vyžadovalo si to dohodu o zmene miesta výkonu práce alebo pravidelného pracoviska na účely pracovných ciest. K tomuto preukázateľne nedošlo. Pokiaľ žalovaný so žalobcami písomne nedohodol podľa § 54 Zákonníka práce žiadnu zmenu miesta výkonu práce, resp. zmenu pravidelného pracoviska v súvislosti so začatím a ukončením pracovných ciest, nemohol od žalobcov očakávať, že žalobcovia majú povinnosť dostaviť pred začatím pracovného času na iné miesto, resp. začať pracovnú cestu na inom mieste, než aké bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce (pravidelné pracovisko). Ak žalovaný vydával akékoľvek jednostranné (telefonické) pokyny, ktorými sa nerešpektovali platné zmluvné dojednania ohľadne miesta výkonu práce a pravidelného pracoviska, ktoré boli obsahom platných pracovných zmlúv so žalobcami, nevytvoril potom riadne podmienky na riadny výkon práce, čo zakladá vznik prekážky v práci na strane žalovaného podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Z preukázaného skutkového stavu (z pracovných zmlúv žalobcov) je viac ako zrejmé, že žalobcovia mali dohodnuté ako miesto výkonu práce, na ktoré boli povinní sa dostavovať v súvislosti s výkonom práce u žalovaného, stredisko O.. Účelom dohodnutia miesta výkonu práce je predovšetkým to, že zamestnanec je povinný byť prítomný na pracovisku pred začatím pracovného času (§ 81 písm. b) Zákonníka práce). Keďže nebolo dohodnuté v súvislosti pracovnými cestami iné miesto pravidelného pracoviska, bolo stredisko O. ako miesto výkonu práce aj pravidelným pracoviskom v súvislosti s pracovnými cestami žalobcov (§ 2 ods. 3 zákona o cestovných náhradách), tzn. predovšetkým s ich začatím ako aj ukončením. Znamená to, že aj v súvislosti so začatím a ukončením pracovnej cesty malo stredisko O. ako miesto výkonu práce, a súčasne ako pravidelné pracovisko na účely zákona o cestovných náhradách, zásadný význam z pohľadu dispozičných oprávnení žalovaného ako zamestnávateľa a vytvárania predpokladov na riadny výkon práce, či už podľa Zákonníka práce alebo podľa zákona o cestovných náhradách. Zmluvné dojednanie vo vzťahu k miestu výkonu práce a pravidelnému pracovisku v súvislosti so začatím a ukončením pracovných ciest žalobcov bolo dojednané v súlade s § 43 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce v znení platnom a účinnom v rozhodnom čase v spojení aj s § 57 a § 2 ods. 3 zákona o cestovných náhradách. Od týchto dojednaní bol determinovaný rozsah dispozičných oprávnení žalovaného a tomu zodpovedajúce zákonné povinnosti žalobcov (napr. najmä povinnosť byť prítomný na pracovisku na začiatku pracovného času. začínať nástup na pracovnú cestu v stredisku O. a ukončiť pracovnú cestu v stredisku O. bez ohľadu na dĺžku pracovnej cesty). Podstata dojednania miesta výkonu práce, ktoré bolo súčasne pravidelným pracoviskom na účely pracovných ciest, spočíva v tom, že pracovné cesty začínajú v mieste pravidelného pracoviska a aj končia v mieste pravidelného pracoviska, a to bez ohľadu na to, či rozsah, tzn. dĺžka pracovnej cesty
trvá deň, týždeň alebo aj mesiac, ako aj bez ohľadu na to, že väčšinu pracovného času vodič na pracovnej ceste trávi vo vozidle alebo na iných miestach, ktoré sú predmetom jednej pracovnej cesty alebo viacerých pracovných ciest. Obrana žalovaného, ktorú si osvojil konajúci súd, že mobilní zamestnanci (vodiči kamiónovej dopravy) nevykonávajú svoju prácu na jednom konkrétnom mieste, resp. z jednej kancelárie alebo priestoru, potom znamená, že u mobilných zamestnancov môže žalovaný ako zamestnávateľ určovať nástup na pracovnú cestu a jej ukončenie svojvoľne z akékoľvek miesta alebo na akékoľvek miesto, ktoré si žalovaný zmyslí, bez ohľadu na dojednania, ktoré sú obsahom pracovnej zmluvy, je nezákonná a nesprávna. Ak chcel žalovaný, aby žalobcovia pravidelne realizovali začatie a ukončenie pracovných ciest z iného miesta ako bolo stredisko O., resp. sa dostavovali do iného miesta pred začatím pracovného času, tzn. pred začatím ich pracovných ciest, bola nutná dohoda so žalobcami podľa § 54 Zákonníka práce o zmene miesta výkonu práce a teda aj pravidelného pracoviska podľa § 2 ods. 3 zákona o cestovných náhradách. Záver súdu prvej inštancie, cit.: „žalovaný nebol povinný písomne dohodnúť so žalobcom zmenu miesta výkonu práce potom ako od 10.12.2016 ukončil zmluvnú spoluprácu so spoločnosťou I.“ predstavuje nesprávne právne posúdenie ustanovení § 54 v spojení s § 43 ods. 1 písm. b), § 57 Zákonníka práce a § 3 ods. 2 zákona o cestovných náhradách a rovnako aj § 47 písm. a) Zákonníka práce v spojení s § 81 písm. b) Zákonníka práce. Žalobca v 1. rade, rovnako ako aj žalobca v 2. rade sa dostavovali do miesta výkonu práce do strediska O., odkiaľ následne realizovali ako vodiči kamiónovej dopravy pracovné cesty do decembra 2016. Skutočnosť, že v rámci pracovnej cesty mohli urobiť nakládku a vykládku aj na inom mieste, resp. jazdiť trasu aj medzi inými miestami, ktoré sú predmetom pracovnej cesty, nie je sporné. Podstatné je to, že na vstup do strediska, ktoré bolo miestom ich pravidelného pracoviska v súvislosti so začatím a ukončením ich pracovných ciest, resp. na účely splnenia povinnosti byť na pracovisku pred začatím pracovného času, potrebovali žalobcovia vstupnú kartu (pracovný prostriedok), ktorá prestala fungovať v decembri 2016, keď skončila zmluva žalovaného s I. ako ich zákazníkom. Žalovaný nezabezpečil žalobcom a ostatným vodičom s miestom výkonu práce stredisko O. riadne podmienky na výkon práce v súlade s dohodnutou pracovnou zmluvou, a to v celom období od 01.01.2017 až do 30.06.2017. V tejto súvislosti poukázali žalobcovia na rozhodnutie Nejvyššího soudu ČSSR ze dne 31.10.1968, sp. zn. 6 Cz 79/68, ECLI:CZ:NS:1968:6.CZ. 79.1968.1, ktoré sa dá považovať za súčasť ustálenej judikatúry vo vzťahu k miestu výkonu práce mobilných zamestnancov, čo sú aj vodiči kamiónovej dopravy, podľa ktorého, cit.: „preložením sa rozumie také opatrenie organizácie, podľa ktorého má pracovník, sústavne vykonávať práce na inom mieste (závode alebo obci), než ktoré bolo ako miesto výkonu práce dojednané v pracovnej zmluve. Ak pracovná zmluva neobsahuje dojednanie o mieste výkonu práce, je treba vychádzať z toho, že ako miesto výkonu práce bolo dojednané miesto, v ktorom má organizácia prevádzku, a ak má viac prevádzok, miesto, v ktorom bol pracovník prijatý. Miestom výkonu práce vodiča autobusovej dopravy nie je konkrétna dopravná linka, ale sídlo dopravného závodu, z ktorého sa táto doprava operatívne riadi...“ Žalovaný teda riadne neurčoval, nerozvrhoval a neoznamoval pracovný čas žalobcom v období, za ktoré sú uplatňované peňažné nároky z titulu prekážky v práci na strane zamestnávateľa v súlade so zákonom, a teda ani nemohol očakávať, že žalobcovia budú vykonávať prácu v určenom pracovnom čase, ako to predpokladá § 47 Zákonníka práce, keďže žiadny pracovný čas im nebol určený, riadne rozvrhovaný a ani oznámený týždeň vopred. Rovnako im neboli oznámené všetky podmienky výkonu pracovnej cesty ignorujúc zo strany zamestnávateľa skutočnosť, že pravidelným pracoviskom v súvislosti s nástupom a ukončením pracovných ciest bolo u žalobcov výlučne stredisko O. podľa dojednaní, ktoré boli obsahom ich pracovných zmlúv. Žalobcovia nemali dôvod na tieto skutočnosti žalovaného osobitne upozorňovať, nakoľko ten im vykazoval arogantným spôsobom a bez diskusie neospravedlnené absencie od januára 2017. Preto sa žalobcovia spolu s ostatnými dotknutými zamestnancami rozhodli tieto nezákonnosti žalovaného riešiť spolu s ostatnými kolegami podaním podnetu na inšpektorát práce. Súd prvej inštancie dôvodil, že v úplne celom období od 01.01.2017 do 30.06.2017 u žalovaného nevznikla ani za jeden deň prekážka v práci na jeho strane, napriek tomu, že výzvy z 15.03.2017 (okrem iných vád) sa týkajú len piatich pracovných dní; v období od 01.01.2017 do 30.06.2017 je však 26 týždňov. U žalobcu v 1. rade v období od 01.02.2017 do 30.06.2017 je 22 týždňov. V 26 týždňoch je najviac 130 pracovných dní pri dodržaní a rešpektovaní minimálneho zákonného dvojdňového odpočinku zamestnanca v týždni. Odhliadnuc od toho, že organizácia práce, tzn. pracovného času v dňoch, ktoré boli uvedené vo výzvach zo dňa 15.03.2017 nespĺňala všetky zákonné náležitosti vo vzťahu k zvyšným minimálne 125 pracovným dňom žiadna výzva realizovaná nikdy (resp. vôbec) nebola. Nie
je potom zrejmé, na základe čoho vôbec súd prvej inštancie dovodil, že prekážka v práci neexistovala v úplne celom období, tzn. od 01.01.2017 do 30.06.2017 u žalobcu v 2. rade a u žalobcu v 1. rade od 01.02.2017 do 30.06.2017. Ide o úplne nesprávne skutkové zistenia pri vyhodnotení dôkazov, čoho následkom je potom nesprávne právne posúdenie veci. Podľa názoru žalobcov ide o jednoznačne preukázanú prekážku v práci na strane zamestnávateľa v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce z pohľadu tak faktického zrušenia miesta výkonu práce a nemožnosti žalobcov dostaviť sa na miesto výkonu práce (ktoré bolo súčasne aj pravidelným pracoviskom v súvislosti s realizáciou ich pracovných ciest, tzn. ich začatím a ukončením) od decembra 2016 v dôsledku deaktivácie vstupných čipov zo strediska O., ako aj z pohľadu neurčovania pracovného času žalobcom v súlade so zákonom zo strany žalovaného ako zamestnávateľa. V zmysle § 365 ods. 1 písm. f) CSP súd prvej inštancie dospel v napadnutom rozsudku na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a zároveň v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže konštatoval, že prekážka v práci na strane žalovaného ako zamestnávateľa nevznikla, ba práve naopak uzavrel, že žalobcovia do práce u žalovaného nenastúpili napriek výzvam zo strany žalovaného (jednej z 15.03.2023), nepatrí im za celé toto obdobie (u žalobcu v 2. rade od 01.01.2017 do 30.06.2017 a u žalobcu v 1. rade od 01.02.2017 do 30.06.2017) náhrada mzdy z titulu prekážok v práci na strane zamestnávateľa a žalobu zamietol v celom rozsahu. Žalobca v 1. rade nemal v období od 01.02.2017 do 30.06.2017, keď bol v pracovnom pomere u žalovaného, uzavretý žiadny pracovný pomer s inou spoločnosťou, v ktorej vykonával prácu vodiča kamiónovej dopravy. Popri pracovnom pomere mal uzavretú dohodu o vykonaní práce so zamestnávateľom O. V. D. (O.) s.r.o. (predchádzajúce obchodné meno D. F. W., s.r.o.), IČO: 47 236 787, so sídlom Z. ako technológ údržby v období od 01.02. 2017 do 30.04.2017 a nie ako vodič kamiónovej dopravy. Išlo o zamestnanie popri pracovnom pomere. Naviac O. V. D. (O.) s.r.o. (predchádzajúci obchodné meno D. F. W., s.r.o.) je obchodná spoločnosť s úplne iným predmetom činnosti ako má žalovaný (kovoobrábanie, zámočníctvo, výroba dielov a čerpadiel pre motorové vozidlá). V polovici júna 2017 uzavrel žalobca v 1. rade pracovný pomer so spoločnosťou V. W. I. s.r.o., IČO: 470 771 74, so sídlom X. ako vodič na kratší pracovný čas 20 hodín týždenne, nie ako vodič kamiónovej dopravy. Naviac V. W. I. s.r.o. je obchodná spoločnosť, ktorej predmetom činnosti vôbec nie je nákladná cestná doprava nad 3,5 t vrátane prípojného vozidla. Žalobca v 1. rade, vzhľadom aj na vyššie skutočnosti, teda žiadnu konkurenčnú činnosť nevykonával, a teda nemal dôvod si žiadať od žalovaného žiadny písomný súhlas podľa § 83 Zákonníka práce, a preto sa nedopustil žiadneho porušenia pracovnej disciplíny a už vonkoncom nie závažného. Keďže súd prvej inštancie si zjavne riadne a dôsledne nenaštudoval súdny spis a súvislosti, ktoré sú dostupné aj z verejných zdrojov, neposúdil správne vyššie uvedené dôkazy a vo vzájomnej súvislosti ich nevyhodnotil (t.j. dohoda o pracovnej činnosti na technológa údržby, pracovný pomer na kratší pracovný čas od 15. júna 2017 u zamestnávateľa, ktorého hlavným predmetom činnosti je oprava a údržba motorových vozidiel), napriek tomu, že boli právnym zástupcom žalobcu predložené na pojednávaní z 27.08.2020. Vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade skutočnosť, či výkon práce pre spoločnosť COMEXTRANS, s.r.o. je výkonom konkurenčnej činnosti, resp. či išlo o zakázanú činnosť a teda o porušenie pracovnej zmluvy a dôvodom na skončenie pracovného pomeru so žalobcom, nie je a ani nebola predmetom tohto konania. Žalovaný neukončil so žalobcom v 2. rade pracovný pomer z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny pre výkon konkurenčnej činnosti. Dôvodom, prečo žalobcovia nevykonávali prácu pre žalovaného nebolo vôbec to, že mali uzavreté pracovnoprávne vzťahy s inými zamestnávateľmi, ale výlučne preto, že žalovaný vôbec nevytváral žalobcom a jeho kolegom podmienky na riadny výkon práce (tzn. neumožnenie vstupu do miesta výkonu práce a pravidelného pracoviska v súvislosti so začatím a ukončením pracovných ciest, nerozvrhovanie pracovného času do pracovných zmien s určením jeho začiatku a konca, neoznamovanie rozvrhnutia pracovného času týždeň vopred, absencia riadnych písomných príkazov na vykonanie pracovných ciest so všetkými zákonnými náležitosťami po dobu celých 26 týždňov, ktoré spadajú do obdobia od 01.01.2017 do 30.06.2017), čo zakladá vznik prekážky v práci na strane žalovaného. Úvahy súdu prvej inštancie, že pre nekooperujúcu odborovú organizáciu nemal s kým prerokovať jednostranný právny úkon (okamžité skončenie pracovného pomeru) nemôžu byť myslené vážne. Žalobcom nie je vôbec zrejmé, z akých konkrétnych dôkazov súd prvej inštancie dovodil, že odborová organizácia bola nekooperujúca. Pravdepodobne si opätovne len nekriticky osvojil ničím nepodložené tvrdenia žalovaného.
13. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcov, ktoré mu bolo riadne doručené, napriek tomu, že mu súd prvej inštancie na základe jeho žiadosti predĺžil lehotu na vyjadrenie, nevyjadril 14. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a § 378 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcov je potrebné priznať úspech. 15. V predmetnom spore sa žalobcovia domáhajú zaplatenia náhrady mzdy titulom prekážok v práci na strane zamestnávateľa v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce za obdobie od 01.01.2017 do 30.06.2017 (žalobca v 2. rade) a za obdobie od 01.02.2017 do 30.06.2017 (žalobca v 1. rade) ako aj náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku. Podľa žalobcov im žalovaný ako zamestnávateľ v uvedenom období neprideľoval prácu v mieste výkonu práce, ktoré bolo dohodnuté v ich pracovných zmluvách; žalovaný im v uvedenom období nevytvoril podmienky na plnenie pracovných povinností tým, že si nesplnil voči nim ako zamestnancom v doprave povinnosť rozvrhnúť im pracovný čas v týždni a rozvrhnutie pracovného času im najmenej týždeň vopred neoznámil. 16. Súd prvej inštancie žalobu zamietol, keď mal za to, že na strane žalovaného nevznikli iné prekážky v práci, ktoré by bránili žalobcom vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy; žalobcovia nevykonávali prácu napriek výzvam zamestnávateľa, bezdôvodne nenastúpili na výkon práce u žalovaného, a preto sa nejedná o iné prekážky v práci na strane zamestnávateľa (neprideľovanie práce zamestnancovi). 17. Vyššie uvedené závery súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalobcom ako zamestnancom sú však podľa odvolacieho súdu predčasné a nemožno ich považovať za správne. 18. Podľa ust. § 43 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce v znení účinnom od 18.06.2016, v pracovnej zmluve je zamestnávateľ povinný so zamestnancom dohodnúť podstatné náležitosti, ktorými sú: ....(b) miesto výkonu práce (obec, časť obce alebo inak určené miesto), ... 19. Podľa ust. § 47 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce v znení účinnom od 18.06.2016, odo dňa, keď vznikol pracovný pomer, zamestnávateľ je povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za vykonanú prácu mzdu, utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh a dodržiavať ostatné pracovné podmienky ustanovené právnymi predpismi, kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou. 20. Podľa ust. § 57 ods. 1 Zákonníka práce v znení účinnom od 18.06.2016, zamestnávateľ môže zamestnanca vyslať na pracovnú cestu mimo obvodu obce pravidelného pracoviska alebo bydliska zamestnanca na nevyhnutne potrebné obdobie len s jeho súhlasom. To neplatí, ak vyslanie na pracovnú cestu vyplýva priamo z povahy dohodnutého druhu práce alebo miesta výkonu práce alebo ak možnosť vyslania na pracovnú cestu je dohodnutá v pracovnej zmluve. Na pracovnej ceste zamestnanec vykonáva prácu podľa pokynov vedúceho zamestnanca, ktorý ho na pracovnú cestu vyslal. 21. Podľa ust. 81 písm. a) a b) Zákonníka práce v znení účinnom od 18.06.2016, Zamestnanec je povinný najmä: a) pracovať zodpovedne a riadne, plniť pokyny nadriadených vydané v súlade s právnymi predpismi; nadriadeným je aj predstavený podľa osobitného predpisu, b) byť na pracovisku na začiatku pracovného času, využívať pracovný čas na prácu a odchádzať z neho až po skončení pracovného času. 22. Podľa ust. § 83 ods. 1 Zákonníka práce zamestnanec môže popri svojom zamestnaní vykonávanom v pracovnom pomere vykonávať inú zárobkovú činnosť, ktorá má k predmetu činnosti zamestnávateľa konkurenčný charakter, len s predchádzajúcim písomným súhlasom zamestnávateľa, pričom ak sa zamestnávateľ nevyjadrí do 15 dní od doručenia žiadosti zamestnanca, platí, že súhlas udelil. 23. Podľa ust. § 101 Zákonníka práce v znení účinnom od 18.06.2016, zamestnanec, ktorý počas nepretržitého trvania pracovného pomeru k tomu istému zamestnávateľovi vykonával u neho prácu aspoň 60 dní v kalendárnom roku, má nárok na dovolenku za kalendárny rok, prípadne na jej pomernú časť, ak pracovný pomer netrval nepretržite počas celého kalendárneho roka. Za odpracovaný deň sa
považuje deň, v ktorom zamestnanec odpracoval prevažnú časť svojej zmeny. Časti zmien odpracované v rôznych dňoch sa nesčítajú. 24. Podľa ust. § 102 Zákonníka práce v znení účinnom od 18.06.2016, pomerná časť dovolenky je za každý celý kalendárny mesiac nepretržitého trvania toho istého pracovného pomeru jedna dvanástina dovolenky za kalendárny rok. 25. Podľa ust. § 105 Zákonníka práce v znení účinnom od 18.06.2016, zamestnancovi, ktorému nevznikol nárok na dovolenku za kalendárny rok ani na jej pomernú časť, pretože nevykonával v kalendárnom roku u toho istého zamestnávateľa prácu aspoň 60 dní, patrí dovolenka za odpracované dni v dĺžke jednej dvanástiny dovolenky za kalendárny rok za každých 21 odpracovaných dní v príslušnom kalendárnom roku. 26. Podľa ust. § 109 ods. 3 Zákonníka práce v znení účinnom od 18.06.2016, za každú neospravedlnene zameškanú zmenu (pracovný deň) môže zamestnávateľ krátiť zamestnancovi dovolenku o jeden až dva dni. Neospravedlnené zameškania kratších častí jednotlivých zmien sa sčítajú. 27. Podľa ust. § 142 ods. 3 Zákonníka práce v znení účinnom od 18.06.2016, ak nemohol zamestnanec vykonávať prácu pre iné prekážky na strane zamestnávateľa, ako sú uvedené v odsekoch 1 a 2, zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku. 28. Podľa ust. § 144a ods. 1 písm. a) Zákonníka práce v znení účinnom od 18.06.2016, ako výkon práce sa posudzuje aj doba, keď zamestnanec nepracuje pre prekážky v práci, ak tento zákon neustanovuje inak. 29. Podľa ust. § 144a ods. 6 Zákonníka práce v znení účinnom od 18.06.2016, o tom, či ide o neospravedlnené zameškanie práce, rozhoduje zamestnávateľ po prerokovaní so zástupcami zamestnancov. 30. Podľa ust. § 144a ods. 2 písm. f) Zákonníka práce v znení účinnom od 18.06.2016, ako výkon práce sa neposudzuje doba, neospravedlneného zameškania pracovnej zmeny alebo jej časti. 31. Podľa ust. § 8 ods. 4 zák. č. 462/2007 Z. z. o organizácii pracovného času v doprave pracoviskom podľa odseku 1 je (a) miesto hlavnej prevádzky zamestnávateľa, u ktorého mobilný zamestnanec vykonáva dopravné činnosti, (b) vedľajšie miesta prevádzky bez ohľadu na to, či sú v tom istom mieste ako hlavná prevádzka alebo hlavné sídlo zamestnávateľa, (c) každé iné miesto, na ktorom mobilný zamestnanec vykonáva dopravné činnosti pre zamestnávateľa a (d) vozidlo, ktoré mobilný zamestnanec používa na vykonávanie dopravných činností. 32. V prejednávanej veci bolo pre rozhodnutie súdu podstatné zodpovedanie otázky, či žalovaný v mieste výkonu práce žalobcov, v stredisku O., mohol po dátume 01.01.2017 žalobcom prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy a utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh, resp. či im v mieste výkonu práce prácu podľa pracovnej zmluvy prideľoval a utváral podmienky na plnenie pracovných úloh. Žalovaný uvádzal, že písomne aj telefonicky opakovane vyzval žalobcov na nastúpenie do zamestnania s upozornením na závažné porušenie pracovnej disciplíny. Uviedol, že žalobcovia do práce napriek výzve nenastúpili a svoju neprítomnosť neospravedlnili. 33. V prvom rade treba poukázať na to, že v zmysle ustálenej judikatúry o neospravedlnenú absenciu zamestnanca ide vtedy, ak zamestnanec v dohodnutom pracovnom čase neplní svoje pracovné povinnosti vyplývajúce z pracovného pomeru z dôvodu neprítomnosti na dohodnutom pracovisku a ak neprítomnosť nie je spôsobená jeho preukázanou pracovnou neschopnosťou, čerpaním dovolenky v súlade so Zákonníkom práce, udelením neplateného pracovného voľna alebo zákonnou prekážkou v práci. Neospravedlnená absencia zamestnanca v práci môže byť pre zamestnávateľa dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru pre závažné porušenie pracovnej disciplíny podľa ust. § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Skutočnosti, ktoré sú podstatou tohto výpovedného dôvodu, nenastávajú obvykle v dôsledku jednorazového, ale opakovaného konania zamestnanca niekedy v kratšej, inokedy v dlhšej dobe (por. napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo/81/2010 zo dňa 24.07.2011).
34. Na druhej strane o prekážku v práci na strane zamestnávateľa v zmysle ust. § 142 ods. 3 Zákonníka práce ide vtedy, ak si zamestnávateľ neplní alebo nemôže plniť uvedenú povinnosť, vyplývajúcu mu z pracovného pomeru, prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, a to za predpokladu, že zamestnanec je schopný a pripravený tuto prácu vykonávať; o prekážku v práci pritom ide bez ohľadu na to, či nemožnosť prideľovať prácu bola spôsobená objektívnou skutočnosťou, poprípade náhodou, ktorá sa zamestnávateľovi prihodila, alebo či ju zamestnávateľ sám svojím konaním spôsobil (prípadné zavinenie zamestnávateľa tu nemá význam). 35. Žalobcovia v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, ako aj v podanom odvolaní, predovšetkým namietali, že žalovaný im neprideľoval prácu podľa uzavretej pracovnej zmluvy s dohodnutým miestom výkonu práce: Stredisko O.. 36. Miesto výkonu práce ako jedna z podstatných náležitostí pracovnej zmluvy v zmysle § 43 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce priamo determinuje šírku dispozičného oprávnenia zamestnávateľa voči zamestnancovi a ovplyvňuje aj poskytovanie cestovných náhrad pri pracovných cestách. Zamestnávateľ nie je oprávnený jednostranne zmeniť v pracovnej zmluve dohodnuté miesto výkonu práce a dočasne alebo natrvalo zamestnanca preložiť na iné miesto výkonu práce, než ktoré bolo dohodnuté v pracovnej zmluve. 37. Neobstojí preto záver súdu prvej inštancie, že k vymedzeniu miesta výkonu práce nemožno pristupovať prísne formalisticky, nakoľko z povahy práce vodiča je zrejmé, že býva vyslaný na pracovné cesty aj z iného miesta výkonu práce. Miesto výkonu práce je totiž jednou z podstatných náležitostí pracovnej zmluvy. Strany predmetného sporu si mali možnosť v pracovných zmluvách dojednať aj širšie určenie miesta výkonu prác; pokiaľ si však dojednali ako miesto výkonu práce stredisko O., tak bez akýchkoľvek pochybností iba uvedené stredisko bolo miestom výkonu práce žalobcov. Takýto záver nie je prísne formalistický, ale vychádza z dojednania strán sporu a je v súlade s § 43 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Dojednanie o mieste výkonu práce v pracovnej zmluve je významné predovšetkým preto, že zamestnávateľ nemôže zamestnancovi prideľovať prácu v inom mieste, než ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce. 38. Je teda nesporné, že v prípade oboch žalobcov bolo ako miesto výkonu práce v pracovnej zmluve dohodnuté jednoznačne len stredisko O. a keďže nebolo dohodnuté v súvislosti pracovným cestami iné miesto, bolo stredisko O. pravidelným pracoviskom aj v súvislosti s pracovnými cestami. 39. Odvolací súd poukazuje na to, že miesto výkonu práce stanovuje, kde sa bude práca vykonávať a môže ním byť akokoľvek určené miesto alebo viacero miest, dokonca aj obec alebo jej časť. Ak mal žalovaný v úmysle zmeniť miesto výkonu práce u žalobcov, bol povinný so žalobcami uzavrieť dodatok k pracovnej zmluve v časti upravujúcej miesto výkonu práce písomne (ako základnú a podstatnú náležitosť písomnej pracovnej zmluvy). Takto však žalovaný nepostupoval a z tohto dôvodu je preto záver súdu prvej inštancie, že žalobcovia bezdôvodne nenastúpili na výkon práce u žalovaného a nejedná sa tak o iné prekážky v práci na strane zamestnávateľa, nesprávny. Odvolací súd sa zároveň stotožňuje s tvrdeniami žalobcov, že miestom výkonu ich práce bolo stredisko Becko, ktorom mieste im žalovaný od 01/2017 znemožnil vstup a neprideľoval im tam prácu. 40. Bolo pritom povinnosťou žalovaného ako zamestnávateľa, aby v zmysle ust. § 47 ods. 1 Zákonníka práce zamestnancovi utváral podmienky na plnenie pracovných úloh, t.j. postaral sa o to, aby si žalobcovia v 1. a v 2. rade ako zamestnanci mohli riadne plniť svoje pracovné povinnosti, teda zabezpečil im prístup na miesto výkonu práce dohodnuté v pracovnej zmluve, určil rozvrhnutie (týždenného) pracovného času a zabezpečil pristavenie vozidiel. Žalovaný síce tvrdil, že žalobcov po 01.01.2017 vyzýval na nastúpenie do práce písomne aj telefonicky, avšak nepreukázal, že v týchto výzvach konkretizoval, kedy a kam sa má žalobca v 1. a žalobca v 2. rade dostaviť do práce; pokiaľ by miestom výkonu práce malo byť dojednané stredisko O., tak nie je zrejmé, ako mienil žalovaný zabezpečiť splnenie svojej povinnosti v zmysle § 47 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce prideľovať žalobcom prácu podľa pracovnej zmluvy, či utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh. 41. Nesprávny je ďalej aj záver súdu prvej inštancie, ktorý vzhľadom na druh žalobcami vykonávanej práce uviedol, že práca vodiča kamiónovej dopravy, ako tzv. mobilného zamestnanca, nie je viazaná na
určité konkrétne pracovisko, a preto podľa súdu prvej inštancie teda nebolo dôvodné tvrdenie žalobcov o tom, že im žalovaný od 01.01.2017 nezabezpečil prácu v mieste výkonu práce podľa pracovnej zmluvy. Vo vzťahu k uvedenému odvolací súd opakovane dáva do pozornosti, že v pracovných zmluvách uzavretých so žalobcami nebolo dohodnuté aj iné miesto prevádzky v zmysle ust. § 8 ods. 4 písm. c) a písm. d) zákona č. 462/2007 Z. z.; ako miesto výkonu práce bolo dohodnuté výhradne stredisko O.. Keďže zároveň nebolo dohodnuté v súvislosti pracovným cestami iné miesto pravidelného pracoviska, bolo stredisko O. pravidelným pracoviskom (§ 2 ods. 3 zákona o cestovných náhradách); predovšetkým v súvislosti s ich začatím ako aj ukončením. Zmluvné dojednanie vo vzťahu k miestu výkonu práce a pravidelnému pracovisku, v súvislosti so začatím a ukončením pracovných ciest žalobcov, bolo dojednané v súlade s ust. § 43 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce a bez dohody v pracovnej zmluve podľa ust. § 8 ods. 4 zákona č. 462/2007 Z. z. nemožno považovať za pracovisko žalobcov aj akékoľvek iné miesto, kde žalobcovia v 1. a 2. rade vykonávali nakládku, či vykládku tovaru. Vzhľadom na uvedené sú tvrdenia žalovaného v tomto smere neopodstatnené. 42. Podstatná časť odvolacích námietok žalobcov sa ďalej týkala toho, že súd prvej inštancie úplne ignoroval závery obsiahnuté v Protokole Inšpektorátu práce Trenčín č.k. 159/2017/2.1/G IPTN/KAHIP/ ROZ/2017/536 zo dňa 29.09.2017 (v spojení s rozhodnutím Národného inšpektorátu práce č.:PO/ BEZ/2017/6172, O-826/2017 zo dňa 18.01.2018, ktorých obsah a závery neboli medzi stranami sporné. V konaní nebolo pritom tvrdené ani preukázané, že by predmetné rozhodnutie správneho orgánu bolo žalovaným napadnuté žalobou na správnom súde. Tvrdenia žalobcov v konaní pritom vychádzajú v podstatnej časti (aj) zo skutkových zistení obsiahnutých v Protokole Inšpektorátu práce Trenčín zo dňa 27.04.2017, č. ITN : 14 - 34 - 2.3/P - E24, A25, 27 - 17, v spojení s Dodatkom č. 1 zo dňa 19.05.2017. 43. Súd prvej inštancie síce vykonal dokazovanie jeho oboznámením, avšak z jeho obsahu, t.j. zo záverov zistení inšpektorátu práce pri svojom rozhodovaní nevychádzal. Je preto potrebné, aby tieto súd prvej inštancie vo vzťahu k uplatneným nárokom žalobcov vyhodnotil, čo však súd prvej inštancie opomenul. Neuviedol, v čom zistenia uvedené v protokole nie sú prijateľné. Preto bude v ďalšom konaní potrebné, aby sa súd prvej inštancie so závermi, ku ktorým dospeli správne orgány v predmetnom (právoplatnom) rozhodnutí, riadne vysporiadal. Skutkové okolnosti týkajúce sa porušenia povinnosti vyplývajúcej z § 142 ods. 3 Zákonníka práce žalovaným, v zmysle vyššie uvedených rozhodnutí správneho orgánu priamo súvisia so skutkovými udalosťami tvrdenými žalobcami (ide o vodičov kamiónovej dopravy, v rozhodnom čase zamestnaných u žalovaného s miestom výkonu práce stredisko O.), v dôsledku čoho je potrebné, aby súd prvej inštancie závery rozhodnutia správneho orgánu v konaní pred všeobecným súdom vyhodnotil v kontexte s uplatnenými nárokmi žalobcov a to v rozsahu celého uplatneného nároku žalobcov (vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade za obdobie 02-07/2017 a vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade za obdobie 01-07/2017). 44. Súd prvej inštancie ďalej považoval konanie žalobcov, ktorí vykonávali prácu pre iného zamestnávateľa bez predchádzajúceho písomného súhlasu zamestnávateľa, za konanie v rozpore s článkom IX. bod 1 pracovnej zmluvy (výkon inej zárobkovej činnosti), pričom mal za to, že žalobcovia nevykonávali prácu na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej so žalovaným aj z toho dôvodu, že obaja uzatvorili pracovnú zmluvu s iným zamestnávateľom, a preto sa na výzvy žalovaného na nástup do práce nedostavili, keď v čase neospravedlnených absencií vykonávali prácu pre iného zamestnávateľa. Aj tento záver súdu prvej inštancie je však predčasný. 45. Podľa § 83 ods. 1 veta prvá Zákonníka práce zamestnanec môže popri svojom zamestnaní vykonávanom v pracovnom pomere vykonávať inú zárobkovú činnosť, ktorá má k predmetu činnosti zamestnávateľa konkurenčný charakter, len s predchádzajúcim písomným súhlasom zamestnávateľa. 46. Z čl. IX ods. 1. pracovnej zmluvy žalobcov je zrejmé, že strany sporu dojednali, že zamestnanec môže vykonávať aktivity pre seba, alebo pre iných, vrátane práce pre iného zamestnávateľa vo všeobecnosti alebo pracovať za odmenu pre seba alebo pre iné osoby počas tohto pracovného pomeru iba s predchádzajúcim písomným súhlasom zamestnávateľa. Z čl. IX ods. 2. pracovnej zmluvy žalobcov je zrejmé, že strany sporu dojednali, že zamestnanec sa zaväzuje, že v priebehu pracovného pomeru so zamestnávateľom nebude bez predchádzajúceho výslovného súhlasu zamestnávateľa, ktorý udeľuje jeho štatutárny orgán, vykonávať inú zárobkovú činnosť (napr. ako podnikateľ, ktorý sám uzatvára alebo sprostredkúva obchody súvisiace s predmetom podnikania zamestnávateľa , ako spoločník alebo akcionár v takejto spoločnosti, alebo ako zamestnanec
inej osoby, a pod.), a to ani príležitostnú, ktorá je zhodná s predmetom činnosti zamestnávateľa, alebo ktorá je spôsobilá privodiť ujmu oprávneným záujmom zamestnávateľa v hospodárskej súťaži. 47. Konkurenčná doložka upravená v § 83 ods. 1 Zákonníka práce predstavuje obmedzenie výkonu konkurenčnej zárobkovej činnosti zamestnanca a týka sa výkonu takej činnosti, ktorá má vo vzťahu k predmetu činnosti zamestnávateľa konkurenčný charakter. Posudzovanie konkurenčného charakteru zárobkovej činnosti zamestnanca je tak závislé predovšetkým od predmetu činnosti zamestnávateľa, ktorú skutočne vykonáva. Predmet činnosti zamestnávateľa je vymedzený napr. v obchodnom registri, živnostenskom oprávnení, prípadne v zriaďovacej listine, štatúte, v zákone a pod. 48. Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec nezaoberal skutočnosťou, či výkon týchto iných činností žalobcami pre iných zamestnávateľov mal reálne konkurenčný charakter vo vzťahu k činnosti žalovaného. Výkon týchto činností navyše ani nebol dôvodom vykazovania neospravedlnených absencií žalobcom a rovnako ani dôvodom skončenia pracovného pomeru so žalobcami. 49. Žalobcovia sa žalobou domáhali okrem náhrady mzdy z dôvodu prekážok v práci na strane žalovaného zároveň aj náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku v r. 2017 vo vzťahu k čomu súd prvej inštancie ustálil, že žalobcom nevznikol nárok na dovolenku vzhľadom na to, že nevykonávali v rozhodnom období od prácu pre žalovaného. Dôvodnosť tohto nároku na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku bude možné posúdiť za predpokladu, že súd prvej inštancie ustáli existenciu prekážky na strane žalovaného ako zamestnávateľa podľa ust. § 142 ods. 3 Zákonníka práce; záver súdu prvej inštancie o nedôvodnosti nároku v tejto časti je tak predčasným. 50. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že skutkové zistenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní vtedy, ak súd vezme do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli a v konaní ani inak nevyšli najavo, avšak i vtedy, ak celkom opomenie zohľadniť skutočnosti, ktoré vyplynuli z iných dôkazov, než sú tie, na ktorých súd založil svoje skutkové závery. Zároveň však, ak súd vyhodnotí dôkazy bez toho, aby v odôvodnení rozsudku ohľadne každého z rozhodujúcich dôkazných prostriedkov uviedol, čo z neho zistil a daný dôkaz (ak je to potrebné) vyhodnotil aj vo vzájomnej súvislosti s inými dôkazmi, ide o tzv. súhrnné skutkové zistenie, ktoré spôsobuje nepreskúmateľnosť rozsudku, ktorá má za následok porušenie práva na spravodlivý proces. 51. Vychádzajúc z uvedeného dospel odvolací súd, v nadväznosti na obsah podaného odvolania k záveru, že postupom súdu prvej inštancie bola žalobcom odňatá možnosť konať pred súdom a bolo porušené ich právo na spravodlivý proces, keď súd prvej inštancie svoje (súhrnné) skutkové zistenia oprel iba o časť vykonaných dôkazov, bez toho, aby tieto riadne vyhodnotil pri zohľadnení ďalších dôkazov, ktoré by mohli viesť aj k iným skutkovým záverom, pričom takéto zohľadnenie a vyhodnotenie všetkých vykonaných dôkazov absentuje aj v odôvodnení napadnutého rozsudku. 52. Súd prvej inštancie tak v preskúmavanej veci svojim nesprávnym procesným postupom, ktorý mohol ovplyvniť výsledok sporu, porušil procesné práva žalobcov v takej miere, že zasiahol do ich práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nemožno napraviť v odvolacom konaní, nakoľko rozhodnutie vo veci samej odvolacím súdom by za tohto stavu nahrádzalo prvoinštančné rozhodnutie, čím by bolo stranám odoprené právo namietať správnosť všetkých skutkových a právnych záverov na inštančne vyššom súde, a tým aj možnosť preskúmania správnosti nových skutkových a právnych záverov odvolacieho súdu, ku ktorým by dospel. Posúdenie podstaty veci po skutkovej i právnej stránke v rámci dvojinštančného súdneho konania je v tomto prípade vzhľadom na okolnosti veci súčasťou práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces, a dôsledné rešpektovanie práva na spravodlivý proces oboch strán sporu možno v preskúmavanej veci dosiahnuť iba kasačným rozhodnutím. 53. Vzhľadom na predmet konania, zároveň odvolací súd dáva do pozornosti súdu prvej inštancie, že predmetný spor je individuálnym pracovnoprávnym sporom podľa ust. § 316 ods. 1 CSP a ide o spor s tzv. ochranou slabšej strany, čo znamená napr. aj to, že súd prvej inštancie môže v rámci dokazovania vykonať aj taký dôkaz, ktorý zamestnanec nenavrhol (§ 319 CSP). 54. Záverom odvolací súd dopĺňa, že mu je v zmysle ust. § 186 ods. 1 CSP z jeho rozhodovacej činnosti známe, že Krajský súd Bratislava ako súd odvolací v skutkovo a právne obdobných veciach,
v ktorých boli žaloby uplatnené vodičmi ako zamestnancami žalovaného prvoinštančným súdom zamietnuté, uzneseniami č.k. 6CoPr/15/2023-459, č.k. 7CoPr/5/2024 17, 15CoPr/3/2024-407, č.k. 9CoPr/9/2024-435 a č.k. 9CoPr/3/2024-272, napadnuté rozsudky súdov prvej inštancie zrušil a vec im vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. 55. Ďalšími odvolacími námietkami sa odvolací súd nezaoberal, keďže pre rozhodnutie vo veci tieto považoval už za pre konanie nepodstatné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. Podľa konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu námietku účastníka konania. Je však nevyhnutné, aby súd reagoval na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (rozhodnutia ÚS SR sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a pod.). 56. V nadväznosti na vyššie uvedené, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP a podľa ust. § 391 ods. 1 CSP mu vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. V ďalšom konaní bude súd prvej inštancie povinný riadiť sa názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa ust. § 391 ods. 2 CSP viazaný. Súd prvej inštancie sa riadne vysporiada so všetkými dôkazmi, tieto náležite vyhodnotí, a to aj so zreteľom na námietky žalobcov prednesené v priebehu konania. Po opätovnom vyhodnotení a náležitom zohľadnení všetkých vykonaných dôkazov, a to jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti, z hľadiska ich hodnovernosti, pravdivosti, logickej nadväznosti a významu pre rozhodnutie v spore i dôkaznej hodnoty, opätovne ustáli skutkový stav veci, na základe ktorého meritórne posúdi po právnej stránke vecnú opodstatnenosť podanej žaloby. V nadväznosti na procesnú aktivitu strán sporu, rešpektujúc charakter sporu a predmet konania (najmä ust. § 319 a § 320 CSP), vec opätovne prejedná a rozhodne o predmetnej žalobe s tým, že musí znova zisťovať, či existovali prekážky na strane žalovaného ako zamestnávateľa, pre ktoré nemohli žalobcovia ako zamestnanci vykonávať prácu a či žalovaný vytvoril žalobcom podmienky na plnenie ich pracovných úloh v mieste výkonu práce podľa pracovnej zmluvy, teda nanovo vyhodnotí opodstatnenosť uplatnených nárokov žalobcom. V novom rozhodnutí sa prvoinštančný súd dôsledne vysporiada s argumentáciou sporových strán tak, aby odôvodnenie jeho rozhodnutie zodpovedalo požiadavkám ust. § 220 ods. 2 CSP. 57. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o nároku na náhradu trov prvoinštančného ako aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP). 58. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).