Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 5Co/4/2024 1319202929 11. 11. 2025 JUDr. Juraj Považan ECLI:SK:KSBA:2025:1319202929.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu JUDr. Jany Richterovej a Mgr. Jaroslava Šupu, v sporovej veci žalobcu: S.. L. H.Š., B.., F.. XX.XX.XXXX, Q. H. P. XX, XXX XX T., zast. Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., Hlavná 31, 917 01 Trnava, proti žalovanému: N Press, s.r.o., IČO: 46 887 491, so sídlom Jarošova 1, 831 03 Bratislava, zast. inLEGAL s.r.o., advokátska kancelária Kamenárska 17A, 821 04 Bratislava, o uloženie povinnosti uverejniť odpoveď a o ochranu osobnosti, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 25. januára 2023 č.k. 44C/55/2019-468 takto rozhodol: Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. odôvodnenie: 1/Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému uloženia povinnosti uverejniť odpoveď v rubrike Veda na rovnocennom mieste a rovnakým písmom, akým boli uverejnené ním označené nepravdivé, neúplne alebo pravdu skresľujúce výroky v celkovom počte 19 (znenie textu odpovede konkretizované v rozsudku súdu prvej inštancie), zároveň uloženia povinnosti žalovanému zverejniť v najbližšom vydaní periodickej tlače Denníka N v rubrike Veda na svoje náklady ním požadované ospravedlnenie žalobcovi (znenie textu ospravedlnenia konkretizované v rozsudku súdu prvej inštancie) ako aj uloženia povinnosti odstrániť z internetových stránok žalovaného článok s názvom „V TA3 vyrobili z L.-E. L. H. váženého vedca“ na vlastné náklady, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. 2/Svoj rozsudok právne odôvodnil ustanoveniami čl. 10 ods. 1 a 2, čl. 17 Listiny základných práv a slobôd, čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky, § 11, 13 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka, § 8 ods. 1, 3, 4 a 6 zákona č. 167/2008 Z. z. Tlačový zákon v znení účinnom od 11.10.2018 do 31.10.2019 (ďalej len „Tlačový zákon“). Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že žalobca sa žalobou domáhal svojho práva na ochranu osobnosti voči neoprávnenému zásahu žalovaného spočívajúceho v uverejnení článku dňa 08.04.2019 v tlačenej podobe denníka žalovaného na strane XX v sekcii VEDA pod názvom „V TA3 vyrobili z ezo-mudrca L. H. váženého vedca“ (e-článok uverejnený žalovaným na spravodajskom portáli https: // dennikn.sk/ dňa XX.XX.XXXX), a to vo forme uloženia povinnosti uverejniť ospravedlnenie žalobcovi zo strany žalovaného v žalobcom požadovanom znení ako aj odstránenia e-článku z internetovej stránky žalovaného. Podľa žalobcu uvedené články obsahovali dehonestujúce výroky, ktorými bol zosmiešnený ako človek a ktoré útočili na jeho česť a dôstojnosť. Článok predkladal čitateľovi, že žalobcom tvrdené veci sú nezmysly, ktoré nemajú základ vo vede a odborníkov pohoršujú. Žalobca bol v článku označený za šarlatána, manipulátora, pseudovedca, ezomudrca, a jeho odborná práca za ezoterické bludy, kôpku nezmyslov. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v tomto spore proti sebe stáli dve základné práva právo na slobodu prejavu a právo na ochranu osobnosti. V prípade článkov, ktoré boli predmetom žaloby,
bol ich autorom novinár prezentujúci jeho hodnotiace úsudky. Tieto boli názorové (nie spravodajské), pričom už z prvej vety článkov bolo zjavné, že sa jednalo o kritický názor - reakciu (zamyslenie) autora článku na dokument odvysielaný o žalobcovi v televízii TA3. Odvysielaný dokument sa týkal osoby žalobcu v súvislosti s jeho verejnou prezentáciou ako „sofiológa“. Súd prvej inštancie preto skúmal predmetný článok v celom jeho kontexte a dospel k záveru, že išlo o legitímnu tému, ktorou je stieranie hraníc medzi pavedou a vedou, čo sa ukázalo ako veľmi nebezpečné v období celosvetovej pandémie, ktoré nasledovalo po uverejnení článkov. Články mali za úlohu vysvetliť širšej verejnosti v dennej tlači, čo je veda a čo je paveda, a to konkrétnym poukázaním na výroky žalobcu vyplývajúce z jeho pôsobenia vo verejnom priestore a porovnať ich s odbornými názormi vedeckých pracovníkov. V konaní neskúmal pravdivosť žalobcových teórii a metód používaných pri výskume, ale zisťoval, či hodnotiace úsudky autora článku, respektíve kritika žalobcovej činnosti, vychádzala z pravdivého základu. Z vykonaného dokazovania mal za zjavné, že žalobca je vo vedeckých kruhoch svojimi názormi kontroverznou osobou, o čom predložili dôkazy obe sporové strany. Jeho vystupovaním vo verejnom priestore formou prednášok, publikácii, webovej stránky sa zaradil do kategórie osôb verejného záujmu, vo vzťahu ku ktorým sú kritéria posúdenia skutkových tvrdení a hodnotiacich úsudkov podstatne širšie. Jeho vstupom do verejného priestoru sám vyvolal verejnú diskusiu, a preto musel počítať s tým, že jeho názory môžu byť predmetom záujmu novinára a v tomto smere podrobené polemikám. Z uvedeného dôvodu by mal tolerovať aj také zásahy do svojej osobnosti v podobe kritiky, ktoré nie sú povinné tolerovať iné osoby. Autor článku ako novinár predstavoval v zmysle európskej judikatúry privilegované postavenie, a preto požíva zvýšenú ochranu v rámci slobody prejavu. Podnetom na napísanie článkov, ktoré boli predmetom žaloby, bolo verejné vystúpenie žalobcu v relácii spravodajskej televízie TA3 dňa XX.XX.XXXX. Sám žalobca konštatoval počas konania, že kvôli časovému rozsahu odvysielanej relácie, ako aj kvôli cieľovej skupine - laikom prispôsobil formulácie, ktoré v relácii použil. Musel preto počítať s tým, že jeho vyjadrenia (hoci aj skrátené pre potreby televízie) môžu vyvolať reakciu v podobe kritického článku. Súd prvej inštancie preto vyhodnotil články ako nevybočujúce zo žánru komentára, v ktorom autor môže uvádzať svoje názory, podozrenia, dohady a to aj ostrejšími výrazmi a formuláciami, ktorými nabáda čitateľa k zamysleniu sa nad daným problémom. Ďalej mal za to, že skutkové tvrdenia vychádzali z pravdivých informácii a v hodnotiacich úsudkoch autor zaujal kritický, odmietavý až zosmiešňujúci postoj k žalobcom publikovaným názorom, ktoré porovnával s názormi vedeckých pracovníkov v rámci českej a slovenskej vedeckej obce. Vzhľadom na rôznorodosť názorov na prácu žalobcu, považoval súd prvej inštancie hodnotiace úsudky autora za dovolené, keďže vychádzali z konkrétnych skutočností a síce z vyjadrení vedcov P., R. I. U., ktorí vyjadrili výhrady voči výrokom žalobcu, ktoré boli predmetom polemiky v článku. Títo konkrétni vedci - svedkovia vypočutí v konaní, poukázali na nevhodné spájanie vedecky overených faktov s nepodloženými teóriami, určitými skratkami, ktoré laik nie je schopný dostatočne identifikovať, čo môže byť živnou pôdou pre vznik rôznych konšpirácií. Články, ktoré sú predmetom konania, nekomentovali súkromie žalobcu, ale jeho činnosť, ktorou sa prezentuje vo verejnom priestore. Nemožno preto vyvodiť záver, že došlo k neoprávnenému zásahu do jeho osobnostných práv v takom rozsahu, že by boli splnené materiálne podmienky pre obmedzenie slobody prejavu, ktoré vyplývajú z článku 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, a preto žalobu v časti práva na ochranu osobnosti vo forme ospravedlnenia od žalovaného zamietol ako nedôvodnú. 3/Vo vzťahu k žalobcom uplatňovanému právu na uverejnenie odpovede v zmysle Tlačového zákona dospel súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania k záveru, že žalobca sa síce domáhal uverejnenia odpovede v tlačenej verzii denníka včas, ale ani žiadosť žalobcu na uverejnenie odpovede, ani samotná odpoveď, nespĺňali zákonom predpísané formálne náležitosti v zmysle ustanovenia §8 ods. 4 Tlačového zákona, čo malo za dôsledok, že žalovaný nebol povinný uverejniť odpoveď žalobcu k napadnutým výrokom. Súd prvej inštancie uviedol, že po preskúmaní publikovaných skutkových tvrdení a porovnaním so znením žalobcovej odpovede dospel k záveru, že v bodoch 16, 17 a 18 odpovede sa žalobca domáhal uverejnenia odpovede vo vzťahu ku skutkovým tvrdeniam, ktoré neboli nepravdivé, neúplné alebo pravdu skresľujúce, keďže žalovaný predloženými dôkazmi preukázal ich pravdivosť. Z vyjadrenia žalobcu vyplynulo, že mu boli názory oponentov (skutkové tvrdenia) známe. Tvrdil, že nie sú už aktuálne a oponenti zmenili svoj postoj k jeho osobe za kladný. Vzhľadom na uvedené však mal súd prvej inštancie za to, že tieto skutkové tvrdenia neoprávnene nezasiahli do cti a súkromia žalobcu. Ďalej dospel k záveru, že odpoveď žalobcu v bode 13, 15 a 19 nesmeruje voči skutkovým tvrdeniam, ale voči hodnotiacim úsudkom, voči ktorým nie je možné sa domáhať práva na odpoveď, a preto neboli splnené kritéria stanovené Tlačovým zákonom. V bodoch 14, 15, 17 a 19 odpovede žalobcu sa tento neobmedzil len na skutkové tvrdenia, ale jeho text odpovede obsahoval aj hodnotiace úsudky, čo prekračuje zákonný rámec právneho inštitútu odpovede. Vzhľadom ku skutočnosti, že Tlačový zákon obmedzuje vydavateľa v zmysle ustanovenia § 8 ods. 7 písm. a) v tom smere, že vydavateľ
nie je oprávnený akýmkoľvek spôsobom zasiahnuť do znenia požadovanej odpovede, neboli splnené požiadavky kladené na odpoveď a vydavateľ nebol povinný odpoveď uverejniť. Z uvedeného dôvodu žalobu zamietol aj v časti práva na odpoveď. K žalobcom požadovanému uverejneniu odpovede aj vo vzťahu k informáciám na internetovom portáli uviedol, že tak z gramatického výkladu Tlačového zákona, ako aj zo súdnej praxe vyplýva, že právo na odpoveď sa vzťahuje len na periodickú tlač a agentúrne spravodajstvo. Tlačový zákon nepredpokladá použitie jeho ustanovení na internetové médiá, respektíve elektronické články, a preto v tejto časti bola žaloba taktiež nedôvodná. 4/Súd prvej inštancie zároveň z dôvodu preukázania, že namietané výroky uvedené v článkoch nie sú objektívne spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu žalobu zamietol ako nedôvodnú a zjavne neprimeranú aj v časti, ktorou sa žalobca domáhal odstránenia celého článku z webových stránok žalovaného. Odstránenie celého článku by bolo v rozpore s ústavne garantovanou slobodou prejavu. 5/O trovách konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku podľa pomeru úspechu vo veci, tak že úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu. 6/Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal včas odvolanie žalobca, ktorý namietal rozsudok v celom rozsahu z odvolacích dôvodov v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) Civilného sporového poriadku. Žalobca v úvode odvolania uviedol, že základným rozporom medzi ním a žalovaným je nepochopenie rozdielu medzi predmetom a metódami filozofie a metódami vedy zo strany žalovaného. Žalobca sám seba považuje za filozofa aj napriek tomu, že je vzdelaním vedec. Uviedol, že súd prvej inštancie ako aj žalovaný tento rozdiel nerozlišovali, čo on sám považoval pre posúdenie veci a primeranosti resp. neprimeranosti kritiky žalovaného za kľúčové kritérium. Ak by sa aplikovali vedecké kritéria na filozofiu, potom by bolo zrejmé, že všetci filozofi by boli rovnakými šarlatánmi, pseudovedcami a manipulátormi, za akého je neprávom označovaný žalobca. Súd prvej inštancie k uvedenému neprijal žiadnu úvahu, dokazovanie alebo hodnotenie faktov, ale bez ďalšieho prebral v odôvodnení rétoriku žalovaného, že žalobca realizuje v celom rozsahu vedeckú prácu, ktorá musí byť založená na vedeckých metódach, dôkazoch a postupoch. Nepochopenie diela žalobcu ako diela filozofického viedlo žalovaného k napísaniu difamačných článkov a súd k zjednodušenému nazeraniu na ochranu práv žalobcu. Nevyjadrením sa k činnosti žalobcu či už filozofickej, alebo vedeckej, malo dôjsť zo strany súdu k ignorovaniu základnej otázky pre zistenie skutkového stavu a následne aj nesprávne právne posúdenie zásahu do práv žalobcu. 7/Žalobca mal ďalej za to, že rozsudok ignoroval rozsiahly dôkazový materiál o skutočných udalostiach a prebral iba dezinformácie a falošnú argumentáciu žalovaného, ktoré žalobca jasne vyvrátil. Sporný novinový článok obsahoval osočenie žalobcu ako pseudovedca. Ostatné hodnotiace výrazy ako „šarlatán“, „manipulátor“, „ezo-mudrc“ mali predstavovať len parafrázy obvinenia žalobcu, preto bolo potrebné zistiť jedinú vec, či sa také obvinenie zakladá na skutočnej činnosti žalobcu a žalovaný mohol na základe pravdivých skutkových tvrdení dospieť k uvedenému hodnotiacemu úsudku. Označenie žalobcu ako pseudovedca mu spôsobilo ujmu, keďže ide o niekoho, kto robí veci neodborne a logicky by mu potom mali byť zavreté všetky dvere na akademických pôdach a štátnych inštitúciách. Podľa žalobcu autor článku podoprel svoj negatívny a zosmiešňujúci hodnotiaci úsudok devätnástimi skutkovými tvrdeniami, ktoré slúžili ako dôkazy oprávnenosti hodnotiaceho úsudku. Všetky však boli klamné a to buď z dôvodu, že: a) autor článku názor žalobcovi sám podvrhol, pričom autor uvedený názor nezastáva a sám uvádza vo svojich prácach opak, b) autor článku klamal o pravdivých výrokoch žalobcu, keď uviedol, že odporujú vede, neuviedol však zdroje svojich informácii alebo nevedel vysvetliť odkiaľ informácie zobral, c) autor citoval výroky, ktoré povedal aj niekto iný a ktoré svedčia o omyloch u pôvodných autorov a nie u žalobcu. Výroky boli buď neaktuálne alebo medzičasom ich pôvodní autori sami skorigovali. Autor článku pritom ignoroval jeho úspechy ocenené domácou i zahraničnou odbornou obcou a zameral sa iba na nezáväzné klebety, intrigy či povrchné dojmy od neinformovaných osôb alebo vyhlásil jeho diela za vedecké a aplikoval na ne vedecké kritéria. Uvedené robil úmyselne s cieľom poškodiť žalobcu. O uvedenom informoval aj žalovaného, ktorý sa tým odmietol zaoberať, čím porušil etický kódex novinára. Žalobca preto nemohol súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého autor v článku vychádzal z pravdivých informácii, keď dôkazy svedčili minimálne o tom, že nešlo o pseudovedeckú činnosť žalobcu. Rovnako nesúhlasil, že jeho názory môžu byť predmetom záujmu novinára, ktorý ich chcel porovnať s odbornými názormi, ako aj so záverom, že sa jednalo o komentár autora článku. Autor článku nevyjadril svoje subjektívne hodnotenie, ale klamal čitateľov žalovaného. V rozsudku nebol zároveň identifikovaný žiaden konkrétny pseudovedecký počin - kde, kedy a čoho sa vlastne žalobca dopustil, čo znamenalo, že súd nenašiel žiaden vecný základ pre novinárove invektívy. Žalobca ďalej namietal nedostatočnosť odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý neozrejmil myšlienkový postup, ktorý ho viedol k prijatým záverom. Žalobca mal za to, že svoje výroky podoprel odbornými prameňmi a
nesúhlasil s názorom, že hodnotiace úsudky autora článku boli dovolené, keď vychádzali z konkrétnych skutočností, a to vyjadrení vedcov P., R. I. U.. Svedkovia sa k niektorým bodom výrokov nevyjadrili vôbec, k niektorým v jeho prospech a v iných uviedli, že jeho prácu nepoznajú, dokonca v niektorých bodoch klamali, čo žalobca aj odhalil. Bod 14 výroku zastala len pani R., ktorá sa vyhla vysvetleniu prečo a súd mal zabrániť žalobcovi, aby sa na uvedené pýtal. Experti žalovaného teda neopodstatnili ani jednu z novinárových invektív. 8/Žalobca zároveň namietal zásahy do výsluchu svedkov zo strany súdu, ktoré mali zabrániť žalobcovi vyjasniť pravdu a dostatočným spôsobom uplatniť jeho procesné práva. Pri jednoduchých otázkach súd nevstupoval do výsluchov, ale v okamihu, keď svedkom nezostalo iné len priznať, že si vymýšľali, ich súd zachránil a nariadil žalobcovi prejsť na inú otázku alebo ukončiť výsluch. K uvedenému malo dôjsť pri výsluchu svedkyne R. týkajúceho sa striedania 500- ročných rytmov politických dejín Egypta, pri výsluchu U. o možnom 250-ročnom rytme tvorivosti a pri výsluchu R. týkajúcom sa spájania angelológie so serióznou vedou. V konaní nebola potrebná žiadna odbornosť pre zistenie pravdy, nakoľko nešlo ani o žiaden odborný spor. Súd prvej inštancie bol v omyle, keď sa domnieval, že novinári majú právo si do stručných odkazov na nejaký výskum domyslieť úplné hlúposti, ktoré tam vôbec nezazneli. 9/Žalobca sa ďalej venoval jednotlivým bodom výrokov, pri ktorých uviedol, že pri bode 1 a 7 sa žalovaný nepokúšal ani brániť, pri bodoch 2,3,4,5,8,9,10,11,12 autor článku klamal o stave vedeckého poznania, pri bodoch 16,17,18 autor síce uviedol výroky, ktoré niekto povedal, ale mýlili sa a pri bodoch 6, 13, 14 a 19 boli žalobcovi zo strany autora podsunuté názory ktoré nezastáva. K bodu 15 uviedol, že ide o súhrnný bod s celkom nevyváženým záverom, ktorý žalobca nepovažoval za hodnotiaci úsudok, ale za skutkové tvrdenie. 10/Ďalej uviedol, že súd mal za úlohu overiť, či osočovanie zo strany žalovaného bolo pravdivé, čomu však svojimi zásahmi zabránil. Dokazovanie bolo taktiež predčasne ukončené, a to zo strany súdu. Žalobca viackrát zopakoval, že keď je niečo nejasné, chce veci doložiť tak, aby boli jasné. Tým očakával nejaké predbežné vyjadrenie súdu k otázke, čo považuje za sporné a nie vyhlásenie o ukončení dokazovania. Žalobca nedostal možnosť vyjadriť sa k výsluchu P., ktorý sa odohral v ten deň a mal sa k nemu ešte len písomne vyjadriť. K zamietnutiu návrhu na vykonanie výsluchov U. I. D. uviedol, že požiadal o vykonanie výsluchov nie pre zdržiavanie súdu ale preto, aby vyjasnil veci potrebné pre rozhodnutie, keďže vytušil, že súd nie je v prípade dostatočne zorientovaný. 11/K odôvodneniu rozsudku uviedol, že je nedostatočné, zmätočné, nezrozumiteľné, bez uvedenia dostatku dôvodov pre rozhodnutie. Vychádza z nezákonného postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu a z nesprávneho právneho posúdenia. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s hodnotením dôkazov, ani s argumentáciou vo veci nesprávnej kategorizácie práce žalobcu ako vedeckej, ako ani s inými dôležitými faktormi pre rozhodnutie. Rovnako rozhodnutie neponúka odpoveď, či bolo možné vyhovieť žalobe čiastočne alebo bolo nutné žalobu zamietnuť v celom rozsahu. 12/V časti posúdenia žaloby o uloženia povinnosti uverejniť opravu nesúhlasil so záverom, že by nevyargumentoval, ako jednotlivé výroky zasahujú do jeho osobnostného práva. Žalobca pri každom výroku uviedol zásah ako aj vo všeobecnosti v úvode žiadosti o uverejnenie odpovede. Nemožnosť aplikácie tlačového zákona na články uverejnené na webovom sídle vydavateľa považoval za príliš formalistické. 13/V časti ochrany osobnosti uviedol, že žalovaný svojou manipuláciou s faktami a dezinformáciami o žalobcovi zasiahol do jeho práva na ochranu osobnosti, a preto má nárok na ochranu zaručovanú Ústavou Slovenskej republiky. Najmä ak si žalovaný zvolil za cieľ defamovať žalobcu. 14/K nepripusteniu zmeny žaloby uviedol, že išlo len o zmenu petitu kvôli formálnej vykonateľnosti a na základe upozornenia žalobcu súdom, keďže bol v tom čase právne nezastúpený. Obsah bol stále rovnaký a nevyžadovalo sa žiadne ďalšie dokazovanie. Výroky boli stále tie isté ako v pôvodnej žalobe. 15/V závere žiadal, aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že žalobe žalobcu vyhovie v plnom rozsahu, a ak by tak nebolo možné rozhodnúť tak, aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
16/K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý sa s odvolacími námietkami žalobcu nestotožnil. Podľa žalovaného súd prvej inštancie správne vyhodnotil skutkovú a právnu rovinu prípadu a jeho rozhodnutie netrpí vadami, ktoré žalobca účelovo označil v odvolaní za odvolacie dôvody. Rozsudok považoval za náležite odôvodnený a výhrady žalobcu k procesnému postupu považoval za právne neobstojné. Ako médium je žalovaný judikatúrou kvalifikovaný ako privilegovaný subjekt plniaci dôležité spoločenské poslanie v rámci pluralitnej demokracie, a teda požíva zvýšenú mieru ochrany. Žalobca je osobou verejného záujmu, čiže subjekt so zníženou mierou ochrany, ktorý musí strpieť väčšiu mieru kontroly a kritiky. Vo verejnej činnosti sa zaoberá spopularizovaním angelológie, ktorú nazýva „priekopnickou štúdiou o rytmoch a paralelnom dianí v dejinách“ a sofiológie, ktorú definuje ako úsilie o syntézu rôznych oblastí (vedy, umenia, náboženstva) ako aj prameňov poznania (empírie, rozumu a zjavenia). Pričom uvádza, že nie je viazaný autoritou žiadneho náboženstva, politického či vedeckého smeru, ale rozvíja tvorivosť a schopnosť samostatne rozlíšiť pravdu. Angelológia ani sofiológia nie sú zaradené do oficiálneho zoznamu odborov vedy a techniky a množstvo významných predstaviteľov ich vníma ako tzv. pavedu, pseudovedu (niečo čo sa podsúva a tvári ako veda, ale nie je uznávané ako skutočná veda, lebo nespĺňa požiadavky na vedu). Uvedené vyplynulo aj z dokazovania. Cieľom komentára bolo upozorniť čitateľa na potenciálne riziká prístupov žalobcu a upozorniť na rezignáciu TV TA3 na daný aspekt v relácii, ktorú o žalobcovi odvysielala. Autor komentáru pritom vychádzal z textov publikovaných žalobcom a kritických reakcií odborníkov, pričom obsah komentára s nimi vopred konzultoval. Komentár je postavený na faktickom základe a kritika je v ňom vecná a požívajúca právnu ochranu. Jeho obsahom boli aj subjektívne hodnotiace úsudky autora, pri ktorých je vylúčený dôkaz pravdy. Pri komentári sa počíta s hodnotovo zafarbeným a polemickým textom. Ani jeden zo sporných výrokov sa netýkal súkromnej sféry žalobcu, ale výlučne sa vzťahovali na jeho verejné aktivity. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Z početných listinných dôkazov ako ani z výsluchov svedkov nevyplynulo, že by sa s jeho názorom o sporných výrokoch stotožnili. To isté možno odvodiť aj z recenzií a vyjadrení akademikov zo zahraničia. V teste proporcionality ako právnej metodike ESĽP a ÚS SR nemôže podľa žalovaného žaloba v žiadnom prípade obstáť a v tomto ohľade nie je absolútne čo vytknúť súdu prvej inštancie. V odôvodnení rozhodnutia (body 46 až 71) bolo náležite a zrozumiteľne zhrnuté zhrnutie skutkového stavu v kontexte príslušnej právnej úpravy a rozhodovacej praxe súdov s výsledkom konštatovania, že neboli splnené materiálne podmienky pre obmedzenie slobody prejavu vyplývajúce z článku 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Kritika témy legitímneho spoločenského diskurzu vo vzťahu k činnosti osoby verejného záujmu požíva najvyššiu právnu ochranu. Komentár vychádzal z pravdivých informácii a svojim obsahom a formou nevybočoval z rámca akceptovateľnej kritiky a publicistického žánru. Žalovaný zároveň poukázal na súdne rozhodnutia, v súlade s ktorými súd prvej inštancie rozhodol a podľa ktorých sloboda prejavu médií požíva vyššiu mieru ochrany a pri jej strete s právom na ochranu osobnosti musí byť posudzovaná proporcionalita ochrany jednotlivých práv. Ďalej uviedol, že považuje za správny záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého namietané výroky článku nie sú objektívne spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu a jeho požiadavka na odstránenie článku z webových stránok žalovaného sa javí ako nedôvodná a zjavne neprimeraná. Vo vzťahu k právu na odpoveď sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že žiadosť žalobcu nespĺňala kritéria stanovené § 8 Tlačového zákona a vo vzťahu k uverejneniu odpovede na internetovom portáli žalovaného to Tlačový zákon ani neumožňuje. Na základe vyššie uvedeného navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny. 17/V rámci odvolacej repliky žalobca zopakoval, že v priebehu prvoinštančného konania vyvrátil všetky osočenia zo strany autora článku. Za zavádzajúci označil zápis o priebehu procesu zo strany súdu. Opakovane uviedol, že malo dochádzať k zásahom do výsluchov svedkov, keď boli opakovane prerušované výsluchy vo chvíli, keď žalovanej strane nezostávalo iné, ako priznať sa. Podľa žalobcu bol výsluch korigovaný k tomu, aby zotrvali na svojej pôvodnej výpovedi aj keď došlo z ich strany k priznaniu k podvodu, omylu alebo nedorozumeniu. Argumentáciu žalovaného vo vyjadrení k odvolaniu poprel a zotrval na svojej odvolacej narácii, že článok uverejnený žalovaným nepožíva právnu ochranu, keďže obsahoval dezinformácie o žalobcovej činnosti, a preto nebol žalobca povinný zniesť väčšiu mieru kritiky zo strany autora článku. Cieľom autora článku bolo zdiskreditovať svojho názorovo-politického oponenta pomocou dezinformácií. V súdnom konaní bolo preukázané, že novinár nekonzultoval svoj komentár s vedcami, ako deklaroval a jeho odborné zdroje neboli odborné alebo vôbec neexistovali. Ďalej zopakoval, že prostredníctvom súdneho konania sa domáha ochrany pred devätnástimi nepravdivými skutkovými tvrdeniami a nie hodnotiacimi úsudkami. Úlohou novinára je prenechať odborný obsah vedcom a pravdivo o ňom referovať, nie publikovať ako vedecký názor vlastné domnienky. Nie je pravdou, že by sa článok netýkal súkromnej sféry žalobcu, keďže sa týka obsahu žalobcovej filozofickej
a vedeckej práce. Ak by verejnosť uverila podvodu, ktorý uvádzal žalovaný, zruinovalo by to osobne jeho rodinu aj celé kultúrne hnutie okolo neziskovej organizácie Sophia. 18/K vykonanému dokazovaniu uviedol, že svedkovia P. I. R. sa vyjadrovali k siedmim z devätnástich bodov, pričom v štyroch výslovne potvrdili, že žalobca má pravdu, z toho pri dvoch vyhlásili, že ich novinárovi nepovedali (2 a 4) a v ďalších priznali svoj vlastný omyl a ospravedlnili sa (bod 3 a 5). S dvomi bodmi mal byť P. usvedčený, že podvádza (bod 6 a 12). Pri bode 14 súd výsluch prerušil, aby zachránil R. z rozpakov. Svedok U. bol kompetentný k dvom bodom (9 a 10) najskôr sa mal snažiť podporiť žalovaného, ale nakoniec priznal, že žiadnu knihu od žalobcu nečítal a potvrdil, že názory žalobcu neodmieta, lebo ich nepozná. K argumentácii žalovaného, že docent Š.Q. je proti žalobcovi uviedol, že predložil list od docenta Š., v ktorom bola vyjadrená podpora žalobcovej práci. Rovnako aj argumentácia žalovaného týkajúca sa udelenia anticeny „bludný balvan“ od klubu skeptikov Sisyfos nebola namieste, keďže spor bol dávno verejne vydiskutovaný a hlavní iniciátori svoje obvinenia stiahli. Filozof T., na ktorého žalovaný odkazoval, verejnú polemiku so žalobcom prehral na svojej vlastnej univerzite v Olomouci. Rozsudok súdu prvej inštancie bol založený na krivých svedectvách, čo súd ignoroval a nebral do úvahy nič zo strany žalobcu, čo začalo byť zjavné na pojednávaní a potvrdilo sa v rozsudku. 19/Procesné pochybenia videl žalobca nielen v zásahoch do výsluchov svedkov, ale aj pri vyhlásení rozsudku, keď malo byť vynechané odôvodnenie rozsudku, pravdepodobne z dôvodu, že súd ešte žiadne nemal. Rozhodnutie sa malo opierať len o jeden argument, a to, že experti žalovaného nevhodne spájali vedecky overené fakty s nepodloženými teóriami, určitými skratkami. Podľa žalobcu uvedené zo svedeckých výpovedí nevyplynulo. Neodpovedaním na zásadné otázky a postavením rozsudku na dvoch výrokoch, ktoré súd prevzal od expertov na strane žalovaného bola podľa názoru žalobcu pokrivená spravodlivosť a nebolo konané zo strany súdu čestne. Rozsudku úplne chýbal vecný základ a bol neúmerný realite. Všetky sporné výroky boli hrubým porušením etického kódexu novinára a išlo o vlastné vymyslené tvrdenia a úmyselne citované nepravdy. Novinár nemohol použiť zjednodušenie v prípade hrubých dezinformácií. Odvolanie považoval za dôvodné, keďže rozsudku chýbalo vecné zdôvodnenie. V závere uviedol, že nesúhlasí ani s označením jeho konania za naťahovanie súdneho sporu aj napriek výzvam súdu. Žalobca bol nútený dokladať vyjadrenia expertov nie preto, aby zdržoval, ale preto, lebo ho k tomu donútil priebeh konania. Podľa žalobcu sa do záznamu z pojednávaní dostali iba informácie o tom, že svedkovia trvajú na svojich názoroch, pričom žalobca vyvrátil ich tvrdenia, alebo sa svedkovia sami usvedčili. Konanie sudkyne, ktorá odmietala porovnávať tvrdenia žalobcu s jeho prácami považuje za účelové, keďže už bola rozhodnutá nevyhovieť žalobcovi a postaviť svoje rozhodnutie na krivých svedectvách expertov žalovaného a ignorovať skutočný obsah žalobcovej práce a ozajstný stav svetovej vedy. Žalobca v závere zotrval na tom, že vedomým skreslením, neprípustným zjednodušením a dezinformáciou o statuse žalobcu, ako aj na základe uvedených nepravdivých informácii, bolo vážne zasiahnuté do žalobcovho práva na ochranu osobnosti a má nárok na zaručovanú ochranu Ústavou SR. Zopakoval, že súd pochybil pri zisťovaní skutkového stavu, počas súdneho procesu bolo zasahované do procesných práv žalobcu, došlo k porušeniu jeho základných práv a odňatiu možnosti konať pred súdom. Rozsudok ignoruje dôkazový materiál, preberá dezinformácie a falošnú argumentáciu žalovaného. Zakladá sa na nepravdách a je v rozpore so všeobecne známym poznaním. Absentujú v ňom skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie, úvahy súdu, ktoré ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie relevantných ustanovení právnych predpisov. Rozhodnutie nie je presvedčivé, zrozumiteľné a nezodpovedá základným pravidlám logického jasného vyjadrovania, čo zakladá vadu zmätočnosti a nepreskúmateľnosti rozsudku, a preto žiadal o zmenu rozsudku v prospech žaloby, prípadne o jeho zrušenie a vrátenie na ďalšie konanie súdu prvej inštancie. 20/Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd preskúmal a prejednal vec v zmysle ustanovenia § 379 a § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku bez nariadenia pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu dôvodné nie je. 21/Odvolací súd považuje v prvom rade za potrebné ozrejmiť, že právo na odpoveď a právo na ochranu osobnosti nie sú totožnými právami a aj napriek svojmu spoločnému záujmu na ochrane cti, dôstojnosti alebo súkromia je nevyhnutné ich považovať za samostatné práva s rozdielnymi podmienkami pre ich uplatnenie a nevyhnutným samostatným posúdením splnenia podmienok. 22/Cieľom práva na tlačovú odpoveď je zaistiť každému jednotlivcovi možnosť konfrontovať a hájiť sa voči určitým vyhláseniam šíreným informačnými prostriedkami, ktoré sú spôsobilé negatívne zasiahnuť do jeho súkromia, dôstojnosti alebo cti. Okrem rešpektovania princípu "rovnosti zbraní" na poli slobody prejavu, kde dochádza k stretom slobody prejavu médií s osobnostnými právami jednotlivcov, je inštitút práva na odpoveď v súlade so zásadou "audiatur et altera pars" ("nech je vypočutá aj druhá strana")
zárukou plurality informácií, ktorá prispieva k zdravému ovzdušiu demokratickej spoločnosti. (III. ÚS 350/2014). Právo na odpoveď zároveň predstavuje kolíziu slobody prejavu médií so slobodou prejavu jednotlivcov stojacich mimo mediálnej obce, uplatňujúcich voči nej ochranu svojich osobnostných práv. Z uvedeného dôvodu ho nie je možné vykladať tak, že dotknutá osoba má právo vyjadriť sa ku hocijakému výroku, ktorý je v obsahu periodickej tlače alebo agentúrneho spravodajstva uverejnený. Tlačový zákon vo svojich ustanoveniach formuluje jasné požiadavky na výroky, ktoré sú spôsobilé byť predmetom práva na odpoveď. Jednou z týchto podmienok je aj podmienka týkajúca sa samotných napadnutých výrokov. V zmysle ustanovenia § 8 ods. 1 Tlačového zákona sa odpovede môže dotknutý subjekt domáhať len vo vzťahu ku skutkovým tvrdeniam. Vylúčené je domáhať sa práva na odpoveď vo vzťahu k hodnotiacim úsudkom. V prípade, že je podmienka týkajúca sa identifikácie napadnutého výroku ako skutkového tvrdenia splnená, je potrebné kumulatívne splnenie ďalších podmienok, a to podmienky nepravdivosti, neúplnosti alebo pravdu skresľujúceho skutkového tvrdenia a zároveň aj podmienky spôsobilosti skutkového tvrdenia dotknúť sa cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby, alebo názvu alebo dobrej povesti právnickej osoby. Vyššie uvedené podmienky sú kritériami pre samotné výroky uverejnené v periodickej tlači alebo agentúrnom spravodajstve, voči ktorým sa môže dotknutá osoba domáhať svojho práva na odpoveď. Iba splnenie uvedených podmienok podmieňuje vznik práva dotknutého subjektu na odpoveď. 23/Okrem kritérií kladených na skutkové tvrdenia, voči ktorým môže smerovať právo na odpoveď vymedzuje Tlačový zákon v ustanovení § 8 ods. 4 aj podmienky týkajúce sa žiadosti o uverejnenie odpovede, ako aj samotnej odpovede. 24/V písomnej odpovedi musí žiadať uviesť skutkové tvrdenie, ktorým sa skutkové tvrdenie v zmysle ustanovenia § 8 ods. 1 Tlačového zákona poprie, doplní, spresní alebo vysvetlí. Odpoveď musí byť rozsahom primeraná textu, ktorého obsahom je napadnuté skutkové tvrdenie a z neho vyplývajúci hodnotiaci úsudok. 25/Kumulatívne splnenie všetkých zákonných podmienok je nevyhnutné, keďže inštitút práva na odpoveď predstavuje vo svojich dôsledkoch (prípustný) zásah do slobody prejavu tlače. Aby pri aplikácii tohto právneho nástroja v praxi nedochádzalo k jej neprimeranému obmedzeniu, je zákonodarcom schválená konštrukcia poskytovanej ochrany limitovaná jasne stanovenými hranicami (III. ÚS 350/2014). V prípade, ak žiadosť o odpoveď alebo samotná odpoveď, ktorá je súčasťou tejto žiadosti, nespĺňajú náležitosti vyžadované zákonom, vydavateľ nie je povinný uverejniť požadovanú odpoveď. Uvedená sankcia je zákonodarcom adekvátne konštruovaná aj vzhľadom na nemožnosť vydavateľa zasahovať, respektíve korigovať odpoveď žiadateľa a jeho povinnosť uverejniť odpoveď tak, ako bola formulovaná žiadateľom. 26/Z vyššie prezentovaných kritérií nepochybne vyplýva, že súd pri skúmaní splnenia, respektíve nesplnenia podmienok pre odopretie uverejnenia odpovede zo strany vydavateľa periodickej tlače alebo agentúrneho spravodajstva sa musí zaoberať v prvom rade tým, či žiadosť o odpoveď ako aj samotný text odpovede smeroval len voči skutkovým tvrdeniam alebo aj voči hodnotiacim úsudkom. Zatiaľ čo v prípade skutkových tvrdení bude možné posúdiť ich pravdivosť alebo nepravdivosť, v prípade hodnotiacich úsudkov to z povahy veci možné nebude. Hodnotiaci úsudok vyjadruje subjektívny názor; zaujíma sa ním určitý postoj k danému faktu tak, že sa hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti, a to na základe vlastných subjektívnych kritérií, ide teda o názor opierajúci sa o vlastné subjektívne kritéria a nie je možné ho dokazovať. 27/Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozhodnutia musel konštatovať, že súd prvej inštancie správne pristúpil ku kvalifikácii výrokov na skutkové tvrdenia a hodnotiace úsudky s výsledkom, že žalobcom namietané výroky, voči ktorým sa domáhal odpovede, nepredstavujú iba skutkové tvrdenia, ale aj subjektívne hodnotiace úsudky autora článku, ktoré súd prvej inštancie konkrétne identifikoval v bode 13 („môže niektorých ľudí očariť najmä ak chcú veriť, že „hmotárska veda“ (H. výraz), ktorá nepracuje s nadprirodzenom, je fuj), v bode 15 („V TA3 však pozabudli spomenúť, že dotyčného pána považujú vo vedeckej obci za šarlatána.“) a v bode 19 („To, čo je E. C. v žurnalistike, je L. H. vo „vede“ respektíve pseudovede. Spraví TA3 nabudúce dokument s prívržencom plochej Zeme?“) Odvolací súd sa s uvedeným postupom ako aj vyhodnotením výrokov ako hodnotiacich úsudkov plne stotožnil. Uvedené výroky nielen svojou formuláciou, ale aj kontextom predstavujú nepochybne hodnotiace úsudky
autora článku, ktorý nimi vyjadruje svoj subjektívny názor, a preto nemožno o nich vykonať dôkaz pravdivosti. 28/Ako už bolo vyššie uvedené, právo na odpoveď je priznané iba vo vzťahu k spôsobilým výrokom uverejneným v periodickej tlači alebo agentúrnom spravodajstve. Výroky bodu 13, 15 a 19 nepredstavujú spôsobilé výroky, a preto ani žiadosť o uverejnenie odpovede, ani písomne vyhotovená odpoveď nespĺňali zákonom ustanovené náležitosti, keďže sa neobmedzili iba na nepravdivé, pravdu skresľujúce alebo neúplné skutkové tvrdenia. Vydavateľ nemá možnosť zasahovať do textu odpovede, a preto je bremeno správnej formulácie a dodržania všetkých podmienok kladených pre samotnú odpoveď na ťarchu žiadateľa. V prípade, že žiadateľ uvedené nezvládne, sankciou je odopretie splnenia povinnosti uverejniť odpoveď ako celok vydavateľom. Súd prvej inštancie pri zamietnutí žaloby v časti uloženia povinnosti uverejniť odpoveď nepochybil, keďže žalobca sa domáhal uverejnenia odpovede nielen ku skutkovým tvrdeniam, ale aj k hodnotiacim úsudkom, čo malo za následok nesplnenie všetkých obligatórnych zákonných podmienok pre vznik povinnosti vydavateľa uverejniť odpoveď. Zároveň súd prvej inštancie identifikoval v žiadosti žalobcu o odpoveď aj ďalšie nedostatky vo forme nesplnenia podmienky nepravdivého, neúplného a pravdu skresľujúceho napadnutého skutkového tvrdenia (body 16, 17 a 18 boli preukázané za pravdivé výroky, o ktorých žalobca mal vedomosť) ako aj neobmedzenie sa v texte odpovede iba na skutkové tvrdenia, ale aj hodnotiace úsudky (bod 14, 15, 17 a 19), čo predstavovalo ďalší dôvod, na základe ktorého nebol vydavateľ povinný uverejniť požadovanú odpoveď. 29/Odvolací súd zároveň ako správny posúdil záver súdu prvej inštancie o nemožnosti domáhať sa práva na odpoveď vo vzťahu k článku uverejnenom internetovým médiom. Dikcia zákona č. 167/2008 Z.z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve (Tlačový zákon) v znení účinnom v čase podania žiadosti o uverejnenie odpovede neustanovuje možnosť aplikácie aj na elektronické médiá, k čomu zastala zhodné stanovisko aj súdna prax. 30/V časti žaloby o ochranu osobnosti súd prvej inštancie správne uviedol, že v prípade zásahu do práva na ochranu osobnosti prostredníctvom činnosti médií je nevyhnutné zohľadniť ochranu slobody prejavu, a to minimálne v rozsahu jej ústavných záruk. Ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce ochranu osobnosti (ust. § 11 a nasl.) nie je možné aplikovať izolovane, ale je potrebné ich vykladať v súlade s Ústavou SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Nutnosť zohľadniť slobodu prejavu, samozrejme, neznamená rezignáciu na obranu osobnosti. Znamená to však, že v niektorých prípadoch musí byť uprednostnená sloboda prejavu, aj keď daný prejav môže mať isté nedostatky z hľadiska klasickej zákonnej ochrany osobnosti (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 692/2017). Slobodu prejavu pritom je možné obmedziť iba zákonom v nevyhnutnej miere za účelom dosiahnutia legitímneho cieľa. 31/V prípade konfliktu slobody prejavu a práva na súkromie je potrebné preskúmať proporcionalitu zásahu. Na tento účel pritom slúži práve test proporcionality založený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO uverejnil. 32/Ako správne súd prvej inštancie konštatoval, autorom článku, ktorým sa malo zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti žalobcu bol novinár, teda osoba požívajúca v zmysle európskej judikatúry privilegované postavenie. Zvýšená ochrana slobody prejavu novinára mu prináleží najmä pri informovaní o veciach verejného záujmu (ESĽP Prager a Oberschlik v. Rakúsko z 26.04.1995, sťažnosť č. 1594/90 alebo rozsudok Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku z 20.05.1999, sťažnosť č. 21980/93). Za vec verejného záujmu nepochybne môžeme označiť okrem všetkej agendy štátnych orgánov, štátnych inštitúcii ako aj osôb pôsobiacich vo verejnom živote aj umenie, vrátane novinárskych aktivít a šoubiznisu a všetko, čo na seba upútava verejnú pozornosť. Tieto verejné záležitosti môžu a majú byť verejne posudzované (II. ÚS 692/2017). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva priznáva novinárom možnosť používať aj určitú mieru preháňania, zveličovania, ironizovania, relatívne ostrejšie slová či provokáciu. 33/Predmetom sporného článku bolo verejné pôsobenie žalobcu a ním verejne prezentovaná práca, teórie a názory. Žalobca predstavuje osobu, ktorá svoju prácu a názory prezentuje verejne či už v televíznej relácii, rozhlasovej relácii, v ktorej pôsobí ako stály hosť, prostredníctvom prednášok, prezentácií, verejne dostupných publikácií, či prostredníctvom svojej webovej stránky. Všetky tieto aktivity nie sú určené iba úzkej skupine osôb - odborníkov, ale širokej verejnosti a k ich obsahu sa
môže dostať tak laik, ako i odborník. Svojim vystupovaním a prezentovaním svojej práce v médiách, sám žalobca dobrovoľne vstúpil do verejného života a možno ho preto považovať za osobu verejne známu. Hranice akceptovateľnosti šírenia informácii týkajúcich sa osobnostnej sféry je najširšia u verejne činných osôb (respektíve osôb tzv. verejného záujmu) a najužšia u „bežných“ občanov (rozhodnutie ESĽP vo veci Janowski proti Poľsku z 21.01.1999, sťažnosť č. 25716/94). Osoby verejne vystupujúce v médiách si musia uvedomovať riziko, že sa ich vystupovanie alebo názory, ktoré prezentujú, stanú terčom kritiky médií. V prípade, že uvedené nastane, sa aj hranice akceptovateľnosti tejto kritiky budú posudzovať vyššie ako u bežných súkromných osôb. „Ak ide o zásah do osobnosti osoby verejného záujmu, táto okolnosť má za následok potrebu posudzovať akceptovateľnú mieru jej tolerancie voči kritickým názorom vysloveným médiami na jeho adresu a voči miere expresivity použitých výrazov ako zvýšenú. Aj takáto osoba má právo na ochranu svojej povesti, dokonca aj vtedy, ak koná ako súkromná osoba, ale potreba tejto ochrany musí byť v rovnováhe so záujmami otvorenej diskusie o konaní osoby“ (II. ÚS 418/09). 34/Obsahom článku, ktorý mal predstavovať neprípustný zásah do osobnostných práv žalobcu, bola kritika žalobcu v súvislosti s jeho verejnou prezentáciou a prezentáciou jeho práce a teórií, respektíve nevedecky vysvetlených teórií, spájania viacerých informácii dohromady, čo môže viesť ku vzniku konšpirácii u laického adresáta. Autor v článku približoval čitateľom nielen kritiku osoby žalobcu zo strany niektorých členov vedeckej obce, ale aj konkrétne teórie, ktoré žalobca prezentuje (verejne) a tie porovnával s názormi odborníkov, pričom aj sám autor pristúpil k ich kritickému hodnoteniu. Cieľom článku bolo upozorniť na nevedecké teórie, ktoré môžu vzbudiť zdanie vedeckosti a stieranie hraníc medzi pavedou a vedou. Záujem na preverovaní verejne prezentovaných informácií týkajúcich sa či vedy, alebo filozofie a ich porovnávanie s názormi iných odborníkov, môžeme nepochybne označiť za legitímnu tému, na ktorej zaoberaní, kritike a upozorňovaní je verejný záujem. Článok obsahoval tak hodnotiace úsudky, ako aj skutkové tvrdenia, pri ktorých vyhodnocovaní bolo potrebné hodnotiť celý prejav (publicistický či literárny), nikdy nie iba vytrhnutý výrok alebo vetu. Pri hodnotiacich úsudkoch bolo potrebné skúmať, či vychádzali z určitého skutkového základu. Žalovaný v rámci konania pritom preukázal, že autor článku vychádzal z kritiky žalobcu a jeho práce vedeckými pracovníkmi. Vychádzal taktiež z konkrétnych postojov iných vedeckých pracovníkov (Gejza Dohnal, O. Š.), ako aj z konkrétnych udalostí (napríklad udelenie ceny Českého klubu skeptikov Sisyfos). Kritika sa nedotýkala súkromného života žalobcu, ale obmedzovala sa iba na kritiku jeho verejného pôsobenia a verejne prezentovaných prác a vyjadrení žalobcu. Skutkové tvrdenia, ktoré autor uvádzal, predstavovali buď tvrdenia samotného žalobcu, alebo tvrdenia odborníkov ako reakcie na žalobcove verejne prezentované teórie. Úlohou súdu pritom nebolo vyhodnocovať pravdivosť alebo nepravdivosť samotných teórií alebo metód žalobcu, ale vyhodnotiť, či skutkové tvrdenia aspoň z podstatnej časti sú pravdivými a celkové vyznenie informácie zodpovedalo pravde, čo sa žalovanému, ako súd prvej inštancie konštatoval, preukázať podarilo. Žalobcove námietky k nepravdivosti jednotlivých viet alebo dokonca častí viet vo vzťahu k celkovému vyzneniu skutkového tvrdenia, ktorého podstatná časť bola preukázaná ako pravdivá, možno považovať za zanedbateľné. Zároveň bolo potrebné dodať, že pri overovaní pravdivosti alebo nepravdivosti skutkových tvrdení nemožno postupovať tak, že sa overuje každé jedno slovo alebo časti viet selektívne. Je potrebné vychádzať z celkového skutkového tvrdenia. Odvolací súd sa preto nestotožnil s námietkami týkajúcimi sa preukázania nepravdivosti jednotlivých častí viet, čo malo mať za následok nepravdivosť celého skutkového tvrdenia. Rovnako sa nestotožnil so závermi žalobcu, ktorý skutkové tvrdenia uvedené v článku v rámci svojej žalobnej a odvolacej narácie rozširoval a snažil sa preukázať v konečnom dôsledku pravdivosť alebo nepravdivosť svojich teórii, ktoré ako sám uviedol nie sú vedecké, ale filozofické, a preto ich pravdivosť nemožno vedecky dokázať. Úlohou súdu bolo hodnotiť preukázanie pravdivosti alebo nepravdivosti tých skutkových tvrdení, ktoré boli v napadnutom článku uvedené. Faktom zostalo, že základom článku bola pravdivá kritika vedeckých pracovníkov vo vzťahu k žalobcom verejne prezentovaným teóriám, ktoré vysvetľujú jednotlivé fakty nevedecky a neodborne spájajú viaceré informácie dokopy. 35/Sporný článok pritom predstavoval komentár, ktorý z hľadiska slobody prejavu je viac chránený ako spravodajský text, pretože je subjektívny. Jeho cieľom je vzbudiť u čitateľa zamyslenie alebo podnietiť verejnú diskusiu o komentovanom dianí, udalosti alebo informáciách. Článok bol publikovaný v široko dostupnom médiu Denníka N či už v tlačenej podobe ako aj na portáli https: //dennikn.sk/, a to ako reakcia na odvysielanú reportáž o žalobcovi na televíznej stanici TA3. Kritika obsiahnutá v komentári bola vecná a legitímna, bez použitia vulgárnych slov. Miestami ostrejšie zvolené slová nevybočovali z povoleného rámca pre daný typ publicistického žánru.
36/Na základe vyššie uvedených skutočností dospel odvolací súd k záveru, že žalovaný mal ako vydavateľ denníka N pri ochrane slobody prejavu privilegované postavenie, pričom uverejnil článok, ktorý predstavoval kritiku žalobcovej verejne prezentovanej práce, ako aj jeho verejného pôsobenia v médiách (rádio, televízia, internet, tlač). Článok pritom vychádzal z existujúcej kritiky žalobcu v odborných vedeckých kruhoch, ako aj z pravdivých informácii o žalobcovi ako napríklad informácia o udelení ceny od Českého klubu skeptikov Sisyfos. Teórie, ktoré autor v článku vyvracal, boli teórie prezentované žalobcom (či už ako teórie originálne alebo teórie prevzaté od ďalších osôb). Autor článku ich zjednodušene načrtol, miestami vložil vlastný komentár, ktorým sa snažil zdôrazniť tvrdenie, čo vzhľadom na publicistický žáner článku nebolo ničím neobvyklým. Teórie vyvracal na základe informácii poskytnutých odbornými pracovníkmi. Žalobcovi síce bolo možné uznať, že niektoré časti viet sa mu podarilo dokazovaním vyvrátiť a preukázať ich nepravdivosť, ale vo vzťahu k celkovému obsahu článku sa javili ako nepodstatné. Odvolací súd musel zohľadniť aj skutočnosť, že žalobca je osobou verejne známou, ktorá dobrovoľne vstúpila do verejného života a verejne prezentuje svoje teórie a názory. Oproti súkromným osobám má široké možnosti reagovať na vznesenú kritiku. Z uvedených dôvodov odvolací súd zhodne s názorom súdu prvej inštancie konštatuje, že neboli splnené materiálne podmienky pre obmedzenie slobody prejavu a žalobu v časti ochrany osobnosti považoval za nedôvodnú. 37/Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu voči procesnému postupu súdu prvej inštancie je potrebné uviesť, že dokazovanie v sporovom konaní je upravené v ustanovení § 185 a nasl. Civilného sporového poriadku. Imanentne s ním však súvisia aj povinnosti, ktoré musia strany splniť ešte pred jeho začatím, a to je povinnosť tvrdiť a navrhovať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. V prípade nesplnenia povinností včas, hrozí procesná sankcia v podobe nepripustenia ďalšieho návrhu na vykonanie dokazovania, čo je plne v súlade so zásadou sudcovskej a zákonnej koncentrácie konania. Dokazovanie upravené v Civilnom sporovom poriadku predpokladá procesnú aktivitu sporových strán, ale stále ponecháva na rozhodnutí súdu, ktorý z navrhnutých dôkazov vykoná. Súd pritom postupuje tak, aby boli zistené podstatné skutkové poznatky a aby nedochádzalo k neprimeranému predlžovaniu súdneho konania. 38/Na základe žalobcových námietok vo vzťahu k zásahom súdu prvej inštancie do vykonávania výsluchov svedkov odvolací súd preveril vedenie dokazovania, pričom dospel k záveru, že námietky žalobcu dôvodné nie sú. Vykonávanie dôkazov nie je svojvoľným procesom, ale riadi sa určitými procesnými pravidlami. Jedným zo základných pravidiel pri vedení výsluchu svedka je zákaz kladenia sugestívnych alebo kapcióznych otázok. Jedná sa o neprípustný typ otázok, ktoré buď predpokladajú skutočnosť, ktorá nebola svedkom potvrdená (kapciózne alebo úskočné otázky) alebo ktoré navádzajú na určitú odpoveď (sugestívne otázky). Žalobca sa rozhodol viesť výsluch svedkov sám, bez právneho zastúpenia, opakovane bol zo strany súdu prvej inštancie upozorňovaný, že nemôže klásť takýto typ otázok, uvedené namietala aj druhá sporová strana. Zásah súdu do výsluchu svedka vedeného sporovou stranou, ktorá kladie tento typ otázok, nemožno považovať za procesné pochybenie súdu a zásah do procesných práv sporovej strany. Rovnako odvolací súd nezistil iné pochybenia v procesnom postupe súdu prvej inštancie. 39/Vo vzťahu k nepripusteniu návrhu na zmenu žaloby bolo potrebné konštatovať, že v zmysle ustanovenia § 143 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd nepripustí zmenu žaloby, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom na konanie o zmenenej žalobe. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca až po vykonanom dokazovaní požiadal o zmenu žaloby a zároveň o vykonanie ďalšieho dokazovania, nemožno vyhodnotiť rozhodnutie súdu prvej inštancie ako procesné nesprávne, keďže bolo plne v súlade s citovaným ustanovením § 143 Civilného sporového poriadku a zároveň v súlade so zásadou hospodárnosti konania. 40/Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo sporovej strany na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). 41/Odvolací súd mal po preskúmaní veci za to, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, vykonal riadne dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1,2,3 a § 186 Civilného sporového poriadku) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 Civilného sporového poriadku) a na ich
základe dospel v konečnom dôsledku k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj riadne odôvodnil (§ 220 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku). Odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, a preto mu neostalo, než rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku. 42/Zároveň odvolací súd priznal v odvolacom konaní úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (§ 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku), o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku). 43/Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).