Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 16CoPr/13/2023 1319203024 21. 02. 2025 Mgr. Daniela Drnáková ECLI:SK:KSBA:2025:1319203024.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Daniely Drnákovej a sudcov JUDr. Romana Majerského a JUDr. Ivany Štiftovej, v spore žalobcu: Y. S., I.. X.X.XXXX, M. XXX/XX, N., zastúpeného: Petrasova Legal s.r.o., Kmeťovo námestie 2796/4, Bratislava, IČO: 47 257 245, proti žalovanému: Univerzitná nemocnica Bratislava, Pažítková 1835/4, Bratislava, IČO: 31 813 861, o zaplatenie 2.067,94 eura, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. 17Cpr/8/2019-88, zo dňa 22.6.2022, takto rozhodol: I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žalovanému priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol, žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení uviedol, že žalobou zo dňa 31.5.2019 sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 2.067,94 eura. 2. Žalobca v rámci skutkových tvrdení odôvodňujúcich žalobný návrh uviedol, že na základe pracovnej zmluvy zo dňa 5.2.2003, v znení jej neskorších doplnkov, vznikol medzi ním a žalovaným pracovný pomer, pričom aj v súčasnosti pracuje ako pomocný pracovník v zdravotníctve. Od vzniku pracovného pomeru bol evidovaný u žalovaného ako zamestnanec so zdravotným postihnutím v súlade s § 40 ods. 8 Zákonníka práce. Bezprostredne pred tým ako dovŕšil vek pre priznanie starobného dôchodku, si od žalovaného ako zamestnávateľa, konkrétne od zamestnankyne oddelenia personálnej práce a miezd R. Š.O., vyžiadal evidenčné listy na účely priznania a výpočtu starobného dôchodku. Dodal, že menovanej oznámil, že v práci končí a odchádza do starobného dôchodku, pričom táto vzala uvedenú informáciu na vedomie a evidenčné listy mu krátko na to osobne odovzdala, žiadne ďalšie dokumenty od neho nežiadala. Argumentoval, že svoju oznamovaciu povinnosť voči zamestnávateľovi si splnil tým, že menovanú zamestnankyňu ústne informoval o zamýšľanom odchode do starobného dôchodku, pričom mal za to, že takéto oznámenie bolo postačujúce a danú vec považoval za uzavretú. Žalobca ďalej uviedol, že sa následne so žalovaným dohodli, že pracovný pomer sa neskončí a že bude u žalovaného pracovať ďalej, hoci len na kratší pracovný čas. V septembri 2018 sa však dozvedel, že žalovaný ho stále eviduje ako zamestnanca so zdravotným postihnutím a že mu za celé toto obdobie vykonáva zrážky preddavkov na daň a odvody na sociálne a zdravotné poistenie ako invalidnému dôchodcovi. V tejto súvislosti bol žalobca poučený, že musí podať dodatočné daňové priznanie za roky 2015 až 2017, v nadväznosti na ktoré mu Daňový úrad uložil povinnosť doplatiť sumu 722,63 eura za rok 2015, sumu 722,68 eura za rok 2016 a sumu 722,63 eura za rok 2017, teda spolu 2.167,94 eura, čo predstavuje jeho približne šesťmesačný zárobok u žalovaného a na túto sumu si musel vziať v Poštovej banke, a.s.
úročnú pôžičku. Dodal, že nakoľko mu zamestnankyňa učtárne odmietla vypracovať daňové priznania, tieto si musel zabezpečiť iným spôsobom, za čo musel zaplatiť sumu 50 eur. S manželkou sa snažili vec riešiť priamo so zamestnankyňou učtárne, avšak narazili na veľmi necitlivý a arogantný prístup, keď im zamestnankyňa zložila telefón, odmietla s nimi ďalej komunikovať a argumentovala tým, že neznalosť zákona neospravedlňuje. Zdôraznil, že v tejto súvislosti dostal vyplatený len príspevok v sume 150 eur zo sociálneho fondu. Následne kontaktoval listom žalovaného, ktorý reagoval listom zo dňa 22.1.2019, no jeho nároky neuznal. 3. Žalobca bol názoru, že boli splnené všetky predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu, ktorá predstavuje peňažné prostriedky, ktoré musel vynaložiť za vypracovanie dodatočných daňových priznaní a úhradu daňového nedoplatku za roky 2015 až 2017 v celkovej sume 2.217,94 eura. Dôvodil, že predmetná škoda vznikla v dôsledku toho, že žalovaný porušil svoje právne povinnosti, keď ho nesprávne evidoval ako invalidného dôchodcu a podľa toho mu aj zúčtoval mzdu, napriek tomu, že zamestnankyni učtárne oznámil odchod do starobného dôchodku. K porušeniu povinnosti žalovaného tak došlo v dôsledku nedbanlivostného konania zamestnankyne učtárne, ktorá bola zodpovedná za personálnu a mzdovú agendu a ktorá ho vzhľadom na okolnosti prípadu mala usmerniť, že odchod do starobného dôchodku je potrebné oznámiť písomne a ako súčasť oznámenia priložiť aj kópiu rozhodnutia Sociálnej poisťovne o priznaní starobného dôchodku. Predmetná zamestnankyňa mu však vydala len evidenčné listy a informáciu o odchode do starobného dôchodku odignorovala, čo viedlo k nesprávnej evidencii žalobcu ako invalidného dôchodcu zo strany žalovaného, čím bola daná príčinná súvislosť medzi porušením právnych povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním a vznikom škody. Keďže zo sociálneho fondu mu bolo vyplatených 150 eur, uplatnil si škodu len v sume 2.067,94 eura. Dal pritom do pozornosti, že ochrana slabšej strany je stále základným a najdôležitejším cieľom sledovaným pracovným právom, pričom výkon práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi a nesmie sa zneužívať na škodu druhého účastníka. Zdôraznil, že na tento spor je dôležité nahliadať aj v nadväznosti na § 2a ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z. a poukázal aj na § 63 zákona č. 5/2004 Z. z.. Konštatoval, že žalovaný ako zamestnávateľ konal v rozpore s dobrými mravmi, neoznačil ho ako starobného dôchodcu a nevykonal zrážky zo mzdy na účely správy daní v potrebnej výške. Poukázal na to, že nesúlad s dobrými mravmi sa neposudzuje len na základe samotného správania osoby konajúcej v mene zamestnávateľa, ale tiež s prihliadnutím ku konkrétnej situácii, za ktorej ku konaniu došlo (napr. k dobe, miestu, povahe a dôležitosti riešenia pracovnej úlohy, postaveniu a správaniu dotknutých zamestnancov). Mal za to, že je preto potrebné prihliadať aj na konkrétnu situáciu, za ktorej k tomuto konaniu došlo (t. j. k oznamovacej povinnosti žalobcu), najmä na osobu zamestnanca, typ vykonávanej práce, úroveň vzdelania a právneho povedomia. Ozrejmil, že má ukončené stredné odborné učilište a u žalovaného vykonáva nízko kvalifikovanú prácu, nepracuje v kancelárii, nemá prístup k počítaču a internetu, neorientuje sa v právnych predpisoch, pochádza zo skromných pomerov. Podotkol tiež, že nedostatok písomnej formy v pracovnom práve (vo vzťahu k oznámeniu o odchode do dôchodku) v zásade nespôsobuje neplatnosť právneho úkonu, pričom zdôraznil, že hoci predmetnú skutočnosť oznámil žalovanému ústne, neznamená to, že k takémuto oznámeniu nedošlo. 4. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie vo vzťahu k skutkovému stavu zistil, že žalobca ako zamestnanec a žalovaný ako zamestnávateľ uzatvorili dňa 5.2.2003 pracovnú zmluvu. Sociálna poisťovňa rozhodnutím zo dňa 4.9.2014, s účinnosťou odo dňa 4.8.2014, začala žalobcovi vyplácať starobný dôchodok a od 12.10.2014 mu odňala vyplácanie invalidného dôchodku. Dňa 27.9.2017 bola medzi žalobcom a žalovaným uzatvorená dohoda o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 5.2.2003, ktorou sa zmenil pomer pracovného úväzku z 1 na 0,75. Z výsluchu svedkyne R. Š., ktorá pracovala na personálnom oddelení vyplynulo, že o skutočnosti, že je žalobca starobný dôchodca sa žalovaný dozvedel až na základe oznámenia zo Sociálnej poisťovne, následkom čoho si žalobcu zavolala a dopytovala sa ho, prečo jej to neoznámil. Následne žalobca dňa 17.10.2018 osobne podal potvrdenia o daňovom priznaní za roky 2015 až 2017, za ktorých vypracovanie uhradil spoločnosti TBZ s.r.o. dňa 26.9.2018 sumu 50 eur a v zmysle ktorých musel doplatiť daňový nedoplatok v celkovej sume 2.167,94 eura, ktorý uhradil poštovými poukážkami dňa 29.10.2018, pričom dňa 16.10.2018 uzatvoril zmluvu o spotrebnom úvere, ktorou mu bol poskytnutý úver v sume 2.500 eur. Listom zo dňa 19.12.2018 vyzval žalovaného na úhradu škody vzniknutej z daňového nedoplatku a vypracovania daňových priznaní v rozsahu 50 %, čo však žalovaný listami zo dňa 22.1.2019 a 6.2.2019 odmietol.
5. Súd prvej inštancie na ozrejmenie právnej stránky veci uviedol, že zamestnávateľ zodpovedá zamestnancovi za škodu, ktorá mu vznikla pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním (i) porušením právnych povinností alebo (ii) úmyselným konaním proti dobrým mravom alebo (iii) ktorú mu spôsobil zamestnanec konajúci v mene zamestnávateľa porušením právnych povinností v rámci plnenia úloh zamestnávateľa. To znamená, že všeobecná zodpovednosť zamestnávateľa podľa § 192 Zákonníka práce obsahuje tri relatívne samostatné skutkové podstaty. Medzi základné hmotnoprávne predpoklady takejto zodpovednosti zamestnávateľa za škodu patria (i) protiprávne konanie na strane zamestnávateľa (t. j. jedna z vyššie uvedených skutkových podstát konania zamestnávateľa), (ii) vznik škody u zamestnanca a (iii) príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom zamestnávateľa a vznikom škody. Ide o objektívu zodpovednosť, pri ktorej sa zavinenie nevyžaduje. Na to, aby vznikla zodpovednosť zamestnávateľa za škodu, musia byť splnené všetky vyššie uvedené predpoklady jeho zodpovednosti za škodu kumulatívne, a teda ak nie je splnený čo i len jeden takýto hmotnoprávny predpoklad, zamestnávateľ za škodu nezodpovedá. Bremeno tvrdenia a preukázania tvrdených skutočností zaťažuje len zamestnanca, ktorého výlučnou povinnosťou je, aby tvrdil a preukázal splnenie všetkých vyššie uvedených hmotnoprávnych predpokladov všeobecnej zodpovednosti zamestnávateľa za škodu podľa § 192 Zákonníka práce. 6. V danom prípade žalobca za protiprávne konanie žalovaného označil porušenie jeho právnej povinnosti správne evidovať žalobcu ako zamestnanca poberajúceho starobný dôchodok a to v dôsledku nedbanlivostného konania zamestnankyne oddelenia personálnej práce a miezd R. Š., ktorá po ústnom oznámení úmyslu žalobcu odísť do starobného dôchodku nepoučila a neusmernila žalobcu o tom, že takéto oznámenie má vykonať písomne a zároveň má priložiť aj kópiu rozhodnutia Sociálnej poisťovne o priznaní starobného dôchodku, na základe čoho mala žalobcovi vzniknúť škoda z titulu doplatenia dane v sume 2.167,94 eura a odmeny za vypracovanie dodatočných daňových priznaní. 7. Súd prvej inštancie poukázal na to, že práve žalobca je nositeľom povinnosti tvrdenia a dôkazného bremena ohľadom svojich tvrdení a to vo vzťahu ku každému hmotnoprávnemu predpokladu všeobecnej zodpovednosti zamestnávateľa za škodu. V danom prípade dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania ním tvrdenej skutočnosti, že ústne oznámil zamestnankyni žalovaného úmysel odísť do starobného dôchodku, pričom v tejto súvislosti ani neuviedol žiadne konkrétnejšie skutočnosti o tom, ako k tomuto ústnemu oznámeniu malo dôjsť (napr. uvedením dátumu, času a podobne). Keďže žalobca nepreukázal skutočnosť, že žalovanému oznámil úmysel odísť do dôchodku (hoci aj ústne), nemohol sa ani len zaoberať prípadným následným pochybením zamestnankyne žalobcu týkajúceho sa nevykonania poučenia žalobcu o písomnom spôsobe oznámenia odchodu do starobného dôchodku a priloženia kópie rozhodnutia Sociálnej poisťovne o priznanom starobnom dôchodku, keďže nebolo preukázané, že zamestnankyňa žalovaného R. Š. disponovala informáciou/vedomosťou o takomto úmysle žalobcu. Inak povedané, žalobca nepreukázal, že vo sfére dispozície žalovaného (konkrétne menovanej zamestnankyne) bola informácia o jeho úmysle odísť do starobného dôchodku a ukončiť pracovný pomer. Súd prvej inštancie zdôraznil, že si je vedomý toho, že v prípade ústne vykonaných úkonov je pozícia účastníka súdneho konania, ktorý je zaťažený dôkazným bremenom preukázania takéhoto ústneho úkonu, podstatne sťažená a je vystavený tzv. dôkaznej núdzi, to však neznamená, že takáto tvrdená skutočnosť je nepreukázateľná. Aj ústne vykonaný úkon je možné preukázať napr. nepriamymi listinnými dôkazmi, ktorými možno preukázať sled udalostí, ktoré ústne vykonanému úkonu predchádzali a ktoré po ňom nasledovali, ak jediným možným logickým dôsledkom takýchto nepriamych dôkazov a udalostí z nich vyplývajúcich je práve tvrdená skutočnosť. Dodal, že ústne vykonané konanie možno preukázať prípadne napr. svedeckými výpoveďami osôb, ktoré boli pri takomto ústnom úkone prítomné. V danom prípade však zo žalobcom predložených listinných dôkazov nevyplývalo, ani nepriamo nenasvedčovalo, že žalobca ústne oznámil zamestnankyni žalovaného R. Š. úmysel odísť do starobného dôchodku, pričom táto žalobcom tvrdená skutočnosť bola navyše vyvrátená svedeckou výpoveďou menovanej zamestnankyne. 8. Dodal, že rovnako nepreukázané boli aj tvrdenia žalobcu o tom, že z iniciatívy jeho nadriadenej sestry S. K., ktorá mala zrejme nasledovať krátko po ústnom oznámení žalobcu o jeho úmysle odísť do starobného dôchodku sa dohodli, že pracovný pomer žalobcu sa neskončí a že bude pracovať na kratší pracovný čas. Konštatoval, že zo žalobcom predloženej dohody o zmene pracovnej zmluvy vyplynulo, že k úprave pracovného pomeru žalobcu na kratší pracovný čas došlo až dňa 27.9.2017, t. j. cca o tri roky od údajného oznámenia žalobcu o jeho úmysle odísť do starobného dôchodku, čo znamená, že žalobcom tvrdené skutočnosti boli v rozpore s ním predloženými listinnými dôkazmi. Inak povedané,
žalobca nepreukázal, že zmena pracovného pomeru na kratší pracovný čas nastala v logickej súvislosti s jeho ústnym oznámením úmyslu odísť do starobného dôchodku, keďže medzi týmito skutočnosťami chýbala akákoľvek časová súvislosť. Súd taktiež upriamil pozornosť na žiadosť o vykonanie ročného zúčtovania preddavkov na daň z príjmov zo závislej činnosti za rok 2017, ktorá síce bola v rámci údajov o žalobcovi predvyplnená žalovaným, obsahovala však aj ručne doplnené údaje priamo od žalobcu, keď žalobca zaškrtol vyhlásenie podľa § 16 zákona č. 595/2003 Z. z., doplnil tiež vyhlásenie podľa § 5 predmetného zákona ako aj miesto a dátum podpisu žiadosti. Žalobca však opomenul v žiadosti označiť tú skutočnosť, že je poberateľom starobného dôchodku (uvedené bolo hneď pod zaškrtnutým vyhlásením podľa § 16 zákona č. 595/2003 Z. z.), a teda aj napriek tomu, že mal možnosť písomne informovať svojho zamestnávateľa, že je poberateľom takéhoto dôchodku, neurobil tak. V súvislosti s týmto vyhlásením súd prvej inštancie konštatoval, že neobstojí námietka, že sa žalobca neorientuje v právnych predpisoch, keďže uvedené vyhlásenie bolo veľmi jednoduché a zrozumiteľné a nevyžadovalo akékoľvek nadpriemerné rozumové a intelektuálne schopnosti na pochopenie jeho obsahu. Poukázal aj na to, že žalobca úplne neuviedol ani skutkové okolnosti týkajúce sa toho, ako a kedy zistil, že ho žalovaný stále evidoval ako invalidného a nie starobného dôchodcu, pričom až zo svedeckej výpovede R. Š. vyplynulo, že o tomto sa žalobca dozvedel až po tom, čo danú skutočnosť oznámila Sociálna poisťovňa žalovanému ako jeho zamestnávateľovi. Za nedôvodné považoval aj námietky žalobcu týkajúce sa konania žalovaného v rozpore s dobrými mravmi tým, že neviedol evidenciu osôb so zdravotným postihnutím podľa § 63 zákona č. 5/2004 Z. z., keďže medzi touto skutočnosťou a požadovaným nárokom nevzhliadol žiadnu súvislosť. 9. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že nebol daný prvý hmotnoprávny predpoklad zodpovednosti žalovaného ako zamestnávateľa za škodu podľa § 192 Zákonníka práce, a to existencia/danosť jeho protiprávneho konania, keďže žalobca nepreukázal, že žalovanému ako svojmu zamestnávateľovi (hoci čo i len ústne) oznámil jeho úmysel odísť do starobného dôchodku a ani tú skutočnosť, že mu Sociálna poisťovňa rozhodnutím zo dňa 4.9.2014 priznala poberanie starobného dôchodku, preto zo strany žalovaného ako zamestnávateľa nemohlo dôjsť k porušeniu jeho povinnosti evidovať žalobcu ako zamestnanca poberajúceho zároveň aj starobný dôchodok, keďže takouto informáciou žalovaný nedisponoval a to výlučne v dôsledku porušenia základnej povinnosti žalobcu podľa § 81 písm. g) Zákonníka práce v spojení s čl. 24 písm. h) Pracovného poriadku žalovaného, spočívajúcej v povinnosti písomného oznámenia (bez zbytočného odkladu) všetkých zmien, ktoré sa týkajú jeho pracovného pomeru, prípadne s ním súvisia, pod čo treba subsumovať aj priznanie starobného dôchodku. Na základe uvedeného sa zvyšnými predpokladmi zodpovednosti žalovaného za škodu nezaoberal, keďže všetky tri predpoklady musia byť splnené kumulatívne. 10. Vo vzťahu k dôkazným návrhom uviedol, že z navrhnutých dôkazov nevykonal výsluch manželky žalobcu, pretože vo vzťahu k rozhodujúcim skutkovým tvrdeniam týkajúcim sa ústneho oznámenia žalobcu o úmysle odísť do dôchodku ho vyhodnotil ako nedôkazný a bezpredmetný, keďže pri tomto ústnom úkone žalobcu nebola a teda daný výsluch nemohol slúžiť ako dôkazný prostriedok vo vzťahu k tvrdenej skutočnosti, v dôsledku čoho by vykonanie tohto dôkazu bolo nehospodárne. Podotkol zároveň, že je výlučným právom súdu určiť a rozhodnúť, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná a ktoré nie, pričom v tejto súvislosti vykonal len tie dôkazy, ktoré postačovali na zistenie rozhodujúcich skutočností rozhodných pre právne posúdenie veci a zároveň aj dostatočne a zrozumiteľne podľa § 220 ods. 2 C. s. p. vysvetlil, prečo ďalšie žalobcom navrhované dôkazy nevykonal. 11. Na základe vyššie uvedených skutočností súd prvej inštancie za použitia § 81 písm. g) a § 192 Zákonníka práce žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol v súlade s procesných úspechom v konaní, pričom žalovanému podľa § 255 ods. 1 C. s. p. ako úspešnej strane sporu nepriznal nárok na náhradu trov konania, keďže mu v konaní žiadne trovy ani nevznikli. 12. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorý žiadal rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobe vyhovieť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) možno konštatovať, že v ňom namietal, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. 13. Poukázal na to, že jeho právne postavenie v zmysle právneho poriadku SR a najmä Článku 12 Ústavy SR a Článku 1 Zákonníka práce, v nadväznosti na § 13 ods. 2 Zákonníka práce, predstavuje osobitné postavenie, ktoré vyplýva z jeho zdravotného postihnutia, pričom v súlade s § 63 zákona č. 5/2004 Z. z. sú dané aj osobitné povinnosti zamestnávateľa vo vzťahu k evidencii zdravotne postihnutých zamestnancov a taktiež povinnosť zamestnávať určený podiel zdravotne postihnutých zamestnancov, nedodržanie ktorej v zmysle § 65 zákona č. 5/2004 Z. z. má za následok povinnosť zamestnávateľa odviesť na účet úradu práce, sociálnych vecí a rodiny osobitne stanovenú úhradu za každého zamestnanca, ktorý mu chýba do splnenia povinného podielu. 14. Namietal postup súdu prvej inštancie, ktorý umožnil žalovanému v rozpore s § 319 a § 320 C. s. p. predkladať dôkazy v nadväznosti na písomné vyjadrenia žalobcu, pričom žalovaný tak mohol niektoré dôkazy prispôsobovať potrebám civilnej sporovej obrany, o čom mal svedčať aj postup na pojednávaní dňa 22.6.2022, kedy súd prvej inštancie predvolal svedkyňu R. Š.. Dal do pozornosti, že svedkyňa nevedela a nedokázala svedčiť o iných skutočnostiach, najmä o tom, prečo nepožadovala rozhodnutie o priznaní starobného dôchodku skôr ako štyri roky po tom, ako žalobcovi tento nárok vznikol, hoci ho denne stretávala v budove, pričom súd prvej inštancie nezisťoval a ani nepožadoval za potrebné zistiť akým spôsobom a aké výhody prináležia žalovanému z titulu zamestnávania zdravotne postihnutých. Zdôraznil, že žaloba bola podaná dňa 31.2.2019, v konaní bolo predložených viacero písomných vyjadrení a v súlade s § 320 C. s. p. ide o individuálny pracovnoprávny spor, kde predstavuje slabšiu stranu. Na základe postupov v organizáciách pri rozhodnutiach o evidencii zamestnancov je zamestnávateľ relatívne autonómny vo svojom rozhodovaní. Ak by táto sloboda zamestnávateľa bola úplne bezbrehá, potom by ustanovenia antidiskriminačnej legislatívy, ktorá zakazuje diskrimináciu zamestnancov so zdravotným postihnutím aj vo vzťahu k dodržiavaniu zásady rovnakého zaobchádzania úplne stratili zmysel. Mal pritom za zrejmé, že napriek skutočnosti, že žalovaný mal uviesť skutočnosti na svoju obranu, nedokázal vierohodne odôvodniť svoje rozhodnutie naďalej viesť ho ako zamestnanca so zdravotným postihnutím aj keď mu už bol priznaný starobný dôchodok. 15. Dôvodil, že právo vyjadriť sa ku všetkým dôkazom vyplýva z Ústavy SR (Čl. 48 ods. 2) a s poukazom aj na právo na spravodlivý proces a na rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 75/96 a sp. zn. II. ÚS 379/09 namietal postup súdu prvej inštancie, ktorý mu odoprel výklad vôle žalovaného ako zamestnávateľa vo vzťahu k zákonu č. 5/2004 Z. z. a § 11 zákona č. 365/2004 Z. z. a tento postup označil za rozporný s Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, resp. s právom na spravodlivé súdne konanie podľa Čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach. V súlade s uvedeným preto trval na tom, aby žalovaný preukázal jazykovým ako aj systematickým výkladom, že písomné oznámenie zamestnanca podľa § 81 písm. g) Zákonníka práce je právny úkon ako subjektívna právna skutočnosť aprobovaná právnym poriadkom, pre ktorú sú charakteristické nasledovné znaky: (i) prejav vôle, (ii) prejav vôle smeruje k vzniku, zmene a zániku práv a povinností, (iii) prejav vôle právny poriadok uznáva a (iv) právny poriadok s právnym úkonom spája tie následky, ktoré konajúci chcel. Podotkol tiež, že § 37 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka kladie požiadavky pre súladnosť vyššie uvedených znakov pre to, aby určitý úkon fyzickej alebo právnickej osoby bol považovaný za platný právny úkon. Týmito požiadavkami sú: sloboda vôle, vážnosť vôle, určitosť prejavu vôle, zrozumiteľnosť prejavu vôle a možnosť (dovolenosť). 16. Žalovaný sa vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu v celom rozsahu stotožnil s napadnutým rozsudkom a mal za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Uviedol, že nie je zrejmé, v čom by mal byť postup súdu prvej inštancie predvolaním svedkyne R. Š., jeho bývalej zamestnankyne, v rozpore s § 319 a § 320 C. s. p. a úvahy žalobcu o prispôsobovaní potrieb civilnej sporovej obrany predvolaním svedkyne, ktorá mala byť ako jediná prítomná údajnému ústnemu oznámeniu žalobcu o odchode do dôchodku označil za absurdné. Bol názoru, že súd prvej inštancie svojím postupom neporušil právo žalobcu na spravodlivý súdny proces a to už vôbec nie v nesprávnom až nezmyselnom závere žalobcu o odopretí výkladu vôle žalovaného vo vzťahu k zákonu o službách zamestnanosti a k antidiskriminačnému zákonu, pričom zotrval na svojej písomnej i ústnej argumentácii v rámci prvoinštančného konania.
17. Žalobca v odvolacej replike v nadväznosti na vyjadrenie žalovaného k podanému odvolaniu, v ktorom žalovaný označil jeho úvahy o prispôsobovaní potrieb civilnej sporovej obrany za absurdné uviedol, že v deň doručenia uvedeného vyjadrenia žalovaného (dňa 5.12.2022) požiadal Sociálnu poisťovňu o predloženie evidenčných listov žalobcu, ktoré mu boli doručené dňa 12.1.2023. Poukázal na to, že z podania Sociálnej poisťovne vyplynulo, že žalovaný mal po celý čas vedomosť o tom, že bol vedený ako starobný dôchodca, o čom svedčia dátumy na evidenčných listoch dôchodkového poistenia, konkrétne 20.8.2014 a 10.3.2005, pričom sám žalovaný tieto právne udalosti predložil Sociálnej poisťovni. Na základe uvedeného bol názoru, že namietanie postupu súdu prvej inštancie ako rozporného s § 319 a § 320 C. s. p. bolo preukázané. Zároveň v súlade s § 122 C. s. p. požiadal o odpustenie zmeškania lehoty spôsobeného doručovaním evidenčných listov zo Sociálnej poisťovne, ktoré predložil v deň ich doručenia. K vyjadreniu žalobca pripojil žiadosť Sociálnej poisťovni o zaslanie kópie evidenčného listu dôchodkového poistenia zo dňa 5.12.2022, podanie Sociálnej poisťovne zo dňa 10.1.2023 a Evidenčné listy dôchodkového poistenia za rok 2004 a za obdobie od 1.1.2005 do 31.8.2012. 18. Žalovaný v odvolacej duplike uviedol, že predložené listiny nijakým spôsobom nedokazujú, že mal mať po celý čas vedomosť o tom, že žalobca bol vedený ako starobný dôchodca. Bol názoru, že ide o účelové tvrdenie žalobcu a je aj rozpore s vykonaným dokazovaním. Zdôraznil, že evidenčný list nie je dôkazom o tom, že zamestnancovi bol priznaný starobný dôchodok, keď takýmto dôkazom je rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ktoré mu ale žalobca v rozhodnom čase nepredložil. 19. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C. s. p.) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil (§ 387 ods. 1 C. s. p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 21.2.2025 (§ 387 ods. 1, § 219 ods. 3 C. s. p.). 20. Podľa § 81 písm. g) Zákonníka práce v znení účinnom do 31.12.2014, zamestnanec je povinný najmä písomne oznamovať zamestnávateľovi bez zbytočného odkladu všetky zmeny, ktoré sa týkajú pracovného pomeru a súvisia s jeho osobou, najmä zmenu jeho mena, priezviska, trvalého pobytu alebo prechodného pobytu, adresy na doručovanie písomností, zdravotnej poisťovne, a ak sa so súhlasom zamestnanca poukazuje výplata na účet v banke alebo v pobočke zahraničnej banky, aj zmenu bankového spojenia. 21. Podľa § 192 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ zodpovedá zamestnancovi za škodu, ktorá vznikla zamestnancovi porušením právnych povinností alebo úmyselným konaním proti dobrým mravom pri plnení pracovných úloh, alebo v priamej súvislosti s ním. 22. Podľa § 192 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ zodpovedá zamestnancovi aj za škodu, ktorú mu spôsobili porušením právnych povinností v rámci plnenia úloh zamestnávateľa zamestnanci konajúci v jeho mene. 23. Podľa § 319 C. s. p. súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz; na tento účel je zamestnávateľ povinný poskytnúť súčinnosť, ak to možno od neho spravodlivo žiadať. 24. Podľa § 320 C. s. p. zamestnanec môže predložiť alebo označiť všetky skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania a zákonnej koncentrácii konania sa nepoužijú. 25. Žalobca sa v konaní domáhal zaplatenia sumy 2.067,94 eura titulom nároku na náhradu škody, ktorá mu vznikla porušením právnej povinnosti žalovaného ako zamestnávateľa správne evidovať žalobcu ako zamestnanca poberajúceho starobný dôchodok, na základe čoho žalobcovi vznikla škoda z dôvodu nutnosti doplatiť daň z príjmu fyzickej osoby za roky 2015 až 2017 a zaplatiť odmenu za vypracovanie dodatočných daňových priznaní. 26. V súvislosti s odvolacou argumentáciou žalobcu, ktorý namietal, že súd prvej inštancie umožnil žalovanému v rozpore s § 319 a § 320 C. s. p. predkladanie dôkazov v nadväznosti na písomné
vyjadrenia žalobcu, pričom žalovaný tak mohol niektoré dôkazy prispôsobovať potrebám civilnej sporovej obrany, odvolací súd konštatuje, že uvedené ustanovenia Civilného sporového poriadku ničím neobmedzujú právo žalovaného reagovať na tvrdenia a dôkazy predložené žalobcom uplatnením si procesnej obrany, vrátane navrhovania a predkladania dôkazov s ňou spojených. S ohľadom na poukaz žalobcu na jeho postavenie ako slabšej strany sporu odvolací súd uvádza, že práve s ohľadom na uvedené postavenie má zamestnanec v individuálnom pracovnoprávnom spore právo predložiť alebo označiť všetky skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (§ 320 C. s. p.) až do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, teda v rozsiahlejšom úseku konania ako zamestnávateľ, pričom je úlohou súdu, aby v konaní posúdil dôvodnosť argumentácie sporových strán. 27. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj námietku žalobcu, že súd prvej inštancie nezisťoval ani nepovažoval za potrebné zistiť, akým spôsobom a aké výhody prináležia žalovanému z titulu zamestnávania zdravotne postihnutých osôb. Ako správne poukázal už súd prvej inštancie, zodpovednosť zamestnávateľa za škodu spôsobenú porušením právnej povinnosti je zodpovednosťou objektívnou, kde sa nevyžaduje zavinenie a ani preukázanie motivácie žalovaného, preto aj existencia výhod pre žalovaného v dôsledku zamestnávania zdravotne postihnutých osôb a teda aj výklad vôle zamestnávateľa vo vzťahu k zákonu č. 5/2004 Z. z. boli v prejednávanej veci irelevantné. 28. Základnými hmotnoprávnymi predpokladmi zodpovednosti zamestnávateľa za škodu sú: (i) protiprávne konanie na strane zamestnávateľa, resp. zamestnanca konajúceho v jeho mene, (ii) vznik škody u poškodeného zamestnanca a (iii) príčinná súvislosť medzi uvedeným protiprávnym konaním a vzniknutou škodou. 29. Odvolací súd v zhode s argumentáciou súdu prvej inštancie (ods. 9 napadnutého rozhodnutia) konštatuje, že v konaní nebolo preukázané naplnenie už prvého z hmotnoprávnych predpokladov zodpovednosti žalovaného ako zamestnávateľa za škodu, a to žalobcom tvrdeného protiprávneho konania žalovaného spočívajúceho v porušení povinnosti viesť žalobcu v evidencii ako zamestnanca poberajúceho starobný dôchodok, keď žalobca žiadnym predloženým dôkazom nepreukázal, že by žalovanému oznámil úmysel odísť do starobného dôchodku, resp., že je poberateľom starobného dôchodku. Nakoľko žalovaný nemal o tejto skutočnosti vedomosť, uvedené nevyhnutne vedie k záveru, že nemohol porušiť svoje povinnosti pri evidencii žalovaného. 30. Vo vzťahu k evidenčným listom dôchodkového poistenia odvolací súd podotýka, že predmetné listiny svojím charakterom a obsahom nie sú spôsobilé preukázať vedomosť zamestnávateľa o priznaní starobného dôchodku zamestnancovi. Nakoľko evidenčné listy predložil žalobca až v rámci odvolacieho konania, predstavujú v konaní neprípustnú novotu v zmysle § 366 C. s. p.. Zároveň je potrebné uviesť, že pri predkladaní dôkazu v odvolacom konaní nemožno aplikovať žalobcom označený § 122 C. s. p. a odpustiť tak žalobcovi zmeškanie lehoty na predloženie dôkazu, nakoľko § 366 C. s. p. stanovuje osobitné podmienky, za ktorých je možné (v odvolacom konaní) použiť prostriedky procesného útoku alebo obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, ktorých naplnenie však žalobca ani netvrdil a nijako ani nepreukázal. 31. Odvolací súd na záver dodáva, že hoci žalobca poukazoval aj na zákon č. 365/2004 Z. z. (antidiskriminačný zákon), z obsahu odvolania však nebolo zrejmé, aký odvolací dôvod má uvedený poukaz napĺňať a aký by mal byť jeho vplyv na výrokovú správnosť rozsudku. Rovnako pri námietke nevykonania navrhnutého dôkazu, potrebného na zistenie rozhodujúcich skutočností žalobca neoznačil dôkaz, ktorý súd prvej inštancie nevykonal a neuviedol ako by bol spôsobilý ovplyvniť rozhodnutie vo veci, preto odvolaciu argumentáciu aj v tejto časti vyhodnotil ako nedôvodnú. 32. Pretože žalobca v podanom odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by preukázal nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne a právne správny potvrdil. 33. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 34. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).