Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 7CoPr/14/2024 1320203831 27. 02. 2025 Mgr. Adela Unčovská ECLI:SK:KSBA:2025:1320203831.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členiek senátu Mgr. Niny Dubovskej a JUDr. Zuzany Kučerovej, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. X.XX.XXXX, bytom C. X, D., zastúpeného: Mgr. Peter Kupka, advokát, so sídlom Hlavná 23, Trnava proti žalovanému: Dopravný podnik Bratislava, a.s., IČO: 00 492 736, so sídlom Olejkárska 1, Bratislava o zaplatenie 2 901,50 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 22.4.2024, č.k. B3-17Cpr/4/2020-187, jednomyseľne takto rozhodol: Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e. Žalovanému sa proti žalobcovi n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie 1 083,61 eur zastavil (výrok I.), uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo súm a za obdobie špecifikované vo výroku rozhodnutia (výrok II.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok III.) a žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania (výrok IV.). 2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 1 ods. 4, § 94 ods. 1, § 122 ods. 3 veta prvá, § 129 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“), § 3 ods. 1, § 100 ods. 1, § 101 a § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a vecne tým, že v konaní medzi stranami nebola sporná existencia pracovného pomeru žalobcu u žalovaného v žalovanom období; skutočnosť, že žalobca nepracoval cez sviatky, ktoré pripadli na jeho obvyklý pracovný deň tak, ako ich žalobca špecifikoval v doplnení žaloby zo dňa 1.6.2020 v období od 3.3.2014 do 1.12.2018, okrem dní, ktoré poprel žalovaný v podaní zo dňa 14.2.2023; že žalobcovi za tieto dni patrila náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku; že žalovaný v uvedenom období žalobcovi túto náhradu mzdy nevyplácal; že splatnosť mzdy žalobcu bola najneskôr 11. kalendárny deň nasledujúceho mesiaca. Z uvedeného súd prvej inštancie vyvodil, že základ uplatneného nároku žalovaný nespochybňoval, tento uznal a v priebehu konania žalobcovi dňa 12.6.2020 uhradil svoj záväzok za obdobie od 12/2015 do 11/2018 a to vo výške 1 083,61 eur brutto. Spornou otázkou zostalo posúdenie námietky premlčania vznesenej žalovaným voči istine nároku uplatneného žalobcom za obdobie od 3/2014 do 11/ 2015 a voči úrokom z omeškania od 3/2014 do 1/2017, keďže žalobca považoval vznesenú námietku premlčania za rozpornú s dobrými mravmi. Vzhľadom k tomu, že pojem premlčania Zákonník práce neupravuje, pre pracovnoprávne vzťahy bolo potrebné použiť v súvislosti s vymedzením uvedených pojmov Občiansky zákonník. V danom prípade boli jednotlivé mesačné náhrady mzdy (za sviatok, ktorý žalobca nepracoval preto, že pripadol na jeho obvyklý pracovný deň v režime nepretržitej prevádzky a nerovnomerné rozvrhnutie pracovného času), splatné najneskôr 11. kalendárny deň nasledujúceho mesiaca, keď z § 129 ods. 1 Zákonníka práce vyplýva, že náhrada
mzdy je rovnako ako mzda splatná pozadu za mesačné obdobie (pokiaľ v podnikovej kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nebolo dohodnuté iné obdobie), a to v najbližšom výplatnom termíne po uplynutí obdobia, za ktoré sa poskytuje. Premlčacia lehota na uplatnenie nároku na náhradu mzdy teda začína plynúť od splatnosti každej jednotlivej náhrady mzdy za ten, ktorý mesiac, za ktorý je požadovaná. Súd prvej inštancie konštatoval, že v prejednávanej veci zo skutkových tvrdení strán sporu vyplynulo, že žalobca pracoval u žalovaného ako vodič MHD, pričom pracovný čas vodiča je rozvrhnutý nerovnomerne, žalovaný určuje vodičom rozpis pracovných zmien v danom kalendárnom období v závislosti od potrieb zabezpečenia mestskej hromadnej dopravy. Výkon práce vodičov MHD je vykonávaný v nepretržitej prevádzke a naplnenie ustanoveného týždenného pracovného času vodičov sa zabezpečuje vzhľadom na pracoviská s nepretržitým a nerovnomerne rozvrhnutým pracovným časom v období príslušného kalendárneho štvrťroka. Žalovaný považoval problematiku náhrady mzdy zamestnancovi z dôvodu, že nepracoval preto, že sviatok pripadol na jeho obvyklý pracovný deň za dlhodobú, spôsobenú nejednoznačnosťou a neurčitosťou právnej úpravy tohto inštitútu. K uvedenej problematike absentovali rozhodnutia relevantných štátnych orgánov až do inšpekcie práce vykonanej v období júl až október 2018 žalovaného, výsledkom, ktorej bol protokol Inšpektorátu práce Bratislava zo dňa 7.9.2018 v znení jeho dodatku č. 1 zo dňa 9.10.2018, ktorý predstavoval prvé oficiálne stanovisko relevantného orgánu k tejto problematike. Na základe uvedeného protokolu žalovaný uhradil všetkým dotknutým zamestnancom vrátane žalobcu zákonné nároky s tým, že úroky z omeškania a trovy právneho zastúpenia v rámci podaných žalôb bol pripravený žalovaný riešiť mimosúdne. Žalovaný zdôvodnil vyplatenie náhrad až v roku 2020, 2021 tým, že išlo o veľký objem finančných prostriedkov (vzhľadom na obdobie, ktorého sa náhrada mzdy týkala a počet vodičov, keď sa jednalo o stovky vodičov), pričom bolo potrebné prejednať finančný balík s akcionárom Hlavným mestom Bratislava. Žalovaný pristúpil u všetkých zamestnancov, ktorých sa náhrada mzdy týkala k vyplateniu náhrady mzdy spätne od mesiaca december 2015. Prvoinštančný súd konštatoval, že žalobca podal žalobu na súd dňa 24.1.2020, t.z., že prípadné nároky žalobcu už za obdobie do 24.1.2017 by boli premlčané. Žalovaný uhradil žalobcovi náhradu mzdy za sviatky za obdobie od 12/2015 do mája 2018, teda tri roky spätne od času, od kedy tento nárok zamestnancom vypláca (t. j. od novembra 2018) na základe výsledkov inšpekcie práce z októbra 2018, a to bez ohľadu na premlčanie. Túto okolnosť súd prvej inštancie považoval za dôležitú pre posúdenie, či došlo zo strany žalovaného vznesením námietky premlčania voči nároku za obdobie od 3/2014 do 11/2015 k zneužitiu práva. Súd prvej inštancie mal za to, že vzhľadom na postup žalovaného, keď akceptoval výsledky inšpekcie práce aj 3 roky spätne od ich zistenia a vyplatil zamestnancom, ktorých sa tieto zistenia týkali, náhradu mzdy za sviatky, ktoré pripadli na obvyklý pracovný deň za 3 roky spätne a to bez ohľadu na prípadné premlčanie ich nárokov vzhľadom na uplynutie času, nemožno považovať vznesenú námietku premlčania voči časti nároku uplatneného žalobcom za obdobie od 3/2014 do 11/2015 za rozpornú s dobrými mravmi. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že od septembra 2018 (teda od oboznámenia žalovaného s výsledkami inšpekcie práce) do decembra 2019 vo veci náhrady mzdy za sviatok prebiehali viaceré rokovania medzi žalovaným a odborovými organizáciami pôsobiacimi u žalovaného, pričom tieto rokovania boli neúspešné, nakoľko ani prihliadnutie na týchto 16 mesiacov (vzhľadom na dátum podania žaloby), by nemalo vplyv na nárok žalobcu uplatnený za obdobie od 3/2014 do 11/2015. Súd prvej inštancie v tomto prípade vznesenia námietky premlčania zo strany žalovaného nezistil nerovnováhu práv strán spolu v neprospech žalobcu. Vzhľadom na uvedené, súd prvej inštancie vyhovel žalobe v časti uplatneného príslušenstva za obdobie od 12/2015 do 5/2018 (t.j. obdobie, za ktoré žalovaný uhradil náhradu mzdy žalobcovi v priebehu konania), pričom žalovaný tento nárok žalobcu nespochybňoval. Vo zvyšku, teda v časti uplatneného nároku, voči ktorému žalovaný vzniesol námietku premlčania, súd prvej inštancie považoval žalobu za nedôvodnú a v tejto časti žalobu zamietol. Prvoinštančný súd nepriznal žalobcovi príslušenstvo - úrok z omeškania z istín namietaných žalovaným a špecifikovaným za jednotlivé dátumy sviatkov v odôvodnení rozhodnutia, a to s poukazom na pracovné výkazy žalobcu, keď v namietaných dátumoch mu náhrada mzdy za sviatok nepatrila z dôvodov, že buď počas uvedených sviatkov pracoval, alebo nepracoval z dôvodu práceneschopnosti alebo rodičovskej dovolenky (teda nie z dôvodu, že by tieto sviatky pripadli na jeho pracovný deň). Pokiaľ žalovaný podaním zo dňa 14.2.2023 vzniesol námietku premlčania voči úrokom z omeškania z jednotlivých náhrad za obdobie 3/2014 do 01/2017, súd prvej inštancie považoval v časti obdobia od 12/2015 do 01/2017 námietku premlčania vznesenú žalovaným za nedôvodnú. V tomto smere zobral do úvahy, že žalovaný nevzniesol námietku premlčania voči základu nároku v uvedenom období (hlavný nárok), ku ktorému sa príslušenstvo (úrok z omeškania) viaže, nárok na náhradu mzdy za sviatok žalobcovi za obdobie od 12/2015 dobrovoľne vyplatil a preto nemožno akceptovať námietku premlčania vo vzťahu k úrokom z omeškania ako príslušenstvu tohto dobrovoľne uznaného nároku. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1
a 256 ods. 1 C.s.p., v časti čiastočného späťvzatia žaloby o zaplatenie 1 083,61 eur rozhodol podľa § 256 ods. 1 C.s.p. a vyvodil, že k zastaveniu konania v časti nároku žalobcu o zaplatenie 1 083,61 eur došlo pre správanie žalovaného, ktorý po začatí konania 12.6.2020 uhradil nárok žalobcu v časti náhrady mzdy za sviatky v období od 12/2015 do 5/2018. Pomer úspechu strán sporu prvoinštančný súd určil porovnaním žalobného petitu a výroku rozsudku, ktorým vo veci rozhodol. V konaní sa žalobca domáhal zaplatenia 2 901,50 eur s príslušenstvom, žalobca bol úspešný v časti 1 083,61 eur, t.j. v rozsahu 37 %, v ktorej procesne zavinil zastavenie konania žalovaný, teda žaloba bola v tejto časti podaná dôvodne. V časti o zaplatenie sumy 1 817,89 eur (t.j. 63 %) žalobca nebol úspešný, v tejto časti bol úspešný žalovaný. Po odpočítaní úspechu žalobcu od úspechu žalovaného (63 - 37 = 26 %) celkový úspech žalovaného predstavuje 26 %. Vzhľadom na to, že žalovanému trovy konania nevznikli, súd prvej inštancie mu nárok na náhradu trov konania nepriznal. 3. Proti rozhodnutiu v rozsahu výrokov II., III. a IV. podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b) a h) C.s.p., t.j., že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca konštatoval, že prvoinštančný súd sa vo svojej argumentácii k dôvodnosti dovolania sa žalobcu rozporu námietky premlčania s dobrými mravmi resp. k premlčaniu časti nároku vyjadril iba stručne, keď konštatoval, že v prípade vznesenia námietky premlčania zo strany žalovaného nezistil nerovnováhu práv strán spolu v neprospech žalobcu. Tieto závery súdu prvej inštancie považoval žalobca za formalistické bez bližšieho vysvetlenia cez presvedčivé úvahy, tak aby mohli byť podkladom pre napadnuté výroky rozsudku. Žalobca namietal, že prvoinštančný súd bližšie nerozviedol svoje úvahy presvedčivým spôsobom, prečo by daný prípad nespĺňal atribúty výnimočných okolností, pre ktoré by súd mal odoprieť žalovanému uplatniť v konaní námietku premlčania, čo spôsobuje nepreskúmateľnosť rozsudku. Poukázal na to, že právny poriadok Slovenskej republiky priznáva ochranu slabšej strane, čo okrem iného vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu ČR zo dňa 16.6.2020, sp. zn. III. ÚS 2552/18 „Ak jedna strana môže ťažiť zo svojich profesionálnych skúseností, odborných znalostí, lepšej informovanosti o práve či z ľahšej dostupnosti právnych služieb, zatiaľ čo druhá strana takýmito výhodami nedisponuje, je východisková pozícia oboch strán nevyvážená a ich rovné postavenie iba formálne. K dosiahnutiu skutočnej rovnováhy je tak nutné vzájomné vzťahy právne vyvažovať.“ V citovanom rozhodnutí súd zároveň posudzoval aj námietku premlčania optikou dobrých mravov, pričom prisvedčil, že v konkrétnom prípade vzhľadom na postavenie sťažovateľky ako slabšej zmluvnej strany dospel k záveru, že vznesená námietka premlčania je v rozpore s dobrými mravmi. Žalobca mal za to, že vzhľadom na právnu formu žalovaného a sféru jeho pôsobenia, že žalovaný mohol ťažiť zo svojich profesionálnych skúseností, odborných znalostí, lepšej informovanosti o práve či z ľahšej dostupnosti právnych služieb, zatiaľ čo žalobca takýmito výhodami v rozhodnom čase nedisponoval, a preto východisková pozícia oboch strán bola nevyvážená a ich rovné postavenie bolo iba formálne. Súd prvej inštancie sa týmito okolnosťami vo vzťahu k dôvodnosti dovolania sa žalobcu rozporu námietky premlčania s dobrými mravmi v odôvodnení nevysporiadal, čo spôsobuje nepreskúmateľnosť rozsudku. Žalobca poukázal na to, že žalovaný dostatočne dlhý čas disponoval informáciami o porušení § 122 ods. 3 Zákonníka práce, napriek tomu až v júni 2020 čiastočne žalobcovi uhradil svoj záväzok, a to vo výške 1 677,78 eur. Prvoinštančný súd sa týmito okolnosťami vo vzťahu k dôvodnosti dovolania sa žalobcu rozporu námietky premlčania s dobrými mravmi v odôvodnení nevysporiadal, čo spôsobuje nepreskúmateľnosť rozsudku. Zdôraznil, že žalovaný vedel o svojej povinnosti vyplácať zamestnancom náhradu mzdy za sviatok, ak zamestnanec nepracoval preto, že sviatok pripadol na jeho obvyklý pracovný deň, keďže takýto nárok bol už predmetom súdnych konaní medzi žalovaným a inými zamestnancami žalovaného; ide o rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 31.3.2014, sp.zn. 10C/72/2001 a uznesenie Okresného súdu Bratislava III zo dňa 5.3.2019, sp.zn. 45Cpr/17/2017; obe konania boli ukončené zmierom. Žalobca bol v postavení slabšej strany, v dôsledku čoho mal požívať zvýšenú ochranu. S ohľadom na uvedené žalobca zastával naďalej právny názor, že námietka premlčania vznesená žalovaným s ohľadom na dobré mravy bola nedôvodná v celom rozsahu a aplikáciou § 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka v tomto prípade bola vec súdom prvej inštancie nesprávne právne posúdená. Napriek vyššie uvedenému súd prvej inštancie dospel podľa názoru žalobcu k nepresvedčivému formalistickému záveru o nedôvodnosti dovolania sa žalobcu rozporu námietky premlčania s dobrými mravmi bez dostatočného vysvetlenia úvah súdu. Rozsudok považoval za formalistický a nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť a nedostatok presvedčivých dôvodov, čo spôsobilo porušenie práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. Na základe uvedeného žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
4. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril podaním zo dňa 18.7.2024, v ktorom uviedol, že s obsahom a dôvodmi odvolania nesúhlasí, a má za to, že napadnutý rozsudok vychádza zo správneho právneho posúdenia veci, pričom prvoinštančný súd neznemožnil žalobcovi procesným postupom uskutočňovanie jemu patriacich procesných práv. Práve naopak, podľa názoru žalovaného sám žalobca v rámci prvoinštančného konania postupoval tak, že nedostatočne uskutočňoval prostriedky procesného útoku. Žalobca sa v rámci prvoinštančného konania relevantným spôsobom nevysporiadal ani s procesnou obranou žalovaného zhmotnenou vo vyjadreniach a ústnych prednesoch. Žalovaný konštatoval, že žalobca v odvolaní opakovane argumentuje tvrdeniami, ktoré použil už v samotnej žalobe a vo vyjadreniach v priebehu prvoinštančného konania a v odvolaní v zásade absentujú akékoľvek nové tvrdenia. S ohľadom na uvedené sa žalovaný v plnom rozsahu pridržiaval svojich tvrdení a argumentácie v rámci prvoinštančného konania. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. 5. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 379, § 380 ods. 1 a § 378 ods. 1 C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je podané dôvodne. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného nároku, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí náležite a dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). 6. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods.2 C.s.p.). 7. K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a v záujme dôsledného vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné. 8. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal náhrady mzdy za sviatky podľa § 122 ods. 3 Zákonníka práce vyplývajúcej mu z pracovného pomeru so žalovaným. Súčasťou uplatneného nároku bol aj úrok z omeškania. Z obsahu podaného odvolania odvolací súd vyvodil, že odvolateľ podal odvolanie len proti zamietajúcej časti rozsudku, preto predmetom odvolacieho prieskumu bol iba výrok III. a výrok IV. ako závislý výrok o trovách konania. 9. Podľa § 1 ods. 4 Zákonníka práce ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka. 10. Podľa § 94 ods. 1 Zákonníka práce dni pracovného pokoja sú dni, na ktoré pripadá nepretržitý odpočinok zamestnanca v týždni, a sviatky, ak osobitný predpis neustanovuje inak. 11. Podľa § 122 ods. 3 veta prvá Zákonníka práce zamestnancovi, ktorý nepracoval preto, že sviatok pripadol na jeho obvyklý pracovný deň, patrí náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku, ak mu mzda ušla pre sviatok. 12. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. 13. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. 14. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
15. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne posúdil námietku premlčania uplatneného nároku vznesenú žalovaným. Predovšetkým správne poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 20.4.2011 sp.zn. II. ÚS 176/2011, v ktorom Ústavný súd SR konštatoval, že „Podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky vo všeobecnosti nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo byť považované za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. O takýto prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými mravmi môže byť však len taký výkon práva účastníkom v občianskom súdnom konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhého účastníka konania, pričom vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý účastník konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči nemu by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie tejto primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej doby.“ Odvolací súd zároveň poukazuje aj na záver Ústavného súdu SR vysloveného v uznesení zo dňa 23.9.2013 sp.zn. IV. ÚS 542/2013, v zmysle ktorého „Uplatnenie námietky premlčania je vo všeobecnosti potrebné považovať za výkon práva v súlade s dobrými mravmi. Ak účastník konania, voči ktorému sa táto námietka uplatnila, chce vylúčiť účinky tejto námietky pre rozpor s dobrými mravmi, mal by v zásade tento rozpor v konaní uplatniť a tento rozpor aj náležite preukázať.“ 16. Otázka premlčania a dobrých mravov bola riešená Najvyšším súdom SR aj Ústavným súdom SR vo viacerých rozhodnutiach, pričom východiská judikatúry v otázke premlčania a dobrých mravov zhrnul Najvyšší súd SR napríklad vo svojom rozsudku zo dňa 25.10.2023, sp.zn. 1Cdo/153/2022 (odkazujúc na viaceré rozhodnutia dovolacieho či ústavného súdu, z ktorých citoval napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/41/2012 (ZSP 1/2015), rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/441/2013, nález Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 33/2012, uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS 542/2013, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Cdo/203/2018) a to tak, že judikatúra je v zásade ustálená v tom, že: „nevylučuje, že vznesenie námietky premlčania by mohlo byť v rozpore s dobrými mravmi, avšak vždy musí ísť o veľmi výnimočné prípady, v ktorých je výrazom zneužitia tohto práva na úkor strany, ktorá márne uplynutie premlčacej doby nezavinila. Postup podľa § 3 ods. 1 OZ má miesto iba v ojedinelých a vo výnimočných prípadoch, keď voči strane konania by nepriznanie jej nároku súdom v dôsledku uplynutia premlčacej doby bolo neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom uplatňovaného práva a dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil, prípadne, kedy k výkonu práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov, než je dosiahnutie hospodárskych cieľov, či uspokojenia iných potrieb, kedy hlavnou alebo aspoň prevažujúcou motiváciou je úmysel poškodiť, či znevýhodniť povinnú osobu (tzv. šikanózny výkon práva). Tieto okolnosti musia byť naplnené v takej výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odopretie práva uplatniť námietku premlčania. V tomto smere je potrebné poukázať aj na jednu zo základných zásad súkromného práva - vigilantibus iura scripta sunt - právo patrí bdelým. Preto je potrebné pri skúmaní otázky, či je vznesenie námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi skúmať, či strana konania, ktorá sa dovoláva rozporu s dobrými mravmi v súlade s § 3 ods. 1 OZ, postupovala s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti práve v súlade so zásadou vigilantibus iura, ktorá predpokladá, že každý zodpovedá za náležitú mieru predvídavosti a opatrnosti nielen pri vzniku právneho vzťahu, ale aj pri uplatňovaní svojich práv a výkone svojich práv a povinností z neho vyplývajúcich. Preto pre odopretie účinkov vznesenej námietky premlčania z dôvodu ich rozporov s dobrými mravmi sú rozhodujúce individuálne okolnosti, za ktorých bola námietka premlčania uplatnená“. 17. V súvislosti s posudzovaním námietky premlčania je potrebné tiež poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 17.2.2011, sp.zn. 5Cdo/265/2009, v ktorom najvyšší súd uviedol, že „Ustanovenie § 3 Občianskeho zákonníka je všeobecným ustanovením hmotnoprávnej povahy a dáva súdu možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, ak to tak nie je, požadovanú ochranu odoprieť. Dobré mravy sú súhrnom spoločenských, kultúrnych a mravných noriem základných, ktoré preukázali počas historického vývoja určitú mieru stálosti (nemennosti), vyjadrujú podstatné historické tendencie a stotožňuje sa s nimi podstatná časť spoločnosti. Všeobecne možno bezpochyby dôvodiť, že v konaní účastníkom konania opodstatnene vznesenú námietku premlčania voči uplatňovanej pohľadávke, nemožno pokladať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože inštitút dobrých mravov je zákonným inštitútom a prispieva k istote v právnych vzťahoch. Za špecifických okolností však výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku by mohol byť konaním umožňujúcim poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu, ktorý márne uplynutie premlčacej
doby nezavinil a voči ktorému by zánik uplatňovaného nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo neuplatnil včas. Znaky konania vykazujúce priamy úmysel poškodiť druhého účastníka je potrebné vyvodzovať z tých okolností, za ktorých bola námietka premlčania tohto nároku uplatnená a nie z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik uplatňovaného nároku odvodzovaný, inými slovami, rozhodujúce (určujúce) pre odopretie účinkov námietky premlčania sú okolnosti, ktoré existovali v čase uplatnenia námietky premlčania. Tieto okolnosti musia byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do právnej istoty, akým je neumožnenie práva uplatniť námietku premlčania“. 18. Za významné pre prejednávanú vec je možno považovať aj uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.4.20157, sp.zn. 7Cdo 507/2014, v ktorom najvyšší súd uviedol, že „Pokiaľ ide o rozpor uplatnenia námietky premlčania s dobrými mravmi, vo všeobecnosti nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania odporcom mohlo byť považované za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. O takýto prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými mravmi môže byť však len taký výkon práva účastníkom v občianskom súdnom konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhého účastníka konania, pričom vo vzťahu ku vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý účastník konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči nemu by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie primeranosti postihu je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej doby. V tejto súvislosti je tiež relevantné, či v konaní boli preukázané také dôvody a okolnosti prípadu, pre ktoré by mala byť námietka premlčania v rozpore s dobrými mravmi (II. ÚS 176/2011). Samotná dôvodnosť vznesenej námietky premlčania však rozpor s dobrými mravmi nezakladá. Aplikácia tohto inštitútu by mala byť len výnimočná a nemala by zhojovať neznalosť zákona – t. j. neznalosť plynutia premlčacích dôb. V tomto smere je potrebné poukázať aj na jednu zo základných zásad súkromného práva - vigilantibus iura scripta sunt – právo patrí bdelým. Preto je potrebné pri skúmaní otázky, či je vznesenie námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi skúmať, či účastník konania, ktorý sa dovoláva rozporu s dobrými mravmi v súlade s § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, postupoval s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti práve v súlade so zásadou vigilantibus iura, ktorá predpokladá, že každý zodpovedá za náležitú mieru predvídavosti a opatrnosti nielen pri vzniku právneho vzťahu, ale aj pri uplatňovaní svojich práv a výkone svojich práv a povinností z neho vyplývajúcich“. 19. Odvolací súd je toho názoru, že by mal vždy prihliadať na skutočnosť, či strana sporu, na úkor ktorej sa námietka premlčania vzniesla, uplynutie premlčacej doby zavinila a mal by naozaj len vo výnimočných prípadoch zmierňovať neprimeranú tvrdosť zákona. V danom prípade však žalobca v priebehu celého súdneho konania neuviedol a nepreukázal žiadne okolnosti, ktoré mu spôsobili nemožnosť včasného uplatnenia nároku na súde. Z vyššie citovaných rozhodnutí je však zrejmé, že o prípad výkonu práva v rozpore s dobrými mravmi (v súvislosti s uplatnením námietky premlčania) môže ísť iba vtedy, ak strana sporu, voči ktorej smeruje vznesená námietka premlčania, nezavinil márne uplynutie premlčacej doby. Ak žalobca neuviedol žiadne relevantné dôvody, pre ktoré si neuplatnil svoj nárok na súde včas, nemožno konštatovať, že nezavinil márne uplynutie premlčacej doby. Uvedené dôvody totiž musia byť v konaní tvrdené a preukázané, v opačnom prípade nemožno následne vyvodiť, že výkon práva žalovaného v podobe vznesenia námietky premlčania je výrazom zneužitia tohto práva na úkor žalobcov. Odvolací súd konštatuje, že okrem poukázania na postavenie žalobcu ako slabšej strany (zamestnanec) a jeho nevedomosť o jeho ukracovaní zo strany žalovaného, žalobca v priebehu konania neargumentoval žiadnymi výnimočnými okolnosťami daného prípadu a osobitého zreteľa, pre ktoré si neuplatnil svoj nárok na súde včas. Z obsahu súdneho spisu nevyplýva, že by žalobcovi bránila včasnému uplatneniu si práva nejaká mimoriadne závažná objektívne existujúca, náhla, neprekonateľná a nepredvídateľná prekážka (s poukazom aj na to, že sám žalobca uviedol, že niektorí zamestnanci voči žalovanému viedli súdne konania už v r. 2014), pre ktorú by sa javilo nepriznanie premlčaného práva pre neho neprimerane tvrdým postihom. Neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali taký výnimočný zásah do princípu právnej istoty, ktorým by došlo k značnému znevýhodneniu žalovaného a k odopretiu výkonu jeho práv a právnej ochrany zaručenej mu platným právnym poriadkom. Takéto úvahy a z nich vyvodené závery zodpovedajú aj požiadavke spravodlivého usporiadania vzťahu medzi stranami sporu, a to s poukazom na to, že žalovaný uspokojil nároky žalobcu aj v rozsahu náhrady mzdy za obdobie už od 12/2015, t.j. v rozsahu, v akom by s ohľadom na podanú žalobu boli čiastočne premlčané.
S ohľadom na uvedené konanie žalovaného, ktorý súčasne s uplatnením námietky premlčania uhradil žalobcovi aj časť premlčaného nároku, nemožno na jeho strane vyvodiť znaky konania vykazujúce priamy úmysel poškodiť druhého účastníka. 20. So zreteľom na vyššie uvedené nemožno vyvodiť, že v prejednávanej veci boli naplnené podmienky pre zvrátenie právnych účinkov vznesenej námietky premlčania a preto nebolo možné dospieť k záveru o udržateľnej aplikácii korektívu dobrých mravov na prospech žalobcu v opozite proti žalovaným vznesenej námietke premlčania. 21. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správne potvrdil. 22. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 378 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p., a úspešnému žalovanému nepriznal proti žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania zohľadňujúc skutočnosť, že mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. 23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).