Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 15CoCsp/45/2022 1320205624 29. 01. 2025 Mgr. Zita Leimbergerová ECLI:SK:KSBA:2025:1320205624.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zity Leimbergerovej a členiek senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobkyne: Intrum Slovakia s.r.o., IČO: 35 831 154, Bratislava, Mýtna č. 48, zastúpená JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom, Bratislava, Mýtna č. 48, proti žalovanej: F. B. F. L. T. Y. Y. A. T. O. Á. , I. X. XX.X.XXXX, G. Z. W., O. Č.. XXX/XX, zastúpená spoločnosťou WEBBER LEGAL, s.r.o., IČO: 50 680 552, Prešov, Duchnovičovo námestie č. 1, za ktorú koná Mgr. Anton Pavúk, o zaplatenie sumy 296,94 € s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava III) zo dňa 12. apríla 2022, č. k. 62 Csp 22/2020-160, takto rozhodol: I. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava III) zo dňa 12. apríla 2022, č. k. 62 Csp 22/2020-160, - vo výroku I. m e n í tak, že žalobu z a m i e t a , - vo výroku II. m e n í tak, že žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v rozsahu 100 %. II. Žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.
odôvodnenie: 1.1.Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 12.4.2022, č. k. 62 Csp 22/2020-160, vo výroku I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 296,94 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 296,94 € od 10.1.2018 do zaplatenia, a to všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a vo výroku II. priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Vychádzal zo žaloby doručenej súdu prvej inštancie dňa 30.4.2020, ktorou sa spoločnosť Všeobecná úverová banka, a.s.; skrátený názov: VÚB, a.s., IČO: 31 320 155, Bratislava, Mlynské nivy č. 1 (ďalej len „VÚB, a.s.“), ako právna predchodkyňa žalobkyne, domáhala splnenia povinnosti žalovanej zaplatiť jej peňažnú sumu, vrátane príslušenstva a náhrady trov konania z dôvodu, že spoločnosť Consumer Finance Holding, a.s., IČO: 35 923 130, Kežmarok, Hlavné námestie č. 12 (ďalej len „Consumer Finance Holding, a.s.“), ako právna predchodkyňa VÚB, a.s., uzatvorila so žalovanou zmluvu o spotrebiteľskom úvere zo dňa 13.7.2016, č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej poskytla žalovanej pôžičku v sume 1.000,- € a žalovaná sa zaviazala pôžičku splácať v pravidelných 12. mesačných splátkach v sume 98,98 € do celkovej sumy 1.187,76 €, avšak ku dňu podania žaloby uhradila iba sumu 890,82 €. Dôvodila, že nakoľko žalovaná porušila svoju povinnosť splácať jednotlivé splátky riadne a včas. Consumer Finance Holding, a.s. predžalobnou upomienkou zo dňa 28.7.2017 vyzvala žalovanú k úhrade dlžných splátok s upozornením na možnosť vyhlásenia splatnosti celého úveru. Keďže k úhrade dlžných splátok v dodatočne poskytnutej viac než 30-dňovej lehote nedošlo, Consumer Finance Holding, a.s. dňa 19.9.2017 úver zosplatnila, o čom bola žalovaná informovaná listom zo dňa 4.1.2018. Žalovaná napriek tomu svoj dlh nesplnila.
Popri celkovom dlhu v sume 296,94 € si Consumer Finance Holding, a.s. uplatnila aj zákonné úroky z omeškania, a to od šiesteho dňa nasledujúceho po oznámení o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru, čo odôvodnila tým, že predmetné oznámenie bolo žalovanej zaslané obyčajnou listovou zásielkou, kde bežná doba doručenia je 5 dní. VÚB, a.s. k žalobe ako dôkazy pripojila Notársku zápisnicu zo dňa 11.12.2017, č. N 3283/2017, NZ 54215/2017, NCRIs 55029/2017, spísanú notárkou JUDr. G. J.; Zmluvu o spotrebiteľskom úvere zo dňa 13.7.2016, č. XXXXXXXXXX; Prehľad splátok a úhrad žalovanej; Predžalobnú upomienku zo dňa 28.7.2017, spolu s doručenkou o prevzatí upomienky. 1.2. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 4.11.2020, č. k. 62 Csp 22/2020-66 na základe návrhu právneho predchodcu žalobkyne pripustil, aby na jeho miesto (na miesto VÚB, a.s.) vstúpila do konania spoločnosť Intrum Slovakia s.r.o., IČO: 35 831 154, Bratislava, Mýtna č. 48, ako žalobkyňa. 2.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 53 ods. 6 a ods. 9, § 100 ods. 1, ods. 2 veta prvá, § 101, § 103, § 517 ods. 2, § 565, § 657 a § 658 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom od 1.7.2016 do 31.8.2018 (v čase vzniku predmetného záväzkového vzťahu) (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 1 ods. 1 veta prvá a ods. 4, § 1a ods. 1 a § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.1.2015 (ďalej len „nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z. z.“), § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b) a d), § 11 ods. 1 písm. g), § 21 ods. 1, ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.7.2016 do 31.12.2016 (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), § 297 veta prvá zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a § 17 ods. 1 zákona č. 659/2007 Z. z. o zavedení meny euro v Slovenskej republike a o zmene a doplnení niektorých zákonov, dôvodiac tým, že Consumer Finance Holding, a.s., ako veriteľ, uzatvorila so žalovanou, ako dlžníčkou zmluvu o spotrebiteľskom úvere zo dňa 13.7.2016, č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej poskytla žalovanej bezúčelový spotrebiteľský úver v sume 1.000,- €. Žalovaná sa zaviazala poskytnuté finančné prostriedky vrátiť v pravidelných mesačných splátkach v počte 12, po 98,98 €, v celkovej sume 1.187,76 € za nasledovných zmluvných podmienok: priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) na trhu: 25,87 %; RPMN úveru: 38,51 %; odplata: 38,51 %; fixná ročná úroková sadzba: 38,52 %; najvyššia prípustná výška odplaty: 38,52 %; termín splatnosti prvej splátky: 20.8.2016; splatnosť ďalších splátok: 20. dňa v mesiaci; termín konečnej splatnosti: 20.7.2017; s dobou trvania zmluvy určenou nasledovne: „do splatenia všetkých záväzkov klienta podľa zmluvy“. Súd prvej inštancie mal z prehľadu splátok a úhrad za preukázané, že žalovaná z predpísaných dvanástich mesačných splátok v celkovej sume 1.187,76 € uhradila veriteľovi ku dňu 29.2.2020, resp. ku dňu podania žaloby (30.4.2020) celkovo sumu 890,82 €, pričom jej vznikol dlh v sume 296,94 €, ktorý pozostáva z istiny a zmluvných úrokov. Z prehľadu splátok a úhrad priloženého k žalobe vyplynulo, že prvých deväť predpísaných splátok (splatnosť prvej splátky dňa 20.8.2016; splatnosť deviatej splátky dňa 20.4.2017) žalovaná riadne (v plnej sume), hoci nie včas, uhradila. Splátky zročné dňa 20.5.2017, 20.6.2017 a 20.7.2017 neuhradila ani čiastočne, preto jej vznikol dlh zodpovedajúci súčtu troch nesplnených splátok (t. j. 3 x 98,98 €). Súd prvej inštancie zistil, že spoločnosť Consumer Finance Holding, a.s. vyzvala žalovanú na úhradu záväzku v celkovej sume 296,94 € predžalobnou upomienkou zo dňa 28.7.2017. Súčasne žalovanú v predmetnej predžalobnej upomienke upozornila, že ak do 5.9.2017 nedôjde k úhrade vyčísleného záväzku, bude si uplatňovať denný úrok z omeškania z nezaplatenej istiny. Tiež uviedla, že splatnosť posledného predpisu splátky z poskytnutej pôžičky už uplynula, preto nie je možné pristúpiť k opätovnému splácaniu splátok v mesačných splátkach a z toho dôvodu žiadala o úhradu vyššie uvedeného nedoplatku jednorazovo. Žalovaná prevzala predžalobnú upomienku dňa 3.8.2017. Súd prvej inštancie poukázal na to, že zo žalovanou predloženej tabuľky „Priemerných úrokových mier z úverov poskytnutých v eurách rezidentom eurozóny (stav a nové obchody)“ vyplynulo, že pri spotrebiteľských a ostatných úverov na bankovom trhu v mesiaci júl 2016 bola úroková sadzba 7,96 % a výška úrokovej sadzby bankou novoposkytnutých spotrebiteľských a ostatných úverov (nové obchody) v mesiaci júl 2016 bola 5,85 %. Zo žalobkyňou (Intrum Slovakia s.r.o.) predloženej tabuľky „Súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za 2. štvrťrok 2016 (stav ku dňu 30.6.2016)“ vyplynulo, že hodnota RPMN pri spotrebiteľských úveroch (bez zabezpečenia a okrem lízingu) vo výške do 1.500,- € vrátane, splatných od 1 do 5 rokov je 20,01 % a v prípade zmluvnej splatnosti uvedených úverov od 6 do 12 mesiacov bola 31,71 %. Konštatoval, že podľa výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I (aktuálne Obchodný register Mestského súdu Bratislava III - poznámka odvolacieho súdu), v dôsledku zlúčenia sa právnym nástupcom spoločnosti Consumer Finance Holding, a.s. (veriteľa) od 1.1.2018 stala spoločnosť VÚB, a.s. (pôvodná žalobkyňa). Z notárskej zápisnice č. N 3283/2017, spísanej dňa 11.12.2017 notárkou
JUDr. G. J. súd prvej inštancie zistil, že došlo k rozdeleniu zanikajúcej spoločnosti Consumer Finance Holding, a.s. a k jej zlúčeniu so spoločnosťami VÚB, a.s. (pôvodná žalobkyňa) a VÚB Leasing, a.s., ktoré sa stali právnymi nástupcami zanikajúcej spoločnosti. Na základe uvedenej notárskej zápisnice mal súd prvej inštancie za preukázanú aktívnu vecnú legitimáciu VÚB, a.s. (ako právnej predchodkyne žalobkyne) v spore. Zároveň z rámcovej zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 30.11.2017, v spojení so žiadosťou o postúpenie a prevod zo dňa 7.8.2020 mal za preukázanú aj aktívnu vecnú legitimáciu žalobkyne voči žalovanej, nakoľko nastala právna skutočnosť postúpenia pohľadávky z právnych predchodcov žalobkyne ako postupcov, na spoločnosť Intrum Justitia Slovakia s.r.o. (aktuálne obchodné meno Intrum Slovakia s.r.o.) ako postupníka. Súd prvej inštancie poukázal na oznámenie o postúpení pohľadávky zo dňa 26.8.2020, pričom konštatoval, že predmetným oznámením VÚB, a.s. zároveň preukázala, že ako postupca oznámila právnu skutočnosť cesie žalovanej s tým, že od dátumu prevzatia oznámenia je povinná plniť všetky zmluvné povinnosti výhradne spoločnosti Intrum Slovakia s.r.o. Spornou skutočnosťou v konaní pred súdom prvej inštancie bola včasnosť uplatnenej pohľadávky zo spotrebiteľskej zmluvy a primeranosť výšky dojednaného zmluvného úroku spotrebiteľského úveru. Žalovaná v konaní pred súdom prvej inštancie namietla premlčanie pohľadávky z úverovej zmluvy dôvodiac, že najstaršia ňou nezaplatená splátka, od ktorej mala plynúť zákonná trojročná premlčacia doba, bola splatná dňa 20.11.2016. Súd prvej inštancie z Prehľadu splátok a úhrad žalovanej zistil, že splátku zročnú dňa 20.11.2016 žalovaná dodatočne dobrovoľne uhradila bezprostredne po jej splatnosti dňa 1.12.2016, teda ešte predtým, ako Consumer Finance Holding, a.s. predžalobnou upomienkou zo dňa 28.7.2017 vyzvala žalovanú na zaplatenie dlžnej pohľadávky v sume 296,94 €. Na základe takto zistených skutočností súd prvej inštancie dospel k záveru, že tvrdenie žalovanej ohľadom nesplnenej splátky splatnej dňa 20.11.2016 nie je pravdivé. Preto sa nestotožnil ani s argumentáciu žalovanej, že v predmetnej predžalobnej upomienke veriteľ deklaroval omeškanie žalovanej s plnením splátky splatnej v mesiaci 11/2016, ako najstaršej nesplnenej splátky, nakoľko sa v nej nespomína nezaplatenie splátky splatnej dňa 20.11.2016. Túto argumentáciu žalovanej preto súd prvej inštancie považoval za účelovú, v snahe privodiť vo svoj prospech skorší začiatok plynutia všeobecnej premlčacej doby. Konštatoval, že žalovaná sa nedostala do omeškania s plnením prvých piatich splátok viac ako tri mesiace (čo žalobkyňa v konaní aj preukázala). Preto ak by aj veriteľ účinne použil svoje právo na vyhlásenie mimoriadnej (predčasnej) splatnosti úveru, nemohol tak učiniť pre splátku, ktorej splatnosť nastala dňa 20.11.2016. Súd prvej inštancie z prehľadu splátok a úhrad zistil, že žalovaná riadne splnila aj svoj dlh na splátkach splatných dňa 20.1.2017, 20.2.2017, 20.3.2017 a 20.4.2017 (4 x po 98,98 €), keďže dňa 27.4.2017 zaplatila jednorazovo čiastku 395,92 €. Uviedol, že posledné tri predpísané splátky úveru, ktorých splatnosť nastala dňa 20.5.2017, 20.6.2017 a dňa 20.7.2017 žalovaná už neuhradila riadne a včas. Svoj dlh nesplnila ani vo veriteľom poskytnutej dodatočnej lehote do 5.9.2017 v predžalobnej upomienke zo dňa 28.7.2017, ktorú žalovaná preukázateľne prevzala dňa 3.8.2017. Na základe takto zistených skutočností súd prvej inštancie uzavrel, že žalovaná z titulu úverovej zmluvy nesplnila posledné tri predpísané splátky po 98,98 €, čím jej vznikol dlh v celkovej sume 296,94 €, pričom trojročná premlčacia doba na uplatnenie majetkového práva veriteľa začala plynúť od splatnosti splátky splatnej dňa 20.5.2017 a uplynula dňa 20.5.2020. Uzavrel, že nakoľko VÚB, a.s. podala žalobu na súd dňa 30.4.2020, uplatnila svoje právo včas, preto jej pohľadávka nie je premlčaná. S poukazom na ustanovenie § 565 Občianskeho zákonníka mal súd prvej inštancie za preukázané, že po termíne konečnej splatnosti úveru (po 20.7.2017) veriteľ nemohol účinne úver predčasne zosplatniť predmetnou upomienkou (čo uviedla aj samotná žalobkyňa Intrum Slovakia s.r.o.). Nestotožnil sa tak s tvrdením pôvodnej žalobkyne VÚB, a.s., že úver zosplatnila dňa 19.9.2017 (takmer dva mesiace po termíne konečnej splatnosti úveru). Z uvedených dôvodov nebolo možné v posudzovanom spore aplikovať ustanovenie § 103 druhá veta Občianskeho zákonníka. Vecne dôvodným (z hľadiska začatia plynutia premlčacej doby) bolo použitie prvej vety ustanovenia § 103 Občianskeho zákonníka, ktorého právna norma nepojednáva o začiatku plynutia premlčacej doby za predpokladu mimoriadnej splatnosti dlhu. Preto súd prvej inštancie nemusel skúmať podmienky vyžadované ustanovením § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka pre posúdenie účinnosti použitia práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka, keďže k predčasnej splatnosti úveru nedošlo. K námietke žalovanej týkajúcej sa údajne neprimeranej a v rozpore s dobrými mravmi dojednanej výške úroku za poskytnutý spotrebiteľský úver poukázal na žalobkyňou správne uvedenú skutočnosť, že zmluvne dohodnutá ročná úroková sadzba 38,52 % zodpovedá dojednanej hodnote RPMN. Dôvodil, že celú odplatu, ktorú možno od spotrebiteľa požadovať pri poskytnutí peňažných prostriedkov tak, ako ju definuje dikcia ustanovenia § 1 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., tvoria výlučne úroky. Pre posúdenie adekvátnosti a primeranosti výšky dojednaného úroku tak bolo vecne relevantným použitie tabuľky demonštrujúcej priemernú hodnotu RPMN bánk pre jednotlivé typy novoposkytnutých spotrebiteľských úverov. Túto skutočnosť dôkazne podporila žalobkyňa, nakoľko v
posudzovanom spore dojednaná výška RPMN spojených so spotrebiteľským úverom sa zhodovala s výškou ročnej úrokovej sadzby úveru. Určenie priemernej hodnoty RPMN tak pre spotrebiteľské úvery poskytované bankami na trhu v rozhodnom období malo predstavovať východiskovú veličinu pre posúdenie maximálne prípustnej výšky odplaty (v danom prípade súčasne i úroku) za žalovanej poskytnuté peňažné prostriedky v sume 1.000,- €. Aplikujúc ustanovenie § 1 ods. 4 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. a reflektujúc skutkový stav, že odplata veriteľa za ním poskytnuté peňažné prostriedky žalovanej v celom svojom rozsahu konzumuje úroky, súd prvej inštancie dôvodil, že žalovanou predložená tabuľka údajov o priemerných úrokových mierach z úverov poskytnutých bankami, nie je právne relevantným dôkazom preukazujúcim primeranosť/neprimeranosť odplaty, ktorú môže veriteľ od spotrebiteľa žiadať za poskytnutý spotrebiteľský úver, pretože určujúcim parametrom v tomto ohľade je práve hodnota priemernej RPMN bánk pre jednotlivé typy spotrebiteľských úverov. Zo žalobkyňou predloženej tabuľky (č. l. 84 spisu) vyplynulo, že pri novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch ku dňu 30.6.2016 bez zabezpečenia a okrem lízingu (čo bol prípad i posudzovaného spotrebiteľského úveru) do výšky 1.500,- € vrátane so zmluvnou splatnosťou od 1 do 5 rokov, je priemerná výška RPMN 20,01 % a pri spotrebiteľských úveroch so zmluvnou splatnosťou do 12 mesiacov je priemerná výška RPMN dokonca až 31,71 %. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku poukázal na obidve hodnoty priemernej RPMN, nakoľko vzhľadom na kontrahentmi dojednané plnenie v dvanástich mesačných splátkach bolo na zvážení a polemiku zaradenie posudzovaného spotrebiteľského úveru do kategórie zmluvnej splatnosti na trhu poskytovaných spotrebiteľských úverov od 6 do 12 mesiacov alebo od 1 do 5 rokov. Zároveň poukázal na skutočnosť, že samotná žalobkyňa vychádzala z nižšej hodnoty priemernej RPMN (20,01 %), ktorá bola pre spotrebiteľa (žalovanú) priaznivejšia. Pri dvojnásobku vyššie uvedenej priemernej hodnoty RPMN (20,01 %) tak mohol veriteľ požadovať od žalovanej odplatu v maximálne prípustnej výške 40,02 %, a preto dohodnutú odplatu vo výške 38,51 % súd prvej inštancie považoval za prípustnú. Uzavrel, že zmluvný úrok, ktorý je súčasťou a tiež jedinou zložkou odplaty, je primeraným príslušenstvom pohľadávky z úverovej zmluvy. Na základe uvedených skutočností tak súd prvej inštancie poskytnutý úver nepovažoval za bezúročný a bez poplatkov podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch, v dôsledku čoho mala mať žalobkyňa právo na zaplatenie dlžných troch splátok v celom rozsahu a nielen na časť splátok, ktorá pripadala na istinu. Veriteľovi tiež vzniklo právo na zákonné úroky z omeškania z jednotlivých dlžných splátok odo dňa 21.5.2017, 21.6.2017 a 21.7.2017. Nakoľko však žalobkyňa určila neskorší okamih omeškania žalovanej dňa 10.1.2018, tak viazaný žalobným návrhom (§ 216 ods. 1 C.s.p.) priznal žalobkyni zákonný úrok z omeškania až od 10.1.2018 do zaplatenia pohľadávky. 2.2.O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol právne v zmysle ustanovení § 255 ods. l a § 262 ods. l a 2 C.s.p. a úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 3. Proti tomuto rozsudku podala žalovaná v celom rozsahu a v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Dôvodila tým, že ako spotrebiteľ má postavenie slabšej strany a počas celého súdneho konania bola aktívna. Nakoľko je však ekonomicky aktívna v zahraničí, tak si nemohla preberať zásielky na adrese svojho trvalého pobytu. Keď mala vedomosť o doručovaní zásielky zo strany súdu prvej inštancie s tým, že si ju nebude môcť v odbernej lehote prevziať, e-mailom o tom informovala súd. Z dôvodu svojho pobytu v zahraničí sa dňa 11.1.2022 nemohla zúčastniť pojednávania, preto emailom zo dňa 6.1.2022 požiadala o jeho odročenie, čomu súd prvej inštancie vyhovel. Zároveň súd prvej inštancie informovala, že na Slovensko príde v týždni od 11.4.2022 (pondelok). Napriek tejto informácii súd prvej inštancie vytýčil termín pojednávania na deň 12.4.2022, pričom musel vedieť, že žalovaná si toto predvolanie nebude môcť prevziať. Namietala, že nakoľko so súdom po celý čas komunikovala elektronicky, mohol jej dať termín pojednávania na vedomie touto cestou. Nestotožnila sa s názorom súdu prvej inštancie uvedeným v bode 14. odôvodnenia napadnutého rozsudku, podľa ktorého na preukázanie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu postačuje oznámenie o postúpení pohľadávky, resp. preukázanie zmluvy o postúpení pohľadávky. Poukázala na ustanovenia § 17 zákona o spotrebiteľských úveroch a § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o bankách“), od ktorých sa nemožno odkloniť, aj s ohľadom na ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V kontexte aktívnej legitimácie postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky je na vec absolútne neaplikovateľný rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 11.6.2003, sp. zn. 4 Obo 210/01, nakoľko už z len časového hľadiska je zrejmé, že nemohol
zohľadniť právnu úpravu ochrany spotrebiteľa, pričom poukázala na aktuálnejší rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.4.2018, sp. zn. 1 Cdo 147/2017. Ďalej dôvodila, že od 1.1.2018 začal medzi VÚB, a.s. a žalovanou platiť zákon o bankách. Dovtedy sa na právny vzťah medzi žalovanou a Consumer Finance Holding, a.s. tento zákon nevzťahoval, pretože táto spoločnosť nemala postavenie banky. Namietala, že jej bol platobný rozkaz spolu s návrhom a prílohami doručený až dňa 30.9.2020, ale k údajnému postúpeniu malo dôjsť pred týmto dátumom. Poukázala na skutočnosť, že ku dňu podania odvolania sa v súdnom spise nenachádzal žiadny list zo dňa 4.1.2018, ktorým mala byť vyhlásená predčasná splatnosť ku dňu 19.9.2017 a postúpenie pohľadávky z VÚB, a.s. na žalobkyňu je preto neplatné. K uzneseniu zo dňa 4.11.2020, č. k. 62 Csp 22/2020-66 (ktorým súd prvej inštancie pripustil, aby do konania na miesto pôvodnej žalobkyne VÚB, a.s. vstúpila aktuálna žalobkyňa), uviedla, že išlo o uznesenie o vedení sporu, ktorým sa nerozhoduje o samotnom merite veci. V tejto súvislosti poukázala na rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 7.5.2019, sp. zn. 16 Csp 122/2018 a uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 25.6.2007, sp. zn. 32 Odo 743/2006, v zmysle ktorých skutočnosť, že súd rozhodol o zmene strán sporu podľa ustanovenia § 80 C.s.p., v žiadnom prípade nekonzumuje možnosť súdu rozhodnúť o neplatnom postúpení pohľadávky v rozhodnutí vo veci samej, nakoľko pri skúmaní procesného nástupníctva sa skúmajú iba formálne procesné podmienky, nie ich materiálne naplnenie. Ďalšia odvolacia námietka žalovanej spočívala v tom, že súd prvej inštancie podrobil predmetnú zmluvu súdnemu prieskumu z hľadiska bezúročnosti a bezpoplatkovosti iba z dôvodu ustanovenia § 11 ods. 1 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom neaplikoval ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) až f) ods. 2 a § 7 zákona o spotrebiteľských úveroch. Tiež poukázala na rozdiel medzi RPMN a úrokom. Namietala, že úroková sadzba dojednaná v zmluve prevyšuje priemernú úrokovú sadzbu za dané obdobie pre obdobné spotrebiteľské úvery o 32,66 % p. a. Dôvodila, že dohoda o úrokovej sadzbe je v rozpore s dobrými mravmi, preto je neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Odvolaciemu súdu navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na nové konanie a nové rozhodnutie a žalovanej priznať voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 4. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej skonštatovala, že napadnutý rozsudok považuje za vecne správny, pričom sa súd prvej inštancie dostatočne vysporiadal s právnou a aj skutkovou stránkou veci, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam. Dôvodila, že v spore bolo preukázané, že žalovaná poskytnutú sumu úveru veriteľovi nezaplatila, preto v súlade so zákonom a princípom spravodlivosti bola súdom prvej inštancie zaviazaná na zaplatenie sumy nevráteného úveru. Odvolaciemu súdu navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť. 5. Ďalšie vyjadrenia sporové strany nepodali. 6. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; (§ 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 29. januára 2025; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). 7. Po preskúmaní napadnutého rozsudku odvolací súd zhodne s odvolacou námietkou žalovanej dospel k záveru, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil dôvodnosť nároku žalobkyne, keď pri posudzovaní splnenia zákonných predpokladov pre postúpenie pohľadávky zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 13.7.2016, č. 7570500051, z VÚB, a.s. ako postupcu na Intrum Slovakia s.r.o. ako postupníka, neaplikoval ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách. Odvolací súd poukazuje na to, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s ohľadom na uvedené tak právne posúdenie veci súdom prvej inštancie nie je správne. 8. Spoločnosť Consumer Finance Holding, a.s. ako veriteľ a žalovaná ako dlžníčka uzatvorili dňa 13.7.2016 zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX, predmetom ktorej bol záväzok žalobkyne
poskytnúť žalovanej úver v sume 1.000,- € a záväzok žalovanej tento úver splácať v pravidelných 12. mesačných splátkach po 98,98 € v celkovej sume 1.187,76 € za nasledovných zmluvných podmienok: priemerná hodnota RPMN na trhu: 25,87 %; RPMN úveru: 38,51 %; odplata: 38,51 %; fixná ročná úroková sadzba: 38,52 %; najvyššia prípustná výška odplaty: 38,52 %; termín splatnosti prvej splátky: 20.8.2016; splatnosť ďalších splátok: 20. dňa v mesiaci; termín konečnej splatnosti: 20.7.2017; s dobou trvania zmluvy určenou nasledovne: „do splatenia všetkých záväzkov klienta podľa zmluvy“. Žalovaná ku dňu podania žaloby (30.4.2020) uhradila veriteľovi celkovo sumu 890,82 € a uplatnený dlh v sume 296,94 € pozostával z istiny a zmluvných úrokov, čo vyplynulo z prehľadu splátok a úhrad (č. l. 15 spisu) priloženého k žalobe. Pôvodný veriteľ (Consumer Finance Holding, a.s.) vyzval žalovanú na úhradu záväzku v celkovej sume 296,94 € predžalobnou upomienkou zo dňa 28.7.2017, ktorú žalovaná prevzala dňa 3.8.2017. Z notárskej zápisnice zo dňa 11.12.2017, č. N 3283/2017, NZ 54215/2017, NCRIs 55029/2017, spísanou notárkou JUDr. G. J. bolo preukázané, že Consumer Finance Holding, a.s. ako zanikajúca spoločnosť a VÚB, a.s. a VÚB Leasing a.s. ako nástupnícke spoločnosti, uzatvorili projekt rozdelenia zlúčením, na základe ktorého sa právnym nástupcom Consumer Finance Holding, a.s. (veriteľa) od 1.1.2018 stala VÚB, a.s. (pôvodná žalobkyňa) v oblasti tzv. „Ostatného podnikania“, t. j. ostatné zložky podnikania okrem splátkového predaja a leasingu (č. l. 5 - 8 spisu). Uvedené vyplýva aj z výpisu Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I (aktuálne Obchodný register Mestského súdu Bratislava III). Na základe uvedených skutočností tak mal odvolací súd za preukázané, že pôvodná žalobkyňa VÚB, a.s. bola v konaní aktívne vecne legitimovaná. Žaloba bola súdu prvej inštancie doručená dňa 30.4.2020. Podaním zo dňa 7.9.2020 VÚB, a.s. súdu prvej inštancie oznámila, že na základe rámcovej zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 30.11.2017 v spojení so žiadosťou o postúpenie a prevod zo dňa 21.8.2020 bola predmetná pohľadávka voči žalovanej postúpená z VÚB, a.s. ako postupcu na žalobkyňu ako postupníka ku dňu 21.8.2020. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 4.11.2020, č. k. 62 Csp 22/2020-66, pripustil zmenu na strane žalobcu tak, že na miesto VÚB, a.s. do konania vstúpila jej právna nástupkyňa (žalobkyňa). Odvolací súd na tomto mieste zdôrazňuje, že medzi žalobkyňou a žalovanou vznikol na základe predmetnej zmluvy spotrebiteľský vzťah (čo správne skonštatoval aj súd prvej inštancie), pričom sa na pôvodnú žalobkyňu VÚB, a.s. ako banku, v rozhodujúcom čase vzťahovali ustanovenia zákona o bankách. Podľa § 92 ods. 8 prvá veta zákona o bankách účinného v čase uzavretia predmetnej zmluvy, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou, aj bez súhlasu klienta. Citované ustanovenie tak vyžaduje špeciálne podmienky, ktoré musia byť splnené v prípade postúpenia (čo i len časti) pohľadávky banky (VÚB, a.s.) na tretiu osobu (žalobkyňu), a to preukázateľné zaslanie písomnej výzvy banky dlžníkovi (žalovanej) v omeškaní a dlžníkovo následné nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní. Splnenie osobitných zákonných predpokladov postúpenia bankovej pohľadávky sa vyžaduje z dôvodu, že po postúpení pohľadávky rôznym subjektom (mimo banky) už nie je zachovaná možnosť dohľadu a dozoru Národnej banky Slovenska, ako centrálnej banky. V prejednávanej právnej veci však pôvodná žalobkyňa a ani aktuálna žalobkyňa nepreukázali, že VÚB, a.s. písomne vyzvala žalovanú na splnenie záväzku, ktorá napriek tomu zostala v omeškaní so splnením záväzku minimálne 90 dní. Odvolací súd podotýka, že za písomnú výzvu v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 prvá veta zákona o bankách účinného v čase uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere nemožno považovať predžalobnú upomienku zo dňa 28.7.2017 vyhotovenú pôvodným veriteľom Consumer Finance Holding, a.s. Z dikcie citovaného ustanovenia totiž vyplýva, že predmetná písomná výzva má byť zaslaná zo strany banky (t. j. VÚB, a.s.). I keď pohľadávka uplatnená žalobou pôvodne vznikla zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzavretej medzi Consumer Finance Holding, a.s. ako nebankovým subjektom a žalovanou ako spotrebiteľom, v čase jej uplatňovania na súde už bola pohľadávkou VÚB a.s. ako banky, ktorá bola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku voči žalovanej na žalobkyňu Intrum Slovakia s.r.o. len za splnenia zákonných podmienok stanovených v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách. Žalobkyňa v konaní nepreukázala splnenie týchto zákonných podmienok pre postúpenie pohľadávky, preto odvolací súd dospel k záveru, že žalobkyňa v konaní nepreukázala svoju aktívnu vecnú legitimáciu. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že rovnaký záver prijal už v obdobnej prejednávanej veci, konkrétne v rozsudku zo dňa 28.9.2022, č. k. 7 CoCsp 20/2021-267. Zároveň tento záver vyplýva aj z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.6.2022, sp. zn. 4 Cdo 83/2021 (čl. 2 ods. 2 C.s.p.). Súd prvej inštancie tak dospel k nesprávnemu právnemu záveru, že žalobkyňa bola v konaní aktívne vecne legitimovaná. Preto odvolací súd námietku žalovanej o nesprávnosti záveru súdu prvej inštancie týkajúceho sa aktívnej legitimácie žalobkyne považoval za dôvodnú.
9. Pre úplnosť odvolací súd k otázke aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne v spore uvádza, že vo všeobecnosti je treba vecnou legitimáciou rozumieť stav vyplývajúci z hmotného práva, podľa ktorého fyzická či právnická osoba je subjektom práva alebo povinností, ktoré sú predmetom konania. Pokiaľ ide o dvojstranné právne pomery, v ktorých strany sporu stoja svojimi návrhmi proti sebe, jedná sa buď o vecnú legitimáciu aktívnu (na strane žalobcu) alebo o vecnú legitimáciu pasívnu (na strane žalovaného). Nedostatok vecnej legitimácie znamená, že ten, kto tvrdí svoje hmotnoprávne oprávnenie alebo o kom sa tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, v skutočnosti toto oprávnenie nemá alebo nie je nositeľom tvrdenej povinnosti, o ktorú v konaní ide. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa žalobca domnieva, že strany sú účastníkmi určitého hmotnoprávneho vzťahu, ale vždy iba o to, či nimi skutočne sú alebo nie sú. Bez vyriešenia otázky vecnej legitimácie strán sporu nemôže súd vo veci rozhodnúť, pretože skúmanie vecnej legitimácie strany sporu je procesnou povinnosťou každého vo veci konajúceho súdu. Preskúmanie vecnej legitimácie je imanentnou súčasťou každého súdneho konania, túto súd skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiadna zo strán sporu nenamieta, a zistenie nedostatku vecnej legitimácie má za následok zamietnutie žaloby. Postup konajúceho súdu, ktorý opomenie vyriešenie kardinálnej otázky, akou je otázka existencie vecnej legitimácie, k zodpovedaniu ktorej je konajúci súd ex offo viazaný, protirečí obsahu základného práva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj obsahu práva na spravodlivé súdne konanie garantovaného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (viď. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 12.12.2017, sp. zn. I. ÚS 407/2016-37). Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade sa žalobkyni nepodarilo preukázať jej aktívnu vecnú legitimáciu, keď síce predložila rámcovú zmluvu o postúpení pohľadávok a žiadosť o postúpenie a prevod, nepreukázal však splnenie zákonných podmienok pre postúpenie predmetnej pohľadávky predchádzajúceho veriteľa (VÚB, a.s.) podľa ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách, teda zaslanie písomnej výzvy banky (VÚB, a.s.) dlžníkovi (žalovanej) v omeškaní a dlžníkovo následné nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní. 10. Odvolací súd konštatuje, že nakoľko samotný nedostatok aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobkyne mal za následok to, že napadnutý rozsudok bolo potrebné zmeniť a žalobu zamietnuť, tak nebolo potrebné zaoberať sa ďalšími námietkami žalovanej uvádzanými v odvolaní, keďže tieto nezakladali dôvod na iné rozhodnutie vo veci samej. 11. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým súd žalobe vo vzťahu k žalovanej vyhovel, zmenil a žalobu ako nedôvodnú zamietol (§ 388 C.s.p.). 12. V nadväznosti na meritórne rozhodnutie odvolací súd v závislom výroku o náhrade trov konania priznal žalovanej plný úspech v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 255 ods. l, § 262 ods. l, § 396 ods. 2 C.s.p.). 13. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. l, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). 14. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovanej, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. (v znení účinnom od 1.7.2023) o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 15. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p. v spojení s § 3 ods. 10 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).
a prostriedky