Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 8Co/16/2025 1321204576 27. 05. 2025 JUDr. Ondrej Krajčo ECLI:SK:KSBA:2025:1321204576.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: O. R., narodený X. R. XXXX, trvalý pobyt: S. XXXX/X, L., zastúpeného advokátom: Mgr. Dávid Štefanka, so sídlom, Povoznícka 18, Bratislava, proti žalovanému: Mestská časť Bratislava - Nové Mesto, so sídlom Junácka 3216/1, Bratislava, IČO: 00 603 317, o určenie existencie nájomného vzťahu, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 26. septembra 2024, č.k. B3-65C/20/2021 - 111, takto rozhodol: Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvej inštancie žalobu, ktorou sa žalobca domáha určenia, že nájomný vzťah medzi ním ako nájomcom a žalovaným ako prenajímateľom, predmetom ktorého je byt č. 2 nachádzajúci sa na prízemí bytového domu so súpisným č. XXXX na S. N.. X Y. L., zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie X. H., obec Bratislava-X. H., okres Bratislava A., vedeným Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom, ktorý je vo výlučnom vlastníctve žalovaného, trvá a existuje, a to na základe prechodu nájmu bytu z Y. X., narodenej XX. E. XXXX, zomrelej X. G. XXXX, na žalobcu. O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal. 2. Vykonaným dokazovaním mal prvoinštančný súd preukázané, že medzi žalovaným ako prenajímateľom a matkou žalobcu Y. X. ako nájomcom vznikol nájomný vzťah na základe zmluvy o nájme služobného školského bytu z 12. júla 2005, predmetom ktorej bolo odplatné prenechanie predmetného bytu do užívania tejto nájomníčke, a to na dobu neurčitú. Nájomníčka Y. X. zomrela X. G. XXXX, pričom jej nájomný vzťah so žalovaným k predmetnému bytu v momente jej smrti stále trval a zároveň nešlo o byt v spoločnom nájme manželov. Medzi stranami nebolo v konaní sporné, že žalobca so svojou matkou ku dňu jej smrti v predmetnom byte žil a spolu tvorili spoločnú domácnosť (§ 115 Občianskeho zákonníka) - t. j. spolu trvale bývali a spoločne uhrádzali náklady na svoje potreby. Z listu vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie R. E., obec Svätý Jur, okres Pezinok - vyhotoveného k 23. augustu 2021 - mal súd preukázané, že žalobca bol ku dňu smrti svojej matky X. G. XXXX výlučným vlastníkom bytu č. 3 nachádzajúceho sa na 2. poschodí bytového domu so súpisným č. XXXX na K. N. X vo Svätom Jure, a to z titulu zmluvy o prevode nehnuteľností, na základe ktorej mu bol povolený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností 5. mája 2015. 3. Takto ustálený skutkový stav veci posúdil po právnej stránke podľa § 685 ods. 1, § 706 ods. 1 a § 709 Občianskeho zákonníka, a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Poukázal na to, že prvým a základným predpokladom opodstatnenosti (resp. procesnej prípustnosti) určovacej žaloby vrátane žaloby o určenie existencie nájomného vzťahu -, ktorý je súd povinný skúmať ex offo (z úradnej povinnosti), je existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení v zmysle § 137 písm.
c/ C.s.p. V rozhodovanom spore považoval splnenie tohto predpokladu podanej určovacej žaloby za preukázané, pokiaľ žalovaný prenajímateľ odmieta uznať prechod práva nájmu bytu na žalobcu a vyzýva ho na vypratanie (listom z 9. júna 2021). Z takéhoto stavu právnych a faktických vzťahov medzi sporovými stranami možno vyvodiť, že žalobca má právny záujem na požadovanom určení a tento záujem možno vyhodnotiť ako naliehavý (k tejto otázke tiež porov. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 26 Cdo 2766/2000, ktorý je s ohľadom na výkladové pravidlo príbuznosti právnych poriadkov aplikovateľný aj v slovenskom právnom prostredí). Podaná určovacia žaloba totižto je vhodným procesným nástrojom na odstránenie stavu právnej neistoty žalobcu a je spôsobilá túto spornú otázku medzi sporovými stranami vyriešiť a vytvoriť tak pevný právny základ pre ďalšie usporiadanie ich právnych vzťahov. Pristúpil preto k meritórnemu skúmaniu, či právo nájmu predmetného bytu, ktoré vzniklo v prospech nájomcu - matky žalobcu Y. X. na základe zmluvy o nájme služobného školského bytu z 12. júla 2005, skutočne prešlo alebo neprešlo po jej smrti dňa 4. decembra 2018 na jej syna - žalobcu. K prechodu nájmu bytu dochádza momentom smrti nájomcu, a to zo zákona (ex lege) bez toho, aby sa vyžadoval súhlas prenajímateľa či uzavretie novej nájomnej zmluvy. Do postavenia zomrelého nájomcu tak vstupuje iná osoba, pričom na obsahu nájomného vzťahu sa tým nič nemení (ide o tzv. právne nástupníctvo sui generis). Aby však skutočne došlo k prechodu nájmu bytu, musia byť splnené osobitné zákonom predpokladané podmienky, inak nájom smrťou pôvodného nájomcu zaniká. K prechodu nájmu obecného bytu, ktorý nie je v spoločnom nájme manželov, sa podľa § 706 ods. 1 prvej vety Občianskeho zákonníka vyžaduje, aby (i) doterajšiemu nájomcovi svedčilo k bytu právo nájmu, (ii) nájomný vzťah zomrelého nájomcu trval ku dňu jeho smrti, (iii) existuje osoba, ktorá spĺňa podmienky dané v § 706 ods. 1 prvej vety Občianskeho zákonníka - t. j. deti, vnuci, rodičia, súrodenci, zať a nevesta zomrelého nájomcu, (iv) takáto osoba žila s nájomcom bytu v deň jeho smrti v spoločnej domácnosti v tom istom byte, a (v) takáto osoba v deň smrti nájomcu nemala vlastný byt. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že medzi žalovaným ako prenajímateľom a matkou žalobcu Y. X. ako nájomcom vznikol nájomný vzťah na základe zmluvy o nájme služobného školského bytu z 12. júla 2005, predmetom ktorej bolo odplatné prenechanie predmetného bytu do užívania tejto nájomníčke, a to na dobu neurčitú. Súd ďalej zistil, že nájomníčka Y. X. zomrela X. G. XXXX, pričom jej nájomný vzťah so žalovaným k predmetnému bytu v momente jej smrti stále trval a zároveň nešlo o byt v spoločnom nájme manželov. Medzi stranami nebolo v konaní sporné, že žalobca so svojou matkou ku dňu jej smrti v predmetnom byte žil a spolu tvorili spoločnú domácnosť (porov. § 115 Občianskeho zákonníka) - t. j. spolu trvale bývali a spoločne uhrádzali náklady na svoje potreby. Následne meritórny prieskum zameral na zistenie, či bola zo strany žalobcu ako syna zomrelej nájomníčky splnená i podmienka, že ku dňu smrti svojej matky nemal vlastný byt. Rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít sa pri interpretácii terminológie "vlastný byt" ustálila na názore, že "slovami "mať vlastný byt" má zákon (§ 706 ods. 1 Občianskeho zákonníka) na mysli nielen právo bývania, ktorého titulom je vlastníctvo bytu (nehnuteľnosti), ale všetky právne dôvody, od ktorých sa odvíja takéto právo na bývanie, ktoré svojím charakterom slúži k trvalému (nie prechodnému) uspokojovaniu bytovej potreby jeho nositeľa. Ak osoba uvedená v citovanom ustanovení má k dispozícii niektorých z týchto titulov bývania, potom prechodom nájmu v jej prospech nemožno spravodlivo prenajímateľa obmedzovať vo voľnom nájme bytu. Je pritom nerozhodné, či osoba, ktorej titul bývania svedčí, zo subjektívnych dôvodov takýto právny dôvod bývania nerealizuje" (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 26 Cdo 2465/2006, ktorý je s ohľadom na výkladové pravidlo príbuznosti právnych poriadkov aplikovateľný aj v slovenskom právnom prostredí). So zreteľom na uvedené skúmal, či žalobcovi ku dňu smrti jeho matky X. G. XXXX svedčil akýkoľvek právny titul bývania, ktorý mu objektívne umožňoval iný byt užívať a takto trvalo uspokojovať svoju bytovú potrebu, pričom za takýto právny titul treba považovať nielen vlastnícke či spoluvlastnícke právo k bytu alebo domu, ale aj právo zodpovedajúce vecnému bremenu trvalého bývania v byte alebo dome, nájomné právo k inému bytu či domu, právo užívať byt alebo dom vyplývajúce z výpožičky a pod. Z listu vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie R. E., obec Svätý Jur, okres Pezinok - vyhotoveného k 23. augustu 2021 mal však preukázané, že žalobca bol ku dňu smrti svojej matky X. G. XXXX výlučným vlastníkom bytu č. 3 nachádzajúceho sa na 2. poschodí bytového domu so súpisným č. XXXX na K. N. X vo Svätom Jure, a to z titulu zmluvy o prevode nehnuteľností, na základe ktorej mu bol povolený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností 5. mája 2015. Dospel preto k záveru, že v prípade žalobcu neboli splnené všetky zákonom vyžadované kumulatívne podmienky na prechod nájmu bytu v zmysle § 706 ods. 1 prvej vety Občianskeho zákonníka, čo znamená, že právo nájmu predmetného bytu, ktoré bolo založené zmluvou o nájme služobného školského bytu z 12. júla 2005 na dobu neurčitú, zo zomrelej matky žalobcu Y. X. na žalobcu neprešlo, ale okamihom jej smrti X. G. XXXX zaniklo. Z tohto dôvodu podanú určovaciu žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. Pre úplnosť poukázal na to, že nakoľko nebola splnená jedna z kumulatívnych
podmienok vyžadovaných zákonom pre prechod nájmu bytu, nebolo ďalej potrebné skúmať splnenie ostatných kumulatívnych podmienok, konkrétne či predmetný byt aj s odstupom trinástich rokov po uzavretí predmetnej zmluvy o nájme služobného školského bytu ku dňu smrti zomrelej nájomníčky stále mal charakter služobného bytu, pretože vyriešenie tejto otázky nemohlo privodiť iné rozhodnutie vo veci samej. Zamietol tiež návrh na vykonanie výsluchu žalobcu, nakoľko žalobca sa osobne vyjadril k veci na prvom pojednávaní konanom 10. júna 2024, kde popísal skutočnosti týkajúce sa nájmu predmetného bytu, ako aj z dôvodu, že skutočnosti, ktoré majú byť týmto dôkazom overené (hoci zo strany žalobcu boli pomenované len vo všeobecnosti bez uvedenia konkrétnych skutkových okolností, ktoré sa týmto dôkazom majú overiť alebo vyvrátiť), dostatočne vyplývajú z ostatných už vykonaných listinných dôkazov a napokon aj s odkazom na sudcovskú koncentráciu konania podľa § 153 ods. 1 a 2 CSP, keďže tento dôkazný prostriedok nebol navrhnutý na prvom pojednávaní konanom 10. júna 2024, kde bol žalobca osobne prítomný, ale až na druhom (a zároveň záverečnom) pojednávaní konanom 26. septembra 2024, ktorého sa žalobca nezúčastnil, hoci termín jeho konania vzal na vedomie, a teda vykonanie jeho výsluchu by si vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p., avšak úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu v konaní žiadne trovy nevznikli. 4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť alebo ho zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil tým, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd nevykonal ním navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, konanie má aj iné vady, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a navyše zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo procesného útoku, ktoré neboli uplatnené. Poukázal na to, že žalovaný uzavrel ako prenajímateľ s jeho matkou ako nájomcom dňa 12.07.2005 Zmluvu o nájme služobného školského bytu, uzatvorenú v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka. V zmysle zmluvnej dohody medzi žalovaným a jeho matkou býval v danom byte spoločne s nájomníčkou, pričom tento byt užíva dodnes. Jeho matka Y. X., nar. XX.XX.XXXX, zomrela dňa XX.XX.XXXX. Žalobca je presvedčený o tom, že nájom k predmetnému bytu prešiel na jeho osobu v zmysle ustanovenia § 706 OZ a nestotožňuje sa preto s právnym názorom súdu prvej inštancie. Je totiž presvedčený, že v priebehu konania pred súdom preukázal také skutočnosti, ktoré odôvodňovali určenie existencie jeho nájomného vzťahu. Súd prvej inštancie v danom prípade nerozhodol zákonným spôsobom a na základe dokazovania, ktoré bolo v danej veci vykonané, a súdne konanie v danom prípade ako celok nevykazovalo znaky spravodlivosti a zákonnosti, nakoľko príslušný súd nerozhodol v súlade so zákonom a jeho rozhodnutie má viacero vád, ktoré by mali mať za následok zmenu (prípadne zrušenie) tohto rozhodnutia. Súd nedospel k správnym skutkovým zisteniam, nakoľko preukázal, že na jeho osobu prešiel nájomný vzťah, ktorý mala predtým so žalovaným jeho zosnulá matka. Nájomný vzťah k danému bytu mohol na neho prejsť, nakoľko tento byt v čase prechodu nájmu nebol trvale určený ako služobný byt. K tomuto názoru sa prikláňal aj súd, ktorý však danú skutočnosť jednoznačne neposúdil, nakoľko bol názoru, že existuje iný dôvod na zamietnutie žaloby. Žalovaný síce v rámci konania priložil určitý dokument z 22.05.2002, avšak tento dokument spochybňujeme predovšetkým z dôvodu, že bol vydaný pred 20 rokmi a to v období, ktoré dokonca predchádzalo uzatvoreniu nájomnej zmluvy s jeho zosnulou matkou. Daný dokument teda podľa jeho názoru absolútne nepreukazuje, že by v momente kedy mal nájom bytu prejsť na jeho osobu, bol daný byt trvale určený ako služobný byt. Prvoinštančný súd okrem toho v rámci svojho rozhodnutia jednoznačne uviedol, že v konaní preukázal naliehavý právny záujem na určení existencie nájomného vzťahu. Jediným dôvodom na zamietnutie žaloby, ktorý súd uviedol v rámci svojho odôvodnenia, bola skutočnosť, že mal v čase smrti svojej matky vlastniť iný byt, konkrétne, že bol ku dňu smrti svojej matky X. G. XXXX výlučným vlastníkom bytu č. 3 nachádzajúceho sa na 2. poschodí bytového domu so súpisným č. XXXX na K. N. X vo Svätom Jure. Súd prvej inštancie však nesprávnym spôsobom posúdil znenie § 706 OZ, nakoľko byt, ktorý bol v minulosti v jeho vlastníctve, nemal byť považovaný za "vlastný byt", ktorého vlastníctvo by malo brániť prechodu nájmu na jeho osobu. Súd podľa jeho názoru v tomto ohľade dostatočne nezistil skutkový stav, nakoľko prakticky iba z jedného rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR odvodil záver, že malo ísť o jeho vlastný byt, avšak vôbec nezohľadňoval to, že dlhodobo ako vlastný byt užíval byt, ktorý bol predmetom nájmu pri prechode nájomného vzťahu, ktorý je predmetom tohto sporu. V kontexte ustanovenia § 706 ods. 1 OZ sa podľa žalobcu pojem "vlastný byt" chápe nielen formálne (zápis v katastri nehnuteľností), ale predovšetkým v materiálnom zmysle, čo znamená skutočné využívanie bytu na trvalé bývanie. Cieľom zákonodarcu je zabrániť prechodu nájmu
v prípadoch, kde konkrétna osoba má zabezpečené vlastné bývanie, a teda nemá objektívnu potrebu prechodu nájmu bytu po zosnulom. V tomto prípade byt reálne neužíval. Tento fakt poukazuje na to, že vlastníctvo bytu podľa listu vlastníctva je síce formálne preukázané, ale materiálna podstata (užívanie bytu) ako predpoklad na vylúčenie prechodu nájmu bytu nebola zo strany súdu riešená. Inými slovami, absentuje objektívny účel zabezpečenia vlastného bývania, ktorý by oprávňoval súd posudzovať jeho vlastníctvo iného bytu ako dôvod na zamietnutie prechodu nájmu. Úmysel zákonodarcu pri formulovaní ustanovenia o prechode nájmu podľa žalobcu vychádza z potreby chrániť nájomné práva osôb, ktoré reálne bývali so zosnulým nájomcom a nemajú inú alternatívu bývania. Ak reálne nemal zabezpečené bývanie prostredníctvom iného bytu, úmysel zákonodarcu by sa tak mal interpretovať v prospech toho, aby nájomné právo na byt, ktorý reálne užíval so svojou matkou, prešlo na neho, a to bez ohľadu na formálne vlastníctvo iného bytu. Súd by mal posúdiť, či samotná existencia vlastníckeho práva k inému bytu, ktorý riadne neužíval ako trvalé bydlisko, postačuje na zamietnutie prechodu nájmu. Súd sa s takouto podstatnou skutočnosťou vôbec nevysporiadal. Má za to, že takýto prístup je príliš formalistický a nezohľadňuje materiálnu realitu užívania bytov. Do dnešného dňa predmetný nájomný byt skutočne potrebuje a používa. Forma iného vlastníctva by nemala automaticky vylučovať jeho nárok na prechod nájmu. V súčasnosti už žiadny iný byt nevlastní. Upriamil pozornosť na to, že pokiaľ nejaký byt užíva ako vlastný, tak je to práve byt, ktorého nájom je predmetom tohto konania. V danom byte má nahlásený aj trvalý pobyt. Súd preto v rámci tohto konania nehodnotil dôkazy zákonne a spravodlivo, pričom mnoho skutočností, ktoré nemali byť relevantné pre túto vec, vyhodnotil striktne v jeho neprospech. Navyše však nepovažuje za zákonné, že súd odmietol vykonať jeho výsluch, ktorý navrhoval jeho právny zástupca na poslednom pojednávaní dňa 26.09.2024 a pokiaľ súd svoje rozhodnutie o zamietnutí vykonania jeho výsluchu odôvodnil tým, že sa mal k veci vyjadriť už na pojednávaní v júni 2024, na danom pojednávaní sa k veci vyjadroval iba neformálne, čo je zrejmé aj zo zápisnice z daného pojednávania a jeho výsluch nebol počas konania uskutočnený. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie trpí taktiež vážnymi vadami, ktoré nemožno akceptovať, pretože nenaplnilo zákonom stanovené požiadavky na odôvodnenie rozsudku, teda aj z tohto dôvodu možno rozhodnutie označiť za nezákonné. Odôvodnenie súdu nemožno označiť za presvedčivé, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a súd ani neuviedol dôvody nevykonania ďalších dôkazov, napríklad znaleckého dokazovania, ktoré by posúdilo pravosť jeho podpisu na predmetnej zmluve. S poukazom na uvedené žiadal odvolaniu vyhovieť. 5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Poukázal na to, že s Y.K. X. (matkou žalobcu) uzatvorili dňa 12.07.2005 Zmluvu o nájme služobného školského bytu, predmetom ktorej bol byt č. 2, nachádzajúci sa na prízemí bytového domu na S. N. Č.. X, v Bratislave, súp. č. XXXX, postavenom na pozemku parcely registra ,,C'', parc. č. XXXXX/X, k .ú. X. H., LV XXXX. Nájom bol dojednaný na dobu neurčitú. Skutočnosť, že ide o služobný byt potvrdzuje nielen uzatvorená nájomná zmluva vo svojom záhlaví, ako aj jednotlivými ustanoveniami ale aj dokument z Okresného úradu Bratislava III, odbor školstva, mládeže a telesnej kultúry, ktorý v liste zo dňa 22. mája 2002 sumarizuje služobné byty situované v mestskej časti Bratislava - Nové Mesto. Podľa § 706 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak nájomca zomrie a ak nejde o byt v spoločnom nájme manželov, stávajú sa nájomcami (spoločnými nájomcami) jeho deti, vnuci, rodičia, súrodenci, zať a nevesta, ktorí s ním žili v deň jeho smrti v spoločnej domácnosti a nemajú vlastný byt. Nájomcami (spoločnými nájomcami) sa stávajú aj tí, ktorí sa starali o spoločnú domácnosť zomretého nájomcu alebo na neho boli odkázaní výživou, ak s ním žili v spoločnej domácnosti aspoň tri roky pred jeho smrťou a nemajú vlastný byt. V zmysle § 706 ods. 1 OZ sú podmienky prechodu nájmu určené ako kumulatívne, a preto na prechod nájmu sa vyžaduje splnenie všetkých podmienok. V konaní preukázal, že v čase smrti matky žalobca vlastnil byt č. 3 nachádzajúci sa na 2. poschodí bytového domu so súpisným č. XXXX na K. N. X vo Svätom Jure, a to z titulu zmluvy o prevode nehnuteľností, na základe ktorej mu bol povolený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností 5. mája 2015, čo potvrdil aj súd vo svojom odôvodnení. Má za to, že sa predmet sporu týka služobného bytu, v zmysle § 709 Občianskeho zákonníka ustanovenia § 703 až 708 neplatia pre byty trvale určené ako služobné byty, pre byty osobitného určenia a pre byty v domoch osobitného určenia. Na základe vyššie uvedeného žiadal, aby odvolací súd odvolaniu nevyhovel. 6. Žalobca v replike na vyjadrenie žalovaného k jeho odvolaniu zotrval na podanom odvolaní a námietkach v ňom uvedených, odmietol opodstatnenosť argumentácie žalovaného ohľadne charakteru predmetného bytu ako služobného, ako aj nesplnenia ostatných podmienok prechodu nájmu bytu na jeho osobu, pričom žiadal vyhovieť podanému odvolaniu. 7. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach dôvodov podaného odvolania podľa § 380 C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 C.s.p. a podľa §
378 ods. 1 C.s.p., a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne a odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 8. Žalobca sa v preskúmavanej veci domáha určenia, že nájomný vzťah medzi ním ako nájomcom a žalovaným ako prenajímateľom, predmetom ktorého je byt č. 2 nachádzajúci sa na prízemí bytového domu so súpisným č. XXXX na S. N.. X v Bratislave, zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie X. H., obec Bratislava-X. H., okres Bratislava A., vedeným Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom, ktorý je vo výlučnom vlastníctve žalovaného, trvá a existuje, a to na základe prechodu nájmu bytu z Y.K. X., narodenej XX. E. XXXX, zomrelej X. G. XXXX, na žalobcu. 9. V prvom rade odvolací súd považuje za potrebné pre úplnosť poukázať na to, že súd prvej inštancie vykonal všetky dôkazy potrebné na ustálenie skutkového stavu, ktorý bol významný pre rozhodnutie vzhľadom na právne posúdenie veci, pričom skutkový stav ustálil správne a v dostatočnom rozsahu. Skutočnosti zistené súdom prvej inštancie na jednej strane majú oporu v obsahu vykonaných dôkazov a na strane druhej bez akýchkoľvek pochybností poskytujú dostatočný skutkový základ pre rozhodnutie v spore. To platí vo vzťahu k otázke, či žalobca býval s matkou Y. X. v čase jej úmrtia v spoločnej domácnosti v predmetnom byte, ako aj k otázke, či v danom okamihu mal žalobca vlastný byt, resp. že bol výlučným vlastníkom bytu č. 3 nachádzajúci sa na 2. poschodí bytového domu so súpisným č. XXXX na K. N. X vo Svätom Jure. 10. Pokiaľ žalobca v odvolaní namieta, že súd prvej inštancie nedospel k správnym skutkovým zisteniam, nakoľko preukázal, že na jeho osobu prešiel nájomný vzťah, ktorý mala predtým so žalovaným jeho zosnulá matka, odvolací súd poukazuje na to, že žalobca nepopiera, že v čase úmrtia matky bol vlastníkom bytu č. 3 nachádzajúci sa na 2. poschodí bytového domu so súpisným č. XXXX na K. N. X vo Svätom Jure, teda nenamieta predmetný skutkový záver, ktorý bol pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby rozhodujúci. Žalobca tak v skutočnosti namieta iba nesprávne právne posúdenie veci, keď nesúhlasí so záverom prvoinštančného súdu, že ním vlastnený byt vo Svätom Jure treba považovať za "vlastný byt" v zmysle ust. § 706 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Námietky žalobcu v odvolaní smerujúce k správnosti skutkových záverov súdu prvej inštancie tak nemôžu obstáť, keď žalobca žiadny (rýdzo) skutkový záver súdu prvej inštancie ani nespochybňuje. 11. Na základe dostatočne a správne ustáleného skutkového stavu veci súd prvej inštancie spor správne posúdil aj po právnej stránke. Aplikoval totiž v spore správne ustanovenia relevantných právnych predpisov (najmä ust. § 706 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ktoré správne interpretoval v súlade s ustálenou rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu SR (napr. Zákonná podmienka "nemať vlastný byt" v zmysle ustanovenia § 706 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka zahŕňa v sebe nielen podmienku nevlastniť žiaden byt, ale aj skutočnosť nemať iné právo k bytu, ktoré zakladá nárok na bývanie, ktoré podľa svojej povahy slúži na trvalé uspokojovanie potreby bývania - rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 MCdo 20/2005; uverejnený v Zo súdnej praxe č. 33/2011 a tiež v: Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník II. § 451-880. Komentár, Praha: C.H. Beck, 2015, s. 2496) tak, že byt vlastnený žalobcom v čase úmrtia jeho matky, teda byt č. 3 nachádzajúci sa na 2. poschodí bytového domu na K. N. X vo Svätom Jure, predstavuje vlastný byt v zmysle citovaného ustanovenia § 706 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý predstavuje prekážku prechodu nájmu bytu, ktorý je predmetom tohto konania, na žalobcu. Zákonná podmienka "nemať vlastný byt" v zmysle ustanovenia § 706 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka v sebe zahŕňa nielen podmienku nevlastniť žiaden byt, ale aj skutočnosť nemať iné právo k bytu, ktoré zakladá nárok na bývanie, ktoré podľa svojej povahy slúži na trvalé uspokojovanie potreby bývania. Nedôvodne preto žalobca súdu prvej inštancie vytýka aj nesprávne právne posúdenie veci. 12. Pokiaľ sa žalobca snaží ust. § 706 ods. 1 Občianskeho zákonníka vykladať tak, že výlučné vlastníctvo bytu prechod nájmu nevylučuje a vytýka v tejto súvislosti súdu prvej inštancie, že vôbec nezohľadnil, že dlhodobo ako vlastný byt užíval práve byt, ktorý je predmetom tohto konania, pričom v kontexte ustanovenia § 706 ods. 1 OZ podľa neho pojem "vlastný byt" treba chápať nielen formálne (zápis v katastri nehnuteľností), ale predovšetkým v materiálnom zmysle, čo znamená skutočné využívanie bytu na trvalé bývanie, jeho argumentácia je neopodstatnená a účelová. Je síce pravdou, že (ako žalobca tiež uvádza) cieľom zákonodarcu je zabrániť prechodu nájmu v prípadoch, kde konkrétna osoba má zabezpečené vlastné bývanie, a teda nemá objektívnu potrebu prechodu nájmu bytu po zosnulom, avšak v prípade žalobcu o takúto situáciu nejde. Žalobca totiž bez bližšieho zdôvodnenia iba poukazoval na potrebu zohľadnenia materiálnej stránky pojmu "vlastný byt", avšak netvrdil žiadne okolnosti, ktoré by mu napriek existencii vlastníctva bytu vo Svätom Jure bránili daný byt ako vlastníkovi riadne užívať. Ak žalobca tvrdí, že reálne ním vlastnený byt neužíval ale býval so svojou matkou, je zjavné, že sa tak dialo iba na základe jeho slobodnej a ničím neobmedzenej voľby spôsobu uspokojovania potreby bývania. Za takéhoto stavu, keď sa žalobca, hoci bol v rozhodnom čase výlučným vlastníkom iného bytu, slobodne
rozhodol, že bude bývať spolu s matkou, však nemožno vychádzať z toho, že okrem bývania s matkou nemá žalobca objektívne k dispozícii inú možnosť trvalého bývania, a teda, že v záujme dosiahnutia naplnenia účelu a zmyslu ust. § 706 ods. 1 OZ existuje potreba prechodu nájmu na jeho osobu. Nie je pritom rozhodujúce, či žalobca ním vlastnený byt reálne užíval. Byt vo Svätom Jure mu totiž patril a ako vlastník ho užívať mohol, keď (ako už bolo uvedené) žalobca ani len netvrdil žiadne objektívne okolnosti, ktoré by mu v tom bránili. 13. Nedôvodne žalobca v odvolaní argumentuje tiež tým, že ak reálne nemal zabezpečené bývanie prostredníctvom iného bytu, úmysel zákonodarcu by sa mal interpretovať tak, aby nájomné právo na byt, ktorý reálne užíval so svojou matkou, prešlo na neho, a to bez ohľadu na formálne vlastníctvo iného bytu a súd by mal posúdiť, či samotná existencia vlastníckeho práva k inému bytu, ktorý riadne neužíval ako trvalé bydlisko, postačuje na zamietnutie prechodu nájmu. V predmetnej veci bolo totiž na žalobcovi, aby tvrdil a preukázal splnenie všetkých predpokladov na prechod nájmu bytu na jeho osobu, a to vrátane splnenia podmienky, že nemá vlastný byt. Je síce pravdou, že od žalobcu nie je možné žiadať, aby preukazoval negatívne skutočnosti, avšak v tomto smere došlo k presunu povinnosti tvrdenia i dôkazného bremena na žalobcu v okamihu, kedy bolo jednoznačne preukázané, že bol v rozhodnom čase výlučným vlastníkom bytu vo Svätom Jure; a žalobca mohol byť v konaní úspešný iba ak by tvrdil a preukázal skutočnosti, umožňujúce dospieť k záveru, že jemu patriaci byt nemožno považovať za jeho vlastný byt, ako ho má na mysli ust. § 706 ods. 1 Občianskeho zákonníka v súlade s jeho účelom a zmyslom, teda že tu existujú mimoriadne objektívne okolnosti mimo dispozície žalobcu, pre ktoré daný byt za jeho vlastný byt spôsobilý na užívanie jeho osobou v rozhodnom čase považovať nemožno. Takéto skutočnosti však žalobca netvrdil ani nepreukázal, a preto ani táto jeho argumentácia nie je spôsobilá privodiť mu pre neho priaznivejšie rozhodnutie v spore, keď výklad citovaného ustanovenia, z ktorého vychádzal súd prvej inštancie, teda výklad v zmysle ktorého ak neexistujú (neboli tvrdené ani preukázané) žiadne mimoriadne okolnosti, bráni prechodu nájmu bytu podľa ust. § 706 ods. 1 Občianskeho zákonníka skutočnosť, že spolužijúca osoba v domácnosti je výlučným vlastníkom inej nehnuteľnosti spôsobilej na bývanie, nepochybne nevykazuje znaky prílišného formalizmu ani iné výkladové pochybenia; práve naopak, dôsledne vychádza z textu, no najmä z účelu a zmyslu citovaného ustanovenia. 14. Nedôvodne tiež žalobca v odvolaní vytýka súdu prvej inštancie, že odmietol vykonať jeho výsluch, ktorý navrhoval jeho právny zástupca na poslednom pojednávaní dňa 26.09.2024 a pokiaľ súd svoje rozhodnutie o zamietnutí vykonania jeho výsluchu odôvodnil tým, že sa mal k veci vyjadriť už na pojednávaní v júni 2024, na danom pojednávaní sa k veci vyjadroval iba neformálne, čo je zrejmé aj zo zápisnice z daného pojednávania. Súd prvej inštancie v tomto smere postupoval správne. Okrem toho, že správne považoval za splnené predpoklady pre koncentráciu konania a výsluch žalobcu nepripustil v súlade s ust. § 153 ods. 1 a 2 C.s.p., nakoľko tento dôkaz nebol navrhnutý na prvom pojednávaní (10. júna 2024), kde bol žalobca osobne prítomný, ale až na druhom (a zároveň záverečnom) pojednávaní konanom 26. septembra 2024, ktorého sa žalobca nezúčastnil, a preto by jeho vykonanie vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania, odvolací súd poukazuje na to, že doposiaľ nie je zrejmé, o akých konkrétnych skutočnostiach mal vlastne žalobca vypovedať. Žalobca totiž, ako na to poukázal aj súd prvej inštancie, neuviedol žiadne konkrétne skutkové tvrdenia, týkajúce sa jeho neužívania bytu vo Svätom Jure, ktorých pravdivosť by mohla byť preukázaná jeho výsluchom. 15. Rovnako neopodstatnene žalobca v odvolaní namieta, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie trpí vážnymi vadami, nespĺňa zákonom stanovené požiadavky na odôvodnenie rozsudku, nie je presvedčivé, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a súd ani neuviedol dôvody nevykonania ďalších dôkazov. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku totiž vyplýva opak, keďže prvoinštančný súd v ňom prehľadne zhrnul, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril a aké prostriedky procesnej obrany použil žalovaný, pričom jasne a výstižne vysvetlil svoje úvahy vedúce k záveru o nesplnení predpokladov na prechod nájmu predmetného bytu na žalobcu, vrátane všetkých relevantných skutkových a právnych záverov, ku ktorým dospel, pričom uviedol aj to, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých vychádzal a prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy, a to aj pokiaľ ide o navrhovaný výsluch žalobcu; to všetko takým spôsobom, že odôvodnenie rozsudku treba považovať za presvedčivé. 16. Napokon, len pre úplnosť, odvolací súd poukazuje na to, že pokiaľ žalobca v odvolaní uvádza aj argumentáciu týkajúcu sa charakteru predmetného bytu ako služobného, považuje (tak ako súd prvej inštancie) za nadbytočné podrobnejšie sa ňou zaoberať, keď bez ohľadu na charakter bytu ako služobného neboli na prechod nájmu bytu na žalobcu splnené zákonom stanovené predpoklady, a preto bola táto otázka pre rozhodnutie v merite veci bez právneho významu.
17. Na základe vyššie uvedeného potom možno zhrnúť, že súd prvej inštancie na základe dostatočne a správne ustáleného skutkového stavu veci dospel k správnemu záveru, že v danej veci nie sú splnené podmienky pre vyhovenie podanej žalobe, keď v prípade žalobcu neboli splnené všetky zákonom stanovené predpoklady na prechod nájmu bytu, ktorý je predmetom tohto konania, na žalobcu a teda správne rozhodol, keď podanú žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1,2 C.s.p.). 18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p., avšak úspešnému žalovanému nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, keď mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. 19. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).