Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 4To/20/2024 1322010745 20. 02. 2025 JUDr. Zuzana Molnárová ECLI:SK:KSBA:2025:1322010745.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Zuzany Molnárovej a sudcov JUDr. Karola Kováča a JUDr. Erika Tomusa, v trestnej veci obžalovaného F. B., pre prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a iné, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava I zo 04.10.2023, sp. zn. B3-46T/112/2022, na verejnom zasadnutí konanom 20. februára 2025 takto rozhodol: Podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. d) Trestného poriadku zrušuje sa napadnutý rozsudok v celom rozsahu. Na základe § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovaný F. B., nar. XX.XX.XXXX v U., U., trvale bytom J. X, U., U., prechodne ul. M. M.. G. č. XX, XXX XX Z., naposledy ul. Z. č. XX, XXX XX Z., uznáva za vinného, že dňa 10.07.2022 v presne nezistenom čase od 05.00 hod. do 05.45 hod., v meste M., na M. jazerách - M., v uličke medzi hotelom Sun a bufetom, a teda na mieste verejnosti prístupnom, fyzicky napadol poškodeného, osobu M. W., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom O. W. XXX, Q., po tom, čo pred klubom F. na adrese M. jazerá - M. XXXX, M., kde sa v tom čase nachádzal poškodený so skupinou osôb, ako i ďalšie osoby, obvinený podišiel ku skupine osôb, medzi ktorými sa nachádzal i poškodený a jednému z prítomných vytrhol z ruky elektronickú cigaretu, ktorú následne odmietal vrátiť, pokúšal sa vyvolať konflikt a poškodeného vylákal do predmetnej uličky, kde ho následne fyzicky napadol, a to tak, že poškodeného udrel do oblasti hlavy, pričom následkom úderu poškodený spadol na zem a následne bol prevezený na vyšetrenie do NsP BA - Ružinov, pričom následným lekárskym vyšetrením bola poškodenému diagnostikovaná zlomenina nosových kostí s potrebou repozície, kontúzia hlavy v oblasti čela, odrenina kože v oblasti laterálneho kútiku ľavého oka, kontúzia koreňa nosa, odrenina brady, ktoré si vyžiadali liečenie v trvaní 21 dní, teda dopustil sa fyzicky, na mieste verejnosti prístupnom hrubej neslušnosti tým, že napadol iného, inému úmyselne ublížil na zdraví, čím spáchal prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona. Za to sa
odsudzuje podľa § 364 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 36 písm. j) Trestného zákona, § 37 písm. h) Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona, § 41 ods. 1 Trestného zákona, na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) rok a 6 (šesť) mesiacov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, § 50 ods. 1 Trestného zákona sa mu výkon tohto trestu podmienečne odkladá na skúšobnú dobu v trvaní 2 (dva) roky. odôvodnenie: Napadnutým rozsudkom Mestského súdu Bratislava I zo 04.10.2023, sp. zn. B3-46T/112/2022 bol obžalovaný F. B. uznaný za vinného pre prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že dňa 10.07.2022 v presne nezistenom čase od 05.00 hod. do 05.45 hod., v meste Senec, na Slnečných jazerách - Sever, v uličke medzi hotelom Sun a bufetom, a teda na mieste verejnosti prístupnom, fyzicky napadol poškodeného, osobu M. W., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom O. W. XXX, Q., po tom, čo pred klubom F. na adrese M. jazerá - M. XXXX, M., kde sa v tom čase nachádzal poškodený so skupinou osôb, ako i ďalšie osoby, obvinený podišiel ku skupine osôb, medzi ktorými sa nachádzal i poškodený a jednému z prítomných vytrhol z ruky elektronickú cigaretu, ktorú následne odmietal vrátiť, pokúšal sa vyvolať konflikt a poškodeného vylákal do predmetnej uličky, kde ho následne fyzicky napadol, a to tak, že poškodeného udrel do oblasti hlavy, za použitia skleného pohára, ktorý v tom čase držal v ruke, pričom následkom úderu poškodený spadol na zem a následne bol prevezený na vyšetrenie do NsP BA - Ružinov, pričom následným lekárskym vyšetrením bola poškodenému diagnostikovaná zlomenina nosových kostí s potrebou repozície, kontúzia hlavy v oblasti čela, odrenina kože v oblasti laterálneho kútiku ľavého oka, kontúzia koreňa nosa, odrenina brady, ktoré si vyžiadali liečenie v trvaní 21 dní. Za uvedenú trestnú činnosť bol obžalovanému podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 36 písm. j) Trestného zákona, § 37 písm. h) Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona, § 41 ods. 1 Trestného zákona uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 1 rok a 6 mesiacov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, § 50 ods. 1 Trestného zákona bol obžalovanému výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložený na skúšobnú dobu 2 roky. Proti tomuto rozsudku ihneď po jeho vyhlásení podal odvolanie obžalovaný proti výroku o vine a treste. V písomných dôvodoch odvolania obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu uviedol, že z fotodokumentácie správania sa obžalovaného sa dá vyčítať reakcia mladého človeka na provokatívne fotografovanie jeho osoby. Výsluch svedka O. X. bol obhajobou navrhnutý z dôvodu tvrdenia svedka W. N., že obžalovaného si všimol už pred incidentom a že sa mu od začiatku zdal problémový. Mestský súd Bratislava I pri posudzovaní viny obžalovaného vychádzal len z výpovedí poškodeného M. W. a výpovedi svedkov W. N. a M. O.. Znalecký posudok obsahuje opis a posúdenie zranení poškodeného, ktoré mu obžalovaný spôsobil v nutnej obrane. V prípade posudzovania viny obžalovaného potrebné zodpovedať dve otázky: kto konflikt vyprovokoval a došlo k fyzickému konfliktu a k zraneniam poškodeného v dôsledku nutnej obrany obžalovaného? Konkrétne W. N. dňa 11.07.2022 uviedol, že sa pred údajným odňatím IQOS - u s obžalovaným zhovárali tak 2 - 3 minúty. Naproti tomu M. O. dňa 11.07.2022 uviedla, že „W. N. mal v ruke elektronickú cigaretu, zrazu táto neznáma osoba (obžalovaný) mu ju z ruky vytrhla a išla smerom od nich preč. Táto neznáma osoba nič nepovedala, iba mu len tak z ruky vytrhla túto elektronickú cigaretu.“ Rozhodne nie je pravdou, že poškodený, M. O. a W. N. vypovedajú zhodne a totožne voči sebe navzájom. Vo výpovediach menovaných sú početné rozpory. Existujú len tri osoby, ktoré dokázali situáciu pred údajným odňatím IQOS - u plnohodnotne vnímať (odhliadnuc od ich opitosti), a to poškodený, W. N. a obžalovaný. M. O. jednoducho nestála bezprostredne pri skupinke menovaných pánov, a tak nemohla počuť, o čom sa zhovárajú. Ďalším podstatným rozporom vo výpovediach poškodeného, M. O. a W. N. je rozpor v okamihu a v mieste navrátenia údajne odňatého IQOS - u. K samotnému fyzickému konfliktu medzi obžalovaným a poškodeným došlo približne na mieste, kde stojí (na priloženej fotografii a mapke) náhodne zachytená osoba v červenom tričku.
Takto to vyplýva z pamäťovej stopy obžalovaného, avšak potvrdzuje to aj samotný poškodený, ktorý ako vyplýva zo zápisnice o výsluchu poškodeného pred povereným príslušníkom Policajného zboru z 11.07.2022 uviedol, že od podniku F. sa mohli s W. N. a obžalovaným vzdialiť asi 30 metrov, keď následne došlo k fyzickému konfliktu. Z výpovedí dvoch z troch svedkov vyplýva, že obžalovaný vrátil IQOS W. N. bezprostredne po tom, čo mu ho mal odňať, a teda ešte pred klubom F. ako reakciu na krik poškodeného „kam s tým ideš?“ Argumentáciu W. N., že obžalovaný hľadal uličku, kde nie sú kamery nemožno prijať, nakoľko v uličke kde došlo k fyzickému konfliktu je enormné množstvo dobre viditeľných kamier, ako vyplýva z fotografií, ktoré tvoria súčasť sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia voči obžalovanému. Poškodený a W. N. nasledovali obžalovaného po vrátení údajne odcudzeného IQOSu celých 30 metrov, až kým nedošlo k fyzickej potýčke. Menovaní obžalovaného prenasledovali práve pre to, lebo sa s ním chceli pobiť. Obžalovaný sa s nimi biť nechcel, inak by im IQOS buď nebral vôbec a hneď by zaútočil a ak by IQOS predsa len zobral (napríklad inštinktívne, ak by mu ho W. N. priložil k tvári), nevrátil by im ho bezprostredne po jeho odňatí, a to ešte aj na ich výzvu, ale provokoval by ich s IQOS - om v rukách alebo vo vrecku až do okamihu fyzického konfliktu. Podstatou nutnej obrany je odvracanie nebezpečenstva, ktoré vzniká útokom človeka na chránené záujmy a to konaním namiereným proti útočníkovi. Nutná obrana je jednou z okolností vylučujúcich protiprávnosť trestného činu. Jej účelom je poskytnúť ľuďom právo brániť sa proti bezpráviu, spočívajúcom v priamo hroziacom, alebo trvajúcom útoku, na záujem chránený trestným zákonom. Obžalovaný dáva do pozornosti výpoveď W. N. z 11.07.2022, v ktorej uvádza: „Bol tu (obžalovaný vo vestibule hotela M.) bez trička a držal v ruke pohár a vykrikoval tu, že je MMA profesionálny zápasník, že sa nebude biť a niečo takéto, že on sa vonku biť nemôže (...).“ Samotný W. N. uznáva, že výkriky obžalovaného, že je MMA zápasník, nemali byť v tejto fáze konfliktu provokáciou, ale výstrahou, resp. vysvetlením, že sa biť nemôže. Lenže tak tomu nebolo len v predmetnej fáze konfliktu, toto obžalovaný kričal od samého začiatku. Poškodený, W. N. a M. O. vyjadrenia obžalovaného, že je MMA zápasník najprv považovali za provokácie, neskôr (v neskoršej fáze konfliktu) už za vysvetlenia, prečo sa nechce biť. Buď teda menovaní zavádzajú alebo len nepochopili, prečo na začiatku konfliktu obžalovaný poukazoval na to, že ovláda MMA, k čomu mohlo prispieť aj to, že obžalovaný v tom čase veľmi dobre po slovensky nevedel. Sporná je tak odpoveď na jednu z dvoch otázok kľúčových pre posúdenie viny obžalovaného: Kto konflikt vyprovokoval? Exitujú len tri osoby, ktoré vedia, kto vlastne konflikt v skutočnosti začal. Sú nimi poškodený, W. N. a obžalovaný, teda všetci traja aktívni účastníci fyzického konfliktu. Dôkazná situácia je tak klasickým príkladom dôkazného fenoménu „tvrdenie proti tvrdeniu“, čo by platilo aj v prípade, ak by M. O. stála na začiatku konfliktu pri menovaných pánoch, nakoľko je kamarátkou poškodeného a jeho bratranca W. N.. Obžalovaný v súvislosti s dôkazným fenoménom tvrdenie proti tvrdeniu poukazuje na analogický prípad, ktorý riešili české súdy a ktorý skončil až na Ústavnom súde Českej republiky, ktorý k nemu vydal nález pod spisovou značkou I. ÚS 520/2016. S ohľadom na princíp prezumpcie neviny aj právo na spravodlivý proces potom rozhodne nemožno akceptovať vzhliadnutie viny obvineného za situácie, keď jediným priamym dôkazom proti nemu je výpoveď svedka, u ktorého a priori nemožno vylúčiť akýkoľvek záujem na výsledku konania, pričom táto svedecká výpoveď je posúdená ako vierohodná iba s odôvodnením, že bola podaná pod hrozbou sankcie v prípade krivej výpovede. Ani vysoký stupeň podozrenia sám o sebe nie je schopný vytvoriť zákonný podklad pre odsudzujúci výrok. Trestné konanie preto vyžaduje v tomto ohľade ten najvyšší možný stupeň istoty, ktorý možno od ľudského poznania požadovať, aspoň teda na úrovni všeobecného pravidla „preukázanie mimo akejkoľvek rozumnej pochybnosti“. Obžalovaný poukázal aj na nálezy Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS/3044/2022, sp. zn. I. ÚS 520/2016 a sp. zn. III. ÚS 464/1999, ktoré sa zaoberali dôkaznou situáciou a tvrdením proti tvrdeniu. V civilných i trestných konaniach pri hodnotení výpovede svedkov sa používa takzvaná doktrína RAVEN (akronym písaný v angličtine je skratkou piatich slov). K reputácii obžalovaný uviedol, že svedkovia (poškodený, M. O., W. N.) sú mladí ľudia, v čase incidentu boli okrem poškodeného dokonca neplnoletí. O ich reputácii nič nevieme, nakoľko nebola skúmaná a nie sú verejne známymi osobami. K schopnosti vidieť (ability to see) konštatoval, že poškodený, ako aj vyplýva zo spisu a doterajších podaní, bol v čase incidentu pod vplyvom alkoholu, a to v štádiu strednej opitosti. M. O. v jej prvej výpovedi vo veci uviedla, že sa „v podniku zabávali a popíjali“ a až po konfrontácii zo strany obhajcu počas druhej výpovede vo veci len veľmi nepresvedčivo uviedla, že nič také nepovedala a že pil len poškodený. K osobnému záujmu svedkov (vested interest) dodal, že poškodený a jeho bratranec, W. N., musia trvať na tom, že celý incident vyvolal obžalovaný, v opačnom prípade by sa sami vystavovali riziku trestného stíhania. K znalosti (expertíze) svedkov (expertise) sa vyjadril, že svedecká výpoveď k incidentu nevyžaduje žiadne odborné znalosti svedkov. K zaujatosti (neutrality) doplnil, že poškodený a W. N. sú bratranci a M. O. je ich kamarátka. Všetci traja sú voči sebe pozitívne zaujatí. Obžalovaný ďalej uviedol, že nemal žiadnu motiváciu pustiť sa do fyzickej potýčky s poškodeným a W. N.. Obžalovaný však má
viacero podozrení, prečo sa doňho poškodený s W. N. takpovediac pustili. Ako uviedol dňa 04.10.2022: „Čo si spomínam tak v klube som ich (poškodeného a spol.) nevidel. Je ale možné, že v klube som tancoval s ich kamarátkami.“ Poškodený a spol. v ten večer neboli vonku úplne sami. O. X. na hlavnom pojednávaní na otázku, či sa s ním svedkovia rozprávali, keď čakali pred pojednávacou miestnosťou, uviedol: „Áno, urážali ma aj obžalovaného, že sme Ukrajinci, čo tu stvárame, nech ideme preč na Ukrajinu. Čo sa týka fotografie obžalovaného, obžalovaný bol pod vplyvom adrenalínu zahnaný do kúta a fotografovaný ako exponát, preto chcel dať najavo, že mu nevadí fotografovanie človekom (poškodeným), ktorý ho chcel napadnúť. Kto vlastne zavolal políciu ostane zrejme nedokázané, avšak pravdepodobne to bol poškodený na naliehanie davu ľudí, s ktorými stál pred hotelom M.. Poškodený bol po fyzickej potýčke plný energie, pobehoval hore dolu pred hotelom M., fotil si obžalovaného, vykrikoval, keď dorazila privolaná policajná hliadka, z ničoho nič mu práve v ten okamih prišlo zle. Po príchode príslušníkov Policajného zboru obžalovaný neušiel. Obžalovaný pre istotu poukázal na to, že jeho výpoveď z 10.07.2022, 11.07.2022 a z 12.07.2022 (rozhodovanie o väzbe) je nezákonným dôkazom, nakoľko pri výpovediach prítomný tlmočník O. G. ovládal ukrajinský a ruský jazyk veľmi slabo. Obžalovaný bol v čase incidentu osobou vo veku blízkom mladistvému podľa § 36 písm. d) Trestného zákona a mohla existovať aj poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. i) Trestného zákona. Obžalovaný dal do pozornosti, že veta „ovládam MMA“ alebo tomu obdobná mutácia tohto tvrdenia len ťažko môže niekoho vyprovokovať, nakoľko túto vetu bojovníci MMA vyslovujú, keď sa chvália alebo keď niekoho zastrašujú. Rovnako tak výkriky typu „ovládam MMA, som silnejší, dostaneš, nemožno považovať za provokácie, obzvlášť ak ich autor ustupuje a neovláda dobre slovenský jazyk, a nevie lepšie vyjadriť, že sa útočníkov nebojí a je pripravený sa brániť. Pokiaľ budú všeobecné súdy Slovenskej republiky uznávať obžalovaných za vinných len na základe výpovede svedkov, ktorí majú motiváciu uvádzať nepravdivé výpovede, resp. ktorí majú voči sebe pozitívne vzťahy, skôr či neskôr bude odsúdený nevinný človek. Vzhľadom na vyššie uvedené obžalovaný navrhol, aby odvolací súd podľa § 321 ods. 1 Trestného poriadku napadnutý rozsudok zrušil v celom rozsahu a rozhodnúc sám podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku oslobodil obžalovaného spod obžaloby podľa § 285 Trestného poriadku. Krajský súd v Bratislave v konaní o odvolaní obžalovaného nariadil verejné zasadnutie, ktorého sa zúčastnil obžalovaný, jeho obhajca, prokurátorka krajskej prokuratúry a tlmočník do ukrajinského jazyka. Verejné zasadnutie krajský súd vykonal podľa § 294 ods. 2 Trestného poriadku v neprítomnosti poškodeného M. W., nakoľko na to mal splnené zákonné podmienky. Obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí pred odvolacím súdom založil do spisu konečný návrh v písomnom vyhotovení, v ktorom poukázal na to, že v posudzovanom prípade ide o tvrdenie proti tvrdeniu. Vzhľadom na kamarátsky a rodinný vzťah medzi poškodeným, jeho bratrancom a ich kamarátkou, ale aj vzhľadom na ich motiváciu klamať o konflikte, nemožno bez ďalších dôkazov uznať obžalovaného za vinného len na základe ich výpovedí. Svedkyňa M. O. nedokáže dať odpoveď na otázku, kto konflikt začal, je totiž zjavné, že si nevšimla jeho prvotnú fázu. Obžalovaný si nespomína, že by mal elektronickú cigaretu bratrancovi poškodeného vziať, mohol mu ju reflexívne vytrhnúť, vrátiť a následne na to zabudnúť. Poukázal na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 520/2016. Obhajca dal na verejnom zasadnutí ďalej do pozornosti, že jednak zotrváva na dôvodoch podaného odvolania, čo sa týka svedkyne M. O., táto nestála pri začiatku konfliktu. Zdôraznil, že súd sa doposiaľ nevysporiadal s tým, že sa jedná o tvrdenie proti tvrdeniu. Požiadal, aby súdy zodpovedali a dôsledne odôvodnili, prečo v prípade obžalovaného je taká dôkazná situácia, že umožňuje jeho uznanie za vinného a zároveň, aby súd rozviedol, ako sa vyrovnal s právnymi závermi vyplývajúcimi z rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky, na ktoré v dôvodoch odvolania odkazovali. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby nadriadený súd rozhodol tak, že obžalovaného spod obžaloby oslobodí. Prokurátorka krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí navrhla odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť podľa § 319 Trestného poriadku. Obžalovaný na verejnom zasadnutí uviedol, že sa v celom rozsahu pripája k prednesu obhajcu a navrhuje, aby bol oslobodený. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 315 Trestného poriadku) primárne konštatoval prípustnosť odvolania podaného obžalovaným (§ 306 ods. 1 Trestného poriadku) a absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Trestného poriadku a preto podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal
odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, pričom zistil, že odvolanie obžalovaného je dôvodné čiastočne, avšak z iných dôvodov, než ktoré obžalovaný uvádzal v podanom odvolaní. Odvolací súd po splnení prieskumnej povinnosti zistil, že pred súdom prvého stupňa síce boli vykonané na hlavnom pojednávaní všetky dostupné dôkazy v rozsahu umožňujúcom objasniť skutkový stav veci (§ 2 ods. 10 Trestného poriadku) a rozhodnúť o podanej obžalobe, avšak mestský súd pochybil, keď v tomto konaní nepremietol výsledky vykonaného dokazovania z hlavného pojednávania do tzv. skutkovej vety svojho rozhodnutia, hoci inak toto pochybenie nemalo vplyv na správnosť právnej vety napadnutého rozsudku a ani na právnu kvalifikáciu skutku. V dôsledku pochybenia súdu prvého stupňa v danej skutkovej okolnosti v neprospech obžalovaného, odvolací súd pristúpil k revízii napadnutého rozsudku vo výroku o vine obžalovaného. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že v posudzovanej veci možno skutkovú okolnosť ohľadom toho, či obžalovaný udrel poškodeného do oblasti hlavy, za použitia skleného pohára, ktorý v tom čase držal v ruke, alebo nie, ustáliť predovšetkým z výpovedí obžalovaného, poškodeného, svedkov, ale najmä znaleckého dokazovania. Obžalovaný útok pohárom vylúčil a poškodený s obomi svedkami sa o pohári v ruke obžalovaného vyjadrovali nejednoznačne a neisto v zmysle, že mohlo ísť o pohár, fľašu, sklo, ktoré aj len mohli vidieť v ruke obžalovaného bez jeho použitia v rámci útoku, resp. nedalo sa rozpoznať, čo to bolo. Kľúčovými boli závery znalca doc. MUDr. Mareka Čambala, CSc., ktorý sa priklonil k tomu, že páchateľ útočil päsťou, čo aj náležite vysvetlil (pohár by spôsobil zranenia na väčšej ploche). Uvedený spôsob konania zo strany obžalovaného, ktorý mu bol kladený za vinu v obžalobe, teda nebol dostatočne preukázaný. Aj samotný mestský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku v súvislosti s otázkou, či mal obžalovaný v ruke celý pohár, rozbitý pohár alebo rozbitú fľašu, uviedol, že obžalovaný zjavne útočil päsťou. Napriek tomu na uvedené okolnosti nereagoval úpravou skutkovej vety a do výroku o vine iba mechanicky prevzal skutkovú vetu v znení formulovanom v podanej obžalobe. Vyššie zistený nedostatok v rozhodovacej činnosti súdu prvého stupňa korigoval odvolací súd v rámci svojho postupu spôsobom, že po zrušení napadnutého rozsudku v celom rozsahu, sám rozhodol rozsudkom tak, že obžalovaného uznal za vinného z identických prečinov, pre aké bol uznaný vinným napadnutým rozsudkom, avšak s tým, že upravil skutkovú vetu rozsudku tak, aby zodpovedala výsledkom vyplývajúcim z procesu dokazovania. V tejto súvislosti krajský súd poznamenáva, že požiadavka vyslovená v § 278 ods. 1 Trestného poriadku, aby súd rozhodoval len o skutku, ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu neznamená, že musí ísť o úplnú zhodnosť tzv. skutkovej vety obžalobného návrhu a rozsudku; niektoré skutočnosti uvedené v obžalobe môžu odpadnúť, niektoré zase pribudnúť, nesmie sa však zmeniť podstata konania. Podstata skutku spočíva v konaní páchateľa a v následku, ktorý bol týmto konaním spôsobený a ktorý je relevantný z hľadiska trestného práva. Súd musí na jednej strane skutok uvedený v obžalobe prejednať v celom rozsahu, na strane druhej má právo, dokonca povinnosť do rozhodnutia premietnuť výsledky hlavného pojednávania, ktoré prípadne niektoré skutočnosti uvedené v obžalobe modifikujú alebo aj negujú, pokiaľ sa neporuší totožnosť skutku. V zmysle ustálenej judikatúry je totožnosť skutku zachovaná, ak je aspoň čiastočne zachovaná totožnosť konania alebo je aspoň čiastočne zachovaná totožnosť následku. V posudzovanom prípade zmena vykonaná odvolacím súdom v skutkovej vete rozsudku nemá žiaden vplyv na totožnosť skutku, pričom v tomto smere je nepodstatné, ak nebolo zistené napríklad to, či obžalovaný útočil na poškodeného s pohárom (fľašou, sklom) v ruke, ak so zreteľom na všetky skutočností je evidentné, že k zraneniam poškodeného došlo v dôsledku útoku päsťou obžalovaného. V nadväznosti na uvedené odvolací súd teda konštatuje, že napadnutý rozsudok je výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom okrem spomenutému nedostatku nedošlo k žiadnym ďalším chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci, pokiaľ ide o zistenie, že predmetný skutok sa stal spôsobom popísaným vo výrokovej časti rozsudku krajského súdu a tento spáchal obžalovaný. Pokiaľ ide o hodnotenie dôkazov a skutočností zistených z jednotlivých dôkazných prostriedkov, krajský súd konštatuje, že hoci obžalovaný vinu za žalovaný skutok popieral, je z jeho spáchania (v zmysle vyššie zmienenej korekcie danej skutkovej okolnosti) usvedčovaný v predovšetkým svedeckými
výpoveďami poškodeného M. W. a svedkov W. N. a M. O., s ktorými korešpondovali aj ďalšie vo veci vykonané dôkazy, pričom ide najmä o znalecký posudok č. 40/2022 vypracovaný doc. MUDr. Marekom Čambalom, CSc., znalcom z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie chirurgia, výsluch tohto znalca na hlavnom pojednávaní, oboznámené listinné dôkazy - fotodokumentácia zranení poškodeného, fotodokumentácia osoby obžalovaného, záznam dychovej skúšky, lekárske správy a osobné posudky obžalovaného. Pokiaľ však mestský súd medzi dôkazy zahrnul aj policajný úradný záznam, taký postup súdu prvého stupňa nebol správny, nakoľko čítanie úradných záznamov vypracovaných príslušníkmi Policajného zboru je v rozpore s § 119 ods. 2 Trestného poriadku, pretože policajné úradné záznamy, vrátane zápisníc o podaných vysvetleniach, nie sú dôkaznými prostriedkami podľa Trestného poriadku (nejde o listinné dôkazy) a nie sú dôkazným prostriedkom v zmysle osobitného zákona, t. j. zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore. Účelom úradných záznamov je popísať postup polície pri overovaní informácií o tom, že mal byť alebo mohol byť spáchaný trestný čin, prípadne popísať postup polície pri realizovaní oprávnení podľa zákona o Policajnom zbore (napr. pri overovaní totožnosti osôb), teda ide o dokumentovanie operatívneho postupu polície pred začatím trestného stíhania. Úradný záznam vypracovaný príslušníkmi Policajného zboru, teda nie je dôkazným prostriedkom použiteľný v trestnom stíhaní osoby, ktorého obsah by mohol byť dôkazom, ale ide len o záznam postupu polície, ktorý má pre trestné stíhanie len povahu informácie. Uvedené právne závery vyplývajú aj z judikatúry (R 26/1989, R 17/1997). Krajský súd preto na uvedený úradný záznam pri hodnotení viny obžalovaného neprihliadal. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočným spôsobom popísal, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel (opäť s prihliadnutím na zmienenú úpravu skutkovej okolnosti) a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporovali a z odôvodnenia rozsudku bolo zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou a prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov (výsluch príslušníkov SBS a opätovný výsluch svedka O. X.) a napokon aj to, akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny. Vzhľadom na rozvedené relevantné dôvody, ktoré viedli súd prvého stupňa k vyhláseniu odsudzujúceho rozsudku a ktoré sú obsiahnuté v jeho odôvodnení, krajský súd naň v podrobnostiach odkazuje, nakoľko ich opätovné uvádzanie by bolo len ich duplicitným opakovaním. Nadriadený súd dodáva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa, pričom doplňujúce reakcie na relevantné odvolacie námietky obžalovaného, ktoré druhostupňový súd citlivo zvažoval, sú obžalovanému poskytnuté aj v odôvodnení tohto rozsudku. Na margo načrtnutého je potrebné konštatovať, že ani krajský súd nemá žiadne pochybnosti a považuje za preukázané, že konflikt medzi obžalovaným a poškodeným bol vyprovokovaný obžalovaným a to tým spôsobom, že keď poškodený so svedkom W. N. stáli nadránom pred klubom F. na M. jazerách v M. a svedok fajčil elektronickú cigaretu, obžalovaný vzal z ruky svedka túto elektronickú cigaretu, ktorú následne odmietal vrátiť a odišiel s ňou preč, pričom bezprostredne nereagoval na výzvy, aby elektronickú cigaretu vrátil. Zhodne to potvrdili poškodený M. W. a svedkovia W. N. a M. O., ktorí totožne vypovedali aj o tom, že keď za ustupujúcim obžalovaným do uličky išiel poškodený, obžalovaný na neho zaútočil päsťou. Prvú ranu videli okrem poškodeného aj svedkovia a o druhom údere hovoril poškodený so svedkom W. N., pričom svedkyňa M. O. vypovedala, že druhú ranu už kvôli prekážke nevidela. Podľa výpovedí svedkov poškodený po takomto útoku zo strany obžalovaného jeho následkom spadol na zem a z rán na hlave mu začala tiecť krv, čo keď zbadala svedkyňa, tak si zaobstarala servítky a začala so svedkom poškodeného ošetrovať. Incident potom pokračoval už len tým, že keď sa obžalovaný na miesto činu vracal so svedkom O. X., svedkovia s poškodeným kontaktovali SBS na vrátnici, čo keď uvidel obžalovaný, tak s pohárom v ruke odišiel do vestibulu blízkeho hotela, kde zostal, až kým na miesto neprišla privolaná policajná hliadka. Poškodený bol následne prevezený na vyšetrenie do NsP Bratislava - Ružinov, kde bola poškodenému lekárskym vyšetrením diagnostikovaná zlomenina nosových kostí s potrebou repozície, kontúzia hlavy v oblasti čela, odrenina kože v oblasti laterálneho kútiku ľavého oka, kontúzia koreňa nosa, odrenina brady, ktoré si vyžiadali liečenie v trvaní 21 dní, čo vyplynulo z listinných dôkazov a tiež zo znaleckého dokazovania.
Krajský súd nemal žiadny relevantný dôvod spochybniť hodnovernosť výpovedí poškodeného M. W. a svedkov W. N. a M. O.. V týchto výpovediach poškodený a svedkovia popísali všetky rozhodné skutočnosti významné pre posúdenie viny obžalovaného. Pokiaľ sa aj objavili odchýlky, ako namieta obhajoba, tieto sa netýkali podstatných okolností spáchania skutku obžalovaným. Výpovede poškodeného i svedkov teda nevzbudzujú žiadne relevantné pochybnosti, poškodený i svedkovia v prípravnom konaní aj na hlavnom pojednávaní vypovedali konzistentne a nemenne, čo sa prejavilo tým, že ich výpovede z prípravného konania nebolo potrebné čítať, ich výpovede sú jasné, logické, zrozumiteľné, presvedčivé, vierohodné a zároveň neboli inými dôkazmi relevantne spochybniteľné, či dokonca vyvrátené a presne ich dopĺňajú ďalšie vykonané dôkazy; žiadnym produkovaným dôkazom nedošlo k spochybneniu, príp. vyvráteniu celej takej množiny usvedčujúcich dôkazov, či jej relevantnej časti. Na základne uvedeného teda odvolací súd nemal žiaden dôvod výpovediam poškodeného a svedkov, v spojení s ďalšími dôkazmi, neveriť a naopak, vyhodnotil ich ako reálne odrážajúce skutočný sled udalostí premietnutých do skutku. Obžalovaný mal možnosť ako aj príležitosť spáchať trestnú činnosť na skutkovom základe uvedenom v obžalobe, nakoľko dokazovaním nebolo zistené nič, čo by objektívne bránilo tomu, aby konal tak, ako sa mu kladie za vinu. Reťaz dôkazov je teda v tomto smere jednoznačne ucelená a nevzbudzuje žiadne relevantné pochybnosti. Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného, krajský súd zistil, že nejde o celkom novú doteraz neuplatnenú obhajobu obžalovaného, ale v zásade len o opakované a rozvedené tvrdenia z predchádzajúcich štádií trestného stíhania, s ktorými sa v súlade so stavom veci a zákonom vysporiadal súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku. Aj odvolací súd považuje obhajobné tvrdenia obžalovaného za účelové, vedené snahou vyhnúť sa trestnej zodpovednosti. V súvislosti s poukazovaním obhajoby na priateľský, či príbuzenský vzťah poškodeného a svedkov, čo má znižovať ich vierohodnosť, krajský súd dodáva, že uvedená okolnosť a priori a sama osebe nediskvalifikuje vierohodnosť uvedených osôb, pokiaľ k nim nepristúpila ďalšia skutočnosť, ktorá by to dôvodne a objektívne evokovala, napr. preukázané zavádzanie, či dokonca klamstvo ohľadom niektorej, či viacerých skutkových okolností a pod. Žiadnu takú významnú skutočnosť odvolací súd nezistil. Poškodený i uvedení svedkovia po celý čas vypovedajú zhodne a totožne voči sebe navzájom, ich výpovede sa v podstatných rysoch lícujú a nadväzujú na seba a to aj v rámci plynutia času a sú v súlade aj s ďalšími vo veci vykonanými dôkazmi, najmä lekárskymi správami a znaleckým dokazovaním, pokiaľ ide o mechanizmus obžalovaným spôsobených zranení poškodenému. Čo sa týka konkrétne prvej z dvoch kľúčových otázok obhajoby položených v odvolaní a to, že kto konflikt vyprovokoval, krajskému súdu neostáva nič iné, len zosumarizovať už skôr vyslovené závery, že konflikt bol vyprovokovaný obžalovaným a to vzatím elektronickej cigarety svedkovi W. N., odmietaním jej vrátenia a následným vzdialením sa. Opäť treba upriamiť pozornosť na jednotné a presvedčivé výpovede poškodeného a svedkov W. N. a M. O.. Na tomto mieste sa treba pozastaviť aj nad vývojom postoja u obžalovaného v tejto otázke, pretože obžalovaný spočiatku na hlavnom pojednávaní vypovedal, že tvrdenia poškodeného a svedkov o tom, že im chcel zobrať elektronickú cigaretu, je úplne vymyslené. V neskoršom priebehu konania však už z prejavov obžalovaného možno badať zmenu prístupu, kedy už začal pripúšťať, že elektronickú cigaretu mohol svedkovi zobrať, ale mohol na to zabudnúť. Aj v nadväznosti na otázku vyprovokovania konfliktu obžalovaný vo svojom odvolaní (ale aj v rámci iných písomne zaznamenaných prejavov) podrobne rozvádza a porovnáva výpovede M. W. a svedkov W. N. a M. O. z hlavného pojednávania s ich výpoveďami z prípravného konania (napr. str. 4 a 5 odvolania) a dokonca poukazuje na rôzne mapky a obrázky, resp. fotografie (napr. str. 6 a 7 odvolania). V tejto súvislosti je nevyhnutné vysloviť, že na hlavnom pojednávaní neboli tieto výpovede z prípravného konania (z 11.07.2022) prečítané (§ 264 Trestného poriadku) a také listinné dôkazy oboznámené (§ 269 Trestného poriadku). Neprávny bol teda postup obhajoby, ktorá časť svojich obhajobných námietok zakladala aj uvedených skutočnostiach, nakoľko súd môže pri svojom rozhodnutí prihliadať len na skutočnosti, ktoré boli prebraté na hlavnom pojednávaní a opierať sa o dôkazy, ktoré boli na hlavnom pojednávaní vykonané (§ 278 ods. 2 Trestného poriadku). Ak teda obhajobná taktika spočívala aj v zaoberaní sa rozpormi medzi jednotlivými výpoveďami uvedených osôb (a v poukazovaní na listinné dôkazy), tieto rozpory bolo potrebné odstraňovať (a listinné dôkazy vykonať) zákonným spôsobom na hlavnom pojednávaní. Zo zápisníc o hlavnom pojednávaní vyplýva, že v tejto časti neboli do štádia
hlavného pojednávania premietnuté zásady bezprostrednosti, ústnosti a kontradiktórnosti, nakoľko výpovede daných osôb (a obsah listín) na hlavnom pojednávaní „neodzneli“. Pokiaľ ide o druhú kľúčovú otázku obhajoby položenú v odvolaní a to, či došlo k fyzickému konfliktu a k zraneniam poškodeného v dôsledku nutnej obrany obžalovaného, krajský súd poukazuje na správny záver mestského súdu, ktorý v konaní obžalovaného nevidel znaky nutnej obrany. Aj odvolací súd teda konštatuje, že nutná obrana nebola v konaní preukázaná. Opätovne je nutné poukázať na výpovede poškodeného M. W. a svedkov W. N. a M. O., ktorí jednoznačne vylúčili, že by obžalovaný len odvracal priamo hroziaci alebo trvajúci fyzický útok zo strany poškodeného na obžalovaného. Nutná obrana teda okrem tvrdenia obžalovaného nevyplýva zo žiadneho vykonaného dôkazu a nič túto obhajobnú verziu nepodporuje a to ani nikto z viacerých ďalších ľudí, ktorí sa v čase incidentu na danom mieste pred podnikom F. mali nachádzať, nakoľko obžalovaný vypovedal, že v podniku bolo veľa ľudí, bolo to plné a aj svedkyňa M. O. vypovedala, že v tom čase tam vonku bolo viacero ľudí. Výpovede poškodeného a svedkov v smere, že konfliktnú situáciu započal, eskaloval a že následne fyzicky útočiť na poškodeného začal práve obžalovaný, sú ucelené, zrozumiteľné, podrobné a logické, pričom z ich obsahu a ani z ďalšieho dokazovania nevyplynulo nič, čo by ich mohlo akokoľvek spochybniť. Napokon, pokiaľ obhajoba zdôrazňovala, že v danom prípade ide o situáciu „tvrdenia proti tvrdeniu“, čo by mohlo mať za následok aplikáciu zásady „in dubio pro reo“, vedúcej k oslobodeniu obžalovaného spod obžaloby, nadriadený súd k tomu dodáva, že v prípade, ak obžalovaný uvádza iný priebeh skutkového deja, než je uvedený orgánmi činnými v trestnom konaní v obžalobe, príp. súdom v rozsudku, neznamená to a priori, že súd má rozhodnúť podľa zásady „in dubio pro reo“, pretože je tu pochybnosť vyvolaná tvrdením obžalovaného. Trestný poriadok totiž nepozná zásadu, že obžalovaného treba vždy oslobodiť, ak tvrdí, že sa nedopustil žalovaného trestného činu. Súd musí použiť uvedenú zásadu len vtedy, ak aj po riadnom vyhodnotení dôkazov (§ 2 ods. 12 Trestného poriadku) zostanú o okolnosti, či sa stal žalovaný skutok alebo či ho spáchal obžalovaný, rozumné pochybnosti. O takýto prípad však v posudzovanej veci nejde. Okrem toho, ak odvolateľ v súvislosti so situáciou „tvrdenia proti tvrdeniu“ poukázal na konkrétne rozhodnutie českého ústavného súdu, odvolací súd konštatuje, že predmetné rozhodnutie predstavuje rozhodnutie inter partes (medzi stranami), nevyvolávajúce účinky erga omnes (voči všetkým) a preto sa netýka trestnej veci obžalovaného v teraz posudzovanej trestnej veci (s iným skutkovým a právnym základom), hoci úvahy takej justičnej autority môžu byť predmetom potenciálnej odbornej diskusie. V teraz prejednávanej trestnej veci totiž nie je daná rovnováha medzi čo do podstatných skutkových okolností relevantným tvrdením obžalovaného na jednej strane a takým tvrdením poškodeného na strane druhej, ktorému sekundujú tvrdenia svedkov W. N. a M. O., listinné dôkazy (lekárske správy), vrátane fotodokumentácie vyhotovenej bezprostredne po skutku a týkajúcej sa osôb obžalovaného i poškodeného a v neposlednom rade závery znaleckého dokazovania, pričom v súhrne vo veci vykonané dôkazy vzájomne dotvárajú ucelený obraz o skutku. S poukazom na všetky uvedené zistenia možno vysloviť záver, že to bol práve obžalovaný, ktorý sa voči poškodenému dopustil násilného konania v rozsahu uvedenom v skutkovej vete tohto rozsudku. Všetky preukázané skutkové okolnosti pritom zodpovedajú právnej kvalifikácii skutku ako prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona, nakoľko obžalovaný sa dopustil fyzicky na mieste verejnosti prístupnom výtržnosti tým, že napadol poškodeného a súčasne poškodenému úmyselne ublížil na zdraví, čo nepochybne vyplýva najmä zo skutočností uvedených vo vyššie označenom znaleckom posudku, ktoré súd vyhodnotil v zmysle poškodenia zdravia poškodeného, ktoré si objektívne vyžiadalo lekárske vyšetrenie, ošetrenie a liečenie v trvaní 21 dní, zahrňujúce aj dvojtýždňovú práceneschopnosť, pričom obžalovaný ako deklarovaný MMA bojovník útočil na ulici na hlavu poškodeného. Krajský súd ponechal posudzovanie skutku podľa Trestného zákona účinného do 05.08.2024, hoci medzičasom nadobudla účinnosť rozsiahla novela Trestného zákona, ktorá však pre obžalovaného v posudzovanej veci nepriniesla priaznivejšie posúdenie skutku. Na základe uvedených úvah bola vina obžalovaného dokazovaním vykonaným pred prvostupňovým súdom aj podľa názoru krajského súdu preukázaná v rovine istoty na úrovni pravidla „bez akýchkoľvek rozumných pochybností“ a to i napriek tomu, že v posudzovanej trestnej veci došlo zo strany prvostupňového súdu k chybám rozsudku, najmä preto, že sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, čo vo vzťahu k výroku o vine malo za následok zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 321 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.
Nakoľko odvolací súd na základe preskúmania všetkých výrokov napadnutého rozsudku zrušil výrok o vine, v zmysle § 321 ods. 3 Trestného poriadku musel obligatórne zrušiť aj výrok o treste, pričom vo vzťahu k tomuto výroku krajský súd tiež konštatuje, že súd prvého stupňa pri ukladaní trestu napadnutým rozsudkom porušil ustanovenie Trestného zákona, čo zakladalo dôvod na zrušenie rozsudku aj z dôvodu podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku. Pochybenie mestského súdu vo výroku napadnutého rozsudku spočívalo v aplikácii konkrétneho ustanovenia Trestného zákona v rámci ukladania trestu. Východisko pre ukladanie trestu odňatia slobody v posudzovanom prípade predstavovala v zmysle § 41 ods. 1 Trestného zákona trestná sadzba pre prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 Trestného zákona, teda podľa zákonného ustanovenia ktoré sa vzťahuje na trestný čin najprísnejšie trestný (pretože sa ukladal úhrnný trest) a to v rozpätí až na 3 roky (pri prečine ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona je trestná sadzba 6 mesiacov až 2 roky). Zároveň bola zohľadnená tretia veta § 41 ods. 1 Trestného zákona, podľa ktorej ak sú dolné hranice trestných sadzieb trestov odňatia slobody rôzne, je dolnou hranicou úhrnného trestu najvyššia z nich. Pri opätovnom rozhodovaní o uložení trestu obžalovanému sa aj krajský súd musel dôsledne riadiť individualizáciou ukladaného trestu, kedy je potrebné zdôrazniť, že stanovenie druhu trestu a jeho výmery musí vychádzať nielen z podmienok upravených v ustanoveniach pri tom ktorom druhu trestu, ale je tiež potrebné dôsledne skúmať všetky skutočnosti významné z hľadiska účelu trestu obsiahnutého v § 34 ods. 1 Trestného zákona, ako aj ostatné na účel trestu nadväzujúce kritériá rozhodujúce pre určenie druhu trestu a jeho výmery, ktorých zohľadnenie predpokladá úprava zásad pre ukladanie trestov. Ustanovenie § 34 ods. 1 Trestného zákona o účele trestu je spolu s § 34 ods. 4 Trestného zákona základným vodidlom pri určovaní druhu trestu a jeho výmery. Z hľadiska týchto ustanovení, uložený trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov a zároveň trest vyjadrí morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Závery na primeranosť postihu páchateľa trestného činu sa musia opierať o skutočný stav veci a musia z neho vyplynúť. Odvolací súd v súlade so stavom veci posudzoval poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, prihliadol na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, ako aj na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť nápravy. Nepochybil mestský súd, keď vzhliadol jednu poľahčujúcu okolnosť spočívajúcu v tom, že obžalovaný viedol pred spáchaním skutku riadny život [§ 36 písm. j) Trestného zákona] a zároveň jednu priťažujúcu okolnosti, že obžalovaný spáchal viac trestných činov v zmysle § 37 písm. h) Trestného zákona. Krajský súd nezistil ani obžalovaným navrhované poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. d) a písm. i) Trestného zákona, nakoľko z vykonaného dokazovania nevyplývajú, resp. dokazovanie sa ohľadom nich nevykonávalo a nenavrhoval to ani obžalovaný. Vzhľadom na vyrovnaný pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností k úprave trestnej sadzby nedošlo. Odvolací súd nezasahoval do poľahčujúcich a priťažujúcich okolností ani s prihliadnutím na novelu Trestného zákona, účinnú od 06.08.2024, nakoľko to v prejednávanom prípade, aj v zmysle vyššie uvedeného (právneho posúdenia skutku), nemalo opodstatnenie. Nadriadený súd na základe konštatovaného uvádza, že pre nápravu obžalovaného a ochranu spoločnosti nebude stačiť len uloženie alternatívneho trestu, nespojeného s trestom odňatia slobody. Súd toto konštatovanie vyvodil predovšetkým zo spôsobu spáchania trestnej činnosti (dvoch úmyselných trestných činov), kedy v podstate po banálnej roztržke obžalovaný v podnapitom stave fyzicky zaútočil na hlavu poškodeného, čím mu spôsobil vo výroku tohto rozsudku uvedené zranenia (následok), čo nemožno považovať za málo závažné konanie. Na druhej strane, pokiaľ ide o osobu obžalovaného, súd konštatuje, že z odpisu z registra trestov a ani z evidencie priestupkov nevyplýva žiadny záznam. Súd preto dospel k záveru, že na obžalovaného je potrebné pôsobiť trestom odňatia slobody, výmeru ktorého odvolací súd určil na 1 rok a 6 mesiacov, t. j. na úrovni jednej tretiny trestnej sadzby určenej podľa § 41 ods. 1 prvá a tretia veta Trestného zákona. Podľa názoru odvolacieho súdu neboli dané podmienky na uloženie trestu blížiaceho sa viac k dolnej hranici trestnej sadzby, ale ani k hornej hranici trestnej sadzby.
Následne súd skúmal (v súlade s princípom ultima ratio ukladania nepodmienečného trestu odňatia slobody), či je možné ukladaný trest odňatia slobody podmienečne odložiť na primeranú skúšobnú dobu, teda či sú splnené podmienky uvedené v ustanovení § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Súd je toho názoru, že v posudzovanom prípade je dôvodné podmienečne odložiť výkon trestu odňatia slobody, pretože vzhľadom na osobu páchateľa, najmä s prihliadnutím na jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, a na okolnosti prípadu, má dôvodne za to, že na zabezpečenie ochrany spoločnosti a nápravu páchateľa výkon trestu odňatia slobody nie je nevyhnutný, preto výkon trestu odňatia slobody súd u obžalovaného podmienečne odložil s určením skúšobnej doby vo výmere 2 roky. Ohľadom osoby páchateľa, ani okolností prípadu nebola zistená žiadna taká výrazná okolnosť, ktorá by odôvodňovala uloženie trestu odňatia slobody v nepodmienečnej forme. Obžalovaný bude povinný v skúšobnej dobe nedopúšťať sa žiadneho protiprávneho konania, či už vo forme priestupkov, alebo trestných činov, mal by dodržiavať právne predpisy a žiť riadnym spôsobom života, lebo v opačnom prípade sa vystaví riziku, že súd a to už aj v priebehu skúšobnej doby rozhodne, že sa neosvedčil a nariadi výkon trestu odňatia slobody, ktorý mu bol podmienečne odložený. Z uvedeného je zrejmé, že výmera trestu bola v podstate prevzatá v napadnutého rozsudku a to aj napriek tomu, že došlo k vypusteniu skutkovej okolnosti týkajúcej sa čiastočného útočenia obžalovaného s pohárom v ruke, nakoľko nešlo o tak rozhodujúcu skutočnosť v rámci všetkých zásad ukladania trestu, ktorá by za daných okolností mala podstatný vplyv na výmeru trestu uloženého súdom prvého stupňa a to aj s poukazom na trestnú sadzbu, z ktorej bolo potrebné vychádzať pri ukladaní trestu. Súd dodáva, že takto uložený trest je aj v súlade so zásadou, že trest je právnym následkom trestného činu o teda musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu), že je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona a tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu životu - rehabilitácia) a jednak aj voči ďalším občanom - potenciálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie trestu na ostatných členov spoločnosti). Takto uložený trest súčasne vyjadruje aj morálne odsúdenie obžalovaného (retribúcia) a zahŕňa tak individuálnu ako aj generálnu prevenciu a zároveň vyjadruje jeho morálne odsúdenie spoločnosťou. Odvolací súd na základe vyjadrených úvah a právnych záverov, rozhodol spôsobom vyplývajúcim z výrokov tohto rozsudku, pričom v zmysle § 322 ods. 3 Trestného poriadku mal dostatok podkladov pre vlastné rozhodnutie. Predmetné rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.