Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 3To/80/2024 1323010101 18. 02. 2025 JUDr. Denisa Mészárosová ECLI:SK:KSBA:2025:1323010101.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Denisy Mészárosovej a sudkýň JUDr. Danice Veselovskej a JUDr. Márie Šimkovej v trestnej veci obžalovaného C. W., pre prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Trestného zákona o odvolaniach obžalovaného a poškodenej R. O. proti rozsudku Mestského súdu Bratislava I sp. zn. B3-46T/10/2023 zo dňa 05.04.2024, na verejnom zasadnutí konanom dňa 18. februára 2025 pomerom hlasov 3:0 takto rozhodol: Podľa § 321 ods. 1 písm. e/, ods. 3 Trestného poriadku sa prvostupňový rozsudok výroku o treste a spôsobe jeho výkonu.
z r u š u j e vo
Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovanému C. W., nar. XX.XX.XXXX v P., trvale bytom J., T. XX/A ukladá Podľa § 149 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 36 písm. j/, § 38 ods. 3 Trestného zákona v znení účinnom do 05.08.2024 trest odňatia slobody vo výmere 10 (desať) mesiacov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a/, § 50 ods. 1 Trestného zákona v znení účinnom do 05.08.2024 súd obžalovanému výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá na skúšobnú dobu v trvaní 2 /dva/ roky. Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom do 05.08.2024 trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v trvaní 1 /jeden/ rok. Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie poškodenej R. Redekyovej, nar. XX.XX.XXXX i e t a.
zam
odôvodnenie: Napadnutým rozsudkom Mestského súdu Bratislava I sp. zn. B3-46T/10/2023 zo dňa 05.04.2024 bol obžalovaný C. W. uznaný vinným z prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Tr. zákona na tom skutkovom základe, že dňa 19.05.2021 v čase okolo 11:00 hod v Bratislave na Riazanskej ulici v smere na Račiansku ulicu ako vodič osobného motorového vozidla značky OPEL CROSSLAND X, R.: J začal s motorovým vozidlom
cúvať smerom od hnedej brány s označením Novopacká piváreň k reštaurácii Ázijské bistro Panda v snahe vojsť do brány v ktorej sa nachádza vchod do Ázijského bistra Panda, pričom sa dostatočne nevenoval vedeniu vozidla a sledovaniu situácie v cestnej premávke, nakoľko pri cúvaní nespozoroval za svojím vozidlom chodkyňu S. E., nar. XX.XX.XXXX a chodkyňu R. O., nar. XX.XX.XXXX, ktoré v tom čase prechádzali mimo priechodu pre chodcov šikmo cez vozovku Riazanskej ulice smerom k Ázijskému bistru Panda, kde v jazdnom pruhu vozovky Riazanskej ulice došlo k nárazu ľavej zadnej časti jeho motorového vozidla s nákupnou taškou na kolieskach, ktorú v tom čase ťahala po ľavej strane svojho tela poškodená R. O. čoho následkom menovaná poškodená stratila rovnováhu a v dôsledku straty stability padla na povrch vozovky, pričom strhla so sebou aj poškodenú S. E., ktorá kráčala po jej pravej strane a ktorá taktiež stratila stabilitu a spadla na povrch vozovky, následkom čoho poškodená R. O. utrpela pomliaždenie ľavej polovice hrudníka, zlomeninu 5. rebra vľavo bez posunu úlomkov, pomliaždenie IV. prsta ľavej ruky s krvnou podliatinou a pomliaždenie oboch predkolení s krvnými podliatinami s nevyhnutnou celkovou dobou liečby nad 7 dní a poškodená S. E. utrpela závažné poranenia hlavy a poúrazový opuch mozgu, v dôsledku čoho po dvojdňovej hospitalizácii v Nemocnici Ružinov dňa 20.05.2021 v čase o 15.45 hod zomrela, čím obvinený ako vodič svojím konaním porušil povinnosť uloženú mu v ustanovení § 4 ods. 1 písm. c) a v § 22 ods. 2, ods. 3 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a to závažným spôsobom podľa § 137 ods. 2 písm. c) uvedeného zákona spočívajúcej v povinnosti venovať sa plne vedeniu vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke a povinnosť neohroziť pri cúvaní ostatných účastníkov cestnej premávky a povinnosť zaistiť si bezpečné cúvanie pomocou spôsobilej a náležite poučenej osoby pri nedostatočnom rozhľade. Postupom podľa § 149 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 36 písm. j/, § 38 ods. 3 Trestného zákona bol obžalovanému uložený trest odňatia slobody vo výmere 10 / desať/ mesiacov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a/, § 50 ods. 1 Trestného zákona súd obžalovanému výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil a stanovil skúšobnú dobu v trvaní 2 /dva/ roky. Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona súd obžalovanému uložil trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v trvaní 2 /dva/ roky. Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku súd obžalovaného zaviazal na náhradu škody voči poškodenej spoločnosti Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a.s., W.: XX XXX XXX, so sídlom Panónska cesta 2, Bratislava vo výške 1.777,52 €. Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku súd obžalovaného zaviazal na náhradu škody voči poškodenej R. O. , nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XX, J. vo výške 1.592,14 €. Podľa § 288 ods. 2 Trestného poriadku súd poškodenú R. O. odkázal so zvyškom nároku na náhradu škody na civilný proces. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolania obžalovaný a poškodená R. O.. Odvolanie obžalovaného smerujúce proti výroku o vine a treste bolo odôvodnené písomným podaním obhajcu doručeným súdu prvého stupňa dňa 02.05.2024. Obžalovaný v dôvodoch odvolania vyjadruje nesúhlas s tvrdením súdu, že poškodená O. potom čo stratila rovnováhu, strhla so sebou aj poškodenú E.. Takýto záver nie je možné preukázať žiadnym z vykonaných dôkazov. Preto nie je obžalovanému zrejmé, prečo súd vzťahuje jeho zavinenie aj k následku v podobe smrti poškodenej E.. V znaleckom posudku z odvetvia súdneho lekárstva sa konštatuje, že s najväčšou pravdepodobnosťou došlo k styku tela poškodenej O. s telom poškodenej E. a s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou ku kontaktu tela poškodenej E. s autom obžalovaného nedošlo. Všetky zranenia na tele nebohej sa nachádzajú na jej prevej strane, pričom k vozidlu bola bližšie jej ľavá strana. Takéto závery označované ako „najväčšia pravdepodobnosť“ na prijatie záveru o vine nepostačujú. Súd podľa obžalovaného pochybil, keď sa nezaoberal takisto pravdepodobným priebehom deja, pri ktorom poškodená E. mohla spadnúť len preto, že sa zľakla, keď spadla jej dcéra. Do úvahy bolo potrebné vziať, že išlo o 93-ročnú pani, u ktorej okrem zľaknutia mohlo dôjsť k zatočeniu hlavy.
Z odôvodnenia rozsudku podľa obžalovaného vyplýva, že mal porušiť povinnosti vodiča uvedené v § 4 ods. 1 písm. c/ a § 22 ods. 2, ods. 3 zákona č. 8/2009 Z.z. Súd prvého stupňa však zjavne podcenil porušenie povinností chodcami, ktoré sú uvedené v § 53 ods. 1, ods. 3, ods. 4 zákona č. 8/2009 Z.z. Obžalovaný zastáva názor, že chodkyne mali prednostne použiť priechod pre chodcov, ktorý sa nachádza v blízkosti a to najmä s ohľadom na vek staršej poškodenej. Tým, že sa blízkosti miesta nehody nachádza vyznačený priechod pre chodcov, mohol obžalovaný dôvodne predpoklad, že chodci ho využijú. Platí totiž všeobecný princíp, že žiaden z účastníkov nie je povinný predpoklad porušenie pravidiel cestnej premávky iným jej účastníkom. Vyššie uvedené úvahy podporujú aj závery znalca z odboru dopravy, ktorý ako jednu z príčin vzniku dopravnej nehody stanovil z technického hľadiska nesprávne správanie sa chodkýň na vozovke. Tieto prechádzali mimo vyznačeného priechodu pre chodcov a šikmo vzhľadom na pozdĺžnu os vozovky Riazanskej ulice. Do jazdného pruhu v smere na Račiansku vošli v čase, keď to celková dopravná situácia v úseku dopravnej nehody neumožňovala. Chodkyne obžalovaného ako vodiča donútili vstupom do jeho jazdného pruhu ku zmene rýchlosti , na jeho vozidlo pred kontaktom s nákupným vozíkom reagovali oneskorene a boli to práve ony, ktoré obžalovanému vytvorili kolíznu situáciu. Obžalovaný tiež dáva do pozornosti, že chodci ako najzraniteľnejší účastníci cestnej premávky sú povinní obzvlášť dbať na zvýšenú opatrnosť. Nie sú oprávnení vstupovať na vozovku, ak vzhľadom na rýchlosť a vzdialenosť prichádzajúcich vozidiel nebudú môcť cez vozovku bezpečne prejsť. Obžalovaný pripomína, že sa v rámci svojich možností plne venoval vedeniu motorového vozidla, sústredil sa iba na túto činnosť, situáciu sledoval aj pomocou kamery, takisto cez spätné zrkadlá. Svedčí o tom aj zistenie, že okamžite po kontakte kolesa auta s cudzím predmetom, svoje vozidlo zastavil a zabránil tak kontaktu s osobou. Je toho názoru, že kontakt vozidla s nákupným vozíkom nemôže byť v príčinnej súvislosti so zranením, ktoré spôsobilo smrť inej osoby. Obžalovaný na podklade vyššie uvedených argumentov navrhol zrušiť prvostupňový rozsudok a postupom podľa § 285 písm. b/ Tr. poriadku ho oslobodiť spod obžaloby. Odvolanie poškodenej R. O. smerujúce proti výroku o náhrade škody bolo dodatočne odôvodnené prostredníctvom splnomocnenca poškodenej. Poškodená v úvode rekapituluje, že v tomto konaní si uplatnila náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3.000,-€, pohrebné náklady vo výške 1.592,14€ a náhradu trov trestného konania vo výške 620,92€. Súd prvého stupňa priznal náhradu nákladov spojených s pohrebom a vo zvyšnej časti bola poškodená odkázaná na civilný proces. Poškodená sa s takýmto rozhodnutím súdu prvého stupňa nestotožňuje, najmä pokiaľ ide o strohé odkázanie na civilný proces. Toto sa prieči zmyslu adhézneho konania, ktoré spočíva v tom, že umožňuje poškodenému, aby bol súčasne s trestným stíhaním obžalovaného objasnený nárok na náhradu škody a aby poškodený dosiahol, že mu bude zároveň s rozhodnutím o podanej obžalobe prisúdená náhrada škody. V tejto súvislosti poškodená odkazuje na ustálenú súdnu prax, konkretizuje napríklad názor vyjadrený v rozsudku Krajského súdu v Trnave z 19.07.2018 sp. zn. 5To/69/2018 v súvislosti s povinnosťou súdu rozhodnú v rámci adhézneho konania o uplatnenom nároku na náhradu škody. Z viacerých rozhodnutí slovenských súdov, ako aj súdov v Českej republike vyplýva, že poškodený by nemal byť nedôvodne odkázaný na civilné konanie, nakoľko ak splní zákonné podmienky uplatnenia nároku, tento nárok má podklad v príslušných hmotnoprávnych predpisoch a je dokazovaním preukázané, že škoda vznikla v súvislosti s trestným činom, má sa v trestnom konaní rozhodnúť aj o náhrade škody. V prípravnom konaní bol vypracovaný znalecký posudok z odboru zdravotníctva, odvetvie chirurgia a traumatológia, z ktorého vyplýva rozsah zranení poškodenej. Táto pri nehode utrpela pomliaždenie ľavej polovice hrudníka, zlomeninu 5. rebra vľavo bez posunu úlomkov, pomliaždenie IV. Prsta ľavej ruky s krvnou podliatinou a pomliaždenia oboch predkolení s krvnými podliatinami. Tieto poranenia sa vyznačujú silnou bolestivosťou a poškodený subjekt s veľkou obtiažnosťou zvláda každodenné činnosti. Poškodená konštatuje, že namiesto efektívneho zavŕšenia trestného konania priznaním preukázaných a nespochybnených nárokov, je poškodená odkázaná na ďalšie konanie. Postup súdu prvého stupňa preto nesvedčí potrebe rýchlosti nahradenia škody a nepriaznivo vplýva na poškodenú, ktorá stále
nemôže záležitosti doriešiť. Okrem toho neuložením povinnosti nahradiť škodu sú oslabené preventívno -výchovné pôsobenia. Vychádzajúc z dôvodov odvolania poškodená navrhuje priznať aj náhradu trov konania, ktoré účelne vynaložila a to vo výške 620,92€, odkazujúc pritom na ustanovenie § 557 ods. 1 Tr. poriadku. S odkazom na vyššie uvedené navrhla odvolaciemu súdu zrušiť prvostupňový rozsudok a priznať poškodenej náhradu škody v plnej výške tak, ako bola uplatnená, teda vo výške 5.213,06€, prípadne po zrušení prvostupňového rozsudku podľa § 321 ods. 1 písm. f/ Tr. poriadku vrátiť vec súdu prvého stupňa. Poškodená prostredníctvom splnomocnenca reagovala na výzvu súdu a zaslala súdu svoje vyjadrenie k odvolaniu obžalovaného. Nestotožňuje sa s argumentáciou obžalovaného, že pri absencii dôkazov o kontakte vozidla obžalovaného s telom poškodenej E., nemožno ustáliť príčinnú súvislosť medzi konaním obžalovaného a následkom v podobe smrti menovanej poškodenej. Je logické, že vozidlo nemohlo naraziť do poškodenej E., keďže sa nachádzala na pravej strane a vozidla z ľavej strany prišlo do kontaktu s vozíkom poškodenej O.. Ide v tomto prípade o tzv. domino efekt, kedy vozidlo narazilo do kolieskového vozíka, ktorý držala poškodená O. a počas jej pádu prišlo ku kontaktu s telom poškodenej E.. To viedlo k pádu poškodenej E. smerom doprava na tvrdý povrch vozovky so vznikom poranení pravej strany tela. Z posudku súdneho lekára explicitne vyplýva, že smrť poškodenej E. je v priamej príčinnej súvislosti s poraneniami tela, ktoré utrpela pri dopravnej nehode. Na tomto závere nič nemení ani zistenie o tom, či sa poškodené držali alebo nedržali, pretože táto otázka nič nemení na okolnostiach dopravnej nehody. Takisto nemožno podľa poškodenej súhlasiť s tým, že konaním poškodených došlo k spoluzavineniu dopravnej nehody a to vstupom na vozovku, keď im to celková situácia na ceste neumožňovala. Naopak je možné stotožniť sa so záverom súdu, že práve obžalovaný bol tým účastníkom cestnej premávky, ktorý nesledoval situáciu. Poškodené nemali prečo predpokladať, že obžalovaný bude v danom úseku cúvať a primárne museli byť obozretné voči vozidlám v smere jazdy sprava. Čo sa týka cúvania, z kamerového záznamu je vidno, že obžalovaný po počiatočnom pomalom rozjazde následne nečakane zrýchlil a preto je otázne, či mali cúvacie senzory vôbec možnosť rozpoznať okoloidúce osoby. Poškodená tiež zdôrazňuje, že vodič motorového vozidla je povinný zachovať potrebnú mieru opatrnosti voči chodcom, ktorí vstúpia na vozovku, respektíve pohybujú sa v jej blízkosti. Osobitne musí vodič vo zvýšenej miere dbať na osoby vyššieho veku, maloleté, duševne, či fyzicky postihnuté a predpokladať u nich iný spôsob správania sa (uznesenie Krajského súdu v Plzni zo dňa 22.09.1994 sp. zn. 7To/288/1994). Odkazujúc na vyššie uvedené argumenty navrhla poškodená odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť. Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu zotrval obhajca v celom rozsahu na dôvodoch podaného odvolania. Ako alternatívu pre prípad uznania viny obžalovaného, zvýraznil obhajca potrebu brať do úvahy výrazné spoluzavinenie poškodených. Takisto poukázal na veľké špecifiká tohto prípadu, ktoré ho odlišujú od množstva iných kolíznych situácii v doprave. Pre prípad posúdenia, ktoré je uvedené vyššie, navrhol obhajca vypustenie výroku o uložení trestu zákazu činnosti z dôvodu, že obžalovaný pracuje ako vodič transfúznej služby a vzhľadom na svoj vek by po odobratí vodičského oprávnenia mohol prísť o prácu. Okrem toho zdôraznil, že manželka je na čiastočnom invalidnom dôchodku. K zaznamenaným priestupkom obžalovaného obhajca uviedol, že ide o profesionálneho vodiča, ktorý jazdí na dennej báze a počet záznamov je nevyhnutné vyhodnocovať v kontexte frekvencie, akou jazdí. Pri úvahách o výmere trestu považuje za dôležité, aby tento nebol zbytočne prísnym postihom, ktorý bude nad mieru potrebnú ovplyvňovať aj život osôb žijúcich s obžalovaným. Splnomocnenkyňa poškodenej zotrvala na obsahu podaného odvolania a tiež vyjadrenia k odvolaniu obžalovaného. Požadovala náhradu škody v rozsahu, v akom bol uplatnený. Poisťovňa doposiaľ z titulu poistenia zodpovednosti neplnila nič, nakoľko čaká na rozhodnutie o vine. Konanie o náhradu
nemajetkovej ujmy, ktoré prebieha na Mestskom súde Bratislava IV sa týka nárokov poškodenej pani O. a jej dvoch synov, ktorí žiadajú nemajetkovú ujmu v dôsledku úmrtia matky a starej matky. V tomto konaní uplatnená suma 3.000,-€ je nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy poškodenej O. z dôvodu zásahu, ktorý ona sama utrpela ako účastníčka nehody. Zástupca krajskej prokuratúry navrhol odvolanie obžalovaného po zohľadnení jeho dôvodov zamietnuť. Súd prvého stupňa sa dostatočne vysporiadal s uvádzaným spoluzavinením poškodených, čo sa premietlo do uložených trestov, ktoré boli uložené na spodnej hranici trestnej sadzby. Prokurátor sa nestotožnil s návrhom na vypustenie trestu zákazu činnosti pripomínajúc následok, ktorý konaním obžalovaného nastal. Pokiaľ ide výroky o náhrade škody, v tejto časti považuje rozsudok za správny. Náhrada trov konania vzniknutých pribratím splnomocnenca je nárokom, ktorý sa priznáva po právoplatnosti rozhodnutia, čiže nie je súčasťou rozhodnutia odvolacieho súdu. Vo vzťahu k nároku na priznanie nemajetkovej ujmy zdieľa prokurátor názor mestského súdu, že pre rozhodnutie o tejto časti nároku nie je k dispozícii dostatok dôkazov. Obžalovaný právom záverečného návrhu požiadal, aby odvolací súd rozhodol v zhode s návrhom obhajcu. Krajský súd v Bratislave, na podklade riadne a včas podaných odvolaní obžalovaného a poškodenej, v intenciách § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal napadnutý rozsudok. Vzhľadom na obsah uvedeného ustanovenia odvolací súd na základe revízneho princípu, ktorého rozsah je determinovaný práve týmto ustanovením, preskúmal nielen výroky o vine, treste a náhrade škody, ale preskúmal aj správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo týmto napadnutým výrokom a tiež prihliadol aj na chyby, ktoré síce odvolaním vytýkané neboli, ale ktoré sú takej povahy, že by odôvodňovali podanie mimoriadneho opravného prostriedku t.j. dovolania (§ 371 ods. 1 Tr. poriadku), pričom zistil, že odvolanie obžalovaného je čiastočne opodstatnené a odvolanie poškodenej je nedôvodné. Podľa § 2 ods. 10 Tr. poriadku orgány činné v trestnom konaní potupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. Podľa § 2 ods. 12 Tr. poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Podľa § 2 ods. 19 Tr. poriadku pri rozhodovaní na hlavnom pojednávaní, na verejnom zasadnutí alebo na neverejnom zasadnutí smie súd prihliadnuť len na tie dôkazy, ktoré boli v tomto konaní vykonané, ak zákon neustanovuje inak Plnením revíznej povinnosti odvolací súd zistil, že dokazovaním vykonaným na hlavnom pojednávaní súdom prvého stupňa boli objasnené všetky základné skutočnosti dôležité pre trestné stíhanie tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 119 ods. 1 Tr. poriadku, ktoré súd potreboval aj pre svoje rozhodnutie. Súd prvého stupňa pri vykonávaní dôkazov na hlavnom pojednávaní postupoval podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku upravujúcich spôsob vykonania dôkazov, pričom sa nedopustil žiadnych závažných chýb, ktoré by mohli mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci, alebo v dôsledku ktorých by došlo k porušeniu práva obžalovaného na obhajobu. Okresný súd vykonal všetky dostupné dôkazy, tieto zákonným spôsobom vyhodnotil a následne dospel k správnym záverom tak v otázke viny, ako aj v otázke právnej kvalifikácie. Dokazovanie bolo vykonané v dostatočnom rozsahu tak, aby umožnilo súdu prvého stupňa prijať jednoznačné závery. Odôvodnenie napadnutého rozsudku zodpovedá požiadavkám stanoveným v § 168 ods. 1 Tr. poriadku, nakoľko okresný súd v potrebnom rozsahu uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel
svoje skutkové zistenia, ako sa vyrovnal s obranou obžalovaného a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Pokiaľ ide o skutkové zistenia, tu sa súd prvého stupňa správne opiera o výpoveď obžalovaného C. W. z prípravného konania, výpoveď svedkyne - poškodenej R. O., prečítanú výpoveď svedkyne W. W., závery znaleckých posudkov z odboru cestnej dopravy a z odboru zdravotníctva. Významnými sú aj listinné dôkazy, najmä zápisnica o obhliadke miesta dopravnej nehody, lekárske správy a zabezpečené kamerové záznamy zachytávajúce časť pohybu vozidla obžalovaného bezprostredne pred dopravnou nehodou. Vychádzajúc z výpovedí obžalovaného, poškodenej R. O. a svedkyne W. W., ako priamych účastníkov udalosti, je spoľahlivo preukázané, že k dopravnej nehode došlo tak, ako to vymedzuje skutková veta obžaloby. Z nepriamych dôkazov jej priebeh analyzuje predovšetkým znalecký posudok z odboru cestnej dopravy. Obžalovaný C. W. potvrdil, že v uvedený deň sa nachádzal na Riazanskej ulici a pôvodne bol asi 15 metrov za bránou, ktorá vedie do bistra Panda. Asi po piatich minútach sa rozhodol, že zacúva z tohto miesta do areálu bistra. Pozrel sa do oboch spätných zrkadiel a cúvacej kamery a začal cúvať. Zišiel z chodníka a asi po 10 metroch cúvania začul zachrapčanie. Zastavil a po vystúpení z vozidla videl ležať pol metra od vozidla staršiu pani na vozovke. Druhá stála na chodníku a povedala, že ich zrazil. Následne čakal na príchod sanitky a polície. O okolnostiach nehody vypovedá zhodne aj svedkyňa W. W., manželka obžalovaného, ktorá bola v tom čase spolujazdkyňou obžalovaného. Potom, čo zišli autom z chodníka, začali cúvať pri krajnici a asi po 20 metroch začula nejaké chrapčanie. Manžel hneď zastavil. Zvuk jej pripomínal akoby narazili do nejakého nárazníka. Nikoho v okolí auta nevidela, nakoľko aj sama sledovala v pravom spätnom zrkadle situáciu na ceste. Senzory počas cúvania nepípali. Keď vyšla von, pochopila, že ľavým zadným kolesom narazili do nákupného vozíka, dve ženy videla na zemi. Mladšia vstala, brala si vozík a povedala, že jej ho prešli. Druhá staršia pani ležala na ceste na pravej strane tela. Poškodená R. O. spolu so svojou matkou prechádzali po Riazanskej ulici, keď sa matka rozhodla, že vezmú obed z bistra Panda. Vtedy boli na opačnej strane cesty. Svedkyňa sa rozhliadla na obidve strany, pričom v tom čase nešlo žiadne auto, preto sa rozhodli prejsť cez cestu. Registrovala zaparkované čierne vozidlo s dymovými sklami, ktorému nesvietilo žiadne svetlo a nebolo v pohybe. Ťahala nákupný vozík na kolieskach v ľavej ruke, vedľa nej po pravej strane bola matka. S matkou sa nedržali, chodila samostatne, aj keď sa jej chodilo ťažšie, mala vtedy 93 rokov. Následne zacítila, ako ju začal tlačiť ten nákupný vozík, ktorý bol zachytený tmavým vozidlom, svedkyňu to stočilo, padla na zem. Nohami bola pod vozidlom, rukou stále držala rúčku vozíka, aj jej to oškrelo prsty. Nevie prečo spadla aj matka, možno sa jej v tej chvíli chytila, videla však, ako dopadla hlavou na zem. Vozidlo, ktoré ju zrazilo ihneď zastavilo, vodič vystúpil a povedal „preboha kde ste sa tu vzali, ja som vás nevidel“. Nešli k priechodu pre chodcov, pretože matke sa ťažšie chodilo, presvedčila sa však, či môžu prejsť cez cestu a keďže nič nešlo, tak prechádzali. Cúvajúce vozidlo ju zachytilo o vozík, ktorý mal zničené kolieska. Analýza priebehu dopravnej nehody je spracovaná v znaleckom posudku Ing. Tomáša Korbeľa. Vyplýva z neho, že z technického hľadiska príčinou vzniku dopravnej nehody boli dva nasledovné prvky. Nesprávna technika jazdy vozidla Opel, ktorý sa nedostatočne venoval vedeniu vozidla, nezaistil bezpečné cúvanie pomocou spôsobilej a náležíte poučenej osoby a jeho oneskorená reakcia na chodkyne. Nesprávne správanie sa chodkýň, ktoré prechádzali cez vozovku mimo vyznačeného priechodu pre chodcov, šikmo vzhľadom na pozdĺžnu os vozovky a do jazdného pruhu vstúpili v čase, keď to dopravná situácia nedovoľovala, ako aj ich oneskorená reakcia na vozidlo Opel. Znaleckým skúmaním neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by bránili vodičovi na uvedenú situáciu reagovať z technického hľadiska včas. Následky na zdraví poškodených sú spoľahlivo preukázané závermi znaleckého posudku z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie súdne lekárstvo a odvetvie chirurgia. Zo znaleckého posudku vyplýva, že bezprostrednou príčinou smrti S. E. bolo zlyhanie riadiacej a regulačnej činnosti mozgu -
mozgová (centrálna) smrť v dôsledku závažných poranení hlavy a poúrazového opuchu mozgu, ktoré spolu s ďalšími zraneniami tela utrpela pri dopravnej nehode. Smrť je v priamej príčinnej súvislosti s poraneniami tela, ktoré utrpela pri dopravnej nehode. Pokiaľ ide o najpravdepodobnejší priebeh úrazového deja a vznik poranení tela, znalci uvádzajú, že v úvodnej fáze došlo k nárazu cúvajúceho vozidla Opel do nákupnej tašky na kolieskach, ktorú v tom čase viedla poškodená R. O. po ľavej strane jej tela. Následkom tohto kontaktu došlo k pádu poškodenej O. na vozovku, pričom súčasne s najväčšou pravdepodobnosťou došlo k styku jej tela s telom S. E., ktorá v tom čase kráčala po jej pravej strane. To viedlo k pádu S. E. smerom doprava na tvrdý povrch vozovky so vznikom poranení na pravej strany tela a najmä k vzniku závažných poranení hlavy. Ku kontaktu s vozidlom Opel s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou nedošlo a všetky relevantné zranenia sú dôsledkom pádu na vozovku po vzájomnom kontakte oboch tiel. Zo znaleckého posudku z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie chirurgia - špecializácia traumatológia vyplýva, že poškodená R. O. pri dopravnej nehode utrpela pomliaždenie ľavej polovice hrudníka, zlomeninu 5. rebra vľavo bez posunu úlomkov, pomliaždenie IV. prsta ľavej ruky s krvnou podliatinou a pomliaždenie oboch predkolení. Uvedené zranenia boli posúdené ako ľahké, s dobou liečenia 2-3 týždne. Priebeh dopravnej nehody podľa zadokumentovaných stôp na mieste ako aj vyjadrení jej účastníkov je popísaný v zápisnici o obhliadke miesta dopravnej nehody, ktorej prílohami sú aj podrobná fotodokumentácia z miesta dopravnej nehody a takisto je úvodná fáza pohybu vozidla obžalovaného bezprostredne pred nehodou zaznamenaná na kamerových záznamoch umiestnených na budovách v blízkosti miesta, kde došlo k dopravnej nehode. Po vyhodnotení vykonaných dôkazov zdieľa aj odvolací súd názor prvostupňového súdu, ktorý uviedol, že primárnou príčinou, ktorá viedla ku vzniku dopravnej nehody bol nesprávny spôsob jazdy a nedostatočné venovanie sa situácii na vozovke zo strany obžalovaného. Podľa § 4 ods. 1 písm. c) Zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke je vodič povinný venovať sa plne vedeniu vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke. Podľa § 22 ods. 2 Zákona č. 8/2009 Z.z. vodič nesmie pri cúvaní ohroziť ostatných účastníkov cestnej premávky. Priebeh dopravnej nehody, tak ako ho popisuje samotný obžalovaný, svedkyňa W. W. a tiež poškodená R. O. umožňuje prijať záver, že obžalovaný nedostatočne dôsledne vyhodnocoval situáciu na vozovke a túto počas celého manévru cúvania s vozidlom nedostatočne sledoval. Inak ako týmto záverom sa nedá vysvetliť vznik kolízie medzi ľavou zadnou časťou jeho vozidla a poškodenými, resp. nákupným vozíkom na kolieskach, ktorý držala v ruke poškodená R. O.. Zabezpečený kamerový záznam jednoznačne nasvedčuje tomu, že obžalovaný cúval so svojim vozidlom na úplne prehľadnom mieste, rovnom úseku cesty a nie je možné dospieť k záveru, že by bol jeho výhľad obmedzený nejakými prekážkami. Dôsledným a súvislým sledovaním priestoru zboku vozidla a vzadu za jeho zadnou časťou kombináciou monitorovania tohto priestoru zabudovanou cúvacou kamerou a sledovaním spätných zrkadiel, museli byť vyššie spomenuté objekty obžalovaným rozpoznateľné. V súvislosti s pohybom poškodených na vozovke je potrebné uviesť, že tieto sa na cestnej komunikácii nachádzali určitú dobu, nakoľko bezpečne prekrižovali protismerný jazdný pruh a ďalej pokračovali do jazdného pruhu, v ktorom obžalovaný so svojim vozidlom cúval. Za významný fakt, ktorý ovplyvnil úvahy odvolacieho súdu pri akceptovaní výroku o vine obžalovaného, bolo aj to, že ku kolízii vozidla obžalovaného s poškodenými došlo v momente, keď sa primárna pozornosť poškodenej R. O. sústredila na pravú stranu, nakoľko z tohto smeru mohli prichádzať vozidlá jazdiace v pruhu, do ktorého poškodené práve vstúpili. Takisto je nezanedbateľným zistením aj to, že obžalovaný s vozidlom najskôr cúval po chodníku a až neskôr sa rozhodol zísť s vozidlom na cestu a cúvať ďalej. Je evidentné, že kontakt vozidla obžalovaného s nákupným vozíkom poškodenej bol minimálny a obžalovaný predovšetkým podľa zvuku zaregistroval, že došlo ku kolízii jeho vozidla s určitým predmetom a ihneď s vozidlom zastavil. Poškodené síce nepoužili priechod pre chodcov a križovali cestu mimo vyznačeného priechodu pre chodcov a takisto nedodržali pravidlo prechádzania kolmo na pozdĺžnu os vozovky, čím porušili povinnosť uloženú Zákonom č. 8/2009 Z.z., avšak nemožno súčasne ich správanie ako chodkýň
posúdiť ako výrazne nezodpovedné alebo extrémne nebezpečné a ľahkovážne. Z kamerového záznamu je zrejmé, že poškodená R. O., ktorá pred vstupom na vozovku pridržiavala aj svoju matku, sa presvedčila o tom, či najskôr z protismerného pruhu a potom aj z pruhu, v ktorom sa nachádzalo vozidlo obžalovaného, neprichádzajú vozidlá, ktoré by ich mohli ohroziť. V čase vstupu na vozovku sa v ich blízkosti žiadne vozidlá na ceste nenachádzali, čiže nemožno tvrdiť, že vzhľadom na rýchlosť a vzdialenosť prichádzajúcich vozidiel im bolo zrejmé, že nebudú môcť cez vozovku bezpečne prejsť. K odvolacej námietke obžalovaného, ktorá je postavená na tvrdení, že nie je preukázaný kontakt vozidla obžalovaného s telom nebohej S. E. a teda nie je zjavná príčinná súvislosť medzi konaním obžalovaného a následkom v podobe smrti menovanej poškodenej, je potrebné uviesť, že táto odvolacia námietka neobstojí. Mechanizmus pádu poškodených je dostatočne jasne popísaný poškodenou R. O., následne aj znalcom z odboru cestnej dopravy a dostatočne jasne je popísaný aj znalcom z odvetvia súdneho lekárstva potom, čo boli ustálené zranenia nebohej, ich lokalizácia a mechanizmus ich vzniku. Stopy zaznamenané na mieste činu potvrdzujú verziu poškodenej R. O. o tom, že ľavou zadnou časťou vozidla bolo zachytené koliesko nákupného vozíka, ktorý vo svojej ľavej ruke držala poškodená R. O.. Nakoľko sa rukou tohto vozíka držala, je prirodzené, že po násilnom zatlačení tohto predmetu prípadne po narušení jeho pôvodného smeru pohybu, došlo k strate stability poškodenej R. O., ktorá spadla na zem a pritom ako padala na zem, mohla svojim telom narušiť stabilitu svojej matky poškodenej S. E. nachádzajúcej sa v jej tesnej blízkosti. Takýto záver podporuje aj vyjadrenie poškodenej R. O., ktorá uviedla, že v momente, keď sa sama nachádzala na zemi, videla, ako jej matka padá na pravú stranu tela, predovšetkým na hlavu. Vzápätí uvidela, ako jej z hlavy tečie krv. Vychádzajúc z uvedeného, je aj podľa názoru odvolacieho súdu splnená podmienka príčinnej súvislosti aj bez toho, aby bolo nevyhnutné preukázať existenciu kontaktu vozidla obžalovaného priamo s telom poškodenej S. E.. Mechanizmus popísaný poškodenou R. O. ako logicky zdôvodniteľný pripustili aj závery znaleckého posudku z odvetvia súdneho lekárstva a takisto tento mechanizmus ako akceptovateľný z technického hľadiska vníma aj znalec z odboru cestnej dopravy. Pre úvahy o tom, že by príčina pádu na vozovku tkvela v niečom inom ako v kolízii vozidla obžalovaného s nákupným vozíkom, nie sú k dispozícii žiadne dôkazy a na žiadne takéto dôkazy nepoukazuje ani obhajoba. Samotná lokalizácia zranení výlučne na pravej strane tela bráni úvahám o páde po klasickom zapotácaní sa pri chôdzi, prípadne zakopnutí. Pri takejto príčine pádu by s veľkou pravdepodobnosťou boli zranenia na tele poškodenej S. E. inak lokalizované. Odvolací súd dáva do pozornosti, že súdna prax vyhodnocuje prípady, v ktorých absentuje dôkaz o kontakte s vozidlom obdobne, teda, že sa nevyžaduje nevyhnutne kontakt vozidla s telom poškodeného - „je daná príčinná súvislosť medzi porušením pravidiel cestnej premávky vodičom a zranením (príp. inou ujmou) poškodeného, pokiaľ síce nedôjde k priamemu stretu vozidla obvineného s telom poškodeného, ale škodlivý následok vznikne v dôsledku obrannej reakcie poškodeného na stav bezprostredného ohrozenia, vyvolaný obvineným. V tomto prípade poškodená, aby zamedzila stretu s cúvajúcim vozidlom, odskočila a v dôsledku toho spadla a utrpela zranenie. Je nepochybné, že nezabezpečeným cúvaním vozidla bola ohrozená, a že týmto konaním obvinený porušil konkrétne ustanovenie pravidiel cestnej premávky. S týmto zavineným porušením pravidiel cestnej premávky obvineným bol potom v príčinnej súvislosti vznik zranenia poškodenej ako následku, resp. účinku jeho konania“ (NR 11Tz 61/1989). Príčinná súvislosť medzi konaním páchateľa a následkom sa neprerušuje v prípade, že ku konaniu páchateľa pristúpi ďalšia skutočnosť, ktorá spolupôsobí pri vzniku následku, za predpokladu, že konanie páchateľa zostáva takou skutočnosťou, bez ktorej by k následku nebolo došlo. Príčinná súvislosť by sa prerušila iba vtedy, keď by nová okolnosť pôsobila ako výlučná a samostatná príčina, ktorá spôsobila následok bez ohľadu na konanie páchateľa (č. 37/1975 Sb. rozh. tr.). Čo sa týka právneho posúdenia konania obžalovaného, odvolací súd zdieľa názor prvostupňového súdu aj pokiaľ ide o uznanú právnu kvalifikáciu prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Trestného zákona, nakoľko obžalovaný svojim nedbanlivostným konaním v pozícii vodiča osobného motorového vozidla realizoval cúvací manéver spôsobom, ktorý mu znemožnil zaregistrovať osoby križujúce jazdný pruh, v ktorom cúval. V dôsledku toho, že tomuto manévru nevenoval náležitú pozornosť, ktorú si situácia na vozovke vyžadovala, došlo ku kontaktu s nákupným vozíkom, pádu poškodenej R. O. a následne aj k pádu poškodenej S. E. na vozovku. V dôsledku pádu poškodená S. E. utrpela zranenia nezlučiteľné so životom a týmto v nemocnici podľahla.
Po dôslednom vyhodnotení dôkaznej situácie, so zameraním sa na posúdenie správania jednotlivých účastníkov tejto dopravnej nehody, bol odvolacím súdom prijatý záver, že primárnou príčinou, ktorá podmienila vznik dopravnej nehody, bolo porušenie zákonom stanovených povinností obžalovaným ako vodičom. V zmysle § 22 ods. 2 zákona č. 8/2009 Z.z vodič nesmie pri cúvaní ohroziť ostatných účastníkov cestnej premávky. Obžalovaný pritom cúval v husto obývanej oblasti so zvýšeným pohybom chodcov, kde musí chodca vždy predvídať. Ako už bolo povedané, chodkyne nevošli náhle do jazdného pruhu, v ktorom sa nachádzal obžalovaný a ich pohyb po vozovke bolo možné v spätných zrkadlách zaregistrovať. Pri cúvaní sa pritom vyžaduje zvýšená opatrnosť, nakoľko sú pri tomto manévri vždy sťažené podmienky rozhľadu v porovnaní s jazdou vpred a súčasne je pre chodca cúvanie vždy menej očakávateľný spôsob pohybu vozidla na vozovke. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že ak poškodený chodec spoluzavinil dopravnú nehodu porušením pravidiel cestnej premávky stanovených zákonom, neznamená to samo osebe zánik trestnej zodpovednosti vodiča motorového vozidla, ktorý sa zavinene podieľal na vzniku dopravnej nehody a jej následkoch na zdraví poškodeného. Táto okolnosť ovplyvňuje len mieru zavinenia obvineného vodiča, ktorú možno zohľadniť pri úvahách o výmere trestu (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. novembra 1994, sp. zn. 8 Tz 34/94.) Pokiaľ ide o úvahy o treste, v tejto časti boli nadriadeným súdom zistené nedostatky, ktoré však boli napraviteľné iba čiastočne, z dôvodu absencie odvolania podaného proti tomuto výroku v neprospech obžalovaného. Súd prvého stupňa v odôvodnení síce konštatuje, že prihliadol na zásady ukladania trestov (§ 34 Tr. zákona), v odôvodnení rozsudku sa však nenachádzajú podrobnejšie úvahy o tom, ako súd na daný prípad aplikoval kritéria uvedené v § 34 ods. 4 a 5 Tr. zákona. So súdom prvého stupňa nie je možné súhlasiť pokiaľ ide o priznanie poľahčujúcej okolnosti v zmysle § 36 písm. j/ Tr. zákona, nakoľko pre jej priznanie neboli splnené zákonné podmienky. Obžalovaný v období pred spáchaním skutku neviedol bezúhonný život, keďže sa podľa výpisu z evidencie priestupkov dopustil v období od roku 2017 do roku 2022 troch priestupkov na úseku dopravy. Nejde síce o závažné priestupky, avšak aj v takýchto prípadoch išlo z jeho strany o nerešpektovanie povinností, prípadne zákazu uložených zákonom. Vo všeobecnosti je možné uviesť, že poľahčujúcu okolnosť spočívajúcu v tom, že páchateľ pred spáchaním trestného činu viedol riadny život, bude možné priznať v prípade, ak páchateľ dodržiaval právny poriadok a ďalšie základné normy občianskej spoločnosti, plnil si svoje povinnosti voči štátu aj voči spoločnosti (voči zamestnávateľovi, rodine a pod.), nezneužíval svoje práva voči spoluobčanom, nenarušoval občianske spolužitie v bydlisku ani v zamestnaní, nedopúšťal sa priestupkov, iných deliktov a trestných činov. Nakoľko však v posudzovanom prípade nebolo vo vzťahu k výroku o treste podané odvolanie v neprospech obžalovaného a nebolo tak možné zmeniť rozhodnutie v neprospech obžalovaného, odvolací súd nemohol na uvedené pochybenie prihliadať a musel uvedenú poľahčujúcu okolnosť prevziať aj do vlastného výroku o treste (§ 322 ods. 3 vetá druhá Tr. poriadku). Súdom prvého stupňa bola pri priznaní jednej poľahčujúcej okolnosti a neexistencii akejkoľvek priťažujúcej okolnosti konštatovaná prevaha poľahčujúcich okolností a trest bol ukladaný s použitím § 38 ods. 3 Tr. zákona, teda došlo k zníženiu pôvodnej hornej hranice trestnej sadzby uvedenej v § 149 ods. 1 Tr. zákona o jednu tretinu, z troch rokov na dva roky. Po zohľadnení celkových okolností prípadu, takisto berúc ohľad na osobné pomery obžalovaného, bol súdom prvého stupňa vymeraný trest odňatia slobody v trvaní desať mesiacov. S uvedenou výmerou sa stotožnil aj krajský súd poukazujúc najmä na to, že u obžalovaného ide o prvý trestnoprávny postih za spáchanie nedbanlivostného trestného činu. Aj napriek nenapraviteľnému následku, ktorý konaním obžalovaného nastal, nešlo v jeho prípade o dôsledok výrazne nezodpovedného alebo hrubého správania sa účastníka cestnej premávky a súčasne bolo z hľadiska okolnosti prípadu nutné brať do úvahy aj čiastočné spoluzavinenie chodkýň, predovšetkým pokiaľ ide o zvolený spôsob križovania vozovky, ktorý nezodpovedal zákonom stanovenému pravidlu pohybu chodca na vozovke. S ohľadom na uvedené zistenia, je trest odňatia slobody v dolnej polovici upravenej trestnej sadzby dostatočným trestom tak z hľadiska individuálnej, ako aj generálnej prevencie. V súlade s ustanovením § 49 ods. 1 písm. a/, § 50 ods. 1 Tr. zákona bol obžalovanému výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní dva roky. Uvedená dĺžka skúšobnej doby je podľa názoru odvolacieho súdu dostatočne dlhým časovým úsekom na preverenie vhodnosti a
účelnosti zvolenej sankcie a zároveň bude pre obžalovaného predstavovať dostatočne účinný nástroj hrozby nepodmienečným trestom v prípade porušenia podmienok podmienečného odsúdenia. Pokiaľ ide o vyhodnotenie podmienok pre uloženie trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v trvaní dva roky, v tejto časti bolo podľa názoru nadriadeného súdu možné ako čiastočne opodstatnené akceptovať dôvody odvolania uvedené obžalovaným. Pri úvahách o tom, či je uloženie určitého druhu trestu nevyhnutné, aj keď sú preto splnené formálne podmienky uvedené v Trestnom zákone, je potrebné mať vždy na zreteli základné zásady pre ukladanie trestov vymedzené v ustanovení § 34 Tr. zákona. Podľa § 34 ods. 3 Tr. zákona trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Podľa § 34 ods. 4 Tr. zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Obžalovaný v súvislosti s výhradami proti uloženiu tohto druhu trestu poukazoval najmä na to, že pracuje ako vodič z povolania a strata vodičského oprávnenia môže zásadným spôsobom ovplyvniť jeho aktuálnu pracovnú pozíciu a môže tak byť neprimerane prísnym postihom, ktorý ovplyvní aj život blízkej osoby obžalovaného. Vyhodnocujúc odvolacie námietky obžalovaného pri zohľadnení celkových okolností prípadu, jeho doterajšieho spôsobu života a pracovného zaradenia, bolo možné čiastočne akceptovať výhrady o neprimeranosti výmery uloženého trestu, nebolo však možné stotožniť sa s názorom, že uloženie tohto druhu trestu nie je nevyhnutné. Napriek tomu, že obžalovaný ako profesionálny vodič nemá v evidenčnej karte záznamy, ktoré by nasvedčovali tomu, že ide o nedisciplinovaného vodiča, aktuálne posudzované zavinené konanie obžalovaného viedlo ku vzniku najťažšieho a nenapraviteľného následku v podobe smrti chodkyne S. E., na čo bolo podľa názoru nadriadeného súdu nevyhnutné reagovať uložením sankcie, ktorá odráža zistenie súdu o tom, že k spáchaniu skutku a k vážnemu následku došlo porušením povinnosti, ktorú bol obžalovaný ako držiteľ vodičského oprávnenia povinný dodržiavať pri činnosti, na ktorú sa vyžaduje osobitné oprávnenie. Napriek tomu, že akákoľvek výmera uloženého trestu zákazu činnosti je potenciálnym dôvodom pre zmenu pracovného zaradenia obžalovaného, trest uložený v najnižšej možnej výmere, pri súčasnom zohľadnení zákonnej možnosti podmienečného upustenia od výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti po vykonaní polovice výmery trestu, predstavuje vôbec najnižšie riziko ohrozenia zamestnania obžalovaného. V súvislosti s argumentom o dopade postihu aj na manželku obžalovaného, ktoré je uznaná čiastočne invalidnou, odvolací súd uvádza, že za takejto situácie nie je odkázaná výlučne na príjem zo zamestnania obžalovaného, nakoľko má aj vlastný príjem zo zamestnania a uloženie uvedeného trestu nemusí byť pre ňu extrémne neprimeraným dôsledkom sankcie. Pri úvahách o zmiernení výmery uloženého trestu zákazu činnosti bral odvolací súd takisto do úvahy aj spomínané spoluzavinenie poškodených, ktoré je vo všeobecnosti okolnosťou ovplyvňujúcou druh a výmeru zvolenej sankcie. S poukazom na predchádzajúce úvahy, krajský súd postupom podľa § 321 ods. 1 písm. e/, ods. 3 Tr. poriadku zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a v súlade s § 322 ods. 3 Tr. poriadku sám v tejto časti vo veci rozhodol tak, že znížil výmeru uloženého trestu zákazu činnosti. Čo sa týka posudzovania dôvodov odvolania poškodenej R. O., tieto smerujú proti nepriznaniu náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 3.000,-Eur, ktorú uplatnila poškodená z titulu závažného zásahu do jej osobnostných práv v súvislosti s dopravnou nehodou a takisto proti nepriznaniu náhrady trov konania spojených s pribratím splnomocnenca vo výške 620,92 Eur. Tretia časť nároku vo výške 1.592,14 Eur bola uplatňovaná ako náhrada nákladov vynaložených v súvislosti s pohrebom poškodenej S. E.. Táto časť nebola odvolaním napádaná, nakoľko bola súdom prvého stupňa priznaná v plnej výške.
Po preskúmaní dôvodov odvolania poškodenej je nutné uviesť, že výrok súdu prvého stupňa o odkázaní na civilný proces so zvyškom nároku na náhradu škody postupom podľa § 288 ods. 2 Trestného poriadku je správny a prijatý v súlade so zákonom. Trovy trestného konania, ktoré boli poškodenou vyčíslené v sume 620,92 Eur a sú presne špecifikované v pôvodnom uplatnení nároku na náhradu škody zo dňa 24.01.2023, vznikli pribratím splnomocnenca poškodenou pri uplatnení jej nároku na náhradu škody v rámci adhézneho konania. Podľa § 557 ods. 1 Trestného poriadku ak bol poškodenému aspoň sčasti priznaný nárok na náhradu škody, je odsúdený, ktorému bola povinnosť na náhradu škody uložená, povinný nahradiť mu trovy potrebné na účelné uplatnenie jeho nároku v trestnom konaní vrátane trov vzniknutých pribraním splnomocnenca. Podľa § 558 ods. 1 Trestného poriadku o povinnosti na náhradu trov poškodeného a ich sume, ako aj o povinnosti na náhradu trov spojených s výkonom väzby a o povinnosti na náhradu odmeny a hotových výdavkov, ktoré boli uhradené štátom ustanovenému obhajcovi a ustanovenému zástupcovi z radov advokátov podľa § 47 ods. 6, rozhodne po právoplatnosti rozsudku predseda senátu súdu prvého stupňa alebo ním poverený súdny úradník. Vychádzajúc z citovanej právnej úpravy, rešpektujúc pritom ustálenú súdnu prax, odvolací súd uvádza, že trovy poškodeného uvedené v § 557 ods. 1 Tr. poriadku nemožno považovať za "škodu spôsobenú trestným činom", a preto o ich náhrade nemožno rozhodnúť podľa § 287 ods. 1, § 288 v odsudzujúcom rozsudku. Súčasne je nutné zdôrazniť, že o povinnosti na náhradu trov poškodenej rozhoduje až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej predseda senátu súdu prvého stupňa. Vo vzťahu k nepriznaniu nemajetkovej ujmy poškodenej R. Redekyovej vo výške 3.000,-Eur súdom prvého stupňa je potrebné uviesť, že tento nárok bol poškodenou včas uplatnený, je špecifikovaný čo do dôvodu a výšky, avšak aj podľa názoru nadriadeného súdu neboli v súvislosti s výškou uplatneného nároku navrhnuté a predložené dôkazy, vykonaním ktorých by sa dalo priznanie nemajetkovej ujmy v uvedenej výške náležite odôvodniť. Uvedený nedostatok nebolo možné v rámci konania na odvolacom súde napraviť vzhľadom k tomu, že odvolaciemu súdu neprislúcha vyvíjať v tomto smere žiadnu iniciatívu, teda vykonať akýkoľvek dôkaz, ktorým by bolo možné ustáliť, nakoľko závažným zásahom do osobnostných práv poškodenej bola obžalovaným spôsobená dopravná nehoda. Vzhľadom k tomu, že neboli vykonané žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali rozsah obmedzení v obvyklom spôsobe života poškodenej a vážnosť zásahu do jej súkromného života, nebolo možné ani rozhodnutím odvolacieho súdu pristúpiť k rozhodnutiu o tejto časti nároku. Rozhodnutie o odkázaní so zvyškom nároku na náhradu škody na civilný proces postupom podľa § 288 ods. 2 Tr. poriadku je preto potrebné vyhodnotiť ako súladné so zákonom. Vzhľadom na vyššie uvedené argumenty bolo odvolanie poškodenej Evy Redekyovej posúdené ako nedôvodné. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.