Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 6CoCsp/13/2025 1323201868 25. 06. 2025 Mgr. Jana Janics Bajánková ECLI:SK:KSBA:2025:1323201868.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Jany Janics Bajánkovej a členiek senátu JUDr. Otílie Belavej a JUDr. Renáty Janákovej v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpená: Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, Bratislava, IČO: 53 255 739, proti žalovanému: Y. M., A.. XX. XX. XXXX, S. W. Č. XX, o zaplatenie 2.224,83 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV z 13. marca 2025, č.k. B3-66Csp/22/2023-121, takto rozhodol: I. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e . II. Žalovanému sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol ( I. výrok) a žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal ( II. výrok). 2. Súd prvej inštancie v dôvodoch napadnutého rozsudku najskôr zhrnul skutkové zdôvodnenie žaloby a uviedol, že vykonaným dokazovaním zistil, že právny predchodca žalobcu, VÚB, a.s. a žalovaný podpísali listinu označenú ako Zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru vo forme povoleného prečerpania „Flexidebet“ dňa 15. 8. 2018. Na základe tejto zmluvy právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému úver vo výške 1.400 eur formou povoleného prečerpania na dobu neurčitú. Z listiny označenej ako Výzvy na zaplatenie okresný súd zistil, že dňa 20. 7. 2020 právny predchodca žalobcu vyhlásil záväzok žalovaného okamžite splatným a zrušil limit prečerpania prostriedkov ku dňu 20. 7. 2020. Na základe takto zisteného skutkového stavu ustálil, že nebolo sporné, že právny predchodca žalobcu, VÚB, a.s. a žalovaný podpísali listinu označenú ako Zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru vo forme povoleného prečerpania „Flexidebet“ dňa 15. 8. 2018. Na základe tejto zmluvy právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému úver vo výške 1.400 eur formou povoleného prečerpania na dobu neurčitú. Z listiny označenej ako Výzvy na zaplatenie súd zistil, že dňa 20. 7. 2020 právny predchodca žalobcu vyhlásil záväzok žalovaného okamžite splatným a zrušil limit prečerpania prostriedkov ku dňu 20. 7. 2020. 3. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že posúdil zmluvu uzatvorenú medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným ako zmluvu spotrebiteľskú, pretože právny predchodca žalobca vystupoval ako dodávateľ a žalovaný ako spotrebiteľ (§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Predmetom tejto zmluvy bolo poskytnutie finančných prostriedkov žalovanému na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a preto súd posúdil tento úver ako spotrebiteľský podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Skonštatoval, že následne skúmal, či žalobcovi svedčí aktívna vecná legitimácia v konaní dôvodiac, že pre platné postúpenie bankovej pohľadávky sa vyžaduje, aby úver bol platne predčasne zosplatnený. V tejto súvislosti ozrejmil, že podmienky na platné postúpenie bankovej pohľadávky sú
podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách tri. Prvou je splatná pohľadávka, resp. časť pohľadávky, ktorá je splatná, druhou je písomná výzva banky klientovi a treťou podmienkou je nepretržité omeškanie klienta dlhšie ako 90 kalendárnych dní. S poukazom na to sa zameral na to, či úver bol platne predčasne zosplatnený. Uviedol ďalej, že právny predchodca odoslanie výzvy podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka žalovanému preukazoval nedatovaným poštovým podacím hárkom. Vo vzťahu k uvedenému akcentoval, že konštantná judikatúra zdôrazňuje, že nedatovaný poštový podací hárok nie je dostatočný na preukázanie odoslania výzvy vyžadovanej § 92 ods. 8 zákona o bankách. Pri absencii dátumu podania na poštovom podacom hárku je totiž možné z poštového podacieho hárku zistiť nanajvýš to, že právny predchodca žalobcu hodlal adresovať žalovanému písomnosť; nevedno však ani akú konkrétnu. Zistiť, či sa tak aj naozaj stalo, z uvedeného poštového podacieho hárku nemožno. Preto ani z označenia na ľavej strane podacieho hárku v podobe„H..T.“ nie je možné preukázateľným spôsobom zistiť skutočný dátum podania (pričom prvé číselné označenie by mohlo napovedať, že ide o dátum 20. 7. 2020), a to predovšetkým vzhľadom k tomu, že poštový podací hárok obsahuje vo svojej úvodnej časti pole Dátum podania, ktorý je nevyplnený, a tiež neobsahuje ani potvrdenie pošty o prijatí zásielky na poštovú prepravu. Pritom však, ak právny predchodca žalobcu nedisponoval údajom na poštovom podacom hárku o podaní poštovej zásielky na poštovú prepravu, mal možnosť túto skutočnosť na pošte reklamovať. Opačnou argumentáciou, ktorú je potrebné odmietnuť ako nenáležitú, by sa prijal záver, podľa ktorého by na preukázanie doručenia stačil (hoci i rukou) vypísaný poštový podací hárok bez skutočného odoslania na poštovú prepravu. Práve potvrdenie dátumu poštou (resp. i iným poštovým prepravcom) na podacom hárku (resp. inom preukaznom hárku) preukazuje, že skutočne bola písomnosť podaná na poštovú prepravu a má byť doručená adresátovi. Potvrdením dátumu na poštovom podacom hárku sa preto preukazuje, že došlo k odovzdaniu zásielky na poštovú prepravu a môže sa počítať s jej riadnym doručením adresátovi zásielky, a teda i s dôjdením prejavu vôle odosielateľa adresátovi (v súlade s § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Pritom bolo v možnostiach žalobcu, aby preukázal riadne a bez pochybností, že spornú výzvu žalovanému doručoval, a to predložením riadneho poštového podacieho hárku, resp. elektronického poštového podacieho hárku, prípadne i ePotvrdenky (akú žalobca predkladá vo viacerých konaniach, čo je súdu známe z úradnej činnosti). Najvyšší súd SR totiž vo svojej rozhodovacej praxi akcentuje, že „v prípade sporu o doručení písomnosti bude dôkazné bremeno o doručení zaťažovať odosielateľa. Je preto vhodné, aby odosielateľ vhodným spôsobom doručenie zásielky adresátovi zdokumentoval, resp. ju vedel relevantne preukázať“ (R 4/2021). Zdôraznil, že dôkazné bremeno ohľadom preukázania doručenia tejto výzvy ležalo na žalobcovi. Dôkazy, ktoré by preukazovali doručenie uvedenej výzvy, však neboli žalobcom v konaní prezentované. S poukazom na uvedené zhrnul, že žalobca tak nepreukázal doručenie výzvy žalovanému podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ktorá je potrebná k platnému zosplatneniu úveru. Uzavrel preto, že vzhľadom na to, že úver nebol predčasne zosplatnený, nemohlo dôjsť ani k platnému postúpeniu pohľadávky na žalobcu. Platí totiž, že postúpenie pohľadávky banky, ku ktorému došlo v rozpore s § 92 ods. 8 zákona o bankách, je neplatný právny úkon (R 60/2018). Preto žalobcovi nesvedčí aktívna vecná legitimácia v konaní. Z toho dôvodu žalobu zamietol. 4. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a žalovanému, ktorý mal síce vo veci úspech, nárok na náhradu trov konania nepriznal, pretože mu v konaní žiadne trovy nevznikli. 5. Proti tomuto rozsudku proti podal včas odvolanie žalobca z dôvodu, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a jeho žalobe v celom rozsahu vyhovel, resp., aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Úvodom odvolania namietal, že mu v prvom rade nie je zrejmé, z akého dôvodu súd vzhliadol spornosť doručovania výzvy zo dňa 20.7.2020 žalovanému za situácie, keď v podanej žalobe tvrdil, že uvedenú výzvu postupca doručoval - a to tvrdením v podanej žalobe, že: „Žalovaný napriek opakovaným výzvam postupcu neplnil pohľadávku riadne a včas, čím porušil svoju povinnosť podľa zmluvy a tak postupca podaním zo dňa 20. 7.2020 vypovedal zmluvu.“ Mal za to, že ak tvrdil, že postupca vypovedal zmluvu, potom musel podanie zo dňa 20. 7.2020 žalovanému riadne doručiť. Akcentoval, že túto tvrdenú skutočnosť navyše podporil aj predložením podacieho hárku, ako dôkazu o odoslaní uvedenej písomnosti zo strany postupcu žalovanému. Toto jeho uvedené skutkové tvrdenie nebolo v priebehu celého konania rozporované a
až z napadnutého rozhodnutia sa dozvedel, že súd považuje túto skutočnosť (napriek jej nespornosti medzi stranami sporu) za nepreukázanú. Vzhľadom na uvedené zotrval na tvrdení, že žalovanému bola výzva z 20.7.2020 riadne doručená, pričom žalovaný toto skutkové tvrdenie žalobcu v priebehu celého konania nepoprel. Poukázal tiež na to, že nakoľko jeho skutkové tvrdenia (ohľadom riadneho doručenia výzvy zo dňa 20.07.2020) neboli protistranou v celom konaní popreté a ani spochybnené, v zmysle ust. § 151 ods. 1 C.s.p. ich bolo v konaní potrebné považovať za tzv. nesporné skutkové tvrdenia. Na tomto mieste zdôraznil, že žalovaný bol v konaní ako strana sporu pasívny, nakoľko sa vo veci žiadnym relevantným spôsobom nevyjadril, neoznačil a nepredložil žiadne dôkazy a neprodukoval ani iné tvrdenia spochybňujúce nárok žalobcu. Nakoľko žalovaný predmetné skutočnosti nijakým spôsobom nerozporoval, mal za to, že je nutné všetky skutočnosti uvedené v žalobe, či v písomných vyjadreniach považovať za nesporné, na základe čoho bolo potrebné uzavrieť, že je nesporným skutkovým tvrdením, že žalovaný bol postupcom riadne vyzvaný na zaplatenie svojho dlžného peňažného záväzku, a to okrem iného aj výzvou zo dňa 20.7.2020. V konaní teda podľa názoru žalobcu aplikujúc vyššie uvedené ustanovenia C.s.p., ako aj poukazujúc na rozhodovaciu prax vyšších súdnych autorít, nemala byť sporná otázka existencie či doručovania výzvy zo dňa 20.7.2020, nakoľko uvedenú skutočnosť rozporoval iba samotný súd. Odvolateľ preto považoval túto skutočnosť za skutkovú otázku, pričom v zmysle ust. § 151 ods. 1 C.s.p. ide o nesporné skutkové tvrdenie, ktoré nebolo v konaní zo strany žalovaného akýmkoľvek kvalifikovaným spôsobom popreté. Na základe vyššie uvedeného zastal názor, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a zároveň vec nesprávne právne posúdil, ak na vec neaplikoval ust. § 151 ods. 1 C.s.p., pričom v tejto súvislosti poukázal na rozhodovaciu prax odvolacích súdov Slovenskej republiky. Žalobca ďalej nesúhlasil ani s procesným postupom súdu prvej inštancie, kedy sa až z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia dozvedel, že súd považoval nesporné skutkové tvrdenie strán sporu za nepreukázanú skutočnosť, pre ktorú de facto zamietol podanú žalobu. Uviedol, že predmetnú žalobu podal na súd prvej inštancie dňa 24.04.2023. Dňa 27.11.2024 mu bolo doručené predvolanie na pojednávanie, ktoré sa malo uskutočniť dňa 13.03.2025. Na predmetné pojednávanie sa s poukazom na zásadu hospodárnosti ospravedlnil, keďže skutkové tvrdenia žalobcu boli nesporné (§ 151 ods. 1 C.s.p). a súd ho nevyzýval na akékoľvek doplnenie, resp. nezrovnalosť, či neúplnosť podania. V tejto súvislosti poukázal na to, že podľa § 129 C.s.p. je zrejmé, že pokiaľ súd vzhliadne nezrovnalosť (konkrétne v danej veci - nedostatok aktívnej vecnej legitimácie pre nepreukázanie doručenia výzvy z 20.7.2020 a tým aj splatnosti pohľadávky a platnosti postúpenia pohľadávky) v žalobe, je povinný toho, kto podanie urobil (t. j. žalobcu) vyzvať na doplnenie alebo opravu podania (t. j. žaloby) v lehote najmenej desať dní s poučením, že inak podanie (žalobu) odmietne. Žalobca predmetnú výzvu súdu neeviduje, keďže súd na doplnenie (príp. opravu) žaloby žalobcu vôbec nevyzýval. Podľa názoru žalobcu preto okresný súd nepostupoval procesne správne, ak ho nevyzval na doplnenie/opravu žaloby pod hrozbou odmietnutia (§ 129 C.s.p.), ale rovno meritórne rozhodol a žalobu zamietol. Žalobca nemohol tušiť, že súd vníma (akúkoľvek) tvrdenú skutočnosť ohľadom uplatneného nároku za spornú a zistil to až z odôvodnenia napadnutého rozsudku. Na základe vyššie uvedeného mal za to, že mu súd nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uplatňoval jeho procesné práva dané zákonom v kvalifikovanej intenzite preukazujúcej porušenie práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. Zároveň súd nepostupoval lege artis v zmysle cit. ust. C.s.p., na základe čoho možno konštatovať, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko súd nemal žalobu bez ďalšieho (a bez ohľadu na dôvody) zamietnuť. Doplnil, že nakoľko mu nebol vytvorený procesný priestor vo vzťahu k preukázaniu doručovania uvedenej výzvy zo dňa 20.7.2020 a dôvodne (zohľadňujúc zákonné ustanovenia, t. j. najmä § 151 ods. 1 C.s.p.) považoval skutkové tvrdenia ohľadom doručenia tejto výzvy za nesporné, týmto podaním doručuje listinu preukazujúcu doručenie tejto výzvy žalovanému dňa 23.7.2020. Ďalej zdôraznil, že v konaní nebolo a nie je sporné, že došlo k poskytnutiu úveru za podmienok dohodnutých v úverovej zmluve uzavretej medzi žalovaným a postupcom, pričom žalovaný napriek opakovaným písomným výzvam (o. i. aj výzvou zo dňa 20.7.2020) svoj dlh neplatil riadne a včas. Napokon žalovaný v tomto smere ani nič netvrdil, nenamietal a bol absolútne pasívnou stranou sporu. Preto ak súd mal za nespornosti skutkových tvrdení za to, že je namieste v zmysle ust. § 295 C.s.p. prelomiť zásadu formálnosti civilného procesu z dôvodu spotrebiteľského charakteru sporu, mal a mohol žalobcu vyzvať na doplnenie skutkových tvrdení k tejto (inak nespornej) otázke a vytvoriť tak žalobcovi priestor pre poznanie názoru súdu. Uvedené rozhodnutie sa preto javí ako predčasné a postup, akým súd dospel k záverom o (ne)preukázaní doručenia výzvy zo dňa 20.7.2020 zo strany pôvodného veriteľa, ako nesprávny. 6. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.
7. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.) oprávnenou osobou - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 C.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.) po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 C.s.p.) a dôvodmi odvolania (§ 380 C.s.p.) postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 8. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu. Na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie úplne postačovalo na zistenie pre rozhodnutie relevantných skutočností ako aj pre samotné rozhodnutie vo veci. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo strán na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky). 9. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p. Dôvody, pre ktoré žalobu zamietol, riadne ozrejmil, pričom sa vysporiadal so skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán. Keďže v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o tomto nároku podstatný význam, pričom sa v rozhodnutí vysporiadal i s podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie (§ 387 ods.2,3 C.s.p.), odvolací súd využíva možnosť danú mu ust. § 387 ods.2 C.s.p. v odôvodnení sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty žalobcu v odvolaní. 10. Žalobca v odvolaní neuviedol žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by pre neho ako žalobcu privodili priaznivé rozhodnutie. Námietky žalobcu uvedené v odvolaní nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku z hľadiska zistených skutočností (skutkového stavu) a právneho posúdenia veci ( porovnaj aj rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11Co/60/2016). S poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.11.2009, sp. zn. 2 Cdo 238/2008, sa odvolací súd zaoberal len tými odvolacími námietkami a argumentmi žalobcu, ktoré boli pre rozhodnutie o odvolaní odvolacím súdom relevantné. 11. Pokiaľ ide o námietky žalobcu týkajúce sa splnenia zákonných podmienok v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a § 92 ods. 8 o bankách ako aj námietky spočívajúce v argumentácii, že ním tvrdené skutkové tvrdenia neboli počas celého konania protistranou žiadnym spôsobom popreté odvolací súd ozrejmuje, že postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je povinný nielen tvrdiť ale i preukázať, že pred postúpením bola predmetná pohľadávka splatná, že banka dlžníka písomne vyzvala na splnenie dlhu a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 kalendárnych dní a nepreukázanie týchto skutočností má za následok nepreukázanie aktívnej vecnej legitimácie postupníka a to i v prípade, keď sa spotrebiteľ svojich práv výslovne nedovoláva, nakoľko v takom prípade sa ustanovenie § 151 ods. 1 C. s. p. o nespornosti nepopretých skutkových tvrdení neuplatní a samotná pasivita žalovanej strany v tomto smere nemôže viesť k aplikácii § 151 ods. 1, ods. 2 C. s. p. a zakladať povinnosť súdu priznať akýkoľvek uplatnený nárok. Žalobca pritom v odvolaní úplne opomína, že súd prvej inštancie svoje úvahy založil na rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu SR vyjadrenej v rozsudku z 15. decembra 2020 sp. zn. 5 Cdo 36/2020, ktorý bol uverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 4/2021 ako aj v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. apríla 2018 sp. zn. 1 Cdo 147/2017, ktorý bol uverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 60/2018. Pretože v tomto prípade ide o rozhodnutia najvyššieho súdu zásadného významu uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky, ktoré predstavuje ustálenú judikatúru najvyššieho súdu, od ktorej (okrem celkom výnimočných prípadov) nie je v obdobných veciach možný odklon, je nutné konštatovať, že závery súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie rešpektujú princíp právnej istoty, v zmysle ktorého každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade
s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; neobstojí preto námietka žalobcu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je predčasné a prekvapivé. 11.1. Pokiaľ ide o žalobcom k odvolaniu doloženej listine označenej ako sledovanie zásielok - potvrdenie o doručení zásielky H., odvolací súd uvádza, že táto listina obsahuje iba podacie číslo a chronológiu doručovania. Neobsahuje však informácie o odosielateľovi, adresátovi a ani o zásielke, ktorá sa mala doručovať, t.j. nie je z nej zrejmé kto, komu a akú zásielku doručoval, teda, čo bolo obsahom vedenej zásielky. 11.2. Preto možno uzavrieť, že pokiaľ ide o záver súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal doručenie výzvy žalovanému v súlade s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a vzhľadom na to nemohlo dôjsť ani k platnému postúpeniu pohľadávky na žalobcu je plne súladný s ustálenou judikatúrou najvyšších súdnych autorít. Preto záver súdu prvej inštancie o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie je správny. 12. V nadväznosti na ďalšiu odvolaciu argumentáciu žalobcu, odvolací súd udáva, že právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo (Článok 2 C. s. p.). Za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu treba považovať predovšetkým rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, vydávanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky od 1.1.1993 s pôvodným názvom Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky (pokiaľ neboli v neskoršom období judikatórne prekonané), ako i rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorých bol opakovane potvrdený určitý právny názor, alebo výnimočne aj jednotlivé rozhodnutie, pokiaľ neskôr vydané rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v tomto rozhodnutí nespochybnili, prípadne ich akceptovali a vecne na ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 C. s. p. treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II a IV vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986 (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24.1.2018, sp. zn. 6 Cdo 29/2017, publikované v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. R 71/2018). Nakoľko rozhodnutie súdu prvej inštancie v prejednávanej veci vychádza z ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR, nie je možné priznať úspech žalobcom uplatnenej námietke, že súd prvej inštancie rozhodol v rozpore s čl. 2 ods. 2 C.s.p. 13. K námietke žalobcu, ktorá sa týka porušenia práva na spravodlivý proces, odvolací súd uvádza, že pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov. Pod nesprávnym procesným postupom súdu treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa znemožnila strane realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jeho práv a záujmov v tom - ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý proces. 13.1. Žalobca uvedený odvolací dôvod zdôvodnil tým, že súd prvej inštancie, v prípade, ak považoval za sporné doručenie výzvy zo dňa 20.7.2020 žalovanému, ho mal vyzvať na odstránenie vád, resp. doplnenie neúplného podania ( § 129 C.s.p.), prípadne na doplnenie skutkových tvrdení ( § 150 ods. 2 C.s.p.) ohľadom tejto nezrovnalosti. Žalobca ako dôkaz preukazujúcu doručenie výzvy zo dňa 20.7.2020 žalovanému doložil do spisu ako listinný dôkaz podací hárok ( založený na č.l. 49 PV spisu). Žalobca teda tvrdil, že si splnil povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a jej splnenie preukazoval podacím hárkom ( založený na č.l. 49 PV spisu). 13.2. Pokiaľ ide o žalobcom požadovaný postup súdu prvej inštancie v zmysle § 129 ods. 1 C.s.p. odvolací súd uvádza, že tento prichádza do úvahy vtedy ak z podania vo veci samej nie je zrejmé, čoho sa týka a čo sa ním sleduje, alebo ide o podanie neúplné alebo nezrozumiteľné. V prejednávanej veci má odvolací súd za to, že v danom prípade na takýto postup súdu nebol dôvod. Žaloba žalobcu obsahuje všetky náležitosti vymedzené v § 137 C.s.p. a je z nej dostatočne zrejmé, čoho na základe
akých skutkových tvrdení sa žalobca domáhal. Uvedené ustanovenie neslúži k tomu, aby súd vyzýval žalobcu na predloženie dôkazov preukazujúcich dôvodnosť ním uplatneného nároku. 13.3. Z judikatúry najvyšších súdnych autorít vyplýva, že žalobca je povinný v žalobe uviesť také skutočnosti, ktorými opíše skutkový dej, na základe ktorého si uplatňuje svoj nárok a to v takom rozsahu, ktorý umožňuje jeho jednoznačné vymedzenie predmetu konania po skutkovej stránke ( porovnaj aj rozhodnutie NS ČR, sp. zn. 21Cdo/370/2002). V prejednávanej veci nebolo zo žaloby sporné titulom čoho sa žalobca domáha žalovanej sumy, nebol teda sporný predmet sporu po skutkovej stránke, sporná bola iba jeho dôvodnosť. Preto nebol dôvod, aby súd prvej inštancie vyzýval žalobcu na doplnenie skutkových tvrdení, nakoľko tieto boli dostačujúce, neboli však preukázané. Z ustálenej judikatúry je pritom známe, že nedatovaný poštový podací hárok nie je dostatočný na preukázanie odoslania výzvy vyžadovanej § 92 ods. 8 zákona o bankách. Pri absencii dátumu podania na poštovom podacom hárku je totiž možné z poštového podacieho hárku zistiť nanajvýš to, že právny predchodca žalobcu hodlal adresovať žalovanému písomnosť (nevedno však ani, akú konkrétnu). Zistiť, či sa tak aj naozaj stalo, z uvedeného poštového podacieho hárku nemožno. S poukazom na v odôvodnení vyššie uvedené odpovede odvolacieho súdu na odvolaciu argumentáciu žalobcu, odvolací súd uzatvára, že v procesnom postupe súdu prvej inštancie nedošlo k žiadnemu pochybeniu, ktoré by napĺňalo odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) C. s. p. 14. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek strany, ktorá je nespokojná s právnymi závermi, tým nemohlo dôjsť k porušeniu práva sporovej strany na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý proces totiž nepatrí právo účastníka konania (strany), aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania (strana) pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). 15. Na základe uvedeného obsah odvolania žalobcu nebol preto spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne a právne správny vrátane výroku o trovách konania podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. potvrdil. 16. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1, v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 C.s.p.. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, a preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania, avšak vzhľadom na to, že žalovanému v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli, rozhodol odvolací súd tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.februára 2018 sp.zn. 7Cdo 14/2018 uverejnené pod R 72/2018 v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 8/2018). 17. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozsudku odvolacieho súdu nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).