Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 15Co/134/2024 1387899124 04. 06. 2025 JUDr. Silvia Walterová ECLI:SK:KSBA:2025:1387899124.5
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členiek senátu JUDr. Evy Mészárosovej a Mgr. Zity Leimbergerovej, v právnej veci žalobkýň v 1. rade: K. L. Z. U. O. H. Á. , U. N. X.X.XXXX, F. R. R., O. Č.. XXX/X K., zastúpená: JUDr. Helena Čerešňová, advokátka, Svätý Jur, Horné predmestie č. 216/16, v 2. rade: C. L. Z. U. O. H. Á. , U. N. X.XX.XXXX, F. R. R., O. Č.. XXX/X K., zastúpená: JUDr. Lucia Nováčková, advokátka, Ivanka pri Dunaji, Pluhová č. 8, proti žalovaným v I. rade: C.. H. L. Z. U. O. H. Á., U. N.Ň. X.X.XXXX, F. R. R., O. Č.. XXX/X, v II. rade: G.. O. L. Z. U. K. , U. N. XX.X.XXXX, F. R. L. U. A., G. T. Č.. XXXX/XX, obaja zastúpení: JUDr. Alexandra Machanová, advokátka, Senec, Lichnerova č. 22, o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, na odvolanie žalovanej v I. rade proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV (o veci Okresného súdu Bratislava III) zo dňa 3. novembra 2020, č. k. 11 C 182/1987-566, takto rozhodol: I. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava III) zo dňa 3. novembra 2020, č. k. 11 C 182/1987-566, - vo výrokoch I. až V. p o t v r d z u j e s tým, že návrh žalovaných v I., II. rade na zaplatenie sumy 67.659,- € titulom investícií, z a m i e t a , - vo výroku VI. m e n í tak, že žalobkyniam v 1. a 2. rade p r i z n á v a spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči spoločnej a nerozdielnej povinnosti žalovaných v I., II. rade. II. Žalobkyniam v 1. a 2. rade p r i z n á v a spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % voči spoločnej a nerozdielnej povinnosti žalovaných v I., II. rade. odôvodnenie: 1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 3.11.2020, č.k. 11 C 182/1987-566 (v poradí druhom), I. podielové spoluvlastníctvo strán sporu k nehnuteľnostiam nachádzajúcich sa v katastrálnom území R., zapísaných na liste vlastníctva č. XXX, vedenom Okresným úradom E., katastrálny odbor, obec R., katastrálne územie R., ako parcela registra „C“ evidovaná na katastrálnej mape, parcelné č. XXXX/X o výmere 320 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie; parcela registra „C“ evidovaná na katastrálnej mape, parcelné č. XXXX/XX o výmere 884 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie; parcela registra „C“ evidovaná na katastrálnej mape, parcelné č. XXXX/XX o výmere 478 m2, druh pozemku záhrada, zrušil; II. parcelu registra „C“ evidovanú na katastrálnej mape, parcelné č. XXXX/X o výmere 204 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, špecifikovaná v geometrickom pláne č. X/XX, vypracovaného znalcom z odboru geodézie Ing. C. T. zo dňa 28.6.1988, ktorý bol úradne overený Správou geodézie a kartografie v Bratislave, Stredisko geodézie Bratislava vidiek pod č. XX/XX, dňa 29.6.1988 a ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť rozsudku, prikázal do podielového spoluvlastníctva žalobkyne v 1. rade o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 3/4 k celku a žalobkyne v 2. rade o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/4 k celku; III. parcelu registra „C“ evidovanú na katastrálnej mape, parcelné č. XXXX/XX o výmere 581 m2, druh pozemku záhrada,
špecifikovaná v geometrickom pláne č. X/XX, vypracovaného znalcom z odboru geodézie Ing. C. T. zo dňa 28.6.1988, ktorý bol úradne overený Správou geodézie a kartografie v Bratislave, Stredisko geodézie Bratislava - vidiek pod č. XX/XX, dňa 29.6.1988 a ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť rozsudku, prikázal do podielového spoluvlastníctva žalobkyne v 1. rade o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 3/4 k celku a žalobkyne v 2. rade o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/4 k celku; IV. parcelu registra „C“ evidovanú na katastrálnej mape, parcelné č. XXXX/XX o výmere 897 m2, druh pozemku záhrada, špecifikovaná v geometrickom pláne č. X/XX, vypracovaného znalcom z odboru geodézie Ing. C. T. zo dňa 28.6.1988, ktorý bol úradne overený Správou geodézie a kartografie v Bratislave, Stredisko geodézie Bratislava - vidiek pod č. XX/XX, dňa 29.6.1988, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť rozsudku, prikázal do podielového spoluvlastníctva žalovanej v I. rade o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/2 k celku a žalovaného v II. rade o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/2 k celku; V. žiadnej zo strán sporu nepriznal nárok na finančné vyrovnanie titulom zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva; VI. žalovaným v I., II. uložil povinnosť spoločne a nerozdielne uhradiť žalobkyniam v 1., 2. rade náhradu trov konania v plnej výške. Vychádzal zo žaloby doručenej súdu dňa 4.11.1987, ktorou sa obe žalobkyne domáhali zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k špecifikovaným nehnuteľnostiam tak, že spoluvlastníkmi vytvorených parciel č. XXXX/XX a č. XXXX/XX o celkovej výmere 784,9 m2 sa stanú oni, podľa geometrického plánu č. XXX-XXX-XXX/XX a žalovaní v I., II. rade sa stanú vlastníkmi pozemku parcela č. XXXX/XX a č. XXXX/ X. Žalobkyne v 1., 2. rade žalobu odôvodnili tým, že na základe rozsudku Okresného súdu Bratislava vidiek č.k. (správne sp.zn., poznámka odvolacieho súdu) T 32/82, bola E. L., narodená dňa XX.X.XXXX, odsúdená pre trestný čin opustenia republiky s tým, že jej majetok prepadol v prospech štátu. Majetok pozostával z vlastníctva 1/6 rodinného domu, ktorý v súčasnosti užíva žalovaná v I. rade, ktorý je označovaný ako dom č. 9, ako aj spoluvlastnícky podiel vo výške 1/6 pozemkov v katastrálnom území R., parcela č. XXX/XX, č. XXXX/lX a č. XXX/X. Vlastníkom ideálnej polovice týchto pozemkov bol manžel žalobkyne (pravdepodobne v 1. rade, poznámka odvolacieho súdu), ktorý zomrel v roku 1981. Podľa uznesenia Krajského súdu v Bratislave č.k. 16 Co 187/87-143, v dedičskom konaní prepadla v prospech štátu ešte 1/10 predmetných pozemkov. Žalobkyňa v 1. rade s manželom postavili dom, ktorý užíva so žalobkyňou v 2. rade. V dedičskom konaní okrem tohto domu zdedili 1/10 pozemkov, čo spolu predstavuje 336,4 m2. Celý pozemok, skladajúci sa z troch uvedených parciel, má celkovú výmeru 1.682 m2. Navrhla, aby spolu s pozemkami, ktoré zdedili, t. j. každá 1/10 a časťami, ktoré odkúpila od štátu, sa vytvorí pozemok v celkovej výmere 784,9 m2 s tým, že budú s dcérou podielovými vlastníkmi novovytvorených parciel č. XXXX/lX a č. XXXX/XX o výmere 784,9 m2, vytvorených podľa geometrického plánu zo dňa 28.9.1987, č. XXX-XXX-XXX/XX. 2. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie výsluchom žalobkyne v 1. rade, žalovaných v I., II. rade, svedkyne, oboznámením sa s listinnými dôkazmi založenými v spise, na základe čoho zistil nasledovný skutkový stav. V predmetnej veci bolo prvýkrát rozhodnuté rozsudkom zo dňa 19.9.1988, č.k. 11 C 182/1987-106, ktorým bolo zrušené a vyporiadané podielové spoluvlastníctvo strán sporu; do spoluvlastníctva žalobkyne v 1. rade v podiele 3/4 a žalobkyne v 2. rade v podiele 1/4 bola prikázaná parcela č. XXXX/X, zastavaná plocha o výmere 204 m2 a parcela č. XXXX/ XX, záhrada o výmere 581 m2; do vlastníctva oboch žalovaných bola prikázaná parcela č. XXXX/XX, zastavaná plocha o výmere 897 m2, každému v podiele 1/2, podľa geometrického plánu č. X/XX, vypracovaného Ing. C. T.. Odvolací súd rozhodnutím zo dňa 12.12.1988, č.k. 14 Co 452/1988-125, napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že súd prvej inštancie sa nezaoberal možnosťou zriadenia vecného bremena a rozdelenie pozemkov bez riešenia otázky prístupovej cesty k domu žalovaných nie je správne, žalovaní do domu prechádzajú cez pozemok žalobcov, iný prístup nemajú a súd vykonal rozdelenie tak, že žalovaní nemajú zabezpečený prístup do rodinného domu. Žalobkyňa v 1. rade na pojednávaní v roku 1988 uviedla, že v roku 1980 bol navezený štrk na hraničnú čiaru pozemku za účelom vybudovania cesty, ktorá vybudovaná nebola a vedie len do úrovne hraničného múru domu. Potvrdila, že na parcele č. XXXX/XX sa nachádza jazero, ktoré označila ako bačorinu. Na hodnotu porastov bol robený v dedičskom konaní po nebohom manželovi znalecký posudok, mnohé stromy boli medzičasom vyklčované. Kúpnou zmluvou odkúpila podiel od štátu a dala vypracovať nový geometrický plán. Parcela č. XXXX/X má prístup z ulice, nachádza sa tam staré pletivo a obaja žalovaní majú možnosť tam vybudovať samostatný vchod. Medzi stranami sporu nedošlo k dohode o sporných otázkach a prechod cez bránu a vchod, ktorý je v bezprostrednej blízkosti jej rodinného domu ju veľmi vyrušuje. Žalovaná v I. rade vo výpovedi žiadala, aby súd vyporiadal aj investície do pozemkov, pretože súčasť tvoria i porasty vysadené na parcelách, súčasťou pozemkov
je aj oplotenie spolu s bránami a prístupová cesta. Ona používa ako vstupnú bránu práve vchod pre motorové vozidlo, žiadala pri zrušení podielového spoluvlastníctva zriadenie práva prechodu práve tejto cesty, nakoľko zriadenie novej cesty na novovytvorenej parcele by bolo značne nákladné, neekonomické a spôsobilo by vyrúbanie veľkého množstva porastov vysadených na nehnuteľnosti. Svedkyňa - suseda H. V. tvrdila, že pri hornom dome, v ktorom býva žalobkyňa, je vstupná brána a od tejto brány vedie cesta, avšak nevedela, že až do úrovne nižšieho domu, ktorý užíva žalovaná. Potvrdila, že má vedomosť, že žalovaná nepoužíva vchod z hlavnej brány, ale domov chodieva vchodom na hranici pozemkov, kde však nie je vybudovaná brána a vedie tam štrkový chodník; vzťahy medzi stranami sporu sú veľmi zlé. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 25.4.1988 nariadil znalecké dokazovanie, úlohou znalca bolo vykonať obhliadku sporných nehnuteľností, vyjadriť sa, či sú reálne deliteľné a vypracovať geometrický plán s vyznačením možnosti reálnej deľby, s prihliadnutím na najúčelnejšie využitie nehnuteľnosti. Znalec Ing. C. T. v znaleckom posudku zo dňa 28.8.1988 uviedol, že pozemky sú reálne deliteľné. Nakoľko celková situácia neumožňuje uvažovať s viacerými alternatívami, vypracoval rozdelenie tak, že nová hranica je vedená pozdĺž múru pôvodného domu, rovnobežne s hranicou parcely č. XXXX/XX. Pri vyčíslení hodnoty sporných nehnuteľností odporúčal zohľadniť pri finančnom vyrovnaní investície na vykonanie úprav po rozdelení pozemku, najmä vybudovanie brány a prístupovej cesty k pôvodnému domu. Znalec Ing. K. E. vypracoval znalecký posudok č. XX/XX, dňa 31.8.1998 (správne 31.8.1988, poznámka odvolacieho súdu), v ktorého závere uviedol, že reálna deľba nehnuteľností bez zriadenia vecného bremena je uskutočniteľná len realizáciou vyvolaných investícií, preto v posudku vypracoval návrhy riešení. Pri variante, ktorý spočíval v tom, že by došlo k reálnemu deleniu bez zriadenia vecného bremena, bude nutné vybudovať prístupovú cestu do garáže domu č. 9, pričom toto riešenie by predstavovalo náklady, ktoré vyčíslil na sumu 21.714,- Kčs a zároveň uviedol že je potrebné vyrúbať trvalé porasty, čo vyčistil na sumu 1.268,- Kčs. Žalovaná (pravdepodobne v I. rade, poznámka odvolacieho súdu) so znaleckým posudkom Ing. C. T. nesúhlasila, za riešenie situácie považuje zriadenie vecného bremena. Podľa nej zo znaleckého posudku vyplýva, že musí vybudovať cestu tak, že sa úplne zasype rybník, čo predstavuje nákladné stavebné úpravy, navrhované geometrické rozdelenie porušuje stavebné predpisy a pre ňu znamená nákladné ekonomické investície a ekologické zásahy. Znalec Ing. K. E. pred súdom uviedol, že cesta, ktorá pokračuje od domu žalobkyne je len pre peších, nakoľko je sčasti zasypaná štrkom, značne znehodnotená, zarastená burinou. Po zrušení a vrátení veci súdu prvej inštancie bol vypočutý znalec Ing. C. T., ktorý tvrdil, že riešenie, ktoré navrhol je jediným riešením. Žalovaná argumentovala plynovým vedením a jazierkom, cez ktoré nemôže vybudovať prístupovú cestu, bolo však zistené, že jazierko je v podstate iba bačorina a plynové vedenie nie je prekážkou. Žalovaná v I. rade na pojednávaní konanom dňa 18.1.1988 uviedla, že s návrhom na vyporiadanie nesúhlasí a potvrdila, že žalobkyňa jej bráni prechádzať cez zriadený vchod, ktorý je na parcele č. XXXX/X, je nútená prechádzať cez urobenú dieru v plote. Žalobkyňa užíva dom bližšie pri ulici a záhradu zriadenú za ním, ona užíva dom postavený vzadu, ide o pôvodný rodičovský dom a záhradu nachádzajúcu sa pred ním. Medzi parcelami č. XXXX/XX a č. XXXX/XX je vybudovaná príjazdová cesta od ulice až k jej domu i pre motorové vozidlá, záhradu pred rodinným domom užíva spoločne s bratom. Žalovaný v II. rade na uvedenom pojednávaní konštatoval, že s návrhom nesúhlasí, spolu so sestrou užíva záhradu nachádzajúcu sa pred rodinným domom cez víkendy a dovolenky. Medzi parcelami č. XXXX/XX a č. XXXX/XX je vybudovaná príjazdová cesta od ulice až k rodičovskému domu, iná príjazdová cesta nie je. Potvrdil, že žalobkyňa v minulosti bránu uzavrela, ani po zásahu príslušných orgánov ju neotvorila, preto žalovaná musela prestrihnúť drôt, cez ktorý chodí do domu. Prvoinštančný súd zistil, že Miestny národný výbor R. dňa 16.3.1988 potvrdil, že na pozemku parcela č. XXXX/XX, kde je vstupná brána pre dom č. X a č. X., bol v minulosti vybudovaný vchod, ktorý je od domu č. X vzdialený cca 1 meter a končí na úrovni zadnej časti domu. Pokračovanie od domu č. X k domu č. X je iba po vyšliapanej pôde, bez prípadných zhutňovacích materiálov (štrk, betón, dlažba). Zo stanoviska súdneho znalca zo dňa 7.3.1989 vyplýva, že na priestoroch, kde má byť komunikácia k rodinnému domu, je vedená prípojka zemného plynu. Vedúci odboru územného plánovania Okresného národného výboru Bratislava uviedol v stanovisku zo dňa 7.4.1989, že odporúča reálne rozdelenie pozemkov podľa návrhu súdneho znalca Ing. C. T. s možnosťou vybudovania samostatných prístupov k jestvujúcim rodinným domom, v prípade riešenia prístupu k rodinnému domu na parcele č. XXXX/XX odporučil čiastočnú alebo úplnú likvidáciu močiara na tejto parcele. Uznesením zo dňa 2.10.1989, č.k. 11 C 182/1987-171, prvoinštančný súd konanie prerušil do skončenia konania vedeného pod sp.zn. D 1023/85, ktoré bolo potvrdené odvolacím súdom rozhodnutím zo dňa 28.2.1990; uznesením zo dňa 12.1.2014, č.k. 11 C 182/1987-390, bolo rozhodnuté o pokračovaní v konaní. Ďalším uznesením zo dňa 16.9.2014, č.k. 11 C 182/1987-418, bolo znova konanie prerušené do skončenia konania vedeného na Okresnom súde Bratislava III pod
sp.zn. 21 C 67/2014 (o určenie vlastníctva k predmetným pozemkom), rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 29.10.2014; uznesením zo dňa 10.12.2019, č.k. 11 C 182/1987, bolo rozhodnuté o pokračovaní v konaní. 3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 141, § 142 ods. 1, ods. 3 Občianskeho zákonníka, dôvodiac tým, že považoval za preukázané, že strany sporu sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. XXX, parcela č. XXXX/X zastavaná plocha a nádvorie o výmere 320 m2, parcela č. XXXX/XX, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 884 m2 a parcela č. XXXX/XX, záhrada o výmere 478 m2; žalobkyňa v 1. rade v podiele 11/30, žalobkyňa v 2. rade v podiele 1/10, žalovaná v I. rade v podiele 8/30 a žalovaný v II. rade v podiele 8/30. Právny vzťah k stavbe evidovanej na pozemku parcela č. XXXX/X je evidovaný na liste vlastníctva č. XXXX. Vlastníkmi domu súpisné č. XXX sú žalobkyňa v 1. rade v podiele 3/4 a žalobkyňa v 2. rade v podiele 1/4.; právny vzťah k stavbe evidovanej na pozemku parcela č. XXXX/ XX je evidovaný na liste vlastníctva č. XXXX. Vlastníkmi domu súpisné č. XXX sú žalovaná v I. rade v podiele 2/6, žalovaný v II. rade v podiele 2/6 a E. L. v podiele 2/6. Žalovaná v I. rade nesúhlasila s riešením navrhovaným žalobkyňami, pretože nemá bráničku, ani cestu k garáži. Navrhla dva spôsoby riešenia, a to pôvodný stav a zriadenie vecného bremena alebo zriadenie cesty s prístupom k garáži, ale táto alternatíva si vyžaduje finančnú kompenzáciu vo výške 20.000,- € na vybudovanie komunikácie. Pre odstránenie pochybností o aktuálnosti a použiteľnosti geometrického plánu č. X/XX, vyhotoveného znalcom z odboru geodézie Ing. C. T. zo dňa 28.6.1988, ktorý bol úradne overený Správou geodézie a kartografie v Bratislave, Stredisko geodézie Bratislava - vidiek pod č. XX/XX, dňa 29.6.1988, obe žalobkyne uviedli, že plán nemá stanovený žiadny časový limit dokedy sa môže použiť na právne úkony, jedinou podmienkou pre platnosť a zapísateľnosť geometrického plánu do katastra nehnuteľností a aj pre príslušný list vlastníctva č. XXX. je, aby sa od jeho vyhotovenia nezmenil jestvujúci stav katastra nehnuteľností. Nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom rozdelenia, nie sú k dnešnému dňu dotknuté žiadnou zmenou oproti stavu, keď bol vypracovaný geometrický plán Ing. T.. Žalobkyňa v 2. rade predložila nový znalecký posudok č. XXX, zo dňa 29.9.2020, vypracovaný znalcom Ing. Y. L., znalcom z odboru stavebníctvo, v ktorom znalkyňa uviedla, že podľa riešenia Ing. C. T. v navrhovanom geometrickom pláne sú pozemky rozdelené medzi spoluvlastníkov, ktorí užívajú nehnuteľnosti tak, aby čo najmenej zasiahol užívanie estetického jazierka, ale zároveň zachoval podielové spoluvlastníctvo. Toto riešenie reálneho rozdelenia pozemkov je bez finančného vyrovnania, čiže každá strana dostane presne svoj podiel na pozemkoch, ktorý budú môcť riadne užívať. Pri takomto rozdelení pozemkov je zachovaný prístup k obom nehnuteľnostiam od ulice O., nie je relevantné, že jedna strana nemá vybudovanú cestu k rodinnému domu. Takéto rozdelenie umožňuje obom stranám sporu prístup k verejnej komunikácii. Pozemky sú zároveň rozdelené kríkovým porastom, stromami a zvyškami plotu, teda sú fakticky rozdelené a každá strana sporu užíva svoju časť. Prístupovú cestu pozdĺž plotu cez pozemky parcela č. XXXX/X a č. XXXX/XX je možné vybudovať. Plynové potrubie, údajne vedené popri plote, nie je dôvodom na znemožnenie vybudovania takejto prístupovej komunikácie. Je tam dostatočný priestor i bez zásahu do okrasného jazierka alebo s minimálnym zásahom, okrasné jazierko neplní žiadnu z úloh uvedených žalovanou v I. rade. Okrasné jazierko je umiestnené cca 40 m od vodného toku Čierna voda a nie je izolované. Už samotný tento fakt z hľadiska hydrologického hovorí o spojených nádobách, kde sa hladina okrasného jazierka a hladina vody vo vodnom toku vzájomne ovplyvňujú do takej miery, že neplní funkciu odvodnenia okolitého terénu. Na obhliadke nebolo identifikované žiadne zariadenie na odber, prípadne na dotovanie estetického jazierka vodou. Okrasné jazierko nie je užívané ani na kúpanie, je naozaj len estetickou záležitosťou, nemá žiadnu funkčnú hodnotu. Riešenie na rozdelenie pozemkov inak než je uvedené v znaleckom posudku č. X/XX, Ing. C. T. je samozrejme možné, ale všetky iné riešenia oveľa viac zasahujú do jazierka, sú aj možnosti, pri ktorých nebude rozdelenie spravodlivé a strany si musia vzájomne finančne vysporiadať zmenšenie alebo zväčšenie svojho vlastníctva. Namietaná skutočnosť, že riešenie odporuje vyhláške FM č. XX/XXXX Zb. pre technický a investičný rozvoj nie je dôvodné, nakoľko táto vyhláška bola zrušená a nahradená vyhláškou Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 532/2002 Z.z. Rodinný dom žalovaných bude mať pri rozdelení pozemkov podľa navrhovaného geometrického plánu Ing. T. zabezpečený prístup k domu z ulice. Prístupovú komunikáciu je možné postaviť aj bez zasypania okrasného jazierka. Podľa Ing. T. medzi jazierkom a plotom je vzdialenosť 3,30 m, čo na jednosmernú prístupovú cestu k rodinnému domu stačí. Plynové potrubie údajne vedené pozdĺž hranice s parcelou č. XXXX/XX nie je prekážkou, aj pokiaľ by prechádzalo pod komunikáciou. Navrhované riešenie rozdelenia parciel neodporuje stavebným predpisom, obe stavby rodinných domov následkom rozdelenia parciel budú mať zabezpečený prístup z verejnej ulice. Prvoinštančný súd
konštatoval, že právna úprava zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva v Občianskom zákonníku vychádza zo zásady, že nikoho nemožno nútiť, aby zotrval v spoluvlastníckom vzťahu. Keďže v prejednávanom prípade nedošlo k dohode spoluvlastníkov o jeho zrušení a vyporiadaní, podielové spoluvlastníctvo zrušil. Rozdelenie nehnuteľností je prvým a prednostným spôsobom vyporiadania podielového spoluvlastníctva a v spore bol predložený znalecký posudok, ktorého záver bol jednoznačný. Nehnuteľnosti sú reálne deliteľné a znalec navrhol riešenie vyporiadania podielového spoluvlastníctva, ktoré je vyjadrené v geometrickom pláne. Uvedené riešenie kopíruje veľkosť spoluvlastníckych podielov a ponecháva nehnuteľnosť v užívaní tým, ktorí ju doteraz aj užívali. Osvojil si i závery znaleckého posudku podloženého žalobkyňami, z ktorých vyplýva, že každé iné riešenie rozdelenia pozemkov, ako riešenie navrhované Ing. T. je horšie a menej spravodlivé, t. j. buď viac zasahujú estetiku jazierka, alebo vedú k nutnosti finančného vysporiadavania, čím sa otvára priestor pre ďalšie otázky, s ktorými by bolo potrebné sa vysporiadavať. Vzhľadom na skutočnosť, že súdne konanie je vedené od roku 1987, stotožnil sa s názorom žalobkýň, že otváranie priestoru pre ďalšie otázky je nehospodárne, akékoľvek iné riešenie rozdelenia pozemkov oproti riešeniu navrhovanému Ing. T. by vyžadovalo vypracovanie nového geometrického plánu, čo je taktiež nehospodárne. V tejto súvislosti pripomenul, že predkladanie dôkazov, ktorými by žalovaní preukazovali svoje tvrdenia, bolo ich úlohou, mali dostatočný časový priestor na predloženie iného riešenia sporu, iný geometrický plán, iný návrh na riešenie vyporiadania podielového spoluvlastníctva, čo neurobili. V spore bol žalobkyňami predložený geometrický plán, ktorý umožňuje reálnu deľbu nehnuteľností, preto podielové spoluvlastníctvo zrušil a vyporiadal spôsobom, ktorý bol riadne zdokladovaný a podložený geometrickým plánom. Návrh rozdelenia sporných pozemkov podľa Ing. T. je riešenie, ktoré je niekoľko desaťročí stranami sporu v podstate akceptované, rešpektované, pozemky sú v teréne podľa návrhu rozdelenia Ing. T. fakticky rozdelené a takto sú aj stranami sporu roky užívané. Riešenie rešpektuje situáciu ako sú nehnuteľnosti reálne užívané nie niekoľko rokov, ale prakticky od podania žalobného návrhu v roku 1987. Pri posudzovaní reálnej deliteľnosti pozemku zobral do úvahy aj možnosť prístupu ku komunikáciám, čo bola okolnosť, na ktorú upozorňoval vo svojom rozhodnutí i súd druhej inštancie. V spore nebolo sporné, že žalovaní majú prístup ku komunikácii, po rozdelení nehnuteľnosti im tento prístup zostáva zachovaný a tento už v súčasnosti aj využívajú. Aj zo záverov znaleckého posudku táto skutočnosť vyplýva, takže túto podmienku považoval za splnenú. Súdna teória dáva za pravdu argumentácii žalobkýň, že prekážkou reálneho rozdelenia nie je skutočnosť, že po rozdelení vznikajú určité obmedzenia, preto za prekážku pri vyporiadaní nepovažoval vynútené investície spojené s vybudovaním príjazdovej cesty k garáži v dome žalovaných, pričom žalovaná prístup autom k domu doteraz nevyužívala. V spore bolo preukázané, že žalovaní nemajú ani v čase rozhodovania zabezpečený prístup k domu motorovým vozidlom, nakoľko k domu podľa vyjadrenia znalca pri ohliadke vedie nespevnený chodníček pre peších. Prístup z verejnej komunikácie však žalovaní využívajú, pozemok je prístupný z O. ulice, v uličnom plote je z pletiva urobená diera, vstup na pozemky nie je zabezpečený proti vniknutiu cudzími osobami (konštatovanie v znaleckom posudku). Takýto prístup žalovaní využívajú už vyše tridsať rokov a je ním nespevnený chodník k domu. Zriadenie vecného bremena, tak ako ho navrhovala žalovaná (pravdepodobne žalovaná v I. rade, poznámka odvolacieho súdu) zvážil a dospel k záveru, že riešenie, ktoré navrhol znalec v znaleckom posudku, teda reálne rozdelenie vytvorením nových parciel a zriadenie prístupu na pozemok žalovaných je reálnejšie a lepšie riešenie ako zradenie vecného bremena. Takémuto riešeniu by dal prednosť v prípade, ak by pozemok žalovaných nemal prístup k verejnej komunikácii, čo nie je prejednávaný prípad. Zriadenie vecného bremena v tomto prípade nebolo opodstatnené. Navyše žalovaní v spore nepredložili žiaden dôkaz, na základe ktorého by zriadenie vecného bremena mohol vykovať. Znaleckým posudkom znalkyne Ing. Y. L. bola stanovená aktuálna hodnota predmetných nehnuteľností. Novovytvorená parcela č. XXXX/X bola ocenená na sumu 25.164,80 € a parcela č. XXXX/XX na sumu 37.589,92 €, ktoré pripadli do spoluvlastníctva žalobkýň, pričom ich hodnota predstavuje spolu sumu 62.754,72 €. Hodnota nehnuteľností, ktoré podľa rozhodnutia pripadnú do spoluvlastníctva žalovaných, predstavuje podľa aktuálneho znaleckého posudku sumu 69.517,76 €. Rozdiel v ich hodnote, ktorú prisúdil žalobkyniam a žalovaným predstavuje sumu 6.763,04 €. Žalobkyne od začiatku sporu nepožadovali vyplatenie rozdielu, na tomto stanovisku zotrvali aj po zrušení a vrátení veci na nové konanie. Žalovaní žiadali zaplatenie sumy 20.000 € ako kompenzáciu pri vyporiadaní v širšom zmysle slova, nakoľko je potrebné vybudovať novú cestu, avšak nepredložili žiaden dôkaz, ktorým by preukázali výšku nákladov. V spore bol predložený iba znalecký posudok znalca Ing. K. E. č. XX/XX, zo dňa 31.8.1998, v ktorom znalec odhadol náklady na vybudovanie prístupovej cesty do garáže domu žalovaných na sumu 21.714,- Kčs a spolu s nákladmi na odstránenie porastov to vyčíslil na sumu 22.982,- Kčs, v prepočte cca 763,- €. Je zrejmé, že rozdiel v hodnote prikázaných nehnuteľností vo výške 6.763,04
€ je schopný kompenzovať v spore preukázané náklady na vybudovanie prístupovej cesty k domu žalovaných, preto žiadnej zo strán sporu nepriznal nárok na finančné vyrovnanie titulom zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva. 3.2. Výrok o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil právne ustanoveniami § 255, § 262 ods. 2 C.s.p. a obom žalovaným uložil povinnosť nahradiť obom žalobkyniam, ktoré mali vo veci úspech náhradu trov konania v plnej výške s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 4. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalovaná v I. rade dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm. f/, h/ C.s.p. (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Uviedla, že žalobca predložil znalecký posudok zo dňa 29.9.2020, č. XXX, v ktorom sa znalkyňa v bode 2.6. na strane 8 vyjadrila k jazierku nachádzajúcemu sa na parcele č. XXXX/XX, kde konštatuje, že nebolo predložené stavebné povolenie na výstavbu vodnej stavby a ani kolaudačné rozhodnutie. K týmto skutočnostiam konštatovala, že ide o prirodzené jazero, ktoré na danom mieste existovalo už v čase nadobudnutia vlastníckeho práva k pozemku parcela č. XXXX/XX právnymi predchodcami žalovaných a slúžilo ako napájadlo. Vzhľadom na jeho prirodzený pôvod sa ich právni predchodcovia rozhodli toto jazero zachovať a jeho existencii prispôsobili aj osadenie stavby ich rodinného domu na pozemku. Znalkyňa správne uviedla, že: „jazero sa nachádza približne 40 m od toku Čiernej vody a podzemná voda je v širokom okolí vodného toku priamo závislá na hladine vody v toku. Teda podzemná voda stúpa alebo naopak klesá v závislosti od hladiny v toku Čierne Voda. Do predmetného jazierka neexistuje ani prítok vody a neexistuje ani odber vody z predmetného jazierka. Hladina jazierka je preto priamo závislá od hladiny vody v potoku Čierna Voda - ide o efekt spojených nádob.“ Zotrvala na tom, že toto jazero je prirodzeným prírodným prvkom a nie je možné zasiahnuť do neho svojvoľne a zasypať jeho časť, či ho akýmkoľvek iným spôsobom narušiť, nakoľko takýmto neprirodzeným zásahom by mohlo dôjsť k narušeniu prirodzeného prepojenia podzemnej vody a vody v toku potoka, čo by mohlo mať za následok zaplavenie ich rodinného domu. Ďalej v priestore, ktorý bol súdom označený ako priestor dostatočný na vybudovanie príjazdovej komunikácie je uložené plynové potrubie, vodovodná prípojka aj s vodovodnou šachtou. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď konštatoval, že oni majú vytvorený dostatočný priestor na vybudovanie prístupovej cesty k rodinnému domu v ich podielovom spoluvlastníctve. Poukázala na svoje opakované námietky, že vybudovaná brána i príjazdová komunikácia, ktoré by pripadli po rozhodnutí obom žalobkyniam, boli budované výlučne ako príslušenstvo hlavnej stavby, ktorou je rodinný dom súpisné č. XXX/X a stavba rodinného domu súpisné č. XXX/XA vo vlastníctve žalobkýň v 1., 2. rade vznikla prestavbou pôvodnej garáže, ktorá rovnako slúžila rodinnému domu v ich vlastníctve. Zotrvala na tom, že by spravodlivému usporiadaniu veci zodpovedalo rozdelenie pozemkov a zároveň, aby obom žalovaným a ich právnym nástupcom bolo priznané právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého návrh špecifikovala v odvolaní, čím by bol zabezpečený nerušený prejazd a prechod a užívanie nehnuteľností v ich vlastníctve, bez zásahov do jazierka a potreby finančne náročných stavebných prác v podobe budovania novej príjazdovej komunikácie a brány, ktorá nie je do dnešného dňa samostatne vybudovaná. Prvostupňový (správne prvoinštančný, poznámka odvolacieho súdu) súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď mal za to, že majú dostatočne zabezpečený vjazd a vstup k svojej stavbe cez novovytvorenú parcelu č. XXXX/XX a nie je potrebné zriadiť v ich prospech vecné bremeno, ktoré by im umožňovalo vstup po pôvodnej vstupnej ceste cez pôvodnú vstupnú bránu. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní vyporiadal aj podielové spoluvlastníctvo k príjazdovej komunikácii a vstupnej bráne a tak sa mal zaoberať i otázkou finančnej kompenzácie, pretože obom žalobkyniam priznal výlučné vlastnícke právo k existujúcej príjazdovej ceste pôvodne budovanej pre rodinný dom v ich vlastníctve i k vstupnej bráne, ktorá umožňuje vstup peši i motorovým vozidlom k ich rodinnému domu. Finančná kompenzácia im priznaná nebola, hoci ak by akceptovali spôsob rozdelenia podielového spoluvlastníctva, budú si musieť vybudovať, pričom je otázne, či to bude vôbec reálne, v danom mieste úplne novú príjazdovú cestu v stiesnenom priestore, kde bude potrebné čiastočné zasypanie alebo premostenie prírodného jazera a zároveň treba vziať do úvahy existujúce potrubie plynu, vody a vodovodnú šachtu v danom priestore. Budovanie takejto komunikácie si vyžiada finančné náklady, ako by museli vynaložiť obe žalobkyne, ak by si budovali príjazdovú komunikáciu na pozemku, ktorý bol priznaný im. Potrebu vybudovania vecného bremena a finančnej kompenzácie opiera aj o rozhodnutie krajského súdu zo dňa 12.12.1988, č.k. (správne sp.zn., poznámka odvolacieho súdu) 14 Co 452/1988. Rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže nezriadil v ich prospech vecné bremeno, ktoré by im
umožňovalo prechod, prejazd a uloženie sietí potrebných k riadnemu užívaniu stavby rodinného domu v ich vlastníctve alebo im aspoň nepriznal finančnú kompenzáciu na vybudovanie finančne a technicky náročnej príjazdovej komunikácie a novej vstupnej brány, ktoré v celom rozsahu zabrali obe žalobkyne. V bode 5. odôvodnenia napadnutého rozsudku poukázal prvoinštančný súd na zrušujúce rozhodnutie zo dňa 12.12.1988, č.k. 14 Co 452/1988-125, v ktorom odvolací súd uviedol, že sa súd prvej inštancie nezaoberal možnosťou zriadenia vecného bremena a rozdelenia pozemkov bez riešenia otázky prístupovej cesty k ich domu a že vykonal rozdelenie tak, že oni nemajú zabezpečený prístup do rodinného domu, ktorý nedostatok, vytknutý ešte v roku 1988, nebol odstránený ani napadnutým rozhodnutím. Odvolaciemu súdu preto navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a rozhodnúť podľa návrhu uvedeného v odvolaní. 5. Žalobkyňa v 1. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej v I. rade uviedla, že na posúdenie funkcie jazierka, možných následkov, ktoré môžu nastať po zásahu do jazierka a na možnosť vybudovať prístupovú cestu nepochybne treba odborné znalosti. Žalovaná v I. rade počas súdneho konania nepreukázala, že by bola kvalifikovaná na odborné posúdenie funkcie jazierka a možnosti vybudovania prístupovej cesty. Ona a žalobkyňa v 2. rade predložili znalecký posudok spĺňajúci zákonné podmienky relevantného dôkazu podľa ustanovenia § 206 a nasl. C.s.p. Poukázala na stranu 13 bod 2. znaleckého posudku č. XXX, zo dňa 29.9.2020, v ktorom znalkyňa Ing. Y. L. výslovne uviedla, že „plynové potrubie údajne vedené popri plote nie je dôvodom na znemožnenie vybudovania prístupovej komunikácie“, stranu 13 bod 3., že „Okrasné jazierko neplní žiadnu z úloh uvedených majiteľkou (žalovanou v I. rade - pozn.) a nemá žiadnu funkčnú hodnotu“ i stranu 8, v ktorom bode 2.6. znalkyňa jednoznačne deklaruje, že „Jazierko neplní žiadnu ochrannú alebo inú funkciu vodohospodárskeho významu. Jeho existencia nemá vplyv na hladinu podzemnej vody v okolí a podzemnú vodu ako takú v okolí. Jeho funkcia je výhradne estetická.“ Nakoľko, ani jeden zo žalovaných nepredložil žiadny relevantný dôkaz spĺňajúci podmienky § 206 a nasl. C.s.p., ktorým by podložili svoje domnienky o funkcii jazierka a nemožnosti zásahu do neho a vybudovania prístupovej cesty k domu so súpisným č. XXX cez pozemok parcelné č. XXXX/XX (neuniesli dôkazné bremeno), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k správnym skutkovým zisteniam a napadnutý rozsudok je vecne správny. K tvrdeniam uvedeným v odvolaní o nemožnosti vybudovať prístupovú cestu k domu so súpisným č. XXX, cez pozemok parcelné č. XXXX/XX, pre uložené plynové vedenie poukázala na ustanovenie § 142 ods. 3 Občianskeho zákonníka a rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 22 Cdo 1715/2010. Žalovaná v I. rade má nepochybne zaistený prístup k svojmu domu súpisné č. XXX aj bez toho, aby obmedzovala ju a druhú žalobkyňu ako podielové spoluvlastníčky pozemku parcelné č. XXXX/X a č. XXXX/XX. Samotná žalovaná v I. rade potvrdila, že prístupová cesta mohla viesť logicky len po garáž postavenú na parcele č. XXXX/X (aktuálne k domu súpisné č. XXX) a nikdy nebola vybudovaná až k domu súpisné č. XXX, pretože v tejto časti sporných pozemkov nebola vybudovaná garáž pre účely parkovania motorového vozidla; takáto garáž bola vybudovaná na parcele č. XXXX/X. Existenciu prístupovej cesty od verejnej komunikácie až k domu súpisné č. XXX vylúčila i svedkyňa H. V. (bod 11. odôvodnenia napadnutého rozsudku), ktorá potvrdila status quo, ktorý platí už niekoľko desaťročí. Nevidí žiadny právny dôvod na zriadenie vecného bremena v znení navrhnutom žalovanou v I. rade. Bezodplatným zriadením vecného bremena by došlo k porušeniu ústavného práva oboch žalobkýň garantované v čl. 20 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Záverom dodala, že žalovaná v I. rade nepredložila ani len geometrický plán, z ktorého by vyplýval nevyhnutný rozsah navrhovaného vecného bremena tak, aby bol zabezpečený účel sledovaný žalovanou v I. rade. Je nepochybné, že zriadiť vecné bremeno na celej výmere parciel č. XXXX/X a č. XXXX/XX je v každom prípade neprípustné. K odvolacej námietke, že súd prvej inštancie vyporiadal aj podielové spoluvlastníctvo k prístupovej komunikácii a vstupnej bráne a tak mal povinnosť zaoberať sa aj finančnou kompenzáciou uviedla, že žalovaný v II. rade nepodal odvolanie proti napadnutému rozsudku, z čoho jednoznačne vyplýva, že s jeho výrokmi súhlasí. Žalovaná v I. rade nie je žiadnym spôsobom oprávnená zasahovať do práv žalovaného v II. rade tým spôsobom, že pre neho žiada buď zriadenie vecného bremena alebo finančné plnenie, resp. akúkoľvek zmenu napadnutého rozsudku v jeho prospech alebo neprospech. Dala do pozornosti, že od 1.7.2016 je účinný Civilný sporový poriadok, ktorý je ovládaný zásadou kontradiktórnosti vyjadrenou v čl. 8 C.s.p. Žalovaná v I. rade síce požaduje finančné plnenie od nej a druhej žalobkyne, ale po dobu celého súdneho konania, t. j. za viac ako 30 rokov nepredložila jediný dôkaz, ktorý by jej požiadavku odôvodňoval. Nie je zrejmé ako žalovaná v I. rade dospela k výške požadovaného finančného vysporiadania pre seba v rozsahu 15.000,- € a pre žalovaného v II. rade 5.000,- € a na akom skutkovom základe, teda čo presne by mala táto suma kompenzovať (napríklad vybudovanie betónovej cesty, cesty zo zámkovej dlažby,
asfaltovú cestu, chýbajú parametre cesty - dĺžka a šírka, či má kompenzácia pokrývať len materiál alebo aj prácu a v akom pomere a mnoho ďalších relevantných skutočností). Dodala, že k domu vo vlastníctve žalovanej v I. rade v súčasnosti nevedie a ani nikdy neviedla prístupová cesta cez pozemky parcela č. XXXX/X a č. XXXX/XX, takže kvalita prístupu žalovanej v I. rade do svojho domu súpisné č. XXX je rovnaká či už cez pozemok parcelné č. XXXX/XX, ktorej je spoluvlastníčkou, alebo parcelu č. XXXX/X a č. XXXX/XX v spoluvlastníctve oboch žalobkýň. Preto neexistuje žiadny relevantný dôvod čo i len uvažovať nad akoukoľvek finančnou kompenzáciou z jej strany a žalobkyne v 2. rade. Odvolaciemu súdu navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdiť; žiadala náhradu trov odvolacieho konania. 6. Žalobkyňa v 2. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej v I. rade uviedla, že nesúhlasí s tvrdeniami žalovanej v I. rade uvedenými v odvolaní a stotožnila sa v plnom rozsahu s vyjadreniami a argumentáciou obsiahnutou vo vyjadrení žalobkyne v 1. rade k odvolaniu žalovanej v I. rade. Má za to, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, napadnutý rozsudok vychádza zo správneho právneho posúdenia veci s tým, že žalovaná v I. rade neuniesla dôkazné bremeno. V tomto prípade sa jedná o neštandardne dlhý súdny spor v trvaní 33 rokov, celé súdne konanie je podľa nej neúmerne predlžované, najmä postupom zo strany žalovanej v I. rade, ktorá síce využíva svoje procesné právo na podanie odvolania, ale napáda súdne rozhodnutie, ktoré nepochybne deklaruje skutkový stav a užívanie nehnuteľností tak, ako sú stranami sporu užívané posledných cca 30 rokov. Podané odvolanie je teda dôvodné hodnotiť len ako snahu spôsobovať prieťahy v konaní. Umelé predlžovanie zotrvania vo formálnom spoluvlastníctve, dlhotrvajúci súdny spor a s tým súvisiaca právna neistota na strane oboch žalobkýň majú výrazný vplyv na ich zdravotný stav i majetkové pomery. Právoplatné skončenie predmetného súdneho sporu je nanajvýš žiaduce v záujme ochrany práv žalobkýň v 1., 2. rade garantovaných v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Odvolaciemu súdu navrhla napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu v celom rozsahu potvrdiť; žiadala trovy odvolacieho konania. 7. Žalovaná v I. rade vo vyjadrení k vyjadreniam oboch žalobkýň k jej odvolaniu uviedla, že zotrváva v celom rozsahu na podanom odvolaní i dôvodoch tam uvedených. K tvrdeniam žalobkyne v 1. rade, že vraj potvrdila, že cez pozemky parcela č. XXXX/X a č. XXXX/XX v súčasnosti nevedie a vraj ani nikdy neviedla prístupová cesta, nakoľko rodinný dom oboch žalobkýň vznikol prestavaním garáže konštatovala, že nevie z akého dôvodu sa uchýlila žalobkyňa v 1. rade k takýmto tvrdeniam, nakoľko obe žalobkyne musia mať vedomosť o tom, že v rodinnom dome súpisné č. XXX/X v podielovom spoluvlastníctve oboch žalovaných sa nachádza garáž a nerozumie prečo zavádzajú súd takýmito tvrdeniami. V čase, keď sa otec žalovaných oženil so žalobkyňou v 1. rade, boli jeho deti, ktoré sú v tomto konaní žalované, už plnoleté, v domácnosti mali viacero áut, preto mali i viacero garáží. Uvedené tvrdenie je absolútne zmätočné a v žiadnom prípade nepotvrdzuje tvrdenia, že by cesta, ktorej sa domáha, neexistovala. Cesta vždy existovala a v dôsledku rozhodnutia súdu, ktorým bola parcela, po ktorej vedie cesta prisúdená obom žalobkyniam, došlo k znehodnoteniu rodinného domu v spoluvlastníctve oboch žalovaných. K vyjadreniu svedkyne V. sa vyjadriť nevedela, nakoľko s ňou nebola oboznámená, je to nová skutočnosť, ktorá nebola v konaní prejednaná. Predložila rozhodnutie Komisie výstavby a dopravy pri MNV v R. zo dňa 8.11.1988, č. XXXX/XX, ktorým bola zastavená stavba započatá žalobkyňou v 1. rade, ktorá bez náležitého stavebného povolenia začala stavať oplotenie na rozdelenie pozemkov podľa jej vlastného uváženia bez náležitých spoluvlastníckych dohôd, či súdnych rozhodnutí. Jednoducho svojvoľne pristúpila k deľbe pozemkov podľa svojho uváženia, a dnes to prezentuje ako dlhodobé užívanie, čo nie je pravda, jednalo sa o výlučne o jednostranný svojvoľný zásah. K argumentácii žalobkyne v 1. rade v jej vyjadrení, že po dobu celých 30 rokov trvania súdneho konania vraj nepredložila jediný dôkaz, ktorý by jej požiadavku na finančnú kompenzáciu za zabratú cestu a bránu odôvodňoval uviedla, že i súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku v bodoch 14. a 40. poukázal na jej požiadavky ohľadne finančného vyrovnania, ktoré boli dôvodom vrátenia veci na ďalšie konanie podľa uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12.12.1988, sp.zn. 14 Co 452/88. Namieta stále tie isté vady, ktoré už namietala v odvolaní proti prvému rozhodnutiu, pričom prvoinštančný súd ani po 32 rokoch neskúmal skutočnosti, pre ktoré bol zrušený uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12.12.1988, rozsudok zo dňa 10.9.1988 a vydal opäť rozhodnutie, ktorým nerešpektoval práva oboch žalovaných na prístup k rodinnému domu v ich podielovom spoluvlastníctve a odsudzuje ich na značnú finančnú investíciu do budovania novej brány a prístupovej cesty, ktoré existujú a boli budované ako príslušenstvo ich rodinného domu súpisné č. XXX/X. Poukázala na znalecký posudok znalkyne Ing. Y. L., ktorá sa vyjadrila k charakteru jazera a
vybudovaniu rodinného domu súpisné č. XXX/XA. Dodala, že je smutné, že ani po 32 rokoch súdneho konania nedospel súd k rozsudku, ktorý by priznával rovnocenné postavenie obom stranám sporu tak, ako to zaručuje zákon a opätovne ako pred 32 rokmi, oberá oboch žalovaných o prístup k ich rodinnému domu, ktorý bol v prvom rade budovaný pre tento dom, nakoľko dom vo vlastníctve žalobkýň sa nachádza priamo pri ceste a samostatnú príjazdovú cestu nepotrebuje. Napadnutým rozsudkom sa znižuje i hodnota rodinného domu súpisné č. XXX/X vo vlastníctve oboch žalovaných, pretože prvoinštančný súd svojím rozhodnutím spôsobil, že tento dom nie je možné plnohodnotne užívať, nakoľko cesta do garáže mu je odňatá a jeho vlastníci sú odsúdení na provizórny štrkový chodník, ktorý umožňuje iba peší prístup k domu. V prípade potreby sa k tomuto rodinnému domu nedostanú ani záchranné zložky (požiarnici, zdravotníci), čím opäť súd prvej inštancie neprimerane zasiahol do vlastníckych, ale aj osobných práv žalovaných a odoprel im právo na tieto záchranné zložky v prípade potreby. Napadnuté rozhodnutia tak vníma i dnes ako nevyvážený a zvýhodňujúci žalované, keď im priznáva v podstate práva na užívanie cesty i vstupnej brány a zaručuje im nerušený priamy vstup i pre záchranné zložky, zatiaľ čo ona a žalovaný v II. rade si majú vystačiť s dierou v plote namiesto brány a štrkovým chodníkom pre peších a v prípade potreby si majú poradiť sami. Zotrvala na odvolacom návrhu s tým, že ponecháva na zváženie aj zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 8. Žalobkyňa v 1. rade k vyjadreniu žalovanej v I. rade k jej vyjadreniu k odvolaniu žalovanej v I. rade uviedla, že žalovaná v I. rade neuvádza žiadne nové skutočnosti, svoje doterajšie tvrdenia nepodporila žiadnymi dôkazmi, ktoré by bolo možné predložiť v odvolacom konaní. Vo svojom predchádzajúcom vyjadrení sa podrobne zaoberala celou doterajšou argumentáciou žalovanej v I. rade a vyjadrila sa k veci ako s oporou v zákone, tak i odbornom názore vyjadrenom v znaleckom posudku Ing. Y. L., z dôvodu ktorého už nepovažuje za potrebné sa ďalej vyjadrovať. Zotrvala na odvolacom návrhu. 9. Žalobkyňa v 2. rade k vyjadreniu žalovanej v I. rade k jej vyjadreniu k odvolaniu žalovanej v I. rade uviedla, že nepovažuje za potrebné sa vyjadrovať k predmetnému vyjadreniu, pretože z jej pohľadu sa v ňom neuvádzajú žiadne nové skutočnosti, resp. tvrdenia, ktoré by boli v konaní pred príslušným prvostupňovým (správne prvoinštančným, poznámka odvolacieho súdu) súdom podložené dôkazmi. Zotrvala na odvolacom návrhu. 10. Žalovaný v II. rade sa k odvolaniu žalovanej v I. rade nevyjadril, odvolanie nepodal. Odvolací súd poukazuje na to, že v zmysle ustanovenia § 139 ods. 1 Občianskeho zákonníka sú z právnych úkonov týkajúcich sa spoločnej veci oprávnení a povinní všetci spoluvlastníci spoločne a nerozdielne. 11. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 31.3.2022, č.k. 15 Co 117/2021-647, zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 3.11.2020, č.k. 11 C 182/1987-566 (v poradí druhý) a vrátil mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie; dôvody zrušenia napadnutého rozsudku sú podrobne uvedené v bodoch 12. až 19. odôvodnenia citovaného zrušujúceho uznesenia, na ktoré odvolací súd odkazuje. 12. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom zo dňa 8.11.2022, č.k. IV. ÚS 313/2022-63, rozhodol o sťažnosti sťažovateliek - žalobkýň v 1., 2. rade tak, že 1. uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31.3.2022, sp.zn. 15 Co 117/2021, bolo porušené základné právo sťažovateliek na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ich právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; 2. postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp.zn. 15 Co 117/2021 bolo porušené základné právo sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a ich právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; 3. uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31.3.2022, sp.zn. 15 Co 117/2021, zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie; 4. sťažovateľkám priznal finančné zadosťučinenie, každej v sume po 2.000,€, ktoré im je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu; 5. uložil Krajskému súdu v Bratislave povinnosť nahradiť sťažovateľke K. trovy konania v sume 616,38 € a zaplatiť ich jej právnej zástupkyni do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu; 6. uložil Krajskému súdu v Bratislave povinnosť nahradiť sťažovateľke Mgr. C. L., PhD., trovy konania v sume 616,38 € a zaplatiť ich jej právnej zástupkyni do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu; 7. vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti nevyhovel.
13. Po vrátení veci Ústavným súdom Slovenskej republiky, Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 31.1.2023, č.k. 15 Co 174/2022-733, opätovne zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 3.11.2020, č.k. 11 C 182/1987-566 (v poradí druhý) a vrátil mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie; dôvody zrušenia napadnutého rozhodnutia sú podrobne uvedené v bodoch 14. až 23. odôvodnenia citovaného zrušujúceho uznesenia, na ktoré odvolací súd odkazuje. 14. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom zo dňa 20.11.2024, č.k. I. ÚS 211/2023-94, rozhodol o sťažnosti sťažovateliek - žalobkýň v 1., 2. rade tak, že 1. uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31.1.2023, č.k. 15 Co 174/2022-733, bolo porušené základné právo sťažovateliek na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ich právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; 2. postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp.zn. 15 Co 174/2022 bolo porušené základné právo sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a ich právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; 3. uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31.1.2023, č.k. 15 Co 174/2022-733, zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie; 4. sťažovateľkám priznal finančné zadosťučinenie, každej v sume po 4.000,- €, ktoré im je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu; 5. uložil Krajskému súdu v Bratislave povinnosť nahradiť sťažovateľke Mgr. C. L., PhD. trovy konania v sume 663,57 € a zaplatiť ich jej právnej zástupkyni do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu; 6. uložil Krajskému súdu v Bratislave povinnosť nahradiť sťažovateľke K. L. trovy konania v sume 663,57 € a zaplatiť ich jej právnej zástupkyni do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu; 7. vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti nevyhovel. Ústavný súd Slovenskej republiky v uvedenom náleze, okrem iného konštatoval, že predmetom súdneho sporu bola žaloba sťažovateliek o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. V okolnostiach veci nie je kritérium skutková alebo právna zložitosť veci významné vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd opakovane zrušil rozsudok okresného súdu z procesných dôvodov bez meritórneho preskúmavania. Ústavný súd tiež nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by boli také zásadné, aby ich v súvislosti s dĺžkou odvolacieho konania bolo potrebné pripísať na ťarchu správania sťažovateliek. Z hľadiska hodnotenia postupu krajského súdu je pre posúdenie veci podstatné, že k prvému zrušujúcemu rozhodnutiu krajského súdu došlo ešte za platnosti a účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, a to v roku 1988. Naproti tomu v poradí druhé uznesenie krajského súdu a rovnako tak napadnuté uznesenie krajského súdu, ktorými bol (druhýkrát a tretíkrát) zrušený druhý rozsudok okresného súdu, boli už vydané za účinnosti Civilného sporového poriadku, ktorý bol v čase rozhodovania o odvolaní záväzný pre postup krajského súdu. Vzhľadom na okamžitú aplikabilitu Civilného sporového poriadku a okolnosti posudzovanej veci už podľa názoru ústavného súdu nebolo možné opätovné zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie krajským súdom. Krajský súd vo svojom vyjadrení uviedol, že v právnej veci sťažovateliek (v napadnutom konaní) rozhodol v lehote dvoch mesiacov, čo vo všeobecnosti nemožno považovať za neprimerané. Avšak ústavný súd musí konštatovať, že napadnuté uznesenie krajského súdu ovplyvnilo celkovú dĺžku konania, ktorá je sama osebe neprimeraná. Krajský súd nepostupoval v súlade s § 390 C.s.p. napriek jeho výslovnému zneniu, ktoré nepripúšťa vo veci inú možnosť ako povinnosť krajského súdu, aby sám vo veci rozhodol, napadnutým uznesením rozsudok okresného súdu opätovne (tretíkrát) zrušil a vec vrátil okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie. Ústavný súd konštatuje, že v dôsledku uvedeného postupu krajského súdu nebol dosiahnutý účel zakotvený v § 390 C.s.p., ktorým je zrýchlenie konania rozhodnutím v merite veci, ale, naopak, priebeh konania pri rozhodovaní vo veci samej sa opätovne spomalil. 15. Odvolací súd po vrátení veci Ústavným súdom Slovenskej republiky, preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 Civilného sporového poriadku (ďalej C.s.p.), túto prejednal na odvolacích pojednávaniach podľa § 385 ods. 1, ods. 2 C.s.p. (dňa 9.4.2025 a dňa 4.6.2025), na ktorých zopakoval dokazovanie (§ 195 ods. 1, § 204, § 378 ods. 1, § 384 ods. 1 C.s.p.) oboznámením žaloby zo dňa 4.11.1987 s prílohami (č.l. 1 spisu); znaleckých posudkov č. X/XX, zo dňa 28.6.1988 s prílohami (č.l. 36 spisu) a č. XX/XX, zo dňa 31.8.1988 s prílohami (č.l. 82 spisu); rozsudku Okresného súdu Bratislava-vidiek zo dňa 19.9.1988, č.k. 11 C 182/87-106 (v poradí prvý); odvolania žalovanej v I. rade zo dňa 25.10.1988 (č.l. 112 spisu); vyjadrenia žalobkyne v 1. rade zo dňa 7.11.1988 k odvolaniu žalovanej v I. rade (č.l. 115 spisu); uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12.12.1988, č.k. 14 Co 452/88-125; zápisnice o ohliadke zo dňa 27.2.1989 (č.l. 131
spisu); stanoviska k prekládke, event. vybudovaniu novej cesty zo dňa 7.3.1989 (č.l. 138 spisu); lista ONV Bratislava-vidiek zo dňa 7.4.1989 (č.l. 140 spisu); uznesenia Okresného súdu Bratislava II zo dňa 21.2.2013, sp.zn. D 6/1993, Dnot 53/2009 (č.l. 385 spisu); fotografií z č.l. 474-482; znaleckého posudku č. XXX, zo dňa 29.9.2020 s prílohami (č.l. 507 spisu); rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 3.11.2020, č.k. 11 C 182/1987-566 (v poradí druhý); odvolania žalovanej v I. rade (č.l. 580 spisu); vyjadrenia žalobkyne v 1. rade zo dňa 17.12.2020 k odvolaniu žalovanej v I. rade (č.l. 602 spisu); vyjadrenia žalobkyne v 2. rade zo dňa 22.12.2020 k odvolaniu žalovanej v I. rade (č.l. 613 spisu); vyjadrenia žalovanej v I. rade k vyjadreniam oboch žalobkýň (č.l. 622 spisu); uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31.3.2022, č.k. 15 Co 117/2021-647 (v poradí prvé); nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 8.11.2022, č.k. IV. ÚS 313/2022-63 (č.l. 706 spisu); uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31.3.2023, č.k. 15 Co 174/2022-733 (v poradí druhé); nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.11.2024, č.k. I. ÚS 211/2023-94 (č.l. 826 spisu); podania žalovaných v I., II. rade zo dňa 26.3.2025 (č.l. 882 spisu); vyjadrenia žalobkyne v 1. rade k podaniu oboch žalovaných (č.l. 908 spisu); vyjadrenia žalobkyne v 2. rade k podaniu žalovaných (č.l. 915 spisu); vyjadrenia žalobkyne v 1. rade zo dňa 5.5.2025 (č.l. 926 spisu), vyjadrenia žalobkyne v 2. rade s prílohou zo dňa 7.5.2025 (č.l. 935 spisu), podania žalovaných v I., II. rade zo dňa 7.5.2025 s prílohami (č.l. 944 spisu) a zo dňa 29.5.2025 s prílohami (č.l. 954 spisu), vyjadrenia žalobkyne v 2. rade zo dňa 3.6.2025 (č.l. 963 spisu), doplnil dokazovanie vyjadreniami žalovanej v I. rade, právnych zástupcov sporových strán (§ 195 ods. 1, § 204 v spojení s § 378 ods. 1 C.s.p.) a zistil, že odvolanie žalovanej v I. rade nie je dôvodné. 16. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku. Odvolateľka v odvolaní neuvádzala podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. 17. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 220 C.s.p. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 380 ods. 2 C.s.p., ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktorú by musel odvolací súd prihliadať. 18. Odvolací súd sa stotožnil s tvrdením prvoinštančného súdu uvedeným v bode 32. odôvodnenia napadnutého rozsudku, že nikoho nemožno nútiť, aby zotrval v spoluvlastníckom vzťahu a nakoľko v prejednávanom prípade nedošlo k dohode spoluvlastníkov o jeho zrušení a vyporiadaní, podielové spoluvlastníctvo zrušil, k čomu žalovaná v I. rade v odvolaní nevzniesla žiadne námietky. 19. Pri vyporiadaní podielového spoluvlastníctva súd prvej inštancie podľa odvolacieho súdu správne vychádzal z geometrického plánu č. X/XX, vypracovaného znalcom z odboru geodézie Ing. C. T., zo dňa 28.6.1988 a prikázal jednotlivé pozemky do podielového spoluvlastníctva sporových strán tak, že prihliadol na veľkosť podielov, ich účelné využitie, ako aj na to, ako ich niekoľko rokov strany sporu užívajú, ako to navrhla aj žalobkyňa v 1. rade v návrhu na mimosúdne riešenie (č.l. 483 spisu). Sama žalovaná v I. rade v odvolacom návrhu navrhla vyporiadať podielové spoluvlastníctvo tak, ako ho vyporiadal prvoinštančný súd (body II. až IV. výrokovej časti napadnutého rozhodnutia). 20. K odvolacej námietke žalovanej v I. rade, že súd prvej inštancie mal pri vyporiadaní podielového spoluvlastníctva zriadiť v prospech oboch žalovaných vecné bremeno, odvolací súd dôvodí, že má zhodne so súdom prvej inštancie za to, že zriadenie vecného bremena v tomto prípade nebolo opodstatnené. Prvoinštančný súd síce v bode 38. odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol dôvody, pre ktoré považoval zriadenie vecného bremena pri vyporiadaní podielového spoluvlastníctva tak, ako ho navrhovali obaja žalovaní za nedôvodné, avšak odvolací súd považoval takéto odôvodnenie za nedostatočné. Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd sám zopakoval a doplnil dokazovanie ohľadom toho, či je v danom prípade potrebné zriadiť vecné bremeno. 21. Odvolací súd poukazuje na to, že pri zrušení a vyporiadaní spoluvlastníctva reálnym rozdelením veci môže súd zriadiť podľa § 142 ods. 3 veta prvá Občianskeho zákonníka vecné bremeno k novovzniknutej nehnuteľnosti v prospech vlastníka inej novovzniknutej nehnuteľnosti. Zriadenie
vecného bremena prichádza do úvahy iba v prípade, že sa podielové spoluvlastníctvo zrušuje reálnym rozdelením nehnuteľnosti, nie prikázaním veci za primeranú náhradu jednému alebo viacerým spoluvlastníkom. Pri zriaďovaní práva chôdze a jazdy zodpovedajúceho vecnému bremenu (právo cesty) k novovzniknutej nehnuteľnosti pri zrušení a vyporiadaní spoluvlastníctva rozdelením veci podľa § 142 ods. 3 Občianskeho zákonníka je potrebné dbať na to, aby právo vlastníka zaťaženého pozemku bolo obmedzené čo možno najmenej. Preto v prípade, že vlastník stavby má možnosť zabezpečiť prístup k stavbe bez obmedzenia vlastníka priľahlého pozemku, napríklad zriadením nového vchodu na priľahlej verejnej komunikácii, právo vecného bremena cesty nemožno zriadiť. Vecné bremeno však možno zriadiť v prípade, že zabezpečenie prístupu z vlastného pozemku bude síce technicky možné, avšak náklady na jeho vyhotovenie budú objektívne natoľko vysoké, že ich vynaloženie nebude možné spravodlivo požadovať. Treba tiež zvážiť, že ak by bol jeden z účastníkov nútený zriadiť cestu pri vynaložení pomerne vysokých nákladov, bola by tým znížená hodnota jemu prikázanej nehnuteľnosti. Ak to odôvodňujú okolnosti veci, je potrebné prihliadnuť aj na doterajší spôsob užívania nehnuteľnosti účastníkmi. 22. Žalovaná v I. rade navrhla zriadiť vecné bremeno cez pozemky, a to novovytvorené parcely č. 4889/9 a č. 4892/15, ktoré boli prikázané do podielového spoluvlastníctva oboch žalobkýň, nakoľko by tým mali so žalovaným v II. rade zabezpečený nerušený prejazd a prechod, užívanie nehnuteľností v ich vlastníctve bez zásahov do jazierka a potreby finančne náročných stavebných prác v podobe budovania novej príjazdovej komunikácie a brány, ktorá nie je do dnešného dňa samostatne vybudovaná. Odvolací súd po zopakovaní a doplnení dokazovania mal preukázané, že takto navrhnuté zriadenie vecného bremena v tomto prípade nie je potrebné, pretože obaja žalovaní majú zabezpečený prístup k svojej stavbe cez novovytvorenú parcelu č. XXXX/XX, ktorý prístup aj dlhodobo využívali a využívajú. Zo záverov znaleckého posudku č. XXX, zo dňa 29.9.2020, vypracovaného Ing. Y. L., znalkyňou z odboru stavebníctvo, odvetvie pozemné stavby, vodné stavby, odhad hodnoty nehnuteľností vyplýva, že podľa riešenia Ing. C. T. v navrhovanom geometrickom pláne v znaleckom posudku č. X/XX, sú pozemky rozdelené medzi spoluvlastníkov, ktorí užívajú nehnuteľnosti tak, aby čo najmenej zasiahol užívanie estetického jazierka, ale zároveň zachoval podielové spoluvlastníctvo medzi stranami sporu. Pri takomto rozdelení pozemkov je zachovaný prístup k obom nehnuteľnostiam od ulice O.. To, že jedna strana nemá vybudovanú cestu k rodinnému domu, nie je relevantné. Rozdeľujú sa pozemky a zabezpečený musí byť prístup k obom rodinným domom od ulice O.; toto rozdelenie to umožňuje. Prístupovú cestu pozdĺž plotu cez pozemky parcelné č. XXXX/X a č. XXXX/XX je možné vybudovať. Plynové potrubie údajne vedené popri plote nie je dôvodom na znemožnenie vybudovania takejto prístupovej komunikácie, je tam na to dostatočný priestor aj bez zásahu do okrasného jazierka alebo s minimálnym zásahom. Riešenia na rozdelenie pozemkov inak než je uvedené v znaleckom posudku č. X/XX, Ing. C. T., je samozrejmé možné. Všetky iné riešenia však oveľa viac zasahujú do estetického jazierka. Rodinný dom (žalovaných v I., II. rade, poznámka odvolacieho súdu) bude mať pri rozdelení pozemkov podľa navrhovaného geometrického plánu Ing. T. zabezpečený prístup k domu z ulice, a to či si majiteľ postaví alebo nepostaví prístupovú komunikáciu ku garáži v dome je na ňom. Prístupovú komunikáciu je možné postaviť aj bez zasypania okrasného jazierka. Podľa Ing. T. medzi jazierkom a plotom je vzdialenosť 3,30 m čo na jednosmernú prístupovú cestu k rodinnému domu stačí. Prístup k domu z verejnej komunikácie aj pri rozdelení pozemkov podľa návrhu geometrického plánu Ing. T. je zabezpečený vzhľadom na skutočnosť, že 33 rokov vedie k domu iba nespevnená cestička pre peších. Navrhované riešenie rozdelenia parciel neodporuje stavebným predpisom, pretože obe stavby rodinných domov následkom rozdelenia parciel budú mať zabezpečený prístup k jednotlivým nehnuteľnostiam z verejnej ulice. 23. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaná v I. rade (ako aj žalovaný v II. rade) má zabezpečený prístup k stavbe cez pozemok, ktorý jej bol prikázaný do podielového spoluvlastníctva (i žalovanému v II. rade), na ktorom využívala a využíva prístupovú cestu, pričom okrasné jazierko nachádzajúce sa na tomto pozemku nebráni v tom, aby sa na ňom zriadila prístupová cesta. Obaja žalovaní tak majú možnosť zabezpečiť si prístup k stavbe bez obmedzenia oboch žalobkýň, ako vlastníčok priľahlého pozemku. Neobstojí tvrdenie žalovanej v I. rade v odvolaní, že by nezriadením ňou navrhnutého vecného bremena vznikla potreba finančne náročných stavebných prác v podobe budovania novej príjazdovej komunikácie a brány, pretože nepreukázala či výška stavebných prác na vybudovanie prístupovej cesty by bola natoľko vysoká, že ich vynaloženie by nebolo možné spravodlivo požadovať (k investíciám na vybudovanie prístupovej cesty sa odvolací súd vyjadruje nižšie). Taktiež odvolací súd prihliadol aj na doterajší spôsob užívania nehnuteľnosti stranami sporu i to, že vzťahy medzi nimi sú dlhodobo narušené a tak by nebolo v ich záujme zriadiť vecné bremeno tak, ako navrhla žalovaná v I. rade. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na to, že znalec Ing. C. T. vo svojom znaleckom posudku
vypracovanom už v roku 1988 uviedol, že riešenie rozdelenia pozemkov so zriadením služobnosti - práva prechodu od terajšej spevnenej ceste v prospech oboch žalovaných, ako to požaduje žalovaná v I. rade vylúčil z dôvodu, že tým by sa zachoval status quo, ktorý je predmetom nedorozumení (č. l. 37 spisu). Navyše, tak ako aj správne konštatoval prvoinštančný súd v bode 38. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, žalovaní v I., II. rade nepredložili žiaden dôkaz, na základe ktorého by mal súd zriadiť vecné bremeno. Odvolací súd dáva do pozornosti, že teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch bremien, po prvé ide o bremeno tvrdenia, ktoré môže privodiť jej úspech v konaní a po druhé, že musí svoje tvrdenia aj preukázať. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie čl. 8 C.s.p. v spojení s § 185 C.s.p., podľa ktorého strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. Uvedený článok stanovuje dôkaznú povinnosť strán sporu v sporovom konaní, teda povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na strane sporu a v prípade, ak neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú aj tú stranu sporu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, ale hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany sporu. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany sporu nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu sporu nepriaznivé rozhodnutie. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré sa týkajú povinnosti tvrdenia a povinnosti označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena, ako aj nositeľa dôkazného bremena. Z právnej teórie vyplýva, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. V danom spore preto odvolací súd na základe vyššie uvedeného vyhodnotil odvolacie námietky žalovanej v I. rade o tom, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, že majú vytvorený dostatočný priestor na vybudovanie prístupovej cesty k rodinnému domu a že rozhodnutie prvoinštančného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže nezriadil v ich prospech vecné bremeno, za nedôvodné. 24. K tvrdeniam žalovanej v I. rade v odvolaní o nepriznaní finančnej kompenzácie odvolací súd dôvodí, že pri rozhodovaní o zrušení podielového spoluvlastníctva, ktorým spoluvlastníctvo zaniká, je často nevyhnutné, aby súd riešil všetky otázky, ktoré so zrušením spoluvlastníctva súvisia a ktoré sú medzi spoluvlastníkmi sporné. Vyporiadanie zrušovaného podielového spoluvlastníctva sa vykonáva v širšom slova zmysle na návrh strany a v rámci tohto vyporiadania sa prihliada nielen na to, či a do akej miery niektorý zo spoluvlastníkov zhodnotil spoločnú vec, ale prípadne i na to, či pri hospodárení so spoločnou vecou účelne vynaložil náklady nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu. Vysporiadanie v širšom zmysle prichádza podľa judikatúry do úvahy len na návrh strany (§ 79 ods. 1 O.s.p., § 131 a nasl. C.s.p.), alebo na vzájomnú žalobu žalovaného (§ 97 ods. 1 a § 98 O.s.p., § 147 C.s.p.). V danom spore žiadali žalovaní v I., II. rade pôvodne od oboch žalobkýň zaplatenie sumy 20.000,- € titulom nákladov na vybudovanie novej cesty, avšak na preukázanie týchto nákladov nepredložili žiaden dôkaz, ako aj konštatoval prvoinštančný súd v bode 41. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na dôvody uvedené v bode 23. odôvodnenia tohto rozhodnutia týkajúce sa dôkazného bremena. V odvolacom konaní obaja žalovaní predložili schematické riešenie prístupovej komunikácie pre určenie cenových nákladov na vybudovanie prístupovej cesty s oplotením v celkovej výške 67.199,- € (č.l. 885 spisu) a žiadali aj o priznanie sumy 460,- € titulom náhrady nákladov na vypracovanie uvedeného projektu, takže od oboch žalobkýň sa domáhali zaplatenia sumy 67.659,- €. Odvolací súd dáva do pozornosti ustanovenie § 366 C.s.p., podľa ktorého prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak sa týkajú procesných podmienok, vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, alebo má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, prípadne ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie; tieto prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené pred prvoinštančným súdom, možno uplatniť najneskôr v lehote na vyjadrenie k odvolaniu. V predmetnej veci mohli obaja žalovaní uplatniť prostriedky procesného útoku pred súdom prvej inštancie, pretože o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva v širšom zmysle žiadali od začiatku konania (č.l. 26 spisu) a tak mali dostatok času na predloženie dôkazov ohľadom
preukázania nákladov na vybudovanie prístupovej cesty a brány. Odvolací súd k uvedenému ešte dôvodí, že aj v prípade včasného uplatnenia uvedených nákladov zo strany oboch žalovaných by im nemohli byť priznané, nakoľko možno priznať iba vynaložené náklady, nie tie, ktoré vzniknú až po zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva. O vyporiadaní zrušovaného podielového spoluvlastníctva, vykonávaného súdom ako vysporiadanie v širšom zmysle na návrh strany alebo na podklade vzájomnej žaloby strany, rozhodne súd samostatným výrokom rozsudku, nielen v rámci rozhodovania o náhrade za spoluvlastnícky podiel (R 46/1991). Je tomu preto tak, že pohľadávka z titulu zaplatenia náhrady za spoluvlastnícky podiel vzniká až právoplatnosťou rozsudku o zrušení spoluvlastníctva, kým pohľadávka z vynaložených nákladov vzniká od okamihu ich vynaloženia. Z tohto dôvodu preto odvolací súd doplnil výrok rozsudku súdu prvej inštancie tak, že návrh žalovaných v I., II. rade na zaplatenie sumy 67.659,€ titulom investícií zamietol, keďže prvoinštančný súd o tomto nároku žalobcu samostatným výrokom nerozhodol. 25. K odvolacím námietkam žalovanej v I. rade o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) odvolací súd dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia § 191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli sporové strany. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napríklad § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu o vyhovení žalobe. Okolnosti namietané žalovanou v I. rade v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. 26. Pokiaľ žalovaná v I. rade v odvolaní namietala, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.), odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne. 27. Odvolací súd zo všetkých uvedených dôvodov preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. až V. potvrdil podľa § 387 ods. l, ods. 2 C.s.p. ako vecne správny s tým, že ho doplnil o výrokoch týkajúci sa investícií tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. 28. Žalovaná v I. rade podala odvolanie voči napadnutému rozsudku aj do výroku VI. o náhrade trov konania, ale svoje odvolanie v tomto rozsahu vôbec neodôvodnila. Odvolací súd pripomína, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, takže odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 C.s.p.). Aj napriek uvedenému, odvolací súd podľa § 388 C.s.p. zmenil napadnutý rozsudok vo výroku VI. tak, že žalobkyniam v 1., 2. rade priznal spoločne a nerozdielne voči spoločnej a nerozdielnej povinnosti oboch žalovaných nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z dôvodu, že v danom prípade síce súd prvej inštancie aplikoval pri rozhodovaní o náhrade trov konania ustanovenie § 255 C.s.p. (bez uvedenia odseku, poznámka odvolacieho súdu), ale opomenul skutočnosť, že na
strane žalobcu i žalovaného ide o nerozlučné spoločenstvo (§ 77 ods. 1 C.s.p., v danom prípade ide o podielových spoluvlastníkov) a tak bez tohto určenia nie je žalovaným v I., II. rade jasné, v akom rozsahu je každý z nich povinný zaplatiť každej zo žalobkýň náhradu trov konania. 29. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalobkyniam v 1., 2. rade, ktoré mali v odvolacom konaní plný úspech, priznal spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % voči spoločnej a nerozdielnej povinnosti žalovaných v I., II. rade (nerozlučné spoločenstvo sporových strán vysvetlené v bode 28. odôvodnenia tohto rozhodnutia). V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 30. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).