Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 3CoPr/10/2024 1418204372 30. 01. 2025 JUDr. Roman Bolebruch ECLI:SK:KSBA:2025:1418204372.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcu: H. N., N.. XX.XX.XXXX, C. XX, A., zastúpeného: JUDr. Ing. Mgr. Zsoltom Mánya, PhD., MHA, Mužla 252, proti žalovanej: H. B.. T.. Y.., K. X, B., J.: XX XXX XXX, zastúpenej: Consilior Iuris s.r.o., Radlinského 51, Bratislava, IČO: 47 231 157, o určenie trvania pracovného pomeru a iné, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV č. k. B3-44Cpr/22/2018-226, zo dňa 25.4.2024, takto rozhodol: Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e. Žalobcovi priznáva proti žalovanej plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že k skončeniu pracovného pomeru medzi žalobcom a žalovanou, založeného pracovnou zmluvou z 20.7.2017, nedošlo a tento doposiaľ trvá. Žalobu vo zvyšku zamietol. Rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. 2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa po pripustení zmeny žaloby domáhal určenia, že (i) pracovný pomer medzi žalobcom a žalovanou, založený pracovnou zmluvou z 20.7.2017, bol uzatvorený na dobu neurčitú, a že (ii) tento pracovný pomer nebol skončený a trvá do dnešného dňa. Žalobu v časti určenia, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovanou, založený na základe pracovnej zmluvy z 20.7.2017, bol uzatvorený na dobu neurčitú, zamietol ako procesne neprípustnú podľa § 137 písm. d) CSP, keď osobitné právne predpisy procesne nepripúšťajú žalobu o určenie takejto právnej skutočnosti. K žalobe v časti určenia, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovanou založený na základe pracovnej zmluvy z 20.7.2017 nebol skončený a doposiaľ trvá uviedol, že takáto žaloba o určenie existencie pracovného pomeru je procesne prípustnou určovacou žalobou v zmysle § 137 písm. c) CSP. Ide o všeobecnú určovaciu žalobu, pri ktorej sa splnenie procesnej podmienky naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení nevyhnutne vyžaduje. Súd prvej inštancie uviedol, že pri posudzovaní existencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení súdna prax vychádza z toho, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie alebo konania. Naliehavý právny záujem teda súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva alebo právnej neistoty. V prejednávanej veci súd prvej inštancie vzhliadol naliehavý právny záujem na určení existencie pracovného pomeru. Žalobca tvrdil, že pracovný pomer medzi ním a žalovanou naďalej (stále) trvá a tým, že žalovaná trvanie tohto pracovného pomeru poprela, je právne postavenie žalobcu neisté. Podaná určovacia žaloba teda je vhodným procesným nástrojom na odstránenie stavu právnej neistoty žalobcu a je spôsobilá túto spornú otázku medzi sporovými stranami vyriešiť a vytvoriť tak pevný právny
podklad pre ich budúce právne vzťahy. Z tohto teda možno vyvodiť, že žalobca má právny záujem na požadovanom určení a tento záujem možno vyhodnotiť ako naliehavý v zmysle § 137 písm. c) CSP. Po zistení splnenia procesnej podmienky danosti naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení sa súd prvej inštancie zameral na vecnú opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku, a to či skutočne už došlo k skončeniu pracovného pomeru medzi stranami alebo tento pracovný pomer naďalej trvá. 3. Podľa súdu prvej inštancie bolo v danom prípade zásadným skutkovým zistením pre rozhodnutie vo veci samej, či medzi stranami bol alebo nebol platne a účinne dohodnutý pracovný pomer na dobu určitú. Uviedol, že pre dohodnutie pracovného pomeru na určitú dobu sa vyžaduje, aby za splnenia zákonných podmienok uvedených v § 48 ods. 2 až 9 Zákonníka práce a v súlade s § 48 ods. 1 Zákonníka práce bol vždy dohodnutý písomne a aby bola výslovne určená doba jeho trvania, pričom dobu jeho trvania možno stanoviť buď označením konkrétneho dňa, alebo časovým úsekom, z ktorého bude zrejmé, presne v ktorý deň sa pracovný pomer má skončiť, alebo vymedzením nejakou určiteľnou udalosťou, ak nie je vždy vopred možné odhadnúť konkrétny deň skončenia pracovného pomeru (napr. zastupovanie zamestnanca na materskej alebo rodičovskej dovolenke). Pokiaľ tieto podmienky nebudú z akéhokoľvek dôvodu celkom splnené, zo zákona sa predpokladá, že pracovný pomer bol dohodnutý na neurčitý čas. 4. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že medzi stranami bola uzavretá pracovná zmluva 20.7.2017, na základe ktorej pracovný pomer vznikol dňom 1.8.2017. Akákoľvek zmienka o dĺžke trvania pracovného pomeru je upravená jedine a výlučne len v čl. 4 druhej vete tejto pracovnej zmluvy: „Pracovný pomer sa uzatvára na dobu určitú k 31.7.2017.“ Z takejto formulácie je podľa súdu prvej inštancie zrejmé, že deň, kedy sa mal pracovný pomer na určitú dobu skutočne skončiť, bol dohodnutý nezrozumiteľne a zmätočne, pretože z logiky veci pracovný pomer nemôže skončiť ešte pred tým, ako vôbec vznikol - teda nemôže skončiť 31.7.2017, ak vznikol až 1.8.2017. V kontexte tohto skutkového zistenia rozhodujúcou právnou otázkou, od vyriešenia ktorej záviselo meritórne rozhodnutie, v danom prípade bolo, či napriek takémuto zmätočnému uvedeniu dňa skončenia pracovného pomeru v písomnej pracovnej zmluve bol medzi stranami platne a účinne dohodnutý pracovný pomer len na dobu určitú alebo nie. Podľa súdu prvej inštancie uvedený nedostatok v určení konkrétneho dňa, kedy sa mal pracovný pomer medzi stranami skončiť, je tak závažnou vadou, ktorá spôsobuje následok, že pracovný pomer nebol platne a účinne dohodnutý len na určitú dobu, ale je treba považovať ho ako dohodnutý na neurčitý čas. Pokiaľ totiž v prejednávanej veci bola doba trvania pracovného pomeru vymedzená tým spôsobom, že strany si v pracovnej zmluve označili konkrétny deň a tento deň predchádzal samotnému vzniku pracovného pomeru, nie je potom možné ani za použitia akýchkoľvek výkladových pravidiel presne, jasne, určito a zrozumiteľne stanoviť deň skončenia pracovného pomeru uplynutím doby. Z takéhoto vymedzenia totižto nie je objektívne možné jednoznačne a nepochybne zistiť, či sa mal pracovný pomer skončiť síce k 31.7., avšak práve po uplynutí jedného roka (t. j. k 31.7.2018, ako to tvrdí žalovaná), alebo po uplynutí dvoch rokov (t. j. k 31.7.2019), alebo po uplynutí troch, štyroch či viacerých rokov (pričom aj v takomto prípade by sa predpokladalo, že pracovný pomer bol dohodnutý neurčitý čas, pretože Zákonník práce obmedzuje maximálnu dobu trvania pracovného pomeru na určitú dobu len na dva roky). Pracovná zmluva túto skutočnosť v celom svojom ďalšom obsahu už nijako neobjasňuje, napr. výslovným pomenovaním intervalu či opísaním časového úseku trvania pracovného pomeru, ktoré by evidentne a nesporne umožňovalo zistenie konkrétneho dňa skončenia pracovného pomeru. Na uvedenom závere nemôže nič zmeniť ani argumentácia žalovanej, že v čl. 4 pracovnej zmluvy sa výslovne uvádza, že pracovný pomer sa „uzatvára na dobu určitú“. Pri určení, či pracovný pomer bol platne dohodnutý na určitú dobu, nie je dôležité pomenovanie zmluvy alebo označenie v zmluve, že ide o pracovnú zmluvu alebo pracovný pomer na určitú dobu, ale dôležitým je práve obsah pracovnej zmluvy. A pokiaľ z obsahu tejto zmluvy dostatočne určiteľne nevyplýva deň, ku ktorému sa má pracovný pomer skončiť, tak ako sa to stalo aj v prejednávanej veci, je potrebné vyhodnotiť tento pracovný pomer ako uzavretý na neurčitý čas. 5. Rovnako podľa súdu prvej inštancie nemôže s úspechom obstáť ani námietka žalovanej, že išlo len o chybu v písaní, lebo zmluvné strany mali zámer uzatvoriť pracovný pomer na dobu určitú do 31.7.2018. Podľa § 37 ods. 3 Občianskeho zákonníka chyba v písaní nerobí právny úkon neplatným, avšak to platí jedine za podmienky, ak je obsah právneho úkonu napriek tejto chybe v písaní nepochybný, t. j. nespochybniteľný. Podmienka uvedená v § 37 ods. 3 Občianskeho zákonníka v danom prípade splnená nebola, pretože v celom obsahu pracovnej zmluvy sa jednoročná doba alebo konkrétny deň 31.7.2018 nikde nespomína a nemožno ich zo žiadneho ustanovenia zmluvy ani len implicitne vyvodiť. Súd prvej inštancie súhlasil s tým, že uvedenie dňa skončenia pracovného pomeru 31.7.2017 v predmetnej
pracovnej zmluve je chybou v písaní, keďže logicky nemožno skončiť pracovný pomer pred jeho vznikom, avšak z čl. 4 ani z celého ďalšieho obsahu tejto pracovnej zmluvy sa nedá nespochybniteľne určiť, že pracovný pomer medzi stranami bol dohodnutý len na obdobie jedného roka, t. j. práve do 31.7.2018. Takúto skutočnosť vierohodne a nepochybne ani len nepriamo nepreukazujú ani ďalšie predložené pracovné zmluvy uzatvorené žalovanou so svojimi inými zamestnancami, pretože nie všetky majú pracovný pomer dohodnutý na dobu určitú predstavujúcu obdobie práve jedného roka (pracovnou zmluvou so zamestnancom Ľ. W. bol pracovný pomer dohodnutý na obdobie dvoch rokov od 1.3.2015 do 28.2.2017). Žalovaná síce štandardne (zvyčajne) uzatvárala pracovné zmluvy s pracovným pomerom dohodnutým na dobu určitú, avšak dĺžka tejto doby sa od prípadu k prípadu líšila. 6. Rovnako s úspechom nemohla podľa súdu prvej inštancie obstáť ani argumentácia žalovanej s odkazom na § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka o tom, že obe zmluvné strany mali zhodnú vôľu a zámer uzavrieť pracovný pomer len na dobu určitú do 31.7.2018. Aby bol pracovný pomer skutočne dohodnutý na dobu určitú, musí byť dohoda o tom uzavretá písomne (§ 48 ods. 1 druhá veta Zákonníka práce). Ak by aj obe zmluvné strany skutočne mali vôľu uzavrieť pracovný pomer na určitú dobu, len samotná existencia takejto vôle (zámeru) bez jej náležitého písomného vyjadrenia v pracovnej zmluve (t. j. bez dodržania obligatórnej písomnej formy, z ktorej bude zrozumiteľný a nepochybne určiteľný deň skončenia pracovného pomeru) nespôsobuje vznik pracovného pomeru len na určitú dobu. Aj v tomto prípade sa uplatní pravidlo v § 48 ods. 1 druhej vete Zákonníka práce, a to že pracovný pomer je uzavretý na neurčitý čas aj vtedy, ak pracovný pomer na určitú dobu nebol dohodnutý písomne. Na uvedenom nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že žalovaná nikdy iné pracovné zmluvy ako na dobu určitú neuzatvárala. Skutočnosť, že v iných pracovných zmluvách uzatváraných žalovanou so svojimi zamestnancami bol riadne a platne dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu, automaticky neznamená, že riadne a platne bol dohodnutý pracovný pomer na dobu určitú aj v prípade pracovnej zmluvy uzavretej so žalobcom. Vo vzťahu k tejto námietke žalovanej súd prvej inštancie ešte dodal, že žalovaná v konaní neuniesla dôkazné bremeno o tom, že vôľa uzavrieť pracovný pomer len na dobu určitú jedného roka k 31.7.2018 bola zhodná u obidvoch zmluvných strán. Žalobca takúto svoju vôľu v počas celého konania popieral a jej absenciu preukázal viacerými listinami - listom adresovaným žalovanej a datovaným 30.7.2018, t. j. ešte počas trvania ich pracovného pomeru, v ktorom žalobca uvádza, že „nie som si vedomý, že som prijatý na dobu určitú“. Absenciu takejto svojej vôle potvrdil aj ďalšími predloženými listinami, a to žiadosťami adresovanými inšpektorátu práce a Sociálnej poisťovni, v ktorých rovnako tvrdil, že o žiadnej dohode na uzavretí pracovného pomeru len na dobu určitú nevedel. V konaní teda nebola dostatočne hodnoverne preukázaná zhodná vôľa oboch zmluvných strán (teda nielen žalovanej, ale aj žalobcu) uzavrieť pracovnú zmluvu na dobu určitú, a to práve na jeden rok. 7. Žalovaná v rámci procesnej obrany napokon tvrdila, že následne - po uzavretí predmetnej pracovnej zmluvy a zistení chyby v písaní čo do uvedenia dátumu skončenia pracovného pomeru túto vadu obe zmluvné strany spoločne opravili. Táto skutočnosť ale nebola súdu prvej inštancie hodnoverne preukázaná. Obaja konatelia žalovanej vo svojej výpovedi potvrdili, že originál pracovnej zmluvy obsahoval deň skončenia pracovného pomeru 31.7.2017 a že až následne zistili, že išlo o preklep. Z toho teda vyplýva, že pracovná zmluva s uvedeným dňom skončenia pracovného pomeru k 31.7.2017, ktorú predložil žalobca k žalobe, je pravá. Súdu prvej inštancie bola predložená ďalšia verzia pracovnej zmluvy z 20.7.2017 (nachádzajúca sa v spise na č. l. 112 až 115), ktorá bola podpísaná oboma stranami a v ktorej už bol ako deň skončenia pracovného pomeru na dobu určitú uvedený 31.7.2018. Túto zmluvu vyhodnotil ako nepravú, v ktorej bola len vymenená prvá strana s už opraveným dňom skončenia pracovného pomeru podľa vôle žalovanej. To, že ide o dodatočne upravenú listinu bez vedomia žalobcu ako druhej zmluvnej strany, vyplýva jednak z listu žalobcu z 30.7.2018 adresovanom žalovanej a jeho žiadostí inšpektorátu práce a sociálnej poisťovni z augusta 2018, v ktorých tvrdil, že si nebol vedomý toho, že so žalovanou mal dohodnutý pracovný pomer len na dobu určitú; ďalej z vyjadrení žalobcu v písomných podaniach a ústne na pojednávaní, kde uviedol, že o žiadnej oprave či zmene pracovnej zmluvy „nebol vyrozumený“ a k výmene prvej strany zmluvy došlo bez jeho vedomia, a uvedené tiež vyplýva z toho, že zo strany samotnej žalovanej bola táto chyba v písaní - ako ju konatelia žalovanej vo svojej výpovedi nazývali - zistená až dodatočne (následne po jej uzavretí) a jej oprava bola realizovaná formou opravnej poznámky napísanej na spodku prvej strane zmluvy. Pokiaľ by skutočne obe zmluvné strany po zistení tejto chyby v písaní v jej „prvom vyhotovení“ následne podpísali „druhé vyhotovenie“ pracovnej zmluvy so správne uvedeným dňom skončenia pracovného pomeru na určitú dobu, nebol by potom dôvod v jej „prvom (a už neaktuálnom) vyhotovení“ čokoľvek formou poznámky opravovať. Súdu prvej inštancie bola takisto predložená aj prvá strana predmetnej pracovnej zmluvy, na ktorej sa
nachádza pri dátume skončenia pracovného pomeru na dobu určitú 31.7.2017 hviezdička odkazujúca na poznámku „preklep - dohodnutá oprava na 31.07.2018“. Táto poznámka je opatrená pečiatkou žalovanej a podpisom konateľky žalovanej D. F.. Pri tejto poznámke však okrem dátumu, kedy bola oprava vykonaná, absentuje predovšetkým podpis žalobcu ako druhej strany pracovnoprávneho vzťahu, ktorým by vyjadril svoj súhlas s takouto zmenou (opravou) pracovnej zmluvy. Z toho potom súd prvej inštancie uzavrel, že k dohode o zmene pracovnej zmluvy (resp. k oprave pracovnej zmluvy) čo do určenia dňa, ku ktorému malo dôjsť k skončeniu pracovného pomeru, platne nedošlo. K tvrdeniu žalovanej, že žalobca s opravou pracovnej zmluvy napokon súhlasil (vyslovil súhlas), opätovne pripomenul, že len ústny súhlas žalobcu s opravou pracovnej zmluvy by takisto nebol postačujúci, pretože nespĺňa podmienku obligatórnej písomnej formy, ktorý sa pri dohode o pracovnom pomere na určitú dobu zo zákona vyžaduje (§ 48 ods. 1 druhá veta Zákonníka práce). 8. Na uvedenom základe súd prvej inštancie uzavrel, že sporové strany si v pracovnej zmluve z 20.7.2017 nedohodli platne pracovný pomer na dobu určitú k 31.7.2018. K skončeniu ich pracovného pomeru uplynutím doby k tomuto dňu preto nedošlo a keďže nebol preukázaný žiadny iný titul skončenia pracovného pomeru (napr. výpoveď, dohoda o skončení pracovného pomeru a pod.), dospel k záveru, že pracovný pomer stále trvá. Z týchto dôvodov žalobe žalobcu v tejto časti ako dôvodnej vyhovel. 9. Zamietol návrh žalovanej na vykonanie dokazovania výsluchom mzdovej účtovníčky D. D., ktorá zistila danú chybu v pracovnej zmluve žalobcu a mala s ním dohodnúť výmenu „prvotného“ písomného vyhotovenia tejto zmluvy s chybne uvedeným dátumom, uplynutím ktorého sa mal jeho pracovný pomer skončiť, za písomné vyhotovenie už s náležite uvedeným dátumom skončenia pracovného pomeru. Tento dôkaz považoval za nadbytočný vo vzťahu k právnej stránke sporu, keď podstatnou bola tá preukázaná a medzi stranami aj nesporná skutočnosť, že žalobca pri vzniku pracovného pomeru u žalovanej také písomné vyhotovenie pracovnej zmluvy, kde by bola uvedená doba určitá jeho pracovného pomeru v trvaní jedného roka od 1.8.2017 do 31.7.2018, nepodpísal, a teda absentuje obligatórna písomná forma daného právneho úkonu s takto tvrdeným obsahom. Takisto zamietol návrh žalovanej na vykonanie dokazovania výsluchom ďalších jej zamestnancov, ktorí mali potvrdiť, že so žalobcom na pracovisku komunikovali o tom, že každý z nich má dohodnutý pracovný pomer len na dobu určitú, a teda skutočnosť, že žalovaná uzatvára pracovné zmluvy len na dobu určitú, musela byť žalobcovi známa. Tento dôkaz považoval za dôkaz, ktorý nemá relevantnú výpovednú hodnotu pre meritórne rozhodnutie, pretože ak by aj títo zamestnanci potvrdili, že žalobca musel byť uzrozumený s tým, že jeho pracovný pomer bol dohodnutý nie na neurčitý čas, ale len na dobu určitú, automaticky to neznamená, že takáto dohoda medzi žalobcom a žalovanou o pracovnom pomeru na dobu určitú mala zachovanú obligatórnu písomnú formu, z ktorej bude zrozumiteľný a nepochybne určiteľný deň skončenia pracovného pomeru. 10. Aplikujúc § 153 ods. 1 a 2 CSP o sudcovskej koncentrácii konania nevyhovel súd prvej inštancie ani procesnému návrhu žalovanej na poskytnutie ďalšej dodatočnej lehoty na zosumarizovanie ďalších návrhov na doplnenie dokazovania so zreteľom na pripustenú zmenu žaloby na pojednávaní dňa 25.4.2024, pretože takúto procesnú možnosť žalovanej vytvoril, keď jej 19.2.2024 doručil návrh žalobcu na pripustenie zmeny žaloby a vyzval ju v stanovenej lehote, aby sa k nemu vyjadrila. Žalovaná toto svoje procesné právo v konaní aj riadne využila a k navrhovanej zmene žaloby (hoci ešte nepripustenej, keďže podľa § 142 ods. 1 CSP súd o prípustnosti zmeny žaloby spravidla rozhoduje na pojednávaní, ktoré nasleduje bezprostredne po tom, ako bola zmena žaloby uplatnená podaním mimo pojednávania, čo žalovaná zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom mohla dôvodne predpokladať) uviedla svoju skutkovú a právnu argumentáciu s odkazom na relevantné dôkazy (ktoré už boli založené v spise); doplnenie dokazovania ďalšími dôkazmi ale nežiadala. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poznamenal, že samotná žalovaná počas celého konania všetky svoje dovtedy uskutočnené písomné podania, ústne vyjadrenia, predložené listinné dôkazy a výpovede svojich konateľov zameriavala práve vo vzťahu k skutočnosti, či predmetný pracovný pomer so žalobcom bol alebo nebol dohodnutý na neurčitý čas, od ktorej sa podaná určovacia žaloba odvíja. V návrhu žalobcu na pripustenie zmeny žaloby a následne v konaní o zmenenej žalobe teda nešlo o žiadne celkom nové a dovtedy absolútne nepertraktované skutočnosti a argumentáciu, ku ktorým doposiaľ nebola možnosť vyjadriť sa a predkladať dôkazy, ako sa to právny zástupca žalovanej snažil na pojednávaní dňa 25.4.2024 vykresliť. V danom prípade pripustenie zmeny žaloby malo skôr význam z procesného hľadiska (pre riadne a jednoznačné naformulovanie petitu žaloby žalobcom, ktorý nemá právnické vzdelanie a nebol počas celého konania zastúpený osobou znalou práva), a nie z vecného hľadiska (obsahovej stránky sporu). Procesné
práva žalovanej uvádzať skutkové tvrdenia a predkladať dôkazy teda boli počas konania zachované a skutočnosť, že žalovaná tieto svoje procesné práva neuplatnila resp. nedostatočne uplatnila včas tak, aby konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania a bez toho, aby sa vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu, sama osebe neznamená, že sa jej odňala možnosť konať pred súdom. 11. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení § 255 ods. 2 CSP, pretože každá zo sporových strán mala vo veci úspech len čiastočný. Žalobca mal v časti konania o určenie, že jeho pracovný pomer so žalovanou neskončil a doposiaľ trvá, plný procesný úspech. Žaloba vo zvyšku - t. j. v časti o určenie právnej skutočnosti, že predmetný pracovný pomer bol uzatvorený na neurčitý čas - bola zamietnutá, čo treba považovať za procesný úspech žalovanej. Porovnaním uvedených čiastočných úspechov vyplýva, že v rozhodovanom spore mala každá sporová strana mala procesný úspech rovnaký, preto súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 2 CSP rozhodol, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. 12. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti určenia, že k skončeniu pracovného pomeru medzi žalobcom a žalovanou, založeného pracovnou zmluvou z 20.7.2017, nedošlo a tento doposiaľ trvá a v časti náhrady trov konania podala odvolanie žalovaná z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f) a h) CSP a žiadala rozsudok v napadnutej časti zmeniť a žalobu zamietnuť a priznať jej náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 13. Namietla nevykonanie navrhovaného dokazovania výsluchom administratívnej pracovníčky D. D. a ďalších zamestnancov žalovaného. Výsluch svedkyne D. mala za podstatný pre posúdenie prejednávanej veci vo vzťahu k chybe v písaní týkajúcej sa označenia rozsahu doby určitej v pracovnej zmluve uzatvorenej medzi žalobcom a žalovanou. Pani D. ako administratívny pracovník pracujúci v dobe uzatvorenia predmetnej pracovnej zmluvy pracovala na príslušnej prevádzke žalovanej a z tohto dôvodu by mohla uviesť relevantné skutočnosti k tomu, za akých podmienok žalobca uzatváral so žalovanou túto pracovnú zmluvu. Rovnako aj v prípade navrhnutých výsluchov zamestnancov žalovanej, ktorí vedia uviesť skutočnosti týkajúce sa podmienok pracovného pomeru so žalovaným v rozhodnom čase a ktorí prišli aj do kontaktu so žalobcom a mohli sa rozprávať o skutočnosti ohľadom doby určitej v pracovných pomeroch, ktoré uzatvárala žalovaná ako zamestnávateľ. 14. Žalovaná ďalej uviedla, že so žalobcom sa výslovne dohodli, že pracovný pomer sa uzatvára na dobu určitú k 31.7.2017. Mala za nepochybné že v samotnej pracovnej zmluve je skonštatované, že ide o pracovný pomer na dobu určitú, a teda pri prečítaní dotknutého dojednania muselo byť ako aj žalobcovi zrejmé, že nejde o pracovný pomer na dobu neurčitú. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že išlo o chybu v písaní, nakoľko pokiaľ pracovný pomer vznikol ku dňu 1.8.2017, nemohol zaniknúť ku dňu 31.7.2017, ale zmluvné strany mali práve zámer uzatvoriť pracovný pomer na dobu určitú do 31.7.2018. 15. S poukazom na § 1 ods. 4 Zákonníka práce a § 35 ods. 2 a § 37 ods. 3 Občianskeho zákonníka nemožno podľa žalovanej skonštatovať, že výsluch navrhovaných svedkov je nadbytočný alebo nemá relevantnú výpovednú hodnotu pre prejednávanú vec. Nemožno totiž nadradiť Zákonník práce Občianskemu zákonníku a automaticky sankcionovať zrejmú chybu v písaní neplatnosťou dojednania o uzatvorení pracovného pomeru na dobu určitú. V tomto kontexte je potrebné pristupovať k posúdeniu navrhovaných dôkazných prostriedkov. Navrhovaní svedkovia by mohli uviesť k prejednávanej veci relevantné skutočnosti a ozrejmiť skutočnosti týkajúce sa doby určitej v pracovnom pomere medzi žalobcom a žalovanou. Vykonanie navrhovaných dôkazných prostriedkov - výsluch svedkov by mohlo podľa žalovanej viesť k preukázaniu toho, že žalobca bol po celú dobu uzrozumený so skutočnosťou, že uzatvára a aj následne uzatvoril pracovný pomer so žalovanou na dobu určitú, nakoľko v dotknutej pracovnej zmluve išlo len chybu v písaní spočívajúcu v uvedení jednej mylnej číslice v označení kalendárneho roka. Podľa žalovanej sa nemožno pri zamietnutí tohto dôkazu obmedziť na konštatovanie, že žalobca pri vzniku pracovného pomeru také písomné vyhotovenie pracovnej zmluvy, kde by bola uvedená doba určitá jeho pracovného pomeru v trvaní jedného roka od 1.8.2017 do 31.7.2018, nepodpísal, a teda absentuje obligatórna písomná forma daného právneho úkonu s takto tvrdeným obsahom. S ohľadom na vyššie uvedené mala žalovaná za to, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.
16. Žalovaná ďalej namietla, že nesprávnym procesným postupom jej súd prvej inštancie znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie totiž až na pojednávaní dňa 25.4.2024 rozhodol o pripustení zmeny žaloby. Žalovaná požiadala o lehotu 10 dní, v ktorej s ohľadom na pripustenú zmenu žaloby chcela po porade s právnym zástupcom zosumarizovať návrhy na doplnenie dokazovania. Konajúci súd jej lehotu na doplnenie dokazovania po pripustení zmeny žaloby neposkytol a na uvedenom pojednávaní rozhodol vo veci samej. Nakoľko do tohto pojednávania žalovaná nebola relevantne oboznámená s presným znením pripustenej zmeny žaloby, mal jej byť umožnený priestor na prípravu procesnej obrany s ohľadom na nový žalobný návrh. Nemožno pričítať na jej škodu, pokiaľ konajúci súd disponuje návrhom na zmenu žaloby istý čas pred nariadeným pojednávaním, o ktorej však nerozhodne do tohto pojednávania. Žalovaná teda nevie do momentu tohto rozhodnutia, o akom návrhu žalobcu sa bude v prejednávanej veci rozhodovať, a tak nie je v jej možnostiach pripraviť si obranu a navrhnúť prípadné dôkazy. V tomto prípade nie je možné opomenúť skutočnosť, že k tejto zmene žaloby došlo až 6 rokov po podaní žaloby žalobcom. 17. Žalovaná poukázala na skutočnosť, že konajúci súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku stotožnil s argumentáciou žalobcu a jeho údajnú nevedomosť o tom, že jeho pracovný pomer nie je uzatvorený na dobu neurčitú, odvodil z listov žalobcu, ktoré adresoval žalovanej, ako aj inšpektorátu práce a Sociálnej poisťovni. Uvedená korešpondencia žalobcu je však z obdobia, kedy žalobca nechodil do práce bez toho, že by komunikoval so žalovanou ohľadom jeho pracovnej schopnosti alebo neschopnosti. Z tohto dôvodu žalovaná vzhľadom k tomu, že sa blížilo skončenie pracovného pomeru uplynutím dohodnutého času a žalobca mal u seba kľúče do prevádzkových priestorov žalovanej, ako aj veci pridelené na výkon svojej činnosti žalovanou, začala uskutočňovať kroky smerujúce k odovzdaniu týchto vecí. Až následne žalobca bez toho, aby oznámil žalovanej, či skončila jeho pracovná neschopnosť (žalobca túto skutočnosť žalovanej do dnešného dňa neoznámil) a že žiada pridelenie práce, pristúpil k argumentácii, že jeho pracovný pomer nebol dohodnutý na dobu určitú. Uvedené listy žalobcu je potrebné vyhodnocovať práve v celkovej súvislosti na celý priebeh komunikácie a vzťahu medzi žalobcom a žalovanou predovšetkým s ohľadom na čas, kedy začal žalobca tvrdiť, že jeho pracovný pomer nie je dohodnutý na dobu určitú a motiváciu, ktorá žalobcu viedla k takémuto postoju. 18. V ďalšej časti odvolania žalovaná namietla nesplnenie podmienky naliehavého právneho záujmu pre určenie, že pracovný pomer stále trvá. Uviedla, že žalobca v priebehu celého konania prezentoval svoju vôľu u žalovanej nepracovať s ohľadom na jeho nástup na čiastočný invalidný dôchodok, nikdy o pridelenie práce nežiadal, ako ani neprejavil o vykonávanie pracovnej činnosti pre žalovanú záujem. Rovnako ani žalobné návrhy žalobcu nesmerovali k tomu, že má záujem u žalovanej pracovať, resp. smerovali k tomu, že pracovný pomer skončil. Nakoľko žalobca nikdy neuskutočnil kroky smerujúce k tomu, že chce nastúpiť do práce alebo k tomu, aby mu žalovaná pridelila ako zamestnávateľ prácu, nie je podľa žalovanej v súlade s platnou právnou úpravou splnený predpoklad pre rozhodnutie v tejto veci a to naliehavý právny záujem na určení, že pracovný pomer žalobcu so žalovanou trvá. Žalobca ani len nepodnikal kroky, ktorými by deklaroval, že jeho pracovný pomer u žalovanej trvá. Prijal od žalovanej na účet poslednú mzdu spolu s preplatením nevyčerpanej dovolenky, pričom túto sumu nevrátil, ani inak nenamietal jej vyplatenie. Rovnako pred pojednávaním dňa 9.6.2022 odovzdal žalovanej všetky pracovné pomôcky, čím taktiež deklaroval, že nemá záujem na trvaní pracovného pomeru, resp. že by mal záujem pre žalovanú vykonávať pracovnú činnosť. Zároveň žalobca aj na pojednávaniach prezentoval, že má záujem na určení skončenia pracovného pomeru k ním zvolenému dátumu a nemá záujem u žalovanej ďalej vykonávať pracovnú činnosť. Vzhľadom na uvedené mala žalovaná za to, že neboli splnené procesné podmienky pre vydanie rozhodnutia v časti napadnutého výroku, čím boli zároveň spôsobené vady konania, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 19. Záverom odvolania žalovaná uviedla, že pri jednoduchom výklade významu dojednania medzi žalobcom a žalovanou ohľadom pracovného pomeru na dobu určitú a komunikácii s ostatnými zamestnancami žalovanej, nemohol žalobca dôjsť k záveru, že jeho pracovný pomer je uzatvorený na dobu neurčitú. Chyba v písaní nerobí právny úkon neplatným, ak je obsah právneho úkonu nepochybný. Nakoľko v samotnej vete, v ktorej je chybou v písaní chybne uvedený rok v dátume, ku ktorému má skončiť pracovný pomer žalobcu a žalovanej, sa uvádza, že pracovný pomer sa uzatvára na dobu určitú, je nepochybné aká bola vôľa zmluvných strán, a to uzavretie pracovného pomeru na dobu určitú a nie na dobu neurčitú. V zmysle vyššie uvedeného pracovný pomer medzi žalobcom a žalovanou bol uzatvorený na dobu určitú. Žalobcom požadovaný výkon práv je podľa žalovanej v rozpore s § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Pokiaľ žalobca s ohľadom na vyššie uvedené prezentuje, že mal vôľu uzatvoriť pracovný pomer len na dobu neurčitú, mal pri prečítaní sporného ustanovenia pracovnej zmluvy (v ktorom je vyslovene uvedené na dobu určitú) vyvinúť sám iniciatívu k jeho oprave. 20. Žalovaná zhrnula, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď dospel k záveru, že žalobca nikdy nemal vôľu pristúpiť k uzatvoreniu pracovného pomeru na dobu určitú. Rovnako rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, pokiaľ chybe v písaní bola priznaná ako dôsledok neplatnosť v dojednaní o uzatvorení pracovného pomeru na dobu určitú. Konajúci súd na základe vykonaného dokazovania mal dospieť k právnemu posúdeniu veci, že predmetná chyba v písaní, spočívajúca v mylne uvedenej jednej číslici v kalendárnom roku, nespôsobuje absolútnu neplatnosť dojednania ohľadom uzatvorenia pracovného pomeru na dobu určitú. 21. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť. Uviedol, že dôkazy, ktoré žalovaná predložila na poslednom pojednávaní, boli známe už v čase prvého pojednávania, a po tak dlhom čase sa javia špekulatívne a neprípustné. Vznik pracovného pomeru bol prejavom konateľa spoločnosti a budúceho zamestnanca, bol dojednaný individuálne a administratívna pracovníčka plnila len úlohu zaznamenania prejavu vôle spomenutých dvoch strán zmluvy, nebola žiadnym aktérom tejto zmluvy. Okrem toho mal zamestnávateľ dostatok času na zmenu pracovnej zmluvy, ak by skutočne chcel, ale k tomu nedošlo a na pojednávaní na vyjadrenie žalobcu, že bol prijatý na dobu neurčitú, inak by ani nenastúpil do zamestnania, žalovaná nereagovala, nedementovala to, čiže konkludentne potvrdila slová žalobcu. Žalobca vyjadril pochybnosť o prínose výpovedí súčasných zamestnancov žalovanej vzhľadom na pracovný pomer, ktorý limituje ich výpovede, a taktiež na plynutie času, ktoré značne limituje hodnovernú reprodukciu udalostí (s poukazom na Ebbinghausovu krivku zabúdania). Skutočnosť, že títo neboli aktívnymi aktérmi spornej zmluvy, v spojení s plynutím času a zabúdaním prináša absolútne irelevantné svedecké výpovede. Tvrdenie, že pracovný pomer bol dohodnutý na dobu určitú, označil žalobca za špekulatívne, ktoré nemá oporu v žiadnom z vykonaných dôkazov a ani v odborných názoroch. Pokiaľ by sa jednalo len o chybu v písaní, nie je známy dôvod existencie dvoch pracovných zmlúv, jednej bez podpisu žalobcu, čo podľa žalobcu vyvoláva ďalšie pochybnosti o konaní žalovanej. 22. V ďalšom žalobca poprel pravdivosť tvrdenia žalovanej, že sa nemohla pripraviť na pojednávanie vzhľadom na zmenu petitu, nakoľko petit bol len spresnený a nie zmenený natoľko, aby sa pojednávalo za ešte neznámych okolností a ešte neznámej veci; od samého začiatku sa jedná o sériu pojednávaní o tej istej veci, za tej istej dôkazovej situácie, s tými istými aktérmi a z celého konania je jasné, čo je predmetom konania. K žiadnej procesnej nerovnosti, ba ani k porušeniu práv žalovanej tak nedošlo. Podľa žalobcu nemožno hovoriť o neobjektívnosti alebo neprístupnosti súdu či spôsobeniu procesnej nerovnosti, nakoľko súd ešte na poslednom pojednávaní pripustil ako nový dôkaz výsluch manželky. Za špekuláciu označil tvrdenie, že sa neuchádzal o prácu. Uchádzal sa, čo uviedol aj na pojednávaní, ale uchádzal sa o prácu adekvátnu jeho zdravotným obmedzeniam; nepriamo o tom svedčí skutočnosť, že dlho mal u seba kľúče, pracovnú odev a obuv, ktoré veci odovzdal na základe výzvy zamestnávateľa. Žalobca ďalej uviedol, že nikdy netvrdil, že nechcel alebo nechce naďalej pracovať u žalovanej. Pracovnú odev, obuv a kľúče odovzdal len na základe príkazu zamestnávateľa, nebol to žiadny akt prejavu vôle akýmkoľvek smerom, len splnenie príkazu zamestnávateľa, ktorého nemohol brzdiť v používaní vecí, ktoré tvoria jeho majetok. Žiadosť o vrátenie vecí vnímal tak, že bude pravdepodobne zaradený na inú pracovnú pozíciu, ktorá je adekvátna jeho zdravotnému stavu, na pracovnú pozíciu, kde by mohol odovzdať svoje skúsenosti, z čoho by mohol profitovať aj zamestnávateľ, aj on v postavení zamestnanca. Naliehavý právny záujem neabsentuje ale je daný tým, že je potrebné určiť či tu právny vzťah a z toho odvodené ďalšie práva a nároky sú alebo absentujú. 23. Záverom vyjadrenia sa žalobca stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že pracovný pomer uzatvorený medzi žalobcom a žalovanou do dnešného dňa trvá; neboli vzhliadnuté žiadne okolnosti a neboli produkované žiadne dôkazy, ktoré by potvrdili opak. Spomínaný princíp právnej istoty bol samozrejme narušený, keď sa vytvorila ďalšia pracovná zmluva podpísaná len žalovanou, ktorá sa deklarovala ako platná, opravená, odsúhlasená napriek tomu, že žalobca o tejto zmluve nemal ani vedomosť do pojednávania, kde sa predložila ako dôkaz. Pokiaľ žalovaná namietla, že nemala možnosť sa oboznámiť s predmetom žaloby a preto potrebovala primeranú lehotu na prípravu procesnej obrany, tak ani v odvolaní nepredložila žiadne iné návrhy na dokazovanie.
24. Žalovaná v replike k vyjadreniu žalobcu nesúhlasila s jeho tvrdeniami a tieto mala za špekulatívne a zavádzajúce. Poukázala na skutočnosť, že v priebehu konania niekoľkokrát menil žalobca svoj žalobný návrh; konajúci súd až na pojednávaní dňa 25.4.2024 rozhodol o pripustení zmeny žaloby. Vzhľadom na tento procesný postup bola žalovaná schopná relevantne navrhnúť prostriedky procesnej obrany až po rozhodnutí o pripustení zmeny žaloby dňa 25.4.2024. S ohľadom na tieto skutočnosti nemožno dospieť k záveru prezentovanému žalobcom, že žalovanou navrhnuté dôkazy boli známe už od začiatku konania a mohla ich navrhnúť už skôr. Nakoľko D. F. je spoločníčkou a konateľkou žalovanej, v jej prípade by išlo o výsluch žalovanej ako strany konania a nie o výsluch navrhovaného svedka. Žalovaná nesúhlasila s tvrdením žalobcu, že navrhovaní svedkovia by neboli schopní uviesť relevantné skutočnosti k prejednávanej veci. Práve navrhovaná administratívna pracovníčka D. D. by s ohľadom aj na jej pracovné zaradenie na príslušnej prevádzke žalovanej mohla uviesť relevantné skutočnosti k tomu, za akých podmienok žalobca uzatváral so žalovanou pracovnú zmluvu. Rovnako čo sa týka navrhnutého výsluchu ostatných dotknutých zamestnancov žalovanej, títo prišli aj do kontaktu so žalobcom a mohli sa rozprávať o skutočnosti ohľadom doby určitej v pracovných pomeroch, ktoré uzatvárala žalovaná ako zamestnávateľ. S ohľadom na úpravu žalobného návrhu žalobcom po 6 rokoch od podania žaloby mala žalovaná argumentáciu žalobcu týkajúcu sa Ebbinghausovej krivky zabúdania za absurdnú; až po 6 rokoch od podania žaloby bolo totiž zo strany žalobcu ustálené, čím konkrétne a nezameniteľne sa má konajúci súd zaoberať a o čom má rozhodnúť. 25. V súvislosti so spochybnením tvrdení ohľadom uzatvorenia pracovného pomeru na dobu určitú žalovaná poukázala na samotnú vetu, v ktorej je chybou v písaní chybne uvedený rok v dátume skončenia pracovného pomeru; v tejto sa uvádza, že pracovný pomer sa uzatvára na dobu určitú. Mala tak za nepochybné, aká bola vôľa zmluvných strán, a to uzavretie pracovného pomeru na dobu určitú a nie na dobu neurčitú. To že žalovaná pristúpila k oprave vzniknutej chyby v písaní, o ktorej mal žalobca vedomosť, bolo spôsobené len tým, že žalovaná mal záujem opraviť vzniknutú chybu v písaní a nie z dôvodu, že by považovala dojednanie medzi žalobcom a žalovanou za neplatné. Nakoľko žalovaná dôverovala žalobcovi ako svojmu zamestnancovi, opravené zhotovenie pracovnej zmluvy mu odovzdala len osobne, keď žalobca sa nachádzal na prevádzke žalovanej. Žalobca mal žalovanej priniesť pôvodný výtlačok s chybne uvedeným dátumom, k čomu však nepristúpil. Pri uzatváraní pracovného pomeru a aj následne tak bol žalobca uzrozumený so skutočnosťou, že uzatvára so žalovanou pracovný pomer na dobu určitú. 26. Žalovaná zopakovala, že listy žalobcu je potrebné vyhodnocovať práve v celkovej súvislosti na celý priebeh komunikácie a vzťahu medzi žalobcom a žalovanou predovšetkým s ohľadom na čas, kedy začal žalobca tvrdiť, že jeho pracovný pomer nie je dohodnutý na dobu určitú a motiváciu, ktorá žalobcu viedla k takémuto postoju. Rovnako žalobcom uvádzané reakcie inštitúcii a pod. na tieto listy vychádzajú len zo žalobcom prezentovaného sledu udalostí a skutočností. Takéto dôkazy nie je možné považovať za objektívne, nakoľko opäť bez ďalšieho vychádzajú len z tvrdení žalobcu. Pri posudzovaní prejednávanej veci nie je možné opomínať, že žalobca bez toho, aby oznámil žalovanej, či skončila jeho pracovná neschopnosť (žalobca túto skutočnosť žalovanej do dnešného dňa neoznámil) a že žiada pridelenie práce, pristúpil k argumentácii, že jeho pracovný pomer nebol dohodnutý na dobu určitú. 27. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, prejednal odvolanie žalovanej bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil v zmysle § 378 ods. 1 CSP v spojení s § 219 ods. 3 CSP. 28. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil, pretože je vecne správny a keďže sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s jeho odôvodnením, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 1 a 2 CSP). 29. Na zdôraznenie správnosti napadnutej časti rozsudku súdu prvej inštancie a vzhľadom na odvolacie námietky žalovanej odvolací súd uvádza, že žalobca sa po pripustení zmeny žaloby domáhal určenia, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovanou, založený pracovnou zmluvou z 20.7.2017, bol uzatvorený na dobu neurčitú a zároveň určenia, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovanou, založený pracovnou zmluvou z 20.7.2017, nebol skončený a trvá do dnešného dňa. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom určil, že k skončeniu pracovného pomeru medzi žalobcom a žalovanou,
založeného pracovnou zmluvou z 20.7.2017, nedošlo a tento doposiaľ trvá; žalobu vo zvyšku zamietol. Mal za to, že na základe pracovnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a žalovanou dňa 20.7.2017 nedošlo platne k dojednaniu pracovného pomeru na dobu určitú, preto k skončeniu pracovného pomeru uplynutím doby nedošlo a nebol preukázaný žiadny iný titul jeho skončenia. 30. Žalovaná v odvolaní namietla nevykonanie navrhnutého dokazovania výsluchom administratívnej pracovníčky D. D. a ďalších zamestnancov žalovanej (bez bližšej špecifikácie) vo vzťahu k chybe v písaní v pracovnej zmluve a tým k podmienkam pracovného pomeru žalobcu či k podmienkam, za akých žalobca pracovnú zmluvu uzatváral. Mala za to, že so žalobcom sa výslovne dohodli na pracovnom pomere uzatvorenom na dobu určitú do 31.7.2018. Výsluch uvedených svedkov by podľa žalovanej mohol viesť k preukázaniu toho, že žalobca bol uzrozumený so skutočnosťou, že uzatvára a aj uzatvoril pracovný pomer na dobu určitú. Pri zamietnutí tohto dôkazu sa podľa žalovanej nemožno obmedziť na konštatovanie, že žalobca pri vzniku pracovného pomeru také písomné vyhotovenie pracovnej zmluvy, kde by bola uvedená doba určitá jeho pracovného pomeru v trvaní jedného roka od 1.8.2017 do 31.7.2018, nepodpísal, a teda absentuje obligatórna písomná forma daného právneho úkonu s takto tvrdeným obsahom. 31. Odvolací súd k uvedenej námietke nevykonania navrhnutého dokazovania uvádza, že súd nemusí vykonať všetky dôkazy navrhnuté stranami sporu, ale je na jeho uvážení vyhodnotiť potenciálnu relevanciu toho ktorého dôkazu, ako i prípustnosť jeho vykonania. Za pochybenie súdu možno označiť zamietnutie návrhu na vykonanie takého dôkazu, ktorý je prípustný a zároveň spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia, nakoľko takýmto postupom sťažuje dôkaznú situáciu strany sporu, čo môže vyústiť do neunesenia dôkazného bremena a neodôvodnene znižovať možnú mieru zistenia skutkového stavu. Súd prvej inštancie zamietol návrh žalovanej na výsluch Zuzany Záreckej a ďalších zamestnancov žalovanej (bez bližšej špecifikácie), pričom v súlade s § 220 ods. 2 veta druhá CSP v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, prečo nevykonal uvedené navrhnuté dôkazy. Mal teda za to, že výsluch navrhnutých svedkov by neprispel k zisteniu skutočností relevantných pre rozhodnutie o predmete sporu. Žalovaná v odvolaní v súvislosti s návrhom na výsluch svedkov iba opakovala skutočnosti, s ktorými sa však presvedčivo a podrobne vysporiadal súd prvej inštancie. 32. Odôvodnil totiž v súlade s § 48 ods. 1 Zákonníka práce vo všeobecnosti podmienky dohodnutia pracovného pomeru na dobu určitú, t. j. písomnú formu s výslovne určenou dobou jeho trvania s tým, že pokiaľ tieto podmienky nebudú splnené, zo zákona sa predpokladá, že pracovný pomer bol uzatvorený na neurčitý čas. Pokiaľ v pracovnej zmluve uzavretej medzi žalobcom a žalovanou dňa 20.7.2017 je uvedené, že pracovný pomer zamestnanca na základe tejto zmluvy vzniká dňom 1.8.2017 a že pracovný pomer sa uzatvára na dobu určitú k 31.7.2017, tak je potrebné súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že pri dobe trvania pracovného pomeru vymedzenej týmto spôsobom, keď strany v pracovnej zmluve označili konkrétny deň a tento deň predchádzal samotnému vzniku pracovného pomeru, nie je potom možné ani za použitia akýchkoľvek výkladových pravidiel presne, jasne, určito a zrozumiteľne stanoviť deň skončenia pracovného pomeru uplynutím doby; pokiaľ z obsahu tejto zmluvy dostatočne určiteľne nevyplýva deň, ku ktorému sa má pracovný pomer skončiť, je potrebné vyhodnotiť tento pracovný pomer ako uzavretý na neurčitý čas. Súd prvej inštancie sa zároveň presvedčivo a podrobne zaoberal námietkou žalovanej, že pri dátume 31.7.2017 išlo len o chybu v písaní, lebo zmluvné strany mali zámer uzatvoriť pracovný pomer na dobu určitú do 31.7.2018. Argumentoval nesplnením podmienky podľa § 37 ods. 3 Občianskeho zákonníka, keď v celom obsahu pracovnej zmluvy sa jednoročná doba alebo konkrétny deň 31.7.2018 nikde nespomína. Zároveň sa súd prvej inštancie vysporiadal aj s argumentáciou žalovanej s odkazom na § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka ohľadom zhodnej vôle a zámeru zmluvných strán uzavrieť pracovný pomer len na dobu určitú do 31.7.2018. Opätovne poukázal na podmienku písomnej formy dohody o uzatvorení pracovného pomeru na dobu určitú s tým, že ani prípadná samotná existencia takejto vôle (zámeru) bez jej náležitého písomného vyjadrenia v pracovnej zmluve nespôsobuje vznik pracovného pomeru na určitú dobu. 33. V ďalšej časti odvolania žalovaná namietla porušenie jej práva na spravodlivý proces postupom súdu prvej inštancie v súvislosti s pripustením zmeny žaloby na pojednávaní dňa 25.4.2024 a neposkytnutím 10-dňovej lehoty na sumarizáciu návrhov na doplnenie dokazovania či prípravu procesnej obrany. Obsah práva na spravodlivý proces je pomerne široký, pričom do jeho rámca patrí i právo na kontradiktórne konanie. Obsahom princípu kontradiktórnosti civilného sporového konania je existencia dvoch proti sebe stojacich sporových strán s kontradiktórnym záujmom na výsledku civilného procesu. Inak povedané,
žalobca a žalovaný vyvíjajú procesnú aktivitu smerom k výsledku konania, ktorý by im bol na prospech. Kontradiktórnosť možno vnímať i v užšom zmysle ako možnosť podrobiť procesnej „debate“ všetko, čo v konaní vyšlo najavo. Každá sporová strana má teda právo vyjadriť sa k výsledkom procesnej aktivity svojho procesného náprotivku, čo zahŕňa nielen právo vyjadriť sa ku skutočnostiam uvádzaným protistranou a k vykonaným dôkazom, ale napokon i k jej právnej argumentácii. Porušenie tohto práva strany sporu postupom súdu predstavuje síce pochybenie súdu, avšak zakladá existenciu odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, spočívajúceho v porušení práva na spravodlivý proces, (len) vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu procesných práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu odôvodňujúcu záver o tom, že celé konanie sa javí ako nespravodlivé; konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania. 34. Z obsahu spisu je zrejmé, že na základe výzvy súdu prvej inštancie zo dňa 6.2.2024 žalobca podaním doručeným dňa 14.2.2024 navrhol zmenu žaloby. Uvedené podanie bolo doručené právnemu zástupcovi žalovanej dňa 19.2.2024 s výzvou na vyjadrenie sa. Žalovaná sa podaním zo dňa 5.3.2024 vyjadrila k navrhovanej zmene žaloby; mala za to, že nie je možné pripustiť uvádzané rozšírenie a zmenu žalobného petitu. Súd prvej inštancie následne na pojednávaní dňa 25.4.2024 uznesením pripustil zmenu žaloby v časti určenia, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovanou, založený pracovnou zmluvou z 20.7.2017, bol uzatvorený na dobu neurčitú a v časti určenia, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovanou, založený pracovnou zmluvou z 20.7.2017, nebol skončený a trvá do dnešného dňa; vo zvyšnej časti návrh na pripustenie zmeny žaloby zamietol. Z uvedeného je zrejmé, že žalovanej bol návrh na zmenu žaloby doručený dňa 19.2.2024, t. j. viac ako 2 mesiace pred pojednávaním, na ktorom súd prvej inštancie zmenu žaloby čiastočne pripustil a rozhodol napadnutým rozsudkom. Opísaným procesným postupom súdu prvej inštancie tak nedošlo k žiadnemu znemožneniu realizácie procesných práv žalovanej, keď táto mala do pojednávania, na ktorom súd prvej inštancie čiastočne pripustil zmenu žaloby, možnosť reagovať na návrh na zmenu žaloby zo dňa 14.2.2024, na ktorý aj žalovaná podaním zo dňa 5.3.2024 písomne reagovala. Žalovaná tak nielen mala možnosť využiť svoje právo vyjadriť sa k výsledkom procesnej aktivity žalobcu (t. j. právo vyjadriť sa ku skutočnostiam uvádzaným žalobcom), ale toto svoje právo aj reálne využila. Postupom súdu prvej inštancie (doručenie návrhu na zmenu žaloby s možnosťou vyjadrenia sa k nemu) tak bola žalovanej umožnená rozsiahlejšia realizácia jej procesných práv, než pri striktnom dodržaní postupu pri rozhodovaní o zmene žaloby v zmysle § 142 ods. 1 CSP, podľa ktorého o prípustnosti zmeny žaloby súd rozhodne spravidla na pojednávaní, na ktorom bola zmena navrhnutá, alebo na pojednávaní, ktoré nasleduje bezprostredne po tom, ako bola zmena žaloby uplatnená podaním mimo pojednávania. 35. Žalovaná ďalej v súvislosti s námietkou pripustenia zmeny žaloby súdom prvej inštancie na pojednávaní pred vyhlásením rozsudku s tým, že súd prvej inštancie jej neposkytol požadovanú 10dňovú lehotu na sumarizáciu návrhov na doplnenie dokazovania, uviedla, že nemožno pričítať na jej škodu, pokiaľ konajúci súd disponuje návrhom na zmenu žaloby istý čas pred nariadeným pojednávaním, o ktorej však nerozhodne do tohto pojednávania; ďalej uviedla, že do pripustenia zmeny žaloby nevedela, o akom návrhu žalobcu sa bude rozhodovať a tak nebolo v jej možnostiach pripraviť si obranu a navrhnúť prípadné dôkazy. Ako odvolací súd už uviedol vyššie, žalobca navrhol zmenu žaloby podaním zo dňa 14.2.2024, na ktoré reagovala žalovaná podaním zo dňa 5.3.2024. Súd prvej inštancie potom v súlade s § 142 ods. 1 CSP rozhodol o čiastočnej prípustnosti zmeny žaloby na pojednávaní dňa 25.4.2024, ktoré nasledovalo bezprostredne po tom, ako bola zmena žaloby uplatnená podaním mimo pojednávania. Pravdivý je poukaz žalovanej, že zmena žaloby bola navrhnutá niekoľko rokov od podania žaloby. Uvedený poukaz však nemá vplyv na možnosť podania návrhu na zmenu žaloby, o čiastočnej prípustnosti ktorej rozhodol súd prvej inštancie. Súhlas žalovanej so zmenou žaloby pritom nebol podmienkou jej pripustenia. Na uvedenom základe teda nemožno skonštatovať, že by zo strany súdu prvej inštancie došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces tým, že v súvislosti s rozhodnutím o čiastočnom pripustení zmenenej žaloby bolo žalovanej znemožnené uskutočňovanie jej patriacich procesných práv. Žalovaná sa totiž k návrhu na zmenu žaloby vyjadrila v podaní zo dňa 5.3.2024. Pokiaľ v odvolaní namietla, že v požadovanej 10-dňovej lehote chcela zosumarizovať návrhy na doplnenie dokazovania, tak uvedená námietka ostala iba vo všeobecnej rovine, keď v odvolaní neuviedla, aké konkrétne návrhy na doplnenie dokazovania nemohla pre neposkytnutie požadovanej lehoty urobiť. Na pojednávaní dňa 25.4.2024 pri žiadosti o poskytnutie lehoty 10 dní pritom uviedla, že by išlo o výsluch bývalej mzdovej účtovníčky žalovanej D. D. ako svedkyne, ktorá prišla na chybu v pracovnej zmluve žalobcu (preklep v dátume), prípadne ďalších zamestnancov žalovanej, ktorí by potvrdili, že sa so žalobcom rozprávali o tom, že každý z nich má dohodnutý pracovný pomer na dobu určitú a teda
že táto skutočnosť musela byť žalobcovi známa. Uvedený návrh na doplnenie dokazovania súd prvej inštancie zamietol, pričom toto svoje rozhodnutie odôvodnil ako na pojednávaní (čo je zrejmé zo zápisnice z pojednávania), tak aj v napadnutom rozsudku, ako uviedol odvolací súd vyššie. 36. V ďalšej časti odvolania sa žalovaná zaoberala korešpondenciou žalobcu (listy adresované žalovanej, inšpektorátu práce a Sociálnej poisťovni) s poukazom na čas, kedy začal žalobca tvrdiť, že jeho pracovný pomer nie je dohodnutý na dobu určitú a motiváciu, ktorá žalobcu viedla k takémuto postoju. Záver súdu prvej inštancie, že na základe pracovnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a žalovanou dňa 20.7.2017 nedošlo k dojednaniu pracovného pomeru na dobu určitú a preto k skončeniu pracovného pomeru uplynutím doby nedošlo, však nebol závislý od tvrdení žalobcu v označenej korešpondencii, ani od jeho prípadnej motivácie a ani od času takýchto tvrdení. 37. Súd prvej inštancie sa zaoberal otázkou danosti naliehavého právneho záujmu žalobcu na určení, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovanou založený na základe pracovnej zmluvy z 20.7.2017 nebol skončený a doposiaľ trvá. Mal za to, že takáto žaloba o určenie existencie pracovného pomeru je procesne prípustnou určovacou žalobou v zmysle § 137 písm. c) CSP. Pokiaľ žalobca tvrdil, že pracovný pomer medzi ním a žalovanou naďalej (stále) trvá a tým, že žalovaná trvanie tohto pracovného pomeru poprela, je právne postavenie žalobcu neisté a preto podaná určovacia žaloba je vhodným procesným nástrojom na odstránenie stavu právnej neistoty žalobcu a je spôsobilá túto spornú otázku medzi sporovými stranami vyriešiť a vytvoriť tak pevný právny podklad pre ich budúce právne vzťahy. Žalobca tak má podľa súdu prvej inštancie právny záujem na požadovanom určení a tento záujem možno vyhodnotiť ako naliehavý v zmysle § 137 písm. c) CSP. Žalovaná v odvolaní nenamietla a nerozporovala uvedený záver súdu prvej inštancie. Pokiaľ vo vzťahu k danosti naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení namietla skutočnosť, že žalobca prezentoval svoju vôľu u žalovanej nepracovať s ohľadom na jeho nástup na čiastočný invalidný dôchodok, že jeho žalobné návrhy nesmerovali k tomu, že má záujem u žalovanej pracovať, resp. smerovali k tomu, že pracovný pomer skončil, že žalobca nikdy neuskutočnil kroky smerujúce k tomu, že chce nastúpiť do práce alebo k tomu, aby mu žalovaná pridelila ako zamestnávateľ prácu, že prijal od žalovanej na účet poslednú mzdu spolu s preplatením nevyčerpanej dovolenky, že odovzdal pracovné pomôcky a že prezentoval, že má záujem na určení skončenia pracovného pomeru k ním zvolenému dátumu, tak uvedenou argumentáciu nespochybnila odôvodnený záver súdu prvej inštancie ohľadom danosti naliehavého právneho záujmu žalobcu na určení, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovanou založený na základe pracovnej zmluvy z 20.7.2017 nebol skončený a doposiaľ trvá. Pri neistom právnom postavení žalobcu totiž ním požadované určenie odstraňuje stav právnej neistoty. Na uvedenom nič nemení ani prípadný úmysel riadne skončiť trvajúci pracovný pomer. 38. Záverom odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie sa podrobne a presvedčivo vysporiadal s procesnou argumentáciou strán sporu, vychádzajúc z konania, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku uviedol, akých nárokov sa žalobca v konaní domáhal, aké dôkazné prostriedky procesného útoku a procesnej obrany strany použili; ďalej vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, vyjadril sa k procesu vykonaného dokazovania a vysvetlil, ako vec právne posúdil. Súd prvej inštancie svoje závery zrozumiteľne v napadnutom rozsudku odôvodnil, čím naplnil požiadavky kladené na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Preto odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktorým súd objasnil skutkový a právny základ rozhodnutia a vysporiadal sa s dôvodnosťou relevantných argumentov strán sporu, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je realizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces. 39. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa zásady úspechu vyjadrenej v § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 CSP. V odvolacom konaní plne úspešnému žalobcovi priznal voči neúspešnej žalovanej plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 40. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).