Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 5CoPr/11/2024 1423209096 29. 07. 2025 JUDr Janka Richterová ECLI:SK:KSBA:2025:1423209096.4
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Richterovej a sudcov JUDr. Moniky Holickej a Mgr. Jaroslava Šupu v spore žalobcu: Mgr. K.. U. Š., W.. XX.XX.XXXX, F. F., L. Č.. XX, zastúpeného Consilior Iuris s.r.o., so sídlom v Bratislave, Radlinského č. 51, 811 07 proti žalovanej: Vysoká škola ekonómie a manažmentu verejnej správy v Bratislave, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Furdekova č. 16, IČO: 35 847 018, zastúpenej JUDr. Petrom Škultétym, advokátom so sídlom v Bratislave, Na vŕšku č. 8, o náhradu mzdy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 03. júna 2024, č. k. 29Cpr/3/23-51, takto rozhodol: Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti m e n í tak, že žalobu v tejto časti z a m i e t a . Žalobcovi p r i z n á v a náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1.Súd prvej inštancie po právoplatnom skončení sporu v časti neplatného skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 05.09.2013 (rozsudok odvolacieho súdu zo dňa 25.04. 2017 č. k. 5CoPr/5/16-264) a v časti náhrady mzdy za 12 mesiacov (rozsudok Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 20.08.2020 č. k. 4Cpr/1/14-500) napadnutým rozsudkom (v poradí tretím) žalobcovi priznal § 79 ods. 2 Zák. práce náhradu mzdy i za ďalších 24 mesiacov; pri zohľadnení vyplateného odstupného. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. 2. V odôvodnení uviedol, že pokiaľ súd dospel k záveru, že žalovaná mala možnosť zrealizovať ponukovú povinnosť voči žalobcovi s ohľadom na pracovné miesto K.. L., obdobne treba posudzovať aj možnosť žalovanej zamestnať žalobcu od 01.01.2014 na pracovné miesto v tom čase už obsadené K.. L.. Inak za situácie, keď zamestnávateľ neplatne skončil pracovný pomer z organizačných dôvodov podľa § 63 os. 1 písm. b) Zák. práce, by vždy mohol úspešne uplatniť nárok na zníženie náhrady mzdy s poukazom na neexistenciu voľného pracovného miesta. Takýto postup zamestnávateľa a jeho akceptácia súdom by nezodpovedali korektívu dobrých mravov a správnej aplikácii ustanovenia § 79 ods. 2 Zák. práce; tým by sa prakticky negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi a zamestnávateľovi by sa vyplatilo konať protiprávne. Nesúhlasil preto so žalovanou, že existenciu voľného pracovného miesta je potrebné v súlade s nálezom I. ÚS 331/19 skúmať v čase po dátume, kedy mal byť pracovný pomer medzi žalobcom a žalovanou skončený, t. j. po 01.01.2014. Argumenty žalovanej, že zamestnaním žalobcu by s ohľadom na výšku dojednanej mzdy žalobcu podstatným spôsobom zvýhodnili oproti iným zamestnancom, súd vo vzťahu k rozhodovaniu o náhrade mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov neakceptoval s poukazom na rozhodovaciu prax dovolacieho súdu 6Cdo/157/10, 7Cdo/52/20 a 4Cdo/15/21.
3. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalovaná, a to v jeho vyhovujúcej časti. Tvrdila, že súd svojim rozhodnutím nerešpektoval závery dovolacieho súdu a nálezom I. ÚS 3/331/19 sa súd nezaoberal a neskúmal, či mal žalobca nejaký príjem. Namietala postup súdu, ktorý z dôvodu hospodárnosti nevykonal výsluch rektora žalovanej, nevyžiadal si vyjadrenie Sociálnej poisťovne o výške príjmu žalobcu v čase presahujúcom 12 mesiacov a nedoplnil dokazovanie listinnými dôkazmi o zrušení pracovného miesta K.. L.. Za obdobie ďalších mesiacov ide o sociálnu funkciu náhrady mzdy, preto mal súd zisťovať ňou namietané skutočnosti. Uviedla, že nesplnenie ponukovej povinnosti v čase doručenia výpovede je odlišná právna skutočnosť od existencie voľného pracovného miesta zamestnávateľa v čase presahujúcom 12 mesiacov po oznámení zamestnanca, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Pracovné miesto K.. L. bolo preto právne relevantné iba pre skutkové a právne závery posúdenia platnosti výpovede. Uvedené pracovné miesto zaniklo už 31.01.2014, teda v rámci prvých kalendárnych mesiacov, za ktoré sa priznala náhrada mzdy. Počas existencie tohto pracovného miesta nebolo ho možné obsadiť žalobcom, pretože bolo obsadené K.. L.. Opakovane tvrdila, že žalobca nemal skutočný záujem u žalovanej ďalej pracovať, preto náhrada v rozsahu dvanástich kalendárnych mesiacov je primeraná a dostatočná. Namietala tiež duplicitné priznanie úrokov z omeškania. 4. Žalobca navrhol v napadnutej časti rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že súd svoje rozhodnutie logicky a podrobne zdôvodnil, pričom vychádzal zo stanoviska dovolacieho súdu. Nevykonanie ďalších dôkazov korešponduje s ustanovením § 220 ods. 2 CSP, súd nedoplnenie dokazovania podrobne a zrozumiteľne vysvetlil. Existencia alebo neexistencia voľného pracovného miesta nie je zaujímavá, zákon nepozná podmieňovanie priznanie náhrady mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov takouto okolnosťou. Tvrdil preto, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, skutkové závery by nezvrátil ani výsluch rektora žalovanej, keď žalovaná na pojednávaní neuvádzala žiadne nové skutočnosti, ktoré by menili dôkaznú situáciu. Súd preto správne nezistil žiaden zákonný dôvod, pre ktorý by náhradu mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov mohol nepriznať, príp. znížiť. 5. Odvolací súd prejednal odvolanie žalovanej v rozsahu a z dôvodov v ňom vymedzených (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP) na odvolacom pojednávaní, na ktorom doplnil dokazovanie výsluchom štatutárneho zástupcu žalovanej a listinnými dôkazmi o poklese pracovných pozícií u žalovanej u pedagogických i nepedagogických zamestnancov od oznámenie žalobcu, že trvá na ďalšom zamestnávaní a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je opodstatnené. 6. Odvolací súd rozsudkom zo dňa 26. 04.2022 č. k. 5CoPr/3/21-603 na odvolanie žalobcu potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 20.08.2020 č. k. 4Cpr/1/14-500 v časti, ktorou zamietol žalobu o náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov. 7. Podstatou potvrdzujúceho rozhodnutia bola skutočnosť, že žalobca síce v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie vychádzal z argumentácie žalovanej v záverečnej reči, s ktorou nemal možnosť sa oboznámiť, avšak v odvolaní žiadnu protiargumentáciu neuviedol (napriek oboznámeniu sa). 8. Podobne žiadnu protiargumentáciu žalobca neuviedol ani na odvolacom pojednávaní, realizovanom práve z dôvodu, aby mal možnosť pred (odvolacím) súdom reagovať na argumenty žalovanej, obsiahnuté v záverečnej reči. 9. Z týchto procesných dôvodov (absencia relevantných skutkových tvrdení na popretie tvrdení žalovanej v záverečnej reči) potom odvolací súd rozhodol v neprospech žalobcu. Len na margo uviedol, že dôvody, pre ktoré súd žalobu zamietol, by bolo možné v zmysle judikatúry 6Cdo/157/2010 považovať za dôvody, pre ktoré by výkon práva na náhradu mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov bolo možné posúdiť ako rozporné s dobrými mravmi. 10. Dovolací súd uznesením zo dňa 25.10.2023 sp. zn. 1Cdo/167/2022 zrušil potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu i rozsudok súdu prvej inštancie. Dospel k záveru, že hoci odvolací súd poukázal na jedno z rozhodnutí dovolacieho súdu sp. zn. 6Cdo/157/10, pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu mzdy v rozsahu prevyšujúcou 12 mesiacov sa od tejto aktuálnej praxe dovolacieho súdu odchýlil a nepostupoval dôsledne v zmysle záverov, či už dovolacieho súdu alebo ústavného súdu v náleze I. ÚS 333/19. Citoval právnu vetu nálezu, podľa ktorej je hranica voľnej úvahy súdu pri rozhodovaní o nároku na náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov podľa § 79 ods. 2 Zák. práce limitovaná
rozhodnutím súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Pri takomto rozhodovaní preto treba vychádzať z konkrétneho dôvodu toho-ktorého spôsobu skončenia pracovného pomeru podľa § 59 ods. 1, písm. b) až d) Zák. práce a so zreteľom na tento konkrétny dôvod zistiť, prečo zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi pokračovať v práci po tom, ako mu zamestnanec oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, resp. zistiť, či na strane zamestnávateľa nastali také skutočnosti, ktoré mu objektívne znemožnili, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci a zároveň mu objektívne znemožnili uspokojiť mzdové nároky zamestnanca. 11. V spore je potrebné aplikovať ustanovenie § 79 ods. 2 Zák. práce, z ktorého bola novelou (zák. č. 348/2007) s účinnosťou od 1.9.2007 vypustená druhá veta, obsahujúca príkladmo uvedené kritériá pre moderáciu náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov (či zamestnanec bol v tomto čase zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil). V rozhodnutiach súdov ale i v komentároch k Zákonníku práce a v odbornej literatúre sa napriek judikatúre dovolacieho súdu po vydaní rozhodnutia 6Cdo/157/2010 (ale i po nálezu I. ÚS 331/19) opakovane, či už v rozhodnutiach súdov alebo v argumentácii strán objavujú argumenty z neaktuálnej judikatúry (pred novelou), spoločne s argumentáciu podľa aktuálnej judikatúry, na ktorú poukazoval i dovolací súd. V dôsledku toho nezriedka v jednom rozhodnutí súd poukazuje na závery v náleze I. ÚS 331/2019 a súčasne na rozhodnutie dovolacieho súdu, týmto nálezom zrušené (4 Cdo 125/2018), pojednávajúce o sociálnej funkcii náhrady mzdy, na ktorú argumentáciu opakovane v spore poukazovala i žalovaná. Za tohto nielen pre právnych zástupcov ale nezriedka i pre súdy nie celkom zrozumiteľného stavu, odvolací súd pri posudzovaní odvolania žalovanej vychádzal z právnej vety nálezu I. ÚS 331/19, preň záväzne citovanom dovolacím súdom. Pritom pozornosti odvolacieho súdu neuniklo, že v čase jeho rozhodovania už bol publikovaný judikát dovolacieho súdu, ktorý podľa názoru odvolacieho súdu sa od právnej vety nálezu odklonil. Podľa rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, nastolenej rozhodnutím 6 Cdo/157/2010, sa opätovne okolnosti, pre ktoré možno alebo nemožno znížiť, resp. nepriznať náhradu mzdy sa vzťahujú na pomery zamestnanca (výkon práva rozporný s dobrými mravmi) a nie na pomery zamestnávateľa, na ktoré poukazoval ústavný súd v dovolacím súdom citovanom náleze (bod 10). 12. Z právnej vety nálezu I .ÚS 331/19 teda vyplýva, že nie je potrebné skúmať okolnosti na strane zamestnanca (pôvodné znenie § 79 ods. 2 druhej vety Zák. práce a judikatúra pred nálezom), ale pri takomto rozhodovaní treba vychádzať z konkrétneho dôvodu toho-ktorého spôsobu skončenia pracovného pomeru podľa § 59 ods. 1, písm. b) až d) Zák. práce a so zreteľom na tento konkrétny dôvod zistiť, prečo zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi pokračovať v práci po tom, ako mu zamestnanec oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, resp. zistiť, či na strane zamestnávateľa nastali také skutočnosti, ktoré mu objektívne znemožnili, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci a zároveň mu objektívne znemožnili uspokojiť mzdové nároky zamestnanca. 13. Pod formuláciou „umožnil pokračovať v práci“ odvolací súd chápe, že ide o vykonávanie práce pred udelením výpovede podľa pracovnej zmluvy, teda o umožnenie pokračovať v práci podľa pracovnej zmluvy. Nemožno pokračovať v práci na inej pracovnej pozícii (pracovnom mieste), išlo by o zmenu, a nie pokračovanie v práci-v pracovnom pomere. 14. Z doplneného dokazovania vyplýva, že žalovaná je súkromnou vysokou školou. V čase vzniku pracovného pomeru žalobcu u žalovanej dňa 26.9.20008 existovalo jediné pracovné miesto kancelára a jediné pracovné miesto vicekancelára, obsadené žalobcom. Po skončení výkonu práce kancelára iným zamestnancom došlo k zmene pracovného pomeru u žalobcu a k začatiu výkonu funkcie kancelára (1. máj 2010, č. l. 10). Pokiaľ žalobca vykonával prácu kancelára, miesto vicekancelára sa v organizačnej štruktúre žalovanej nenachádzalo (31.5.2011, č. l. 102). Pozícia kancelára (jediné pracovné miesto) sa nachádzala u žalovanej len do augusta 2013, kedy táto pracovná pozícia bola organizačným opatrením zrušená (č. l. 56, 68) a neskôr nebola nikdy obnovená. Žalobca sa stal v súvislosti s touto organizačnou zmenou nadbytočným. 15. Neplatnosť udelenej výpovede (č. l. 10) z tohto dôvodu nesúvisela so simulovanou nadbytočnosťou zamestnanca v súvislosti so simulovanou organizačnou zmenou, ale pre nesplnenie ponukovej povinnosti žalovanou, keď v čase udelenia výpovede v septembri 2013 nebolo obsadené pracovné miesto, na ktoré bola od októbra 2013 prijatá K.. L.. K.. L. mala síce na 70 % totožnú pracovnú náplň so žalobcom (oboma stranami nepopreté tvrdenie), avšak poberala podstatne nižší príjem: žalobca cca 2.200 €, K.. L. cca 800 €. U žalovaného podľa listinných dôkazov, predložených odvolaciemu súdu
od roku 2014 v súvislosti s kontinuálnym poklesom študentov dochádzalo ku kontinuálnemu poklesu pedagogických i nepedagogických zamestnancov, čo žalobca neoprel. 16. Podľa názoru žalobcu žalovaná mala možnosť umožniť mu pokračovať v práci, pokiaľ by agenda žalobcu bola rozdelená medzi iných nepedagogických (administratívnych) zamestnancov žalovanej. 17. Odvolací súd sa s uvedenými tvrdeniami nestotožňuje. 18. Zamestnávateľ by mal mať možnosť svoje aktivity prispôsobiť aktuálnemu stavu na trhu, s čím sa viaže tiež potreba regulovať počet svojich zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce. Dôsledkom tak býva nadbytočnosť zamestnanca. Na výkon istých pracovných operácií zamestnávateľ potrebuje menšie množstvo zamestnancov. V pomeroch žalovanej to neznamená, že sa už nebudú vykonávať žiadne administratívne práce, ktoré vykonával i žalobca ako nepedagogický zamestnanec vysokej školy, znamená to, že na masu administratívnej práce postačuje nižší počet zamestnancov, ktorí logicky prevezmú (zníženú) agendu nadbytočných zamestnancov. Preto pre posudzovanie v zmysle nálezu relevantnej otázky, či zamestnávateľ objektívne mohol zamestnancovi umožniť pokračovať v práci podľa názoru odvolacieho súdu nemôže byť významné, či sa u žalovanej administratívne práce vykonávali alebo nevykonávali i po výpovedi žalobcu, resp. po uplynutí 12 mesiacov odkedy mal pracovný pomer skončiť (od oznámenia, že trvá na ďalšom zamestnávaní), ale či objektívne mohol žalobca pokračovať v práci na svojej pracovnej pozícii podľa pracovnej zmluvy. 19. Podľa názoru odvolacieho súdu žalovaná žalobcovi objektívne nemohla umožniť pokračovať v práci podľa pracovnej zmluvy, pretože jeho pracovná pozícia kancelára, v rámci štruktúry žalovanej obsadená jediným zamestnancom (jeden kancelár u žalovanej, predtým jeden vicekancelár), bola zrušená. Pre účinné zrušenie tohto pracovného miesta ešte pred oznámením žalobcu, že trvá na ďalšom zamestnávaní, žalovaný zamestnávateľ objektívne nemohol žalobcovi umožniť pokračovať v práci podľa pracovnej zmluvy. 20. V čase, keď žalobca žalovanej oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní, t. j. 27.12.2013 (štyri dni pred uplynutím výpovednej doby), žalovaná nemohla zamestnať žalobcu ani na pracovnej pozícii, ktorú mala v súvislosti s výpoveďou (v septembri 2013) žalobcovi ponúknuť, teda na pracovnej pozícii, od októbra 2013 už obsadenou K.. L.. K.. L. mala uzavretú pracovnú zmluvu s inou pracovnou náplňou než žalobca, čo medzi stranami nebolo sporné. Žalobca bol kancelár a K.. L. obsadzovala pozíciu administratívny, resp. vedecký pracovník. Ich pracovná zmluva bola teda odlišná nielen čo do výšky mzdy, ale aj pracovnej náplne a názvu pracovnej pozície. V tejto súvislosti žalovaná správne namietala, že pracovná pozícia K.. L. má vzťah výlučne k posudzovaniu splnenia ponukovej povinnosti nadbytočnému žalobcovi, keď splnenie ponukovej povinnosti sa vzťahuje aj na pracovné miesta iného charakteru, než vykonávaná dojednaná práca. 21. Za tohto preukázaného stavu: 1/ dojednaná práca vicekancelára a funkcia kancelára, 2/ jediné pracovné miesto/pozícia tohto druhu práce u žalovaného, 3/ účinné zrušenie tohto miesta v čase, keď žalobca oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní, 4/ neobnovenie tohto miesta ani po uplynutí 12 mesiacov po tomto oznámení a ani do rozhodovania odvolacieho súdu, žalovaná objektívne nemohla žalobcovi umožniť pokračovať v práci kancelára a z tohto dôvodu objektívne nemohla ani uspokojovať jeho mzdové nároky, na ktoré relevantné kritériá v náleze poukázal ústavný súd a následne pre odvolací súd záväzne citoval dovolací súd v kasačnom rozhodnutí. 22. Pokiaľ žalobca v rámci odvolacieho konania, po doručení listinných dôkazov namietal, že pracovná pozícia vicekancelára, uvedená v pracovnej zmluve nebola zrušená, odvolací súd poukazuje na listinné dôkazy a ich hodnotenie súdom prvej inštancie ešte v prvom rozhodnutí o veci (rozsudok zo dňa 2. decembra 2015 č. k. 4Cpr 1/14-217). Pracovná pozícia vicekancelára ani kancelára sa nenachádzala v štruktúre žalovanej od augusta 2013, resp. u vicekancelára ešte skôr (31.5.2011). 23. Z týchto dôvodov odvolací súd v napadnutej vyhovujúcej časti, týkajúcej sa s ohľadom na skoršie vydané rozhodnutia v spore len časti náhrady mzdy za obdobie presahujúce dvanásť mesiacov, napadnutý rozsudok ako vecne nesprávny zmenil a žalobu v tejto časti ako neopodstatnenú zamietol (§ 388 CSP).
24. Žalobcovi priznal náhradu trov všetkých stupňov konania v tomto spore, ktoré prebehli opakovane, a to v plnom rozsahu, keď bol úspešný čo do základu i do náhrady mzdy za 12 mesiacov a vo zvyšnej časti rozhodnutie záviselo od voľnej úvahy súdu, ktorú okolnosť považoval odvolací súd za takú mimoriadnu, že odôvodňovala priznanie náhrady trov žalobcovi v plnom rozsahu (§ 396 ods. 6 v spojení s § 255 ods. 1, § 257 CSP). 25. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).