Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 2CoPr/11/2025 1424201052 03. 12. 2025 JUDr. Nadežda Wallnerová ECLI:SK:KSBA:2025:1424201052.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Nadeždy Wallnerovej a členov senátu JUDr. Ivany Jahnovej a JUDr. Michaely Královej, v sporovej veci žalobcu: P.. S. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. nad T. XXX, proti žalovanému: PPA ENERGO s.r.o., so sídlom Vajnorská 137, Bratislava, IČO: 31 368 484, zastúpený: Advokátska kancelária HAVRILLA & Co. s.r.o., so sídlom Nám. Martina Benku 2, Bratislava, IČO: 36 364 606, o neplatnosť právneho úkonu a neplatnosť skončenia pracovného pomeru, o odvolaní žalobcu voči rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 29. apríla 2025, č. k. 54Cpr/1/2024-164, takto rozhodol: I. Odvolací súd odvolanie žalobcu proti I. výroku rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 29. apríla 2025, č. k. 54Cpr/1/2024-164, o d m i e t a. II. Odvolací súd rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 29. apríla 2025, č. k. 54Cpr/1/2024-164, vo výroku II. p o t v r d z u j e. III. Žalovanému sa voči žalobcovi p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. odôvodnenie: 1. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom zo dňa 29. apríla 2025, č. k. 54Cpr/1/2024-164 vo výroku I. návrh žalobcu na začatie konania pred Ústavným súdom SR zo dňa 02.04.2025 zamietol. Vo výroku II. žalobu v celom rozsahu zamietol. Vo výroku III. žalovanému voči žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 2. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa proti žalovanému domáhal určenia, že skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe dňa 28.11.2023 je neplatné z dôvodu konania žalovaného v rozpore so zákonom a v rozpore s dobrými mravmi. Zároveň sa žalobca voči žalovanému domáhal náhrady ušlej mzdy v plnej výške v období od 30.11.2023 do doby, kedy mu žalovaný umožní pokračovať v práci ako aj náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že pracoval riadne a zodpovedne u žalovaného, ako zamestnávateľa na základe pracovnej zmluvy so začiatkom pracovného pomeru od 01.09.2023. Žalobca bol prijatý na základe rozhodnutia zamestnávateľa po splnení kritérií a požiadaviek, ktoré si zamestnávateľ stanovil a overoval cez personálnu agentúru a následne aj cestou vlastných interných personalistov. Ako hlavné kritériá prijatia boli požadované odbornosť v oblasti elektrotechniky, referencie z výstavby a vzdelanie v oblasti elektro, ako aj preukázanie skúseností. Žalobca uviedol, že aj jeho kritériom bolo pracovať a etablovať sa v odbornej elektromontážnej firme na základe dlhoročných priamych skúseností ako projektový manažér v oblasti realizácie projektov elektro. K tomu jeho najvyššia elektrotechnická kvalifikácia podľa legislatívy SR, a to vyhlášky na vyhradené technické zariadenia
elektrické podľa Vyhl. 718/2002 Z. z.. Žalobca mal za to, že pre zamestnávateľa pracoval bez závad, nespôsobil mu žiadne škody ani ujmy, ako aj nikomu z interných alebo externých spolupracujúcich osôb. Svoje povinnosti a požiadavky si plnil zodpovedne a správne, vždy včas. Napriek uvedenému mu zamestnávateľ oznámil jednostranným právnym úkonom ukončenie pracovného pomeru v skúšobnej lehote dňa 28.11.2023, bez predchádzajúceho prejednania, bez akejkoľvek indikácie závad práce a z týchto hlavných dôvodov žalobca nadobudol dôvodné podozrenie, že došlo k svojvoľnému prepusteniu z pracovného pomeru, narušeniu základného práva fyzickej osoby na prácu uvedené v úvodnej preambule Čl. 1 Zákonníka práce. Mal za to, že toto bezdôvodné odobratie práva na prácu zamestnancovi a ukončenie pracovného pomeru preukazujú neplatnosť právneho úkonu zamestnávateľa pre jeho rozpor so základnou podmienkou na platnosť právneho úkonu a to jeho nesúlad s dobrými mravmi. Nadriadený žalobcu použil klasický mobing - osobné a zaujaté vytesnenie z pracovného pomeru. Dňa 28.11.2023 personalistka zamestnávateľa doručila žalobcovi osobne ukončenie pracovného pomeru s okamžitou platnosťou v deň doručenia so žiadosťou o odovzdanie všetkých pridelených prostriedkov a vybavenie si výstupného listu. Zamestnávateľ nerešpektoval ustanovenie pravidla Zákonníka práce § 72, ods. 2, kde písomné oznámenie o skončení pracovného pomeru sa má doručiť druhému účastníkovi spravidla aspoň tri dni pred dňom, keď sa má pracovný pomer skončiť. Žalobca zdôraznil, že s konateľmi vo firme nemal žiadnu priamu pracovnú komunikáciu, len so svojím nadriadeným, z čoho žalobca vyvodil, že požiadavku na ukončenie pracovného pomeru vyvolal len on svojou vôľou mimo pracovných aspektov. Žalobca po prevzatí oznámenia jednostranného úkonu od žalovaného vyjadril, že mu nie je zrejmé, z akých pracovných dôvodov má byť ukončený pracovný pomer. Zo strany personalistu žalovaného bolo žalobcovi oznámené, že takto to zariadil nadriadený P. Tiež mu oznámila personalistka, že majú na to výhradné právo. Žalobca požiadal žalovaného listom zo dňa 30.11.2023 o uvedenie racionálnych a objektívnych dôvodov. Zo strany nadriadeného žalobcu, P.. O., a pracovníka právneho oddelenia žalovaného boli žalobcovi poskytnuté dodatočne, podľa jeho názoru, zjavne nezmyselné a vymyslené dôvody, o ktorých nebol informovaný počas práce, že sú problémom. Žalobca opätovne požiadal žalovaného listom zo dňa 15.12.2023 o objektivizáciu dôvodov skončenia pracovného pomeru. V odpovedi žalovaný uviedol z pohľadu žalobcu nepravdivé informácie o tom, že žalobcovi „údajne niečo vytkli včas, že nejaké ich očakávanie neboli naplnené“. Na ďalšie výzvy žalobcu žalovaný nereagoval, do dňa podania žaloby neposkytol žalobcovi žiadnu objektivizáciu a dokumenty na preukázanie dôvodov oprávnenosti pracovných dôvodov a súladu s dobrými mravmi. S poukazom na ustanovenia Zákonníka práce upravujúcich skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe žalobca uviedol, že podľa týchto ustanovení je dané, že je iba dobrou vôľou, vecou etiky a dobrých mravov, či zamestnávateľ žalovaný má dotknutej osobe, jednostranným právnym úkonom ukončenia pracovného pomeru v skúšobnej lehote, či dá zrozumiteľne a objektívne na vedomie dôvody a preukázanie objektívnej potreby právneho úkonu s odôvodnením nielen subjektivity, ale aj k objektivizácii veci. Je vecou preukázaného rozporu konania žalovaného, že takúto dobrú vôľu a dobré mravy žalovaný nemal, aby objektivizoval pravdivo dôvody. Nekonal v súlade s požiadavkami, ak dotknutý žalobca zamestnanec žiadal objektivizovať dôvody tak, aby sám žalovaný zamestnávateľ vylúčil svoje konania v rozpore s dobrou morálkou a mravmi, že nedošlo k svojvoľnému prepusteniu zo zamestnania. V tomto prípade podľa názoru žalobcu žalovaný nevylúčil podozrenie, že z jeho strany došlo k svojvoľnému prepusteniu žalobcu zo zamestnania a to tým, že nebol vôbec ochotný žalobcovi pravdivo objektivizovať dôvody. Žalobca mal za to, že v prípade, ak žalovaný racionálne ani pred súdom nebude objektivizovať pravdivo a dokumentačne dôvody, prečo tak konal, jedná sa zjavne s určitosťou o neplatný právny úkon v rozpore s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka a § 15 Zákonníka práce. 3. Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 25.06.2024 potvrdil, že žalobca pracoval na pracovnej pozícii Projektový manažér na základe uzatvorenej pracovnej zmluvy zo dňa 18.08.2023, so začiatkom nástupu do práce ku 01.09.2023. Pracovná zmluva bola uzatvorená na dobu určitú do 31.08.2024 s trojmesačnou skúšobnou dobou, t. j. do 30.11.2023. Žalovaný ukončil so žalobcom pracovný pomer v skúšobnej lehote dňa 28.11.2023 podľa § 72 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce bez udania dôvodu. Žalobca si prevzal oznámenie o skončení dňa 28.11.2023, čo vlastnoručne potvrdil. Dňa 30.11.2023 žalobca odoslal žalovanému výzvu, ktorou namietol platnosť skončenia pracovného pomeru v rozpore so Zákonníkom práce a Občianskym zákonníkom a trval na tom, aby ho žalobca naďalej zamestnával a aby v lehote 5 dní od prevzatia výzvy písomne oznámil dôvody ukončenia pracovného pomeru so žalobcom. Na výzvu žalovaný odpovedal listom dňa 06.12.2023, v ktorom boli žalobcovi ozrejmené dôvody skončenia pracovného pomeru, ako aj preukázané formálne požiadavky Zákonníka práce na platné skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe podľa § 72 Zákonníka práce. Žalobca reagoval opakovanou výzvou zo dňa 15.12.2024,
v ktorej spochybnil pravdivosť a objektívnosť dôvodov ukončenia pracovného pomeru uvedených zamestnávateľom. Žalovaný považoval predmetnú žalobu za nedôvodnú. Uviedol, že žalobca rozsiahlo opisuje a poukazuje na jeho subjektívne vnímanie situácie, kedy opisuje svoje pracovné výkony, citujeme: „ako bez závadné“ a spĺňajúce všetky nároky pracovnej pozície, naproti tomu opisuje konanie žalovaného ako odporujúce dobrým mravom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, pričom tu poukazuje aj na § 15 Zákonníka práce, podľa ktorého prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil, zodpovedá dobrým mravom. Z uvedeného dôvodu pokladá v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka právny úkon - oznámenie o ukončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe, za neplatný právny úkon. S argumentáciou žalobcu sa žalovaný nestotožnil. Odmietol akékoľvek konanie v rozpore s dobrými mravmi voči žalobcovi, pričom zároveň zdôraznil, že v danom prípade je potrebné vychádzať z ustanovení Zákonníka práce, ktorý upravuje neplatnosť právneho úkonu napríklad aj pre nedodržanie zákonom predpísanej písomnej formy vo vymedzených prípadoch alebo pre nedostatok predpísaného súhlasu či prerokovania zástupcami zamestnancov, a to za podmienky, že to výslovne ustanovuje Zákonník práce alebo osobitný predpis. Žalovaný zdôraznil, že ustanovenie § 17 Zákonníka práce ustanovuje za akých okolností prichádza v pracovnoprávnych vzťahoch k neplatnosti právneho úkonu, pričom obchádzanie dobrých mravov tu ako dôvod na sankcionovanie právneho úkonu jeho neplatnosťou nefiguruje. Žalobca konanie žalovaného proti dobrým mravom vidí v tom, že žalovaný neuviedol dôvod, na základe ktorého bol ukončený jeho pracovný pomer v skúšobnej trojmesačnej dobe, pričom podľa jeho subjektívneho názoru na ukončenie pracovného pomeru nemal dôvod. Žalovaný takéto tvrdenie odmietol a poukázal na znenie § 72 ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorého možno pracovný pomer v skúšobnej dobe ukončiť z akéhokoľvek dôvodu alebo bez uvedenia dôvodu. Špekulácie a subjektívne vnímanie situácie zo strany žalobcu, ktorý bez akýchkoľvek dôkazov tvrdí skutočnosti ako napríklad, že jeho nadriadený P. použil voči žalobcovi klasický mobbing - osobné a zaujaté vytesnenie z pracovného pomeru, pokladal žalovaný za nedôvodné a ničím nepodložené. Tvrdenie žalobcu, že ak žalovaný racionálne nebude objektivizovať pravdivo a dokumentačne dôvody, prečo pracovný pomer v skúšobnej dobe so žalobcom ukončil, jedná sa podľa neho s určitosťou o neplatný právny úkon v rozpore s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka a § 15 Zákonníka práce, podľa názoru žalovaného nemá žiadnu zákonnú oporu, nakoľko pri ukončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe Zákonník práce predpokladá iba jedinú povinnosť a tou je písomná forma oznámenia o ukončení pracovného pomeru, čo bolo v tomto prípade dodržané, pričom ani v tomto prípade neplatí doložka neplatnosti ako napríklad podľa § 17 ods. 2 Zákonníka práce. Napriek tomu, že žalovaný povinnosť preukázania a udania dôvodu skončenia pracovného pomeru nemal, tak ich žalobcovi jasne a zrozumiteľne vymenoval v odpovedi na jeho výzvu, kde uviedol, že napriek prezentovaným kvalitám zo strany žalobcu na pracovnom pohovore pri prijímaní na pracovnú pozíciu vyžadujúcu viaceré kvalifikačné a kvalitatívne predpoklady, nedokázal žalobca tieto počas skúšobnej doby naplniť. Nadto žalovaný uviedol aj viacero konkrétnych situácií, ktoré ho viedli k ukončeniu pracovného pomeru, akými boli nedodržiavanie pracovného režimu na „home office“, oneskorená komunikácia, nerešpektovanie BOZP na pracovisku a podobne. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobu nemožno ako dôvodnú vyhodnotiť ani z pohľadu § 13 Zákonníka práce, nakoľko v tomto prípade zjavne nedošlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov a žalobca nebol pri ukončení pracovného pomeru voči ostatným zamestnancom diskriminovaný alebo inak znevýhodnený. K tvrdeniu žalobcu o neskorom oznámení ukončenia pracovného pomeru, ktoré mu bolo doručené dňa 28.11.2023, teda 2 dni pred dňom, keď sa má pracovný pomer skončiť, žalovaný uviedol, že nedodržanie tejto lehoty Zákonník práce žiadnym spôsobom nesankcionuje, ani nehovorí o striktne danej lehote na oznámenie, pričom z formulácie spravidla tri dni pred dňom, keď sa má pracovný pomer skončiť je možné vyčítať jednoznačne dispozitívny charakter tohto ustanovenia. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, ako aj z dôvodu nepreukázania neplatnosti skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe, navrhol žalovaný žalobu zamietnuť v celom rozsahu a pre taký prípad si uplatnil nárok na náhradu trov konania. 4. Žalobca v replike zo dňa 27.07.2024 uviedol, že žalovaný sa pochopiteľne vo svojom vyjadrení snaží subjektivizovať žalobu, svojvoľne ohýbať právo a to tým, že spochybňuje inak jasné ustanovenie § 1 ods. 4 Zákonníka práce. Podľa názoru žalobcu sa týmto ustanovením jednoznačne pripájajú k pracovnému právu aj pravidlá platnosti právnych úkonov podľa Občianskeho zákonníka, okrem iných aj záväzné pravidlá pre právne úkony upravené v § 34 až § 42. Práve § 39 OZ sa stanovujú povinné pravidlá pre každého, aby sa dodržiavali základné pravidlá morálky ako je férovosť, transparentnosť a pravdivosť právnych úkonov tak, aby nedochádzalo k defraudácii vzťahov alebo z jednej strany, ak sa jedná o jednostranné právne úkony v rozpore so zákonom, ktoré inak poškodzujú druhú
stranu. Žalobca poukázal na to, že žalovaný sa snaží ignorovať zákonné pravidlo podľa § 72 ods. 2 ZP a označiť ukončenie pracovného pomeru aspoň 3 dni vopred, tzn. min. 3 dni a viac, za nepotrebné, ako dispozitívne pravidlo. Pritom žalovaný nepreukázal, že obsahom pracovnej zmluvy bola dohoda o vylúčení tohto zákonného pravidla a táto vec ani zmluvne nebola vylúčená. „Špekulatívny“ postup v konaní žalovaného žalobca videl v predložení jednostranného úkonu - skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe dňa 28.11.2023, keďže pri dodržaní citovaného ustanovenia by žalovaný mal správne označiť skončenie pracovného pomeru dňa 01.12.2023, čiže po skončení skúšobnej doby. Oznámenie bolo žalobcovi predložené dňa 28.11.2023, v ten deň ho prevzal, tým, že žalovaný označil ako posledný deň v práci práve deň prevzatia, z pohľadu žalobcu tak ide o neplatný právny úkon podľa § 39 OZ. Ďalej žalobca uviedol, že žalovaný bez rešpektu § 13 ods. 2 OZ sa snažil označiť skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe jednostranným právnym úkonom a to bez uvedenia dôvodov, na označení ktorých však žalobca trval. Žalovaným uvádzané dôvody v jeho odpovedi na výzvu žalobcu považoval žalobca za účelovo vymyslené pre zjavné rozpory so skutočnosťou, pričom zdôraznil, že na uvedené nebol zo strany nadriadeného P. informovaný ani napomínaný. Žalovaným uvádzané dôvody žalobca označil ako vymyslené fabulácie a difamácie zo strany žalovaného a rázne ich odmietol ako nepravdivé. Ku skutkovým tvrdeniam uvádzaným v žalobe žalobca považoval za potrebné dodať, že o rozpore konania žalovaného s morálkou svedčí aj to, že počas jeho právneho úkonu mal pracovné miesta v odbornej oblasti žalobcu a dokonca cez verejné WEB pracovné portály v tom čase hľadal ľudí pre rovnaké pracovné miesta - Projektový manažér. Čiže pri neexistencii objektivizácie dôvodov ukončenia pracovného pomeru a pri existencii potreby odborných pracovníkov sa konanie žalovaného javí ako silne iracionálne. Žalobca zotrval na podanej žalobe. 5. Žalovaný v duplike zo dňa 17.12.2024 poukázal na skutočnosť, že žalobca v žalobnej replike nad rámec dôvodov uvedených v žalobe zo dňa 27.01.2024 neuviedol žiadne nové relevantné argumenty na podporu svojich tvrdení, pričom zdôraznil, že viaceré uvádzané skutočnosti nepreukazuje dôkaznými prostriedkami. Z uvedeného dôvodu tak žalovaný v celom rozsahu odkázal na svoju argumentáciu uvedenú vo vyjadrení k žalobe. K tvrdenej neplatnosti právneho úkonu žalobcom podľa § 39 Občianskeho zákonníka (žalovaný zotrval na svojej argumentácii o potrebe aplikácie ustanovení Zákonníka práce upravujúcich neplatnosť právneho úkonu v pracovnoprávnych vzťahoch), ako právneho úkonu priečiacemu sa dobrým mravom žalovaný ani v tomto prípade nevidel dôvod na posúdenie skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe a žalobca ho nijakým spôsobom nepreukazuje. Naopak žalovaný vymenoval dôvody na skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe v odpovedi na výzvu žalobcu o trvaní na ďalšom zamestnávaní zo dňa 06.12.2023, v ktorom boli žalobcovi ozrejmené dôvody skončenia pracovného pomeru, ako aj preukázané formálne požiadavky Zákonníka práce na platné skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe podľa § 72 Zákonníka práce. K oznámeniu o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe (jeho oneskorenému predloženiu - pozn. súdu) žalovaný rovnako zopakoval svoje tvrdenie o dispozitívnom charaktere § 72 ods. 2 Zákonníka práce; v žiadnom prípade nejde o „zákonné pravidlo“, ako sa snaží navodiť žalobca a už vôbec nie je stanovené, že vylúčenie tohto postupu musí byť medzi účastníkmi pracovnoprávneho vzťahu vylúčené na základe dohody alebo pracovnej zmluvy. Tu žalovaný trval na nemožnosti aplikácie ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, pričom ani pri takejto možnosti by konanie žalovaného nemohlo byť označené ako také, ktoré sa prieči dobrým mravom, nakoľko pravidlo 3 dní na oznámenie ukončenia pracovného pomeru je čisto na jeho osobnom uvážení a Zákonník práce mu takúto povinnosť neukladá a rovnako ani účastníkom pracovnoprávneho vzťahu neukladá povinnosť vylúčiť postup podľa ustanovenia § 72 ods. 2 Zákonníka práce na základe dvojstranného právneho úkonu, ako to tvrdí žalobca. Rovnako neuvedenie dôvodov, pre ktoré zamestnávateľ skončí pracovný pomer so zamestnancom v skúšobnej dobe nemožno označiť za rozporné s dobrými mravmi, čo by podľa názoru žalobcu malo zakladať neplatnosť právneho úkonu v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Vnímanie skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe zo strany žalobcu je podľa názoru žalovaného v tomto prípade značne subjektívne a zakladá sa na ničím nepodloženom tvrdení, podľa ktorého skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe bolo dané čisto na základe osobných (ne)sympatií voči jeho osobe zo strany nadriadeného zamestnanca žalovaného, ktorý navyše nie je ani účastníkom tohto konania. V tomto prípade však nedošlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov a žalobca nebol pri ukončení pracovného pomeru voči ostatným zamestnancom diskriminovaný alebo inak znevýhodnený a jeho tvrdenia sa zakladajú na čisto nepodložených tvrdeniach a subjektívnom vnímaní celej situácie. Ku argumentácii žalobcu o porušení ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že žalovaný mal v momente skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe a po jeho
oznámení voľné pracovné pozície, na ktorej pracoval žalobca - Projektový manažér, čo má podľa jeho názoru podporovať vyššie uvedený argument, že skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe bolo na základe osobných antipatií jeho nadriadeného spolupracovníka, žalovaný uviedol, že opäť ide o nemožnosť aplikácie ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, pričom ani pri jeho aplikácii by tvrdenia žalobcu nespĺňali skutkovú podstatu konania proti dobrým mravom, nakoľko skutočnosť, že v čase skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe mal žalovaný voľné pracovné pozície nijakým spôsobom nepreukazuje žalobcove tvrdenia. O ponukovej povinnosti na strane žalovaného by v sa tomto prípade dalo hovoriť v situácii, ak by bol uplatnený výpovedný dôvod podľa ustanovenia § 63 ods. 2 písm. b) Zákonníka práce, podľa ktorého pred tým, ako je so zamestnancom ukončený pracovný pomer zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave na túto inú prácu, čo sa však vzhľadom na právnu úpravu uvedenú v § 72 Zákonníka práce v tomto prípade, nakoľko ide o skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe a nie skončenie pracovného pomeru na základe výpovede, nepoužije. 6. Podaním doručeným súdu dňa 02.04.2025 žalobca navrhol začať konanie pred Ústavným súdom SR o súlade, resp. nesúlade ustanovenie § 72 Zákonníka práce s ústavou, keď podľa jeho názoru platná právna úprava pripúšťa pri skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe neuviesť zo strany zamestnávateľa žiadny dôvod, čím môže dôjsť zo strany zamestnávateľa k porušeniu zásady svojvoľného prepúšťania. V prípade, ak zamestnávateľ dá zamestnancovi jednostranný právny úkon skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe bez uvedenia dôvodu, koná tak svojvoľne a nedáva druhej strane preukázanú vôľu dôvodnosti ukončenia pracovného pomeru. Nie sú tak chránené základné práva fyzickej osoby podľa Ústavy SR, ako ani podľa Listiny ľudských práv. Mal za to, že pokiaľ súd nebude iniciovať konanie pred ústavným súdom, rozpor konania zamestnávateľa v tejto veci zostane preukázaný ako svojvoľný, nakoľko je objektívne nepreukázaný. 7. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie z písomných a ústnych vyjadrení sporových strán, ako aj z predložených listinných dôkazov, na základe ktorých ustálil nasledovný skutkový a právny stav: Z pracovnej zmluvy zo dňa 18.08.2023 mal súd za preukázané, že zamestnávateľ (žalovaný) a zamestnanec (žalobca) sa dohodli, že zamestnanec bude pre zamestnávateľa vykonávať pracovné činnosti a úlohy na pracovnej pozícii Projektový manažér. Zamestnanec mal nastúpiť do práce dňa 01.09.2023, pričom týmto dňom vzniká pracovný pomer medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Pracovný pomer bol uzatvorený na dobu určitú do 31.08.2024. V čl. III, bod 3.3 si zmluvné strany dohodli skúšobnú dobu v trvaní troch mesiacov, t.j. do 30.11.2023; skúšobná doba sa mohla predĺžiť o čas prekážok v práci na strane zamestnanca. Zamestnávateľ skončil pracovný pomer so žalobcom v skúšobnej dobe v zmysle § 72 Zákonníka práce listom zo dňa 27.11.2023, doručený zamestnancovi dňa 28.11.2023, v ktorom mu oznámil, že pracovný pomer v skúšobnej dobe končí dňa 28.11.2023 bez uvedenia dôvodu. Zároveň požiadal zamestnanca o vyporiadanie všetkých výstupných formalít do skončenia pracovného pomeru. Prevzatie potvrdil svojím podpisom žalobca dňa 28.11.2023. Žalobca listom zo dňa 30.11.2023 vyzval žalovaného o oboznámenie dôvodov skončenia pracovného pomeru, tak aby bola preukázaná dobromyseľnosť potreby právneho úkonu. Zároveň v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce žalobca žalovanému oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával. Uvedené zdôvodnil tým, že jeho pracovný pomer skončil neplatne v rozpore s ustanovením § 72 ods. 2 Zákonníka práce a v rozpore s dobrými mravmi podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka. Žalovaný reagoval listom zo dňa 06.12.2023, v ktorom žalobcovi uviedol, že v zmysle pracovnej zmluvy zo dňa 18.08.2023 skúšobná doba trvala najmenej do konca novembra 2023. Zamestnávateľ v súlade s ustanovením § 72 ods. 1 Zákonníka práce sa rozhodol skončiť pracovný pomer v skúšobnej dobe bez uvedenia dôvodu. Predmetné písomné oznámenie bolo žalobcovi osobne doručené dňa 28.11.2023 (teda v čase trvania skúšobnej doby), pričom jeho prevzatie bolo žalobcom potvrdené. Zdôraznil, že zamestnávateľ nie je povinný skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe odôvodniť, napriek tomu mal zamestnávateľ za to, že dôvod žalobca poznal, nakoľko mu bol nadriadeným viackrát osobne vytknutý. Žalobca bol prijatý na pomerne náročnú funkciu projektového manažéra, pričom kvalitatívne výkony prezentované z jeho strany na prijímacom pohovore a žalovaným očakávané neboli počas takmer troch mesiacov v praxi naplnené k spokojnosti zamestnávateľa. Ako príklady žalovaný uviedol neuspokojivé vyhodnocovanie stavu zákazky a jej predikcie, svojvoľné zotrvanie žalobcu na „home office“ v podstatne dlhšej dobe ako bolo dohodnuté, opakované komplikácie spojiť sa so žalobcom telefonicky v pracovnej dobe, oneskorené reakcie na e-mailovú komunikáciu, nepoužívanie predpísaných a nevyhnutných osobných ochranných pracovných pomôcok pri prítomnosti na stavbe elektrárne v Z. napriek absolvovanému
školeniu BOZP, neprimeraná komunikácia so zákazníkom a niektoré ďalšie, ktoré kolegovia a nadriadený žalobcu vyhodnotili vcelku negatívne a následne predložili vedeniu spoločnosti na rozhodnutie. Záverom konštatoval, že boli formálne požiadavky na predmetný právny úkon naplnené, preto považuje skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe za právoplatné a pracovný pomer riadne ukončený dňom 28.11.2023. Žalobca zamestnávateľa (priameho nadriadeného p. P.. Z. O., PhD.) opätovne vyzval dňa 15.12.2023 a následne dňa 11.01.2024 na plnú objektivizáciu informácií, ktoré zamestnávateľ uviedol vo svojej odpovedi na výzvu žalobcu, čím mal na mysli tieto preukázať zápisnicami, e-mailovými správami, inými záznamami, kde budú zrejmé dátumy, miesta a dotyčné osoby. V opačnom prípade malo byť podľa jeho názoru jednoznačne preukázané, že priamy nadriadený podal vedeniu spoločnosti nepravdivé informácie, ktoré mali za následok stratu zamestnania žalobcu, čo vec posúva do roviny trestného práva. Žalobca do konania predložil ako ďalšie listinné dôkazy preukazujúce skutočnosť, že predmetné miesto u zamestnávateľa nezaniklo, žalovaný prostredníctvom inzercie ponúkal pracovnú pozíciu projektového manažéra po skončení pracovného pomeru so žalobcom. Súd vyhodnotil tieto listinné dôkazy ako irelevantné k predmetu sporu. 8. Súd prvej inštancie na zistený skutkový stav veci aplikoval ustanovenia § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, Čl. 1 prvá veta, § 1 ods. 4, § 17 , § 13 , § 72 ods. 1 , § 72 ods. 2 , § 77. zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce. Súd prvej inštancie uviedol, že skúšobná doba je inštitút pracovného práva, ktorý je možné dohodnúť pri vzniku pracovného pomeru v maximálne zákonom ustanovenej dĺžke. Tento inštitút umožňuje zamestnávateľovi, ako aj zamestnancovi, overiť si, či im vyhovuje daný druh práce, ako aj ostatné pracovné podmienky a zároveň v prípade nespokojnosti ukončiť pracovný pomer v skúšobnej dobe v zmysle § 72 Zákonníka práce doručením písomného oznámenia o skončení pracovného pomeru. Skúšobnú dobu môže zamestnávateľ dohodnúť s každým zamestnancom pri uzatváraní pracovného pomeru s výnimkou prípadu, keď zamestnávateľ uzatvára pracovný pomer so zamestnancom, ktorým je žiak po úspešnom vykonaní záverečnej skúšky alebo maturitnej skúšky, alebo po úspešnom skončení štúdia (prípravy na povolanie), ktorý sa pripravoval pre tohto zamestnávateľa na povolanie. Dohoda o skúšobnej dobe musí byť súčasťou písomnej pracovnej zmluvy, ktorou sa zakladá pracovný pomer. Judikatúrou bolo ustálené, že skúšobnú dobu možno dohodnúť najneskôr v deň vzniku pracovného pomeru. Skúšobná doba nemôže byť platne dohodnutá po tom, čo už vznikol pracovný pomer; nemožno ju teda dohodnúť so spätnou platnosťou, ale najneskôr v ten deň, ktorý bol dojednaný ako deň nástupu do práce (R 6/1984). Dodatočné dohodnutie skúšobnej doby pre pracovný pomer, ktorý už vznikol, je neplatné. Rovnako je neplatné dojednanie o skúšobnej dobe, ktoré bolo uzatvorené ústne pri ústnom dohodnutí pracovnej zmluvy. Zákonník práce limituje dĺžku trvania skúšobnej doby maximálne na 3 mesiace. 9. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že v prejednávanom spore bola platne dojednaná skúšobná doba v trvaní troch mesiacov pracovnou zmluvou zo dňa 18.08.2023 (zmluvné strany zmluvu podpísali v rovnaký deň), teda písomne, pred vznikom pracovného pomeru dňa 01.09.2023. Existencia skúšobnej doby uľahčuje skončenie pracovného pomeru počas jej trvania. V zmysle § 72 Zákonníka práce môžu obe zmluvné strany skončiť pracovný pomer písomne z akéhokoľvek dôvodu alebo bez uvedenia dôvodu. Novela Zákonníka práce účinná od 1. septembra 2011 obmedzila zamestnávateľa, ktorý nemôže skončiť pracovný pomer v skúšobnej dobe len s tehotnou ženou, matkou do konca deviateho mesiaca po pôrode a dojčiacou ženou z akéhokoľvek dôvodu, ale len vo výnimočných prípadoch, ktoré nesúvisia s jej tehotenstvom alebo materstvom. Pracovný pomer počas skúšobnej doby sa končí okamihom informovania o skončení pracovného pomeru, zvyčajne dňom, ktorý je uvedený v oznámení, najneskoršie však posledným dňom dohodnutej skúšobnej doby. V prípade, ak si zmluvné strany dojednajú skúšobnú dobu, počas jej trvania platí osobitný režim ohľadom skončenia pracovného pomeru. Zamestnávateľ a zamestnanec môžu v rámci skúšobnej doby ukončiť pracovný pomer okamžite a bez uvedenia dôvodu. Pracovný pomer skončený počas skúšobnej doby končí v deň, ktorý určí účastník pracovného pomeru vo svojom zrušovacom prejave vôle, alebo ak tak neurčí, pracovný pomer skončí v deň doručenia zrušovacieho prejavu vôle druhému účastníkovi pracovného pomeru. V prípade, že by deň určený v zrušovacom prejave vôle nasledoval po dni skončenia skúšobnej doby, pracovný pomer sa skončí v posledný deň skúšobnej doby. Pre skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe nepozná Zákonník práce žiadne obmedzujúce taxatívne dané dôvody, ako je to v prípade výpovede zamestnávateľa alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru, okrem prípadov skončenia pracovného pomeru so zamestnankyňou, ktorá je tehotná, matkou do konca deviateho mesiaca po pôrode a dojčiacou ženou. Vo všetkých ostatných prípadoch Zákonník práce neurčuje žiadne osobitné formálne ani obsahové náležitosti pre
skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe. Zákonník práce konštatuje, že pracovný pomer v skúšobnej dobe sa končí písomným oznámením, ktoré by sa spravidla malo doručiť druhému účastníkovi aspoň tri dni pred dňom, keď sa má pracovný pomer skončiť. Zákonník práce túto svoju požiadavku ponecháva len v rovine akéhosi odporúčania (má len tzv. poriadkový charakter), keďže jej nedodržanie nesankcionuje neplatnosťou. Nedodržanie tejto lehoty nespôsobuje neplatnosť tohto zrušovacieho prejavu. (viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6CdoPr/9/2024). Iná situácia by nastala v prípade, ak by si zmluvné strany dohodli v písomnej pracovnej zmluve, že oznámenie o skončení pracovného pomeru sa musí vykonať písomne a doručiť druhej strane najneskôr tri dni pred dňom, kedy sa má pracovný pomer skončiť. Dohodla by sa tak konkrétna podmienka na skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe a jej nedodržaním by nedošlo k zániku pracovného pomeru (R 21/1968). Uvedené však nie je možné aplikovať na prejednávaný spor. Zmluvné strany si takúto podmienku písomne v pracovnej zmluve nedohodli. Námietku žalobcu o porušení ustanovenia § 72 ods. 2 Zákonníka práce (nedoručenie skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe v lehote aspoň troch dní predo dňom, kedy mal pracovný pomer skončiť) vyhodnotil súd prvej inštancie ako nedôvodnú. Z predloženého dôkazu vyplýva, a žalovaný túto skutočnosť potvrdil, že skončenie pracovného pomeru bolo žalobcovi osobne doručené dňa 28.11.2023, čiže v deň kedy sa zároveň aj pracovný pomer skončil. Je teda nepochybné, že žalovaný nedoručil skončenie pracovného pomeru žalobcovi v lehote troch dní pred skončením pracovného pomeru, avšak ako súd uviedol vyššie, Zákonník práce nedodržanie tejto lehoty nesankcionuje neplatnosťou právneho úkonu. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalobca v priebehu konania viacnásobne namietal, že žalovaný dôvody, pre ktoré s ním ukončil pracovný pomer, a ktoré prezentoval vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 06.12.2023 nepreukázal, takýto postup označil žalobca za rozporný so zásadou svojvoľného prepúšťania, v rozpore s § 15 Zákonníka práce a s § 39 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie konštatoval, že predmetom súdneho konania je posúdenie platnosti právneho úkonu - skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe dňa 28.11.2023, upravené ustanovením § 72 Zákonníka práce. Citované ustanovenie na platné skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe predpokladá písomné oznámenie o skončení pracovného pomeru, ktoré má byť doručené druhej strane spravidla v lehote troch dní pred skončením pracovného pomeru, urobiť tak môže zamestnávateľ i zamestnanec, pričom pracovný pomer môže byť skončený z akéhokoľvek dôvodu, resp. bez jeho uvedenia. V danom prípade boli splnené všetky z uvedených predpokladov, ktoré zákon vyžaduje, pričom zamestnávateľ v rámci písomného oznámenia o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe listom zo dňa 27.11.2023 žiadne dôvody skončenia pracovného pomeru neuviedol. Postupoval tak plne v súlade so zákonom. Skutočnosť, že zamestnávateľ neskorším podaním, reagujúc na výzvu žalobcu, žalobcovi dôvody, pre ktoré sa rozhodol skončiť pracovný pomer so žalobcom, uviedol, a s týmto odôvodnením žalobca nie je spokojný, nemá žiadny vplyv na platnosť namietaného právneho úkonu. Súd v takomto prípade nie je povinný skúmať dôvody skončenia pracovného pomeru tak, ako je to v prípadoch okamžitého skončenia pracovného pomeru, resp. skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo strany zamestnávateľa. Je plne v autonómii zamestnávateľa rozhodnúť sa, či zamestnanec prijatý na konkrétnu pracovnú pozíciu spĺňa požadované kritériá na pozíciu zo strany zamestnávateľa kladené, na čo práve slúži inštitút skúšobnej doby. Pokiaľ zamestnávateľ dospeje k záveru, že zamestnanec ním požadované nároky nespĺňa, vzniká mu právo skončiť pracovný pomer so zamestnancom v skúšobnej dobe kedykoľvek a je len na jeho dobrej vôli, či takéto svoje rozhodnutie zamestnancovi zdôvodní. Postup zamestnávateľa v súlade so zákonom v žiadnom prípade nie je možné považovať za rozporné s dobrými mravmi. 10. Na základe uvedených skutočností súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba nebola podaná dôvodne. Nakoľko na priznanie nároku na náhradu ušlej mzdy by žalobcovi vznikol nárok len v prípade, ak by súd rozhodol o neplatnosti skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe, o tomto nároku súd prvej inštancie nerozhodoval a vo vzťahu k nemu nevykonal žiadne dokazovanie. Súd prvej inštancie žalobu zamietol v celom jej rozsahu. 11. Súd prvej inštancie uviedol aj, že podaním zo dňa 09.12.2024 žalobca navrhol doplniť dokazovanie na preukázanie objektívnej existencie tvrdení žalovaného, a to zaviazaním žalovaného doručiť všetky podklady určenia ukazovateľov KPI pracovnej náplne, ktoré sú súčasťou pracovnej zmluvy, tak aby sa objektivizovali tvrdenia žalovaného o neuspokojivých výsledkoch práce žalobcu; všetky záznamy o vyhodnotení práce žalobcu s podpisom žalobcu; dokumentáciu preukazujúcu tvrdenie žalobcu uvádzanú ním v liste zo dňa 06.12.2023. Dokazovanie predložením navrhovaných listín súd prvej inštancie nevykonal, nakoľko s poukazom na odôvodnenie zamietnutia žaloby uvádzané vyššie, tieto považoval za nehospodárne a nadbytočné. Súd prvej inštancie mal za to, že s poukazom na ustanovenie § 72
ods. 1 Zákonníka práce nebol zamestnávateľ povinný uvádzať zamestnancovi žiadne dôvody, pre ktoré s ním končí pracovný pomer v skúšobnej dobe, a to, že žalovaný na výzvu žalobcu následne dôvody žalobcovi listom zo dňa 06.12.2023 uviedol, nemá relevanciu k prejednávanému sporu. Úlohou súdu v tomto konaní nebolo skúmať existenciu skutočných dôvodov skončenia pracovného pomeru tak, ako ich predpokladá ustanovenie § 63 (výpoveď daná zamestnávateľom). Rovnako súd prvej inštancie nevykonal žalobcom navrhovaný dôkaz výsluchom žalovaného, ktorý považoval za nehospodárny a nadbytočný. Okrem skutočností, ktoré vyplývajú z listinných dôkazov, výsluch štatutárneho orgánu žalovaného nemohol preukázať v prejednávanom spore žiadne relevantné skutočnosti, pre ktoré by súd žalobcovi ním uplatnený nárok mohol priznať. 12. K návrhu žalobcu na začatie konania pred Ústavným súdom SR na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 72 ods. 1 Zákonníka práce s Ústavou SR súd prvej inštancie uviedol, že nepovažoval za hospodárne iniciovať navrhované konanie, a to z dôvodu, že pokiaľ by ústavný súd aj konštatoval nesúlad citovaného ustanovenia s ústavou, uvedené by nebolo možné aplikovať na prejednávaný spor. Odkázal na otázku derogačných účinkov nálezu ústavného súdu, ktorou sa zaoberal Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 5/2021 67/2021. Z uvedených dôvodov súd návrh žalobcu zamietol. 13. O nároku na náhradu trov konania procesných strán súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods.1 CSP tak, že žalovanému ako úspešnej procesnej strane priznal voči žalobcovi, ktorý bol v spore neúspešný, náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 14. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca odvolanie v celom rozsahu. Jedno odvolanie podal žalobca ešte pred tým, ako došlo k písomnému vyhotoveniu rozsudku a jeho doručeniu žalobcovi. Neskorším podaním, potom ako bolo žalobcovi doručené písomné vyhotovenie rozsudku, doplnil odvolanie. Odvolací súd uvádza hlavné a významné argumenty z oboch týchto podaní. Odvolanie podal žalobca z odvolacích dôvodov podľa § 365 CSP a to hlavne z dôvodu, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca namieta, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva keď nevykonal navrhnuté dôkazy. Súd má vo svojom konaní postupovať tak aby sa docielil stav objektivizácie dôkazov, tak aby mohol v rozsudku súd rozhodovať spravodlivo. Súd prvej inštancie nepostupoval vo veci subjektívneho a objektívneho zisťovania veci a naviac nepostupoval v zmysle § 216 CSP, kde je viazaný žalobným návrhom, v ktorom žalobca uvádzal a na súd posielal návrhy na dokazovanie, ktorými sa mala docieliť práve objektívnosť preukazovania v konaní. Na tieto kľúčové návrhy súd prvej inštancie vôbec nereagoval, a na pojednávaní to odmietol s uvedením, že tieto kľúčové dôkazy nevykoná a uviedol ďalej, že žalobu bude posudzovať len podľa Zákonníka práce. Opomenul viazanosť žalobou, kde žalobca uviedol, že pracovnoprávne vzťahy sa riadia aj podľa požiadaviek Občianskeho zákonníka. Takýto postup súdu nepriviedol do objektivizácie sporu potrebné vyjasnenie konanie žalovaného, aby sa vedelo, či jeho konanie je pravdivé alebo len po právnom úkone fabuluje dôvody a tým je preukázané, že počas právneho úkonu konal v rozpore s dobrými mravmi, čo spôsobuje neplatnosť právneho úkonu ukončenia pracovného pomeru. Žalobca poukázal v tejto súvislosti na ust. § 39 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Žalobca má za to, že požiadavky Občianskeho zákonníka na právne úkony sa vzťahujú aj na pracovné právo nad rámec Zákonníka práce a to podľa jeho ustanovení §1 ods. 4, podľa ktorého ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Žalobca poukazuje aj na to, že obsahom Zákonníka práce v 1. hlave v § 13 ods. 3, je že výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. Nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Obsahom žaloby bolo to, že žalovaný konal v rozpore s dobrými mravmi, lebo nepreukázal pravdivosť a dôvodnosť dôvodov, ktorými skončil pracovný pomer jednostranným právnym úkonom, a dodatočne uviedol len vyfabulované a subjektívne dôvody. Bol vyzvaný aby objektivizoval do konania tieto dôvody a teda súd prvej inštancie nemal preukázané, že jeho konanie bolo v súlade s dobrými mravmi tak, aby bol platný právny úkon žalovaného. Žalobca ďalej uviedol, že aj požiadavky ukončovania pracovného pomeru sa majú riadiť podľa zákona a to v
ustanovení zákonníka práce §72 ods. 2, podľa ktorého písomné oznámenie o skončení pracovného pomeru sa má doručiť druhému účastníkovi spravidla aspoň tri dni pred dňom, keď sa má pracovný pomer skončiť. Žalovaný nerešpektoval zákon, kde ukončenie pracovného pomeru má byť doručené aspoň 3 dni po oznámení jednostranného právneho úkonu. Aj toto konanie žalovaného spôsobuje neplatnosť právneho úkonu pre jeho rozpor so zákonom. Žalobca namieta aj, že súd prvej inštancie vykonal riešenie veci na jednom pojednávaní a hneď vyhlásil rozsudok, ktorý je uvedený len v zápisnici pojednávania z 29.04.2024, bez odôvodnenia rozsudku podľa §220, ods. 1 CSP čím vznikla vada konania. Odôvodnil si ho len slovne a pritom jeho vyjadrenia boli v podstate bez súladu s viazanosťou žalobného návrhu. Žalobca poukazuje aj na čl. 20 Ústavy SR, kde je uvedené, že zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania. Podľa žalobcu, konanie žalovaného, ktorý nevie preukázať objektívnosť jeho konania, sa pokladá nielen ako v rozpore s dobrými mravmi ale aj za svojvoľné prepustenie zo zamestnania v rozpore so základnými ľudskými právami uvedenými v Ústave SR. Žalobca uvádza, že navrhoval, ak súd nemá jasno vo veci súladu Zákonníka práce s Ústavou SR medzi Čl. 20 Ústavy SR a § 72 Zákonníka práce tak môže požiadať Ústavný súd SR o výklad súladu. Zákonník práca uvádza, že sa nemá exaktne postupovať bezdôvodne, ale len bez uvedenia dôvodu. Čo je samozrejme v rozpore s Ústavou SR, kde sa jedná často o svojvoľné konania zamestnávateľov. 15. V doplnení odvolania žalobca uvádza, že dňa 03.06.2025 bol zverejnený rozsudok aj s odôvodnením. Podľa žalobcu to bolo v rozpore s § 219, ods. 2 CSP, nakoľko súd nemohol vyhlásiť rozsudok na pojednávaní bez odôvodnenia a poučenia, inak mal povinnosť odročiť do 3 dní pojednávanie za účelom vyhlásenia rozsudku, vrátane povinných atribútov - odôvodnenia a poučenia. Týmto konaním súd prvej inštancie jednak porušil zákon a uviedol žalobcu do omylu, lebo ustanovenie CSP o lehote 15 dní mohlo pokladať za všeobecne zákonne známe a tým by mohlo byť odvolanie zo strany súdu zmarené. Preto takýto výrok v zápisnici je v rozpore s CSP. Po uznesení v zápisnici o skončení preukazovania a záverečných rečiach mal súd odročiť pojednávania za účelom vynesenia kompletného rozsudku. Ďalej uviedol, že v bode 25 rozsudku si súd sám mení svojvoľne význam § 72, ods. 2 Zákonníka práce. Súd prvej inštancie účelovo mení textové významové kontexty zákona tak, aby si subjektívne iba odôvodnil rozsudok v záujme odmietnutia žaloby a v záujme žalovanej osoby. Žalobca má za to, že ak je Zákonník práce textovo jednoznačný tak jeho akékoľvek ustanovenie je plne platné pre pracovnoprávny vzťah bez toho či to v pracovnej zmluve je alebo nie je (§ 1 ods. 1, Zákonníka práce). A tento údaj ani nie je zákonne povinným bodom pracovnej zmluvy. Ďalej žalobca vyčíta, že súd prvej inštancie objektívne neriešil rozpor, že Zákonník práce § 72 ods. 1 hovorí jednoznačne o: „ akéhokoľvek dôvodu alebo bez uvedenia dôvodu“ tzn. že nie bezdôvodne ale bez uvedenia dôvodu a to nevylučuje, že dotknutá osoba ak si je vedomá, že došlo lživému a účelnému konaniu za účelom poškodenia bezdôvodného odobratia zamestnania, že táto osoba má možnosť aby vec bola preskúmateľná na požiadavky právnych úkonov na preukázateľné dôvody a či žalovaný vôbec mal objektívne dôvody alebo ich iba kamufloval a fabuloval a v súlade s dobrými mravmi to má súd posúdiť podľa § 39 Občianskeho zákonníka. 16. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie bol doručovaný žalobcovi dňa 03.06.2025, čo preukazuje doručenka nachádzajúca sa v súdnom spise, od tohto momentu tak žalobcovi začala plynúť 15-dňová lehota na podanie odvolania podľa § 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Z procesného hľadiska má žalovaný za to, že odvolanie žalobcu nemožno považovať za procesný úkon, za ktorý je označený, nakoľko Civilný sporový poriadok neumožňuje podať odvolanie voči súdnemu rozhodnutiu skôr, ako v momente kedy začne plynúť lehota na jeho podanie, teda nie skôr ako je toto rozhodnutie účastníkovi konania riadne doručené v jeho písomnom vyhotovení. Podanie žalobcu zo dňa 25.05.2025 označené ako odvolanie nemožno považovať za úkon zakladajúci účinky odvolania podľa § 355 a nasl. Civilného sporového poriadku. O riadnom podaní odvolania zo strany žalobcu by bolo možné uvažovať iba v prípade podania zo dňa 05.06.2025 označenom ako dodatočné doručenie odvolania, avšak tento právny úkon neobsahuje predpísané náležitosti, ktoré musí odvolanie v zmysle § 363 Civilného sporového poriadku obsahovať, nakoľko neobsahuje to v akom rozsahu sa napáda, a rovnako ani to, čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh), kde žalobca uvádza iba to, že „Za týmto účelom žiadam aby spravodlivý odvolací súd celú vec znova posúdil a vydal priamu zmenu rozsudku prvostupňového súdu alebo ho napravil, aby došlo k objektívnemu preukazovaniu žaloby podľa podaní žalobcu ako návrhy na dokazovanie dňa 09.12.2024 a 07.01.2025 v spise“. Rovnako uvedenie dôvodov z ktorých považuje rozsudok za nesprávny (odvolacie dôvody) uvádza žalobca veľmi nešpecifikovane a neurčito. Skutočnosť, že žalobca v podaní uviedol odkaz
na podané odvolanie vyššie uvedené nijakým spôsobom nekonvaliduje, nakoľko náležitosti podaného odvolania podľa § 355 a nasl. Civilného sporového poriadku týkajúce sa lehoty na jeho podanie a rovnako aj jeho obsahu musí spĺňať samotné podanie a nemožno ho nahradiť odkazom na pripojenú listinu, v tomto prípade pripojenie odvolania k podaniu. Žalobca napriek vyššie uvedeným dôvodom na odmietnutie odvolania z procesnej opatrnosti podáva aj písomné vyjadrenie k samotnému odvolaniu. Žalovaný uvádza, že pochybenie súdu a porušenie § 216 Civilného sporového poriadku by v danom prípade nastalo iba v prípade, ak by súd rozhodoval v prospech žalobcu avšak by mu prisúdil menej ako sa podanou žalobou domáhal. § 216 Civilného sporového poriadku totiž hovorí o žalobnom návrhu, nie o návrhu na vykonanie dokazovania, resp. o návrhu na to, aby súd konal v medziach Zákonníka práce a aj Občianskeho zákonníka, ako si to mylne vykladá žalobca. Žalovaný má za to, že konajúci súd sa vysporiadal s návrhmi žalobcu na vykonanie dokazovania v bodoch 31 a 32 rozsudku, kde jasne uviedol, že dokazovanie predložením navrhovaných listín by bolo nehospodárne a nadbytočné, nakoľko bolo v konaní preukázané, že s poukazom na ustanovenie § 72 ods. 1 Zákonníka práce nebol žalovaný ako zamestnávateľ povinný uvádzať žalobcovi ako zamestnancovi žiadne dôvody, pre ktoré s ním končí pracovný pomer v skúšobnej dobe a teda ani tieto listiny, ani svedecká výpoveď štatutárneho zástupcu žalovaného by neviedli k preukázaniu žiadnych relevantných skutočností, pre ktoré by súd žalobcovi ním uplatnený nárok mohol priznať. Zákonník práce totiž nevyžaduje pri skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe uvádzať presne vymedzený dôvod a ani ust. § 72 ods. 2 Zákonníka práce žiadnym spôsobom nesankcionuje, ani nehovorí o striktne danej lehote na oznámenie skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe, pričom z formulácie spravidla tri dni pred dňom, keď sa má pracovný pomer skončiť je možné vyčítať jednoznačne dispozitívny charakter tohto ustanovenia. Vzhľadom na túto skutočnosť nebolo vykonanie dokazovanie hospodárne a už vôbec nie potrebné. Pokiaľ žalobca v odvolaní naznačuje, že dokazovanie bolo potrebné ohľadom preukázania konania v rozpore s dobrými mravmi žalovaného v prípade skončenia pracovného pomeru podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého „neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom“ tak v tomto prípade taktiež možno hovoriť o nedôvodnosti návrhu na vykonanie dokazovania, nakoľko by aj v tomto prípade dokazovanie bolo nehospodárne a neúčelné. Zákonník práce síce v § 1 ods. 4 hovorí o subsidiárnom použití Občianskeho zákonníka, avšak subsidiarita iného právneho predpisu je možná iba za predpokladu, že Zákonník práce konkrétnu právnu alebo skutkovú situáciu nerieši vlastnými ustanoveniami. Zákonník práce však stanovuje neplatnosť právneho úkonu v nasledovných prípadoch: ak sa takýmto úkonom zamestnanec vopred vzdáva svojich práv, na ktorý neudelil predpísaný súhlas príslušný orgán alebo zákonný zástupca, na ktorý neudelili predpísaný súhlas zástupcovia zamestnancov, ktorý nebol vopred prerokovaný so zástupcami zamestnancov, pre nedodržanie zákonom predpísanej písomnej formy vo vymedzených prípadoch, pre nedostatok predpísaného súhlasu či prerokovania zástupcami zamestnancov, a to za podmienky, že to výslovne ustanovuje Zákonník práce alebo osobitný predpis. Zákonník práce tak v § 17 jasne ustanovuje, za akých okolností prichádza v pracovnoprávnych vzťahoch k neplatnosti právneho úkonu, pričom obchádzanie dobrých mravov tu ako dôvod na sankcionovanie právneho úkonu jeho neplatnosťou nefiguruje. Bez ohľadu na vyššie uvedené však ani v prípade aplikácie § 39 Občianskeho zákonníka dôvod na posúdenie skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe, ako právneho úkonu, ktorý sa prieči dobrým mravom konajúci súd v tomto prípade nevidel, nakoľko ho žalobca nijakým spôsobom nepreukázal. Naopak žalovaný vymenoval dôvody na skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe v odpovedi na výzvu žalobcu o trvaní na ďalšom zamestnávaní zo dňa 06.12.2023, v ktorom boli žalobcovi ozrejmené dôvody skončenia pracovného pomeru, ako aj preukázané formálne požiadavky Zákonníka práce na platné skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe podľa § 72 Zákonníka práce. Žalovaný ďalej uvádza, že Zákonník práce žiadnym spôsobom nesankcionuje, ani nehovorí o striktne danej lehote na oznámenie skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe, pričom z formulácie spravidla tri dni pred dňom, keď sa má pracovný pomer skončiť je možné vyčítať jednoznačne dispozitívny charakter tohto ustanovenia. Žalovaný ďalej dáva do pozornosti znenie § 219 ods. 1 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého: „Rozsudok súd vyhlasuje vždy verejne a v mene Slovenskej republiky. Pritom uvedie výrok rozsudku spolu s odôvodnením a poučením o odvolaní a o možnosti exekúcie.“ Ďalej podľa ods. 2: „Rozsudok sa vyhlasuje spravidla hneď po skončení pojednávania, ktoré vyhláseniu predchádzalo. Ak to nie je možné, súd na vyhlásenie rozsudku odročí pojednávanie najdlhšie na 30 dní; v takom prípade súd doručí rozsudok prítomným stranám na pojednávaní, na ktorom bol rozsudok vyhlásený.“ Podľa § 223 ods. 3 Civilného sporového poriadku platí, že: „Rozsudok sa vyhotoví a odošle do 30 dní odo dňa jeho vyhlásenia, ak predseda súdu zo závažných dôvodov nerozhodne inak.“ Náležitosti písomného vyhotovenia rozsudku ustanovuje § 220 Civilného sporového poriadku. Vzhľadom na vyššie uvedené je teda zrejmé, že na pojednávaní
konanom 29.04.2025 bol rozsudok vyhlásený, pričom nebola založená povinnosť súdu ho doručiť priamo stranám konania písomne podľa § 219 ods. 2 CSP, rozsudok bol ústne odôvodnený a bolo dané poučenie o odvolaní a o možnosti exekúcie. Konajúcim súdom bolo následne oznámené, že písomné vyhotovenie rozsudku bude sporovým stranám doručené, o čom je záznam v predmetnej zápisnici. Vada konania, teda absencia odôvodnenia rozsudku podľa § 220 ods. 1 Civilného sporového poriadku tak môže vzniknúť iba v prípade písomného vyhotovenia rozsudku, čo v tomto prípade neplatí, nakoľko písomné vyhotovenie rozsudku obsahuje všetky náležitosti podľa Civilného sporového poriadku a ústne odôvodnenie rozsudku bolo zo strany súdu stranám oznámené rovnako s jeho poučením. Žalovaný podotkol aj, že návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Ústavy SR navyše predpokladá, že prerušenie konania postupom podľa ust. § 162 ods. 1. písm. b) Civilného sporového poriadku musí byť konajúcemu súdu zrejmé z jeho vlastnej činnosti a posúdení právnej veci a k takémuto záveru má dospieť z vlastného rozhodnutia a nebolo jeho povinnosťou žalobcovi na jeho návrh vyhovieť. 17. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovaného uviedol, že každé podanie sa posudzuje podľa jeho obsahu. Platným odvolaním je podanie do spisu založené dňa 05.06.2025. V obsahu podania zo dňa 05.06.2025 je výrok, že textovo sa pripája k odvolaniu znenie podania z 25.05.2025, ktoré plní odôvodnenie samotného podania z 05.06.2025. Žalobca poukazuje aj na to, že odvolací súd odmietne odvolanie, ak nemá náležitosti podľa § 363, ak pre vady odvolania nemožno v odvolacom konaní pokračovať. Žalovaný sa snaží vytvoriť obsahový rozpor medzi podaniami z 05.06.2025 a z 25.05.2025. Táto skutočnosť nie je takou skutočnosťou, ktorá by sa mala označiť za vadu podania a už vôbec takou, že by sa nemohlo v odvolacom konaní pokračovať. Nájsť si listinu, ak ju označí strana v podaní aj dátumom nemôže byť vadou podania a súd si ju vie ľahko zo spisu nalistovať a oboznámiť sa s ňou. Žalovaný uvádza, že žalobca nepreukázal, že konanie žalovaného sa prieči dobrým mravom. Je to zo strany žalovaného účelový právny nezmysel. Takýto spôsob preukazovania konania na protistranu sa používa v trestnom práve, kde platí „prezumpcia neviny“, kde platí premisa, že obvinený sa považuje za nevinného dokým sa mu nepreukáže vina. V občianskom konaní sa podľa CSP o takéto preukazovanie viny nekoná. Čiže CSP nestanovuje podmienky na preukazovanie konania protistrane ale súd podľa CSP hodnotí dôkazy všeobecne tak ako vyjdú najavo. A súd má v koncentrácii konania smerovať konanie v predložení kľúčových dôkazov tomu, kto s nimi disponuje. Argumentom odvolania je fakt, že súd prvej inštancie nevykonal preukazovanie kľúčového dôkazu, nepožadoval ho od tej strany, ktorá s dôkazom disponuje. Teda žalobca nevie a nemôže bez svojej viny pripojiť tieto dôkazy a predložiť k žalobe a preto z dôvodu povinnosti zisťovania objektívnej stránky sporu má súd za povinnosť sa vysporiadať s obsahom dokazovania. Žalovaný nevie svoje dôvody konania vysvetliť a objektívne podložiť aby preukázal súlad jeho konania s dobrými mravmi a teda sám preukazuje, že konal v rozpore s dobrými mravmi pri pracovno-právnom úkone. Žalobca zopakoval, že žalovaný nedodržal ani lehotu na doručenie písomnosti, čím preukázal tiež, že mieni konať v rozpore so Zákonníkom práce a dobrými mravmi. Ak teda sa žalovaný domnieva, že nie je povinný dodržovať písané právo lebo neobsahuje sankciu mal by byť na to súd citlivý a túto vôľu žalovaného úmyselne konať v nesúlade so zákonom vyhodnotiť v jeho neprospech, lebo tým chcel úmyselne znevýhodniť žalobcu. 18. Žalovaný v reakcii na vyjadrenie žalobcu uviedol, že Civilný sporový poriadok v § 151 ods. 2 uvádza, že na popretie skutkových tvrdení postačuje, že strana ktorá poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach. Uvedené žalovaný nie len že počas prvostupňového konania urobil, ale tieto skutkové tvrdenia aj podložil dôkaznými prostriedkami, kde doložil listinné dôkazy o vysvetlení dôvodoch na skončenie pracovného pomeru so žalobcom. Je potom výlučne na žalobcovi, aby svoje skutkové tvrdenia o konaní v rozpore s dobrými mravmi preukázal, nakoľko jeho skutkové tvrdenia boli žalovaným postupom podľa § 151 ods. 2 riadne v zmysle zákona popreté. Žalobca sa snaží počas celého konania poukazovaním na údajné konanie v rozpore s dobrými mravmi žalovaného odpútať pozornosť od zásadnej skutočnosti pre toto konanie a síce, že s poukazom na ustanovenie § 72 ods. 1 Zákonníka práce nebol žalovaný ako zamestnávateľ povinný uvádzať žalobcovi ako zamestnancovi žiadne dôvody, pre ktoré s ním končí pracovný pomer v skúšobnej dobe a teda ani akékoľvek listiny alebo svedecká výpoveď štatutárneho zástupcu žalovaného by neviedli k preukázaniu žiadnych relevantných skutočností, pre ktoré by súd žalobcovi ním uplatnený nárok mohol priznať. Zákonník práce totiž nevyžaduje pri skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe uvádzať presne vymedzený dôvod, pričom výnimkou je podľa ust. § 72 ods. 1 Zákonníka práce situácia, kedy ide o tehotnú ženu, matku do konca deviateho mesiaca po pôrode, dojčiacu ženu a muža na otcovskej dovolenke, čo nie je aplikovateľné pre tento prípad. Ani ust. § 72 ods. 2 Zákonníka práce žiadnym
spôsobom nesankcionuje, ani nehovorí o striktne danej lehote na oznámenie skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe, pričom z formulácie spravidla tri dni pred dňom, keď sa má pracovný pomer skončiť, je možné vyčítať výlučne poriadkový charakter tejto lehoty, ktorej nedodržanie nemá za následok neplatnosť tohto právneho úkonu. Zákonník práce navyše v § 17 ustanovuje, za akých okolností prichádza v pracovnoprávnych vzťahoch k neplatnosti právneho úkonu, pričom obchádzanie dobrých mravov tu ako dôvod na sankcionovanie právneho úkonu jeho neplatnosťou nefiguruje. Bez ohľadu na vyššie uvedené však ani v prípade aplikácie § 39 Občianskeho zákonníka dôvod na posúdenie skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe, ako právneho úkonu, ktorý sa prieči dobrým mravom konajúci súd v tomto prípade správne nevidel, nakoľko ho žalobca nijakým spôsobom nepreukázal. 19. V následnom vyjadrení žalobca zotrval na odvolaní a tam uvedených argumentoch, zdôraznil, že súd má stáť na slabšej strane sporu, teda na strane žalobcu, už aj z dôvodu, že táto nemôže z vlastnej viny predložiť dôkazné podklady. Súd prvej inštancie aj napriek dvom podaniam žalobcu na objektívne preukazovanie merita veci sa nevysporiadal so základnou dôkaznou stránkou, nežiadal od žalovaného, aby predložil dôkazy, ktoré majú preukazovať to, že žalovaný konal v súlade s morálkou. 20. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (ust. § 379 a ust. § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (ust. § 385 odsek 1 CSP a contario v spojení s ust. § 219 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 21. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie vykonal potrebné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové závery, aplikoval na zistený skutkový stav príslušné zákonné ustanovenia. V prvom rade odvolací súd sa vysporiadal s tým, či je odvolanie podané riadne a včas. Žalobca podal odvolanie jednak po vyhlásení rozsudku súdom prvej inštancie a ešte pred tým, ako mu bolo doručené písomné vyhotovenie rozsudku a to podaním doručeným súdu dňa 26.05.2025. Písomné vyhotovenie rozsudku bolo žalobcovi doručené dňa 01.06.2025 a dňa 06.06.2025 žalobca doručil súdu podanie označené ako dodatočné a opakované doručenie odvolania. V danom podaní vysvetlil, z akého dôvodu podal už skôr odvolanie a zároveň vysvetlil, že dané doplnené podanie je odvolaním a odkázal v ňom aj na znenie predchádzajúceho podania (odvolania) zo dňa 26.05.2025 a uviedol, že dané podanie má tvoriť súčasť tohto druhého podania. Odvolací súd má jednoznačne za to, že podanie doručené dňa 06.06.2025 je odvolaním a spĺňa všetky náležitosti, je zrejmé voči ktorému rozhodnutiu smeruje, je zrejmé z akých dôvodov je podané a je zrejmé aj čoho sa odvolateľ domáha. Navyše je potrebné ho čítať aj spoločne s prv podaným odvolaním nakoľko je zrejmé, že žalobca jasne uviedol, že žiada aby dané odvolanie tvorilo súčasť neskoršieho podania. Nazeranie na podané odvolanie v smere, ktorý opísal žalovaný vo vyjadrení, je nedôvodné a znamenalo by prílišný formalizmus. Odvolací súd sa teda ďalej zaoberal odvolaním, keď vyhodnotil, že podanie zo dňa 06.06.2025 je riadnym odvolaním spĺňajúcim všetky potrebné náležitosti, teda nejde o odvolanie, ktoré neobsahuje také náležitosti, ktoré by odvolaciemu súdu bránili ho prejednať. 22. K meritu veci, k napadnutému výroku II. rozsudku, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne právne vec posúdil a správne prijal záver o nedôvodnosti žaloby. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie a na zodpovedanie argumentácie uvedenej v odvolaní dopĺňa a uvádza nasledovné. Správne súd prvej inštancie vysvetlil, že skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe, je možné zo strany zamestnávateľa vykonať bez uvedenia dôvodu. To znamená, že zamestnávateľ žiaden dôvod pre ukončenie pomeru v skúšobnej dobe uvádzať nemusí. Je potom irelevantné skúmať v konaní, či mal zamestnávateľ relevantné dôvody na skončenie pracovného pomeru, čoho sa domáhal žalobca. Súd prvej inštancie vec aj správne právne posúdil, keď sa postupuje pri posúdení neplatnosti skončenia pracovného pomeru prioritne podľa ustanovení Zákonníka práce, ktorý obsahuje komplexnú úpravu neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Nemožno tu ani hovoriť o konaní v rozpore s dobrými mravmi s poukazom na ust. § 39 OZ, keď Zákonník práce pre ukončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe nevyžaduje uvedenie dôvodov, pre ktoré sa zamestnávateľ rozhodne tento pomer ukončiť. Bolo len na dobrej vôli žalovaného, že tieto dôvody dodatočne na žiadosť žalobcu uviedol. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď nevykonal dokazovanie, ktoré malo viesť k preukazovaniu opodstatnenosti dôvodov pre ukončenie pracovného pomeru so žalobcom. Takéto dokazovanie bolo nadbytočné, keď ako je vyššie uvedené a ako aj vysvetlil súd prvej inštancie, pre ukončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe zákon nevyžaduje uviesť dôvody ukončenia. Ak je
možné zo zákona ukončiť pracovný pomer v skúšobnej dobe bez uvedenia dôvodov, nemôže súd pre posúdenie platnosti takéhoto ukončenia skúmať relevantnosť dôvodov ukončenia. Je síce možné, že okolnosť, že zamestnávateľ ukončí pracovný pomer v skúšobnej dobe bez uvedenia dôvodu, sama osebe nevylučuje, že môže ísť o diskriminačné rozviazanie pracovného pomeru. K tomu, že by malo ísť o diskriminačné konanie zamestnávateľa v danom prípade, však žalobca neposkytol žiadne skutkové tvrdenia, v tomto smere sa v žalobe nič neuvádza. Rovnako je nedôvodná námietka žalobcu ohľadom nedodržania lehoty uvedenej v ust. § 72 ods. 2 Zákonníka práce, ktorý ustanovuje, že sa písomné oznámenie o skončení pracovného pomeru má doručiť spravidla v lehote tri dni pred dňom, keď sa má pracovný pomer skončiť. Súd prvej inštancie aj v tejto otázke zaujal správne závery a tieto jasne a zrozumiteľne vysvetlil. Teda správny je záver, že ide iba o lehotu poriadkovú, a jej nedodržanie zákon nespája s neplatnosťou úkonu. Dôležité je, aby oznámenie o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe bolo doručené ešte pred uplynutím tejto skúšobnej doby. Odvolací súd k námietke o nesprávnom procesnom postupe súdu prvej inštancie, ktorý mal podľa žalobcu spočívať v rozhodnutí na prvom pojednávaní, bez riadneho zaoberania sa vecou a vo vyhlásení rozsudku tak, že nebol stranám ihneď poskytnutý rozsudok s písomným odôvodnením uvádza, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s príslušným ustanoveniam CSP. Jednak odvolací súd poukazuje na ust. § 179 CSP, podľa ktorého pojednávanie vedie súd tak, aby sa mohlo rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní. Ak súd dospeje k tomu, že nie je potrebné žiadne ďalšie dokazovanie a má pre rozhodnutie náležite zistený skutkový stav veci, je nielen že možné, ale aj žiadúce rozhodnúť na prvom pojednávaní. Súd vyhlasuje rozsudok verejne a to spravidla po ukončení dokazovania na pojednávaní, na ktorom dokazovanie ukončil. Súd prvej inštancie tak v danom prípade postupoval. Po ústnom vyhlásení rozsudku na konci pojednávania, súd vykoná len ústne zdôvodnenie a poučenie o opravnom prostriedku, do zápisnice sa písomne odôvodnenie neuvádza. Po vyhlásení rozsudku na pojednávaní, má potom súd zákonnú lehotu na vypracovanie písomného rozsudku, ktorý musí spĺňať náležitosti v zmysle ust. § 220 CSP, a ktorý sa doručuje účastníkom a až doručením tohto písomného rozsudku plynie účastníkom lehota na odvolanie. Súd prvej inštancie tento postup dodržal. Zo zvukového záznamu z pojednávania zo dňa 29.04.2025 je zrejmé, že riadne ukončil súd dokazovanie a potom vyhlásil rozsudok, uviedol výrok, ktorý je zachytený v zápisnici a poskytol aj ústne zdôvodnenie rozsudku, aj poučenie o opravnom prostriedku. Potom vypracoval písomné vyhotovenie rozsudku, ktoré má náležitosti v zmysle ust. § 220 CSP a tento rozsudok riadne doručil stranám sporu. 23. Odvolací súd preskúmaním rozsudku súdu prvej inštancie na podklade podaného odvolania voči výroku II. rozsudku dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne a právne správne a preto rozsudok vo výroku II. potvrdil. (§ 387 ods. 1 CSP). 24. Žalobca podal odvolanie aj do výroku I. o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania a začatie konania pred Ústavným súdom SR. Odvolací súd odvolanie voči tomuto rozhodnutiu odmietol, nakoľko voči rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, resp. rozhodnutiu o zamietnutí návrhu, ktorým žiadal žalobca súd aby postupoval v zmysle ust. § 162 ods. 1 písm. b) CSP, nie je odvolanie prípustné. Dané rozhodnutie má povahu uznesenia, ktoré je vydané spolu s rozhodnutím vo veci samej a to v zmysle ust. § 162 ods. 3 CSP. V ust. § 357 CSP je stanovené, voči ktorým uzneseniam je odvolanie prípustné. V danom ustanovení sa rozhodnutie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, respektíve o zamietnutí návrhu na začatie konania pred Ústavným súdom SR nenachádza. To znamená, že voči takémuto uzneseniu odvolanie prípustné nie je. V ust. § 357 v písmene n) je uvedené len uznesenie o prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164 CSP, čo však nie je daný prípad, nakoľko prerušenie konania z dôvodu podania návrhu na Ústavný súd SR, je uznesením podľa ust. § 162 ods. 1 písm. b) CSP. Odvolací súd preto odvolanie žalobcu, ktoré smerovalo proti výroku I., ktorým súd rozhodol o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania a podania návrhu na Ústavný súd SR, odmietol a to v zmysle ust. § 386 písm. c) CSP, nakoľko smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné. 25. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalovaný, preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).