Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 8CoPr/5/2025 1424201403 27. 05. 2025 JUDr. Ondrej Krajčo ECLI:SK:KSBA:2025:1424201403.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobkyne: Z.. A. S., H. XX. X. XXXX, R. S.: C. XXX/ XX, E., zastúpenej advokátom: JUDr. Marcel Ružarovský, so sídlom A. Žarnova 11C, Trnava, IČO: 53 711 343, proti žalovanému: Lidl Slovenská republika, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 35 793 783, zastúpenému: bnt attorneys-at-law, s. r. o., so sídlom Cintorínska 2333/7, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 35 886 978, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 20. januára 2025, č.k. 3Cpr/1/2024 - 236, takto rozhodol: Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
potvrdzuje.
Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvej inštancie žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia, že skončenie jej pracovného pomeru (založeného pracovnou zmluvou zo 17. decembra 2015) výpoveďou z 27. septembra 2023, ktorá jej ako zamestnancovi bola daná a v ten istý deň 27. septembra 2023 doručená zo strany žalovanej ako jej zamestnávateľa podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce pre opakované menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, je neplatné a uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni "náhradu mzdy za 36 mesiacov". 2. Poukázal na to, že žalovaný žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť, a to z dôvodu, že žalobkyňa neplatnosť výpovede napadla žalobou podanou na súde až po márnom uplynutí dvojmesačnej prekluzívnej lehoty podľa § 77 Zákonníka práce, pričom s touto námietkou žalobkyňa nesúhlasila, keďže podľa jej názoru žalobu podala včas. V prvom rade sa preto prvoinštančný súd zaoberal touto otázkou. Poukázal v tomto smere na skutočnosť, že z vykonaných dôkazov vyplýva a ani nebolo medzi stranami sporné, že žalobkyňa ako zamestnanec a žalovaný ako zamestnávateľ uzavreli 17. decembra 2015 pracovnú zmluvu na dobu neurčitú, na základe ktorej bola žalobkyňa prijatá na pracovné miesto "predavačka, pokladníčka" s dohodnutým dňom nástupu do práce 1. januára 2016. Tento pracovný pomer so žalobkyňou bol skončený výpoveďou z 27. septembra 2023, ktorá jej bola daná zo strany žalovaného podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce pre opakované menej závažné porušenie pracovnej disciplíny. Z obsahu listiny, na ktorej je tento jednostranný právny úkon zamestnávateľa zachytený, vyplýva, že táto výpoveď bola žalobkyni riadne osobne doručená v ten istý deň 27. septembra 2023, čo žalobkyňa potvrdila svojím vlastnoručným podpisom na tejto listine. Následne žalobkyňa v zmysle § 77 Zákonníka práce napadla platnosť tejto výpovede z 27. septembra 2023 žalobou, ktorá bola v elektronickej podobe odoslaná žalobkyňou 31. januára 2024 o 18.46 hod. a doručená súdu v ten istý deň o jednu minútu neskôr, čiže 31. januára 2024 o 18.47 hod. (porov. doručenka na č. l. 97 spisu).
3. Na základe uvedeného otázku včasnosti podania žaloby o neplatnosť výpovede v tejto veci po právnej stránke posúdil podľa § 77 Zákonníka práce, ako aj podľa § 1 ods. 4 Zákonníka práce v spojení s § 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pričom dospel k záveru, že žalobkyňa svoju žalobu podala až po márnom uplynutí prekluzívnej lehoty v zmysle § 77 Zákonníka práce. Uviedol, že lehota na uplatnenie práva podať na súde žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru je lehotou určenou podľa mesiacov, a preto koniec plynutia tejto lehoty je určený spôsobom vyplývajúcim z § 1 ods. 4 ZP v spojení s § 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Pri lehotách určených podľa týždňov, mesiacov a rokov nie je stanovený začiatok ich plynutia, ako je to v prípade lehôt určených podľa dní (porov. § 122 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ale stanovené je len to, kedy sa ich plynutie končí. Konkrétne z § 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že koniec lehoty - t. j. posledný deň lehoty - pripadá na deň, ktorý sa pomenovaním (pri týždňoch) alebo číslom (pri mesiacoch a rokoch) zhoduje s dňom, na ktorý pripadá skutočnosť, od ktorej začína plynúť lehota. Ak nie je takýto deň v mesiaci, koniec lehoty (t. j. jej posledný deň) pripadne na posledný deň v mesiaci. V prípade, že posledný deň lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň. Poukázal na to, že právna otázka, ktorým dňom sa pracovný pomer končí v prípade dania výpovede, bola už opakovane riešená v rozhodovacej praxi najvyšších súdnych autorít, ktorá sa ustálila na právnom názore, že za "deň, keď sa mal pracovný pomer skončiť", treba v prípade, ak bola daná výpoveď, "považovať posledný deň výpovednej doby" (porov. napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 31/1997, ktorý bol publikovaný v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 119/1999; rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 29/2017, bod 26.; rozsudok veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1VCdo/2/2019, bod 24.). Totožný právny záver vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21 Cdo 1436/2001, ktorý je s ohľadom na výkladové pravidlo príbuznosti právnych poriadkov aplikovateľný aj v slovenskom právnom prostredí a ktorý bol publikovaný v českej Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod č. 29/2003 s právnou vetou: "Lehota podľa § 64 Zákonníka práce [v Slovenskej republike § 77 ZP - pozn. súdu] k uplatneniu neplatnosti rozviazania pracovného pomeru je lehotou určenou podľa mesiacov a začína plynúť posledný deň príslušného kalendárneho mesiaca, v ktorom uplynula výpovedná doba. Posledný deň plynutia tejto lehoty preto nemusí vždy pripadnúť na posledný deň druhého nasledujúceho kalendárneho mesiaca." Český najvyšší súd sa v tomto spore sa zaoberal prípadom, keď sa pracovný pomer skončil uplynutím výpovednej doby dňa 30. júna 1999 a žaloba na určenie neplatnosti tejto výpovede bola doručená súdu až 31. augusta 1999. Súd prvej inštancie podanú žalobu zamietol pre neuplatnenie práva na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru v zákonnej dvojmesačnej prekluzívnej lehote, k márnemu uplynutiu ktorej došlo 30. augusta 1999. Odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil a zároveň vyslovil proti svojmu rozhodnutiu prípustnosť dovolania čo do otázky zásadného právneho významu, a to otázky určenia dňa, na ktorý pripadá udalosť, od ktorého sa sporná lehota počíta. Dovolací súd podané dovolanie ako nedôvodné zamietol, pretože právne závery súdov oboch nižších stupňov považoval za vecne správne a okrem vyššie citovanej právnej vety tiež vyslovil, že pokiaľ sa začiatok plynutia dvojmesačnej lehoty na uplatnenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru viaže ku "dňu, keď sa mal pracovný pomer skončiť", v prípade, ak bola daná výpoveď, je začiatok plynutia tejto lehoty zhodný s uplynutím výpovednej doby, pretože s okamihom uplynutia výpovednej doby zákon spojuje skončenie pracovného pomeru. Uviedol, že v tomto prípade žalobou napadnutá výpoveď bola žalobkyni riadne doručená zo strany zamestnávateľa 27. septembra 2023. Dvojmesačná výpovedná doba teda začala plynúť od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede, t. j. od 1. októbra 2023, a skončila sa uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca, čiže 30. novembra 2023 (porov. § 62 ods. 4 a ods. 7 ZP). Pracovný pomer medzi stranami sa teda mal skončiť - ako už bolo uvedené - uplynutím výpovednej doby 30. novembra 2023, z čoho následne vyplýva, že podľa zásad počítania lehôt v zmysle § 1 ods. 4 ZP v spojení s § 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka posledný deň (teda koniec) dvojmesačnej prekluzívnej lehoty na podanie žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru pripadol na utorok 30. januára 2024, t. j. na pracovný deň, ktorý sa o dva mesiace neskôr číslom zhoduje s dňom, keď sa mal pracovný pomer žalobkyne skončiť. Pokiaľ predmetná určovacia žaloba žalobkyne bola doručená súdu až 31. januára 2024, bola podaná oneskorene, teda po márnom uplynutí zákonom ustanovenej dvojmesačnej prekluzívnej lehoty na jej podanie. So zreteľom na citovanú ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít nie je potom podľa prvoinštančného súdu správny ani právny názor uvádzaný žalobkyňou, že za "deň, keď sa mal pracovný pomer skončiť" a od ktorého sa následne odvíja koniec lehoty na uplatnenie práva domáhať sa žalobou určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, sa v prípade dania výpovede považuje až deň, ktorý nasleduje po uplynutí výpovednej doby, teda v
danom prípade nie 30. november 2023, ale až 1. december 2023, v dôsledku čoho by posledný deň tejto lehoty pripadol na 1. februára 2024. Pracovný pomer medzi sporovými stranami totiž v deň 1. decembra 2023 už netrval a výpovedná doba v tento deň už neplynula, a preto nemožno tento deň právne kvalifikovať ako "deň, keď sa mal pracovný pomer skončiť" (k tomu porov. § 62 ods. 1 ZP, podľa ktorého "ak je daná výpoveď, pracovný pomer sa skončí uplynutím výpovednej doby"). Nesprávnosť žalobkyňou prezentovaného právneho názoru tiež možno dovodiť aj z tej skutočnosti, že žalobkyni za deň 1. decembra 2023 už nepatrí mzda (resp. jej náhrada v prípade existencie prekážok v práci na strane zamestnávateľa). Na základe uvedeného uzavrel, že žalobkyňa svoje právo domáhať sa žalobou na súde určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru na základe výpovede z 27. septembra 2023 neuplatnila v zákonom ustanovenej prekluzívnej lehote dvoch mesiacov odo dňa, kedy sa jej pracovaný pomer mal skončiť, t. j. najneskôr do 30. januára 2024, a preto márnym uplynutím daného dňa jej toto právo zaniklo a predmetná výpoveď ako právny úkon zrušujúci pracovný pomer medzi sporovými stranami sa stal vo svojich dôsledkoch účinným. Keďže na zánik práva je súd v zmysle § 36 Zákonníka práce povinný vždy prihliadnuť, podanú žalobu doručenú súdu až 31. januára 2024 v časti domáhajúcej sa určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru ako nedôvodnú zamietol. Keďže ako nedôvodnú zamietol žalobu v časti o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, znamená to, že pracovný pomer sa medzi sporovými stranami skončil platne (a to na základe výpovede z 27. septembra 2023 uplynutím výpovednej dobu ku dňu 30. novembra 2023), a preto žalobkyni - z logiky veci - nemohli vzniknúť a ani nevznikli žiadne nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru, a teda ani nárok na náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce. Z tohto dôvodu ako neopodstatnenú zamietol žalobu žalobkyne aj v časti nároku na náhradu mzdy. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalovanému priznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % účelne vynaložených trov konania. 4. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá napadnutý rozsudok žiadala zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na nové konanie. Odvolanie odôvodnila tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesúhlasila so závermi súdu prvej inštancie, na základe ktorých súd konštatoval, že jej žaloba bola podaná oneskorene, t. j. po uplynutí dvojmesačnej prekluzívnej lehoty v zmysle ustanovenia § 77 Zákonníka práce. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil okamih, kedy mala začať plynúť prekluzívna lehota a dôsledkom tohto interpretačného pochybenia bolo zamietnutie žaloby. Poukázala v tejto súvislosti na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 15.12.2016, sp. zn. II. ÚS 928/2016. V uvedenom prípade zamestnávateľ dňa 18.09.2010 doručil svojmu zamestnancovi výpoveď z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce. Výpovedná doba bola trojmesačná a začala plynúť prvým dňom kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede, t. j. 01.10.2010, pričom posledným dňom výpovednej doby bol deň 31.12.2010. Prekluzívna lehota na podanie žaloby podľa názoru Ústavného súdu SR začala plynúť dňa 01.01.2011, t. j. dňom nasledujúcim po poslednom dni výpovednej doby. Uvedený spôsob interpretácie určenia začiatku plynutia prekluzívnej lehoty nemožno považovať podľa Ústavného súdu SR za arbitrárny a ústavne neudržateľný. Použitý výklad vyhodnotil Ústavný súd SR vo svetle judikatúry ESĽP ako ústavne konformný s princípom právnej istoty, ktorá tvorí imanentnú súčasť právneho štátu. Taktiež poukázala na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.11.2017, sp. zn. 2Co/138/2016. V uvedenom prípade bola zamestnancovi dňa 25.11.2002 doručená výpoveď z organizačných dôvodov podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Výpovedná doba začala zamestnancovi plynúť dňa 01.12.2002 a mala uplynúť dňa 28.02.2003. Zamestnanec podal voči svojmu zamestnávateľovi žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a zaplatenie náhrady mzdy, pričom tá bola súdu prvej inštancie doručená dňa 29.04.2003. Ak by sa na tento prípad použila argumentácia Mestského súdu Bratislava IV (sp. zn. 3Cpr/1/2024), tak by žaloba nebola včas podaná, pretože dvojmesačná prekluzívna lehota by začala plynúť 28.02.2003 a uplynula by dňa 28.04.2003. Krajský súd v Bratislave (sp. zn. 2Co/138/2016) nepovažoval žalobu za oneskorene podanú, nakoľko prvým dňom prekluzívnej lehoty nebol deň 28.02.2003, ale až nasledujúci deň, t. j. 01.03.2003. Krajský súd v Bratislave sa v označenej veci plne stotožnil s názorom súdu prvej inštancie o nutnosti uplatnenie teleologického výkladu ustanovenia § 77 Zákonníka práce. Účelom § 77 Zákonníka práce bolo pri vymedzení plynutia prekluzívnej lehoty poskytnúť žalobcovi dva celé kalendárne mesiace na podanie žaloby. Od tohto výkladu sa nemožno odchýliť ani prostredníctvom judikatúry. Z uvedeného dôvodu treba uzavrieť, že posledný deň výpovednej doby sa nezhoduje s prvým dňom prekluzívnej lehoty, ktorá tak začína plynúť dňom nasledujúcim po poslednom dni výpovednej doby. Iba v takomto prípade postupujú súdy v intenciách účelu ustanovenia § 77 Zákonníka práce. V tomto prípade jej žalovaný dňa 27.09.2023 doručil výpoveď podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce, výpovedná doba začala
plynúť odo dňa 01.10.2023 a skončila sa uplynutím dňa 30.11.2023. Použitím teleologického výkladu dvojmesačná prekluzívna lehota začala plynúť dňa 01.12.2023, t. j. deň nasledujúci po poslednom dni výpovednej doby, a mala uplynúť dňa 01.02.2024. Iba v takomto prípade môže dôjsť k naplneniu účelu normy, ktorým je poskytnutie lehoty dvoch celých kalendárnych mesiacov žalobcovi. Žaloba bola súdu prvej inštancie doručená dňa 31.01.2024, a preto žalobkyňa považuje lehotu za zachovanú. Konštatovanie súdu o oneskorenom podaní žaloby je v priamom rozpore s účelom vyjadreným v ustanovení § 77 Zákonníka práce. Argumentácia súdu prvej inštancie, že prvý deň dvojmesačnej prekluzívnej lehoty na podanie žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a posledný deň výpovednej doby (30.11.2023) sú totožné, podľa žalobkyne neobstojí. Medzi stranami sporu nie je sporné, že dňa 30.11.2023 bola stále riadnym zamestnancom žalovaného, a preto by nebolo spravodlivé, aby právny poriadok zahrnul uvedený deň do prekluzívnej lehoty. Začiatok prekluzívnej lehoty je tak naviazaný na prvý deň, kedy žalovaný ju už nepovažoval za svoju zamestnankyňu a ona sa naďalej považovala za zamestnankyňu žalovaného. Ak by bola do doby, kedy pracovný pomer zamestnanca trvá, zahrnutá aj časť prekluzívnej lehoty na podanie žaloby, došlo by k nerovnovážnemu a nespravodlivému právnemu posudzovaniu pracovnoprávnych vzťahov v neprospech slabšieho subjektu. Okrem toho, rozhodnutie veľkého senátu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/2/2019 riešilo inú právnu otázku, a síce predĺženie lehoty na podanie žaloby o dobu pracovnej neschopnosti. V bode 24 odôvodnenia veľký senát uviedol, že ak bola daná výpoveď dňa 29.10.2012, potom prvý deň lehoty na podanie žaloby bol 01.01.2013 (berúc do úvahy dvojmesačnú výpovednú dobu), teda nie deň, na ktorý pripadal posledný deň výpovednej doby - 31.12.2012. Ten istý názor uviedol Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí 3 Cdo 29/2017. Nejde preto o rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR v otázke, od ktorého dňa sa počíta začiatok plynutia dvojmesačnej lehoty na podanie žaloby. Aj keď sa za "deň, keď sa mal pracovný pomer skončiť" považuje posledný deň výpovednej doby, zákon v ustanovení § 77 Zákonníka práce hovorí, že lehota na podanie žaloby plynie až od tohto dňa, teda dňa nasledujúceho. Keďže sa lehota určená podľa mesiacov končí v deň, ktorý sa číslom zhoduje s dňom, kedy začala plynúť, potom v jej prípade je posledný deň podania žaloby 01.02.2024. Okrem toho poukázala aj na ustanovenie § 61 ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorého výpoveď možno odvolať len so súhlasom druhého účastníka. V konkrétnostiach tejto veci by to znamenalo, že dňa 30.11.2023 sa výpoveď mohla ešte so súhlasom žalobkyne odvolať, nakoľko pracovný pomer sa skončil až o 23:59 hod v uvedený deň. Nedáva zmysel posudzovať začiatok plynutia prekluzívnej lehoty na uvedený deň, keďže jednak pracovný pomer ešte trval a v tomto čase mohla byť výpoveď odvolaná. Dala do pozornosti aj rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I vo veci 14Cpr/3/2015, potvrdené rozhodnutím Krajského súdu Bratislava, sp. zn. 15CoPr/13/2017, kde súd uviedol, že lehota začína plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Právo možno uskutočniť (vykonať) po prvý raz, keď na strane oprávneného subjektu vznikne možnosť podať na jeho základe žalobný návrh. Ide o objektívne určenie začiatku plynutia lehoty. Podľa názoru súdu prvej inštancie, podľa § 77 Zákonníka práce mal žalobca uplatniť neplatnosť skončenia pracovného pomeru na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Okamžité skončenie pracovného pomeru bolo doručené žalobcovi dňa 17.4.2015 a žalobca mal svoje právo uplatniť na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru na súde najneskôr dňa 18.6.2015, čo neurobil a podal žalobu na súde až 25.6.2015, teda po lehote stanovenej zákonom, čím jeho právo zaniklo. Aj v tomto prípade teda súdy zohľadnili fakt, že v čase, kedy pracovný pomer ešte trvá, nemôže byť určujúcim dňom pre plynutie prekluzívnej lehoty. Na záver poukázala aj na staršie rozhodnutia súdov, konkrétne rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSSR zo dňa 30.10.1969, sp. zn. 7 Cz 71/69, kde sa súd zaoberal výkladom pojmu "odo dňa, keď sa dôvode výpovede dozvedel..." v zmysle ustanovenia § 46 ods. 3 zákona č. 65/1965 Zb., pričom uviedol, že ať jde o krátkodobé absence nebo o dlouhodobou absenci, neskončí běh jednoměsíční lhůty podle § 46 odst. 3 zák. práce dříve, než po uplynutí jednoho měsíce ode dne následujícího po poslední zaviněné absenci; kdyby však organizace zjistila až později, že šlo o zaviněnou absenci, začíná běh této lhůty prvním dnem následujícím po dni, kdy se organizace dozvěděla, že šlo o zaviněnou absenci". Je teda podľa nej zrejmé, že slová "odo dňa", ako sú vyjadrené aj v ustanovení § 77 Zákonníka práce, predpokladajú začiatok plynutia konkrétnej skutočnosti až od nasledujúceho dňa. Na základe uvedeného podľa žalobkyne súd prvej inštancie pochybil, keď zamietol žalobu, pretože bola podaná včas, a preto mal o nej riadne konať a rozhodnúť. 5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Konštatoval, že rozsudok súdu prvej inštancie predstavuje zákonné, vecne správne a náležite odôvodnené rozhodnutie, s ktorým sa plne stotožňuje, vrátane názorov uvedených v odôvodnení rozsudku. Zároveň má za to, že súd dospel v konaní ku správnym skutkovým zisteniam, taktiež vec
správne právne posúdil a postupoval taktiež procesne správnym spôsobom. S odkazom na závery prezentované v rozsudku je evidentné, že žalobkyňa neuplatnila nároky vyplývajúce z (ne)platného skončenia pracovného pomeru so žalovaným v rámci zákonnej prekluzívnej lehoty (do 30.01.2024), ale až nasledujúci deň po uplynutí tejto prekluzívnej lehoty (dňa 31.01.2024). Interpretácia príslušných zákonných ustanovení, ktoré uvádza vo svojom odvolaní žalobkyňa, neobstoja, keďže sú v priamom rozpore so znením zákona týkajúcom sa počítania lehôt v rovine občianskeho (pracovného) práva. Na tomto závere nemenia nič ani rozhodnutia slovenských súdov, v rámci ktorých nezohrávalo exaktné určenie prekluzívnej lehoty rozhodujúcu úlohu resp. v rámci ktorých súdy prejednávali meritórne odlišné situácie, aké sú predmetom tohto sporu. Poukázal na znenie ust. § 122 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, ako aj § 77 Zákonníka práce a konštatoval, že žalobkyňa sa vo svojom odvolaní snaží prostredníctvom teleologického výkladu interpretovať vyššie uvedené ustanovenia Občianskeho zákonníku a Zákonníka práce vo svoj prospech, a to tak, že podľa nej prekluzívna lehota na podanie žaloby začala plynúť dňa 01.12.2023 a uplynula dňa 01.02.2024. Prekluzívna lehota počítaná "od dňa, kedy sa mal pracovný pomer skončiť", sa má v zmysle uvedeného (podľa žalobkyne) počítať až od dňa nasledujúceho od skončenia pracovného pomeru. Túto skutočnosť má pritom podporovať účel § 77 ZP, ktorý predstavuje poskytnutie dvoch celých kalendárnych mesiacov na podanie žaloby. Tento záver má taktiež podporovať zákonná paralela s možnosťou späťvzatia výpovede v posledný deň trvania pracovného pomeru. Takéto právne posúdenie plynutia prekluzívnej (prepadnej) lehoty zo strany žalobkyne však neobstojí. V prvom rade je dôležité uviesť, že v rovine občianskeho práva zrejme niet objektívnejšej právnej skutočnosti, akou je plynutie času. Z tohto dôvodu aj zákonodarca ustanovuje v § 122 Občianskeho zákonníka záväzne, jasne a zrozumiteľne pravidlá ako počítať čas v prípade, ak ide o lehotu, t.j. časový úsek, v rámci ktorého je subjekt práva oprávnený uplatniť svoj nárok. Zákonodarca zároveň v znení zákona jasne vyjadril svoju preferenciu, v zmysle ktorej iba v prípade lehôt počítaných podľa dní, nedochádza k zahrnutiu dňa rozhodnej skutočnosti do celkového plynutia lehoty. Ak by Zákonník práce v znení § 77 ZP ustanovil lehotu v trvaní šesťdesiatich (60) dní od dňa, kedy sa mal pracovný pomer skončiť, nepochybne by lehota začala plynúť až v nasledujúci deň. To však neplatí pre lehoty počítané podľa mesiacov, pri ktorých zákonodarca vychádza zo základnej premisy, že uvedené lehoty predstavujú dlhšie časové úseky, a preto je plynutie tejto lehoty závislé už od dňa rozhodnej skutočnosti. Uvedené platí bez prihliadnutia na to, či k vzniku rozhodnej skutočnosti došlo v daný deň o 8:00, 16:30 alebo 23:59. Má sa totiž za to, že v prípade trvania lehoty v rádovo mesiacoch, má subjekt práva významne dlhší čas na uplatnenie svojho práva, preto nemožno vnímať započítanie dňa rozhodnej skutočnosti do plynutia lehoty ako právne znevýhodňujúce. Takouto lehotou, počítanou podľa mesiacov, je aj prekluzívna lehota v zmysle § 77 Zákonník práce. Pravidlá počítania času v prípade lehôt majú kogentný charakter, pričom z ich znenia je nanajvýš zrejmé ako uplatňovať tieto právne normy. Ak žalobkyňa uvádza, že účelom § 77 ZP je poskytnutie lehoty zamestnancovi v trvaní dvoch plných kalendárnych mesiacov, žalovanému nie je zrejmé, z čoho usudzuje takýto účel právnej normy. Takáto interpretácia ide práveže proti zrejmému zneniu právnych ustanovení týkajúcich sa počítania lehôt v občianskom práve (§ 122 ods. 1 a 2 OZ). K rovnakému záveru, aký prezentujeme vyššie, dospel v právne identickej veci Najvyšší súd ČR vo svojom rozsudku zo dňa 14.05.2002 pod sp. zn. 21 Cdo 1436/2001, ktorý bol publikovaný ako judikát v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod č. 29/2003. Na tento rozsudok sa koniec koncov odvoláva aj súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku. V danom prípade bola zamestnankyni doručená výpoveď dňa 29.03.1999, pričom trojmesačná výpovedná doba uplynula dňa 30.06.1999. Zákonná prekluzívna lehota uplynula dňom, ktorý sa číselne zhoduje s dňom, od ktorého zákon spája skončenie pracovného pomeru, t.j. 30.08.1999. Žalobkyňa však podala žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru až dňa 31.08.1999, t.j. jeden deň po uplynutí zákonnej prekluzívnej lehoty. Ako Najvyšší súd ČR správne dôvodil, pre začiatok plynutia prekluzívnej lehoty je smerodajný deň, "kedy mal pracovný pomer skončiť". Začiatok tejto lehoty je pritom zhodný s uplynutím výpovednej doby, keďže iba s uplynutím výpovednej doby zákon spojuje skončenie pracovného pomeru. V prejednávanom prípade ide o právne identické okolnosti, keďže žalobkyni bola doručená výpoveď dňa 27.09.2023. Dvojmesačná výpovedná doba začala plynúť v prvý deň nasledujúceho mesiaca, t.j. dňa 01.10.2023, a uplynula v posledný deň mesiaca november, t.j. 30.11.2023. Uplynutím tohto posledného dňa pracovný pomer žalobkyne skončil a od tohto dňa je potrebné počítať aj zákonnú prekluzívnu lehotu počítanú v mesiacoch, ktorá uplynula dňa 30.01.2024, a teda v deň, ktorý sa číselne zhoduje s dňom rozhodnej skutočnosti (30.11.2023). Tieto skutočnosti správne konštatuje aj súd prvej inštancie vo svojom rozsudku. Rovnako trefne poukazuje aj na to, že dňa 01.12.2023 už pracovný pomer žalobkyne netrval, čo je zrejmé z toho, že za tento deň jej už nepatrila mzda resp. nemohla sa na ňu vzťahovať žiadna prekážka v rámci výkonu práce. Pre úplnosť dodal, že výpočet lehoty zo strany žalobkyne bezdôvodne pridáva žalobkyni jeden
celý pracovný deň (01.02.2024), v rámci ktorého by mohla uplatniť svoje práva vyplývajúce z § 77 Zákonníka práce. Uvedené je aj v rozpore s jej skorším tvrdením, že účelom § 77 Zákonníka práce je poskytnúť zamestnancovi "dva celé kalendárne mesiace" na podanie žaloby. Podľa tejto argumentácie by totiž mala uplynúť zákonná prekluzívna lehota 31.01.2024 a nie 01.02.2024. Na vyššie uvedených záveroch nemenia nič ani žalobkyňou predkladané súdne rozhodnutia, ktoré majú byť podľa žalobkyni aplikovateľné na prejednávaný prípad. V prípade niektorých z týchto rozhodnutí rozhodovali súdy meritórne o iných otázkach, v prípade iných je zrejmé, že sa dané súdne autority nemuseli vysporiadavať so situáciou, kedy došlo k prepadnutiu prekluzívnej lehoty s najmenším možným časovým odstupom (1 pracovný deň) , ale s rozdielom viacerých dní. Tomu zodpovedá aj absentujúce zdôvodnenie výpočtu tejto lehoty uvedeným spôsobom. Iné zas poukazujú na rozhodovaciu činnosť zo 60-tych rokov minulého storočia vzhľadom na už neúčinný zákonník práce. Finálne sa žalobkyňa odvoláva aj na také, ktoré nepodporujú argumentačnú líniu žalobkyne v tomto spore. Na podporu svojich tvrdení odkázal taktiež napr. na rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 30.0.2014 v konaní pod sp. zn. 24CoPr/2/2014, v ktorom súd k danej problematike uvádza: "Pre posúdenie, či žalobkyňa včas uplatnila neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou na súde, je zodpovedanie relevantnej otázky týkajúcej sa dňa skončenia pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného, pretože počiatok behu lehoty na uplatnenie neplatnosti rozviazanie pracovného pomeru Zákonníka práce sa viaže ku dňu, kedy mal pracovný pomer skončiť týmto rozviazaním, tzn. v danom prípade od 31.05.2013. V konaní bolo totiž nesporným, že výpoveď žalobkyni bola datovaná dňom 01.02.2013, žalobkyni doručená 11.02.2013, výpovedná lehota začala plynúť 01.03.2013 a skončila 31.05.2013. Keďže ide o prípad, keď žalobkyni bola daná výpoveď, jej začiatok behu tejto lehoty na uplatnenie neplatnosti výpovede je zhodný s uplynutím výpovednej lehoty, pretože s okamžikom uplynutia výpovednej doby zákon spája skončenie pracovného pomeru. Lehota podľa § 77 Zákonníka práce je lehotou určenou podľa mesiacov, koniec behu tejto lehoty je preto určený na deň, ktorý sa pomenovaním alebo číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej sa lehota počíta, tzn. v danom prípade dva mesiace. Udalosť, od ktorej sa počíta lehota na uplatnenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru výpoveďou, je totiž ako vyplýva z vyššie uvedeného deň, kedy mal pracovný pomer skončiť - 31.05.2013 a jej koniec pripadá na 31.07.2013. Vyššie uvedené však pre svoju jednoznačnosť a nemennosť nepotrebuje už bližší a rozsiahlejší výklad. Konanie pred Ústavným súdom SR pod sp. zn. II ÚS 928/2016 sa dialo v nadväznosti na riadne konanie pred civilnými súdmi a týkalo sa žaloby o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru s odkazom na § 39 Občianskeho zákonníka. Sťažovateľ v tomto konaní "napádal" neplatnosť skončenia pracovného pomeru takmer po štyroch (4) rokoch od skončenia pracovného pomeru. Určenie exaktných dátumov v tomto konaní navyše nebolo potrebné, a to vzhľadom na excesívne dlhú dobu od skončenia pracovného pomeru a podania tejto "špecifickej" žaloby. Preto ak žaloba žalobkyne bola súdu doručená po 31.07.2013, tzn. 01.08.2013 išlo o oneskorene podanú žalobu, na čo súd musel i bez námietky žalovaného prihliadnuť a správnym je potom jeho rozhodnutie, ktorým žalobu ako oneskorene podanú zamietol a žalovaný nevidí skutkový a ani právny dôvod na odklonenie sa od týchto záverov. 6. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.), a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné a napadnutý rozsudok je vecne správny. 7. Po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci vykonal súd prvej inštancie všetko dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností významných pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáha určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzal žalovaný na svoju obranu. Následne v spore vychádza aj zo správneho právneho posúdenia veci, keď dospel k záveru, že so zreteľom na preukázaný okamih doručenia výpovede z pracovného pomeru žalobkyni (27. septembra 2023) a okamih doručenia žaloby na súd prvej inštancie (31. januára 2024) bola žaloba podaná až po márnom uplynutí prekluzívnej lehoty v zmysle ust. § 77 Zákonníka práce. Odvolací súd preto považuje skutkové i právne závery súdu prvej inštancie za správne, v celom rozsahu sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré viedli súd prvej inštancie k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. Na zdôraznenie jeho správnosti poukazuje odvolací súd na niektoré právne významné aspekty prípadu z hľadiska odvolacích námietok žalobkyne.
8. Podľa § 77 veta prvá Zákonníka práce, neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. 9. Podľa ods. 4 Zákonníka práce, ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na pracovnoprávne vzťahy všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka. 10. Podľa § 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka, koniec lehoty určenej podľa týždňov, mesiacov alebo rokov pripadá na deň, ktorý sa pomenovaním alebo číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej sa lehota začína. Ak nie je takýto deň v poslednom mesiaci, pripadne koniec lehoty na jeho posledný deň. 11. V tomto spore malo rozhodujúci význam posúdenie včasnosti uplatnenia práva žalobkyne na napadnutie platnosti spornej výpovede žalobkyňou na súde. Žalobkyňa argumentovala tým, že neplatnosť jej výpovede z pracovného pomeru na súde napadla včas, keď žalobu na súd podala dňa 31.01.2024 a posledným dňom lehoty v zmysle ust. § 77 Zákonníka práce bol až deň 01.02.2024. Žalovaný túto argumentáciu žalobkyne označil za nesprávnu, keďže posledným dňom danej prekluzívnej lehoty bol v tomto prípade podľa neho deň 30.01.2024. Súd prvej inštancie zhodne s argumentáciou žalovaného dospel k záveru, že posledným dňom predmetnej prekluzívnej lehoty bol deň 30.01.2024, ako posledný deň dvojmesačnej lehoty plynúcej odo dňa (30.11.2024) kedy sa mal pracovný pomer na základe spornej výpovede žalobkyne skončiť. 12. Odvolací súd sa po dôslednom zvážení všetkých relevantných otázok stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, teda, že v tomto prípade posledným dňom lehoty žalobkyne na podanie žaloby o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru zo dňa 27.09.2023 bol deň 30.01.2024, a preto bola žaloba dňa 31.01.2024 podaná oneskorene. Správne totiž prvoinštančný súd vychádzal z toho, že lehota na podanie žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru je lehotou určenou podľa mesiacov, ktorá začína plynúť posledný deň kalendárneho mesiaca, v ktorom uplynula výpovedná doba a koniec tejto lehoty je určený spôsobom vyplývajúcim z § 1 ods. 4 ZP v spojení s § 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Na základe toho potom správne konštatoval, že nakoľko v tomto prípade bola žalobkyni výpoveď doručená dňa 27. septembra 2023, dvojmesačná výpovedná doba a s ňou aj pracovný pomer žalobkyne skončil uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca, čiže 30. novembra 2023, a preto posledným dňom dvojmesačnej prekluzívnej lehoty na podanie žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru bol deň 30. januára 2024 (utorok - pracovný deň, ktorý sa o dva mesiace neskôr číslom zhoduje s dňom, keď sa mal pracovný pomer žalobkyne skončiť) a pokiaľ bola žaloba doručená na súd až 31. januára 2024, bola podaná oneskorene. Súd prvej inštancie sa v tomto smere so zreteľom na ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 31/1997, publikovaný v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 119/1999, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 29/2017, bod 26. a tiež rozsudok veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1VCdo/2/2019, bod 24.) nestotožnil s argumentáciou žalobkyne, podľa ktorej deň, keď sa mal pracovný pomer skončiť od ktorého sa odvíja koniec lehoty na uplatnenie práva domáhať sa žalobou určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, sa v prípade výpovede považuje až deň, ktorý nasleduje po uplynutí výpovednej doby, teda v tomto prípade nie 30. november 2023, ale až 1. december 2023, v dôsledku čoho by posledný deň tejto lehoty pripadol na 1. februára 2024. 13. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie považuje vyššie uvedenú argumentáciu žalobkyne v prvoinštančnom konaní, na ktorej založila aj podané odvolanie, za nesprávnu a neudržateľnú, pretože nerešpektuje právnu úpravu počítania lehoty na podanie žaloby o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru vyplývajúcu z ust. § 77 Zákonníka práce v spojení s § 1 ods. 4 Zákonníka práce a § 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka a naviac, nezodpovedá ani právnym záverom vyplývajúcim z ustálenej rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít, na ktorú správne odkázal aj prvoinštančný súd a s ktorou sa odvolací súd plne stotožňuje. O správnosti argumentácie žalobkyne, podľa ktorej dňom skončenia pracovného pomeru je až deň, ktorý nasleduje po uplynutí výpovednej doby, by bolo možné uvažovať iba ak by začiatok lehoty bol takto určený ustanovením § 77 veta prvá Zákonníka práce. Z citovaného ustanovenia však celkom jednoznačne vyplýva, že pracovný pomer v dôsledku výpovede
z pracovného pomeru končí posledný deň výpovednej doby a nie až v deň nasledujúci po jej uplynutí. Pokiaľ žalobkyňa na podporu správnosti svojich právnych záverov poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 15.12.2016, sp. zn. II. ÚS 928/2016, odvolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že z obsahu citovaného rozhodnutia je zrejmé, že ústavný súd sa vôbec nezaoberal vecnou stránkou sporu a posudzoval iba rešpektovanie Ústavou garantovaného práva na spravodlivý proces z hľadiska kvality odôvodnenia záverov prijatých všeobecnými súdmi, a preto z hľadiska správnosti posúdenia počítania lehoty na podanie žaloby o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru nemá žiadnu relevanciu. Vo vzťahu k ďalším žalobkyňou odkazovaným rozhodnutiam, konkrétne rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.11.2017, sp. zn. 2Co/138/2016 a Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. 3Cpr/1/2024, odvolací súd uvádza, že citované rozhodnutia nie je na mieste v preskúmavanej veci zohľadniť, keď nevychádzajú z celkom totožného skutkového základu, nepredstavujú ani ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, pričom naviac odvolací súd bez ďalšieho nie je presvedčený o správnosti v nich prijatých záverov. To platí aj vo vzťahu k rozsudku Okresného súdu Bratislava I vo veci sp. zn. 14Cpr/3/2015. Na strane druhej, pokiaľ žalobkyňa v odvolaní odkazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSSR zo dňa 30.10.1969, sp. zn. 7 Cz 71/69, kde sa súd zaoberal výkladom pojmu "odo dňa, keď sa dôvode výpovede dozvedel...", odvolací súd uvádza, že ani toto rozhodnutie a závery v ňom vyslovené nie sú v predmetnej veci aplikovateľné. Už na prvý pohľad je totiž zrejmé, že vôbec nerieši otázku počítania prekluzívnej lehoty v zmysle § 77 Zákonníka práce; a preto ani so zreteľom na žalobkyňou odkazované rozhodnutia súdov nepovažoval odvolací jej odvolacie námietky za opodstatnené. 14. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní argumentuje tým, že v prípade ak by bola do doby, kedy pracovný pomer zamestnanca trvá, zahrnutá aj časť prekluzívnej lehoty na podanie žaloby, došlo by k nerovnovážnemu a nespravodlivému právnemu posudzovaniu pracovnoprávnych vzťahov v neprospech slabšieho subjektu, ani táto jej námietky nie je dôvodná. Nejde totiž nepochybne o nerovnovážnu ani nespravodlivú interpretáciu relevantných zákonných ustanovení, avšak iba o dôsledné rešpektovanie ustanovenia § 77 Zákonníka práce, v ktorom zákonodarca (v samotnom jeho texte) výslovne určil za deň počiatku plynutia danej lehoty deň, v ktorý sa mal pracovný pomer skončiť a nie až deň nasledujúci, ako sa to neopodstatnene a účelovo snaží vykladať žalobkyňa. Ani táto argumentácia tak nie je spôsobilá privodiť pre žalobkyňu priaznivejšie rozhodnutie v spore. 15. Na základe uvedeného potom možno zhrnúť, že prvoinštančný vychádzal zo správneho právneho posúdenia veci, keď v spore aplikoval všetky relevantné ustanovenia Zákonníka práce a Občianskeho zákonníka, ktoré i správne interpretoval a tiež ich správne aplikoval na zistený skutkový stav veci, pričom dospel k správnemu záveru, že podanú žalobu je nevyhnutné z dôvodu márneho uplynutia prekluzívnej lehoty v zmysle § 77 Zákonníka práce, ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1,2 C.s.p.). 16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 C.s.p., a úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, pričom o ich výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 17. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).