Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 15Co/51/2025 1425201636 11. 06. 2025 Mgr. Zita Leimbergerová ECLI:SK:KSBA:2025:1425201636.1
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zity Leimbergerovej a členiek senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej, v spore žalobkyne: O. Š. L. O. G. P. S. L. Č. P. S. Á. , D. W. XX.X.XXXX, H. N. A., R. Č.. XXXX/XX, zastúpenej: JUDr. Andrej Gara, advokát, Bratislava, Štefánikova č. 869/14, proti žalovanému: O.. V.. O. W. F. U. L. Č. G. V. , V.., D. W. XX.X.XXXX, H. N. N., R. Č.. XXXX/X, zastúpeným spoločnosťou: Krivak & Co, s. r. o., Bratislava, Gajova č. 13, IČO: 36 863 475, za ktorú koná: JUDr. Martin Krivák, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, na odvolanie žalobkyne proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 10. marca 2025, č.k. 17 Cos 1/2025-19, takto rozhodol: Uznesenie Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 10. marca 2025, č.k. 17 Cos 1/2025-19 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. odôvodnenie: 1. Mestský súd Bratislava IV uznesením zo dňa 10.3.2025, č.k. 17 Cos 1/2025-19, zamietol návrh na nariadenie neodkladného opatrenia. Vychádzal z podania žalobkyne - žaloby o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy a návrhu žalobkyne o nariadenie neodkladného opatrenia doručeného súdu dňa 19.2.2025, ktorým žiadala, aby súd vydal neodkladné opatrenie v nasledovnom znení: „Súd nariaďuje žalovanému, aby sa zdržal vyjadrení na osobu žalobkyne vo verejnom priestore, najmä printových médiách, v elektronických médiách, vrátane ich blogov a na sociálnych sieťach zverejňovaním nepravdivých a hodnotiacich výrokov, úsudkov a názorov a zdržať sa ďalšieho zasahovania do dobrej povesti žalobkyne akoukoľvek inou formou verejných vyjadrení alebo inými prostriedkami. Žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.“ 1.2. Zároveň v žalobnom návrhu žalobkyňa žiadala, aby súd vydal nasledovný rozsudok: „I. Súd ukladá povinnosť žalovanému ospravedlniť sa žalobkyni za verejné šírenie v žalobe uvedených nepravdivých a difamačných výrokov zasahujúcich do dobrej povesti žalobkyni a to tak, že žalovaný je povinný na vlastné náklady v dvoch tuzemských tlačových agentúrach a vo webovskom priestore periodika SME.SK a eREPORT.sk uverejniť text s názvom: Ospravedlnenie PaedDr. O. S.: Ja, O. W. sa ospravedlňujem PaedDr. O. S. za to, že som ju vo verejnom priestore bez akéhokoľvek relevantného dôvodu a dôkazu označil neonacistkou a prirovnal jej činnosť ku gestapu. Uvedenými výrokmi som hrubo a nezvrátiteľne zasiahol do Vášho práva na ochranu osobnosti, najmä no nie výlučne do čiastkových práv na súkromie, česť, vážnosť, morálku a spoločenskú bezúhonnosť, za čo sa Vám touto cestou hlboko a úprimne ospravedlňujem. Povinnosť ospravedlniť sa mi bola uložená rozsudkom Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. XXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX. V (miesto) dňa (dd.mm.rrrr) S úctou a poľutovaním, O. W., nar. XX.X.XXXX, bývalý generálny riaditeľ SND II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 50.000,- EUR, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. III. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorej bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.“
1.3. Žalobkyňa návrh na nariadenie neodkladného opatrenia odôvodnila zásahom do jej práv na ochranu osobnosti najmä intimity, súkromia, občianskej cti a bezúhonnosti, ľudskej dôstojnosti a profesijnej vážnosti, do ktorých bolo v značnej miere zasiahnuté konaním žalovaného. Žalovaný ako bývalý generálny riaditeľ SND, ktorý bol dňa 6.8.2024 odvolaný zo svojej funkcie žalobkyňou, verejne v médiách žalobkyňu označuje za neonacistku a prirovná ju ku gestapu. Poukázala na rozhovor v DVTV.SK zo dňa 30.1.2025, počas ktorého žalovaný o žalobkyni povedal: ,,S. je neonacistka a treba to otvorene hovoriť. Ten, kto si ju zastáva - kolaboruje.“ Rovnako poukázala na to, že počas nakrúcania reportáže dňa 12.1.2025 na webovej stránke YouTube s názvom Kam jdeš? - 58. O. W. - bývalý riaditeľ SND o žalobkyni povedal: ,,mňa keď odvolala O. S., čo je akože regulárna neonacistka...“. Namietala, že žalovaný opakovane v médiách prirovnáva žalobkyňu ku gestapu. Žalobkyňa je politicky aktívny občan, politička a momentálne v úrade ako ministerka kultúry Slovenskej republiky. Označenie žalobkyne za ,,neonacistku“ alebo prirovnanie jej osoby ku ,,gestapu“ považovala za bezdôvodný a neprípustný zásah do jej osobnostných práv, neprípustný zásah do jej občianskej cti a ľudskej dôstojnosti a zásadným spôsobom ju poškodzuje v rodine, spoločnosti, verejnom a pracovnom živote. Dôvodila, že neonacisti sú ľudia, ktorí sa po skončení druhej svetovej vojny pridali k spoločenským alebo politickým skupinám, ktoré chválili nacizmus a usilovali sa o jeho obnovenie. Neonacistické názory sú agresívne voči národnostným menšinám. Takzvaná rasová hygiena a nastolenie celkového poriadku patria medzi hlavné myšlienky, ktoré neonacisti v súčasnosti presadzujú. Z problémov štátu obviňujú najmä multikulturalizmus a Židov, ktorí podľa nich majú narúšať funkčnosť štátu a plánujú celosvetové sprisahanie. Zároveň poukázala na to, že Gestapo doslova znamená tajná štátna polícia. Gestapo bolo len jednou z mnohých zložiek, ktoré páchali nacistické zločiny, konkrétne nemecká kriminálna polícia (Kripo) a uniformovaná poriadková polícia sa podieľali aj na holokauste, t. j. masovom vyvražďovaní Židov, ako aj iných národov a etnických skupín. Žalobkyni aj z titulu jej politickej angažovanosti nie je príjemné každému vysvetľovať jej nezmyselné označenie za ,,neonacistku“ alebo prirovnanie ku ,,gestapu“. Dôvodila, že nemá prostriedky technického charakteru, aby každému vysvetlila, že s týmito hnutiami nemá nič spoločné. Žalobkyňa rázne odmietla akékoľvek spájanie s takýmito hnutiami či skupinami. Označenie žalobkyne za neonacistku žalovaným zasahuje do práv fyzickej osoby chránených ustanoveniami § 11 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“). Poukázala na to, že podľa rozhodovacej súdnej praxe je predmetom ochrany občana v zmysle ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka aj jeho česť v odborných kruhoch, v ktorých je známy svojou prácou a činnosťou, nielen teda občianska česť a vážnosť užšom slova zmysle. Uvedené je prípadom žalobkyne ako slovenskej političky a ministerky kultúry Slovenskej republiky. Žalovaný mal podľa žalobkyne svojim konaním zasiahnuť do čiastkových práv žalobkyne na ochranu osobnosti bez ohľadu na to, či negatívny následok bol týmto konaním spôsobený alebo nie. Namietala, že zodpovednosť za zásah do práv na ochranu osobnosti je založená na objektívnom princípe bez potreby zavinenia či úmyslu a rovnako ide o tzv. ohrozovací delikt. 2. Súd prvej inštancie uznesenie odôvodnil právne ustanoveniami § 324 ods. 1, ods. 3, § 325 ods. 1, ods. 2 písm. c), písm. d), § 326 ods. 1 a ods. 2, § 328 ods. 1, § 329 ods. 1, ods. 2, § 330 ods. 2 C.s.p., čl. 10 ods. 1, ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), čl. 19 ods. 1, ods. 2, ods. 3, čl. 26 ods. 1, ods. 2, ods. 4 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava Slovenskej republiky“), § 11, § 13 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka a návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol. Skonštatoval, že v danom prípade ide o vzťah medzi realizovaním práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby a práva na slobodu prejavu, vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, obrazom alebo iným spôsobom podľa čl. 26 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky. Poukázal na to, že sloboda prejavu, vrátane slobody prednášať kritiku, sú v demokratickej spoločnosti nevyhnutné, avšak aj limitované. Ktokoľvek vykonáva slobodu prejavu, má aj určité povinnosti a nesie zodpovednosť, v rámci ktorých nesmie prekročiť isté hranice stanovené v záujme ochrany práv a slobôd. V prípade prípustnej a oprávnenej kritiky nie sú prekročené medze vecné a konkrétne, ak je dodržaná požiadavka jej primeranosti. Vecnou by podľa súdu prvej inštancie mala byť len taká kritika, ktorá vychádza z pravdivých podkladov a zároveň ktorá z nich logicky odvodzuje zodpovedajúce hodnotiace úsudky. Uviedol, že za konkrétnu je potrebné považovať kritiku, pri ktorej potrebné zdroje podkladov tvoria konkrétne uvedené skutočnosti. Kritika nesmie sledovať cieľ prípadného ohovárania, škandalizácie alebo urážky. Poukázal na to, že neoprávneným zásahom je v zásade každé nepravdivé či pravdu skresľujúce tvrdenie. Môže byť vykonaný ústne, písomne a môže spočívať v šírení nepravdivých informácií. Dôvodil, že žalobkyňa na účely neodkladného opatrenia osvedčila pravdepodobnosť nároku, ktorému sa má poskytnúť súdna ochrana, samotné uverejnenie nepravdivého údaja, týkajúce sa ochrany osobnosti fyzickej osoby zakladá spravidla
neoprávnený zásah do dobrej povesti fyzickej osoby. Na posúdenie toho, či je dané právo, ktorému sa má poskytnúť súdna ochrana, sa vyžaduje náležité posúdenie akceptovateľnosti zásahu do práva na slobodu prejavu žalovaného v záujme ochrany fyzickej osoby, ktoré možno vykonať len prostredníctvom testu proporcionality vo veci samej. V zmysle rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky obmedzenie akéhokoľvek základného práva alebo slobody, teda aj slobody prejavu, možno považovať za ústavne akceptovateľné, len ak bolo ustanovené zákonom, resp. na základe zákona, ktoré zodpovedá niektorému legitímnemu cieľu a ktoré je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, pričom poukázal na zásadu proporcionality (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 9.7.2003, sp. zn. I. ÚS 4/02; nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.4.2003, sp. zn. I. ÚS 36/02). Uviedol, že test proporcionality predstavuje conditio sine qua non osvedčovanie danosti nároku (zákonného predpokladu na nariadenie neodkladného opatrenia), ktorému sa má poskytnúť súdna ochrana neodkladným opatrením. Jeho riadnemu vykonaniu však (v súlade s princípom kontradiktórnosti konania, keďže v prípade konania o ochranu osobnosti fyzickej osoby ide o spor par excellence) bráni charakter konania o neodkladnom opatrení, ktorý umožňuje, aby súd rozhodol o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia aj bez výsluchu a vyjadrenia strán a bez nariadenia pojednávania. Uvedené závery neznamenajú neprípustnosť nariadenia neodkladného opatrenia, no takéto neodkladné opatrenie z povahy veci bude prípustné iba celkom výnimočne, a to v záujme zabezpečenia prísneho, ale spravodlivého prieskumu dotknutých, kolidujúcich práv strán sporu. Súd prvej inštancie konštatoval, že návrhom na nariadenia neodkladného opatrenia sa žalobkyňa domáhala, aby sa žalovaný zdržal vyjadrení na jej osobu vo verejnom priestore, najmä v printových médiách, v elektronických médiách vrátane ich blogov a na sociálnych sieťach zverejňovaním nepravdivých a hodnotiacich výrokov, úsudkov a názorov, aby sa zdržal ďalšieho zasahovania do dobrej povesti žalobkyne akoukoľvek inou formou verejných vyjadrení alebo inými prostriedkami. Žalobkyňa v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia podľa súdu prvej inštancie neosvedčila potrebu bezodkladnej úpravy pomerov medzi stranami sporu, že všetky žalobkyňou napadnuté tvrdenia, v ktorých žalovaný označuje žalobkyňu za „neonacistku“ a prirovnáva ju ku „gestapu“, žalovaný opakovane uvádza vo verejnom priestore. Vychádzajúc z podaného návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia (bod VIII. žaloby), žalovaný naposledy dňa 30.1.2025 poskytol rozhovor o svojej kandidatúre na post riaditeľa Divadla Pavla Országha Hviezdoslava, ktorý bol zverejnený na YouTube, na kanáli DVTV.SK, na webovej stránke <.. Z jeho obsahu však súd prvej inštancie nemal za osvedčenú skutočnosť, že by sa žalovaný negatívne a urážlivo vyjadril na osobu žalobkyne. Konštatoval, že podľa ustálenej súdnej praxe do osobnostných práv žalobkyne ako oprávneného subjektu môžu zasahovať len konkrétne výroky, hodnotiace úsudky, ktoré považuje žalobkyňa za nepravdivé a spôsobilé privodiť žalobkyni ujmu tým, že znižuje jej dobrú povesť, vážnosť a dôstojnosť. Zákon neposkytuje ochranu proti akémukoľvek zásahu do osobnostných práv, ale len proti takému zásahu, ktorý je neoprávnený a ktorý je objektívne spôsobilý privodiť ujmu na integrite oprávneného subjektu tým, že znevažuje jeho dobrú povesť, vážnosť a dôstojnosť. Dôvodil, že súd je viazaný navrhovaným neodkladným opatrením, ktorým nie je možné žalovanému uložiť do budúcnosti časovo neobmedzenú povinnosť zdržať sa zverejňovania nekonkretizovaných, nepravdivých a hodnotiacich výrokov, úsudkov, názorov, ktoré považuje žalobkyňa za nepravdivé, poškodzujúce jej povesť, akoukoľvek inou formou, prostredníctvom nešpecifikovaných komunikačných prostriedkov. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalobkyňou navrhnuté neodkladné opatrenie je materiálne nevykonateľné. Uviedol, že z jeho obsahu nevyplývalo, zverejňovania akých konkrétnych výrokov sa mal žalovaný zdržať, na jeho základe by bolo obťažne posúdiť totožnosť skutku, pričom nevykonateľnosť navrhovaného neodkladného opatrenia je samotným dôvodom na zamietnutie návrhu na jeho nariadenie. Poukázal na princíp proporcionality, ktorý vyžaduje, aby strana ktorej má byť neodkladným opatrením uložená povinnosť nebola ním obmedzená spôsobom neprimeraným povahe veci. Uviedol, že ak by nariadil navrhované neodkladné opatrenie, neprimerane by zasiahol do práv žalovaného nad mieru nevyhnutnú na naplnenie účelu neodkladného opatrenia. Skonštatoval, že pre rozhodnutie súdu o neodkladnom opatrení je relevantný stav v čase vydania uznesenia súdu prvej inštancie. Bol teda viazaný skutkovým a právnym stavom v čase vydania rozhodnutia, pričom účelom neodkladného opatrenia má byť len dočasná úprava práv a povinností, ktorá nevylučuje, že o právach a povinnostiach strán sporu vo veci samej bude rozhodnuté inak, než v konaní o neodkladnom opatrení. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutkových a právnych záverov tak súd prvej inštancie návrh na nariadenie neodkladného opatrenia v celom rozsahu zamietol. Zároveň v odôvodnení uznesenia konštatoval, že o nároku na náhradu trov konania spojených s návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia súd prvej inštancie rozhodne podľa § 262 ods. 1 C.s.p. až v meritórnom rozhodnutí vo veci samej, ktorým sa konanie končí.
3. Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie žalobkyňa, dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p. (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) a § 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p. (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Dôvodila, že situácia popísaná v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia pretrváva. Žalovaný mal naďalej zverejňovať prostredníctvom periodík s celoštátnou pôsobnosťou a sociálnych sietí citlivé a nepravdivé informácie o žalobkyni, s cieľom očierniť žalobkyňu ako fyzickú osobu pred širokou verejnosťou. Žalovaný mal okrem mena, priezviska žalobkyne uvádzať v médiách nepravdivé a účelové tvrdenia prostredníctvom uverejnenia jej fotografií, ktoré neboli scenzurované. Zverejnením podoby žalobkyne tak značne zasiahol do jej práva na ochranu podobizne a práva na súkromie. Namietala, že týmto sa prvoinstančný súd však vôbec nezaoberal, nezohľadnil skutočnosť, aký vplyv má konanie žalovaného na život a spoločenské postavenie žalobkyne a ako môže ovplyvniť jej každodenný život. Dodala, že žalovaný sa takýmto spôsobom snaží zviditeľňovať a vytvárať si svoju politickú kampaň zameranú proti žalobkyni. Poukázala na to, že z hľadiska intenzity zásahu, okolností, za ktorých k nemu došlo, ako aj stupňa negatívnych dôsledkov, dopadu zásahu na chránené práva, sa v praxi môžu vyskytnúť ujmy, ktoré svojou povahou alebo stupňom závažnosti: a) neopodstatňujú ani nemateriálnu ani materiálnu satisfakciu, b) opodstatňujú (len) nemateriálnu satisfakciu, c) opodstatňujú tak nemateriálnu, ako aj materiálnu satisfakciu. Poukázala na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu Českej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva. Dôvodila, že zásahom je potrebné rozumieť určité aktívne konanie alebo nekonanie, ktoré znamená zmenu existujúceho stavu k horšiemu v dôsledku tejto aktivity. Konštatovala, že aj osoby s tzv. „zníženiu mierou“ prípustnosti kritiky, majú právo na ochranu súkromia a s tým spojenú ochranu osobnosti. V danom prípade tak podľa žalobkyni nemohol byť spor o tom, či došlo k zásahu, ktorý je objektívne spôsobilý vyvolať negatívny dôsledok, ale aký je rozsah tohto negatívneho účinku zo strany žalovaného. Následne zopakovala svoju argumentáciu už uvedenú v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. Skonštatovala, že vyjadrenia, ktoré žalovaný o žalobkyni šíril sa dostali do povedomia širokej verejnosti a rovnako tak sa stali témou mnohých skupín na internete, ktoré sledujú tisíce ľudí a ku príspevkom sa verejne vyjadrujú a ich zdieľajú. Akékoľvek ďalšie verejné vyjadrenie žalovaného k súkromiu alebo iným stránkam ochrany osobnosti žalobkyne povedie k zhoršovaniu negatívnych dôsledkov konania žalovaného. Na základe uvedeného mala žalobkyňa za to, že bez neodkladnej dočasnej úpravy pomerov medzi žalobkyňou a žalovaným reálne hrozí ďalší neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobkyne ako fyzickej osoby. Odvolaciemu súdu preto navrhla napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zmeniť a jej návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia vyhovieť. Zároveň, aby jej bol priznaný nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 4. Vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaný uviedol, že sa v plnej miere stotožňuje s výrokovou časťou napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie. Sčasti sa stotožnil aj s dôvodmi, ktorými súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil. Naopak, vôbec sa nestotožnil s návrhom žalobkyne na nariadenie neodkladného opatrenia a odvolaním. Dôvodil, že pre takéto rozhodnutie nie sú splnené zákonné podmienky a formálne predpoklady vzťahujúce sa na nariaďovanie neodkladných opatrení, absentuje preň aj právny základ, z hľadiska žalobkyňou tvrdeného zásahu do jej osobnostných práv, ktoré majú byť podľa nej bezodkladne chránené. Namietal, že z formálnej stránky nie je jasné, čoho konkrétne a akých konkrétnych výrokov by sa mal žalovaný zdržať. Mal za to, že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia je neurčitý a mal byť v zmysle § 327 C.s.p. odmietnutý. Po obsahovej stránke sa samotný návrh podľa žalovaného mohol javiť aj tak, že ním žalobkyňa požadovala, aby sa žalovaný zdržal akýchkoľvek verejných vyjadrení na osobu žalobkyne vrátane hodnotiacich výrokov, úsudkov a názorov. Takto široko a paušálne formulovaný zákaz by bol v hrubom rozpore s ústavne a medzinárodnými dohovormi garantovanou slobodu prejavu žalovaného, ktorá zahŕňa právo šíriť informácie a názory. Uviedol, že toto právo má osobitne široké mantinely, ak sa týka vecí verejného záujmu a osôb, ktoré sú verejne a politicky činné. Dôvodil, že žalobkyňa dostatočne neosvedčila existenciu skutočností, ktoré mali predstavovať základ pre posúdenie dôvodnosti, trvania a neodkladnosti nároku. Namietal, že žalobkyňou avizované prílohy, na ktoré sa odvolávala, neboli priložené k návrhu, ani neskôr doložené do spisu. Z elektronických linkov, ktoré uviedla žalobkyňa v spise, sa s výnimkou relácie Kam jdeš? nedali vystopovať výroky žalovaného v ich originálnom doslovnom prednese a v ich kontextuálnom vyznení. Link na denník Pravda citoval ministra životného prostredia Slovenskej republiky H. H., ktorý výroky žalovaného iba parafrázuje, navyše bez kontextu, v ktorom boli prednesené. Nestotožnil sa s tvrdením žalobkyne v odvolaní, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko žalobkyňa neposkytla nijaké iné odkazy na ďalšie zdroje, z ktorých by bolo možné vyvodiť, aspoň na účely rozhodnutia o neodkladnom opatrení, potrebu bezodkladne upraviť pomery medzi žalobkyňou a žalovaným. Žalobkyňa
bola podľa názoru žalovaného nejednoznačná a nekonzistentná v tom, v čom vidí neoprávnený zásah do svojich osobnostných práv. Poukázal na to, že kým v žalobnom návrhu a návrhu na neodkladné opatrenie rámcovala tvrdenú neoprávnenosť zásahu výrokmi žalovaného, vo svojom odvolaní proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na vydanie neodkladného opatrenia už svoj návrh odôvodňovala aj z jej pohľadu neoprávnenými zásahmi zo strany žalovaného, ktoré mali (bez akejkoľvek ďalšej konkretizácie, dôkazov alebo vyargumentovania protiprávnosti) spočívať v tom, že: „žalovaný okrem mena, priezviska žalobkyne uvádza v médiách nepravdivé a účelové tvrdenia prostredníctvom uverejnenia jej fotografií, ktoré neboli scenzurované. Zverejnením podoby žalobkyne tak značne zasiahol do jej práva na ochranu podobizne a práva na súkromie.“ Žalovaný podotkol, že odvolacie konanie nie je fázou, v ktorej je možné rozširovať uplatňovaný nárok a jeho dôvody. Nestotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie v bode 95. uznesenia, že: „žalobkyňa na účely neodkladného opatrenia osvedčila pravdepodobnosť nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana, (keďže) samotné uverejnenie nepravdivého údaja týkajúce sa ochrany osobnosti fyzickej osoby zakladá spravidla neoprávnený zásah do dobrej povesti fyzickej osoby.“ Dôvodil, že jeho výroky nepredstavujú uvedenie nepravdivých údajov (faktov), ale prezentáciu kritiky (hodnotiacich úsudkov) žalobkyne ako vrcholovej političky (ministerky), a to v rámci dlhodobo prebiehajúcej verejnej diskusie o pôsobení ministerky a Ministerstva kultúry Slovenskej republiky a jeho dopadoch na stav kultúry a kultúrnych inštitúcií v Slovenskej republike a výlučne v súvislosti s pôsobením žalobkyne vo verejnej sfére ako vrcholovej predstaviteľky verejnej moci. Žalovaný mal za to, že jeho kritika napĺňala parametre legálneho a legitímneho využitia slobody prejavu v demokratickej spoločnosti a po vykonaní testu proporcionality pre prípady stretov medzi slobodou prejavu a osobnostnými právami musí požívať ochranu práve sloboda prejavu žalovaného. Ďalej poukázal na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva, týkajúce sa slobody prejavu, ako aj ústavnej prezumpcie dovolenosti kritiky. Uviedol, že túto prezumpciu žalobkyňa ako politička pôsobiaca vo vrcholovej exekutívnej funkcii, v žalobe nevyvrátila. Namietal, že judikatúra, ktorú žalobkyňa uvádzala na podporu žaloby, vydania neodkladného opatrenia a vo svojom odvolaní navyše nie je interpretovaná verne, ale je výrazne dezinterpretovaná a vo finále buď potvrdzuje ochranu slobody prejavu žalovaného alebo sa veci vôbec netýka. Následne poukázal na test proporcionality, kedy otestovanie primeranosti uplatnenia slobody prejavu testom O KOM, KTO, ČO, KDE, KEDY a AKO pôvodca posudzovaného prejavu povedal (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 152/08 a nasl.), že v prípade žalovaného jednoznačne vyúsťuje do záveru o potrebe ochrany slobody jeho prejavu. K otázke „Kto je kritizovaný?“ uviedol, že judikatúra umiestňuje politikov a političky (a o to viac politikov a političky pôsobiacich na národnej úrovni a v exekutívnych funkciách) na vrchol pomyselného rebríčka kritizovateľnosti. Žalobkyňa tak patrí medzi osoby, ktoré musia zniesť vyššiu mieru kritiky, a to o to viac, keď sa táto kritika týka výkonu ich funkcie. K otázke „Kto kritizuje?“ poukázal na to, že žalovaný patrí z hľadiska slobody prejavu medzi privilegovanú skupinu osôb. S kritizovanými praktikami rezortu kultúry mal navyše bezprostrednú skúsenosť, keďže boli uplatnené aj priamo na neho (napr. spôsob doručenia odvolania z funkcie). Žalovaný v diskusii reprezentuje občiansku spoločnosť, a to aj prostredníctvom angažovania sa v iniciatíve Otvorená kultúra, ktorá neformálne spája rozličné zložky kultúrnej obce a ich sympatizantov a reprezentuje a presadzuje ich požiadavky. Na túto angažovanosť a pozíciu aktivistu, vrátane presadzovania požiadaviek pred politikmi, žalovaný vo svojich verejných vystúpeniach aj odkazuje (napr. vyjadrenie v podcaste Kam jdeš?, ktoré nasleduje hneď po žalobkyňou namietaných výrokoch, cca 19 min. 20 sek. záznamu). K otázke „Čo je kritizované?“ uviedol, že kritika sa týka výlučne spôsobu výkonu verejnej funkcie verejnou funkcionárkou vrátane výrokov, ktoré pri jej výkone prednáša. Žalovaný kritizoval sériu praktík a vyjadrení, ktoré ich kontextualizujú a sú súčasťou verejného pôsobenia žalobkyne. Kritizoval tak napríklad aj spôsob, akým ministerka, resp. vedenie ministerstva kultúry oslabuje až deštruuje kultúrne inštitúcie a infraštruktúru kultúry, spôsob výkonu mandátu, ktorý vytvára tlak na autocenzúru osôb v rezorte, ale aj výroky stigmatizujúce kvír ľudí cez ich spájanie s ohrozením „bielej rasy“, či konkrétne praktiky pri odvolávaní predstaviteľov a predstaviteliek kultúrnej obce. Z hľadiska obsahu prejavu tak ide o chránený politický prejav v rámci profesijnej sféry žalobkyne, ktorý sa týka otázok verejného záujmu. Zároveň ide o prejav spájajúci kritiku osoby a kritiku praktík. Legitimita kritiky osoby sa tu zvyšuje jej nosnou prepojenosťou s praktikami, ktoré do rezortu priniesla. K otázke „Kde je kritizované?“ uviedol, že žalobkyňa ako miesta výrokov uvádza formát Kam jdeš? a diskusiu na DVTV. Prvá z uvedených relácií (produkovaná v Českej republike a tam aj v prevažujúcej miere sledovaná) mala ku dňu vyjadrenia na portáli Youtube 628 pozretí. Druhá relácia má na kanáli Youtube XXXX pozretí, avšak samotný žalobkyňou namietaný výrok je dostupný iba v časti plateného obsahu na portáli PubliQ (a inak iba cez titulok v popise rozhovoru; počet pozretí na platenom portáli PubliQ dostupný nie je). Hoci počet pozretí je v oboch prípadoch nízky (a nízky počet prima facie praje slobode prejavu), v danej veci v
zásade nie je relevantný. K otázke „Kedy je kritizované?“ poukázal na to, že jeho kritika odznievala ako súčasť existujúcej a dlhodobo prebiehajúcej spoločenskej diskusie o politických procesoch v krajine a jej demokratickom smerovaní. Žalovaný diskusiu neotvára, ale k nej prispieva, a to v nadväznosti na konkrétne aktivity vedenia rezortu kultúry (napr. dianie vo Fonde na podporu umenia, kroky vedenia rezortu pri obsadzovaní, resp. odvolávaní z vedúcich postov v kľúčových verejných inštitúciách v rezorte) a v širšom kontexte spoločenských diskusií o hrozbách demokracie a návrate autokratických režimov, ktoré porušujú ľudské práva. K otázke „Ako je kritizované?“ uviedol, že judikatúra rozlišuje medzi faktickými výrokmi a hodnotiacimi úsudkami. Výroky žalovaného spadajú medzi hodnotiace úsudky, ktorým pre legitimitu postačuje mať dostatočný skutkový základ, teda rozumnú substancovanosť. Žalovaný považuje svoje hodnotiace úsudky označujúce žalobkyňu za dostatočne substancované, a to jednak výrokmi žalobkyne (napríklad jej všeobecne známe výroky o tom, ako „homosexuáli“ ohrozujú „bielu rasu“) a jednak jej inými činmi (napríklad požiadavky na exkluzívnu „slovenskosť“ kultúry, a podobne), pričom v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nemusí byť hodnotiaci úsudok sprevádzaný faktmi. Dôvodil, že v danom prípade je dôležitý aj spoločenský kontext. Poukázal na riziko skĺznutia k tzv. chilling efektu, čo znamená odradzujúci či zmrazujúci účinok brániaci tomu, aby sa verejnosť či médiá zaujímali o veci verejné a aby sa spôsobmi, ktoré im v demokratických režimoch prináležia, angažovali na ochranu demokratických hodnôt. Ďalej žalovaný podrobne zosumarizoval v čom konkrétne nie je pre prejednávanú vec relevantná judikatúra, na ktorú sa odvolávala žalobkyňa vo svojej žalobe, návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a aj v odvolaní, resp. ktorú žalobkyňa dezinterpretuje. Odvolaciemu súdu navrhol, aby napadnuté uznesenie, ako vo výroku vecne správne, potvrdil. 5. Odvolací súd preskúmal vec bez nariadenia pojednávania, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 324, § 325 ods. l, ods. 2 písm. d/, § 329 ods. l, ods. 2, § 378 ods. l, § 379, § 380 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z. z.), ďalej len C.s.p.] a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie nie je možné potvrdiť, ani zmeniť. 6. V danej veci sa žalobkyňa domáha nariadenia neodkladného opatrenia počas konania o ochrane osobnosti a náhrade nemajetkovej ujmy, nakoľko návrh na nariadenie neodkladného opatrenia podala spolu so žalobou o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy. Odvolací súd uvádza, že pre neodkladné opatrenie je rozhodujúci stav v čase vydania uznesenia súdu prvej inštancie (§ 329 ods. 2 C.s.p.). Neodkladné opatrenie môže súd nariadiť iba za predpokladu, ak sledovaný účel nemožno dosiahnuť zabezpečovacím opatrením. Neodkladné opatrenie plní funkciu prostriedku regulujúceho právne vzťahy na obdobie po jeho vydaní, a má preto výrazný preventívny zmysel i účinok, ktorý v naliehavých prípadoch môže zamedziť i vzniku škody alebo inej ujmy a ak k nej došlo, neodkladným opatrením je možné zabrániť jej rozširovaniu. 7. Návrh na nariadenie neodkladného opatrenia má obsahovať náležitosti uvedené v ustanovení § 326 C.s.p. (opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich potrebu neodkladnej úpravy pomerov alebo obavu, že exekúcia bude ohrozená, opísanie skutočností hodnoverne osvedčujúcich dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana), spolu s pripojením listín, na ktoré sa odvoláva. 8. Cieľom neodkladného opatrenia je rýchlo a pružne vyriešiť situáciu, keď je potrebný okamžitý zásah súdu, pričom záujem na účinnej a rýchlej dočasnej ochrane práv je vyjadrený aj v menej striktných požiadavkách na formu neodkladného opatrenia. Potreba bezodkladnej úpravy pomerov (právnych vzťahov) strán sporu tak zahŕňa prvok naliehavosti a nevyhnutnosti. Účelom neodkladného opatrenia je okamžite dočasne vytvoriť stav, kedy k porušovaniu alebo ohrozeniu práv strany, ktorá súdnu ochranu požaduje, nebude dochádzať. 9. Pred nariadením neodkladného opatrenia posudzuje súd, či je osvedčená existencia právneho vzťahu medzi sporovými stranami, či žalobcom tvrdené a osvedčené skutočnosti odôvodňujú potrebu neodkladnej úpravy pomerov alebo obavu z ohrozenia exekúcie (princíp opodstatnenosti), či uložením požadovanej povinnosti alebo obmedzenia objektívne možno dosiahnuť ochranu, ktorej sa žalobca domáha (princíp efektívnosti), či navrhovaným neodkladným opatrením, pokiaľ má mať podľa okolností prípadu dočasný charakter, nebude vytvorený nenávratný stav, či právne účinky neodkladného opatrenia neobmedzia povinnú osobu neprimeraným spôsobom a nad nevyhnutný rozsah (princíp proporcionality), či sledovaný účel nemožno dosiahnuť zabezpečovacím opatrením (§ 324 ods. 3 C.s.p.).
10. Pri nariaďovaní neodkladného opatrenia sa nedokazuje, iba sa osvedčuje tvrdenie žalobcu, čo znamená, že nárok nemusí byť nepochybne preukázaný, ale aspoň tvrdenia žalobcu musia byť súdu dôkazmi osvedčené. Osvedčenie (na rozdiel od dokazovania) znamená, že súd pomocou ponúknutých dôkazných prostriedkov zisťuje len najvýznamnejšie skutočnosti (teda nie všetky rozhodujúce skutočnosti). Pod potrebou dočasnej úpravy strán sporu sa rozumie stav vzťahov strán sporu, ktorý neznesie odklad. V konaní o nariadenie neodkladného opatrenia spočíva povinnosť tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno výlučne na navrhovateľovi neodkladného opatrenia s tým, že smeruje k osvedčeniu tých procesných a hmotnoprávnych skutočností, ktorých pravdepodobnosť môže vyústiť do záveru o legálnosti (potrebe, naliehavosti, primeranosti) nariadenia neodkladného opatrenia. K návrhu je potrebné pripojiť listiny, na ktoré sa žalobca odvoláva. Pojem „osvedčenie dôvodnosti“ indikuje rozhodovanie súdu bez procesu dokazovania spravidla len na základe listín predložených navrhovateľom neodkladného opatrenia. 11. Odvolací súd konštatuje, že z napadnutého uznesenia nie je zrejmé, z ktorých dôkazov súd prvej inštancie vychádzal pri rozhodovaní o zamietnutí návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, keď na jednej strane v bode 95. napadnutého uznesenia konštatoval, že žalobkyňa na účely neodkladného opatrenia osvedčila pravdepodobnosť nároku, no na druhej strane v bode 97. napadnutého uznesenia uviedol, že žalobkyňa neosvedčila potrebu bezodkladnej úpravy pomerov medzi stranami sporu, že všetky žalobkyňou napadnuté tvrdenia, v ktorých žalovaný označuje žalobkyňu za „neonacistku“ a „prirovnáva ju ku gestapu“, žalovaný opakovane uvádza vo verejnom priestore. Svoj právny záver v bode 97. napadnutého uznesenia iba stručne odôvodnil tým, že vychádzajúc z obsahu podaného návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, žalovaný naposledy dňa 30.1.2025 poskytol rozhovor o svoje kandidatúre na post riaditeľa Divadla Pavla Országha Hviezdoslava, ktorý bol zverejnený na YouTube kanáli na DVTV.SK, na webovej stránke <.. Z predmetného rozhovoru súd prvej inštancie nemal za osvedčené, že by sa žalovaný negatívne a urážlivo vyjadril na osobu žalobkyne. Súd prvej inštancie sa však na tomto mieste nezaoberal bližšie zvyšnými dôkazmi, ktoré žalobkyňa k návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia priložila. 12. Súd prvej inštancie zároveň v bode 95. napadnutého uznesenia neuviedol, ktorých konkrétnych práv žalobkyne sa mal týkať predmetný nárok, ktorého skutočnosť mala žalobkyňa osvedčiť. Obmedzil sa iba na všeobecné konštatovanie, že: „Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností, žalobkyňa na účely neodkladného opatrenia osvedčila pravdepodobnosť nároku, ktorému sa má poskytnúť súdna ochrana, samotné uverejnenie nepravdivého údaja, týkajúce sa ochrany osobnosti fyzickej osoby zakladá spravidla neoprávnený zásah do dobrej povesti fyzickej osoby.“ 13. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je nepreskúmateľné, nakoľko z jeho odôvodnenia nie je zrejmé, akými úvahami sa súd prvej inštancie riadil, keď v bode 95. napadnutého uznesenia konštatoval, že žalobkyňa na účely neodkladného opatrenia osvedčila pravdepodobnosť nároku, nakoľko toto konštatovanie žiadnym spôsobom bližšie neodôvodnil. Zároveň konkrétnejšie nevysvetlil, na základe akých úvah následne dospel k (opačnému) záveru v bode 97. napadnutého uznesenia, že žalobkyňa neosvedčila potrebu bezodkladnej úpravy pomerov medzi stranami sporu. Ani jeden z týchto (protichodných) záverov súd prvej inštancie náležite neodôvodnil. Uvedené protichodné závery súdu prvej inštancie spôsobujú zmätočnosť napadnutého uznesenia. Odvolací súd zároveň pripomína, že ak súd prvej inštancie dôvodil, že navrhované neodkladné opatrenie je materiálne nevykonateľné, keďže ním nie je možné žalovanému uložiť do budúcnosti časovo neobmedzenú povinnosť zdržať sa zverejňovania nekonkretizovaných, nepravdivých a hodnotiacich výrokov, úsudkov, názorov, ktoré považuje žalobkyňa za nepravdivé, poškodzujúce jej povesť, akoukoľvek inou formou, prostredníctvom nešpecifikovaných komunikačných prostriedkov, bolo možné zvážiť prípadné nariadenie neodkladného opatrenia na obmedzený čas (§ 330 ods. 1 C.s.p.). Keďže prvoinštančný súd uviedol, že z obsahu návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia nevyplývalo zverejňovania akých konkrétnych výrokov sa mal žalovaný zdržať a na jeho základe by bolo obťažné posúdiť totožnosť skutku, a teda nevykonateľnosť navrhovaného neodkladného opatrenia je samotným dôvodom na zamietnutie návrhu na jeho nariadenie, odvolací súd pripomína, že žalobkyňa dostatočným spôsobom špecifikovala (nateraz) sporné výroky žalovaného a keďže účelom nariadenia neodkladného opatrenia podľa § 325 ods. 1 písm. d/ C.s.p. je práve úprava pomerov strán sporu smerujúca do budúcna, konkretizácia prípadných difamačných prejavov, ktorými by sa žalovaný mohol v budúcnosti dopustiť neprípustných zásahov do osobnostných práv žalobkyne, by bola kontraproduktívna. Napriek opisu žalobkyňou vykonaného testu proporcionality, odvolací súd poukazuje aj na to, že posúdenie charakteru
sporných výrokov, ako aj aplikácia princípu proporcionality bude predmetom dokazovania vo veci samej, pričom cieľom použitia tohto princípu je posúdenie kolízie dvoch základných práv a slobôd, v tomto prípade práva na súkromie a slobody prejavu. V bode 95. napadnutého uznesenia sa teda súd prvej inštancie zaoberal skutočnosťami, ktoré nemajú byť predmetom dokazovania a rozhodovania v konaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, ale až dokazovania a rozhodovania vo veci samej, teda v konaní o žalobe o ochrane osobnosti a náhrade nemajetkovej ujmy. 14. Na základe uvedených skutočností považoval odvolací súd odvolací dôvod žalobkyne o tom, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) za dôvodný. Uvedený dôvod sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, tzn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov sporových strán alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti. 15. Žalobkyňa taktiež v odvolaní namietala, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.), k čomu odvolací súd dôvodí, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom spore s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za neúplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za nesprávne. 16. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie, ktorým návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ C.s.p. v spojení s § 391 ods. 1, ods. 2 C.s.p. Povinnosťou prvoinštančného súdu bude opätovne sa zaoberať návrhom žalobkyne na nariadenie neodkladného opatrenia týkajúceho sa toho, aby sa žalovaný zdržal difamačných vyjadrení na osobu žalobkyne vo verejnom priestore s tým, že sa dôkladne vysporiada s predloženými dôkazmi a následne skúmať, či sú dané predpoklady pre nariadenie žalobkyňou požadovaného neodkladného opatrenia, pričom svoje rozhodnutie je povinný správne a dostatočne odôvodniť v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z ustanovenia § 236 C.s.p., pričom odôvodní, na základe akých dôkazov a úvah dospel k rozhodnutiu o neodkladnom opatrení. Čo sa týka testu proporcionality, odvolací súd pripomína, že tento súd prvej inštancie vykoná až pri rozhodovaní vo veci samej (rozhodovanie o žalobe o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy). 17. Odvolací súd nerozhodol o náhrade trov odvolacieho konania, pretože v danom prípade bol návrh na nariadenie neodkladného opatrenia podaný v rámci konania vo veci samej a zo zákona vyplýva povinnosť súdu rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania aj bez návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 1 C.s.p.). 18. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).