Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 15Co/115/2025 1425201636 24. 10. 2025 Mgr. Zita Leimbergerová ECLI:SK:KSBA:2025:1425201636.2
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zity Leimbergerovej a členiek senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej, v spore žalobkyne: O. S. , narodená dňa XX.X.XXXX, trvale bytom A., R. č. XXXX/XX, zastúpenej: JUDr. Andrej Gara, advokát, Bratislava, Štefánikova č. 869/14, proti žalovanému: O.. V.. O. W. F. U. L. Č. G. V. , V.., D. W. XX.X.XXXX, H. N.: N., R.D. Č.. XXXX/X, zastúpeným spoločnosťou: Krivak & Co, s. r. o., Bratislava, Gajova č. 13, IČO: 36 863 475, za ktorú koná: JUDr. Martin Krivák, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, na odvolanie žalobkyne proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 9. júla 2025, č. k. 17 Cos 1/2025-114, takto rozhodol: Uznesenie Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 9. júla 2025, č. k. 17 Cos 1/2025-114, m e n í tak, že n a r i a ď u j e žalovanému, aby sa zdržal vyjadrení na osobu žalobkyne vo verejnom priestore, najmä v printových médiách, v elektronických médiách vrátane ich blogov a na sociálnych sieťach zverejňovaním nepravdivých a hodnotiacich výrokov, úsudkov a názorov a zdržať sa ďalšieho zasahovania do dobrej povesti žalobkyne akoukoľvek inou formou verejných vyjadrení alebo inými prostriedkami. odôvodnenie: 1. Mestský súd Bratislava IV uznesením zo dňa 9.7.2025, č. k. 17 Cos 1/2025-114, návrh žalobkyne na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol. Vychádzal z jej podania - žaloby o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy a návrhu o nariadenie neodkladného opatrenia doručeného súdu dňa 19.2.2025, ktorým žiadala, aby súd vydal neodkladné opatrenie v tomto znení: „Súd nariaďuje žalovanému, aby sa zdržal vyjadrení na osobu žalobkyne vo verejnom priestore, najmä v printových médiách, v elektronických médiách vrátane ich blogov a na sociálnych sieťach zverejňovaním nepravdivých a hodnotiacich výrokov, úsudkov a názorov a zdržať sa ďalšieho zasahovania do dobrej povesti žalobkyne akoukoľvek inou formou verejných vyjadrení alebo inými prostriedkami a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.“ 2. Žalobkyňa návrh na nariadenie neodkladného opatrenia odôvodnila tým, že žalovaný aj po viac ako 6. mesiacoch od jeho odvolania z funkcie B. pokračuje na adresu žalobkyne v jeho výrokoch, kedy žalobkyňu označuje za neonacistku a prirovnáva ju ku gestapu (naposledy sa takto vyjadril dňa 30.1.2025 v DVTV SK), je preto nevyhnutné, aby súd okamžite zjednal nápravu daného stavu a zakázal tak žalovanému verejne sa negatívne a urážlivo vyjadrovať na adresu žalobkyne. Na preukázanie skutkových tvrdení uviedla prílohy: <C.:/..K..Y.?S.>, XX. O. W. - N. Ř. Z.,<C.:/..A..Z.-H.-G.-S.-W.-Z.-A.-G.-B.-A.-za-D.>. 3. Uznesením zo dňa 10.3.2025, č. k. 17Cos/1/2025-19, súd prvej inštancie návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol. Na základe odvolania podaného žalobkyňou Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 11.6.2025, č. k. 15 Co 51/2025-91, toto uznesenie Mestského súdu Bratislava IV zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd konštatoval, že povinnosťou súdu
prvej inštancie bude zaoberať sa návrhom žalobkyne na nariadenie neodkladného opatrenia týkajúceho sa toho, aby sa žalovaný zdržal difamačných vyjadrení na osobu žalobkyne vo verejnom priestore s tým, že sa vysporiada s predloženými dôkazmi a následne má skúmať, či sú dané predpoklady pre nariadenie žalobkyňou požadovaného neodkladného opatrenia, pričom svoje rozhodnutie odôvodní v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 236 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“). 4. Súd prvej inštancie napadnuté rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 324 ods. l, ods. 3, § 325 ods. 1, ods. 2 písm. c), d), § 326 ods. 1, ods. 2, § 328 ods. 1, § 329 ods. 1 veta prvá, § 329 ods. 2, § 330 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“), čl. 10 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 19 ods. 1, ods. 2, ods. 3, čl. 26 ods. 1, ods. 2, ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a § 11, § 13 ods. 1 až ods. 3 Občianskeho zákonníka a vecne dôvodiac tým, že predpoklady pre nariadenie neodkladného opatrenia v predmetnej veci splnené neboli, keď žalobkyňa neosvedčila ani potrebu nevyhnutnosti a naliehavosti bezodkladnej úpravy pomerov ako jedného zo základných predpokladov pre nariadenie navrhovaného neodkladného opatrenia. Uviedol, že žalobkyňa je O. (verejne činná osoba), ktorá v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia uviedla, že žalovaný ju verejne v médiách označuje za „neonacistku“ a „prirovnáva ju ku gestapu“. Žalovaný je bývalý B., ktorý bol dňa 6.8.2024 odvolaný zo svojej funkcie žalobkyňou a po viac ako šiestich mesiacoch od jeho odvolania z funkcie má pokračovať na adresu žalobkyne vo svojich výrokoch, pričom žalobkyňu označuje za „neonacistku“ a „prirovnáva ju ku gestapu“ a naposledy sa dňa 30.1.2025 v DVTV SK urážlivo vyjadril na adresu žalobkyne. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že z obsahu webovej stránky <C.:/..K..Y.?S.> na K. G. W..SK dňa 30.1.2025, bol uverejnený príspevok s titulkom „W.: Š. je neonacistka a treba to otvorene hovoriť. Ten, kto si ju zastáva - kolaboruje“. Z tohto dôkazu súd prvej inštancie mal za osvedčenú skutočnosť, že žalovaný poskytol rozhovor o svojej kandidatúre na post riaditeľa Divadla Pavla Országha Hviezdoslava, o spolupráci s P. F. a súčasných aktivitách, pričom sa však v tomto rozhovore osobne nevyjadril negatívne a urážlivo na osobu žalobkyne, neoznačil ju za „neonacistku“ ani „neprirovnal ju ku gestapu“. Pokiaľ ide o príspevok na YouTube kanáli s titulkom G. M. XX. O. W. - N. Ř. Z., G. N. X. W. XX.X.XXXX V. A.Z. na J. Z. <C.:/..A..Z.-H.-G.-S.-S.-Z.-A.-G.-B.-A.-za-D.>, ktorý bol uverejnený dňa 14.8.2024 s titulkom „H. kritizuje vyjadrenia W. S. Š.“, uvedené príspevky žalobkyňa neuviedla ako rozhodujúce skutočnosti v podanom návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. Súd prvej inštancie ďalej dôvodil, že ohrozenie práv, nároku a hrozba bezprostrednej ujmy musí byť konkrétna a žalobkyňa ju musí osvedčiť, nestačí ju iba tvrdiť. Chýbajúce osvedčenie bezprostredne hroziacej ujmy nemožno ničím nahradiť, lebo je základnou podmienkou pre nariadenie neodkladného opatrenia. Splnenie predpokladov pre jeho nariadenie teda nemožno vyvodiť len zo samotných tvrdení, je potrebné tieto tvrdenia osvedčiť. Žalobkyňa v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým je súd viazaný, žiadne konkrétne tvrdenia alebo argumentáciu, odôvodňujúce potrebu bezodkladnej úpravy pomery strán neuviedla a predovšetkým neosvedčila skutkové tvrdenia uvedené v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, že sa žalovaný dňa 30.1.2025 v DVTV SK negatívne vyjadril na osobu žalobkyne, z ktorého dôvodu je nevyhnutné nariadiť neodkladné opatrenie. V podanom odvolaní žalobkyňa tiež uviedla, že situácia uvedená v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia zo dňa 19.2.2025 pretrváva, žalovaný naďalej zverejňuje prostredníctvom periodík s celoštátnou podobnosťou a sociálnych sietí citlivé a nepravdivé informácie o žalobkyni s jediným cieľom očierniť žalobkyňu ako fyzickú osobu pred širokou verejnosťou, ktoré však ani dodatočne súdu nedoložila a ničím a nijak neosvedčila (napríklad neuviedla kedy žalovaný, kde a aké nepravdivé informácie zverejnil o žalobkyni). Potrebu bezodkladne upraviť pomery, ktorej existencia je so zreteľom na § 325 ods. 1 C.s.p. nevyhnutným predpokladom pre nariadenie neodkladného opatrenia, nemožno považovať za osvedčenú, keď žalobkyňa nepredložila dôkazy na preukázanie svojich skutkových tvrdení. Súd dospel k záveru, že žalobkyňa v podanom návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia neosvedčila predovšetkým tvrdené skutočnosti, že žalovaný pokračuje na adresu žalobkyne v jeho výrokoch, ktorú označuje za „neonacistku“ a „prirovnáva ju ku gestapu“, keď sa žalovaný takto naposledy dňa 30.1.2025 v DVTV SK ani nevyjadril. V podanom odvolaní žalobkyňa ďalej uviedla, že žalovaný okrem mena a priezviska žalobkyne, uvádza v médiách nepravdivé a účelové tvrdenia prostredníctvom uverejnenia jej fotografií, ktoré neboli scenzurované. Zverejnením podoby žalobkyne tak značne zasiahol do jej práva na ochranu podobizne a práva na súkromie a žalobkyňa iba predpokladá, že žalovaný bude v médiách aj naďalej šíriť nepravdivé a urážlivé tvrdenia o žalobkyni. Keďže, poukazujúc na ustanovenie § 329 ods. 2 C.s.p. pre rozhodnutie súdu o neodkladnom opatrení je relevantný stav v čase vydania uznesenia súdu prvej inštancie), je teda viazaný skutkovým a právnym stavom v čase vydania rozhodnutia, súd prvej inštancie uzavrel, že nemôže svoje rozhodnutie založiť na skutočnostiach, ktoré nastali po vydaní napadnutého uznesenia, na tieto skutočnosti súd neprihliada. Žalobkyňa sa za splnenia zákonných
podmienok môže domáhať ochrany svojich práv a oprávnených záujmov podľa § 329 ods. 3 C.s.p. S poukazom na ustanovenie § 262 ods. 1 C.s.p. uviedol, že o nároku na náhradu trov konania vo veci návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia bude rozhodovať až v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí (t. j. až v rozhodnutí vo veci samej). 5. Proti tomuto uzneseniu v celom rozsahu podala včas odvolanie žalobkyňa dôvodiac tým, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Uviedol, že vo svojom novom rozhodnutí súd prvej inštancie zásadne pochybil tým, že nerešpektoval záväzný právny názor Krajského súdu v Bratislave vyjadrený v uznesení sp. zn. 15 Co 51/2025-91, z odôvodnenia ktorého je zrejmé, že pôvodné rozhodnutie Mestského súdu Bratislava IV bolo zrušené pre viacero vážnych procesných i vecných pochybení. Najzásadnejšie výhrady smerovali na absenciu riadneho a vecne vykonaného testu proporcionality, ktorý je v konaniach týkajúcich sa kolízie základných práv, konkrétne práva na ochranu osobnosti na strane žalobkyne a práva na slobodu prejavu na strane žalovaného, nevyhnutným prostriedkom na zistenie, či je zásah do jedného z týchto práv legitímny, primeraný a nevyhnutný v demokratickej spoločnosti. Odvolací súd jasne v bodoch 11. až 17. pomenoval, v čom spočívali nedostatky prvoinštančného rozhodnutia (osobitne v absencii riadne vykonaného testu proporcionality medzi právom žalobkyne na ochranu osobnosti a právom žalovaného na slobodu prejavu, ako aj v ignorovaní pokračujúceho zásahu do práv žalobkyne po dátume 30.1.2025). Zároveň konštatoval, že návrh žalobkyne na neodkladné opatrenie nemožno odmietnuť ako nevykonateľný, ak obsahuje konkrétne identifikované výroky, formy ich šírenia a adresáta. Krajský súd výslovne uviedol, že Mestský súd Bratislava IV test proporcionality síce v teoretickej rovine zmienil, avšak ho v konkrétnom skutkovom a právnom kontexte nevykonal. Súd prvej inštancie sa nevenoval tomu, aký bol rozsah zásahu do osobnostných práv žalobkyne, nezhodnotil závažnosť výroku žalovaného, ani nezvážil, či bolo neodkladné opatrenie potrebné na ochranu pred ďalším šírením difamačných výrokov. Hoci sa v odôvodnení pôvodného rozhodnutia tento test objavil ako právna poučka, súd nijakým spôsobom neaplikoval jeho kritériá na konkrétny skutkový stav. Nevysvetlil, prečo by zásah do práva žalovaného na slobodu prejavu mal prevážiť nad ochranou osobnostných práv žalobkyne, a už vôbec nezvážil intenzitu zásahu, jeho trvanie, formu alebo cieľ. Test proporcionality má pritom tri základné kroky: vhodnosť, nevyhnutnosť a primeranosť a ani jeden z nich súd prvej inštancie v reálnom kontexte neaplikoval. Súdu prvej inštancie žalobkyňa vytkla, že po zrušení prvého rozhodnutia túto chybu zopakoval. Kým odvolací súd údajne jasne vyžadoval, aby súd prvej inštancie dôsledne aplikoval jednotlivé kroky testu proporcionality (vhodnosť, nevyhnutnosť a primeranosť), v novom rozhodnutí chýba akákoľvek reálna aplikácia týchto kritérií. Ide len o opakovanie právnej poučky bez skutočného rozboru kolidujúcich práv. V novom uznesení mal konajúci súd opäť uviesť teoretické východiská testu proporcionality, ale úplne absentuje akákoľvek konkrétna analýza konfliktu práv oboch strán. Ani slovom sa nezaoberá tým, či dané výroky označenie žalobkyne za neonacistku a prirovnanie ku gestapu majú pravdivý základ, aký bol ich kontext, ako boli verejnosti prezentované, či ich cieľom bola vecná kritika alebo len dehonestácia, ani či je dočasné obmedzenie prejavu nevyhnutné na ochranu dôstojnosti žalobkyne. Súd prvej inštancie teda test proporcionality znovu nevykonal, čím opätovne zlyhal v posúdení kolízie dvoch základných práv, ktoré je v takýchto veciach nevyhnutné. Ďalším vážnym nedostatkom, ktorý odvolací súd výslovne pomenoval, bola absencia skutkových zistení o pokračujúcom zásahu do práv žalobkyne po 30.1.2025. V odvolaní žalobkyňa jasne uviedla, že žalovaný aj po tomto dátume naďalej zverejňoval jej podobizeň, opakoval urážlivé výroky, zasahoval do jej práva na ochranu súkromia a poškodzoval jej povesť v médiách a na sociálnych sieťach. Napriek tejto argumentácii a doloženým dôkazom súd prvej inštancie v pôvodnom rozhodnutí tieto tvrdenia úplne ignoroval. Odvolací súd preto konštatoval, že súd prvej inštancie nepreskúmal, či trvá reálna potreba bezodkladnej ochrany práv žalobkyne. Prvoinštančnému súdu vytkol, že v novom rozhodnutí sa ani touto otázkou vôbec nezaoberal a znovu ignoroval rozhodujúcu skutkovú okolnosť, ktorú mu odvolací súd výslovne uložil preveriť. Podľa žalobkyne ide o úplné popretie zásady úplného zistenia skutkového stavu veci. Napriek týmto explicitným a právne záväzným pokynom odvolacieho súdu, súd prvej inštancie opätovne a prakticky identicky zamietol návrh na neodkladné opatrenie bez toho, aby čokoľvek zo záverov odvolacieho súdu reflektoval. Nepreukázal, ako v danom prípade vyvažoval právo žalovaného na slobodu prejavu s právom žalobkyne na ochranu osobnosti, a nezhodnotil, či boli výroky žalovaného primerané, vecné a či vychádzali z overených a pravdivých skutočností. Výsledkom je rozhodnutie, ktoré opakuje rovnaké chyby, aké už boli raz zrušené, čím dochádza nielen k porušeniu § 391 C.s.p., ale aj k popretiu práva žalobkyne na efektívnu súdnu ochranu. Rovnako závažným pochybením je skutočnosť, že súd prvej inštancie v oboch rozhodnutiach tvrdí, že návrh na neodkladné opatrenie je materiálne
nevykonateľný, pričom odvolací súd v zrušujúcom uznesení výslovne uviedol, že toto hodnotenie je chybné. Napriek tomu súd prvej inštancie túto argumentáciu zopakoval, akoby uznesenie odvolacieho súdu vôbec neexistovalo, čo je priamym porušením povinnosti riadiť sa právnym názorom nadriadeného súdu. Takýto postup predstavuje nielen procesnú vadu s dôsledkom zrušenia rozhodnutia, ale zároveň závažné porušenie princípu právnej istoty, zásady zákazu arbitrárnosti rozhodovania a predvídateľnosti práva. Poukázala aj na to, že súd prvej inštancie sa ani v novom rozhodnutí nevysporiadal s otázkou, či žalobkyňa ako verejný činiteľ má v danej situácii nárok na súdnu ochranu. Hoci je nesporné, že verejné osoby musia strpieť vyššiu mieru kritiky, odvolací súd zdôraznil, že aj tieto osoby majú právo na ochranu pred difamujúcimi, urážlivými a ničím nepodloženými výrokmi. Súd prvej inštancie sa však tejto otázke vyhol. Nevykonal žiadnu vecnú úvahu o tom, či výroky žalovaného prekročili hranicu prípustnej kritiky. Nevyhodnotil kontext, formu ani účel vyjadrení. Nezohľadnil dôsledky na verejný a súkromný život žalobkyne, hoci tie boli v návrhu výslovne uvedené, čím opomenul základnú povinnosť vecne vyhodnotiť zákonnosť zásahu do osobnostných práv. Žalobkyňa zhrnula, že súd prvej inštancie sa v novom rozhodnutí absolútne nevysporiadal s právne záväznými závermi odvolacieho súdu, nielenže nevykonal test proporcionality, nezistil riadne skutkový stav vo vzťahu k pokračujúcemu zásahu, ale svojvoľne zopakoval predchádzajúce dôvody, ktoré už boli zrušené. Dôrazne namietla, že napadnuté uznesenie je vydané v rozpore procesnými predpismi, s Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a Čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a zároveň predstavuje nedodržanie záväzného pokynu odvolacieho súdu podľa § 391 C.s.p. Odvolaciemu súdu preto navrhla napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie znovu zrušiť a zvážiť rozhodnutie vo veci podľa § 391 ods. 2 C.s.p. vzhľadom na opakovanú pasivitu a arbitrárnosť súdu prvého stupňa (správne: „prvej inštancie“ - poznámka odvolacieho súdu). Navrhla napadnuté rozhodnutie zmeniť tak, že vyhovie návrhu žalobkyne na nariadenie neodkladného opatrenia v celom rozsahu. 6. Žalovaný k odvolaniu žalobkyne vo svojom vyjadrení v prvom rade namietal, že na podanie vyjadrenia, v ktorom môže reflektovať súdne konanie ako celok aj v kontexte rozhodnutia odvolacieho súdu zo dňa 11.6.2025, ktorým bol súd prvej inštancie viazaný, mal extrémne málo času (iba štyri dni, z toho iba dva boli pracovné, napriek tomu však vyjadrenie, aj z dôvodu maximálnej odbornej starostlivosti a obozretnosti, podal v súdom stanovenej lehote. K podanému odvolaniu uviedol, že považuje žalobkyňou napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne s tým, že súd prvej inštancie sa mal, s analogickým odkazom na § 220 ods. 3 C.s.p., odkloniť od právneho názoru odvolacieho súdu uvedeného v jeho rozhodnutí zo dňa 11.6.2025, č. k. 15 Co 51/2025-91 a tento odklon náležite vysvetliť. Zároveň podotkol, že hoci argumentácia žalobkyne obsiahnutá v jej odvolaní je ťažiskovo ukotvená v jej tvrdení, že súd prvej inštancie pri svojom opätovnom rozhodovaní o neodkladnom opatrení „nerešpektoval záväzný právny názor Krajského súdu v Bratislave“, táto perspektíva nebola zohľadnená pri vymedzení rozsahu odvolania žalobkyne, keď toto odvolanie podala iba s odvolaním sa na § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. (súd prvej inštancie mal dospieť k nesprávnym skutkovým zisteniam) a na § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. (rozhodnutie súdu prvej inštancie malo vychádzať z nesprávneho právneho posúdenia veci). Neriadenie sa právnym názorom súdu vyššej inštancie totiž predstavuje porušenie práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p), ktorého sa však žalobkyňa pri vymedzení rozsahu odvolania formálne nedovoláva. Nestotožnil sa s argumentáciou žalobkyne uvedenou v jej odvolaní. Následne zhrnul, čoho sa žalobkyňa domáha žalobou vo veci samej, i návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia a odcitoval relevantné zákonné ustanovenia upravujúce neodkladné (a zabezpečovacie) opatrenia s tým, že podľa neho vo vzťahu k žalobkyňou požadovanému vydaniu (správne: „nariadeniu“ poznámka odvolacieho súdu) neodkladného opatrenia citované podmienky splnené neboli a žalobkyňa hodnoverne neosvedčila dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana. Žalovaný však mal zároveň za to, že odvolací súd sa od niektorých zákonných a ústavných požiadaviek na neodkladné opatrenia, aj v kontexte požiadaviek na ochranu slobody prejavu žalovaného, odklonil, najmä čo sa týka požiadaviek na uplatnenie princípu proporcionality. Jediný z výrokov, resp. jeho konania, voči ktorému sa žalobkyňa dovoláva ochrany aj formou neodkladného opatrenia a ktorý žalobkyňa relatívne dostatočne skutkovo vymedzila a osvedčila, je jeho výrok o tom, že žalobkyňa je neonacistka. Hoci žalobkyňa sa nijako nezaoberá kontextom, v ktorom tento výrok odznel, a namiesto hodnotiaceho úsudku ho chybne označuje za tvrdenie (aj keď v tom nie je, ani v žalobnom návrhu a ani neskôr vo svojom odvolaní, úplne konzistentný), v tomto jedinom prípade osvedčil existenciu skutkovej okolnosti, ktorú tvrdí (avšak ktorá stále sama osebe a bez ďalšieho nezakladá dôvodnosť a trvanie nároku). Táto skutková okolnosť bola osvedčená jedným z troch dôkazov, ktorý žalovaný predložil - a síce webovým linkom na interview v relácii G. M.? (XX. O. W. - bývalý ředitel SND). Vo vzťahu k ďalším výrokom, resp. k ďalším skutkom, ktoré mali podľa žalobkyne zakladať neoprávnené zásahy žalovaného do jej práv, má za to, že žalobkyňa
tieto skutky jednak nijak bližšie skutkovo nevymedzila, resp. neidentifikovala, a nijakým spôsobom ich neosvedčila, a to ani na úplne bazálnej rovine v rámci opisu skutkových okolností. Výroky žalovaného o tom, kedy a ako mal prirovnať žalobkyňu ku gestapu, žalobkyňa nijako bližšie nešpecifikovala (napríklad vo vzťahu k tomu, kedy, kde, resp. v akom médiu a za akých okolností mal žalovaný takýto výrok uviesť). Dôkazne (vo vzťahu k návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia) ho osvedčovala iba odkazom na článok v Pravde, (link uvedený v žalobe), avšak ani z tohto článku priamo nevyplýva, že by mal žalovaný takýto výrok povedať, necituje ho a ani neopisuje okolnosti, kedy sa tak malo stať, pričom článok iba opisuje výroky ministra H. (navyše straníckeho kolegu a kolegu žalobkyne vo vládnom kabinete), ktorý žalovaného za takýto výrok kritizuje. Podobne žiadnu zo žalobkyňou tvrdených skutkových okolností neosvedčuje ani tretí z priložených dôkazov - link na rozhovor z DVTV, ktorý však v YouTube verzii, na ktorý žalobkyňa vo svojej žalobe poskytla link (a ktorý slúži ako jediný materiál osvedčujúci tento rozhovor - pretože žalobkyňa súdu nesprístupnila časť v platenej verzii), neobsahuje ani autentický výrok, ktorým by žalovaný označil žalobkyňu za neonacistku, a ani autentický výrok, ktorým by ju, resp. kroky, ktoré realizuje jej rezort pod jej vedením, pripodobnil ku gestapu, a ani nijaký iný výrok, ktorý by mal byť v kontexte ochrany osobnostných práv žalobkyne akokoľvek problematický. Naopak, v cca 20 minútach, v ktorých prebieha rozhovor medzi moderátorom relácie DVTV a žalovaným, žalovaný hovorí napríklad o svojich skúsenostiach z pôsobenia na pozícii F., ale aj o svojom angažovaní sa v občianskom sektore a umeleckej branži, a takisto vyjadruje svoje postoje týkajúce sa histórie aj súčasnej spoločensko-politickej situácie na Slovensku, úlohy kultúry a umenia vrátane úlohy divadla atď. Keďže slová žalovaného, ktoré mali odznieť v tejto relácii, sú zároveň jediným zdrojom, na ktorý odkazuje a ktorou odôvodňuje potrebu nariadenia neodkladného opatrenia, žalovaný mal za to, že žalobkyňa vôbec nijako neosvedčila existenciu naliehavosti a neodkladnosti, a teda potrebu a dôvodnosť vydania neodkladného opatrenia. Vo vzťahu k vyššie opísaným výrokom (t. j. že žalobkyňa je neonacistka a že jej činnosť ako O. sa dá pripodobniť ku gestapu) žalobkyňa síce v žalobe tvrdila, avšak tieto tvrdenia opäť nijako nekonkretizovala a nepodložila nijakými relevantnými dôkazmi, ktorými by osvedčila ich existenciu aspoň v skutkovej rovine. Rovnako skutkovo nekonkretizovala a ani dôkazne neosvedčila ďalšie zásahy do jej práva na ochranu osobnosti, ktorých sa mal žalovaný dopustiť tým, že „žalovaný okrem mena, priezviska žalobkyne uvádza v médiách nepravdivé a účelové tvrdenia prostredníctvom uverejnenia jej fotografií, ktoré neboli scenzurované.“ Žalobkyňa takisto nijako nekonkretizovala ujmu, ktorá sa jej mala v dôsledku tvrdených výrokov žalovaného diať, a nijako ju dôkazne neosvedčila. Vzhľadom na uvedený skutkový a dôkazný stav zastáva žalovaný názor, že výrok týkajúci sa pripodobnenia ku gestapu a ostatné zásahy, ktorých sa mal žalovaný voči žalobkyni dopustiť žalobkyňa na účely vydania neodkladného opatrenia nijako neosvedčila - a to ani len na úrovni osvedčenia ich skutkovej existencie, nieto ešte na úrovni osvedčenia dôvodnosti či neodkladnosti. Preto je podľa neho vo vzťahu k uvedenej časti tvrdených zásahov bezpredmetná ďalšia analýza z pohľadu právnych náležitostí pre vydávanie neodkladných opatrení (napr. dodržanie princípu proporcionality). Nepoprel, že vo verejnom priestore pripodobnil niektoré kroky O. pod vedením žalobkyne ako O. ku gestapu (a aj tento výraz, podobne ako výrok o žalobkyni ako neonacistke, použil ako hodnotiaci úsudok). Na účely nariadenia neodkladného opatrenia je však relevantné, či existenciu, dôvodnosť a neodkladnosť nároku osvedčila žalobkyňa, ktorá vo vzťahu k osvedčeniu svojich tvrdení nesie celé dôkazné bremeno, čo sa nestalo. Jediným výrokom žalovaného, vo vzťahu ku ktorému je podľa žalovaného v princípe prípustná diskusia o tom, či je v súvislosti s ním daná existencia podmienok na nariadenie neodkladného opatrenia, je výrok, ktorým žalovaný označil žalobkyňu za neonacistku. Podľa žalovaného podmienky na vydanie neodkladného opatrenia ani vo vzťahu k tomuto výroku dané nie sú. Zároveň odkázal na svoje skoršie vyjadrenie, ktoré argumenty zopakoval, keďže podľa jeho názoru sa odvolací súd s nimi vo svojom rozhodnutí v dostatočnej miere nevysporiadal. Odvolaciemu súdu navrhol napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdiť a priznať mu plnú náhradu trov súdneho konania týkajúcich sa rozhodovania o nariadení neodkladného opatrenia. Na záver uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že v rozpore so svojím právom na spravodlivý proces, nemal v dôsledku rozhodnutia odvolacieho súdu o nepredĺžení lehoty na vyjadrenie dostatok času na spísanie tohto vyjadrenia a vzhľadom na to, že zákon žalovanému explicitne alebo implicitne dáva procesné oprávnenia aj vo vzťahu k rozhodovaniu o neodkladných opatreniach (možnosť vyjadriť sa k odvolaniu proti rozhodnutiu o návrhu na neodkladné opatrenie vyplývajúca z § 329 C.s.p., ale aj možnosť uskutočnenia pojednávania a vykonania výsluchu strán vyplývajúca z toho istého ustanovenia), zároveň žiadal odvolací súd, aby v prípade, že po oboznámení sa s týmto vyjadrením a argumentmi v ňom obsiahnutých bude mať stále pochybnosti o tom, či má rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdiť, vytýčil pred vynesením rozhodnutia pojednávanie. 7. Ďalšie vyjadrenia sporové strany nezaslali.
8. Odvolací súd preskúmal vec bez nariadenia pojednávania, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 324, § 325 ods. l, ods. 2 písm. d/, § 329 ods. l, ods. 2, § 378 ods. l, § 379, § 380 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné. 8.1. Podľa ustanovenia § 324 ods. 1 C.s.p. pred začatím konania, počas konania a po jeho skončení súd môže na návrh nariadiť neodkladné opatrenie. 8.2. Podľa § 325 ods. 1 C.s.p. neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená. 8.3. Podľa § 325 ods. 2 písm. d/ C.s.p. neodkladným opatrením možno strane uložiť najmä, aby niečo vykonala, niečoho sa zdržala alebo niečo znášala. 8.4. Podľa § 329 ods. 1 C.s.p. súd môže rozhodnúť o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia aj bez výsluchu a vyjadrenia strán a bez nariadenia pojednávania. Ak rozhoduje odvolací súd o odvolaní proti uzneseniu o zamietnutí neodkladného opatrenia, umožní sa protistrane vyjadriť k odvolaniu a k návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. 8.5. Podľa § 329 ods. 2 C.s.p. pre neodkladné opatrenie je rozhodujúci stav v čase vydania uznesenia súdu prvej inštancie. 9. Odvolací súd v prvom rade pripomína, že pre neodkladné opatrenie je rozhodujúci stav v čase vydania uznesenia súdu prvej inštancie (§ 329 ods. 2 C.s.p.), ktoré zákonné ustanovenie je pre prejednávané konanie o rozhodovaní o návrhu na nariadenie požadovaného neodkladného opatrenia kľúčové. Neodkladné opatrenie môže súd nariadiť iba za predpokladu, ak sledovaný účel nemožno dosiahnuť zabezpečovacím opatrením. Neodkladné opatrenie plní funkciu prostriedku regulujúceho právne vzťahy na obdobie po jeho vydaní, a má preto výrazný preventívny zmysel i účinok, ktorý v naliehavých prípadoch môže zamedziť i vzniku škody alebo inej ujmy a ak k nej došlo, neodkladným opatrením je možné zabrániť jej rozširovaniu. Návrh na nariadenie neodkladného opatrenia má obsahovať náležitosti uvedené v ustanovení § 326 C.s.p. (opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich potrebu neodkladnej úpravy pomerov alebo obavu, že exekúcia bude ohrozená, opísanie skutočností hodnoverne osvedčujúcich dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana), spolu s pripojením listín, na ktoré sa odvoláva. Cieľom neodkladného opatrenia zostalo aj po prijatí nových procesných kódexov rýchlo a pružne vyriešiť situáciu, keď je potrebný okamžitý zásah súdu, pričom záujem na účinnej a rýchlej dočasnej ochrane práv je vyjadrený aj v menej striktných požiadavkách na formu neodkladného opatrenia. 10. Úspech strany, ktorá sa domáha nariadenia neodkladného opatrenia, vyžaduje preukázanie danosti hmotnoprávneho nároku (práva) medzi sporovými stranami, ohľadne ktorého majú byť upravené ich pomery (tzv. osvedčenie nároku) a súčasne vyžaduje, aby neboli vážnejšie pochybnosti o potrebe neodkladnej (dočasnej) úpravy. Samotný nárok teda nemusí byť preukázaný nepochybne. Podmienkou pre nariadenie neodkladného opatrenia je súčasne osvedčenie, že bez okamžitej úpravy pomerov, by bolo právo niektorej zo strán ohrozené. Z charakteru neodkladného opatrenia vyplýva, že pred jeho nariadením súd nemusí zisťovať všetky skutočnosti, ktoré sú potrebné pre vydanie meritórneho rozhodnutia, čo ale neoslabuje potrebu osvedčenia aspoň základných skutočností potrebných pre záver o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť neodkladná ochrana, ako aj osvedčenie potreby bezodkladnej úpravy pomerov. V súhrne súd pred nariadením neodkladného opatrenia posudzuje v celkovom kontexte požadovanej procesnej ochrany: či je osvedčená existencia právneho vzťahu medzi stranami sporu; navrhovateľom tvrdené a osvedčené skutočnosti odôvodňujú potrebu neodkladnej úpravy pomerov alebo obavu z ohrozenia exekúcie (princíp opodstatnenosti); uložením požadovanej povinnosti alebo obmedzenia objektívne možno dosiahnuť ochranu, ktorej sa navrhovateľ domáha (princíp efektívnosti); navrhovaným neodkladným opatrením, pokiaľ má mať podľa okolností prípadu dočasný charakter, nebude vytvorený nenávratný stav; právne účinky neodkladného opatrenia neobmedzia povinnú osobu neprimeraným spôsobom a nad nevyhnutný rozsah (princíp proporcionality) a sledovaný účel nemožno dosiahnuť zabezpečovacím opatrením (§ 324 ods. 3 C.s.p.). 11. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa sa návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia počas konania vo veci samej (v ktorom sa voči žalovanému domáha ochrany osobnosti vo forme ospravedlnenia a náhrady nemajetkovej ujmy) domáhala, aby súd nariadil žalovanému, aby sa zdržal vyjadrení na jej osobu vo verejnom priestore, najmä v printových médiách, v elektronických médiách vrátane ich blogov a na sociálnych sieťach zverejňovaním nepravdivých a hodnotiacich výrokov, úsudkov a názorov a zdržať sa ďalšieho zasahovania do jej dobrej povesti akoukoľvek inou formou verejných vyjadrení alebo inými prostriedkami.
12. Žalobkyňa potrebu úpravy pomerov videla najmä v tom, že žalovaný aj po viac ako šiestich mesiacoch od jeho odvolania z funkcie B. pokračuje na jej adresu vo výrokoch, kedy žalobkyňu označuje za neonacistku a prirovnáva ju ku gestapu (naposledy sa mal takto vyjadriť dňa 30.1.2025 v DVTV SK), z dôvodu ktorého je podľa nej nevyhnutné, aby súd okamžite zjednal nápravu daného stavu a zakázal tak žalovanému verejne sa negatívne a urážlivo vyjadrovať na jej adresu. Súd prvej inštancie správne poukázal na to, že obe sporové strany sú osoby verejného záujmu (žalobkyňa je O. a žalovaný je bývalým F. ktorý po odvolaní z funkcie ašpiroval aj na F.). Na preukázanie svojich tvrdení žalobkyňa v žalobe uviedla adresy webových stránok (tzv. link), na ktorých sú zverejnené videá obsahujúce rozhovory poskytované žalovaným, kde sa vyjadruje k veciam verejným týkajúcich sa prevažne kultúry, prípadne objasňuje osobné motivácie, ambície a ciele angažovania sa vo verejnom živote. Súd prvej inštancie na základe vykonania týchto dôkazov v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že „mal za osvedčenú skutočnosť, že žalovaný poskytol rozhovor o svojej kandidatúre na post F., o spolupráci s P. F. a súčasných aktivitách, žalovaný sa však v rozhovore osobne nevyjadril negatívne a urážlivo na osobu žalobkyne, neoznačil ju za „neonacistku“ ani „neprirovnal ju ku gestapu“. Vo vzťahu k zvyšným dvom dôkazom uviedol, že „uvedené príspevky žalobkyňa neuviedla ako rozhodujúce skutočnosti v podanom návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia.“ Odvolací súd v prvom rade konštatuje, že súd prvej inštancie k fáze vykonania a následného hodnotenia jednotlivých dôkazov nepristúpil dôsledne, a to ani na základe pokynu odvolacieho súdu uvedeného v zrušujúcom uznesení. Z tohto dôvodu bolo preto potrebné vykonať dokazovanie oboznámením sa s obsahom žalobkyňou označených dôkazov v odvolacom konaní. Odvolací súd si na tomto mieste dovoľuje žalobkyňu upozorniť, že na základe takto označených (predložených) dôkazov sa vystavuje možnému riziku neunesenia dôkazného bremena. Majúc pochybnosti o zámere žalobkyne akým spôsobom má súd tieto dôkazy vykonať, bez predloženia celého obsahu dôkazu na hmotnom nosiči (CD, USB kľúč) a bez označenia konkrétnej zvukovej stopy videa, odvolací súd zistil nasledovné: Video zverejnené na kanáli Youtube pod názvom „W. je neonacistka, a treba to otvorene hovoriť. Ten, kto si ju zastáva - kolaboruje“, je verejne prístupné len v časti trvajúcej 21:10 minút a sporný výrok žalovaného sa v tejto časti nenachádza. Či je však obsiahnutý vo zvyšnej časti tohto dôkazu, prístupnej len pre predplatiteľov DVTV SK, sa odvolaciemu súdu nepodarilo zistiť. Na stránke Z..A..Z.-H.-G.-S.-S.-Z.-A.-G.-B.-A.-za-D., S. Č. Z. H. „.H. G. S. W. S. Š., prirovnanie ku gestapu považuje za neprijateľné“ je obsiahnutý text a dve videá o stopáži 2:44 minút a 1:07 minút a rovnako ani v tomto dôkaze sa sporný výrok žalovaného nenachádza. Tretím označeným dôkazom bolo video uverejnené dňa 12.1.2025 na kanáli Youtube s titulkom „G. M. XX. O. W. - N. Ř. Z.“ o stopáži 44 minút. Video už v rámci upútavky vo zvukovej stope 00:05-00:07 minúty obsahuje výrok žalovaného: „...O. Š.L., čo je akože regulérna neonacistka...“. V tejto súvislosti odvolací súd pripomína, že jeho povinnosťou nie je oboznamovať sa s celým obsahom označených dôkazov, naviac za predpokladu, že jeden z nich trvá viac ako 21 minút, pričom jeho časť presahujúca túto stopáž nie je verejne dostupná a ďalší dôkaz trvá 44 minút a strana sporu, ktorá navrhuje takýto dôkaz vykonať, neuvedie konkrétnu zvukovú stopu, na ktorej sa sporný výrok nachádza. Ostatné dva dôkazy súd prvej inštancie vyhodnotil tak, že: „uvedené príspevky žalobkyňa neuviedla ako rozhodujúce skutočnosti v podanom návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia“. Odvolací súd, priznávajúc, že neporozumel celkom obsahu tohto hodnotenia súdu prvej inštancie, však dospel k záveru, že žalobkyňa napriek úskaliam pri vykonávaní ňou označených dôkazoch nielen osvedčila, ale aj preukázala, že žalovaný na jej adresu vo verejnom priestore použil minimálne výrok: „...O. Š.P., čo je akože regulérna neonacistka...“, ktorý bol nesporne spôsobilý zasiahnuť jej osobnostné práva a čo žalovaný ani nerozporoval. Ako už odvolací súd uviedol vyššie, podstatným zákonným ustanovením pre právne posúdenie prejednávanej veci v odvolacom konaní je ustanovenie § 329 ods. 2 C.s.p., kedy pre rozhodovanie odvolacieho súdu o neodkladnom opatrení je rozhodujúci stav v čase vydania uznesenia súdu prvej inštancie. Uvedený výrok žalovaný vyslovil dňa 12.1.2025, čím je preukázané, že v čase podania návrhu žalobkyne na nariadenie neodkladného opatrenia (19.2.2025), resp. v čase rozhodovania súdu prvej inštancie (10.3.2025) by bez okamžitej úpravy pomerov bolo jej právo ohrozené. Súhrnne (pozri bod 10. odôvodnenia tohto rozhodnutia): v rámci rozhodovania o požadovanom neodkladnom opatrení bola osvedčená existencia právneho vzťahu medzi stranami sporu, pričom žalobkyňa podľa názoru odvolacieho súdu dostatočným spôsobom nielen tvrdila, ale aj osvedčila skutočnosti odôvodňujúce potrebu neodkladnej úpravy pomerov. Zároveň uložením požadovanej povinnosti alebo obmedzenia objektívne možno dosiahnuť ochranu, ktorej sa žalobkyňa domáha navrhovaným neodkladným opatrením a ktorá má dočasný charakter a súčasne právne účinky neodkladného opatrenia neobmedzia povinnú osobu neprimeraným spôsobom a nad nevyhnutný rozsah. V neposlednom rade žalobkyňou sledovaný účel nemožno dosiahnuť zabezpečovacím opatrením. Navyše, skutočnosť, že žalobkyňa osvedčila potrebu
ochrany formou neodkladného opatrenia nepopiera ani žalovaný, ktorý vo vyjadrení k odvolaniu (pozri bod 6. tohto odôvodnenia), i keď len vo vzťahu k jednému z výrokov žalovaného G. M.? (XX. O. W. bývalý S.) a to, že žalobkyňa je neonacistka, rozporoval len tvrdenie žalobkyne, že sa nejedná o skutkové tvrdenie, ale o hodnotiaci úsudok. 13. Odvolací súd sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa nepreukázala splnenie základných podmienok pre nariadenie požadovaného neodkladného opatrenia, keďže z jej návrhu a predložených dôkazov bolo v čase rozhodovania súdu prvej inštancie o návrhu žalobkyne na nariadenie neodkladného opatrenia nepochybné, že existujú skutočnosti odôvodňujúce potrebu neodkladnej úpravy pomerov medzi sporovými stranami, z dôvodu ktorého odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zmenil tak, že navrhované neodkladné opatrenie nariadil a žalovanému uložil povinnosť zdržať sa vyjadrení na osobu žalobkyne vo verejnom priestore zverejňovaním nepravdivých a hodnotiacich výrokov, úsudkov a názorov a zdržať sa ďalšieho zasahovania do jej dobrej povesti akoukoľvek inou formou verejných vyjadrení. 14. Podstatnou námietkou žalobkyne uvedenou v odvolaní bola skutočnosť, že súd prvej inštancie nerešpektoval záväzný právny názor odvolacieho súdu, ktorého „najzásadnejšie výhrady smerovali na absenciu riadneho a vecne vykonaného testu proporcionality, ktorý je v konaniach týkajúcich sa kolízie základných práv, konkrétne práva na ochranu osobnosti na strane žalobkyne a práva na slobodu prejavu na strane žalovaného, nevyhnutným prostriedkom na zistenie, či je zásah do jedného z týchto práv legitímny, primeraný a nevyhnutný v demokratickej spoločnosti“. Odvolací súd, považujúc túto námietku za neopodstatnenú a účelovú, si dovoľuje oponovať poukazom na záver bodu 13. odôvodnenia jeho zrušujúceho rozhodnutia zo dňa 11. júna 2025, sp. zn. 15 Co 51/2025: „Napriek opisu žalobkyňou vykonaného testu proporcionality, odvolací súd poukazuje aj na to, že posúdenie charakteru sporných výrokov, ako aj aplikácia princípu proporcionality bude predmetom dokazovania vo veci samej, pričom cieľom použitia tohto princípu je posúdenie kolízie dvoch základných práv a slobôd, v tomto prípade práva na súkromie a slobody prejavu. V bode 95. napadnutého uznesenia sa teda súd prvej inštancie zaoberal skutočnosťami, ktoré nemajú byť predmetom dokazovania a rozhodovania v konaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, ale až dokazovania a rozhodovania vo veci samej, teda v konaní o žalobe o ochrane osobnosti a náhrade nemajetkovej ujmy.“, pričom v bode 16. uvedeného rozhodnutia uložil súdu prvej inštancie okrem iného sa „dôkladne vysporiadať s predloženými dôkazmi...“ s tým, že: „Čo sa týka testu proporcionality, odvolací súd pripomína, že tento súd prvej inštancie vykoná až pri rozhodovaní vo veci samej (rozhodovanie o žalobe o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy)“. Odvolací súd tak na základe uvedeného dospel k záveru, že s ohľadom na skutkové tvrdenia uvádzané oboma sporovými stranami bol nárok žalobkyne v čase vydania napadnutého rozhodnutia nesporný (nakoľko skutočnosť, že výrokom žalovaného o tom, že žalobkyňa je neonacistka, táto nielen osvedčila, ale aj preukázala dôvodnosť podaného návrhu na nariadenie požadovaného opatrenia, potvrdil aj žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne). Dôvodnosť podanej žaloby žalobkyne o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy posúdi súd prvej inštancie v konaní vo veci samej (a to na základe riadne zisteného skutkového stavu veci vyplývajúceho z riadne vykonaného dokazovania), vrátane posúdenia sporných výrokov (t. j. či ide o skutkové tvrdenia alebo hodnotiace úsudky a či ide o neoprávnený zásah a v prípade, že zistí, že sa jedná o skutkové tvrdenia, resp. hodnotiace úsudky presahujúce rámec oprávnenej kritiky vykoná test proporcionality), keďže zistenie uvedených skutočností presahuje rámec dokazovania v rámci rozhodovania o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že pre neodkladné opatrenie je rozhodujúci stav v čase vydania uznesenia súdu prvej inštancie (§ 329 ods. 2 C.s.p.), hoci by od tohto rozhodnutia aj došlo k podstatnej zmene pomerov medzi sporovými stranami. 15. K žiadosti žalovaného, aby odvolací súd v prípade, že po oboznámení sa s jeho argumentmi obsiahnutými v jeho vyjadrení k odvolaniu žalobkyne bude mať pochybnosti o tom, či má rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdiť, vytýčil pred vynesením rozhodnutia pojednávanie, odvolací súd poukazuje na znenie ustanovenia § 329 ods. 1 C.s.p. (citovaného v bode 8.4. tohto odôvodnenia), ako aj svoju úvahu uvedenú v bode 14. odôvodnenia tohto uznesenia. 16. Nakoľko nie sú splnené podmienky na potvrdenie, ani na zrušenie napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie, odvolací súd ho na základe všetkých uvedených dôvodov zmenil podľa § 388 C.s.p. tak, že nariadil voči žalovanému žalobkyňou požadované neodkladné opatrenie posudzujúc stav v čase
vydania uznesenia súdu prvej inštancie, ako dočasnú a predbežnú ochranu žalobkyne pred prípadnými ďalšími neoprávnenými zásahmi do jej osobnostných práv. 17. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd nerozhodol, nakoľko o náhrade trov konania rozhodne súd prvej inštancie v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí podľa ustanovení § 255, § 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1, ods. 3 C.s.p., podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 18. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).