Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 7Co/142/2023 1516210240 30. 04. 2025 Mgr. Adela Unčovská ECLI:SK:KSBA:2025:1516210240.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členov senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XX, E., zastúpeného: Okenica & Co. s.r.o., IČO: 36 866 512, so sídlom Pražská 11, Bratislava proti žalovanej: Slovenská republika, zastúpená Generálnou prokuratúrou SR, IČO: 00 166 448, so sídlom Štúrova 2, Bratislava o náhradu škody, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 6.7.2023, č.k. B5-6C/184/2016-265, jednomyseľne takto rozhodol: Rozsudok súdu prvej inštancie sa v časti, v ktorej prvoinštančný súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 139,43 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 139,43 eur od 10.5.2016 do zaplatenia m e n í tak, že žaloba sa v tejto časti zamieta. V zostávajúcej časti sa rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje. Žalobcovi sa proti žalovanej priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 93,34%. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil povinnosť žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 4 189,75 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 4 189,78 eur od 10.5.2016 do zaplatenia, v lehote do 30 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.) a žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, vo výške, ktorá bude určená súdom samostatným uznesením vydaným po právoplatnosti rozsudku (výrok II.). Opravným uznesením zo dňa 6.7.2023, č.k. B5-6C/184/2016-297 súd prvej inštancie opravil nesprávne uvedené číslo rozsudku. 2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, § 1 písm. a), § 3 ods. 1 písm. a), § 3 ods. 2, § 5 ods. 1, 3, § 6 ods. 1, 2, 3, § 15 ods. 1, 2, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1, § 18 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“), § 12 ods. 3 písm. a) (účinného od 1.6.2010 do 30.6.2013 aj od 1.7.2013 do 28.2.2017), § 12 ods. 6 (účinného od 1.6.2010 do 30.6.2013 aj od 1.7.2013 do 28.2.2017), § 14 ods. 1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 8 (účinného od 1.6.2010 do 30.6.2013 a účinného od 1.7.2013 do 28.2.2017), § 20 (účinného od 1.6.2010 do 30.6.2013 aj od 1.7.2013 do 28.2.2017) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“), § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 586/2003 Z.z.“) a § 119 ods. 4 zákona č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok (ďalej len „Trestný poriadok“) a vecne tým, že vychádzajúc z objektívnej zodpovednosti štátu, ktorej sa nemôže zbaviť, pri súčasnom uplatnení rozhodujúceho kritéria zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci, ktorým je výsledok tohto konania a aplikácie príslušnej judikatúry v otázke náhrady škody
v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby (I. ÚS 395/2016-26) dospel k záveru, že pokiaľ ide o zodpovednosť štátu v súvislosti s trestným stíhaním žalobcu, mal preukázané, že boli splnené zákonom predpísané predpoklady vzniku zodpovednosti. Uviedol, že v predmetnej veci bolo žalobcovi vznesené obvinenie uznesením ČVS:ORP-1450/1-OVK-B5-2008 zo dňa 14.2.2011 pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona, proti ktorému podal žalobca sťažnosť, ktorá bola uznesením prokurátorky Krajskej prokuratúry v Bratislave zo dňa 1.3.2011, č.k. 1Kpt 186/11-4 zamietnutá ako nedôvodná. Následne rozsudkom Okresného súdu Bratislava V zo dňa 20.3.2014, č.k. 5T 45/2013-697 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 4To/129/2014 bol žalobca spod obžaloby oslobodený, na základe čoho súd prvej inštancie vyvodil, že je potrebné posudzovať ako nezákonný zásah štátu voči žalobcovi už uznesenie o vznesení obvinenia, pretože trestné stíhanie voči žalobcovi nemalo byť vôbec začaté a uvedené rozhodnutie je nezákonným rozhodnutím. Prvoinštančný súd konštatoval, že žalobca v konaní preukázal vznik škody pozostávajúci z účelne vynaloženého hotového výdavku vo výške 1 752,90 eur v súvislosti s vypracovaním znaleckého posudku v trestnom konaní, ktorého výška vyplýva z vyúčtovania sumy znalečného znalcom A. F. A. a zároveň mal za dostatočne preukázanú úhradu daného hotového výdavku v sume 1 752,90 eur, a to nielen potvrdením č. 2285131 vystaveným znalcom na uvedenú sumu, ale i čestným prehlásením od súdneho znalca zo dňa 25.11.2014, v ktorom potvrdil prevzatie predmetnej sumy od žalobcu dňa 23.2.2012 za vypracovanie predmetného znaleckého posudku. Zároveň súd prvej inštancie vyhodnotil daný výdavok za účelne vynaložený, keď jednoznačne z obsahu trestného spisu i zo samotného odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Bratislava V č.k. 5T 45/2013-697 zo dňa 20.3.2014 vyplýva, že predmetný posudok v spojení s výpoveďou znalca A. F. A. v trestnom konaní patrili do okruhu dôkazov, na ktoré súd pri rozhodovaní prihliadal. Ďalej si žalobca uplatnil nárok na náhradu škody vo výške vynaložených trov konania za trovy právneho zastúpenia v trestnom konaní, a to v sume tarifnej odmeny advokáta v zmysle vyhlášky, ktoré boli obhajcom vykonané a žalobcovi vyúčtované faktúrou č. XXXXX zo dňa 27.7.2015, špecifikované vo vyúčtovaní zo dňa 27.7.2015, ktoré žalobca v zmysle pokladničného dokladu vystaveného dňa 28.7.2015 v sume 2 436,84 eur uhradil. Súd prvej inštancie sa prioritne vysporiadal s vyhodnotením preukázania vykonania namietaných konkrétnych úkonov právnej služby účtovaných advokátom v trestnom konaní vrátane preukázania ich účelnosti, dĺžky ich trvania a súladnosti s ustanoveniami vyhlášky, a to konkrétne úkonov právnej služby označených vo vyúčtovaní ako porada s klientom (pod bodom 3., 10. a 23.), naštudovanie a kopírovanie spisov (pod bodom 2.), pribratie znalca (pod bodom 7.) a naštudovanie znaleckých posudkov (pod bodom 21.). Konštatoval, že predmetné úkony právnej služby boli vykonané v období od 17.3.2011 do 11.4.2013, teda v čase účinnosti vyhlášky od 1.6.2010 do 30.6.2013 (okrem bodu 23. vo vyúčtovaní), ktorá sa v zmysle vyššie citovaného § 20 vyhlášky aplikuje („ za úkony právnych služieb vykonané pred dňom nadobudnutia účinnosti tejto vyhlášky patrí advokátovi odmena podľa doterajších predpisov“). 3. Úkon právnej služby v bode 2. vyúčtovania označený ako „Naštudovanie a kopírovanie spisov na OKR OR PZ Bratislava 5 dňa 18.3.2011“ súd prvej inštancie vyhodnotil vzhľadom na časovú súvislosť s prevzatím právneho zastúpenia dňa 17.3.2011 za účelný, pričom zohľadnil okrem iného skutočnosť, že trestnom konaní žalobca nemusel disponovať celým obsahom spisu a je bežnou praxou právnych zástupcov oboznámiť sa s obsahom spisu, či už na súde alebo pred iným orgánom práve po prevzatí právneho zastúpenia. Zároveň nepovažoval za nedôvodné vyhotovenie kópie daného spisu pre potreby riadneho zastúpenia klienta (inak by to súd vyhodnotil napr. pri opakovanom vyhotovení fotokópii celého spisu po zmene právneho zástupcu). V konaní bolo doloženým Záznamom o nazretí do vyšetrovacieho spisu preukázané vykonanie daného úkonu i jeho dĺžka v rozsahu 2 hodín. Čo do subsumovania daného úkonu právnej služby pod § 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky daný úkon posúdil ako účasť pri oboznámení sa s výsledkami vyšetrovania, za ktorý náleží odmena v rozsahu základnej tarifnej odmeny, ktorá bola v roku 2011 vo výške 61,75 eur. Naviac zdôraznil, že v zmysle §14 ods. 8 vyhlášky za úkony, ktoré nie sú uvedené v ods. 1 až 3 patrí odmena ako za úkony, ktoré sú im svojou povahou a účelom najbližšie, čo v danom prípade bolo taktiež splnené. Uzavrel, že odmena v rozsahu základnej tarifnej odmeny spolu s paušálnou náhradou v sume 7,41 eur bola vyúčtovaná dôvodne. 4. Vo vzťahu k bodu č. 3. „Porada s klientom po naštudovaní spisov a znaleckých posudkov zabezpečených vyšetrovateľom PZ dňa 24.5.2011“, ktorý bol vyúčtovaný v zmysle § 14 ods. 2 psím. a) a § 16 ods. 3 vyhlášky ako ďalšia porada alebo rokovanie s klientom za každú skončenú hodinu, súd prvej inštancie uviedol, že uskutočnenie i dĺžku trvania daného úkonu žalobca preukázal Záznamom zvoleného obhajcu o ďalšej porade s klientom zo dňa 24.5.2011, na ktorom sú podpísaní obhajca i žalobca, a z ktorého prvoinštančný súd zistil, že daná porada trvala od 14.20 hod do 15.50 hod, preto vyhodnotil daný úkon právnej služby ako účelný a jeho rozsah za dôvodný vzhľadom na potrebu porady
obhajcu so žalobcom po naštudovaní vyšetrovacieho spisu a znaleckých posudkov. Zároveň za daný úkon právnej služby v súlade s vyhláškou patrila obhajcovi odmena, tak ako si ju správne vyúčtoval v rozsahu 2/3 podľa § 14 ods. 2 písm. a) a § 16 ods. 3 vyhlášky v sume 41,17 eur spolu s paušálnou náhradou vo výške 7,41 eur. 5. Uskutočnenie úkonu vyúčtovaného v bode 7. vyúčtovania - „Pribratie znalca A. A. do konania obhajcom na trovy obhajoby - klienta dňa 9.1.2012“ podľa záveru prvoinštančného súdu žalobca preukázal Žiadosťou o vypracovanie znaleckého posudku podľa § 44 ods. 6 Trestného poriadku zo dňa 9.1.2012, z ktorého listinného dôkazu súd prvej inštancie zistil, že obhajca žalobcu v súlade s § 144 Trestného konania zabezpečil vyhotovenie znaleckého posudku pre účely trestného konania (na rozdiel od právneho úkonu v zmysle § 14 ods. 3 písm. a) vyhlášky, ktorý sa týka „iba“ návrhu na zabezpečenie dôkazu, nie samotného úkonu právnej služby, na základe ktorého strana predloží v trestnom konaní dôkaz). Súd prvej inštancie vyhodnotil daný úkon právnej služby za účelný, keď i z daného dôkazu ako i výsluchu znalca A. A. súd v trestnom konaní pri rozhodovaní vychádzal. Vyvodil, že skutočnosť, že obhajca pri vyúčtovaní daný právny úkon označil namiesto písmena f) písmenom e), nemôže mať za následok nepriznanie náhrady škody za daný úkon právnej služby v zmysle § 18 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z.z., nakoľko daný úkon právnej služby bol uskutočnený účelne a tarifná odmena advokáta je za úkon „vypracovanie listiny o právnom úkone“ v spojení s § 14 ods. 8 vyhlášky vo výške základnej tarifnej odmeny 63,58 eur spolu s paušálom v sume 7,41 eur, teda bola vyúčtovaná dôvodne. 6. K úkonu právnej služby vo vyúčtovaní pod poradovým číslom 10. „Porada s klientom po výsluchoch znalcov dňa 30.3.2012“ súd prvej inštancie uviedol, že vykonanie a dĺžka (v čase od 16.10 hod do 18.00 hod) daného úkonu boli preukázané žalobcom Záznamom zvoleného obhajcu o ďalšej porade s klientom zo dňa 30.3.2012, zároveň z obsahu trestného spisu vyplýva, že danému úkonu predchádzali v mesiaci marec výsluchy znalcov (dňa 13.3.2012 - výsluch znalca A. G. a dňa 29.3.2012 - výsluch znalca A. A.), z čoho možno vyvodiť účelnosť a dôvodnosť daného úkonu právnej služby, keď i z argumentácie žalobcu vyplýva, že bolo potrebné preštudovať závery vykonaných výsluchov a to nielen z hľadiska obhajoby žalobcu, ale i z dôvodu zložitosti medicínskej stránky konania. Vo vzťahu k porade od predchádzajúceho úkonu žalobcu došlo k zmene skutkového stavu, boli predložené nové dôkazy (výsluchy znalcov). Obhajca si vzhľadom na uvedené podľa názoru súdu prvej inštancie správne vyúčtoval v súlade s vyhláškou v zmysle § 14 ods. 2 písm. a) a § 16 ods. 3 vyhlášky sumu 2/3 úkonu vo výške 42,39 eur a paušálnu náhradu v sume 7,63 eur. 7. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že úkon právnej služby pod bodom č. 21. „Naštudovanie znaleckých posudkov zabezpečených obhajcami A. E. - od znalca A. A. a A. C. od znalca A. B. - príprava na HP dňa 11.4.2013“, ktorého uskutočnenie ako i dĺžku daného úkonu žalobca preukázal záznamom obhajcu o ďalšej porade s klientom k naštudovaniu znaleckých posudkov zo dňa 11.4.2013, možno taktiež vyhodnotiť ako časovo a vecne nadväzujúci účelný úkon právnej služby, ktorého dôvodnosť ozrejmil žalobca vo svojom podaní doručenom súdu dňa 12.1.2022, s ktorou argumentáciou sa prvoinštančný súd stotožnil, keď mal za to, že z nej jednoznačne vyplýva nevyhnutnosť po skončení vyšetrovania naštudovanie predložených znaleckých posudkov obhajcom A. E. (od znalca A. A.) a obhajcom A. C. (od znalca A. B.). Poukázal na argumentáciu žalobcu, v ktorej zdôraznil, že nie je osobou právne vzdelanou a povinnosťou obhajcu je vzniknuté skutočnosti vysvetľovať svojmu klientovi do najmenšieho detailu tak, aby boli klientovi zrejmé. Súčasne je potrebné, aby klient ako medicínsky vzdelaná osoba ozrejmil svojmu obhajcovi do najmenšieho detailu všetky skutočnosti vyplývajúce z medicínskej stránky pri vyššie uvedených predložených znaleckých posudkoch. Súd prvej inštancie mal za to, že správne mal obhajca vo vyúčtovaní aplikovať § 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky (prípadne v spojení s § 14 ods. 8 vyhlášky), za ktorú by mu rovnako patrila odmena vo výške základnej tarifnej odmeny ako si ju vyčíslil vo vyúčtovaní v sume 65,08 eur spolu s paušálnou náhradou v sume 7,81 eur. 8. Vyúčtovaný úkon právnej služby označený bodom 23. ako „Porada s klientom pred prvým pojednávaním dňa 24.9.2013“ prvoinštančný súd vyhodnotil ako preukázaný čo do jeho uskutočnenia i dĺžky trvania, a to Záznamom o porade s klientom pred prvým pojednávaním zo dňa 24.9.2013 (trvanie od 15.40 hod do 17.05 hod). Vzhľadom na dátum hlavného pojednávania konaného dňa 26.9.2013 posúdil daný úkon právnej služby ako dôvodný vzhľadom na potrebu zvolenia postupu obhajoby žalobcu, keďže daná porada sa uskutočnila bezprostredne pred dátumom hlavného pojednávania. Súd prvej inštancie konštatoval, že obhajca správne vyúčtoval daný úkon v zmysle § 14 ods. 2 psím. a) a ustanovenia § 16 ods. 3 vyhlášky v sume 38,63 eur + 7,81 eur.
9. Prvoinštančný súd ďalej uviedol, že žalovaná v záverečnom prednese namietala nesprávnosť vyúčtovania odmeny a náhrad advokáta vo vyúčtovaní v bodoch 1. až 22., následne v bode 28., z dôvodu, že advokát pri vyúčtovaní odmeny vychádzal z vyhlášky resp. zle subsumoval uskutočnené právne úkony s § 1 ods. 3 vyhlášky v znení účinnom do 30.6.2013. Vzhľadom k tomu, že daná procesná obrana spočívajúca v popretí skutkových tvrdení bola iba v rovine všeobecnej, bez uvedenia konkrétnej správnej výšky odmeny obhajcu, bez uvedenia správneho subsumovania úkonov právnej služby, súd prvej inštancie popretie skutkových tvrdení žalovanou vyhodnotil ako neúčinné. Napriek uvedenému pre úplnosť poukázal na vyhodnotenie úkonov právnej služby v odôvodnení rozsudku (t.j. úkonov pod číslom pod číslom 2, 3, 7, 10, 21, 23) a k ostatným namietaným úkonom právnej služby, ktoré boli označené pod číslami 1., 4., 5., 6., 8., 9., 11.-20., 22., 28. s tým, že z obsahu trestného spisu mal ich vznik a dĺžku ich trvania za preukázané a zároveň výška odmeny za predmetné úkony bola uplatnená v súlade s vyhláškou účinnou v čase ich uskutočnenia (§ 22 vyhlášky). Súd prvej inštancie skúmal v zmysle § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., či bola správne vypočítaná odmena za jednotlivé úkony právnej služby v zmysle tarify, pričom dospel k záveru, že úkony obhajcu v trestnom konaní si žalobca uplatnil a vyčíslil v správnej výške tak ako ich špecifikoval v žalobe ako i v žiadosti o predbežné prerokovanie jeho nároku. Pre úplnosť prvoinštančný súd uviedol, že samotné ustanovenie § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 nekladie za podmienku správne subsumovanie uskutočnených úkonov právnej služby, ale špecifikuje náhradu škody, ktorá zahŕňa náhradu účelne vynaložených trov konania, súčasťou ktorých sú aj trovy právneho zastúpenia, pri ktorých sa vychádza z tarifnej odmeny, teda nie odmeny zmluvnej. V prípade, ak by aj obhajca nesprávne označil ustanovenie, z ktorého pri vyčíslení odmeny vychádzal (napr. nesprávne označenie písmena v § 14) , avšak daný úkon bol účelným úkonom právnej služby, za ktorý patrí odmena v zmysle vyhlášky v rovnakej výške akú obhajca číselne správne vyjadril, nemôže byť na ťarchu žalobcu nesprávne označenie ustanovenia vyhlášky, pokiaľ odmena bola vyčíslená za daný úkon právnej služby v súlade s tarifnou odmenou. Naviac je potrebné prihliadnuť na samotné znenie § 14 ods. 8 vyhlášky, ktorý má na zreteli i úkony právnej služby nešpecifikované v ods. 1 až 3 a uvádza, že odmena za iné úkony právnej služby patrí ako za úkony, ktoré sú im svojou povahou a účelom najbližšie. Súd prvej inštancie prepočítal uplatnený nárok žalobcu - výšku škody spočívajúcu v trovách obhajoby v súlade s vyhláškou (§ 12 a § 14, § 16), pričom vychádzal z § 12 ods. 3 písm. a) v spojení s § 12 ods. 6 vyhlášky, a to z tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vo výške 1/12 výpočtového základu (žalobca bol stíhaný pre prečin), ktorý bol stanovený Štatistickým úradom SR v roku 2009 v sume 57,95 eur, v roku 2010 v sume 60,11 eur, v roku 2011 v sume 61,75 eur, v roku 2012 v sume 63,58 eur, v roku 2013 v sume 65,08 eur, v roku 2014 v sume 67 eur a v roku 2015 v sume 69,91 eur. Výška paušálnej náhrady v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky bola v roku 2009 v sume 6,95 eur, v roku 2010 v sume 7,21 eur, v roku 2011 v sume 7,41 eur, v roku 2012 v sume 7,63 eur, v roku 2013 v sume 7,81 eur, v roku 2014 v sume 8,04 eur a v roku 2015 v sume 8,39 eur a dospel k záveru, že úkony obhajcu v trestnom konaní si žalobca uplatnil a vyčíslil v správnej výške 2 436,85 eur tak ako ich špecifikoval v žalobe ako aj v žiadosti o predbežné prerokovanie jeho nároku. 10. Na základe vyššie uvedeného prvoinštančný súd dospel k záveru, že podmienky kladené zákonom pre priznanie nároku na náhradu škody (nezákonné rozhodnutie, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody, výšku škody) boli kumulatívne splnené a žalobe bolo možné v celom rozsahu vyhovieť. Uzavrel, že žalobcovi vznikla škoda z dôvodu vzniku a úhrady trov konania za obhajobu splnomocneným právnym zástupcom vo výške 2 436,85 eur ako i z dôvodu účelne vynaložených a uhradených hotových výdavkov v súvislosti s vypracovaním znaleckého posudku v trestnom konaní v sume 1 752,90 eur, na základe čoho zaviazal žalovanú na zaplatenie žalovanej sumy z titulu náhrady škody v celkovej výške 4 189,75 eur. 11. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi zo sumy 4 189,75 eur aj úrok z omeškania v sadzbe 5 % ročne od 10.5.2016 do zaplatenia, teda odo dňa nasledujúceho po márnom uplynutí 6-mesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku žalobcu. 12. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s ust. § 396 ods. 1, 3 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a priznal procesne úspešnému žalobcovi proti žalovanej nárok na náhradu trov konania (prvoinštančného i odvolacieho konania ) v rozsahu jeho procesného úspechu, t.j. 100%. 13. Proti rozhodnutiu podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p., t.j., že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaná namietala, že súd prvej inštancie sa nezaoberal a nevysporiadal s argumentáciou žalovanej týkajúcej sa výšky uplatnenej náhrady škody, pričom žalovaná namietala viaceré úkony, ktoré žalobca uplatnil ako náhradu škody, že nejde o úkony právnej služby v trestnom konaní podľa vyhlášky a ich subsumovanie obhajcom žalobcu pod jednotlivé ustanovenia vyhlášky je nedôvodné, nesprávne a rozporné s vyhláškou. Žalovaná in concreto namietala vyúčtovanie odmeny a náhrad advokáta pri poskytovaní právnych služieb, faktúru č. 01015, vystavenú H. I. J. dňa 27.7.2015. Mala za to, že v predmetnej faktúre sú nesprávne vyúčtované úkony právnej služby za roky 2011 a 2012 (body 1. až 17.) a za rok 2013 (body 18. až 22.) a za rok 2014 (bod č. 28.). Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky v znení účinnom od 1.6.2010 do 30.6.2023 platí, že výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka s tým, že výpočtovým základom pre rok 2010 bola suma 721,40 eur, pre rok 2011 suma 741 eur a pre rok 2012 suma 763 eur. Žalovaná poukázala na znenie § 12 ods. 3 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení účinnom ako do 30.6.2023, tak aj od 1.7.2023, podľa ktorého pri obhajobe v trestnom konaní okrem vecí podľa odseku 1 je základnou sadzbou tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby, ak ide o trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica neprevyšuje päť rokov, jedna dvanástina výpočtového základu. Konštatovala, že jedna dvanástina výpočtového základu predstavovala v roku 2011 (za rok 2010) sumu 60,11 eur, v roku 2012 (za rok 2011) sumu 61,75 eur a v roku 2013, do 30.6.2013, (za rok 2012) sumu 63,58 eur. Žalovaná namietala, že naproti vyššie uvedenému si obhajca žalobcu za roky 2011 až do 30.6.2013 účtoval sumu za aktuálny kalendárny rok, v ktorom boli úkony právnej služby vykonané, a nie za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka, ako to normuje vyhláška v znení účinnom do 30.6.2013 v ustanovení § 1 ods. 3 a s predmetnou skutočnosťou sa súd prvej inštancie vôbec nevysporiadal. Ako príklad uviedla bod 1. vyúčtovania Prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom dňa 17.3.2011 (§ 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky) 1x úkon - 61,75 eur a režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) - 7,41 eur. Obhajca žalobcu mal namiesto sumy 61,75 eur účtovať sumu 60,11 eur. Všetky nasledujúce body vyúčtovania až do bodu 21. sú podľa názoru žalovanej totožne nesprávne vyúčtované, na skutočnosť ktorú poukázala na pojednávaní konanom dňa 15.6.2023, čo však konajúca sudkyňa považovala za neúčinný prostriedok procesnej obrany v rovine všeobecnej, s čím sa žalovaná nestotožnila. Žalovaná ďalej namietala, že niektoré úkony právnej služby, okrem toho, že vychádzali z nesprávneho výpočtu, nemali byť vôbec vyúčtované (body 2., 3., 7., 21., 22. a 28.) a nešlo o úkony právnej služby. Poukázala na znenie § 14 ods. 1, ods. 2 vyhlášky v znení účinnom do 30.6.2013 a znenie § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., v zmysle ktorého náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu. Zároveň konštatovala, že v zmysle § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. platí, že súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom. K bodu 2. vyúčtovania Naštudovanie a kopírovanie spisov na OKP OR PZ Bratislava 5 dňa 18.3.2011 (§ 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky) 1x úkon - 61,75 eur a (§ 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z.) - 7,41 Eur žalovaná uviedla, že tento úkon je v rozpore s vyhláškou, nakoľko nejde o účasť pri vyšetrovacom úkone ani pri oboznámení sa s výsledkami vyšetrovania (§ 208 Tr. por.). Predmetný úkon, teda štúdium a kopírovanie spisov nemožno podľa názoru žalovanej v žiadnom prípade subsumovať pod § 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky s tým, že predmetný úkon mohol byť maximálne súčasťou bodu č. 1. vyúčtovania v rámci prevzatia a prípravy obhajoby a prvej porady s klientom. Argumentáciu súdu prvej inštancie, že predmetný úkon je možné subsumovať pod § 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky považovala žalovaná za zjavne nesprávny, nakoľko v danom prípade nešlo o oboznámenie sa s výsledkami vyšetrovania. K bodu 3. vyúčtovania Porada s klientom po naštudovaní spisov a znaleckých posudkov zabezpečených vyšetrovateľom PZ dňa 24.05.2011 (§ 14 ods. 2 písm. a) vyhlášky) žalovaná uviedla, že tento považuje taktiež za neúčelný. V tejto súvislosti poukázala na skutočnosť, že obhajca žalobcu mal spisy študovať a kopírovať dňa 18.3.2011 a teda považovala za neúčelné a nadbytočné robiť poradu s klientom po vyše 2 mesiacoch po predmetnom úkone, s čím sa však konajúci súd nevysporiadal a uviedol, že predmetnú poradu možno považovať za účelnú, s čím sa nemožno stotožniť. K tomuto bodu žalovaná taktiež poukázala na uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 30.11.2018, sp. zn. 11S/42/2017, v zmysle ktorého „Ak právny zástupca žalobcu súdu predložil záznam o tom, že sa uskutočnila porada so žalobcom, v tomto smere súd
poukazuje na to, že účelnosť a dôvodnosť tohto úkonu je potrebné hodnotiť v závislosti od toho, či sa v priebehu konania pred súdom objavili také nové a závažné skutočnosti, pre ktoré by bolo uskutočnenie predmetného úkonu nevyhnutné. Vo vzťahu k porade od predchádzajúceho úkonu žalobcu nedošlo k zmene skutkového či právneho stavu, neboli predložené nové dôkazy, nenastala zmena procesného postupu strán v konaní. V danej veci tak nemožno poradu s klientom hodnotiť ako úkon nevyhnutný, a teda ani uplatnenú odmenu za tento úkon nemožno považovať za dôvodne vynaložené trovy, ktoré by mal byť povinný znášať žalovaný. Príprava na pojednávanie bez zmeny skutkového stavu, bez potreby prejednať nové skutočnosti, či prípadnú zmenu procesného postupu, bez toho, aby zo strany žalovaného došlo k zmene procesnej stratégie, či k zmene jeho postoja, sa súdu nejaví ako úkon potrebný v súvislosti s predmetom konania, ktorým sú právne otázky súvisiace so súdnym prieskumom zákonnosti právoplatného správneho rozhodnutia.“ Žalovaná poukázala na to, že od prevzatia a prípravy zastúpenia vrátane prvej porady s klientom v danej veci nemohlo v žiadnom prípade prísť k zmene skutkového či právneho stavu, neboli predložené nové dôkazy a nenastala ani zmena procesného postupu strán v konaní. Predmetný úkon je tak podľa jej názoru zjavne neúčelný. K bodu 7. vyúčtovania Pribratie znalca A. A. do konania obhajcom na trovy obhajoby - klienta dňa 9.1.2012 (§ 14 ods. 1 písm. e) vyhlášky) žalovaná namietala, že subsumovanie predmetného úkonu pod § 14 ods. 1 písm. e) vyhlášky je podľa jej názoru zjavne nesprávne, nakoľko nešlo o návrh na obnovu konania, odvolanie, dovolanie, mimoriadne dovolanie, podnet na podanie sťažnosti pre porušenie zákona a aj keby došlo k omylu, ako to tvrdí súd prvej inštancie, že obhajca obvineného mal predmetný úkon právnej služby subsumovať pod písm. f) vyhlášky, podľa názoru žalovanej ani táto argumentácia neobstojí, nakoľko nejde v žiadnom prípade o vypracovanie listiny o právnom úkone. K bodu 21. vyúčtovania Naštudovanie znaleckých posudkov zabezpečených obhajcami A. E. - od znalca A. A. a A. C. od znalca A. B. - príprava na HP dňa 11.4.2013 (§ 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky) žalovaná uviedla, že tento úkon taktiež považuje za rozporný s vyhláškou. Obhajca žalobcu predmetný úkon subsumoval pod § 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky, čo však je písomné podanie na súd alebo iný orgán vo veci samej. Štúdium znaleckých posudkov a prípravu na pojednávanie nemožno považovať v žiadnom prípade za písomné podanie na súd. Rovnako poukázala na to, že prvé pojednávanie vo veci sa konalo až dňa 26.9.2013, teda viac ako 2 mesiace po vyúčtovanej príprave na hlavné pojednávanie. Vo vzťahu k bodu 22. vyúčtovania Spracovanie a podanie návrhov na vykonanie dôkazov na HP dňa 10.7.2023 (§ 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky) - 57,95 eur žalovaná uviedla, že predmetný úkon právnej služby je zjavne nesprávne subsumovaný pod § 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky a teda je uplatnený v rozpore s vyhláškou. Spracovanie a podanie návrhov na súd nemožno podľa jej názoru považovať za účasť pri vyšetrovacích úkonoch a pod. V súvislosti s bodom 28. vyúčtovania Písomné spracovanie záverečnej reči obhajcu na žiadosť súdu dňa 19.3.2014 (§ 14 ods. 1 písm. e) vyhlášky) žalovaná namietala, že písomné spracovanie záverečnej reči nie je možné subsumovať pod § 14 ods. 1 písm. e) vyhlášky účinnej od 1.7.2013 (vypracovanie listiny o právnom úkone alebo jej podstatné prepracovanie), nakoľko zhmotnenie záverečnej reči „na papier“ určite nemožno považovať za vypracovanie listiny o právnom úkone, záverečná reč nie je právny úkon. Na tejto skutočnosti nemení nič ani to, že písomnú formu záverečnej reči žiadal konajúci súd. Súd prvej inštancie uviedol, že „prepočítal“ odmenu vypočítanú obhajcom žalobcu podľa tarifnej odmeny, avšak podľa žalovanej opätovne dospel k nesprávnym záverom s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu (súd prvej inštancie úplne opomenul aplikovať ust. § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení účinnom do 30.06.2013). Z vyššie uvedených dôvodov mala žalovaná za to, že súd prvej inštancie priznal nárok na náhradu škody žalobcovi v plnej výške napriek tomu, že jej základ a výška bola uplatnená v zrejmom rozpore s vyhláškou č. 655/2004 Z.z. a zákonom č. 514/2003 Z.z. S poukazom na uvedené žalovaná navrhla, aby odvolací súd postupom podľa § 390 C.s.p. sám rozhodol vo veci a zákonným spôsobom určil výšku škody, resp. podľa § 388 C.s.p. zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie. 14. Žalobca sa k odvolaniu žalovanej vyjadril podaním zo dňa 25.8.2023, v ktorom uviedol, že sa pridržiava všetkých ním doposiaľ vykonaných písomných aj ústnych vyjadrení a v plnom rozsahu sa stotožnil s názorom konajúceho súdu uvedenom v odôvodnení napadnutého rozsudku. Mal za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku I. a II. vecne správne, konajúci súd vec správne právne posúdil, dospel k správnym právnym a skutkovým záverom a pri rozhodovaní bral zreteľ na všetky dôkazy predložené sporovými stranami. Pokiaľ žalovaná namietala, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s jej argumentáciou týkajúcej sa výšky uplatnenej škody, žalobca uviedol, že žalovaná počas celého súdneho konania namietala iba preukázanie uskutočnenia úkonov právnej služby (porady s klientom), ich dĺžku a súladnosť s vyhláškou, taktiež namietala pribratie znalca, naštudovanie a kopírovanie spisu a naštudovanie znaleckých posudkov, ktoré nepovažovala za úkony právnej služby v trestnom konaní v zmysle vyhlášky. Súčasne ich subsumovanie obhajcom žalobcu pod jednotlivé
ustanovenia vyhlášky považovala za nedôvodné, nesprávne a rozporné s ňou. Žalobca poukázal na to, že žalovaná až na poslednom pojednávaní, konanom dňa 15.6.2023 namietala výšku údajne nesprávne vyúčtovaných odmien a náhrad advokáta pri poskytovaní právnych služieb uvedených vo faktúre č. 01015 vystavenú H. I. J. zo dňa 27.7.2015, a to konkrétne nesprávne vyúčtovanie úkonov právnej služby za roky 2011 a 2012 (body 1. až 17.) a za rok 2013 (body 18. až 22.) a za rok 2014 (bod 28.), a to z dôvodu, že advokát pri vyúčtovaní odmeny vychádzal z vyhlášky, resp. zle subsumoval uskutočnené právne úkony s § 1 ods. 3 vyhlášky v znení účinnom do 30.6.2013. Žalobca zároveň poukázal na skutočnosť, že žalovaná namietala správnosť výšky vyúčtovaných odmien a náhrad obhajcom výlučne in abstracto, bez uvedenia konkrétnej výšky a teda bez konkretizovania, resp. špecifikácie údajnej chyby v počítaní a uplatnení výšky v znení vyhlášky účinnom do 30.6.2013 obhajcom. Prízvukoval žalovanej koncentráciu konania a skutočnosť, že súd prvej inštancie nemôže suplovať povinnosť žalovanej pri preukazovaní svojho tvrdenia. Uviedol, že v civilnom sporovom konaní nie je možné, aby konajúci súd sám aktívne spochybňoval skutkové tvrdenia protistrany a vyhľadával dôkazy v prospech žalovanej. Žalobca taktiež žalovanej prízvukoval článok 6 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého: „Strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možností uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu.“ Je preto povinnosťou žalovanej predkladať konkrétne dôkazy na podporu svojich tvrdení, aby uniesla dôkazné bremeno procesného útoku a procesnej obrany. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na znenie § 153 C.s.p. Zároveň upriamil pozornosť na znenie § 1 ods. 3 vyhlášky v znení účinnom do 30.6.2013, podľa ktorého výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka (ďalej len „výpočtový základ“). Uviedol, že výpočtovým základom pre rok 2010 bola suma 721,40 eur, pre rok 2011 suma 741 eur a pre rok 2012 suma 763 eur. Poukázal aj na § 12 ods. 3 písm. a) vyhlášky v znení účinnom do 30.6.2013 aj v znení účinnom od 1.7.2013, podľa ktorého pri obhajobe v trestnom konaní okrem vecí podľa odseku 1 je základnou sadzbou tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby, ak ide o trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica neprevyšuje päť rokov, jedna dvanástina výpočtového základu. Jedna dvanástina výpočtového základu predstavovala v roku 2011 (za rok 2010) sumu 60,11 eur, v roku 2012 (za rok 2011) sumu 61,75 eur a v roku 2013, do 30.6.2013 (za rok 2012) sumu 63,58 eur. Žalobca ozrejmil, že výpočtový základ je stanovený ako priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva SR za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka, t.j. v hodnote 741 eur, z čoho jedna dvanástina výpočtového základu počítaná v roku 2011 predstavuje hodnotu 61,75 eur, teda použitím elementárnej logiky je zrejmé, že použitím výpočtového základu v hodnote 741 eur, z toho jedna dvanástina predstavuje 61,75 eur, jedná sa o hodnoty priemernej mesačnej mzdy zamestnanca za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka, teda roka 2010. Ak by žalobca uplatnil výpočtový základ za rok 2010, ako tvrdí žalovaná, jednalo by sa o priemernú mesačnú mzdu zamestnanca hospodárstva SR za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka, teda za rok 2009. Podľa tvrdenia žalovanej mal teda obhajca žalobcu použiť výpočtový základ pre rok 2010, ktorého priemerná mesačná mzda zamestnanca bola za prvý polrok roka 2009. Žalobca uviedol, že samotné ustanovenie § 1 ods. 3 vyhlášky v znení účinnom do 30.6.2013 hovorí o priemernej mesačnej mzde, ktorá vychádza z údajov Štatistického úradu Slovenskej republiky a jednoznačne uvádza pojem prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka. Teda v roku 2011 bol výpočtovým základom prvý polrok roku 2010. Je teda podľa názoru žalobcu nepopierateľné, že obhajca žalobcu čo do výšky vyúčtoval a určil výpočtový základ správne. Pokiaľ ide o žalovanou namietanú účelnosť úkonov, žalobca uviedol, že účelnosť sa v zásade dá stotožniť s nevyhnutnosťou alebo právnou možnosťou vynaloženia trov spojených s ústavne zaručeným právom na právnu pomoc v zmysle čl. 47 ods. 2 Ústavy SR a trovy právneho zastúpenia sa vo všeobecnosti za účelne vynaložené trovy považujú. V tejto súvislosti poukázal na znenie § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z.z. Podľa názoru žalobcu nie je na mieste námietka žalovanej o neúčelnosti a nepreukázaní vykonania predmetného úkonu právnej služby. Všetky žalovanou namietané úkony vykonané advokátom JUDr. Vladimírom Štefekom boli podľa názoru žalobcu účelné, nevyhnutné a bola nimi sledovaná procesná ochrana proti tvrdenému nároku, čoho dôkazom je i skutočnosť, že žalobca bol spod obžaloby oslobodený. Neuskutočnením ktoréhokoľvek z rozporovaných úkonov zvoleného obhajcu by nebolo možné vykonať žiadny ďalší úkon zvoleného obhajcu, čím by sa porušilo základné právo na súdnu ochranu. V tejto súvislosti poukázal na svoje vyjadrenie a doplnenie do konania zo dňa 12.1.2022, v ktorom jednoznačne preukázal účelnosť všetkých namietaných uskutočnených úkonov zvoleného obhajcu v trestnom konaní. K namietanému bodu č. 2. vyúčtovania (Naštudovanie a kopírovanie spisov na OKR OR PZ Bratislava 5 dňa 18.3.2011) žalobca uviedol, že zvolený obhajca prevzal plnomocenstvo
na obhajobu žalobcu v trestnom konaní dňa 17.3.2011, je teda nepopierateľné, že bolo povinnosťou zvoleného obhajcu, aby sa oboznámil so skutočnosťami uvádzanými vo vyšetrovacom spise. Tvrdil, že bez nahliadnutia a vyhotovenia si kópií z vyšetrovacieho spisu by nebol splnený účel obhajoby žalobcu zo strany zvoleného obhajcu a neuskutočnením predmetného úkonu by nebolo možné vykonať žiadny ďalší úkon zvoleného obhajcu, čím by sa porušilo základné právo na súdnu ochranu. Uviedol, že bez kompletnej spisovej dokumentácie predmetného vyšetrovacieho konania by zo strany zvoleného obhajcu nebolo možné chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Žalobca preto považoval za správne aplikované ustanovenie § 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky a podľa jeho názoru ho nemožno považovať za nedôvodné. Žalobca zároveň poukázal na § 14 ods. 8 vyhlášky v znení účinnom do 30.6.2013, podľa ktorého za úkony právnej služby, ktoré nie sú uvedené v odsekoch 1 až 3, patrí odmena ako za úkony, ktoré sú im svojou povahou a účelom najbližšie. K namietanému bodu č. 3. vyúčtovania (Porada s klientom po naštudovaní spisov a znaleckých posudkov zabezpečených vyšetrovateľom PZ dňa 24.5.2011) žalobca uviedol, že bolo potrebné zo strany zvoleného obhajcu oboznámiť sa s celým vyšetrovacím spisom vrátane znaleckých posudkov a zistené skutočnosti prejsť s klientom. Tvrdil, že bolo nevyhnutné, aby žalobca so zvoleným obhajcom dopodrobna preštudovali každú jednu listinu, či znalecký posudok, ktorý bol obsahom vyšetrovacieho spisu. Nakoľko sa jednalo o tak zložitý a náročný medicínsky zameraný prípad, že žalobca a taktiež i samotný advokát považovali úkon porady po naštudovaní spisov a znaleckých posudkov za jednoznačne účelný a predovšetkým nevyhnutný pre zvolenie najvhodnejšieho postupu obhajoby žalobcu. Žalobca bol toho názoru, k akému dospel aj súd prvej inštancie v predmetnom sporovom konaní po vykonaní dokazovania, že zvolený obhajca správne aplikoval § 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky. Vo vzťahu k bodu č. 7. vyúčtovania (Pribratie znalca A. A. do konania obhajcom na trovy obhajoby – klienta dňa 9.1.2012) sa žalobca vyjadril tak, že predmetný úkon je jednoznačne účelne vynaložený a vypracovaný znalecký posudok A. A. bol pre trestné konanie relevantný, nakoľko súd v trestnom konaní čerpal z uvedeného znaleckého posudku, a súčasne naň trestný súd poukázal v samotnom oslobodzujúcom rozsudku, a teda viedol k oslobodeniu žalobcu s pod obžaloby. Podľa názoru žalobcu predmetný úkon zvoleného obhajcu bol riadne vykonaný, účelný, nevyhnutný a bola ním sledovaná procesná ochrana žalobcu v trestnom konaní. V tejto súvislosti poukázal na § 119 ods. 4 Trestného poriadku, v zmysle ktorého dôkazy môžu obstarávať aj strany na vlastné náklady. V prípade oslobodenia spod obžaloby podľa § 285 písm. a), b) alebo c) nahradí účelne vynaložené náklady obvinenému štát. Žalobca považoval za zrejmé, že ak by aj zvolený obhajca pri vyúčtovaní právny úkon označil namiesto ustanovenia § 14 ods. 1 písm. f), písmenom e) vyhlášky, nemôže to mať automaticky za následok označenie predmetného úkonu za vynaložený neúčelne. Výsledok úkonu Pribratia znalca do konania je podľa názoru žalobcu jednoznačný, účelný a preukázaný priamo v trestnom rozsudku. Žalobca taktiež prízvukoval § 14 ods. 8 vyhlášky v znení účinnom do 30.6.2013, podľa ktorého za úkony právnej služby, ktoré nie sú uvedené v odsekoch 1 až 3, patrí odmena ako za úkony, ktoré sú im svojou povahou a účelom najbližšie. Vo vzťahu k namietanému bodu č. 21. vyúčtovania (Naštudovanie znaleckých posudkov zabezpečených obhajcami A. E. – od znalca A. A. a A. C. od znalca A. B. – príprava na HP dňa 11.4.2013) žalobca uviedol, že bolo preukázané, že dňa 9.4.2013 sa uskutočnilo preštudovanie spisu po skončení vyšetrovania zvoleným obhajcom podľa § 208 Trestného poriadku, z ktorého jednoznačne vyplynulo doplnenie dokazovania, a to pripojením k vyšetrovaciemu spisu vyšetrovací spis týkajúci sa dopravnej nehody poškodeného p. K. vedeného na OKP OR PZ v Bratislave V, pod ČVS: ORP-1000/1-OVK-B5-2007, aby sa ozrejmili skutočnosti, akým spôsobom došlo k dopravnej nehode poškodeného p. K.. Súčasne zvolený obhajca žalobcu taktiež navrhol doplnenie dokazovania vypočutím členov záchrannej služby, ktorá poškodeného p. K. previezla po dopravnej nehode na centrálny príjem do nemocnice na Antolskej. Vyšetrovateľ návrhu č. 1 vyhovel a návrhu č. 2 nevyhovel a považoval ho za nepotrebný. Taktiež z preštudovania spisu po skončení vyšetrovania bolo jednoznačne nevyhnutné naštudovanie predložených znaleckých posudkov obhajcom A. E. (od znalca A. A.) a obhajcom A. C. (od znalca A. B.). Žalobca opätovne poukázal na skutočnosť, že sa jednalo o náročný, zložitý a odborný medicínsky prípad. Hoci možno nedopatrením zvolený obhajca vo vyúčtovaní aplikoval § 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky namiesto aplikácie § 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky, prípadne v spojení s § 14 ods. 8 vyhlášky, opätovne to podľa názoru žalobcu nemôže automaticky zakladať a považovať predmetný úkon zvoleného obhajcu za úkon vynaložený neúčelne, prípadne rozporný. Predmetný úkon bol uskutočnený riadne, čo aj žalobca preukázal Záznamom zvoleného obhajcu o ďalšej porade s klientom k naštudovaniu znaleckých posudkov zo dňa 11.4.2013 vo vyjadrení zo dňa 12.1.2022. V tejto súvislosti opätovne poukázal na znenie § 14 ods. 8 vyhlášky. V súvislosti s bodom č. 22. vyúčtovania (Spracovanie a podanie návrhov na vykonanie dôkazov na HP dňa 10.7.2013) žalobca uviedol, že tvrdenie žalovanej pri rozporovaní predmetného uskutočneného úkonu zvoleným obhajcom žalobcu nie je nijakým spôsobom preukázané. Žalovaná in abstracto tvrdila, že zvolený
obhajca žalobcu nesprávne subsumoval predmetný úkon pod § 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky, a je teda uplatnený údajne v rozpore s vyhláškou, avšak žalovaná už in concreto neuviedla, ktoré údajne správne ustanovenie vyhlášky mal zvolený obhajca žalobcu aplikovať, v akej výške malo byť správne aplikované to-ktoré ustanovene vyhlášky, ani výšku náhrady hotových výdavkov, prípadne určenie správneho ustanovenia vyhlášky. K namietanému bodu č. 28. vyúčtovania (Písomné spracovanie záverečnej reči obhajcu na žiadosť súdu dňa 19.03.2014) žalobca uviedol, že písomné spracovanie záverečnej reči bolo na výslovnú žiadosť konajúceho súdu. Tvrdil, že v prípade, ak si konajúci trestný súd vyžiada uskutočniť písomné spracovanie záverečnej reči, je použitím elementárnej logiky zrejmé, že sa jedná o právny úkon písomného podania na súd. Hoci sa môže žalovanej javiť zhmotnenie záverečnej reči „na papier“ za úkon, ktorý nie je právnym úkonom, tento zvolený obhajca uskutočnil na žiadosť konajúceho súdu. V danom prípade sa nanajvýš môže opätovne jednať o aplikáciu nesprávneho ustanovenia vyhlášky, avšak na písomné podanie na súd možno aplikovať ustanovenie § 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky, za ktoré patrí odmena zvolenému obhajcovi žalobcu vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny spoločne paušálnou náhradou v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky tak, ako v správnej výške uplatnil zvolený obhajca žalobcu vo svojom vyúčtovaní. Na základe uvedeného mal žalobca za jednoznačne preukázané, že mu vznikla škoda uhradením trov trestného konania za jeho obhajobu zvolenému obhajcovi a výška škody bola nepochybne preukázaná riadne predloženými dôkazmi i všetkými uskutočnenými písomnými aj ústnymi vyjadreniami v predmetnom sporovom konaní. Žalobca riadne uniesol dôkazné bremeno čo sa týka preukázania vzniku a výšky škody a aj príčinnej súvislosti medzi nimi. Žalobca poukázal na skutočnosť, že žalovaná síce namietala aplikáciu ustanovení vyhlášky v predmetnom konaní, konkrétne za rok 2011 a 2012 v bodoch 1. až 17. vyúčtovania, za rok 2013 v bodoch 18. až 22. vyúčtovania a za rok 2014 v bode 28., avšak opätovne jednoznačne a preukázateľne nevyčíslila pri tom-ktorom namietanom uskutočnenom úkone právnej služby zvoleného obhajcu žalobcu uvedeného vo vyúčtovaní jeho jednotlivú výšku spoločne s výškou režijného paušálu. Vykonala tak výlučne v bode 1. vyúčtovania, a to iba ako príklad, hoci žalobca má za to, že zvolený obhajca uplatnil aj v bode 1. vyúčtovania správnu výšku za úkon právnej služby a režijného paušálu. Skutočnosť, že žalovaná iba uviedla, že zvolený obhajca žalobcu vo vyúčtovaní aplikoval údajne nesprávnu výšku výpočtového základu a 1/12 výpočtového základu v zmysle vyhlášky v znení účinnom do 30.6.2013, ako aj od 1.7.2013, nemožno podľa názoru žalobcu v žiadnom prípade považovať za preukázanie údajne nesprávnej uplatnenej výšky úkonu právnej služby, ani režijného paušálu. Žalobca opätovne prízvukoval koncentráciu konania, a skutočnosť, že súd nemôže suplovať povinnosť žalovanej pri preukazovaní svojho tvrdenia. Poukázal na nález Ústavného súdu SR zo dňa 8.4.2010, č.k. IV. ÚS 24/2010-39, v zmysle ktorého: „Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj nárok na náhradu trov konania (napr. I. ÚS 48/05, II. ÚS 272/08). V čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj zákonná úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom súdnom poriadku určuje, či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy). Procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu. Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel materiálnu ujmu v dôsledku inštitútu platenia trov konania za predpokladu, že taký účastník konania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní (m. m. II. ÚS 56/05, IV. ÚS 147/08, II. ÚS 82/09). Súčasťou trov konania je aj odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát (§ 137 OSP).“ Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania a náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní v rozsahu 100%. 15. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), vo veci nariadil pojednávanie na deň 30.4.2025, na ktorom zopakoval dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie o odvolaní a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je čiastočne dôvodné. 16. Podľa § 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. tento zákon upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci. 17. Podľa § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím.
18. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť. 19. Podľa § 5 ods. 1 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Ak bolo nezákonné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní, právo na náhradu škody má ten, komu nezákonným rozhodnutím škoda vznikla. 20. Podľa § 6 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa. Ak bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktoré je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť, možno nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku. Ak bolo vykonateľné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní, možno nárok uplatniť aj vtedy, ak bolo zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom. 21. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. 22. Podľa § 18 ods. 1 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z. náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu. Súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom. 23. Podľa § 12 ods. 3 písm. a) vyhlášky (s účinnosťou od 1.6.2010 do 30.6.2013 a s účinnosťou od 1.7.2013 do 28.2.2017) pri obhajobe v trestnom konaní okrem vecí podľa odseku 1 je základnou sadzbou tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby, ak ide o trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica neprevyšuje päť rokov, jedna dvanástina výpočtového základu. 24. Podľa § 12 ods. 6 vyhlášky (s účinnosťou od 1.6.2010 do 30.6.2013 a s účinnosťou od 1.7.2013 do 28.2.2017) na zmenu kvalifikácie trestného činu v trestnom konaní sa neprihliada. 25. Podľa § 14 ods. 1 vyhlášky (s účinnosťou od 1.6.2010 do 30.6.2013) odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za tieto úkony právnej služby: a) prevzatie a príprava zastúpenia alebo obhajoby vrátane prvej porady s klientom, b) písomné podanie na súd alebo iný orgán vo veci samej, c) účasť pri vyšetrovacích úkonoch, pri oboznámení sa s výsledkami vyšetrovania, vyhľadávania alebo za konanie pred súdom alebo iným orgánom, pri konaní o dohode o vine a treste, pri konaní o zmieri, a to za každé začaté dve hodiny bez ohľadu na počet týchto za sebou nadväzujúcich úkonov vykonaných počas dvoch hodín, ak úkon alebo na seba nadväzujúce úkony trvajú viac ako štyri hodiny, patrí odmena za každé dve skončené hodiny, d) vypracovanie právneho rozboru veci okrem trestnoprávnej veci, e) návrh na obnovu konania, odvolanie, dovolanie, mimoriadne dovolanie, podnet na podanie sťažnosti pre porušenie zákona, f) vypracovanie listiny o právnom úkone alebo jej podstatné prepracovanie. 26. Podľa § 14 ods. 2 vyhlášky (s účinnosťou od 1.6.2010 do 30.6.2013) odmena vo výške dvoch tretín základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za každý z týchto úkonov právnej služby: a) ďalšia porada alebo rokovanie s klientom za každú skončenú hodinu; dĺžka trvania porady alebo rokovania s klientom, ktorý je vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody, sa preukazuje potvrdením príslušného ústavu na výkon väzby alebo ústavu na výkon trestu odňatia slobody,
b) rokovanie s protistranou, a to za každú skončenú hodinu. 27. Podľa § 14 ods. 3 vyhlášky (s účinnosťou od 1.6.2010 do 30.6.2013) odmena vo výške jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za každý z týchto úkonov právnej služby: a) návrh na predbežné opatrenie a odvolanie proti rozhodnutiu o predbežnom opatrení, návrh na zabezpečenie dôkazu alebo dedičstva, b) odvolanie proti rozhodnutiu, ak nejde o rozhodnutie vo veci samej, a vyjadrenie k takému odvolaniu, c) návrhy a sťažnosti vo veciach, o ktorých sa rozhoduje na verejnom zasadaní, s výnimkou návrhu na obnovu konania, d) účasť na verejnom zasadaní, ak nejde o odvolanie alebo obnovu konania, e) ak ide o výkon rozhodnutia alebo exekúciu, prevzatie a prípravu zastúpenia, návrh na začatie konania, vyjadrenie k takému návrhu, zastupovanie na pojednávaní, odvolanie proti rozhodnutiu a vyjadrenie k takému odvolaniu. 28. Podľa § 14 ods. 4 vyhlášky (s účinnosťou od 1.6.2010 do 30.6.2013) odmena vo výške jednej tretiny základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za každý z týchto úkonov právnej služby: a) ďalšia porada alebo rokovanie s klientom, ak nepresiahne jednu hodinu, b) ďalšia porada alebo rokovanie s protistranou, ak nepresiahne jednu hodinu. 29. Podľa § 14 ods. 5 vyhlášky (s účinnosťou od 1.6.2010 do 30.6.2013) odmena vo výške jednej štvrtiny základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za každý z týchto úkonov právnej služby: a) návrh na opravu odôvodnenia rozhodnutia, na odstránenie následkov zmeškania lehoty a na zmenu rozhodnutia o plnení v splátkach, b) zastupovanie alebo obhajoba na pojednávaní, pri ktorom sa iba vyhlásilo rozhodnutie, alebo zastupovanie a obhajoba na pojednávaní, ktoré bolo odročené bez prejednania veci. 30. Podľa § 14 ods. 6 vyhlášky (s účinnosťou od 1.6.2010 do 30.6.2013) ak po poslednej porade alebo rokovaní s klientom alebo protistranou nasleduje ďalšia porada alebo rokovanie a medzitým nedošlo k inému úkonu právnej služby, tak odmena za túto ďalšiu poradu alebo rokovanie advokátovi nepatrí. 31. Podľa § 14 ods. 7 vyhlášky (s účinnosťou od 1.6.2010 do 30.6.2013) ak bola súdom schválená dohoda o vine a treste pred podaním obžaloby, patrí advokátovi okrem odmeny za úkony podľa odsekov 1 a 2 aj odmena vo výške 4-násobku základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby. 32. Podľa § 14 ods. 8 vyhlášky (s účinnosťou od 1.6.2010 do 30.6.2013) za úkony právnej služby, ktoré nie sú uvedené v odsekoch 1 až 3, patrí odmena ako za úkony, ktoré sú im svojou povahou a účelom najbližšie. 33. Podľa § 14 ods. 1 vyhlášky (s účinnosťou od 1.7.2013 do 28.2.2017) odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za tieto úkony právnej služby: a) prevzatie a príprava zastúpenia alebo obhajoby vrátane prvej porady s klientom, b) písomné podanie na súd alebo iný orgán vo veci samej, c) účasť pri vyšetrovacích úkonoch, pri oboznámení sa s výsledkami vyšetrovania, vyhľadávania alebo na konaní pred súdom alebo iným orgánom, 4) na konaní o dohode o vine a treste, na konaní o zmieri, a to za každé začaté dve hodiny bez ohľadu na počet týchto za sebou nadväzujúcich úkonov vykonaných počas dvoch hodín; ak úkon alebo na seba nadväzujúce úkony trvajú viac ako štyri hodiny, patrí odmena za každé dve skončené hodiny, d) návrh na obnovu konania, odvolanie, dovolanie, e) vypracovanie listiny o právnom úkone alebo jej podstatné prepracovanie. 34. Podľa § 14 ods. 2 vyhlášky (s účinnosťou od 1.7.2013 do 28.2.2017) odmena vo výške dvoch tretín základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za každý z týchto úkonov právnej služby: a) ďalšia porada alebo rokovanie s klientom za každú skončenú hodinu; dĺžka trvania porady alebo rokovania s klientom, ktorý je vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody, sa preukazuje potvrdením príslušného ústavu na výkon väzby alebo ústavu na výkon trestu odňatia slobody, b) rokovanie s protistranou, a to za každú skončenú hodinu.
35. Podľa § 14 ods. 3 vyhlášky (s účinnosťou od 1.7.2013 do 28.2.2017) odmena vo výške jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za každý z týchto úkonov právnej služby: a) návrh na zabezpečenie dôkazu, b) odvolanie proti rozhodnutiu, ak nejde o rozhodnutie vo veci samej, a vyjadrenie k takému odvolaniu, c) návrhy a sťažnosti vo veciach, o ktorých sa rozhoduje na verejnom zasadaní, okrem návrhu na obnovu konania, d) účasť na verejnom zasadaní, ak nejde o odvolanie alebo obnovu konania. 36. Podľa § 14 ods. 4 vyhlášky (s účinnosťou od 1.7.2013 do 28.2.2017) odmena vo výške jednej tretiny základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za každý z týchto úkonov právnej služby: a) ďalšia porada alebo rokovanie s klientom, kratšia ako jedna hodina, b) ďalšia porada alebo rokovanie s protistranou, kratšia ako jedna hodina. 37. Podľa § 14 ods. 5 vyhlášky (s účinnosťou od 1.7.2013 do 28.2.2017) odmena vo výške jednej štvrtiny základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za každý z týchto úkonov právnej služby: a) návrh na opravu odôvodnenia rozhodnutia, na odstránenie následkov zmeškania lehoty a na zmenu rozhodnutia o plnení v splátkach, b) zastupovanie alebo obhajoba na pojednávaní, pri ktorom sa iba vyhlásilo rozhodnutie, alebo zastupovanie a obhajoba na pojednávaní, ktoré bolo odročené bez prejednania veci. 38. Podľa § 14 ods. 6 vyhlášky (s účinnosťou od 1.7.2013 do 28.2.2017) ak po poslednej porade alebo rokovaní s klientom alebo protistranou nasleduje ďalšia porada alebo rokovanie a medzitým nedošlo k inému úkonu právnej služby, tak odmena za túto ďalšiu poradu alebo rokovanie advokátovi nepatrí. 39. Podľa § 14 ods. 7 vyhlášky (s účinnosťou od 1.7.2013 do 28.2.2017) ak bola súdom schválená dohoda o vine a treste pred podaním obžaloby, patrí obhajcovi okrem odmeny za úkony podľa odsekov 1 a 2 aj odmena vo výške štvornásobku základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby. 40. Podľa § 14 ods. 8 vyhlášky (s účinnosťou od 1.7.2013 do 28.2.2017) za úkony právnej služby, ktoré nie sú uvedené v odsekoch 1 až 5, patrí odmena ako za úkony, ktoré sú im svojou povahou a účelom najbližšie. 41. Podľa § § 20 vyhlášky (s účinnosťou od 1.6.2010 do 30.6.2013 a s účinnosťou od 1.7.2013 do 28.2.2017) za úkony právnych služieb vykonané pred dňom nadobudnutia účinnosti tejto vyhlášky patrí advokátovi odmena podľa doterajších predpisov. 42. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z.z. advokát je povinný pri výkone advokácie postupovať s odbornou starostlivosťou, ktorou sa rozumie, že koná čestne, svedomito, primeraným spôsobom a dôsledne využíva všetky právne prostriedky a uplatňuje v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia považuje za prospešné. Pritom dbá na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych služieb. 43. Podľa § 119 ods. 4 Trestného poriadku dôkazy môžu obstarávať aj strany na vlastné náklady. V prípade oslobodenia spod obžaloby podľa § 285 písm. a), b) alebo c) nahradí účelne vynaložené náklady obvinenému štát. 44. Otázkou existencie nezákonného rozhodnutia sa odvolací súd zaoberal už vo svojom v poradí prvom rozhodnutí (uznesenie zo dňa 28.10.2020, č.k. 7Co/96/2018-189, ktorým zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátil na ďalšie konanie), v ktorom na základe ustálenej judikatúry vyslovil, že keď došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté, preto nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, pričom rozhodujúcim meradlom zákonnosti začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Na základe uvedeného potom konštatoval, že súd prvej inštancie správne ustálil existenciu nezákonného rozhodnutia, ktorým je uznesenie o vznesení obvinenia voči žalobcovi vydané dňa 14.2.2011 Okresným riaditeľstvom PZ v Bratislave 5, Odbor kriminálnej polície, I. oddelenie všeobecnej kriminality, č. ČVS:ORP-1450/1-
OVK-B5-2008, keďže žalobca bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava V zo dňa 20.3.2014, č.k. 5T/45/2013-697 spod obžaloby oslobodený. 45. Pokiaľ ide o uplatňovanú náhradu škody, túto tvorili náklady súvisiace s vypracovaním znaleckého posudku v trestnom konaní v sume 1 752,90 eur a trovy obhajoby v trestnom konaní v sume 2 436,85 eur spolu s úrokom z omeškania. 46. Žalovaná v odvolaní namietala nesprávne vyhodnotenie jej námietok súdom prvej inštancie, týkajúcich sa jednak neúčelnosti (opodstatnenosti) účtovaných úkonov právnej služby za roky 2011 (bod 2. a 3.), za rok 2012 (bod 7.), za rok 2013 (bod 21. a 22.) a za rok 2014 (bod 28.) ako aj nesprávnej výšky účtovaných úkonov právnej služby (bod 1. až 21.). 47. Odvolací súd po zopakovaní dokazovania dospel k záveru, že argumentácii žalovanej je možné čiastočne priznať úspech, a to v nepreukázaní vzniku škody spočívajúcej v uplatnenej odmene a náhrade advokáta pri poskytovaní právnych služieb vyúčtovanej pod bodom 2. a 3. a čiastočne pod bodom 21. 48. Pri preskúmaní nároku žalobcu na náhradu škody spočívajúcej vo vynaložených trovách obhajoby odvolací súd vychádzal aj zo záverov uvedených v uznesení Ústavného súdu SR zo dňa 13.12.2011, sp.zn. III. ÚS/557/2011, v zmysle ktorých: „Najvyšší súd v tejto súvislosti v súlade s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. II. ÚS 78/03 dáva do pozornosti, že trovy vynaložené účastníkom konania v spore musia byť v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania. Ich vynaložením sa musí sledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku alebo procesná ochrana proti takému tvrdenému nároku. Účelnosť sa v zásade dá stotožniť s nevyhnutnosťou alebo právnou možnosťou vynaloženia trov spojených s ústavne zaručeným právom na právnu pomoc v zmysle dotknutého článku 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a trovy právneho zastúpenia sa vo všeobecnosti za účelne vynaložené trovy považujú. Trovy potrebné na účelné vynaloženie alebo ochranu práva sa však nemôžu posudzovať ako celok a aj keď má účastník nárok na náhradu trov konania, pretože mal vo veci plný úspech, každý úkon alebo každé platenie trov treba posudzovať samostatne. To platí aj pre trovy právnej pomoci... Ústavný súd skúmal, či otázka posúdenia účelnosti hotových výdavkov a celkovo trov konania najvyšším súdom nevykazuje extrémne vybočenie z pravidiel upravujúcich rozhodovanie o trovách konania, čím by nadobudla táto otázka ústavnoprávny rozmer. Je zrejmé, že účelnosť vynaložených nákladov je podmienkou ich priznania, pričom táto otázka nie je v zákone explicitne vyjadrená. Podmienkou je, že ide o výdavky potrebné na uplatňovanie či bránenie práv účastníka konania. Všeobecnému súdu prináleží hodnotiť ako kritérium pre ich priznanie ich účelnosť, resp. nevyhnutnosť. Táto otázka je vecou úvahy súdu, ktoré však musí byť vždy odôvodnené. Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti dospel k záveru, že rozhodnutie o trovách konania nevykazuje znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti a že najvyšší súd uplatnil zákonom daný priestor pre uváženie účelnosti trov konania, ktoré je ústavne akceptovateľné, a nezasiahol do podstavy a zmyslu základného práva na spravodlivé súdne konanie.“ 49. Pokiaľ ide o úkon právnej služby označený ako „2. Naštudovanie a kopírovanie spisov na OKP OR PZ Bratislava 5 dňa 18.3.2011“ odvolací súd dospel k záveru, že štúdium a vyhotovovanie kópií z vyšetrovacieho spisu je súčasťou úkonu právnej služby označený vo vyhláške ako prevzatie a príprava zastúpenia alebo obhajoby vrátane prvej porady s klientom (§ 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky). Z ustanovenia § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky vyplýva, že advokátovi patrí odmena za úkon právnej pomoci spočívajúci v prevzatí a príprave zastúpenia alebo obhajoby vrátane prvej porady s klientom. Zmyslom tohto úkonu je poskytnúť advokátovi možnosť oboznámiť sa s vecou v záujme toho, aby, pokiaľ ide o trestné konanie, mohol v jeho ďalšom priebehu dôsledne uplatniť právo obvineného (obžalovaného, odsúdeného). To predpokladá vykonanie úkonov (napr. štúdium spisu, porada s klientom a pod.) smerujúcich k oboznámeniu sa s okolnosťami, ktoré sú v konkrétnom prípade predmetom obhajoby. Odvolací súd preto nepovažoval úkon právnej služby spočívajúci v naštudovaní a kopírovaní spisov dňa 18.3.2011 nasledujúci bezprostredne za úkonom spočívajúcim v prevzatí a príprave zastúpenia vrátane prvej porady s klientom vykonaným dňa 17.3.2011 za účelne vynaložený v súvislosti s obhajobou žalobcu. 50. V nadväznosti na záver o neúčelnosti úkonu právnej služby vyúčtovaný pod bodom 2. je nutné považovať za neúčelný aj úkon právnej služby označený ako „3. Porada s klientom po naštudovaní spisov a znaleckých posudkov zabezpečených vyšetrovateľom PZ dňa 24.5.2011“, a to z dôvodu podľa § 14 ods. 6 vyhlášky, v zmysle ktorého ak po poslednej porade alebo rokovaní s klientom alebo protistranou
nasleduje ďalšia porada alebo rokovanie a medzitým nedošlo k inému úkonu právnej služby, tak odmena za túto ďalšiu poradu alebo rokovanie advokátovi nepatrí. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že medzi úkonom 1. (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom) a úkonom 3. (porada s klientom po naštudovaní spisov a znaleckých posudkov) nedošlo k inému úkonu právnej služby (pri zohľadnení neúčelnosti úkonu právnej služby vyúčtovaného pod bodom 2.). 51. Aj v prípade úkonu právnej služby označenom ako „21. Naštudovanie znaleckých posudkov zabezpečených obhajcami A. E. – od znalca A. A. a A. C. od znalca A. B. – príprava na HP dňa 11.4.2013“ tento nemožno považovať za samostatný úkon právnej služby, a to ani podľa § 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky (písomné podanie na súd alebo iný orgán vo veci samej) a ani podľa § 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky (účasť pri vyšetrovacích úkonoch, pri oboznámení sa s výsledkami vyšetrovania, vyhľadávania alebo za konanie pred súdom alebo iným orgánom, pri konaní o dohode o vine a treste, pri konaní o zmieri). Z vyúčtovania odmeny je zrejmé, že tomuto úkonu právnej služby predchádzal úkon spočívajúci v preštudovaní spisov po skončení vyšetrovania zo dňa 9.4.2013, z ktorého vyhotoveného záznamu vo vyšetrovacom spise vyplýva, že žalobca (ako obvinený) a jeho obhajca okrem iného navrhli zastaviť trestné stíhanie žalobcu s ohľadom na závery znaleckých posudkov A. A., A. A. a A. B.. Z uvedeného možno vyvodiť, že so znaleckými posudkami A. A. a A. B. sa obhajca oboznámil v súvislosti s úkonom spočívajúcim v preštudovaní spisov po skončení vyšetrovania dňa 9.4.2013. Odvolací súd dospel k záveru, že ďalší úkon právnej služby (bod 21.) spočívajúci v naštudovaní znaleckých posudkov preto nemožno považovať za účelný a opodstatnený. Z obsahu súdneho spisu je však zrejmé, že v tento deň bola vykonaná ďalšia porada s klientom, ktorú skutočnosť žalobca preukázal záznamom z porady s klientom (č.l. 212), za ktorý úkon patrí odmena advokátovi vo výške 2/3 základnej sadzby tarifnej odmeny podľa § 14 ods. 2 písm. a) vyhlášky. Odvolací súd na základe uvedeného konštatuje, že účtovanie odmeny za tento úkon bol dôvodný čo do výšky 43,39 eur (plus náhrada hotových výdavkov v sume 7,81 eur) a v tejto výške je aj opodstatnený nárok žalobcu na náhradu škody. 52. Vo vzťahu k ostatným úkonom odvolací súd nevzhliadol ich neúčelnosť a považoval ich za riadne uplatnené a opodstatnené. V prípade úkonu právnej služby, ktorý je vo vyúčtovaní odmeny označený ako „7. Pribratie znalca A. A. do konania obhajcom na trovy obhajoby – klienta dňa 9.1.2012“ možno tento úkon podradiť pod úkon „vypracovanie listiny o právnom úkone alebo jej podstatné prepracovanie“ v zmysle § 14 ods. 1 písm. f) vyhlášky v spojení s § 14 ods. 8 vyhlášky. Je potrebné upriamiť pozornosť na to, že úkon spočívajúci v žiadosti o vypracovanie znaleckého posudku si vyžaduje vypracovanie kvalifikovaného zadania predmetu znaleckého skúmania, príp. zadanie kvalifikovaných otázok znalcovi, a aj z tohto pohľadu potom bolo nutné považovať tento úkon právnej služby za opodstatnený a účelný. V súvislosti s úkonom právnej služby označeným ako „22. Spracovanie a podanie návrhov na vykonanie dôkazov na HP dňa 10.7.2013“ a s úkonom právnej služby označeným ako „28. Písomné spracovanie záverečnej reči obhajcu na žiadosť súdu dňa 19.3.2014“ možno jednoznačne konštatovať, že ide o úkony právnej služby podľa § 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky (písomné podanie na súd). Je bez významu, že vo vyúčtovaní odmeny advokáta boli jednotlivé úkony právnej služby prípadne nesprávne subsumované pod ustanovenia vyhlášky, keď žalobca nepochybne preukázal úbytok na svojom majetku v uplatnenej výške, za súčasného preukázania vykonania úkonov právnej služby. 53. Pokiaľ žalovaná namietala nesprávny výpočet odmeny a náhrady nákladov v dôsledku použitia nesprávneho výpočtového základu, odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaná neúčinne poprela skutkové tvrdenia žalobcu, keď iba vo všeobecnej rovine namietala nesprávny výpočet odmeny a náhrady nákladov bez uvedenia vlastných skutkových tvrdení. Ak žalovaná špecifikovala svoje námietky v tomto smere v podanom odvolaní, na tieto skutkové tvrdenia odvolací súd nemohol prihliadať, keďže ide o tzv. neprípustnú novotu v zmysle § 366 C.s.p. Napriek uvedenému odvolací súd konštatuje, že odmena advokáta bola vypočítaná v súlade s vyhláškou, keď tarifná odmena za úkony právnej služby do 30.6.2013 vychádzala z výpočtového základu, ktorým bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka (t.j., za rok 2011 v sume 741 eur, za rok 2012 v sume 763 eur a za rok 2013 do 30.6.2013 v sume 781 eur) a tarifná odmena za úkon právnej služby od 1.7.2013 vychádzala z výpočtového základu, ktorým bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok kalendárneho roka, ktorý o štyri roky predchádza roku určujúcemu výpočtový základ podľa § 1 ods. 3 vyhlášky. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že hoci žalovaná odvolaním napadla prvoinštančný rozsudok v celom rozsahu, v odvolaní neuviedla žiadne konkrétne odvolacie námietky vo vzťahu k uplatnenej škode spočívajúcej v úhrade odmeny znalcovi za vypracovanie znaleckého
posudku, preto sa odvolací súd nezaoberal opodstatnenosťou tohto uplatneného nároku. Zhrnúc vyššie uvedené považoval odvolací súd za opodstatnený nárok na náhradu škody vo výške 4 050,32 eur (spolu s príslušenstvom), keď nárok vo výške 139,43 eur, ktorý tvoril odmenu advokáta za úkon 2. v sume 69,16 eur, za úkon 3. v sume 48,58 eur a za časť úkonu 21. v sume 21,69 eur vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodný (spolu s príslušenstvom). 54. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým prvoinštančný súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 139,43 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 139,43 eur od 10.5.2016 do zaplatenia zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietol a v zostávajúcej časti (o zaplatenie 4 050,32 eur spolu s príslušenstvom) rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. 55. O trovách konania (celých) odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 a 2 C.s.p. podľa pomeru úspechu a neúspechu sporových strán. Žalobca mal v spore úspech v sume 4 050,32 eur, t.j. 96,67%, žalovaný mal úspech v sume 139,43 eur, t.j. 3,33%, teda čistý úspech žalobcu je 93,34%. Na základe uvedeného odvolací súd priznal žalobcovi voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 93,34%. 56. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).