Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 5Co/57/2024 1520201557 17. 06. 2025 JUDr Janka Richterová ECLI:SK:KSBA:2025:1520201557.3
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Richterovej a sudcov JUDr. Juraja Považana a Mgr. Jaroslava Šupu v spore žalobcu: Mestská časť Bratislava - Petržalka, IČO: 00 603 201, proti žalovaným: X/ O. D., R.. XX.XX.XXXX, D. D., F. Č.. X O. X/ S.Q. D., R.. XX.XX.XXXX, D. D., F. Č.. X, zastúpeného MICHALIČKA advokáti, s.r.o., so sídlom v Trnave, Halenárska č. 18, o prechod vlastníctva bytu a i., na odvolanie žalovaného 2/ proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 23. januára 2024 č. k. B5-42C/16/2020-120, takto rozhodol: Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalobcovi n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1.Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vyhovel žalobe a určil, že k prechodu nájmu bytu č.XXX v bytovom dome C. D., na B. K. Č.. XX U. O. N., zomrelej dňa XX.XX.XXXX na žalovaných 1/ a 2/ nedošlo (výrok I.). Žalovaným uložil povinnosť vypratať a odovzdať byt žalobcovi (výrok II.). Napokon žalobcovi priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu. 2.V odôvodnení uviedol, že žalobca preukázal, že žalovaná 1/, dcéra zomrelej nájomníčky, nesplnila zákonné podmienky pre prechod nájmu bytu podľa § 706 ods. 1 OZ, keďže má vlastný byt a nepreukázala, že v deň smrti žila s nájomníčkou v spoločnej domácnosti. Žalovaný 2/, vnuk zomrelej nájomníčky, nepreukázal, že v deň smrti starej matky žil s ňou v spoločnej domácnosti. Obranu žalovaného 2/ považoval za účelovú, keď jednak samotný žalovaný 2/ v úradnom zázname zo dňa 03.02.2020 na miestnom úrade potvrdil, že býva u svojich rodičov na F. X C. D., jednak by bolo prakticky nemožné, aby zdieľal spoločnú domácnosť so starou matkou v malej garzónke, túto opatroval, pričom pre onkologické ochorenie jej zdravotný stav nebol priaznivý a popri tom pracoval a staral sa ešte aj o svojho postihnutého syna. Svedkyne O. K. O. R. F. podľa záverov súdu nepotvrdili, že žalovaný 2/ v byte so starou matkou býval, len potvrdili, že občas pomáhal matke s opaterou starej matky. 3. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie výlučne žalovaný 2/. Z dôvodu nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho právneho posúdenia žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Nesúhlasil s hodnotením výpovede svedkyne O. K., ktorá vo svojom výsluchu uviedla, že vie o tom, že v noci tam prespával na matraci, na chodbe pri kúpeľni, teda uvedená svedkyňa potvrdila, že žalovaný 2/ žil v byte so starou matkou, v dôsledku čoho splnil podmienky prechodu nájmu podľa § 706 ods. 1 OZ. Tvrdil, že išlo o jednoizbový byt plnohodnotne vybavený, v ktorom bol dostatok priestoru pre žitie dvoch dospelých osôb. Žalovaný sa o starú matku staral po príchode z práce, pokiaľ bol v práci, ležiacej starej matke starostlivosť zabezpečovala jeho matka,
žalovaná 1/. Vytkol súdu, že k záveru o nemožnosti zdieľania bytu dvoma dospelými osobami nevykonal žiadne dokazovanie ide len o nepreskúmateľnú domnienku súdu. 4. Žalobca navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Tvrdil, že predmetom sporu je garsónka v dome osobitného určenia o obytnej ploche 19,38 m2. Pre bezvládnosť zosnulej nájomníčky so starostlivosťou striedavo pomáhali žalovaná 1/ a žalovaný 2, čo aj bolo preukázané svedeckými výpoveďami. Žalovaní nikdy neoznamovali prenajímateľovi, že byt užívajú spoločne s nájomníčkou, dokonca ani neoznámili úmrtie nájomníčky. Tvrdil tiež, že hoci žalovaný 2/ sa snažil súd presvedčiť o existencii spoločnej domácnosti so starou matkou, nepredložil ani nenavrhol žiadne relevantné dôkazy, s výnimkou výsluchu dvoch svedkýň. Garsónka bola pridelená nájomníčke ako jedinej osobe, a to na základe splnenia osobitných sociálnych kritérií a požiadaviek vzhľadom na charakter bytového domu ako domu osobitného určenia, ktoré žalovaný 2/ nespĺňa. U žalovaného 2/ ide o dospelú zárobkovo spôsobilú a činnú osobu, ktorá má vlastnú rodinu, ktorá sa bez vedomia a súhlasu žalobcu neoprávnene zdržiavala v byte. Poukázal na úradný záznam z vyjadrenia O. K. dňa 07.02.2020, z ktorého vyplýva, že o zomrelú nájomníčku sa starala jej dcéra a občas žalovaný 2/. Svedkyňa nevedela uviesť, kto v byte býva po smrti nájomníčky, predpokladala, že nikto. Na pojednávaní, konanom o tri roky, uvedená svedkyňa uviedla, že žalovaný 2/ v byte nebýval a pomáhal matke len pri starostlivosti o starú matku, niekedy tam aj prespával, keď bolo veľmi zle. Svedkyňa F. neuviedla žiadne významné skutočnosti. 5. Odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného 2/ v rozsahu a z dôvodov v ňom vymedzených (§ 379 a 380 ods. 1 CSP) bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že nie je opodstatnené. 6. Súd prvej inštancie v spore iniciovanom prenajímateľom bytu podľa § 706 ods. 2 OZ vykonal dokazovanie podľa návrhov strán sporu, dôkazy vyhodnotil každý jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, jeho skutkové závery sú založené na vykonaných dôkazoch, závery v relevantnej otázke existencie spoločnej domácnosti nájomcu a dcéry alebo vnuka v deň smrti nájomcu a nesplnenia zákonných podmienok pre prechod podľa § 706 ods. 1 OZ riadne odôvodnil. 7. § Podľa § 706 ods. 1) OZ ak nájomca zomrie a ak nejde o byt v spoločnom nájme manželov, stávajú sa nájomcami (spoločnými nájomcami) jeho deti, vnuci, rodičia, súrodenci, zať a nevesta, ktorí s ním žili v deň jeho smrti v spoločnej domácnosti a nemajú vlastný byt. Nájomcami (spoločnými nájomcami) sa stávajú aj tí, ktorí sa starali o spoločnú domácnosť zomretého nájomcu alebo na neho boli odkázaní výživou, ak s ním žili v spoločnej domácnosti aspoň tri roky pred jeho smrťou a nemajú vlastný byt. 8. Podľa § 706 ods. 2) OZ ak sa prenajímateľ domnieva, že neboli splnené podmienky prechodu nájmu bytu podľa odseku 1, môže sa v lehote troch mesiacov odo dňa, keď sa o nich dozvedel, najneskôr však v lehote troch rokov odo dňa smrti nájomcu, domáhať na súde, aby určil, že k prechodu nájmu bytu nedošlo. 9. Prechod práva nájmu bytu nastáva priamo zo zákona a na prechod práva sa nevyžaduje žiadna dohoda medzi nájomcom, na ktorého prešlo právo z osoby pôvodného nájomcu a prenajímateľom. Najmä netreba uzavrieť novú nájomnú zmluvu. Osoba, na ktorú prešlo právo nájmu, vstupuje zo zákona do všetkých práv a povinností spojených s nájmom bytu, vstupuje teda do nájomnej zmluvy. Ak má prenajímateľ pochybnosti, či sú splnené podmienky prechodu nájmu na iného nájomcu, v určených prekluzívnych lehotách sa môže žalobou na súde domáhať, aby vyslovil, že k prechodu nájmu určitého bytu po nájomcovi v zmysle § 706 OZ nedošlo na tretiu osobu. V súdnom spore ho zaťažuje povinnosť tvrdiť, že žalovaný nesplnil podmienky prechodu nájmu, t. j., že sa nestaral o spoločnú domácnosť zomretého nájomcu ani naňho nebol odkázaný výživou. Naproti tomu žalovaný môže pre seba privodiť priaznivý výsledok sporu, ak preukáže, že podmienky prechodu nájmu splnil. 10. Žalobca preukazoval svoje tvrdenia o absencii starostlivosti o spoločnú domácnosť žalovaným 2/ vykonaným šetrením pred podaním žaloby, ako aj výsluchom svedkyne O. K. pred súdom. Žalovaný 2/ tvrdil, že výpoveďou tejto svedkyne preukázal, že v byte býval, keďže svedkyňa uviedla, že „poobede tam chodieval“ a „ veľmi často sa stávalo, že v noci museli pre babičku volať sanitku a viem o tom, že v noci tam prespával žalovaný 2/, mal tam na chodbe matrac pri kúpeľni, pretože stará pani potrebovala pomoc.“
11. Pojem "spoločná domácnosť" je potrebné chápať tak, že spoločnú domácnosť vedú tí, ktorí spolu trvale žijú a spoločne uhrádzajú náklady na svoje potreby. Spolužitie sa považuje právom za trvalé, ak sú objektívne zistiteľné okolnosti, ktoré svedčia o úmysle viesť také spoločenstvo trvale, nielen na prechodnú dobu (napr. R 34/1982). Spoločná domácnosť spravidla predpokladá spoločné bývanie (R 12/1968). 12. Predmetom dokazovania bola otázka, či sa žalovaný 2/ ako rozvedený zamestnaný muž s trvalým pobytom na adrese svojich rodičov na F. B. vo veku okolo 40 rokov s jedným postihnutým dieťaťom, zvereným do starostlivosti matky, avšak víkendy tráviace s otcom, staral o spoločnú domácnosť starej matky (nevládnej), do bytu ktorej každodenne prichádzala matka žalovaného 2/, už dôchodkyňa. 13. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo (§ 191 ods. 1 CSP). Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). 14. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti alebo nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Z tejto zásady vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu žiadne pochybenia (napr. výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli, alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je ani možné polemizovať s jeho skutkovými závermi (porovnaj napr. 4 Cdo/358/2014). 15. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je potrebné považovať taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z § 191 CSP, pretože súd vychádzal zo skutočností, ktoré z vykonaných dôkazov alebo tvrdení strán nevyplynuli a ani inak nevyšli za konania najavo, alebo pretože súd neprihliadol na rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo za konania vyšli najavo, alebo pretože v hodnotení dôkazov, príp. tvrdení strán alebo poznatkov, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti je logický rozpor (porovnaj napr. NS ČR 21 Cdo 65/2000, 21 Cdo 2682/2013, 3 Cdo/204/2009) 16. Odvolací súd sa stotožňuje s hodnotením dôkazov tak, ako ich vykonal súd prvej inštancie, keď výsledok hodnotenia dôkazov, vrátane výpovede svedkyne K., zodpovedá pravidlám logického myslenia, súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania vyplynuli a neopomenul žiadne rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo. 17. Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie dospel k relevantnému záveru o tom, že z výpovede svedkyne K. nemožno vyvodiť, že v čase smrti žalovaný 2/ žil v spoločnej domácnosti so svojou starou matkou. Hodnotenie tohto dôkazu je v logickej jednote s tvrdeniami svedkyne na pojednávaní, keď na otázku žalobcu jednoznačne uviedla, že žalovaný 2/ v byte nebýval, v noci tam prespával z dôvodu starostlivosti, (len) keď bolo veľmi zle a museli v noci volať sanitku. Svedkyňa uviedla tiež, že žalovaný 2/ prišiel a pomohol svojej mame a odišiel a cez víkend prišiel aj so svojím synom a potom odišli. S prihliadnutím na výpoveď svedkyne na súde a konzistentne i u žalobcu pred začatím sporu výpoveď bola vyhodnotená súdom prvej inštancie spoločná domácnosť. Za okolností, že 1/ išlo o malú garsónku (19 m2), že 2/ o nájomníčku sa starala jej dcéra, matka žalovaného 2/, už starobná dôchodkyňa a 3/ osoba rovnakého pohlavia s nájomníčkou, 4/ žalovaný 2/ neoznámil prenajímateľovi, že žije v spoločnej domácnosti so starou matkou, 5/ navyše v dome so sociálnym pracovníkom (DOS), teda v dome osobitného určenia, kedy prechod nájmu ani neprichádza do úvahy?, 6/ nevedomosť sociálnej pracovníčky F. o žalovanom 2/, 7/ na rovnakom poschodí byt sestry zomrelej nájomníčky K. Č., zistenia
žalobcu pred začatím sporu od svedkyne K. a R.. F., súd túto výpoveď vyhodnotil riadne a v logickom kontexte týchto ďalších zistení. 18. Za tohto stavu súd prvej inštancie v súlade s hmotným právom (§ 126 a § 706 OZ) celkom správne žalobe vyhovel. 19. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP). 20. V odvolacom konaní úspešnému žalobcovi nevznikli žiadne trov, preto mu súd ich náhradu nepriznal (§ 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP). 21. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody/ ) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).