Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 4Tos/36/2025 1523010109 03. 07. 2025 JUDr. Karol Kováč ECLI:SK:KSBA:2025:1523010109.1
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Kováča a sudcov Mgr. Michala Kačániho, PhD. a JUDr. Erika Tomusa, v trestnej veci obžalovaného T. N., pre prečin zvýhodňovania veriteľa podľa § 240 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, o sťažnosti poškodeného JUDr. D. U. proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava I z 24.09.2024, sp. zn. B5-4T/18/2023, na neverejnom zasadnutí konanom dňa 03. júla 2025, takto rozhodol: Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sa sťažnosť poškodeného JUDr. D. U., nar. XX.XX.XXXX, zamieta. odôvodnenie: Uznesením z 24.09.2024, sp. zn. B5-4T/18/2023, Mestský súd Bratislava I podľa § 290 ods. 1 Trestného poriadku s poukazom na § 281 ods. 1 Trestného poriadku a s poukazom na § 9 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku trestné stíhanie obžalovaného T. N. pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin zvýhodňovania veriteľa podľa § 240 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona účinného v čase vyhlásenia uznesenia, ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že ako podpredseda predstavenstva spol. V., ktorý za spoločnosť V. uzatváral zmluvy, v stave a období platobnej neschopnosti spoločnosti zmaril uspokojenie pohľadávok veriteľa JUDr. D. U., advokáta, so sídlom E. č. 6, B., vzniknutých na základe neuhradenej faktúry č. 7/2012 so splatnosťou dňa 31.01.2013 vystavenej na sumu 22.101,69 eur, neuhradenej faktúry č. 2/2013 so splatnosťou dňa 15.02.2013 vystavenej na sumu 522.730,54 eur, neuhradenej faktúry č. 8/2012 so splatnosťou dňa 31.01.2013 vystavenej na sumu 28.295,45 eur a tým, že po splatnosti pohľadávok JUDr. D. U. predal časť podniku na základe Zmluvy o predaji častí podniku zo dňa 18.12.2017 uzavretej medzi majetkovo a personálne spriaznenou spol. V. za predajnú cenu 715.000,- eur, pričom finančné prostriedky získané z predaja častí podniku nepoužil na pomerné uspokojenie splatných pohľadávok JUDr. D. U., ale tieto finančné prostriedky použil na uspokojenie iných svojich veriteľov a to spol. U., s. r. o. a spol. C.. spôsobom, že finančné prostriedky získané z predaja časti podniku nezaplatil ani na účet a ani v hotovosti danej spol. C., ale uzavrel ako podpredseda predstavenstva spol. V. so spol. U. a so spol. C. Q.. Dohodu o vysporiadaní záväzkov a pohľadávok zo dňa 29.12.2017, ktorou pohľadávku postúpil na spol. U., na základe ktorej sa spol. U. stala novým veriteľom, pričom výšku odplaty bola spol. U.. ako postupník povinná uhradiť spol. V.. ako postupcovi spol. V. bezhotovostným prevodom na jeho bankový účet avšak pohľadávka spol. V. voči spol. U.. zanikla na základe vyššie uvedenej dohody o vysporiadaní záväzkov a pohľadávok zo dňa 29.12.2017, pričom na základe znaleckého dokazovania z odboru ekonómia a manažment bolo zistené, že pri zachovaní zásady pomerného a rovnomerného uspokojovania mala spol. V.. uhradiť svojim veriteľom pohľadávky vo výške 13,54 % z celkovej hodnoty ich splatných pohľadávok k tomuto dňu, teda poškodenému JUDr. D. U. z jeho celkovej výšky splatných pohľadávok vo výške 503.993,48 eur malo byť uhradených 68.230,- eur, teda obvinený v období uzavretia Zmluvy o predaji časti podniku v dátume 18.12.2017 do dátumu dohody o vzájomnom vysporiadaní záväzkov a
pohľadávok 29.12.2017 uprednostnil a uspokojil iných svojich veriteľov a nie poškodeného JUDr. D. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. č. XX, B., čím mu spôsobil škodu vo výške 68.230,- eur, zastavil, nakoľko trestné stíhanie je neprípustné, lebo je premlčané. Podľa § 281 ods. 3 Trestného poriadku súd odkázal poškodeného JUDr. D. U. s nárokom na náhradu škody na civilný proces. Proti tomuto uzneseniu podal poškodený JUDr. D. U. písomným podaním doručeným mestskému súdu dňa 30.10.2024 sťažnosť. V odôvodnení podanej sťažnosti uviedol, že Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom vyslovil protiústavnosť prechodného ustanovenia uvedeného v § 438k bod 5 z. č. 40/2024 Z. z. (v zmysle, ktorého sa malo trestné stíhanie, ktorého premlčanie bolo prerušené z dôvodov podľa § 87 ods. 3 pred 15.03.2024, považovať za premlčané, ak dôvody prerušenia premlčania tohto trestného stíhania prvýkrát nastali až po uplynutí premlčacej doby tohto trestného stíhania určenej podľa tohto zákona v znení účinnom od 15.03.2024), na základe čoho kratšie premlčacie lehoty prijaté aktuálnou novelou Trestného zákona sa netýkajú prejednávanej veci, nakoľko v čase prijatia novely bola trestná vec v štádiu podania obžaloby a teda v čase platnosti dlhších premlčacích dôb. Vzhľadom na protiústavnosť prechodného ustanovenia § 438k bod 5 z. č. 40/2024 Z. z. toto nikdy nenadobudlo účinnosť a nová právna úprava sa netýka prípadov, v ktorých už bolo vznesené obvinenie a pokračuje sa v trestnom stíhaní. Na základe vyššie uvedeného v súlade s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky z 03.07.2024, sp. zn. PL. ÚS 3/2024, aplikácia kratšej premlčacej doby na základe novely Trestného zákona č. 40/2024 Z. z. účinnej od 06.08.2024 pri prečine zvýhodňovania veriteľa, pre ktorý bolo obžalovanému vznesené obvinenie, neprichádza do úvahy a vo veci je tak nutné aplikovať právnu úpravu premlčania trestného stíhania účinnú v čase spáchania skutku. Pokiaľ je v premlčacej dobe vznesené obvinenie konkrétnej osobe za spáchanie tohto skutku a toto obvinenie zostalo v platnosti, potom spôsobuje prerušenie plynutia premlčacej doby a premlčacia doba začne plynúť celá odznova (§ 87 ods. 4 Trestného zákona). Ak by však v premlčacej dobe nebolo vznesené obvinenie konkrétnej osobe, trestné stíhanie je márnym uplynutím premlčacej doby neprípustné a musí byť zastavené, čo však evidentne nie je prípad prejednávanej veci. Procesné úkony sa vždy vykonávajú a posudzujú podľa Trestného poriadku účinného v čase, kedy boli tieto úkony vykonané, pričom platí to, že pokiaľ boli procesné úkony vykonané spôsobom, ktorý zodpovedal zákonnej úprave, ich účinky zostanú zachované. Ak v predmetnej prejednávanej veci došlo k vzneseniu obvinenia v priebehu zákonom stanovenej premlčacej dobe (v danej veci po štyroch rokoch od spáchania skutku pre trestný čin s premlčacou dobou päť rokov) došlo aj k prerušeniu premlčania trestného stíhania a neskoršia, pre obžalovaného priaznivejšia, zmena Trestného zákona a skrátenie premlčacej doby pri trestnom čine, ktorý sa mu kladie za vinu, na tom nič nemôže zmeniť, pretože pôsobí až do budúcnosti. Ustanovenie o časovej pôsobnosti Trestných zákonov (§ 2 ods. 1 Trestného zákona) nemožno vykladať tak široko, aby sa s odkazom na toto ustanovenie spätne anulovali účinky procesných úkonov uvedených v § 87 ods. 3 písm. a) Trestného zákona, ktoré boli riadne vykonané za účinnosti skoršieho znenia Trestného zákona (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 6Tdo/584/2004). V predmetnej veci tak jednoznačne nedošlo k premlčaniu trestného stíhania a trestné stíhanie musí pokračovať ďalej. Nová, kratšia a pre páchateľa priaznivejšia premlčacia doba, ktorá bola zavedená novelou Trestného zákona sa uplatní iba do budúcnosti, t. j. iba k dobe, ktorá plynie odo dňa nadobudnutia účinnosti novely Trestného zákona. Ďalej doplnil, že v súvislosti s výzvou súdu v podaní z 08.03.2023, uviedol, že podaniami z 24.11.2022 a 28.11.2022 vzhľadom na obsah jemu zaslaných listín z vyšetrovacieho spisu navrhol doplnenie vyšetrovania a navrhol v tomto smere vykonať ďalšie dôkazy. Vyšetrovateľom však bol následne upovedomený, že ním uvedené skutočnosti by znamenali ďalšie rozsiahle dokazovanie a nemuseli by viesť k zmene skutkového stavu a tak na ne nebude prihliadať v súlade s pokynom dozorujúceho prokurátora. Ako poškodený považoval za neprijateľné, aby sa orgány činné v trestnom konaní nezaoberali skutočnosťami, na ktoré opakovanie v priebehu vyšetrovania poukazoval a ktoré podľa jeho názoru zakladali odôvodnené podozrenie, že obžalovaný kontinuálne pokračuje v konaní, ktoré je možné chápať ako zvýhodňovanie jemu spriaznených veriteľov a to v čase platobnej neschopnosti spoločnosti V., ktorej je štatutárom. Ako poškodený tak predmetné návrhy na vykonanie dôkazov uplatnil už v rámci prípravného konania a z tohto dôvodu v reakcii na vyššie uvedenú výzvu súdu uviedol, že zotrváva na názore, že dokazovanie je potrebné rozšíriť o skutočnosti, ktoré nie sú viazané len na uzavretie Zmluvy o predaji časti podniku dňa 18.12.2017, ale aj na ďalšie konanie obvineného za obdobie rokov 2018 až 2023, ktoré by mohlo
napĺňať skutkovú podstatu zločinu zvýhodňovania veriteľa, ktorým mohol byť ako veriteľ poškodený, čo v tej dobe mohlo viesť k prekvalifikácii skutku vzhľadom na výšku spôsobenej škody z prečinu na zločin zvýhodňovania veriteľa. Ako bolo možné vyvodiť zo znaleckého posudku, minimálne za obdobia 2018 a 2019 spoločnosť V. a. s. opäť použila jej príjmy na krytie jej dlhov voči personálne a majetkovo prepojenej spoločnosti C. Q.. Ako vyplýva z predmetného majetkového profilu spoločnosti V.., táto na základe daňových priznaní k dani príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2019 dosiahla z hospodárskej činnosti a z finančnej činnosti príjem vo výške 187.300,11 eur a za rok 2020 príjem vo výške 187.281,25 eur. Z verejne dostupnej účtovnej závierky spoločnosti V.. vyplývalo, že jej príjmy z hospodárskej a finančnej činnosti za rok 2021 boli vo výške 208.672,- eur. K týmto príjmom z hospodárskej a finančnej činnosti spoločnosti V.. s. za obdobie rokov 2019 až 2021 v celkovej sume 583.253,25 eur je potrebné pripočítať aj príjmy, ktoré dosiahla v priebehu roku 2022. Na základe uvedeného bolo možné odôvodnene predpokladať, že tieto príjmy tvorili výlučne príjmy z vymožených exekúcií vedených v prospech spoločnosti V.. na exekútorskom úrade súdneho exekútora JUDr. D. B., nakoľko táto spoločnosť dlhodobo nevyvíjala a nevyvíja žiadnu obchodnú činnosť. Logickou a legitímnou otázkou tak ostalo, na aký účel spoločnosť V., ktorá bola podľa znaleckého posudku č. 2/2021 súdnej znalkyne JUDr. I.. V. C. zo 14.01.2021 vypracovaného v priebehu trestného konania v úpadku a platobne neschopná použila jej príjmy z hospodárskej a finančnej činnosti za roky 2019 až 2022. V tomto období bola spoločnosť V.. povinná zo svojich príjmov uspokojovať jej veriteľov pomerne a rovnomerne, čo sa podľa jeho názoru opätovne nestalo. Naďalej zotrváva na názore, že povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní bolo zaoberať sa aj konaním obžalovaného po uzavretí Zmluvy o predaji časti podniku z 18.12.2017 t. j. konaním, ktoré ho mohlo naďalej ako veriteľa znevýhodňovať v porovnaní s inými veriteľmi, ktorých spoločnosť V.. evidentne uspokojovala po splatnosti ním vystavených faktúr a v čase jej platobnej neschopnosti a úpadku preukázanej znaleckým dokazovaním, pričom na toto konanie opätovne v priebehu vyšetrovania poukazoval. Ak teda spoločnosť V. v zastúpení obžalovaného použila prostriedky z jej príjmov z hospodárskej činnosti a z finančnej činnosti za roky 2018 až 2022 na uspokojovanie jej spriaznených veriteľov, mala z týchto plnení pomerne uspokojovať aj jeho ako jej ďalšieho veriteľa a nie len spriaznených veriteľov. Takýmto konaním aj po uzavretí Zmluvy o predaji časti podniku dňa 18.12.2017 podľa jeho názoru pokračovala spoločnosť V., a. s., za ktorú koná ako štatutár obžalovaný, vo zvýhodňovaní jej spriaznených veriteľov na jeho úkor, pričom toto konanie pokračovalo aj po vznesení obvinenia voči štatutárovi tejto spoločnosti. Taktiež navrhol aby predmetom preskúmania znalca bol aj rok 2023. Žiadny z požadovaných dôkazov nebol v rámci prípravného konania vykonaný a tak navrhol aby boli tieto dôkazy vykonané súdom. Na základe výzvy súdu v súlade s § 240 ods. 3 Trestného poriadku oznámil súdu a ostatným stranám vyššie uvedené návrhy na vykonanie dôkazov. Obžalovaný kontinuálne pokračoval v trestnej činnosti od roku 2017, t. j. uzavretím Zmluvy o predaji časti podniku z 18.12.2017 a pokračoval v nej aj v rokoch 2018, 2019, 2020, 2021, 2022 a 2023. Nakoľko je toho názoru, že obžalovaný spáchal pokračujúci trestný čin zvýhodňovania veriteľa a to od roku 2017 až do súčasnosti, nemohlo tak dôjsť k premlčaniu trestného stíhania. Na základe uvedených skutočností je toho názoru, že predmetné rozhodnutie súdu prvej inštancie o zastavení trestného stíhania z dôvodu premlčania trestného stíhania je rozhodnutie, ktoré vychádza z nesprávneho právneho posúdenia a navrhol, aby krajský súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Dňa 14.05.2025 bolo krajskému súdu doručené vyjadrenie obžalovaného T. N. k sťažnosti poškodeného. Obžalovaný k uplatneniu premlčacej doby podľa novšej právnej úpravy uviedol, že podľa stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28.11.2024, sp. zn. Tpj/129/2024, z ustanovenia § 2 ods. 1 Trestného zákona pri jeho výklade v súlade s čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky, vyplýva povinnosť posúdiť trestnosť činu a uložiť trest podľa neskôr účinného zákona, ak je pre páchateľa priaznivejší než zákon účinný v čase, keď bol čin spáchaný. Imanentnou súčasťou trestnosti činu je premlčanie trestného stíhania, čo v prípade skrátenia premlčacích dôb zmenou zákona (ich samotnou úpravou alebo ako dôsledok zmeny inej časti zákona) znamená, že hmotnoprávne účinky prerušenia premlčania trestného stíhania podľa § 87 ods. 3 Trestného zákona, spočívajúce v začatí novej premlčacej doby podľa § 87 ods. 4 Trestného zákona, zostávajú zachované iba vtedy, ak k úkonom alebo skutočnostiam spôsobujúcim prerušenie premlčania trestného stíhania došlo pri ich spätnom posudzovaní v skrátenej a teda pre páchateľa priaznivejšej premlčacej dobe. To ale naplatí pri trestných činoch taxatívne vypočítaných v § 87 ods. 7 Trestného zákona, ak ich spáchaním dochádza k poškodzovaniu finančných záujmov Európskej únie, keďže toto zákonné ustanovenie v súlade s čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky reflektuje judikatúru Súdneho dvora Európskej únie; takáto osobitná úprava (lex specialis) nemá širší presah a nemení obsah a rozsah inštitútu premlčania trestného stíhania, a to ani v kontexte § 2 ods. 1 Trestného zákona (čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky). Z predmetného zjednocujúceho
stanoviska najvyššieho súdu vyplýva, že nové (kratšie) premlčacie doby sa budú uplatňovať aj spätne a teda ak nebolo vznesené obvinenie v tejto novej (kratšej) premlčacej dobe, bude trestné stíhanie premlčané. Zjednocujúce stanovisko najvyššieho súdu len potvrdilo správnosť rozhodnutia súdu o zastavení trestného stíhania. Čo sa týka úvah poškodeného o prípadnej existencii pokračovacieho trestného činu, z teoretického hľadiska je potrebné uviesť, že jednotlivé čiastkové útoky musí spájať blízka súvislosť v čase. Touto súvislosťou sú dni, týždne, veľmi výnimočne mesiace (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Tz/32/2005 publikované ako ZSP č. 61/2006), no nie však roky. Vo zvyšku obžalovaný považuje sťažnosť poškodeného za irelevantnú vzhľadom na vymedzený predmet vzneseného obvinenia a podanej obžaloby. Na základe týchto skutočností a dôvodov obžalovaný navrhol, aby Krajský súd v Bratislave sťažnosť poškodeného proti napadnutému uzneseniu zamietol. Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak nie je dôvodná. Podľa § 290 ods. 1 Trestného poriadku ak vyjde najavo mimo hlavného pojednávania niektorá z okolností odôvodňujúcich zastavenie trestného stíhania podľa § 281 ods. 1 alebo 2 alebo prerušenie trestného stíhania podľa § 283 ods. 1, 2 alebo 5, súd trestné stíhanie zastaví alebo preruší. Podľa § 281 ods. 1 Trestného poriadku súd zastaví trestné stíhanie, ak na hlavnom pojednávaní zistí, že je tu niektorá z okolností uvedených v § 9 ods. 1. Podľa § 9 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku trestné stíhanie nemožno začať, a ak bolo už začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené, ak je trestné stíhanie premlčané. Podľa § 87 ods. 1 písm. e) Trestného zákona účinného od 06.08.2024 trestnosť činu zaniká uplynutím premlčacej doby, ktorá je tri roky pri ostatných prečinoch. Premlčanie trestného stíhania vychádza z jednoduchej premisy, že uplynutím kvalifikovaného časového obdobia zaniká potreba štátu represívne reagovať na trestnoprávne konanie páchateľa. Od momentu spáchania trestného činu sa dostávajú do konfliktu dva spoločenské záujmy. Na jednej strane stojí všeobecný záujem štátu na potrestaní páchateľa, na strane druhej subjektívny záujem páchateľa na jeho právnej istote. V priebehu času dochádza k oslabovaniu všeobecného záujmu a naopak, k posilňovaniu subjektívneho záujmu - teda k posilňovaniu práva páchateľa na právnu istotu na úkor trestného postihu zo strany štátu. Ďalším argumentom v prospech inštitútu premlčania je postupné oslabovanie generálnej a individuálnej prevencie trestu. Postupom času dochádza k oslabeniu vplyvu trestného činu na spoločnosť. Vo vzťahu k páchateľovi možno zase dôvodne predpokladať, že ak v období po spáchaní skutku nespácha žiadny ďalší trestný čin, došlo u neho k náprave aj bez zásahu štátu. Tretím, čisto praktickým dôvodom na zavedenie premlčania je komplikácia dokazovania trestných činov po dlhšom čase. Dochádza k strate alebo znehodnoteniu dôkazov, svedkovia zabúdajú vnímané okolnosti prípadu a začať (obnoviť) vyšetrovanie po rokoch môže byť nielen ťažkopádne, ale aj neefektívne. Vedenie trestného stíhania za takýchto okolností by mohlo viesť k frustrácii nielen orgánov činných v trestnom konaní, ale aj verejnosti. Z uvedených dôvodov možno premlčanie trestného stíhania vnímať ako určitý akt legislatívnej milosti, ktorý vyjadruje rozhodnutie zákonodarcu, že účel trestného práva a trestného konania možno v konkrétnych prípadoch naplniť aj tým, že zanikne právo štátu stíhať páchateľa. Krajský súd v Bratislave primárne konštatoval prípustnosť a včasnosť sťažnosti podanej oprávnenou osobou a následne v zmysle § 192 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov uznesenia, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. V rámci tohto postupu dospel sťažnostný súd k záveru, že sťažnosť poškodeného nie je dôvodná. Sťažnostný súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia konštatuje, že súd prvého stupňa sa otázkou premlčania trestného stíhania obžalovaného zaoberal mimo rámca hlavného pojednávania, a to na základe podnetu obžalovaného doručeného dňa 23.09.2024. V rámci posudzovania dôvodnosti ďalšieho vedenia trestného stíhania súd v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi a procesnými normami
vyhodnotil všetky relevantné skutočnosti vyplývajúce zo spisového materiálu, vrátane časového priebehu skutku a ďalších rozhodujúcich okolností významných pre posúdenie plynutia premlčacej doby. Súd všetky zistené relevantné skutočnosti náležite právne posúdil a svoje závery o márnom uplynutí premlčacej doby vyjadril vecne a v súlade s požiadavkami na zákonnosť a odôvodnenosť súdneho rozhodnutia. Po preskúmaní obsahu predloženého spisového materiálu sťažnostný súd v súlade s odôvodnením napadnutého rozhodnutia konštatuje, že uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva policajného zboru v Bratislave V zo 04.02.2021, ČVS: ORP-967/4-VYS-BA-2018, bolo T. N. vznesené obvinenie pre vyššie opísaný skutok právne kvalifikovaný ako prečin zvýhodňovania veriteľa podľa § 240 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku. Súd prvého stupňa ďalej správne na základe opisu skutku kladeného za vinu obžalovanému ustálil, že trestný čin bol dokonaný dňa 29.12.2017, kedy došlo k prevodu finančných prostriedkov nadobudnutých na základe zmluvy o predaji časti podniku na spoločnosť U., s r. o. Krajský súd sa stotožnil so závermi mestského súdu, že trestnosť konania obžalovaného a jeho právnu kvalifikáciu je potrebné v zmysle § 2 ods. 1 Trestného zákona posudzovať podľa aktuálne účinnej právnej úpravy. Novelou č. 40/2024 Z. z., účinnou od 06.08.2024, došlo okrem iného k zmene zákonnej trestnej sadzby ustanovenej pre prečin zvýhodňovania veriteľa podľa § 240 ods. 1 a ods. 2 Trestného zákona. Nová právna norma upravuje trestnú sadzbu za žalovaný trestný čin až do výmery dvoch rokov, zatiaľ čo predchádzajúce znenie zákona stanovovalo prísnejšiu trestnú sadzbu v rozpätí od šiestich mesiacov do troch rokov. V prejednávanej veci to znamená, že nová právna úprava je pre obžalovaného priaznivejšia, a to jednak z hľadiska individualizácie prípadne ukladanej sankcie, ako aj pri určení dĺžky doby rozhodnej na účely premlčania trestného stíhania. Podľa aplikovanej zákonnej úpravy premlčanie trestného stíhania vedeného pre skutok kvalifikovaný ako prečin s hornou hranicou trestnej sadzby až dva roky nastane podľa § 87 ods. 1 písm. e) Trestného zákona účinného od 06.08.2024 po márnom uplynutí doby troch rokov od spáchania skutku. Plynutie premlčacej doby by pritom v zmysle § 87 ods. 3 písm. a) Trestného zákona účinného od 06.08.2024 prerušila skutočnosť, že v čase od spáchania skutku do uplynutia premlčacej doby by došlo k vzneseniu obvinenia pre žalovaný skutok, ako aj každým po ňom nasledujúcim úkonom konajúceho orgánu smerujúcim k trestnému stíhaniu páchateľa. Ďalším dôvodom prerušenia trestného stíhania by v zmysle § 87 ods. 3 písm. b) Trestného zákona účinného od 06.08.2024 bol fakt, že páchateľ spáchal v priebehu plynutia premlčacej doby trestný čin, za ktorý zákon ustanovuje trest rovnaký alebo prísnejší. Súčasne je potrebné zdôrazniť, že obvinený nemá povinnosť uplatniť námietku premlčania, ale povinnosť vyhodnocovať premlčanie a aplikovať ustanovenie o neprípustnosti trestného stíhania má súd počas celého trestného konania aj bez návrhu. V nadväznosti na uvedené skutočnosti súd prvého stupňa správne ustálil, že trojročná premlčacia doba podľa § 87 ods. 1 písm. e) Trestného zákona účinného od 06.08.2024, začala plynúť dňom nasledujúcim po dokonaní skutku a uplynula už dňa 29.12.2020. Hoci uznesenie o vznesení obvinenia pre žalovaný skutok bolo vydané dňa 04.02.2021 v čase, kedy podľa dovtedajšej právnej úpravy premlčacia doba ešte neuplynula, v dôsledku neskoršej zmeny zákona v prospech páchateľa už tomuto úkonu nemožno priznať účinok prerušenia plynutia premlčacej doby. Vzhľadom na retroaktívne uplatnenie priaznivejšej právnej úpravy je totiž zrejmé, že premlčacia doba už v čase vydania tohto uznesenia de iure uplynula a trestné stíhanie páchateľa po tomto čase je spätne nutné vyhodnotiť ako neprípustné podľa § 9 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Mestský súd ďalej dospel k správnemu záveru aj v rozsahu zistenia, že z odpisu registra trestov vo vzťahu k obžalovanému nevyplynul žiadny nový záznam, na ktorý by bolo nutné prihliadať v zmysle § 87 ods. 3 písm. b) Trestného zákona účinného od 06.08.2024. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti trestnosť činu zanikla uplynutím trojročnej premlčacej doby dňa 29.12.2020 a právny záver súdu prvého stupňa o neprípustnosti ďalšieho vedenia trestného stíhania obžalovaného T. N. je vecne správny. Rozhodnutie o zastavení trestného stíhania bolo vydané v súlade so zabezpečenými listinnými podkladmi a súd v odôvodnení rozhodnutia v zmysle § 168 Trestného
poriadku per analogiam vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa spravoval pri ich hodnotení. Z uvedeného dôvodu mestský súd postupoval správne aj v tom smere, že poškodeného podľa § 281 ods. 3 Trestného poriadku obligatórne odkázal s uplatneným nárokom na náhradu škody na civilný proces. Pokiaľ ide o námietku poškodeného, že nová a pre páchateľa priaznivejšia premlčacia doba sa má uplatniť len do budúcnosti (teda na dobu plynúcu až od nadobudnutia účinnosti novely Trestného zákona), krajský súd poukazuje na stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28.11.2024, sp. zn. Tpj/129/2024, ktorým bol zjednotený výklad § 2 ods. 1 Trestného zákona v spojení s § 87 ods. 3 Trestného zákona v súvislosti so skrátením premlčacej doby trestného stíhania. Podľa tohto stanoviska najvyššieho súdu imanentnou súčasťou trestnosti činu je premlčanie trestného stíhania, čo v prípade skrátenia premlčacích dôb zmenou zákona (ich samotnou úpravou alebo ako dôsledok zmeny inej časti zákona) znamená, že hmotnoprávne účinky prerušenia premlčania trestného stíhania podľa § 87 ods. 3 Trestného zákona, spočívajúce v začatí novej premlčacej doby podľa § 87 ods. 4 Trestného zákona, zostávajú zachované iba vtedy, ak k úkonom alebo skutočnostiam spôsobujúcim prerušenie premlčania trestného stíhania došlo pri ich spätnom posudzovaní v skrátenej a teda pre páchateľa priaznivejšej premlčacej dobe. Súd preto námietky o neprípustnom spätnom posudzovaní prerušenia plynutia premlčacej doby (v jej skrátenej verzii) vyhodnotil ako nedôvodné. Súd ďalej vyhodnotil ako neopodstatnenú aj námietku poškodeného, podľa ktorej sa orgány činné v trestnom konaní a súd mali zaoberať tvrdeným pokračovaním obžalovaného v páchaní trestnej činnosti aj po dátume 29.12.2017, ktoré je podľa poškodeného nutné rovnako chápať ako zvýhodňovanie spriaznených veriteľov. Po preskúmaní obsahu spisového materiálu súd zistil, že uznesenie o vznesení obvinenia bolo obžalovanému doručené až dňa 26.04.2021. Ak by sa teda v priebehu konania vykonaným dokazovaním zistilo, že obžalovaný pokračoval v rovnakom konaní po dátume 29.12.2017 až do dňa 26.04.2021, toto konanie by sa podľa § 122 ods. 13 Trestného zákona považovalo za súčasť spáchaného skutku, bolo by ho možné potenciálne zahrnúť do jeho opisu a súčasne riadne prejednať v rámci toho istého trestného konania. Zásada zachovania totožnosti skutku teda nie je porušená, ak sa preukáže, že osoba pokračovala v totožnom konaní na rovnakom skutkovom základe. Totožnosť skutku je zachovaná, keď je zachovaná jeho podstata. Podstata skutku spočíva v konaní páchateľa a v následku, ktorý bol týmto konaním spôsobený a ktorý je relevantný z hľadiska trestného práva. Z hľadiska tohto pravidla preto podstata skutku spočíva v účasti obžalovaného na určitej udalosti vo vonkajšom svete, ktorá je uvedená v obžalobnom návrhu a v príčinnej súvislosti s ktorou vznikol následok uvedený v obžalobe. Pritom však ani účasť (aktivita) obžalovaného a ani následok, ktorý tým bol spôsobený, nemusia byť úplne zhodné. Stačí, ak sú aspoň sčasti zachované v rozhodnutí súdu (na základe výsledkov vykonaného dokazovania) v porovnaní s obžalobou. Rozšírenie časového rámca skutku mimo obžaloby je preto možné len pri zachovaní jeho totožnosti. Pokiaľ ide o nový skutok, je potrebné vrátiť vec do prípravného konania. Ak sa tak nestane, súd sa týmto neskorším skutkom nesmie zaoberať. Skutok opísaný v obžalobe je v prejednávanej veci vymedzený ako jednorazové konanie spočívajúce v nadobudnutí finančných prostriedkov spoločnosťou V. na základe právneho úkonu - zmluvy o predaji podniku z 18.12.2017 a ich následného použitia v rozpore so zákonom (s príslušnými pravidlami uspokojovania veriteľov), čím vznikla sťažovateľovi škoda. Poškodený v sťažnosti namieta odmietnutie vykonania dôkazov týkajúcich sa hospodárenia a nakladania s finančnými prostriedkami spoločnosti V., ktoré sa týkajú obdobia po dokonaní skutku dňa 29.12.2017 a ktoré žiadnym spôsobom nesúvisia s právnymi úkonmi spočívajúcimi v predaji časti podniku a následnému použitiu takto nadobudnutých finančných prostriedkov. Z hľadiska skutkovej totožnosti je však potrebné striktne oddeliť skutok uvedený v obžalobe (uzavretie zmluvy 18.12.2017 a následné použitie získaných finančných prostriedkov ako jednorazové konanie) od akýchkoľvek ďalších možných právnych alebo ekonomických krokov spoločnosti, ktoré sa udiali neskôr. Vykonanie navrhovaného dokazovania by preto neviedlo k doplneniu dôkazov v tomto trestnom stíhaní, pretože takto potenciálne získané dôkazy by sa netýkali skutku, ktorý je predmetom obžaloby. Skutočnosti zistené navrhovaným dôkazom by mohli smerovať len k
nadobudnutiu podozrenia zo spáchania nového skutku, teda podozrenia zo spáchania iného trestného činu alebo z pokračovania v trestnej činnosti mimo rámec obžaloby. Keďže sťažnostný súd nezistil dôvody pre zmenu či zrušenie napadnutého uznesenia a toto považuje za vecne správne a zákonné, sťažnosť poškodeného podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodnú zamietol. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.