Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 6CoCsp/39/2022 1617209479 19. 03. 2025 JUDr. Renáta Janáková ECLI:SK:KSBA:2025:1617209479.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Janákovej a členiek senátu JUDr. Otílie Belavej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobcu: COFIDIS SA, zapísaného v Obchodnom registri Obchodného súdu v Lille pod č. XXX XXX XXX, Parc de la Haute Borne, avenue Halley 61, Villeneuve-d´ Ascq CEDEX 598 66, Francúzska republika, konajúceho na území Slovenskej republiky prostredníctvom COFIDIS SA, pobočka zahraničnej banky, IČO: 50 595 628, Landererova 12, 811 09 Bratislava, zastúpeného: URBÁNI & Partners s.r.o., IČO: 36 646 181, Skuteckého 17, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanému: F. M., S.. XX.XX.XXXX, M.: A. XX/XXX, XXX XX P., o zaplatenie 351,67 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky č.k. 32Csp 197/2017-143 zo dňa 14. júla 2022, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie č.k. 32Csp/197/2017-143 zo dňa 14. júla 2022, p o t v r d z u j e . II. Žalovanému sa proti žalobcovi nárok náhradu trov odvolacieho konania
nepriznáva.
odôvodnenie: 1. Okresný súd Malacky rozsudkom č.k. 32Csp/197/2017-143 zo dňa 14. júla 2022 zamietol žalobu žalobcu (výrok I.) a o trovách konania rozhodol tak, že žalovanému nárok na ich náhradu nepriznal (výrok II.). 2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 06.12.2017 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 351,67 eur s úrokmi vo výške 96,53 eur, úrokmi vo výške 19,12 % p.a. zo sumy 351,67 eur od 22.04.2016 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 25,49 eur a úrokom z omeškania vo výške 5,00 % p.a. zo sumy 351,67 eur od 22.04.2016 do zaplatenia, ako aj náhrady trov konania na tom skutkovom základe, že právny predchodca žalobcu, spoločnosť BANCO MAIS, S.A., Avenida 24 de Julho, N 98, oblasť Santos-o Velho, Lisabon, Portugalsko, zapísaná v obchodnom registri v Lisabone pod č. XXXXXXXXX ( s ktorou sa spoločnosť žalobcu s účinnosťou od 01.12.2016 zlúčila ) a žalovaný, uzatvorili dňa 22.06.2011 Zmluvu o úvere č. XXXXX (ďalej len „Zmluva o úvere“), na základe ktorej sa právny predchodca žalobcu zaviazal poskytnúť žalovanému úver vo výške 4.651,78 eur za účelom kúpy motorového vozidla Q. Q. G. + X.X XXV, pričom žalovaný bol povinný úver splácať v 60 splátkach po 122,98 eur splatných vždy k 20. dňu v mesiaci v zmysle Zmluvy o úvere, resp. Finančného plánu, ktorý bol jej súčasťou, ktorý bol zabezpečený Zmluvou o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva zo dňa 22.06.2011 na motorové vozidlo Q. Q. G. + X.X XXV. Žalovaný uhradil zo Zmluvy 51 splátok, žiadnu ďalšiu splátku neuhradil, preto žalobca listom zo dňa 05.04.2016 upozornil žalovaného na možnosť vyhlásenia mimoriadneho zosplatnenia celého úveru. Vzhľadom k tomu, že žalovaný bol v omeškaní so splátkami úveru viac ako 3 mesiace, žalobca vyhlásil úver vrátane jeho príslušenstva, spolu so všetkými platbami, ktoré sa k úveru vzťahujú, za splatný a
oznámenie o tejto skutočnosti odoslal žalovanému listom zo dňa 13.04.2016. Úver a celé príslušenstvo spolu so všetkými platbami, ktoré sa k nemu vzťahujú, sa tak stali splatnými k 21.04.2016. Žalobca následne pristúpil k výkonu zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva, pri ktorom dosiahol výťažok 800,00 eur, avšak vznikli mu náklady vo výške 296,00 eur, ktoré sú tvorené odmenou za vypracovanie znaleckého posudku 83,00 eur, poplatkom za manuálne zaúčtovanie splátky 16,00 eur, províziou z predaja vozidla 72,00 eur a nákladmi na odhlásenie vozidla 125,00 eur. Žalovaný na podanú žalobu nijakým spôsobom nereagoval. 3. V tomto spore Okresný súd Malacky rozhodol v poradí prvým rozsudkom č.k. 32Csp/197/2017-60, ktorým žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie založil na závere o bezúročnosti a bezpoplatkovosti sporného úveru, v nadväznosti na absenciu zákonom vyžadovaných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a to náležitostí týkajúcich sa výšky a konkrétnej meny spotrebiteľského úveru a podmienok upravujúcich jeho čerpanie, a taktiež náležitosti týkajúcej sa veličiny ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) a celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, pričom v zmluve je potrebné uviesť všetky predpoklady pre výpočet tejto veličiny použité. V dôsledku toho žalobcovi vzniklo právo len na vrátenie tých peňažných prostriedkov, ktoré žalobca poskytol žalovanému, a ktoré mu žalovaný nevrátil, teda na rozdiel medzi poskytnutou sumou úveru a uhradenými splátkami. Keďže v danom prípade nebolo sporné, že žalovanému bol poskytnutý úver vo výške 4.651,78 eur, a že žalovaný z neho uhradil 7.179,05 eur, a to bez započítania výťažku z výkonu zabezpečovacieho prevodu práva vo výške 800 eur, (žalovaný teda istinu úveru preplatil), súd žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. 4. Na základe odvolania žalovaného Krajský súd v Bratislave tento rozsudok súdu prvej inštancie po jeho preskúmaní uznesením sp. zn. 6Co/188/2019 zo dňa 28.10.2021 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd poukázal na nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým bolo žalobcovi odňaté právo na spravodlivý súdny proces vzhľadom na to, že súd prvej inštancie po doručení žaloby žalovanému (fikciou jej doručenia oznámením o podanej žalobe na úradnej tabuli súdu) vykonal len jediný procesný úkon (oznámenie na úradnej tabuli a webovej stránke o verejnom vyhlásení napadnutého rozsudku dňa 29.04.2019 podľa § 297 písm. b) C.s.p.) napriek tomu, že z dôvodu procesnej pasivity žalovaného mal súd prvej inštancie žalobcom tvrdený skutkový stav za nesporný, z ktorého dôvodu nepovažoval za potrebné na ich preukázanie nariadiť pojednávanie, spochybnil súlad preskúmavanej zmluvy so zákonom, keď dospel k záveru, že zmluva neobsahuje náležitosti uvedené v § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Uzavrel, že žalobca nemal možnosť v súdnom procese účinne realizovať svoje procesné práva, nemal možnosť ani dôvod produkovať ďalšie dôkazy na podporu svojich tvrdení a na odstránenie pochybností súdu. Zároveň odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie naplnil odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p., keď žalobcovi nezabezpečil primeraný procesný priestor nariadením pojednávania, aby mohol skutkovo a dôkazne reagovať za predpokladu, že súd prvej inštancie považoval za potrebné posudzovať jednotlivé náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere z hľadiska ich súladu s § 9 zákona o spotrebiteľských úveroch. 5. Následne v ďalšom konaní súd prvej inštancie nariadil vo veci pojednávanie dňa 23.05.2022 a 14.07.2022, na ktoré sa sporové strany (resp. právny zástupca žalobcu) nedostavili. Žalobca vo vyjadrení z 20.05.2022 uviedol, že kúpna cena motorového vozidla vo výške 4.449 eur predstavuje celkovú sumu, za ktorú predajca vozidla odpredal žalovanému osobné motorové vozidlo. Zdôraznil, že žalobca neposkytol žalovanému úver na celú kúpnu cenu, ale len na jej zostávajúcu časť vo výške 3.559 eur, nakoľko žalovaný uhradil predajcovi vozidla časť kúpnej ceny vo výške 890 eur v hotovosti, ktorú skutočnosť žalobca preukázal faktúrou č. D. z 22.06.2011. Uviedol, že zostávajúca časť istiny úveru (4.651,78 eur - 3.559 eur) predstavoval započítaný jednorazový spracovateľský poplatok vo výške 1.044,78 eur a poplatok za poistenie spôsobilosti splácať úver pre prípad smrti a úplnej trvalej invalidity vo výške 48 eur, ktoré boli na základe dohody žalovaného so žalobcom započítané do jednotlivých mesačných splátok, aby žalovaný tieto nemusel uhradiť jednorazovo, na základe čoho ich žalobca pripočítal k poskytnutej istine úveru a danú celkovú výšku uviedol v čl. II individuálnych podmienok úverovej zmluvy. Žalobca zotrval na argumentácii, že celková čiastka, ktorú mal spotrebiteľ zaplatiť, predstavuje sumu 7.258 eur uvedenú v čl. II individuálnych podmienok zmluvy, a ktorá je v súlade s § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z. účinného v čase uzatvorenia zmluvy. Zdôraznil, že žalobca pri celkovej čiastke na úhradu uviedol aj celkové náklady dlžníka spojené so spotrebiteľským úverom, ktorý údaj v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy
nepredstavoval zákonom požadovanú náležitosť, a preto bol názoru, že aj jeho prípadná absencia nemá za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru. K ročnej percentuálnej miere nákladov vo výške 39,20 % žalobca uviedol, že vychádzal z prílohy č. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. Na základe uvedeného zotrval na argumentácii, že zmluva o úvere uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným spĺňa náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. účinného v čase uzatvorenia zmluvy. Následne žalobca podaním z 11.07.2022 žiadal o ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní vytýčenom dňa 14.07.2022 z dôvodu hospodárnosti konania a v záujme nenavyšovania trov konania vzhľadom na pasivitu žalovaného v priebehu procesu, ktorý sa k podanej žalobe nevyjadril a žalobcov uplatnený nárok nerozporoval ani čo do výšky, ani čo do dôvodu. Na základe uvedeného mal za to, že súd prvej inštancie mal vo veci dostatočný základ, na podklade ktorého mohol vo veci rozhodnúť. Z uvedeného dôvodu žalobca žiadal, aby súd prvej inštancie konal v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu a aby zaviazal žalovaného na úhradu sumy 351,67 eur s príslušenstvom a žalobcovi voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. 6. Súd prvej inštancie na pojednávaní konanom dňa 14.07.2022, kde vec v neprítomnosti strán, z ktorých žalobca sa ospravedlnil, prejednal, oboznámil sa s podaniami žalobcu a ním predloženými listinnými dôkazmi, a to Zmluvou o úvere - individuálne podmienky č. XXXXX zo dňa 22.06.2011, Finančným plánom, Zmluvou o úvere - všeobecné podmienky, výpisom z obchodného registra žalobcu s úradným prekladom, Zmluvou o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva zo dňa 22.06.2011, Upozornením zo dňa 05.04.2016, Vyhlásením splatnosti a výzva na úhradu dlžnej sumy zo dňa 13.04.2016, Oznámením o výkone zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva zo dňa 08.12.2016, Informáciou o priebehu výkonu zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva, vyúčtovaním odmeny znalca č. XX/XXXX zo dňa 02.09.2016, faktúrou č. D. zo dňa 28.10.2016, faktúrou č. D. zo dňa 15.11.2016, tabuľkou „Finančný plán“ s prehľadom splácania a účtovaných poplatkov a úrokov z omeškania, Kúpnou zmluvou č. XXXXXXXXXX/XXXXXXXXX zo dňa 25.10.2016, nepodpísanou kupujúcim, faktúrou č. D., a mal za preukázané, že spoločnosť BANCO MAIS, SA (následne pod obchodným menom BANCO COFIDIS, SA zlúčená a absorbovaná spoločnosťou COFIDIS, SA) v postavení veriteľa dňa 22.06.2011 uzatvorila so žalovaným v postavení dlžníka Zmluvu o úvere č. XXXXX. Vzhľadom na charakter a obsah uzatvorenej zmluvy túto konajúci súd posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, a preto pri prejednávaní sporu aplikoval ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy (22.06.2011), ako aj ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl.). Jednalo sa o účelový úver vo výške 4.651,78 eur, poskytnutý na kúpu vozidla značky Q. Q. G. + X.X XXV s ev. č. Z.-XXXDD s kúpnou cenou 4.449 eur. Istina úveru poskytnutého žalovanému predstavovala sumu 4.651,78 eur, ktorú sa žalovaný zaviazal splatiť v 60 mesačných splátkach po 122,98 eur, pri dobe trvania zmluvy do 20.06.2016. Ročná úroková sadzba bola určená hodnotou 19,12 %, jednorazový spracovateľský poplatok vo výške 1.044,78 eur, poistenie spôsobilosti splácať úver pre prípad smrti a úplnej invalidity vo výške 48 eur, RPMN v rozsahu 39,20 %, priemerná hodnota RPMN 25 % a celková čiastka na úhradu činila 7.258,80 eur. Žalovaný na daný úver uhradil spolu sumu 7.179,05 eur. 7. Keďže sa jedná o spotrebiteľský spor, súd prvej inštancie opätovne podrobil predloženú úverovú zmluvu kontrole z pohľadu splnenia obligatórnych zákonných náležitostí uvedených v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. 8. Súd prvej inštancie mal zo zmluvy o úvere preukázané, že kúpna cena vozidla značky Q. Q. G. + X.X XXV s ev. č. Z.-XXXDD vrátane DPH bola dohodnutá vo výške 4.449,00 eur, pričom v konaní nebolo sporné, že kúpna cena motorového vozidla vo výške 4.449,00 eur síce predstavovala celkovú sumu, za ktorú predajca vozidla odpredal žalovanému osobné motorové vozidlo, žalobca však neposkytoval žalovanému úver na celú kúpnu cenu, ale len na jej ostávajúcu časť vo výške 3.559,00 eur, nakoľko žalovaný uhradil predajcovi vozidla časť kúpnej ceny vo výške 890,00 eur v hotovosti, pričom ostávajúca časť istiny úveru (4.651,78 eur - 3.559,00 eur) predstavuje započítaný jednorazový spracovateľský poplatok vo výške 1.044,78 eur a poplatok za poistenie spôsobilosti splácať úver pre prípad smrti a úplnej trvalej invalidity vo výške 48,00 eur. Súd prvej inštancie skonštatoval, že v zmluve o úvere nie je jasným a zrozumiteľným spôsobom uvedený spôsob poskytnutia úveru. Uviedol, že pokiaľ bol úver žalovanému poskytnutý tiež na úhradu „jednorazového spracovateľského poplatku“, potom mala byť príslušná suma žalovanému vyplatená tak, aby ju žalovaný mohol vracať žalobcovi splátkach, avšak žalovanému suma 1.092,78 eur vyplatená vôbec nebola, žalobca zaňho dodávateľovi vozidla vyplatil len zvyšok kúpnej ceny vozidla vo výške 3.599 eur, ktorú skutočnosť mal preukázanú zo žalobcom
predloženej faktúry č. D.. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že jednorazový spracovateľský poplatok bol uhradený započítaním, čo však zmluva vôbec neuvádza. Uzavrel, že Všeobecné podmienky zmluvy upravujú, akým spôsobom bude čerpaný úver v časti doplatku kúpnej ceny, v časti úhrady jednorazového poplatku to však vôbec uvedené nie je, nakoľko mal z vykonaného dokazovania preukázané, že táto časť úveru nebola vyplatená dodávateľovi vozidla v súlade s čl. 1 Všeobecných podmienok. Vzhľadom na to, že medzi stranami sporu nebolo v zmluve vôbec dohodnuté, ako bude dlžníkom čerpaný zvyšok úveru v rozsahu prevyšujúcom sumu zvyšku dojednanej kúpnej ceny, súd prvej inštancie skonštatoval, že zmluva o úvere je v rozpore s ust. § 9 ods. 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch. 9. Vo vzťahu k informácii o celkových nákladoch spotrebiteľa súd prvej inštancie poukázal na znenie zmluvy o úvere: „Celková čiastka na úhradu (celkové náklady dlžníka spojené so spotrebiteľským úverom): 7.258,80 eur“. Uviedol, že podľa zákona o spotrebiteľských úveroch sa jedná o dve rozdielne kategórie informácií, kde podľa § 2 ods. g) zákona, celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom sú všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov, a podľa § 2 písm. h) zákona sa celkovou čiastkou, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, rozumie súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom. Podľa súdu prvej inštancie, zo zmluvy uzavretej so žalovaným nevyplýva, či tam uvedený číselný údaj predstavuje celkové náklady spotrebiteľa alebo celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. Pre neurčitosť a nezrozumiteľnosť považoval súd prvej inštancie tento údaj za dohodnutý neplatne, t.j. platí, ako by v zmluve vôbec nebol uvedený. K argumentácii žalobcu, že tento v uzavretej zmluve v zátvorke uviedol, v akej výške boli celkové náklady spotrebiteľa, súd uviedol, že táto argumentácia sa nezakladá na pravde. Uviedol, že zmluva o úvere v kolónke „Celková čiastka na úhradu (celkové náklady dlžníka spojené so spotrebiteľským úverom)“ uvádza len jediný číselný údaj, a preto súd prvej inštancie zotrval na tom, že pre priemerného spotrebiteľa nie je zo zmluvy jednoznačne zistiteľné, aká je suma celkovej čiastky na úhradu, pretože v zmluve uvedený číselný údaj je nejednoznačne označený. 10. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že ani matematicky nie je údaj o celkovej čiastke na úhradu uvedený správne, pretože súčin počtu splátok a dohodnutej výšky splátky je 7.378,80 eur, pričom v Zmluve je uvedený údaj o 120 eur nižší. Skonštatoval, že spotrebiteľ tak nebol zo strany veriteľa pravdivo informovaný o celkovej sume, ktorú má na úver zaplatiť. Uviedol, že aj s poukazom na prílohu zmluvy obsahujúcu „Finančný plán“ mal žalovaný uhradiť 60 x 122,98 eur, t.j. celkovo 7.378,80 eur, preto v zmluve uvedený údaj 7.258,80 eur, ktorú sumu mal žalovaný zaplatiť, je zjavne uvedený v nesprávnej výške, čo je v rozpore s ust. § 9 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd prvej inštancie sa zaoberal aj predpokladmi pre výpočet RPMN a dospel k záveru o nesprávnom údaji o priemernej hodnote RPMN pre zodpovedajúci typ úveru, platnej ku dňu podpisu zmluvy. Uviedol, že v zmluve je RPMN vo výške 25,00 %, avšak pre spotrebiteľské úvery so zabezpečením vo výške od 1.500 do 6.500 eur vrátane so zmluvnou splatnosťou od 1 do 5 rokov však k 31.03.2011 platila priemerná RPMN vo výške 23,46 % a k 30.06.2011 vo výške 23,79 %. Na argumentáciu žalobcu, ktorý vychádzal z jemu v predmetnom čase dostupných informácií, súd prvej inštancie uviedol, že zdroj týchto informácií žalobca nijakým spôsobom neoznačil a nepreukázal, že by ním v zmluve uvedený údaj bol správny. Súd prvej inštancie preto skonštatoval, že zmluva o úvere neobsahovala náležitosť podľa ust. § 9 ods. 2 písm. y) zákona o spotrebiteľských úveroch. 11. Na základe uvedeného dospel súd prvej inštancie k záveru o závažných nedostatkoch v dotknutej úverovej zmluve (v prejednávanej veci zmluva o úvere neobsahovala dojednanie, ako bude dlžníkom čerpaný zvyšok úveru v rozsahu prevyšujúcom sumu zvyšku dojednanej kúpnej ceny, ako aj to, že zmluve absentoval údaj o celkových nákladoch spotrebiteľa alebo celkovú čiastku, ktorú je povinný zaplatiť, v zmluve nebol matematicky správne uvedený údaj o celkovej čiastke na úhradu ako aj nesprávne uvedená výšku RPMN), čo má za následok jej bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého spotrebiteľského úveru podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. Veriteľovi (žalobcovi) tak vznikol nárok len na rozdiel medzi plneniami zo zmluvy, teda medzi poskytnutou výškou úveru a uhradenými splátkami, pričom v danom prípade bolo nesporné, že žalovanému bol poskytnutý úveru vo výške 4.651.78 eur, na ktorý žalovaný uhradil celkovo sumu 7.179,05 eur, a to bez započítania výťažku z výkonu zabezpečovacieho prevodu práva vo výške 800 eur, t.j. žalovaný zaplatil žalobcovi podstatne viac, ako bol podľa zmluvy povinný, pričom z jeho preplatku sú pokryté všetky súvisiace náklady žalobcu,
ako aj úroky z omeškania z omeškaných splátok, v dôsledku čoho súd prvej inštancie žalobu žalobcu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. 12. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1, ods. 2 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že plne úspešnému žalovanému ich náhradu nepriznal s poukazom na princíp hospodárnosti, keďže mu v spore žiadne trovy nevznikli. 13. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho zmeny tak, že odvolací súd jeho žalobe v celom rozsahu vyhovie a zároveň mu prizná voči žalovanému nárok na náhradu trov konania. Namietal, že zmluva o úvere č. XXXXX upravuje spôsob poskytnutia peňažných prostriedkov v čl. 1, Všeobecných podmienok úverovej zmluvy, v zmysle ktorého „Dlžník týmto výslovne určuje a splnomocňuje veriteľa na vyplatenie istiny úveru v zmene dlžníka priamo dodávateľovi alebo predajcovi vozidiel dodávateľom“. Mal za to, že žalobca v postavení veriteľa zaslal financovanú čiastku priamo na účet predajcu vozidla - spoločnosti AUTOCENTRUM AAA AUTO, a.s., IČO: 35 858 699. Ďalej namietal poskytnutie úveru na úhradu jednorazového spracovateľského poplatku. Zdôraznil, že kúpna cena motorového vozidla predstavovala sumu vo výške 4.449 eur, pričom žalobca neposkytol žalovanému úver na celú kúpnu sumu, ale len na jej ostávajúcu časť vo výške 3.559 eur, nakoľko žalovaný uhradil predajcovi vozidla časť kúpnej ceny vo výške 890 eur v hotovosti. Uvedená skutočnosť bola žalobcom preukázaná a zostávajúca časť z celkovej istiny podľa žalobcu predstavovala jednorazový spracovateľský poplatok vo výške 1.044,78 eur a poplatok za poistenie spôsobilosti splácať úver pre prípad smrti a úplnej trvalej invalidity vo výške 48 eur, ktoré boli na základe dohody žalovaného so žalobcom započítané do jednotlivých mesačných splátok a z uvedeného dôvodu ich žalobca pripočítal k poskytnutej istine úveru a ich celkovú výšku uviedol v čl. II Individuálnych podmienok úverovej zmluvy. Podľa žalobcu, k úhrade jednorazového spracovateľského poplatku tak nedošlo jeho započítaním, ale spracovateľský poplatok bol alikvótne rozpočítaný do jednotlivých mesačných splátok, kedy žalovaný uhrádzal v jednotlivých mesačných splátkach aj jednorazový spracovateľský poplatok. Mesačná splátka vo výške 122,98 eur okrem splátky istiny úveru, úroku, tak v sebe zahŕňala aj splátku spracovateľského poplatku, poistenia a poplatku za trvalý príkaz. Vzhľadom na uvedené mal žalobca za to, že v zmluve o úvere je jasným a zrozumiteľným spôsobom upravený spôsob čerpania úveru v celej jeho výške. Poukázal tiež na čl. II. zmluvy o úvere č. XXXXX a Všeobecné podmienky, v ktorých sú upravené podmienky čerpania úveru medzi žalobcom a žalovaným. Nestotožnil sa ani s právnym posúdením súdu prvej inštancie týkajúcej sa zmätočnej informácie o celkových nákladoch spotrebiteľa. Žalobca opätovne poukázal na dojednanie uvedené v čl. II individuálnych podmienok k zmluve o úvere, v ktorom je jasne definovaná celková čiastka, ktorú má žalovaný uhradiť žalobcovi v postavení veriteľa. Poznamenal, že v čase uzatvorenia zmluvy, zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, údaj o celkovej čiastke na úhradu a údaj o celkových nákladoch, nepredstavoval zákonom požadovanú náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, a teda ani ich absenciu zákonodarca nepostihuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou. Spochybnil aj právne posúdenie súdu prvej inštancie týkajúce sa matematicky nesprávne uvedenej čiastky, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť, rovnako aj nesprávny údaj o priemernej hodnote RPMN. Žalobca pri určení RPMN vychádzal z jemu dostupných informácií a registrov, ku ktorým má ako bankový subjekt prístup, a preto bola v zmluve uvedená hodnota priemernej RPMN platnej ku dňu podpisu predmetnej úverovej zmluvy. Žalobca ďalej namietal, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávne zisteného skutkového stavu veci, v dôsledku čoho vec nesprávne právne posúdil, keď dospel k záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru. Zdôraznil, že žalovaný v priebehu celého konania ani raz žiadnym účinným spôsobom nepoprel žalobcov nárok, nesplnil si svoju dôkaznú povinnosť, ani povinnosť tvrdení. Žalobca má za to, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je nesprávne a nepreskúmateľné. Zároveň dodal, že Okresný súd Malacky pochybil, ak vo veci samej rozhodol bez nariadenia pojednávania na základe nesprávne zisteného skutkového stavu veci, nesprávne právne vec posúdil, dôsledkom čoho je napadnutý rozsudok nesprávny, nespravodlivý a nezákonný. 14. Iné podania strán sporu v rámci odvolacieho konania súdu neboli produkované. 15. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým
stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 16. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2 C.s.p.). 17. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené, pričom sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 až § 222 C.s.p. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa Krajský súd v Bratislave v odvolacom konaní obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (387 ods. 2 C.s.p.). 18. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že žalobca sa vo svojom odvolaní nestotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie prezentovanými v napadnutom rozhodnutí. 19. Primárne odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania, rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdov (§ 185 ods. 1 C.s.p.), a nie strán sporu. Zároveň dáva odvolací súd do pozornosti, že právu na odôvodnenie súdneho rozhodnutia (ako súčasti základného práva na súdnu ochranu) zodpovedá povinnosť dotknutého súdu dať odpoveď nielen na skutkové a právne otázky daného prípadu, ale i na relevantné argumenty strán. V danej veci súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne odôvodnil. Právo na súdnu ochranu však nemožno zamieňať s „právom“ strany sporu byť pred súdom úspešnou; prípadne s „právom“ na vydanie rozhodnutia v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Preto nie je porušením daného základného práva, ak súd nerozhodne podľa predstáv strany sporu; vrátane predstáv o obsahu odôvodnenia súdneho rozhodnutia. 20. Podľa § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak a) zmluva o spotrebiteľskom úvere zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1, b) je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa. 21. Cieľom takejto právnej úpravy je ochrana spotrebiteľa ako slabšieho účastníka záväzkovo-právneho vzťahu zo spotrebiteľského úveru. Ust. § 9 ods. 2 citovaného zákona stanovuje základné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pričom podľa § 9 ods. 2 písm. j/ tohto zákona zmluva musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť vypočítanú na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy. 22. V posudzovanom prípade sa odvolací súd v plne stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona č 129/2010 Z.z. Nárok žalobcu vyplýva zo spotrebiteľskej zmluvy, t. j. zmluvy, ktorá sa uzatvára vo viacerých prípadoch v rovnakej podobe medzi podnikateľom vykonávajúcim svoju podnikateľskú činnosť a spotrebiteľom, ktorý nemá možnosť reálnym spôsobom zmeniť obsah pripraveného návrhu zmluvy, nemôže vyjednávať o zmene návrhu s vyhliadkou na úspech a jeho jediná možnosť naloženia s návrhom zmluvy spočíva v alternatíve, že buď príjme návrh zmluvy ako celku alebo ho odmietne.
23. Ako správne konštatoval súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí, z obsahu predloženej úverovej zmluvy zo dňa 22.06.2011 vyplýva, že kúpna cena motorového vozidla bola vo výške 4.449 eur vrátane DPH, avšak žalobca poskytol žalovanému viazaný spotrebiteľský úver na dobu určitú vo výške 4.651,78 eur s tým, že sumu 890 eur uhradil žalovaný v hotovosti. Z bodu II. Dohodnutých podmienok úveru vyplýva, že výška každej mesačnej splátky je tvorená, prípadnou mesačnou splátkou PZP, prípadnou splátkou KASKO poistenia a trvalým príkazom mesačnej splátky. Z ďalšej časti úverovej zmluvy však už predmetný poplatok ako samostatná položka, resp. bližšia špecifikácia výšky tohto poplatku zrejmá nie je. Aj odvolací súd je toho názoru, že medzi stranami sporu nebol dojednaný spôsob, akým bude dlžník čerpať zvyšok úveru v rozsahu prevyšujúcom sumu zvyšku dojednanej kúpnej ceny. Súd prvej inštancie rovnako správne vyhodnotil, že údaj o celkovej čiastke na úhradu nie je v zmluve uvedený správne, pretože súčin počtu splátok a dohodnutej výšky splátky je suma vo výške 7.378,80 eur, pričom v Zmluve je uvedený údaj o 120,00 eur nižší. Spotrebiteľ tak nebol zo strany veriteľa pravdivo informovaný o celkovej sume, ktorú má na úver zaplatiť. Aj s poukazom na prílohu Zmluvy obsahujúcu „Finančný plán“ je zjavné, že žalovaný mal uhradiť 60 x 122,98 eur, t.j. celkovo 7.378,80 eur, preto v Zmluve uvedený údaj 7.258,80 eur (ktorý žalobca aj vo svojich vyjadreniach označuje za správny údaj o celkovej čiastke, ktorú musí žalovaný zaplatiť) je celkom evidentne uvedený v nesprávnej výške. Zmluva o úvere aj vo vzťahu k celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, odporuje ust. § 9 ods. 2 písm. j) Zákona o SÚ. Uvedené napokon aj sám žalobca potvrdil vo svojom odvolaní namietajúc matematickú nesprávnosť celkovej čiastky, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť, tvrdiac, že: „v tomto prípade čiastka 7258,80 eur predstavuje súčin 60 mesačných splátok a výšky mesačnej splátky 120,98 eur (mesačná splátka 122,98 eur - 2 eurá poplatok za trvalý príkaz)“. Odvolací súd však uvádza, že údaj o poplatku za trvalý príkaz vo výške 2 eurá sa v zmluve nenachádza. 24. Odvolací súd ďalej považuje za potrebné uviesť k informácii o RPMN, že tento slúži totiž spotrebiteľovi ako významné orientačné kritérium pre porovnanie, pri výbere úverového produktu na finančnom trhu medzi inými poskytovanými úvermi obdobného charakteru. Údaj o RPMN je teda indikátorom posúdenia výhodnosti, či nevýhodnosti úveru. Jedná sa teda jednoznačne o náležitosť, ktorá má podstatný vplyv na schopnosť dlžníka posúdiť rozsah jeho záväzku voči veriteľovi. V tejto súvislosti je nutné zdôrazniť, že spotrebiteľ z hľadiska informovanosti a vyjednávacej pozície je vždy slabšou stranou zmluvného vzťahu. Je preto v súlade s judikatúrou Súdneho dvora EÚ, ak zákon č. 129/2010 Z.z. absenciu údaja RPMN v zmluve o spotrebiteľskom úvere, (ako podstatného porušenia povinností dodávateľa), sankcionuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru. 25. V danej súvislosti je potrebné zdôrazniť, že pokiaľ zákon o spotrebiteľských úveroch určil ako zákonnú náležitosť stanovenie RPMN, aj pri úvere uzavretej medzi stranami sporu musí byť v zmluve uvedený správny údaj o RPMN. V predmetnej zmluve uzavretej stranami sporu je však údaj o výške RPMN stanovený nesprávne, a teda v rozpore s ust. § 9 ods. 2 písm. y) zákona č. 129/2010 Z.z. Odvolací súd dospel k zhodnému záveru ako súd prvej inštancie, že údaj RPMN uvedený v predmetnej úverovej zmluve nie je správny. Vzhľadom na to je predmetný úver bezúročný a bez poplatkov, keď v úverovej zmluve absentujú údaje podľa § 9 ods. 2 písm. j/ zákona o spotrebiteľských úveroch, a to . Odvolací súd na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie o nesprávnom uvedení RMPN v spornej zmluve uvádza, že podľa zverejnených údajov pre spotrebiteľské úvery so zabezpečením vo výške od 1.500 do 6.500 eur vrátane so zmluvnou splatnosťou od 1 do 5 rokov však k 31.03.2011 platila priemerná RPMN vo výške 23,46 % a k 30.06.2011 vo výške 23,79 %. Keďže v predmetnej úverovej zmluve je uvedená RPMN vo výške 25 %, je uvedená nesprávne v neprospech spotrebiteľa, nastáva dôsledok v zmysle § 11 ods. 1 písm. a/ zákona o spotrebiteľských úveroch. Spotrebiteľský úver poskytnutý žalobcom žalovanému sa tak považuje v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch za bezúročný a bezpoplatkov, z čoho vyplýva, že žalobca nemá nárok na zaplatenie úroku z úveru, poplatkov za poistenie, ani žiadnych iných poplatkov, ale len na vrátenie poskytnutej sumy úveru po odrátaní plnenia zo strany žalovaného. 26. Odvolací súd poukazuje na § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, v zmysle ktorého sa poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov v prípade, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a/ až k/, r/ a y/, pričom na naplnenie uvedenej sankcie postačuje, ak zmluva neobsahuje čo i len jednu z uvedených náležitostí. Preto nebolo potrebné sa zaoberať ďalšími odvolacími námietkami žalobcu. Totiž ani prípadné nesprávne závery súdu prvej inštancie o nesprávne uvedenej výške celkových nákladov by nemali vplyv na to, že úver je potrebné
považovať na bezúročný a bezpoplatkový. Inými slovami, bezúročnosť a bezpoplatkovosť predmetného úveru je spôsobená už nesprávnym uvedením výšky RPMN v úverovej zmluve. 27. Na základe správneho právneho záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetného spotrebiteľského úveru, na ktorý žalobca v postavení veriteľa poskytol žalovanému sumu 4.651,78 eur, keď žalovaný na tento úver zaplatil žalobcovi celkom sumu 7.179,05 eur, súd prvej inštancie následne preto vecne správne rozhodol, keď žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. 28. Ako vecne správny odvolací súd potvrdil aj od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách konania, vo vzťahu ku ktorému žalobca neprodukoval žiadnu relevantnú odvolaciu argumentáciu a ktorý zároveň plne zodpovedá úvahe súdu prvej inštancie a zákonným ustanoveniam uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku. 29. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 396 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému ako úspešnej procesnej strane odvolacieho konania nepriznal nárok na ich náhradu, keďže z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalovanému v odvolacom konaní preukázateľne žiadne účelne vynaložené výdavky v súvislosti s uplatňovaním a bránením práva ako trovy konania (majúce sa nahradiť) nevznikli. 30. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).