Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 3Co/66/2024 1618201595 27. 02. 2025 Mgr. Patricia Skotnická ECLI:SK:KSBA:2025:1618201595.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Patricie Skotnickej a sudcov JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobkyne: L. S., E. XX, J., zastúpenej advokátkou D.. Ľ. J., H. X, E., proti žalovaným: X. D. J., H. T. X, J., X. I. H., A. X, J., oboch zastúpených advokátom D.. Š. U., H.., D.U. X, T., o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, na odvolanie žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 08.04.2024, č. k. 30C/52/2018-253, takto rozhodol: Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II., III., IV. a v súvisiacom výroku V. o náhrade trov konania p o t v r d z u j e. Žalobkyni priznáva proti žalovaným plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 08.04.2024, č. k. 30C/52/2018-253, zamietol návrh žalobkyne na prerušenie konania (výrok I.), zrušil podielové spoluvlastníctvo žalobkyne a žalovaných v 1. a v 2. rade k nehnuteľnosti zapísanej Okresným úradom Malacky, katastrálnym odborom, na liste vlastníctva číslo XXXX, pre okres E., obec J., katastrálne územie J., ako parcela registra „L.“, parcelné číslo XXXX/ XX, o výmere 10.000 m2, druh pozemku orná pôda a vyporiadal ho tak, že predmetnú nehnuteľnosť prikázal do výlučného vlastníctva žalobkyne (výrok II.), žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanej v 1. rade náhradu za vyporiadaný podiel vo výške 7.500 eur, do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (výrok III.), žalovanej v 2. rade náhradu za vyporiadaný podiel vo výške 7.500 eur, do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (výrok IV.), pričom žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania (výrok V.). 2. V odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobkyňa sa žalobou zo dňa 24.05.2018 domáhala pôvodne len voči žalovanej v 1. rade zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti parcela registra „L.“ č. XXXX/XX, orná pôda, o výmere 10.000 m2, zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie J. (ďalej len „nehnuteľnosť“, „pozemok“ alebo „parcela“). Dôvodila, že spolu so žalovanou v 1. rade a p. Rudolfom Rácom sú podielovými spoluvlastníkmi pozemku, žalobkyňa v podiele 1/2, žalovaná 1. rade a p. S. S., každý v podiele 1/4. Žalobkyňa sa snažila vysporiadať spoluvlastníctvo k nehnuteľnosti formou dohody o jeho zrušení a vysporiadaní, s ktorým p. S. vyslovil súhlas, avšak žalovaná v 1. rade odmietla dohodu uzavrieť a rozdeliť parcelu na tri časti pripadajúce do výlučného vlastníctva každého zo spoluvlastníkov, ktorá reálna deľba prichádzala do úvahy. Parcela je totiž úzka a dlhá, preto ju žalobkyňa navrhla rozdeliť podľa počtu m2 horizontálne na tri časti tak, aby bolo zabezpečené zmysluplné využitie vzniknutých vlastníckych podielov a nevznikli tri ešte užšie parcely, s tým, že ako spoluvlastník s najväčším podielom navrhla, aby jej pripadol diel od
spodného okraja pôvodnej parcely o veľkosti 5.000 m2, ktorý tvorí polovicu parcely a potom následne ďalšie dva rovnaké, menšie štvrtinové diely o veľkosti 2.500 m2, nadobudnú ostatní dvaja spoluvlastníci. 3. Žalovaná v 1. rade sa zrušeniu podielového spoluvlastníctva reálnou deľbou nebránila, avšak trvala na tom, aby v spojení s vypracovaným geometrickým plánom mal každý z budúcich vlastníkov novovzniknutých nehnuteľností k nim zabezpečený rovnaký prístup. 4. Konajúci súd uznesením zo dňa 07.02.2022, č. k. 30C/52/2018-114, pripustil do konania na strane žalovaného I.K. H. ako žalovanú v 2. rade. 5. V dôsledku zmeny právnej úpravy, keď nebolo možné drobenie pozemkov pod 3.000 m2, žalobkyňa navrhla zrušiť a vyporiadať podielové spoluvlastníctvo k pozemku tak, že bude rozdelený na dve časti, s tým, že časť o výmere 5.000 m2 konajúci súd prikáže do jej výlučného vlastníctva a zvyšná časť, rovnako o výmere 5.000 m2, pripadne do podielového spoluvlastníctva žalovaných. 6. Žalobkyňa podaním zo dňa 09.11.2023 navrhla, aby konajúci súd prerušil konanie podľa § 162 ods. 1 písm. b) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“). Dôvodila, že právna úprava účinná do 31.08.2022 umožňovala reálne rozdelenie nehnuteľnosti v zmysle jej žaloby, keď až novela zákona č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom (ďalej len „zákon č. 180/1995 Z. z.“), vykonaná zákonom č. 257/2022 Z. z. toto znemožnila, pričom z ustanovenia § 29e citovaného zákona je zrejmé, že zákonodarca zjavne opomenul uviesť, okrem iného, tiež súdne rozhodnutia o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva v konaniach, vedených na základe návrhov podaných na súd pred účinnosťou novely zákona č. 180/1995 Z. z.; podľa mienky žalobkyne pôsobil zákon č. 257/2002 Z. z. retroaktívne, avšak zároveň porušoval viaceré atribúty práva na spravodlivý súdny proces, a preto v dôsledku príliš formalistického výkladu jeho ustanovení jej bol odopieraný prístup k súdu, konkrétne možnosť efektívne hájiť práva a právom chránené záujmy. Apelujúc na ústavne konformný výklad ustanovení vzťahujúcich sa k zrušeniu a vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva žalobkyňa dospela k záveru, že ustanovenia § 24 ods. 1 v spojení s § 23 ods. 1 a § 29e zákona č. 180/1995 Z. z. nie sú v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. 7. Žalobkyňa zároveň navrhla vyporiadať zrušené spoluvlastníctvo k pozemku tak, že konajúci súd prikáže celú nehnuteľnosť do jej výlučného vlastníctva za náhradu určenú odborným vyjadrením znalca z odvetvia odhad hodnoty poľnohospodárskej pôdy. 8. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie, právne posúdil žalobu podľa § 136 ods. 1, ods. 2, § 137 ods. 1, § 141 ods. 1, § 142 ods. 1, ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 21 ods. 1, § 23 ods. 1, ods. 2, ods. 7, § 24 ods. 1, § 29e zákona č. 180/1995 Z. z., § 186 ods. 2 C.s.p., konštatujúc, že medzi stranami nebolo sporné, že sú podielovými spoluvlastníčkami parcely, žalobkyňa s podielom o veľkosti 1/2 a každá zo žalovaných o veľkosti 1/4 z celku. Pred podaním žaloby a ani počas súdneho konania sa nedohodli na zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva dohodou, pričom žalobkyňa sa obrátila na súd z dôvodu, že už ďalej nechcela zotrvávať v spoluvlastníckom vzťahu k nehnuteľnosti. Vychádzajúc zo záväzného poradia a podmienok použitia jednotlivých spôsobov zrušenia a vyporiadania spoluvlastníctva, konajúci súd sa zaoberal v poradí prvým spôsobom, a to reálnym rozdelením pozemku medzi spoluvlastníkov podľa výšky ich podielov, prihliadajúc pritom nielen na súkromnoprávnu úpravu obsiahnutú v § 142 ods. 2 Občianskom zákonníka, ale i na verejnoprávne predpisy. 9. Vzhľadom na to, že nehnuteľnosť sa nachádza mimo zastavaného územia obce, pričom ide o poľnohospodársky pozemok - ornú pôdu, konajúci súd musel brať do úvahy zákonné obmedzenia, ktoré platia v záujme zamedzenia drobenia poľnohospodárskej pôdy a lesných pozemkov nachádzajúcich sa mimo zastavaného územia obce s tým, že v takom prípade je delenie prípustné, iba ak vznikne pozemok s výmerou väčšou ako 3.000 m2. V opačnom prípade je povinný rozhodnúť, že pozemky nadobúdajú spoluvlastníci, pri ktorých sú najlepšie predpoklady na ich obhospodarovanie, pričom rozhodne i o povinnosti vysporiadať sa s ostatnými spoluvlastníkmi. Prihliadajúc na celkovú výmeru sporného pozemku, výšku spoluvlastníckych podielov jednotlivých spoluvlastníkov a zároveň rešpektujúc zákonné obmedzenia dospel konajúci súd k záveru, že v danom prípade neprichádza do
úvahy vyporiadanie podielového spoluvlastníctva reálnym rozdelením nehnuteľnosti a vytvorením troch samostatných parciel o výmere 5.000 m2, 2.500 m2 a 2.500 m2 podľa pôvodného návrhu žalobkyne. V danom prípade nebolo možné zrealizovať rozdelenie nehnuteľnosti ani v súlade so žalobkyňou predloženým Geometrickým plánom č. 14/2023, vyhotoveným dňa 20.02.2023 spoločnosťou G. J..S..Z.., zohľadňujúcim vyporiadanie podielového spoluvlastníctva tak, že parcela bude rozdelená na dve rovnaké časti s tým, že jedna časť pripadne do výlučného vlastníctva žalobkyne a druhá časť bude v podielovom spoluvlastníctve žalovaných, a to vzhľadom na zákonné obmedzenie podľa § 24 ods. 1 zákona č. 180/1995 Z. z.; podľa neho ani na novovzniknuté spoluvlastnícke podiely nesmie pripadať výmera nižšia než 3.000 m2 (k tomu aj R 48/2008). Konajúci súd potom uzavrel, že reálne rozdelenie spornej nehnuteľnosti podľa výšky spoluvlastníckych podielov jednotlivých podielových spoluvlastníkov nie je možné. 10. Pokiaľ v súvislosti s aplikáciou zákona č. 180/1995 Z. z. žalobkyňa navrhla prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p., súd prvej inštancie nepovažoval jej návrh za dôvodný a tento v súlade s § 162 ods. 3 C.s.p. zamietol. Nestotožnil sa s jej tvrdeniami dôvodiac, že o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva rozhoduje rozsudkom, ktorý má na vlastnícke vzťahy bývalých spoluvlastníkov konštitutívne účinky; aplikuje pritom právny predpis hmotnoprávneho charakteru účinný v čase jeho rozhodovania. Konajúci súd nepovažoval výklad príslušných ustanovení zákona č. 180/1995 Z. z. za príliš formalistický, ani za nezohľadňujúci ich účel, vzťahujúci sa na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, keďže bol povinný prihliadať i na verejnoprávne predpisy a dbať, aby rozdelenie nehnuteľnosti bolo možné zapísať do katastra nehnuteľností na podklade súdneho rozhodnutia. Len samotná skutočnosť, že v dôsledku zmeny právnej úpravy, ku ktorej došlo v priebehu súdneho konania, nie je možná reálna deľba nehnuteľnosti podľa výšky spoluvlastníckych podielov, o ktorý spôsob vyporiadania mala žalobkyňa primárne záujem, nemal za následok odopretie prístupu žalobkyne k súdu. Prerušiť konanie v zmysle ustanovenia § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p. možno pritom len vtedy, ak ku záveru, že všeobecne záväzný právny predpis týkajúci sa veci je v rozpore s Ústavou SR, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, dospeje súd, a nie strana sporu. 11. Súd prvej inštancie nezistil v konaní ani existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre ktoré by nemal zrušiť a vyporiadať podielové spoluvlastníctvo k pozemku, tak ako namietali žalované. Nestotožnil sa tak s ich tvrdením, že vysporiadanie spoluvlastníctva, či už prisúdením do vlastníctva alebo predajom a rozdelením výťažku, silne poškodzuje niektorú zo spoluvlastníckych strán, najmä preto, že v danej lokalite mal v minulosti záujem investovať veľký investor, ktorý skupoval nehnuteľnosti; tento jeho zámer sa síce nepremietol do územno-plánovacej zmeny, avšak nehnuteľnosti sa nachádzali v reálnom dosahu vyporiadavaného pozemku a boli vykúpené, a preto podľa žalovaných nebolo možné vylúčiť, že v blízkej budúcnosti sa investor objaví s modifikovaným zámerom, a to významným spôsobom môže zmeniť ceny pozemkov v danej lokalite. Zdôrazňujúc, že rozhodujúcim bol stav v čase vyhlásenia rozhodnutia, konajúci súd ozrejmil, že sporný pozemok je poľnohospodárskym pozemkom umiestneným mimo zastavaného územia obce, jedná sa o ornú pôdu, ktorá je aj v zmysle predloženej územno-plánovacej informácie mesta J. zo dňa 26.06.2023 určená na poľnohospodárske využitie. Potenciálne zmeny spôsobu využitia pozemku v budúcnosti, deklarované žalovanými vo väzbe na prípadné navýšenie jeho ceny, podľa jeho mienky nedosahovali kvalitu jedinečnosti a výnimočnosti konkrétneho prípadu ako podmienky pre postup v zmysle § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka. 12. Súd prvej inštancie následne pristúpil k v poradí druhému spôsobu vyporiadania podielového spoluvlastníctva, a to prikázaním spornej nehnuteľnosti jednému spoluvlastníkovi za náhradu. Pri úvahe o tom, ktorému z doterajších spoluvlastníkov prikáže spornú nehnuteľnosť prihliadol na to, že žalobkyňa je spoluvlastníčkou so spoluvlastníckym podielom o veľkosti 1/2 z celku, prejavila záujem o celú vec a zároveň preukázala, že disponuje finančnými prostriedkami v potrebnom objeme na vyplatenie primeranej náhrady obidvom žalovaným. Naproti tomu, ani jedna zo žalovaných nepreukázala, že prechováva finančné prostriedky v dostatočnom objeme na vyplatenie primeranej náhrady zvyšným dvom spoluvlastníčkam, t. j. tak žalobkyni, ako aj druhej žalovanej. Nemožno pritom prikazovať do výlučného vlastníctva len podiely ostatných spoluvlastníkov, ale vždy celú vec. Pokiaľ teda žalované mali záujem naďalej zotrvať v spoluvlastníctve pri vylúčení žalobkyne zo spoluvlastníctva, konajúci súd uprednostnil prikázať nehnuteľnosť do výlučného vlastníctva len jednému zo spoluvlastníkov pred opätovným založením nového spoluvlastníckeho vzťahu; takýmto rozhodnutím pritom dochádza ku konečnému vyporiadaniu spoluvlastníckych vzťahov strán sporu k predmetnej nehnuteľnosti. Konajúci
súd tiež prihliadal i na účelné využitie veci, pod ktorým má zákon v prvom rade na mysli jej využitie pre potreby jedného zo spoluvlastníkov tak, aby vec mohla slúžiť na svoj účel. V prípade poľnohospodárskych nehnuteľností sa berie do úvahy najmä schopnosť zabezpečiť riadne využitie pôdy, čo žalobkyňa ako jediná v priebehu konania deklarovala, keď potvrdila záujem využiť pozemok, a to aj prostredníctvom svojich blízkych príbuzných, na pestovanie poľnohospodárskych plodín, teda na taký účel, na ktorý orná pôda primárne slúži. Naproti tomu žalovaná v 1. rade v rámci výpovede deklarovala, že pozemok nevyužíva, nevedela uviesť, čo by na ňom chcela do budúcna robiť, potenciálne v ňom videla stavebný pozemok. Žalovaná v 2. rade prezentovala v konaní záujem, aby tento pozemok zdedili jej vnúčatá a postavili si na ňom domy, čo potvrdil aj svedok Ľ. H., jej syn. Svedok potvrdil, že má vedomosť o tom, že nejde o stavebný pozemok, avšak v horizonte 10 až 15 rokov možno bude schválený územný plán a dôjde k zmene; ani svedok v súčasnosti osobne neplánoval pozemok využívať. 13. Pokiaľ právny zástupca žalovaných v tejto súvislosti až v rámci záverečného prednesu uviedol, že žalovaná v 1. rade disponuje poľnohospodárskymi strojmi, čo mohol dosvedčiť i svedok Stanislav Sokol (manžel žalovanej v 1. rade) s tým, že mohol zároveň potvrdiť i záujem žalovaných na využití predmetného pozemku, konajúci súd zdôraznil, že žalované v priebehu celého konania neprezentovali svoj záujem na poľnohospodárskom využití pozemku, keď vlastníctvo poľnohospodárskych strojov deklarovali až v závere súdneho konania. Základnou procesnou povinnosťou sporových strán bolo pritom substancovať všetky podstatné a rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzovali svoju procesnú taktiku (útok alebo obranu); boli teda povinné primárne označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a následne ich podoprieť dôkazmi. Súd vykonávaním dokazovania nezisťuje skutkové tvrdenia sporových strán, a preto strany sporu nemôžu prenášať zodpovednosť za skutkové zistenia na súd, keď je práve ich povinnosťou uvádzať všetky podstatné a rozhodujúce skutkové okolnosti prípadu. Okrajovo konajúci súd poukázal i na vyjadrenie právneho zástupcu žalovaných ohľadne skutočného záujmu obidvoch strán, ktorý je aj tak v niečom inom, a to, že predmetný pozemok bude mať nejakým spôsobom širšie využitie, keďže takmer 80 % pôdy v danej lokalite už skúpil veľký developer. Pokiaľ žalované spochybňovali záujem žalobkyne skutočne predmetný pozemok poľnohospodársky využívať, konajúci súd zdôraznil ustálenú judikatúru, podľa ktorej by nemal prikázať nehnuteľnosť tomu zo spoluvlastníkov, ktorý hodlá vec predať, a preto za situácie, ak pozemok chce niektorý zo spoluvlastníkov skutočne užívať, prikázal nehnuteľnosť do výlučného vlastníctva žalobkyne. 14. Pri stanovení primeranej náhrady (ustupujúcim spoluvlastníkom - pozn. odvolacieho súdu) konajúci súd vychádzal zo zhodných tvrdení sporových strán. Právny zástupca žalovaných v nadväznosti na realizované mimosúdne rokovania podaním zo dňa 10.01.2024 oznámil, že žalované ponúkli žalobkyni odkúpenie jej podielu za cenu 3 eurá/m2, avšak táto ich ponuku odmietla. Následne na pojednávaní konanom dňa 22.01.2024 deklaroval, že sumu 3 eurá za 1 m2 žalované považujú za primeranú náhradu za spoluvlastnícky podiel; žalobkyňa s takto stanovenou hodnotou náhrady za spoluvlastnícky podiel súhlasila. Pokiaľ žalované následne v podaní zo dňa 31.01.2024 predložili kúpnu zmluvu, ktorou mesto J. v roku 2011 predávalo svoje pozemky investorovi O.-J., J..S..Z.. za cenu 10 eur/m2, označiac sumu 3 eurá za m2 za neadekvátnu náhradu, konajúci súd uviedol, že hoci podkladom pre určenie primeranej náhrady môže byť i informácia o kúpe a predaji porovnateľných nehnuteľností, avšak tieto by mali byť v časovo približne rovnakom období. Z predloženej kúpnej zmluvy nemohol pritom zistiť ani, v akej lokalite sa nachádzali prevádzané pozemky, a teda, či išlo o rovnakú oblasť, v akej bol situovaný vyporiadavaný pozemok. Podľa vyjadrenia žalobkyne, ktoré žalované žiadnym spôsobom nerozporovali, by sa mohlo jednať o lokalitu U., v ktorej bola v roku 2011 plánovaná výstavba rodinných domov; avšak, pozemok v spoluvlastníctve strán sporu nebol do tohto projektu zahrnutý, pričom i v katastri nehnuteľností bol naďalej evidovaný ako orná pôda. Zároveň, z kúpnej zmluvy vyplývalo, že kúpna cena za pozemky bola stanovená na základe výsledkov verejnej obchodnej súťaže. Na základe uvedených skutočností súd prvej inštancie žalovanými predloženú kúpnu zmluvu z roku 2011 nepovažoval za relevantný podklad pre určenie primeranej náhrady. 15. Pri stanovení primeranej náhrady konajúci súd v súlade s ustanovením § 186 ods. 2 C.s.p. vychádzal zo zhodných tvrdení strán a zo sumy 3 eurá za m2. Prihliadol tiež na závery odborného vyjadrenia č. 1/2019, vypracovaného O.. D. R., znalcom v odbore poľnohospodárstvo, odvetvie odhad hodnoty poľnohospodárskej pôdy, ktorej úlohou bolo stanovenie všeobecnej hodnoty pozemku ku dňu 21.03.2019; znalkyňa túto stanovila priemerne v sume 2,23 eura/m2. Žalované, ktoré namietali takto ustálenú sumu primeranej náhrady, neuviedli, aká je podľa nich jej adekvátna výška a zároveň toto svoje tvrdenie ničím nepodložili, príp. nenavrhli relevantné dokazovanie na potvrdenie ich tvrdenia. V
sporovom konaní pritom strany musia svoje tvrdenie preukázať, keď existencia tvrdenej skutočnosti je podmienená existenciou dôkaznej povinnosti, teda povinnosti strany predložiť, resp. označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Primeranú náhradu ako všeobecnú cenu určuje síce súd, avšak vychádzajúc z ustanovenia § 185 C.s.p. môže vykonať len tie dôkazy, ktoré navrhli strany sporu, pričom sám rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. 16. V tejto súvislosti súd prvej inštancie doplnil, že i keď právny zástupca žalovaných na pojednávaní dňa 11.03.2024 navrhol vo vzťahu k cene nehnuteľnosti, ako i obdobných pozemkov v danej lokalite, vykonať dokazovanie výsluchom svedka J. J., manžela žalovanej v 1. rade, takto navrhnuté dokazovanie nevykonal; právny zástupca žalovaných nijakým spôsobom neosvedčil (ani len neuviedol, z čoho vychádzal), že práve manžel žalovanej v 1. rade, teda jednej zo sporových strán, má adekvátne vzdelanie, požadovanú odbornosť zaručujúcu objektívne a odborné ohodnotenie nehnuteľnosti, nakoľko sa len obmedzil na konštatovanie, že menovaný svedok sa venoval cenám nehnuteľností v tej oblasti, našiel i predloženú kúpnu zmluvu z roku 2011, bez bližšieho zdôvodnenia. Konajúcemu súdu nebolo potom zrejmé, k čomu má svedok vlastne vypovedať, keďže z nijakej skutočnosti nevyplývalo, že by bol oprávnený a erudovaný na ohodnotenie nehnuteľnosti. Napokon, i dôvody, pre ktoré právny zástupca žalovaných navrhol vypočuť menovaného ako svedka považoval súd prvej inštancie za bez právneho významu vo vzťahu k určeniu hodnoty predmetnej nehnuteľnosti. Podľa § 206 C.s.p. si totiž v prípade posudzovania skutočností, na ktoré treba odborné znalosti, súd na návrh vyžiada odborné vyjadrenie od odborne spôsobilej osoby. Na uvedenom základe preto súd prvej inštancie dokazovanie výsluchom svedka J. J. za stavu, keď právny zástupca žalovaných iné dôvody na vykonanie tohto dokazovania neuviedol, nevykonal. 17. Súd prvej inštancie tiež podotkol, že sumu 3 eurá za 1 m2 navrhli ako primeranú cenu za vyporiadaný podiel samotné žalované, a to pre prípad prikázania nehnuteľnosti do ich vlastníctva a vyplatenia žalobkyne. V opačnom prípade, t. j. ak by nehnuteľnosť mala byť prikázaná do výlučného vlastníctva žalobkyne, s touto cenou však nesúhlasili a žiadali vyplatenie hodnoty vyššej, bez jej uvedenia, ktorý postoj označil za nepochopiteľný. Vzhľadom na to, že žalované inú vyššiu cenu nehnuteľnosti netvrdili a ani nepreukázali, konajúci súd potom vychádzal zo sumy 3 eurá/m2 ako nespornej. 18. Zohľadniac zásadu, že nikto nesmie byť spravodlivo nútený zotrvať v spoluvlastníckom zväzku, súd prvej inštancie vyhodnotil žalobu za podanú dôvodne, a keďže nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa na jej zamietnutie, zrušil a vyporiadal podielové spoluvlastníctvo k nehnuteľnosti tak, že túto v celosti prikázal do výlučného vlastníctva žalobkyne; žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť každej zo žalovaných za vyporiadaný podiel náhradu v sume 7.500 eur (2.500 m2 x 3 eurá). Zároveň v súlade s § 232 ods. 3 C.s.p. určil žalobkyni dlhšiu lehotu na splnenie uloženej povinnosti, v trvaní 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, keď túto považoval za primeranú. 19. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 2 C.s.p. tak, že žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania. Prihliadal na charakter sporu, kedy nešlo o klasické sporové konanie, v ktorom jedna zo strán vyhrá a druhá prehrá, ale o vzájomné vyporiadanie majetkových právnych vzťahov medzi stranami sporu. Spor o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva je sporom, ktorý možno začať na návrh ktoréhokoľvek podielového spoluvlastníka, pričom nie je možné automaticky konštatovať, že úspech v konaní mal ten, kto podal návrh. Rozhodnutie o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, pokiaľ súd žalobe vyhovie, je rozhodnutím v záujme všetkých sporových strán; nemožno potom uvažovať o úspešnosti, či neúspešnosti tej ktorej strany sporu. V danej veci pritom žalobkyňa nebola viac, či menej úspešná ako žalované. Pôvodne sa pritom domáhala rozdelenia pozemku horizontálne na tri časti, s ktorým delením žalovaná v 1. rade súhlasila, žiadajúc pritom i zriadenie vecného bremena tak, aby každý z budúcich vlastníkov novovzniknutých nehnuteľností mal zabezpečený rovnaký prístup k svojej nehnuteľnosti. Žalovaná v 2. rade, ktorá do konania pristúpila, prezentovala rovnaký záujem na priečnom delení pozemku. Konajúci súd napokon pristúpil k druhému spôsobu vyporiadania spoluvlastníctva, a to za situácie, keď podieloví spoluvlastníci mali záujem o prikázanie veci do ich vlastníctva. Vzhľadom na uvedené považoval potom za spravodlivé, aby si každá strana znášala trovy ňou vynaložené sama, keď nebolo možné mať za to, že žalobkyňa bola v konaní plne úspešná. 20. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, výrokom II., III. a IV. podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalované v 1. a v 2. rade z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. e), f) a h) C.s.p. Ozrejmili,
že v priebehu takmer 5 rokov súdneho konania sa konajúci súd zaoberal výlučne otázkou, ktorá bola predmetom petitu žaloby, t. j. reálnym rozdelením pozemku. Žalované s rozdelením nehnuteľnosti v zásade súhlasili, avšak spôsobom priečne (tak ako je rozdelená väčšina nehnuteľností v danej lokalite), a nie pozdĺžne, pretože pri pozdĺžnom rozdelení by im zostal pás pozemku o šírke cca 5 metrov a dĺžke cca 500 metrov, čo by znemožnilo efektívne využitie novovytvorených pozemkov; žalobkyňa s ich návrhom nesúhlasila. Potom ako v septembri 2022 nadobudla účinnosť novela zákona č. 180/1995 Z. z., ktorá znemožnila reálne rozdelenie pozemku a pri vyporiadaní podielového spoluvlastníctva jeho prikázaním zaviedla potrebu vziať do úvahy zákonné obmedzenia v záujme zamedzenia drobenia pôdy nachádzajúcej sa mimo zastavaného územia obce, konajúci súd odmietol uznať dôvody hodné osobitného zreteľa na zamietnutie žaloby a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva vyriešil v prospech žalobkyne. Konajúci súd pochybil, keď nezobral do úvahy skutkovú situáciu a lokalitu, v ktorej sa pozemok nachádza, nevykonal ani dokazovanie navrhované na zistenie rozhodujúcich skutočností, keďže odmietol vykonať výsluch navrhovaného svedka J. J.. 21. Pokiaľ išlo o skutkovú situáciu, žalované ozrejmili, že vyporiadavaný pozemok sa nachádza v katastrálnom území J., v lokalite U., ktorá bola zadaním nového územného plánu mesta J. spracovaného ešte v apríli 2013 určená na vytvorenie nového obytno-obslužného územia. Došlo ku skupovaniu nehnuteľností, k ich geometrickému zameraniu za účelom realizácie stavebného zámeru spoločnosti O.-J., J..S..Z.., neskôr T.-U., I..J.., projektu U.. Žalované pritom doložili kópiu katastrálnej mapy s vyznačením tých pozemkov projektu U. (zelenou farbou), ktoré boli vykúpené spoločnosťou O.-J., J..S..Z.. a neskôr prešli zlúčením na spoločnosť T.-U., I..J.. (vyznačené žltou farbou). Z nej bolo podľa nich zrejmé, že všetky pozemky v lokalite investičného zámeru boli vytvárané priečnym delením pôvodných poľnohospodársky využívaných pozemkov, a teda nie pozdĺžne ako navrhovala žalobkyňa. Pozemok, ktorý je predmetom konania, sa pritom nachádza v bezprostrednom dotyku s uvedenou investičnou lokalitou, dokonca časť z nej prechádza dotknutým pozemkom. I keď projekt U. napokon nebol schválený, keďže nezískal podporu v mestskom zastupiteľstve mesta J., ani u občanov mesta a orgánu územného plánovania vyššieho stupňa, investori prepracúvajú návrhy na výstavbu a je predpoklad, že v reálnom čase dôjde k spracovaniu takého investičného zámeru v lokalite U., ktorého výsledkom bude pre vlastníkov pozemkov ich podstatné zhodnotenie. Tieto skutočnosti žalované uviedli z dôvodu, že súd prvej inštancie ani po takmer 6 rokoch súdneho konania nemal za zrejmé, že skutočným dôvodom žaloby žalobkyne nebolo to, že v sebe objavila talent a chuť na poľnohospodárske obrábanie pôdy, ale v skutočnosti chcela získať výlučné vlastníctvo pozemku s potenciálnym vysokým investičným využitím a ktorého hodnota je vyššia ako je hodnota poľnohospodárskej pôdy; žalobkyni teda nikdy nešlo o poľnohospodárske, ale o investičné využívanie pozemku. 22. Žalované sa nestotožnili ani s tým, ako súd prvej inštancie posúdil existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa. Tieto pritom v zmysle rozhodnutia Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 11Co/184/2005, nemuseli mať len subjektívny charakter, ale mohli spočívať i v okolnostiach takej povahy, že pri nich záujem žalovaného ponechať spoluvlastnícky stav nezmenený, sa v porovnaní so záujmom žalobcu zrušiť podielové spoluvlastníctvo ukáže ako významnejší a prednejší; kľúčový a významnejší je teda záujem zotrvať v podielovom spoluvlastníctve. V prípade, ak by súd prvej inštancie zamietol žalobný návrh, žalobkyňa by nebola nijakým spôsobom poškodená, nakoľko by jej zostal zachovaný spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/2, mohla by naďalej obhospodarovať pozemok, voči čomu nemali žalované žiadne námietky, a pokiaľ by sa investičný zámer v budúcnosti realizoval, mohla svoj podiel predať a zhodnotiť ho, o čo jej v zásade podľa žalovaných vždy aj išlo. Zamietnutím žaloby by neboli nijako poškodené ani žalované, ktoré by naďalej vlastnili spoluvlastnícky podiel o veľkosti spolu 1/2 a rovnako ako žalobkyňa by mohli časť pozemku v ich spoluvlastníctve využívať a v prípade aktuálnosti investičného zámeru ho neskôr aj výhodne predať. Zamietnutie žalobného návrhu by napĺňalo teda atribúty materiálnej spravodlivosti. Zrušením spoluvlastníctva a prikázaním celého pozemku do vlastníctva žalobkyne, ktoré konajúci súd ani nijakým spôsobom nezdôvodnil, pričom nevysvetlil, v čom videl záujem žalobkyne ako významnejší a prednejší ako logický a nikoho nepoškodzujúci záujem žalovaných na zachovaní spoluvlastníctva, zvolil také riešenie, ktorým zásadným spôsobom poškodil oprávnené záujmy žalovaných, uprednostniac pritom záujem žalobkyne. Záujem žalovaných na zachovaní spoluvlastníctva bol pritom významnejší a prednejší, keďže nepoškodzoval žiadnu zo sporových strán a do budúcnosti otváral priestor pre všetky formy nakladania s predmetným pozemkom. 23. Konajúci súd podľa mienky žalovaných nedostatočne zistil skutkový stav, keď odmietol výsluch navrhovaného svedka J. J.. Ten pritom mohol poskytnúť podstatné informácie týkajúce sa toho, ako
a kedy bol ako manžel žalovanej v 1. rade oslovený s požiadavkou na predaj spoluvlastníckeho podielu na predmetnom pozemku, za akú kúpnu cenu, mohol uviesť, koľko osôb a v ktorom čase v prospech investora pozemky vykupovalo a za aké ceny, mohol doložiť ich iniciály pre možnosť ich predvolania na súdne konanie, prípadne ich čestné prehlásenie o vykupovanej cene; mohol doložiť i ďalšie kúpne zmluvy na predaj pozemkov v danej lokalite, tak, aby konajúci súd získal lepšiu predstavu o hodnote pozemku. Zároveň tiež svedok mohol ozrejmiť situáciu v súvislosti so stále nedokončeným územným plánom mesta J., ktorý je v štádiu spracovanosti, z čoho môže vyplývať miera aktuálnosti investičného zámeru; v neposlednom rade mohol objasniť, kde sa pozemok nachádza, t. j. že je situovaný bezprostredne v dotykovej blízkosti s pozemkami vykúpenými pre investičný zámer. Svedok sa tiež mohol vyjadriť k spôsobu využívania pozemku, že v tomto smere mali žalované oveľa lepšie predpoklady, pretože rodina žalovanej v 1. rade disponuje poľnohospodárskymi strojmi, má bohaté skúsenosti a dokonca obe rodiny žalovaných sa zaoberajú včelárstvom, a teda mienili na danom pozemku umiestniť časť svojich včelínov. Výsluch svedka pritom žalované nenavrhovali ako výsluch odborníka zapísaného v zozname znalcov alebo experta v cenotvorbe, pretože v takom prípade by doložili odborné vyjadrenie. Súd prvej inštancie zamietol tento návrh na vykonanie dokazovania, pričom skutkový stav týkajúci sa prikázania nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva žalobkyne mal preukázaný expresne rýchlo a zjavne nesprávne, keď sa mu venoval až po viac ako 5 rokoch súdneho konania, v rámci ktorého zisťoval okolnosti týkajúce sa reálnej deľby nehnuteľnosti. Vzhľadom na to, že konajúci súd neumožnil výsluch navrhovaného svedka, založili žalované do súdneho spisu spolu s odvolaním čestné prehlásenie Jána Valachoviča potvrdzujúce, že v danej lokalite vykupoval pre spoločnosť O.-J., J..S..Z.. pozemky za kúpne ceny v rozpätí 10 až 15 eur za m2, doklady týkajúce sa územného plánu mesta Stupava, zobrazenia na katastrálnej mape, ktoré chcel svedok založiť na podporu svojich tvrdení, pričom práve z nich je podľa žalovaných zrejmé, že náhrada za vyporiadanie spoluvlastníckeho podielu bola konajúcim súdom ustálená v nesprávnej výške. Napokon, uvedenému nasvedčuje i kúpna zmluva z roku 2011 nachádzajúca sa v súdnom spise medzi mestom J. a spoločnosťou O.-J., J..S..Z.. Pokiaľ by konajúci súd vypočul svedka J. J., zistil by, že pozemky predávané mestom J. boli v lokalite investičného zámeru, v ktorej sa napokon nachádzal i vyporiadaný pozemok; nie je pritom pravda, že pozemok nebol zahrnutý do projektu výstavby, pretože minimálne v určitej časti do neho patril, keďže časť tejto investičnej lokality, zobrazená zelenou farbou, priečne priamo prechádza dotknutým pozemkom. 24. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil i predpoklady pre reálne obhospodarovanie pozemku. Prijal totiž záver, že tieto najlepšie spĺňa žalobkyňa, hoci pre tento úsudok, okrem výsluchu žalobkyne, nevykonal žiadne dokazovanie. Išlo pritom len o čistú fikciu, keďže skutočným dôvodom pre zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva bolo investičné využitie pozemku, čo počas celého konania niekoľkokrát zdôrazňovali. Pokiaľ žalobkyňa mienila obhospodarovať pozemok, žalované deklarovali jej to bez problémov umožniť a dať jej k tomu aj všetky potrebné súhlasy; na uvedenú činnosť potom nebolo potrebné zrušenie podielového spoluvlastníctva. Podľa žalovaných preto nemalo oporu v skutkovom stave odôvodnenie rozhodnutia, že 80-ročná žalobkyňa, bez akýchkoľvek doterajších skúseností s poľnohospodárskymi prácami, najlepšie spĺňa predpoklady pre jeho reálne obhospodarovanie. Na uvedenom základe žalované navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol alebo tento zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. 25. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu považovala napadnutý rozsudok za zákonný a vecne správny, a preto sa s odvolacími dôvodmi žalovaných nestotožnila. Súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie, pri svojom rozhodovaní sa zákonom stanoveným postupom zaoberal možnosťou reálnej deľby pozemku, a keď dospel k záveru, že to nie je možné, v súlade so zákonným postupom rozhodol o prikázaní parcely za náhradu práve žalobkyni, dostatočne vysvetliac dôvody, ktoré ho k takému rozhodnutiu viedli. Žalované v odvolaní apelovali na charakter pozemku ako tzv. investičnú lokalitu, ktorá má potenciál stať sa v horizonte niekoľkých rokov oblasťou s vyššími cenami pozemkov. Samotné žalované však súčasne v odvolaní uviedli, že zmena územného plánu v navrhovanom znení nebola schválená, keďže tento nezískal podporu v mestskom zastupiteľstve mesta J., ani u občanov a orgánu územného plánovania vyššieho stupňa. Doplnili že, keďže investori svoj projekt prepracovávajú a predkladajú nové návrhy na výstavbu, je nový územný plán mesta J. ešte len v štádiu prípravy. Je potom absolútne nadbytočné, aby sa konajúci súd pri svojom rozhodovaní zaoberal hypotetickými úvahami žalovaných o tom, aký je predpoklad investičného zámeru v danej lokalite. Boli to pritom žalované, ktoré v priebehu celého konania uvažovali o nehnuteľnosti ako o stavebnom pozemku, čo však nevychádzalo z objektívnej reality, keďže táto predstavuje naďalej ornú pôdu. Žalobkyňa pritom zdôraznila, že v priebehu konania viackrát zopakovala svoj záujem o poľnohospodárske využitie pozemku, na rozdiel od
žalovaných, ktoré taký zámer uviedli prvýkrát až v odvolaní; boli to potom žalované, ktoré mali záujem o ekonomický výhodný odpredaj spoločnej parcely. 26. Žalobkyňa sa ohradila proti tvrdeniu žalovaných, že vo veku 80 rokov objavila talent a chuť obrábať poľnohospodársku pôdu. Ozrejmila, že už v polovici sedemdesiatych rokov minulého storočia prejavila záujem a dopestovala zdravé plodiny; v tom čase vlastnila pozemok v katastri obce J., v lokalite zvanej C. - juh a jej celá rodina tam pestovala úžitkové a poľnohospodárske plodiny pre vlastnú potrebu a chov domácich zvierat. Žalobkyňa má pritom synov a vnukov, ktorí chcú v poľnohospodárskej tradícii pokračovať; preto má nielen ona, ale najmä jej deti a vnuci chuť pracovať a naučiť sa niečo od svojich rodičov a starých rodičov. 27. Vo vzťahu k argumentácii žalovaných ohľadne reálneho rozdelenia pozemku žalobkyňa podotkla, že súd v prvej inštancie už na pojednávaní dňa 31.07.2023 uviedol svoje predbežné právne posúdenie veci, pričom poukázal na novelizované znenie zákona č. 180/1995 Z. z., najmä na ustanovenie § 24 ods. 1 v spojení s § 23 ods. 1. 28. Pokiaľ išlo o náhradu za prikázanú nehnuteľnosť, žalobkyňa poukázala na to, že sumu 3 eurá za m2 si strany vzájomne odsúhlasili na pojednávaní dňa 22.01.2024. Následne žalované konajúcemu súdu doručili kúpnu zmluvu zo dňa 12.10.2011 ako dôkaz, že pozemky v danej lokalite sa predávali za cenu 10 eur/m2. Z kúpnej zmluvy však nevyplývalo, že by išlo o rovnakú lokalitu, keďže pozemky registra „B.“ nie sú evidované v katastri nehnuteľností; na nimi tvrdené skutočnosti tak nepredložili žiaden dôkaz. Žalobkyňa sa preto len domnievala, že by sa mohlo jednať o lokalitu U., do ktorého projektu však spoločný pozemok nebol zahrnutý. Naviac, kúpna cena podľa predloženej zmluvy bola stanovená na základe verejnej obchodnej súťaže. V tomto smere žalobkyňa zdôraznila, že spoločný pozemok má naďalej poľnohospodársky charakter, netvorí súčasť žiadneho investičného zámeru alebo plánovanej výstavby, čomu nasvedčuje nielen zápis na liste vlastníctva o druhu pozemku, ale aj územnoplánovacia informácia zo dňa 26.06.2023, ktorú založila do súdneho spisu. 29. Žalobkyňa sa nestotožnila ani s odvolacou námietkou žalovaných o tom, že súd prvej inštancie pochybil, keď nevykonal navrhované dôkazy, najmä výsluch svedka J. J., pri ktorom návrhu žalované konali v rozpore s ustanovením § 197 C.s.p. Súd prvej inštancie svoj procesný postup, na základe, ktorého zamietol vykonať navrhovaný výsluch riadne a dostatočným spôsobom odôvodnil. Navrhovaný svedok bol pritom manželom žalovanej v 1. rade, a preto mohla byť jeho výpoveď ovplyvnená v jej prospech; zároveň nikdy nebol spoluvlastníkom spornej nehnuteľnosti. Pokiaľ svedok mienil v rámci výsluchu predložiť konajúcemu súdu listiny, bola žalobkyňa toho názoru, že tieto mohla predložiť samotná žalovaná v 1. rade. Žalobkyňa podotkla, že konajúci súd poučil strany podľa § 154 C.s.p., a pokiaľ nepredložili listinné dôkazy pred vyhlásením uznesenia, ktorým ukončil dokazovanie, na neskôr podané dôkazy nesmie prihliadať. Na uvedenom základe žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu potvrdil a priznal jej náhradu trov odvolacieho konania. 30. Žalované v odvolacej replike uviedli, že žalobkyňa naďalej pokračuje v zavádzaní súdu, keď uvádza, že pozemok chce vysporiadať, aby na ňom mohla vykonávať poľnohospodárske práce. V priebehu celého súdneho konania jej pritom ponúkali možnosť túto činnosť vykonávať, pričom za týmto účelom súhlasili s tým, aby si ohradila polovicu pozemku a užívala ho na pestovanie plodín; žalobkyňa na tieto návrhy absolútne nereagovala. Zamlčala tiež skutočný dôvod podania žaloby, ktorým nie je túžba obhospodarovať pozemok so svojou rodinou, ale využiť záujem spoločnosti O.-J., J..S..Z.., ktorá ju už v minulosti oslovila v úmysle realizovať investičný zámer obytnej zóny, projekt U.. I nimi predložená kúpna zmluva uzavretá mestom J. a danou spoločnosťou sa týkala práve tohto projektu, v rámci danej lokality; všetky pozemky do neho zahrnuté pritom boli evidované ako orná pôda, pretože zo strany investora nedošlo k ich vyňatiu z poľnohospodársko-pôdneho fondu. Dôkazmi predloženými spolu s odvolaním pritom preukázali, že spoločný pozemok je v bezprostrednom dotyku s uvedenou investičnou lokalitou, dokonca časť tejto lokality priečne ním prechádza. Hoci sa súd nemusí zaoberať hypotetickými úvahami o možnej budúcej investícii v danej lokalite, musí zohľadniť možné investičné zhodnotenie pozemku, ktorý ovplyvňuje aj jeho cenu. Ak totiž súd túto skutočnosť dostatočne nezohľadní, dopustí sa ťažkej nespravodlivosti a nezákonnosti vo vzťahu k žalovaným. Žalované zotrvali aj na pochybení konajúceho senátu, ktorý odmietol vykonať dokazovanie výsluchom navrhovaného svedka. Svedok bol prítomný na pojednávaní, konajúci súd mohol vykonať jeho výsluch okamžite, prípadne na ďalšom súdnom
pojednávaní. Súd prvej inštancie zásadným spôsobom poškodil ich oprávnené záujmy, keď uprednostnil záujem žalobkyne na zrušení podielového spoluvlastníctva, v tomto ohľade svoje rozhodnutie bližšie nezdôvodnil. Nezobral do úvahy skutkovú situáciu a lokalitu, v ktorej sa pozemok nachádza, neprihliadal na dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka a napokon vec nesprávne právne posúdil. 31. Žalobkyňa vo vyjadrení zo dňa 26.07.2024 zotrvala na predchádzajúcich vyjadreniach, považujúc napadnutý rozsudok za vecne, i právne správny. Mala zato, že žalované v odvolacej replike podsúvali odvolaciemu súdu len svoj subjektívny názor ohľadne skutočného zámeru podania žaloby. Zopakovala, že už od polovice sedemdesiatych rokov minulého storočia so svojou rodinou obrábala poľnohospodársky pozemok, ktorý zdedila po svojej matke; hoci v roku 2010 dostala ponuku tento pozemok predať, ako jediná v danej lokalite tak neurobila. Žalované zavádzajúco uvádzali, že si svoj podiel na pozemku mohla ohradiť za účelom pestovania bylín; spoluvlastnícky podiel má pritom ideálny charakter a nemá určené presné umiestnenie v rámci celku. Práve otázka jeho umiestnenia bola medzi stranami sporu od začiatku sporná. Žalobkyňa bola toho názoru, že to boli práve žalované, ktoré počítali s využitím spoločného pozemku na individuálnu bytovú výstavbu, a teda počítali s tým, že by ho mohli výhodne predať developerovi. V tejto súvislosti vyhlásila, že žiadna obchodná spoločnosť, ani O.-J., J..S..Z.. ju v minulosti neoslovil s ponukou na kúpu pozemku, respektíve spoluvlastníckeho podielu na spoločnom pozemku. Oslovil ju len pán R. W. J., avšak na jeho ponuku nereagovala. Napokon, ak by mala záujem pozemok predať investorovi za účelom vybudovania rodinných domov, malo by logiku riešenie navrhované žalovanými, t. j. priečne rozdelenie pozemku, s čím však od začiatku nesúhlasila, trvajúc na jeho pozdĺžnom rozdelení. Faktom je, že spoločný pozemok nebol zahrnutý do projektu. Nad rámec uvedeného žalobkyňa podotkla, že má vedomosť o tom, že právny zástupca žalovaných je poslancom mestského zastupiteľstva mesta Stupava, bol ním aj v čase, kedy sa rokovalo o zmene územného plánu a využití územia a podľa jej informácií hlasoval za daný projekt. V ďalšom žalobkyňa zotrvala na tvrdeniach uvedených v predchádzajúcich vyjadreniach. 32. Odvolací súd, viazaný dôvodmi odvolania, avšak nie jeho rozsahom (§ 379 písm. c), § 380 C.s.p.), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II., III., IV. a v súvisiacom výroku V. o náhrade trov konania, prejednal odvolanie žalovaných bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a viazaný skutkovým stavom, tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil dňa 27.02.2025 (§ 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.). 33. Vychádzajúc z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd udáva, že tento v ňom v primeranom rozsahu rozviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania a uviedol stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, ako aj výsledky vykonaného dokazovania; konajúci súd ozrejmil dôvody, pre ktoré nevykonal žalovanými navrhované dokazovanie, citoval ním aplikované právne predpisy, z ktorých vyvodil právne závery a tieto i náležite vysvetlil, objasniac zrozumiteľne dôvody, pre ktoré vyhodnotil žalobu žalobkyne za dôvodnú, a preto pristúpil k zrušeniu podielového spoluvlastníctva sporových strán a vyporiadal ho v poradí druhým zákonom stanoveným spôsobom, t. j. prikázaním nehnuteľnosti do vlastníctva žalobkyne, ktorej uložil zaplatiť žalovanej v 1. rade a žalovanej v 2. rade náhradu za ich vyporiadaný podiel; ním prijaté skutkové a právne závery nemožno považovať za zjavne neodôvodnené, a preto i celé odôvodnenie jeho rozhodnutia spĺňa požiadavky ustanovenia § 220 ods. 2 C.s.p. Odvolací súd sa nemohol stotožniť s námietkou žalovaných, podľa ktorej súd prvej inštancie vyhovel žalobe bez zdôvodnenia, v čom pokladal záujem žalobkyne na zrušení spoluvlastníctva a prikázaní celého pozemku do jej výlučného vlastníctva za významnejší a prednejší ako ich záujem na zachovaní spoluvlastníctva, všetko vo väzbe na existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa. 34. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia celkom zreteľne vyplýva myšlienková úvaha a na nej založený záver konajúceho súdu, ktorý v okolnostiach danej veci nevzhliadol danosť dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka pre nezrušenie podielového spoluvlastníctva sporových strán. Ten pritom vychádzal zo zistenia, že predmetom zrušenia a vyporiadania spoluvlastníctva bol poľnohospodársky pozemok nachádzajúci sa mimo zastavaného územia obce. I keď sa tento nachádzal v blízkosti lokality, v ktorej mal v minulosti záujem investovať veľký developer, jeho zámer sa nepremietol do zmeny územného plánu, keď i podľa územno-plánovacej informácie mesta J. zo dňa 26.06.2023 mal pozemok naďalej charakter ornej pôdy. Potenciálna zmena využitia nehnuteľnosti na iné ako poľnohospodárske účely v budúcnosti a jej prípadný dopad na jej
cenu podľa mienky konajúceho súdu nedosiahli kvalitu jedinečnosti ako podmienky na postup súdu podľa § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Konajúci súd tak v odôvodnení napadnutého rozsudku postačujúcim spôsobom objasnil dôvody, pre ktoré nevyhodnotil žalovanými prezentovaný záujem na zachovaní spoluvlastníctva ako významnejší oproti záujmu žalobkyne na vyhovení žalobe; tá pritom evidentne nechcela ďalej zotrvať v spoluvlastníckom vzťahu, keď prezentovala, že sa so žalovanými nevedia dohodnúť ani na hospodárení alebo správe nehnuteľnosti. V tomto kontexte potom konajúci súd nevzhliadol ani existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre ktoré by nemal žalobe vyhovieť, s ktorým zhodnotením a právnym posúdením sa plne stotožnil i odvolací súd a v podrobnostiach na neho odkazuje. 35. Odvolací súd zároveň dodáva, že o zamietnutí žaloby z dôvodov hodných osobitného zreteľa možno uvažovať len pri preukázaní takej významnej skutočnosti, ktorá v daných okolnostiach opodstatňuje zotrvanie v podielovom spoluvlastníctve. Existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa musí byť natoľko závažná, aby bola nimi opodstatnená výnimočnosť takéhoto rozhodnutia. Logicky musí ísť o skutočnosti takého významu a intenzity, že keby ich nebolo, súd by žalobe vyhovel. Dôvody hodné osobitného zreteľa musia teda spočívať v okolnostiach (subjektívnych alebo objektívnych) takej povahy, že pri nich záujem žalovaného ponechať spoluvlastnícky stav nezmenený, sa v porovnaní so záujmom žalobcu zrušiť podielové spoluvlastníctvo ukáže ako významnejší a prednejší. Je potom vecou súdu, aby predovšetkým úplne zistil skutkový stav a zadovážil si dostatok podkladov na posúdenie situácie, ktorá by sa vytvorila zrušením a vyporiadaním spoluvlastníctva, a túto porovnal so situáciou, ktorá by pre žalovaného vznikla vyhovením žalobe; bez uvedeného je akýkoľvek záver o (ne)existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa predčasný a nepodložený (k tomu rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Cdo 84/2009). V prípade zistenia dôvodov hodných osobitného zreteľa je následne nevyhnutné, aby ich existenciu súd vo svojom rozhodnutí riadne vysvetlil, a to práve vo väzbe na výsledky vykonaného dokazovania (k tomu aj rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn I. ÚS 410/2022). 36. Je zrejmé, že žalované od počiatku prezentovali záujem na zotrvaní v podielovom spoluvlastníctve vo väzbe na potenciálny charakter spoločného pozemku ako pozemku stavebného a investičného, ktorý by podľa nich mohol ovplyvniť i jeho budúcu hodnotu (cenu) smerom nahor. Ich záujem na zotrvaní v spoluvlastníckom zväzku vychádzal však len z hypotetických a v prvoinštančnom konaní ani ničím nepreukázaných domnienok a predpokladov týkajúcich sa možnej zmeny účelu využitia pozemku v budúcnosti; v tejto zmene vzhliadali vlastný prospech, a preto trvali na zachovaní spoluvlastníckych podielov k nehnuteľnosti. I podľa mienky odvolacieho súdu žalovanými prezentované skutočnosti nepredstavujú v súhrne také okolnosti vyznačujúce sa atribútom výnimočnosti, ktoré by mali založiť rozhodnutie súdu podľa § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka; tvrdenia žalovaných pritom mali základ v zatiaľ nereálnych očakávaniach týkajúcich sa charakteru spoločného pozemku, jeho potenciálneho využitia na investičné účely, a tým i zlepšenia ich majetkovej situácie v prípade ponechania si spoluvlastníckeho podielu. Pri rozhodovaní o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva súd však vychádza zo skutkového a právneho stavu v čase jeho rozhodovania, a preto ani stranami očakávané a ničím nepreukázané eventuálne zmeny charakteru pozemku, s možným dopadom i na jeho cenu, nie sú takým dôvodom, pre ktorý by mal pristúpiť k zamietnutiu žaloby; potom ani záujem žalovaných, vychádzajúci z týchto skutočností, nepredstavuje dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Zamietnutie žaloby o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva musí reflektovať skutkovú jedinečnosť konkrétneho prípadu, ktorá v danom prípade, v kontexte i ostatných skutočností, také rozmery nedosiahla. V tomto smere neobstála ani odvolávka žalovaných na názor vyslovený v rozhodnutí Krajského súdu v Nitre, sp. zn,. 11Co/184/2005; tento nepredstavuje ustálenú súdnu prax Najvyššieho súdu alebo Ústavného súdu SR, a preto ním odvolací súd nebol nijako viazaný. 37. Hodno dodať, že pokiaľ v súvislosti s potenciálnou zmenou charakteru pozemku žalované v odvolaní poukazovali na návrh zadania územného plánu mesta J. z apríla 2013, ktorý súčasne predložili, na tento listinný dôkaz, rovnako ako na podklady z katastrálnej mapy vzťahujúce sa k lokalite U. I. U., ako i na čestné prehlásenie D. R., nemohol odvolací súd v zmysle § 366 C.s.p. prihliadať; išlo totiž o neprípustné novoty. Tieto listinné dôkazy mohli žalované predložiť už v konaní pred súdom prvej inštancie, pričom v odvolaní ani neuviedli tvrdenia, z ktorých by vyplývalo, že tak nemohli urobiť.
38. Odvolací súd sa nestotožnil ani s odvolacou námietkou žalovaných, ktorou konajúcemu súdu vytýkali, že nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, keďže odmietol vykonať výsluch svedka J. J., a preto ním zistený skutkový stav považovali za nedostatočný. 39. Odvolací súd na ozrejmenie udáva, že nevykonanie navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy SR (k tomu rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 332/09). Zásadám spravodlivého procesu v zmysle tohto článku totiž zodpovedá požiadavka, aby súdmi urobené skutkové zistenia a prijaté právne závery boli riadne (dostatočne) a zrozumiteľne (logicky) odôvodnené. Z práva na spravodlivý súdny proces vyplýva potom i povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie. Najvyšší súd SR pritom vo veci sp. zn. 4Cdo 100/2018 vyslovil, že procesnému právu strany navrhovať dôkazy, zodpovedá povinnosť súdu nielen o vznesených návrhoch (a dôkazoch) rozhodnúť, ale tiež, pokiaľ im nevyhovie, vo svojom rozhodnutí odôvodniť, prečo tak neurobil. 40. Z obsahu zápisnice z pojednávania zo dňa 11.03.2024 (č. l. 250 a nasl.), podporeného i zvukovým záznamom, vyplýva, že právny zástupca žalovaných navrhol výsluch manžela žalovanej v 1. rade ako svedka pre účely „ceny spoločnej nehnuteľnosti, prípadne obdobných nehnuteľností“. Konajúci súd jeho návrh zamietol, keďže ho nepovažoval za relevantný vo vzťahu k predmetu konania (viď i bod 28.3 odôvodnenia rozsudku); právny zástupca žalovaných totiž netvrdil, že by navrhovaný svedok disponoval adekvátnym vzdelaním alebo odbornosťou potrebnou na poskytnutie odborného ocenenia nehnuteľnosti; s týmto názorom súdu prvej inštancie sa možno stotožniť. 41. Odvolací súd zároveň udáva, že návrh na vykonanie dokazovania výsluchom svedka J. J. žalované, resp. ich právny zástupca predostrel v tej fáze konania, kedy už konajúci súd vo veci opakovane (viď pojednávania v dňoch 31.07.2023, 13.11.2023 a napokon i 11.03.2024) vyslovil predbežný právny názor o nemožnosti reálnej deľby nehnuteľnosti, upovedomiac ich, že sa v ďalšom priebehu zameria na skúmanie predpokladov pre rozhodnutie o vyporiadaní spoluvlastníctva v poradí druhým zákonným spôsobom, t. j. prikázaním veci za primeranú náhradu. Konajúci súd ozrejmil, že rozhodujúci bude záujem niektorej zo sporových strán o nadobudnutie pozemku do jej vlastníctva a následné preukázanie jej solventnosti; bude pritom prihliadať i na využitie pozemku v súlade s jeho účelom. V opačnom prípade, t. j. ak nebudú splnené uvedené predpoklady, konajúci súd uviedol, že pristúpi k predaju spoločného pozemku a výťažok rozdelí medzi strany sporu. Sporové strany tak boli uzrozumené a mali dostatok priestoru nielen uvádzať rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa prikázania veci do ich vlastníctva, čo napokon uskutočnili najmä na pojednávaní dňa 22.01.2024 (č. l. 215 a nasl.), čiastočne vo vzťahu k využitiu pozemku v rámci výsluchu už na pojednávaní dňa 01.12.2022 (č. l. 136 a nasl.), ale na ich podporu navrhovať i dôkazy. Žalované v priebehu konania neprezentovali záujem na poľnohospodárskom využití pozemku, keď v tomto smere neuvádzali podstatné skutkové tvrdenia a argumentáciu; ich absenciu nemohli následne sanovať a preukazovať svedeckou výpoveďou J. J., ku ktorej potenciálnemu obsahu sa v odvolaní podrobne vyjadrovali. Jedinou okolnosťou, vo vzťahu ku ktorej žalované ešte pred ukončením dokazovania navrhli vykonať dokazovanie výsluchom svedka bola cena nehnuteľnosti, resp. okolitých nehnuteľností; táto okolnosť však nebola na zistenie skutkového stavu relevantná. Stanovenie ceny nehnuteľnosti pre účely následného určenia primeranej náhrady za spoluvlastnícky podiel ustupujúceho spoluvlastníka je otázkou odbornou, ku ktorej súd spravidla nemá dostatok odborných znalostí; preto je potrebné vo všeobecnosti vykonať dôkaz znaleckým posudkom alebo odborným vyjadrením, ktoré následne vyhodnotí súd. V danej veci však z obsahu súdneho spisu, najmä zápisnice o pojednávaní zo dňa 22.01.2024 vyplýva, že sporové strany zhodne uviedli, že sumu 3 eurá za m2 považujú za primeranú náhradu za spoluvlastnícky podiel; na primeranej náhrade za spoluvlastnícky podiel sa teda sporové strany zhodli (dohodli). Súd prvej inštancie bol potom oprávnený vychádzať z ich zhodných tvrdení (§ 186 ods. 2 C.s.p.), bez potreby vykonania ďalšieho dokazovania, pričom neprihliadal na neskoršie zmeny v ich tvrdeniach, najmä na podanie žalovaných zo dňa 31.01.2024, v ktorom sumu 3 eurá za m2 označili za neprimeranú, naviac, len vo vzťahu k vyplateniu žalobkyne. Ustanovenie § 186 C.s.p. v spojení s článkom 11 ods. 4 C.s.p. prelamuje pravidlo, v zmysle ktorého súd rozhoduje len na základe skutočností, ktoré vyplynuli z dokazovania tým, že vymenováva skutočnosti, ktoré dokazovať nemusí a aj napriek tomu ich môže vziať za preukázané, pravdivé a existujúce (tzv. princíp formálnej pravdy).
42. Dôvodnú pochybnosť o pravdivosti zhodných tvrdení sporových strán pritom nemohla založiť žalovanými predložená kúpna zmluva z roku 2011, keďže ako uviedol i súd prvej inštancie, táto nereflektovala ani približne na rovnaké časové obdobie (rok 2011), pričom z nej nebolo možné zistiť ani, v akej lokalite sa prevádzané pozemky nachádzali, t. j. či išlo o pozemky v rovnakej alebo inej oblasti, naviac, pokiaľ to spochybnila i žalobkyňa. V neposlednom rade z kúpnej zmluvy predloženej žalovanými vyplynulo, že kúpna cena pozemkov vzišla z výsledkov verejnej obchodnej súťaže; jej podmienky ostali konajúcemu súdu, ako i sporovým stranám nepoznané. 43. So zreteľom na uvedené nemalo tvrdenie žalovaných, že súd prvej inštancie nemal skutkový stav dostatočne zistený, resp. tento mal pre účely rozhodovania za preukázaný expresne rýchlo, oporu v obsahu spisu. Správny bol i postup konajúceho súdu, keď zohľadnil zhodný prejav žalobkyne a žalovaných akceptujúci sumu 3 eurá za m2 ako náhradu za vyporiadavaný spoluvlastnícky podiel, a v nadväznosti na neho nepristúpil k vykonaniu dokazovania výsluchom svedka J. J., nepovažujúc ho za osobu odborne spôsobilú spochybniť sporovými stranami zhodne ustálenú hodnotu vyporiadaného podielu, a tým i celej nehnuteľnosti. Napokon, sporovými stranami zhodne určená náhrada za vyporiadavané podiely nebola v rozpore ani so závermi odborného vyjadrenia č. 1/2019, vypracovaného znalcom v odbore poľnohospodárstvo, odvetvie Odhad hodnoty poľnohospodárskej pôdy, v ktorom znalec stanovil všeobecnú cenu pozemku, a tým i cenu jednotlivého spoluvlastníckeho podielu, v sume 2,23 eura za m2; možno ju preto považovať za primeranú. 44. Odvolací súd ďalej udáva, že súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní o vyporiadaní zrušeného podielového spoluvlastníctva prikázaním veci do vlastníctva žalobkyne dôsledne riadil ustanovením § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď sa zaoberal účelným využitím nehnuteľnosti, výškou podielov všetkých spoluvlastníčok, ako aj ich finančnou situáciou. Správne prihliadal na to, že žalobkyňa, v postavení väčšinovej spoluvlastníčky, ako jediná už v priebehu konania deklarovala záujem využiť pozemok najmä na pestovanie poľnohospodárskych plodín, a to prostredníctvom blízkych príbuzných, ktorú okolnosť žalované nijako nespochybnili a nesporovali; naproti tomu obe žalované, v rovnakom čase nevedeli uviesť, akoby s pozemkom, príp. jeho časťou v budúcnosti naložili, keď mali záujem najmä o jeho potenciálne využitie na stavebné účely. Pokiaľ za tohto stavu konajúci súd uprednostnil prikázanie pozemku do výlučného vlastníctva žalobkyne, ktorá by i za pomoci svojej rodiny a najbližších príbuzných bola schopná zabezpečiť jeho využitie v súlade s jeho účelom, pričom preukázala i solventnosť pre účely vyplatenia primeranej náhrady ustupujúcim spoluvlastníčkam, čo žalované v odvolaní nenamietali, nemožno jeho úvahe nič vytknúť. Odvolací súd dopĺňa, že hľadiská významné pre prikázanie veci niektorému zo spoluvlastníkov zakotvené v ustanovení § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka nepredstavujú jediné a konečné kritériá, z ktorých súd pri rozhodovaní vychádza, keď ide o komplexný súbor relevantných skutočností. Avšak, v danej situácii, keď iné rozhodujúce skutočnosti, významné z hľadiska rozhodnutia súdu, strany netvrdili, keď za také nemožno považovať domnienky a hypotézy žalovaných o možnej budúcej zmene charakteru pozemku v závislosti od schválenia investičných zámerov v danej lokalite, konajúci súd správne zhodnotil, že účelnejšie môže nehnuteľnosť využiť žalobkyňa, ktorej prináležal väčšinový spoluvlastnícky podiel a ako jediná, na rozdiel od žalovaných, preukázala schopnosť vyplatiť ustupujúce spoluvlastníčky; konajúcim súdom ustálené zistenia týkajúce sa solventnosti napokon žalované v odvolaní ani nijako nespochybnili, a teda nespochybnili skutkový a nadväzujúci záver konajúceho súdu o tom, že nepreukázali, že disponujú finančnými prostriedkami v dostatočnom objeme na vyplatenie primeranej náhrady zvyšným dvom spoluvlastníčkam, t. j. žalobkyni a druhej žalovanej. 45. Zhrnúc uvedené, dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní o vyporiadaní nehnuteľnosti dôsledne riadil ustanovením § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka a zohľadniac stanovené kritériá v ich komplexnosti rozhodol správne o prikázaní nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva žalobkyne; nepochybil ani pri stanovení primeranej náhrady za spoluvlastnícky podiel, ktorý je žalobkyňa povinná vyplatiť jednotlivým žalovaným, keď v tomto smere zohľadnil zhodné skutkové tvrdenia sporových strán v zmysle § 186 ods. 2 C.s.p., podporené i závermi odborného vyjadrenia č. 1/2019. 46. Vychádzajúc z vyššie uvedeného a jeho sumarizáciou odvolací súd uzatvára, že žiaden z odvolacích dôvodov uplatnený žalovanými nebol spôsobilý privodiť zmenu alebo zrušenie napadnutého rozsudku. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II., III., IV. a v súvisiacom
výroku V., vo vzťahu ku ktorému žalované neuviedli žiadne odvolacie námietky, podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. 47. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 a § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a plne úspešnej žalobkyni priznal proti žalovaným plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 48. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).