Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 3To/142/2024 1623010559 27. 05. 2025 JUDr. Denisa Mészárosová ECLI:SK:KSBA:2025:1623010559.4
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Denisy Mészárosovej a členov senátu JUDr. Márie Šimkovej a JUDr. Jána Evina, v trestnej veci obžalovaného T. M. pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. c/ Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Malacky sp. zn. 7T/64/2023 zo dňa 20.06.2024, na verejnom zasadnutí konanom dňa 27. mája 2025, pomerom hlasov 3:0 takto rozhodol: Podľa § 321 ods. 1 písm. d/ Trestného poriadku s použitím § 2 ods. 1 Trestného zákona sa prvostupňový rozsudok z r u š u j e v celom rozsahu. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovaný T. M., nar. XX.XX.XXXX v S., H. republika, trvale bytom X. uznáva
za
v i n n é h o, ž e
napriek zákonnej vyživovacej povinnosti prispievať na výživu svojej dcéry M., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom M. č. XXX/XX, X., vyplývajúcej mu z ustanovenia § 62 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine a následne mu deklarovanej aj rozsudkom Okresného súdu Malacky zo dňa 14.04.2011, sp. zn. 8P/158/2010, právoplatným dňa 16.05.2011, ktorým bol zaviazaný prispievať na výživu svojej dcéry sumou vo výške 85,-Eur mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky Q. S., trvale bytom M. č. XXX/XX, X., si túto zákonnú povinnosť neplní od 01.04.2022 až doposiaľ (s výnimkou obdobia, kedy sa nachádzal vo výkone trestu odňatia slobody - od 14.08.2022 až doposiaľ), v dôsledku čoho mu vznikol dlh na bežnom výživnom v celkovej výške 240,-Eur, pričom v rozhodnom období bol aj riadne zamestnaný, nebol evidovaný na úrade práce ako uchádzač o zamestnanie a nebol ani poberateľom dávky v hmotnej núdzi, či inej sociálnej dávky a tohto konania sa dopustil napriek tomu, že bol trestným rozkazom Okresného súdu Malacky, pod č.k. 7T/32/2021 zo dňa 09.07.2021, právoplatným dňa 27.01.2021 odsúdený za prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Trestného zákona na podmienečný trest odňatia slobody vo výmere 2 mesiace so skúšobnou dobou v trvaní 18 mesiacov, teda najmenej dva mesiace v období dvoch rokov úmyselne neplnil zákonnú povinnosť vyživovať iného a čin spáchal hoci bol v predchádzajúcich dvadsiatich štyroch mesiacoch za taký čin odsúdený čím
spá ch al
prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. c/ Trestného zákona v znení účinnom od 06.08.2024. Za to sa
odsudzuje Podľa § 207 ods. 3 Trestného zákona v znení účinnom od 06.08.2024 na trest odňatia slobody vo výmere 12 (dvanásť) mesiacov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona sa obžalovaný pre výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu pre výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. odôvodnenie: Rozsudkom Okresného súdu Malacky sp. zn. 7T/64/2023 zo dňa 20.06.2024 bol obžalovaný T. M. uznaný vinným z prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. c/ Trestného zákona s použitím § 138 písm. b/ Trestného zákona na tom skutkovom základe, že napriek zákonnej vyživovacej povinnosti prispievať na výživu svojej dcéry M., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom M. č. XXX/XX, X., vyplývajúcej mu z ustanovenia § 62 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine a následne mu deklarovanej aj rozsudkom Okresného súdu Malacky zo dňa 14.04.2011, sp. zn. 8P/158/2010, právoplatným dňa 16.05.2011, ktorým bol zaviazaný prispievať na výživu svojej dcéry sumou vo výške 85,- Eur mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky Q. S., trvale bytom M. č. XXX/XX, X., si túto zákonnú povinnosť neplní od 01.04.2022 až doposiaľ (s výnimkou obdobia, kedy sa nachádzal vo výkone trestu odňatia slobody - od 14.08.2022 až doposiaľ), v dôsledku čoho mu vznikol dlh na bežnom výživnom v celkovej výške 340,- Eur, pričom v rozhodnom období bol aj riadne zamestnaný, nebol evidovaný na úrade práce ako uchádzač o zamestnanie a nebol ani poberateľom dávky v hmotnej núdzi, či inej sociálnej dávky a tohto konania sa dopustil napriek tomu, že bol trestným rozkazom Okresného súdu Malacky, pod sp. zn. 7T/32/2021 zo dňa 09.07.2021, právoplatným dňa 27.07.2021 odsúdený za prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Trestného zákona na podmienečný trest odňatia slobody vo výmere 2 mesiace so skúšobnou dobou v trvaní 18 mesiacov. Za to mu bol podľa § 207 ods. 3 Trestného zákona s poukazom na § 37 písm. m/, § 38 ods. 4 Trestného zákona uložený trest odňatia slobody vo výmere 28 (dvadsaťosem) mesiacov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona súd obžalovaného na výkon trestu zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote v zmysle § 309 ods. 1 Trestného poriadku prostredníctvom svojho obhajcu odvolanie obžalovaný T. M.. V odôvodnení odvolania uviedol, že si je vedomý svojej vyživovacej povinnosti a túto by rád splnil bez zbytočného odkladu po tom, ako bude prepustený z výkonu aktuálne nariadených trestov odňatia slobody. Ak by obžalovaný výživné zaplatil, na jednej strane by to bolo dôvodom na uplatnenie § 86 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona a tiež by bolo zabezpečené doplatenie výživného a tiež priebežné platenie ďalšieho výživného, ktoré by obžalovaný platiť nemohol, ak by bol vo výkone trestu pre stíhaný skutok. V tomto kontexte obžalovaný žiada odvolací súd o zhovievavosť a umožnenie doplatenia zameškaného výživného, ktoré sa trestné konanie vedie. Ďalej doplnil, že v rámci súdom vydaného rozsudku súd pri určovaní výmery trestu použil § 37 písm. m/ a § 38 ods. 4 Trestného zákona, čo však nie je správny postup, a to s poukazom na § 38 ods. 1 Trestného zákona. Zákonným znakom stíhaného trestného činu (§ 207 ods. 1, ods. 3 písm. c/ Trestného zákona) je totiž okolnosť v podobe predchádzajúceho odsúdenia, pričom v zmysle § 38 ods. 1 Trestného zákona je potom vylúčené, aby na ňu súd prihliadal ako na priťažujúcu okolnosť (§ 37 písm. m/ Trestného zákona - existencia predchádzajúceho odsúdenia). Okrem toho súd obžalovanému pričítal predchádzajúce odsúdenia Okresným súdom Hodonín, ktoré majú byť uznané podľa § 7b ods. 2 Trestného zákona. Takéto rozhodnutia však na pojednávaní neboli vykonané, neboli oboznámené. Obhajoba tiež namietala, že prihliadnutie na priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m/ Trestného zákona s poukazom na časť vety za bodkočiarkou nie je spravodlivé, a to v kontexte, že mu recidíva bola dvakrát pričítaná, aj v kontexte miery spoločenskej závažnosti stíhaného skutku (rozsah omeškania s platením výživného 3 mesiace, dlžná suma, vôľa obžalovaného doplatiť). S takouto námietkou obhajoby sa súd nevysporiadal.
Okrem toho s prihliadnutím na znenie Trestného zákona účinné od 06.08.2024 boli „vypustené“ ustanovenia § 38 Trestného zákona o zvyšovaní dolnej hranice trestnej sadzby v prípade prevažujúceho počtu priťažujúcich okolností, a teda, aj s odkazom na § 2 Trestného zákona rozhodnutie o trestne nerešpektuje ustanovenia Trestného zákona v účinnom znení. Navyše, ako vyplýva aj z ďalšieho textu, existuje poľahčujúca okolnosť v podobe § 35 písm. g/ a h/ Trestného zákona (aj podľa účinného znenia). S takouto námietkou sa súd nevysporiadal. Skutkový záver o tom, že bol obžalovaný v rozhodnom období zamestnaný nie je pravdivý. Ako vyplýva z obsahu vyšetrovacieho spisu, zamestnaný bol v období od 26.04.2022 do 11.05.2022 a v období od 11.07.20222 do 14.08.2022 (do nástupu do výkonu TOS), ako vyplýva z prípisu spoločnosti Jaguar Land Rover Slovakia s.r.o. Z uvedeného vyplýva záver, že v období porušenia nemal riadne a stále zamestnanie, avšak zamestnanie si riadne a aktívne hľadal, aj keď nebol evidovaný na úrade práce, o čom svedčí fakt, že si prácu opakovane našiel 26.04.2022 a následne 11.07.2022. Nie zrejmé, z čoho súd ustálil, že by akokoľvek ľahkovážne pristupoval k svojmu zamestnaniu. Z toho možno usúdiť, že neplnenie si vyživovacej povinnosti na strane klienta nemal pôvod ani v zavinení z nedbanlivosti, keďže je evidentné, že sa klient snažil pracovať a zarábať, ale malo pôvod skutočne v nepriaznivých životných okolnostiach, za ktoré nemohol a ktorú sa preukázateľne snažil zvrátiť. Nie zrejmé z čoho súd ustálil, že by klient akokoľvek ľahkovážne pristupoval k svojmu zamestnaniu. Nebolo preukázané, že by dôvod ukončenia pracovného pomeru bol taký, ako ustálil súd. Uvedenému záveru svedčí aj to, že obžalovaný mal problémy s platením výživného vo vyššom roku jeho dcéry, narodenej v roku 2008, a to práve po tom, ako prišiel o majetok a o domov a stali sa mu ďalšie nepriaznivé životné udalosti, ktoré opisoval vo výpovedi., z ktorých sa ale postupne čiastočne dostal. Je bez domova od roku 2020, kedy po 12 rokoch od narodenia dcéry začali jeho problémy s platením výživného (odsúdenie Trestným rozkazom Okresného súdu Malacky, sp. zn. 7T/32/2021, za neplatenie výživného v období 01/2020 až 04/2021 - vyšetrovací spis). Nejde teda o žiadneho „notorického“ neplatiča, čo súd absolútne opomenul zohľadniť. Z prípisu DEPAUL SLOVENSKO, n.o., ktorá poskytuje za malý poplatok ubytovanie ľuďom bez domova, je zrejmé, že obžalovaný občasne tieto služby ubytovania využíval od roku 2021, a to aj v období porušenia vyživovacej povinnosti, z čoho je na jednej strane zrejmé, že sa snažil viesť primerane dôstojný a riadny život (dostať sa „z ulice“), ale aj to, že ani na ubytovanie často nemal peniaze a tiež aj to, že aj počas toho, ako preukázateľne bol bez domova, svoju vyživovaciu povinnosť podľa možností plnil (obdobie od 05/2021 do 03/2022). Z okolností trestných konaní je zrejmé, že za obdobie 05/2021 až 03/2022 vyživovaciu povinnosť, hoci bol bez domova, plnil. Z uvedeného je zrejmé, že 12 rokov na dcéru výživné platil a do problémov s platením sa dostal až keď bol bez domova, ale aj v tom období podľa možností výživné platil. Okrem toho, berúc do úvahy jeho reálne príjmy, je zrejmé, že v mesiacoch 04, 05 a 06/2024, kedy povinnosť mal porušiť, nedosahoval príjem ani v rozsahu sumy životného minima, pretože: - v mesiaci 04/2022 zarobil hrubú mzdu 186,91 EUR, z toho bola čistá mzda 161,85 EUR, z čoho mu zamestnávateľ ešte zrazil 17,07 EUR, ako vyplýva z prípisu spoločnosti Manuvia People SK, s.r.o. (vyšetrovací spis). Zostalo mu teda reálne 144,78 EUR reálneho zárobku za mesiac 04/2022, čo nepredstavuje ani sumu životného minima, ktorá bola od 01.07.2021 v sume 208,06 EUR; - v mesiaci 05/2022 zarobil hrubú mzdu 278,72 EUR, z toho bola čistá mzda 241,40 EUR, z čoho mu zamestnávateľ ešte zrazil 117,88 EUR, ako vyplýva z prípisu spoločnosti Manuvia People SK, s.r.o. (vyšetrovací spis). Zostalo mu teda reálne 123,52 EUR reálneho zárobku za mesiac 05/2022, čo nepredstavuje ani sumu životného minima, ktorá bola od 01.07.2021 v sume 208,06 EUR; - v mesiaci 06/2022 reálne nič nezarobil, teda nedosiahol ani sumu životného minima, ktorá bola od 01.07.2021 v sume 208,06 EUR, avšak prácu si hľadal a nastúpil dňa 11.07.2022. Čo sa týka evidencie v nezamestnanosti, prácu si priebežne hľadal (aj našiel), a ako uviedol na hlavnom pojednávaní takáto evidencia by nemala zmysel, keďže nespĺňal podmienky na výplatu dávky v nezamestnanosti, ale ani iných dávok. Nemožno mu teda pričítať, že si snáď nezabezpečil štátne dávky, keďže na ne nemal nárok. Povinnosť rodiča plniť si vyživovaciu povinnosť nemožno zľahčovať, no ak rodič čelí takejto nepriaznivej situácii, v podstate až existenčnej hrozbe, keďže nedosahuje ani príjem na úrovni životného minima, s ktorou sa však podľa svojich najlepších schopností snaží preukázateľne vysporiadať a výživné podľa možností aj platí, nemožno dôjsť k spravodlivému záveru o naplnení subjektívnej stránky trestného činu stíhaného skutku ani vo forme zavinenia z nedbanlivosti. Zároveň tu možno uvažovať aj o uplatnení § 24 ods. 1 Trestného zákona. Záver súdu o tom, že mal spáchať trestný čin v priamom úmysle nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Pojmové znaky priameho, ale ani nepriameho úmyslu, neboli naplnené.
K ukončeným pracovným pomerom uviedol, že boli ukončené ešte pred uplynutím 3-mesačnej skúšobnej doby (§45 ods. 1 Zákonníka práce), pri ktorej nie je povinnosťou zamestnávateľa uviesť dôvod skončenia pracovného pomeru. Zamestnávateľ môže, pokojne aj z čisto subjektívnych dôvodov rozhodnúť ukončiť pracovný pomer s v prípade, ak by zamestnanec podával adekvátne výkony. Nájsť si prácu po ukončení pracovného pomeru nie je jednoduché a určite to nie je „zo dňa na deň“, takže aj prípadný krátky prestoj nemožno pričítať klientovi. Takto jednoducho funguje svet. Aj právna úprava poskytovania dávok v nezamestnanosti je nastavená na 5 mesiacov, pretože toto môže byť čas, kým si človek nájde prácu. Sú veci, ktoré človek proste nedokáže ovplyvniť. Počas období, kedy si hľadal prácu, nebol schopný dosahovať príjem. Skutkový záver v tomto kontexte o tom, že bol, nie je správny. Obžalovaný sa nestotožňuje so záverom súdu, že ak je niekto bez domova a bez príjmu, a preto neplatí výživné, bez ďalšieho sa tým dopúšťa stíhaného trestného činu. Trestná zodpovednosť nie je založená na objektívnej zodpovednosti, ale práve na subjektívnej. Súd mal zohľadniť to, že išlo o prechodné obdobie, keďže bezprostredne aj pred tým obžalovaný riadne platil. Fakt, že mu na tri mesiace „vypadol“ príjem, skutočne nemôže byť spravodlivým dôvodom na to, aby bol odsúdený. Skutkový záver súdu o tom, že sa obžalovaný nesnažil o udržanie práce ani že by si ukončenie pracovných pomerov zapríčinil sám nevychádza z vykonaného dokazovania. Ani skutkový záver o tom, že vo výkone trestu v Českej republike je obžalovaný zaradený na prácu nie je správny a nevychádza z vykonaného dokazovania. Bol zaradený na prácu na veľmi krátke obdobie vo Väznici Břeclav. Aktuálne je už dlhodobo vo Väznici Příbram (Dubenec) a zaradený na prácu nie je. Nemohol teda z výkonu trestu peniaze posielať. Ani záver súdu o tom, že by neuviedol dôvod, pre ktorý nespracoval, nie je správny. Rozsiahlo to predsa vysvetľoval na hlavnom pojednávaní. Čo sa týka výšky sumy 85 EUR z pohľadu súdu (zákonného sudcu) to síce nemusí byť vysoká suma, ale človek, ktorý sa pohybuje v najnižších sociálnych vrstvách sa na to pozerá úplne inou optikou a keď je človek hladný a spí na ulici (obhajoba zdôrazňuje, že je to dočasný stav, nie životný štýl), aj 85 EUR môže byť nepredstaviteľná suma. Záver súdu o tom, že maloleté dieťa obžalovaného bolo ohrozené na existenčnej rovine nie je správny a nevychádza z vykonaného dokazovania, práve naopak, svedkyňa poškodená uviedla, že nebolo. Čo sa týka odkazu súdu na judikatúru NS SR, súd túto síce správne citoval, ale nesprávne použil, pretože neprihliadol na to, že bol dočasne v ťažkej životnej situácii, počas ktorej sa snažil riadne platiť výživné, pričom toto nebol jeho životný štýl alebo nič, čo by si sám dobrovoľne vybral a s čím by bol spokojný. Predtým mal dlhodobo riadne bývanie, prácu a počas veľkej časti života jeho dcéry na výživné prispieval. Čo sa týka dôvodov skončenia pracovného pomeru, súd tu nevykonal riadne dokazovanie. Súd v tomto mal zabezpečiť dokumenty, ktorými bol pracovný pomer reálne skončený a nevychádzať len z akýchsi dokumentov, ktorými pracovný pomer nebol skončený a v ktorých mohol zamestnávateľ uviesť de facto čokoľvek. Dôvod skončenia pracovného pomeru „krádež/bitka" uvedený v akomsi prípise bez predloženia relevantných dokumentov preukazujúcich takéto tvrdenia je len dokument, ktorý mal poškodiť dobré meno obžalovaného. Z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by bol vôbec riešený či už v priestupkovom alebo v trestnom konaní pre akúkoľvek bitku alebo krádež. Ani konflikt s recepčným nie je bez ďalšieho dôkazom a absencii snahy udržať si zamestnanie. Z vykonaného dokazovania totiž nevyplynulo, že by príčinou konfliktu bolo konanie alebo opomenutie konania. Za účelom preskúmania relevantných skutočností obhajoba navrhuje doplniť dokazovanie a vyžiadanie si od oboch zamestnávateľov dokumenty preukazujúce skončenia pracovného pomeru (výpoveď, oznámenie o odstúpení...), aby mohol byť reálne a relevantných spôsobom preskúmaný dôvod skončenia pracovného pomeru, aby mohol vyvrátiť skutkové závery o tom, že ľahkovážne pristupoval k svojej práci. Obhajoba vníma procesné pochybenie súdu v nesprávnom doručovaní. Obžalovanému boli písomnosti počas prípravného konania, ale aj počas súdneho konania doručované do ústavu na výkon trestu v Českej republike, avšak nesprávne. Pri písomnostiach, ktoré mali byť doručované do vlastných rúk (§ 66 ods. 1 Trestného poriadku) neboli doručované ani doručené do vlastných rúk. Okrem toho obžalovaný považuje aj uložený trest za neprimerane vysoký. Obžalovaný sa nevie stotožniť s tým, že hoci značnú časť života výživné na svoju dcéru riadne platil a v nejakom momente sa mu svet „zosypal“, má byť spoločnosťou, prostredníctvom súdu, za toto svoje osobné nešťastie ešte aj potrestaný, navyše na pomerne vysoký trest. Úlohou spoločnosti by malo byť takémuto človeku skôr
pomôcť sa z jeho životnej situácie dostať a nie mu ju ešte zhoršovať. Ak obžalovaný ďalších 28 mesiacov nebude platiť výživné, bude o to ťažšie sa mu postaviť na nohy, navyše tým však utrpí aj jeho dcéra, ktorej bude výživné chýbať. Za takýchto okolností bude uložený trest postihovať najmä dcéru obžalovaného, následne spoločnosť (občanov), ktorá sa bude skladať na trovy výkonu trestu a obžalovaného skôr znechutí v snahe viesť riadny život. Obžalovaný teda apeluje na uplatnenie princípov restoratívnej justície aj pri ukladaní trestu. Podľa názoru obžalovaného bolo na strane súdu možné zvážiť rozhodnutie s prihliadnutím na § 39 Trestného zákona či uplatniť § 49 Trestného zákona. Obžalovanému sa jednoducho nezdá spravodlivé, aby bol za zameškané výživné v sume 340 EUR, ktoré navyše má vôľu zaplatiť a ktoré nezaplatil včas len z dôvodu veľmi nepriaznivej životnej situácie a následne z dôvodu vykonávania trestu, odsúdený na viac ako dva roky trestu odňatia slobody. Vzhľadom na uvedené argumenty obžalovaný navrhol, aby rozhodnutie prvostupňového súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu predsedníčka senátu oboznámila obsah písomného prehlásenia matky maloletej Q. S., v ktorom uviedla, že zo strany obžalovaného došlo k zaplateniu časti dlžnej sumy vo výške 100,-eur, konkrétne dňa 19.03.2025. Obžalovaný zotrval na písomne podanom odvolaní a doplnil, že sa mu zdá prvostupňový rozsudok nespravodlivý. Stále trvá na tom, že nemá z čoho platiť výživné. Chodí na pohovory a hľadá si prácu, je však bez domova. Je ťažké nájsť si čo i len brigádu. Nemá svoju blízku rodinu, ktorá by mu mohla pomôcť. Nesúhlasí so závermi, ktoré prijal prvostupňový súd. V rozsudku si protirečí. Súhlasí s tým všetkým čo napísal obhajca v dôvodoch odvolania. Keby sa naozaj vyhýbal plateniu výživného, rozumel by, že by dostal 28 mesiacov. Keďže to tak nie je, zdá sa mu to nespravodlivé. V rámci záverečného slova doplnil, že nie je schopný zvyšnú sumu dlžného výživného v nejakej lehote zaplatiť. Zástupkyňa krajskej prokuratúry navrhla odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť. Krajský súd v Bratislave v intenciách § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré ich vydaniu predchádzalo, prihliadajúc pritom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, ale mohli by odôvodňovať podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku, pričom zistil, že odvolanie je čiastočne dôvodné. Podľa § 2 ods. 10 Tr. poriadku orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. Podľa § 2 ods. 12 Tr. poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Pri uznaní viny vychádzal okresný súd predovšetkým z výpovedí obžalovaného T. M. a svedkyne Q. S., ako aj z prečítaných listinných dôkazov. Išlo najmä o rozsudok o určení výživného, trestný rozkaz potvrdzujúci predchádzajúce odsúdenie obžalovaného za rovnaký trestný čin, potvrdenie o návšteve školy dcéry obžalovaného, doklady o platení výživného, správy Úradu práce sociálnych vecí a rodiny Malacky a pracovných posudkov vypracovaných predchádzajúcimi zamestnávateľmi obžalovaného. Odvolací súd po splnení prieskumnej povinnosti zistil, že prvostupňový súd vykonal všetky dostupné a potrebné dôkazy na objasnenie skutkového stavu veci a tieto vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku. Okresný súd ustálil skutkový stav uvedený vo výrokovej časti rozsudku v súlade s výsledkami dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní a v odôvodnení rozhodnutia v zmysle § 168 Tr. poriadku jasne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných
dôkazov. Z odôvodnenia rozsudku je tiež zrejmé, ako sa okresný súd vyrovnal s obhajobnými tvrdeniami obžalovaného. V konaní nebolo sporné, že obžalovanému vznikla vyživovacia povinnosť na maloletú dcéru M., ktorej výška bola určená rozsudkom Okresného súdu Malacky zo dňa 14.04.2011 sp. zn. 8P/158/2010 právoplatným dňa 16.05.2011 sumou 85,-eur mesačne, ktorú bol povinný platiť k rukám matky maloletej oprávnenej vždy do 15. dňa v mesiaci počnúc dňom 01.04.2011. Nespornou skutočnosťou bolo aj zistenie, že obžalovaný si v období od 01.04.2022 do vydania napadnutého rozsudku dňa 20.06.2024 (s výnimkou obdobia kedy sa nachádzal vo výkone trestu odňatia slobody od 14.08.2022 do 20.06.2024) neplnil svoju vyživovaciu povinnosť riadne a včas, v dôsledku čoho mu za obdobie určené vo výroku napadnutého rozsudku vznikol dlh na výživnom vo výške 340,eur. Výška dlhu na výživnom bola preukázaná jednak výpoveďami obžalovaného a svedkyne, ďalej aj kópiami poštových poukazov nachádzajúcich sa v pripojenom súdnom spise Okresného súdu Malacky sp. zn. 7T/32/2021. Ustálenú výšku dlžného výživného navyše obžalovaný na hlavnom pojednávaní a v rámci odôvodnenia odvolania žiadnym spôsobom nenamietal. Dokazovaním vykonaným na verejnom zasadnutí bolo zistené, že v čase od vydania napadnutého rozsudku do dňa rozhodovania odvolacieho súdu obžalovaný uhradil do rúk matky maloletej dňa 19.03.2023 dlžné výživné v sume 100,-eur, v dôsledku čoho dlh na výživnom v čase rozhodovania krajského súdu bol ustálený vo výške 240,-eur. Obžalovaný T. M. spáchanie skutku v zásade nepopiera a uznáva, že v žalovanom období si riadne neplnil svoju vyživovaciu povinnosť. Na svoju obranu však uvádza argumenty na podporu takej verzie udalostí, podľa ktorej jeho konanie nebolo zavinené, respektíve že v prejednávanom prípade nebola naplnená subjektívna stránka skutkovej podstaty žalovaného trestného činu. Obhajoba v tomto smere stavia obranu na tom, že v žalovanom období nemal stále zamestnanie a príjem. Snažil sa nájsť si prácu a pracoval asi v dvoch zamestnaniach. Zároveň nemal ubytovanie, prespával ako bezdomovec a všetko, čo zarobil, musel použiť na svoje živobytie. V čase keď nepracoval o dávky nepožiadal, nakoľko predtým pracoval ako živnostník a nárok na podporu v nezamestnanosti by nemal. Myslel si, že evidencia na úrade práce mu nepomôže. Žiadosť o zníženie vyživovacej povinnosti nepodal, pretože bol na ulici a nemal silu riešiť túto záležitosť. V období keď mal domov platil výživné pravidelne. Vtedy podnikal a od vykonávania tejto činnosti upustil z dôvodu, že prišiel o vodičský preukaz a na parkovisku mu rozbili dodávku. Súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie o vine obžalovaného zo žalovaného trestného činu na skutočnosti, že v období od apríla 2022 do júla 2022 bol obžalovaný oficiálne zamestnaný u dvoch zamestnávateľov, pričom jeho pracovné pomery boli vždy ukončené v dôsledku jeho vlastného nezodpovedného konania. K záveru o vine obžalovaného sa po dôkladnom preskúmaní skutkových okolností prípadu a uplatnených odvolacích námietok priklonil aj odvolací súd, pričom v tejto súvislosti priamo odkazuje na vecne presvedčivé a zákonu zodpovedajúce odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. Závery vyjadrené v napadnutom rozhodnutí krajský súd vyhodnotil ako primerane podložené výsledkami vykonaného dokazovania, súčasne sa okresný súd náležite a v dostatočnom rozsahu vysporiadal aj s obrannými tvrdeniami obžalovaného, ktoré obžalovaný v rámci podaného odvolania z väčšej časti len duplicitne zopakoval. Odvolací súd sa v plnej miere stotožnil s úvahami okresného súdu v tom zmysle, že z vykonaných dôkazov nevyplývajú také relevantné skutočnosti, ktoré by vyvracali zavinené neplnenie vyživovacej povinnosti zo strany obžalovaného. Naopak, zo správ zamestnávateľov a z vyjadrení samotného obžalovaného je zrejmé, že opakovaná strata zamestnania bola dôsledkom jeho vlastného zavineného správania (fyzický konflikt, krádež, iné konflikty na ubytovni a pod.) a do zložitej sociálnej situácie sa dostal prevažne vlastným pričinením. Vyživovaciu povinnosť si dlhodobo neplnil napriek tomu, že mal objektívnu možnosť zabezpečiť si príjem zo zamestnania, a zároveň z vlastného rozhodnutia rezignoval na akúkoľvek spoluprácu s príslušným úradom práce. Jeho tvrdenia o snahe nájsť a udržať si zamestnanie preto odvolací súd považuje za účelové a nepreukázané. Ako právne ospravedlniteľné preto nemožno akceptovať také správanie obžalovaného, ktoré je výsledkom jeho nezodpovedného
prístupu k pracovným a osobným povinnostiam. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd vyhodnotil odvolacie námietky obžalovaného ako nedôvodné. Čo sa týka odvolacích námietok obžalovaného, podľa ktorých na jeho strane nastalo len prechodné obdobie objektívnej nemožnosti plniť si vyživovaciu povinnosť, odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že obžalovaný bol z výkonu trestu odňatia slobody prepustený ešte dňa 14.12.2022. Od tohto momentu až do dňa vydania rozhodnutia odvolacieho súdu uplynulo viac než dva a pol roka, počas ktorého mal obžalovaný reálnu možnosť postupne uhrádzať dlžnú čiastku výživného. Napriek tejto skutočnosti bola počas tohto obdobia preukázaná úhrada len symbolickej sumy 100 eur, a to bez akéhokoľvek preukázania konkrétneho úsilia o pravidelné a aspoň čiastočné splácanie zvyšného dlhu. Odvolací súd neprehliada náročnú životnú situáciu, v ktorej sa obžalovaný podľa vlastných slov nachádza, vrátane skutočností, že je bez domova, nemá rodinné zázemie a jeho možnosť zamestnať sa je zrejme sťažená. Zároveň však treba konštatovať, že obžalovaný ani v čase po vydaní napadnutého rozhodnutia súdu nedoložil vykonanie žiadnych konkrétnych krokov smerujúcich k trvalému riešeniu svojej situácie - napríklad predloženie dôkazov o evidencii na úrade práce, žiadostiach o konkrétne pracovné pozície, poberaní dávok v hmotnej núdzi alebo iných náhradných možnostiach príjmu. Obžalovaný takisto nepreukázal, že by mu v úsilí o zabezpečenie akejkoľvek legálnej zárobkovej činnosti bránil zdravotný stav či iné objektívne okolnosti. Za tejto situácie nemožno jeho nečinnosť v plnení zákonnej vyživovacej povinnosti vyhodnotiť ako dôsledok objektívnej nemožnosti, ale skôr ako dôsledok nedostatočného úsilia či pasivity, pričom je povinnosťou rodiča, nie vyživovaného dieťaťa, znášať dôsledky svojho nečinného prístupu. Nemožno pritom prehliadnuť ani výslovné vyjadrenie obžalovaného, ktorý počas verejného zasadnutia uviedol, že „nie je schopný a nebude schopný zvyšnú sumu výživného v nejakej lehote zaplatiť“. Takéto tvrdenie prednesené priamo v rámci súdneho konania svedčí o dlhodobej apatii obžalovaného a potvrdzuje jeho nedostatok vôle v tejto veci čokoľvek reálne zmeniť. Súčasne je potrebné pripomenúť, že určená výška mesačného výživného v sume 85,-eur je s prihliadnutím na vek maloletej, ako aj predpokladanú výšku nákladov vynakladaných na stravu, ošatenie, lekársku starostlivosť, vzdelanie, mimoškolské aktivity a podobne, skôr mierna než neprimerane prísna. Súd prvého stupňa preto na podklade vykonaného dokazovania dospel k správnemu záveru, že obžalovaný T. M. svojím konaním formálne naplnil všetky zákonné znaky prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. c/ Tr. zákona. Naplnenie kvalifikovanej skutkovej podstaty mal súd preukázané z oboznámeného obsahu trestného rozkazu Okresného súdu Malacky zo dňa 09.07.2021 sp.zn. 7T/32/2021, právoplatným dňa 27.07.2021, ktorým bol obžalovaný odsúdený za prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Tr. zákona. Súčasne sa odvolací súd stotožnil so záverom, že miera závažnosti spáchaného prečinu nie je len nepatrnou. Vzhľadom na preukázanú čiastočnú úhradu dlžného výživného obžalovaným v období po vyhlásení napadnutého rozsudku až do rozhodovania odvolacieho súdu bolo nevyhnutné zrušiť celý výrok o vine napadnutého rozsudku a následne pristúpiť k úprave skutkovej vety tak, aby odrážala skutočne zistený stav veci ku dňu rozhodovania odvolacieho súdu. V rámci tejto úpravy došlo k zníženiu výšky dlhu na výživnom z pôvodných 340,-eur na sumu 240,-eur. Súčasne krajský súd pripomína, že odvolacie konanie prebieha na základe odvolania podaného výlučne v prospech obžalovaného, v dôsledku čoho nie je možné aplikovať ustanovenie § 122 ods. 13 veta druhá Tr. zákona. Došlo by tým k porušeniu zákazu reformatio in peius, ako zásady spravodlivého procesu vyjadrenej v § 322 ods. 3 vete druhej Tr. poriadku. V zmysle tejto zásady sa zmena k horšiemu môže prejaviť aj v skutkových zisteniach, napríklad vo väčšom rozsahu spáchanej trestnej činnosti, hoci táto zmena ani len nemusí mať vplyv na právnu kvalifikáciu trestného činu, rovnako nemusí byť fakticky spojená ani s uložením prísnejšej sankcie. Odvolací súd preto prihliadal len na obdobie páchania trestnej činnosti do momentu vydania prvostupňového rozhodnutia, teda od 01.04.2022 do dňa 20.06.2024 (s výnimkou obdobia, kedy sa obžalovaný nachádzal vo výkone trestu odňatia slobody, t.j. od 14.08.2022 do 20.06.2024, pretože toto obdobie nie je pokryté zavinením). Nad rámec uvedeného bola ďalším dôvodom na zrušenie napadnutého rozsudku aj zmena zákonnej úpravy v čase od spáchania žalovaného skutku do rozhodovania odvolacieho súdu. Pri rozhodovaní
o vine obžalovaného na upravenom skutkovom základe bol preto odvolací súd povinný aplikovať ustanovenia tej právnej úpravy, ktorej ustanovenia sú pre obžalovaného priaznivejšie. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že novelou č. 40/2024 Z. z., účinnou od 06.08.2024 došlo okrem iného k zmene pravidiel zohľadňovania pomeru poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, čo má dopad na úpravu dolnej a hornej hranice trestnej sadzby. V prejednávanom prípade to znamená, že nová právna úprava poskytuje obžalovanému priaznivejší výsledok pri individualizácii sankcie v situácii, keď u neho prevažuje počet priťažujúcich okolností. Tento záver zostáva zachovaný aj napriek tomu, že zákonná trestná sadzba podľa § 207 ods. 3 Trestného zákona sa oproti právnemu stavu účinnému v čase spáchania skutku nezmenila. V intenciách ustanovenia § 2 ods. 1 Tr. zákona preto odvolací súd dospel k záveru, že trestnosť činu obžalovaného T. M. je potrebné posudzovať podľa novšieho znenia Trestného zákona, ktoré je pre neho priaznivejšie. Z dôvodu zrušenia celého výroku o vine napadnutého rozsudku odvolací súd následne v zmysle ustanovenia § 321 ods. 3 Trestného poriadku obligatórne zrušil aj celý výrok o treste, nakoľko mal vo výroku o vine svoj podklad. Keďže krajský súd mal dostatok podkladov pre vlastné rozhodnutie podľa § 322 ods. 3 Tr. poriadku, na základe vykonaného dokazovania a po úprave opisu žalovaného skutku uznal obžalovaného vinným zo spáchania prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. c/ Tr. zákona v znení účinnom od 06.08.2024. Súd bol následne povinný rozhodnúť o potenciálom uložení sankcií obžalovanému podľa rovnakého znenia zákona, na základe ktorého uznal obžalovaného vinným. Podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona účinného od 06.08.2024 trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Podľa § 34 ods. 4 Trestného zákona účinného od 06.08.2024 Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy, na jeho správanie po spáchaní trestného činu, najmä na jeho úsilie o náhradu škody a odstránenie škodlivého následku trestného činu a na úsilie páchateľa o dosiahnutie urovnania s poškodeným, ako aj na dobu, ktorá uplynula od spáchania trestného činu. Súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadne aj na to, že páchateľ trestného činu získal alebo sa snažil získať trestným činom majetkový prospech; ak tomu nebránia majetkové alebo osobné pomery páchateľa alebo to nebude na ujmu náhrady škody alebo odstránenia škodlivého následku trestného činu, uloží mu s prihliadnutím na výšku tohto majetkového prospechu niektorý trest, ktorým ho postihne na majetku, a to buď ako samostatný trest alebo popri inom treste, pričom zváži najmä uloženie peňažného trestu. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery za trestné činy podľa § 213, § 233, § 237, § 254, § 261, § 262, § 266, § 276 ods. 4, § 277 ods. 4, § 277a ods. 3, § 326, § 330 a 334, ktorých spáchaním dochádza k poškodzovaniu finančných záujmov Európskej únie súd prihliada aj na to, aby trest zabezpečil ochranu finančných záujmov Európskej únie. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne aj na práva a právom chránené záujmy osôb poškodených trestným činom, ako aj osôb, ktoré boli dotknuté škodlivým následkom trestného činu. K výroku o treste súd prvého stupňa vykonal dokazovanie prečítaním listinných dôkazov podľa § 269 Trestného poriadku, z ktorých vyplynulo, že obžalovaný má evidovaných 7 záznamov v registri trestov, z toho 4 odsúdenia má zahladené. Pri úvahách o druhu a výmere trestu odvolací súd v zmysle ustanovenia § 34 ods. 4 Trestného zákona účinného od 06.08.2024 skúmal existenciu poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, pričom nezistil žiadnu poľahčujúcu okolnosť a ustálil jednu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m/ Trestného zákona spočívajúcu v tom, že obžalovaný už v minulosti bol za trestný čin odsúdený. V tejto súvislosti rovnako ako súd prvého stupňa poukazuje na odsúdenie Okresným súdom Hodonín v konaní vedenom pod sp.zn. 19T/128/2019 pre trestný čin krádeže a odsúdenie Okresným súdom Hodonín v konaní vedenom pod sp.zn. 19T/36/2022 pre trestný čin zanedbania povinnej výživy. Tieto odsúdenia bolo možno s
poukazom na § 7b ods. 2 Tr. zákona v prejednávanom konaní zohľadniť, nakoľko obžalovaný sa v zahraničí dopustil konaní, ktoré sú trestné aj podľa právneho poriadku Slovenskej republiky. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacími námietkami obžalovaného, podľa ktorých mu mali byť priznané poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. g/ a h/ Trestného zákona (že spáchal trestný čin v dôsledku núdze, ktorú si sám nespôsobil a súčasne spáchal trestný čin pod vplyvom tiesnivých osobných pomerov alebo rodinných pomerov, ktoré si sám nespôsobil). Krajský súd na tomto mieste opakuje, že minimálne časť posudzovaného obdobia bol obžalovaný zamestnaný a pracovné pomery boli ukončené z dôvodov, ktoré možno prisúdiť jeho vlastnému zavineniu. Východiskom pri rozhodovaní o uložení trestu obžalovanému bolo ustanovenie § 207 ods. 3 Trestného zákona účinného od 06.08.2024, ktoré ustanovuje trestnú sadzbu za spáchaný prečin v rozpätí od 1 roka do 5 rokov. V prejednávanej veci dospel okresný súd k správnemu záveru, že žalované konanie bolo spáchané počas plynutia skúšobnej doby podmienečného odsúdenia, takisto správne konštatoval, že trest sa obžalovanému ukladá za úmyselný trestný čin. Skutok napĺňajúci znaky právnej kvalifikácie podľa § 207 ods. 1 a ods. 3 Trestného zákona môže byť trestným činom spáchaným tak nedbanlivostnou formou zavinenia, ako aj úmyselnou formou. Dokazovaním bolo spoľahlivo preukázané, že obžalovaný si bol plne vedomý svojej vyživovacej povinnosti k maloletej M., ktorá bola stanovená v minimálnej možnej výške a neboli k dispozícii žiadne dôkazy svedčiace pre záver, že by obžalovanému v plnení svojej zákonnej povinnosti bránili nejaké objektívne prekážky, prípadne že by u neho v rozhodnom období nastala situácia, ktorá by mu znemožnila nájsť si prácu a dosiahnuť príjem, z ktorého by bolo možné čiastku 85,-€ mesačne zaplatiť ako výživné na svoje maloleté dieťa. Postoj, ktorý obžalovaný k plneniu si spomenutej zákonnej povinnosti zaujal a ako nedostatočne zodpovedne pristupoval k získaniu si zamestnania, prípadne k jeho udržaniu, nasvedčuje skôr výraznejšiemu stupňu ľahostajnosti a ľahkovážnosti, ktorý svojou intenzitou umožňuje prijať záver o nepriamom úmysle ako forme zavinenia. Súd prvého stupňa teda v odôvodnení napadnutého rozhodnutia správne uviedol, že ukladanie trestu odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu bolo v tomto prípade vylúčené. Napriek uvedenému súd vzhľadom na všetky zistené okolnosti prejednávaného prípadu uložil obžalovanému nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 12 mesiacov, teda na samej spodnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby za žalovaný prečin. Takýto trest súd považuje za primeraný a dostatočne individualizovaný, pretože zohľadňuje mieru a formu zavinenia obžalovaného, jeho postoj k páchanej trestnej činnosti, ako aj čiastočnú úhradu dlžného výživného v priebehu odvolacieho konania. Súd zohľadnil aj osobné pomery obžalovaného, jeho sociálne zázemie, prípadnú možnosť nápravy a očakávaný vplyv trestu na jeho budúce správanie. Uložený trest teda primerane odráža závažnosť skutku, pričom rešpektuje zásadu proporcionality a individualizácie trestu, a zároveň motivuje obžalovaného k splneniu vyživovacej povinnosti v budúcnosti. Trestný čin zanedbania povinnej výživy je dokonaný naplnením jeho zákonných znakov, t. j. okamihom, keď páchateľ najmenej dva mesiace v období dvoch rokov neplní zákonnú povinnosť vyživovať alebo zaopatrovať iného. Keďže obžalovaný začal tento trestný čin páchať dňa 1. apríla 2022, skutok bol dokonaný (a teda aj spáchaný) dňa 1. júna 2022. Nakoľko obžalovaný pred týmto dátumom nebol vo výkone trestu odňatia slobody za úmyselný trestný čin, súd ho podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zákona zaradil na výkon trestu do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Z uvedených dôvodov krajský súd po zrušení napadnutého rozhodnutia rozhodol podľa § 322 ods. 3 Tr. poriadku vo veci sám tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Poučenie: Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný.