Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 2Cob/7/2023 1710200034 25. 03. 2025 JUDr. Nora Vladová ECLI:SK:KSBA:2025:1710200034.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Nory Vladovej a členiek senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a JUDr. Marty Šašinkovej v právnej veci žalobcu: Mesto Svätý Jur, so sídlom Prostredná 29, 900 21 Svätý Jur, IČO: 00 304 832, zastúpeného: Advokátska kancelária MULARČÍK A PARTNERI, s. r. o., so sídlom Nám. M. Benku 15, 811 07 Bratislava, IČO: 36 860 522, proti žalovanému: P. V., nar. X.X.XXXX, trvale bytom X. Ú. XXXX/XX, XXX XX W. X., prechodne pobytom Ľ. X, J., zastúpenému: LEX, advokátska kancelária s. r. o., so sídlom Májkova 3, 811 07 Bratislava, IČO: 51 940 922, v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 17.938,65 Eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Pezinok, č. k. 26Cb/148/2010 - 335 zo dňa 25.5.2022 takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Pezinok č. k. 26Cb/148/2010 - 335 zo dňa 25.5.2022 v napadnutom výroku I. p o t v r d z u j e . II. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Pezinok č. k. 26Cb/148/2010 - 335 zo dňa 25.5.2022 v napadnutom výroku III. z r u š u j e a vec v r a c i a prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. odôvodnenie: 1. Okresný súd Pezinok rozsudkom č. k. 26Cb/148/2010 - 335 zo dňa 25.5.2022 rozhodol vo výroku I. tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi peňažnú sumu vo výške 5.316,82 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,75% ročne zo sumy 5.316,82 Eur od 19.4.2019 do zaplatenia a to všetko do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, vo výroku II. žalobu v časti zaplatenia 12.621,83 Eur s úrokom z omeškania a úrok z omeškania zo sumy 5.316,82 Eur od 19.4.2011 do 18.4.2019 zamietol a vo výroku III. priznal žalobcovi voči žalovanému náhradu trov konania, o ktorej výške bude rozhodnuté osobitným uznesením a ktorú je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi do troch dní od právoplatnosti uznesenia o určení výšky náhrady trov súdneho konania. 2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 7.1.2010 žalobca žiadal, aby zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 1.781,85 Eur s príslušenstvom a priznal mu náhradu trov súdneho konania na tom skutkovom základe, že žalobca uzatvoril so žalovaným Zmluvu o nájme dňa 24.08.1992, na základe ktorej sa žalovaný stal nájomcom predmetu nájmu - športový areál v Jozefkovom údolí. Doba nájmu bola do 1.9.2002, nájomná zmluva bola predlžovaná v súlade s § 676 ods. 2 z. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Z dôvodu neplatenia nájomného žalobca ukončil nájomnú zmluvu výpoveďou doručenou dňa 17.2.2005 s uplynutím výpovednej doby 31.5.2005. Žalovaný stále užíva nehnuteľnosti a nezaplatil nájomné za rok 2008, žalobca žiada toto zaplatiť. Na pojednávaní dňa 07.03.2011 PZ žalobcu uviedol, že si titulom bezdôvodného obohatenia uplatňuje obvyklé nájomné vychádzajúce zo zmluvy o nájme zo dňa 24.8.1992. Obvyklé nájomné si uplatňuje za rok 2008, 2009 a 2010, čo je 3 x po 1.781,84 Eur, tiež žalovaný užíval predmet nájmu aj počas mesiacov január a február 2011 a preto si
uplatňuje aj za mesiace január a február 2011 sumu 148,48 Eur mesačne ako podiel po vydelení sumy 1781,85 Eur deliteľom 12. Celkom uplatňovaná suma je vo výške 5.642,51 Eur. Nárok si uplatňuje titulom generálnej klauzuly bezdôvodného obohatenia § 451 ods. 1 OZ, ako aj § 451 ods. 2, k čomu je najbližšie skutková podstata plnenie z právneho dôvodu, ktorý odpadol. Písomným podaním zo dňa 6.4.2011 žalobca žiadal určiť znalca z odboru Stavebníctvo odvetvie Odhad hodnoty nehnuteľnosti vzhľadom na to, že žalovaný užíva aj dve nehnuteľnosti a to stavba súp. č. 1274, ubytovňa postavená na parcele č. XXX/X a stavba súp. č. 1275, prevádzková budova, postavená na parcele č. XXX/XX, obe nachádzajúce sa v obci Svätý Jur, kat. úz. K., za účelom určenia obvyklej ceny ročného a mesačného nájmu jednotlivo za obdobie 2008 až 2010 a január a február 2011 u oboch nehnuteľností zapísaných na LV č. X v prospech žalobcu. V písomnom podaní zo dňa 7.1.2021 žalobca uviedol, že sa stotožňuje so závermi uvedenými v znaleckom posudku číslo 42/2020 vypracovanom znalcom Ing. Miroslavom Chanečkom. Na pojednávaní dňa 19.10.2011 PZ žalobcu uviedol, že žalobca je vlastníkom nehnuteľností, ktoré žalovaný užíva bez právneho dôvodu od r. 2005. Prvým dňom užívania predmetných nehnuteľností je 1.1.2008 a v zmysle skutkového vymedzenia návrhu žiada vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie končiace 30.9.2011. Na pojednávaní dňa 19.4.2022 žalobca žiadal, aby súd prvej inštancie zohľadniac znalecký posudok zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 17.938,65 Eur a to spolu so zákonným úrokom z omeškania vo výške 5,75% zo sumy 17.938,65 Eur a to od 1.3.2011 do zaplatenia. Znalecký posudok je len za chatky, nájomné žiada len za tieto. Na pojednávaní dňa 19.4.2022 súd prvej inštancie pripustil zmenu návrhu tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi peňažnú sumu 17.938,65 Eur s prílušenstvom. 3. Žalovaný sa k žalobe vyjadril dňa 17.3.2010 a uviedol, že prebieha konanie o vypratanie nehnuteľností pod sp. zn. 9Cb/81/2008 a súčasne podal žalobu na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam sp. zn. 4C/49/2008. V písomnom podaní zo dňa 31.1.2011 žalovaný uviedol, že žalobca nemá k predmetu nájmu ani jeden meter štvorcový pozemku vo vlastníctve. Pozemok - betónovú plochu pre šatne mu žalobca odpredal. Na pojednávaní dňa 7.3.2011 žalovaný uviedol, že rozsudok pre uznanie sp. 9Cb/44/2008 žalovaný uskutočnil za účelom dosiahnutia kúpnej zmluvy areálu Staviva, keďže mu Mestským zastupiteľstvom žalobcu bola stanovená podmienka, aby tieto sumy zaplatil. Nájomná zmluva z roku 1992 zanikla zánikom predmetu nájmu v rozsahu tak ako bol vyčíslený v zmluve a prílohe č. 1 a to nasledovne: v roku 1995 z prílohy č. 1 bod B d) plochy pre šatne boli žalovaným odkúpené kúpnou zmluvou z roku 1995, označené spevnené plochy 50x8 m, písm. c) betónový tanečný parket v roku 2008 neexistoval a ani neexistuje, to isté platí aj o predmete nájmu podľa prílohy B a) a b) t.j. sedenie kocky a stupeň k terase čo bol predmet nájmu znehodnotený nakoľko to bolo postavené v rámci akcie „Z“ v roku 1997. Z dôvodu konania, v ktorých sa vedie spor o určenie vlastníckeho práva pod sp. zn. 4C/49/2008 a žaloba o vypratanie pod sp. zn. 26Cb/14/2008, navrhuje tento spor prerušiť, nakoľko v týchto konania by malo byť preukázané súčasné vlastníctvo žalovaného k existujúcim nehnuteľnostiam a k pôvodným nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom tohto konania. V písomnom podaní zo dňa 18.5.2011 žalovaný uviedol, že všetok príjem aj výdaj vedie ako právnická firma, areál bol prenechaný v dezolátnom stave, nie je podstatné koľko vynáša, ale podstatné je koľko stojí údržba a prevádzkovanie. Písomným podaním zo dňa 18.10.2011 žalovaný uviedol, že zmluvu a metre štvorcové určovala externá právnička poverená vypracovaním NZ a v čase uzatvárania zmluvy už neexistovali lyžiarske plochy, volejbalové ihrisko, klzisko, medzičasom bolo zistené, že žalobca nie je vlastníkom pozemkov. Žalobca nepreukázal, ktoré nehnuteľnosti prešli z majetku SR do vlastníctva obce ku dňu 12.6.1991, čo užíva žalovaný. Objekty spomínané v znaleckom posudku absolútne nekorešpondujú z nájomnou zmluvou z 24.8.1992, kde sa uvádza chata A a chata B. V nájomnej zmluve zo dňa 24.8.1992 sa žiadne takéto objekty nenachádzajú. Tieto objekty boli prenajaté bez relevantných dokladov ako je stavebné povolenie a kolaudačné rozhodnutie, tieto objekty užíval do konca roku 2020, čiže nepretržite od 24.8.1992 až do dobrovoľného odovzdania dňa 18.12.2020, takže viac ako 28 rokov. Objekty pred uzatvorením nájmu boli v katastrofálnom a nefunkčnom stave, kde jeden objekt a to hospodárska budova - šatne úplné zanikol. Ostatné dva objekty chaty boli ponúkané za 1,- Kčs rôznym organizáciám, tieto organizácie naďalej pokračovali v devastácii uvedeného areálu a chát, čiže má za to, že bol na ňom spáchaný zločin podvodu veľkého rozsahu, o čom je aj uvedený znalecký posudok, kde hodnota objektov je ohodnotená po jeho vyše 28 ročnom zhodnocovaní. Mesto Svätý Jur do dňa 11.1.2021 nemá objekty vo svojom vlastníctve, alebo len z časti a preto úmyselne zmenili druh stavby Chata na Ubytovňa TJ - Lyžiarsky areál, druhú chatu zmenili na Prevádzková budova - areál. Areál v Jozefkovom údolí sa nachádzal v dezolátnom stave, tento mu bol posunutý do nájmu bez majetkového vysporiadania. Na pojednávaní dňa 19.10.2011 PZ žalovaného uviedol, že Nájomnou zmluvou z r. 1992 mu boli dané do užívania jednotlivé časti areálu podľa delimitačného protokolu. Z pôvodného areálu už nič neexistuje,
všetko tam bolo prestavané, napr. na miesto hospod. budovy šatní sa tam nachádza Horský hotel Eva vo vlastníctve žalovaného od r. 1995. Stavby v súčasnosti označované súp. č. 1274 a 1275 užíva na základe pôvodnej nájomnej zmluvy z r. 1992, avšak tieto podstatným spôsobom prestaval a zhodnotil. Toto prestavanie, zhodnotenie bolo vykonané so súhlasom vtedajšieho vedenia obce a to v ústnej forme. Bez tejto prestavby bol areál neprevádzkovateľný. Jedna z dvoch stavieb súp. č. 1274 a 1275 je v delimitačnom protokole uvedená pod por č. 11, invent. č. 33 ako ubytovňa, druhá v delimitačnom protokole nie je uvedená. Obidve stavby, ktoré žalobca označuje súp. č. 1274 a 1275 užíva na základe nájomnej zmluvy nepretržite od r. 1992. Žalobcovi neposkytuje žiadne peňažné plnenia za užívanie uvedených 2 stavieb, na týchto chatách prerába, chaty vydá keď mu žalobca vráti investované peniaze. Na pojednávaní dňa 19.4.2022 žalovaný vzniesol námietku premlčania, keďže suma 17.938,65 Eur je žiadaná až približne 11 rokov potom, čo tvrdený nárok mal vzniknúť. Ďalej žalovaný vznáša námietku premlčania aj vo vzťahu k rozšíreniu návrhu 1.3.2011, keď subjektívna lehota je 2 ročná a teda mohol v rozšírenej časti žalobca žiadať len 2 roky spätne spred 01.03.2011. Podľa rozsudku OS PK č. k. 9Cb/81/2008 - 579 a potvrdzujúceho rozsudku KS v BA 3Cob/20/2021 - 622 časť stavieb, za ktoré žiada žalobca odplatu sú len súčasťou pozemku, pričom vlastníkom pozemkov bola v rozhodnom období SR. V samotnej žalobe žiada žalobca 6 dní nad 2 roky, čo namieta pre premlčanie. Zo žaloby ako aj z nájomnej zmluvy vyplýva, že odplata bola žiadaná za užívanie celého areálu, keďže pozemky neboli vo vlastníctve žalobcu, žalobcovi neprináleží žiadne nájomné za rozhodné obdobie. Znalecký posudok bol vyhotovený k stavu nehnuteľnosti v roku 2020, avšak nie sú tam zohľadnené investície žalovaného od rolu 2011 respektíve 2008 do roku 2020, preto nie je dostatočne preukazný, keď zo znaleckého posudku nevyplýva stav v roku 2008 až 2011 ale stav ku dňu ohodnotenia. V písomnom podaní zo dňa 9.5.2022 PZ žalovaného uviedol, že žalobca v žalobe a jej zmenách žiada aj plnenie, ktoré bolo premlčané, preto na pojednávaní dňa 19.4.2022 vzniesol námietku premlčania. Žalobca taktiež žiada bezdôvodné obohatenie za veci (uvedené v nájomnej zmluve ako - sedenie kocky, stupeň k terase, bet. tanečný parket), ktoré neboli vo vlastníctve žalobcu, keďže patria vlastníkovi pozemku, ktorým v rozhodnom čase nebol žalobca. Žalobca taktiež žiada bezdôvodné obohatenie za veci (uvedené v nájomnej zmluve ako - plocha pre šatne), ktoré neboli vo vlastníctve žalobcu, keďže ich žalobca previedol na žalovaného na základe Kúpnej zmluvy zo dňa 17.7.1995. Žalobca zmenou žaloby zo dňa 19.4.2022 žiada navýšenie sumy bezdôvodného obohatenia za obdobie od 1.1.2008 do 28.2.2011, t.j. cca. po 11 - 14 rokoch, tento nárok je v celom rozsahu premlčaný. Úroky z omeškania od 1.3.2011 sa rovnako ako iné práva premlčujú vo všeobecnej premlčacej lehote, preto žalobcom uplatnené úroky z omeškania za čas dlhší než je všeobecná premlčacia lehota sú premlčané. 4. Súd prvej inštancie poukázal na ustanovenia § 1 ods. 2, § 2 ods. 2 písm. b), § 261 ods. 5 z. č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“) v spojení s § 451 ods. 1, § 458 ods. 1 a § 517 ods. 2 a § 470 ods. 2 z. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a uviedol, že predmet konania je čo do základu nároku vymedzený ako užívanie nehnuteľnej veci vo vlastníctve žalobcu žalovaným bez právneho dôvodu v období od 1.1.2008 do 28.2.2011, predmetom nároku je peňažná odplata ako hodnota tohto žalovaným prijatého plnenia. Nebolo sporné užívanie žalovaným športového areálu Svätý Jur - Jozefkovo údolie žalovaným a to plochy pod chatkami, stavby súp. č. 1275 na parcele č. XXX/XX a súp. č. 1274 na parcele č. XXX/X, spevnené plochy pozostávajúce zo sedenia kocky - betón, stupeň terase, bet. tanečný parket a plocha bet. pre šatne a bazénu, hokejového ihriska a volejbalového ihriska a to v období od 24.08.1992 do decembra 2020 vrátane predmetného obdobia. Súd prvej inštancie ustálil, že z výpisu z LV č. X zo dňa 6.4.2011 má preukázané vlastnícke právo žalobcu k stavbe súp. č. 1275 na parcele č. XXX/XX a súp. č. 1274 na parcele č. XXX/X. Žalobca nepreukázal vlastnícke právo k zastavanej ploche vo výmere 270,90 m2, spevnenej ploche vo výmere 1.105 m2 a športovej ploche vo výmere 2.365 m2, pričom však žalobca na pojednávaní dňa 19.4.2022 upravil svoj návrh tak, že žalovanú sumu žiada len za užívanie stavby súp. č. 1275 na parcele č. XXX/ XX a súp. č. 1274 na parcele č. XXX/X. 5. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie ďalej uviedol, že má výšku hodnoty za užívanie predmetných stavieb preukázanú znaleckým posudkom č. 42/2020 Ing. Miroslava Chanečku, pričom žalovaný namietal premlčanie časti nároku tak, že za obdobie 2008 je hodnota nájomného za užívanie stavby ubytovne súp. č. 1275 vo výške 3.939,21 Eur, za obdobie 2009 vo výške 2.452,89 Eur, za obdobie 2010 vo výške 2.292,12 Eur, za obdobie od 1.1.2011 do 28.2.2011 vo výške 383,62 Eur a hodnota nájomného za užívanie stavby prevádzková budova súp. č. 1274 je za obdobie 2008 vo výške 3.939,21 Eur, za obdobie 2009 vo výške 2.736,75 Eur, za obdobie 2010 vo výške 2.557,35 Eur, za obdobie od 1.1.2011 do 28.2.2011 vo výške 428,- Eur. Súd potom priznal žalobcovi právo na zaplatenie
bezdôvodného obohatenia zo obdobie od 7.1.2008 do 31.12.2008 vo výške 1.728,17 Eur, za obdobie od 1.3.2009 do 28.2.2011 vo výške 3.563,70 Eur, všetko spolu vo výške 5.316,82 Eur. Žalovaný v priebehu konania vzniesol námietku premlčania za obdobie od 1.1.2008 do 6.1.2008, za obdobie od 1.1.2009 do 28.2.2009 a v časti sumy prevyšujúcej 1.781,85 Eur ročne za obdobie do 1.1.2008 do 28.2.2011 s tým, že uplynula 2-ročná subjektívna lehota aj 3-ročná objektívna lehota. Súd prvej inštancie uviedol, že v Obchodnom zákonníku nie je upravené bezdôvodné obohatenie a osobitné premlčacie lehoty k nim. Na premlčanie sa v prejednávanej veci potom vzťahuje Občiansky zákonník a to vrátane subjektívnej a objektívnej premlčacej lehoty. Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Z Výpovede z nájmu zo dňa 13.1.2005 s doručenkou má súd prvej inštancie preukázané, že žalobca vedel o užívaní nehnuteľností žalovaným aj po skončení Zmluvy o nájme a to kontinuálne až do ich dobrovoľného vypratania žalovaným v decembri 2020. Nebolo sporné, že žaloba bola podaná dňa 7.1.2010, teda obdobie od 1.1.2008 do 6.1.2008 predchádza obdobiu 2 rokov vedomosti žalobcu o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Nárok žalobcu je preto v tejto časti podľa § 107 ods. 1 OZ premlčaný a vzhľadom na námietku žalovaného nie je možné potom právo žalobcovi priznať. Obdobne nebolo sporné, že návrh na zmenu žaloby a to rozšírenie žaloby aj za obdobie od 1.1.2009 do 28.2.2009 bolo podané až dňa 1.3.2011, teda po plynutí viac ako dvoch rokov vedomosti žalobcu, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Nárok žalobcu je preto aj v tejto časti podľa § 107 ods. 1 OZ premlčaný a vzhľadom na námietku žalovaného nie je potom možné právo žalobcovi priznať. 6. Súd prvej inštancie uviedol, že v prípade bezdôvodného obohatenia v sume prevyšujúcej 1.781,85 Eur ročne za obdobie od 1.1.2008 do 28.2.2011, žalobca žiadal zaplatenie tejto sumy na pojednávaní dňa 19.04.2022. Z Výpovede z nájmu zo dňa 13.1.2005 s doručenkou má súd prvej inštancie preukázané, že žalobca vedel, kto užíva jeho majetok a teda „kto sa na jeho úkor obohatil“, keď z uvedeného dôvodu aj podal v roku 2010 voči žalovanému žalobu. Vedomosť o tom, že „došlo k bezdôvodnému obohateniu“ mal žalobca rovnako v roku 2010, keďže vedel, že žalovaný užíva jeho majetok a vedel, že za toto od žalovaného neprijíma žiadne plnenie a ani nie je so žalovaným uzavretá žiadna zmluva o užívaní. Z uvedeného vyplýva, že žalobcovi uplynula 2-ročná premlčacia lehota dva roky po uplynutí toho-ktorého dňa, teda za obdobie od 1.1.2008 do 28.2.2011 uplynula premlčacia doba v dňoch od 1.1.2010 do 28.2.2013. Súčasne súd prvej inštancie skúmal plynutie objektívnej lehoty, ktorá začína plynúť dňom, kedy k bezdôvodnému obohateniu došlo. Ak ide o bezdôvodné obohatenie spočívajúce vo vytvorení a udržiavaní protiprávneho stavu, existencia protiprávneho stavu sa skúma za každý jednotlivý deň samostatne a premlčacia lehota plynie pre každý deň protiprávneho stavu a z toho vyplývajúceho plnenia samostatne („keď k nemu došlo“). Za obdobie od 1.1.2008 do 28.2.2011 potom uplynula objektívna premlčacia lehota v dňoch od 1.1.2011 do 28.2.2014. Žalobca rozšíril žalobu o sumu prevyšujúcu pôvodnú žalobu a rozšírenú žalobu o obdobie až na pojednávaní dňa 19.4.2022. Z uvedeného vyplýva, že žalobca podal rozšírenie žaloby po uplynutí subjektívnej aj objektívnej premlčacej lehoty, súd prvej inštancie potom, vzhľadom na námietku premlčania vznesenú žalovaným, žalobcovi právo nemohol priznať. Námietka žalobcu, že o výške bezdôvodného obohatenia sa dozvedel až zo znaleckého posudku je irelevantná, keď výšku bezdôvodného obohatenia v prípade sporu ustáli až súd a nie znalec, keď znalecký posudok je len jeden z dôkazov, navyše vedomosť veriteľa o presnej výške bezdôvodného obohatenia nie je podmienkou začatia plynutia objektívnej ani subjektívnej premlčacej doby. Súd prvej inštancie potom žalobu v časti obdobia 1.1.2008 do 6.1.2008 vo výške 28,73 Eur (1.781,85/365x6) ako aj za obdobie 1.1.2009 až 28.2.2009 vo výške 296,96 Eur (148,48x2) a 12.296,14 Eur, všetko spolu vo výške 12.621,83 Eur, zamietol. V prípade úrokov z omeškania súd prvej inštancie rozhodol, že podľa § 3 ods. 1 nar. č. 87/1995 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, pričom táto bola v období od 7.1.2008 do 28.2.2011 vo výške 3,75% p.a. a od 28.2.2011 vo výške 1% p.a., takže úrok z omeškania by bol po pripočítaní 8 percentuálnych bodov vo výške 11,75% p.a. až 9 % p.a., za to ktoré obdobie. Keďže žalobca žiadal len zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5,75% p.a., súd prvej inštancie tento priznal a to za obdobie do dvoch rokov pred podaním rozšírenia žaloby na pojednávaní dňa 19.4.2022 a za obdobie v predchádzajúcej časti od 19.4.2011 do 18.4.2019 žalobu zamietol z dôvodu premlčania a súd prvej inštancie teda uznal aj nárok žalobcu na úrok z omeškania v požadovanej výške. 7. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v súlade s § 255 ods. 2 CSP tak, že čiastočne úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania, keď tento bol v spore proti žalovanému úspešný a súd nevzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 257 CSP) určujúce výnimky zo zásady úspechu
uvedenej v § 255 CSP. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca nemal povinnosť predložiť znalecký posudok pred prvým pojednávaním (koncentračná zásada sa na neho podľa § 470 ods. 2 CSP nevzťahuje ani spätne), ale ani nemal takúto možnosť. Prípadné vyhotovenie znaleckého posudku pred podaním žaloby, a teda pred vypočutím účastníkov by mohlo byť nadbytočné a nehospodárne, keď žalovaný popieral podstatu nároku a súčasne aj jeho výšku a pri rozhodovaní o náhrade trov súdneho konania súd prvej inštancie zohľadnil, že žalovaný popretím odôvodnenosti výšky plnenia vytvoril výsledok sporu závislý od znaleckého posúdenia a teda vznikla potreba vyhotovenia znaleckého posudku, teda žalobca očakával, že aj v prípade čiastočného neúspechu v konaní mu bude priznaná náhrada trov súdneho konania. Pokiaľ ide o možnosť rozhodnúť percentom vo výroku rozhodnutia o náhrade trov súdneho konania, súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ zákon nestanovuje možnosť súdu rozhodnúť percentom, súd takto nemôže rozhodnúť. Pokiaľ ide o § 255 ods. 2 CSP, ani toto ustanovenie neumožňuje rozhodnúť o náhrade trov súdneho konania percentom (ide o prípad pomerného úspechu), keď z gramatického výkladu je zrejmé, že súd rozdelí „náhradu trov konania“, teda rozdelí absolútnu hodnotu a nemá vyjadriť relatívnu výšku t.j. spôsob akým sa bude deliť. V tej súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že manifestovaná vôľa predkladateľa zákona je v časti náhrady trov súdneho konania vnútorne rozporná, keďže pokiaľ by bolo skutočne jeho vôľou, aby súdy mali možnosť resp. dokonca povinnosť rozhodnúť percentom, nič nebránilo v tom, aby predmetný zákon obsahoval ustanovenie obdobné ustanoveniu § 151 ods. 7 O.s.p. účinné od 15.10.2008 do 30.6.2016, keď navyše v ostatnom texte sa voľne inšpirovať pôvodnými ustanoveniami nechal, čo je zrejmé predovšetkým porovnaním ustanovenia § 142 ods. 2 O.s.p. s ustanovením § 255 ods. 2 CSP. Manifestovaná vôľa na jednej strane v dôvodovej správe uvádza rozhodovanie „percentom alebo zlomkom“, na druhej strane takúto možnosť v zákone nestanovil, ani úpravu podľa § 151 ods. 7 O.s.p. účinného od 15.10.2008 neprevzal, pričom pred 15.10.2008 nebolo možné rozhodovať percentom ani zlomkom. Nie je potom možné vo výroku uviesť percento výšky v akej bude priznaná náhrada trov súdneho konania. 8. Proti vyššie uvedenému rozsudku, proti jeho výroku I. a výroku III., podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a písm. h) CSP, keď súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a taktiež vychádzal pri vydaní rozhodnutia z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný v odvolaní poukázal na odsek 11 napadnutného rozsudku a uviedol, že súd prvej inštancie v uvedenom odseku zdôvodňuje, že zmena skutočností tvrdených v žalobe nemá vplyv na rozhodnutie vo veci, ak žalobca požaduje od žalovaného rovnakú sumu. S uvedeným právnym názorom súdu prvej inštancie žalovaný nesúhlasí a uviedol, že práve na základe opisu rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe možno dôjsť k záveru, akého práva sa žalobca domáha a z akých právnych/protiprávnych vzťahov. Práve opis rozhodujúcich skutočností je smerodajný pre posúdenie účinkov premlčania, t.j. určenie, či žalobca včas uplatnil svoje právo na súde (§ 112 OZ) a týmto založil spočívanie premlčacej doby. Zo žaloby zo dňa 7.1.2010, ako aj zo zmeny žaloby zo dňa 1.3.2011 podľa názoru žalovaného nepochybne vyplýva, že žalobca požadoval bezdôvodné obohatenie za niekoľko vecí, pri ktorých výšku sumy za užívanie určil odkazom na nájomnú zmluvu zo dňa 24.8.1992. Dodatočnou zmenou skutkových okolností uvedenou v zmene žaloby zo dňa 19.4.2022 žalobca nemohol „presunúť“ sumu bezdôvodného obohatenia z vecí - „sedenie kocky, stupeň k terase, bet. tanečný parket a plocha pre šatne“ na chatky so súp. č. 1274 a 1275, pretože táto už bola v rozhodnom čase premlčaná, čo namietali v podaní zo dňa 9.5.2022. Žalovaný je preto presvedčený, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP. V ďalšej časti odvolania žalovaný uviedol, že počas súdneho konania namietal vlastnícke právo žalobcu k stavbám (uvedené aj v ods. 2 rozsudku): „ Jedna z dvoch stavieb 1274 a 1275 je v delimitačnom protokole uvedená pod por č. 11, invent. č. 33 ako ubytovňa, druhá v delimitačnom protokole nie je uvedená.“ Z odôvodnenia rozsudku preto nie je zrejmé, na základe čoho mal súd preukázané vlastnícke právo k obom stavbám so súp. č. 1274 a 1275 v žalovanom období od 1.1.2008 do 28.2.2011, keďže samotný súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku konštatuje preukázanie vlastníckeho práva až od 2.4.2011. Žalovaný je preto presvedčený, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) CSP, a to, že žalobca bol v rozhodnom období vlastníkom oboch chatiek, t.j. stavieb so súp. č. 1274 a 1275, v k.ú. K.. V prípade trov konania žalovaný uviedol, že hoci možno vo všeobecnosti súhlasiť s právnym názorom súdu prvej inštancie v odseku 22. napadnutého rozsudku, tento právny názor však, podľa žalovaného, nemožno aplikovať na daný prípad. Žalobca rozšíril žalobu na sumu 17.938,65 Eur až na pojednávaní dňa 19.4.2022, t.j. musel si byť vedomý procesných predpisov, ktoré sa budú pri rozhodovaní o trovách konania uplatňovať (t.j. podľa Civilného sporového poriadku). Z uvedeného dôvodu je žalovaný presvedčený, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci rozhodnutia
o trovách konania vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti žalovaný navrhuje, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 9. K tomuto odvolaniu sa vyjadril žalobca, keď uviedol, že súd prvej inštancie sa správne vysporiadal so skutkovým stavom a náležite dôsledne ho zistil ako i sa správne vysporiadal, že zmena skutočností tvrdených v žalobe nemá vplyv na rozhodnutie vo veci, ak žalobca požaduje od žalovaného rovnakú sumu. Podľa žalobcu súd prvej inštancie správne posúdil skutkový stav a napriek tomu, že znalec vyčíslil nájom za chatky súp. č. 1274 a 1275, ktorý bol vyšší ako bola žaloba za bezdôvodné obohatenie, tak priznal žalobcovi 5.316,82 Eur spolu s úrokom z omeškania. Namietanie žalovaného, že žalobca presunul sumu bezdôvodného obohatenia z vecí - sedenie kocky, stupeň k terase, bet. tanečný parket a plocha pre šatne je irelevantné. Logicky z veci vyplývajúcej sa mal žalovaný bezdôvodne obohacovať z chatiek a ostatné veci sú iba príslušenstvom k chatkám. Znalec vyčíslil nájom chatiek na vyššiu sumu ako bola žalovaná. Táto vyššia suma nebola žalobcovi priznaná z dôvodu premlčania nároku a zmeny petitu po premlčacej dobe. Žalobca tiež uviedol, že žalovaný vo svojom odvolaní spochybňuje vlastníctvo oboch chatiek, ktoré sú vo vlastníctve žalobcu. Žalobca nadobudol obe chatky do svojho vlastníctva delimitačným protokolom, súčasťou ktorého je Zoznam nehnuteľností, ktoré prešli z majetku SR do vlastníctva obce v zmysle ust. § 2. zák. č. 138/1991 Zb. odovzdávajúcim Okresným úradom Bratislava - vidiek, Mierová 17, Bratislava, zo dňa 12.6.1991. Žalobca je názoru, že žalovaný sa zaoberá súvislosťami nad rámec žaloby, kde bolo žalované žalobcom bezdôvodné obohatenie voči žalovanému a žalobca preukázal vlastníctvo k predmetným obom chatkám delimitačným protokolom. Žalovaný rozporuje vlastníctvo k predmetným chatkám z čoho vyplýva, že z jeho strany ide o účelové tvrdenie v snahe vyhnúť sa plneniu voči žalobcovi. Čo sa týka trov konania, žalobca je názoru, že súd prvej inštancie sa správne vysporiadal aj s náhradou trov konania. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Rovnako odborná otázka posudzovaná znalcom môže presahovať možnosti strany sporu, ktorá napr. výšku škody „iba“ odhaduje. Aj tu je primárny fakt, že škoda bola spôsobená; jej výška nasleduje. Žalobcu v takejto veci preto treba považovať za plne procesné úspešného, keďže mal plný úspech Čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z tohto jeho procesného úspechu, závisela výlučne od úvahy súdu. Žalovaný poprel odôvodnenosť výšky plnenia, čím vytvoril výsledok sporu závislý od znaleckého posúdenia. Žalobca bol plne úspešný vzhľadom na to, že jeho nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia bol dôvodný. To, čo uvádza žalovaný vo svojom odvolaní ohľadom úspešnosti žalobcu (30%) a úspešnosti žalovaného (70%) je irelevantné a nekorešponduje to ani s ustanoveniami CSP. Nikde v CSP nie je uvedené, že by súd prvej inštancie mal za povinnosť rozhodovať o náhrade trov súdneho konania percentom, k čomu sa súd prvej inštancie podrobnejšie vyjadril v odseku 25 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Na základe uvedených skutočností tohto vyjadrenia žalobca navrhuje odvolaciemu súdu, aby rozhodol tak, že potvrdí napadnutý rozsudok podľa § 387 CSP a prizná žalobcovi voči žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 10. Žalovaný vo svojom doručenom podaní uviedol, že s ohľadom na to, že vyjadrenie žalobcu k odvolaniu zo dňa 17.10.2022 neobsahuje nové skutočnosti, resp. právne posúdenie veci, pridržiava sa v plnom rozsahu odvolania a svojich doterajších vyjadrení a podaní. 11. Ďalšie vyjadrenia neboli vo veci súdu doručené. 12. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP v medziach daných rozsahom a dôvodom odvolania žalovaného bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 3 CSP oznámený na úradnej tabuli a na webovej stránke Krajského súdu v Bratislave v zákonnej lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením dňa 14.3.2025. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie a odvolaním dospel odvolací súd k záveru, že napadnutý rozsudok je v napadnutom výroku I. vecne správny a vo výroku III. je potrebné napadnutý rozsudok zrušiť a v tomto rozsahu vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 13. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
14. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 15. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu a odvolanie žalobcu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil, svoje rozhodnutie náležite, podrobne, logicky odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie i s jeho odôvodnením a v podrobnostiach na neho poukazuje. 16. Pri rozhodovaní o odvolaní je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP). Žalovaný odôvodnil nesprávnosť napadnutého rozhodnutia dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. f), a h) CSP, a uvádza, že nesúhlasí s posúdením, že zmena skutočností tvrdených v žalobe nemá vplyv na rozhodnutie vo veci, ak žalobca požaduje od žalovaného rovnakú sumu, pretože opis rozhodujúcich skutočností je smerodajný pre posúdenie účinkov premlčania, t.j. určenie, či žalobca včas uplatnil svoje právo na súde (§ 112 OZ) a týmto založil spočívanie premlčacej doby. Dodatočnou zmenou skutkových okolností uvedenou v zmene žaloby zo dňa 19.4.2022 žalobca nemohol podľa žalovaného presunúť sumu bezdôvodného obohatenia z vecí sedenie kocky, stupeň k terase, bet. tanečný parket a plocha pre šatne na chatky so súp. č. 1274 a 1275, pretože táto už bola v rozhodnom čase premlčaná, čo namietali v podaní zo dňa 9.5.2022. Odvolací súd má za to, že sa prvostupňový súd správne vysporiadal s tým, že zmena skutočností tvrdených v žalobe nemala vplyv na rozhodnutie vo veci, ak žalobca požaduje od žalovaného rovnakú sumu a prvoinštančný súd správne posúdil skutkový stav. Žalovaný sa bezdôvodne obohacoval z chatiek a ostatné veci sú iba príslušenstvom k chatkám. Znalec vyčíslil nájom chatiek na vyššiu sumu ako bola žalovaná. Táto vyššia suma nebola žalobcovi priznaná z dôvodu premlčania nároku a zmeny petitu po premlčacej dobe. Súd mal výšku hodnoty za užívanie predmetných stavieb preukázanú znaleckým posudkom č. 42/2020 Ing. Miroslava Chanečku, pričom žalovaný namietal premlčanie časti nároku tak, že za obdobie 2008 je hodnota nájomného za užívanie stavby ubytovne súp. č. 1275 vo výške 3.939,21 Eur, za obdobie 2009 vo výške 2.452,89 Eur, za obdobie 2010 vo výške 2.292,12 Eur, za obdobie od 1.1.2011 do 28.2.2011 vo výške 383,62 Eur a hodnota nájomného za užívanie stavby prevádzková budova súp. č. 1274 je za obdobie 2008 vo výške 3.939,21 Eur, za obdobie 2009 vo výške 2.736,75 Eur, za obdobie 2010 vo výške 2.557,35 Eur, za obdobie od 1.1.2011 do 28.2.2011 vo výške 428,- Eur. Prvoinštančný súd teda priznal žalobcovi právo na zaplatenie bezdôvodného obohatenia zo obdobie od 7.1.2008 do 31.12.2008 vo výške 1.728,17 Eur, za obdobie od 1.3.2009 do 28.2.2011 vo výške 3.563,70 Eur, všetko spolu vo výške 5.316,82 Eur. Žalovaný v priebehu konania vzniesol námietku premlčania za obdobie od 1.1.2008 do 6.1.2008, za obdobie od 1.1.2009 do 28.2.2009 a v časti sumy prevyšujúcej 1.781,85 Eur ročne za obdobie do 1.1.2008 do 28.2.2011 s tým, že uplynula 2-ročná subjektívna lehota aj 3-ročná objektívna lehota. 17. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalovaného, že už počas súdneho konania namietal vlastnícke právo žalobcu k stavbám, že jedna z dvoch stavieb 1274 a 1275 je v delimitačnom protokole uvedená pod por č. 11, invent. č. 33 ako ubytovňa, druhá v delimitačnom protokole nie je uvedená a preto má za to, že z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, na základe čoho mal súd preukázané vlastnícke právo k obom stavbám so súp. č. 1274 a 1275 v žalovanom období od 1.1.2008 do 28.2.2011. Odvolací súd poukazuje na Delimitačný protokol (založený v spise č. l. 110 ), súčasťou ktorého je Zoznam nehnuteľností, ktoré prešli z majetku SR do vlastníctva obce v zmysle ust. § 2. zák. č. 138/1991 Zb. odovzdávajúcim Okresným úradom Bratislava - vidiek, Mierová 17, Bratislava, zo dňa 12.6.1991, v ktorom pod položkou 11. je uvedené pod invent. číslom 33. - ubytovňa TJ - lyž. areál a pod položkou 12. pod invent. číslom 34. - prevádzková budova - areál. Aj sám žalovaný k užívaniu uvedených nehnuteľností vo svojom písomnom podaní zo dňa 18.10.2011 uviedol: „Mesto Svätý Jur do dňa 11.1.2021 nemá objekty vo svojom vlastníctve, alebo len z časti a preto úmyselne zmenili druh stavby Chata na Ubytovňa TJ Lyžiarsky areál, druhú chatu zmenili na Prevádzková budova - areál.“ Na pojednávaní dňa 19.10.2011 PZ žalovaného zároveň uviedol, že obidve stavby, ktoré žalobca označuje súp. č. 1274 a 1275 užíva na základe nájomnej zmluvy nepretržite od r. 1992. 18. V nadväznosti na vyššie uvedené odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že žalovaný v odvolaní žiadnou relevantnou odvolacou argumentáciou nespochybnil správnosť záverov súdu prvej
inštancie a dostatočným spôsobom nekonkretizoval a nerozvinul odvolacie dôvody spôsobom, ktorý by nasvedčoval nesprávnosti tak skutkových ako i právnych záverov súdu prvej inštancie. 19. Odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 CSP dospel k záveru, že v merite veci je rozhodnutie súdu prvej inštancie vecne správne, súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie v merite, dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne posúdil. Dôkazný stav zistený súdom prvého stupňa poskytol spoľahlivý a nepochybný záver pre podstatné a rozhodné skutočnosti v danej sporovej právnej veci a preto rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1 CSP v napadnutom výroku I. ako vecne správny potvrdil. 20. Odvolací súd sa však nestotožnil s postupom súdu prvej inštancie pri nerozhodnutí percentom pomeru úspechu strán sporu. Súd priznáva náhradu trov konania podľa pomeru úspechu. Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3 OSP a nepatrný neúspech CSP aktuálne nepozná, zohľadňuje sa teda každý neúspech, a to vrátane neúspechu v časti príslušenstva pohľadávky. Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku (Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha, C.H.Beck, 2016, s 928). 21. Pomer úspechu (miera úspechu) je základným meradlom pre nárok na náhradu trov konania. Ak mala strana úspech v spore len čiastočný, náhrada trov sa pomerne rozdelí. Pomer rozdelenia náhrady trov zodpovedá pomeru víťazstva strany vo veci samej, zníženého o pomernú časť jej neúspechu. Pomer úspechu treba určiť vždy, ak má byť náhrada trov rozdelená, pričom sa určuje k celému predmetu konania. Žalovaného odvolanie je v tejto časti dôvodné, keďže žalovaný mal vo veci čiastočný úspech, pretože súd výrokom II. rozsudku žalobu vo zvyšku zamietol, pričom súd prvej inštancie rozhodol v rozpore s ustanoveniami § 255 a § 262 CSP, keď vyhlásil žalobcu za plne úspešného. V súlade s § 262 ods. 1 CSP rozhoduje súd „o nároku na náhradu trov konania“ a preto výrok rozhodnutia má určiť priznanie nároku. V súlade s § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu (nárok na náhradu) trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci a v ods. 2, cit. ust. je upravená situácia čiastočného úspechu v konaní, podľa ktorej súd pomerne rozdelí... Z potreby určitosti a jednoznačnosti pomeru úspechu strany v konaní je nevyhnutné určiť pomer úspechu v konaní zlomkom, percentom alebo iným jednoznačným spôsobom. Určenie pomeru (zlomkom, percentom) je nevyhnutné pre výpočet výšky trov konania, o ktorých rozhoduje vyšší súdny úradník podľa § 262 ods. 2 CSP. Z vyššie uvedených dôvodov bolo potrebné napadnutý výrok III. zrušiť a vrátiť podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP z dôvodu jeho nejasnosti, neurčitosti a rozporu s cit. ust. CSP. 22. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne v zmysle § 396 ods. 3 CSP súd prvej inštancie v novom rozhodnutí vo veci. 23. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).