Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 14CoCsp/25/2024 1724200599 17. 02. 2025 JUDr. Michaela Krajčová ECLI:SK:KSBA:2025:1724200599.1
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Michaela Krajčová a členovia senátu: JUDr. Darina Kriváňová a JUDr. Branislav Král, v spore žalobkyne: J. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. J. č. XXXX/XX, zastúpenej JUDr. Q. Q., advokátka, so sídlom T. č. XXXX/X, S., proti žalovanému: Všeobecná úverová banka, a.s.; so sídlom Mlynské nivy 1, Bratislava, IČO: 31 320 155, zastúpenému Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, Bratislava, IČO: 53 255 739, o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 3. júla 2024, č.k. 8Csp/10/2024-125, takto rozhodol: Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Pezinok zo dňa 3. júla 2024, 8Csp/10/2024-125 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
č.k.
odôvodnenie: 1. Okresný súd Pezinok rozsudkom č.k. 8Csp/10/2024-125 zo dňa 3. júla 2024, zamietol žalobu žalobkyne a žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 2. Podanou žalobou sa žalobkyňa ako spotrebiteľ domáhala, aby súd určil, že spotrebiteľský úver poskytnutý na základe zmluvy o viazanom spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX, uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným dňa 02.01.2023, je bezúročný a bez poplatkov a zároveň sa domáhala náhrady trov konania. Svoj nárok odôvodnila tým, že dňa 02.01.2023 uzavrela so žalovaným zmluvu o viazanom spotrebiteľskom úvere - typ produktu - Šikovná splátka č. XXXXXXXXXX (ďalej len „zmluva“), pričom žalovaný jej poskytol úver vo výške 965,20 eur, kúpna cena tovaru bola vo výške 1010,26 eur, pri podpise uhradila akontáciu v sume 45,06 eur, v zmysle zmluvy mala splácať úver v pravidelných mesačných splátkach vo výške 18,90 eur po dobu 96 mesiacov a to až do celkovej sumy úveru vo výške 1.814,39 eur. Fixná úroková sadzba bola uvedená vo výške 19,38 % a RPMN vo výške 18,96 %. Dohodnuté úroky z úveru vo výške 19,48 % považuje za odporujúce dobrým mravom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko podľa zverejnených priemerných úrokových sadzieb na webovom sídle Národnej banky Slovenska poskytnutých pre spotrebiteľské úvery v rozhodujúcom období, s fixáciou nad 5 rokov, činila úroková sadzba hodnotu 8,73 % ročne. Ďalej uviedla, že RPMN vo výške 18,96 % je v zmluve uvedená nesprávne a v neprospech spotrebiteľa, pretože nemôže byť nižšia, ako výška úroku z úveru (19,48 %), pričom v tomto smere poukázala na rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 14Co/56/2019 zo dňa 22.11.2022 a sp. zn. 9Co/55/2019 zo dňa 26.09.2019. Následne namietala, že žalovaný nepreukázal splnenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, a to z dôvodu, že pri uzatváraní zmluvy sa zameral len na zistenie pomerov žalobkyne a jej schopnosť splácať úver komplexne neskúmal; v zmluve je uvedený iba čistý mesačný príjem žalobkyne, neoveroval jej bonitu z reportu zo sociálnej poisťovne a prostredníctvom SRBI a NRKI, takisto neoveroval ani ďalšie výdavky žalobkyne. Vôbec nemal preukázaný príjem žalobkyne hodnovernými dokladmi, postup žalovaného bol iba čisto formálny a nezodpovedal odbornej starostlivosti. Takýto spôsob zisťovania bonity klienta možno charakterizovať ako účelové použitie údajov
o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa na vytvorenie zdania väčšej schopnosti spotrebiteľa splácať úver, ako tomu v skutočnosti je, čo spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. 3. Žalovaný uviedol, že s podanou žalobou nesúhlasí a tvrdenia žalobkyne v plnom rozsahu popiera. Názor žalobkyne ohľadom výšky úrokov z úveru, ktoré považuje za odporujúce dobrým mravom, považuje za nesprávny a prekonaný rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR. Stanovenie vymyslenej percentuálnej hranice, ktorá by bola generálne stanovená pre všetky úvery, a na ktorú by bez akéhokoľvek odôvodnenia poukazovali všeobecné súdy, nemá oporu v žiadnom právnom predpise. V tomto smere na podporu svojho tvrdenia citoval žalovaný niekoľko rozhodnutí Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 1MCdo/1/2009, 1Cdo/109/2019, 4Cdo/191/2022), v ktorých sa tento súd zaoberal výškami úrokových sadzieb. Následne poukázal na ustanovenia nariadenia vlády SR č. 87/1995 Zb., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v platnom a účinnom znení ku dňu podpisu zmluvy a zákona č. 129/2020 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktoré stanovujú ako objektívne kritérium pre posúdenie primeranosti a výhodnosti úveru údaj o RPMN, nie úrokovú sadzbu, nakoľko úroková sadzba nezohľadňuje ďalšie plnenia, ktoré si okrem úrokov môže veriteľ a dlžník v rámci zmluvy o úvere dohodnúť. Zo súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami zahraničných bánk za 4. štvrťrok 2022 vyplýva, že najvyššia prípustná výška odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru pre uvedenú zmluvu bola stanovená vo výške 20,04 %, teda žalovaný plne rešpektoval kogentné zákonné ustanovenia. Žalobkyňa poukázala na nesprávnu štatistiku Národnej banky Slovenska, ktorá vychádzala z údajov nielen za spotrebiteľské úvery, ale taktiež aj za ostatné úvery. Poukázal na výpočet RPMN zo stránky NBS, z ktorého vyplýva, že je stanovená správne. Vo vzťahu k posúdeniu schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver dal do pozornosti Opatrenie NBS č. 10/2017 v znení účinnom ku dňu podpisu zmluvy, pričom v ust. § 2 ods. 1 sa nachádza výpočet ukazovateľa schopnosti splácať úver, pre ktorý sú relevantné: a) výdavky na peňažné záväzky spotrebiteľa - žalobkyňa mala jeden existujúci úverový záväzok s výškou splátky 97 eur a novo poskytovaný úver s výškou splátky 18,90 eur, tzn. spolu 115,90 eur; b) celková výška čistých príjmov spotrebiteľa vo výške 400 eur; c) životné minimum spotrebiteľa v celkovej sume 234,42 eur a d) paušálne výdavky (strava, bývanie, ošatenie) v sume 49,67 eur. Limit ukazovateľa nemôže prekročiť hodnotu 1, pričom v zmysle žalovaným uvedených výpočtov podľa vyššie uvedených údajov je hodnota ukazovateľa v tomto konkrétnom prípade 0,99, a teda má za to, že konal s odbornou starostlivosťou požadovanou v zmysle príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch, a preto žiada, aby súd žalobu zamietol a priznal mu nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. 4. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá zotrvala na svojich tvrdeniach uvedených v žalobe; dohodnuté úroky vo výške 19,48 % sú podľa jej názoru v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Prevýšenie úrokov o 100 % oproti priemeru úrokov za úvery poskytované bankami je netolerovateľné za žiadnych okolností. Vzhľadom na skutočnosť, že hodnota RPMN uvedená v zmluve je nižšia ako úroková sadzba, žalovaný nesprávne uviedol výšku RPMN, v dôsledku čoho v zmluve absentuje zákonná náležitosť spotrebiteľského úveru, čo má za následok zákonnú sankciu vo forme bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru. Rovnako opätovne poukázala na to, že žalovaný zisťoval a overoval len jej príjem, hoci jeho povinnosťou bolo zisťovať aj výdavky, a to nielen z úverových registrov. Pri skúmaní výdavkov musí veriteľ vykonať audit domáceho rozpočtu dlžníka, aby splnil povinnosť odbornej starostlivosti; skúmanie výdavkov len nahliadnutím do databáz banky a úverových registrov nie je dostatočné. Poukázala na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-449/13 zo dňa 18.12.2014, v ktorom SDEÚ uviedol, že poskytovateľ úveru nesie dôkazné bremeno ohľadom posúdenia úveryschopnosti spotrebiteľa na základe dostatočných informácií, pričom na informácie podané len spotrebiteľom sa môže spoliehať len vtedy, ak sú dostatočné a podložené dokladmi. Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. 5. Žalovaný v následnom podaní doplnil odpoveď NBS zo dňa 14.03.2024 vo veci NBS-000-096-061, ktorá potvrdzuje, že výdavky na peňažné záväzky spotrebiteľa sú tvorené predovšetkým z úverových vzťahov, alebo z nadväzujúcich finančných služieb a nie je možné ich rozširovať o výdavky spotrebiteľa, ktoré vstupujú do vzorca v kategórii nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa. K výške nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa NBS
uviedla, že do vzorca budú vstupovať iba paušalizované výdavky na základné životné potreby, najmä bežné výdavky spotrebiteľa, napr. za daný mesiac. Na základe vyššie uvedeného NBS zo svojich znalostí a praktických skúseností z dohľadu nad finančným trhom uzavrela, že na dodržanie odbornej starostlivosti pri posudzovaní schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver sa nevyžaduje skúmanie skutočných bežných výdavkov spotrebiteľa. 6. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobkyňa a žalovaný uzavreli zmluvu o viazanom spotrebiteľskom úvere dňa 02.01.2023, predmetom financovania úveru bol tovar: sedacia súprava, kúpna cena 1.010,26 eur, akontácia 45,06 eur, celková výška úveru 965,20 eur, celkové náklady spotrebiteľa 849,19 eur, celková čiastka 1.814,39 eur, počet splátok 96, splátka 18,90 eur, posledná splátka 18,89 eur, dátum dodania tovaru 02.01.2023, prvá splátka 20.02.2023. Súd prvej inštancie mal za to, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou a na žalobkyňu je potrebné hľadieť ako na spotrebiteľa, pretože pri jej uzatváraní nekonala, na rozdiel od žalovaného, v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Následne sa súd prvej inštancie zameral na skúmanie zmluvy z hľadiska (ne)splnenia náležitostí stanovených v zákone o spotrebiteľských úveroch, pričom konštatoval, že nezistil také pochybenie veriteľa pri vypracovávaní zmluvy, ktoré by malo spôsobiť bezúročnosť a bezpoplatkovosť zmluvy. 7. Súd prvej inštancie spor právne posúdil podľa § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 5, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1, § 7 ods. 1, 2, 17, 18, 20 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 2 ods. 1, 2, 3 Opatrenia Národnej banky Slovenska č. 10/2017 a § 137 písm. d) Civilného sporového poriadku. 8. Vo vzťahu k namietanej výške odplaty a úrokovej sadzby súd prvej inštancie uviedol, že výška úrokovej sadzby nie je pevne stanovenou veličinou, ktorá je konštantná pre všetky banky a nebankové subjekty na trhu. Výška úrokovej sadzby odzrkadľuje, nakoľko je rizikové poskytnutie toho - ktorého úveru tomu ktorému žiadateľovi. Čím je doba splácania úveru dlhšia a bonita klienta nižšia, tým vyššiemu riziku sa vystavuje ten, kto finančné prostriedky poskytuje, že úver mu nebude splatený riadne. Ďalej poukázal na nariadenie č. 87/1995, ktoré upravuje maximálnu povolenú výšku odplaty. Súd prvej inštancie posudzoval, či je výška ročnej úrokovej sadzby uvedenej v zmluve v súlade s dobrými mravmi. Nakoľko občiansky zákonník ani iné právne predpisy výslovne neustanovujú, do akej výšky možno pri peňažnej pôžičke dojednať úroky, ustálenie, či ide o výšku úrokov dohodnutú v súlade s dobrými mravmi je na uvážení súdu. Súdna prax v posudzovaní miery toho, kedy dohodnutá úroková sadzba prekračuje hranicu nie je jednotná; Krajský súd v Prešove vo veci sp. zn. 3Co/67/2008 mal za úroky nezodpovedajúce dobrým mravom úrok nad 25 %, Najvyšší súd SR vo veci 1MCdo/1/2009 úroky vo výške 60 %. Najvyššia prípustná výška odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru pre uvedenú zmluvu o úvere bola stanovená vo výške 20,04 %, čo vyplýva zo súhrnných informácií o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami zahraničných bánk za 4. štvrťrok 2022 nad 5 rokov - 10,02, pričom zmluvne dojednaná odplata predstavuje úrok vo výške 19,48 %, preto nemôže byť označená za neprimeranú a v rozpore s dobrými mravmi. K správnosti RPMN súd prvej inštancie uviedol, že v úverovej zmluve je dojednaná správne; RPMN berie do úvahy množstvo faktorov, o. i. aj ďalšie pridružené náklady spojené s pôžičkou a nielen úrokovú sadzbu, vzorec na jej výpočet je pomerne zložitý, preto sa používajú rôzne kalkulačky (napr. na stránke Národnej banky Slovenska). Vo vzťahu k žalobkyňou namietanému postupu žalovaného, ktorý podľa nej opomenul pri skúmaní jej bonity postupovať s odbornou starostlivosťou v súlade s § 7 ods. 1 a 2, súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že žalovaný požadoval od žalobkyne predloženie dokladov a žiadal vyplnenie a aj preukázanie dôležitých údajov. Žalobkyňa uviedla, že je dôchodkyňou, pričom jej priemerný čistý príjem je 400 eur, pričom žalovaný tento príjem zhodnotil, takisto bral do úvahy životné minimum vo výške 234,42 eur, rodinné výdavky vo výške 284,09 eur; z úverového registra zistil, že žalobkyňa mala jeden existujúci úverový záväzok, výška splátky existujúceho úveru bola 97 eur. Žalovaný si overil príjem žalobkyne dopytom do Sociálnej poisťovne. Z deklarovaných preukázaných príjmov a výdavkov bola žalobkyňa schopná poskytnutý úver splácať mesačne sumou 18,90 eur. Bonita žalobkyne teda bola overená a žalovaný postupoval s odbornou starostlivosťou; treba zdôrazniť aj to, že žalovaný je bankou etablovanou na trhu, pričom dohľad nad ňou vykonáva Národná banka Slovenska. Žalovaný predložil súdu prvej inštancie aj odpoveď Národnej banky Slovenska zo dňa 14.03.2024 vo veci NBS-000-096 061, v ktorej je uvedené, že kategóriu výdavkov spotrebiteľa tvoria predovšetkým záväzky z úverových
vzťahov, prípadne z nadväzujúcich finančných služieb, zároveň si žalovaný na overenie poskytnutých informácií vyžiadal výpis z registra klientskych informácií. NBS poukázala na to, že výdavky na bývanie, dopravu, telefón, internet a ostatné výdavky na domácnosť, sa považujú za súčasť kategórie „náklady na zabezpečenie základných životných potrieb“. Žalovaný taktiež preukázal, že podľa § 2 ods. 2 Opatrenia Národnej banky Slovenska č. 10/2017 prihliadal na limit ukazovateľa schopnosti splácať, ktorý nemôže prekročiť hodnotu 1, pričom správne vychádzajúc z vyššie uvedených informácií vypočítal ukazovateľa, ktorý neprekročil hodnotu 1. Skúmaním jednotlivých náležitostí zmluvy č. XXXXXXXXXX súd prvej inštancie zistil, že zmluva neobsahuje také dojednania, ktoré by boli v rozpore s ustanoveniami zákona o spotrebiteľských úveroch, a rovnako neabsentujú v nej také ustanovenia, ktoré v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch v spotrebiteľskej zmluve uvedené byť musia, aby bola považovaná za bezúročnú a bez poplatkov, a preto súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol. 9. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie žalobkyňa z dôvodov, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP). V podanom odvolaní namietala, že úroková sadzba je neprimeraná, pretože odporuje dobrým mravom, nakoľko podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Pri spotrebiteľskom úvere so splatnosťou nad 5 rokov v januári 2023 činil úrok 8,73 % p. a.. V danom prípade teda ide o neprimerane vysoké úroky, keďže ich výška je určená na 19,48 %, priečia sa dobrým mravom, a preto ide o neplatný právny úkon. Vo vzťahu k RPMN poukázala na niekoľko súdnych rozhodnutí, z ktorých jednoznačne vyplýva názor, podľa ktorého ročná percentuálna miera nákladov spotrebiteľa nemôže byť nižšia, ako úroková sadzba, ktorá je súčasťou RPMN (rozsudok KS NR zo dňa 21.04.2022, sp. zn. 8Co/50/2021, obdobne rozsudok KS BA zo dňa 24.08.2022, sp. zn. 7CoCsp/32/2020, rozsudok KS KE zo dňa 21.03.2024, sp. zn. 5CoCsp/21/2023, rozsudok KS TT zo dňa 24.11.2021, sp. zn. 23CoCsp/47/2020). Zároveň namietala, že žalovaný v konaní nepreukázal, že za účelom posudzovania bonity od žalobkyne vyžiadal dostatočné doklady preukazujúce jej výdavky a príjmy. K skúmaniu bonity spotrebiteľa uviedla, že žalovaný zisťoval príjem žalobkyne len cez potvrdenie zo Sociálnej poisťovne, hoci jeho povinnosťou je zisťovať nielen príjem, ale aj výdavky, a to nielen tie z úverových registrov. Pri skúmaní výdavkov musí veriteľ vykonať audit domáceho rozpočtu dlžníka, aby splnil povinnosť odbornej starostlivosti. Žalovaný nezisťoval priemerné mesačné výdavky žalobkyne na živobytie - SIPO, strava, doprava, lieky, telekomunikačne služby a pod., tieto nahradil údajom o životnom minime; preto žalobkyňa zotrváva na tvrdení, že žalovaný nepreukázal splnenie si povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Z uvedených dôvodov žalobkyňa žiadala, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok a rozhodol, že spotrebiteľský úver poskytnutý na základe Zmluvy o viazanom spotrebiteľskom úvere č.: XXXXXXXXXX je bezúročný a bez poplatkov a že žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni trovy právneho zastúpenia, resp. aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie v súlade s § 389 CSP. Zároveň si proti žalovanému uplatnila nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 10. Žalovaný sa k odvolaniu vyjadril prostredníctvom podania zo dňa 16.09.2024, v plnom rozsahu sa stotožnil s napadnutým rozsudkom. Žalobkyňa vo svojom odvolaní neuviedla žiadne konkrétne skutočnosti, s ktorými by sa už nevysporiadal súd prvej inštancie. Súdne konanie nemalo vadu, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci súd prvej inštancie vychádzal zo správneho právneho posúdenia veci. Na základe uvedeného žiadal odvolací súd, aby rozsudok Okresného súdu Pezinok č. k. 8Csp/10/2024-125 zo dňa 03.07.2024 ako vecne správny potvrdil. 11. Vyjadrenie žalovaného k odvolaniu bolo doručené žalobkyni, ktorá sa a k nemu nevyjadrila. 12. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací, bol pri preskúmaní veci viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP), vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l CSP) a dospel k záveru, že odvolanie
žalobkyne je dôvodné a napadnuté rozhodnutie je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa § 391 ods. 1 CSP. 13. Súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol, nakoľko dospel k záveru, že Skúmaním jednotlivých náležitostí zmluvy č. XXXXXXXXXX súd prvej inštancie zistil, že zmluva neobsahuje také dojednania, ktoré by boli v rozpore s ustanoveniami zákona o spotrebiteľských úveroch, a rovnako neabsentujú v nej také ustanovenia, ktoré v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch v spotrebiteľskej zmluve uvedené byť musia, aby bola považovaná za bezúročnú a bez poplatkov, a preto súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol. 14. V podanom odvolaní žalobkyňa (okrem iného) namietala, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP.). Podľa žalobkyne žalovaný v konaní nepreukázal, že za účelom posudzovania bonity si od nej vyžiadal dostatočné doklady preukazujúce jej výdavky a príjmy a pri posudzovaní jej bonity nepostupoval s odbornou starostlivosťou. Túto odvolaciu námietku považoval odvolací súd za dôvodnú. 15. V zmysle bodu 26. preambuly smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS členské štáty by mali prijať vhodné opatrenia na podporu zodpovedných postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do úvahy osobitný charakter svojho trhu s úvermi. Tieto opatrenia môžu napríklad zahŕňať poskytovanie informácií a vzdelávanie spotrebiteľov vrátane upozornení o rizikách spojených s neplnením zmluvných ustanovení týkajúcich sa splátok a s nadmernou zadlženosťou. Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité, aby veritelia neposkytovali úvery nezodpovedne alebo bez predchádzajúceho posúdenia úverovej bonity a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takémuto správaniu a aby stanovili potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch. Podľa čl. 8 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS („Smernica“), členské štáty zabezpečia, že veriteľ pred uzavretím zmluvy o úvere posúdi úverovú bonitu spotrebiteľa na základe dostatočných informácií získaných, ak je to vhodné, od spotrebiteľa a v prípade potreby na základe nahliadnutia do príslušnej databázy. V tejto súvislosti Súdny dvor v rozsudku z 27.03.2014, LCL Le Crédit Lyonnais proti Fesihovi Kalhanovi, C-565/12 uviedol, že je dôležité, aby veritelia neposkytovali úvery nezodpovedne alebo bez predchádzajúceho posúdenia úverovej bonity spotrebiteľa a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takémuto správaniu a stanovili potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov, ktorí sa takého správania dopustia. Cieľom uvedenej úpravy je zabezpečiť účinnú ochranu spotrebiteľov pred nezodpovedným uzatváraním zmlúv o úvere, ktoré prekračujú ich finančné možnosti a mohli by viesť k ich platobnej neschopnosti. 16. Odvolací súd v považuje za potrebné zdôrazniť, že zákonnú podmienku uvedenú v § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch „s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver“ je potrebné vykladať tak, že nepostačuje zo strany spotrebiteľa poskytnúť veriteľovi informáciu len o výške svojich príjmov a výdavkov, ale od veriteľa sa vyžaduje, aby poskytnuté informácie analyzoval a vyhodnocoval. 17. Zákon o spotrebiteľských úveroch vo svojom ustanovení § 7 ods. 1 totiž ukladá veriteľovi poskytujúcemu úver povinnosť skúmať s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Odbornou starostlivosťou je potrebné rozumieť vykonávanie takých úkonov zo strany veriteľa, ktoré smerujú k objektívnemu zisteniu bonity spotrebiteľa, predovšetkým zistenie celkovej výšky peňažných záväzkov spotrebiteľa z dostupných registrov, ako aj z informácií od samotného spotrebiteľa, celkovej výšky príjmov spotrebiteľa a zistenie na účely posúdenia bonity spotrebiteľa tej skutočnosti, aká je sociálna situácia spotrebiteľa. Za splnenie tejto povinnosti nemožno považovať posúdenie bonity spotrebiteľa len na základe dostupných informácií od samotného spotrebiteľa aspoň bez toho, aby si veriteľ tieto informácie akýmkoľvek dostupným spôsobom overil. Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Aj sám spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Sankciou za porušenie povinnosti uvedenej v ust. § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch je strata oprávnenia veriteľa vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé
porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje aj porušenie ustanovení § 7 ods. 19 až 42. 18. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia neustálil, z akých údajov žalovaný pri skúmaní bonity žalobkyne vychádzal, len stroho skonštatoval, že žalovaný požadoval od žalobkyne predloženie dokladov a žiadal vyplnenie a aj preukázanie dôležitých údajov; pričom žalobkyňa uviedla, že je dôchodkyňou a jej priemerný čistý príjem je 400 eur. Žalovaný tento príjem zhodnotil, zobral do úvahy životné minimum vo výške 234,42 eur, rodinné výdavky vo výške 284,09 eur; z úverového registra zistil, že žalobkyňa mala jeden existujúci úverový záväzok, výška splátky existujúceho úveru bola 97 eur. Z uvedených informácií veriteľ vyvodil záver, že žalobkyňa bude schopná poskytnutý úver splácať mesačne sumou 18,90 eur. 19. Z obsahu spisu vyplýva, že mesačný príjem žalobkyne predstavoval sumu 400 eur, splátka ďalšieho finančného záväzku bola vo výške 97 eur, výdavky žalobkyne boli žalovaným vyčíslené na sumu 284,09 eur (tvorené sumou životného minima a paušálnych výdavkov). Po odčítaní uvedených mesačných výdavkov z príjmu žalobkyne je možní zistiť, že mesačne by jej mala zvýšiť suma 18,91 eur, pričom z tejto sumy by mala byť žalobkyňa povinná uhrádzať ešte žalovanému mesačnú splátku za poskytnutý úver vo výške 18,90 eur (teda žalobkyni by na konci mesiaca, po odpočítaní všetkých výdavkov, mala zostať suma 0,01 eur). Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva, či vôbec a akým spôsobom žalovaný skúmal výdavky žalobkyne a prečo za výdavky označil práve sumu vo výške 284,09 eur; nie je zrejmé, či táto suma zohľadňuje skutočné reálne mesačné výdavky žalobkyne; nie je ani zrejmé, či veriteľ zisťoval priemerné mesačné výdavky žalobkyne na živobytie (SIPO, strava, doprava, lieky, telekomunikačné služby a podobne). Na základe uvedeného sa potom finančná analýza vykonaná v čase poskytnutia úveru nejaví ako vyhovujúca pre poskytnutie úveru vo výške 965,20 eur na 8 rokov s mesačnou splátkou 18,90 eur. Vo všeobecnosti treba schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver chápať ako situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom a domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto veriteľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný a domáci rozpočet a to tak stranu príjmov, ako aj stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver. Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje (rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 30.11.2020, sp. zn. 23CoCsp/26/2020). 20. Odvolací súd poukazuje na to, že za dostatočné je možné považovať iba také informácie o príjmoch a výdavkoch a o rodinnom stave, z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii, pričom v danej veci nie je zrejmé, či veriteľ takýmito informáciami disponoval. Zákon právnou úpravou skúmania bonity spotrebiteľov chráni spotrebiteľov práve pred ich neúmerným zadlžovaním. Dôsledkom podcenenia bonity nie je neplatnosť zmluvy, ale neposkytnutie ochrany veriteľovi, ktorý s hrubou nedbanlivosťou poruší povinnosť s odbornou starostlivosťou posúdiť bonitu spotrebiteľa. Odvolací súd poukazuje na to, že porušenie povinnosti skúmania bonity spotrebiteľa s odbornou starostlivosťou je zákonom sankcionované okrem iného aj sankciou bezúročnosti a bez poplatkovosti spotrebiteľského úveru. 21. Vzhľadom na uvedené, keď podľa názoru odvolacieho súdu nie je možné zo zisteného skutkového stavu bez ďalšieho dospieť k záveru, či veriteľ neporušil povinnosť s odbornou starostlivosťou posúdiť bonitu žalobkyne ako spotrebiteľa, keď nie je zrejmé či skúmal a ako skúmal výdavky žalobkyne, či mu žalobkyňa vôbec svoje výdavky vyčíslila a či si tieto výdavky overil, možno považovať záver súdu prvej inštancie týkajúci sa splnenia povinnosti veriteľa skúmať s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver za predčasný. Doterajšie dôvody, ktoré použil súd prvej inštancie pre záver o nedôvodnosti žaloby zostávajú preto neúplnými v tom zmysle, že vo všeobecnej argumentačnej rovine, ale i v konkrétnostiach posudzovaného prípadu, zostávajú nezodpovedané zo všetkých (potrebných) zákonných hľadísk a sú tak nepreskúmateľnými 22. Záverom odvolací súd dodáva, že odvolaciu námietku žalobkyne, podľa ktorej je výška úrokov uvedených v zmluve v rozpore s dobrými mravmi, považoval za nedovodí. Z ustálenej judikatúry vyplýva,
že kategória dobrých mravov ako dôvod neplatnosti právneho úkonu je zbernou kategóriou, t.j. právny úkon možno posudzovať z hľadiska, či je v rozpore s dobrými mravmi len vtedy, ak právny úkon neupravuje zákon. Ak však zákon určitú situáciu výslovne reguluje a právny úkon je v súlade s touto reguláciou, nemožno hovoriť o rozpore s dobrými mravmi a pokiaľ samotná výška úrokovej sadzby neodporuje zákonu, len výnimočne by mohlo byť dojednanie o úroku z úveru posúdené ako rozporné s dobrými mravmi. V tomto prípade je výška odplaty regulovaná priamo zákonom - ustanovením § 53 ods. 6 OZ, a preto nie je namieste úvaha o rozpore výšky odplaty s dobrými mravmi (rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 09.12.2020, sp. zn. 17CoCsp/13/2020). Dojednanie o úroku z úveru (ktorého výška neprevyšuje najvyššiu prípustnú výšku odplaty v zmysle zákona), preto odvolací súd nepovažoval za neplatné pre rozpor s dobrými mravmi. 23. Odvolací súd zároveň považuje za dôležité upozorniť súd prvej inštancie na skutočnosť, že pri vyhotovení písomného rozsudku č. k. 8Csp/10/2024 zo dňa 03. júla 2024 došlo zrejme k chybe v písaní, nakoľko v záhlaví tohto napadnutého rozsudku nie je dostatočne špecifikovaná adresa trvalého pobytu žalobkyne (chýba číselné označenie domu). Preto bude úlohou súdu prvej inštancie okrem iného v ďalšom konaní a novom rozhodnutí aj opraviť túto chybu v písaní. 24. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti považoval odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie za predčasné. Nakoľko vyššie vytýkané nedostatky rozhodnutia súdu prvej inštancie nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V novom konaní súd prvej inštancie v zmysle § 391 ods. 2 CSP opätovne posúdi dôvodnosť podanej žaloby, najmä opätovne preskúma, či zo strany žalovaného nedošlo k hrubému porušeniu povinnosti skúmať bonitu spotrebiteľa pred uzatvorením zmluvy s odbornou starostlivosťou. V závislosti od výsledkov dokazovania súd prvej inštancie ustáli skutkový stav potrebný pre svoje rozhodnutie a závery o skutkových zisteniach a právnom posúdení veci odôvodní spôsobom zodpovedajúcim § 220 ods. 2 CSP tak, aby obsahovalo dostatok dôvodov a tiež aby bolo aj preskúmateľné v prípadnom odvolacom konaní. 25. Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci. 26. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).