4Co/11/2025 – Uznesenie Krajského súdu Bratislava z 28. 2. 2025

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 4Co/11/2025 1724201600 28. 02. 2025 Mgr. Ingrid Degmová Pospíšilová ECLI:SK:KSBA:2025:1724201600.2

Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a sudcov JUDr. Valérie Kleinovej, st. a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci navrhovateľky: U.. A. L., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom K. XXX/XX, K., štátny občan SR, zastúpená Mgr. Marcelom Kandríkom, advokátom so sídlom v Prešove, Sládkovičova 8, proti odporcovi: Slovenská sporiteľňa, a.s. IČO: 00 151 653, so sídlom v Bratislave, Tomášikova 48, zast. AK JUDr. Marek Hic, s. r. o., P. O. Hviezdoslava 10625/23B, 036 01 Martin, o nariadenie neodkladného opatrenia, na odvolanie navrhovateľky proti uzneseniu Okresného súdu Pezinok zo dňa 14. októbra 2024 č. k. 4C/31/2024-164 takto rozhodol: Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie: 1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zamietol návrh navrhovateľky na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým žiadala odporcovi uložiť povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva podľa zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam a mandátnej zmluvy zo dňa 17.4.2014, prostredníctvom dobrovoľnej dražby nehnuteľností v kat. území K., obec K., okres Z., zapísaných Okresným úradom Z., katastrálnym odborom na LV č. XXX ako parcely reg. "C" č. XXXX/X orná pôda o výmere 1 111 m2, č. XXXX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere 542 m2, č. XXXX/XX zastavané plochy a nádvoria o výmere 47 m2 a rodinný dom súpisné číslo XXX, postavený na parcele č. XXXX/X, v podiele 1/1 k celku. Odporcovi priznal proti navrhovateľke 100% nárok na náhradu trov konania. 2. Vychádzal z návrhu navrhovateľky pred začatím konania vo veci samej, ktorým sa domáhala, aby súd uložil odporcovi, ako záložnému veriteľovi, povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva podľa zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam a mandátnej zmluvy zo dňa 17.4.2014, prostredníctvom dobrovoľnej dražby nehnuteľností v kat. území K., obec K., okres Z., zapísaných Okresným úradom Z., katastrálnym odborom na LV č. XXX ako parcely reg. "C" č. XXXX/X orná pôda o výmere 1 111 m2, č. XXXX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere 542 m2, č. XXXX/XX zastavané plochy a nádvoria o výmere 47 m2 a rodinný dom súpisné číslo XXX, postavený na parcele č. XXXX/X, v podiele 1/1 k celku a navrhovateľke uložil povinnosť v lehote do 60 dní od právoplatnosti tohto uznesenia žalobu o zdržanie sa výkonu záložného práva a žalobu o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok v zmluve o splátkovom úvere zo dňa 17.4.2014. Návrh na nariadenia neodkladného opatrenia navrhovateľka podala na základe oznámenia zo strany odporcu, ako záložného veriteľa, o začatí výkonu záložného práva. Skutkovo návrh odôvodnila tvrdením, že dňa 17.4.2014 uzatvorila s odporcom /bankou/ zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej jej banka poskytla úver na bývanie v sume 180 200,- eur; zmluvný vzťah má povahu spotrebiteľskej zmluvy. Na zabezpečenie úveru bola zriadená zmluva o záložnom práve k nehnuteľnosti spolu s mandátnou zmluvou zo dňa 17.4.2014, na základe ktorej bolo zriadené záložné právo k nehnuteľnostiam v kat. území K. /registrované pod č. vkladu K.XXXX/XXXX zo dňa 12.6.2014/, zapísaným na LV č. XXX, ako parcely reg. "C" č. XXXX/X orná pôda o výmere 1 111 m2, č. XXXX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere 542 m2, č. XXXX/XX zastavané

plochy a nádvoria o výmere 47 m2 a rodinný dom súpisné číslo XXX, postavený na parcele č. XXXX/X, v podiele 1/1 k celku. Z dôvodu, že bola v omeškaní so splácaním úveru viac ako 3 mesiace, bolo jej zo strany banky zaslané oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 23.11.2023, na základe ktorého je povinná zaplatiť celý dlh v sme 126 344,78 eur, zároveň jej banka zaslala oznámenie o začatí výkonu záložného práva zo dňa 8.1.2024 prostredníctvom predaja nehnuteľností na dobrovoľnej dražbe. Dražobná spoločnosť LICITATOR group a.s. jej adresovala výzvu na poskytnutie súčinnosti pri obhliadke predmetu záložného práva, pri vykonaní ohodnotenia nehnuteľností, č. XXXXXX zo dňa 27.3.2024. Obhliadka bola stanovená na deň 17.4.2024 o 9.30 hod. Výzvu na poskytnutie súčinnosti si prevzala na pošte v mieste prechodného bydliska v okrese Z., po jej doposlaní z Z., až dňa 15.4.2024. Nemala tak za splnenú trojtýždňovú dobu nariadenej obhliadky. Pre plnenie neodkladných pracovných povinností a značnú vzdialenosť nebola objektívne schopná sprístupniť svoje nehnuteľnosti v rámci ohláseného výkonu záložného práva a uvedenú skutočnosť oznámila dražobnej spoločnosti dňa 16.4.2024. Uviedla, že výkon záložného práva odporcovi, ako veriteľovi umožňuje výrazným spôsobom zasiahnuť do jej, ako dlžníka, majetkových práv bez súdnej alebo inej štátnej kontroly. Dobrovoľná dražba predstavuje akési ultima ratio a teda nie je nevyhnutné pripraviť záložcu o obydlie, ak existujú aj iné možnosti uspokojenia pohľadávky. Odporca sa doposiaľ nedomáhal na súde voči nej zaplatenia zvyšku dlhu. V priebehu roka 2023 sa z objektívnych dôvodov dostala do platobnej neschopnosti. V rámci komunikácie s bankou bola a je pripravená ponúknuť možnosti ako postupne svoj záväzok, znížený o platby, založené na neprijateľných zmluvných podmienkach, banke uhradiť. Namietala, že Zmluva o splátkovom úvere ani neobsahuje zmluvné oprávnenie odporcu k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru, a VOP, na ktoré odkazuje odporca v oznámení o vyhlásení mimoriandej splatnosti úveru, ňou neboli nikdy podpísané. Výkon záložného práva na nehnuteľnostiach v jej vlastníctve sa nepochybne dotkne jej práva na obydlie, chránené Dohovorom a Ústavou SR. Odporcovi nariadením neodkladného opatrenia nevznikne žiadna ujma, jeho pohľadávka zostane naďalej zabezpečená záložným právom. Ak by súd jej návrh zamietol, reálne by jej hrozila strata obydlia a napravenia tohto následku by bolo možné len žalobou o určenie neplatnosti dražby, čo by spôsobilo ďalšie trovy a náklady. Týmto osvedčuje naliehavý právny záujem a nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy. Má za to, že pred samotným výkonom záložného práva zo strany záložného veriteľa je nevyhnutné preskúmať neprijateľné zmluvné podmienky v riadnom súdnom konaní. V návrhu ďalej namietla nesprávne zosplatnenie úveru podľa VOP, účinných až odo dňa 1.1.2015, v čase uzavretia zmluvy 17.4.2024 nemala možnosť sa s nimi náležite oboznámiť, má za to, že banka pri zosplatnení úveru nepostupovala právne aprobovaným spôsobom. Dodala, že zmluva o úvere sa vzťahovala na obdobie cca 20 rokov, pričom banka uplatnila klauzulu, s ktorou nebola oboznámená, o predčasnej splatnosti po 9 rokoch z dôvodu omeškania so splátkami od februára 2023 do októbra 2023; záložná zmluva bola zriadená na jej nehnuteľnosť, ktorej hodnota je 60 krát vyššia ako suma, pre ktorú banka vyhlásila predčasnú splatnosť úveru. Ďalej namietala proporcionalitu uplatneného výkonu záložného práva s tým, že sa domnieva, že záložný veriteľ zvolil mimosúdne riešenie záležitosti pre to, aby sa vyhol skúmaniu proporcionality prostredníctvom povolenia splátok. Má za to, že záložný veriteľ si môže uplatniť právo na vymáhanie pohľadávky súdnou cestou a to žalobou o zaplatenie pohľadávky; predaj nehnuteľnosti na dobrovoľnej dražbe by mal byť podľa nej poslednou možnosťou uspokojenia pohľadávky. Žalobou vo veci samej sa mieni domáhať zdržania výkonu záložného práva, ako aj vyslovenia neprijateľnosti konkrétnych zmluvných podmienok v zmluve o splátkovom predaji zo dňa 17.4.2014 /dohoda o voľbe Obchodného zákonníka, jednostranné poplatky, mnohopočetné odkazy na sadzobník banky, ktorý jej v čase uzavretia zmluvy nebol známy/. Za neprijateľnú považuje aj zmluvnú podmienku o predčasnej splatnosti z dôvodu nedostatočnej transparentnosti. K návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia navrhovateľka pripojila listinné dôkazy, na ktoré sa odvoláva: zmluva o splátkovom úvere zo dňa 17.4.2014, zmluva o zriadení záložného práva a mandátna zmluva zo dňa 17.4.2014, oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 23.11.2023, oznámenie o začatí výkonu záložného práva zo dňa 8.1.2024, výzva na poskytnutie súčinnosti zo dňa 27.3.2024, email zo dňa 17.4.2024. Návrh na nariadenie neodkladného opatrenia a k nemu doložené dôkazy súd prvej inštancie právne posúdil podľa § 324 ods. 1 CSP, § 325 ods. 1, 2 CSP, § 326 ods. 1 CSP, § 329 ods. 1 veta prvá CSP, § 329 ods. 2 CSP, § 330 ods. 1, 2 CSP, § 336 ods. 1 veta prvá CSP a § 336 ods. 2 CSP. 3. Uviedol, že o jej návrhu už rozhodol uznesením zo dňa 10.5.2024 č. k. 4C/31/2024-27, ktorým mu vyhovel, keď navrhovateľke uložil povinnosť v lehote 60 dní podať na súd žalobu vo veci samej. 4. O odvolaní odporcu proti uzneseniu č. k. 4C/31/2024-27 zo dňa 10.5.2024 rozhodol Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 4Co/59/2024-120 dňa 8.7.2024 tak, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. V odôvodnení svojho rozhodnutia

odvolací súd uviedol, že sa stotožnil s konštatovaním súdu prvej inštancie, že dokazovanie v rámci konania o neodkladnom opatrení sa označuje výrazom osvedčovanie, čo znamená, že súd zisťuje len najvýznamnejšie skutočnosti dôležité pre rozhodnutie o návrhu. Nariadenie neodkladného opatrenia predpokladá, aby sa osvedčila danosť práva a aby neboli vážnejšie pochybnosti o potrebe dočasnej úpravy pomerov sporových strán. Pri nariaďovaní neodkladného opatrenia prevláda požiadavka rýchlosti nad požiadavkou úplnosti skutkových zistení, v dôsledku čoho sa nezisťujú všetky tie skutočnosti, ktoré má mať súd zistené pred vydaním konečného rozhodnutia vo veci a skutočnosti, z ktorých sa vyvodzuje dôvodnosť návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, nemusia byť preukázané dôkazmi, keď stačí, ak sa súdu, vzhľadom na všetky okolnosti, javí ako pravdepodobný. Miera osvedčenia sa pritom riadi konkrétnou situáciou, najmä naliehavosťou tej - ktorej veci, ktorá je daná vtedy, ak aj pri prípadnom osvedčení ohrozenia nároku žalobcu tu existuje potreba bezodkladne upraviť pomery medzi stranami sporu. Pojem „potreba bezodkladne upraviť pomery medzi stranami sporu“ treba vykladať tak, že bez tejto úpravy vzťahov súdom by strane sporu hrozila ťažko napraviteľná ujma. Je pravdou, že zmyslom neodkladného opatrenia je poskytnúť dočasnú ochranu oprávnenému účastníkovi a zabrániť zhoršovaniu jeho postavenia, a to napriek tomu, že súd nemá náležite zistený skutkový stav. Musí sa prihliadať na ochranu oprávnených záujmov toho, kto o nariadenie neodkladného opatrenia žiada. Na druhej strane sa tiež musí prihliadnuť na ochranu toho, proti komu má navrhované neodkladné opatrenie smerovať, aj keď táto ochrana nemôže dosiahnuť takú intenzitu, aby prakticky znemožnila nariadenie neodkladného opatrenia. Aj odvolací súd posúdením návrhu navrhovateľky na nariadenie neodkladného opatrenia, v spojení s listinnými dôkazmi, k nemu pripojenými, na ktoré sa odvoláva, v zhode so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že navrhovateľka v danom prípade dostatočne osvedčila všetky zákonné podmienky, nevyhnutné pre poskytnutie požadovanej predbežnej ochrany /existenciu právneho vzťahu medzi navrhovateľkou, ako dlžníkom, záložcom a odporcom, ako veriteľom a záložným veriteľom, založeného písomnou zmluvou o splátkovom úvere zo dňa 17.4.2014 a písomnou zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam a mandátnou zmluvou zo dňa 17.4.2014 a neodkladnosť požadovanej úpravy pomerov, odvíjajúcej sa od oznámenia odporcu, ako záložného veriteľa, o začatí výkonu záložného práva zo dňa 8.1.2024 k nehnuteľnostiam, vedeným na LV č. XXX k. ú. K., obec K., okres Z., vrátane stavby rodinného domu súp. č. XXX, keď treba mať na zreteli, že v danom prípade u označených nehnuteľností sa jedná o obydlie navrhovateľky /trvalý pobyt podľa registra obyvateľov SR/, ktoré podlieha osobitnému režimu ochrany podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý je pre Slovenskú republiku záväzný a v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy SR má prednosť pred zákonom/ a tiež to, že odporca má jednoznačne vzťah k týmto nehnuteľnostiam titulom zmluvného záložného práva a toto právo vykonať v prospech uspokojenia svojej pohľadávky. Aj odvolaciemu súdu bolo zrejmé, že navrhovateľka sa za daných okolností nachádza v stave bezprostredného ohrozenia, keďže výkon záložného práva na základe záložnej zmluvy je prípustný bez ingerencie štátnej moci, a to na základe úpravy zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách. Zásah v podobe dočasného zákazu výkonu záložného práva v snahe zamedziť ohrozeniu elementárnej životnej potreby /obydlia/ navrhovateľky považoval aj odvolací súd za súladný s princípom proporcionality, keďže obmedzenia / len na určený čas/, vzniknuté odporcovi, nedosiahnu intenzitu ujmy, ktorú by utrpela navrhovateľka pri strate jej obydlia. Samotná strata bývania je zásadným zásahom do práva na rešpektovanie obydlia a každý, komu takýto vážny zásah hrozí, musí mať možnosť predložiť primeranosť takéhoto opatrenia na súdne preskúmanie /rozsudok ESĽP č. 19003/04 a č. 27183/04/. Odvolací súd súhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že na základe právoplatného rozhodnutia o veci samej bude zistené, či záložné právo odporcu, resp. ním vyhlásením deklarovaná pohľadávka voči žalovanej, ako jeden z predpokladov pre výkon dobrovoľnej dražby, existuje alebo nie, či spotrebiteľská zmluva zo dňa 17.4.2014 ne/obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, prípadne prejudiciálne, vzhľadom na tvrdenia navrhovateľky a pripojené listinné dôkazy, či odporca platne pristúpil k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru/, čím sa odstráni právna neistota v pomeroch strán. Do právoplatnosti takéhoto rozhodnutia budú zabezpečené právne vzťahy strán sporu požadovaným neodkladným opatrením. V tomto smere vyhodnotil odvolací súd odvolacie námietky odporcu, vzhľadom na vyššie uvedené, t. j. na nutnosť zásahu štátu do výkonu záložného práva záložným veriteľom v prípade začatia jeho výkonu na obydlí navrhovateľa, za neopodstatnené. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, že nie je postačujúce odkázať navrhovateľku na následnú ochranu postupom podľa zákona o dobrovoľných dražbách. Porušenie subjektívnych práv je v zásade vždy možné riešiť následným zásahom súdu a uvedeným by bolo možné argumentovať pri akomkoľvek bezprostrednom ohrození, avšak prijatím takého výkladu by potom úprava neodkladných opatrení strácala svoj zmysel. Jej podstatou je totiž uľahčenie prístupu k spravodlivosti promptnejším spôsobom, kedy by sa následná snaha o reparáciu poškodených práv minula svojmu cieľu, resp. by už ani nebola možná. Okamžitý predaj nehnuteľností

a spoliehanie sa na iné procesné nástroje, regulované zákonom o dobrovoľných dražbách, i podľa odvolacieho súdu v zhode s právnym názorom súdu prvej inštancie, vytvára neprípustné ohrozenie v podobe potreby prípadných ďalších súdnych sporov. Filozofia súdneho procesu pritom vychádza z premisy, že toto má slúžiť k ochrane a presadzovaniu práv subjektov, nie k produkovaniu ďalších civilných sporov. Odkladom výkonu záložného práva odporcovi nariadením tohto neodkladného opatrenia sa mu neodníma toto jeho právo. Zároveň mu, s prihliadnutím na jeho predmet podnikania a ekonomickú situáciu, nemôže odkladom výkonu záložného práva vzniknúť ťažko napraviteľná ujma, keďže záložné právo na sporných nehnuteľnostiach /zapísané na liste vlastníctva/ mu zostáva zachované. Naopak ohrozenie navrhovateľky sa z pohľadu súdu prvej inštancie javí aktuálne ako mimoriadne vysoké. Uvedený záver vyslovil súd prvej inštancie s rešpektom k zásade neprejudikovania meritórneho výsledku sporu a takýto postoj zaujal aj odvolací súd, pričom nariadená dočasná úprava pomerov vo vzťahu k odporcovi spĺňa svoj základný účel tým, že do rozhodnutia vo veci samej dočasne stabilizuje pomery medzi stranami sporu a súčasne rešpektuje zásadu primeranosti, keďže do práva odporcu nebude neúmerne zasahovať a zároveň vydané neodkladné opatrenie je zárukou, že navrhovateľka nepríde o svoje obydlie predčasným výkonom záložného práva. Účelom inštitútu neodkladného opatrenia, nariadeného na určitú dobu, ktorého typ je predmetom odvolacieho prieskumu, je poskytnúť dočasnú ochranu ohrozeným alebo porušeným právnym pomerom strán sporu dovtedy, kým tieto nepodajú žalobu vo veci samej, resp. kým súd svojím meritórnym rozhodnutím neposkytne stranám definitívnu ochranu. Pre aplikáciu inštitútu neodkladného opatrenia sa vyžaduje naliehavosť potreby predbežnej úpravy, ktorá musí byť osvedčená. Uvedený inštitút teda plní zabezpečovaciu a preventívnu funkciu a predstavuje prostriedok na dočasné riešenie situácie, ktorá nastala v pomere medzi stranami sporu, ak je obava, že by bol výkon súdneho rozhodnutia ohrozený, resp. že by strane vznikla ujma, a to nenahraditeľná, prípadne už vzniknutá ujma sa zväčšovala. Jeho základným atribútom ( pre daný typ neodkladného opatrenia ) je dočasnosť a provizórnosť. Jeho zmyslom je rýchlo a pružne riešiť situáciu, ktorá si vyžaduje okamžitý zásah súdu, odôvodnený spomenutou nevyhnutnou potrebou dočasnej úpravy pomerov strán sporu alebo obavou z ohrozenia výkonu súdneho rozhodnutia, prípadne obavou zo vzniku škody. Pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia súd musí skúmať naplnenie zákonných formálnych a vecných predpokladov pre jeho nariadenie. Úspech navrhovateľa neodkladného opatrenia si vyžaduje osvedčenie danosti hmotnoprávneho nároku (práva) medzi stranami sporu a aby neboli vážnejšie pochybnosti o potrebe úpravy pomerov. Podmienkou pre vyhovenie návrhu na jeho nariadenie je osvedčenie, že bez okamžitej, i keď len dočasnej úpravy pomerov, by bolo právo žalobcu ohrozené. Je potrebné, aby boli osvedčené aspoň základné skutočnosti potrebné pre záver o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť neodkladná ochrana, ako aj osvedčenie existencie hrozby nenahraditeľnej ujmy. Aj v prípade, ak sú splnené formálne a vecné predpoklady vyžadované zákonom pre nariadenie neodkladného opatrenia, súd musí zvažovať, či v prípade jeho nariadenia nedôjde k nevyváženému zásahu do vzťahov strán sporu alebo tretích osôb, a teda posúdiť primeranosť zásahu, ktorý nariadenie neodkladného opatrenia predstavuje. Miera osvedčenia potreby nariadenia neodkladného opatrenia sa riadi práve naliehavosťou situácie. Neodkladné opatrenie sa využíva za situácie, keď "sa niečo deje", presne ako v danom prípade. K splneniu vyššie uvedených kritérií v danom prípade zo strany navrhovateľky došlo. Odvolací súd nesúhlasil s odvolacou námietkou odporcu, že v danom prípade ide o nariadenie neodkladného opatrenia na neurčitý čas a teda navždy a že neodkladné opatrenie fakticky nahrádza rozhodnutie vo veci samej, nakoľko uložením povinnosti navrhovateľke podať na súd žalobu vo veci samej dochádza k zákonnému riešeniu zániku nariadeného neodkladného opatrenia, ktoré tak nepôsobí navždy, ale len dočasne a v zákonom stanovených prípadoch dochádza k jeho zániku zo zákona bez iniciatívy účastníkov konania o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, alebo rozhodnutím súdu bez návrhu. Nie je teda pravdou, že ak v danom prípade súd prvej inštancie uložil navrhovateľke podať v stanovenej lehote na súd žalobu vo veci samej, by malo ísť o neodkladné opatrenie nariadené navždy bez časového obmedzenia, nakoľko toto bude aj bez návrhu zrušené súdom prvej inštancie v prípade taxatívnych zákonných situácií a teda pôsobí dočasne, alebo dôjde k jeho zániku ex lege. Za dôvodnú odvolací súd posúdil odvolaciu námietku odporcu pokiaľ ide jednak o formuláciu petitu návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia v časti určenia povinnosti navrhovateľke podať na súd žalobu vo veci samej, ktorý nie je dostatočne určitý pokiaľ ide o predmet takejto žaloby vo veci samej, keďže navrhovateľka nevymedzila jej predmet jednoznačne a súd prvej inštancie nevyhodnotil, či je alebo nie je v rámci konania o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, v ktorom prioritne posudzuje mieru osvedčenia nároku vo veci samej, petitom návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia striktne viazaný tak ako v kontradiktórnom meritórnom civilnom spore, avšak najmä pokiaľ ide o samotný výrok neodkladného opatrenia v časti určenia povinnosti navrhovateľke podať v lehote 60 dní na súd žalobu,

ktorej predmet neurčil a ktorý tak nezodpovedá dikcii ust. § 336 ods. 2 CSP, ukladajúcej konajúcemu súdu v prípade uloženia povinnosti navrhovateľovi podať na súd žalobu vo veci samej aj povinnosť vo výroku takéhoto uznesenia presne špecifikovať strany sporu /čo súd prvej inštancie v danom prípade splnil/ a aj predmet konania vo veci samej /čo súd prvej inštancie, odvolávajúc sa na zásadu „dominus litis“ nesplnil/, bolo povinnosťou súdu prvej inštancie sa ňou riadiť, práve v záujme zachovania špecifickosti konania o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, v rámci ktorého je potrebné dbať na proporcionalitu, práva oboch strán, nekontradiktórnosť tohto konania, pružnosť, rýchlosť, obmedzenie rozsahu procesných práv a povinností, keď zákonodarca vyjadril v ust. § 336 ods. 2 CSP úmysel brať zreteľ na efektívnosť konania o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a túto zásadu povýšil nad zásadu "dominus litis" práve v záujme pružnosti a proporcionality pre obe strany. Odvolací súd vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a nové rozhodnutie o ňom, v ktorom konaní uložil súdu prvej inštancie v novom konaní opätovne rozhodnúť o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia v zmysle záväzných intencií odvolacieho súdu a uložiť navrhovateľke povinnosť v určitej lehote podať na súd žalobu vo veci samej s vymedzením strán takejto žaloby a aj jej predmetu podľa § 336 ods. 2 CSP, po tom, ako právne posúdi osvedčenie danosti nároku vo veci samej navrhovateľkou uvedených predmetov do úvahy prichádzajúcich žalôb vo veci samej. 5. Následne súd prvej inštancie konštatoval, že podľa § 391 ods. 2,3 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej inštancie vo veci ďalej postupovať. Tiež konštatoval, že v podaní, doručenom mu dňa 1.10.2024 navrhovateľka uviedla, že v konaní o veci samej sa mieni domáhať určenia, že zmluvná podmienka o predčasnej splatnosti je neprijateľnou zmluvnou podmienkou /a v závislosti od výsledku sporu aj náhrady škody/. Konkrétne navrhla, aby súd v konaní o nariadenie neodkladného opatrenia rozhodol takto: 1/ Slovenská sporiteľňa, a.s., IČO: 00 151 653, Tomášikova 48, 831 04 Bratislava ako záložný veriteľ, je povinný zdržať sa výkonu záložného práva vyplývajúceho zo zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam a mandátnej zmluvy zo dňa 17.04.2014 prostredníctvom dobrovoľnej dražby, ktorej predmetom sú nehnuteľnosti v katastrálnom území K., obec K., okres Z., zapísané Okresným úradom Z., katastrálny odbor na LV č. XXX ako parcely registra „C“ evidované na katastrálnej mape ako parcely č. XXXX/X o výmere 1 111 m2, druh pozemku: orná pôda, parcely č. XXXX/X o výmere 542 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, parcely č. XXXX/XX o výmere 47 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria a rodinný dom súpisné č. XXX postavený na parcele č. XXXX/X v podiele 1/1 k celku do právoplatného rozhodnutia Okresného súdu Pezinok vo veci samej. 2/ Okresný súd Pezinok ukladá navrhovateľke U.. A. L., narodenej XX.XX.XXXX, trvale bytom K. XXX/ XX, K., štátny občan Slovenskej republiky podať na Okresnom súde Pezinok proti odporcovi Slovenská sporiteľňa a.s., IČO: 00 151 653, so sídlom Tomášikova 48, 831 04 Bratislava, v lehote do 60 dní od právoplatnosti uznesenia o nariadení neodkladného opatrenia podať žalobu, že zmluvná podmienka podľa čl. VI. bodu 3. zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 17.04.2014: „Dlžník vyhlasuje, že sa oboznámil so súčasťami Úverovej zmluvy, ktorými sú VOP, Úverové podmienky, Sadzobník a podmienky určené Zverejnením, za ktorých sa Bankový produkt v zmysle Úverovej zmluvy poskytuje, súhlasí s nimi a zaväzuje sa ich dodržiavať. Pre účely Úverovej zmluvy sa VOP rozumejú Všeobecné obchodné podmienky vydané Bankou s účinnosťou od 1.8.2002 a Úverovými podmienkami Obchodné podmienky Banky pre poskytovanie Úverov a Povolených prečerpaní Privátnym klientom a MIKRO podnikateľom účinné od 1.7.2007. Dlžník ďalej vyhlasuje, že bol Bankou informovaný o skutočnostiach podľa § 37 ods. 2 Zákona o bankách je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. 3/ Okresný súd Pezinok ukladá navrhovateľke U.. A. L., narodenej XX.XX.XXXX, trvale bytom K. XXX/ XX, K., štátny občan Slovenskej republiky podať na Okresnom súde Pezinok proti odporcovi Slovenská sporiteľňa a.s., IČO 00 151 653, so sídlom Tomášikova 48, 831 04 Bratislava, v lehote do 60 dní od právoplatnosti uznesenia o nariadení neodkladného opatrenia žalobu, že zmluvná podmienka podľa čl. VI. bodu 4. zmluvy o splátkovom úvere zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 17.04.2014: „Všetky právne vzťahy vyslovene neupravené v Úverovej zmluve, a ak je súčasťou dokumentu aj časť II., tiež bod 4. a 5. v časti II. tohto dokumentu, a ak je súčasťou dokumentu aj časť III., tiež bod 5. v časti III. tohto dokumentu sa budú riadiť príslušnými ustanoveniami Úverových podmienok, VOP, Obchodným zákonníkom a ostatnými právnymi predpismi, a to v tomto poradí.“ je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. 4/ Okresný súd Pezinok ukladá navrhovateľke U.. A. L., narodenej XX.XX.XXXX, trvale bytom K. XXX/ XX, K., štátny občan Slovenskej republiky podať na Okresnom súde Pezinok proti odporcovi Slovenská

sporiteľňa a.s., IČO: 00 151 653, so sídlom Tomášikova 48, 831 04 Bratislava, v lehote do 60 dní od právoplatnosti uznesenia o nariadení neodkladného opatrenia podať žalobu, že zmluvná podmienka podľa čl. VI. bodu 5. zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 17.04.2014: „Zmluvné strany sa dohodli, že ich vzájomné právne vzťahy sa budú, podľa § 262 Obchodného zákonníka, spravovať podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka.“ je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. 5/ Navrhovateľke U.. A. L., narodenej XX.XX.XXXX, trvale bytom K. XXX/XX, K., priznáva Okresný súd Pezinok proti odporcovi 100% nárok na náhradu trov konania, o výške ktorého rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia súdny úradník. 6. Návrh navrhovateľky na nariadenie neodkladného opatrenia súd prvej inštancie posúdil podľa § 324 ods.1, 2, 3 CSP, § 325 ods. 1, 2 CSP, § 328 ods. 1, 2 CSP, § 329 ods. 1 CSP, § 151a Občianskeho zákonníka /ďalej len „OZ“/, § 151b ods. 1, 2, 3 OZ, § 151c ods. 1, 3 OZ, § 151d ods. 1 až 4 OZ, § 151e ods. 1 až 5 OZ, § 151f ods. 1 až 3 OZ, § 151g ods. 1 až 4 OZ a podľa § 21 ods. 2 veta prvá zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách. 7. Uviedol, že účelom neodkladného je bezodkladná potreba úpravy pomerov strán sporu a podmienkou pre jeho nariadenie je osvedčenie, že bez bezodkladnej, i keď len dočasnej úpravy právnych pomerov, by bolo ohrozené právo strany, ktorá podáva návrh na nariadenie neodkladného opatrenia a v prípade návrhu na nariadenie zabezpečovacieho opatrenia sa vyžaduje osvedčenie existencie dôvodnej obavy navrhovateľa zabezpečovacieho opatrenia, že exekúcia bude ohrozená. Je preto nevyhnutné, aby boli osvedčené aspoň základné skutočnosti, potrebné pre záver o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť neodkladná ochrana, ako i osvedčenie, že existuje nebezpečenstvo bezprostrednej ujmy, pričom je nutné vychádzať z naliehavosti a nutnej potreby dočasnej bezodkladnej úpravy, ktorá je osvedčená iba vtedy, ak sa preukáže existencia takých konkrétnych úkonov strany sporu, voči ktorej návrh na nariadenie neodkladného/zabezpečovacieho opatrenia smeruje /t. j. odporcu/, v dôsledku ktorých sa strana, ktorá podáva návrh na nariadenie neodkladného/zabezpečovacieho opatrenia /t. j. navrhovateľ/, môže dôvodne obávať nenapraviteľnej, alebo len ťažko napraviteľnej ujmy na jeho strane. Osvedčiť takúto hrozbu, či ujmu, je povinná strana, podávajúca návrh a to opisom rozhodujúcich skutočností, v spojení s k návrhu pripojenými listinnými dôkazmi. Osvedčenie skutočností, odôvodňujúcich nariadenie neodkladného, či zabezpečovacieho opatrenia, súd posudzuje len podľa obsahu návrhu a k nemu pripojených listín. Pre vyhovenie návrhu teda musí jeho navrhovateľ osvedčiť aspoň základné skutočnosti, umožňujúce prijať záver o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana, ako aj potreby zásahu zo strany súdu v podobe najmä zriadenia záložného práva z dôvodu obavy možného ohrozenia výkonu exekúcie. Ide o osvedčovanie tvrdených skutočností. Osvedčovanie, na rozdiel od dokazovania, znamená, že súd prostredníctvom označených dôkazov zisťuje najvýznamnejšie skutočnosti dôležité pre rozhodnutie. Dôkazné bremeno spočíva výlučne na navrhovateľovi predmetného opatrenia a jeho návrh by teda mal obsahovať všetky náležitosti vrátane listinných dôkazov, osvedčujúcich jeho tvrdenia, umožňujúce jeho meritórne vybavenie. Aby súd mohol vyhovieť návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, musí navrhovateľ neodkladného opatrenia osvedčiť aspoň základné skutočnosti, umožňujúce prijať záver o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana, ako aj nebezpečenstvo hroziacej ujmy. Okrem toho navrhované neodkladné opatrenie musí byť primerané zabezpečovanému nároku a musí byť prípustné. Nariadenie neodkladného opatrenia predpokladá, aby sa aspoň osvedčila danosť práva, t. j. existencia právneho vzťahu medzi účastníkmi, aby neboli vážnejšie pochybnosti o potrebe predbežnej (dočasnej) úpravy pomerov medzi účastníkmi, aby sa zároveň nevytvoril nenávratný stav v právnych vzťahoch medzi účastníkmi a aby sa neprimeraným spôsobom nezasiahlo do ich právnych vzťahov. 8. Vychádzal z toho, že v danom prípade navrhovateľka odôvodnila požadované neodkladné opatrenie tvrdením, že hroziaca dobrovoľná dražba sa týka jej obydlia, požívajúceho právnu ochranu, namietajúc: nedodržanie trojtýždňovej lehoty nariadenia obhliadky, ktorú námietku je možné uplatniť len v konaní o určenie neplatnosti dražby /keďže navrhovateľka ku dňu tohto rozhodnutia netvrdí uskutočnenie dobrovoľnej dražby a ani súd jej uskutočnenie z verejne dostupných registrov nezistil, teda ide o námietku v aktuálnom čase irelevantnú/; že zmluva o splátkovom úvere neobsahuje oprávnenie veriteľa vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru a že zmluvná podmienka o predčasnej splatnosti je neprijateľnou zmluvnou podmienkou z dôvodu nedostatočnosti a netransparentnosti. Po rozhodnutí odvolacieho súdu doplnila, že žalobou vo veci samej sa mieni domáhať určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok podľa čl. VI, body3,4 a 5 zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 17.4.2014.

9. Citoval, že podľa článku 1 CSP, spory vyplývajúce z ohrozenia alebo porušenia subjektívnych práv prejednáva a rozhoduje nezávislý a nestranný súd, ak táto právomoc nie je zákonom zverená inému orgánu. Podľa článku 2 ods. 1 CSP, ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. 10. Súd prvej inštancie, opätovne preskúmajúc návrh navrhovateľky na nariadenie neodkladného opatrenia v spojení s pripojenými listinnými dôkazmi a doplnením návrhu zo dňa 1.10.2024, z hľadiska naplnenia predpokladov pre nariadenie neodkladného opatrenia dospel k záveru, že navrhovateľka síce osvedčila neodkladnosť/potrebu požadovanej dočasnej úpravy pomerov účastníkov tohto konania, ako už konštatoval v uznesení č. k.: 4C/31/2024-27 zo dňa 10.5.2024, s ktorou sa stotožnil aj odvolací súd, čo osvedčila k návrhu pripojeným písomným oznámením záložného veriteľa zo dňa 8.1.2024 o začatí výkonu záložného práva podľa § 151 ods. 1 OZ k nehnuteľnostiam vo výlučnom vlastníctve navrhovateľky /vedené na LV č. XXX kat. územie K.: pozemky parc. reg. „C“ č. XXXX/X orná pôda o výmere 1111m2, parcely reg. „C“ č. XXXX/X a č. XXXX/XX zastavané plochy a nádvoria o výmere 542m2 a 47m2 a stavba rodinného domu súp. č. XXX na parcele č. XXXX/X/, v spojení s Registrom obyvateľov SR jej obydlia /trvalého pobytu/, z titulu záložnej zmluvy, registrovanej Okresným úradom Pezinok, katastrálnym odborom dňa 12.6.2014 pod č. K. XXXX/XXXX, ich predajom na dobrovoľnej dražbe podľa zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách z dôvodu, že pohľadávka banky, zabezpečený týmto záložným právom, sa stala splatnou v celom rozsahu dňa 22.11.2023 a nebola zaplatená v celom rozsahu a písomnou výzvou zo dňa 27.3.2024 dražobníka LICITOR group a.s. na poskytnutie súčinnosti pri obhliadke predmetu záložného práva. Rovnako tak listinne osvedčila tvrdené skutočnosti o existencii právneho vzťahu medzi účastníkmi konania, založeného písomnou zmluvou o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 17.4.2014 a zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam a mandátnou zmluvou zo dňa 17.4.2014. Osvedčenie naliehavosti dočasnej úpravy pomerov a osvedčenie existencie právneho vzťahu medzi účastníkmi konania však nemožno bez ďalšieho považovať za splnenie podmienok pre nariadenie neodkladného opatrenia, keďže všetky zákonné podmienky musia byť naplnené kumulatívne. V danom prípade, pokiaľ sa navrhovateľka, ako špecifikovala v podaní zo dňa 1.10.2024, mieni v konaní o veci samej domáhať určenia neplatnosti zmluvných podmienok, uvedených v zmluve o splátkovom úvere, zaujal názor, že nemohol prijať záver o pravdepodobnosti nároku navrhovateľky vo veci samej, keď jej požiadavka na dočasnú úpravu pomerov nie je v relevantnom kauzálnom vzťahu k ňou označenému predmetu konania vo veci samej. Osvedčovanie v konaní o nariadenie neodkladného opatrenia, na rozdiel od dokazovania v konaní o veci samej, znamená, že súd prostredníctvom označených dôkazov zisťuje najvýznamnejšie skutočnosti dôležité pre rozhodnutie. Dôkazné bremeno spočíva výlučne na navrhovateľovi predmetného opatrenia a jeho návrh by teda mal obsahovať všetky náležitosti vrátane listinných dôkazov, osvedčujúcich jeho tvrdenia, umožňujúce jeho meritórne vybavenie. Aby súd mohol vyhovieť návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, musela navrhovateľka tohto neodkladného opatrenia osvedčiť aspoň základné skutočnosti, umožňujúce prijať záver o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana, nie len nebezpečenstvo hroziacej ujmy, čo sa v danom konaní nestalo. V súvislosti s uvedeným súd prvej inštancie dal do pozornosti tú skutočnosť, že je výlučne vecou navrhovateľa neodkladného opatrenia, aby svoje tvrdenia o osvedčení nároku, pre ktorý žiada dočasnú úpravu, podložil dostatočnými dôkazmi, z ktorých súd môže vyvodiť závery o prípustnosti a opodstatnenosti návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a pre prípad návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia pred začatím konania o veci samej, v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia uviesť taký predmet konania vo veci samej, ktorý je v relevantnom kauzálnom vzťahu k navrhovanému neodkladnému opatreniu. Súd pri rozhodnutí o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia vykoná dokazovanie len v rozsahu dôkazných prostriedkov, predložených osobou, ktorá požaduje nariadenie neodkladného opatrenia a tvrdených skutočností v návrhu. Až za predpokladu takého označenia predmetu sporu o veci samej navrhovateľkou, následkom ktorého, v prípade vyhovenia žalobe, by musel odporca od výkonu dobrovoľnej dražby upustiť/zdržať sa jeho výkonu, by súd mohol návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia vyhovieť spolu s uložením navrhovateľke povinnosti v zmysle § 336 ods. 2 CSP, v súlade so záväzným pokynom odvolacieho súdu v tomto konaní. 11. Z dôvodu absencie kumulatívneho splnenia všetkých zákonných základných predpokladov preto súd prvej inštancie návrh navrhovateľky na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol. Uviedol, že zamietnutie tohto návrhu nepredstavuje pre navrhovateľku prekážku rozhodnutej veci/nebráni podaniu nového návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia /s inak špecifikovaným predmetom konania o veci samej/, prípadne jej obranu v konaní o určenie neplatnosti dražby /v ktorom môže namietať porušenie

zákona o dobrovoľných dražbách, vrátane námietky voči vyhláseniu navrhovateľa dražby/záložného veriteľa o pravosť, výške a splatnosti pohľadávky, pre ktorú sa navrhuje výkon záložného práva pravosti/. 12. Pokiaľ ide o rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania konštatoval, že navrhovateľka so svojím návrhom na nariadenia neodkladného opatrenia nebola úspešná v konaní na súde prvej inštancie, ani v odvolacom konaní, čo predstavuje 100% úspech odporcu. Súd prvej inštancie mu však nárok na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu v konaní žiadne trovy nevznikli, teda z dôvodu efektivity súdneho konania /čl. 17 CSP/. 13. Proti tomuto uzneseniu podala prostredníctvom svojho právneho zástupcu riadne a včas odvolanie navrhovateľka podľa § 365 ods. 1 písm. b), f), h) CSP. Nesúhlasila s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie, majúc za to, že v návrhu o vydanie neodkladného opatrenia dostatočným spôsobom osvedčila základné skutočnosti na účely potreby dočasnej bezodkladnej úpravy pomerov účastníkov konania. Podľa nej zo strany Okresného súdu Pezinok bola nedostatočným spôsobom posúdená neodkladnosť požadovanej dočasnej úpravy pomerov. Okresný súd Pezinok navrhovateľke v odôvodnení namietaného uznesenia vytkol, že nestačí len osvedčenie naliehavosti dočasnej úpravy pomerov a osvedčenie existencie právneho vzťahu medzi účastníkmi konania, ale pre nariadenie neodkladného opatrenia musia byť všetky zákonné podmienky naplnené kumulatívne. Okresný súd Pezinok mal za to, že navrhovateľka neuviedla taký predmet konania vo veci samej, ktorý je v relevantnom kauzálnom vzťahu k navrhovanému neodkladnému opatreniu. Okresný súd Pezinok tak vyhodnotil, že v prípade návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia neboli kumulatívne splnené podmienky na jeho nariadenie. Pripomenula, že v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a v doplňujúcom vyjadrení zo dňa 01.10.2024 poukázala na závažnosť vzniknutej situácie, ktorú náležite vyargumentovala rozhodovacou činnosťou súdnych autorít. Predmet konania vo veci samej podľa nej zodpovedá požiadavkám na nariadenie neodkladného opatrenia. Z návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia pred začatím konania má byť podľa R 6/1996 zrejmé, čoho sa žalobca mieni domáhať, aký vzťah má navrhované predbežné opatrenie k predmetu budúceho konania vo veci samej, ktorá sa bude riešiť rozhodnutím súdu na základe žaloby. Okresný súd Pezinok ešte pred samotným preskúmaním namietaných neprijateľných zmluvných podmienok zamietol návrh na neodkladné opatrenie ako nesúvisiace s predmetom konania. Pričom od sporných zmluvných podmienok sa odvíja aj predčasné splatenie dlhodobého úveru, ktorý bol uzatvorený na 19 rokov a bol zabezpečený rodinným domom navrhovateľky. Za týchto okolností vyjadrila názor, že by posúdenie nekalej povahy týchto podmienok malo byť vykonané vo veci samej s ohľadom na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) ešte pred vykonaním dobrovoľnej dražby. Neprijateľné zmluvné podmienky, od ktorých odvodzuje svoj nárok, navrhovateľke predložené neboli. Ide o ustanovenia zmluvy o splátkovom úvere, ktoré nemôžu obstáť, keďže odkazujú na VOP, ktoré nikdy neboli navrhovateľke známe a napokon od nich odvíja odporca predčasnú splatnosť. Odporca v čl. VI. bodov 4. a 5. neprijateľným spôsobom favorizuje prednosť Obchodného zákonníka pred Občianskym zákonníkom. Na podporu argumentácie dodala, že „článok 7 ods. 1 smernice 93/13 v spojení s článkami 7, 47 a 38 Charty, ako aj so zásadou efektivity práva EÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej judikatúre, podľa ktorej nie je možné meritórne pozastaviť výkon záložného práva súkromnou dražbou nehnuteľného majetku, ktorý predstavuje obydlie spotrebiteľov alebo iných osôb, pokiaľ je nariadenie predbežných opatrení nevyhnutné na zabezpečenie plnej účinnosti rozhodnutia súdu, ktorý má právomoc posúdiť nekalú povahu zmluvnej podmienky.“ (Návrhy generálnej advokátky Laila Medina vo veci C-598/21 zo dňa 12.01.2023, bod 101, dostupné na U.:G.:/..C..C..O.;O.?J.). Mala za to, že Okresný súd Pezinok nerozhodol o navrhovanom neodkladnom opatrení v intenciách rozhodovacej činnosti vyšších súdnych autorít. Inštitút neodkladného opatrenia je jediným možným prostriedkom navrhovateľky dosiahnuť dočasnú súdnu ochranu pred realizáciou dražby nehnuteľnosti, ktorá ma byť vykonaná v dôsledku neprijateľných zmluvných podmienok. Súdny prieskum neprijateľnej zmluvnej podmienky by sa mal realizovať pred výkonom záložného práva prostredníctvom dobrovoľnej dražby, pretože v prípade neprijateľnej zmluvnej podmienky by mohlo ísť o podstatnú okolnosť, na základe ktorej by bol nárok žalovaného vyplývajúci zo záložného práva výrazne oslabený. Obzvlášť v prípade ak absentuje dohoda o predčasnej splatnosti. Okresný súd Pezinok neodkladné opatrenie nenariadil a len stručne skonštatoval, že nie je dôvod na pozastavenie výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou, pričom vo svojom v poradí prvom uznesení neodkladné opatrenie nariadil. Zamietnutím neodkladného opatrenia nedostala navrhovateľka odpoveď na jej námietku, že žalovaný porušil jej právo pri aplikácií inštitútu predčasnej splatnosti. Pozornosť upriamila na aktuálnu rozhodovaciu činnosť vyšších súdnych autorít týkajúcich sa nariaďovania neodkladných opatrení v priebehu hroziacej dobrovoľnej dražby.

14. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v uznesení sp. zn. 4Cdo/149/2020 zo dňa 23.02.2022 (publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 75/2023) uviedol: ,,Ak záložný veriteľ vo vyhlásení podľa § 7 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách uplatní pohľadávku, ktorej pravosť je spochybňovaná existenciou neprijateľných zmluvných podmienok s ňou súvisiacich, súd je povinný tieto v konaní o určenie neplatnosti dražby skúmať.“ 15. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 2Cdo/210/2021 zo dňa 30.01.2024, bod 26 uviedol: „Záložný veriteľ ako navrhovateľ dražby musí v zmysle § 7 ods. 2 ZoDD v zmluve o vykonaní dražby uviesť dôvod konania dražby, a okrem vyhlásenia, že predmet dražby je možné dražiť, musí vyhlásiť aj špecifikáciu pohľadávky, ktorá je dôvodom výkonu dobrovoľnej dražby, a to v rozsahu: pravosť, výška a splatnosť (§ 16 ods. 3). Ak teda dražbu navrhuje záložný veriteľ, je povinný vyhlásiť, že jeho nesplnená pohľadávka, na základe ktorej si uplatňuje výkon záložného práva formou dobrovoľnej dražby, je pravá, splatná a v uvedenej výške.“ 16. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) v uznesení sp. zn. IV. ÚS 490/2022 zo dňa 27.09.2022, bod 32 uviedol: „Aj z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci D. v. SMART Capital a. s., na ktoré poukázal v napadnutom uznesení aj krajský súd, vyplýva, že právu Európskej únie neodporuje vnútroštátna úprava, ktorá umožňuje vymôcť pohľadávku založenú na zmluvných podmienkach, ktoré sú prípadne nekalé, mimosúdnym výkonom záložného práva na nehnuteľný majetok, ktorý spotrebiteľ poskytol ako zabezpečenie pohľadávky, pokiaľ predmetná právna úprava prakticky neznemožňuje alebo nadmerne nesťažuje ochranu práv, ktoré spotrebiteľovi priznáva právo Európskej únie (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 10. 9. 2014, C 34/13, A. D. v. SMART Capital a. s.). Sťažovateľka svojou argumentáciou snažiacou sa navodiť dojem, že mimosúdny výkon záložného práva dobrovoľnou dražbou nemožno ohroziť prípadným neodkladným opatrením, však prakticky znemožňuje ochranu práv dlžníka - spotrebiteľa. Ochrana práv dlžníka by bola znemožnená práve takým výkladom, aký poskytuje sťažovateľka, ktorý bráni uplatneniu inštitútu neodkladného opatrenia na ochranu práv v záujme zabrániť preskúmaniu, či v konkrétnych okolnostiach veci ide o nekalé podmienky v predmetnej zmluve.“ 17. Ústavný súd v náleze sp. zn. IV. ÚS 493/2022 zo dňa 27.06.2023, bod 64 (Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 51/2023), uviedol: „Z judikatúry ústavného súdu aj Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že pri posudzovaní, či ide o obydlie chránené Ústavou SR, resp. Dohovorom, nie je možné prihliadať iba na formálno-právne skutočnosti, ale je potrebné prihliadať na všetky okolnosti konkrétneho prípadu. Preto nie je podstatnou otázka, či obydlie spĺňa stavebnotechnické požiadavky, či bolo postavené legálne, či je užívané legálne, ani či je jeho užívateľ prihlásený na trvalý pobyt v tomto obydlí. Podstatná je predovšetkým skutočnosť, či je fakticky ako obydlie jeho obyvateľmi užívané.“ 18. Ústavný súd v náleze sp. zn. III. ÚS 416/2022 zo dňa 13.07.2023 (Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 21/2023) uviedol: „Súd rozhodujúci v konaní o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby porušuje právo strany sporu (spotrebiteľa) na súdnu ochranu, ak sa v okolnostiach prípadu nezaoberá efektivitou neodkladného opatrenia vo výťahu k inštitútom procesu dobrovoľnej dražby, najmä k upusteniu od jej vykonania, a to tým skôr, keď sa vec dotýka obydlia spotrebiteľa.“ 19. Podotkla, že na Súdnom dvore prebieha prejudiciálne konanie vo veci C-351/23 týkajúce sa nerešpektovania inštitútu neodkladného opatrenia pred vykonaním dobrovoľnej dražby nehnuteľnosti bez možnosti preskúmania aplikácie inštitútu predčasnej splatnosti vo veci samej. 20. Zároveň pripomenula, že v zmysle judikatúry ústavného súdu, ak všeobecné súdy nepoužijú na prípad rozsudok Súdneho dvora, ktorý na vec dopadá, dopúšťajú sa porušenia práva na spravodlivý proces (nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 462/2022 zo dňa 03.11.2022 a nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 701/2022 zo dňa 27.03.2023). Keďže politika únie má zabezpečovať vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa (čl. 38 Charty základných práv Európskej únie), (porov. nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 106/2021 zo dňa 15.04.2021, bod 13) žiadame preto, aby vec povinných bola posúdená v medziach tejto ochrany.

21. K aplikácii § 390 CSP uviedla, že Okresný súd Pezinok prvýkrát rozhodol uznesením zo dňa 10.05.2024, ktorým nariadil neodkladné opatrenie a navrhovateľke priznal nárok na náhradu trov konania. Rozhodnutie bolo odôvodnené tým, že navrhovateľka osvedčila neodkladnosť požadovanej dočasnej úpravy pomerov medzi účastníkmi konania. Odvolací súd uznesením sp. zn. 4Co/59/2024 zo dňa 08.07.2024 zrušil uznesenie Okresného súdu Pezinok a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie z dôvodu neurčitej formulácie petitu v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia v časti určenia povinnosti navrhovateľke podať na súd žalobu vo veci samej podľa dikcie § 336 ods. 2 CSP. Z dôvodu nevymedzenia jednoznačného predmetu Okresný súd Pezinok nesprávne posúdil mieru osvedčenia nároku vo veci samej. Okresný súd Pezinok viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa § 391 ods. 2 CSP rozhodol v intenciách odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu. 22. Ustanovenie § 390 CSP: „ukladá odvolaciemu súdu povinnosť, aby sám rozhodol vo veci, ak je naplnená hypotéza tejto normy, podľa ktorej rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie.“ (nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 52/2020 zo dňa 16.04.2020). Z dôvodu opätovného rozhodovania odvolacieho súdu žiadala, aby odvolací súd v rámci rýchlosti a hospodárnosti konania sám meritórne rozhodol, a navrhla, aby odvolací súd v rámci opätovného rozhodovania uznesenie Okresného súdu Pezinok zmenil tak, že nariadi neodkladné opatrenie v nasledovnom znení: Slovenská sporiteľňa a.s., IČO: 00 151 653, Tomášikova 48, 831 04 Bratislava ako záložný veriteľ je povinný zdržať sa výkonu záložného práva vyplývajúceho zo zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam a mandátnej zmluvy zo dňa XX.XX.XXXX prostredníctvom dobrovoľnej dražby, ktorej predmetom sú nehnuteľnosti v katastrálnom území K., obec K., okres Z., zapísané Okresným úradom Z., katastrálny odbor na LV č. XXX ako parcely registra „C“ evidované na katastrálnej mape ako parcely č. XXXX/X o výmere 1 111 m2, druh pozemku: orná pôda, parcely č. XXXX/X o výmere 542 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, parcely č. XXXX/XX o výmere 47 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria a rodinný dom súpisné č. XXX postavený na parcele č. XXXX/X v podiele 1/1 k celku do právoplatného rozhodnutia Okresného súdu Pezinok vo veci samej. Okresný súd Pezinok ukladá navrhovateľke U.. A. L., narodenej XX.XX.XXXX, trvale bytom K. XXX/ XX, K., štátny občan Slovenskej republiky podať na Okresnom súde Pezinok proti odporcovi Slovenská sporiteľňa a.s., IČO: 00 151 653, so sídlom Tomášikova 48, 831 04 Bratislava, v lehote do 60 dní od právoplatnosti uznesenia o nariadení neodkladného opatrenia podať žalobu, že zmluvná podmienka podľa čl. VI. bodu 3. zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 17.04.2014: „Dlžník vyhlasuje, že sa oboznámil so súčasťami Úverovej zmluvy, ktorými sú VOP, Úverové podmienky, Sadzobník a podmienky určené Zverejnením, za ktorých sa Bankový produkt v zmysle Úverovej zmluvy poskytuje, súhlasí s nimi a zaväzuje sa ich dodržiavať. Pre účely Úverovej zmluvy sa VOP rozumejú Všeobecné obchodné podmienky vydané Bankou s účinnosťou od 1.8.2002 a Úverovými podmienkami Obchodné podmienky Banky pre poskytovanie Úverov a Povolených prečerpaní Privátnym klientom a MIKRO podnikateľom účinné od 1.7.2007. Dlžník ďalej vyhlasuje, že bol Bankou informovaný o skutočnostiach podľa § 37 ods. 2 Zákona o bankách .“ je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Okresný súd Pezinok ukladá navrhovateľke U.. A. L., narodenej XX.XX.XXXX, trvale bytom K. XXX/ XX, K., štátny občan Slovenskej republiky podať na Okresnom súde Pezinok proti odporcovi Slovenská sporiteľňa a.s., IČO: 00 151 653, so sídlom Tomášikova 48, 831 04 Bratislava, v lehote do 60 dní od právoplatnosti uznesenia o nariadení neodkladného opatrenia podať žalobu, že zmluvná podmienka podľa čl. VI. bodu 4. zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 17.04.2014: „Všetky právne vzťahy vyslovene neupravené v Úverovej zmluve, a ak je súčasťou dokumentu aj časť II., tiež bod 4. a 5. v časti II. tohto dokumentu, a ak je súčasťou dokumentu aj časť III., tiež bod 5. v časti III. tohto dokumentu sa budú riadiť príslušnými ustanoveniami Úverových podmienok, VOP, Obchodným zákonníkom a ostatnými právnymi predpismi, a to v tomto poradí.“ je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Okresný súd Pezinok ukladá navrhovateľke U.. A. L., narodenej XX.XX.XXXX, trvale bytom K. XXX/ XX, K., štátny občan Slovenskej republiky podať na Okresnom súde Pezinok proti odporcovi Slovenská sporiteľňa a.s., IČO: 00 151 653, so sídlom Tomášikova 48, 831 04 Bratislava, v lehote do 60 dní od právoplatnosti uznesenia o nariadení neodkladného opatrenia podať žalobu, že zmluvná podmienka podľa čl. VI. bodu 5. zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 17.04.2014: „Zmluvné strany sa dohodli, že ich vzájomné právne vzťahy sa budú, podľa § 262 Obchodného zákonníka, spravovať podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka.“ je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Navrhovateľke U.. A. L., narodenej XX.XX.XXXX, trvale bytom K. XXX/XX, K., priznáva Okresný súd Pezinok proti odporcovi 100% nárok na náhradu trov konania, o výške ktorého rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia súdny úradník.

23. Odporca v rámci vyjadrenia sa k návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a k odvolaniu navrhovateľky uviedol, že je podľa neho rozhodnutím vydaným v súlade so zákonom. Osobitne zdôrazni, že rozhodnutie napĺňa princíp právnej istoty, keďže je v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR. V podanom opravnom prostriedku podľa neho úplne absentujú právne relevantné dôvody, uvádzajú sa tvrdenia, ktoré sa konania, resp. napádaného rozhodnutia alebo vôbec netýkajú alebo ide o tvrdenia nesprávne, v podanom opravnom prostriedku, rovnako ako i v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, absentujú, či sú bagatelizované, právne najvýznamnejšie skutkové a právne okolnosti, riadnym uvedením a akcentovaním ktorých by bolo podľa názoru odporcu okamžite a bez ďalšieho nepochybné, že návrh navrhovateľa na nariadenie neodkladného opatrenia nemôže byť dôvodný, rovnako je úplne zrejmé, že podaný návrh neobsahoval všetky nevyhnutné náležitosti, ktoré úplný návrh na nariadenie neodkladného opatrenia obsahovať musí. Vyjadril presvedčenie, že uvedené, v celom rozsahu neúplné, podanie (označené ako návrh na nariadenie neodkladného opatrenia), rovnako i opravný prostriedok voči Uzneseniu o jeho nenariadení sledujú jediné - účelové vyvolanie a predlžovanie konania, kedy toto nesmeruje k ochrane ohrozených subjektívnych práv, ale zneužíva procesné právo na oddialenie plnenia zákonných a zmluvných povinností navrhovateľa / žalobcu, o. i. povinnosti plniť svoj splatný dlh a povinnosť strpieť výkon záložného práva. Navrhovateľ o. i. opakovane porušil a porušuje nielen svoje hmotnoprávne povinnosti, ale i procesné pravidlá týkajúce sa o. i. povinnosti tvrdenia a povinnosti dôkaznej (osvedčenia), čo vylučuje, aby mohol byť so svojimi podaniami úspešný. Akcentoval skutočnosť, že podľa jeho názoru je takéto rozhodnutie, ak sa má týkať predmetu konania vymedzeného procesným úkonom navrhovateľa, jediné možné, keďže inak by došlo k porušeniu viacerých kogentných právnych predpisov. Akcentoval aj to, že navrhovateľ je v konaní zastúpený advokátom, t. j. profesionálom poskytujúcim právne služby, ktorému je nepochybne známa právna úprava týkajúca sa konania o nariadenie neodkladného opatrenia a neuvedenie podstatných náležitostí, či nesplnenie povinných procesných povinností, je tak nepochybne dôsledkom snahy o vytvorenie neexistujúceho skutkového a právneho stavu, stavu neúplného, kedy sú neuvádzané, či reálne neakcentované podstatné skutočnosti (podstatné i z hľadiska potreby a vôbec možnosti nariadiť neodkladné opatrenie, ktoré nemôže byť prostriedkom pre zakazovanie výkonu práva, osobitne ak toto - ako v tomto prípade, keď tu existuje zákonné právo záložného veriteľa vykonať záložné právo - vyplýva z ius cogens). Ak teda podľa ustanovenia čl. 11 ods. 3 Základných princípov CSP kto sa v styku so súdom alebo verejne prihlási k určitej profesijnej odbornosti, považuje sa za schopného konať s náležitou znalosťou veci spojenou s touto odbornosťou, je potrebné poukázať na skutočnosť, že žalobca bol ako pri uvedenom úkone zastúpený profesionálom poskytujúcim právne služby - advokátom a ak tento nepostupoval v súlade s úplne jasnými právnymi predpismi a neplnil procesné povinnosti, ktoré ho zaťažujú, nemôže byť uvedené dôvodom na podanie odvolania. Mal za povšimnutiahodné, ak navrhovateľ poukazuje na určité právne súvislosti (i to však, vo väčšine tvrdení, spôsobom, či s obsahom, ktorý s reálnou ústavnoprávnou úpravou nemá žiadnu súvislosť), avšak úplne opomína ústavnoprávne aspekty iné, tie najdôležitejšie (ako je napríklad princíp legality) a predovšetkým úplne opomína akékoľvek základné práva žalovaného, ktoré majú rovnaký obsah i zaručenú ochranu a naopak konštruuje si akési „nadpráva“, hoci Ústavný súd SR opakovane akcentuje, že základné práva a slobody sú navzájom rovnocenné. Koncepcia materiálneho právneho štátu vylučuje vytvorenie „hierarchie“ základných práv a slobôd, v ktorej by sa jednému základnému právu alebo slobode priznal väčší význam, než aký má iné základné právo alebo sloboda. Konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd (resp. ľudských práv a základných slobôd v režime medzinárodných dohovorov o ľudských právach) treba riešiť uplatnením zásady ich spravodlivej rovnováhy. (napr. Pl. ÚS 22/06). Ak sa nejaký subjekt domáha takej výnimočnej ochrany, ako je nariadenie neodkladného opatrenia, mal by relevantnú právnu situáciu akcentovať v úplnosti, bez toho, aby najpodstatnejšie skutočnosti, či právne závery neuviedol, či bagatelizoval,, v prípade opačnom je potom zrejmé, že nejde o reálnu a dôvodnú snahu o ochranu, resp. dosiahnutie právnej ochrany, ktorá je dôvodná v kontexte všetkých predpokladov na nariadenie neodkladného opatrenia, ale ide o snahu - za pomoci izolovanej, formalistickej a všeobecnej argumentácie - ospravedlňovať zrejmú nespravodlivosť, čo je, o.i., i ústavnoprávne neudržateľné, keďže takéto konanie (i prípadne vydané rozhodnutie) by bolo práve v rozpore so základným postulátom spravodlivosti a tak i s princípmi materiálneho právneho štátu. V súkromnoprávnych vzťahoch sa zaručuje autonómia vôle (čl. 2 Ústavy), spojená i so zmluvnou autonómiou a je nevyhnutné dodať, že v oblasti súkromnoprávnych vzťahov tu existuje základná požiadavka - riadne dodržiavať uzatvorené zmluvy (zásada pacta sunt servanda). Práve uvedené navrhovateľ porušuje a hoci ako dlžník konal v rozpore so svojimi základnými právnymi povinnosťami (v tomto prípade skôr nekonal, keď riadne a včas nesplácal poskytnutý úver), čoho dôsledkom je aktivácia povinnosti tzv. náhradného

dlžníka (t. j. záložcu) dlh uspokojiť náhradným spôsobom (t. j. výťažkom zo speňaženia zálohu), s čím sú spojené čiastkové povinnosti ako sú napr. povinnosť strpieť výkon záložného práva, či povinnosť poskytnúť pri výkone potrebnú súčinnosť, návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia sa záložca (zároveň v postavení obligačného dlžníka) snaží túto zákonnú povinnosť protiprávne mariť. Uviedol, že je podstatou uhradzovacej funkcie záložného práva, ako prostriedku náhradného uspokojenia, že ak dlžník zabezpečovaný dlh neplatí, môže sa veriteľ domáhať uspokojenia zo zálohu, ako uviedol v plenárnom rozhodnutí ÚS SR (PL. ÚS 23/2014): „Občiansky zákonník vychádza z toho, že samotné uzatvorenie zmluvy o zriadení záložného práva so sebou prináša možnosť pre záložného veriteľa speňažiť záloh prostredníctvom dobrovoľnej dražby, pričom vystupuje ako zástupca záložcu. Vzhľadom na uvedené sa dobrovoľná dražba odvíja od predchádzajúceho úkonu vlastníka, ktorý dáva súhlas na budúce speňaženie určitého svojho majetku určitým spôsobom regulovaným právom (zákon o dobrovoľných dražbách).“ Ide o flagrantné zneužitie a zneužívanie práva a ide len - v čase po tom, ako bol úver v značnej výške bankou poskytnutý a dlžníkom nie je splácaný - o účelovú snahu práve o protiprávneho konania dlžníka (ako z úverovej zmluvy, tak i záložnej), kedy tento odmieta niesť zodpovednosť za toto svoje protiprávne konanie. Z nepráva (z protiprávneho konania) nikdy právo vzniknúť nemôže, niečo také by bolo v rozpore so všeobecnou garanciou spravodlivosti, ktorá je základným prejavom existencie materiálneho právneho štátu. Uviedol, že súd prvej inštancie rozpoznal práve účelovosť a zjavnú procesnú neúplnosť návrhu, akcentoval podstatu a zmysel relevantných právnych kategórií a inštitútov a rozhodol tak, že predmetný návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol (pričom uvedené žalovaný uvádza odhliadajúc od skutočnosti, že podľa jeho názoru bol návrh na nariadenie neodkladného opatrenia neúplný a súd ho mal odmietnuť). Je podľa neho povinnosťou navrhovateľa splniť svoje procesné povinnosti, ktoré sú stanovené zákonom a ak ich navrhovateľ neplní, nikdy v konaní byť úspešný nemôže, rovnako aj v tomto prípade z nepráva (konkrétne z porušenia základných procesných povinností) nikdy právo (t. j. úspech v konaní) vzniknúť nemôže. Ako najzákladnejšiu skutočnosť uviedol, že obsah podania označeného ako návrh na nariadenie neodkladného opatrenia (hoci ide o podanie neúplné) viac ako jednoznačne indikuje záver, že navrhovateľ sa reálne pokúša šikanóznym spôsobom zneužiť oprávnenia vyplývajúce z obsahu jednotlivých ustanovení právneho poriadku Slovenskej republiky (predovšetkým spotrebiteľského práva), ako aj právneho poriadku EÚ a to spôsobom, popierajúcim ich účel a zmysel, s úmyslom vyhnúť sa plneniu svojich právnych povinností a žalovaného tak majetkovo poškodiť a to bez akéhokoľvek relevantného dôvodu. Celý návrh označil za zjavne prepisovaný, generický a skutkovo neurčitý kompilát, kde sú uvádzané rozhodovacou praxou Najvyšších justičných autorít dávno vyvrátené „úvahy“, ktoré majú na viacerých miestach podobu až právneho nonsensu, prípadne úvahy popierajúce obsah kogentných právnych noriem. Podľa neho ide o ani nie veľmi zastieraný pokus zbaviť sa bez akéhokoľvek dôvodu povinnosti zabezpečujúcej záväzok vo výške presahujúcej 130.000 eur. Už v čase pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti (september 2023!) bol dlh niekoľkonásobne presahujúci hranicu 2.000 Eur (zákonná hranica pre dražbu nehnuteľnosti, § 3 ods. 6 zákona č. 527/2002 Z. z.) - 9.843,45 Eur k 21.9.2023. Zmluva o úvere sa vzťahovala na obdobie cca 20 rokov (do 25.10.2033), pričom banka uplatnila klauzulu, s ktorou žalobkyňa ani nebola oboznámená, o predčasnej splatnosti úveru po 9 rokoch po uzatvorení tejto zmluvy z dôvodu omeškania so splátkami od februára 2023 do októbra 2023. Momentálne je však február 2025 a len každomesačná povinnosť pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti bola 985,60 Eur. Aj bez vyhlásenia mimoriadnej splatnosti by bol dlh na týchto splátkach cca 25.000 Eur. V čase vyhlásenia mimoriadnej splatnosti bol dlh vo výške 126.344,78 eur. Poukázal na čl. 5 Základných princípov CSP, podľa ktorého: „Zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Súd môže v rozsahu ustanovenom v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo vedú k nedôvodným prieťahom v konaní.“ Podanie takéhoto podania mal za zjavné zneužitie práva a uvedeným spôsobom by mal byť zo strany súdu i posúdený ako v tomto smere uvádza rozhodovacia prax Ústavného súdu SR: "Účelom zákonnej podmienky ustanovenej v § 3 ods. 6 zákona o dobrovoľných dražbách je dodržanie proporcionality medzi hodnotou istiny pohľadávky a hodnotou založenej nehnuteľnosti. S ohľadom na mechanizmus procesu výkonu dobrovoľnej dražby a systematiku samotného zákona o dobrovoľných dražbách je jednoznačné, že zákonodarca sa rozhodol túto proporcionalitu brať do úvahy iba do momentu oznámenia o začatí výkonu záložného práva." Uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 595/2023. I z uvedeného rozhodnutia vyvodil, že hranica pre dražbu zálohu je výška istiny dlhu v sume 2.000 Eur - čo nepochybne splnené je. Osobitne upriamil pozornosť na skutočnosť, že ide o návrh na tzv. „trvalé“ neodkladné opatrenie, ale má sa navždy zakázať výkon záložného práva z existujúceho záložného práva, hoci navrhovateľ ako dlžník svoj dlh vôbec neplní a neplnil, čo i sám potvrdil. Predstava, že by o takomto trvalom zásahu so škodou na

majetku veriteľa v rozsahu prevyšujúcom 130.000 Eur (slovom stotridsaťtisíc eur) malo byť rozhodnuté v konaní o nariadenie neodkladného opatrenia, mal za právne úplne absurdnú a popierajúcu princípy materiálneho právneho štátu a ochranu Ústavou zaručených majetkových práv a hodnôt. Uvedený návrh je podľa neho v priamom rozpore nielen s platnou právnou úpravou, ale i ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR, v ktorej sa uvádza, že dovolací súd uzatvára, že právny názor, podľa ktorého v prejednávanom spore bolo možné žalovanej ako záložnému veriteľovi uložiť rozsudkom časovo neobmedzenú povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva, ktorého predmetom sú dotknuté nehnuteľnosti, predajom vo verejnej dražbe, priamym predajom alebo odkúpením do svojho výhradného vlastníctva, nemožno považovať za správny. Ide o Uznesenia NS SR sp. zn. 8 Cdo 147/2017, sp. zn. 5 Cdo 113/2017, sp. zn. 2 Cdo 36/2019 - viac nižšie). ako sa uvádza v ustanovení čl. 2 Základných princípov CSP: Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít;. Ide o absolútne identickú situáciu, presne rovnako protiprávnym spôsobom navrhuje postupovať i navrhovateľ. Všetky uvedené postuláty ustálenú rozhodovaciu prax najvyššej justičnej autority by boli vyhovením takéhoto návrhu porušené. Navrhovateľ sa podľa neho reálne pokúša šikanóznym spôsobom zneužiť oprávnenia vyplývajúce z obsahu jednotlivých ustanovení právneho poriadku Slovenskej republiky (predovšetkým spotrebiteľského práva), ako aj právneho poriadku EÚ a to spôsobom, popierajúcim ich účel a zmysel, s úmyslom vyhnúť sa plneniu svojich právnych povinností a žalovaného tak majetkovo poškodiť a to bez akéhokoľvek relevantného dôvodu - ide o ani nie veľmi zastieraný pokus zbaviť sa bez akéhokoľvek dôvodu povinnosti zabezpečujúcej záväzok vo výške presahujúcej 130.000 Eur. To, že išlo o pokus súd „zaviesť“ a dosiahnuť vydanie tzv. trvalého neodkladného opatrenia, mal za zrejmé z návrhu petitu, kedy sa tento navrhoval s obsahom: I. Záložný veriteľ je povinný zdržať sa výkonu záložného práva podľa zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam a mandátna zmluva zo dňa 17.04.2014 prostredníctvom dobrovoľnej dražby, ktorej sú nehnuteľnosti v katastrálnom území K., obec K., okres Z., zapísané Okresným úradom Z., katastrálny odbor na LV č. XXX ako parcely registra „C“ evidované na katastrálnej mape ako: a) parc. č. XXXX/X o výmere 1 111 m2, druh pozemku: orná pôda, b) parc. č. XXXX/X o výmere 542 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, c) parc. č. XXXX/XX o výmere 47 m2, druh pozemku: Y. Z. W. E., B.) X. B. S. S.. Č.. XXX Z. na Z.. Č.. XXXX/X v podiele 1/1 k celku. Navrhovateľ sa domáhal uloženia povinnosti zdržať sa výkonu záložného práva navždy, uvedený návrh je bez akejkoľvek limitácie typu „do rozhodnutia vo veci samej“, atp. V takom prípade by išlo o tzv. trvalé neodkladné opatrenie, teda rozhodnutie konečné, t. j. s dôsledkami rovnakými ako v prípade Rozsudku. V takomto prípade je však v celom rozsahu aplikovateľná judikatúra NS SR týkajúca sa trvalého zakazovania výkonu záložného práva. Z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR: „ Dovolací súd konštatuje, že rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie súdu prvej inštancie, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V danom spore súd prvej inštancie rozhodnutím vo veci samej uložil žalovaným povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva v zmysle (zmenenej) žaloby na neobmedzený, vopred neurčený čas, čím neprimerane zasiahol do práva žalovanej 1/ ako záložného veriteľa v budúcnosti uspokojiť sa, resp. domáhať sa uspokojenia svojej pohľadávky z predmetu záložného práva cestou predaja vo verejnej dražbe, priamym predajom alebo odkúpením do svojho výhradného vlastníctva. Predbežné opatrenie nariadené uznesením súdu prvej inštancie z 29. októbra 2013 č. k. 5C393/2013-20 predstavovalo dočasné opatrenie, ktoré malo za cieľ eliminovať nepriaznivé následky, ktoré by mohli v priebehu konania nastať, t. j. že by mohlo dôjsť k nevyváženému a neprimeranému zásahu do vlastníckych práv žalobcov k ich obydliu zo strany žalovanej 1/ ako záložného veriteľa. Vychádzajúc zo skutkových okolností, nariadenie uvedeného predbežného opatrenia možno považovať za primeraný a účinný prostriedok na ochranu práv žalobcov ako spotrebiteľov. Rozhodnutie súdu vo veci samej nemohlo nahradiť predbežné opatrenie, pretože takéto rozhodnutie je v podstate nevykonateľné a zasahuje do práv žalovanej 1/ bez toho, aby bolo právoplatne rozhodnuté o platnosti Záložnej zmluvy v časti výkonu záložného práva predajom vo verejnej dražbe, priamym predajom alebo odkúpením do svojho výhradného vlastníctva.“ Dovolací súd nespochybňuje názor odvolacieho súdu, že strata obydlia žalobcov by predstavovala obrovský zásah do ich práv a spôsobila by im veľmi nepriaznivú životnú situáciu, avšak právo na obydlie spotrebiteľa nemožno chápať ako absolútne nedotknuteľné. Súdna prax dospela k záveru, že právna úprava dobrovoľných dražieb, resp. možnosť vymáhania plnení zo spotrebiteľských zmlúv takouto formou, nie je v rozpore s ochranou spotrebiteľa, ktorá vyplýva z práva Európskej únie, avšak len za predpokladu, že príslušná právna úprava umožňuje zabezpečenie ochrany práv spotrebiteľa, resp. ju aspoň prakticky neznemožňuje alebo nadmerne nesťažuje. Uvedený

záver napokon vyplýva aj z citovaného rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie. Dovolací súd uzatvára, že poukazovanie len na vybrané body predmetného rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie, bez zohľadnenia jeho celého kontextu, nie je spôsobilé privodiť záver o správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu. Vzhľadom na uvedené dovolací súd uzatvára, že právny názor odvolacieho súdu, podľa ktorého v prejednávanom spore bolo možné žalovanej 1/ ako záložnému veriteľovi uložiť rozsudkom časovo neobmedzenú povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva, ktorého predmetom sú dotknuté nehnuteľnosti, predajom vo verejnej dražbe, priamym predajom alebo odkúpením do svojho výhradného vlastníctva, nemožno považovať za správny. Dovolaním napadnuté rozhodnutie teda spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.) tak, ako to opodstatnene namieta dovolateľka.“ (uznesenie NS SR sp. zn. 8Cdo/147/2017 z 29.1.2019) 24. Obdobné závery sú vyjadrené i v ďalších rozhodnutiach NS SR (sp. zn. 5Cdo/113/2017, Uznesenie z 25.4.2019 a sp. zn. 2Cdo/36/2019 - Uznesenie z 26.8.2019). Ako sa uvádza v ustanovení čl. 2 Základných princípov CSP: (1) Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. (2) Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo, v prípade, ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozhodnutia obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu (§ 220 ods. 2,3 CSP v spojitosti s § 234 ods. 2 CSP). Ide o absolútne identickú situáciu, presne rovnako protiprávnym spôsobom postupoval i sudca súdu prvej inštancie. Osobitne zdôraznil to, že medzi uznesením o nariadení trvalého neodkladného opatrenia, ktorým sa navždy ukladá zákaz výkonu záložného práva je konečným rozhodnutím ohľadom daného práva a Rozsudkom s takýmto znením nie je absolútne žiaden rozdiel, aj v jednom aj v druhom prípade sa ukladá povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva na neobmedzený, vopred neurčený čas, čím sa neprimerane zasahuje do práva žalovaného ako záložného veriteľa v budúcnosti uspokojiť sa, resp. domáhať sa uspokojenia svojej pohľadávky z predmetu záložného práva, ktoré právo je zaručené kogentnou právnou úpravou. 25. V súvislosti s navrhovaným petitom, kedy navrhovateľ síce uvádzal, že má byť nejaké budúce konanie o nejakých zmluvných podmienkach - nevedno z akého dôvodu nebola takáto žaloba podaná, keď zmluva je tu od roku 2014 - avšak uloženia povinnosti zdržať sa výkonu záložného práva sa domáhal navždy, uvedený návrh bol bez akejkoľvek limitácie typu „do rozhodnutia vo veci samej“ a tak by fakticky bolo úplne jedno, či by takáto žaloba bola podaná alebo nie a v podstate by boli i práve irelevantné, s akým výsledkom by takéto (možné budúce) konanie skončilo. Vyjadril presvedčenie, že išlo o úmyselne ľstivé konanie, kedy pod zámienkou nejakého možného, budúceho konania sa navrhovateľ snažil dosiahnuť trvalý zákaz výkonu záložného práva. Po tom, ako na uvedené upozornil žalovaný, sa „zrazu“ navrhovateľ v podanom odvolaní domáha, aby odvolací súd rozhodol nasledovne: 1/ Slovenská sporiteľňa, a.s., IČO: 00 151 653, Tomášikova 48, 831 04 Bratislava ako záložný veriteľ je povinný zdržať sa výkonu záložného práva vyplývajúceho zo zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam a mandátnej zmluvy zo dňa 17.04.2014 prostredníctvom dobrovoľnej dražby, ktorej predmetom sú nehnuteľnosti v katastrálnom území K., obec K., okres Z., zapísané Okresným úradom Z., katastrálny odbor na LV č. XXX ako parcely registra „C“ evidované na katastrálnej mape ako parcely č. XXXX/X o výmere 1 111 m2, druh pozemku: orná pôda, parcely č. XXXX/X o výmere 542 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, parcely č. 1330/11 o výmere 47 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria a rodinný dom súpisné č. XXX postavený na parcele č. XXXX/X v podiele 1/1 k celku do právoplatného rozhodnutia Okresného súdu Pezinok vo veci samej. Okresný súd Pezinok ukladá navrhovateľke U.. A. L., narodenej XX.XX.XXXX, trvale bytom K. XXX/ XX, K., štátny občan Slovenskej republiky podať na Okresnom súde Pezinok proti odporcovi Slovenská sporiteľňa a.s., IČO: 00 151 653, so sídlom Tomášikova 48, 831 04 Bratislava, v lehote do 60 dní od právoplatnosti uznesenia o nariadení neodkladného opatrenia podať žalobu, že zmluvná podmienka podľa čl. VI. bodu 3. zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 17.04.2014: „Dlžník vyhlasuje, že sa oboznámil so súčasťami Úverovej zmluvy, ktorými sú VOP, Úverové podmienky, Sadzobník a podmienky určené Zverejnením, za ktorých sa Bankový produkt v zmysle Úverovej zmluvy poskytuje, súhlasí s nimi a zaväzuje sa ich dodržiavať. Pre účely Úverovej zmluvy sa VOP rozumejú Všeobecné obchodné podmienky vydané Bankou s účinnosťou od 1.8.2002 a Úverovými podmienkami Obchodné podmienky Banky pre poskytovanie Úverov a Povolených prečerpaní Privátnym klientom a MIKRO podnikateľom účinné od 1.7.2007. Dlžník ďalej vyhlasuje, že bol Bankou informovaný o skutočnostiach podľa § 37 ods. 2 Zákona o bankách.“ je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

Okresný súd Pezinok ukladá navrhovateľke U.. A. L., narodenej XX.XX.XXXX, trvale bytom K. XXX/ XX, K., štátny občan Slovenskej republiky podať na Okresnom súde Pezinok proti odporcovi Slovenská sporiteľňa a.s., IČO: 00 151 653, so sídlom Tomášikova 48, 831 04 Bratislava, v lehote do 60 dní od právoplatnosti uznesenia o nariadení neodkladného opatrenia podať žalobu, že zmluvná podmienka podľa čl. VI. bodu 4. zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 17.04.2014: „Všetky právne vzťahy vyslovene neupravené v Úverovej zmluve, a ak je súčasťou dokumentu aj časť II., tiež bod 4. a 5.v časti II. tohto dokumentu, a ak je súčasťou dokumentu aj časť III., tiež bod 5. v časti III. tohto dokumentu sa budú riadiť príslušnými ustanoveniami Úverových podmienok, VOP, Obchodným zákonníkom a ostatnými právnymi predpismi, a to v tomto poradí.“ je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Okresný súd Pezinok ukladá navrhovateľke U.. A. L., narodenej XX.XX.XXXX trvale bytom K. XXX/XX, K., štátny občan Slovenskej republiky podať na Okresnom súde Z. proti odporcovi Slovenská sporiteľňa a.s., IČO: 00 151 653, so sídlom Tomášikova 48, 831 04 Bratislava, v lehote do 60 dní od právoplatnosti uznesenia o nariadení neodkladného opatrenia podať žalobu, že zmluvná podmienka podľa čl. VI. bodu 5. zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX Y.o dňa 17.04.2014: „Zmluvné strany sa dohodli, že ich vzájomné právne vzťahy sa budú, podľa § 262 Obchodného zákonníka, spravovať podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka.“ je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Navrhovateľke U.. A. L., narodenej XX.XX.XXXX, trvale bytom K. XXX/XX, K., priznáva Okresný súd Pezinok proti odporcovi 100% nárok na náhradu trov konania, o výške ktorého rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia súdny úradník. 26. Uvedené konanie považoval odporca nielen za nedovolené (a vo svojej podstate až právne nonsensuálne), ale vyvodil z neho i závažné procesnoprávne dôsledky. Mal za zrejmé, že odvolateľ sa domáha rozhodnutia odvolacieho súdu vo forme zmeny rozhodnutia súdu prvej inštancie, avšak nie takej zmeny, ktorá je jediná legálne prípustná, to je zmeny v zmysle ktorej Odvolací súd - súc viazaný dispozičným návrhom navrhovateľa - prípadne rozhodne tak, že návrhu navrhovateľa v ním navrhovanom (a písomne uvedenom, v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia) znení vyhovie, ale domáha sa rozhodnutia odvolacieho súdu s obsahom, ktorý je absolútne neprípustný i teoreticky, keďže Odvolací súd nemôže v odvolacom konaní rozhodovať spôsobom, ktorý navrhovateľ v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia neuviedol. Inými slovami, ak sa navrhovateľ domáhal uloženia trvalej povinnosti zdržania sa výkonu záložného práva a uloženia povinnosti podať žalobu o určenie neprijateľných podmienok, nie je možné, aby sa v odvolacom konaní domáhal niečoho úplne iného, odlišného od návrhu a teda rozhodnutia s obsahom, ktorý je odlišný od jeho návrhu (v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia), ktorým je súd viazaný. Inými slovami, ak sa navrhovateľ domáhal uloženia trvalej povinnosti zdržania sa výkonu záložného práva a uloženia povinnosti podať žalobu s obsahom tak ako ju uviedol, môže sa v odvolacom konaní domáhať vylučuje vyhoveniu takémuto návrhu, nie vydania rozhodnutia úplne iného. Podľa ustanovenia § 371 CSP v odvolacom konaní nemožno žalobu meniť (a uvedené sa analogicky vzťahuje i na návrh na nariadenie neodkladného opatrenia). Navrhovateľ sa však zjavne snaží - vedomý si neudržateľnosti návrhu na nariadenie ním navrhovaného neodkladného opatrenia - meniť (a to dokonca bez dispozičného úkonu, t. j. povinne písomného návrhu na pripustenie zmeny podľa § 139 a 140 CSP). Poukázal na judikatúru NS SR, z obsahu ktorej vyplývajú úplne rovnaké závery: „Súd nemôže preformulovať výrok navrhovaného neodkladného opatrenia v časti konkretizácie právneho úkonu tak, aby zodpovedal objektívnemu hmotnému právu a aby jeho formulácia zodpovedala dovoleným spôsobom výkonu rozhodnutia.“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. júna 2018, sp. zn. 8Cdo/37/2018) 27. Nemôže tak konať ani súd, ani navrhovateľ - a čo iné ako snaha o konkretizáciu je jeho (navrhovateľova) snaha o protiprávnu zmenu v podobe uvedenia nových (konkrétnych) údajne neprijateľných podmienok, či zmena v podobe preformulácie toho, čoho sa písomne domáhal v návrhu. Uvedené odporca uviedol odhliadajúc od skutočnosti, ktorou je nielen teoretická nedovolenosť takéhoto konania, ale rovnako i samozrejme nedovolenosť formálna a materiálna, keďže i v tomto prípade by išlo o návrh, i keby bol uvedený v samotnom návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, neúplný a materiálne nevykonateľný - rovnako ako je materiálne nevykonateľný a formálne neurčitý i návrh uvedený v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. Súd je zásadne viazaný návrhom rozhodnutia - postup opačný je zásadnou negáciou Ústavou a Dohovorom zaručených základných práv na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie. Uvedené je „premietnuté“ o.i. do ustanovenia § 216 ods. 1 CSP, podľa ktorého: Súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu. V naznačenom smere je potrebné opätovne poukázať i na judikatúru NS SR, z obsahu ktorej vyplývajú úplne rovnaké závery: „Súd nemôže preformulovať výrok navrhovaného neodkladného opatrenia v časti konkretizácie

právneho úkonu tak, aby zodpovedal objektívnemu hmotnému právu a aby jeho formulácia zodpovedala dovoleným spôsobom výkonu rozhodnutia.“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. júna 2018, sp. zn. 8Cdo/37/2018). Navrhovateľ [návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia] sa domáhal vydania uznesenia: „I. Záložný veriteľ je povinný zdržať sa výkonu záložného práva podľa zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam a mandátna zmluva zo dňa 17.04.2014 prostredníctvom dobrovoľnej dražby, ktorej sú nehnuteľnosti v katastrálnom území K., obec K., okres Z., zapísané Okresným úradom Z., katastrálny odbor na LV č. XXX ako parcely registra „C“ evidované na katastrálnej mape ako: par. č. XXXX/X o výmere 1 111 m2, druh pozemku: orná pôda, par. č. XXXX/X o výmere 542 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, par. č. XXXX/XX o výmere 47 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, rodinný dom so súp. č. XXX postavený na parc. č. XXXX/X v podiele 1/1 k celku. II. Ukladá žalobkyni, aby v lehote 60 dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia podala na súde žalobu o zdržanie sa výkonu záložného práva a žalobu o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok v Zmluve o splátkovom úvere zo dňa 17.04.2014. 28. Ak má byť výrok formulovaný určito, jasne, výstižne, zrozumiteľne a jeho obsah musí byť dovolený a možný, znamená požiadavka určitosti o.i. i to, že obsah výroku musí byť dostatočne zrozumiteľný a určiteľný i akoukoľvek treťou osobou. Z uvedeného návrhu je zrejmé, že uvedené nie je splnené, keďže navrhovateľ sa domáhal nariadenia neodkladného opatrenia: I. Petit I.: - zdržania sa výkonu záložného práva, avšak vôbec neuviedol ktorého záložného práva (vykonáva sa záložné právo ktoré vzniklo, zápisom po povolení vkladu záložného práva, pričom toto musí byť identifikované V - číslom a jeho predmetom, označením zálohu, pričom toto označenie musí byť dostatočne určité (súpisné alebo parcelné číslo / druh / LV / označenie registra / ďalšia identifikácia) - uvedený návrh uvedené označenie záložného práva neobsahuje, rovnako neobsahuje označenie, či ide o parcely registra „C“ alebo „E“, resp. označenie druhu pozemku, je tak vylúčené, aby sa jednalo o zákonný, dostatočne určitý návrh, - z neznámeho dôvodu sa navrhovateľ domáha uloženia povinnosti zdržania sa výkonu záložného práva akýmkoľvek spôsobom - hoci v návrhu uvádza tvrdenia vzťahujúce sa výlučne k spôsobu výkonu záložného práva speňažením na dobrovoľnej dražbe, - uvedené je však i objektívne nemožné, keďže sa domáhal zákazu výkonu záložného práva podľa zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam a mandátna zmluva zo dňa 17.04.2014, uvedené má však podobu právneho nonsensu, keďže vykonať možno iba záložné právo vzniknuté, t. j. záložné právo z katastra, nie právo zo zmluvy, lebo tou sa záložné právo len zriaďuje a okamihom rozhodnutia o povolení vkladu obligačné účinky zmluvy zanikajú. Ako sa uvádza v rozsudku NS SR, sp. zn. 6Sžo/229/2010: „Obligačné účinky zmluvy o prevode nehnuteľnosti spočívajú vo vzniku záväzkového právneho vzťahu medzi prevodcom a nadobúdateľom, ktorého obsahom je záväzok prevodcu previesť nadobúdateľovi prevádzanú nehnuteľnosť do jeho vlastníctva, pričom tomuto záväzku zodpovedá záväzok nadobúdateľa danú nehnuteľnosť do svojho vlastníctva prevziať. Obligačné účinky týkajúce sa prevodu vlastníctva k nehnuteľnosti však trvajú len do doby, než sú nahradené účinkami vecnoprávnymi. Neobstojí preto názor, že odstúpením od zmluvy o prevode nehnuteľnosti, na základe ktorej už bolo do katastra nehnuteľností vložené vlastnícke právo, zanikajú len obligačné účinky, pretože tieto v dôsledku vkladu už i tak zanikli, resp. boli nahradené účinkami vecnoprávnymi...“. - uvedené je tiež i neurčité, keďže má ísť o výkon záložného práva podľa zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam a mandátna zmluva zo dňa 17.04.2014 - pričom však zmluva nie je identifikovaná ani predmetom, ani jej stranami (účastníkmi) - záložných zmlúv zo 17.4.2014 môže byť iste značné množstvo. II. Petit II. (Ukladá žalobkyni, aby v lehote 60 dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia podala na súde žalobu o zdržanie sa výkonu záložného práva a žalobu o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok v Zmluve o splátkovom úvere zo dňa 17.04.2014) - uvedené je v celom rozsahu neurčité, keďže nevedno ktorého konkrétneho záložného práva sa má žaloba týkať, záložných práv je značné množstvo, toto musí byť identifikované V - číslom a jeho predmetom, označením zálohu, pričom toto označenie musí byť dostatočne určité (súpisné alebo parcelné číslo / druh / LV /, označenie registra / ďalšia identifikácia - uvedený návrh uvedené označenie záložného práva vôbec neobsahuje, - žalobu o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok v Zmluve o splátkovom úvere zo dňa 17.04.2014 - uvedené je neurčité, neuvádza sa ktorých podmienok a ktorej zmluvy, z formulácie Zmluvy o splátkovom

úvere zo dňa 17.04.2014 nie je možné zistiť ani jej predmet, ani jej strany, hmotnoprávny účastník sa označuje menom, priezviskom / obchodným menom, bydliskom / sídlom, dátumom narodenia / IČOm, atď., - neurčité je označenie „žalobkyňa“ - budúci účastník sa neoznačuje ako „žalobkyňa“ - keďže toto procesné postavenie nadobudne až podaním žaloby, ale identifikovačnými znakmi - účastník sa označuje menom, priezviskom / obchodným menom, bydliskom / sídlom, dátumom narodenia / IČO-m, atď. (presne tak, ako sa musí označiť v žalobe), - predovšetkým však vôbec nie je uvedené voči komu sa má žaloba podať, kto má byť budúci žalovaný (a uvedené je v rozpore s požiadavkami podľa § 336 ods. 2 CSP, kedy musia byť uvedené strany a predmet konania). 29. Rovnako navrhované odvolacie rozhodnutie trpí rovnakými vadami, vrátane toho, že 1/ Slovenská sporiteľňa, a.s., IČO: 00 151 653, Tomášikova 48, 831 04 Bratislava ako záložný veriteľ je povinný zdržať sa výkonu záložného práva vyplývajúceho zo zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam a mandátnej zmluvy zo dňa 17.04.2014 prostredníctvom dobrovoľnej dražby, ktorej predmetom sú nehnuteľnosti v katastrálnom území K., obec K., okres Z., zapísané Okresným úradom Z., katastrálny odbor na LV č. XXX ako parcely registra „C“ evidované na katastrálnej mape ako parcely č. XXXX/X o výmere 1 111 m2, druh pozemku: orná pôda, parcely č. XXXX/X o výmere 542 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, parcely č. XXXX/XX o výmere 47 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria a rodinný dom súpisné č. XXX postavený na parcele č. XXXX/X v podiele 1/1 k celku do právoplatného rozhodnutia Okresného súdu Pezinok vo veci samej, kedy uvedené je nielen objektívne nemožné, keďže sa domáha zákazu výkonu záložného práva podľa zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam a mandátna zmluva zo dňa 17.04.2014, avšak vykonať možno iba záložné právo vzniknuté, t. j. záložné právo z katastra, nie právo zo zmluvy, lebo tou sa záložné právo len zriaďuje a okamihom rozhodnutia o povolení vkladu obligačné účinky zmluvy zanikajú, ale tiež do právoplatného rozhodnutia Okresného súdu Pezinok vo veci samej, kedy však vôbec nie sú uvedené ani strany tohto konania, ani jeho predmet a môže ním byť čokoľvek. Poukázal na skutočnosť, že takýto návrh je zjavne i vecne absolútne zmätočný, keďže sa napr. požaduje, aby Krajský súd svojím rozhodnutím rozhodol, že Okresný súd Pezinok niečo nariaďuje, či ukladá. Uvedené je absolútne nemožné, o nariadení, či uložení „niečoho“ môže rozhodnúť súd, ktorý niečo nariaďuje alebo ukladá, t. j. súd vo veci konajúci. 30. Návrh na nariadenie neodkladného opatrenia označil za procesný úkon. I v právnych vzťahoch, ktoré sú predmetom tohto civilného sporového konania platí to, čo je pre oblasť civilného sporového konania explicitne zakotvené v Základných princípoch CSP - výklad zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho slovách a vetách jasné a nepochybné, pričom nikto sa nesmie dovolávať slov a viet zákona proti ich účelu a zmyslu. Uvedené závery tak nepochybne dopadajú i na obsah (resp. vnímanie obsahu) jednotlivých procesných úkonov, pričom obsah procesných úkonov sa posudzuje s ohľadom na to, čo bolo prejavené platí tzv. teória prejavu (vôle), a nie teória vôle, ktorá je relevantná pre hmotnoprávne úkony, aj to len limitovane, uvedené platí iba v prípade, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom (porovnaj ustanovenie § 35 ods. 1,2 OZ). Ako v naznačenom smere uvádza Ústavný súd SR (nález Ústavného súdu SR z 19. júna 2013, sp. zn. I. ÚS 223/2013): „Každý procesný úkon je potrebné posudzovať z objektívneho hľadiska, t. j. podľa toho, ako bol navonok prejavený. Aj žaloba je úkonom urobeným podľa Občianskeho súdneho poriadku a ako taká musí byť posudzovaná. Pri procesných úkonoch je rozhodujúci prejav vôle (platí tzv. teória prejavu, a nie teória vôle platiaca iba na súkromnoprávne úkony).“ Požiadavka na určitosť petitu požiadavkou objektívnou, t. j. prejav vôle musí natoľko určitý, aby nevzbudzoval pochybnosti o jeho obsahu i u osôb, ktoré s daným právnym vzťahom nemajú žiadnu súvislosť. K uvedeným záverom dospela i súdna prax, keď sa napr. v rozsudku NS ČR z 13.3.2007, sp. zn. 28Cdo/ 2888/2005 uvádza, že samotná proklamácia jedného z účastníkov zmluvy o jeho vedomosti o určitosti právneho úkonu nemôže eliminovať objektívne hodnotenie určitosti zmluvy, ako to má na mysli ustanovenie § 37 ods. 1 OZ (uvedené sa týka hmotnoprávneho úkonu, o to viac sa uvedené vzťahuje na úkon procesnoprávny, kde je dôležité výlučne to, čo bolo prejavené). Ak je obsah procesno - právneho úkonu zachytený písomne (čo toto písomné podanie nepochybne spĺňa), určitosť prejavu vôle je daná obsahom listiny, na ktorej je zaznamenaný. Nestačí, že jeho pôvodcovi je jasné, čo je predmetom procesno - právneho podania, ak uvedené nie je spoznateľné z obsahu (textu) listiny. Obsah úkonu nepochybne uvedené nespĺňa. Neurčitosť a nemožnosť návrhu rozhodnutia návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia má za následok postup podľa § 327 CSP, t. j. odmietnutie podania.

31. Uvedené - že sa odvolateľ domáha rozhodnutia odvolacieho súdu vo forme zmeny rozhodnutia súdu prvej inštancie, avšak nie takej zmeny, ktorá je jediná legálne prípustná, to je zmeny v zmysle ktorej Odvolací súd - súc viazaný dispozičným návrhom navrhovateľa - prípadne rozhodne tak, že návrhu navrhovateľa v ním navrhovanom (a písomne uvedenom, v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia) znení vyhovie, ale domáha sa rozhodnutia odvolacieho súdu s obsahom, ktorý je absolútne neprípustný i teoreticky, keďže Odvolací súd nemôže v odvolacom konaní rozhodovať spôsobom, ktorý navrhovateľ v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia neuviedol - má podľa žalovaného ďalšie závažné procesnoprávne dôsledky. Podľa § 385 CSP: Odvolací súd odmietne odvolanie, ak a) bolo podané oneskorene, b) bolo podané neoprávnenou osobou, c) smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné, alebo d) nemá náležitosti podľa § 363, ak pre vady odvolania nemožno v odvolacom konaní pokračovať. 32. Podľa § 385 CSP: V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Vzhľadom na uvedené je žalovaný presvedčený, že odvolanie proti Uzneseniu neobsahuje všetky kruciálne náležitosti, keďže reálne neobsahuje odvolací návrh, keďže podľa názoru žalovaného musí ísť o uvedenie takého odvolacieho návrhu, ktorý nemusí byť dôvodný, ale musí byť minimálne teoreticky prípustný. Teoreticky prípustné návrhy sú však len tie, ktorými sa navrhuje rozhodnutie zrušiť, potvrdiť alebo zmeniť, avšak zmeniť tak, aby bolo vydané rozhodnutie v súlade s predmetom konania, t. j. tým, čo navrhovateľ navrhol. Návrh na vydanie zmeňujúceho rozhodnutia s obsahom, ktorý navrhovateľ nikdy v priebehu prvoinštančného konania nenavrhol a tak netvorí predmet konania nie je návrhom, ktorý by bol teoreticky možný a tak podľa názoru žalovaného absentuje reálny odvolací návrh, čo je dôvod na odmietnutie odvolania. Návrh Rozhodnutia je nielen teoreticky neprípustný, ale implikuje i to, že údajné budúce konanie „vo veci“ sa má týkať údajných neprijateľných podmienok týkajúcich sa však úverového (obligačného vzťahu). 33. Predmet konania sa týka záložno - právneho vzťahu, výkonu vecného práva vzniknutého na základe rozhodnutia o povolení vkladu práva zriadeného práve záložnou zmluvou. Predmetom konania vôbec nie je obligačný (úverový) vzťah. Záložca je tzv. náhradným dlžníkom a z uvedeného, ako i z charakteru akéhokoľvek zabezpečovacieho inštitútu vyplýva, že podstatou akéhokoľvek zabezpečenia je to, že v prípade, ak nedôjde - a to z akéhokoľvek dôvodu - k splneniu zabezpečovanej pohľadávky tzv. hlavným dlžníkom, je povinný uvedenú povinnosť (bez ohľadu na dôvod „neuspokojenia“ pohľadávky) splniť dlžník náhradný. Záložca sa označuje aj ako náhradný dlžník, keďže sa stal iným dlžníkom pre prípad, ak pôvodný dlžník z akéhokoľvek dôvodu neplní. Táto jeho povinnosť je odvodená z úplne iného právneho vzťahu a to z právneho vzťahu založeného osobitným právnym úkonom, záložnou zmluvou a postavenie záložcu ako náhradného dlžníka nie je odvodené z právneho vzťahu, ktorý je založený úverovou zmluvou, zaviazaný z úverovej zmluvy je výlučne obligačný dlžník. Inými slovami povinnosť záložného dlžníka je povinnosťou inou ako je povinnosť dlžníka obligačného, ide o povinnosť z iného právneho vzťahu, ale táto povinnosť je úplne nezávislá od toho z akého dôvodu obligačný dlžník, tzn. dlžník z úverovej zmluvy, svoj záväzok nesplnil. V tomto smere je úplne právne irelevantné, či subjekt, ktorý je obligačným dlžníkom, má zároveň v inom právnom vzťahu aj postavenie dlžníka záložného, uvedené nemá absolútne žiaden vplyv na to, že ide o povinnosti odlišné, z odlišného právneho vzťahu, s odlišnými právnymi povinnosťami a predovšetkým vzájomne nijako inak ovplyvnené ako len tým, že ten, kto je záložný dlžník, je povinný splniť svoje povinnosti v prípade, ak ten, kto je obligačný dlžník, svoj dlh riadne a včas nesplnil. Všetky uvedené závery vyplývajú i z rozhodnutí / výkladov podaných najvyššími justičnými autoritami. 34. Právna úprava výkonu záložného práva bola predmetom prieskumu na európskej úrovni (SD EÚ). Tretia komora Súdneho dvora Európskej únie rozhodla o príslušných otázkach rozsudkom zo dňa 10.9.2014 vo veci C-34/13 nasledovne: Ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa majú vykladať v tom zmysle, že im neodporuje vnútroštátna právna úprava, ako je úprava dotknutá vo veci samej, umožňujúca vymôcť pohľadávku založenú na zmluvných podmienkach, ktoré sú prípadne nekalé, mimosúdnym výkonom záložného práva na nehnuteľný majetok, ktorý spotrebiteľ poskytol ako zabezpečenie pohľadávky, pokiaľ predmetná právna úprava prakticky neznemožňuje alebo nadmerne nesťažuje ochranu práv, ktoré spotrebiteľovi priznáva táto smernica, čo overiť prináleží vnútroštátnemu súdu. Súdny dvor v citovanom rozhodnutí rovnako uvádza, že v prípade neexistencie harmonizácie vnútroštátnych mechanizmov

núteného výkonu v práve Únie vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu prináleží, aby na základe zásady procesnej autonómie také pravidlá zaviedol. Je viac ako povšimnutiahodné, že uvedené navrhovateľ ignoruje - asi z dôvodu, že sa svojim návrhom snaží úplne poprieť reálny skutkový i právny stav, vrátane popretia jasných právnych noriem. 35. Ústavnosť zákonnej úpravy bola riešená aj na vnútroštátnej úrovni, dňa 15.10.2012 bol Ústavnému súdu Slovenskej republiky doručený návrh Okresného súdu Pezinok na začatie konania o súlade § 7 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách s čl. 1 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (návrhu bolo pridelené interné číslo Rvp 13090/2012). Ústavný súd Slovenskej republiky tento návrh (ktorému bola pridelená spisová značka PL. ÚS 23/2014) na neverejnom zasadnutí pléna 24. septembra 2014 predbežne prerokoval a rozhodol, že návrh Okresného súdu Pezinok odmieta pre zjavnú neopodstatnenosť. Z celého uznesenia (resp. jeho odôvodnenia) pléna Ústavného súdu je zrejmé, že Ústavný súd v pléne zastáva názor, že úprava výkonu záložného práva, tak ako je tvorená právnymi normami Občianskeho zákonníka (§§ 151a a nasl. OZ) a právnymi normami obsiahnutými v ustanoveniach zákona č. 527/2002 Z. z. - o dobrovoľných dražbách, podstatou ktorej je realizácia výkonu záložného práva záložným veriteľom a to na základe uzatvorenej záložnej zmluvy, kedy záložný veriteľ dáva návrh na vykonanie dražby a prehlási pritom výšku, pravosť a splatnosť pohľadávky, pre ktorú navrhuje vykonať záložné právo a dražbu realizuje dražobník a to na základe zmluvy uzatvorenej medzi záložným veriteľom, ako osobou oprávnenou konať v mene záložcu a dražobníkom, ako súkromnoprávnym subjektom oprávneným na základe osobitného živnostenského oprávnenia dobrovoľnú dražbu zrealizovať (vykonať), s Ústavou Slovenskej republiky a Dodatkovým protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zlučiteľná je. V odôvodnení ÚS SR uvádza, že: S názorom žalobcu, že výkon záložného práva prostredníctvom dobrovoľnej dražby je totožný s núteným výkonom práva prostredníctvom nútenej (exekučnej) dražby sa nestotožňuje. Nútené (exekučné) dražby a dobrovoľné dražby sú dvoma odlišnými inštitútmi, ktoré síce majú spoločný cieľ, a to speňaženie majetku povinnej osoby, a čiastočne aj priebeh (dražba majetku), ale zásadne sa líšia podkladom, ktorý umožňuje ich výkon. Podstatou dobrovoľnej dražby v zmysle jej platnej právnej úpravy je dohoda vlastníka veci s dražobníkom o dražbe určitého predmetu. 36. Vlastník veci môže poveriť inú osobu, aby dala pokyn na vydraženie veci, pričom Občiansky zákonník vychádza z toho, že samotné uzatvorenie zmluvy o zriadení záložného práva so sebou prináša možnosť pre záložného veriteľa speňažiť záloh prostredníctvom dobrovoľnej dražby, pričom vystupuje ako zástupca záložcu. Vzhľadom na uvedené sa dobrovoľná dražba odvíja od predchádzajúceho úkonu vlastníka, ktorý dáva súhlas na budúce speňaženie určitého svojho majetku určitým spôsobom regulovaným právom (zákon o dobrovoľných dražbách). Vyhlásenie záložného veriteľa o pravosti, sume a splatnosti pohľadávky, pre ktorú sa navrhuje výkon záložného práva podľa § 7 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách, nie je dôvodom, pre ktorý sa dobrovoľná dražba vykonáva, ale iba jedným z jej predpokladov. Preto § 7 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách nepredstavuje „exekučný titul“ pre výkon dražby, ale iba jednu z podmienok dražby, pričom predmetné ustanovenie neoprávňuje veriteľa realizovať dobrovoľnú dražbu, ale iba mu ukladá povinnosť prehlásiť určité skutočnosti. I uvedené je úplne jednoznačné. 37. Dobrovoľná dražba nie je podmienená exekučným titulom. Ako sa uvádza v uznesení NS SR sp. zn. 5Cdo/220/2018 z 31.05.2021, konkrétne v bode 14.3. odôvodnenia: „K tvrdeniam žalobcov v súvislosti s premlčaním výkonu záložného práva iba na okraj dovolací súd dodáva, že došlo asi k nepochopeniu obsahu rozhodnutí okresného aj krajského súdu i právnej úpravy zákona o dobrovoľných dražbách. Pokiaľ žalobcovia tvrdia, že uplatnenie si práva u dražobníka nespôsobuje spočívanie premlčacej doby, spochybňuje to celý mechanizmus výkonu záložného práva prostredníctvom platného a účinného zákona o dobrovoľných dražbách. Ak by, ako to tvrdia dovolatelia, bolo nevyhnutné „z opatrnosti“ podávať riadnu žalobu na plnenie, stal by sa celý inštitút zbytočným, keďže by sa bolo treba aj tak obrátiť na súd. Toto ale určite nebolo zámerom zákonodarcu, čo možno predpokladať, už len zo skutočnosti, že Zákon o dobrovoľných dražbách je stále súčasťou právneho poriadku. Účelom tohto zákona je práve odbremenenie súdov a poskytnutie možnosti záložným veriteľom domôcť sa vymáhanej pohľadávky zabezpečenej záložným právom zriadeným so súhlasom dlžníka efektívne priamym výkonom práva.

Opätovne - ako to vyplýva zo záverov plenárneho rozhodnutia Ústavného súdu SR, (PL. ÚS 23/2014): Občiansky zákonník vychádza z toho, že samotné uzatvorenie zmluvy o zriadení záložného práva so sebou prináša možnosť pre záložného veriteľa speňažiť záloh prostredníctvom dobrovoľnej dražby, pričom vystupuje ako zástupca záložcu. Vzhľadom na uvedené sa dobrovoľná dražba odvíja od predchádzajúceho úkonu vlastníka, ktorý dáva súhlas na budúce speňaženie určitého svojho majetku určitým spôsobom regulovaným právom (zákon o dobrovoľných dražbách), Vyhlásenie záložného veriteľa o pravosti, sume a splatnosti pohľadávky, pre ktorú sa navrhuje výkon záložného práva podľa § 7 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách, nie je dôvodom, pre ktorý sa dobrovoľná dražba vykonáva, ale iba jedným z jej predpokladov. Preto § 7 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách nepredstavuje „exekučný titul“ pre výkon dražby, ale iba jednu z podmienok dražby, pričom predmetné ustanovenie neoprávňuje veriteľa realizovať dobrovoľnú dražbu, ale iba mu ukladá povinnosť prehlásiť určité skutočnosti. Existencia takéhoto prehlásenia nie je medzi stranami sporná a hoci má navrhovateľka osobitné nahliadacie právo podľa § 8 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z.z. toto nepredložila. Žalovaný takéto prehlásenie z opatrnosti označuje a predkladá ako dôkaz, tým je splnená podmienka „prehlásenia“, tak ako to stanovuje zákon i judikuje Ústavný súd a navyše sám dlžník uvádza, že nespláca. 38. Pripomenul, že tu existuje „trojdelenie“ moci a že „Právomoc všeobecných súdov vykladať zákony nemožno chápať tak, že by boli oprávnené vykladané ustanovenie zákona fakticky „novelizovať“. Išlo by totiž o porušenie ústavného princípu trojdelenia štátnej moci, z ktorého vyplýva, že právomoc meniť zákony patrí Národnej rade Slovenskej republiky ako orgánu zákonodarnej moci, nie teda súdom“ (citované podľa Nálezu Ústavného súdu SR z 22. júna 2017, sp. zn. II. ÚS 796/2016) a že tu existuje právna istota, viazanosť zákonom, princíp legality a tzv. legitímne očakávania, práve porušenia ktorých sa navrhovateľ domáha. Opätovne - ako to vyplýva zo záverov plenárneho rozhodnutia Ústavného súdu SR, (PL. ÚS 23/2014): „Vyhlásenie záložného veriteľa o pravosti, sume a splatnosti pohľadávky, pre ktorú sa navrhuje výkon záložného práva podľa § 7 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách, nie je dôvodom, pre ktorý sa dobrovoľná dražba vykonáva, ale iba jedným z jej predpokladov. Preto § 7 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách nepredstavuje „exekučný titul“ pre výkon dražby, ale iba jednu z podmienok dražby, pričom predmetné ustanovenie neoprávňuje veriteľa realizovať dobrovoľnú dražbu, ale iba mu ukladá povinnosť prehlásiť určité skutočnosti.“ - a žalobca má osobitné nahliadacie právo podľa § 8 ZDD. Predmetom tohto konania vôbec nie je obligačný vzťah a ešte aj vo vzťahu k tomuto sa súd dopytuje na skutočnosti, ktoré by prípadne zaťažovali v rámci procesného bremena iba dlžníka - to však nie v situácii, keď tento potvrdil opak. Uviedol, že akékoľvek skutočnosti, týkajúce sa tvrdení o zániku (úplnom / čiastočnom) nároku na vrátenie úveru, s úrokom a príslušenstvom, zaťažujú dlžníka. K uvedeným záverom dospela i súdna prax: „Dukazní bremeno ohledne existence právni skutečnosti, která mela za následek zánik dluhu, leží na dlužníkovi.“ (rozsudok NS ČR, sp. zn. 33 Cdo 472/2007). V zmysle ustanovenia § 497 OBZ zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Je podľa neho povinnosťou navrhovateľa tvrdiť a preukázať reálnu existenciu konkrétneho, riadneho a včasného plnenia. Dlžník môže uvedenú povinnosť (každú z nich) splniť veľmi jednoducho, ak chce tvrdiť, že dlh plnil riadne a včas, musí: a) tvrdiť a predložiť právny úkon z obsahu ktorého vyplýva splatnosť dlhu (vrátane toho, či sú / boli, a v akej výške, dohodnuté anuitné splátky) - t. j. úverovej zmluvy, b) konkrétnymi individualizovanými tvrdeniami tvrdiť to koľko plnil a kedy plnil a ako plnil a uvedené bude môcť byť porovnané s úkonom stanovujúcim čas plnenia a rozsah jeho povinností, c) výpisom z bežného účtu / iným dokladom o poukázaní finančných prostriedkov a výpisom z úverového účtu (výpis z úveru), ktorými preukáže to, že plnenie bolo v súlade s tým, čo bolo dohodnuté, t. j. plnené riadne a včas, ale i to, kedy a ako bolo s tým - ktorým konkrétnym plnením naložené. Výkon záložného práva vôbec nie je závislý na tom, či dôjde k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti alebo nie, jedinou právne relevantnou skutočnosťou je skutočnosť, že zabezpečovaný dlh nie je splnený riadne a včas. Namietal, že navrhovateľ však nič také v úplnosti ani netvrdí, ani nepredkladá - bol totiž dlhodobo v omeškaní s plnením svojich povinností z úverovej zmluvy a bol opakovane upomínaný - a potvrdil presný opak, t. j. nesplácanie. Dlžník nijako netvrdil a neosvedčil, že by svoje záväzky plnil riadne a včas - je to presne naopak, čo aj sám uviedol. Možnosť vykonať záložné právo sa viaže na existenciu zabezpečenej splatnej a nesplatenej pohľadávky v minimálnej výške (§ 151a OZ, § 151j OZ, § 3 ods. 6 zák. č. 527/2002 Z.z.). V ustanovení § 3 ods. 6 ZDD sa stanovuje: „Dražiť nemožno nehnuteľné veci, ak hodnota pohľadávky bez jej príslušenstva zabezpečenej záložným právom ku dňu oznámenia o začatí výkonu záložného práva neprevyšuje 2 000 eur.“

Medzi výkonom záložného práva a (ne)možnosťou výkon vykonať, ak úver nie je zosplatnený, neexistuje žiaden priamy korelát, výkon záložného práva vôbec nie je závislý na tom, či dôjde k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti alebo nie, jedinou právne relevantnou skutočnosťou je skutočnosť, že zabezpečovaný dlh nie je splnený riadne a včas a dosahuje minimálnu výšku 2.000 Eur a to nepochybne naplnené bolo, navrhovateľ netvrdil a nepreukázal opak. V zmysle ustanovenia § 497 OBZ zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Navrhovateľ (v postavení dlžníka) a žalovaný (v postavení veriteľa) uzatvorili Zmluvu o splátkovom úvere, ktorej predmetom bol (o.i.) záväzok veriteľa poskytnúť úver vo výške 180.200 Eur (slovom stoosemdesiattisícdvesto Eur). Uvedený úver bol dlžníkovi poskytnutý, uvedené nie je nijako sporné. Navrhovateľ ako záložca a žalovaný ako záložný veriteľ, uzatvorili Záložnú zmluvu, predmetom zmluvy bola dohoda zmluvných strán o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam Záložcom v prospech Záložného veriteľa na zabezpečenie pohľadávky Záložného veriteľa. Obe zmluvy boli predložené ako prostriedok osvedčenia, ani uvedené tak nie je sporné. Ako vyplýva z bodu I./1 záložnej zmluvy, zabezpečovanou pohľadávkou záložného veriteľa (t. j. žalovaného, a to aj v prípade premlčania) sa rozumie, o.i.: a) pohľadávka, ktorá vznikla zo Zmluvy o splátkovom úvere č. 5054762943 v znení jej neskorších zmien a dodatkov uzatvorenej medzi Záložným veriteľom a L. A., U.., r.č. XXXXXXXXXX, K. XXX/XX, XXX XX K. ako dlžníkom (pre účely tohto bodu ďalej len „Dlžník“), na základe ktorej Záložný veriteľ poskytol Úver, a ktorú tvorí istina vo výške 180.200,00 Eur, slovom Stoosemdesiattisícdvesto Eur, (ďalej len „Úver“) úroky, Úroky z omeškania a všetky Poplatky a náklady spojené s Úverovou zmluvou. Nesplácanie potvrdil i dlžník. Len na zameškaných splátkach (bez akéhokoľvek príslušenstva, vrátane sankčného) bol dlžný mnohonásobne viac ako je zákonná hranica, t. j. ide o dlh vysoko presahujúci hranicu 2.000 Eur. Zákon (a zákonodarca) stanovením hranice výšky dlhu, nevyhnutnej pre vykonanie dražby nehnuteľnosti, princíp proporcionality akcentoval a uvedenú otázku normatívne upravil. V tejto súvislosti odporca poukázal ako na zásadu legality, tak i na princíp trojdelenia moci a z neho vyplývajúce dôsledky - „Právomoc všeobecných súdov vykladať zákony nemožno chápať tak, že by boli oprávnené vykladané ustanovenie zákona fakticky „novelizovať“. Išlo by totiž o porušenie ústavného princípu trojdelenia štátnej moci, z ktorého vyplýva, že právomoc meniť zákony patrí Národnej rade Slovenskej republiky ako orgánu zákonodarnej moci, nie teda súdom" (citované podľa Nálezu Ústavného súdu SR z 22. júna 2017. sp. zn. II. ÚS 796/2016). Navrhovateľ sa však dovoláva - pri nesplnení svojich ako procesnoprávnych, tak i hmotnoprávnych povinností - aby uvedené nebolo aplikované a svojvoľne sa dožaduje zákazu výkonu záložného práva a argumentuje spôsobom popierajúcim obsah právnych noriem. Už uvedená skutočnosť, v spojitosti s právnou úpravou (§§ 151a a 151j OZ) podľa neho i teoreticky vylučuje možnosť aby mohol byť návrh na nariadenie neodkladného opatrenia dôvodný. Namietal, že k návrhu nebol priložený najzákladnejší prostriedok osvedčenia - výpis z listu vlastníctva preukazujúci to, že v čase rozhodovania súdu je navrhovateľ vlastníkom a záložcom, keďže nehnuteľnosť je vec prevoditeľná, s ňou dochádza aj k prevodu záložného práva (§151h OZ) a tak navrhovateľ musí osvedčiť svoje vlastníctvo. Navrhovateľ musí preukázať vecnú legitimáciu strán v konaní (ako svoju, t. j. aktívnu vecnú legitimáciu, tak i pasívnu vecnú legitimáciu subjektov, voči ktorým návrh smeruje). Ako judikuje NS SR: „Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta.“ (rozsudok NS SR z 29. 6. 2010, sp. zn. 2 Cdo 205/2009). Rovnako NS SR vo svojej rozhodovacej činnosti uvádza, že: „Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom hmotno- právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva navrhovateľom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva odporcom). Či však bude odporca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (odporca), nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom odporca tvrdí, že je nositeľom

hmotno-právnej povinnosti (odporca), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide.“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004). Ak sa navrhovateľ neodkladným opatrením domáhal uloženia povinnosti - zdržať sa výkonu záložného práva - mal za zrejmé, že uvedeného sa môže domáhať, len ten, kto je subjektom povinnosti strpieť výkon záložného práva, t. j. záložca. Uvedené o.i. vyvodil i z explicitnej zákonnej úpravy, kedy sa v ustanovení § 151m ods. 4 veta prvá Občianskeho zákonníka stanovuje: „Záložca je povinný strpieť výkon záložného práva a je povinný poskytnúť záložnému veriteľovi súčinnosť potrebnú na výkon záložného práva.“ Ak chce navrhovateľ osvedčiť, že je záložcom a že sa ho môže výkon záložného práva nejako dotknúť, musí predložiť výpis z na to určeného verejného operátu, katastra nehnuteľností (t. j. výpis z listu vlastníctva), ktorým osvedčí, že je záložcom (a to s ohľadom na skutočnosť, že záložné právo musí vzniknúť a následne je vec zaťažená záložným právom potenciálne prevoditeľná, to znamená, že záložca v čase vzniku záložného práva (t. j. po rozhodnutí o povolení vkladu záložného práva) záložca v čase výkonu záložného práva nemusí byť totožnou osobou. Uvedené sa preukazuje listom vlastníctva, pretože platí právna domnienka, že údaje, resp. skutočnosti zapísané v katastri nehnuteľnosti sú hodnoverné a každý (vrátane súdu) je povinný sa nimi ako hodnovernými riadiť (o.i. § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z.z. - „Údaje katastra uvedené v § 7 sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak.“). Namietal, že navrhovateľ výpis z LV nepredložil, čo vylučuje osvedčenie uvedeného a tak i zákonné nariadenie neodkladného opatrenia z dôvodu nedostatku preukázania aktívnej vecnej legitimácie. Ak sa navrhovateľ návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia domáhal uloženia povinnosti zdržať sa výkonu záložného práva, mal za zrejmé, že takáto „povinnosť“ je odôvodená zo záložného právneho vzťahu, vzťahu, ktorého právnym dôvodom vzniku bolo rozhodnutie orgánu katastra o povolení vkladu záložného práva, týka sa záložcu a záložného veriteľa a oprávnenie vykonať záložné právo je odvodené od existencie záložného práva, resp. právneho postavenia záložného veriteľa, nikoho iného sa (a to ani teoreticky) týkať nemôže - je pojmovo vylúčené, aby nositeľom oprávnenia vykonať záložné právo bol niekto iný ako záložný veriteľ. Uvedené vyvodil o.i. z ustanovenia: I. § 151a OZ, podľa ktorého záložné právo slúži na zabezpečenie pohľadávky a jej príslušenstva tým, že záložného veriteľa oprávňuje uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia pohľadávky z predmetu záložného práva (ďalej len „záloh“), ak pohľadávka nie je riadne a včas splnená. II. § 151j ods. 1 OZ, podľa ktorého ak pohľadávka zabezpečená záložným právom nie je riadne a včas splnená, môže záložný veriteľ začať výkon záložného práva. V rámci výkonu záložného práva sa záložný veriteľ môže uspokojiť spôsobom určeným v zmluve alebo predajom zálohu na dražbe podľa osobitného zákona, alebo domáhať sa uspokojenia predajom zálohu podľa osobitných zákonov, ak tento zákon alebo osobitný zákon neustanovuje inak. Je podľa neho zodpovednosťou navrhovateľa, že neuviedol návrhy rozhodnutia tak, že oprávneným bude iba ten - ktorý (spolu)vlastník v predmetnom podiele vo vzťahu len k tomu - ktorému zálohu a konkrétnemu záložnému veriteľovi, ak ho formuloval (-i) ako návrh jeden, je vylúčené, aby osvedčili aktívnu vecnú legitimáciu vcelku. Navrhovateľ výpis z LV nepredložil, čo vylučuje osvedčenie uvedeného a tak i zákonné nariadenie neodkladného opatrenia z dôvodu nedostatku preukázania pasívnej vecnej legitimácie. Pripomenul, že navrhovateľ je zastúpený advokátom. 39. Odporca mal za to, že nariadenie neodkladného opatrenia pred začatím konania musí byť podmienené absolútne výnimočnými a nepredpokladateľnými (náhlymi) okolnosťami a hrozbou okamžitej, bezprostrednej a len veľmi ťažko napraviteľnej ujmy, hrozbou, ktorá zabraňuje okamžitému podaniu samotného meritórneho návrhu (žaloby), z ktorého má vyplývať riadne odôvodnenie údajného nároku, ktorému sa má poskytovať ochrana. Ako v uvedenom smere uvádza ÚS ČR: „Návrhu na vydání predbežného opatrení podanému pred zahájením řízení ve veci samé soud vyhoví jen výjimečne. Míru osvedčení a prokázání navrhovatelem tvrzených skutečností podstatných pro rozhodnutí o predbežném opatrení je proto třeba posoudit s vyšší mírou prísnosti.“ (usnesení Ústavního soudu ČR zo dňa 7.3.2012, sp. zn. II. ÚS 3220/11, ASPI JUD213890CZ). Ak chcel navrhovateľ (navrhovateľka) podať žalobu týkajúcu sa obligačného vzťahu, nič jej v takomto konaní od roku 2014 nebránilo. Takže hoci zmluva je tu od roku 2014, uvedené zjavne nebráni tomu, že navrhovateľ šikanózne podáva neúplný návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, hoci žalobu stále vôbec nepodal a je tak zrejmé, že v prípade okolností odôvodňujúcich návrh nejde o okolnosti náhle, nepredvídané, neočakávané. Osobitne zdôraznil, že hoci navrhovateľ šikanózne podáva návrh na nariadenie neodkladného opatrenia v takomto čase, po tom, ako sú vynaložené značné náklady na prípravu a organizáciu dražby, ktorá sa koná výlučne z dôvodu odstránenia následkov jeho protiprávneho konania (spočívajúceho v nedodržaní záväzkov), žiada o vydanie neodkladného (!) opatrenia, hoci sa v prípade okolností odôvodňujúcich návrh nejedná o okolnosti náhle, nepredvídané,

neočakávané a zároveň vôbec nepodáva a nezdôvodňuje nepodanie žaloby vo veci samej a ešte si na jej podanie určuje lehotu 60 dní (!) od právoplatnosti rozhodnutia, hoci ani na uvedené neexistuje žiaden dôvod a žaloba mala byť podaná riadne a včas, t. j. pred podaním Návrhu. Za takéhoto stavu ktorý je podľa neho zjavne dôsledkom nekonania dlžníka - je vylúčené neodkladné opatrenie zákonne nariadiť. Za uvedenej situácie je podľa neho nepochopiteľná (a protizákonná) snaha navrhovateľa ktorý namiesto ochrany práva žiada, aby súd chránil protiprávny stav a zakázal záložnému veriteľovi vykonať právo priznané mu kogentnými právnymi normami. Uvedené je zo strany navrhovateľa absolútnym popretím zásad materiálneho právneho štátu. Výkon záložného práva je vyvolaný práve potrebou nápravy následkov protiprávneho konania obligačného dlžníka, ktorý neplnil svoje povinnosti, neodkladné opatrenie nemôže zakazovať zásah, ktorý nie je dôsledkom protiprávneho úkonu. Výkon práva - konkrétneho zákonom aprobovaného subjektívneho oprávnenia záložného veriteľa vykonať záložné právo speňažením na verejnej dražbe - nemôže byť dôvodom na nariadenie neodkladného opatrenia a mať za následok vznik ujmy, pretože ide o dôsledok konania v súlade so zákonom (§151a OZ, §151j OZ), t. j. nie o konanie protiprávne. Ako vo vzťahu k uvedenému uvádza NS SR: „Výkon práva vylučuje protiprávnosť (pretože rovnaký stav nemôže byť súčasne stavom právnym i právu sa priečiacim) treba, vychádzajúc zo zásady neminem laedit, qui iure sui utitur (nikoho nepoškodzuje, kto užíva - vykonáva - svoje právo), považovať chovanie, ktorá smeruje k zákonom predpokladanému výsledku, za dovolané i vtedy, ak je jeho (eventuálnym) vedľajším následkom vznik majetkovej, prípadne nemajetkovej ujmy na strane ďalšieho účastníka právneho vzťahu.“ (rozhodnutie NS SR sp. zn. 5 Cdo 108/2008 zo dňa 16.04.2009) 40. Ako vo vzťahu k uvedenému uvádza NS ČR: „Výkon práva vylučuje protiprávnost, protože stejný stav nemuže být současne stavem právním i právu se pŕíčícím. Chování, které smeruje k zákonem predpokládanému výsledku, lze považovat za dovolené i tehdy, je-li jeho (eventuelním) vedlejším následkem vznik majetkové, popr. nemajetkové újmy na strane dalšího účastníka právního vztahu.“ (rozsudok NS ČR z 27.11.2000, sp. zn.: 21 Cdo 1293/99) Snaha - v tejto situácii - zakazovať konanie, ktoré je výkonom zákonného oprávnenia záložného veriteľa vyplývajúceho z ius cogens - je podľa neho zo strany navrhovateľa zneužitím práva a v priamom rozpore s ustanoveniami právneho poriadku. Uviedol, že je podstatou uhradzovacej funkcie záložného práva, ako prostriedku náhradného uspokojenia, že ak dlžník zabezpečovaný dlh neplatí, môže sa veriteľ domáhať uspokojenia zo zálohu. Ako uviedol v plenárnom rozhodnutí Ústavný súd SR (PL. ÚS 23/2014): Občiansky zákonník vychádza z toho, že samotné uzatvorenie zmluvy o zriadení záložného práva so sebou prináša možnosť pre záložného veriteľa speňažiť záloh prostredníctvom dobrovoľnej dražby, pričom vystupuje ako zástupca záložcu. Vzhľadom na uvedené sa dobrovoľná dražba odvíja od predchádzajúceho úkonu vlastníka, ktorý dáva súhlas na budúce speňaženie určitého svojho majetku určitým spôsobom regulovaným právom (zákon o dobrovoľných dražbách). Vyhlásenie záložného veriteľa o pravosti, sume a splatnosti pohľadávky, pre ktorú sa navrhuje výkon záložného práva podľa § 7 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách, nie je dôvodom, pre ktorý sa dobrovoľná dražba vykonáva, ale iba jedným z jej predpokladov. Preto § 7 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách nepredstavuje „exekučný titul“ pre výkon dražby, ale iba jednu z podmienok dražby, pričom predmetné ustanovenie neoprávňuje veriteľa realizovať dobrovoľnú dražbu, ale iba mu ukladá povinnosť prehlásiť určité skutočnosti. 41. Podľa čl. 2 ods. 1,2 Základných princípov CSP ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, pričom právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. 42. Uvedené je potrebné aplikovať nielen v súvislosti s vyššie uvedeným plenárnym rozhodnutím Ústavného súdu, ale i v súvislosti s rozhodovacou praxou najvyššej justičnej autority vykladajúcej právo EÚ a to Súdneho dvora EÚ a to predovšetkým v spojitosti s úvahami navrhovateľa, ktoré majú „akože“ odôvodňovať nariadenie neodkladného opatrenia (predovšetkým v spojitosti s jeho úvahami o údajnej existencii tzv. neprijateľných podmienok). 43. V uvedenej otázke tu existuje rozhodnutie najvyššej justičnej autority, Súdneho dvora EÚ, ktorý rozsudkom zo dňa 10.9.2014 vo veci C-34/13 rozhodol nasledovne: „Ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa majú vykladať

v tom zmysle, že im neodporuje vnútroštátna právna úprava, ako je úprava dotknutá vo veci samej, umožňujúca vymôcť pohľadávku založenú na zmluvných podmienkach, ktoré sú prípadne nekalé, mimosúdnym výkonom záložného práva na nehnuteľný majetok, ktorý spotrebiteľ poskytol ako zabezpečenie pohľadávky, pokiaľ predmetná právna úprava prakticky neznemožňuje alebo nadmerne nesťažuje ochranu práv, ktoré spotrebiteľovi priznáva táto smernica, čo overiť prináleží vnútroštátnemu súdu.“ 44. V materiálnom právnom štáte mal za neprijateľné, aby sa navrhovateľ - dlžník domáhal toho, aby súd všeobecnej sústavy súdnictva rozhodoval v rozpore s rozhodnutím najvyššej justičnej autority a neposkytoval ochranu výkonu práva, ale naopak chránil protiprávny stav a to na základe skutočností, ktoré boli pre možnosť (ne)pokračovať vo výkone záložného práva vyhodnotené Súdnym dvorom EÚ ako nedôvodné. 45. Aj v uvedenom smere ide o zneužívanie práva, snahu o prekrytie najzákladnejšej právnej skutočnosti, ktorou je dlhodobé nesplácanie úveru a zároveň snaha mariť odstránenie tohto protiprávneho stavu neposkytnutím súčinnosti, resp. porušením povinnosti strpieť výkon záložného práva. 46. V zmysle čl. 21 ods. 1 Ústavy (resp. čl. 12 ods. 1 Listiny): „Obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva.“ V zmysle čl. 21 ods. 3 Ústavy: „Iné zásahy do nedotknuteľnosti obydlia možno zákonom dovoliť iba vtedy, keď je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu života, zdravia alebo majetku osôb, na ochranu práv a slobôd iných alebo na odvrátenie závažného ohrozenia verejného poriadku. Ak sa obydlie používa aj na podnikanie alebo vykonávanie inej hospodárskej činnosti, takéto zásahy môžu byť zákonom dovolené aj vtedy, keď je to nevyhnutné na plnenie úloh verejnej správy. V zmysle čl. 8 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd: „Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.“ Odporca namietal, že žiadne z uvedených ustanovení však nezakotvuje nárok na obydlie, ale nárok na nedotknuteľnosť obydlia (ochrana súkromia v priestorovej dimenzii), čo sú absolútne rozdielne pojmy (resp. absolútne rozdielne práva). 47. Ako uvádza E. Wagnerová, a to v Komentári k uvedenému ustanoveniu čl. 12 ods. 1 Listiny (= čl. 21 ods. 1 Ústavy): „Z komentovaného základního práva však nelze dovodit existenci institucionální garance, která by vytvárela právo - záruky na setrvávání v určitém obydlí. Toto právo také nelze interpretovat ve smyslu „nároku na byt“ resp., jak ŕečeno, ani j ako nárok na setrvání v určitém byte. To proto, že interpretace prostorové dimenze práva na soukromí jako práva na plnení postrádá obsahové určitej ší ústavnéprávní obrysy. Proto ani čl. 12 odst. 1 Listiny, stejne jako ani čl. 10 odst. 2 Listiny, a tím méne čl. 8 odst. 1 Úmluvy, nelze interpretovat jako institucionální garanci, kterou by byl zákonodárce povinen rozvinout zákonem, který by pŕedstavoval právní oporu pro uplatnení naznačených nároku. ... K závěrum o nemožnosti dovodit z komentovaného práva nárok na setrvání v určitém byte, resp. nárok na byt, dospéla i judikatura zahraničních ústavních soudu (napr. némecký Spolkový ústavní soud ve veci 1 BvR 375/62).“ (Wagnerová, E. a kol. Listina základních práv a svobod. Komentár. Praha 2012, s. 331) 48. K uvedeným záverom dospel pri interpretácii čl. 8 Dohovoru i Európsky súd pre ľudské práva, keď dospel k záverom, že efektívna ochrana súkromného života nemôže ísť tak ďaleko, aby zaisťovala každej rodine vlastný domov (K. I. proti Portugalsku, rozsudok z 21.11.1995, č. 18072/91, § 24), resp. záveru vyslovenému Veľkým senátom vo veci Chapman proti Spojenému kráľovstvu, ktorý uviedol: „článok 8 neuznáva právo na poskytnutie bývania.“ (rozsudok veľkého senátu, 18.1.2001, č. 27238/95, § 99) 49. Z uvádzaných skutočností jednoznačne vyvodil, že právo na obydlie v zmysle nároku na zotrvanie v konkrétnom byte nie je zaručené ani Ústavou ani Dohovorom. Celý proces výkonu záložného práva podľa neho smeruje k tomu, aby sa odstránil protiprávny stav spôsobený porušením povinnosti obligačného dlžníka uhradiť zabezpečovanú pohľadávku. Ako uviedol Ústavný súd vo svojom plenárnom rozhodnutí Pl. ÚS 23/14 citovanom vyššie: „Občiansky zákonník vychádza z toho, že samotné uzatvorenie zmluvy o zriadení záložného práva so sebou prináša možnosť pre záložného veriteľa

speňažiť záloh prostredníctvom dobrovoľnej dražby, pričom vystupuje ako zástupca záložcu. Vzhľadom na uvedené sa dobrovoľná dražba odvíja od predchádzajúceho úkonu vlastníka, ktorý dáva súhlas na budúce speňaženie určitého svojho majetku určitým spôsobom regulovaným právom (zákon o dobrovoľných dražbách). Ústavný súd ale osobitne vzhľadom na okolnosti danej veci dopĺňa, že právna úprava ukladá povinnosť strpieť výkon dobrovoľnej dražby ..“ To, že záložca (resp. prípadne iné osoby s jeho súhlasom) užívajú založenú vec, nemá podľa odporcu na uvedené povinnosti záložcu žiaden vplyv. Záložca sa zaviazal, že v prípade, ak nebude zabezpečovaná pohľadávka uhradená riadne a včas, strpí speňaženie zálohu v rámci výkonu záložného práva - dôsledkom uvedeného je nadobudnutie vlastníckeho práva vydražiteľom, t. j. subjektom odlišným od záložcu (napr. § 27 ods. 1 ZDD), záložca - predchádzajúci vlastník je povinný speňažený záloh odovzdať (o.i. § 29 ods. 1 ZDD) a tak umožniť výkon vlastníckych oprávnení vlastníkovi novému - a to vrátane oprávnenia vec užívať. K uvedenému záveru dospel i Ústavný súd Slovenskej republiky, keď Uznesením v konaní sp. zn. I. ÚS 253/2010 odmietol sťažnosť sťažovateľa, ktorý o.i. namietal porušenie základného práva podľa čl. 21 ods. 3 ústavy. Tvrdenia navrhovateľa, ale i súdu, súdu sú v priamom rozpore s uvedeným, nehovoriac o skutočnosti, že skutočnosť obydlia nebola nijako preukázaná (štandardne potvrdením z ohlasovne). Vyjadril názor, že konaním dražby k žiadnemu reálnemu zásahu do faktického stavu nedochádza - samotné vykonanie krokov smerujúcich k vykonaniu dražby nijako do faktického stavu (napr. údajného užívania obydlia) nezasahuje - ak v prípade úspešnej dražby záložca vydražený predmet neodovzdá vydražiteľovi, môže podať žalobu o neplatnosť dražby, ak bude úspešný, obnoví sa stav ex tunc (§ 21 ods. 5 zákona č. 527/2002 Z.z.), ak úspešný nebude a napriek tomu vydražený predmet neodovzdá, musí vydražiteľ podať žalobu o vypratanie nehnuteľnosti a až následne, po právoplatnom skončení, môže dôjsť k reálnemu (nie hypotetickému) vyprataniu nehnuteľnosti. Všetko uvedené podľa neho vylučuje nielen dôvodnosť tvrdení navrhovateľa, ale i preukázanie nevyhnutnej kumulatívnej podmienky pre nariadenie neodkladného opatrenia a to bezprostrednosť potreby úpravy a neexistenciu osobitného prostriedku právnej ochrany, čo vylučuje možnosť neodkladné opatrenie zákonne nariadiť. Mal za potrebné, vo vzťahu k všetkému vyššie uvedenému a vo vzťahu k celému predmetu konania, poukázať na závery Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý vo svojom plenárnom rozhodnutí PL. ÚS 11/2016 judikoval: „Pri ustanovovaní zákonných podmienok ochrany spotrebiteľa, dlžníka, je nutné dbať na vyváženosť právnej úpravy z hľadiska jednotlivých ústavných štandardov vrátane princípu právneho štátu. Aj keď je ochrana spotrebiteľov neoddeliteľnou súčasťou súčasného súkromného práva a postavenie spotrebiteľov je potrebné brať vážne, ochranu spotrebiteľov je nutné interpretovať triezvo, neutrálne ako akékoľvek iné právne inštitúty.“ (PL. ÚS 11/2016, ZNUÚS 1/2018) 50. Poukázal na Nález ÚS ČR sp. zn. III. ÚS 3725/13, podľa ktorého: „Princíp autonómie vôle nemôže byť nahrádzaný paternalistickými zásahmi zo strany štátu. Postavenie silnejšej strany nie je možné považovať samo osebe za niečo protiprávne, či dokonca protiústavné. Princíp ochrany spotrebiteľa je potrebné rešpektovať, ale plynie z neho najmä požiadavka transparentnosti zmluvných dojednaní. Musí byť z nich zrejmé, aké bude celkové finančné zaťaženie príjemcu úveru.", resp. stanovisko občianskoprávneho a obchodného kolégia NS ČR sp. zn. Cpjn 203/2013 vo vzťahu k poplatku za úver, atď. Veriteľ poskytol dlžníkovi úver v jasne stanovenej výške, dlžník sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky a to v transparentne dohodnutých mesačných splátkach, uvedené splnené nebolo a táto kruciálna skutočnosť nemá žiaden súvis s nejakými údajnými neprijateľnými podmienkami, ani ochranou spotrebiteľa, ochrana spotrebiteľa nemá žiaden súvis s neplnením záväzkov dlžníka a v naznačenom smere ide o úplne zrejmý pokus o zneužívanie tzv. spotrebiteľskej právnej úpravy. 51. Všetky uvedené skutočnosti sú podľa názoru odporcu - a to ako skutkovo, tak i právne - tými najpodstatnejšími, dostatočne objasňujú skutkový i právny základ veci a podľa jeho názoru vylučujú, aby mohlo byť neodkladné opatrenie (odhliadajúc od neúplnosti podania) i teoreticky nariadené. 52. Odporca namietal, že navrhovateľ návrhu si nesplnil základné procesné povinnosti a to ani tvrdenia, ani osvedčenia všetkých podstatných tvrdených skutočností, ktoré tu musia kumulatívne existovať, ak má byť neodkladné opatrenie zákonne nariadené. Ako najzákladnejšiu skutočnosť uviedol, že obsah podania viac ako jednoznačne indikuje záver, že navrhovateľ sa reálne pokúša šikanóznym spôsobom zneužiť oprávnenia vyplývajúce z obsahu jednotlivých ustanovení právneho poriadku Slovenskej republiky (predovšetkým spotrebiteľského práva), ako aj právneho poriadku EÚ a to spôsobom, popierajúcim ich účel a zmysel, s úmyslom vyhnúť sa plneniu svojich právnych povinností a žalovaného tak majetkovo poškodiť a to bez akéhokoľvek relevantného dôvodu. Celý návrh je podľa odporcu zjavne

opakovane prepisovaný, generický a neúplný kompilát, bez toho, aby bolo tvrdené a osvedčené to, čo tvrdené a osvedčené v konaní o nariadenie neodkladného opatrenia byť musí. Ide o ani nie veľmi zastieraný pokus zbaviť sa bez akéhokoľvek dôvodu povinnosti zabezpečujúcej záväzok presahujúci 130.000 Eur. 53. Z rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR: „Povinnosť strany sporu tvrdiť má pritom kľúčový význam a predstavuje jeden zo základných princípov civilného procesu (čl. 8 CSP - procesné povinnosti a procesné bremená).“ (uznesenie Ústavného súdu SR z 11. júna 2019, sp. zn. I. ÚS 246/2019) Z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR: „Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností zaťažuje toto účastníka konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý tiež existenciu takýchto skutočností tvrdí. „ (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 11. apríla 2017, sp. zn. 3 Cdo 2/2016). Namietal, že nič z uvedeného nebolo splnené, v prípade Návrhu ide o generický, prepisovaný kompilát (zjavne sa týkajúci inej veci - viď poukaz na ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý sa vôbec na úvery v tejto výške, zabezpečené záložným právom, nevzťahuje). Návrh na nariadenie neodkladného opatrenia mal za neúplný a to ako čo do tvrdenia a dôkazov (prostriedkov osvedčenia), okrem iného v časti týkajúcej sa konkrétneho uvedenia toho, že dlh nie je splácaný riadne a včas a tiež i v časti návrhu rozhodnutia (viac nižšie). 54. Ako vyvodil z príslušných ustanovení CSP a ako to uvádza i právna teória (napr. Zabezpečovacie prostriedky v civilnom procese. Bratislava: IURA EDITION, 1997, vo vzťahu k predbežným opatreniam, ale uvedené nepochybne platí i vo vzťahu k neodkladným opatreniam) nariadenie neodkladného opatrenia (dočasného typu) je podľa zákonných predpokladov uvedených v CSP prípustné a opodstatnené iba vtedy, ak sú splnené kumulatívne podmienky, konkrétne: 1. tvrdí sa a osvedčí sa, že sú tu právne vzťahy medzi účastníkmi, 2. tieto právne vzťahy vyžadujú dočasnú úpravu (osvedčenie potreby dočasnej úpravy, o.i. reálne hroziacou ujmou), 3. táto dočasná úprava je potrebná (nie je tu napr. iný prostriedok ochrany, osvedčenie dôvodnosti nároku), 4. v právnych vzťahoch medzi účastníkmi sa nevytvorí nenávratný vzťah, 5. neprimeraným spôsobom sa nezasahuje do právnych vzťahov medzi účastníkmi (musí byť rešpektovaný princíp proporcionality). 55. Predpokladom preukázania potreby nariadenia neodkladného opatrenia je podľa odporcu to, že sa tvrdí a osvedčí sa, že sú tu právne vzťahy medzi účastníkmi, ktoré sa majú upraviť - uvedené splnené nebolo, bez predloženia aktuálneho výpisu z LV navrhovateľ v čase rozhodovania súdu uvedené aktuálne neosvedčil. 56. Predpokladom preukázania potreby nariadenia neodkladného opatrenia je podľa odporcu tiež skutočnosť, že tu je potrebná dočasná úprava pomerov, čo o.i. znamená povinnosť preukázať nárok (čo splnené nebolo), ale tiež preukázať skutočnosť, že tu neexistuje osobitný prostriedok právnej ochrany (čo tiež splnené nebolo, námietky proti procesu výkonu dražby môže navrhovateľ uplatniť v konaní o určenie neplatnosti dražby). Za predpoklad preukázania potreby nariadenia neodkladného opatrenia označil tiež skutočnosť, že tu hrozí ireverzibilný, či veľmi ťažko napraviteľný právny stav. Namietal, že ani uvedené nebolo splnené. 57. V zmysle ustanovenia § 21 ods. 2 ZDD, účinného od 1.6.2014: „V prípade, ak sa spochybňuje platnosť záložnej zmluvy alebo boli porušené ustanovenia tohto zákona, môže osoba, ktorá tvrdí, že tým bola dotknutá na svojich právach, požiadať súd, aby určil neplatnosť dražby. V zmysle ustanovenia § 21 ods. 3 ZDD osoba, ktorá podala na súde žalobu podľa odseku 2, je povinná oznámiť príslušnému okresnému úradu začatie súdneho konania. V zmysle ustanovenia § 151 ods. 4 OZ: „Ak je záložné právo zapísané v katastri nehnuteľností, záložný veriteľ je povinný jedno vyhotovenie oznámenia o začatí výkonu záložného práva zaslať príslušnému okresnému úradu, ktorá začatie výkonu záložného práva vyznačí v katastri nehnuteľností.“ V zmysle ustanovenia § 21 ods. 5 ZDD ak vydražiteľ zmaril dražbu alebo ak súd určil dražbu za neplatnú, účinky príklepu zanikajú ku dňu príklepu. V zmysle ustanovenia § 228 ods. 2 CSP: „Výrok právoplatného rozsudku o určení vecného práva k nehnuteľnosti alebo o určení neplatnosti dobrovoľnej dražby nehnuteľnosti je záväzný aj pre osobu, ktorej sa týka návrh na povolenie vkladu vecného práva k nehnuteľnosti, ak bol návrh podaný v čase, keď v katastri nehnuteľností bola zapísaná poznámka o súdnom konaní.“

58. Z uvedených právnych ustanovení vyvodil, že tu existuje ucelený súbor prostriedkov právnej ochrany, vrátane osobitne konštruovanej žaloby (žalôb), kedy sa ten, kto tvrdí, že bolo jeho právne postavenie v naznačenom smere dotknuté, môže bez väčšej právnej zložitosti domôcť ochrany svojho právneho postavenia. Uvedené vylučuje potrebu dočasnej úpravy, rovnako tak vylučuje i možnosť túto potrebu dočasnej úpravy osvedčiť. Predpokladom preukázania potreby nariadenia neodkladného opatrenia je podľa odporcu tiež skutočnosť, že tu bezprostredne hrozí ujma. Namietal, že návrh i rozhodnutie je neúplné i v časti, ktorou sa má odôvodniť vznik ujmy. Ujma ako taká (či už materiálna / imateriálna) predstavuje ohrozenie subjektívnych občianskych práv a je jedným z predpokladov občianskoprávnej zodpovednosti, je teda následkom protiprávneho úkonu. Výkon práva - konkrétneho zákonom aprobovaného subjektívneho oprávnenia záložného veriteľa vykonať záložné právo speňažením na verejnej dražbe - nemôže mať za následok vznik ujmy, pretože sa jedná o dôsledok konania v súlade so zákonom (§151a OZ, §151j OZ), t. j. nie o konanie protiprávne. 59. Ako vo vzťahu k uvedenému uvádza, ako už bolo uvedené, NS SR i NS ČR: „Výkon práva vylučuje protiprávnosť (pretože rovnaký stav nemôže byť súčasne stavom právnym i právu sa priečiacim) treba, vychádzajúc zo zásady neminem laedit, qui iure sui utitur (nikoho nepoškodzuje, kto užíva - vykonáva - svoje právo), považovať chovanie, ktorá smeruje k zákonom predpokladanému výsledku, za dovolané i vtedy, ak je jeho (eventuálnym) vedľajším následkom vznik majetkovej, prípadne nemajetkovej ujmy na strane ďalšieho účastníka právneho vzťahu.“ (rozhodnutie NS SR sp. zn. 5 Cdo 108/2008 zo dňa 16.04.2009), resp.: „Výkon práva vylučuje protiprávnosť, protože stejný stav nemuže být současne stavem právním i právu se příčícím. Chování, které smeruje k zákonem predpokládanému výsledku, lze považovat za dovolené i tehdy, je-li jeho (eventuelním) vedlejším následkem vznik majetkové, popr. nemajetkové újmy na strane dalšího účastníka právního vztahu.“ (rozsudok NS ČR z 27.11.2000, sp. zn.: 21 Cdo 1293/99) 60. Návrh mal za neúplný i v časti, ktorou sa má odôvodniť bezprostrednosť vznik ujmy, ujmy reálnej, nie potenciálnej (práve o.i. s ohľadom na všetky uvedené právne prostriedky ochrany (§ 21 ZDD a ďalšie), ktoré má navrhovateľ neodkladného opatrenia k dispozícii). Uviedol, že ani (prípadným) konaním dražby k žiadnemu reálnemu zásahu do faktického stavu nedochádza - samotné vykonanie krokov smerujúcich k vykonaniu dražby, ale ani prípadné vykonanie dražby, nijako do faktického stavu (napr. údajného užívania obydlia) nezasahuje - ak v prípade úspešnej dražby záložca vydražený predmet neodovzdá vydražiteľovi, môže podať žalobu o neplatnosť dražby, ak bude úspešný, obnoví sa stav ex tunc, ak úspešný nebude a napriek tomu vydražený predmet neodovzdá, musí vydražiteľ podať žalobu o vypratanie nehnuteľnosti a až následne, po právoplatnom skončení, môže dôjsť k reálnemu (nie hypotetickému) vyprataniu nehnuteľnosti. Všetko uvedené podľa neho vylučuje bezprostrednosť potreby úpravy v tomto čase, súd má skúmať aktuálnu bezprostrednosť potreby, nie možné, budúce, hypotetické stavy. 61. Možnosť vykonať záložné právo (a to vždy i formou speňaženia na dobrovoľnej dražbe) je podľa odporcu odrazom zákonnej úpravy (§ 151j ods. 1 OZ - „Ak pohľadávka zabezpečená záložným právom nie je riadne a včas splnená, môže záložný veriteľ začať výkon záložného práva. V rámci výkonu záložného práva sa záložný veriteľ môže uspokojiť spôsobom určeným v zmluve alebo predajom zálohu na dražbe podľa osobitného zákona, alebo domáhať sa uspokojenia predajom zálohu podľa osobitných zákonov,..“) a záložca je povinný - práve na základe toho, že je v právnom postavení záložcu - tento výkon strpieť (§151m ods. 4 veta prvá OZ - „Záložca je povinný strpieť výkon záložného práva a je povinný poskytnúť záložnému veriteľovi súčinnosť potrebnú na výkon záložného práva.“), pričom pri výkone záložného práva je záložný veriteľ oprávnený konať v mene záložcu (§ 151m ods. 6 OZ - „Pri výkone záložného práva koná záložný veriteľ v mene záložcu.“). 62. Právna úprava výkonu záložného práva bola predmetom prieskumu ako na európskej úrovni (SD EÚ, C-34/13), tak i úrovni vnútroštátnej (ÚS SR PL. ÚS 23/2014), pričom ako z rozhodnutia SD EÚ, tak i z celého Uznesenia (resp. jeho odôvodnenia) pléna Ústavného súdu je zrejmé, že Ústavný súd v pléne zastáva názor, že úprava výkonu záložného práva, tak ako je tvorená právnymi normami Občianskeho zákonníka (§§151a a nasl. OZ) a právnymi normami obsiahnutými v ustanoveniach zákona č. 527/2002 Z.z. - o dobrovoľných dražbách, podstatou ktorej je realizácia výkonu záložného práva záložným veriteľom a to na základe uzatvorenej záložnej zmluvy, kedy záložný veriteľ dáva návrh na vykonanie dražby a prehlási pritom výšku, pravosť a splatnosť pohľadávky,

pre ktorú navrhuje vykonať záložné právo a dražbu realizuje dražobník a to na základe zmluvy uzatvorenej medzi záložným veriteľom, ako osobou oprávnenou konať v mene záložcu a dražobníkom, ako súkromnoprávnym subjektom oprávneným na základe osobitného živnostenského oprávnenia dobrovoľnú dražbu zrealizovať (vykonať), s Ústavou Slovenskej republiky a Dodatkovým protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zlučiteľná je, pričom Občiansky zákonník vychádza z toho, že samotné uzatvorenie zmluvy o zriadení záložného práva so sebou prináša možnosť pre záložného veriteľa speňažiť záloh prostredníctvom dobrovoľnej dražby, pričom vystupuje ako zástupca záložcu. Vzhľadom na uvedené sa dobrovoľná dražba odvíja od predchádzajúceho úkonu vlastníka, ktorý dáva súhlas na budúce speňaženie určitého svojho majetku určitým spôsobom regulovaným právom (zákon o dobrovoľných dražbách). Podľa názoru odporcu nemôže súd (v podstate absolútne bezdôvodne, len na základe neúplných a nijako neosvedčených tvrdení navrhovateľa a svojich hypotetických úvah) trvalo zakázať žalovanému realizáciu jeho zákonných opatrení, ktoré má zaručené kogentnou právnou úpravou, uvedený postup je v priamom rozpore s Ústavou (o.i. čl. 1, čl. 2 a čl. 144 ods. 1 Ústavy), v ďalšej časti podania žalovaný poukáže i na rozhodnutia ÚS SR, SD EÚ, resp. ESĽP k danej otázke (resp. otázke údajného práva na obydlie). V rámci koncepcie materiálneho právneho štátu sa z ustanovení čl. 1 ods. 1 ústavy vyvodzuje aj garancia spravodlivosti. V právnom štáte (chápanom materiálne) je povinnosťou všetkých štátnych orgánov vrátane súdov zabezpečiť reálnu a efektívnu možnosť uplatnenia práv priznaných právnym poriadkom. Návrh podľa neho cieli k ústavne neakceptovateľnému zásahu do legitímnych očakávaní veriteľa týkajúcich sa splnenia jeho úverovej pohľadávky dohodnutým spôsobom a v dohodnutom čase. Navrhované rozhodnutie by tak zásadným spôsobom - a to bez relevantného zákonného dôvodu - zasiahlo do základného práva chráneného o.i. čl. 20 Ústavy a protiprávne ho efektívne zbavilo predmetu vlastníctva (záložné právo ktoré možno vykonať) v mimoriadne vysokej hodnote. V zmysle čl. 20 ods. 1 veta prvá a veta druhá Ústavy SR: „Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.“ 63. V zmysle čl. 1 Protokolu č. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd: „Každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.“ Predmetom ochrany v zmysle čl. 1 Protokolu č. 1 Dohovoru je majetok v širšom slova zmysle - to je nejedná sa iba o vlastnícke právo, ale aj o ďalšie vecné práva (napr. vecné práva zabezpečujúce splnenie záväzku dlžníka, o.i. záložné právo), rovnako sú predmetom ochranné nielen majetkové hodnoty hmotné - predovšetkým veci, ale i hodnoty nehmotné (napr. pohľadávky). K rovnakým záverom (vo vzťahu k aplikácii čl. 20 ods. 1 Ústavy) dospel i Ústavný súd Slovenskej republiky, keď vymedzil: „Majetok, ktorý je predmetom ochrany zaručenej podľa čl. 20 Ústavy, zahŕňa nielen veci, ale aj práva a iné majetkové hodnoty“. (rozhodnutie ÚS SR, sp. zn. II. ÚS 19/97). 64. Uvedený rozsah majetkovej ochrany, tak ako je zaručený čl. 20 Ústavy, resp. čl. 1 Protokolu č. 1 Dohovoru je významný s ohľadom na skutočnosť, že uvedenej ochrane podlieha o.i. i majetok žalovaného, resp. legitímne očakávanie na nadobudnutie majetku po uhradení jeho úverovej pohľadávky. „Návrh“ na nariadenie neodkladného opatrenia tak cieli k ústavne neakceptovateľnému zásahu do legitímnych očakávaní žalovaného ako obligačného a záložného veriteľa. Neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného ustanovením článku 1 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj princíp právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok (napr. II. ÚS 48/97, PL. ÚS 37/99, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 25/00, PL. ÚS 1/04, PL. ÚS 6/04). Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre viackrát zdôraznil, že k princípu právnej istoty neodmysliteľne patrí ochrana legálne nadobudnutých práv (napr. I. ÚS 30/99) a ochrana tzv. legitímnych očakávaní „Nad rámec doterajšej judikatúry ústavný súd zdôrazňuje, že v súlade s tendenciami príznačnými pre modernú európsku konštitucionalistiku podlieha z hľadiska princípu právnej istoty ochrane aj tzv. legitímne očakávanie (legitimate expectation, der Vertrauenschutz), ktoré je užšou kategóriou ako právna istota. Štát, aj keď nekoná retroaktívne alebo nezasiahne do nadobudnutých práv, môže vertikálnym mocenským zásahom, napríklad náhlou, resp. neočakávanou zmenou pravidiel, na ktoré sa adresáti právnych noriem spoliehali, porušiť princíp právneho štátu. Ide o jeden z množstva konkrétnych výrazov princípu materiálneho právneho štátu, v ktorom sú všetci nositelia verejnej moci vrátane

parlamentu podriadení ústave a jej princípom.“ (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 12/05 zo dňa 4.12.2007) 65. K „právu na obydlie“ odporca opakovane a zhrňujúco uviedol nasledujúce: V zmysle čl. 21 ods. 1 Ústavy (resp. čl. 12 ods. 1 Listiny): „Obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva.“ V zmysle čl. 21 ods. 3 Ústavy: „Iné zásahy do nedotknuteľnosti obydlia možno zákonom dovoliť iba vtedy, keď je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu života, zdravia alebo majetku osôb, na ochranu práv a slobôd iných alebo na odvrátenie závažného ohrozenia verejného poriadku. Ak sa obydlie používa aj na podnikanie alebo vykonávanie inej hospodárskej činnosti, takéto zásahy môžu byť zákonom dovolené aj vtedy, keď je to nevyhnutné na plnenie úloh verejnej správy. V zmysle čl. 8 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd: „Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.“ Žiadne z uvedených ustanovení však nezakotvuje nárok na obydlie, ale nárok na nedotknuteľnosť obydlia (ochrana súkromia vpriestorovej dimenzii), čo sú absolútne rozdielne pojmy (resp. absolútne rozdielne práva). K uvedeným záverom dospel pri interpretácii čl. 8 Dohovoru i Európsky súd pre ľudské práva, keď dospel k záverom, že efektívna ochrana súkromného života nemôže ísť tak ďaleko, aby zaisťovala každej rodine vlastný domov (K. I. proti Portugalsku, rozsudok z 21.11.1995, č. 18072/91, § 24), resp. záveru vyslovenému Veľkým senátom vo veci Chapman proti Spojenému kráľovstvu, ktorý uviedol: „článok 8 neuznáva právo na poskytnutie bývania.“ (rozsudok veľkého senátu, 18.1.2001, č. 27238/95, § 99) 66. Odporca mal za to, že uvedenými skutočnosťami žalovaný vyvrátil úvahy uvedené v neúplnom podaní navrhovateľa, ide o účelový kompilát s jasným cieľom zakryť vierolomnosť dlžníka a záložcu, porušovanie základnej povinnosti pacta sunt servanda. K úvahám týkajúcim sa inštitútu mimoriadnej splatnosti uviedol, že navrhovateľ predložil úverovú zmluvu. Ako bolo dohodnuté v čl. VI. / 3.,4. predmetnej zmluvy: 3. „Dlžník vyhlasuje, že sa oboznámil so súčasťami Úverovej zmluvy, ktorými sú VOP, Úverové podmienky, Sadzobník a podmienky určené Zverejnením, za ktorých sa Bankový produkt v zmysle Úverovej zmluvy poskytuje, súhlasí s nimi a zaväzuje sa ich dodržiavať. Pre účely Úverovej zmluvy sa VOP rozumejú Všeobecné obchodné podmienky vydané Bankou s účinnosťou od 1.8.2002 a Úverovými podmienkami Obchodné podmienky Banky pre poskytovanie Úverov a Povolených prečerpaní Privátnym klientom a MIKRO podnikateľom účinné od 1.7.2007. Dlžník ďalej vyhlasuje, že bol Bankou informovaný o skutočnostiach podľa § 37 ods. 2 Zákona o bankách. 4. Všetky právne vzťahy vyslovene neupravené v Úverovej zmluve, a ak je súčasťou dokumentu aj časť II., tiež bod 4. a 5. v časti II tohto dokumentu, a ak je súčasťou dokumentu aj časť III, tiež bod 5. v časti III. tohto dokumentu sa budú riadiť príslušnými ustanoveniami Úverových podmienok, VOP, Obchodným zákonníkom a ostatnými právnymi predpismi, a to v tomto poradí.“ Uvedenými ustanoveniami došlo k stanoveniu časti obsahu zmluvy v súlade s ustanovením § 273 ods. 1 OBZ, podľa ktorého časť obsahu zmluvy možno určiť aj odkazom na všeobecné obchodné podmienky vypracované odbornými alebo záujmovými organizáciami alebo odkazom na iné obchodné podmienky, ktoré sú stranám uzavierajúcim zmluvu známe alebo k návrhu priložené. Z uvedeného ustanovenia vyvodil, že všeobecné obchodné podmienky nemusia byť v písomnej podobe, nemusia byť „podpísané“, ale stranám známe, čo dlžník výslovne prehlásil (Dlžník vyhlasuje, že sa oboznámil so súčasťami Úverovej zmluvy, ktorými sú VOP, Úverové podmienky, Sadzobník a podmienky určené Zverejnením, za ktorých sa Bankový produkt v zmysle Úverovej zmluvy poskytuje, súhlasí s nimi a zaväzuje sa ich dodržiavať). 67. Ako vo vzťahu k uvedenému uvádza NS SR (uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo/9/2019): „3.3. jednota viacerých listín je spoznateľná z obsahu právneho úkonu a ak spolunáležitosť jednotlivých listín je nesporná. Pevné spojenie listín, napr. zošitím alebo zviazaním, nie je v takomto prípade potrebné; preto ak prílohy, ktoré tvoria súčasť písomne uzavretej zmluvy a ktorú účastníci podpísali a na ktoré zmluva odkazuje čo do svojho predmetu, nie sú podpísané, nespôsobuje sama osebe neplatnosť zmluvy (Fekete, I.: Občiansky zákonník. Veľký komentár. I. diel. Bratislava: Eurokódex, 2011, s. 287 a 298); tento záver potvrdzuje aj rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 52/2011, či rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 23 Cdo 1102/2008. Bez ohľadu na technické spojenie,

úverová zmluva a jej príloha, boli súčasťou jedného celku, teda patrili k sebe. Podpis zmluvy tak kryje aj obsah jej príloh, ak na ne v texte odkazuje. Súdny dvor tiež judikoval, že „zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky (podstatné náležitosti) musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči“ (C- 42/15, bod 1 výroku). Pre úplnosť dodáva, že žiadna norma spotrebiteľského práva Slovenskej republiky alebo Európskej únie nevyžaduje, aby spotrebiteľská zmluva bola vyhotovená ako jediný dokument, resp. aby každá časť takého dokumentu bola osobitne podpísaná. Tento záver podporujú aj odborné stanoviská prof. JUDr. M. Števčeka, PhD., a doc. JUDr. K. Csacha, PhD., ktoré si žalovaná dala vyhotoviť. Podľa ústavne konformného výkladu je preferovaná platnosť pred neplatnosťou právneho úkonu (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 242/07). Preto aj v prejednávanej veci je potrebné uprednostniť výklad, ktorý rešpektuje vôľu zmluvných strán, pred výkladom, ktorý vedie k absolútnej neplatnosti účastníkmi uzatvorenej zmluvy. Ak teda strany uzatvorili zmluvu, ktorej podstatné náležitosti sú v listine podpísanej obidvomi stranami určené výslovným odkazom na samostatnú listinu, ktorá nebola podpísaná, nespôsobuje to bez ďalšieho neplatnosť tejto zmluvy za podmienky, že ich prejav vôle bol dostatočne určitý a zmluvný konsenzus pokrýva aj tieto dojednania. Stačí, že zmluvné strany ju vyhlásia za súčasť zmluvy v podpísanom texte vlastnej zmluvy. Dovolateľke tak možno prisvedčiť, že pri výklade ustanovenia § 75 ods. 4 zákona o bankách úverová zmluva a príloha patria k sebe (je jej súčasťou) a tvoria jeden celok. Súdny dvor Európskej únie v tejto súvislosti tiež judikoval, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky (podstatné náležitosti) musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči (porov. Home Credit Slovakia, C-42/15). Pri analogickej aplikácii týchto záverov je zjavné, že právny názor nižších súdov bol nesprávny a skutočnosť, že podstatné náležitosti boli uvedené v prílohe, nemôže byť dôvodom neplatnosti úverovej zmluvy. 68. Úvahy navrhovateľa sú podľa odporcu bez akéhokoľvek reálneho základu a navyše je jasné, že nielenže súčasti zmluvy na ktoré sa odkazuje nemusia byť podpísané, lebo sú kryté podpisom dlžníka na zmluve, ale predovšetkým navrhovateľ tak nepredložil navrhované dôkazy v celosti (vrátane VOP a Produktových obchodných podmienok). Neurobil tak úmyselne, keďže vie, čo je v nich dohodnuté, ale v takom prípade nemôže predsa osvedčiť, že niečo nebolo dohodnuté. Produktové / všeobecné obchodné podmienky sú voľne dostupné, aj na internete a keby ich predložil, bolo by zrejmé, že POP nielenže obsahujú dojednanie o možnosti vyhlásiť mimoriadnu splatnosť, ale tiež to, že hoci POP účinné od 1.1.2015 nahradili predchádzajúce účinné do 31.12.2014, dojednania o mimoriadnej splatnosti a možnosti jej vyhlásenia sú s obdobným obsahom. K absurdnosti úvah o „prekvapivosti“ toho, že Bankové podmienky obsahujú dojednanie o mimoriadnej splatnosti (ako jeden z nástrojov na zmierňovanie tzv. kreditného rizika, ktoré postupy sú uložené viacerými normami práva EÚ) sa nie je potrebné nijako osobitne vyjadrovať. Rovnako poukázal na rozhodnutie NS SR z 30.01.2024, sp. zn. 1Cdo 123/2022, ktoré o.i. v bode 31. jasne hovorí, že veriteľ nie je povinný uviesť v zosplatňovacom úkone splátku, pre ktorú došlo k zosplatneniu dlhu, keďže zákon mu takúto povinnosť neukladá, ale predovšetkým súd zároveň v tomto bode poukazuje na tzv. princíp racionálneho správania účastníkov zmluvných vzťahov, ktorí konajú v súlade so zákonom - a presne toto majú úvahy navrhovateľa poprieť. 69. Ak navrhovateľ poukazuje na rozhodnutie C-598/21, odporca namietal, že uvedené sa s ohľadom na skutkové okolnosti konania vôbec netýka, keďže V zmysle článku 1 ods. 2 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách zmluvné podmienky, ktoré odrážajú záväzné zákonné alebo regulačné ustanovenia a ustanovenia alebo zásady medzinárodných dohovorov, ktorých sú členské štáty alebo spoločenstvo zmluvnou stranou, najmä v oblasti dopravy, nepodliehajú ustanoveniam tejto smernice. Prieskumu podľa Smernice 93/13/EHS tak nepodliehajú dojednania, ktoré sú zrozumiteľné, rovnako dojednania, ktoré sú odrazom zákonného pravidla (oprávnenia) - porovnaj napr. i C - 34/13. Možnosť zosplatenia a jeho pravidlá (§ 53 ods. 9, § 565 OZ) i výška dlh pre možnosť dražby (§ 3 ods. 6 zákona č. 527/2002 Z.z.) sú zákonnými pravidlami a tie sú Smernicou i rozhodovacou praxou (C - 34/13, Výrok II.) vylúčené spod pôsobnosti Smernice 93/13/EHS. Nemôže byť predsa neprijateľné (a tak neplatné), čo kogentne stanovuje zákon. Opätovne uviedol, že medzi výkonom záložného práva a (ne)možnosťou výkon vykonať, ak úver nie je zosplatnený, neexistuje žiaden priamy korelát. Výkon záložného práva nie je závislý na tom, či dôjde k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti alebo nie, jedinou právne relevantnou skutočnosťou je skutočnosť, že zabezpečovaný dlh nie je splnený riadne a včas. Možnosť vykonať záložné právo sa viaže na existenciu zabezpečenej splatnej a nesplatenej pohľadávky v minimálnej výške (§ 151a OZ, § 151j OZ, § 3 ods. 6 zák. č. 527/2002 Z.z.).

70. V ustanovení § 3 ods. 6 ZDD sa stanovuje: „Dražiť nemožno nehnuteľné veci, ak hodnota pohľadávky bez jej príslušenstva zabezpečenej záložným právom ku dňu oznámenia o začatí výkonu záložného práva neprevyšuje 2 000 eur.“ Už v čase pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti bol dlh vyšší ako 40.000 Eur, t. j. bol mnohonásobne presahujúci hranicu 2.000 Eur. Zákon stanovením hranice výšky dlhu, nevyhnutnej pre vykonanie dražby nehnuteľnosti, princíp proporcionality akcentoval a uvedenú otázku normatívne upravil. A len doplňujúco - navrhovateľka ako dlžníčka vôbec nie je v omeškaní s nejakou jednou splátkou, ale nespláca dlhodobo a postup Banky je plne v súlade s princípom proporcionality. Už v čase pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti bol dlh niekoľkonásobne presahujúci hranicu 2.000 Eur (zákonná hranica pre dražbu nehnuteľnosti, § 3 ods. 6 zákona č. 527/2002 Z.z.) - 9.843,45 Eur k 21.9.2023. Momentálne je však február 2025 a len každomesačná povinnosť pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti bola 985,60 Eur. Aj bez vyhlásenia mimoriadnej splatnosti by bol dlh na týchto splátkach cca 25 r. V čase vyhlásenia mimoriadnej splatnosti bol dlh vo výške 126.344,78 eur stále narastá. Ani zákonná spotrebiteľská úprava neznamená negáciu akýchkoľvek ďalších zákonných noriem, resp. noriem ústavného práva, použitie a aplikácia spotrebiteľskej úpravy v naznačenom smere je v priamom rozpore s obsahom takejto úpravy a pokusom o zneužitie práva vo vzťahu ku konaniu o nariadenie neodkladného opatrenia. 71. Vo vzťahu k všetkému vyššie uvedenému a vo vzťahu k celému predmetu sporu opakovane poukázal na závery Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý vo svojom plenárnom rozhodnutí PL. ÚS 11/2016 judikoval: „Pri ustanovovaní zákonných podmienok ochrany spotrebiteľa, dlžníka, je nutné dbať na vyváženosť právnej úpravy z hľadiska jednotlivých ústavných štandardov vrátane princípu právneho štátu. Aj keď je ochrana spotrebiteľov neoddeliteľnou súčasťou súčasného súkromného práva a postavenie spotrebiteľov je potrebné brať vážne, ochranu spotrebiteľov je nutné interpretovať triezvo, neutrálne ako akékoľvek iné právne inštitúty.“ (PL. ÚS 11/2016, ZNUÚS 1/2018) 72. Odporca namietal, že navrhovateľ si nesplnil svoje procesné povinnosti v čase na to určenom čase (s následkom v podobe nemožnosti byť s návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia úspešný) - vo svojich procesných úkonoch všetky nevyhnutné skutočnosti ani netvrdí, ale predovšetkým vôbec neosvedčuje. Medzi stranami mal za nesporné, že bola uzatvorená záložná zmluva, ktorou bolo zriadené záložné právo, ktoré následne aj vzniklo a ktorá okrem iného zabezpečovala záväzok z úverovej zmluvy, záväzok dlžníka, ktorým je navrhovateľka. Úver bol navrhovateľke v celom rozsahu poskytnutý - navrhovateľka uvádza: „Navrhovateľka uzatvorila s bankou zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 17.04.2014 (ďalej len „zmluva o úvere“), na základe ktorej jej banka poskytla úver na bývanie v sume 180 200 eur.“ Dlžníčka netvrdila a nepreukázala, že by svoje povinnosti plnila riadne a včas, práve naopak potvrdila, že úver nesplácala. Je podľa neho oprávnením záložného veriteľa, ktoré vyplýva z ustanovení právneho predpisu, kogentného práva, že môže záložné právo vykonať. Je podľa neho povinnosťou navrhovateľa, aby si splnil svoje procesné povinnosti, ani žalovaný (ako kontradiktórna sporová strana), ani súd, tu nie sú na to, aby uvedené plnili namiesto žalobcu. Navrhovateľ je povinný uviesť všetky rozhodujúce tvrdenia a to určito a vo forme vyžadovanej zákonom a predložiť všetky dôkazné prostriedky (resp. prostriedky osvedčenia) a to v čase podania návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. V súvislosti s uvedeným poukázal na to, že uvedené závery sú notorietami a to napr. aj s poukazom na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Ako sa uvádza uznesení NS SR sp. zn. 9Cdo/116/2021 zo dňa 24.10.2022 vo vzťahu k nepredloženiu dôkazov stranou (hoci je hmotnoprávne i spotrebiteľom): „V prejednávanej veci sa žalobkyňa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia na podklade tvrdenia o neplatnosti úverovej zmluvy, zaťažovalo ju preto dôkazné bremeno vo vzťahu k týmto tvrdeniam, ktoré zakladali z hľadiska hmotného práva ňou uplatnený žalobný nárok. Preto, ako už súdy nižších inštancií správne konštatovali, bolo nevyhnutné, aby predložila dôkaz - úverovú zmluvu uzatvorenú so žalovanou, na základe ktorej by preukázala existenciu vzťahu medzi stranami sporu ...Keďže tak neurobila, nesie zodpovednosť za výsledok sporu v jej neprospech, t. j. za situáciu, v ktorej súd nemôže dospieť k záveru o pravdivosti, ale ani o nepravdivosti jej tvrdenia. Procesná aktivita strán sporu v zmysle čl. 8 CSP a § 149 CSP a ich zodpovednosť za neunesenie dôkazného bremena v kontradiktórnom sporovom konaní leží výlučne na stranách sporu. Povinnosť strany sporu preukázať vlastné tvrdenia, z ktorých odvodzuje svoje právo, nemôže byť prenášaná na protistranu, pretože by to bolo v rozpore so základnými princípmi kontradiktórneho procesu, ako aj s princípom zodpovednosti za unesenie dôkazného bremena a princípom formálnej pravdy uplatňovanej v sporovom konaní. Sporové konanie je ovládané princípom formálnej pravdy i keď civilný sporový poriadok počíta aj s takými situáciami, kedy súd autoritatívne môže vstúpiť do procesu dokazovania, či už ohľadom čiastkových otázok (§ 185 ods. 2, 3 CSP) alebo v konkrétnych typoch sporov (spotrebiteľské

spory, antidiskriminačné spory, individuálne pracovnoprávne spory) v prejednávanom spore sa však o takúto situáciu nejedná. Hoci sa dovolateľka dovolávala ustanovení o ochrane spotrebiteľa (§ 290 a nasl. CSP), v tomto konkrétnom prípade nie sú na daný prípad aplikovateľné. Podstatou týchto ustanovení o ochrane spotrebiteľa je totiž tá skutočnosť, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti a ich cieľom je vyrovnať v kontradiktórnom spore „nevýhodu,, spotrebiteľa vo vzťahu k dodávateľovi ako druhej strane sporu, či už z ekonomického hľadiska tak aj právneho. Skutočnosť, že dovolateľka nepostupovala s dostatočnou opatrnosťou ... nemá nič spoločné s jej postavením spotrebiteľa v konaní, či nerovnosťou postavenia v úverovom vzťahu so žalovanou. Je totiž vecou každého, aby pri správe svojich záležitostí postupoval v súlade so zásadou práva patria bdelým „vigilanlibus iura scripta sunt“, t. j. „práva patria len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým). V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod. Pokiaľ teda dovolateľka nepostupovala starostlivo a opatrne...niet žiadneho zákonného ustanovenia ani rozumného dôvodu, aby došlo k preneseniu zodpovednosti za neúspech v spore na žalovanú (vyžiadaním dôkazu pod následkom uloženia poriadkovej pokuty), či na súd námietkami nesprávneho procesného postupu nevykonaním navrhovaného dokazovania. Pokiaľ ide o námietku dovolateľky, že súd prvej inštancie mal využiť inštitút poriadkovej pokuty pri uložení edičnej povinnosti žalovanej, tu treba zdôrazniť, že základným predpokladom na uloženie poriadkovej pokuty v zmysle § 102 CSP je to, že konaním alebo opomenutím strany sporu dôjde k sťaženiu postupu konania, čím treba rozumieť nesplnenie takej povinnosti, ktorá bude viesť k predĺženiu súdneho konania (tu pozri Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. BECK 2016, str. 371). Uloženie poriadkovej pokuty nepopiera práva ani povinnosti žiadnej zo strán konania a nemá žiadny vzťah k výsledku samotného konania, zabezpečuje sa nimi výlučne splnenie takých povinností, ktoré nemajú pre strany iný osobitný následok vyjadrený v ustanoveniach Civilného sporového poriadku. Keďže povinnosť strany sporu preukázať svoje tvrdenia sa viaže k výsledku konania a prejavuje sa (ne)úspechom strany v spore, nie je možné ukladať poriadkové pokuty súdom za nesplnenie tejto povinnosti a to navyše protistrane. Pokiaľ teda žalobkyňa navrhovaný dôkaz nepredložila a súd prvej inštancie z tohto dôvodu žalobu zamietol, nie je možné mu nesplnenie povinnosti predložiť dôkaz, či už zo strany žalobkyne alebo žalovanej na výzvu súdu, pričítať ako nesprávnosť jeho procesného postupu. V tomto prípade neunesenie dôkazného bremena žalobkyňou ide výlučne na jej ťarchu. 73. Odporca vyjadril názor, že ide o absolútne identický prípad ako v tomto konaní - osobitne poukázal napr. na nepredloženie LV, nepredloženie výpisov o plnení úveru, nepredložení úverovej zmluvy v úplnosti, nepredloženie potvrdenia o nejakom obydlí, čo je osobitne zaujímavé v kontexte toho, že údajne sa má zdržiavať niekde inde a nemohla vyhovieť obhliadke, nepredloženie akýchkoľvek listín k tvrdeniam v odvolaní (zamestnanie, údajné pracovné povinnosti, ich údajná neodkladnosť), nehovoriac o tom, že dražobník poskytol dodatočnú lehotu do 26.4., atď. Povinnosť tvrdenia a povinnosť osvedčenia je procesnou povinnosťou označeného navrhovateľa, nie žalovaného. Je povinnosťou označeného navrhovateľa, aby si splnil svoje procesné povinnosti, ani žalovaný (ako kontradiktórna sporová strana), ani súd, tu nie sú na to, aby uvedené plnili namiesto navrhovateľa. 74. Poukázal na závery vyplývajúce z rozhodnutia Ústavného súdu SR č.k. III. ÚS 47/05, podľa ktorého: „Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo výsledkom konania nestranného súdu, čo znamená, že súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodovanie vo veci. Z uvedeného (ktoré je len príkladom konštantnej a stabilizovanej judikatúry, ÚS SR i Európskeho súdu pre ľudské práva) vyvodil najmä to, že objektívna nestrannosť sa nikdy neposudzuje podľa subjektívneho hľadiska sudcu, ale podľa vonkajších objektívnych skutočností, objektívna nestrannosť znamená i povinnosť súdu postupovať nezaujato a neutrálne a žiadnej zo strán nenadŕžať. Je teda zodpovednosťou navrhovateľa (nie súdu), ak nekonal tak, ako procesne konať mal. 75. Konštatoval, že podaný opravný prostriedok je spracovaný rovnakým spôsobom ako samotný návrh, to je v úplnosti sa neuvádzajú relevantné tvrdenia, rovnako sa neprikladajú prostriedky osvedčenia, vo všeobecnosti možno konštatovať, že ide o neúplný, všeobecný a nekonkretizovaný súbor generických a neindividualizovaných tvrdení, či úvah a výňatkov z judikatúry (bez toho, aby bolo vo vzťahu k týmto výňatkom reálne skutkovo a právne argumentované, že takéto rozhodnutia majú byť z hľadiska tohto konkrétneho konania nejakým spôsobom významné), pričom osobitne je potrebné uviesť i to, že z niektorých rozhodnutie je úplne zrejmé, že už ich citovaný obsah popiera neúplné právne

závery navrhovateľa a preukazuje práve naopak relevanciu tvrdení žalovaného. Ak má byť odvolacím dôvodom skutočnosť, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, je nepochybné, že odvolanie musí obsahovať riadne odôvodnenie, v ktorom musí byť uvedené, ktorý bol ten postup súdu, ktorým údajne došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V zmysle ustálenej súdnej praxe (rozhodnutia v konaniach sp. zn. 5 Cdo 52/99, 4 Cdo 105/2008, 1 Cdo 181/2010, 5 Cdo 275/2013, atď.) ak má dôjsť k „odňatiu možnosti konať pred súdom“ (pojem v podstate sa prekrývajúci s obsahom práva na spravodlivé súdne konanie, musia tu existovať tri pojmové znaky (právne skutočnosti): 1/ musí ísť o odňatie možnosti konať pred súdom (nemožnosti konať predpokladaným spôsobom), 2/ k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Odvolanie však podľa názoru odporcu neobsahuje žiadne tvrdenia vo vzťahu k identifikácii toho, ktorý bol ten postup súdu, ktorým údajne došlo k porušeniu práva žalobcov na spravodlivý proces, v takomto prípade je vylúčené, aby boli skúmané uvedené pojmové znaky, čo vylučuje možnosť ich konštatovať. Keďže odvolateľ žiadne odôvodňujúce tvrdenie neuviedol, považoval za zrejmé, že uvedený odvolací dôvod je v celom rozsahu nedôvodný. Ak má byť odvolacím dôvodom skutočnosť, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, uviedol, že odvolanie musí obsahovať riadne odôvodnenie, v ktorom musí byť uvedené, ktoré sú tie dôkazy, ktoré boli vykonané, tie, na základe ktorých súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktoré skutkové zistenia sú nesprávne a z akého dôvodu. Odvolanie však podľa neho neobsahuje žiadne tvrdenia vo vzťahu k identifikácii toho, ktoré sú tie dôkazy, ktoré boli vykonané, tie na základe ktorých súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktoré skutkové zistenia sú nesprávne a z akého dôvodu. Keďže odvolateľ uvedené skutočnosti neoznačil, mal za zrejmé, že uvedený odvolací dôvod je v celom rozsahu nedôvodný. Ak má byť odvolacím dôvodom skutočnosť, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z údajného nesprávneho právneho posúdenia veci, je rovnako i vo vzťahu k uvedenému odvolaciemu dôvodu odvolateľ povinný uviesť ktoré, meritórne významné, právne posúdenie súdu považuje za nesprávne a z akého dôvodu. Odvolanie síce podľa odporcu obsahuje nejaké neúplné tvrdenia, či úvahy vo vzťahu k identifikácii toho, ktoré meritórne právne posúdenie je nesprávne a z akého dôvodu (t. j. aké je to právne posúdenie, ktoré je posúdením právne správnym), avšak ide o tvrdenia neúplné, fakticky reálne nereagujúce na argumentáciu súdu a navrhovateľa a ide len o všeobecné, generické tvrdenia bez toho, aby boli reálne skutkovo „zúplnené“, pričom osobitne poukazujeme na to, že navrhovateľ iný skutkový odvolací dôvod ako ten že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam neuplatnil, tento však riadne neodôvodnil (ktoré dôkazy konkrétne, ktoré skutkové zistenia, ktoré právne relevantné skutočnosti a skutkový stav sa tak považuje za zistený. Vzhľadom na uvedené konštatoval, že je zrejmé, že uvedený odvolací dôvod je v celom rozsahu nedôvodný. 76. K ďalším úvahám v odvolaní, ktorých základom je podľa odporcu to, že si konštruuje akési nadpráva, ktoré má navrhovateľ, avšak úplne ignoruje akékoľvek práva všetkých ostatných subjektov, odporca uviedol, že tieto úvahy sú v priamom rozpore s platmi formulovanými Ústavným súdom, ktorý uviedol, že základné práva a slobody sú navzájom rovnocenné. Koncepcia materiálneho právneho štátu vylučuje vytvorenie „hierarchie“ základných práv a slobôd, v ktorej by sa jednému základnému právu alebo slobode priznal väčší význam, než aký má iné základné právo alebo sloboda. Konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd (resp. ľudských práv a základných slobôd v režime medzinárodných dohovorov o ľudských právach) treba riešiť uplatnením zásady ich spravodlivej rovnováhy. (napr. Pl. ÚS 22/06). Predmetné tvrdenia navrhovateľa sú podľa odporcu tiež v rozpore so zmyslom a účelom neodkladného opatrenia, ktorým je ochrana pred protiprávnym úkonom a nie pred výkonom práva, tak ako to opakovane uviedol Najvyšší súd Slovenskej republiky i v judikatúre citovanej vyššie, ku ktorej sa absolútne žiadnym spôsobom navrhovateľ nevyjadril - „Výkon práva vylučuje protiprávnosť (pretože rovnaký stav nemôže byť súčasne stavom právnym i právu sa priečiacim) treba, vychádzajúc zo zásady neminem laedit, qui iure sui utitur (nikoho nepoškodzuje, kto užíva - vykonáva - svoje právo), považovať chovanie, ktorá smeruje k zákonom predpokladanému výsledku, za dovolané i vtedy, ak je jeho (eventuálnym) vedľajším následkom vznik majetkovej, prípadne nemajetkovej ujmy na strane ďalšieho účastníka právneho vzťahu.“ - rozhodnutie NS SR sp. zn. 5 Cdo 108/2008 zo dňa 16.04.2009). Opakovane uviedol, že záložné právo je zabezpečovacím prostriedkom vo vzťahu ku konkrétnemu záväzku, ktorý nie je plnený, jeho zriadenie vyplýva z písomného právneho úkonu záložcu a s postavením záložcu sú spojené zákonné povinnosti, ktorými sú okrem iného i povinnosť strpieť výkon záložného práva a poskytnúť potrebnú súčinnosť pri jeho výkone (§ 151m ods. 4 OZ). K zásahu do vlastníckeho práva tak dochádza na základe vlastného vôľového prejavu záložcu na základe kogentnej právnej úpravy,

pričom samozrejme nemožno opomenúť, že právo na nedotknuteľnosť obydlia je právo, ktoré zaručuje ochranu je pred neoprávneným zásahom do obydlia, nejde o právo, ktoré by zaručovalo právo na zotrvanie v konkrétnom byte - v tomto rozsahu porovnaj judikatúrou najvyšších justičných autorít, vrátane Európskeho súdu pre ľudské práva. V zmysle čl. 8 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd: „Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.“ Mal za to, že žiadne z uvedených ustanovení však nezakotvuje nárok na obydlie, ale nárok na nedotknuteľnosť obydlia (ochrana súkromia v priestorovej dimenzii), čo sú absolútne rozdielne pojmy (resp. absolútne rozdielne práva). K uvedeným záverom dospel pri interpretácii čl. 8 Dohovoru i Európsky súd pre ľudské práva, keď dospel k záverom, že efektívna ochrana súkromného života nemôže ísť tak ďaleko, aby zaisťovala každej rodine vlastný domov (K. I. proti Portugalsku, rozsudok z 21.11.1995, č. 18072/91, § 24), resp. záveru vyslovenému Veľkým senátom vo veci Chapman proti Spojenému kráľovstvu, ktorý uviedol: „článok 8 neuznáva právo na poskytnutie bývania.“ (rozsudok veľkého senátu, 18.1.2001, č. 27238/95, § 99). Z uvádzaných skutočností jednoznačne vyvodil, že právo na obydlie v zmysle nároku na byt nie je zaručené ani Ústavou ani Dohovorom. Celý proces výkonu záložného práva smeruje k tomu, aby sa odstránil protiprávny stav spôsobený porušením povinnosti obligačného dlžníka uhradiť zabezpečovanú pohľadávku. Ako uviedol Ústavný súd vo svojom plenárnom rozhodnutí Pl. ÚS 23/14 citovanom vyššie: „Občiansky zákonník vychádza z toho, že samotné uzatvorenie zmluvy o zriadení záložného práva so sebou prináša možnosť pre záložného veriteľa speňažiť záloh prostredníctvom dobrovoľnej dražby, pričom vystupuje ako zástupca záložcu. Vzhľadom na uvedené sa dobrovoľná dražba odvíja od predchádzajúceho úkonu vlastníka, ktorý dáva súhlas na budúce speňaženie určitého svojho majetku určitým spôsobom regulovaným právom (zákon o dobrovoľných dražbách). Ústavný súd ale osobitne vzhľadom na okolnosti danej veci dopĺňa, že právna úprava ukladá povinnosť strpieť výkon dobrovoľnej dražby. “To, že záložca (resp. prípadne iné osoby s jeho súhlasom) užívajú založenú vec, nemá na uvedené povinnosti záložcu žiaden vplyv. Záložca sa zaviazal, že v prípade, ak nebude zabezpečovaná pohľadávka uhradená riadne a včas, strpí speňaženie zálohu v rámci výkonu záložného práva - dôsledkom uvedeného je nadobudnutie vlastníckeho práva vydražiteľom, t. j. subjektom odlišným od záložcu (napr. § 27 ods. 1 ZDD), záložca - predchádzajúci vlastník je povinný speňažený záloh odovzdať (o.i. § 29 ods. 1 ZDD) a tak umožniť výkon vlastníckych oprávnení vlastníkovi novému - a to vrátane oprávnenia vec užívať. Tvrdenia navrhovateľa sú podľa odporcu v priamom rozpore s uvedeným, nehovoriac o skutočnosti, že skutočnosť obydlia nebola nijako preukázaná. 77. Podaný opravný prostriedok je podľa odporcu v časti úplne nezrozumiteľný, odporca napr. nerozumie vete, že neprijateľné zmluvné podmienky, od ktorých žalovaná odvodzuje svoj nárok, navrhovateľke predložené neboli. Z uvedeného sa opätovne nedozvieme, čo sa má uvedeným na mysli, keďže sa uvádza, že nejaké podmienky neboli navrhovateľke známe, avšak nielen, že uvedené úplne popiera obsah písomne prejaveného úkonu (jej ako dlžníčky), ale predovšetkým navrhovateľ a odvolateľ sa vôbec nevyjadruje k skutočnosti, ktorou je neexistencia korelácie medzi vyhlásením mimoriadnej splatnosti a medzi možnosťou vykonať záložné právo, ktorá je viazaná na jedinú okolnosť a to je splatný nesplatený dlh, ktorý sama navrhovateľka ako dlžníčka potvrdila. Rovnako pozoruhodné sú podľa odporcu úvahy o tom, že Súdny prieskum neprijateľnej zmluvnej podmienky by sa mal realizovať pred výkonom záložného práva prostredníctvom dobrovoľnej dražby, pretože v prípade neprijateľnej zmluvnej podmienky by mohlo ísť o podstatnú okolnosť, na základe ktorej by bol nárok žalovaného vyplývajúci zo záložného práva výrazne oslabený, hoci zákon stanovuje presný opak, Najvyšší súd (v uznesení NS SR sp. zn. 5Cdo/220/2018 z 31.05.2021) uvádza, že ak by, ako to tvrdia dovolatelia, bolo nevyhnutné „z opatrnosti“ podávať riadnu žalobu na plnenie, stal by sa celý inštitút zbytočným, keďže by sa bolo treba aj tak obrátiť na súd. Toto ale určite nebolo zámerom zákonodarcu, čo možno predpokladať, už len zo skutočnosti, že Zákon o dobrovoľných dražbách je stále súčasťou právneho poriadku. Účelom tohto zákona je práve odbremenenie súdov a poskytnutie možnosti záložným veriteľom domôcť sa vymáhanej pohľadávky zabezpečenej záložným právom zriadeným so súhlasom dlžníka efektívne priamym výkonom práva, Ústavný súd konštatuje (PL. ÚS 23/2014), že Občiansky zákonník vychádza z toho, že samotné uzatvorenie zmluvy o zriadení záložného práva so sebou prináša možnosť pre záložného veriteľa speňažiť záloh prostredníctvom dobrovoľnej dražby, pričom vystupuje ako zástupca záložcu. Vzhľadom na uvedené sa dobrovoľná dražba odvíja od predchádzajúceho úkonu vlastníka, ktorý dáva súhlas na budúce speňaženie určitého svojho majetku určitým spôsobom regulovaným

právom (zákon o dobrovoľných dražbách) a záložca je povinný tento výkon strpieť a samotný Súdny dvor EÚ rozhodol, vo veci C-34/13, že Ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa majú vykladať v tom zmysle, že im neodporuje vnútroštátna právna úprava, ako je úprava dotknutá vo veci samej, umožňujúca vymôcť pohľadávku založenú na zmluvných podmienkach, ktoré sú prípadne nekalé, mimosúdnym výkonom záložného práva na nehnuteľný majetok, ktorý spotrebiteľ poskytol ako zabezpečenie pohľadávky, ...Uviedol, že tvrdenia navrhovateľa sú tak v absolútnom rozpore ako s kogentnou právnou úpravou, tak i ustálenou rozhodovacou praxou. 78. Nedôvodnosť úvah vyvodil odporca i z judikatúry uvádzanej bez reálneho prepojenia na tento navrhovateľom, keď tento uvádza, že Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v uznesení sp. zn. 4Cdo/149/2020 zo dňa 23.02.2022 (publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 75/2023) uviedol: „Ak záložný veriteľ vo vyhlásení podľa § 7 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách uplatní pohľadávku, ktorej pravosť je spochybňovaná existenciou neprijateľných zmluvných podmienok s ňou súvisiacich, súd je povinný tieto v konaní o určenie neplatnosti dražby skúmať“. Takže najvyšší súd hovorí o skúmaní podmienok v konaní o neplatnosti dražby, nie o zakazovaní dražby a nejakom prieskume vopred. Namietal, že odporca úplne ignoruje rozhodnutie C - 34/13, ale zato poukazuje - v konaní o nariadení neodkladného opatrenia na akési Návrhy (t. j. žiadne rozhodnutie) v nejakom konaní na SD EÚ, pričom uvedenému, keďže to nie je nijako zdôvodnené, nie je možné reálne porozumieť, keďže možnosť výkonu záložného práva je obsahom kogentnej právnej normy / noriem v Občianskom zákonníku, vydané reálnym zákonodarcom, SD EÚ nie je zákonodarcom a sám Súdny dvor EÚ (pochopiteľne, keďže by išlo o porušenie princípu deľby moci) postuloval hranicu povinnosti eurokonformného výkladu ako hranicu contra legem ( § 110 Konstantinos Adeneler C-212/04, § § 44, 47 Pupino C-105/03). Ešte nebol vydaný žiadny Rozsudok a aj ten môže mať - po jeho vydaní - vzťah len k zákonodarcovi a pro futuro a predmetu tohto konania sa vôbec netýka (a to ani nejakého dokazovania, to nie je predsa určené nejakým rozhodnutím SD EÚ). Horizontálny účinok smerníc mal za absolútne neprípustný. Súdny dvor, resp. jeho rozhodnutia, nemôžu byť contra legem, výklad „contra legem“ je zakázaný s ohľadom na všeobecné zásady materiálneho právneho štátu, najmä princíp právnej istoty a zákaz retroaktivity. Práve preto sú takéto prípadné úvahy smerované k zákonodarcovi a pro futuro. Navyše návrh nie je rozhodnutie a určite nemôže ani rozhodnutie contra legem. Skutkové okolnosti prebiehajúceho konania sú zjavne úplne iné, o.i. navrhovateľ predsa žiadne konanie vo veci samej neinicioval. Navyše riešiť nejaké neskončené konanie - bez reálneho rozhodnutia - v konaní o nariadenie neodkladného opatrenia úplne popiera charakter a podstatu konania o nariadenie neodkladného opatrenia, ale i akúkoľvek právnu istotu. Rovnako ak navrhovateľ poukazuje na to, že Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 2Cdo/210/2021 zo dňa 30.01.2024, bod 26 uviedol: „Záložný veriteľ ako navrhovateľ dražby musí v zmysle § 7 ods. 2 ZoDD v zmluve o vykonaní dražby uviesť dôvod konania dražby, a okrem vyhlásenia, že predmet dražby je možné dražiť, musí vyhlásiť aj špecifikáciu pohľadávky, ktorá je dôvodom výkonu dobrovoľnej dražby, a to v rozsahu: pravosť, výška a splatnosť (§ 16 ods. 3). Ak teda dražbu navrhuje záložný veriteľ, je povinný vyhlásiť, že jeho nesplnená pohľadávka, na základe ktorej si uplatňuje výkon záložného práva formou dobrovoľnej dražby, je pravá, splatná a v uvedenej výške.“ - čo sa presne aj stalo a takéto prehlásenie navrhovateľ pred súdom zamlčal (hoci má nahliadacie právo do dražobného spisu).Navrhovateľ poukazuje na to. že Ústavný súd v náleze sp. zn. IV ÚS 493/2022 zo dňa 27.06.2023, bod 64 (Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 51/2023), uviedol: „Z judikatúry ústavného súdu aj Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že pri posudzovaní, či ide o obydlie chránené Ústavou SR, resp. Dohovorom, nie je možné prihliadať iba na formálno-právne skutočnosti, ale je potrebné prihliadať na všetky okolnosti konkrétneho prípadu. Preto nie je podstatnou otázka, či obydlie spĺňa stavebno-technické požiadavky, či bolo postavené legálne, či je užívané legálne, ani či je jeho užívateľ prihlásený na trvalý pobyt v tomto obydlí. Podstatná je predovšetkým skutočnosť, či je fakticky ako obydlie jeho obyvateľmi užívané“ - pričom však vôbec nie je zrejmé, čo si z uvedeného vyvodzuje, keď žiadnu skutočnosť obydlia ani nijako neosvedčil a takisto nereaguje na judikatúru ESĽP (rozsudok veľkého senátu, 18.1.2001, č. 27238/95, § 99, Velosa Barreto proti Portugalsku, rozsudok z 21.11.1995, č. 18072/91, § 24), resp. NS SR (8 Cdo 147/2017 z 29.1.2019, 5 Cdo 113/2017, 2 Cdo 36/2019) v zmysle ktorej to, že je niečo obydlím neznamená prekážku pre možný výkon záložného práva. Navrhovateľ poukazuje na rozhodnutie ÚS SR III. ÚS 416/2022, ktoré sa týkalo konania o neplatnosť dražby, teda niečoho úplne iného. Navrhovateľka chce naopak dražbu mariť a neumožniť jej vykonanie, hoci sa k uvedenému zaviazala. Ide tak len o citáciu nejakých viet z judikatúry, bez akéhokoľvek uvedenia prepojenia na tento spor. Takýto postup je zavŕšený požiadavkou, aby Krajský súd rozhodoval o úplne

inom petite ako bol ten, ktorý je predmetom konania. Už uvedená skutočnosť je podľa názoru odporcu dostatočná na záver o nedôvodnosti podania navrhovateľa. Navrhovateľ poukazuje (vo všeobecnosti) na hodnotu ochrany spotrebiteľa, čo nikto nespochybňuje, akurát opomína uviesť, ako sa uvedené týka uvedeného konania a povinnosti vrátiť úver, resp. povinnosti záložcu strpieť výkon záložného práva na jeho vrátenie (§151m ods. 4 OZ), osobitne v spojitosti so zákonnou úpravou a rozhodnutím vo veci C - 34/13, a zároveň - nepochybne neúmyselne, tak ako pri mnohých iných otázkach - „zabúda“ na to, že ako Zmluva o fungovaní EU, tak Charta základných práv EU sú rozsiahle dokumenty, ktoré zakotvujú množstvo ďalších práv, ktoré je potrebné vykladať v ich komplexnosti a vzájomnej spojitosti, nie izolovane, s povinnosťou výkladu zohľadňujúceho pravidlo spravodlivej rovnováhy (pri strete práv), t. j. proporcionálne. 79. Pri aplikácii princípu proporcionality mal za potrebné vychádzať z jeho bazálneho zmyslu ako požiadavky kladenej (i) na verejnú moc, aby nezasahovala do ústavou chránených právnych pozícií v iných než nevyhnutných prípadoch. V ústavnom poriadku Slovenskej republiky sa jeho aplikabilita spravidla odvodzuje z ustanovení čl. 1 ods. 1 („Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo“) a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky („Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.“). V komunitárnom práve je jeho kritický význam podčiarknutý aj výslovnou reglementáciou v článku 52 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie: „Akékoľvek obmedzenie výkonu práv a slobôd uznaných v tejto charte musí byť ustanovené zákonom a rešpektovať podstatu týchto práv a slobôd. Za predpokladu dodržiavania zásady proporcionality možno tieto práva a slobody obmedziť len vtedy, ak je to nevyhnutné a skutočne to zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou, alebo ak je to potrebné na ochranu práv a slobôd iných. Článok 38 Charty nezakotvuje žiadne zaručené právo (úprava v článku 38 Charty základných práv Európskej únie „Politiky Únie zabezpečia vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa.“ - vyjadruje skôr iba zásadu adresovanú členským štátom pri transpozícii komunitárneho práva), navrhovateľ opomína iné, Ústavou i Chartou zaručené práva, ako sú napr. tie podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy (rovnako čl. 17 ods. 1 Charty) - vlastnícke právo a jeho ochranu čl. 35 ods. 1 Ústavy (rovnako čl. 16 Charty) - sloboda podnikania (a v jeho rámci právo na zmluvnú autonómiu i právo dosahovanie zisku, nehovoriac o práve na nahradenie toho, čo bolo dočasne z majetku veriteľa „poskytnuté“ - t. j. v tomto prípade úverové prostriedky). 80. Odporca tiež uviedol, že v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu sa z ustanovení čl. 1 ods. 1 ústavy vyvodzuje aj garancia spravodlivosti. V právnom štáte (chápanom materiálne) je povinnosťou všetkých štátnych orgánov vrátane súdov zabezpečiť reálnu a efektívnu možnosť uplatnenia práv priznaných právnym poriadkom. Návrh podľa odporcu cieli k ústavne neakceptovateľnému zásahu do legitímnych očakávaní veriteľa týkajúcich sa splnenia jeho úverovej pohľadávky dohodnutým spôsobom a v dohodnutom čase. Navrhované rozhodnutie by tak zásadným spôsobom - a to bez relevantného zákonného dôvodu - zasiahlo do základného práva chráneného o.i. čl. 20 Ústavy. V zmysle čl. 20 ods. 1 veta prvá a veta druhá Ústavy SR: „Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.“ V zmysle čl. 1 Protokolu č. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd: „Každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.“ Predmetom ochrany v zmysle čl. 1 Protokolu č. 1 Dohovoru je majetok v širšom slova zmysle - to je nejedná sa iba o vlastnícke právo, ale aj o ďalšie vecné práva (napr. vecné práva zabezpečujúce splnenie záväzku dlžníka, o.i. záložné právo), rovnako sú predmetom ochranné nielen majetkové hodnoty hmotné - predovšetkým veci, ale i hodnoty nehmotné (napr. pohľadávky). K rovnakým záverom (vo vzťahu k aplikácii čl. 20 ods. 1 Ústavy) dospel i Ústavný súd Slovenskej republiky, keď vymedzil: „Majetok, ktorý je predmetom ochrany zaručenej podľa čl. 20 Ústavy, zahŕňa nielen veci, ale aj práva a iné majetkové hodnoty“. (rozhodnutie ÚS SR, sp. zn. II. ÚS 19/97) Uvedený rozsah majetkovej ochrany, tak ako je zaručený čl. 20 Ústavy, resp. čl. 1 Protokolu č. 1 Dohovoru je významný s ohľadom na skutočnosť, že uvedenej ochrane podlieha o.i. i majetok žalovaného, resp. legitímne očakávanie na nadobudnutie majetku po uhradení jeho úverovej pohľadávky. Podľa odporcu návrh na nariadenie neodkladného opatrenia tak cieli k ústavne neakceptovateľnému zásahu do legitímnych očakávaní žalovaného ako obligačného a záložného veriteľa. Úverová zmluva je právnym úkonom, na základe ktorého sa zaväzuje veriteľ,

že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Veriteľ svoju povinnosť splnil a zo svojho majetku úverové prostriedky poskytol a o uvedené prostriedky došlo k zmenšeniu jeho majetku. Na základe uzatvorenej úverovej zmluvy mal odporca za to, že ako veriteľ má legitímne očakávanie, resp. legitímnu nádej na uspokojenie jeho splatnej úverovej pohľadávky a každý orgán, vrátane súdu je povinný majetok žalovaného chrániť. K uspokojeniu úverovej pohľadávky môže dôjsť i na základe realizácie zabezpečovacieho prostriedku - záložného práva, ktorého predmetom je záloh vo vlastníctve záložcu, pričom možnosť realizovať záložné právo v prípade nesplnenia zabezpečovanej povinnosti vyplýva priamo zo skutočnosti existencie záložného práva, pričom záložca je povinný výkon záložného práva strpieť a na jeho výkon poskytnúť potrebnú súčinnosť. Ak dlžník neplní dlh, je v omeškaní, vzniká protiprávny stav, ktorého dôsledkom je o.i. vždy vznik škody, pričom majetkové poškodenie veriteľa - každým dňom omeškania - narastá. Každým dňom, kedy nie je možné vykonať zabezpečovací prostriedok, konkrétne záložné právo, o ktorom kogentné právne normy o.i. stanovujú, že záložný veriteľ je oprávnený domáhať sa uspokojenia zo zálohu a záložca je povinný výkon záložného práva strpieť, práve naopak dochádza k zvyšovaniu majetkovej ujmy veriteľa. Na rozdiel od navrhovateľa tak majetkové poškodenie žalovaného každým dňom narastá a nie je zrejmé, či bude môcť byť reparovateľné. Celý proces výkonu záložného práva smeruje k tomu, aby sa odstránil protiprávny stav spôsobený porušením povinnosti obligačného dlžníka uhradiť zabezpečovanú pohľadávku. Ako uviedol Ústavný súd vo svojom plenárnom rozhodnutí Pl. ÚS 23/14 citovanom vyššie Občiansky zákonník vychádza z toho, že samotné uzatvorenie zmluvy o zriadení záložného práva so sebou prináša možnosť pre záložného veriteľa speňažiť záloh prostredníctvom dobrovoľnej dražby, pričom vystupuje ako zástupca záložcu. Vzhľadom na uvedené sa dobrovoľná dražba odvíja od predchádzajúceho úkonu vlastníka, ktorý dáva súhlas na budúce speňaženie určitého svojho majetku určitým spôsobom regulovaným právom (zákon o dobrovoľných dražbách). Ústavný súd ale osobitne vzhľadom na okolnosti danej veci dopĺňa, že právna úprava ukladá povinnosť strpieť výkon dobrovoľnej dražby. Zo všetkého uvedeného mal za zrejmé, že teoretické poukazovanie na určité normy týkajúce sa ochrany spotrebiteľa sú len konaním, ktoré má zastrieť skutočnú podstatu konania dlžníka - neplnenie dlhu. Povinnosť vrátiť úver s úrokom je povinnosťou zákonnou, rovnako ako je zákonným oprávnenie vykonať záložné právo, či povinnosť takýto výkon strpieť. Opätovne poukázal na závery Ústavného súdu SR, v zmysle ktorých „Aj keď je ochrana spotrebiteľov neoddeliteľnou súčasťou súčasného súkromného práva a postavenie spotrebiteľov je potrebné brať vážne, ochranu spotrebiteľov je nutné interpretovať triezvo, neutrálne ako akékoľvek iné právne inštitúty.“ (PL. ÚS 11/2016) 81. Podľa odporcu ani zákonná spotrebiteľská úprava neznamená negáciu akýchkoľvek ďalších zákonných noriem, resp. noriem ústavného práva, použitie a aplikácia spotrebiteľskej úpravy v naznačenom smere je v priamom rozpore s obsahom takejto úpravy a pokusom o zneužitie práva vo vzťahu ku konaniu o nariadenie neodkladného opatrenia. Uviedol, že podľa ustanovenie § 7 ods. 2 zák. č. 527/2002 Z.z., ak je navrhovateľom dražby záložný veriteľ, je povinný písomne vyhlásiť aj pravosť, výšku a splatnosť pohľadávky, pre ktorú sa navrhuje výkon záložného práva podľa tohto zákona a PL. ÚS 23/2014 uvádza: I. Občiansky zákonník vychádza z toho, že samotné uzatvorenie zmluvy o zriadení záložného práva so sebou prináša možnosť pre záložného veriteľa speňažiť záloh prostredníctvom dobrovoľnej dražby, pričom vystupuje ako zástupca záložcu. Vzhľadom na uvedené sa dobrovoľná dražba odvíja od predchádzajúceho úkonu vlastníka, ktorý dáva súhlas na budúce speňaženie určitého svojho majetku určitým spôsobom regulovaným právom (zákon o dobrovoľných dražbách). II. vyhlásenie záložného veriteľa o pravosti, sume a splatnosti pohľadávky, pre ktorú sa navrhuje výkon záložného práva podľa § 7 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách, nie je dôvodom, pre ktorý sa dobrovoľná dražba vykonáva, ale iba jedným z jej predpokladov. Preto § 7 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách nepredstavuje „exekučný titul“ pre výkon dražby, ale iba jednu z podmienok dražby, pričom predmetné ustanovenie neoprávňuje veriteľa realizovať dobrovoľnú dražbu, ale iba mu ukladá povinnosť prehlásiť určité skutočnosti, Výkon záložného práva je tak podmienený, ako uvádza Ústavný súd, existenciou prehlásenia a uvedené nepredstavuje exekučný titul. Ak sa dlžník domnieva, že obsah je údajne nesprávny, má možnosť uvedené uplatniť v inom type konania. Podľa odporcu zo strany navrhovateľa ide opäť o snahu poprieť zjavný obsah právnych noriem. Zdôraznil, že ani (prípadným) konaním dražby k žiadnemu reálnemu zásahu do faktického stavu nedochádza - samotné vykonanie krokov smerujúcich k vykonaniu dražby, ale ani prípadné vykonanie dražby, nijako do faktického stavu (napr. údajného užívania obydlia) nezasahuje - ak v prípade úspešnej dražby záložca vydražený predmet neodovzdá vydražiteľovi, môže podať žalobu o neplatnosť dražby, ak bude úspešný, obnoví sa stav

ex tunc, ak úspešný nebude a napriek tomu vydražený predmet neodovzdá, musí vydražiteľ podať žalobu o vypratanie nehnuteľnosti a až následne, po právoplatnom skončení, môže dôjsť k reálnemu (nie hypotetickému) vyprataniu nehnuteľnosti. Mal za to, že za takéhoto stavu tu zjavne nie je nejaká bezprostredná potreba úpravy, vykonaním dražby sa do faktického stavu - ak predchádzajúci vlastník vec neodovzdá - nezmení vôbec nič. Podľa jeho názoru celý návrh i odvolanie nie je ničím iným ako pokusom o vylúčenie aplikácie obsahu väčšieho množstva právnych noriem, pokusom o to, aby si dlžník v rozpore ius cogens „nadiktoval“, že záložný veriteľ si napriek dlhodobému nesplácaniu nebude môcť vykonať záložné právo (ideálne vôbec), s cieľom zmariť náhradné uspokojenie už neplneného dlhu, tak ako uvedené marí už roky. Uvedené je podľa neho výlučne zámienkou na nerešpektovanie kogentnej právnej úpravy a neplnenie právnych povinností po tom, ako veriteľ úver poskytol a dlžník povinnosť tento vrátiť dohodnutým spôsobom nesplnil. Podľa názoru odporcu súd nemôže na základe neúplného a špekulatívneho podania dlžníka a subjektu povinnosti zakázať mu realizáciu jeho zákonných opatrení, ktoré má zaručené kogentnou právnou úpravou, uvedený postup by bol v priamom rozpore s Ústavou (o.i. čl. 1, čl. 2 a čl. 144 ods. 1 Ústavy), v ďalšej časti podania žalovaný poukáže i na rozhodnutia ÚS SR, SD EÚ, resp. ESĽP k danej otázke (resp. otázke údajného práva na obydlie). V rámci koncepcie materiálneho právneho štátu sa z ustanovení čl. 1 ods. 1 ústavy vyvodzuje aj garancia spravodlivosti. V právnom štáte (chápanom materiálne) je povinnosťou všetkých štátnych orgánov vrátane súdov zabezpečiť reálnu a efektívnu možnosť uplatnenia práv priznaných právnym poriadkom. Návrh podľa neho cieli k ústavne neakceptovateľnému zásahu do legitímnych očakávaní veriteľa týkajúcich sa splnenia jeho úverovej pohľadávky dohodnutým spôsobom a v dohodnutom čase. „Návrh“ na nariadenie neodkladného opatrenia tak cieli k ústavne neakceptovateľnému zásahu do legitímnych očakávaní žalovaného ako obligačného a záložného veriteľa. Neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného ustanovením článku 1 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky je podľa odporcu aj princíp právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok (napr. II. ÚS 48/97, PL. ÚS 37/99, PL. ÚS 57/03, PL. ÚS 25/00, PL. ÚS 1/04, PL. ÚS 6/04). Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre viackrát zdôraznil, že k princípu právnej istoty neodmysliteľne patrí ochrana legálne nadobudnutých práv (napr. I. ÚS 30/99) a ochrana tzv. legitímnych očakávaní: „Nad rámec doterajšej judikatúry ústavný súd zdôrazňuje, že v súlade s tendenciami príznačnými pre modernú európsku konštitucionalistiku podlieha z hľadiska princípu právnej istoty ochrane aj tzv. legitímne očakávanie (legitimate expectation, der Vertrauenschutz), ktoré je užšou kategóriou ako právna istota. Štát, aj keď nekoná retroaktívne alebo nezasiahne do nadobudnutých práv, môže vertikálnym mocenským zásahom, napríklad náhlou, resp. neočakávanou zmenou pravidiel, na ktoré sa adresáti právnych noriem spoliehali, porušiť princíp právneho štátu. Ide o jeden z množstva konkrétnych výrazov princípu materiálneho právneho štátu, v ktorom sú všetci nositelia verejnej moci vrátane parlamentu podriadení ústave a jej princípom.“ (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 12/05 zo dňa 4.12.2007) 82. Odporca bol toho názoru, že navrhovateľ si nesplnil svoje procesné povinnosti v čase na to určenom čase (s jasným následkom v podobe nemožnosti byť - ak bude rozhodnuté v súlade so zákonom - s návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia úspešný) - vo svojich procesných úkonoch všetky nevyhnutné skutočnosti ani netvrdí, ale predovšetkým vôbec nepreukazuje. navrhovateľ všetky podstatné skutočnosti ani netvrdil, ani neosvedčil/ nepreukázal „Povinnosť strany sporu tvrdiť má pritom kľúčový význam a predstavuje jeden zo základných princípov civilného procesu (čl. 8 CSP - procesné povinnosti a procesné bremená).“ - uznesenie Ústavného súdu SR z 11. júna 2019, sp. zn. I. ÚS 246/2019) osobitne netvrdil a nepreukázal, že zabezpečovaný dlh plnil, práve naopak, potvrdil opak nesplácanie od roku 2016. Vyhovením do konania nikdy reálne v takejto podobe nevneseného návrhu by podľa neho súd postupoval spôsobom znamenajúcim negáciu obsahu ustanovení §§ 151a, 151j OZ a záverov vyplývajúcich z plenárneho rozhodnutia Ústavného súdu SR č. k. Pl. ÚS 23/14 (ale i rozhodnutia SD EÚ vo veci C - 34/13), v rozpore s kogentnou právnou úpravou i ustálenou rozhodovacou praxou NS SR. Návrh na nariadenie neodkladného opatrenia bez akýchkoľvek pochybností podľa neho cieli k ústavne neakceptovateľnému zásahu do legitímnych očakávaní žalovaného týkajúcich sa zabezpečenia jeho pohľadávky a jej uspokojenia - v prípade ak zabezpečovaná pohľadávka nebude riadne plnená - z poskytnutej zábezpeky predpokladaným spôsobom aprobovaným zákonom (o.i. §§ 151a OZ, 151j ods. 1 OZ). Opakovane zdôraznil- a to predovšetkým s ohľadom na charakter „návrhu“ i odvolania - že ani zákonná spotrebiteľská úprava neznamená negáciu akýchkoľvek ďalších zákonných noriem, resp. noriem ústavného práva, použitie a aplikácia spotrebiteľskej úpravy v naznačenom smere je v priamom rozpore s obsahom takejto úpravy a pokusom o zneužitie práva vo vzťahu ku konaniu o nariadenie neodkladného opatrenia a že „aj keď je ochrana spotrebiteľov neoddeliteľnou súčasťou súčasného

súkromného práva a postavenie spotrebiteľov je potrebné brať vážne, ochranu spotrebiteľov je nutné interpretovať triezvo, neutrálne ako akékoľvek iné právne inštitúty.“ (PL. ÚS 11/2016) 83. S ohľadom na všetko vyššie odporca ako subjekt, voči ktorému smeroval návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, navrhuje, aby odvolací súd alternatívne: I. alebo rozhodnutie zmenil a podanie navrhovateľa odmietol, II. alebo odmietol jeho odvolanie, III. alebo uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil, a priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania. 84. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobkyne v rozsahu a z dôvodov podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP. Dospel k záveru, že jej odvolanie je dôvodné a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné opätovne zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 85. V zrušujúcom uznesení z 8.7.2024 č. k. 4Co59/2024-120 odvolací súd v predmetnej veci uviedol, že aj odvolací súd posúdením návrhu navrhovateľky na nariadenie neodkladného opatrenia, v spojení s listinnými dôkazmi, k nemu pripojenými, na ktoré sa odvoláva, v zhode so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že navrhovateľka v danom prípade dostatočne osvedčila všetky zákonné podmienky, nevyhnutné pre poskytnutie požadovanej predbežnej ochrany /existenciu právneho vzťahu medzi navrhovateľkou, ako dlžníkom, záložcom a odporcom, ako veriteľom a záložným veriteľom, založeného písomnou zmluvou o splátkovom úvere zo dňa 17.4.2014 a písomnou zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam a mandátnou zmluvou zo dňa 17.4.2014 a neodkladnosť požadovanej úpravy pomerov, odvíjajúcej sa od oznámenia odporcu, ako záložného veriteľa, o začatí výkonu záložného práva zo dňa 8.1.2024 k nehnuteľnostiam, vedeným na LV č. XXX k. ú. K., obec K., okres Z., vrátane stavby rodinného domu súp. č. XXX, keď treba mať na zreteli, že v danom prípade u označených nehnuteľností sa jedná o obydlie navrhovateľky /trvalý pobyt podľa registra obyvateľov SR/, ktoré podlieha osobitnému režimu ochrany podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý je pre Slovenskú republiku záväzný a v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy SR má prednosť pred zákonom/ a tiež to, že odporca má jednoznačne vzťah k týmto nehnuteľnostiam titulom zmluvného záložného práva a toto právo vykonať v prospech uspokojenia svojej pohľadávky. Aj odvolaciemu súdu bolo zrejmé, že navrhovateľka sa za daných okolností nachádza v stave bezprostredného ohrozenia, keďže výkon záložného práva na základe záložnej zmluvy je prípustný bez ingerencie štátnej moci, a to na základe úpravy zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách. Zásah v podobe dočasného zákazu výkonu záložného práva v snahe zamedziť ohrozeniu elementárnej životnej potreby /obydlia/ navrhovateľky považoval aj odvolací súd za súladný s princípom proporcionality, keďže obmedzenia / len na určený čas/, vzniknuté odporcovi, nedosiahnu intenzitu ujmy, ktorú by utrpela navrhovateľka pri strate jej obydlia. Samotnú stratu bývania mal za zásadný zásah do práva na rešpektovanie obydlia a každý, komu takýto vážny zásah hrozí, musí mať možnosť predložiť primeranosť takéhoto opatrenia na súdne preskúmanie /rozsudok ESĽP č. 19003/04 a č. 27183/04/. Odvolací súd súhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že na základe právoplatného rozhodnutia o veci samej bude zistené, či záložné právo odporcu, resp. ním vyhlásením deklarovaná pohľadávka voči žalovanej, ako jeden z predpokladov pre výkon dobrovoľnej dražby, existuje alebo nie, či spotrebiteľská zmluva zo dňa 17.4.2014 ne/obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, prípadne prejudiciálne, vzhľadom na tvrdenia navrhovateľky a pripojené listinné dôkazy, či odporca platne pristúpil k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru/, čím sa odstráni právna neistota v pomeroch strán. Do právoplatnosti takéhoto rozhodnutia budú zabezpečené právne vzťahy strán sporu požadovaným neodkladným opatrením. V tomto smere vyhodnotil odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené, t. j. na nutnosť zásahu štátu do výkonu záložného práva záložným veriteľom v prípade začatia jeho výkonu na obydlí navrhovateľa, za neopodstatnené právne argumenty odporcu. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, že nie je postačujúce odkázať navrhovateľku na následnú ochranu postupom podľa zákona o dobrovoľných dražbách. Porušenie subjektívnych práv je v zásade vždy možné riešiť následným zásahom súdu a uvedeným by bolo možné argumentovať pri akomkoľvek bezprostrednom ohrození, avšak prijatím takého výkladu by potom úprava neodkladných opatrení strácala svoj zmysel. Jej podstatou je totiž uľahčenie prístupu k spravodlivosti promptnejším spôsobom, kedy by sa následná snaha o reparáciu poškodených práv minula svojmu cieľu, resp. by už ani nebola možná. Okamžitý predaj nehnuteľností a spoliehanie sa na iné procesné nástroje, regulované zákonom o dobrovoľných dražbách, i podľa odvolacieho súdu v zhode s právnym názorom súdu prvej inštancie vytvára neprípustné ohrozenie v podobe potreby prípadných ďalších súdnych sporov. Filozofia súdneho procesu pritom vychádza z

premisy, že toto má slúžiť k ochrane a presadzovaniu práv subjektov, nie k produkovaniu ďalších civilných sporov. Odkladom výkonu záložného práva odporcovi nariadením tohto neodkladného opatrenia sa mu neodníma toto jeho právo. Zároveň mu, s prihliadnutím na jeho predmet podnikania a ekonomickú situáciu, nemôže odkladom výkonu záložného práva vzniknúť ťažko napraviteľná ujma, keďže záložné právo na sporných nehnuteľnostiach /zapísané na liste vlastníctva/ mu zostáva zachované. Naopak ohrozenie navrhovateľky sa z pohľadu súdu prvej inštancie javí aktuálne ako mimoriadne vysoké. Uvedený záver vyslovil súd prvej inštancie s rešpektom k zásade neprejudikovania meritórneho výsledku sporu a takýto postoj zaujal i odvolací súd, pričom nariadená dočasná úprava pomerov vo vzťahu k odporcovi spĺňa svoj základný účel tým, že do rozhodnutia vo veci samej dočasne stabilizuje pomery medzi stranami sporu a súčasne rešpektuje zásadu primeranosti, keďže do práva odporcu nebude neúmerne zasahovať a zároveň vydané neodkladné opatrenie je zárukou, že navrhovateľka nepríde o svoje obydlie predčasným výkonom záložného práva. 86. Účelom inštitútu neodkladného opatrenia, nariadeného na určitú dobu, ktorého typ bol vtedy (a aj aktuálne je) predmetom odvolacieho prieskumu, je poskytnúť dočasnú ochranu ohrozeným alebo porušeným právnym pomerom strán sporu dovtedy, kým tieto nepodajú žalobu vo veci samej, resp. kým súd svojím meritórnym rozhodnutím neposkytne stranám definitívnu ochranu. Pre aplikáciu inštitútu neodkladného opatrenia sa vyžaduje naliehavosť potreby predbežnej úpravy, ktorá musí byť osvedčená. Uvedený inštitút teda plní zabezpečovaciu a preventívnu funkciu a predstavuje prostriedok na dočasné riešenie situácie, ktorá nastala v pomere medzi stranami sporu, ak je obava, že by bol výkon súdneho rozhodnutia ohrozený, resp. že by strane vznikla ujma, a to nenahraditeľná, prípadne už vzniknutá ujma sa zväčšovala. Jeho základným atribútom (pre daný typ neodkladného opatrenia) je dočasnosť a provizórnosť. Jeho zmyslom je rýchlo a pružne riešiť situáciu, ktorá si vyžaduje okamžitý zásah súdu, odôvodnený spomenutou nevyhnutnou potrebou dočasnej úpravy pomerov strán sporu alebo obavou z ohrozenia výkonu súdneho rozhodnutia, prípadne obavou zo vzniku škody. Pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia súd musí skúmať naplnenie zákonných formálnych a vecných predpokladov pre jeho nariadenie. Úspech navrhovateľa neodkladného opatrenia si vyžaduje osvedčenie danosti hmotnoprávneho nároku (práva) medzi stranami sporu a aby neboli vážnejšie pochybnosti o potrebe úpravy pomerov. Podmienkou pre vyhovenie návrhu na jeho nariadenie je osvedčenie, že bez okamžitej, i keď len dočasnej úpravy pomerov, by bolo právo žalobcu ohrozené. Je potrebné, aby boli osvedčené aspoň základné skutočnosti potrebné pre záver o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť neodkladná ochrana, ako aj osvedčenie existencie hrozby nenahraditeľnej ujmy. Aj v prípade, ak sú splnené formálne a vecné predpoklady vyžadované zákonom pre nariadenie neodkladného opatrenia, súd musí zvažovať, či v prípade jeho nariadenia nedôjde k nevyváženému zásahu do vzťahov strán sporu alebo tretích osôb, a teda posúdiť primeranosť zásahu, ktorý nariadenie neodkladného opatrenia predstavuje. Miera osvedčenia potreby nariadenia neodkladného opatrenia sa riadi práve naliehavosťou situácie. Neodkladné opatrenie sa využíva za situácie, keď „sa niečo deje“, presne ako v danom prípade. 87. Odvolací súd v rámci zrušujúceho uznesenia konštatoval, že k splneniu vyššie uvedených kritérií v danom prípade zo strany navrhovateľky došlo. Odvolací súd nesúhlasil s odvolacou námietkou odporcu, že v danom prípade ide o nariadenie neodkladného opatrenia na neurčitý čas a teda navždy a že neodkladné opatrenie fakticky nahrádza rozhodnutie vo veci samej, nakoľko uložením povinnosti navrhovateľke podať na súd žalobu vo veci samej dochádza k zákonnému riešeniu zániku nariadeného neodkladného opatrenia, ktoré tak nepôsobí navždy, ale len dočasne a v zákonom stanovených prípadoch dochádza k jeho zániku zo zákona bez iniciatívy účastníkov konania o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, alebo rozhodnutím súdu bez návrhu. Nesúhlasil, že ak v danom prípade súd prvej inštancie uložil navrhovateľke podať v stanovenej lehote na súd žalobu vo veci samej, by malo ísť o neodkladné opatrenie nariadené navždy bez časového obmedzenia, nakoľko toto bude aj bez návrhu zrušené súdom prvej inštancie v prípade taxatívnych zákonných situácií a teda pôsobí dočasne, alebo dôjde k jeho zániku ex lege. Odvolací súd však vytkol súdu prvej inštancie, že ak navrhovateľka nevymedzila predmet budúceho meritórneho sporu jednoznačne, súd prvej inštancie nevyhodnotil, či je alebo nie je v rámci konania o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, v ktorom prioritne posudzuje mieru osvedčenia nároku vo veci samej, petitom návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia striktne viazaný tak, ako v kontradiktórnom meritórnom civilnom spore, avšak najmä pokiaľ ide o samotný výrok neodkladného opatrenia v časti určenia povinnosti navrhovateľke podať v lehote 60 dní na súd žalobu, ktorej predmet neurčil a ktorý tak nezodpovedá dikcii ust. § 336 ods. 2 CSP. Po citácii tohto procesného ustanovenia konštatoval, že v novej úprave neodkladných

opatrení podľa CSP sa odzrkadľuje koncepčná zmena, podľa ktorej sa nemusí neodkladné opatrenie s konaním vo veci samej spájať nevyhnutne, ale len ak vo výroku uznesenia takúto povinnosť súd uloží navrhovateľovi, ktorému návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia vyhovel. Takúto povinnosť súd neuloží vtedy, ak je predpoklad, že neodkladným opatrením možno dosiahnuť trvalú úpravu pomerov medzi stranami. V danom prípade súd prvej inštancie za to nemal, takýto predpoklad nevzhliadol, keď práve preto uložil navrhovateľke žalobu vo veci samej podať a neodkladné opatrenie má teda dočasný charakter, avšak pochybil, ak síce v odôvodnení napadnutého uznesenia vysvetlil, prečo sa neriadil dikciou ust. § 336 ods. 2 CSP a predmet žaloby vo veci samej vo výroku napadnutého uznesenia vzhľadom na postavenie navrhovateľky ako „dominus litis“ nevymedzil, avšak odvolací súd tento jeho procesný postup vyhodnotil a posúdil ako nesprávny. Odvolací súd mal za to, že konanie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia je upravené procesnými normami špecifickými pre toto konanie, ide o osobitnú právnu úpravu procesného charakteru, ktorá má prednosť pred procesnou právnou úpravou všeobecnou. Reaguje tak špecificky na osobitný charakter konania o návrhoch na neodkladné opatrenia, ako výnimočného inštitútu civilného sporového konania, preto nie všetky zásady CSP naň možno aplikovať mechanicky, ale je potrebné výnimočnosť tohto konania akceptovať. Preto ak zákonná dikcia ust. § 336 ods. 2 CSP ukladá konajúcemu súdu v prípade uloženia povinnosti navrhovateľovi podať na súd žalobu vo veci samej aj povinnosť vo výroku takéhoto uznesenia presne špecifikovať strany sporu (čo súd prvej inštancie v danom prípade splnil) a aj predmet konania vo veci samej (čo súd prvej inštancie odvolávajúc sa na zásadu „dominus litis“ nesplnil), bolo povinnosťou súdu prvej inštancie sa ňou riadiť, práve v záujme zachovania špecifickosti konania o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, v rámci ktorého je potrebné dbať na proporcionalitu, práva oboch strán, nekontradiktórnosť tohto konania, pružnosť, rýchlosť, obmedzenie rozsahu procesných práv a povinností, keď zákonodarca vyjadril v ust. § 336 ods. 2 CSP úmysel brať zreteľ na efektívnosť konania o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a túto zásadu povýšil nad zásadu „dominus litis“ práve v záujme pružnosti a proporcionality pre obe strany. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd vetdy napadnuté uznesenie zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, nakoľko súd prvej inštancie svojím nesprávnym procesným postupom spočívajúcim v nedodržaní procesnej povinnosti podľa § 336 ods. 2 CSP porušil právo strán konania o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia na spravodlivý súdny proces v takej miere, ktorý nemožno napraviť vzhľadom na dvojinštančnosť tohto konania súdom odvolacím, a to v celosti, keďže oba výroky napadnutého uznesenia boli od seba závislé. Podľa § 391 ods. 1 CSP odvolací súd vtedy vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a nové rozhodnutie o ňom, v ktorom konaní bude súd prvej inštancie podľa § 391 ods. 2 CSP viazaný vyššie uvedenými intenciami odvolacieho súdu. V novom konaní dal úlohu súdu prvej inštancie opätovne rozhodnúť o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia v zmysle týchto preňho záväzných intencií odvolacieho súdu a uložiť navrhovateľke povinnosť v určitej lehote podať na súd žalobu vo veci samej s vymedzením strán takejto žaloby a aj jej predmetu podľa § 336 ods. 2 CSP. 88. Po opätovnom rozhodnutí súdu prvej inštancie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a opätovnom predložení veci súdom prvej inštancie odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní navrhovateľky proti novému odvolaním napadnutému uzneseniu odvolací súd z predloženého spisového materiálu zistil, že súd prvej inštancie sa po zrušení jeho prvého rozhodnutia intenciami odvolacieho súdu neriadil dôsledne a rovnako dôsledne sa neriadil ani procesnými ustanoveniami CSP príslušnými pre rozhodovanie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. 89. Podľa § 324 ods. 1 CSP pred začatím konania, počas konania a po jeho skončení súd môže na návrh nariadiť neodkladné opatrenie. Podľa § 326 ods. 1 CSP v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia sa popri náležitostiach žaloby podľa § 132 uvedie opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich potrebu neodkladnej úpravy pomerov alebo obavu, že exekúcia bude ohrozená, opísanie skutočností hodnoverne osvedčujúcich dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana a musí byť z neho zrejmé, akého neodkladného opatrenia sa navrhovateľ domáha. Podľa § 132 ods. 1 CSP v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh. Podľa § 336 ods. 1 CSP ak súd nariadi neodkladné opatrenie pred začatím konania, môže vo výroku uznesenia uložiť navrhovateľovi povinnosť podať v určitej lehote žalobu vo veci samej. Súd túto povinnosť neuloží najmä vtedy, ak je predpoklad, že neodkladným opatrením možno dosiahnuť trvalú úpravu pomerov medzi stranami.

Podľa § 336 ods. 2 CSP súd vo výroku uznesenia podľa ods. 1 uvedie strany a predmet konania vo veci samej. 90. Vychádzajúc z dikcie vyššie citovaných procesných ustanovení vyplýva, že náležitosťou návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia nie je uvedenie konkrétneho petitu budúcej žaloby vo veci samej a k jeho formulácii žalobcom nebol žalobca zaviazaný ani intenciami zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu vydaného vo veci. Náležitosťou návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia je petit požadovaného neodkladného opatrenia, čo navrhovateľka v danom prípade v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia splnila, ďalej opísala podľa nej rozhodujúce skutočnosti odôvodňujúce potrebu neodkladnej úpravy pomerov a obavu z ohrozenia exekúcie, a opísala aj nárok, ktorému sa má poskytnúť ochrana. Súd prvej inštancie teda nepostupoval procesne správne, ak po zrušení pôvodného jeho rozhodnutia odvolacím súdom a vrátení veci na ďalšie konanie vyzval navrhovateľku na formuláciu petitu budúcej žaloby vo veci samej a z dôvodu podľa súdu prvej inštancie jeho nesprávnej voľby navrhovateľkou návrh na nariadenie neodkladného opatrenia napriek záveru o osvedčení hrozby neodstrániteľnej ujmy navrhovateľke zamietol. Z dikcie ust. § 336 ods. 2 CSP je pritom jednoznačné, že k vymedzeniu predmetu budúceho meritórneho sporu je zaviazaný konajúci súd, ktorý nesie i zodpovednosť za jeho určenie, keďže práve aj proti tomuto výroku súdneho rozhodnutia môže aj navrhovateľ neodkladného opatrenia podať odvolanie, ktoré je však v zmysle ust. § 359 CSP oprávnený podať výlučne ten subjekt, v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané. Navrhovateľ teda za voľbu predmetu sporu vo veci samej, ku ktorého iniciovaniu bol zaviazaný súdnym rozhodnutím vydaným podľa § 336 ods. 1, 2 CSP, zodpovedný nie je, neuplatňuje sa tu teda zásada „dominus litis“, ako nesprávne argumentoval súd prvej inštancie a na základe tejto nesprávnej právnej úvahy obral navrhovateľku o jej inak osvedčené právo na súdnu ochranu. K postupu zvolenému súdom prvej inštancie po zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu nebol súd prvej inštancie zaviazaný ani týmto zrušujúcim uznesením odvolacieho súdu, ktorý v rámci pokynov pre účely ďalšieho konania vo veci uložil súdu prvej inštancie posúdiť opodstatnenosť žalobkyňou uvedených predmetov do úvahy prichádzajúcich meritórnych sporov, posúdiť, či je takýmto vymedzením navrhovateľkou viazaný (v čom pochybil), a sám určiť predmet budúceho meritórneho konania vo výroku uznesenia, ktorým uloží navrhovateľke iniciovať spor vo veci samej. 91. V ďalšom pokiaľ ide o odvolacie námietky odporcu vyjadrené vo vyjadrení k návrhu a k odvolaniu navrhovateľky o dočasnom charaktere navrhovaného neodkladného opatrenia a o osvedčení preukázania hrozby ujmy navrhovateľke sa odvolací súd pridržiava odôvodnenia svojho zrušujúceho uznesenia vydaného dňa 8.7.2024 č. k. 4Co59/2024-120. 92. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil, keďže súd prvej inštancie vyššie uvedeným nesprávnym procesným postupom znemožnil navrhovateľke realizáciu jej patriacich procesných práv v takej miere, že porušil jej právo na spravodlivý proces a tento nedostatok nie je možné vzhľadom na dvojinštančnosť každého súdneho konania napraviť súdom odvolacím. V danom prípade prevláda zásada zachovania všetkých procesných oprávnení navrhovateľky nad zásadou hospodárnosti konania, z ktorého dôvodu odvolací súd výnimočne nepostupoval podľa § 390 CSP a sám nerozhodol o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, hoci už predchádzajúce rozhodnutie súdu prvej inštancie o tomto návrhu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, nakoľko súd prvej inštancie neuposlúchnutím intencií odvolacieho súdu , ktoré boli vyjadrené v zrušujúcom uznesení určite a zrozumiteľne, obral navrhovateľku o možnosť prípadného odvolania sa proti výroku uznesenia, ktorým by až odvolací súd formuloval predmet sporu, ktorý by mal byť iniciovaný na základe tohto výroku súdneho rozhodnutia a mohol by prípadne viesť k jej neúspechu takejto prípadne nesprávne čo do predmetu sporu súdnym rozhodnutím nariadenej žaloby. I podľa komentára k CSP autorov Števček, Ficová, Baricová, Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič a kol., 2. vydanie, str. 1281 “Proti výroku o uložení žalobnej povinnosti sa môže navrhovateľ odvolať. Dôvodom odvolania môže byť samotné uloženie takejto povinnosti, ak sa navrhovateľ domáhal nariadenia neodkladného opatrenia, ktoré konzumuje vec samu, ale aj nesprávne uloženie žalobnej povinnosti čo do osoby budúceho žalovaného alebo predmetu budúcej žaloby. 93. Odvolací súd je toho názoru, že tento jeho procesný postup je plne súladný s Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III.570/2023 z 21.12.2023, ktorý vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu ústavných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s nesprávnou aplikáciou § 390 CSP pripomenul, že

„cieľom § 390 CSP je zrýchlenie a zefektívnenie súdneho konania. Krajskému súdu sa v konaní o druhom odvolaní ukladá povinnosť rozhodnúť vec, ak rozhodnutie okresného súdu bolo už raz krajským súdom zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Ak krajský súd ignoruje alebo bez odôvodnenia nerešpektuje § 390 CSP, predstavuje jeho postup ústavne neakceptovateľný zásah do základného práva na súdnu ochranu, pretože koliduje s jeho obsahom v záruke postupu podľa zákona (I. ÚS 451/2022, III.ÚS 379/2017). Opomenutie príkazu, aby krajský súd sám vo veci rozhodol, a to bez akéhokoľvek odôvodnenia tohto opomenutia, je excesom, ktorý zakladá porušenie ústavných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (III. ÚS 5/2018). Tieto závery však neposkytujú odpoveď na otázku, či zákaz druhýkrát zrušiť rozsudok okresného súdu a vec mu vrátiť má absolútnu povahu a či z pravidla podľa § 390 CSP je možné ústavne konformným spôsobom odvodiť výnimku. Z uvedených záverov je zrejmé, že pokiaľ krajský súd dostatočným spôsobom odôvodní, prečo aj druhýkrát zrušil rozsudok okresného súdu, takýto postup môže byť ústavne súladný. Krajský súd však musí splniť dve podmienky. Jednak musí uviesť konkrétne skutočnosti, pre ktoré sa domnieva, že s ohľadom na cieľ § 390 CSP je pre spravodlivé rozhodnutie účelnejšie vrátiť vec okresnému súdu. Vrátenie veci okresnému súdu musí byť posledná možnosť po tom, čo krajský súd zváži, že jeho rozhodnutie by bolo v danej veci horším riešením. Pritom nie je postačujúce len všeobecné konštatovanie o lepšej vybavenosti okresného súdu pre rozhodnutie. Okrem toho rozhodnutie okresného súdu musí vykazovať závažné nedostatky. Je tomu tak najmä v prípade, keď je zjavné, že sa okresný súd v rozpore s § 391 ods. 2 CSP nijak nevysporiadal so skorším rozhodnutím krajského súdu a vo svojej podstate opakuje rovnaké odôvodnenie a závery alebo inak úplne ignoruje svoje právomoci súdu prvej inštancie, tak ako vyplývajú z ustanovení zákona. Pokiaľ by nebolo možno odchýliť sa od § 390 CSP, okresné súdy by mali bezbrehý priestor na neplnenie svojich právomocí s následkom ich faktického prenosu na odvolacie súdy, no predovšetkým s rizikom porušenia iných ústavných práv strán civilného sporu.” 94. Podľa § 391 ods. 1 CSP odvolací súd vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, v ktorom bude súd prvej inštancie viazaný vyššie uvedenými intenciami odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP) a povinný so zreteľom na ne o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia opätovne rozhodnúť v zmysle týchto preňho záväzných intencií odvolacieho súdu a uložiť navrhovateľke povinnosť v určitej lehote podať na súd žalobu vo veci samej s vymedzením strán takejto žaloby a aj jej predmetu podľa § 336 ods. 2 CSP. 95. O nároku na náhradu trov aj tohto odvolacieho konania, ako aj konania prvoinštančného, rozhodne súd prvej inštancie v rozhodnutí, ktorým konanie skončí (§ 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP). 96. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolaciemu súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/11/2025 z 28. 2. 2025

Text rozhodnutia

Napadnuté rozhodnutia, o ktorých rozhodol vo výroku

4C/31/2024

Rozhodnutia, na ktoré sa odkazuje

Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 595/2023 z 21. 11. 2023

Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 493/2022 z 27. 6. 2023

Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 701/2022 z 27. 4. 2023

Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 451/2022 z 24. 11. 2022

Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 462/2022 z 3. 11. 2022

Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 490/2022 z 27. 9. 2022

Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 416/2022 z 14. 7. 2022

Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 106/2021 z 15. 4. 2021

Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 52/2020 z 16. 4. 2020

Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 246/2019 z 11. 6. 2019

Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 5/2018 z 5. 6. 2018

Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/2016 z 7. 2. 2018

Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 379/2017 z 25. 10. 2017

Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 796/2016 z 22. 6. 2017

Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 23/2014 z 24. 9. 2014

Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 223/2013 z 19. 6. 2013

Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 253/2010 z 30. 6. 2010

Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 242/07 z 3. 7. 2008

Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/05 z 28. 11. 2007

Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/04 z 19. 10. 2005

Priebeh sporuIdentifikačné číslo spisu 1724201600