Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 2Cob/90/2023 2119207577 19. 08. 2025 JUDr. Nora Vladová ECLI:SK:KSBA:2025:2119207577.3
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Nory Vladovej a členiek senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a JUDr. Viery Malinowskej v právnej veci žalobkyne: C.. K. E., nar. XX.X.XXXX, bytom H. R. B. XXXX/XX, XXX XX Z., proti žalovanému: E. V., nar. XX.X.XXXX, bytom U. - P. Č.. XXXX, XXX XX U., zastúpenému: Mgr. Barbora Hlavatá, advokátka so sídlom SNP 1445/41-9, 017 07 Považská Bystrica, v konaní o zaplatenie sumy 1.500,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. 23Cb/298/2019 - 247 zo dňa 13.6.2022 v spojení s opravným uznesením 23Cb/298/2019 - 360 zo dňa 9.2.2023 takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č. k. 23Cb/298/2019 - 247 zo dňa 13.6.2022 v spojení s opravným uznesením 23Cb/298/2019 - 360 zo dňa 9.2.2023 p o t v r d z u j e . II. Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: 1. Okresný súd Bratislava III rozsudkom č. k. 23Cb/298/2019 - 247 zo dňa 13.6.2022 rozhodol vo výroku I. tak, že žalobu zamietol a vo výroku II. uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania žalovanému v plnej výške. 2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa sa žalobou domáhala, aby jej žalovaný uhradil sumu 1.500,- Eur s príslušenstvom s odôvodnením, že dňa 1.2.2016 bola uzavretá medzi ňou ako poskytovateľom a žalovaným ako zadávateľom zmluva o poskytovaní služieb marketingu, PR a reklamy. Predmetná zmluva bola uzavretá na dobu určitú, konkrétne do dňa 31.12.2018. S poukazom na znenie čl. 3. 1 tejto zmluvy bol žalovaný zaviazaný uhradiť žalobkyni odmenu za poskytnuté služby v sume 1.500,- Eur mesačne na základe žalobkyňou vystavenej faktúry k poslednému dňu v mesiaci. Za uvedeným účelom bola žalovanému zo strany žalobkyne vystavená dňa 30.4.2016 faktúra č. 24/2016 na celkovú sumu 1.500,- Eur so splatnosťou faktúry dňa 15.5.2016. Napriek opätovným výzvam žalobkyne adresovaným žalovanému, tento ku dňu podania návrhu na začatie konania neuhradil žalobkyni ani len časť z vyššie uvedenej sumy. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný si doposiaľ nesplnil svoj záväzok zaplatiť žalobkyni sumu 1.500,- Eur vyplývajúcu z predloženej faktúry. Súd prvej inštancie žalobe vyhovel a vo veci vydal dňa 3.9.2019 platobný rozkaz č. k. 25Cb/91/2019-14. 3. Žalovaný podal voči uvedenému platobnému rozkazu odpor a v rámci procesnej obrany namietal, že v zmysle zmluvy o poskytovaní služieb marketingu, PR a reklamy zo dňa 1.2.2016 sa zmluvné strany dohodli na vzájomnej spolupráci v oblasti PR a marketingu podľa charakteru obchodnej činnosti zadávateľa, v rámci ktorej mala žalobkyňa ako poskytovateľ osobne a na vlastnú zodpovednosť vytvárať a poskytovať tzv. produkty divízií 2, 5 a 6 a ich oddelení a sekcií podľa platného organizačného poriadku (ORGBOARD) spoločnosti DIN-TECHNIK spol. s r.o., pričom žalobkyňa ako poskytovateľ tvrdila, že
je špecialista na poskytovanie služieb v oblasti obchodu a marketingu s dlhoročnou praxou a že má všetky kvalifikačné predpoklady na plnenie povinností v zmysle predmetnej zmluvy. Žalovaný potvrdil, že za vykonanú činnosť prislúchala žalobkyni odmena vo výške 1 500,- Eur vrátane DPH mesačne, avšak len v prípade, ak by za príslušný mesiac skutočne nejaké služby v zmysle zmluvy poskytla, čo sa však za mesiac apríl 2016 nestalo. Žalobkyňa síce predložila v predmetnom období určité výsledky svojej činnosti, avšak jednalo sa len o neurčité a nedokončené návrhy, pričom tieto neboli konateľom spoločnosti DIN-TECHNIK spol. s r.o. Mgr. Milošom Lipkom schválené a taktiež z týchto predložených dokumentov nie je možné jednoznačne vyvodiť, že by sa jednalo o výsledky činnosti práve za mesiac apríl 2016. Žalovaný poukázal na viaceré porušenia zmluvného vzťahu zo strany žalobkyne ako aj na nedodanie dohodnutých produktov v zmysle zmluvy. Mgr. Lipka tieto uvedené návrhy žalobkyne ako konečné hodnotné produkty nikdy neschválil, preto ich v žiadnom prípade nemožno považovať za tzv. konečné hodnotné produkty v zmysle zmluvy, za ktoré by žalobkyni prislúchala odmena vo výške 1.500,- Eur ako odmena za vykonané služby za mesiac apríl 2016. Navyše, ako už bolo uvedené, z týchto predložených dokumentov nie je možné jednoznačne vyvodiť, že by sa jednalo o výsledky činnosti žalobcu práve za mesiac apríl 2016. Na základe vyššie uvedených skutočností, ako aj na základe pravidelnej komunikácie s Mgr. Milošom Lipkom ako konateľom spoločnosti DINTECHNIK spol. s r.o., pre ktorú mali byť služby v zmysle vyššie citovanej zmluvy poskytované, žalovaný následne žalobkyni prostredníctvom poštového podniku ako aj prostredníctvom e-mailu zaslal „Výzvu na preukázanie plnenia zo zmluvy o poskytovaní služieb marketingu, PR a reklamy“ zo dňa 16.5.2016, a to za účelom vyhodnotenia priebežných výsledkov vzájomnej spolupráce v zmysle zmluvy. Na uvedenú výzvu žalobkyňa vôbec neodpovedala a následne bola z jej strany doručená písomná výpoveď zmluvy o poskytovaní služieb marketingu, PR a reklamy zo dňa 1.2.2016 s dátumom vyhotovenia 19.5.2016 spolu s faktúrou č. 26/2016. 4. Žalobkyňa vo svojom písomnom vyjadrení k odporu uviedla, že žalovaný bez relevantného dôvodu definuje nárok žalobkyne uplatňovaný z titulu predloženej faktúry ako odmenu za mesiac "apríl 2016", pričom nie je zrejmým, ako k tomuto záveru dospel, keď táto skutočnosť nevyplýva ani zo samotnej faktúry, rovnako ani z uzavretej zmluvy. Žalovaným tvrdené odsúhlasovanie poskytnutých služieb zo strany žalobkyne (či už žalovaným alebo Mgr. Lipkom, ktorý však nebol ako vyplýva zo zmluvy ani zmluvnou stranou) sa viaže a je riešené výslovne len v čl. 3.2 zmluvy a týka sa konzultačnej činnosti nad rámec služieb definovaných v čl. 2.2 zmluvy. Naviac, ak bolo v čl. 3.6 zmluvy výslovne dojednané, že "zaplatenie odmeny podľa čl. 3.1 a 3.2 zmluvy alebo jej časti bez ďalšieho neznamená, že zadávateľ považuje poskytnuté služby za dodané riadne a včas, v súlade s objednávkou, touto zmluvou, záujmami zadávateľa, či v zodpovedajúcej kvalite a kvantite". Žalovaný sám priznal, že žalobkyňa síce predložila v predmetnom období, t. j. v čase trvania zmluvného vzťahu určité výsledky svojej činnosti, avšak malo sa jednať len o neurčité a nedokončené návrhy, z čoho vyplýva opätovne len snaha žalovaného bagatelizovať riadne poskytnuté služby zo strany žalobkyne v prospech žalovaného bez akejkoľvek dôkaznej váhy. Žalobkyňa ďalej uviedla, že v predmetnej zmluve absentuje akékoľvek konkrétne dojednanie týkajúce sa vytýkaných vlastností poskytnutých služieb, ako napríklad kvality, či kvantity, lehoty už boli spomínané, či akákoľvek preukázateľná reklamácia činnosti (poskytovaných služieb) poskytovateľa počas trvania zmluvného vzťahu zo strany žalovaného. Žiadna takáto výhrada nebola v rozhodnom období žalobkyni písomne doručená. Po uzavretí zmluvy došlo zo strany žalobkyne k vystaveniu dvoch faktúr č. 8/2016 a č. 14/2016, obe na totožnú sumu 1.500,- Eur = 50 hodín služby x 1 hodina á 30,- Eur (ako aktuálne sporovaná faktúra č. 24/2016) z titulu poskytnutého plnenia služieb vo forme konzultačnej činnosti v prospech žalovaného a v zmysle určeného predmetu zmluvy, ktoré boli žalovaným riadne a bez výhrad uhradené v celkovej výške. Závery žalovaného o tom, že služby sa mali v zmysle zmluvy poskytovať priebežne, pravidelne a riadne, mali spĺňať isté formálne a obsahové náležitosti možno hodnotiť ako nepreskúmateľné kritériá, ktoré i sám žalovaný vo svojich vyjadreniach definuje vo všeobecnej rovine bez bližšej konkretizácie ich podstaty či špecifických vlastností. V zmluve, ako sám priznáva, nebolo nič podobné výslovne dohodnuté. Nie je pravdivým, že by žalovaný dňa 16.5.2016 preukázateľne doručil spomínanú výzvu žalobkyni, naviac však z obsahu tejto výzvy po jej dôkladnom preskúmaní nemožno jednoznačne ustáliť, že v nej odporca v zmysle zákona reklamuje služby poskytnuté navrhovateľom počas trvania zmluvného vzťahu. Žalobkyňa následne vo vyjadrení opísala fungovanie zavádzania ORGBOARD do spoločnosti DIN-TECHNIK spol. s r.o. 5. Na toto vyjadrenie reagoval žalovaný, ktorý uviedol, že v apríli 2016 prebehla e-mailová komunikácia aj medzi žalobcom a Mgr. Lipkom, konkrétne dňa 21.4.2016, z ktorej vyplýva, že žalobkyňa zaslala Mgr. Lipkovi určité stručné podklady a hoci na nich nebol uvedený žiaden dátum dodania, práve tieto
podklady žalobkyňa považuje za dôkaz o poskytovaní služieb v zmysle predmetnej zmluvy v priebehu ďalšieho mesiaca nasledujúceho po marci 2016, od ktorého odvodzuje svoj nárok na odmenu (nakoľko žiadne iné výsledky činnosti za nasledujúce obdobie a ani za predošlé obdobie žalobkyňa do dnešného dňa nepreukázala). Z týchto predložených dokumentov nie je možné jednoznačne vyvodiť záver, že by sa jednalo o výsledky činnosti žalobkyne práve za mesiac apríl 2016. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa nedokáže predložiť okrem viackrát spomínaných dvoch elektronických dokumentov zaslaných Mgr. Lipkovi žiaden dôkaz o akejkoľvek ďalšej činnosti v zmysle zmluvy, v konečnom dôsledku je absolútne bezpredmetné, ktorého mesiaca sa sporná odmena týka, nakoľko by žalobkyni nemala patriť odmena za žiadny mesiac trvania zmluvného vzťahu. Žalovaný ďalej uviedol, že Mgr. Lipka naozaj nie je zmluvnou stranou predmetnej Zmluvy, čo žalovaný nikdy ani netvrdil, avšak zo zmluvy vyplýva, že „zadávateľ a poskytovateľ sa dohodli na vzájomnej spolupráci v oblasti PR a marketingu podľa charakteru obchodnej činnosti zadávateľa, v rámci ktorej bude poskytovateľ osobne a na vlastnú zodpovednosť vytvárať a poskytovať produkty divízií 2, 5 a 6 a ich oddelení a sekcií podľa platného organizačného poriadku (ORGBOARD) spoločnosti DIN - TECHNIK spol. s r.o. (ďalej len „služby“).“ Žalobkyňa bola teda už pri podpise zmluvy uzrozumená s tým, že počas poskytovania služieb v jej zmysle bude komunikovať aj s konateľom spoločnosti DIN - TECHNIK spol. s r.o. Mgr. Lipkom a voči tejto skutočnosti nemala žiadne výhrady. Žalovaný ďalej uviedol, že v zmysle čl. 3.6 zmluvy bolo zmluvnými stranami výslovne dojednané, že „zaplatenie odmeny podľa článku čl. 3.1 a 3.2 zmluvy alebo jej časti bez ďalšieho neznamená, že zadávateľ považuje poskytnuté služby za dodané riadne a včas, v súlade s objednávkou, touto Zmluvou, záujmami zadávateľa či v zodpovedajúcej kvalite a kvantite.“ Z citovaného článku zmluvy nemožno vyvodiť, že žalovaný ako zadávateľ služby bol povinný uhradiť odmenu poskytovateľa automaticky za každých okolností, bez ohľadu na okolnosti konkrétnej situácie súvisiacej s fakturáciou za (údajne) vykonané služby v tom ktorom mesiaci. Uvedený článok zmluvy len poskytuje priestor pre podniknutie prípadných ďalších krokov po úhrade odmeny poskytovateľa, t.j. napr. za situácie, ak by sa faktúra poskytovateľa za poskytnuté služby uhradila a následne by sa zistili nedostatky poskytnutých služieb a zadávateľ by požadoval vrátenie resp. krátenie uhradenej odmeny. Hoci nebol určený presný dátum, dokedy by sa mali tieto produkty ako služby dodať, služby sa v zmysle predmetnej zmluvy mali poskytovať priebežne, pravidelne, riadne, jednotlivé žalobcom predložené výsledky jeho činnosti mali spĺňať isté formálne a obsahové náležitosti, na základe ktorých možno služby vyhodnotiť ako riadne poskytnuté, napriek tomu, že to v zmluve nebolo výslovne dohodnuté. Žalovaný taktiež nesúhlasí s tvrdením, že nebolo preukázané, že žalobcovi nevznikol nárok na spornú odmenu. V prípade Mgr. Lipku žalovaný dodal, že to, aby so žalobkyňou podpísali zmluvu navrhol Mgr. Lipka a žalovaný nevedel, na čom sa žalobkyňa s Mgr. Lipkom dohodli, pretože keď Mgr. Lipka zadával žalobkyni nejaké zadanie, žalovaný pri tom nebol, rovnako ako keď žalobkyňa odovzdávala výsledky činnosti. Nikdy žalovaný nebol pri dohadovaní činností žalobkyne s Mgr. Lipkom, pretože dohoda jednoznačne znela tak, že všetky tieto veci budú medzi žalobkyňou a Mgr. Lipkom. Nikdy nekontroloval činnosť žalobkyne, ani žalobkyňa neodovzdávala výsledky svojej činnosti žalovanému, ale Mgr. Lipkovi, pričom všetky informácie, ktoré o činnosti žalobkyne mal žalovaný, má od Mgr. Lipku. Nakoľko však zmluvu so žalobkyňou mal podpísanú žalovaný, musel s ňou riešiť veci on, avšak vždy až na podnet Mgr. Lipku. Žalovanému bolo zo strany Mgr. Lipku povedané, že nie všetky služby boli žalobkyňou dodané, preto jej písal v máji 2016 výzvu na preukázanie vykonania zmluvných činností. 6. Súd prvej inštancie poukázal na ustanovenia § 1 ods. 1 a ods. 2, § 2 ods. 2 písm. a), § 261 ods. 1 a ods. 8, § 269 ods. 1 a ods. 2, § 272 ods. 1 a ods. 2, § 536 ods. 1 až ods. 3, § 537 ods. 1 a ods. 2, § 546 ods. 1, § 548 ods. 1, § 554 ods. 1, § 560 ods. 1, § 564 z. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „ObZ“) v spojení s § 149, § 151 ods. 1 a ods. 2, § 185 ods. 2 a § 186 ods. 1 z. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a uviedol, že v čase uzavretia predmetnej zmluvy o poskytovaní služieb marketingu, PR a reklamy zo dňa 1.2.2016, ktorú súd prvej inštancie posúdil ako nepomenovanú zmluvu podľa § 269 ods. 2 ObZ, najbližšie podobnú zmluve o dielo podľa § 536 ObZ medzi stranami sporu boli obe zmluvné strany podnikateľmi a to podľa § 2 ods. 2 písm. b/ ObZ ako živnostníci. Súd prvej inštancie mal ďalej za preukázané a nesporné uzatvorenie písomnej zmluvy o poskytovaní služieb marketingu, PR a reklamy zo dňa 1.2.2016 uzavretej medzi žalobkyňou ako poskytovateľom a žalovaným ako zadávateľom. Žalovaný ako zadávateľ sa zaviazal zaplatiť v zmysle článku II. bod 3. žalobkyni ako poskytovateľovi „za poskytnuté služby odmenu podľa článku III. predmetnej zmluvy“, pričom v článku III. bod 1. si zmluvné strany dohodli, že „poskytovateľovi za poskytnuté služby patrí odmena vo výške 1 500,- eura vrátane DPH mesačne“, pričom v zmysle článku III. bod 6. si zmluvné strany dohodli, že „zaplatenie odmeny podľa bodu 1. tohto článku bez ďalšieho neznamená, že zadávateľ považuje poskytnuté služby za dodané riadne a včas, v súlade s
objednávkou, touto zmluvou, záujmami zadávateľa či v zodpovedajúcej kvalite a kvantite“. Žalobkyňa si faktúrou č. 24/2016 fakturovala za „sprostredkovateľskú činnosť v oblasti služieb marketingu, PR a reklamy“ sumu 1.500,- Eur. Žalobkyňa v konaní tvrdila, že „dohodnutá odmena vo výške 1 500,- eura vrátane DPH mesačne bola paušálnou odmenou, že vykonala fakturované činnosti vo faktúre č. 24/2019, že jej faktúra č. 24/2016 sa netýkala poskytnutých činností v mesiaci apríl 2016 a že žalovaný nevyzýval žalobkyňu na preukázanie vykonaných činností“. Súd prvej inštancie pri týchto tvrdeniach žalobkyne vychádzal z vykonaného listinného dokazovania, konkrétne najmä z písomnej zmluvy o poskytovaní služieb marketingu, PR a reklamy zo dňa 1.2.2016, faktúry žalobkyne č. 24/2016 a výzvy žalovaného žalobkyni zo dňa 16.5.2016. 7. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa mala nárok na vyplatenie odmeny až na základe poskytnutých dohodnutých služieb, pričom žalobkyňa bola povinná žalovanému preukázať, že naozaj poskytla žalovanému služby, ktoré fakturovala žalovanému faktúrou č. 24/2016 a žalobkyňa bola povinná v konaní preukázať, že činnosti fakturované v predmetnej faktúre č. 24/2016 pre žalovaného skutočne vykonala. Uvedená povinnosť preukázať vykonanie fakturovaných činností vyplývala priamo z čl. III. bod 6. zmluvy. Žalovaný mal preto právo žiadať od žalobkyne preukázať vykonanie fakturovaných činností, čo žalovaný podľa názoru súdu prvej inštancie urobil svoju výzvou zo dňa 16.5.2016, ktorou výslovne vyzval žalobkyňu na preukázanie tých činností, ktoré sa žalobkyňa zaviazala pre žalovaného vytvoriť v čl. II. bod 2. predmetnej zmluvy. Žalobkyňa však nepredložila súdu žiadnu prílohu k svojej faktúre č. 24/2016, ktorá by jednoznačne osvedčila skutočné vykonanie fakturovaných činností, ani preberací protokol, dokonca ani ich priamu špecifikáciu, takisto nepredložila žiadne potvrdenie, z ktorého by nespochybniteľne vyplývalo, že žalovaný tieto fakturované činnosti prevzal. Listinné dôkazy predložené žalobkyňou, spočívajúce v e-mailovej komunikácii, dokumente žalobkyne označeným ako „KHP", dokumente žalobkyne označeným ako „stratégia marketingu“, písomných podkladov Mgr. Lipku a žalobkyne, slúžiacimi na prípravu reklamných materiálov a certifikátmi žalobkyne súd prvej inštancie nevyhodnotil ako dôkazy jednoznačne preukazujúce vykonanie predmetných fakturovaných činností v zmysle zmluvy, nakoľko tieto iba vo všeobecnosti preukazujú obchodnú spoluprácu žalovaného ako zadávateľa a žalobkyne ako poskytovateľa činností, označených ako „vzájomná spolupráca v oblasti PR a marketingu podľa charakteru obchodnej činnosti zadávateľa, v rámci ktorej bude poskytovateľ osobne a na vlastnú zodpovednosť vytvárať a poskytovať produkty divízií 2, 5 až 6 ich oddelení a sekcií podľa platného organizačného poriadku (ORGBOARD spoločnosti DIN-TECHNIK spol. s r.o.“, avšak hodnoverne nepreukázali skutočné, reálne vykonanie činností fakturovaných žalobkyňou vo faktúre č. 24/2016 v prospech žalovaného. 8. Súd prvej inštancie mal ďalej za to, že nebolo podstatné, či sa faktúra žalobkyne č. 24/2016 týkala činností za apríl 2016, nakoľko takýto mesiac poskytovania činností žalobkyne nemohol mať vplyv na rozhodnutie súdu vo veci samej. Skutočnosť, že žalovaný zaplatil žalobkyni fakturované sumy z faktúr č. 8/2016 a č. 14/2016, rovnako ako skutočnosť, že žalobkyňa ukončila so žalovaným zmluvný vzťah v máji 2016 tiež nemali vplyv na rozhodnutie súdu vo veci samej. Zároveň mal súd prvej inštancie za to, že žalovaný v rozpore s tvrdeniami žalobkyne vyzýval žalobkyňu na preukázanie vykonaných činností, a to výslovne v jeho výzve zo dňa 16.5.2016, ktorou výslovne vyzval žalobkyňu na preukázanie tých činností, ktoré sa žalobkyňa zaviazala pre žalovaného vytvoriť v čl. II. bod. 2. predmetnej zmluvy, keď doslova v tejto výzve uviedol, že „majúc dôvodnú obavu, že zo strany žalobkyne napriek niekoľkomesačnému poskytovaniu služieb nedošlo k vytvoreniu a poskytnutiu požadovaných produktov, vyzýva ju na preukázanie vytvorenia a poskytnutie konečných hodnotných produktov podľa platného organizačného poriadku (ORGBOARD) spoločnosti DIN-TECHNIK spol. s r.o. najneskôr do 20.5.2016“. Túto výzvu žalovaný adresoval žalobkyni v zmysle čl. V bod. 4 písm. b) predmetnej zmluvy a žalobkyňa bola v zmysle čl. V bod. 1 písm. c) predmetnej zmluvy informovať žalovaného ohľadne stavu poskytovaných služieb a podať mu vysvetlenia k týmto službám, pričom žalobkyňa nepreukázala žiadnym hodnoverným dôkazom, že podala žalovanému informácie ohľadne stavu ňou poskytovaných služieb, takže nevedela preukázať vykonanie takýchto služieb. Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa nevedela hodnoverne preukázať vykonanie činností, fakturovaných vo faktúre č. 24/2016, a teda že táto faktúra nebola žalobcom vystavená dôvodne. Žalobca v konaní ani nenavrhol vykonať žiadne iné dôkazy podľa § 185 CSP aj napriek výzve súdu prvej inštancie na pojednávaní konanom dňa 16.5.2022. Keďže žalobkyňa nepreukázala súdu prvej inštancie žiadnym relevantným a hodnoverným dôkazom, že vykonala v prospech žalovaného ňou fakturované činnosti, súd prvej inštancie mal za to, že v súvislosti s § 149 CSP, kde sú strany sporu povinné
označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, žalobkyňa neuniesla svoje dôkazné bremeno, pretože nepreukázala svoje tvrdenia hodnovernými dôkazmi, navyše ich žalovaný výslovne rozporoval, takže ich nepodporil zhodnými tvrdeniami podľa § 151 ods. 1 CSP a preto súd prvej inštancie žalobu žalobkyne ako neodôvodnenú zamietol. 9. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 CSP a nárok na náhradu trov konania v plnej výške priznal žalovanému ako úspešnej strane sporu podľa § 255 ods. 1 CSP. 10. Proti napadnutému rozsudku podala odvolanie žalobkyňa, ktorá uviedla, že napadnutý rozsudok považuje za vecne nesprávny a vydaný v rozpore so skutkovým aj právnym stavom veci a s vykonaným dokazovaním. Odvolanie odôvodnila dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b), písm. d), písm. f) a písm. h) CSP a teda že, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ďalej že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobkyňa nesúhlasí ani s odôvodnením rozhodnutia, toto považuje za nedostatočné, nezrozumiteľné, nepresvedčivé a neúplné, čím je rozhodnutie nepreskúmateľné a poukázala na bod 39 napadnutého rozsudku, keď uviedla, že žalobkyňa na výzvu súdu v danom termíne zaslala poštou na súd prvej inštancie fotodokumentáciu produktov aj so sprievodným listom k produktom. Žalovaný dodal ORGBOARD, kde je zrejmé na akých postoch žalobkyňa dodávala aký produkt (pričom priložila fotokópiu dokladu o doručení súdu dňa 21.3.2022) a vo svojom odvolaní uviedla pod bodmi A až E zoznam jednotlivých produktov. Ďalej žalobkyňa uviedla, že v bode č. 41 a 42 napadnutého rozsudku, súd konštatuje: „vyzýval žalobkyňu na preukázanie vykonaných činností". K tejto výzve sa žalobkyňa vyjadrila a uviedla, že samotný žalovaný doložil na súd ORGBOARD a týmto odpovedal súdu, aké činnosti žalobkyňa vykonávala. Žalobkyňa do spisu priložila ORGBOARD v mesiaci máj, kde bola na akých postoch, a tieto súhlasili s priloženým ORGBOARDOM so žalovaným. Ak obe strany predložili rovnaký ORGBOARD, tak je tu zhoda žalovaného a žalobkyne, že uvedených 24 postov žalobkyňa mala priradených. Žalobkyňa mala vysoké postavenie vo firme s 5timi riadiacimi postami. Na divízii 6 mala 3 riadiace posty riaditeľa firmy podľa ORGBOARDu a v divízii 2 dva posty vedúcej. Žalobkyňa uviedla, že je presne určené písomne žalobkyňou aj žalovaným, že v mesiacoch február, marec, apríl a máj 2016 bola dodávaná služba žalobkyňou. Také veľké množstvo produktov (24) nie je možné prehliadnuť, a to 30 aprílových dní a 16 májových dní, teda spolu 46 dní, vzhľadom na výzvu zo dňa 16.5.2016. V bode č. 43 napadnutého rozsudku, súd prvej inštancie konštatuje, že „žalobkyňa neuniesla svoje dôkazné bremeno, pretože nepreukázala svoje tvrdenia hodnovernými dôkazmi, navyše ich žalovaný vyslovene rozporoval, takže ich nepodporil zhodnými tvrdeniami", s čím žalobkyňa nesúhlasí a zastáva názor, že posty s produktami doložené žalovaným vo forme ORBOARDU divízia 2 a 6 boli súdu vo forme ORGBOARDU doložené žalovaným a žalobkyňou boli poštou doručené vo forme fotodokumentácie A,BAD,E, tj. všetkých 24 postov+produkty sú deklarovateľné doloženými produktami A,B,C,D,E zo strany žalovaného aj žalobkyne. Žalobkyňa poukázala na bod č. 38 napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie konštatuje „že išlo o odmenu vyplácanú na základe poskytnutých služieb žalobkyňou." V tejto spojitosti treba poukázať na zrejmú nepresnosť, kedy žalovaný bez relevantného dôvodu definuje nárok žalobkyni uplatňovaný z titulu predloženej faktúry ako odmenu za mesiac apríl 2016, pričom nie je zrejmým, ako k tomuto záveru žalovaný dospel, ked' táto skutočnosť nevyplýva ani zo samotnej faktúry, rovnako ani z uzavretej zmluvy. Spôsob fakturácie obsiahnutý v čl. 3.1 zmluvy je totiž len deklaratórny, pričom z neho objektívne nevyplýva, že poskytovateľ je oprávnený vystaviť faktúru za služby poskytnuté zadávateľovi len v danom kalendárnom mesiaci. Žalovaný zavádzajúco uvádza, že žalobkyni by patrila odmena vo výške uplatňovaného nároku len v takom prípade, ak by za príslušný mesiac skutočne nejaké služby v zmysle zmluvy poskytla, čo sa však za mesiac apríl 2016 nestalo. Takýto záver je nielenže nepreukázateľný, ale nemá ani žiadnu skutkovú, či právnu oporu v predmetnej zmluve. Zmluvné dojednanie v čl. 3.1 zmluvy totiž explicitne nič také nehovorí. Uvádza sa, že zmluvné dojednanie medzi účastníkmi konania vyplývajúce z čl. 3.1 Zmluvy nemožno chápať ako paušálnu odmenu za poskytované služby. Pre opak tvrdenia do značnej miery svedčí nielen tá skutočnosť, že po uzavretí Zmluvy došlo zo strany žalobkyne k vystaveniu dvoch faktúr, konkrétne faktúry č. 8/2016 a č. 14/2016, obe na totožnú sumu 1.500,- Eur = 50 hodín služby x 1 hodina á 30,- Eur (ako aktuálne sporovaná faktúra č. 24/2016) z titulu poskytnutého plnenia služieb vo forme konzultačnej činnosti v prospech žalovaného a v zmysle určeného predmetu. Žalobkyňa ďalej vo svojom odvolaní rozoberala a namietala skutkové tvrdenia žalovaného, ktoré produkoval v konaní pred súdom prvej inštancie, výsledkom ktorých je, že žalobkyňa
považovala tvrdenia žalovaného za ničím nepodložené a vykonštruované domnienky a jeho tvrdenia preto neobstoja. Žalobkyňa tiež v odvolaní namietala, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku nedostatočne vysporiadal s námietkou žalobkyne, kedy sú tvrdenia žalovaného a jeho procesná obrana iba subjektívne a vyvrátiteľné úvahy žalovaného, ktoré nemožno opakovane verifikovať neúplnou a nestotožnenou e-mailovou komunikáciou, ktorú žalovaný predložil. Emailová komunikácia p. Lipku je po mesiaci apríl, po výpovedi žalobkyne v máji a netýka sa daného obdobia dodávania služby žalobkyňou, teda nie je dôkazom. Poukazovanie žalovaného v súčasnosti na akési ničím nepodložené a vykonštruované domnienky za daného skutkového stavu zostáva výlučne v rovine fabulácií žalovaného a v žiadnom prípade neobstojí. Žalovaný totiž pri tejto otázke neustál ako argumentačne, tak ani v rovine predloženia akýchkoľvek hmatateľných dôkazov svoje dôkazné bremeno. Vzhľadom na vyššie uvedené má žalobkyňa za to, že žalovanému nevznikol nárok na náhradu trov konania, resp. zamietnutie žaloby je nesprávne. Prvoinštančný súd pri svojom rozhodnutí vychádzal z nesprávneho a nepodloženého právneho základu, ktorý mal vplyv na ďalšie odôvodnenie rozsudku a v konečnom dôsledku aj na výrok súdu, je napadnutý rozsudok súdu nedostatočný, nezrozumiteľný, nepresvedčivý a neúplný. Na základe uvedeného preto žalobkyňa žiada, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobu nezamieta a súd žalovanému nepriznáva náhradu trov konania právneho zastúpenia, alternatívne navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie, s tým, že o náhrade trov odvolacieho konania rozhodne prvostupňový súd rozhodnutím vo veci samej. 11. K tomuto odvolaniu sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol stručne iba to, že považuje napadnutý rozsudok za vecne správny a ako taký ho navrhuje odvolaciemu súdu potvrdiť. 12. Ďalšie vyjadrenia neboli vo veci súdu doručené. 13. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP v medziach daných rozsahom a dôvodom odvolania bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 3 CSP oznámený na úradnej tabuli a na webovej stránke Krajského súdu v Bratislave v zákonnej lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením dňa 4.8.2025. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie a odvolaním žalobkyne dospel odvolací súd k záveru, že napadnutý rozsudok je v napadnutom rozsahu vecne správny. 14. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 15. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 16. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého spisového materiálu a odvolania žalobkyne dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil, svoje rozhodnutie náležite, podrobne, logicky odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie i s jeho odôvodnením a v podrobnostiach na neho poukazuje. 17. Za rešpektovania zásady viazanosti odvolacími dôvodmi vyplývajúcej z ustanovenia § 380 CSP sa odvolací súd zaoberal žalobkyňou uvádzanými odvolacími dôvodmi a s tým súvisiacou argumentáciou obsiahnutou v odvolaní. Žalobkyňa v odvolaní uvádza, že sa nestotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, poukazuje na to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné a má za to, že predložila jednoznačné listinné dôkazy, ktoré preukazujú jej vykonané činnosti. Odvolací súd však uvádza, že hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej súd vykonané dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd hodnotí dôkazy v zmysle § 191 CSP podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak. Každý vykonaný dôkaz môže byť prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany spochybnený tým, že sa pripúšťa dôkaz opaku dokazovanej skutočnosti.
18. K námietke žalobkyne, že rozsudok súdu prvej inštancie je nepreskúmateľný, odvolací súd poukazuje na to, že Ústavný súd SR podľa konštantnej judikatúry (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) vyslovil, že súčasťou základného práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne, zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Podľa názoru odvolacieho súdu rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k veci, výsledky vykonaného dokazovania, a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na zistený skutkový stav, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Rozsudok súdu prvej inštancie nemožno považovať za nepreskúmateľný. Z odvolania nie je zrejmé, v čom vidí nepreskúmateľnosť rozsudku (na ktoré rozhodujúce otázky nedal súd prvej inštancie odpoveď), keď súd prvej inštancie vymedzil sporné a nesporné skutočnosti, so spornými otázkami sa vysporiadal aplikujúc príslušné právne predpisy. Ako vyplýva z judikatúry Ústavného súdu SR, do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004). 19. Žalobkyňa v odvolaní v zásade nereflektovala na podstatné dôvody rozhodnutia a závery súdu prvej inštancie, obsiahnuté v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré boli smerodajné pre rozhodnutie v merite. Posudzujúc naplnenie odvolacích dôvodov uplatnených žalobkyňou, odvolací súd konštatuje, že žalobkyňa v odvolaní v zásade len zopakovala skutkovú argumentáciu, ktorá tvorila obsah jej procesného útoku v konaní pred súdom prvej inštancie a to, že práce vyfakturované spornou faktúrou vykonala, pričom išlo zároveň o odmenu paušálnu. Žalobkyňa však nepredložila súdu žiadnu prílohu k svojej faktúre č. 24/2016, ktorá by jednoznačne osvedčila skutočné vykonanie fakturovaných činností, ani preberací protokol, dokonca ani ich priamu špecifikáciu, takisto nepredložila žiadne potvrdenie, z ktorého by nespochybniteľne vyplývalo, že žalovaný tieto fakturované činnosti prevzal. Listinné dôkazy predložené žalobkyňou, spočívajúce v e-mailovej komunikácii, dokumenty žalobkyne označené ako „KHP", dokumenty žalobkyne označené ako „stratégia marketingu“, písomné podklady Mgr. Lipku a žalobkyne, slúžiace na prípravu reklamných materiálov a certifikáty žalobkyne nemožno ani podľa názoru odvolacieho súdu považovať za dôkazy jednoznačne preukazujúce vykonanie predmetných fakturovaných činností v zmysle zmluvy, nakoľko tieto iba vo všeobecnosti preukazujú obchodnú spoluprácu žalovaného ako zadávateľa a žalobkyne ako poskytovateľa činností, označených ako „vzájomná spolupráca v oblasti PR a marketingu podľa charakteru obchodnej činnosti zadávateľa, v rámci ktorej bude poskytovateľ osobne a na vlastnú zodpovednosť vytvárať a poskytovať produkty divízií 2, 5 až 6 ich oddelení a sekcií podľa platného organizačného poriadku (ORGBOARD spoločnosti DINTECHNIK spol. s r.o.“, avšak hodnoverne nepreukázali skutočné, reálne vykonanie činností v mesiaci apríl 2016. Žalobkyňa predložila nejaké výsledky svojej činnosti, avšak jednalo sa len o neurčité a nedokončené návrhy, pričom tieto neboli konateľom spoločnosti DIN-TECHNIK spol. s r.o. Mgr. Milošom Lipkom schválené a taktiež z týchto predložených dokumentov nie je možné jednoznačne vyvodiť, že by sa jednalo o výsledky činnosti práve za mesiac apríl 2016. 20. Tak ako už uviedol prvoinštančný súd, žalovaný ako zadávateľ sa zaviazal zaplatiť v zmysle článku II. bod 3. žalobkyni ako poskytovateľovi „za poskytnuté služby odmenu podľa článku III. predmetnej zmluvy“, pričom v článku III. bod 1. si zmluvné strany dohodli, že „poskytovateľovi za poskytnuté služby patrí odmena vo výške 1 500,- eura vrátane DPH mesačne“ a v zmysle článku III. bod 6. si zmluvné strany dohodli, že „zaplatenie odmeny podľa bodu 1. tohto článku bez ďalšieho neznamená, že zadávateľ považuje poskytnuté služby za dodané riadne a včas, v súlade s objednávkou, touto zmluvou, záujmami zadávateľa či v zodpovedajúcej kvalite a kvantite“. Žalobkyňa si faktúrou č. 24/2016 fakturovala za „sprostredkovateľskú činnosť v oblasti služieb marketingu, PR a reklamy“ sumu 1.500,- Eur. Odmena vo výške 1 500,- Eur vrátane DPH mesačne nebola teda paušálnou odmenou a žalobkyňa mala v konaní povinnosť preukázať konkrétnu činnosť, ktorú vykonala a odovzdala zadávateľovi, teda žalovanému. Žalobkyňa však hodnoverne nepreukázala vykonanie činností, fakturovaných vo faktúre č. 24/2016 a teda, že táto faktúra bola vystavená dôvodne. Žalobkyňa v konaní ani nenavrhovala vykonať žiadne iné dôkazy podľa § 185 CSP aj napriek výzve súdu prvej inštancie na pojednávaní konanom dňa 16.5.2022.
Keďže žalobkyňa nepreukázala súdu prvej inštancie žiadnym relevantným a hodnoverným dôkazom, že vykonala v prospech žalovaného ňou fakturované činnosti, súd prvej inštancie mal správne za to, že v súvislosti s § 149 CSP, kde sú strany sporu povinné označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, žalobkyňa neuniesla svoje dôkazné bremeno, pretože nepreukázala svoje tvrdenia hodnovernými dôkazmi, navyše ich žalovaný výslovne rozporoval, takže ich nepodporil zhodnými tvrdeniami podľa § 151 ods. 1 CSP a preto súd prvej inštancie žalobu žalobkyne ako neodôvodnenú zamietol. 21. Civilné sporové konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa výlučne na základe žaloby. Žaloba musí obsahovať osobitné náležitosti podania uvedené v § 132 ods. 1 CSP, teda označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh. Žalobca je tiež povinný pripojiť k žalobe dôkazy, ktorých povaha to pripúšťa, okrem tých, ktoré nemôže bez svojej viny pripojiť (§ 132 ods. 3 CSP). Nesplnenie povinnosti tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie vo veci samej, neodôvodňujú odmietnutie žaloby pre jej vady, ale jej zamietnutie po vecnom prejednaní veci. Strana sporu je povinná tvrdiť také skutočnosti, ktoré zakladajú vznik jej práva, resp. zánik jej povinnosti. Tieto tvrdenia strany sporu možno považovať za podstatné a rozhodujúce. Právna teória pre takéto skutočnosti používa aj pojem substancované tvrdenia. Povinnosť substancovania je povinnosť úplného a pravdivého opísania skutočností právne relevantných pre vydanie meritórneho rozhodnutia. 22. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že žalobkyňa neuniesla bremeno tvrdenia a ani bremeno dokazovania, keď jej skutkové tvrdenia neboli úplné a zo žalobkyňou predložených dôkazov nevyplývajú. 23. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. júna 2010, sp. zn. 5Obo/52/2010). 24. Keďže civilné sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je úspech procesnej strany definovaný jej povinnosťou tvrdenia a na ňou nadväzujúcou dôkaznou povinnosťou a im zodpovedajúcim korelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného bremena, potom z predmetnej zásady následne vyplýva základné procesné pravidlo, podľa ktorého je každá strana povinná dokazovať skutočnosti zodpovedajúce znakom právnej normy, ktorá je pre ňu priaznivá a ktorej sa domáha. Z uvedeného zároveň vyplýva, že strana domáhajúca sa určitých právnych následkov, ponesie aj nepriaznivé dôsledky stavu non liquet - neobjasneného skutkového stavu, resp. určitej relevantnej skutočnosti (bližšie viď nález ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 24/2019 zo dňa 09.06.2020). 25. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa v podanom odvolaní relevantným spôsobom nespochybnila ani nevyvrátila závery súdu prvej inštancie, odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne a z toho dôvodu odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1, ods. 2 CSP vrátane výroku o náhrade trov konania ako vecne správny potvrdil. 26. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 27. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 28. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 29. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP, keďže žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, odvolací súd mu priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením. 30. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).