Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Cob/41/2023 z 20. 11. 2025

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 6Cob/41/2023 2219200471 20. 11. 2025 JUDr. Marta Barková ECLI:SK:KSBA:2025:2219200471.2

Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Barkovej a členiek senátu JUDr. Ivany Neviďanskej a Mgr. Jany Brídzikovej v spore žalobcu: EliasDesign s.r.o., so sídlom Kaštieľska 988/8A, 919 51 Špačince, IČO: 50 171 909, právne zastúpený: KOTRUSZ - BENČÍK, s.r.o., so sídlom Štefánikova 57, 949 01 Nitra, IČO: 47 237 252, proti žalovanému: KLEMBER a SPOL, s.r.o., so sídlom Jesenského 1204/2, 929 01 Dunajská Streda, IČO: 36 619 418, právne zastúpený: MP Legal s. r. o., so sídlom Digital Park II, Einsteinova 25, 851 01 Bratislava, IČO: 50 103 156, o zaplatenie 43 030,80 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 17Cb/8/2019 - 1536 zo dňa 22.10.2021, takto rozhodol: Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 17Cb/8/2019 - 1536 zo dňa 22.10.2021 v napadnutých výrokoch I. a III. z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. odôvodnenie: 1. Okresný súd Dunajská Streda (ďalej aj ako „súd“ alebo aj ako „súd prvej inštancie“) rozsudkom č.k. 17Cb/8/2019 - 1536 zo dňa 22.10.2021 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“ alebo aj ako „napadnuté rozhodnutie“) v právnej veci žalobcu EliasDesign s.r.o., so sídlom Kaštieľska 988/8A, 919 51 Špačince, IČO: 50 171 909 (ďalej aj ako „žalobca“), proti žalovanému KLEMBER a SPOL, s.r.o., so sídlom Jesenského 1204/2, 929 01 Dunajská Streda, IČO: 36 619 418 (ďalej aj ako „žalovaný“), o zaplatenie 45 202,80 eura s príslušenstvom rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 43 030,80 eura spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2 014,80 eura od 12.11.2017 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 2 130 eur od 11.02.2018 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 2 532 eur od 16.02.2018 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 522 eur od 14.06.2018 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 480 eur od 19.06.2018 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 2 100 eur od 27.06.2018 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 2 580 eur od 01.07.2018 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 1 362 eur od 26.07.2018 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 1 284 eur od 26.07.2018 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 882 eur od 31.07.2018 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 1 782 eur od 14.09.2018 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 1 104 eur od 17.09.2018 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 2 400 eur od 01.12.2018 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 2 100 eur od 01.12.2018 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 2 340 eur od 01.12.2018 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 1 140 eur od 01.12.2018 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 1 778,40 eura od 01.12.2018 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 2 472 eur od 11.12.2018 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 3 231,60 eura od 11.12.2018 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 2 424 eur od 11.12.2018 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 3 624 eur od 11.12.2018 do zaplatenia, 9 % ročne zo sumy 2 748 eur od 11.12.2018 do zaplatenia, ako aj paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), vo zvyšnej časti žaloby konanie zastavil (výrok II.) a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 90,38 %, o výške ktorých rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením (výrok III.).

2. Súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovení § 15 ods. 1, § 16, § 261 ods. 1, § 536 ods. 1 a ods. 3, § 546 ods. 1, § 554 ods. 1 a § 369 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „Obchodný zákonník“) a § 145 ods. 2, § 146 ods. 1, § 255 ods. 2, a § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „CSP“). 3. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca odôvodnil svoju žalobu tým, že na základe dlhodobej spolupráce vytváral pre žalovaného diela v podobe grafických dizajnov jeho výrobkov a grafických dizajnov pre jeho reklamnú a propagačnú činnosť a iných kreatívnych diel, za ktoré si účtoval odmenu v súlade s obvyklými cenami dohodnutými a rešpektovanými zmluvnými stranami a uhrádzanými žalovaným v rámci dlhodobej spolupráce. Fakturované sumy zodpovedali súčtu jednotkových cien za jednotlivé typy kreatívnych činností, ktoré boli žalovaným pri predchádzajúcich projektoch dlhodobo akceptované a uhrádzané a ich výška nebola žiadnym spôsobom spochybňovaná. Napriek uvedenej skutočnosti sa však platobná disciplína žalovaného postupne zhoršovala, v dôsledku čoho dochádzalo postupne k čoraz dlhším dobám omeškania žalovaného so zaplatením jednotlivých faktúr, pričom žalobca evidoval celkovo 22 vystavených a neuhradených faktúr, a to aj napriek tomu, že fakturované diela boli žalovanému v každom jednotlivom prípade odovzdané. Na základe vykonaných prác si žalobca uplatnil nárok na zaplatenie ceny za diela, ktoré boli žalovanému odovzdané a to vystavením: faktúry č. 1714 zo dňa 28.10.2017 so splatnosťou dňa 11.11.2017, znejúcej na sumu vo výške 2 806,80 eura, faktúry č. 1802 zo dňa 26.01.2018 so splatnosťou dňa 10.02.2018, znejúcej na sumu vo výške 2 130 eur, faktúry č. 1803 zo dňa 30.01.2018 so splatnosťou dňa 15.02.2018, znejúcej na sumu vo výške 2 532 eur, faktúry č. 1806 zo dňa 30.05.2018 so splatnosťou dňa 13.06.2018, znejúcej na sumu vo výške 522 eur, faktúry č. 1807 zo dňa 30.05.2018 so splatnosťou dňa 18.06.2018, znejúcej na sumu vo výške 480 eur, faktúry č. 1808 zo dňa 04.06.2018 so splatnosťou dňa 26.06.2018, znejúcej na sumu vo výške 2 100 eur, faktúry č. 1809 zo dňa 15.06.2018 so splatnosťou dňa 30.06.2018, znejúcej na sumu vo výške 2 580 eur, faktúry č. 1810 zo dňa 15.07.2018 so splatnosťou dňa 25.07.2018, znejúcej na sumu vo výške 1 362 eur, faktúry č. 1811 zo dňa 15.07.2018 so splatnosťou dňa 25.07.2018, znejúcej na sumu vo výške 1 284 eur, faktúry č. 1812 zo dňa 15.07.2018 so splatnosťou dňa 30.07.2018, znejúcej na sumu vo výške 882 eur, faktúry č. 1813 zo dňa 06.09.2018 so splatnosťou dňa 13.09.2018, znejúcej na sumu vo výške 2 802 eur, faktúry č. 1814 zo dňa 06.09.2018 so splatnosťou dňa 16.09.2018, znejúcej na sumu vo výške 1 104 eur, faktúry č. 1818 zo dňa 19.11.218 so splatnosťou dňa 30.11.2018, znejúcej na sumu vo výške 2 400 eur, faktúry č. 1819 zo dňa 19.11.2018 so splatnosťou dňa 30.11.2018, znejúcej na sumu vo výške 2 100 eur, faktúry č. 1820 zo dňa 19.11.2018 so splatnosťou dňa 30.11.2018, znejúcej na sumu vo výške 2 340 eur, faktúry č. 1821 zo dňa 19.11.2018 so splatnosťou dňa 30.11.2018, znejúcej na sumu vo výške 1 500 eur, faktúry č. 1822 zo dňa 19.11.2018 so splatnosťou dňa 30.11.2018, znejúcej na sumu vo výške 1 778,40 eura, faktúry č. 1823 zo dňa 01.12.2018 so splatnosťou dňa 10.12.2018, znejúcej na sumu vo výške 2 472 eur, faktúry č. 1824 zo dňa 01.12.2018 so splatnosťou dňa 10.12.2018, znejúcej na sumu vo výške 3 231,60 eura, faktúry č. 1825 zo dňa 01.12.2018 so splatnosťou dňa 10.12.2018, znejúcej na sumu vo výške 2 424 eur, faktúry č. 1826 zo dňa 01.12.2018 so splatnosťou dňa 10.12.2018, znejúcej na sumu vo výške 3 624 eur, faktúry č. 1827 zo dňa 01.12.2018 so splatnosťou dňa 10.12.2018, znejúcej na sumu vo výške 2 748 eur (ďalej všetky spolu aj ako „faktúry“ alebo aj ako „sporné faktúry“). Dlžná suma titulom vystavených a doposiaľ neuhradených faktúr predstavovala sumu vo výške 45 202,80 eura. Žalobca vo svojej žalobe, ako aj v jeho neskorších podaniach vo veci (napr. zo dňa 31.01.2020 - č. l. 574 a nasl. s. spisu) skonkretizoval predmet faktúr a jednotlivých plnení. Ako dôkazy k poskytnutým dielam a k ich cenám predložil počas konania dokument s názvom „bežne fakturované sumy za grafické práce - zoznam“ (č. l. 124 s. spisu), podľa ktorého žalobca obvykle fakturoval žalovanému totožné ceny za obdobné diela už aj v rámci predchádzajúcej obchodnej spolupráce strán, čo vyplynulo napr. z faktúr z predchádzajúcich rokov 2016 a 2017 (č. l. 125-128 s. spisu). Žalobca tiež predložil k faktúram príslušné reklamné materiály obchodných reťazcov (č. l. 129-136 s. spisu) a náhľady všetkých fakturovaných diel patriacich k žalovaným faktúram (č. l. 143-253 s. spisu ). Súd vo veci vydal dňa 21.03.2019 platobný rozkaz č.k. 17Cb/8/2019 - 71, ktorým žalobe vyhovel a proti ktorému žalovaný podal odpor s tým, že namietal, že nároky uplatňované žalobcom v tomto konaní neuznáva, a to ani v časti a žalobu považuje za neopodstatnenú . V čase, v ktorom mali byť údajne podľa faktúr poskytnuté žalovanému služby a dodané diela, žalovaný neevidoval, že by zo jeho strany došlo

k objednaniu daných diel a služieb; že by zo strany žalobcu došlo k dodaniu daných diel a poskytnutiu služieb a že by zo strany žalovaného došlo k prevzatiu údajne poskytnutých diel; ďalej že by z jeho strany došlo k odsúhlaseniu cien (odmien) za údajne dodané diela a poskytnuté služby. V podanej duplike zo dňa 20.09.2019, a to v nadväznosti na žalobcom doplnenú špecifikáciu uplatnených nárokov a na k nej predložené dôkazy žalovaný doplnil, že nespochybňuje, že so žalobcom dlhodobo spolupracoval, keď žalobca vytváral pre žalovaného určité diela (napr. dizajny výrobkov žalovaného) v súvislosti s podnikateľskou činnosťou žalovaného. Vzájomná obchodná spolupráca strán však bola významným spôsobom poškodená, keď žalobca v priebehu roka 2018 začal zasielať žalovanému veľké množstvo faktúr, viaceré z nich vystavené v jeden deň, znejúcich na významné sumy, ktoré z hľadiska predmetu plnenia používali rôzne všeobecné a vágne pojmy, na základe ktorých nevedel, za „čo“ konkrétne má zaplatiť. Zároveň žalovaný vôbec neevidoval, že by si dané neurčité či nejaké iné obdobné predmety plnení objednal, že by ich žalobca skutočne vytvoril a dodal mu ich a že by si strany navzájom odsúhlasili ceny týchto plnení. Žalovaný uviedol, že neštandardnosť daných faktúr okrem ich vágnosti a absolútnej svojvoľnosti, ako aj totálnej premrštenosti cien a jednostranného stanovenia odplát zo strany žalobcu spočívala aj v tom, že diela, za ktoré si žalobca uplatnil odplatu, mali byť údajne objednané, vyhotovené a doručené žalovanému niekoľko rokov pred vystavením príslušnej faktúry, pričom neraz dochádzalo aj k viacnásobnej fakturácii totožných diel. Žalovaný na stranách 5-28 podanej dupliky (č. l. 282-293 s. spisu) podrobne rozpísal svoje námietky k jednotlivým nárokom žalobcu podľa vystavených faktúr. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že všetky „diela boli objednané zamestnancami žalovaného“ žalovaný uviedol, že ani jedna z osôb vyplývajúcich z čl. IV žaloby nie je jeho zamestnancom a podľa jeho vedomostí dané osoby mali byť, prípadne boli, zamestnancami spoločnosti M. BER. spol. s.r.o., IČO: 36 274 810 (ďalej aj ako „spoločnosť M. BER.“), pričom viaceré z daných osôb nemajú funkciu, pozíciu či iné oprávnenie, aby vôbec mohli objednávať diela, schvaľovať a dojednávať ich ceny, a tiež preberať diela vo vzťahu k akýmkoľvek tretím osobám. Žalobca v replike, ako aj v ďalších písomných vyjadreniach vo veci a ústnych prednesoch na pojednávaní (vykonaných prostredníctvom jeho právneho zástupcu) doplnil svoju argumentáciu tým, že diela boli objednávané zamestnancami žalovaného priebežne, pričom komunikácia ohľadom objednania diela a jeho tvorby, aj vzhľadom na povahu diel, prebiehala prevažne elektronickými prostriedkami. Požiadavky na zhotovenie diel boli zadané zamestnancami žalovaného, ktorí tak konali v rámci svojej pracovnej činnosti. Vzhľadom na povahu diel zhotovovaných spoločnosťou žalobcu boli všetky tieto diela odovzdávané žalovanému elektronickými prostriedkami, a to ich zaslaním na emailovú adresu zamestnanca žalovaného, s ktorým žalobca po dobu zhotovovania diela komunikovala. Dátovo rozsiahlejšie diela neboli vzhľadom na ich veľkosť zasielané priamo v prílohe emailu, ale boli odovzdávané prostredníctvom ich nahratia do internetového úložiska a poskytnutím internetového odkazu žalovanému emailovou správou. Moment dodania diela žalovanému preto predstavoval jeho doručenie prostredníctvom emailovej správy na emailovú adresu zamestnanca žalovaného, prípadne doručenie prístupových údajov emailovou správou potrebných na prevzatie diela z internetového úložiska. Uvedené formy odovzdania diela boli medzi zmluvnými stranami zaužívané aj v rámci predchádzajúcich obchodných vzťahov, boli obvyklé vzhľadom na povahu dodávaných diel a na spôsob komunikácie medzi sporovými stranami a moment dodania diela bol považovaný aj za moment ich prevzatia. Žalovaný žiadnym kvalifikovaným spôsobom nepoprel, že by mu emailové správy so zhotovenými dielami neboli doručené a teda žiadnym konkrétnym spôsobom nespochybnil dodanie diel. Zmluvy o dielo boli uzatvárané na základe zmluvnej praxe, ktorú si strany medzi sebou vytvorili a v rámci ktorej boli určované aj ceny za zhotovenie diel. Žalovanému boli za zhotovené diela účtované rovnaké ceny v priebehu celej vzájomnej spolupráce. Výšku cien za diela žalovaný nikdy nerozporoval a bola z jeho strany akceptovaná prinajmenšom konkludentne - teda jeho správaním v podobe platenia faktúr. Dohoda o cene preto bola v tomto prípade preukázaná na základe zmluvnej praxe, teda skutočnosti, že žalovanému boli účtované ceny za v tomto konaní uplatnené diela v rovnakých sadzbách, ako to bolo dohodnuté aj v rámci predchádzajúcej spolupráce. Žalovaný mu žiadnu z vystavených faktúr nevrátil z dôvodu, že by cenu považoval za neprimeranú alebo že by rozporoval obvyklosť fakturovaných cien a existenciu konkludentnej dohody o jej výške. Dôkazom preukazujúcim to, že diela boli zhotovené a odovzdané žalovanému, ktorý ich prevzal, je aj skutočnosť, že diela zhotovené žalobcom využíva v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Výrobky žalovaného v baleniach, na ktorých sú použité vizuály zhotovené žalobcom, sú ponúkané spotrebiteľom prostredníctvom obchodov a obchodných reťazcov. Žalobca ďalej zdôraznil, že skutočnosť, že nárok na vyplatenie odmeny za vykonanie diela bol v niektorých prípadoch uplatnený faktúrou s časovým odstupom po odovzdaní diela, nespôsobuje zánik nároku, prípadne jeho neplatnosť. Vo vzťahu k niektorým dielam bola odmena za ich vykonanie vyúčtovaná až po dokončení

kompletného projektu, ktorý sa skladal z niekoľkých štádií, pričom žalobca pri fakturácii taktiež bral zreteľ aj na vopred odkonzultované finančné možnosti žalovaného. Zdôraznil, že žalovaný kontinuálne po dobu troch rokov objednával od neho zhotovovanie stále ďalších diel, bol si vedomý ich cien, neinformoval ho o žiadnych výhradách, ktoré by mal, či už k vykonaným dielam alebo k ich cene. Z jeho správania bolo zrejmé, že mal záujem o spoluprácu za podmienok, za akých bola realizovaná. Žalobca taktiež poukazoval na skutočnosť, že všetky osoby uvedené v čl. IV žaloby s ním komunikovali prostredníctvom svojich oficiálnych mailových adries z domény @. a v mene žalovaného. Mal za to, že zo zmluvnej praxe založenej medzi ním a žalovaným bolo zrejmé, že tieto osoby boli oprávnené komunikovať a objednávať diela v mene žalovaného a že takáto činnosť bola vzhľadom na ich pracovné zaradenie obvyklá. Žalovaný v prípade už uhradených faktúr nikdy nenamietal, že v jeho mene komunikovali osoby, ktoré nie sú jeho zamestnancami. Všetka komunikácia prebehla vo forme emailov, a to medzi totožnými osobami, ktoré na strane žalovaného boli ním poverené konať v jeho mene vychádzajúc z § 15 ods. 1 Obchodného zákonníka. Taktiež mal žalobca za to, že skutočnosť, že diela neboli dodané vo forme otvorených dát nepredstavuje vadu diela, nakoľko dodanie v takomto formáte nebolo zo strany žalovaného nikdy požadované. Zároveň nie je možné, aby si žalovaný uplatňoval nároky zo zodpovednosti za vady po uplynutí doby stanovenej v § 428 Obchodného zákonníka. Podaním zo dňa 16.10.2019 žalobca vzal čiastočne späť žalobu v časti istiny vo výške 2 172 eur a v časti úrokov z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 792 eur od 12.11.2017 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 1 020 eur od 14.09.2018 do zaplatenia a vo výške 9 % ročne zo sumy 360 eur od 01.12.2018 do zaplatenia, a to z dôvodu chybnej fakturácie položiek „Ľúbim ťa s venovaním Multipack“, „Stojan LIDL 3D“ a chyby pri vystavení faktúry č. 171 a v zostávajúcej časti zotrval na žalobou uplatnenom nároku. Žalovaný v rámci procesnej obrany v konaní uviedol, že listom zo dňa 05.12.2019 v spojení s predchádzajúcou výzvou zo dňa 14.11.2019 na zdržanie sa neoprávnených zásahov do práva na ochranu dobrej povesti a nekalosúťažného konania žalovaný ako postupník a spoločnosť M. BER. ako postupca oznámili žalobcovi postúpenie pohľadávok postupcu vo výške 50 000 eur na žalovaného, ktoré smerujú voči žalobcovi, a to peňažné pohľadávky spoločnosti M. BER. vzniknuté na základe alebo v súvislosti so šírením tvrdení žalobcu, ktorými podľa názoru žalovaného dochádzalo k neoprávneným zásahom do práva postupcu a postupníka na ochranu dobrej povesti, ako aj k nekalosúťažnému konaniu, a v súvislosti so šírením ostatných nepravdivých tvrdení zo strany žalobcu ako rušiteľa, vrátane nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a nároku na náhradu škody. Žalovaný ako postupník si zároveň listom zo dňa 05.12.2019 započítaval pohľadávku žalobcu uplatňovanú v predmetnom konaní z titulu nezaplatenej odmeny za dizajnérske a ďalšie služby v rozsahu a vo výške, v akom sú tieto pohľadávky dôvodné, pričom však žalovaný v tomto liste súčasne prehlásil aj to, že pohľadávky žalobcu uplatnené na základe sporných faktúr inak považuje za nedôvodné, a teda k predmetnému započítaniu dochádza len z právnej opatrnosti. Žalovaný mal za to, že v dôsledku šírenia opísaných nepravdivých tvrdení žalobcu mu vznikol (i) nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 17 880,95 eura; (ii) nárok na náhradu skutočnej škody vo výške 4 098,40 eura; (iii) spoločnosti M. BER. vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 17 880,95 eura, a (iv) spoločnosti M. BER. vznikol nárok na náhradu ušlého zisku vo výške 10 139,70 eura, pričom spoločnosť M. BER. postúpila predmetné pohľadávky žalovanému, ktorý dňa 05.12.2019 uskutočnil hmotnoprávny zápočet voči pohľadávkam žalobcu v zmysle a za podmienok uvedených v započítaní zo dňa 05.12.2019 (ďalej aj ako „započítanie“). Žalovaný uviedol, že predmetným podaním zo dňa 04.02.2020 uskutočňuje samostatné započítanie uvedených pohľadávok žalovaného voči pohľadávkam žalobcu špecifikovaných v bode 3. započítania, rovnakým spôsobom a za rovnakých podmienok ako boli uvedené v bode 4. započítania, maximálne však do celkovej výšky nárokov uplatnených žalobcom v predmetnom konaní. V bode 14. vyjadrenia žalovaného zo dňa 04.02.2020 (kde bola predmetná kompenzačná námietka uplatnená aj v rámci tohto konania) bolo podľa názoru žalovaného presne vyčíslené, aké nároky si uplatnil, z akých skutkových a právnych dôvodov vrátane informácií o vzniku jeho škody a o vzniku jeho nemajetkovej ujmy. Žalovaný výslovne uviedol, že tieto protinároky si uplatňuje ako obranu v tomto konaní z hľadiska ich výšky subsidiárne, t. j. keď sa vyčerpá suma prvého požadovaného protinároku, tak až následne sa bude zápočet vzťahovať na tam uvádzané ďalšie nároky, avšak maximálne do celkovej výšky nárokov uplatnených žalobcom v tomto konaní. Žalobca s ohľadom na uplatnené nároky žalovaného uviedol, že tieto nároky nie sú vôbec špecifikované, a teda nie je zrejmé, na akom skutkovom a právnom základe sa zakladajú. Úkon započítania považoval

žalobca za právne neurčitý, nakoľko uplatnenie nárokov ako aj ich započítanie musí byť objektívne preskúmateľné už v čase uskutočnenia tohto úkonu, avšak žalovaný jednak neoznačil, voči ktorým pohľadávkam má započítanie smerovať a zároveň nevyčíslil výšku svojich nárokov a ani výšku nárokov žalobcu, ktoré by mali byť predmetom započítania. Taktiež žalovaný k žiadnemu z uplatnených nárokov neuviedol a žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal ani jednu z obligatórnych náležitostí napr. pre vznik práva na náhradu škody. Mal za to, že započítací úkon je neurčitý, pretože z neho vôbec nie je zrejmé, akú škodu mali žalovaný a ďalší subjekt utrpieť, ani v čom spočívala údajná nemajetková ujma. V ďalších častiach odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej inštancie opísal obsah ďalších písomných vyjadrení strán sporu v konaní, ako aj ich prednesov na nariadených pojednávaniach, obsah výsluchu svedka Mgr. S. J., svedkyne X.. U. U. J., svedkyne X.. J. K., svedka W. A., svedkyne U. W. a ustálil, že medzi stranami sporu nebola sporná ich dlhoročná obchodná spolupráca, ktorá bola založená na zabezpečení grafickej činnosti zo strany žalobcu k produktom žalovaného pod značkou KLEMBER. Medzi stranami taktiež nebolo sporné, že fakturácia za uvedenú činnosť žalobcu sa realizovala vo vzťahu k žalovanému ako výrobnému závodu (a teda nie vo vzťahu k spoločnosti M. BER., ktorá bola spoločnosťou vykonávajúcou obchodno - predajnú činnosť týchto výrobkov). Zo strany žalovaného nebolo v tejto súvislosti akýmkoľvek spôsobom namietané, že by bola takáto fakturácia na spoločnosť žalovaného nesprávna. Okrem toho, že tento spôsob fakturácie (na spoločnosť žalovaného) bol nepochybne predmetom dlhoročnej dohody strán, taktiež mal podľa výsledkov dokazovania svoje opodstatnenie aj v tom, že majiteľom práv priemyselného vlastníctva (napr. ochrannej známky, prípadných dizajnov, atď.) bol žalovaný ako výrobná spoločnosť. Súd prvej inštancie mal za to, že uvedené malo nepochybne vplyv z účtovného a daňového hľadiska na fakturáciu za výsledky grafickej činnosti žalobcu, a to pri určovaní osoby, v prospech ktorej sa budú takéto plnenia v daných ohľadoch uskutočňovať. Ohľadom fakturácie výsledkov grafickej činnosti žalobcu boli vedené konzultácie s externým poradcom, pri ktorých bola prítomná aj U. D. ako osoba, ktorej boli predmetné diela žalobcu dodávané a ktorá tieto diela prijímala. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že spolupráca medzi stranami sporu sa právne zakladala na existencii dlhoročného a neustále sa obnovujúceho obchodnoprávneho vzťahu (medzi podnikateľmi podľa § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka) z pravidelne uzavieraných (čiastkových) ústnych zmlúv o dielo podľa § 536 a nasl. Obchodného zákonníka, pričom podmienky uzavretia a plnenia týchto zmlúv boli rámcovo dohodnuté a stali sa dlhodobo akceptovanými a zaužívanými medzi stranami sporu (tzn. stali sa obchodnými zvyklosťami medzi stranami sporu primerane podľa § 264 v spojení s § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka). Tieto podmienky zmluvnej spolupráce (jednotlivých zmlúv) žiadna zo strán pred začatím súdneho konania nijakým spôsobom nesporovala a nepopierala. Až v rámci predmetného konania boli tieto podmienky sporované v rámci procesnej obrany žalovaného. K námietkam žalovaného ohľadom neobjednania/nepreukázania objednania diel žalovaným, nedodania (neodovzdania)/nepreukázania dodania (odovzdania) diel zo strany žalobcu žalovanému a neprevzatia/ nepreukázania prevzatia diel žalovaným, súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní uviedol, že sa stotožnil so skutkovými tvrdeniami žalobcu o tom, že tak objednávanie diel ako aj ich odovzdávanie a preberanie prebiehalo stranami vzájomne akceptovaným a zaužívaným spôsobom, a to elektronickými prostriedkami vo forme emailovej komunikácie a prenosu dát a pri odovzdávaní (preberaní) diel s väčším objemovým formátom ich uložením na verejnom (elektronickom) úložisku, ku ktorému žalobca povolil žalovanému prístup (t. j. umožnil mu s týmito dielmi nakladať - primerane podľa § 555 ods. 1 Obchodného zákonníka). Vo vzťahu k objednávania diel, dohadovania ich konkrétnych podmienok a náležitostí a následného preberania žalobcom dodávaných diel žalovanému vystupovali vo vzťahu k žalobcovi predovšetkým osoby (svedkovia) Mgr. S. J., Ing. U. U. J., Ing. J. K., W. A. a U. W.. Súd prvej inštancie mal za to, že tieto osoby nepochybne konali v zmysle § 15 ods. 1 Obchodného zákonníka z poverenia žalovaného, ktorý bol a aj v súčasnosti je silne vlastnícky a personálne prepojený so spoločnosťou M. BER. a jej obchodným vedením. Po vykonaní dokazovania súd prvej inštancie skonštatoval, že práve silná personálna prepojenosť oboch podnikov zjavne fakticky umožňovala, aby boli tieto osoby, hoci aj formálne zamestnané spoločnosťou M. BER. (k tomu viď rozhodnutie NS ČR sp. zn. 23Cdo/43/2017), poverené totožným obchodným vedením žalovaného a spoločnosti M. BER. vykonávať danú činnosť za žalovaného, a to vrátane všetkých úkonov, ku ktorým pri tejto činnosti obvykle dochádzalo vo vzťahu k žalobcovi. Nakoľko išlo o osoby, ktoré sa podieľali na dlhoročnej obchodnej spolupráci medzi stranami sporu, pričom zo zmluvnej praxe založenej medzi nimi bolo

zrejmé, že tieto osoby boli oprávnené komunikovať a objednávať diela v mene žalovaného a že takáto činnosť bola vzhľadom na ich pracovné zaradenie obvyklá, preto žalobca (právom) nemal žiadny dôvod pochybovať o oprávnení týchto osôb konať za žalovaného v predmetných veciach. Ani žalovaný počas konania netvrdil a ani nijako nepreukazoval, že by žalobca za uvedených okolností mal, resp. mohol vedieť o prípadnej absencii takéhoto oprávnenia u uvedených osôb, pričom o tomto bez ďalšieho nesvedčí ani predtlač používaná uvedenými osobami v ich emailovej komunikácii, ktorá v žiadnom prípade nevylučuje ich súčasné poverenie určitou činnosťou (pracovnými úlohami) aj pri prevádzkovaní podniku žalovaného a konanie práve v medziach tohto poverenia. Konanie týchto osôb, ktoré pri prevádzkovaní podniku a pri komunikácii žalovaného vo vzťahu k žalobcovi používal na danú činnosť samotný žalovaný, ktorý nikdy nespochybnil svoje postavenie povinného subjektu z poskytnutých plnení žalobcu, preto nepochybne aj v súlade s primeraným použitím § 16 (popri § 15 ods. 1) Obchodného zákonníka plne zaväzovalo v predmetných veciach žalovaného. Súd prvej inštancie poukazoval na to, že uvedené osoby konali prostredníctvom emailových adries nepochybne označujúcich žalovaného @. čo objektívne vyvažuje jeho argument vo vzťahu k predtlači v emailoch týchto osôb s uvedením ich iných zamestnávateľov. Zdôraznil, že predmetní svedkovia vo svojich výpovediach bez výnimky potvrdili spoluprácu so žalobcom a vyššie uvedený spôsob objednávania diel, dohadovania ich konkrétnych podmienok a náležitostí, ako aj následného odovzdávania diel zo strany žalobcu a ich preberanie žalovaným, ktorých úkonov sa na základe poverenia žalovaného zúčastňovali. Na základe zistení z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie skonštatoval, že uvedený záver potvrdzuje aj to, že žalovaný a spoločnosť M. BER. boli personálne prepojení aj prostredníctvom ich zamestnancov, ktorí hoci vnútorne spadali pod rôzne divízie spoločností, vo vzťahu k tretím osobám (v tomto prípade vo vzťahu k žalobcovi) komunikovali a vystupovali ako jeden celok, resp. taký dojem mohli u tretej osoby dôvodne vyvolať. Žalovaný taktiež v prípade už uhradených faktúr nikdy nenamietal, že v jeho mene komunikovali osoby, ktoré nie sú poverenými osobami tejto spoločnosti. Pokiaľ žalovaný namietal akúkoľvek možnosť konania týchto osôb za neho, resp. v jeho veciach, súd prvej inštancie poukázal na jeho potvrdenie vzájomnej spolupráce so žalobcom a aj na čiastočné potvrdenie dodania konkrétnych diel s tým, že žalovaný neuviedol, akým spôsobom a cez aké iné osoby mala táto spolupráca prebiehať a boli niektoré aj ním potvrdené diela objednané, odkonzultované a prevzaté od žalobcu. Výsledky tejto spolupráce pritom žalovaný hospodársky využíva (v konaní nesporná skutočnosť), čo súd prvej inštancie považoval za ďalší dôkaz toho, že plnenie žalobcu sa k žalovanému nepochybne dostalo. Vykonaným dokazovaním teda bolo jednoznačne potvrdené, že objednanie, odovzdanie a prevzatie predmetných diel sa uskutočnilo tak ako to žalobca podrobne popísal vo svojej žalobe a ďalších vyjadreniach vo veci. Všeobecnú námietku žalovaného o nepreukázaní dodania diel a ich prevzatia žalovaným, preto v daných súvislostiach súd prvej inštancie považoval za nedôvodnú. Moment dodania diel žalovanému predstavoval jeho doručenie prostredníctvom emailovej správy na emailovú adresu poverenej osoby žalovaného, prípadne doručenie prístupových údajov potrebných na prevzatie diela z internetového úložiska, čo žalobca dostatočne preukázal listinnými dôkazmi. Vzhľadom na charakter plnenia sa pritom má moment dodania predmetných diel uvedeným spôsobom považovať aj za moment ich prevzatia. Súd prvej inštancie zdôraznil, že žalovaný žiadnym kvalifikovaným spôsobom nepoprel, že mu emailové správy so zhotovenými dielami, resp. s odkazmi na úložisko, boli doručené a teda žiadnym konkrétnym spôsobom nespochybnil dodanie diel. Vo vzťahu k námietke žalovaného, že diela neboli dodávané v otvorených dátach, sa súd prvej v plnom rozsahu stotožnil s argumentáciou žalobcu, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by medzi stranami existovala obchodná prax alebo akákoľvek dohoda, ktorá by toto vyžadovala, preto nedodanie diel (aj) v otvorených dátach nemôže byť vadou diel. Preto podľa názoru súdu prvej inštancie neprichádzajú do úvahy žiadne nároky na zľavy z ceny diel z uvedeného dôvodu. Súd prvej inštancie taktiež poznamenal, že aj keby bolo možné danú vlastnosť diel v tomto prípade oprávnene požadovať, platil by stav, že žalovaný nereklamoval túto vlastnosť diel v zákonnej lehote na uplatnenie nárokov za zodpovednosti za vady, t. j. tieto nároky si riadne a včas neuplatnil a ani súd by ich už za týchto okolností nemohol priznať v zmysle § 562 ods. 2 Obchodného zákonníka. K námietkam žalovaného ohľadom absencie dohody o výške ceny diel, resp. chýbajúceho odsúhlasenia ceny diel žalovaným a oneskorenej fakturácie, súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní prijal jednoznačný záver o tom, že žalobca účtoval žalovanému ceny, ktoré boli obvyklé a zaužívané v ich dlhoročnej obchodnej spolupráci s tým, že tieto ceny boli žalovaným akceptované bez výhrad dlhodobo až do začatia tohto súdneho konania. Z uvedeného bolo podľa súdu prvej inštancie možné vyvodiť záver o tom, že medzi stranami existovala konkludentná dohoda o cenách, t. j. o cenovom rámci pri jednotlivých druhoch plnení/diel, resp. konkludentná dohoda o tom ako sa tieto ceny

majú v určitom obidvom stranám známom a dlhodobo akceptovanom rozmedzí určiť pri jednotlivých (konkrétnych) dielach podľa § 546 ods. 1 Obchodného zákonníka, a to vzhľadom na individuálne prvky a náročnosť toho-ktorého diela, ktoré pritom nepochybne vedel z technického hľadiska určiť a identifikovať len žalobca ako zhotoviteľ diel. Mal za to, že uvedené žalobca dostatočne preukázal predložením vzorových cien jeho diel (dokument s názvom „bežne fakturované sumy za grafické práce - zoznam“ na č. l. 124 s. spisu), ktoré boli žalovanému známe, a proti ktorým žalovaný vo všeobecnosti nijako nenamietal, ako aj porovnaním cien zo sporných faktúr s tými cenami, ktoré žalovaný bez výhrad uhrádzal pri obdobných plneniach žalobcu v rámci ich predošlej obchodnej spolupráce a tiež s cenami, ktoré žalobca účtoval pri porovnateľných dielach poskytnutých tretiemu subjektu. Súd prvej inštancie vyhodnotil pokus žalovaného po ukončení dokazovania na preukázanie opakovaného nekonzekventného účtovania výrazne odlišných cien za podľa žalovaného obdobné dielo (plnenie) žalobcu v rôznych prípadoch za taký, ktorý zostal v rovine nepodložených tvrdení, nakoľko hodnovernosť žalovaným predkladaných faktúr žalobcu bola vyvrátená a účinne popretá samotnou bývalou zodpovednou pracovníčkou žalovaného Ing. U. U. J., ktorá uviedla, že všetky faktúry žalobcu boli žalovaným prijaté, pričom na znak ich prijatia ich žalovaný opatril podpisom svedkyne a konateľky, avšak faktúry, ktoré žalovaný v konaní predložil na porovnanie so spornými faktúrami také podpisy neobsahovali, preto súd nemal preukázané, či sa skutočne jedná o autentický obsah faktúr. Taktiež svedkyňa Ing. U. U. J. na pojednávaní konanom dňa 26.05.2021 na prvý pohľad zistila určité rozdiely v detailoch v predmete fakturovaných diel na žalovaným predložených faktúrach, ktoré mohli spôsobovať iné výsledné ceny diel (napr. jazykové mutácie, atď.). V dôsledku uvedeného zároveň nebola v konaní preukázaná ani opodstatnenosť námietky prípadnej dvojitej fakturácie cien, keďže pri skúmaných dielach sa nepotvrdila ich totožnosť. Pri skutočne zistených chybách fakturácie pritom žalobca vzal svoju žalobu čiastočne späť. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že v otázke ceny diel nebolo medzi stranami sporné, že predmetné diela boli vo významnej miere výsledkom tvorivej duševnej činnosti žalobcu, a teda ich ceny sa nedali úplne a bez ohľadu na individuálne podmienky a náležitosti jednotlivých diel paušalizovať, avšak vykonaným dokazovaním zároveň nevyšlo najavo, že by žalobca za niektoré svoje dielo účtoval v rozsahu, resp. vo výške (zjavne) neprimeranej dovtedajšej cenovej praxi zavedenej medzi stranami sporu. Súd prvej inštancie zdôraznil, že do začatia súdneho konania neboli žalovaným nijakým spôsobom namietnuté ceny diel žalobcu, t. j. žalovaný neprejavil svoj prípadný nesúhlas s nimi. Z vykonaného dokazovania súd považoval za zrejmé, že vzhľadom na uvedenú dlhodobú a medzi stranami zaužívanú cenovú prax nebola nikdy počas vzájomnej spolupráce zo strany žalovaného prejavená požiadavka, aby boli jednotlivé ceny diel najprv predkladané na odsúhlasovanie žalovanému a aby ich tento následne pravidelne odsúhlasoval, a preto týmto nie je možné ani dodatočne podmieniť oprávnenosť vzniku nároku žalobcu na ceny jednotlivých diel vo vyúčtovaných výškach. Súd pri námietke žalovaného o tom, že fakturácia v niektorých prípadoch prebehla značne po čase žalobcom tvrdeného poskytnutia plnenia odkazoval na argumentáciu žalobcu, ktorú považoval za logické odôvodnenie vzniknutých časových odstupov, pričom zdôraznil, že pokiaľ zo zmluvy nevyplývalo niečo iné, tak nárok na cenu diela vznikol už samotným vykonaním diela, a teda ani prípadná neskoršia fakturácia nemá vplyv na vznik takého nároku. K námietke žalovaného ohľadom uplatnenia zápočtu, súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že išlo o započítací prejav žalovaného v rozsahu nie väčšom ako bol uplatnený nárok žalobcu, a preto bolo potrebné túto kompenzačnú námietku žalovaného posúdiť súčasne s nárokom žalobcu v rámci tohto konania, a to z hľadiska možného spôsobenia zániku žalovanej pohľadávky, ak by bol zápočet skutkovo i právne opodstatneným a platne vykonaným prejavom vôle žalovaného voči žalobcovi. Súd prvej inštancie však úkon zápočtu po jeho preskúmaní z hľadiska predpokladov platnosti právneho úkonu podľa § 37 Občianskeho zákonníka nemohol vyhodnotiť ako dostatočne zrozumiteľný, určitý a vážny prejav vôle žalovaného, ktorý by mohol vo vzťahu k žalovanej pohľadávke žalobcu vyvolať následky uvedené v § 580 Občianskeho zákonníka v spojení s § 358 Obchodného zákonníka. Súd prvej inštancie preto všetky započítacie prejavy žalovaného vykonané v priebehu konania (mimo súdneho konania, ako aj v rámci neho) vyhodnotil ako neplatné právne úkony podľa § 37 Občianskeho zákonníka, nakoľko odhliadnuc od otázky, či by bolo možné všetky pohľadávky voči žalobcovi považovať za dostatočne špecifikované čo do skutkového a právneho základu ich vzniku, žalovaný sám nevedel aké vzájomné pohľadávky započítaval, keď na jednej strane tvrdil, že započítal len oprávnené pohľadávky žalobcu, avšak na druhej strane počas celého konania tieto pohľadávky popieral. Nakoľko žalovaný počas celého konania tvrdil, že pohľadávky žalobcu neexitujú, tieto neuznával ani sčasti, pričom zároveň

tak nemohol ani dostatočne jasne a určito vymedziť výšku pohľadávok tak žalobcu ako ani žalovaného, v akej by boli tieto predmetom prípadného započítacieho úkonu a v akej by sa tieto mohli navzájom kryť, súd prvej inštancie považoval predmetné započítacie prejavy žalovaného za neurčité, nezrozumiteľné a nevykonané s dostatočnou vážnosťou, v dôsledku čoho ide o neplatné započítacie prejavy. Súd prvej inštancie žalobe žalobcu vyhovel a priznal mu aj úroky z omeškania z priznaných súm vo výške 9 % ročne vždy odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti jednotlivých faktúr, keďže žalovaný sa nepochybne dostal do omeškania s plnením týchto svojich peňažných záväzkov, ako aj sumu 40 eur titulom zákonom upravovanej paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v obchodnoprávnom vzťahu podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka. Žalobca počas konania, a to ešte pred prvým pojednávaním vo veci, vzal svoju žalobu čiastočne späť, a to v rozsahu, ktorý prevyšoval súdom prvej inštancie vo výroku I. napadnutého rozsudku priznaný nárok. Súd prvej inštancie preto, bez potreby zisťovania súhlasu žalovaného s týmto čiastočným späťvzatím, konanie vo zvyšnej časti žaloby zastavil podľa § 145 ods. 2 a § 146 ods. 1 CSP. Záverom súd prvej inštancie uviedol, že všetky ostatné návrhy strán sporu na doplnenie dokazovania predostreté najmä na nariadenom pojednávaní, ale aj skôr počas celého konania, nepripustil, pretože buď na ich vykonaní už strany sporu netrvali alebo ich vykonanie nepovažoval za potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností pre rozhodnutie vo veci a mal za to, že v konečnom dôsledku by len spôsobili predlžovanie konania a oddialenie meritórneho rozhodnutia. Ďalšie argumenty strán sporu už súd nepovažoval za rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci samej, preto sa s nimi ani osobitne nevysporiadal. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 2 CSP, pričom dospel k záveru, že žalobca má právo na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 90,38 %, keďže žalobca bol v tejto veci úspešný na 95,19 % a neúspešný na 4,81 % (neúspech žalobcu spočíval v čiastočnom späťvzatí žaloby z dôvodov na jeho strane), t. j. čistý úspech žalobcu predstavuje 90,38 %. 4. Proti napadnutému rozsudku žalovaný (ďalej aj ako „odvolateľ“) podal odvolanie v zákonnej lehote, v rozsahu výrokov I. a III. a z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP a namietal, že súd prvej inštancie mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovala jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že konanie má inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný navrhoval, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovanému prizná voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % alebo napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súd prvej inštancie na ďalšie konanie. Žalovaný v odvolaní namietal, že napadnutý rozsudok je nielen nesprávny, ale až arbitrárny, popierajúci zásady formálnej a právnej logiky, je jednostranný a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti z dôvodov, že: - súd prvej inštancie priznal nároky žalobcovi aj za diela, ktoré podľa tvrdení žalobcu si mal žalovaný od neho objednať, žalobca vytvoriť a dodať žalovanému v roku 2015, hoci žalobca vznikol zápisom do obchodného registra až v roku 2016 a s uvedenou skutočnosťou sa súd prvej inštancie v odôvodnení vôbec nevysporiadal; - súd prvej inštancie odmietol rozsiahlu špecifickú argumentáciu žalovaného k jednotlivým dielam a faktúram, ktorou sa v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec nezaoberal; - súd prvej inštancie priznal žalobcovi odplaty aj za diela, ktoré údajne mali byť objednané S. J. či „sekretariátom“ žalovaného a vo vzťahu k týmto osobám zo strany súdu prvej inštancie vôbec nebol skúmaný pomer k žalovanému a poverenie konať v jeho mene; - súd prvej inštancie ohľadom existencie poverenia vybraných fyzických osôb konať v mene žalovaného neuviedol, akou formou malo byť príslušným osobám udelené poverenie žalovaným (napr. interný predpis, pracovná zmluva), kedy im mal žalovaný udeliť toto poverenie, kto v mene žalovaného ho mal udeliť daným osobám, aký bol obsah a rozsah daného poverenia a pod.; - záver súdu prvej inštancie o existencii konkludentnej dohody o cenách diela medzi stranami považoval žalovaný za svojvoľný, nesprávny, nielen nemajúci oporu v dokazovaní, ale je aj v rozpore s vykonaným dokazovaním ako aj za nepreskúmateľný, keď súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku

vôbec neuviedol, kedy mala byť medzi stranami uzatvorená údajná konkludentná dohoda o cene, akým spôsobom bola uzatvorená, aký bol jej obsah a teda aj údajné ceny za jednotlivé diela, kto konkludentnú dohodu v mene žalovaného uzatvoril a pod.; - záver súdu prvej inštancie, že žalobca bol oprávnený sám jednostranne stanovovať ceny diel s ohľadom na ich individuálne prvky a náročnosť považoval za nesprávny, až absurdný, právne a ekonomicky nezmyselný a v rozpore so základnými právnymi zásadami (rovnosť strán, zákaz zneužitia práva ...); - mal za to, že súd prvej inštancie odmietol prihliadať na faktúry predložené žalovaným z dôvodu, že neobsahujú podpisy oprávnených osôb (hoci ich v skutočnosti obsahovali), pričom faktúry predložené žalobcom, na ktoré súd prihliadal, boli predložené v elektronickej podobe bez pečiatok a akýchkoľvek podpisov, no napriek tomu na dané faktúry prihliadal; - namietal, že súd prvej inštancie v rozpore s tzv. negatívnou dôkaznou teóriou vyžadoval od žalovaného, aby preukázal neexistenciu určitých skutočností, konkrétne, že mu neboli doručené emaily, diela a pod.; - namietal, že súd prvej inštancie v rozpore s rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít vyhodnotil započítanie a kompenzačnú námietku žalovaného ako neplatné; - súd prvej inštancie odmietol kompletne všetky generálne i špecifické argumenty žalovaného a nekriticky bez opory v dokazovaní a konkrétnejšieho zdôvodnenia si osvojil všetky argumenty žalobcu a - napadnutý rozsudok považoval ohľadom výraznej väčšiny argumentov a otázok dôležitých pre predmetné konanie nedostatočne odôvodnený a nepreskúmateľný. Žalovaný k otázke poverenia svedkov konať v jeho mene v odvolaní uviedol, že svedkovia S. J., U. U. J. a U. W. boli zamestnancami spoločnosti M. BER. a svedok W. A. bol zamestnancom spoločnosti BERCOFF KLEMBER CZ, s.r.o. so sídlom Golčova 486, Kunratice, 148 00 Praha 4, Česká republika, IČO: 042 25 287 (ďalej aj ako „spoločnosť BERCOFF CZ“). Taktiež poukazoval na to, že podľa tvrdení žalobcu diela vo faktúrach č. 1822 a 1827 mali byť v mene žalovaného objednané S. J., ktorá nebola zamestnankyňou žalovaného a žalobca nepreukázal, že mala od neho poverenie konať v jeho mene, ani nenavrhol vykonanie jej výsluchu ako svedka. Namietal, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec nezaoberal skutočnosťou, že niektoré diela mali byť objednané S. J. a aký má vzťah, či pomer k žalovanému. Ďalej diela fakturované vo faktúrach č. 1821 a 1826 mali byť v mene žalovaného objednané „sekretariátom“ žalovaného, pričom žalobca nijako nešpecifikoval, koho alebo čo toto pomenovanie označuje a súd prvej inštancie sa ani s touto otázkou v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal. K používaniu emailovej adresy [email protected] žalovaný uviedol, že túto používajú všetci jeho zamestnanci, ako aj zamestnanci spoločností M. BER. a BRCOFF CZ, pričom pri podpise majú vždy uvedené, v mene ktorej spoločnosti konajú. Namietal, že samotná skutočnosť, že zamestnanci spoločností M. BER. a BERCOFF CZ používajú emailovú adresu [email protected]“ neznamená, že títo zamestnanci sú z tohto titulu v zmysle hmotného práva oprávnení zaväzovať žalovaného a konať v jeho mene, keďže uvedené spolu vôbec nesúvisí. Zároveň z výsluchov svedkov ako aj z listinných dôkazov vyplynulo, že všetci svedkovia mali vo svojich emailoch uvedené, že sú zamestnancami spoločnosti M. BER. alebo BERCOFF CZ, pričom súd prvej inštancie nedôvodne priznal väčšiu váhu skutočnosti, že dané osoby používali emailové adresy @. oproti skutočnosti, že v emailoch pri podpise mali uvedené, že konajú v mene iných spoločností. Žalovaný zdôraznil, že „KLEMBER“ predstavuje značku výrobkov a nie identifikáciu konkrétnej spoločnosti. Žalovaný namietal, že súd prvej inštancie dospel k záveru, že všetky osoby uvedené v napadnutom rozsudku boli oprávnené konať v jeho mene, pričom pri odôvodnení existencie poverení používal len všeobecné argumenty typu používanie emailovej adresy klember.sk, poukaz na historickú fakturáciu či majetkovú prepojenosť žalovaného a spoločnosti M. BER., avšak ani na jednom mieste napadnutého rozsudku neuviedol akou formou bolo daným osobám udelené poverenie žalovaným (napr. interný predpis, pracovná zmluva), kedy im mal udeliť predmetné poverenie, kto v jeho mene udelil predmetné poverenie daným osobám, aký bol jeho obsah a rozsah, a v tomto kontexte a v jednej z najdôležitejších otázok pre predmetné konanie preto považoval napadnutý rozsudok za svojvoľný a neodôvodnený. V tejto súvislosti žalovaný poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Obdo/28/2017 zo dňa 26.06.2018. Ďalej poukazoval na to, že svedkovia S. J., U. U. J., W. A. a U. W. počas výsluchov uviedli, že historicky komunikovali so žalobcom ohľadom tvorby diel, ale vždy mali v podpisoch emailov napísané, že konajú v mene iných spoločností, konkrétne M. BER. a BERKOFF CZ. Svedkovia S. J., W. A. a U. W. zároveň uviedli, že nemali vedomosť o tom, že by faktúry boli vystavované žalovanému a boli v domnienke, že boli vystavované svojim zamestnávateľom. Zdôraznil, že faktúra je len účtovný / daňový doklad a nepredstavuje hmotnoprávnu dohodu či automaticky dôkaz o existencii hmotnoprávnej dohody. Zároveň uviedol, že historická fakturácia bola vykonaná nesprávne, na čo žalovaný prišiel počas tohto súdneho konania. Z uvedených dôvodov žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie

najprv uviedol, že nepopiera historickú spoluprácu so žalobcom, avšak neskôr aj na základe zistení jeho právneho zástupcu viackrát v konaní uviedol, že táto spolupráca právne neexistovala medzi žalobcom a žalovaným, ale medzi žalobcom a spoločnosťami M. BER. a BERCOFF CZ, pričom s uvedeným argumentom sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal. Pokiaľ súd prvej inštancie s ohľadom na historickú fakturáciu dospel k záveru o existencii obchodnej zvyklosti pri konaní predmetných tretích osôb v mene žalovaného, toto považoval za rozporné s rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít (rozsudok NS SR sp. zn. 1MObdoV/2/2009 zo dňa 28.04.2011, uznesenie ÚS SR sp. zn. II. ÚS 750/2015 zo dňa 17.11.2015). Poukaz na historickú fakturáciu považoval žalovaný za nesprávny aj z dôvodu, že v konaní neboli predložené dôkazy, že diela, ku ktorým sa tieto historické faktúry viažu, boli v mene žalovaného objednané totožnými osobami ako pri sporných faktúrach. Za skutkovo nesprávny považoval žalovaný aj záver o tom, že svedkovia museli konať v jeho mene, pretože je majiteľom práv priemyselného vlastníctva a poukazoval na to, že z verejne dostupných informácií na webregistri Úradu priemyselného vlastníctva SR vyplýva, že v niektorých prípadoch je majiteľom ochranných známok súvisiacich s výrobkami „KLEMBER“ aj spoločnosť M. BER., t. j. spoločnosť, ktorej zamestnancami boli S. J., U. U. J. a U. W.. Potvrdil, že so spoločnosťami M. BER. a BERCOFF CZ a ich zamestnancami dochádzalo k úzkej spolupráci, či interakciám, avšak uvedené v právnom ponímaní neznamená, že zamestnanci jednej spoločnosti môžu uskutočňovať úkony v mene druhej spoločnosti. Mal za to, že záver súdu prvej inštancie o tom, že zamestnanci spoločností žalovaného a M. BER. vystupovali vo vzťahu k tretím osobám vrátane k žalobcovi ako jeden celok je absolútne nesprávny a nemá podklad v dokazovaní, čo vyplýva nielen z výsluchov svedkov, ale aj emailovej komunikácie, v ktorej je uvedené, že dané osoby vystupovali vždy v mene spoločnosti, ktorej boli zamestnancom. K aplikácii ustanovenia § 15 ods. 1 Obchodného zákonníka poukazoval na to, že svedkovia S. J., W. A. a U. W. so žalobcom komunikovali výlučne ohľadom diel na marketingové účely, t. j. neobjednávali a neprevzali od žalobcu akékoľvek diela, ktoré sa týkali výroby výrobkov KLEMBER, ale len ich predaja (distribúcie). Žalovaný ďalej namietal, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym záverom ohľadom objednávania a prevzatia diel žalobcu svedkyňou J. K., ktorá počas výsluchu uviedla, že nemala kompetenciu v mene žalovaného objednávať a prevziať diela od žalobcu a ani fakticky žiadne objednávky neuskutočňovala. Poukazoval na to, že súd prvej inštancie nezohľadnil zistenia z výsluchu svedkyne J. K., rovnako sa vôbec nezaoberal obsahom emailovej komunikácie vo vzťahu k jej údajným objednávkam, ale si len jednostranne a bezdôvodne osvojil všetku argumentáciu žalobcu. Poukazoval na skutočnosť, že podľa tvrdení žalobcu mala J. K. objednávať a prevziať diela uvedené vo faktúrach č. 1714, 1802, 1803, 1806, 1807, 1810, 1811, 1812 a 1814, t. j. ide o významné množstvo diel a faktúr. Žalovaný v odvolaní ďalej namietal, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym záverom ohľadom existencie konkludentnej dohody o cenách diela. Mal za to, že záver súdu prvej inštancie o existencii takejto dohody je nesprávny a nemá oporu v dokazovaní. Zdôraznil, že všetci svedkovia, ktorých výsluch bol uskutočnený v predmetnom konaní, popreli existenciu konkludentnej dohody o cene diel medzi stranami, a to vrátane svedkyne U. U. J., ktorej výsluch s ohľadom na dobré vzťahy so žalobcom bol zjavne nevierohodný. Aj predmetná svedkyňa uviedla, že cena za diela žalobcu sa stanovovala vždy individuálne pre každé dielo, žalobca posielal aj cenové ponuky/kalkulácie za diela a že jedinou osobou, ktorá mala oprávnenie schvaľovať ceny bola U. D. - konateľka žalovaného a súčasne aj spoločnosti M. BER. Súd prvej inštancie sa však týmito skutočnosťami v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec nezaoberal. K listinnému dôkazu predloženému žalobcom označenému ako „bežne fakturované sumy za grafické práce“ žalovaný namietal, že už počas konania pred súdom prvej inštancie poukazoval na to, že práve uvedená listina je dôkazom o tom, že akákoľvek dohoda o cene diel neexistovala, keďže v ňom žalobca uvádzal takmer všetky odplaty v podobe intervalu ceny diela „v závislosti od náročnosti projektu“, ktorú si mal posúdiť sám žalobca alebo spodné hranice odmeny. Záver súdu prvej inštancie, že žalobca bol oprávnený sám jednostranne stanovovať ceny diel s ohľadom na ním určenú náročnosť a individuálne prvky diel, považoval žalovaný za nesprávny, právne a ekonomicky nezmyselný, popierajúci zásady formálnej a právnej logiky, jednostranný a v rozpore s princípom spravodlivosti. Poukazoval na to, že v konaní predložil faktúry vystavené v rokoch 2012 až 2014 jediným spoločníkom žalobcu, ktoré podľa jeho názoru potvrdzovali nekonzistentnosť fakturácie a ktoré súd prvej inštancie nezohľadnil dôvodiac tým, že tieto faktúry neobsahovali podpisy U. U. J. a U. D. (konateľky žalovaného a spoločnosti M. BER.) a preto mal pochybnosti o ich autentickosti. Zdôraznil, že uvedené faktúry všetky obsahovali pečiatky aj schvaľovacie podpisy a zároveň ich existencia ani obsah nebol v konaní sporný, preto mal súd prvej inštancie na uvedené faktúry prihliadnuť. Taktiež namietol, že žalobcom predložené historické faktúry, ktoré súd prvej inštancie naopak zohľadnil, boli v konaní predložené v elektronickej podobe bez pečiatok a podpisov, čo zakladá svojvoľnosť a jednostrannosť napadnutého rozsudku. Existenciu konkludentnej

dohody o cene diela mal súd prvej inštancie preukázanú aj z faktúry žalobcu č. 28/2014 fakturovanej inému odberateľovi, pričom žalovaný namietol, že z uvedenej faktúry nie je zrejmé, akých diel sa týkala a nebol k nej priložený ani náhľad diel, preto mal za to, že existenciu konkludentnej dohody o cene diel nepreukazuje. Zdôraznil, že celé posúdenie súdom prvej inštancie ohľadom konkludentnej dohody o cene bolo v podstate založené na štyroch historických faktúrach, pričom si ale žalobca uplatňoval odplatu za rôzne druhy diel, ktoré v týchto faktúrach fakturované neboli. Taktiež poukazoval na to, že faktúra je len účtovným, resp. daňovým dokladom a nepredstavuje hmotnoprávnu dohodu alebo dôkaz o jej existencii.. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku podľa žalovaného nevyplynulo ani to, kedy mala byť údajná konkludentná dohoda o cene medzi stranami uzatvorená, aký bol jej obsah a údajné ceny za jednotlivé diela, kto v mene žalovaného ju uzatvoril a podobne. Žalovaný uviedol, že žalobca si žalobou uplatnil odmenu za 130 individuálnych diel, ktoré žalovaný v konaní špecificky a podrobne a namietal, pričom súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nezaoberal cenou za jednotlivé diela a nijako sa nevysporiadal s jeho argumentáciou k jednotlivým dielam a sporným faktúram, na ktorej žalovaný zotrval aj v podanom odvolaní. Ďalej žalovaný v odvolaní namietal, že žalobcom predložené náhľady diel nepredstavujú diela, ani dôkaz o ich vytvorení, keďže diela musia byť vo formáte .pdf v otvorených dátach a vo formáte .ai, resp. .eps, prípadne v inej štandardnej forme umožňujúcej používanie diel na účel, na ktorý majú slúžiť. Poukazoval na to, že žalobca doručenie diel preukazoval emailovou komunikáciou, ktorá bola chaotická a častokrát nečitateľná, nebolo z nej zrejmé, čo je jej prílohami a či prílohy predstavujú tvrdené diela. Mal za to, že bolo úlohou žalobcu, aby nepochybným spôsobom preukázal všetky predpoklady pre vznik nároku na údajnú odmenu a jej výšku. Poukazoval na to, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku nesprávne konštatoval, že žalovaný nespochybňoval objednanie a dodanie časti diel, hoci vo svojom vyjadrení zo dňa 30.07.2021 namietal, že tieto diela boli objednané a dodané vo vzťahu k spoločnosti M. BER.. Taktiež namietal, že súd prvej inštancie nešpecifikoval, ktoré konkrétne diela má žalovaný užívať s tým, že ak by aj žalovaný niektoré z diel užíval, táto skutočnosť automaticky neznamená, že dané diela objednal a má ich zaplatiť žalobcovi. Žalovaný namietal aj nesprávne a jednostranné posúdenie výsluchov svedkov súdom prvej inštancie. Uviedol, že všetci svedkovia zhodne uviedli, že nemali oprávnenie na odsúhlasovanie cien diel vytvorených žalobcom, toto patrilo konateľke U. D., svedkovia S. J., W. A. a U. W. komunikovali so žalobcom len ohľadom diel na marketingové účely v rámci pracovných náplní a vecne v mene spoločností M. BER. a BERCOFF CZ, ktoré sa zaoberali predajom a nie výrobou produktov KLEMBER. Mal za to, že výsluchmi svedkov bolo preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným neexistovala konkludentná dohoda o cene diel a ani jedna zo sporných faktúr nebola schválená žalovaným. S poukazom na uvedené mal za to, že závery súdu prvej inštancie o tom, že svedkovia potvrdili objednávanie a dodávanie diel v mene žalovaného sú v rozpore s výsluchom daných svedkov. Zároveň mal za to, že ani jeden zo svedkov nepotvrdil konkludentnú dohodu o cene. Taktiež poukazoval na to, že súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal vierohodnosťou svedkyne U. U. J., hoci priznala, že má so žalobcom dobrý vzťah, sú spolu v kontakte a navzájom spolupracujú. Taktiež v odvolaní žalovaný namietal aj nesprávnosť záveru súdu prvej inštancie o neplatnosti jeho zápočtu, resp. kompenzačnej námietky. Špecifikoval, že v hmotnoprávnom zápočte zo dňa 05.12.2019 uskutočneným mimo konania vykonal započítanie svojich pohľadávok voči pohľadávkam žalobcu v tomto konaní. S ohľadom na námietky žalobcu taktiež v predmetnom konaní v podaní zo dňa 31.01.2020 vzniesol voči pohľadávkam žalobcu uplatneným v tomto konaní aj kompenzačnú námietku. Na pojednávaní konanom dňa 10.06.2020 žalovaný vo vzťahu k uplatnenej kompenzačnej námietke pre úplnosť uviedol, že si ju uplatňuje ako obranu v konaní subsidiárne. Mal za to, že ak by aj bol hmotnoprávny zápočet ním uskutočnený mimo konania neplatný, bol súd prvej inštancie povinný prihliadať aj na kompenzačnú námietku uskutočnenú v konaní ako procesnú obranu, z ktorej bolo zrejmé, že sa mala uplatniť len v prípade, ak by ostatné argumenty žalovaného súd vyhodnotil ako nedôvodné. Taktiež namietol, že vo vyjadrení zo dňa 18.09.2019 urobil osobitný započítací úkon týkajúci sa iných skutočností a pohľadávok, s ktorého existenciou sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal. Za nesprávne považoval žalovaný aj posúdenie úrokov z omeškania súdom prvej inštancie z dôvodu, že žalobca nepreukázal doručenie faktúr žalovanému a viaceré z faktúr mu boli doručené až po ich splatnosti.

5. K odvolaniu žalovaného sa žalobca vyjadril v podaní zo dňa 17.01.2022 a uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za vecne správny a dostatočne odôvodnený. Poukazoval na to, že žalovaný od začiatku konania nepopieral dlhodobú spoluprácu medzi stranami sporu, na základe ktorej mu boli žalobcom v priebehu niekoľkých rokov dodávané diela v podobe grafických dizajnov jeho výrobkov a dizajnov slúžiacich na reklamnú a propagačnú činnosť. O všetkých dielach prebiehala medzi stranami priebežná komunikácia a spolupráca pri vytváraní diel podľa požiadaviek a potrieb žalovaného. Vytvorené dizajny žalovaný používal na svojich produktoch, ktoré boli distribuované jeho obchodným partnerom a následne predávané koncovým zákazníkom. V priebehu rokov spolupráce žalovaný objednával vyhotovovanie diel zaužívaným spôsobom, a to na základe objednávok pracovníkov, ktorí kontaktovali žalobcu a zadali požiadavku na zhotovenie konkrétneho diela. Poukazoval na to, že dôkazom tejto medzi stranami zaužívanej zmluvnej praxe bola rozsiahla emailová komunikácia, ktorú predložil súdu a na žiadosť žalovaného aj každý relevantný email jednotlivo vo zväčšenej podobe. Považoval za nepochybné, že žalovaný touto emailovou komunikáciou sám disponoval, pretože išlo o komunikáciu v jeho obchodných veciach a s jeho pracovníkmi, ktorých na výkon týchto činností poveril. V priebehu rokov bolo žalovaným takýmto spôsobom objednaných množstvo diel. Zdôraznil, že vystavené sporné faktúry žalovaný po ich doručení nevrátil, žalobcu nekontaktoval so žiadnym rozporom týkajúcim sa či už objednania diel príslušnými pracovníkmi, výšky stanovenej ceny alebo spôsobu dodávania diel. Žiadnu z uvedených skutočností žalovaný počas niekoľkých rokov nerozporoval a tým, že si opakovane zhotovovanie diel objednával, dával najavo svoju spokojnosť s dodanými dielami a so spôsobom ich zazmluvnenia a realizácie a vyjadroval záujem o ďalšiu spoluprácu so žalobcom. Poukazoval na to, že žalovaný v minulosti nerozporoval objednanie a odovzdanie diel prostredníctvom mailovej komunikácie a dátového úložiska. Napriek všetkým ním uvedeným tvrdeniam žalovaný nepoprel, že by diela ktoré boli predmetom fakturácie obdržal a následne na svojich výrobkoch alebo pri svojej činnosti použil, resp. nepreukázal, že by v minulosti urgoval ich odovzdanie, spochybňoval ich objednanie alebo namietal výšku fakturovanej ceny. Žalobca poukazoval na to, že uvedená dlhodobá spolupráca medzi stranami sa prejavila aj v tom, že žalovanému pôvodne služby dodával Ing. Mgr. art. N. E., jediný spoločník a konateľ žalobcu, ako fyzická osoba podnikateľ, pričom v priebehu obchodnej spolupráce transformoval svoju obchodnú činnosť na spoločnosť s ručením obmedzeným, do ktorej vložil všetko svoje know-how, obchodné vzťahy, pohľadávky a záväzky, ktoré dovtedy vytvoril ako fyzická osoba - podnikateľ, teda previedol svoj podnik na žalobcu, vrátane nárokov na zaplatenie odplaty za diela vytvorené pred formálnym vznikom obchodnej spoločnosti žalobcu. O tejto skutočnosti bol žalovaný priebežne informovaný a nijako voči nej nenamietal, čoho dôkazom je aj skutočnosť, že uhrádzal faktúry vystavené fyzickou osobou podnikateľom a následne aj obchodnou spoločnosťou (žalobcom) bez toho, aby žiadal o preukázanie, či došlo k prevodu práv a pohľadávok (ako súčasti podniku) na spoločnosť žalobcu alebo nie. V súvislosti s opakovanou námietkou žalovaného týkajúcou sa objednávania diel pracovníkmi, ktorí neboli k takémuto konaniu oprávnení, žalobca poukazoval nielen na majetkovú a personálnu prepojenosť spoločnosti M. BER. a žalovaného, ale aj na preukázanú faktickú prepojenosť oboch spoločností, či už pri obstarávaní záležitostí, pri ktorom zamestnanci oboch spoločností úzko spolupracovali (sídlili v totožnej budove a zúčastňovali sa spoločných obchodných porád) alebo aj v samotnom personálnom obsadení obchodného vedenia oboch spoločností. Všetky osoby vždy so žalobcom komunikovali prostredníctvom svojich oficiálnych emailových adries z domény klember.sk (teda nie m.ber.sk) a v mene žalovaného. Mal za to, že skutočnosť, že žalovaný vôbec umožnil realizáciu komunikácie v jeho mene, keď povolil zamestnancom komunikovať z jeho oficiálnej domény preukazuje, že mal záujem, aby zamestnanci v jeho mene vystupovali a konali voči tretím osobám. Zdôraznil, že samotné správanie žalovaného v rozhodnom čase nijako nenasvedčovalo tomu, že by tieto osoby neboli oprávnené konať v jeho mene. Poukazoval na to, že ho žalovaný nikdy neupozornil, že by mal komunikovať s určitými jeho zamestnancami, nikdy neodvolal úkony uskutočnené v jeho mene svedkami vypočutými v súdnom konaní, ani iným spôsobom nedal voči žalobcovi najavo, že pri tejto komunikácii nejde o úkony žalovaného, ale o úkony inej obchodnej spoločnosti. Dôvodil, že bolo dôkaznou povinnosťou žalovaného preukázať, že týmto zamestnancom neumožnil konať, že im sám a dobrovoľne nezriadil prístup na doménu s jeho obchodným menom slúžiacu na komunikáciu s tretími osobami alebo aby preukázal, že pre nich takéto oprávnenia svojím konaním dosiahnuť nechcel a že žalobcu ako tretiu osobu na túto skutočnosť upozornil. Uvedené žalovaný v konaní ničím nepreukázal ale ani netvrdil. Zo zmluvnej praxe založenej medzi stranami bolo zrejmé, že tieto osoby boli oprávnené komunikovať a objednávať diela v mene žalovaného a že takáto činnosť bola vzhľadom

na ich pracovné zaradenie obvyklá. Žalovaný v prípade už uhradených faktúr nikdy nenamietal, že v jeho mene komunikovali osoby, ktoré nie sú pracovníkmi jeho spoločnosti alebo že ide o osoby, ktoré by neboli na takéto konanie oprávnené. S poukazom na uvedené mal žalobca za to, že z dlhodobej spolupráce, zo správania sa žalovaného ako aj z výsluchu jednotlivých svedkov je zrejmé, že všetky osoby, ktoré komunikovali v jeho mene, mali na takéto konanie oprávnenie. K spornej otázke autentickosti žalobcom predloženej emailovej komunikácie, ktorú žalovaný spochybňoval a popieral jej existenciu a obsah žalobca uviedol, že vzhľadom na rozsah predloženej emailovej komunikácie, ktorá nepochybne obsahuje vzájomnú komunikáciu strán a teda aj odpovede na ním zaslané maily, považoval popieranie existencie komunikácie za účelové tvrdenie žalovaného. Žalovaný rozporoval komunikáciu, avšak nepredložil jediný dôkaz o tom, že by komunikácia nebola autentická a opätovne nespochybňoval, že by obdržal a použil diela, ktoré ňou boli objednané a komunikované. Mal za to, že predmetnou emailovou komunikáciou a výsluchmi svedkov v konaní preukázal, že títo objednávali zhotovovanie diel a v priebehu tvorby diela aktívne komunikovali ohľadom zapracovanie rôznych požiadaviek, úprav, pripomienok alebo korektúr. Žalovaný nenamietal zaužívaný spôsob odovzdania ani obvyklý formát diel. Poukazoval na to, že správanie žalovaného v rozhodnom čase (v čase objednania, vyhotovovania a odovzdania diel zhotovených na základe v konaní uplatnených faktúr) sa žiadnym spôsobom nelíšilo od jeho obvyklého správania v priebehu predchádzajúcej spolupráce. K námietke žalovaného, ktorý spochybňoval celý proces zmluvnej spolupráce strán od objednania diel až po ich dodanie a aj samotné odovzdanie diel, žalobca uviedol, že nie je jeho povinnosťou opätovne fyzicky odovzdávať zhotovené dielo v priebehu súdneho konania, pokiaľ je z predložených dôkazov zrejmé, že dielo bolo skutočne zhotovené a odovzdané. K spornej otázke fakturovanej ceny diela žalobca uviedol, že v konaní predloženými listinnými dôkazmi - faktúrami ním vystavenými za vyhotovenie obdobných diel voči iným subjektom, dostatočne preukázal obvyklosť účtovaných cien ako aj ich primeranosť. Žalovanému boli obdobné ceny účtované počas celej doby spolupráce, a to v závislosti od náročnosti a špecifík zhotovovaného diela. Žalovaný účtované ceny nespochybňoval, nevyjadril svoj prípadný nesúhlas s výškou fakturovaných cien v jednotlivom prípade, nespochybňoval ich opodstatnenosť a ani žalobcu nevyzýval na opravy faktúr. Vo vzťahu k otázke zápočtu, resp. kompenzačnej námietky žalovaného v konaní žalobca uviedol, že v zmysle platnej právnej úpravy je sporová strana v rámci svojej procesnej obrany povinná jasne uviesť a preukázať svoje skutkové tvrdenia. Žalovaný preto nemôže tvrdiť, že žalobcovi žiadny nárok nevznikol, a zároveň voči, podľa neho neexistujúcemu, nároku zároveň započítavať svoj údajný protinárok. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že žalovaný svoju pohľadávku - protinárok v súdnom konaní vôbec nešpecifikoval čo do právneho základu a výšky, nepreukázal ho účtovnými dokladmi alebo inými dôkazmi, a preto súd prvej inštancie ani takýto jeho nárok nemohol priznať. S prihliadnutím na uvedené bolo potrebné úkon žalovaného považovať za chybný a neurčitý, vzhľadom na čo postupoval konajúci súd prvej inštancie správne, keď sa ním z hmotnoprávneho hľadiska ďalej nezaoberal. Celkový postoj a vystupovanie žalovaného v priebehu súdneho konania žalobca považoval za značne nelogický a zmätočný. Zdôraznil, že žalovanému boli počas celej doby spolupráce priebežne odovzdávané objednané diela, ktoré následne používal na obaloch svojich výrobkov. Postup objednávania, stanovovania cien ako aj odovzdávania diel bol pritom počas celej doby spolupráce rovnaký. Žalovaný však diela zhotovené na základe uplatnených faktúr používal a ďalej pre svoje účely spracoval a využil, pričom uvedené by logicky nebol schopný vykonať bez toho, aby si tieto diela objednal a aby ich vo výsledku aj obdržal. S poukazom na vyššie uvedené žalobca považoval napadnutý rozsudok za vecne správny a navrhoval, aby ho odvolací súd v zmysle§ 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdil. 6. K vyjadreniu žalobcu sa žalovaný vyjadril v odvolacej replike zo dňa 28.02.2022, v ktorej uviedol, že žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie vo vzťahu k uplatnenej odplate aj za obdobie pred jeho vznikom ako obchodnej spoločnosti neuviedol skutkové tvrdenia a nepredložil dôkazy o predaji podniku. Predmetné tvrdenie žalovaný považoval za neprípustnú novotu v odvolacom konaní v zmysle § 366 CSP a poukazoval na to, že žalobca ani nepredložil zmluvu o predaji podniku, ktorou by toto skutkové tvrdenie preukázal. Žalovaný opätovne zdôraznil, že žalobca v konaní znášal dôkazné bremeno ohľadom preukázania všetkých podmienok vzniku nároku na odplatu vrátane preukázania, že osoby, ktoré si údajne objednali diela od žalobcu, boli na predmetnú činnosť poverené žalovaným a akékoľvek nedostatky či pochybnosti ohľadom preukázania uvedeného mali byť interpretované na vrub

žalobcu. Žalovaný popieral, že by užíval všetkých 130 diel, ktoré sú predmetom sporu a uvádzal, že niektoré diela boli objednané spoločnosťami M. BER. a BERCOFF CZ, ktoré mu následne niektoré z týchto diel dali do užívania. Ak teda žalovaný aj získal niektoré zo sporných diel, nebolo to preto, že by si ich objednal od žalobcu. Žalovaný sa v ostatnom pridržal podaného odvolania, ktoré považoval za dôvodné. 7. K replike žalovaného sa žalobca vyjadril v odvolacej duplike zo dňa 07.04.2022, v ktorej uviedol, že bolo povinnosťou žalovaného ako odvolateľa preukázať existenciu ním namietaných odvolacích dôvodov a skutočných vád napadnutého rozsudku. K otázke oprávnenia osôb konajúcich v mene žalovaného mal za to, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol podrobné odôvodnenie vo vzťahu k objednávaniu diel pracovníkmi žalovaného, ktoré ani žalovaný pred podaním žaloby nespochybňoval. Zdôraznil, že nie je účelom odvolacieho konania, aby žalovaný otváral ďalšie otázky, ktorými sa chce v súdnom konaní zaoberať alebo, aby od žalobcu žiadal predloženie ďalších dôkazov. Mal za to, že argumenty na podporu kvality napadnutého rozsudku poskytol zrozumiteľne a vyčerpávajúco. 8. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd (ďalej aj ako ,,odvolací súd“ alebo aj ako „krajský súd“) v zmysle § 34 CSP po oboznámení sa s obsahom spisu, po preskúmaní procesného postupu, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 CSP a § 380 CSP, dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné a napadnutý rozsudok je potrebné vo vyhovujúcom výroku I. a výroku III. o trovách konania zrušiť. 9. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. 10. Podľa § 389 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. 11. Predmetom sporu bol nárok žalobcu (po čiastočnom späťvzatí žaloby) na zaplatenie sumy vo výške 43 030,80 eura s príslušenstvom titulom zaplatenia ceny za diela fakturované žalobcom žalovanému spornými faktúrami. Predmetom plnenia žalobcu bola výroba a dodanie diel v podobe grafických dizajnov výrobkov KLEMBER a grafických dizajnov pre reklamnú a propagačnú činnosť. Žalovaný v konaní v rámci procesnej obrany sporoval, že si fakturované diela neobjednal, ale boli objednané inou spoločnosťou, že osoby, s ktorými žalobca komunikoval nemali oprávnenie konať v jeho mene, taktiež sporoval, že diela mu neboli riadne dodané, ako aj existenciu konkludentnej dohody o cene jednotlivých diel. Ďalej žalovaný poukazoval na ním realizovaný zápočet voči žalobou uplatneným pohľadávkam žalobcu a v rámci procesnej obrany vznesenú kompenzačnú námietku in eventum. Súd prvej inštancie žalobe po jej čiastočnom späťvzatí v celom rozsahu vyhovel a dospel k záveru, že v konaní bola preukázaná dlhodobá spolupráca medzi stranami sporu, realizácia objednávok jednotlivých diel zo strany žalovaného prostredníctvom ním poverených osôb, odovzdanie diel žalobcom žalovanému, ako aj existencia konkludentnej dohody o cene diela. Zápočet zo strany žalovaného posúdil súd prvej inštancie ako neplatný právny úkon v zmysle § 37 Občianskeho zákonníka pre jeho nezrozumiteľnosť a neurčitosť. 12. Odvolací súd zaujal stanovisko len k tým dôvodom odvolania žalovaného, ktoré majú vplyv na rozhodnutie vo veci. 13. K odvolacej námietke žalovaného, že napadnutý rozsudok je arbitrárny, nedostatočne odôvodnený a že súd prvej inštancie nedostatočne a nesprávne vyhodnotil, či boli svedkovia oprávnení konať v mene žalovaného a či bolo preukázané objednanie diel od žalobcu žalovaným, či bola preukázaná existencia konkludentnej dohody o cene diel medzi stranami sporu a otázku platnosti/neplatnosti započítacieho prejavu, odvolací súd uvádza, že civilné súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti a slúži na jej

upevňovanie a rozvíjanie tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov strán sporu. Rozhodnutiu súdu vo veci samej musí predchádzať činnosť súdu zameraná na spoľahlivé zistenie skutkového stavu, pričom jasne a jednoznačne odôvodnené meritórne rozhodnutie tvorí súčasť základného práva na súdnu ochranu (II. ÚS 6/03). Všeobecný súd zároveň musí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ktoré majú pre vec podstatný význam (III. ÚS 115/03). Každé rozhodnutie súdu musí byť teda náležite odôvodnené a musí byť z neho dostatočne zrejmé na základe čoho súd dospel k svojmu rozhodnutiu. Účelom odôvodnenia rozsudku je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Súd prvej inštancie v bode 17. napadnutého rozsudku uviedol, že vo veciach objednávania jednotlivých diel, dohadovania ich konkrétnych vlastností a náležitostí a následného preberania vytvorených diel, vystupovali svedkovia Mgr. S. J., X.. U. U. J., X.. J. K., W. A. a U. W. ako osoby konajúce v zmysle § 15 ods. 1 Obchodného zákonníka z poverenia žalovaného, ktorý bol a aj je silne vlastnícky a personálne prepojený so spoločnosťou M. BER. a jej obchodným vedením, a práve táto silná personálna prepojenosť oboch podnikov fakticky umožňovala, aby boli tieto osoby poverené vykonávať danú činnosť za žalovaného, a to vrátane všetkých úkonov, ku ktorým pri tejto činnosti obvykle dochádzalo vo vzťahu k žalobcovi. Taktiež poukazoval na to, že išlo o osoby, ktoré sa podieľali na dlhoročnej obchodnej spolupráci medzi žalobcom a žalovaným, pričom zo zmluvnej praxe založenej medzi nimi považoval za zrejmé, že tieto osoby boli oprávnené komunikovať a objednávať diela v mene žalovaného a takáto činnosť bola vzhľadom na ich pracovné zaradenie obvyklá. Odvolací súd uvádza, že v zmysle § 15 ods. 1 Obchodného zákonníka, kto bol pri prevádzkovaní podniku poverený určitou činnosťou, je splnomocnený na všetky úkony, ku ktorým pri tejto činnosti obvykle dochádza. Platí, že k tomu, aby mohla určitá osoba konať podľa citovaného ustanovenia a aby jej konanie zaväzovalo podnikateľa musia byť súčasne splnené dve podmienky, a to musí ísť o osobu, ktorá bola poverená určitou činnosťou a činnosť, ktorou bola osoba poverená, je činnosťou pri prevádzkovaní podniku. V prvom rade preto musí byť dané poverenie na výkon určitej činnosti, ktoré však nemusí byť nijako formalizované, postačuje napríklad aj neformálny pokyn na vykonávanie určitej činnosti. Predpokladom aplikácie ustanovenia § 15 ods. 1 Obchodného zákonníka taktiež nie je ani existencia pracovnoprávneho vzťahu alebo iného obdobného vzťahu poverenej osoby a podnikateľa. Relevantný bude v danom prípade pohľad tretích strán a konkrétne okolnosti prípadu, a to najmä otázka, či dané osoby vystupovali pod menom podnikateľa. Poverenie taktiež musí byť pričítateľné podnikateľovi a musí byť navonok zreteľné, a teda osoba poverená na výkon tejto činnosti musí ako takáto osoba vystupovať navonok. Odvolací súd v nadväznosti na uvedené poukazuje na to, že pre posúdenie spornej otázky, či dané osoby (svedkovia) konali v mene žalovaného podľa § 15 ods. 1 Obchodného zákonníka, bolo preto potrebné vzhľadom na konkrétne okolnosti daného sporu vyhodnotiť, či tieto osoby vzhľadom na všetky okolnosti prípadu vystupovali ako osoby poverené žalovaným, a teda ich konanie žalovaného zaväzovalo. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že dôkazné bremeno na preukázaní skutočnosti, že z jeho pohľadu a vzhľadom na všetky okolnosti prípadu vystupovali dané osoby ako poverené žalovaným, leží na žalobcovi, ktorý sa dovolával účinku podľa § 15 ods. 1 Obchodného zákonníka. V konaní nebolo sporné a uvedené ustálil aj súd prvej inštancie, že predmetní svedkovia, okrem svedkyne Ing. J. K., neboli v rozhodnom období (2015 - 2018) zamestnancami žalovaného, ale iných, vlastnícky a personálne prepojených spoločností M. BER. a BERCOFF CZ. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie konštatuje, že poverená osoba nemusí byť ani v pracovnom vzťahu ani v inom obdobnom vzťahu s podnikateľom. Poverenie takejto osoby, ktorej konanie má podnikateľa zaväzovať, však musí byť podnikateľovi pričítateľné a navonok zreteľné. V danom prípade súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku skonštatoval, že všetky uvedené osoby konali prostredníctvom emailových adries nepochybne označujúcich žalovaného @., čo podľa jeho názoru vyvažovalo argument žalovaného vo vzťahu k označeniu zamestnávateľa týchto svedkov v emailovej komunikácii so žalobcom. Odvolací súd v tejto súvislosti považoval za potrebné prisvedčiť odvolacej námietke žalovaného, že emailové adresy @. používali všetky tri spoločnosti - žalovaný, M. BER. aj BERCOFF CZ (resp. jej zamestnanec W. A.), čo vyplynulo aj z výsluchu svedkov, a teda sa nejedná výlučne o emailovú adresu označujúcu iba žalovaného. Naproti tomu v emailovej komunikácii so žalobcom mali predmetní svedkovia uvedenú pracovnú pozíciu u svojho zamestnávateľa odlišného od žalovaného. Svedkyňa Ing. J. K. zároveň v rámci svojho výsluchu výslovne uviedla, že nové diela od žalobcu za žalovaného neobjednávala. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie sa s vyššie

uvedenými skutočnosťami v odôvodnení napadnutého rozsudku riadne a zrozumiteľne nevysporiadal, a preto odôvodnenie v tomto smere, t. j. v sporných otázkach ako (za koho) navonok vystupovali označení svedkovia vo vzťahu k žalobcovi, nie je postačujúce. Odvolací súd taktiež posúdil ako dôvodnú námietku žalovaného, že súd prvej inštancie pri posúdení skutočnosti, či konanie uvedených osôb (svedkov) vo vzťahu k žalobcovi zaväzovalo žalovaného podľa § 15 ods. 1 Obchodného zákonníka, vôbec neposudzoval a v odôvodnení napadnutého rozsudku sa nevysporiadal so skutočnosťou, že niektoré diela, ktoré boli predmetom sporných faktúr, mali byť vo vzťahu k žalobcovi objednávané aj inými osobami, ako v konaní vyslúchnutými svedkami s poukazom na aj súdom prvej inštancie konštatovanú skutočnosť, že jednotlivé diela žalobcu predstavujú samostatné predmety plnenia, ktoré boli vo významnej miere výsledkom tvorivej duševnej činnosti žalobcu, a teda boli aj individuálne objednávané osobami uvedenými v príslušnej emailovej komunikácii. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku však nevyplýva, resp. súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal s otázkou, či konanie všetkých jednotlivých osôb označených v emailovej komunikácii možno pripísať žalovanému, preto aj v tomto rozsahu je napadnutý rozsudok nedostatočne odôvodnený. S poukazom na uvedené mal odvolací súd za to, že záver súdu prvej inštancie o tom, že svedkovia Mgr. S. J., X.. U. U. J., W. A. a U. W. konali pri objednávaní diel od žalobcu, ich špecifikácii a ich prevzatí ako osoby konajúce v zmysle § 15 ods. 1 Obchodného zákonníka z poverenia žalovaného, je bez riadneho vysporiadania sa s otázkou, a to či tieto osoby boli skutočne žalovaným poverené na túto činnosť pri prevádzke jeho podniku a či žalobca pri preukazovaní tejto skutočnosti v konaní uniesol dôkazné bremeno a bez posúdenia konania všetkých v emailovej komunikácii označených osôb, predčasný. Pokiaľ súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným, na základe ktorého si žalobca v konaní uplatňoval nárok na zaplatenie žalovanej sumy vyplývajúcej zo sporných faktúr voči žalovanému, vyplynul z ich vzájomnej dlhoročnej spolupráce s tým, že fakturácia za činnosť žalobcu sa realizovala vo vzťahu k žalovanému ako výrobnému závodu a majiteľovi práv priemyselného vlastníctva k produktom KLEMBER, odvolací súd v tejto súvislosti považoval za dôvodnú odvolaciu námietku žalovaného, že faktúra predstavuje len účtovný, resp. daňový doklad, ktorý bez ďalšieho nepreukazuje existenciu hmotnoprávneho vzťahu a zároveň z verejne dostupných zdrojov bolo zrejmé, že žalovaný nie je jediným majiteľom práv priemyselného vlastníctva k produktom vyrábaným pod značkou KLEMBER. Žalovaný v odvolaní namietal aj skutočnosť, že ešte v konaní pred súdom prvej inštancie, a to v podaní zo dňa 30.07.2021, sporoval existenciu spolupráce medzi ním a žalobcom a namietal, že táto existovala medzi žalobcom a spoločnosťou M. BER. a v tejto súvislosti diela boli objednané spoločnosťou M. BER.. Súd prvej inštancie v bode 17. napadnutého rozsudku skonštatoval, že žalovaný potvrdil objednanie niektorých diel (k čomu došlo vo vyjadrení žalovaného zo dňa 31.01.2020), avšak v odôvodnení napadnutého rozsudku sa už vôbec nezaoberal zmenou procesnej obrany žalovaného vo vzťahu k objednaniu diel, resp. jeho popretím dovtedajších tvrdení ohľadom objednania diel, ani nijako neodôvodnil, prečo túto procesnú obranu žalovaného v konaní nezohľadnil. Žalovaný v odvolaní taktiež namietal, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nezaoberal konkrétnou cenou žalobcom fakturovaných diel a za nesprávny považoval záver súdu prvej inštancie o existencii konkludentnej dohody o cene diel medzi stranami sporu. Súd prvej inštancie v bode 18. odôvodnenia napadnutého rozsudku prijal záver o tom, že žalobca účtoval žalovanému ceny, ktoré boli obvyklé a zaužívané počas ich dlhoročnej obchodnej spolupráce s tým, že tieto ceny boli žalovaným dlhodobo akceptované bez výhrad, námietok a sporovania, a to až do začatia súdneho konania, z ktorých okolností dospel k záveru, že medzi stranami sporu existovala konkludentná dohoda o cenách, t. j. o cenovom rámci pri jednotlivých druhoch plnení/diel, resp. konkludentná dohoda o tom, ako sa tieto ceny majú v určitom stranám sporu známom a dlhodobo akceptovanom rozmedzí určiť pri jednotlivých (konkrétnych) dielach podľa § 546 ods. 1 Obchodného zákonníka vzhľadom na individuálne prvky a náročnosť toho ktorého diela. Odvolací súd posúdil ako dôvodnú odvolaciu argumentáciu odvolateľa vzťahujúcu sa k predchádzajúcej, historickej fakturácii iných diel žalobcom žalovanému, z ktorej súd prvej inštancie vyvodil existenciu dlhodobej a medzi stranami zaužívanej cenovej praxe, poukazujúc na to, že faktúra predstavuje len účtovný, resp. daňový doklad a nepreukazuje tvrdenú obchodnú zvyklosť, resp. prax, pokiaľ ide o jej existenciu, obsah a zachovávanie. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že v zmysle § 536 ods. 3 Obchodného zákonníka sa zmluvné strany buď dohodnú na určitej cene diela, alebo sa dohodnú na spôsobe jej určenia alebo je požiadavka podmienky cenovej doložky v zmluve

o dielo splnená aj výslovným prejavom zmluvných strán, že chcú uzavrieť zmluvu aj bez dohody o cene diela. Určenie ceny diela podľa obchodných zvyklostí, resp. zaužívanej obchodnej praxe, preto nemôže byť považované za dojednanie ceny diela v zmysle § 536 ods. 3 Obchodného zákonníka. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie potom nie je zrejmé a nevyplýva z neho, akými úvahami sa súd prvej inštancie riadil, keď dospel k záveru o preukázaní existencie konkludentnej dohody strán sporu o cene diela abstrahujúc od predchádzajúcej fakturácie. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku neuviedol skutkový záver o tom, ako bol vymedzený záver o výške určitej ceny diela alebo o spôsobe jej určenia, ktorý mal byť výsledkom dohody strán sporu. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, čo malo byť konkrétnym určito dohodnutým obsahom právnych úkonov smerujúcich k uzatvoreniu zmluvy o dielo pri jednotlivých dielach vytvorených žalobcom vo vzťahu k cene predmetných diel. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na záver súdu prvej inštancie, že jednotlivé diela vytvorené žalobcom boli vo významnej miere výsledkom jeho tvorivej duševnej činnosti, a teda ich ceny sa nedali bez ohľadu na individuálne podmienky paušalizovať, pričom mal za to, že vykonaným dokazovaním nevyšlo najavo, že by si žalobca cenu niektorého diela v sporných faktúrach účtoval vo výške zjavne neprimeranej doterajšej praxi a poukazoval aj na listinný dôkaz predložený žalobcom označený ako „bežne fakturované ceny za grafické práce - zoznam“. Odvolací súd sa stotožnil s námietkou žalovaného, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysvetlil, ako v kontexte vyššie uvedeného doterajšia obchodná prax a jednostranné určenie cien diel žalobcom preukazujú existenciu dohody strán o cene diela v zmysle § 536 ods. 3 Obchodného zákonníka. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného, že súd prvej inštancie sa odmietal zaoberať ním predloženými faktúrami za obdobie rokov 2012 až 2014, ktorými mal preukazovať nekonzistentnosť fakturácie žalobcu, nakoľko mal pochybnosti o autentickosti ich obsahu, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku tento svoj záver jasne a zrozumiteľne nevysvetlil, a to v kontexte procesného útoku žalobcu a procesnej obrany žalovaného, kedy ním požadované náležitosti faktúr neobsahujú ani faktúry predložené žalobcom, na ktoré naopak súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku prihliadal. Odvolací súd taktiež považoval za dôvodnú odvolaciu námietku žalovaného, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nijako nevysporiadal so skutočnosťou, že časť diel (faktúra č. 1714) mala byť objednaná a vytvorená ešte pred vznikom obchodnej spoločnosti žalobcu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že žalobca ako obchodná spoločnosť je subjekt odlišný od fyzickej osoby podnikateľa, a preto z hmotnoprávneho hľadiska nemožno bez ďalšieho úkony a konanie fyzickej osoby vztiahnuť na právnickú osobu. Súd prvej inštancie sa touto skutočnosťou napriek námietke žalovaného vznesenej v rámci procesnej obrany v konaní v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec nezaoberal. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil jeho jednostranný úkon započítania ako neplatný podľa § 37 Občianskeho zákonníka a taktiež mal prihliadať na jeho kompenzačnú námietku uskutočnenú ako eventuálnu procesnú obranu v konaní, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v bode 21. odôvodnenia napadnutého rozsudku skonštatoval, že úkon zápočtu po jeho preskúmaní z hľadiska predpokladov platnosti právneho úkonu podľa § 37 Občianskeho zákonníka nemohol vyhodnotiť ako dostatočne zrozumiteľný, určitý a vážny prejav vôle žalovaného, ktorý by mohol vo vzťahu k žalobou uplatnenej pohľadávke žalobcu vyvolať následky uvedené v § 580 Občianskeho zákonníka v spojení s § 358 Obchodného zákonníka. Súd prvej inštancie skonštatoval, že takto posúdil všetky započítacie prejavy žalovaného vykonané v priebehu konania (a to mimo súdneho konania, ako aj v rámci neho), s poukazom na skutočnosť, že samotný žalovaný nemal vedomosť, aké vzájomné pohľadávky započítaval, avšak na druhej strane tieto pohľadávky počas celého konania popieral. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že procesná obrana žalovanej strany, ktorá spočíva v kompenzačnej námietke, predstavuje právny úkon s hmotnoprávnymi následkami. Započítanie ako každý právny úkon musí byť zrozumiteľný a určitý a z prejavu vôle veriteľa musí predovšetkým vyplývať, ktorú určitú pohľadávku alebo viac pohľadávok a v akej výške chce započítať voči inej alebo viacerým pohľadávkam, ktoré má dlžník v právnej pozícii veriteľa voči nemu. Z konkrétnej kompenzačnej námietky musí byť zrejmé, ktorú konkrétnu a určitú pohľadávku alebo pohľadávky a v akej výške žalovaný započítava voči žalovanej pohľadávke a akým spôsobom. S poukazom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku nedostatočne odôvodnil, prečo považoval (všetky) započítacie prejavy žalovaného vykonané v priebehu súdneho konania za neplatné, ak za dôvod tejto neplatnosti (neurčitosti) považoval len to, že žalovaný žalobou uplatnené pohľadávky popieral. Odvolací súd považoval za dôvodnú argumentáciu odvolateľa, že kompenzačnú námietku ako

procesnú obranu v konaní možno uplatniť aj eventuálne pre prípad, ak by súd neposúdil všetky ostatné námietky žalovaného v konaní ako dostatočné na zamietnutie žaloby. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočne nevysvetlil, z akého dôvodu, okrem primárneho popretia dôvodnosti pohľadávok žalobcu žalovaným v konaní, považoval započítacie prejavy žalovaného za neplatné pre ich neurčitosť, prečo nepovažoval za dostatočne určito špecifikovanú jeho pohľadávku z titulu nárokov z nekalej súťaže a samotnú žalovanú protipohľadávku žalobcu. Odvolací súd tak dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nedostatočne vysporiadal s podstatnými spornými otázkami v konaní, a to či osoby uvedené v emailovej komunikácii so žalobcom boli poverené na určitú činnosť (objednanie diel od žalobcu, ich špecifikáciu a prevzatie diel) žalovaným pri prevádzke jeho podniku a teda, či ich konanie možno pripísať žalovanému, taktiež z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, akými úvahami sa súd prvej inštancie riadil, keď dospel k záveru o existencii konkludentnej dohody na cene jednotlivých diel medzi stranami sporu, či a ako zohľadnil skutočnosť, že určitá časť diel mala byť vykonaná ešte pred vznikom obchodnej spoločnosti žalobcu a na základe akých úvah dospel k záveru o neplatnosti započítacieho prejavu, resp. kompenzačnej námietky žalovaného v konaní. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd závery súdu prvej inštancie vo vzťahu k uvedeným sporným otázkam vyhodnotil za minimálne predčasné a odôvodnenie súdu prvej inštancie poukazujúc na uvedené súvislosti za nepreskúmateľné v rozpore s § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd túto odvolaciu námietku žalovaného preto považuje za dôvodnú. 14. Odvolací súd uvádza, že povinnosť súdov svoje rozhodnutia odôvodňovať z hľadiska zákonom stanovených obligatórnych náležitostí je súčasťou práva na riadny a spravodlivý proces vylučujúci ľubovôľu súdu pri rozhodovaní a zakladajúci dôveru a presvedčenie strán sporu, že súd sa ich vecou dostatočne náležite zaoberal z hľadiska všetkých nimi tvrdených rozhodujúcich skutočností. Dodržanie zákonných náležitostí pri formulovaní odôvodnenia rozhodnutia predpokladá, že z neho bude vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej a že sa v ňom súd adekvátne, čo do myšlienkových postupov racionálne logickým spôsobom vysporiada so všetkými dôkazmi ako aj skutočnosťami, ktoré inak v konaní vyšli najavo a tiež aj s argumentačnými tvrdeniami strán sporu, na ktorých spočívajú ich námietky a je založená ich obrana, pokiaľ majú vzťah k prejednávanej veci. Porušenie práva strany sporu na riadne odôvodnenie rozsudku znamená upretie jej práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom, a súčasne sa jej odníma možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti nemu v rámci riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov. Pokiaľ z odôvodnenia rozhodnutia dostatočne jeho výrok nevyplýva, teda nedostatok dôvodov nedáva spoľahlivý podklad pre tento výrok, odvolací súd bez ďalšieho takéto rozhodnutie zruší, hoci by sa aj výrok ukázal správny pri náležitom odôvodnení, neprináleží totiž odvolaciemu súdu svojím rozhodnutím odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie nahrádzať. 15. Odvolací súd na základe uvedeného dospel k záveru, že súd prvej inštancie pri odôvodnení napadnutého rozsudku nesprávne procesne postupoval, keď sa riadne a dostatočne nevysporiadal s podstatnými spornými otázkami v konaní, čím naplnil dôvody pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku I. a v napadnutom výroku III. o nároku na náhradu trov konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP). 16. Úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci v ďalšom konaní bude vec meritórne znovu rozhodnúť, pričom sa bude opätovne zaoberať spornými otázkami v konaní a to, či osoby uvedené v emailovej komunikácii so žalobcom boli osobami poverenými žalovaným na uskutočnenie objednávok a zmluvnú komunikáciu so žalobcom pri prevádzkovaní podniku žalovaného v zmysle § 15 ods. 1 Obchodného zákonníka, a teda či ich konanie možno pripísať žalovanému a či jednotlivé diela žalobcu možno považovať za objednané žalovaným. V prípade, ak súd prvej inštancie dospeje v celom rozsahu alebo v časti uplatneného nároku k záveru o pasívnej vecnej legitimácii žalovaného v spore, opätovne sa bude zaoberať otázkou, či medzi stranami došlo pri jednotlivých dielach k dohode o ich cene, akým spôsobom a v akej výške. Pokiaľ súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospeje k skutkovým záverom o tom, že zmluvný vzťah (zmluvné vzťahy) existovali medzi žalobcom a žalovaným a ktoré diela boli skutočne predmetom týchto vzťahov a zo strany žalovaného od žalobcu objednané a ako bola

vymedzená dohoda o cene jednotlivých diel, resp. o spôsobe jej určenia, bude sa opätovne zaoberať aj ostatnými spornými otázkami v konaní, a to najmä otázkou vád diela v súvislosti s jeho odovzdaním v požadovaných formátoch zohľadňujúc ustanovenie § 562 ods. 2 Obchodného zákonníka. Pokiaľ súd prvej inštancie následne dospeje k záveru o dôvodnosti žalobou uplatneného nároku na zaplatenie jednotlivých cien diel voči žalovanému v celom rozsahu alebo v časti, znovu z hľadiska určitosti posúdi aj kompenzačnú námietku žalovaného vznesenú v rámci jeho procesnej obrany v konaní a bude sa znovu zaoberať aj ostatnými spornými otázkami v konaní a v tejto súvislosti vyhodnotí všetky dôkazy jednotlivo, ako aj v ich vzájomných súvislostiach spolu so všetkými podstatnými skutočnosťami tvrdenými stranami sporu v nadväznosti na vykonané dôkazy, ktoré majú podstatný význam pre konanie a procesný postup súdu, pričom z odôvodnenia nového rozhodnutia musí byť zrejmé, ako vyhodnotil konkrétne tvrdenia a dôkazy predložené stranami sporu a aké z nich vyvodil skutkové a právne závery a akými úvahami sa riadil s tým, že ich riadne a zrozumiteľným spôsobom odôvodní spôsobom zodpovedajúcim dikcii ustanovenia § 220 ods. 2 CSP. 17. O nároku na náhradu trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 396 ods. 3 CSP v novom rozhodnutí o veci. 18. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447 písm. d/, e/ CSP).